Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 6Co/295/2013 Identifikačné číslo súdneho spisu: 8710200544 Dátum vydania rozhodnutia: 25. 04. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alena Svetlovská ECLI: ECLI:SK:KSBA:2014:8710200544.2 Uznesenie Krajský súd v Bratislave v právnej veci navrhovateľky: E. L., L. Ž. XXX, zastúpená advokátom JUDr. Marošom Zimom, Hradné námestie 29, Kežmarok, proti odporcovi: POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25, Bratislava, za účasti vedľajšieho účastníka na strane navrhovatelky: OMBUDSPOT, združenie na ochranu práv spotrebiteľov, Šrobárová 2676/30, Poprad, zastúpený advokátskou kanceláriou JUDr. Peter Rybár, s. r. o., Ľudová 14, Košice, o zrušenie rozhodcovského rozsudku, na odvolanie odporcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava IV, č. k. 24C 173/2010 - 93 zo dňa 17. februára 2012, takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa konanie zrušil rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti Slovenská rozhodcovská, a. s., Karloveské rameno 8, Bratislava zo dňa 27. 11. 2009, sp. zn. SR 19164/09, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 4. 1. 2010. Odporcovi uložil povinnosť zaplatiť súdny poplatok za návrh v sume 331,50 eur na depozitný účet Okresného súdu Bratislava IV č. ú. 7000132232/8180 vedený v Štátnej pokladnici. O trovách konania rozhodne do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Súd prvého stupňa vykonaným dokazovaním zistil, že rozsudkom Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti Slovenská rozhodcovská, a. s., Karloveské rameno 8, Bratislava, sp. zn. SR 19164/09 zo dňa 27. 11. 2009, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 4. 1. 2010, bola navrhovateľke uložená povinnosť zaplatiť odporcovi sumu 2.913,06 eur s úrokom z omeškania vo výške 0,25 % denne zo sumy 2.589,12 eur od 10. 5. 2009 do zaplatenia a nahradiť trovy rozhodcovského konania vo výške 527,81 eur, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Rozhodcovský rozsudok bol vydaný na tom skutkovom základe, že navrhovateľka dňa 25. 8. 2008 uzatvorila s odporcom B. S. Ú. Č.. XXXXXXX, na základe ktorej odporca ako veriteľ poskytol navrhovateľke úver vo výške 1.327,76 eur, ktorý sa navrhovateľka zaviazala vrátiť zvýšený o príslušný poplatok vo výške 1.261,73 eur, zahŕňajúci paušálne poplatky a všetky výdavky a náklady na uzatvorenie zmluvy s tým spojené, t. j. spolu vrátiť sumu 2.589,13 eur v 12 splátkach po 251,76 eur počnúc dňom 5. 4. 2009, pričom navrhovateľka ku dňu vyhotovenia návrhu na začatie rozhodcovského konania z uvedenej čiastky uhradila 0,- eur. Z takto zisteného skutkového stavu súd prvého stupňa vyvodil záver, že na predmetný úverový vzťah sa nemajú aplikovať ustanovenia zák. č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, nakoľko odporca ako veriteľ uzatvoril s navrhovateľkou ako dlžníkom zmluvu o úvere podľa ust. § 497 a nasl. Obch. zák. a navrhovateľka sama prehlásila, že finančné prostriedky sú poskytnuté na výkon zamestnania, avšak napriek tomu je navrhovateľke potrebné poskytnúť ochranu podľa Občianskeho zákonníka, nakoľko aj keď sa nejedná o spotrebiteľský úver podľa ZoSÚ, ochrana dlžníka z úverového vzťahu je v danom prípade garantovaná právnou úpravou v Občianskom zákonníku. Súd prvého stupňa mal za to, že normy obchodného práva sa použijú len vtedy, ak neodporujú úprave majúcej tu z povahy veci prednosť, teda úprave spotrebiteľských vzťahov v Občianskom zákonníka, pričom medzi tromi zákonmi - ZoSÚ, Občiansky zákonník a Obchodný zákonník panuje ten pomer, že primárne sa