Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 5S/10/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 9011010231 Dátum vydania rozhodnutia: 18. 02. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Anna Peťovská PhD. ECLI: ECLI:SK:KSBA:2014:9011010231.3 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Anny Peťovskej, PhD. a členiek senátu: JUDr. Dáši Filovej a JUDr. Viery Šebestovej, v právnej veci žalobcu: V.. H.. B. P., P.., O. XX, S., zastúpený JUDr. Mariánom Ševčíkom CSc., advokátom, Nezábudková 22, 821 01 Bratislava, proti žalovanému: Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, Župné nám. č. 13, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 15026/2008/51/RK zo dňa 27.10.2011, takto r o z h o d o l : Súd konanie v časti žaloby o nemajetkovú ujmu vo výške 17 000,- eur zastavuje. Súd napadnuté rozhodnutie žalovaného č. 15026/2008/51/RK zo dňa 27.10.2011 z r u š u j e podľa § 250j ods. 3 O.s.p. a vec mu vracia na ďalšie konanie. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania vo výške 66,- eur a trovy právneho zastúpenia vo výške 137,79 eur k rukám advokáta JUDr. Mariána Ševčíka, CSc., všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku. o d ô v o d n e n i e : Žalobou doručenou pôvodne Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky dňa 16.11.2011 a postúpenou tunajšiemu súdu uznesením č.k. 2Sž/36/2011-16 zo dňa 14.12.2011 ako vecne a miestne príslušnému, sa žalobca domáhal postupom podľa druhej hlavy piatej časti O.s.p. preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 15026/2008/51/RK zo dňa 27.10.2011, ktorým bol rozklad žalobcu proti rozhodnutiu Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky, sekcie civilného práva, odboru občianskeho a správneho práva č. 15026/2008-51 zo dňa 31.8.2009 zamietnutý a toto prvostupňové rozhodnutie bolo potvrdené. Prvostupňovým rozhodnutím č. 15026/2008-51 zo dňa 31.08.2009 bol žalobca vyčiarknutý zo zoznamu znalcov, tlmočníkov a prekladateľov podľa § 34 ods. 6 zákona č. 382/2004 Z.z. o znalcoch, tlmočníkoch a prekladateľoch (ďalej len zákon č. 382/2004 Z.z.) z dôvodu, že nepreukázal splnenie zákonnej podmienky absolvovania odborného minima a odborných skúšok do 31.8.2008 v súlade s § 34 ods. 4 zákona č. 382/2004 Z.z. Žalobca sa s týmto názorom žalovaného nestotožňuje a v žalobe uvádza, že v odôvodnení rozhodnutia absentuje posúdenie námietky vo veci závislosti úrovne poznania od kvalifikačnej úrovne pedagógov. Keďže vedomosti skúšaného môže hodnotiť len skúšajúci vyššej, minimálne rovnakej kvalifikačnej úrovne, pričom na Slovensku taká skúšobná komisia nebola Ministerstvom spravodlivosti SR menovaná, rozhodol sa žalobca kurz znaleckého minima absolvovať na ÚSI Vysokého učení technického v Brne, kde má za to, že táto podmienka naplnená bola. Žalobca poukazuje na skutočnosť, že žalovanému doručil podanie s dokladom preukazujúcim obsah štúdia - potvrdenie č. 1738/61000/2011-Br. zo dňa 8.8.2011 vydané Ústavom soudního inženýrství Vysokého učení technického v Brne. Podľa predmetného potvrdenia žalobca ako účastník konania preukázal dobré teoretické vedomosti pre výkon znaleckej činnosti. Uvádza ďalej, že z ust. § 9 ods. 3 vyhlášky č. 490/2004 