Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 2S/115/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1014200849 Dátum vydania rozhodnutia: 17. 06. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Viliam Pohančeník ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1014200849.5 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Viliama Pohančeníka a členov senátu JUDr. Mariána Trenčana a JUDr. Vlastimila Pavlikovského, v právnej veci žalobcu: Československá obchodná banka, a.s., IČO: 36 854 140, Michalská 18, Bratislava, zastúpený: Advokátska kancelária JUDr. Ľuboš Novák s.r.o., v mene ktorej koná JUDr. Ľuboš Novák, advokát a konateľ, Námestie Martina Benku 10, Bratislava, proti žalovanému: Protimonopolný úrad Slovenskej republiky, Drieňová 24, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia Rady Protimonopolného úradu Slovenskej republiky č. XXXX/KH/R/X/XXX zo dňa 11.04.2014, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave rozhodnutie Rady Protimonopolného úradu Slovenskej republiky č. XXXX/KH/R/ X/XXX zo dňa 11.04.2014 v spojení s rozhodnutím žalovaného č. XXXX/KH/X/X/XXX. zo dňa 25.10.2013 m e n í v časti uloženej pokuty tak, že žalobcovi ukladá pokutu vo výške 1.500.000,- eur. Účastníkom sa právo na náhradu trov konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : I. Priebeh správneho konania 1. Protimonopolný úrad Slovenskej republiky (ďalej aj len „žalovaný“) vydal dňa 09.06.2009 rozhodnutie č.: XXXX/KH/X/X/XXX (ďalej aj len „pôvodné prvostupňové rozhodnutie“), ktorým rozhodol o tom, že podnikatelia Slovenská sporiteľňa, a.s. (ďalej aj len „SLSP“), Všeobecná úverová banka, a.s. (ďalej aj len „VÚB“) a žalobca sa zúčastnili na dohode obmedzujúcej súťaž, za čo im uložil pokuty nasledovne: SLSP vo výške 3.197.912,- eur, VÚB vo výške 3.810.461,- eur a žalobcovi vo výške 3.183.427,- eur. 2. Na základe rozkladov účastníkov konania vydala Rada Protimonopolného úradu Slovenskej republiky (ďalej aj len „Rada úradu“) rozhodnutie č. XXXX/KH/R/X/XXX zo dňa 19.11.2009, ktorým zmenila pôvodné prvostupňové rozhodnutie žalovaného spresnením výroku rozhodnutia tak, že konanie žalobcu a podnikateľov SLSP a VÚB spočívajúce v uskutočnení stretnutia týchto podnikateľov v Bratislave dňa 10.05.2007 a ich následnej emailovej komunikácii, ktorých obsahom bola dohoda o vypovedaní a znovu neuzatvorení zmlúv o bežných účtoch spoločnosti AKCENTA CZ, a.s. (ďalej aj len „AKCENTA“), je v čase od 10.05.2007 do 09.06.2009 na trhu poskytovania služieb bezhotovostných devízových operácií poskytovaných spotrebiteľom bez ohľadu na objem devízovej transakcie na území Slovenskej republiky dohodou podľa čl. 81 ods. 1 písm. c/ Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva a podľa § 4 ods. 1 v spojení s § 4 ods. 2 písm. a/ a s § 4 ods. 3 písm. c/ zákona č. 136/2001 Z.z. o ochrane hospodárskej súťaže (ďalej aj len ZOHS), ktorá je zakázaná. 3. Všetky tri banky podali na súd samostatné žaloby o preskúmanie zákonnosti vyššie uvedených rozhodnutí, pričom Krajský súd v Bratislave ako aj Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj len „NS SR“) ako odvolací súd tieto prejednali v samostatných konaniach. Vo vzťahu k žalobcovi boli rozhodnutia Krajským súdom v Bratislave rozsudkom sp. zn. 3S 57/2010 zo dňa 28.09.2010 zrušené a vec bola vrátená žalovanému na ďalšie konanie. Najvyšší súd SR tento rozsudok potvrdil rozsudkom sp. zn. 5Sžh/4/2010 zo dňa 19.05.2011. 4. Žalobu SLSP v odvolacom konaní Najvyšší súd SR rozsudkom sp. zn. 3Sžh/4/2010 zo dňa 21.05.2013 zamietol, keď zmenil rozsudok Krajského súdu v Bratislave, ktorý žalobe vyhovel. V rámci tohto odvolacieho konania Najvyšší súd SR položil Súdnemu dvoru Európskej únie (ďalej aj len „Súdny dvor“) prejudiciálne otázky, o ktorých Súdny dvor rozhodol rozsudkom zo dňa 07.02.2013 vo veci C-68/12. Najvyšší súd SR tiež zamietol žalobu VÚB, keď svojim rozsudkom sp. zn. 2Sžhpu/3/2011 zo dňa 22.05.2013 zmenil rozsudok Krajského súdu v Bratislave. Pre úplnosť treba uviesť, že Ústavný súd SR uznesením sp. zn. III. ÚS 11/2014 zo dňa 15.01.2014 sťažnosť SLSP odmietol ako zjavne neopodstatnenú a rovnako odmietol uznesením