použije predpis špeciálny (ZoSÚ) a ak tento určitú otázku neupravuje, nastupuju po ňom úprava spotrebiteľského práva v širšom slova zmysle a na jej základe Občiansky zákonník nielen ako doplnková právna úprava, ale aj ako korektív pre prípadné ďalšie použitie noriem práva obchodného. Súd prvého stupňa uzavrel, že zmluva o úvere č. XXXXXXX je spotrebiteľskou zmluvou podľa § 52 ods. 1 Obč. zák. a nakoľko zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od Občianskeho zákonníka v neprospech spotrebiteľa, Stály rozhodcovský súd pri rozhodovaní porušil všeobecne záväzné právne predpisy na ochranu práv spotrebiteľa napr. tým, že dodávateľovi prisúdil plnenie odplaty za poskytnutý úver vo výške 95 % z poskytnutého úveru, keď takáto odplata je neprimeraná a jej zmluvné dojednanie zakladá značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Súd prvého stupňa taktiež dospel k záveru, že boli splnené podmienky na zrušenie rozhodcovského rozsudku aj podľa § 40 ods. 1 písm. c/ zák. č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní pre neplatnosť rozhodcovskej doložky. Predmetná rozhodcovská doložka je súčasťou obsahu formulárovej zmluvy, ktorú odporca v rámci svojej podnikateľskej činnosti používa v prípadoch uzatvárania zmlúv rovnakého druhu a neurčitého počtu. Súd prvého stupňa bol názoru, že je takéto dojednanie rozhodcovskej doložky v spotrebiteľskej zmluve je neprijateľnou podmienkou, ktorá je v zmysle § 53 ods. 5 Obč. zák. neplatná, nakoľko obsah zmluvy bol vopred daný a spotrebiteľ ju mohol prijať buď ako celok alebo odmietnuť a rovnako obsah rozhodcovskej doložky bol dodávateľom vopred pripravený. Súd prvého stupňa mal za to, že zmluvná podmienky v štandardnej formulárovej zmluve alebo v obchodných podmienkach inkorporovaných do takejto zmluvy, ktorá nebola spotrebiteľom individuálne dojednaná a ktorá vyžaduje od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní zakladá dôvod na zrušenie rozhodcovského rozsudku pre jej neplatnosť. Súd prvého stupňa vzhliadol nekalosť predmetnej rozhodcovskej doložky aj v tom, že vyžaduje od spotrebiteľa, aby sa podrobil rozhodcovskému konania a to aj napriek možnosti vybrať si medzi všeobecným a rozhodcovským súdom. O doložku, ktorá vyžaduje, aby spotrebiteľ riešil spory výlučne v rozhodcovskom konaní ide aj vtedy, ak síce spotrebiteľ podľa nej má možnosť vybrať si medzi rozhodcovským a štátnym súdom, ale ak by podľa tejto doložky začalo rozhodcovské konanie na návrh dodávateľa, spotrebiteľ by bol nútený podrobiť sa rozhodcovskému konania. O trovách konania rozhodne podľa § 151 ods. 3 O. s. p. O povinnosti odporcu zaplatiť súdny poplatok za návrh rozhodol podľa § 2 ods. 2 zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch, nakoľko navrhovatelka je od platenia súdnych poplatkov za návrh oslobodená. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie odporca. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Bol názoru, že rozhodcovská doložka bola uzatvorená platne a nemožno ju považovať ani za neprijateľnú zmluvnú podmienku, nakoľko rozhodcovská doložka dohodnutá medzi účastníkmi konania nie je výlučná. Mal za to, že z ust. § 53 ods. 4 písm. r/ Obč. zák. nevyplýva úmysel zákonodarcu zakázať rozhodcovské konanie úplne, ale iba ho obmedziť. Taktiež bol názoru, že platnost právneho úkonu treba hodnotiť v čase jeho uzavretia a bez hypotetického zvažovania okolností, ktoré môžu, ale nemusia nastať po jeho uzavretí, pričom dôležité je to, či doložka sama osebe umožňuje alebo neumožňuje spotrebiteľovi uskutočniť voľbu medzi súdom alebo alternatívnym riešením sporu a nie je