Z.z. vyplýva požiadavka odborného minima v rozsahu 30 hodín bez určenia formy štúdia (denná forma na prednáškach alebo denná v kombinácií s externou a samoštúdiom). Výsledky konfrontácie týchto požiadaviek podľa § 9 ods. 3 a časového fondu 30 hodín na štúdium s potvrdením č. 1738/61000/2011-Br zo dňa 08.08.2011 v rozsahu 60 hodín štúdia, z toho 18 hod. prednášok a 42 hod. individuálneho štúdia potvrdzujú, že odborné minimum ukončené na Ústave soudního inženýrství v Brne svojím rozsahom 60 hodín štúdia o 50 % prevyšuje požiadavky podľa § 9 ods. 3 vyhlášky č. 490/2004 Z.z. Má teda za nepravdivé tvrdenie žalovaného, že v rámci štúdia potrebného pre získanie osvedčenia absolvoval len 18 hod. prednášok, čo predstavuje 60% rozsahu prednášok, ktoré požaduje § 9 ods. 3 vyhlášky č. 490/2004 Z.z. Žalobca z uvedených dôvodov považuje napadnuté rozhodnutie za nezákonné a má za to, že pre absenciu člena skúšobnej komisie s vedeckou hodnosťou DrSc. na ÚSI v Žiline bol zapríčinením žalovaného nútený v roku 2005 absolvovať kurz odborného minima na ÚSI v Brne, z dôvodu čoho bol protiprávne vyčiarknutý zo zoznamu znalcov. Navyše namieta neprimeranú dĺžku konania pred druhostupňovým správnym orgánom trvajúcu dva roky. Vzhľadom na uvedené navrhuje žalobca napadnuté rozhodnutie ako nezákonné zrušiť a vec vrátiť žalovanému na ďalšie konanie. Zároveň žalobca žiadal priznať náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 17.000,- eur. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe doručenom tunajšiemu súdu dňa 19.04.2012 uvádza, že žalobca bol vymenovaný za znalca dňa 25.02.1987, vzťahuje sa preto naňho povinnosť uložená v § 34 ods. 3 písm. b/, resp. ods. 4 zákona č. 382/2004 Z.z. preukázať splnenie podmienky odbornej skúšky a odborného minima v lehote do 31.08.2008. Zo spisového materiálu vyplýva, že žalobca preukázal splnenie podmienky odbornej skúšky v odbore Stavebníctvo, odvetvie Pozemné stavby, avšak až dňa 09.06.2009, kedy Ministerstvu spravodlivosti SR doručil aj overenú kópiu osvedčenia č. 3895/OS-ST/2008 o získanom špecializovanom vzdelaní - absolvovaní odbornej skúšky v odbore Stavebníctvo, odvetvie Pozemné stavby zo dňa 05.08.2008 vydanú Ústavom súdneho inžinierstva Žilinskej univerzity. Zároveň Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky doručil aj kópiu „Osvědčení o absolvování kursu znaleckého minima“ v dňoch 25.11. a 16.12.2005 vydanom Ústavom soudního inženýrství Vysokého učení technického v Brne, ktorou preukazoval splnenie podmienky absolvovania odborného minima. Za účelom presného a úplného zistenia skutkového stavu bol žalobca vyzvaný na predloženie dokladov, z ktorých by bolo možné zistiť, či je žalobcom absolvovaný kurz znaleckého minima možné uznať ako splnenie rovnocennej alebo zásadne porovnateľnej podmienky podľa § 3 ods. 5 zákona č. 136/2010 Z.z. o službách na vnútornom trhu (ďalej len „zákon o službách na vnútornom trhu“). Z potvrdenia zo dňa 08.08.2011 predloženého žalobcom bolo zistené, že štúdium znaleckého minima vedúce k získaniu osvedčenia pozostávalo z 18 hodín prednášok a predpokladaných 60 hodín samoštúdia. Štúdium bolo ukončené vypracovaním cvičného znaleckého posudku, ktorý bol oponovaný pracovníkom