sp. zn. III. ÚS 470/2014 zo dňa 06.08.2014 aj sťažnosť VÚB. 5. Žalovaný vychádzajúc z citovaných rozsudkov Najvyššieho súdu SR vo veci VÚB a SLSP ako aj z rozsudku Súdneho dvora vo veci C-68/12, vydal nové rozhodnutie č. 2013/KH/1/1/026 zo dňa 23.10.2013 (ďalej aj len prvostupňové rozhodnutie), ktorým rozhodol, že konanie podnikateľov SLSP, VÚB a žalobcu, spočívajúce v uskutočnení stretnutia týchto podnikateľov v Bratislave dňa 10.05.2007 a ich následnej emailovej komunikácii, ktorých obsahom bola dohoda o vypovedaní a znovu neuzatvorení zmlúv o bežných účtoch spoločnosti AKCENTA, je v čase od 10.05.2007 do 09.06.2009 na trhu poskytovania služieb bezhotovostných devízových operácií poskytovaných spotrebiteľom bez ohľadu na objem devízovej transakcie na území Slovenskej republiky a/ dohodou, ktorá môže ovplyvniť obchod medzi členskými štátmi a ktorej cieľom je obmedzenie hospodárskej súťaže v rámci spoločného trhu podľa čl. 101 ods. 1 písm. c/ Zmluvy o fungovaní Európskej únie vo forme dohody o rozdelení trhu, ktorá je zakázaná, a zároveň b/ dohodou obmedzujúcou súťaž podľa § 4 ods. 1 v spojení s § 4 ods. 2 písm. a/ a s § 4 ods. 3 písm. c/ ZOHS vo forme dohody o rozdelení trhu, ktorá je zakázaná. Zároveň uložil žalobcovi pokutu 3.183.427,- eur, teda rovnakú ako v pôvodnom konaní. O rozklade žalobcu proti prvostupňovému rozhodnutiu rozhodla Rada úradu rozhodnutím č.: 2014/KH/R/2/008 zo dňa 11.04.2014 (ďalej aj len napadnuté rozhodnutie) tak, že rozklad zamietla a prvostupňové rozhodnutie potvrdila. II. Žaloba 6. Včas podanou žalobou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti postupu a napadnutého rozhodnutia, ktoré žiadal spolu s prvostupňovým rozhodnutím podľa § 250j ods. 2 písm. a/, b/, c/, d/ O.s.p. zrušiť a vec vrátiť žalovanému na ďalšie konanie. 7. Podľa žalobcu cieľom dohody bolo eliminovanie rizík vyplývajúcich z činnosti AKCENTY, a to na základe vlastnej analýzy jej konania počas dlhšieho obdobia. Nelegálne podnikanie AKCETNY na trhu deformovalo hospodársku súťaž, pričom jej nečestné praktiky ohrozovali aj podnikanie žalobcu. Žalobca preto ešte pred uzavretím dohody rozhodol o ukončení zmluvnej spolupráce s AKCENTOU (rozhodnutie predstavenstva ČSOB (ČR) zo dňa 21.03.2007), a nič na tom nezmenilo ani stretnutie s predstaviteľmi iných bánk. Cieľom teda nebolo obmedziť, resp. vylúčiť AKCENTU ako konkurenta z trhu. Žalobca aj na stretnutí dňa 10.05.2007 uviedol, že sa bude riadiť výlučne individuálnymi rozhodnutiami svojho vedenia, bez ohľadu na konanie ostatných bánk. Žalovaný neuviedol, akým spôsobom mal žalobca konať, pričom zmluva o vedení bežného účtu je zmluvou podľa súkromného práva a žalobca musel postupovať v súlade s ňou tak, aby sa vyhol sankciám za nesprávne alebo neoprávnené ukončenie zmluvy. Žalobca naďalej vedie účty subjektom, ktoré sú pre neho konkurentmi a nemá dôvod na ich ukončenie, pokiaľ je ich činnosť v súlade s právnym poriadkom. Cieľom dohody bolo obmedzenie nelegálnych činností AKCENTY v rámci prevenčnej povinnosti zabrániť páchaniu protiprávnej činnosti a to až do rozhodnutia orgánov dohľadu o opodstatnenosti týchto obáv. Vzhľadom na minulé pôsobenie nebankových subjektov sú takéto aktivity na trhu veľmi citlivo vnímané verejnosťou. Žalobca (ako banka) je povinný skúmať obvyklosť obchodných operácií na účtoch svojich klientov, viesť register klientov, ktorí sa dopustili neobvyklých obchodných operácií a aj bez súhlasu klienta poskytnúť informácie z tohto registra ostatným bankám. Stretnutie dňa 10.05.2007 sa uskutočnilo práve kvôli podozrivým operáciám AKCENTY. S poukazom na rozhodnutie predstavenstva ČSOB (ČR) zo dňa 21.03.2007 (ďalej aj len rozhodnutie predstavenstva) je skutkový stav v prípade žalobcu odlišný od skutkového stavu ostatných účastníkov konania (SLSP a VÚB) a na túto okolnosť mal žalovaný prihliadať pri určovaní výšky pokuty, keďže v zmysle § 38 ods. 9 ZOHS berie úrad pri ukladaní pokuty do úvahy aj iné skutočnosti. 