Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 2S/59/2013 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1013200443 Dátum vydania rozhodnutia: 09. 12. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vlastimil Pavlikovský ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1013200443.4 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Vlastimila Pavlikovského a členov senátu Mgr. Viliama Pohančeníka a JUDr. Mariána Trenčana, v právnej veci žalobcu: H.. W. B., W. záhrady 1, O., právne zastúpený: AK MS s.r.o., Galandova 3, Bratislava, v mene ktorej koná JUDr. Miloslav Šimkovič, konateľ a advokát, proti žalovanému: Okresný úrad Bratislava, odbor výstavby a bytovej politiky, Lamačská cesta 8, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. A/ XXXX/XXX/PLJ zo dňa 04.02.2013, jednohlasne, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave žalobu z a m i e t a . Účastníkom sa právo na náhradu trov konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : Žalobou napadnutým rozhodnutím č. A/XXXX/XXX/PLJ zo dňa 04.02.2013, žalovaný (niekdajší Obvodný úrad Bratislava, odbor výstavby a bytovej politiky) zmenil odvolaním napadnuté prvostupňové rozhodnutie vydané Stavebným úradom Mestskej časti Bratislava - Ružinov č. SU/CS XXXX/XXXX/X/ KOP zo dňa 20.11.2012 tak, že znížil výšku uloženej pokuty z pôvodných 5.000 eur na X.XXX eur. Prvostupňový správny orgán svojim rozhodnutím uznal žalobcu vinným zo spáchania priestupku podľa § 105 ods. 3 písm. b/ zákona č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej aj ako „stavebný zákon“), ktorého sa mal dopustiť tým, že v čase od mesiaca máj roku 2011 do 28.10.2011 zrealizoval nepovolenú stavbu „rodinný dom“, v štádiu rozostavanosti, pričom vybudoval nosné časti stavby - oceľovo betónové stĺpy na prvom nadzemnom podlaží, pripravil debnenie a oceľovú armatúru a osadil nový múr, na S. ulici (nárožie Kaštieľska ul./W. záhrady), na pozemku parc. č. XXX/X, katastrálne územie Y. v O. bez predpísaného povolenia stavebného úradu, za čo mu bola podľa § 11 ods. 1 písm. b/ zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov (ďalej aj ako „zákon o priestupkoch“) pokuta vo výške X.XXX eur. Žalobca považoval rozhodnutie žalovaného a jemu predchádzajúce prvostupňové rozhodnutie za nezákonné, žiadal ich zrušiť a vec vrátiť žalovanému na ďalšie konanie. Namietal nepreskúmateľnosť napadnutých rozhodnutí pre nedostatok dôvodov, pričom poukázal na ich rozpor s § 47 ods. 3 správneho poriadku. Poukazujúc na judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uviedol, že rozhodnutie, v ktorom sa odvolací orgán nevysporiadal so všetkými námietkami a tvrdeniami žalobcu je nepreskúmateľné z hľadiska nedostatku dôvodov. Podľa žalobcu sa žalovaný nevysporiadal s námietkou nedostatočne zisteného skutkového stavu prvostupňovým správnym orgánom pri výkone štátnych stavebných dohľadov zo dňa 06.10.2011 a zo dňa 28.10.2011, ani s námietkou sústavného porušovania zásady súčinnosti v zmysle § 3 ods. 2 správneho poriadku. Podľa žalobcu odôvodnenie napadnutého rozhodnutia nedalo odpovede na právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s vecou. Zdôraznil, že žalovaný sa nevyjadril k tvrdeniam uvedeným v odvolaní a ani neuviedol, z akého dôvodu ich považuje za neopodstatnené. Žalobca tiež považoval rozhodnutie žalovaného za vychádzajúce z nedostatočne zisteného skutkového stavu, nakoľko žalovaný v odôvodnení napadnutého rozhodnutia trikrát