Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 1S/257/2013 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1013201938 Dátum vydania rozhodnutia: 15. 01. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Monika Valašíková PhD. ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1013201938.4 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Moniky Valašíkovej, PhD. a členov senátu JUDr. Renáty Janákovej a JUDr. Mariána Trenčana v právnej veci žalobcu: BB construct, s.r.o., Šamorínska 10, 821 06 Bratislava, IČO: 46 514 333, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo SR, so sídlom Lazovná č. 63, 974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 1100302/1/378796/2013/857 zo dňa 9.8.2013, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave rozhodnutie žalovaného č. 1100302/1/378796/2013/857 zo dňa 9.8.2013 v spojení s rozhodnutím Daňového úradu v Bratislave č. 9101302/5/1884036/2013 zo dňa 14.5.2013 z r u š u j e a vec vracia žalovanému na ďalšie konanie. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi 70 eur titulom náhrady súdneho poplatku do 30 dní od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia. o d ô v o d n e n i e : Žalobca sa žalobou doručenou tunajšiemu súdu dňa 31.10.2013 domáhal preskúmania zákonnosti a následne zrušenia rozhodnutia žalovaného č. 1100302/1/378796/2013/857 zo dňa 9.8.2013 v spojení s rozhodnutím Daňového úradu v Bratislave č. 9101302/5/1884036/2013 zo dňa 14.5.2013. Súčasne žiadal aby Krajský súd v Bratislave predložil Ústavnému súdu SR predbežné otázky: 1. či je prípustné uloženie dvojitej povinnosti a to povinnosti zložiť zábezpeku na DPH podľa § 4c zákona o DPH ako postihu za splnenie povinnosti podať žiadosť o registráciu uloženej podľa § 4 ods. 1 zákona o DPH 2. či je ustanovenie § 4c zákona o DPH v súlade s § 108 obchodného zákonníka a Ústavou SR 3. či je ustanovenie § 4c zákona o DPH v súlade s § 11 ods. 2 zákona č. 7/2005 Z. z. a či vzniká v tejto situácie žalobcovi povinnosť podať návrh na vyhlásenie konkurzu podľa § 11 ods. 2 zákona o konkurze a reštrukturalizácii 4. či je vylúčenie odkladného účinku odvolania zákonom o DPH v prípade ak výkonom rozhodnutia hrozí oprávnenej osobe závažná ujma v súlade so zákonmi SR a Ústavou SR 5. či je rozhodnutie Daňového úradu v Bratislave potvrdené rozhodnutím Finančného riaditeľstva SR nulitné ak je Daňový úrad Bratislava oprávnený na základe tohto rozhodnutia vykonať exekúciu. V žalobe žalobca uviedol, že napadnutým rozhodnutím Finančného riaditeľstva SR zo dňa 9.8.2013 žalovaný potvrdil rozhodnutie Daňového úradu Bratislava zo dňa 14.5.2013, ktorým Daňový úrad Bratislava uložil daňovému subjektu povinnosť zložiť zábezpeku na daň z pridanej hodnoty vo výške 500 000 € na obdobie 12 mesiacov. Žalobca má zato, že postupom žalovaného a vydaním vyššie citovaných rozhodnutí došlo k porušeniu právnej zásady ne bis in idem, teda zákazu dvojitého postihu rovnakého subjektu za jeho konanie. Žalobca v žalobe tvrdí, že dňa 6.5.2013 odovzdal Daňovému úradu v Bratislave listiny a iné podklady požadované žalovaným na vykonanie daňovej kontroly za účelom preverenia dosiahnutého obratu podľa § 4 ods. 1 zákona o dani z pridanej hodnoty. Po vykonaní daňovej kontroly, ktorou bola potvrdená výška dosiahnutého obratu žalobcovi zo zákona vznikla povinnosť podať žiadosť o registráciu pre DPH. Po splnení si tejto základnej povinnosti bola žalobcovi uložená ďalšia povinnosť ako následok splnenia si povinnosti vyplývajúcej zo zákona a to povinnosť zložiť zábezpeku na DPH vo výške 500 000 €. Žalobca zastáva názor, že ustanovenie zákona o DPH sú v rozpore so všeobecne platnou zásadou zrozumiteľnosti uplatňovanou pri tvorbe právnych predpisov. Žalobca má zato, že takéto