8. Žalobca okrem nesprávneho posúdenia cieľa dohody namietal aj nesprávne posúdenie trvania dohody, ktorá podľa žalovaného trvala do 09.06.2009, čo je dátum vydania pôvodného prvostupňového rozhodnutia. Podľa žalovaného totiž predmetom dohody malo byť nielen vypovedanie zmlúv o bežných účtoch AKCENTY ale aj záväzok nekonať, t.j. udržiavať nastolený protiprávny stav. Dôvodom neuzavretia zmlúv o bežných účtoch s AKCENTOU je však výlučne rozhodnutie materskej spoločnosti žalobcu v rámci skupiny o spoločnom postupe voči AKCENTE tak v Slovenskej ako aj Českej republike. Zamestnanci žalobcu potvrdili, že ich postup bude výlučne v súlade s interným rozhodnutím riadiacich orgánov, ktoré v čase ich prijatia nemali žiadnu vedomosť o iniciatíve VÚB. Argumenty žalovaného sa vzťahujú výlučne na uzavretie dohody, nie však na dĺžku jej trvania, ktorá bola v prípade preukázania účasti na dohode, podľa žalobcu krátka. Vzhľadom na predtým prijaté interné rozhodnutie o ukončení spolupráce so spoločnosťou AKCENTA, bola teda obmedzená len na jeden úkon a to výpoveď zmlúv o vedení účtov spoločnosti AKCENTA. Žalovaný nepreukázal, že obsahom dohody bolo zo strany žalobcu aj opätovné neotvorenie účtov AKCENTE. Neotvorenie účtov AKCENTE bolo z dôvodu existencie rozhodnutia predstavenstva ČSOB (ČR) zo dňa 21.03.2007. Ak by mal žalobca ukončiť protiprávne konanie tak, aby to žalovaný považoval za ukončenie dohody, musel by AKCENTE viesť opätovne bežné účty a to aj napriek existencii rozhodnutia Národnej banky Slovenska, z ktorého je zrejmé, že AKCENTA vykonávala devízové operácie aj prostredníctvom účtov vedených žalobcom, nelegálne. Žalobca ako banka by tak mal spolupracovať s AKCENTOU na vykonávaní jej nelegálnej činnosti. Takáto požiadavka zo strany žalovaného je tiež narušením princípu zmluvnej slobody, pričom v podobnom duchu odmietli súdy vydať predbežné opatrenia na základe návrhu AKCENTY, pretože ich cieľom je zásah do zmluvnej autonómie dvoch subjektov. Žalovaný tak nepriamo núti žalobcu pri vedomí nelegálneho podnikania AKCENTY k porušovaniu pravidiel o obozretnom podnikaní bánk a núti žalobcu podstupovať vyššie riziká, čo by mohlo ohroziť aj ostatných klientov žalobcu. 9. Žalobca namietal nevykonanie dôkazov navrhnutých v správnom konaní, keďže žalovaný odmietol pripojiť trestné spisy týkajúce sa vyšetrovania činnosti AKCENTY orgánmi činnými v trestnom konaní, čím nedostatočne zistil skutkový stav. Tieto dôkazy boli relevantné pre riadne zistenie skutkového stavu a tiež aj z hľadiska zistenia skutočností odôvodňujúcich výšku pokuty. 10. Žalovaný vec nesprávne právne posúdil, keďže žalobca mal závery o činnosti AKCENTY k dispozícii od svojej materskej spoločnosti a jeho rozhodnutia ohľadom postoja k AKCENTE boli prijaté skôr, ako sa malo uskutočniť prvé stretnutie s ďalšími bankami. Na kroky voči AKCENTE sa teda odhodlal po internom posúdení rizík pre bezpečnosť vlastného podnikania. 11. Žalobca tiež namietal neprimeranosť a neodôvodnenosť uloženej pokuty, keď bola nesprávne vyhodnotená závažnosť konania a rovnako je výška pokuty nesprávna aj s ohľadom na trvanie dohody. Žalovaný mal výšku obratu stanoviť len na relevantnom trhu, avšak nielen z priestorového ale aj tovarového hľadiska, keďže iba na tomto trhu mohol teoreticky prebiehať konkurenčný boj žalobcu a AKCENTY. Dohoda nemohla trvať do 09.06.2009 vzhľadom na existenciu rozhodnutia predstavenstva materskej banky zo dňa 21.03.2007. Žalobca mal dôvodné obavy z rizík pre vlastné podnikanie, ktoré ako banka nesmie podstupovať, resp. ich musí minimalizovať. Žalobca nebol iniciátorom dohody a ani túto dohodou nevyvolal. Predchádzanie vzniku neprimeraných rizík pri činnosti banky z dôvodu operácií niektorých klientov je určite poľahčujúcou okolnosťou, ktorá odôvodňuje výrazné zníženie pokuty. Dohodou mala byť obmedzená súťaž vo vzťahu k spoločnosti AKCENTA, ktorá však na trhu vykonávala nelegálnu činnosť. Žalobca je názoru, že za účastníkov hospodárskej súťaže možno považovať len subjekty, ktoré vykonávajú podnikateľskú činnosť v rámci medzí zákona a ak tak nie je, nemôžu sa považovať za konkurujúce subjekty v pravom slova zmysle. Dohoda sa pritom nemala týkať iných konkurentov a preto mal žalovaný prihliadnuť na výrazne nižšiu intenzitu obmedzenia súťaže ako na skutočnosť odôvodňujúcu zníženie pokuty. AKCENTA mala navyše možnosť naďalej podnikať na území SR po splnení zákonných podmienok a teda nedošlo k jej vylúčeniu z relevantného trhu, keďže má otvorené bežné účty aj v iných bankách. Žalovaný teda mal posudzovať proporcionalitu pokuty k cieľu, ktorý uloženie pokuty sleduje. Majetkový prospech a závažnosť konania boli minimálne, keďže sa týkali len jedného subjektu, ktorý navyše podnikal neoprávnene, čím prispel k deformácii hospodárskej súťaže na trhu. Rozhodnutie o výške pokuty s ohľadom na obrat žalobcu je navyše nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. 