konštatoval, že „stavebný úrad postupoval v konaní v súlade so zákonom a rozhodnutie vydal na základe dostatočne zisteného skutkového stavu veci“. Napadnuté rozhodnutia podľa žalobcu odvodzovali zistený skutkový stav od úkonov, ktoré nazvali „výkon štátnych stavebných dohľadov“, ktoré neboli urobené v súlade so zákonom. Ich výkonu predchádzalo podanie žalobcu zo dňa 27.05.2011, ktorým príslušnému stavebnému úradu doručil ohlásenie drobnej stavby. Podľa žalobcu má stavebný úrad reagovať oznámením, že na uvedené práce nie je potrebné ohlásenie, pričom táto listina mu nikdy nebola doručená. Podľa vyjadrenia stavebného úradu sa mal dňa 06.10.2011 uskutočniť výkon štátneho stavebného dohľadu, pričom v zázname bolo skonštatované zrealizovanie neidentifikovanej stavby nad rámec ohlásenia zo dňa 27.05.2011 na predmetnom pozemku. Žalobca zdôraznil, že v zázname chýbajú skutkové vyjadrenia, na základe ktorých žalovaný dospel k záveru, že sa zo strany žalobcu niečo uskutočňuje nad rámec, pričom nejasný termín „neidentifikovateľná stavba“ poukazuje na skutočnosť, že stavebný úrad nemal o tejto veci žiaden poznatok. Z predmetného výkonu štátneho stavebného dohľadu nie je vyhotovený žiadny obrazový záznam, a preto ho žalobca spochybnil ako dôkaz. Podľa žalobcu napadnuté rozhodnutie vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci. Uviedol, že nemohol ani nemôže uskutočňovať novú stavbu na pozemku, ktorý je zastavaný. Z toho dôvodu je podľa neho tvrdenie žalovaného o tom, že sa dopustil priestupku tým, že začal stavať novú stavbu nesprávne. Žalobca tvrdil, že jeho podanie označené ako „Ohlásenie jednoduchej stavby“ bolo podľa jeho obsahu žiadosťou o vydanie stavebného povolenia. Správny orgán sa dopustil pochybenia, keď v rozpore s § 19 ods. 2 správneho poriadku neposudzoval podanie podľa jeho obsahu. Pritom toto podľa názoru žalobcu obsahovalo všetky podklady s náležitosťami žiadosti o stavebné povolenie, a preto bol stavebný úrad, v zmysle správneho poriadku, povinný pri posudzovaní podania vychádzať z jeho materiálneho chápania a nie ho posudzovať podľa jeho formálneho označenia. Stavebný úrad ako odborný kvalifikovaný orgán nemôže nechať laickosť žalobcu v danej problematike bez povšimnutia, pričom v súlade s § 3 ods. 2 správneho poriadku musí poskytnúť pomoc a poučenie, aby pre neznalosť právnych predpisov žalobca ako účastník konania neutrpel ujmu. Žalobca spochybnil zákonnosť štátnych stavebných dohľadov zo dňa 06.10.2011 a 28.10.2011 a to z dôvodu, že žalobcovi neoznámil termín uskutočnenia stavebného dohľadu dopredu a ani ho neoboznámil so záznamom z predmetných dohľadov. Poukázal pritom na to, že žalovaný vo svojom rozhodnutí uvádza, že žalobca sa mal protiprávneho konania dopustiť tým, že začal realizovať novú stavbu „rodinný dom“, avšak v spisovom materiály sa uvedený termín neuvádza a nie je použitý ani v žiadnom zo záznamov (zo dňa 06.10.2011 a zo dňa 28.10.2011), ktoré používajú termín „neidentifikovateľná stavba“. Žalobca namietal tiež časovú dĺžku protiprávneho konania uvádzanú v napadnutých rozhodnutiach. Túto podľa jeho názoru nemajú správne orgány relevantne zdôvodnenú. Poukázal pritom, že oba stavebné dohľady sa uskutočnili v mesiaci október 2011, teda dĺžka trvania protiprávneho konania nebola správnymi orgánmi zistená. Za zmätočné a arbitrážne považoval žalobca odôvodnenie výšky uloženej pokuty, kedy zvýraznil, že žalovaný na jednej strane vyslovuje právny záver o potrebe