rozhodnutie je v rozpore so zákonom ako aj so zásadami právneho štátu, pretože má zato, že takto bolo postihnuté splnenie povinností, ktorá je uložená priamo zo zákona. Vzhľadom na tieto skutočnosti žalobca žiada súd aby predložil Ústavnému súdu SR vyššie citované predbežné otázky. Žalobca ďalej v žalobe tvrdí, že postupom Daňového úradu ako aj následne postupom Finančného riaditeľstva SR došlo k porušeniu jedného zo základných právnych princípov demokratickej spoločnosti, zaručujúceho právnu istotu a to k porušeniu princípu zákazu retroaktivity. Má zato, že ustanovenia zákona o DPH nemôžu byť aplikované na posudzovanie platobnej dôveryhodnosti konateľa v minulosti a ani dôvodom pre uloženie povinnosti zloženia neprimerane vysokej zábezpeky. K založeniu spoločnosti zákon obligatórne vyžaduje súhlas správcu dane so zápisom spoločnosti do obchodného registra, ktorý v súlade s § 11 ods. 2 písm. h) Vyhlášky 25/2004 tvorí prílohu návrhu na zápis. Daňový úrad súhlas so založením spoločnosti zakladateľom spoločnosti žalobcu udelil. Následne pri posudzovaní finančnej spoľahlivosti na určenie výšky zábezpeky Daňový úrad Bratislava považoval žalobcu za osobu s vysokým rizikom vzniku daňového nedoplatku a uložil mu povinnosť zložiť zábezpeku v najvyššej prípustnej výške. Žalobca má zato, že výška kaucie podľa zákona o DPH v súčasnom platnom znení je v tomto prípade nezákonná nakoľko zákon o DPH nie je v súlade s obchodným zákonníkom ani v súlade s Ústavou SR. Je neprístupné aby si zákony navzájom odporovali, pretože tým dochádza k narušeniu princípu právnej istoty. Zákonodarca prijal zákon č. 222/2004 Z. z. o DPH, ktorého ustanovenia sú v rozpore s Ústavou SR ako s predpisom vyššej právnej sily. Výška kaucie podľa § 4c zákona o DPH musí byť primeraná výške splateného základného imania spoločnosti podľa § 108 zákona č. 513/1991 Zb. tak aby neohrozila existenciu obchodnej spoločnosti. Požadovanie kaucie vo výške 500 000 € je pre obchodnú spoločnosť absolútne neprimerané, neprijateľné a postihnuté vadou nesprávnosti. Ďalej žalobca v žalobe tvrdí, že žalovaný porušil ustanovenia § 65 zákona o DPH pri doručovaní predmetného rozhodnutia, keď rozhodnutie na prepravu bolo podané 28.8.2013, pričom daňovému subjektu bolo doručené 9.2.2013. Podľa názoru žalobcu ani zavádzajúce uvedenie skoršieho dátumu na rozhodnutí (9.8.2013) nezbavuje Finančné riaditeľstvo SR zodpovednosti za zmeškanie lehoty na vydanie rozhodnutia v lehote stanovenej daňovým poriadkom. Vzhľadom k tomu, že Finančné riaditeľstvo SR vydalo rozhodnutie po uplynutí zákonom stanovenej lehoty žalobca má zato, že toto rozhodnutie Finančného riaditeľstva je nulitné. Žiada preto súd aby predložil Ústavnému súdu SR ohľadom vyslovenia nulity predmetného rozhodnutia (predbežná otázka č. 5). Na základe vyššie uvedených skutočností žalobca tvrdí, že ustanovenia zákona o DPH nie sú v súlade s Ústavou SR a ich aplikáciou dochádza k porušovaniu ústavného práva na podnikanie. Navrhuje na základe vyššie tvrdených skutočností v tomto žalobnom návrhu a žiada aby Krajský súd v Bratislave obe preskúmavané rozhodnutia zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. II. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe, ktoré súdu doručil dňa 2.12.2013 uvádza, že žalovaný rozhodnutím zo dňa 9.8.2013 podľa ustanovenia § 74 ods. 4 zákona o správe daní, potvrdil odvolaním napadnuté rozhodnutie zo dňa 14.5.2013, ktorým Daňový úrad Bratislava podľa § 4 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z.z. o DPH určil daňovému subjektu BB construct s.r.o. na obdobie 12 mesiacov zábezpeku na daň z pridanej hodnoty vo výške 500 000 €. K tvrdeniu žalobcu, že Finančné riaditeľstvo SR si nesplnilo svoju povinnosť vydať rozhodnutie v lehote stanovenej § 65 zákona o správe daní a žalovaný zastáva jednoznačne nesúhlasné stanovisko. V zmysle § 65 daňového poriadku orgán príslušný na rozhodnutie v daňovom konaní rozhodne bezodkladne najneskôr však do 8 dní odo dňa začatia konania ak to povaha veci pripúšťa a je tak možné urobiť na základe dokladov predložených k daňovým subjektom inak rozhodne do 30 dní odo dňa začatia konania. V osobitne zložitých prípadoch orgán príslušný na rozhodnutie rozhodne do 60 dní. Vzhľadom na povahu prejednávanej veci Finančné riaditeľstvo SR vo veci odvolania, proti určeniu zábezpeky sumu 500 000 € rozhodovalo v osobitne zložitom prípade a lehota na rozhodnutie bola v zmysle § 65 daňového poriadku 60 dní. Daňový úrad listom zo dňa 27.6.2013 oznámil daňovému subjektu postúpenie odvolania Finančnému riaditeľstvu SR odboru daňového konania oddeleniu daňového konania. Daňový úrad teda neodstúpil Finančnému riaditeľstvu SR odvolanie dňa 13.6.2013 ako zavádzajúco tvrdí daňový subjekt. Oddelenie daňového konania v Bratislave obdržalo dňa 2.7.2013 uvedené odstúpenie odvolania Daňového úradu v Bratislave spolu s predkladacou správou zo dňa 26.7.2013. To znamená, že lehota na rozhodnutie začala Finančnému riaditeľstvu plynúť od 2.7.2013 a skončila 31.8.2013 oddelenie Daňového konania v Bratislave na svojom rozhodnutí neuviedlo zavádzajúci skorší dátum ako nesprávne uvádza žalobca v odvolaní ale uviedlo právo ten dátum, kedy bolo rozhodnutie zo dňa 9.8.2013 reálne vypracované. Po schválení a podpísaní predmetného rozhodnutia generálnym riaditeľom sekcie daňovej a colnej FR SR expedovalo toto rozhodnutie na poštovú prepravu dňa 28.8.2013 t.j. na 57 deň odo dňa doručenia odvolania. Žalovaný tak pri vydaní rozhodnutia postupoval v súlade s § 65 daňového poriadku a v predmetnej veci rozhodol v zákonom stanovenej lehote 60 dní. Žalovaný ďalej tvrdí, že žalobca neuvádza žiadne skutočnosti, pre ktoré by bolo vydané rozhodnutie FR SR v rozpore so zákonom o DPH ale namieta, že prijatý zákon o DPH a to konkrétne jeho ustanovenia § 4 a 4c týkajúce sa zábezpeky sú v rozpore s ústavou SR a postupom správcu dane v zmysle tohto zákona bol narušený princíp právnej istoty. Finančné riaditeľstvo považuje za nevyhnutné pre zachovanie princípov právnej istoty konať v súlade s platným zákonom, keďže iba takého konanie môže naplniť legitímne očakávania daňových subjektov. Popísaný skutkový a právny stav vyvodené príslušné závery a odôvodnenie vydaného rozhodnutia FR SR žalobca v žiadnom spore nerozporuje. Namieta len neústavnosť príslušný ustanovení zákona o DPH, podľa ktorých správca dane postupoval. Žalovaný sa nestotožňuje s názorom žalobcu, že ustanovenia § 4c zákona o DPH sú diskriminačné a ich aplikáciou je porušované právo na podnikanie. Zákonom č. 246/2012 Zb. ktorým sa mení a dopĺňa zákon o DPH sa od 1.10.2012 v súlade s Európskou legislatívou upravil proces registrácie na DPH v súvislosti s bojom proti daňovým podvodom a únikom na DPH. Rozšíril sa okruh povinnej registrácie, spresnil sa proces registrácie a zaviedol nový inštitút - zábezpeka na daň. Tým sa sprísnili podmienky pre registráciu za platiteľa DPH pre subjekty, ktoré v súčasnosti alebo v minulosti vlastnili alebo riadili spoločnosti, ktoré majú alebo mali nedoplatky na DPH voči daňovému úradu. Nový inštitút zábezpeky na DPH je tak jedným s opatrení, ktoré boli prijaté za účelom zamedzenia daňových únikov. Platí, že v prípade kedy ku dňu podania žiadosti spoločnosti BB construct, s.r.o. o registráciu pre daň t.j. ku dňa 19.4.2013 personálne alebo majetkovo prepojené spoločnosti v osobe konateľa/spoločníka nemali nedoplatky na dani 1000 € a viac spoločnosť BB construct, by nebola ustanovením § 4c ods. 1 písm. c) bod jedna zákona o DPH žiadnom smere dotknutá. Zjednodušene povedané keby si majetkovo personálne prepojené spoločnosti v osobe konateľa/spoločníka plnili svoje elementárne povinnosti platiť dane riadne a včas spoločnosti BB construct s.r.o. by žiadna zábezpeka určená nebola. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe ďalej uvádza, že stanovená výška zábezpeky zohľadňuje predovšetkým mieru rizika vzniku a nezaplatenia prípadných daňových nedoplatkov na DPH vzniknutých po registrácii za platiteľa DPH, ktorá je výsledkom hodnotenia celého radu objektívnych kritérií a to najmä výšky nedoplatkov u osôb, ktoré sú so žiadateľom prepojené. Pri určení výšky zábezpeky na daň v uvedenom prípade daňový úrad prihliadal na riziko vzniku nedoplatku na dani, keďže správca dane mal odôvodnene obavy, že pri obdobnom správaní sa konateľa žiadateľa by registrácia spoločnosti BB construct s.r.o. na daň z pridanej hodnoty mohla byť zneužitá na získanie neoprávnenej výhody. Žalovaný ďalej vo vyjadrení uvádza, že podľa jeho názoru nie je daňovo spravodlivé, že jedny daňové subjekty si riadne a včas plnia svoje daňové povinnosti a iné dane neplatia a svojim nezákonným konaním tak získavajú nespornú konkurenčnú výhodu. Práve takýto deformačný účinok zákonov má schválený inštitút zábezpeky odstrániť, keď stanovenie zábezpeky má budúcemu obdobnému správaniu prepojených daňových subjektov zabrániť a má sa tak dosiahnuť aspoň minimálny stupeň daňovej spravodlivosti. Žalovaný nesúhlasí s tvrdením daňového subjektu, že aplikácia § 4 a 4c zákona o DPH znamená zasahovanie do súkromnoprávnych vzťahov neprimerane ich reguluje a obmedzuje slobodu podnikania v zmysle obchodného zákonníka. Žalovaný nesúhlasí s argumentom daňového subjektu, že v prípade stanovenia povinnosti zábezpeky došlo k porušeniu princípu zákazu retroaktivity, keďže podľa žalobcu ustanovenia zákona o DPH nemôžu byť aplikované na posudzovanie platobnej dôveryhodnosti konateľa v minulosti. Žalovaný zotrváva na názore uvedenom v rozhodnutí, že zákonom stanovený termín zaplatenia nedoplatkov od ktorého sa odvíja povinnosť žiadateľa zložiť zábezpeku na daň je deň podania žiadosti o registráciu pre daň tento termín teda nie je retroaktívny. V prípade, že ku dňu podania žiadosti spoločnosti žalobcu o registráciu pre daň t.j. ku dňu 19.4.2013 personálne alebo majetkovo prepojené spoločnosti v osobe konateľa nemajú nedoplatky na dani 1000 € a viac t.j. nemajú nedoplatky ku dňa 19.4.2013 spoločnosť žalobcu nebude ustanovením § 4 ods. 1 písm. c) bod jedna zákona o DPH v žiadnom smere dotknutá. Žalovaný ďalej uvádza, že Daňový úrad Bratislava súhlas so založením spoločnosti žalobcu BB construct s.r.o. neudelil a vzhľadom na absenciu právnych predpisov v čase zápisu spoločnosti do obchodného registra dňa 12.4.2012 v zmysle ktorých sa od 1.10.2012 uvedený súhlas správcu dane vydáva ani vydať súhlas nemohol. Tvrdenie žalobcu o vydaní takéhoto súhlasu správcom dane je tak preukázateľne nepravdivé. Na základe uvedených skutočností žalovaný trvá na svojich záveroch uvedených v žalobou napadnutom rozhodnutí, pričom sa vysporiadal so všetkými námietkami uplatnenými žalobcom. Navrhuje aby Krajský súd v Bratislave žalobu zamietol. III. Krajský súd v Bratislave ako súd vecne a miestne príslušný na konanie vo veci (§ 244 a nasl. O.s.p.) preskúmal postupom podľa § 247 a nasl. O.s.p. zákonnosť napadnutého rozhodnutia ako aj konania, ktoré mu predchádzalo v rozsahu dôvodov žaloby a dospel k záveru, že rozhodnutie žalovaného je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov, a preto ho zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie podľa § 250j ods. 2 písm. d) O.s.p.. Podľa ust. § 244 ods. 1 O.s.p. v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy. Podľa ust. druhej hlavy