12. Žalobca žiadal zníženie sankcie v dôsledku toho, že protiprávnosť jeho konania nebolo možné s dostatočnou mierou istoty predvídať. Poukázal na bod 18 písm. d/ a bod 29 Metodického pokynu žalovaného o postupe pri určovaní pokút v prípadoch zneužívania dominantného postavenia a dohôd obmedzujúcich súťaž (ďalej aj len „metodický pokyn“), podľa ktorých je existencia dôvodnej pochybnosti na strane podnikateľa, či jeho konanie zakladá porušovanie súťažných pravidiel, poľahčujúcou okolnosťou; úrad môže pokutu znížiť aj v prípade, ak zo strany podnikateľa existujú dôvodné pochybnosti, či jeho konanie zakladá porušovanie súťažných pravidiel, a to z toho dôvodu, že existuje rozhodnutie alebo odporúčanie orgánov verejnej správy, alebo regulačných orgánov, prípadne súdov, ktoré môže vyvolať u podnikateľa odôvodnenú predstavu, že jeho konanie je v súlade so zákonom. V danom kontexte úrad skúma, či tieto skutočnosti boli spôsobilé uviesť podnikateľa do omylu. Táto skutočnosť majúca vplyv na zníženie základnej sumy pokuty môže byť priznaná len výnimočne. 13. Zo strany žalobcu existovali viaceré rozhodnutia (odporúčania) štátnych resp. regulačných orgánov (stanovisko NBS zo dňa 27.02.2008 č. OPK-2589/2008, uznesenie Prezídia Policajného zboru - Úradu boja proti korupcii ČVS: PPZ-288/BPK-B-2008 zo dňa 31.10.2008 o začatí trestného stíhania pre zločin neoprávneného obchodovania s devízovými hodnotami a poskytovania devízových služieb, ako aj Českej národnej banky, ktoré indikovali potrebu ukončenia spolupráce s AKCENTOU. Tieto rozhodnutia pritom časovo spadajú do obdobia, počas ktorého podľa žalovaného dochádzalo k protiprávnemu konaniu. V súvislosti s aplikovaním citovaných ustanovení metodického pokynu žalobca poukázal na to, že v iných prípadoch žalovaný toto výnimočné zníženie aplikoval a mal by rozhodovať obdobne. 14. S poukazom na dlhé časové obdobie, ktoré uplynulo od konania, za ktoré má byť sankcionovaný (viac ako 6 rokov) uviedol, že sankcia v pôvodne stanovenej výške nemôže plniť ani represívnu ani výchovnú funkciu a je namieste jej zníženie. Zníženie sankcie v prípade, keď sa ukladá s dlhým časovým odstupom od sankcionovaného konania, je prirodzeným vyjadrením zásad individuálnej a generálnej prevencie. Dĺžku trvania konania nemožno pripísať žalobcovi, ale objektívnym skutočnostiam a preto mal žalovaný ako na inú okolnosť prípadu podľa § 38 ods. 9 ZOHS na tento dlhý časový odstup prihliadnuť. V tejto súvislosti poukázal na rozsudky Všeobecného súdu zo dňa 16.06.2011 (Heineken, vec T-240/07 a Bavaria, vec T-235/07). III. Vyjadrenie žalovaného 15. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe navrhol túto zamietnuť, pričom poukázal na relevantné závery Najvyššieho súdu SR vo veciach SLSP a VÚB. Súdny dvor vo svojom rozhodnutí objasnil význam článku 101 ZFEÚ, akým spôsobom sa mal a má článok 101 ZFEÚ aplikovať a tento výklad sú povinné dodržiavať nielen súdy v konaní, v ktorom bola položená prejudiciálna otázka, ale vzťahuje sa na všetky vzťahy, ktoré vznikli pred vynesením prejudiciálneho rozsudku. Žalovaný sa preto dôvodne odklonil od rozsudkov vydaných v pôvodnej veci žalobcu. 16. K nelegálnemu pôsobeniu AKCENTY na slovenskom trhu poukázal na rozsudok Súdneho dvora (body 18,19,20), pričom Súdny dvor uviedol, že článok 101 ZFEÚ sa má vykladať v tom zmysle, že skutočnosť, že podnik dotknutý kartelovou dohodou, ktorej cieľom je obmedziť hospodársku súťaž, údajne pôsobí na relevantnom trhu v čase uzatvorenia tejto kartelovej dohody nelegálne, nemá vplyv na otázku, či tento kartel predstavuje porušenie tohto ustanovenia. 