ústavu. Podľa údajov na osvedčení žalobca „preukázal dobré teoretické vedomosti pre výkon znaleckej činnosti“. Inštitút odborného minima bol do právneho poriadku Slovenskej republiky zavedený zákonom č. 382/2004 Z.z. , pričom jeho účelom bola požiadavka, aby znalci, tlmočníci a prekladatelia preukázali základné znalosti o právnych predpisoch platných a účinných v SR. Podrobnosti o rozsahu a obsahu odborného minima upravuje § 9 ods. 3 vyhlášky č. 490/2004 Z.z. , podľa ktorého rozsah odborného štúdia je minimálne 30 hodín. Odborné minimum sa ukončuje vykonaním skúšky, ktorá sa skladá z písomnej a ústnej časti. Výsledok skúšky sa vyhodnocuje klasifikačnými stupňami „vyhovel“, ak bol uchádzač úspešný a „nevyhovel“, ak uchádzač nezískal dostatočný počet bodov potrebných pre úspešné absolvovanie skúšky. Štúdium, ktoré žalobca absolvoval a ktoré viedlo k získaniu osvedčenia však pozostávalo len z 18 hodín kontaktných prednášok, čo je rozsah preukázateľne menší ako 30 hodín stanovených v § 9 ods. 3 vyhlášky. Podstatnú časť štúdia malo tvoriť samoštúdium, a to v predpokladanom rozsahu 60 hodín. Z hľadiska rozsahu žalobcom absolvovaných hodín výučby a minimálnym rozsahom hodín výučby požadovaným podľa vyhlášky č. 490/2004 Z.z. je jednoznačné, že minimum absolvované žalobcom nie je možné považovať za splnenie rovnocennej alebo porovnateľnej podmienky v zmysle zákona o službách na vnútornom trhu. Rovnako ho nie je možné považovať za splnenie rovnocennej alebo porovnateľnej podmienky ani z hľadiska faktického obsahu štúdia, nakoľko v Českej republike platí zákon č. 36/1967 Sb. o znalcích a tlumočnících spolu s vykonávacími predpismi, ktorý bol v SR nahradený zákonom č. 382/2004 Z.z. Je preto celkom zrejmé, že štúdium absolvované žalobcom v ČR neobsahovalo právne predpisy o výkone znaleckej činnosti platné a účinné v SR, ktorými by sa bol býval žalobca ako súdny znalec povinný riadiť. Žalobca v rámci štúdia, ktoré viedlo k získaniu predloženého osvedčenia absolvoval iba 18 hodín prednášok, pričom sa oboznámil s právnou úpravou činnosti znalca v ČR. Predpokladané samoštúdium nemôže plnohodnotne nahradiť kontaktnú výučbu pod odborným vedením školiteľa. Je preto podľa názoru žalovaného dostatočne odôvodnený záver, že predložené osvedčenie nepredstavuje splnenie rovnocennej alebo zásadne porovnateľnej podmienky v inom členskom štáte podľa § 3 ods. 5 zákona o službách na vnútornom trhu. Žalovaný ďalej uvádza, že zákonom č. 382/2004 Z.z., ktorý nadobudol účinnosť dňa 01.09.2004, bola znalcom vymenovaným pred dňom účinnosti tohto zákona uložená povinnosť najneskôr do 31.08.2007 preukázať splnenie podmienky odborného minima a odbornej skúšky. Táto lehota bola následne zákonom dodatočne predĺžená do 31.08.2008. Žalobca v stanovenej lehote nepreukázal splnenie podmienky odbornej skúšky ani podmienky absolvovania odborného minima podľa § 34 ods. 3 písm. b/ zákona č. 382/2004 Z.z. a teda žalovaný nemohol rozhodnúť inak, ako žalobcu zo zoznamu znalcov, tlmočníkov a prekladateľov vyčiarknuť. Ak by aj žalobca v zákonom stanovenej lehote spĺňal všetky predpoklady pre výkon znaleckej činnosti, bolo jeho povinnosťou toto príslušným osvedčením Ministerstvu spravodlivosti SR