piatej časti O.s.p. sa postupuje v prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu a žiada aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu (§ 247 ods. 1 O.s.p.). Z obsahu administratívneho spisu žalovaného Krajský súd zistil, že správny orgán prvého stupňa svojim rozhodnutím zo dňa 14.5.2013 č. 9101302/5/1884036/2013 určil žalobcovi zábezpeku na daň z pridanej hodnoty vo výške 500 000 € na obdobie 12 mesiacov z dôvodu, že konateľ spoločnosti bol resp. je konateľom iných právnických osôb, ktoré majú na nedoplatok na DPH 1000 € a viac, ktorý ku dňu podania žiadosti o registráciu žalobcu pre daň z DPH nebol zaplatený a ktorý vznikol v období v ktorom konateľ žalobcu bol konateľom iných právnických osôb. Proti vyššie uvedenému rozhodnutiu správneho orgánu prvého stupňa podal žalobca odvolanie o ktorom rozhodol žalovaný preskúmavaným rozhodnutím zo dňa 9.8.2013 č. 1100302/1/3796/2013/857 tak, že rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu potvrdil. Úlohou súdu v prejednávanej veci bolo preskúmať zákonnosť rozhodnutia žalovaného, ktorým tento potvrdil rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa vo veci určenia zábezpeky žalobcovi na DPH vo výške 500 000 € na obdobie 12 mesiacov podľa § 4c ods. 2 zákona č. 222/2004 Z.z. o DPH. IV. Podľa ustanovenia § 4 ods. 1 písm. c) zákona o DPH zdaniteľná osoba, ktorá podala žiadosť o registráciu pre daň podľa § 4 ods. 1 až 4, je povinná zložiť zábezpeku na daň zložením peňažných prostriedkov na účet daňového úradu alebo bankovou zárukou poskytnutou bankou bez výhrad na obdobie 12 mesiacov v prospech daňového úradu vo výške požadovanej zábezpeky (ďalej len zábezpeka na daň), ak konateľ alebo spoločník tejto zdaniteľnej osoby je fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá je alebo bola konateľom alebo spoločníkom inej právnickej osoby: 1./ ktorá má alebo mala ku dňu zániku nedoplatky na dani 1000 eur a viac, ktoré vznikli v období, v ktorom táto fyzická alebo právnická osoba bola jej konateľom alebo spoločníkom a ktoré ku dňu podania žiadosti o registráciu pre daň neboli zaplatené, 2./ ktorej bola zrušená registrácia pre daň podľa § 81 ods. 4 písm. d) druhého bodu a skutočnosti, ktoré sú dôvodom na zrušenie registrácie pre daň nastali v období, v ktorom táto fyzická alebo právnická osoba bola jej konateľom alebo spoločníkom. Podľa § 4c ods. 2 citovaného zákona žiadateľovi o registráciu uvedenému v ods. 1 určí daňový úrad rozhodnutím výšku zábezpeky na daň, ktorá je najmenej 1000 eur a viac a najviac 500 000 eur. Pri určení výšky zábezpeky na daň prihliadne daňový úrad na riziko vzniku nedoplatku na dani zdaniteľnej osoby. Žiadateľ o registráciu je povinný zložiť zábezpeku na daň do 20 dní od doručenia rozhodnutia o zložení zábezpeky na daň. V preskúmavanej veci správny orgán prvého stupňa ako aj žalovaný dospeli k záveru, že nakoľko konateľ žalobcu bol konateľom a spoločníkom iných daňových subjektov z nedoplatkom na DPH, konkrétne išlo o spoločnosti BAU - STAV System, s.r.o., L.V.Business, spol. s.r.o., ktoré mali nedoplatok na DPH 1000 eur a viac, ktorý ku dňu podania žiadosti o registráciu pre DPH žalobcu nebol zaplatený a ktorý vznikol v období, v ktorom spoločník žalobcu bol spoločníkom týchto právnických osôb. Na tomto skutkovom základe určil žalobcovi zaplatiť zábezpeku na DPH vo výške 500 000 eur. Čo sa týka výšky zábezpeky žalovaný v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol, že výška zábezpeky na daň bola automaticky vygenerovaná informačným systémom Finančnej správy, pričom atribúty na základe ktorých informačný systém generuje výšku zábezpeky pre daň sú jednotne určené pre všetky daňové subjekty bez možného individuálneho zásahu správcu dane. Podľa ust. § 250j ods. 