17. Žalovaný poukázal na emailovú komunikáciu medzi kľúčovými zamestnancami žalobcu, ktorí sa podieľali na rozhodovaní o uzatvorení účtov AKCENTY, z ktorých je zrejmé, že úlohou nebolo dodržať nejakú stratégiu definovanú predstavenstvom v marci 2007, ale dodržanie dohodnutej koordinácie so SLSP a VÚB. Až koncom augusta 2007 požiadal vedúci zamestnanec českej ČSOB vtedajšieho vrchného riaditeľa žalobcu o spoluprácu pri vypovedávaní účtov v súvislosti s rozhodnutím predstavenstva ČSOB (ČR). Dohoda obmedzujúca súťaž bola preukázaná stretnutím dňa 10.05.2007 a následnou emailovou komunikáciou, pričom sa aj reálne prejavila v správaní týchto bánk na trhu. Už samotná výmena informácií medzi konkurentmi takéhoto charakteru, ktorá bola preukázaná, môže byť z pohľadu súťažného práva zakázaná. Súťažné právo nezakazuje konkurentom stretávať sa, nie je však prípustné vymieňať si informácie ohľadne budúceho konania, správania sa na trhu. Výmena informácií, ktorá sa týka budúceho postupu konkurenta na trhu, je zakázaná, nakoľko odstraňuje nevyhnutný stupeň neurčitosti o budúcom správaní konkurentov a tým narúša základnú premisu, že všetci podnikatelia musia prijímať svoje podnikateľské rozhodnutia nezávisle na iných. 18. Žalobca sa nespravoval výlučne individuálnymi rozhodnutiami svojho vedenia. Jediným návodom, ako sa vyhnúť sankcii za účasť na karteli, je nezúčastnenie sa zakázanej dohody. Kartel nemôže byť nástrojom „sebaobrany“ a ani zabránenie protiprávnemu konaniu iného subjektu nemôže byť ospravedlnením pre dohodu obmedzujúcu súťaž. Za protiprávne konanie nebolo označené samotné vypovedanie účtov, ale dohoda troch bánk o koordinácii takéhoto postupu so spoločným cieľom. Z dôkazov vyplýva, že žalobca potvrdil svoju ochotu prispieť k spoločnému cieľu vypovedať účty AKCENTE, a to naraz, aby nemohlo prísť k presunu týchto účtov do iných bánk. Otázka realizácie záverov predstavenstva ČSOB (ČR) bola nastolená u žalobcu až potom, čo sa žalobca dohodol s konkurenčnými bankami na spoločnom postupe. 19. Argumentácia žalobcu ohľadne § 92 ods. 7 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách (oprávnenie oboznámiť údaje o AKCENTE ostatným bankám) je nesprávna. Je totiž otázne, či v danom prípade išlo o neobvyklé obchodné operácie, pričom uvedené ustanovenie umožňuje výmeny informácií z registra, avšak nie konzultácie o ďalšom postupe a najmä z informácie žalobcu zo dňa 20.01.2009 nevyplýva, že predmetom stretnutia s konkurenčnými bankami bola výmena informácií z registra neobvyklých obchodných operácií. 20. K trvaniu dohody poukázal na názor NS SR, ktorý pre konštatovanie ukončenia účasti na dohode požadoval aktívny prístup (výzva AKCENTE na pokračovanie v obchodných vzťahoch). Z emailovej komunikácie medzi zamestnancami žalobcu vyplýva, že žalobca sa snažil zabrániť tomu, aby boli AKCENTE znovu otvorené účty potom, čo boli vypovedané zmluvy. Žalovaný neuložil žalobcovi povinnosť uzatvoriť s AKCENTOU zmluvy, ani mu neuložil povinnosť s touto spoločnosťou spolupracovať, či podieľať sa s ňou na nelegálnej činnosti. 21. Žalovaný a Rada úradu neboli povinní vykonať všetky dôkazy navrhované žalobcom, pokiaľ dospeli k názoru, že by to neviedlo k objasneniu veci a túto skutočnosť vysvetlili v odôvodnení. Samotná existencia trestného stíhania (vo veci AKCENTY) neznamená, že sa určitá osoba dopustila akéhokoľvek protiprávneho konania. 22. Postup žalobcu nevyplýval len z jeho individuálneho rozhodnutia, ale bol výsledkom dohody, čo bolo potvrdené NS SR a otázka legálnosti, či nelegálnosti podnikania AKCENTY na uzatvorenie kartelovej dohody vplyv nemá. 23. K námietkam o neprimeranosti a neodôvodnenosti uloženej pokuty uviedol, že konal aj vo veci porušenia čl. 101 ZFEÚ a preto musel vychádzať z princípov lojálnej spolupráce, teda najmä na základe článku 4 ods. 3 Zmluvy o Európskej únii musel postihnúť žalobcu tak, aby si nielen formálne splnil svoju povinnosť, ale aby bol postih dostatočný na zabezpečenie efektívnej aplikácie európskeho práva. Poukázal na odôvodnenie napadnutého ako aj prvostupňového rozhodnutia. Skutočnosť, že žalobca nebol iniciátorom dohody sa nepovažuje za poľahčujúcu