hodnoverne v lehote do 31.08.2008 preukázať, pričom žalobca si túto svoju povinnosť nesplnil. Z uvedeného dôvodu nepovažuje žalobu za dôvodnú a túto navrhuje zamietnuť. Na pojednávaní konanom dňa 18.02.2014 žalobca upresnil petit žaloby a navrhol zrušiť napadnuté rozhodnutie a vrátiť vec na ďalšie konanie podľa § 250 j ods. 2 písm. e/ O.s.p., pričom žalobu v časti náhrady nemajetkovej ujmy 17.000,- eur vzal späť, s čím poverená zástupkyňa žalovaného vyjadrila súhlas. Právny zástupca žalobcu sa ďalej odvolal na čl. 154c ods. 2 Ústavy SR a medzištátne zmluvy medzi Českou republikou a Slovenskou republikou a skutočnosť, že žalobca absolvoval na USI Vysokého učení technického v Brne kurz znaleckého minima pre daný znalecký obor. Poverená zástupkyňa žalovaného sa plne pridržiavala písomného vyjadrenia s tým, že rozhodnutie považuje za vecne správne a zákonné, vychádzajúce z dostatočne zisteného skutkového stavu, pričom zdôraznila, že pokiaľ žalovaný v druhostupňovom rozhodnutí aplikoval zákon č. 136/2010 Z.z. , bolo to už za jeho účinnosti. Krajský súd v Bratislave ako súd vecne a miestne príslušný na konanie vo veci (§ 246 ods. 1 O.s.p.) na nariadenom pojednávaní preskúmal napadnuté rozhodnutie v rozsahu dôvodov uvedených v žalobe (§ 249 ods. 2 O.s.p.) ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie žalovaného je nezákonné, keďže bolo vydané na základe neúčinného právneho predpisu. Z administratívneho spisu žalovaného vyplýva, že Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, sekcia civilného práva, odbor občianskeho a správneho práva rozhodlo rozhodnutím č. 15026/2008-51 zo dňa 31.08.2009 o vyčiarknutí žalobcu zo zoznamu znalcov, tlmočníkov a prekladateľov, oddielu na zápis znalcov, odbor: Stavebníctvo, odvetvie: Pozemné stavby, Odhad hodnoty nehnuteľností, Poruchy stavieb podľa ust. § 34 ods. 6 zákona č. 382/2004 Z.z., že žalobca nepreukázal splnenie zákonnej podmienky absolvovania odborného minima a odborných skúšok do 31.08.2008 v súlade s § 34 ods. 4 zákona č. 382/2004 Z.z. Proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca v zákonnej lehote rozklad, v ktorom uviedol, že rozhodnutie je škodlivé, neobjektívne a tendenčné. Škodlivosť rozhodnutia videl v tom, že v dôsledku neho dôjde k prieťahom v súdnych konaniach, nakoľko bol vo viacerých ustanovený ako znalec. Neobjektívnosť odôvodňoval tým, že mu ministerstvo nevytvorilo podmienky na vykonanie odbornej skúšky a odborného minima tým, že nezabezpečilo komisiu zodpovedajúcu jeho vedeckej hodnosti DrSc. Uviedol ďalej, že ministerstvu dňa 30.12.2005 zaslal osvedčenie o splnení odborného minima a 06.06.2006 zaslal ministerstvu osvedčenie o absolvovaní odbornej skúšky v odbore Stavebníctvo, odvetvie Poruchy stavieb. Rozhodnutím č. 15026/2008/51/RK zo dňa 27.10.2011 rozhodla ministerka spravodlivosti tak, že rozklad žalobcu podľa § 61 ods. 3 v spojení s § 59 ods. 2 zákona č 71/1967 Zb. o správnom poriadku (Správny poriadok, príp. Sp) a § 34 ods. 6 zákona č. 382/2004 Z.z. zamietla a prvostupňové rozhodnutie ministerstva potvrdila. V rozhodnutí ministerka aplikovala ust. § 3 ods. 5 zákona č. 136/2010 Z.z. o službách na vnútornom trhu, podľa ktorého ak je podľa osobitného predpisu