2 písm. a) O.s.p. súd zruší napadnuté rozhodnutie správneho orgánu a podľa okolností aj rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa a vec vráti žalovanému správnemu orgánu na ďalšie konanie, ak po preskúmaní rozhodnutia a postupu správneho orgánu v medziach žaloby dospel k záveru, že rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo pre nedostatok dôvodov. V preskúmavanej veci Krajský súd konštatoval, že správne orgány oboch stupňov nepostupovali v intenciách vyššie citovaných právnych noriem. Krajský súd má za to, že tak žalovaný ako aj prvostupňový správny orgán sa dôsledne neriadili zákonnými ustanoveniami, ktoré sa vzťahujú na prejednávanú vec, v dôsledku čoho sú rozhodnutia žalovaného nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov. V preskúmavanom rozhodnutí žalovaný správny orgán uvádza len tie skutočnosti, ktoré sú zákonným predpokladom na vznik povinnosti žalobcu na zloženie zábezpeky na DPH v zmysle ustanovenia § 4c ods. 1 písm. c) bod 1 zákona o DPH. Výšku zábezpeky, ktorá bola v danej situácii určená na sumu 500 000 eur však žalovaný neodôvodňuje žiadnymi konkrétnymi okolnosťami. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia žalovaného (ani prvostupňového rozhodnutia) tak nie je zrejmé, aká je skutočná výška nedoplatkov spoločnosti, v ktorej je konateľ spoločníkom, resp. konateľom. Žalovaný len uvádza, že tento nedoplatok predstavoval 1000 eur a viac a v odôvodnení rozhodnutia žalovaný poukazuje len na skutočnosť, že v konkrétnom prípade bola výška zábezpeky na daň automaticky vygenerovaná vygenerovaná informačným systémom Finančnej správy bez možného zásahu správcu dane. K tejto námietke súd uvádza, že uvedený postup správneho orgánu nezodpovedá zákonným požiadavkám individuálneho posúdenia konkrétnej veci a náležitého odôvodnenia, ktoré musí zodpovedať dostatočne a spoľahlivo zistenému skutkovému stavu. Z dôvodovej správy k novele zákona o DPH, ktorá zaviedla s účinnosťou od 1.10.2012, povinnosť zábezpeky na daň pre registráciu rizikových subjektov za platiteľov dane vyplýva, že zámerom novely bolo prijať legislatívne opatrenie, ktoré efektívne potlačí možnosť podvodných aktivít a zabráni ich ďalšiemu rozširovaniu a ktoré súčasne nebudú predstavovať administratívne prekážky rozvoja podnikateľských aktivít legálne podnikajúcich subjektov. Novela bola zakomponovaná do zákona o DPH na základe čl. 273 smernice rady 2006/112/E zo dňa 28.11.2006 o spoločnom systéme DPH. Povinnosť zložiť zábezpeku formou peňažných prostriedkov na účet správcu dane alebo bankovou zárukou sa vzťahuje na osoby, ktoré požiadali jednak o dobrovoľnú registráciu na DPH (§ 4 ods. 4 zákona) a tiež sa vzťahuje aj na fyzické a právnické osoby, ktoré sú povinné požiadať o registráciu podľa § 4 ods. 1 až 3 zákona o DPH z dôvodu dosiahnutia obratu a zároveň sú splnené zákonné predpoklady na zloženie finančnej zábezpeky. Súd je oprávnený posudzovať, či správny orgán nevybočil z hľadísk zákona o DPH. Tento v ustanovení § 4c ods. 2 vymedzuje hľadiská tak, že ukladá daňovým úradom povinnosť prihliadať na riziko vzniku nedoplatku na dani zdaniteľnej osoby. To na aké kritériá v tomto prípade žalovaný správny orgán prihliada a ktoré boli rozhodujúce pre určenie výšky zábezpeky však musí vyplývať z odôvodnenia rozhodnutia tak, aby toto bolo dostatočne zrozumiteľné a následne preskúmateľné. V odôvodnení rozhodnutia má teda žalovaný správny orgán uviesť najmä správnu úvahu pri zistení rizikovosti žalobcu a konkrétne vyhodnotiť kritériá rizikovosti relevantných pre určenie výšky zábezpeky. Vzhľadom ku skutočnosti, že žalovaný správny orgán pri vydávaní preskúmavaného rozhodnutia tak nepostupoval, súd jeho rozhodnutie v spojení s prvostupňovým rozhodnutím zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. K návrhu žalobcu na predloženie veci Ústavnému súdu SR ohľadom nesúhlasu § 4 a § 4c zákona o DPH s Ústavou SR súd uvádza, že podľa čl. 144 ods. 2 Ústavy, ak sa súd domnieva, že iný všeobecne záväzný predpis, jeho časť alebo jednotlivé ustanovenie, ktoré sa týka prejednávanej veci odporuje Ústave, ústavnému zákonu, medzinárodnej zmluve podľa čl. 7 ods. 5 alebo zákonu, konanie preruší a podá návrh na začatie konania na základe čl. 125 ods. 1. Právny názor Ústavného súdu obsiahnutý v rozhodnutí je pre súd záväzný. Aktívne legitimovaným subjektom na podanie návrhu Ústavnému súdu na začatie konania podľa čl. 125 Ústavy je všeobecný súd. Ak má pochybnosť o súlade právneho predpisu, ktorý má pri rozhodovaní použiť správnym predpisom vyššej právnej sily, alebo s medzinárodnou zmluvou, ktorá je SR viazaná. Účastníkovi konania pred všeobecným súdom (fyzická alebo právnická osoba) nepatrí aktívna legitimácia v konaní o abstraktnej kontrole ústavnosti a ak sa aj domnieva, že nesúlad právnych predpisov rôznej právnej sily existuje, nemá k Ústavnému súdu priamy prístup. Ústavný súd judikoval, že pochybnosť o tom, že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa veci týka, je v rozpore s Ústavou, zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorá je SR viazaná, musí mať konajúci súd na podanie návrhu Ústavnému súdu za účelom začatia konania o súlade právnych predpisov nemá vplyv skutočnosť, že takúto pochybnosť prejavil účastník konania. Predloženie návrhu na preskúmanie súladu právneho predpisu s Ústavou alebo medzinárodnými dohovormi je teda činnosť súdu, ktorý návrh podáva a predseda senátu, ktorý návrh predložil, musí prijať osobné (vnútorné) presvedčenie, že je nutné takýto návrh predložiť Ústavnému súdu. Ide teda o osobné presvedčenie sudcu a nie o presvedčenie účastníka konania, ktorému by predseda senátu robil ,,robil poštára“ s Ústavným súdom (uznesenie ÚS SR sp.zn. III. ÚS 99/08 zo dňa 1.4.2008, II. ÚS 420/2010 zo dňa 6.10.2010). Vzhľadom na uvedené so zreteľom na zásadu dvojinštančnosti konania o žalobe proti rozhodnutiu správneho orgánu podľa druhej hlavy piatej časti O.s.p. Krajský súd v tomto štádiu konania nepristúpil k právnemu posudzovaniu veci z hľadiska jej ústavnej súladnosti, nakoľko senát Krajského súdu v Bratislave nadobudol presvedčenie, že takýto postup nie je nevyhnutný, resp. nenadobudol presvedčenie o nesúlade predmetných ustanovení zákona o DPH s Ústavou SR. Na základe vyššie uvedených skutočností bolo rozhodnuté tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku. O trovách konania bolo rozhodnuté podľa ustanovenia § 250k ods. 1 O.s.p. tak, že v konaní úspešnému žalobcovi súd priznal náhradu trov konania vo výške 70 eur predstavujúci zaplatený súdny poplatok. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave v pomere hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 veta tretia zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1.5.2011). Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Krajský súd v Bratislave, písomne, dvojmo. Z podania musí byť zjavné, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje a musí byť podpísané a datované (§ 42 ods. 3 O.s.p). V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha (§ 205 ods. 1 O.s.p.). Podľa § 205 ods. 2 O.s.p. odvolanie možno odôvodniť len tým, že: a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p.; b/ konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci; c/ súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností; d/ súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam; e/ doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205 a/ O.s.p.); f/ rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie.