Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 4Sp/32/2013 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1013200513 Dátum vydania rozhodnutia: 11. 03. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubomír Šramko ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1013200513.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v konaní pred sudcom JUDr. Ľubomírom Šramkom v právnej veci navrhovateľky: O. B. R., bytom K. XX, K., proti odporcovi: Centrum právnej pomoci, so sídlom Námestie slobody 12, Bratislava, o opravnom prostriedku navrhovateľky zo dňa 12.3.2013 proti rozhodnutiu odporcu Sp. zn. 2019/2013, Ev. č. 9554/2013 zo dňa 7.3.2013 takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave napadnuté rozhodnutie odporcu Sp. zn. 2019/2013, Ev. č. 9554/2013 zo dňa 7.3.2013 p o t v r d z u j e. Navrhovateľke n e p r i z n á v a právo na náhradu trov tohto konania. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozhodnutím Sp. zn. 2019/2013, Ev. č. 9554/2013 zo dňa 7.3.2013 odporca v zmysle § 10 ods. 5 zákona č. 327/2005 Z.z. o poskytovaní právnej pomoci osobám v materiálnej núdzi a o zmene a doplnení zákona č. 586/2003 Z.z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní v znení neskorších predpisov platnom v čase vydania napadnutého rozhodnutia (ďalej len „zákon o poskytovaní právnej pomoci“) rozhodol, že navrhovateľke nepriznáva nárok na poskytovanie právnej pomoci vo veci o náhradu škody a nemajetkovej ujmy, a to z dôvodu nesplnenia podmienky stavu materiálnej núdze. Uviedol, že po preskúmaní priložených listinných dokladov preukazujúcich príjmovú situáciu navrhovateľky a spoločne posudzovanej osoby, manžela navrhovateľky O. Q. R.O. má za to, že započítateľný príjem navrhovateľky a s ňou spoločne posudzovanej osoby v rozhodnom období od augusta 2012 do februára 2013 presahuje výšku 1,6 násobku životného minima pre dve plnoleté fyzické osoby, ktoré v súlade s ustanovením § 2 zákona č. 601/2003 Z.z. o životnom minime a o zmene a doplnení niektorých zákonov predstavuje sumu 528,51 eur. Navrhovateľka sa teda v zmysle napadnutého rozhodnutia odporcu zjavne nenachádza v stave materiálnej núdze tak ako vymedzuje § 4 ods. 1 písm. i) zákona o poskytovaní právnej pomoci a tak jej nemožno nárok na poskytovanie právnej pomoci priznať (§6, § 6a zákona o poskytovaní právnej pomoci). Proti tomuto rozhodnutiu podala navrhovateľka v zákonom ustanovenej lehote opravný prostriedok - návrh zo dňa 12.3.2013, ktorým sa domáhala jeho zrušenia v celom rozsahu a pridelenia advokáta z oblasti medicínskeho práva. Svoj návrh odôvodnila tým, že v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava II pod sp. zn. 20C/106/2011, v ktorom žiadala o priznanie nároku na poskytovanie právnej pomoci (ďalej len konanie č.k. 20C/106/2011) sa domáha náhrady škody a nemajetkovej ujmy voči Univerzitnej nemocnici v Bratislave z dôvodu, že následkom neúspešnej operácie ochrnula na dolných končatinách a zostala pripútaná na lôžko a invalidný vozík. Uviedla, že v predmetnom konaní bola posúdená ako osoba v hmotnej núdzi a bolo jej priznané oslobodenie od platenia súdnych poplatkov. Ďalej v návrhu poukázala na svoju ťaživú sociálnu situáciu a na skutočnosť, že je poberateľom peňažných príspevkov od štátu podľa zákona č. 447/2008 Z. z. o peňažných príspevkoch na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 