podmienkou na vydanie alebo vznik oprávnenia splnenie určitej podmienky, táto podmienka sa považuje za splnenú, ak žiadateľ preukáže, že v inom členskom štáte splnil rovnocennú podmienku alebo zásadne porovnateľnú podmienku. Žalovaný následne dôvodil, že podmienkou získania osvedčenia o absolvovaní odborného minima je absolvovanie vzdelávania v rozsahu 30 hodín prednášok, v rámci ktorých sa uchádzač oboznámi o.i. s právnou úpravou činnosti znalca v SR. Žalobca absolvoval v rámci získania osvedčenia iba 18 hodín prednášok, pričom sa oboznámil s právnou úpravou činnosti znalca v ČR. Rozsah prednášok, ktoré žalobca absolvoval tak predstavuje iba 60% rozsahu prednášok, ktoré požaduje ust. § 9 ods. 3 vyhlášky č. 490/2004 Z.z. , čiže Osvedčenie vydané Ústavom soudního inženýrství Vysokého učení technického v Brne nepredstavuje splnenie rovnocennej alebo zásadne porovnateľnej podmienky v inom členskom štáte. Žalovaný má teda za to, že žalobca nepreukázal splnenie podmienky odborného minima podľa § 34 ods. 3 písm. b/ zákona č. 382/2004 Z.z. Táto skutočnosť zakladá dôvod na vyčiarknutie zo zoznamu znalcov, tlmočníkov a prekladateľov bez ohľadu na to, či žalobca splnil podmienku odbornej skúšky. Podľa § 244 ods. 1 O.s.p., v správnom súdnictve súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov preskúmavajú zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia súd skúma, či žalobou napadnuté rozhodnutie je v súlade so Správnym poriadkom Slovenskej republiky, t.j. najmä so skutkovými a procesnými administratívnymi predpismi. V intenciách ustanovenia § 244 ods. 1 O.s.p. súd preskúmava aj zákonnosť postupu správneho orgánu, ktorým sa vo všeobecnosti rozumie aktívna činnosť správneho orgánu podľa procesných a hmotno-právnych noriem, ktorou realizuje právomoc stanovenú zákonmi. V zákonom predpísanom postupe je správny orgán oprávnený a súčasne aj povinný vykonať úkony v priebehu konania a ukončiť ho vydaním rozhodnutia, ktoré má zákonom predpísané náležitosti, ak sa na takéto konanie vzťahuje zákon o správnom konaní. Podľa § 34 ods. 3 písm. b/ zákona č. 382/2004 Z.z. v znení platnom a účinnom ku dňu 31.08.2009, znalci - fyzické osoby, znalecké organizácie, tlmočníci a prekladatelia podľa odsekov 1 a 2 sú povinní ministerstvu do 31. augusta 2007 preukázať splnenie podmienky odborného minima a odbornej skúšky podľa tohto zákona. Podľa § 34 ods. 4 zákona č. 382/2004 Z.z. v znení platnom a účinnom ku dňu 31.08.2009 znalci, tlmočníci a prekladatelia podľa odsekov 1 a 2, ktorí do 31. augusta 2007 nepreukázali splnenie podmienky podľa § 34 ods. 3 písm. b <javascript:%20fZzSRInternal('29510',%20'15749443',%20'15749443',%20'4605868', %20'4605868',%20'0')>/, sú povinní preukázať splnenie podmienky odborného minima a odbornej skúšky podľa tohto zákona do 31. augusta 2008. Podľa § 15a zákona č. 382/2004 Z.z. v znení platnom a účinnom ku dňu 27.10.2011, na výkon činnosti znalca prekladateľa a tlmočníka, postup podávania žiadostí, zápis do zoznamu a výkon dozoru podľa tohto zákona sa použijú ustanovenia všeobecného predpisu o službách na vnútornom trhu, ak tento zákon neustanovuje inak. (toto ustanovenie bolo do zákona č. 382/2004 Z.z. doplnené zákonom č. 136/2010 