vôbec dôležité, čo sa môže stať v budúcnosti. Uviedol, že možnosť voľby nie je vôbec iluzórna a je množstvo prípadov, kedy spotrebitelia podali návrh na všeobecnom súde ešte pred podaním návrhu na začatie rozhodcovského konania, čo bolo rozväzovacou podmienkou rozhodcovskej doložky. Poukázal na to, že prijatie argumentácie súdu prvého stupňa by znamenalo len jediné a to úplné znemožnenie využitia rozhodcovského konania v spotrebiteľských sporoch, pričom je zrejmé, že z ust. § 53 ods. 4 písm. r/ Obč. zák. nevyplýva úmysel zákonodarcu zakázať rozhodcovské konanie úplne, ale iba ho obmedziť. Mal za to, že záver o prípustnosti rozhodcovského konania vyplýva aj zo znenia smernice č. 2008/48/ES o spotrebiteľskom úvere, ktorá zaväzuje členské štáty zabezpečiť primeraný a účinný postup na urovnanie spotrebiteľských sporov, ktoré sa dotýkajú zmluvy o úvere. Poukázal na to, že vzdialenosť sídla rozhodcovského súdu od bydliska navrhovateľky nemala žiaden relevantný význam pre výsledok konania, resp. pre možnosť uplatnenia procesných práv účastníka a nemohla účastníka odradiť od uplatnenia svojich práv. Poukázal na to, že výška príslušného poplatku je primeraná a to aj vzhľadom na skutočnosť, že odporca je nebankovým subjektom, ktorého riziko podnikania ako aj podnikateľské náklady sú rozdielne a vyššie oproti bankám, pričom v čase uzatvorenia zmluvy o úvere príslušný poplatok navrhovateľke vyhovoval, keďže nič proti nemu nenamietala a zmluvu o úveru uzatvorila a peňažné prostriedky od odporcu prevzala. Mal za logické, že s ohľadom na výrazne vyššie podnikateľské riziko sú úroky požadované nebankovými veriteľmi vyššie ako obvyklé bankové úroky. Uviedol, že úrok z omeškania vo výške 0,25 % denne nepovažuje v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku a ani v rozpore s ust. § 53 ods. 4 písm. k/ Obč. zák., keď súlad úroku z omeškania so zásadou poctivého obchodného styku je potrebné hodnotiť s prihliadnutím na základnú zásadu zmluvného práva pacta sunt servanda, v kontexte zmluvnej voľnosti kontrahentov a s náležitým zreteľom na účel sankčného a motivačného mechanizne tohto dojednania. Taktiež uviedol, že odporca ako veriteľ poskytol navrhovateľke ako dlžníkovi úver na základe zmluvy o úvere uzatvorenej podľa § 497 a nasl. Obch. zák. a teda zmluva o úvere má povahu absolútneho obchodno - záväzkového vzťahu a záväzkové vzťahy, ktoré vznikajú medzi účastníkmi sa spravujú ustanoveniami Obchodného zákonníka v zmysle ust. § 261 ods. 3 písm. d/ a teda Občiansky zákonník je všeobecným a podporným predpisom k Obchodnému zákonníku. Bol názoru, že na zmluvný vzťah vyplývajúci zo zmluvy o úvere je potrebné aplikovať ustanovenia o omeškaní dlžníka upravené v Obchodnom zákonníku. Navrhovateľka a vedľajší účastník sa k odvolaniu odporcu nevyjadrili. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok podľa § 212 ods. 1 O. s. p., prejednal odvolanie podľa § 214 ods. 2 O. s. p. a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvého stupňa treba zrušiť. Z obsahu spisu vyplýva, že rozsudkom Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti Slovenská rozhodcovská, a. s., Karloveské rameno 8, Bratislava, sp. zn. SR 19164/09 zo dňa 27. 11. 2009, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 4. 1. 2010, bola navrhovateľke uložená povinnosť zaplatiť odporcovi sumu 2.913,06 eur s úrokom z omeškania vo výške 0,25 % denne zo sumy 2.589,12 eur od 10. 5. 2009 do zaplatenia a nahradiť trovy rozhodcovského konania vo výške 527,81 eur, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Rozhodcovský rozsudok bol vydaný na tom skutkovom základe, že navrhovateľka dňa 25. 