447/2008“). Na záver uviedla, že nepriznanie nároku na poskytovanie právnej pomoci považuje za odopretie spravodlivého a pre navrhovateľku, z hľadiska jej ťažkého zdravotného postihnutia, zásadného súdneho procesu na zmiernenie ťaživých následkov v súvislosti s ťažkým ublížením na zdraví. Odporca navrhol vo svojom vyjadrení k návrhu zo dňa 5.4.2013 napadnuté rozhodnutie v celom rozsahu potvrdiť, a to s poukazom na skutočnosti už v ňom obsiahnuté. Zotrval na dôvodoch napadnutého rozhodnutia a zároveň k námietkam navrhovateľky uviedol, že súdom priznané oslobodenie od platenia súdnych poplatkov neznamená automatické splnenie podmienky materiálnej núdze. Ďalej zdôraznil, že navrhovateľka bola v priebehu administratívneho konania poučená o tom, že je potrebné rozlišovať medzi pojmom „hmotná núdza“, ktorú definuje zákon č. 599/2003 Z. z. o pomoci v hmotnej núdzi a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o hmotnej núdzi“, t.č. nahradený zákonom č. 417/2013 o pomoci v hmotnej núdzi) a pojmom „materiálna núdza“, ktorú vymedzuje zákon o poskytovaní právnej pomoci. Krajský súd v Bratislave (ďalej len súd) prejednal a rozhodol vec ako miestne a vecne príslušný súd (§ 246a ods. 2 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok, ďalej len „O.s.p.“) v neprítomnosti navrhovateľky, pretože táto sa i napriek riadne doručenému predvolaniu na pojednávanie nedostavila (§ 250g ods. 2 O.s.p.) a za použitia ust. § 250q ods. 2 O.s.p. dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie odporcu je potrebné potvrdiť ako vecne správne. Súd v prejednávanej veci dokazovanie nedoplnil, oboznámil sa však s obsahom pripojeného administratívneho spisu odporcu. Navrhovateľka vo svojom návrhu nenamietala nesprávnosť výpočtu jej príjmu zo strany odporcu a ani jeho záver o tom, že sa nenachádza v stave materiálnej núdze. Navrhovateľka v zmysle obsahu svojich podaní nástojila na tom, že jej nepriaznivý zdravotný stav a charakter konania, v ktorom žiada o priznanie nároku na poskytovanie právnej pomoci dostatočne odôvodňujú jej žiadosť o ustanovenie advokáta. Takisto z opravného prostriedku navrhovateľky možno vyvodiť, že podľa jej názoru má skutočnosť, že bola v konaní č. k. 20C/106/2011 posúdená ako osoba v hmotnej núdzi a oslobodená od platenia súdnych poplatkov nejaký súvis s posudzovaním stavu materiálnej núdze podľa zákona o poskytovaní právnej pomoci. Spornou je teda otázka, či vážny zdravotný stav navrhovateľky alebo predmet konania v ktorom navrhovateľka žiada priznať právnu pomoc, resp. skutočnosť, že bola v tomto konaní posúdená ako osoba v hmotnej núdzi, odôvodňujú priznanie nároku na poskytovanie právnej pomoci. Postup pri rozhodovaní o priznaní či nepriznaní nároku na poskytovanie právnej pomoci upravuje výlučne zákon o poskytovaní právnej pomoci, pričom v ust. § 6 ods. 1 písm. a) a § 6a ods. 1 podmieňuje poskytovanie právnej pomoci splnením podmienky stavu materiálnej núdze, v ktorej sa musí žiadateľ nachádzať. Podľa ust. § 4 ods. 1 písm. i) zákona o poskytovaní právnej pomoci, materiálnou núdzou je stav, keď fyzická osoba je poberateľom dávky a príspevkov k dávke v hmotnej núdzi, alebo stav, keď príjem fyzickej osoby nepresahuje 1,6-násobok sumy životného minima a táto fyzická osoba si využívanie právnych služieb nemôže zabezpečiť svojím majetkom. Podľa ust. § 250q ods. 2 O.s.p. o opravnom prostriedku rozhodne súd