Z.z.) Podľa § 3 ods. 5 zákona č. 136/2010 Z.z. v znení platnom a účinnom ku dňu 27.10.2011, ak je podľa osobitného predpisu podmienkou na vydanie alebo vznik oprávnenia splnenie určitej podmienky, táto podmienka sa považuje za splnenú, ak žiadateľ preukáže, že v inom členskom štáte splnil rovnocennú podmienku alebo zásadne porovnateľnú podmienku. Podľa § 59 Správneho poriadku, 1) odvolací orgán preskúma napadnuté rozhodnutie v celom rozsahu; ak je to nevyhnutné, doterajšie konanie doplní, prípadne zistené vady odstráni. 2) Ak sú pre to dôvody, odvolací orgán rozhodnutie zmení alebo zruší, inak odvolanie zamietne a rozhodnutie potvrdí. 3) Odvolací orgán rozhodnutie zruší a vec vráti správnemu orgánu, ktorý ho vydal, na nové prejednanie a rozhodnutie, pokiaľ je to vhodnejšie najmä z dôvodov rýchlosti alebo hospodárnosti; správny orgán je právnym názorom odvolacieho orgánu viazaný. 4) Proti rozhodnutiu odvolacieho orgánu o odvolaní sa nemožno ďalej odvolať. Podľa § 250h ods. 2 O.s.p., až do rozhodnutia súdu môže žalobca vziať žalobu späť; ak žalovanému medzitým vznikli trovy konania, rozhodne súd o ich náhrade. Podľa § 250d ods. 3 O.s.p., súd uznesením konanie zastaví, ak sa žaloba podala oneskorene, ak ju podala neoprávnená osoba, ak smeruje proti rozhodnutiu, ktoré nemôže byť predmetom preskúmavania súdom, ak žalobca neodstránil vady žaloby, ktorých odstránenie súd nariadil a ktoré bránia vecnému vybaveniu žaloby, alebo ak žalobca nie je zastúpený podľa § 250a <javascript:%20fZzSRInternal('22110',%20'15931099',%20'15931099', %20'3980537',%20'3980538',%20'0')> alebo ak žaloba bola vzatá späť (§ 250h ods. 2 <javascript:%20fZzSRInternal('22110',%20'15931100',%20'15931100',%20'3980561',%20'3980561', %20'0')>). Odvolanie proti uzneseniu je prípustné. Podľa § 250j ods. 3 O.s.p., súd zruší napadnuté rozhodnutie správneho orgánu a podľa okolností aj rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa a vráti vec žalovanému správnemu orgánu na ďalšie konanie, ak bolo rozhodnutie vydané na základe neúčinného právneho predpisu alebo rozhodnutie je nepreskúmateľné pre neúplnosť spisov správneho orgánu alebo z dôvodu, že spisy neboli predložené. Súd zruší rozhodnutie správneho orgánu a konanie zastaví, ak rozhodnutie vydal orgán, ktorý na to nebol podľa zákona oprávnený. Rozsahom a dôvodmi žaloby v týchto prípadoch nie je súd viazaný. Súd najskôr považuje v tejto veci za dôležité objasniť princíp dvojinštančného správneho konania, keď je to prvostupňový orgán, ktorý je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady, vykonať dôkazy, tieto zhodnotiť a nakoniec vo veci rozhodnúť s tým, že svoju správnu úvahu aj relevantným a logicky správnym spôsobom v odôvodnení rozhodnutia vysvetlí a zároveň sa vyrovná s námietkami účastníkov konania. Pre konanie je tak relevantný skutkový, avšak aj právny stav platný ku dňu vydania prvostupňového rozhodnutia. Pokiaľ však účastníci správneho konania z nejakého dôvodu považujú rozhodnutie za nesprávne a nezákonné, majú (okrem osobitnými zákonmi definovaných prípadov) právo brániť sa proti nemu riadnym opravným prostriedkom, napr. odvolaním, rozkladom. Úlohou druhostupňového správneho orgánu je potom preskúmať