8. 2008 uzatvorila s odporcom B. S. Ú. Č.. XXXXXXX, na základe ktorej odporca ako veriteľ poskytol navrhovateľke úver vo výške 1.327,76 eur, ktorý sa navrhovateľka zaviazala vrátiť zvýšený o príslušný poplatok vo výške 1.261,73 eur, zahŕňajúci paušálne poplatky a všetky výdavky a náklady na uzatvorenie zmluvy s tým spojené, t. j. spolu vrátiť sumu 2.589,13 eur v 12 splátkach po 251,76 eur počnúc dňom 5. 4. 2009, pričom navrhovateľka ku dňu vyhotovenia návrhu na začatie rozhodcovského konania z uvedenej čiastky uhradila 0,- eur. Odvolací súd mal za preukázané, že navrhovateľka sa návrhom domáha zrušenia rozhodcovského rozsudku, pričom súd prvého stupňa vec právne posúdil podľa ustanovení Občianskeho zákonníka s tým, že na predmetný úverový vzťah sa nemajú aplikovať ustanovenia zák. č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, pretože odporca ako veriteľ uzatvoril s navrhovateľkou ako dlžníkom zmluvu o úvere podľa ust. § 497 a nasl. Obch. zák. a navrhovateľka sama prehlásila, že finančné prostriedky sú poskytnuté na výkon zamestnania. Ust. § 52 ods. 1 Obč. zák. definuje, čo sa považuje za spotrebiteľskú zmluvu a to v závislosti od subjektu na strane dodávateľa a spotrebiteľa, pričom nie je rozhodujúce v akej forme je zmluva uzavretá a ani to, či bola dodržaná zákonom predpísaná alebo dohodnutá forma. Pre spotrebiteľskú zmluvu v zmysle poskytnutia osobitnej ochrany podľa ustanovení § 52 Obč. zák. nie je charakteristické to, ako je zmluva typologicky nazvaná alebo aplikáciu akého zákona zmluvné strany dohodli a ani to, či sú inak naplnené pojmové znaky ustanovenia § 52 Obč. zák.. Znamená to teda, že ochrana podľa týchto ustanovení bude poskytnutá napr. aj vtedy, ak zmluvné strany inak dohodli, že na daný vzťah sa budú aplikovať ustanovania Obchodného zákonníka (§ 262 ods. 1 Obch. zák.). O spotrebiteľskú zmluvu teda pôjde vtedy, ak dodávateľ ako aj spotrebiteľ bude mať charakter osoby definovanej v ods. 3 a 4, pričom sa vyžaduje naplnenie uvedených predpokladov u oboch subjektov. Ust. § 52 ods. 3 obč. zák. obsahuje všeobecnú definíciu dodávateľa, za ktorého sa považuje osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Pokiaľ ide o vymedzenie pojmu „spotrebiteľ“ ust. § 52 ods. 4 Obč. zák. tento pojem definuje negatívne a to tak, že je ním každá fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti. Osobitné právne úpravy uvádzajú, ktoré vzťahy sa nepovažujú za spotrebiteľskú zmluvu, hoci inak by tento vzťah zodpovedal ust. § 52 Obč. zák. (napr. Smernica Rady 93/13/EHS zo dňa 5. 4. 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách v čl. 2 písm. b/ uvádza „spotrebiteľ“ znamená akúkoľvek fyzickú osobu, ktorá v zmluvách podliehajúcich tejto smernici koná s cieľom nevzťahujúcim sa k jeho obchodom, podnikaniu alebo povolaniu; Smernica Európskeho Parlamentu a Rady 97/7/ES zo dňa 20. 5. 1997 o ochrane spotrebiteľa vzhľadom na zmluvy na diaľku v čl. 2 uvádza „spotrebiteľ“ je akákoľvek fyzická osoba, ktorá v rámci zmlúv upravených touto smernicou koná na účely spadajúce mimo jej obchodnú, podnikateľkú alebo profesijnú činnosť). S vymedzením pojmu „spotrebiteľ“ súvisí aj rozhodnutie Európskeho súdneho dvora zo dňa 20. 1. 