okolnosť, ale iniciovanie dohody sa považuje za priťažujúcu okolnosť. Žalovaný vychádzal z Metodického pokynu úradu o postupe pri určovaní pokút v prípadoch zneužívania dominantného postavenia a dohôd obmedzujúcich súťaž a závažnosť stanovil na úrovni 10%. Pokuta nie je neprimerane vysoká, pričom vychádzajúc z obratu žalobcu v roku 2012 mohla byť pokuta ďaleko vyššia. Pokuta bola uložená na úrovni 5,7% čistého zisku a teda nemožno hovoriť o jej likvidačnom charaktere. Podľa žalovaného dokumenty z druhej polovice roka 2008 mohli sotva ovplyvniť správanie žalobcu od 10.05.2007 a keďže legálnosť podnikania AKCENTY nemá vplyv na posúdenie zákonnosti jeho konania, nebol dôvod žalobcovi znížiť pokutu. 24. K argumentu žalobcu, že pokuta mala byť znížená z dôvodu, že od sankcionovaného obdobia uplynul dlhší čas, žalovaný uviedol, že pôvodné prvostupňové rozhodnutie vydal ešte v čase, kedy porušovanie zákona trvalo a vydanie napadnutého rozhodnutia bolo ovplyvnené dĺžkou súdneho prieskumu včítane konania o prejudiciálnej otázke. 25. Vo vyjadrení zo dňa 28.04.2015 žalovaný vychádzajúc z rozsudku Súdneho dvora vo veci C-68/12 uviedol, že záver Súdneho dvora sa vzťahuje na aplikáciu čl. 101 ZFEÚ na konkrétne správanie podnikateľov ako celok a nemožno z neho urobiť záver, že by sa vzťahoval iba na začatie protiprávneho konania. Otázka nelegálneho podnikania AKCENTY na trhu je teda irelevantná tak pre vznik, trvanie ako aj zánik dohody. 26. Jediným spôsobom, ako mohol žalobca ukončiť svoju účasť na protiprávnom konaní, bolo verejné dištancovanie sa od kartelu a nepokračovanie v dohodnutej činnosti. Žalobca sa verejne nedištancoval od kartelu a neprejavil vôľu v ňom nepokračovať, pričom úlohou žalovaného nie je definovať, ako sa mal za danej situácie žalobca správať, pretože úlohou žalovaného je iba posúdenie, či takéto konanie žalobcu nie je protiprávne. K dĺžke protiprávneho konania kartelu troch bánk sa vyjadril NS SR vo veci VÚB, pričom žalobca nepreukázal, že by sa jeho konanie odlišovalo od konania VÚB. 27. Tvrdenie o nelegálnej činnosti AKCENTY je záverom žalobcu bez toho, aby sa mohol oprieť o právoplatné rozhodnutie, pričom začatie trestného stíhania či rozhodnutie o zastavení konania Bankovou radou NBS nemožno považovať za dôkaz o protiprávnom konaní. Z komunikácie medzi zamestnancami žalobcu a zamestnancami iných bánk vyplýva, že motívom ich činnosti bolo vylúčenie konkurenta a otázka zákonnosti jeho podnikania sa ako dôvod vypovedania zmlúv nespomína. IV. Vyjadrenie žalobcu 28. Žalobca nesúhlasil s názorom žalovaného, že rozsudok Súdneho dvora obsahuje výklad ku všetkým aspektom protiprávneho konania žalobcu včítane správneho stanovenia dĺžky trvania protisúťažnej dohody. Súdny dvor rozhodoval iba o položených prejudiciálnych otázkach, ktoré smerovali k posúdeniu toho, či v danom prípade išlo o protisúťažnú dohodu a netýkali sa dĺžky trvania protiprávneho konania. Prejudiciálne otázky neriešili posúdenie dĺžky protiprávneho konania ako jedného z kritérií pre určenie výšky pokuty. Takéto závery by ani neboli možné, keďže ustanovenia čl. 101 ods. 1,3 ZFEÚ otázku kritérií pre určovanie výšky sankcie neupravujú. Otázky aj odpovede sa týkajú výlučne stavu v čase uzavretia dohody, t.j. riešia situáciu vymedzenú predpokladom, že podnik dotknutý kartelovou dohodou pôsobí na trhu nelegálne práve v momente uzavretia dohody (teda nie pred alebo po jej uzavretí). Žalobca mal právo výberu obchodného partnera, ktoré využil formou výpovede už v zmysle rozhodnutia predstavenstva ČSOB (ČR) zo dňa 21.03.2007. Od žalobcu nebolo možné spravodlivo požadovať ponúknutie znovuotvorenia účtov najneskôr od vydania stanoviska NBS č. OPK 2589/2008 zo dňa 27.02.2008. Týmto dňom objektívne zanikla protiprávnosť rozhodnutia o neotvorení účtov, nakoľko ich otvorenie by bolo v rozpore s požiadavkou obozretného podnikania bánk. 29. Rozhodnutia NS SR ako ani rozsudok Súdneho dvora, ktorými argumentuje žalovaný, nepreskúmavali skutkový stav týkajúci sa žalobcu a nezaoberali sa rozhodnutím predstavenstva ČSOB (ČR). Dĺžka protiprávneho konania sa musí ako jedno z kritérií pre určovanie výšky sankcie skúmať vždy samostatne pre každý sankcionovaný subjekt. Rozsudky súdov sp. zn. 3S 57/2010-117 a sp. zn. 5Sžh/4/2010 vytýkali žalovanému nedostatočne zistený skutkový stav ohľadne určenia dĺžky trvania protiprávneho konania a to bez viazanosti na nelegálnosť podnikania AKCENTY. Žalovaný však dokazovanie v tomto smere nedoplnil. 