zákonnosť a správnosť prvostupňového rozhodnutia. Avšak aj pre odvolací orgán je záväzný skutkový aj právny stav taký, aký bol ku dňu vydaného prvostupňového rozhodnutia. Neskoršie legislatívne zmeny nemajú vplyv na zákonnosť tohto prvostupňového rozhodnutia. Na tomto mieste súd musí zdôrazniť význam zákazu retroaktivity, keď, ako už bolo mnohokrát judikované (napr. nález Ústavného súdu ČR č. 25/1994 Sb.), k definičným znakom právneho štátu patrí tiež princíp právnej istoty a ochrany dôvery občanov v právo, ktorého súčasťou je už uvedený princíp zákazu retroaktivity. V ústavnom poriadku Slovenskej republiky platí zásada, podľa ktorej ten, kto konal, resp. postupoval na základe dôvery v platný a účinný právny predpis, nemôže byť vo svojej dôvere k nemu sklamaný spätným pôsobením právneho predpisu alebo niektorého jeho ustanovenia. (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. PL. ÚS 36/95 z 3. apríla 1996, zverejnený v Zbierke zákonov Slovenskej republiky, čiastka 47, pod číslom 131/1996). Aplikujúc uvedené na žalobcov prípad, odvolací orgán, teda žalovaný, nesmel svoje rozhodnutie postaviť na ustanovení právneho predpisu, s ktorým žalobca nemal možnosť oboznámiť sa počas prvostupňového konania a ktorý nadobudol platnosť a účinnosť až po vydaní prvostupňového rozhodnutia, a teda žalobca ani nemohol prispôsobiť tomuto zákonnému ustanoveniu svoje konanie, resp. argumentáciu. Súd ďalej poukazuje na skutočnosť, že v predmetnom prípade preskúmaval správne rozhodnutie nad rámec žalobcom v žalobe vymedzeným. Vo všeobecnosti sa v správnom súdnictve aplikuje zásada iudex ne eat ultra petita partium (sudca nech nejde nad návrhy strán), ktorá vyplýva z ustanovenia § 249 ods. 2 O.s.p. Výnimku z tejto zásady predstavujú veci, v ktorých súd zistil, že žalobou napadnuté rozhodnutie trpí takými vadami, ku ktorým musí súd prihliadať bez ohľadu na to, či žaloba takýto nedostatok rozhodnutia namietala (§ 250j ods. 3 OSP) (viď napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Sžf 34/2010). Je však zrejmé, že v žalobcom napádanom rozhodnutí o takúto vadu ide. Vzhľadom na uvedené súd uzavrel, že rozhodnutie žalovaného č. 15026/2008/51/RK zo dňa 27.10.2011, ktorým bol rozklad žalobcu proti rozhodnutiu Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky, sekcie civilného práva, odboru občianskeho a správneho práva č. 15026/2008-51 zo dňa 31.08.2009 zamietnutý a toto potvrdené, bolo vydané na základe zákona o službách na vnútornom trhu, ktorý nadobudol účinnosť dňa 01.06.2010. Prvostupňové rozhodnutie č. 15026/2008-51 zo dňa 31.08.2009 o vyčiarknutí žalobcu zo zoznamu znalcov, tlmočníkov a prekladateľov, z Oddielu na zápis znalcov, odbor: Stavebníctvo, odvetvie: Pozemné stavby, Odhad hodnoty nehnuteľností, Poruchy stavieb, bolo teda vydané ešte v čase, keď zákon o službách na vnútornom trhu nebol platný ani účinný, čiže nebol žiadnym spôsobom súčasťou právneho poriadku SR. Potom mal súd za to, že druhostupňové rozhodnutie bolo vydané na základe právneho predpisu, ku dňu vydania prvostupňového rozhodnutia neúčinného a je preto potrebné ho ako nezákonné podľa ust. § 250j ods. 3 O.s.p. zrušiť. Toto súdu zákon umožňuje, vzhľadom na to, že v tomto prípade