znížiť uloženú pokutu vzhľadom na osobu žalobcu a na druhej strane protichodne vyjadruje záver o osobe žalobcu, ako človeku nespolupracujúceho a úmyselne protiprávne konajúceho. S týmto tvrdením žalobca polemizoval, keď uviedol, že správnemu orgánu adresoval niekoľko podaní (zo dňa 24.11.2011, 15.01.2012, 20.03.2012), ktorými sa snažil riešiť vzniknutú situáciu, pričom však stavebný úrad na väčšinu jeho podaní nereagoval, neposkytol mu tak súčinnosť v zmysle § 3 ods. 2 správneho poriadku. Podľa žalobcu napadnuté rozhodnutie vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci, keďže sa na predmetnom pozemku nemôže uskutočňovať nová stavba, a to z dôvodu, že pozemok je už zastavaný. Na liste vlastníctva č. XXXX, katastrálne územie Y., na ktorej sa mala realizovať nepovolená stavba, označená ako druh pozemku - zastavané plochy a nádvoria, z čoho jasne vyplýva, že na pozemku už stavba stojí a má aj pridelené súpisné číslo (II-XXXX). Na predmetnej parcele stála budova potravín a dvor, z ktorých sú do dnešného dňa viditeľné pozostatky. Z uvedeného vyplýva, že žalobca nemohol uskutočňovať novú stavbu na pozemku, ktorý je zastavaný a stavba na ňom už stojí. Žalovaný sa vyjadril k žalobe písomným podaním doručeným súdu dňa 08.04.2013, zotrval na svojom doterajšom právnom názore, žalobu považoval za nedôvodnú a žiadal ju zamietnuť. Uviedol, že stavebný úrad uložil žalobcovi pokutu vzhľadom na pomer poľahčujúcich a priťažujúcich okolností, ako aj na zásadu uplatnenú v § 3 ods. 5 správneho poriadku neprimerane vysokú, a preto ju žalovaný znížil. Poznamenal, že sa vyjadril ku všetkým právne relevantným námietkam uvedeným v odvolaní žalobcu proti prvostupňovému rozhodnutiu, nevyjadril sa k tým, ktoré nesúviseli s predmetom konania o priestupku. Skutočnosť, že žalobca považoval svoje ohlásenie za žiadosť o stavebné povolenie nesúvisí s konaním o priestupku, nakoľko stavebný úrad zistil, že žalobca realizoval stavbu bez príslušného povolenia stavebného úradu. Preto svoje rozhodnutie ako aj rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu považoval za zákonné, vychádzajúce z dostatočne zisteného skutkového stavu veci a tiež za dostatočne odôvodnené. Krajský súd v Bratislave vo veci rozhodol rozsudkom č. k. 2S 59/2013-66 zo dňa 29.01.2014 a žalobu zamietol. Žalobca proti rozsudku Krajského súdu podal odvolanie, o ktorom rozhodol Najvyšší súd SR uznesením č.k. 6Sžo/42/2014-100 zo dňa 24.05.2015 rozsudok Krajského súdu v Bratislave zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Dôvodom zrušenia rozsudku Krajského súdu bola skutočnosť, že tento napriek lekárskym potvrdeniam a predloženej žiadosti žalobcu o odročenie pojednávania, predmetnú vec prejednal a rozhodol v jeho neprítomnosti, čo podľa názoru najvyššieho súdu bolo voči žalobcovi ako účastníkovi konania porušením jeho práva konať pred súdom, porušením práva na spravodlivý proces. Krajský súd v Bratislave opätovne preskúmal žalobou napadnuté rozhodnutie ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, že žaloba je nedôvodná. Pokiaľ ide o obsah pripojeného administratívneho spisu súd zistil skutočnosti, ktoré medzi účastníkmi neboli sporné tak, ako ich uvádzali účastníci vo svojich podaniach. K tým častiam administratívneho spisu, ktoré boli sporné medzi účastníkmi, sa súd vyjadril nižšie v odôvodnení tohto rozsudku. Žalobca namietal vo svojej žalobe, že zistený skutkový stav bol nedostatočný pre rozhodnutie stavebného úradu