30. Žalovaný nesprávne zistil skutkový stav ohľadom dĺžky protiprávneho konania aj podľa jeho vlastných kritérií. Napriek tomu, že umožnil AKCENTE širokú ingerenciu do ním vedeného správneho konania, nežiadal od AKCENTY konkrétne informácie týkajúce sa okolností, ktoré mohli znižovať mieru závažnosti konania žalobcu. Žalobca poukázal na list právnych zástupcov AKCENTY zo dňa 07.05.2009 adresovaný žalobcovi, označený ako „Reakcia na závery rokovania zo dňa 29.04.2009“. Z tohto listu totiž vyplýva, že žalobca najneskôr dňa 29.04.2009 s AKCENTOU rokoval o možnosti znovuotvorenia účtov, finančnej kompenzácii a ďalších otázkach. V správnom konaní žalovaného proti žalobcovi z roku 2013 - 2014 žalovaný s AKCENTOU prakticky nekomunikoval a to napriek tomu, že mal vedomosť o civilných konaniach vedených AKCENTOU proti žalobcovi (napríklad žalobu o zaplatenie náhrady škody vo výške 33.000.000,- eur, kde ako žalobca vystupovala cyperská spoločnosť, ktorá nadobudla pohľadávku od AKCENTY), pričom aj tento špekulatívny súdny spor ilustruje riziká vyplývajúce pre žalobcu z právneho vzťahu s AKCENTOU. Napokon žalobca uzavrel s AKCENTOU dohodu o urovnaní a zaplatil jej 900.000,- eur. 31. Rozsudok Súdneho dvora vo veci Schenker nerieši otázku primeranosti sankcie a nevylučuje zníženie sankcie vzhľadom na konkrétne okolnosti prípadu a medzi nimi napríklad aj sťaženú rozpoznateľnosť toho, či môže byť určité konanie posudzované ako konanie protisúťažné. Skutkové okolnosti prípadov žalobcu, SLSP a VÚB nie sú rovnaké. Prípad žalobcu je odlišný počínajúc rozhodnutím predstavenstva ČSOB (ČR) o uzavretí účtov AKCENTE časovo predchádzajúcim sankcionovanú dohodu, cez rokovanie s touto spoločnosťou, uzavretie dohody o urovnaní s ňou a zaplatenie sumy urovnania vo výške 900.000,- eur, až po výrazne dlhší čas, ktorý uplynul medzi sankcionovaným konaním a právoplatným rozhodnutím vo veci. Zdôraznil, že primeraným je len taký zásah do základných práv a slobôd, ktorý je v demokratickom a právnom štáte nevyhnutný na dosiahnutie verejného záujmu a sledovaný cieľ nemožno dosiahnuť miernejšími prostriedkami. Uložená pokuta, ktorá je celkom porovnateľná s pokutami uloženými SLSP a VÚB i napriek tomu, že závažnosť konania žalobcu je zjavne a preukázateľne nižšia, predstavuje z ústavného hľadiska nepochybne neprimeraný trest a teda neprimeraný zásah. V. Vyjadrenie žalovaného 32. Žalovaný uviedol, že nie je správne sa dovolávať názorov vyjadrených v rozsudku NS SR sp. zn. 5Sžh/4/2010, keďže tieto sú v rozpore s európskym právom a Ústavný súd SR potvrdil možnosť a dôvodnosť odklonu od týchto právnych záverov. Z listu zo dňa 29.04.2009 vyplýva, že kroky žalobcu sú podmienené rozhodnutím úradu vo veci a teda nešlo o dobrovoľné upustenie od protiprávnej činnosti. Dohoda s AKCENTOU zo dňa 25.10.2010 je irelevantná pre stanovenie dĺžky porušovania, nakoľko bola uzatvorená neskôr, ako bol stanovený dátum ukončenia porušovania. VI. Posúdenie veci 33. Podľa § 244 ods. 1 O.s.p. v správnom súdnictve súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov preskúmavajú zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia súd skúma, či žalobou napadnuté rozhodnutie je v súlade s právnym poriadkom Slovenskej republiky, najmä s hmotnými a procesnými administratívnymi predpismi. Súd v intenciách § 244 ods. 1 O.s.p. musí preskúmavať aj zákonnosť postupu správneho orgánu. Postupom správneho orgánu sa vo všeobecnosti rozumie aktívna činnosť správneho orgánu podľa procesných a hmotnoprávnych noriem, ktorou realizuje právomoc stanovenú zákonmi. V zákonom predpísanom postupe je správny orgán oprávnený, ale súčasne aj povinný vykonať úkony v priebehu konania a konanie musí ukončiť vydaním rozhodnutia, ktoré má zákonom predpísané náležitosti, ak sa na takéto konanie vzťahuje zákon o správnom konaní. 