2005 vo veci C 464/01 (E. D. M. L. W. C.), v ktorom ESD uviedol, že „osoba, ktorá uzavrela zmluvu o tovare určenom čiastočne na podnikateľský účel a čiastočne na účel, ktorý nie je súčasťou jej podnikania alebo povolania, nemá právo odvolávať sa na princípy osobitnej právomoci stanovené v článkoch 13 až 15 dohovoru s výnimkou prípadu, že podnikateľský účel je do takej miery marginálny, že má v celkovom kontexte predmetného obchodu len zanedbateľný význam, pričom nie je významné, že prevažuje nepodnikateľský aspekt, je na príslušnom vnútroštátnom súde rozhodnúť, či bola predmetná zmluva uzavretá na krytie nie celkom nezanedbateľných potrieb, týkajúcich sa podnikania alebo povolania dotknutej osoby, alebo či naopak nemá podnikateľský účel iba nevýznamnú úlohu, na tento účel musí tento vnútroštátny súd posúdiť všetky skutkové okolnosti, ktoré objektívne vyplývajú zo spisu, naopak nemá posudzovať okolnosti alebo znaky, o ktorých mohol mať druhý účastník zmluvy znalosť pri uzatváraní zmluvy s výnimkou prípadu, ak sa osoba, ktorá sa dovoláva postavenia spotrebiteľa, správala zjavne tak, že mohla vzbudiť dojem, že koná na podnikateľské účely“. Odvolací súd uvádza, že myšlienkový pochod pri aplikácii ustanovení o ochrane spotrebiteľa by mal byť založený na nasledových úvahách: a/ určenie toho, aké ustanovenie Občianskeho zákonníka alebo iného vnútroštátneho právneho predpisu sa na danú vec vzťahujú, b/ posúdenie predmetu daného vzťahu alebo okolnosti za ktorých došlo k uzavretiu vzťahu, c/ zistenie, či tento vzťah je upravený komunitárnym právom a aká konkrétna právna úprava sa na daný vzťah vzťahuje a aké ciele táto právna úprava sleduje dosiahnuť, d/ pre prípad, že daný vzťah je upravený komunitárnym právom, posúdiť, či vnútroštátne právo umožňuje výklad v zmysle cieľov (judikatúry) komunitárneho práva. Súd prvého stupňa svoje rozhodnutie založil na tom, že navrhovateľke je potrebné poskytnúť ochranu podľa Občianskeho zákonníka napriek tomu, že navrhovateľka prehlásila, že finančné prostriedky boli poskytnuté na výkon zamestnania. Uvedená skutočnosť vyplýva i zo zmluvy o úvere, v ktorej navrhovateľka ako dlžník uviedla, že finančné prostriedky sú poskytnuté na výkon zamestnania. Súd prvého stupňa vychádzal z toho, že navrhovateľka je spotrebiteľ a zmluva o úvere je spotrebiteľská zmluva, pričom neskúmal, či navrhovateľka pri uzatváraní zmluvy nekonala v rámci predmetu svojej obchodnej alebo podnikateľskej činnosti. Súd prvého stupňa nevykonal ani výsluch navrhovateľky a teda nezisťoval za akým účelom navrhovateľka zmluvu o úvere uzavrela a na čo boli poskytnuté finačné prostriedky použité. Odvolací súd má za to, že záver súdu prvého stupňa, že navrhovateľka vystupovala ako spotrebiteľ a zmluva o úvere je spotrebiteľská zmluva je vzhľadom na nedostatočne zistený skutkový stav predčasný. Až po ustálení, či zmluva o úvere je spotrebiteľská zmluva, bude možné preskúmať rozhodcovský rozsudok a posúdiť, či boli dodržané všeobecné záväzné predpisy na ochranu práv spotrebiteľa. Z týchto dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 221 ods. 1 písm. f/ O. s. p. zrušil a podľa ods. 2 tohto ustanovenia vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. V ňom bude súd prvého stupňa musieť vypočuť navrhovateľku ako účastníčku konania, zistiť okolnosti, za ktorých došlo k uzavretiu zmluvy o úvere, taktiež zistiť, či navrhovateľka pri uzatváraní zmluvy nekonala v rámci predmetu svojej obchodnej alebo podnikateľskej činnosti a až po takto vykonanom dokazovaní ustáliť, či zmluva o úvere je spotrebiteľská zmluva a teda je potrebné jej poskytnúť osobitnú ochranu. Vzhľadom na zrušenie rozsudku súdu prvého stupňa v napadnutej časti musel odvolací súd zrušiť i výrok o povinnosti odporcu zaplatiť súdny poplatok za návrh. V novom rozhodnutí o veci súd prvého stupňa rozhodne o trovách prvostupňového i odvolacieho konania (§224 ods. 3 O. s. p.). Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.