i naň nadväzujúce rozhodnutie žalovaného a spochybnil zistenia stavebného úradu ním vykonanými štátnymi dohľadmi zo dňa 06.10.2011 a zo dňa 28.10.2011. Z obsahu administratívneho spisu a listín predložených žalobcom vyplýva, že žalobca dňa 27.05.2011 a 26.08.2011 ohlásil stavebnému úradu drobnú stavbu, ktorú mienil vykonávať na pozemku parc. č. XXX/X, katastrálne územie Ružinov. V prvom z ohlásení (zo dňa 27.05.2011) uviedol, že mieni vybudovať tehlovo-betónovú prímurovku v systéme Porofix s využitím stenových spon na časti plotu v dĺžke 15 metrov do výšky 170 cm. V druhej zo svojich žiadostí (zo dňa 26.08.2011) žalobca ohlásil jednoduchú stavbu - rodinný dom (stavbu na bývanie), kde uviedol, že na úrovni existujúcej stavby - betónového parkoviska toto prekryje a v podkroví budú situované dva jedenapolizbové byty. Ako účel stavby uviedol riešenie bytovej otázky. Dňa 28.10.2011 pracovníci stavebného úradu vykonali z verejne prístupného miesta (verejnej komunikácie) štátny stavebný dohľad, pri ktorom kontrolovali dodržiavanie právnych predpisov žalobcom a z uvedeného štátneho stavebného dohľadu vyhotovili fotodokumentáciu a písomný záznam. Z fotodokumentácie a z písomného záznamu vyplýva, že na predmetnom pozemku vo vlastníctve žalobcu je osadený nový múr zo strany rodinného domu a nosné časti novej stavby (oceľovobetónové stĺpy) na prvom nadzemnom podlaží a na druhom nadzemnom podlaží je osadené šalovanie s oceľovou armatúrou. Celkom isto, ako súd zistil zo záznamu a priloženej fotodokumentácie nešlo o riešenie prímurovky k jestvujúcemu starému plotu, pretože tento sa v čase vyhotovenia fotodokumentácie už na hranici pozemku žalobcu ani nenachádzal, resp. bola zachovaná len jeho nepatrná časť a celkom isto sa popri pôvodnej predajni potravín na pozemku, na parkovisku, realizovala nová stavba, ktorá v čase výkonu štátneho stavebného dohľadu pozostávala z nosných železobetónových stĺpov na prvom nadzemnom podlaží a na druhom nadzemnom podlaží bolo osadené debnenie a oceľová armatúra pre stavbu druhého nadzemného podlažia. Je celkom zrejmé, že na pozemku žalobcu bola realizovaná nová stavba, ktorej rozsah nekorešpondoval, ba dokonca vysoko prevyšoval rozsah stavebných prác, ktoré žalobca ohlásil vo svojom podaní zo dňa 27.05.2011 označenom ako „Ohlásenie drobnej stavby na poz. parc. č. XXX/X“ a presahoval i akékoľvek stavebné povolenie, ktorým žalobca aktuálne disponoval. Drobnými stavbami sú stavby, ktoré majú doplnkovú funkciu pre hlavnú stavbu a ktoré nemôžu podstatne ovplyvniť životné prostredie. Sú to napr. prízemné stavby, ak ich zastavaná plocha nepresahuje 25m2 a výška 5m (kôlne, práčovne, letné kuchyne, prístrešky, zariadenia na nádoby na odpadky, stavby na chov drobného zvieratstva, sauny, úschovne bicyklov a detských kočíkov, čakárne a stavby športových zariadení alebo pozemné stavby, ak ich zastavaná plocha nepresahuje 25 m2 a hĺbka 3 m, pivnice, žumpy). Súd nemal pochybnosti o tom, že stavba realizovaná žalobcom prevyšuje vyššie uvedené kritériá drobnej stavby. Potvrdzuje to aj sám žalobca vo svojom podaní zo dňa 26.08.2011, ktoré označil ako „ohlásenie jednoduchej stavby v súlade s § 139 b ods. 1 písm. a/ a súvisiacich paragrafov § 55, § 57 ods. 1, § 63 zákona č. 50/1976 Zb. O územnom plánovaní a stavebnom poriadku, (stavebný zákon) v znení neskorších úprav a doplnkov ako aj podľa príslušných paragrafov Vyhlášky č. 453/2000 Z.z., ktorou sa vykonávajú niektoré ustanovenia stavebného zákona“, v ktorom opisuje rozsah stavebných prác ako prekrytie betónového parkoviska a vybudovanie dvoch bytových jednotiek na druhom nadzemnom podlaží (podkroví). Z § 55 ods. 2 písm. b/ stavebného zákona vyplýva, že ohlásenie stavebnému úradu postačí pri drobných stavbách, ktoré plnia doplnkovú funkciu k hlavnej stavbe a ktoré nemôžu podstatne ovplyvniť životné prostredie. Na realizovanie stavby vo vyššie uvedenom rozsahu nepostačovalo len jej ohlásenie, keďže rozhodne nešlo o drobnú stavbu, ktorá by plnila doplnkovú funkciu k hlavnej stavbe. Nešlo o stavebno-technickú realizáciu prác tehlovo-betónovou prímurovkou na časti plota. Na realizáciu takejto stavby, ktorú nemožno považovať za drobnú stavbu, len ohlásenie podľa § 55 ods. 2 písm. b/ stavebného zákona nepostačovalo. Pokiaľ žalobca svojím podaním zo dňa 26.08.2011 ohlásil jednoduchú stavbu, ktorá mala pozostávať z prekrytia jestvujúceho betónového parkoviska a vybudovania dvoch bytových jednotiek, možno súhlasiť s tým, že v rozsahu opísanom žalobcom v tomto podaní išlo o jednoduchú stavbu teda bytovú budovu, ktorej zastavaná plocha nepresahuje 300 m2, má jedno nadzemné podlažie a podkrovie. Z hľadiska stavebného zákona je však ohlásenie jednoduchej stavby akceptovateľné len v prípade, ak tak určil stavebný úrad v územnom rozhodnutí (§ 55 ods. 2 písm. a/ stavebného zákona). Keďže stavebný úrad pre uvedenú stavbu žiadne územné rozhodnutie nevydal a ani žalobca o neho pred ohlásením jednoduchej stavby (podaním zo dňa 26.08.2011) nepožiadal, nebolo v súlade so stavebným zákonom postačujúce ohlásenie predmetnej jednoduchej stavby. Uvedeného si bol vedomý aj žalobca, pretože vo svojej žalobe namietal, že jeho podanie zo dňa 26.08.2011 bolo žiadosťou o vydanie stavebného povolenia a za také ho mal považovať aj stavebný úrad. Žalobca mal vyčkať na vydanie stavebného povolenia stavebným úradom, v ktorom by mu boli určené záväzné podmienky uskutočnenia a užívania stavby a ktorému by predchádzalo riadne stavebné konanie podľa § 60 a nasl. stavebného zákona. V administratívnom konaní bolo preukázané, že žalobca vykonal stavebné práce bez stavebného povolenia, hoci mu muselo byť zrejmé, že na realizáciu jednoduchej stavby mu nebude stačiť len ohlásenie stavebnému úradu v zmysle § 55 ods. 2 písm. a/ stavebného zákona. Svojím konaním sa teda dopustil priestupku podľa § 105 ods. 3 písm. b/ stavebného zákona. Súd dodáva, že žalobca nebol zbavený povinnosti dodržiavať požiadavky stavebného zákona, konkrétne vydania stavebného povolenia na uskutočnenie novej (i keď jednoduchej) stavby len preto, že predmetný pozemok je na liste vlastníctva označený ako zastavané plochy a nádvoria a že na mieste realizovanej stavby je vybudované betónové parkovisko. Existencia jednej stavby na predmetnom pozemku, ako je vidno v danom prípade, nevylučuje možnosť realizovania ďalšej stavby vyžadujúcej pred jej realizáciou vydanie stavebného povolenia. Žalovaný preto dospel k správnemu zisteniu, že žalobca realizoval nepovolenú stavbu pozostávajúcu z nosných oceľovobetónových stĺpov na prvom nadzemnom podlaží a debnenia s oceľovou armatúrou na druhom nadzemnom podlaží. Nemožno preto súhlasiť s námietkou žalobcu, že zistený skutkový stav bol pre vydanie napadnutého rozhodnutia nedostatočný. Súd poznamenáva, že objasňovaním priestupkov sa predovšetkým rozumie obstaranie podkladov potrebných na rozhodnutie správneho orgánu o tom, či sa stal skutok, ktorý je priestupkom