rozsudkom, ktorým preskúmavané rozhodnutie buď potvrdí, alebo ho zruší a vráti na ďalšie konanie. Súd preskúmal napadnuté rozhodnutie odporcu v intenciách podaného opravného prostriedku: Zákon o poskytovaní právnej pomoci v § 4 ods. 1 písm. i) určuje hraničnú sumu, ktorou nastáva stav materiálnej núdze, pričom nevymedzuje žiadne osobitné prípady či povinnosť správnej úvahy pri skúmaní splnenia tejto podmienky (§ 6 ods. 1 písm. a), § 6a ods. 1, § 4 ods. 1 písm. i) v spojení s § 7). Naopak, zákon pri tejto podmienke stanovuje objektívne kritériá, od týchto sa nemožno žiadnym spôsobom odchýliť, a to bez ohľadu na charakter konania, v ktorom navrhovateľka žiada priznať nárok na poskytovanie právnej pomoci či samotnú osobu navrhovateľky, t.j. jej zdravotný stav. Zákon o poskytovaní právnej pomoci síce stanovuje výnimku, kedy odporca môže na základe správnej úvahy vo vzťahu k osobitným okolnostiam prípadu rozhodnúť o priznaní nároku na poskytovanie právnej pomoci i bez splnenia podmienky stavu materiálnej núdze (§ 6b ods. 1 a 2 zákona o poskytovaní právnej pomoci), uvedenú alternatívu však zákonodarca jednoznačne koncipuje ako právo odporcu aplikovať správnu úvahu a nie nárok žiadateľa požadovať využitie týchto ustanovení. Ako súd uviedol vyššie, navrhovateľka v opravnom prostriedku poukazovala na oslobodenie od platenia súdnych poplatkov v konaní č.k. 20C/106/2011 a skutočnosť, že bola v tomto konaní posúdená ako osoba v hmotnej núdzi. Súd v uvedenej súvislosti uvádza, že konanie o oslobodenie od platenia súdnych poplatkov v zmysle § 138 O.s.p. nemá žiaden vplyv na rozhodovanie odporcu podľa zákona o poskytovaní právnej pomoci a už vôbec nie v časti posúdenia splnenia podmienky vymedzenej v § 6 ods. 1 písm. a) a § 6a ods. 1 zákona o poskytovaní právnej pomoci. O žiadosti podanej podľa zákona o poskytovaní právnej pomoci rozhoduje výlučne odporca, pričom zákon v § 4 ods. 1 písm. i) jasne a zrozumiteľne stanovuje objektívne kritériá pre posúdenie príjmových pomerov žiadateľa, a následne v § 6 a § 6a vylučuje možnosť priznania nároku na poskytovanie právnej pomoci v prípade, ak sa žiadateľ v stave materiálnej núdze nenachádza. Oproti tomu dikcia § 138 O.s.p., ktorý nezakotvuje nárok účastníka konania na oslobodenie od platenia súdnych poplatkov, ponecháva všeobecnému súdu voľnú úvahu pri hodnotení pomerov účastníka konania a nikdy neskúma, či sa žiadateľ nachádza alebo nenachádza v stave materiálnej núdze, nakoľko tento pojem O.s.p. ani nepozná. Stav hmotnej núdze žiadateľa pritom môže byť, s poukazom na § 138 ods. 2 O.s.p. rozhodujúcim kritériom pri posudzovaní, či pomery žiadateľa odôvodňujú alebo neodôvodňujú oslobodenie od platenia súdnych poplatkov. Stav hmotnej núdze vymedzený zákonom o hmotnej núdzi však nemožno žiadnym spôsobom stotožňovať ani dávať do súvisu so stavom materiálnej núdze, ktorý je osobitnou právnou kategóriou vytvorenou výlučne pre účely aplikácie zákona o poskytovaní právnej pomoci. Takisto s posudzovaním stavu materiálnej núdze podľa zákona o poskytovaní právnej pomoci žiadnym spôsobom nesúvisí, že navrhovateľka je poberateľom peňažných príspevkov podľa zákona č. 447/2008 Z. z. Z dôvodov vyššie uvedených má súd za to, že odporca pri skúmaní sociálnych pomerov navrhovateľky za rozhodné obdobie postupoval správne a v súlade so zákonom o poskytovaní právnej pomoci a rovnako správne určil, že