nie je rozsahom a dôvodmi žaloby viazaný (§ 250j ods. 3 posledná veta O.s.p.). V časti žaloby o náhradu nemajetkovej ujmy vzal žalobca žalobu ešte pred rozhodnutím vo veci späť, preto súd konanie v tejto časti v súlade s ustanovením § 250d ods. 3 O.s.p. zastavil. Bude povinnosťou žalovaného po vrátení veci súdom, riadiac sa právnym názorom súdu, ktorým je podľa § 250j ods. 7 O.s.p. viazaný, aby tento sa s odvolaním žalobcu proti rozhodnutiu č. 15026/2008-51 zo dňa 31.08.2009 a všetkými námietkami žalobcu vznesenými v odvolaní ako aj v žalobe, riadne vysporiadal a na základe prvostupňovým orgánom riadne zisteného skutkového stavu, vydal vo veci nové rozhodnutie, ktoré riadne a súladne s požiadavkami preskúmateľnosti tak ako tieto vyplývajú z ust. § 47 ods. 3 Správneho poriadku odôvodnil. O trovách konania rozhodol súd podľa § 250k ods.1 O.s.p. tak, že vecne úspešnému žalobcovi priznal náhradu trov konania predstavovanú náhradou súdneho poplatku vo výške 66,- eur a náhradu trov právneho zastúpenia pozostávajúcu z: · úkonov právnej služby podľa § 14 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška“), a to: 1. prevzatie a príprava zastúpenia vrátane prvej porady s klientom (§ 14 ods. 1 písm. a/ vyhlášky)....................................................................................................... 60,07 eur 2. účasť na konaní pred súdom (na pojednávaní na tunajšom súde) dňa 18.02.2014 (§ 14 ods. 1 písm. c/ vyhlášky)...................................................................... 61,87 eur · režijného paušálu za dva úkony právnej služby (7,81 eur + 8,04 eur) (§ 16 ods. 3 vyhlášky) ..................................................................................................... 15,85 eur Celková náhrada trov právneho zastúpenia úspešného žalobcu, na zaplatenie ktorej súd zaväzuje žalovaného teda predstavuje sumu 137,79 eur. Súd nepriznal žalobcovi náhradu trov za jeden uplatnený úkon právnej pomoci, a to za písomné vyjadrenie k stanovisku žalovaného k žalobe. Má totiž za to, že tento úkon nebol potrebný na účelné uplatňovanie práva žalobcu, a to s poukazom na ust. § 250b O.s.p. a dvojmesačnú prekluzívnu lehotu, pričom tiež poukazuje na tú skutočnosť, že žalobca nebol na podanie takéhoto vyjadrenia súdom ani vyzvaný. Ďalej súd uvádza, že žalobcovi priznal nárok na náhradu trov právneho zastúpenia vo výške vyčíslenej jeho právnym zástupcom, a to napriek tomu, že tento by mal nárok na náhradu trov za dva úkony právnej služby podľa § 14 v spojení s § 11 ods. 4 vyhlášky, ak by si svoj nárok podľa tohto ustanovenia uplatnil. Súd však nemôže ísť nad návrh žalobcu, preto mu priznal náhradu právneho zastúpenia len v takej výške, v akej ju právny zástupca vyčíslil. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. v znení zákona č. 33/2011 Z.z.) Poučenie: Proti tomuto rozsudku v zrušujúcej časti odvolanie nie je prípustné (§250ja ods. 1 O.s.p.). Proti tomuto rozsudku v časti o zastavení konania a náhrade trov konania je možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia prostredníctvom podpísaného súdu písomne na Najvyšší súd Slovenskej republiky v dvoch vyhotoveniach. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.