podľa príslušného právneho predpisu a či tento skutok spáchala osoba zo spáchania priestupku podozrivá. Podkladom pre rozhodnutie správneho orgánu o priestupku sú vo všeobecnosti vyjadrenia obvineného, čestné vyhlásenia, skutočnosti všeobecne známe alebo známe správnemu orgánu z jeho úradnej činnosti a dôkazy, pričom rozsah a spôsob zisťovania podkladov pre rozhodnutie určuje správny orgán. Medzi dôkazy patria najmä výpovede účastníkov konania, svedecké výpovede, ohliadka a listiny. Na dokazovanie pritom možno použiť všetky prostriedky súladné so zákonom, ktorými možno zistiť a objasniť skutočný stav veci. Správny orgán hodnotí vykonané dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti. Ak je pre odborné posúdenie skutočností dôležitých pre rozhodnutie potrebný znalecký posudok, správny orgán ustanoví znalca. Žalovaný, ako aj prvostupňový správny orgán v priebehu priestupkového konania riadne zisťovali skutkový stav veci, vychádzali z viacerých dôkazov a to predovšetkým z uskutočneného výkonu štátneho stavebného dohľadu z verejného priestranstva dňa 06.10.2011 a z výkonu štátneho stavebného dohľadu dňa 28.10.2011, z ktorého bol vyhotovený záznam a jeho prílohu tvorila fotodokumentácia. Prvostupňový správny orgán mal za dostatočne preukázané, že sa žalobca dopustil protiprávneho konania, teda, že začal realizovať stavbu „Rodinný dom“, na pozemku parc. č. XXX/X, k. ú. Y. bez príslušného stavebného povolenia, a preto bol uznaný vinným zo spáchania priestupku podľa § 105 ods. 3 písm. b) zákona č. 50/1976 Zb. stavebného zákona, za čo mu bola podľa § 11 ods. 1 písm. b) zákona o priestupkoch uložená pokuta. Žalovaný ako aj prvostupňový správny orgán mali v konaní dostatočne za preukázané, že žalobca realizoval nepovolenú stavbu, teda stavbu, na ktorú nebolo vydané právoplatné stavebné povolenie. Z takéhoto zistenia potom správne orgány vyvodili správny právny záver o tom, že uskutočňovaním novej stavby bez stavebného povolenia sa žalobca dopustil priestupku podľa § 105 ods. 3 písm. b/ stavebného zákona. Stavebný zákon umožňuje za tento druh priestupku uložiť pokutu až do jedného milióna Sk (33.193,92 eur). Žalovaný uložil žalobcovi pokutu v dolnej hranici zákonom určenej sadzby. Pokiaľ ide o žalobcom namietanú nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia pre nedostatok dôvodov, ani túto námietku žalobca nepovažoval za dôvodnú. Pri akomkoľvek rozhodnutí možno polemizovať o jeho odbornej úrovni, či správny orgán mohol svoje argumenty vysvetliť podrobnejšie, alebo sa precíznejšie vysporiadať s tvrdeniami účastníka konania, ktoré možno považovať za právne významné. Súd však hodnotí preskúmateľnosť rozhodnutia správneho orgánu len v miere jeho minimálnej argumentačnej kvality a interpretačnej schopnosti, na základe akých logických úsudkov a zvážení všetkých dôkazov správny orgán vydal meritórne rozhodnutie. Skutočnosti, ku ktorým správny orgán dospel na základe voľnej úvahy, treba v rozhodnutí dostatočne odôvodniť, aby bolo zrejmé, čo bolo podkladom rozhodnutia a ako sa vyhodnotili vykonané dôkazy. V tejto svojej povinnosti je správny orgán limitovaný len všeobecnými vymedzeniami zákonných podmienok, ktoré predstavujú hranicu voľnej úvahy. Pre súd je rozhodujúce, či rozhodnutie vydané na základe zákonom povolenej voľnej úvahy nevybočilo z medzí a hľadísk ustanovených zákonom. V danom prípade § 47 ods. 3 správneho poriadku. Uvedené kritériá podľa názoru súdu napadnuté rozhodnutie spĺňa. Žalobca proti prvostupňovému rozhodnutiu, ktorým bol uznaný vinným zo spáchania priestupku podľa § 105 ods. 3 písm. b/ stavebného zákona a bola mu uložená pokuta vo výške 5.000 eur, podal odvolanie, v ktorom opísal svoje podania adresované správnemu orgánu, postup správneho orgánu pred začatím konania o priestupku, spochybnil dostatočnosť zisteného skutkového stavu pre záver, že vykonal nepovolenú stavbu, pričom poprel, že by takúto nepovolenú stavbu vykonal. Uviedol, že na jeho pozemku sa nachádza iba múr, ktorého rekonštrukcia bola oznámená dňa 31.05.2011. Taktiež žalobca namietal, že o priestupku bolo rozhodnuté v neprítomnosti žalobcu, čo považoval za rozporné s § 74 ods. 1 zákona o priestupkoch. V ostatnej časti svojho odvolania sa žalobca zaoberal iným voči nemu vedeným konaním, ktoré sa týkalo odstránenia predmetnej stavby. O odvolaní žalobcu proti prvostupňovému rozhodnutiu rozhodol žalovaný dňa 04.02.2013 rozhodnutím č. A/XXXX/XXX/PLJ opísaným v úvode odôvodnenia tohto rozsudku. V odôvodnení svojho rozhodnutia žalovaný opísal skutkové okolnosti prípadu, priebeh konania a odvolanie žalobcu proti prvostupňovému rozhodnutiu. Podľa názoru súdu sa žalovaný vyjadril ku všetkým právne relevantným námietkam vzneseným v odvolaní žalobcu. K námietke týkajúcej sa skutočností, že stavebný úrad žalobcovi v oznámení o začatí konania o priestupku neuviedol, v čom spočívalo jeho protiprávne konanie, kto sa ho zúčastní a k čomu by malo viesť, žalovaný uviedol, že takéto námietky považuje za účelové. Podľa jeho názoru stavebný úrad dostatočne oznámil začatie konania o priestupku so správnym vymedzením skutkovej podstaty, pod ktorú spadalo protiprávne konanie žalobcu a uvedené oznámenie bolo žalobcovi i riadne doručené a bol poučený o možných následkoch nedostavenia sa na ústne prejednanie bez náležitého ospravedlnenia. Žalovaný sa zaoberal aj jednotlivými ospravedlneniami žalobcu jeho neúčasti na ústnych prejednaniach priestupku, pričom konštatoval, že za akceptovateľné možno považovať len jedno z troch ospravedlnení a tiež, že neúčasť na ústnom prejednaní priestupku bez náležitého ospravedlnenia možno na základe správnej úvahy považovať za marenie a narúšanie priebehu správneho konania. Žalovaný vysvetlil prečo považoval ospravedlnenia žalobcu (mimo jedného) za nedostatočné. Ďalej žalovaný opísal a hodnotil zistenia prvostupňového správneho orgánu, ktoré považoval za správne a za správny považoval aj právny záver o tom, že žalobca bol vinný zo spáchania už spomínaného priestupku, ktorého sa dopustil tým, že realizoval stavbu bez riadneho stavebného povolenia. Pokiaľ ide o výšku uloženej pokuty, ktorú znížil z pôvodných 5.000 eur na 2.500 eur, žalovaný uviedol, že podľa neho nemôže výška pokuty neprimeraným spôsobom zasahovať do práv a právom chránených záujmov obvineného a jej výška by mala byť odzrkadlením výšky pokút v obdobných prípadoch. Žalovaný podotkol, že v neprospech žalobcu svedčí najmä to, že nespolupracoval so stavebným úradom pri prejednaní priestupku, t.j. na ústne prejednanie priestupku sa nedostavil ani po treťom predvolaní, nepreukázal snahu o navodenie zákonného stavu, nerešpektoval výzvu na zastavenie stavebných prác, jeho protiprávne konanie bolo úmyselné, realizáciou stavby znemožnil ostatným účastníkom konania vyjadriť sa k jeho stavebnému zámeru, ako aj, že stavba mu bola stavebným úradom nariadená odstrániť, čiže stavebník (žalobca) doposiaľ nepreukázal súlad