navrhovateľka sa nenachádza v stave materiálnej núdze tak ako je tento stav vymedzený v zákone o poskytovaní právnej pomoci. Zdravotný stav navrhovateľky nie je v zmysle zákona o poskytovaní právnej pomoci kritériom na posúdenie, či sa táto nachádza alebo nenachádza v stave materiálnej núdze, takisto takýmto kritériom nie je ani oslobodenie od platenia súdnych poplatkov v súdnom konaní, v ktorom žiadala o poskytovanie právnej pomoci (a vyhodnotenie jej osoby ako osoby v hmotnej núdzi). Navrhovateľka vo svojom opravnom prostriedku neuviedla žiadne iné dôvody nesprávnosti napadnutého rozhodnutia. Súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia odporcu v rozsahu podaného návrhu dospel k záveru, že napadnuté (negatívne) rozhodnutie odporcu je vecne správne a zákonné. Navrhovateľka nesplnila jednu zo základných kumulatívnych podmienok poskytovania právnej pomoci vymedzenej v § 6 ods. 1 písm. a) a § 6a ods. 1 zákona o poskytovaní právnej pomoci a preto odporca rozhodol v súlade so zákonom, ak nárok na jej poskytovanie navrhovateľke nepriznal. Nesplnenie podmienky materiálnej núdze, tak ako je definovaná v § 4 ods. 1 písm. i) zákona o poskytovaní právnej pomoci, rovnako ako nesplnenie čo i len jednej z ostatných kumulatívnych podmienok podľa § 6 ods. 1 písm. b) a c) zákona o poskytovaní právnej pomoci, automaticky vylučuje nárok žiadateľa na poskytovanie právnej pomoci. Zákon o poskytovaní právnej pomoci totiž neprikazuje odporcovi aplikovať správnu úvahu pri posudzovaní, či celková situácia navrhovateľky odôvodňuje alebo neodôvodňuje priznanie nároku na poskytovanie právnej pomoci (§ 6b ods. 1 a 2 zákona o poskytovaní právnej pomoci). Odporca je povinný každú žiadosť o priznanie nároku na poskytovanie právnej pomoci posudzovať výlučne v rámci zákonom určených kritérií, a to bez výnimky. K návrhu navrhovateľky, ktorým žiadala v opravnom prostriedku prideliť advokáta súd len uvádza, že ak nejde o prípady ustanovené v ust. § 250i ods. 2 O.s.p., správny súd nie je oprávnený zmeniť rozhodnutie správneho orgánu, môže ho len podľa § 250q ods. 2 O.s.p. zrušiť alebo potvrdiť. Pretože odporca pri rozhodovaní o priznaní nároku na poskytovanie právnej pomoci postupoval v súlade so zákonom o poskytovaní právnej pomoci a súd sa s jeho rozhodnutím v plnej miere stotožňuje, súd vydané negatívne rozhodnutie odporcu zo dňa 7.3.2013 potvrdil ako vecne správne. O trovách navrhovateľky súd rozhodol za použitia ust. § 250k ods. 1 O.s.p. v spojení s § 250l ods. 2 O.s.p. s poukazom na výsledok konania. Navrhovateľka bola v konaní neúspešná a preto jej ich náhradu súd nepriznal. Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia na Najvyšší súd Slovenskej republiky prostredníctvom Krajského súdu v Bratislave, písomne, vo dvoch vyhotoveniach. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (z odvolania musí byť zjavné, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje, a musí byť podpísané a datované; odvolanie treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis, ak je to potrebné; ak účastník nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie na jeho trovy) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha. (§ 205 ods. 1 O.s.p). Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1, b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (205a), f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 O.s.p).