stavby s verejnými záujmami a spáchanie priestupku popieral. Žalovaný uviedol, že aj napriek týmto skutočnostiam pristúpil k zníženiu uloženej pokuty na polovicu, nakoľko má za to, že takto uložená výška pokuty bude zohľadňovať všetky okolnosti porušenia zákona a bude aj v súlade so zásadou vyjadrenou v § 3 ods. 5 správneho poriadku, bude si plniť funkcie, ktoré si pokuta má plniť, a to predovšetkým výchovnú a preventívnu. Taktiež uložená pokuta nebude zasahovať do práv a oprávnených záujmov žalobcu a nebude mať pre neho likvidačný charakter. Takéto odôvodnenie súd považoval za dostatočné, vystihujúce podstatu veci prejednávanej správnymi orgánmi a reakcia žalovaného na právne relevantné námietky žalobcu bola z hľadiska preskúmateľnosti dostatočná. Súd nemal pochybnosti o tom, že z dôkazov, ktoré boli podkladom pre rozhodnutia správnych orgánov vyplýva, že žalobca sa dopustil priestupku podľa § 105 ods. 3 písm. b/ stavebného zákona vyššie opísaným konaním a že správny orgán v medziach zákona a ním povolenej voľnej úvahy bol oprávnený uložiť mu za jeho protiprávne konanie pokutu. Súd je toho názoru, že žalovaný postupoval v súlade so zákonom, keď pristúpil k zníženiu uloženej pokuty. Ukladanie pokút za priestupky sa uskutočňuje v rámci voľnej úvahy správneho orgánu (diskrečná právomoc), zákonom dovoleného rozhodovacieho procesu, v ktorom správny orgán v zákonom stanovených limitoch uplatňuje svoju právomoc a určí výšku sankcie, pričom použitie správnej úvahy musí byť v súlade so zásadami logického uvažovania a rozhodnutie, ktoré je výsledkom tohto procesu, musí byť zdôvodnené. Žalovaný svoju diskrečnú právomoc použil v rámci zákonného rámca, z tohto rámca nevybočil a svoje rozhodnutie dostatočným spôsobom zdôvodnil. Pri preskúmavaní výšky uloženej pokuty je potrebné vychádzať zo základných rovín pre ukladanie sankcie - individuálnej a generálnej, pričom v preskúmavanom prípade je podľa názoru súdu znížená pokuta vo výške 2 500 eur uložená v primeranej výške vo vzťahu k priestupku, ktorého sa žalobca dopustil. Súd má za to, že výška uloženej sankcie je primeraná okolnostiam spáchaného priestupku, nezasahuje neprimeraným spôsobom do práv a právom chránených záujmov obvineného. Uložená pokuta má vo sfére žalobcu plniť výchovnú aj represívnu úlohu a postihovať jeho protiprávne konanie, a preto je žiaduce, aby citeľne zasiahla majetkovú sféru páchateľa deliktu. Z týchto dôvodov sa preto sa nemôže jednať o sankciu v zanedbateľnej výške, inak sa nedá predpokladať, že by plnila svoj účel. Uložená pokuta plní tiež preventívnu úlohu, najmä vo vzťahu k ostatným nositeľom totožnej zákonnej povinnosti, ktorých musí odradiť od takéhoto protiprávneho postupu. Vzhľadom na uvedené Krajský súd v Bratislave po preskúmaní veci dospel k záveru, že žalovaný dostatočne zistil skutkový stav veci, po právnej stránke aj správne posúdil skutkový stav a svoje závery v rozhodnutí i náležite odôvodnil. Keďže námietky žalobcu neodôvodňovali zrušenie napadnutého rozhodnutia, súd postupoval podľa § 250j ods. 1 O.s.p. a žalobu ako nedôvodnú zamietol. O trovách konania rozhodol súd podľa § 250k ods. 1 O.s.p. tak, že neúspešnému žalobcovi právo na ich náhradu nepriznal. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. v znení zákona č. 33/2011 Z.z.). Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia, písomne, dvojmo prostredníctvom Krajského súdu v Bratislave. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.