34. Krajský súd v Bratislave ako súd vecne a miestne príslušný na konanie vo veci preskúmal napadnuté rozhodnutie v spojení s prvostupňovým správnym rozhodnutím, ako aj postup predchádzajúci vydaniu týchto rozhodnutí, v rozsahu dôvodov uvedených v žalobe (vychádzajúc z dispozičnej zásady podľa § 249 ods. 2 O.s.p.) a dospel k záveru, že žaloba je čiastočne dôvodná. Preto v súlade s § 250j ods. 5 O.s.p. (keďže ide o vec uvedenú v § 250i ods. 2 O.s.p.) zmenil napadnuté rozhodnutie Rady úradu v spojení s prvostupňovým rozhodnutím tak, že žalobcovi uložil pokutu vo výške 1.500.000,- eur. Rozsudok súdu nahrádza rozhodnutia správnych orgánov v časti výšky uloženej pokuty. 35. V prvom rade si treba uvedomiť, že preskúmavané rozhodnutia boli vydané potom, čo bolo pôvodné prvostupňové rozhodnutie žalovaného zo dňa 09.06.2009 a druhostupňové rozhodnutie Rady úradu zo dňa 19.11.2009 Krajským súdom v Bratislave rozsudkom sp. zn. 3S 57/2010 zrušené, pričom tento rozsudok bol potvrdený rozsudkom Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Sžh/4/2010. Neskôr však NS SR zamietol žaloby SLSP a VÚB vychádzajúc z rozsudku Súdneho dvora zo dňa 07.02.2013 vo veci C-68/12 a napokon treba mať na zreteli aj to, že Ústavný súd SR odmietol sťažnosti SLSP a VÚB ako zjavne neopodstatnené. Za tohto právneho stavu sa súd prvotne zaoberal otázkou miery relevantnosti záverov rozsudkov NS SR v prípade SLSP, VÚB a rozsudku Súdneho dvora. Najjednoduchším riešením sa pritom javilo s poukazom na právoplatne ukončené veci v prípade SLSP a VÚB rovnako zamietnuť žalobu žalobcu, avšak súd pri starostlivom preskúmaní skutkových okolností prípadov žalobcu, SLSP a VÚB zistil, že tieto nie sú rovnaké. Závery NS SR v prípade SLSP a VÚB sa žalobcu týkajú len čiastočne a rovnako Súdny dvor vo svojom rozsudku nepodal výklad všetkých sporných otázok ohľadne žalobcu, keďže zodpovedal iba prejudiciálne otázky položené NS SR vo veci SLSP. Krajský súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že vždy je nevyhnutné vychádzať z individuálnych, teda na konkrétnych skutkových zisteniach založených rozmeroch každej súdom prejednávanej veci. Mnohé prípady a ich špecifické okolnosti môžu byť značne komplikované a netypické; to však nezbavuje súd povinnosti urobiť všetko pre spravodlivé riešenie, akokoľvek sa to môže zdať zložité. Spravodlivosť musí byť v procese, ktorým súd interpretuje a aplikuje právo, vždy prítomná ako hodnotový činiteľ. Spravodlivosť je hodnotovým princípom, ktorý je spoločný všetkým demokratickým právnym poriadkom. Nad každým vytváraním súdneho rozhodnutia sa nesie dvojaký imperatív: rozhodnutie musí byť nielen zákonné, ale predovšetkým spravodlivé. Úlohou súdu je práve rozpoznať cez zákon spravodlivosť. 36. Je pravdou, že viaceré názory súdov, ktoré preskúmavali pôvodné rozhodnutia, ohľadne výkladu aplikácie čl. 101 ZFEÚ boli vyvrátené Súdnym dvorom, z čoho následne vychádzal NS SR v prípadoch SLSP a VÚB. Súdy ako aj správne orgány majú povinnosť aplikovať právo Európskej únie ex offo. Rozsudky Súdneho dvora vo veciach prejudiciálnych otázok sú špecifické tým, že majú účinky ex tunc. V danom prípade Súdny dvor objasnil, akým spôsobom sa na problematické otázky mal a má čl. 101 ZFEÚ aplikovať a tento výklad sú povinné dodržiavať súdy nielen v konaní, v ktorom boli tieto otázky položené, ale výklad sa vzťahuje na všetky vzťahy, ktoré vznikli pred vynesením rozsudku Súdneho dvora. Správne teda žalovaný vychádzal zo záverov rozsudku Súdneho dvora, keďže bol povinný ho taktiež rešpektovať napriek existencii predchádzajúcich rozsudkov súdov vo veci žalobcu. Rozsudok Súdneho dvora mal totiž zásadný účinok nielen pre odchýlne výsledky súdnych konaní vo veciach SLSP a VÚB, ale nevyhnutne sa musel premietnuť aj do výsledkov správneho konania vo veci žalobcu. Z hľadiska zmyslu a obsahu princípov spravodlivosti by totiž bolo neudržateľné, aby nebolo možné zrevidovať právne závery v skutkovo a právne súvisiacich veciach, pokiaľ sa pôvodné názory ukážu ako prekonané. Žalovaný teda dôvodne počkal na výsledok prejudiciálneho konania a tiež právoplatné skončenie prípadov SLSP a VÚB a relevantné závery, ktoré sa týkali aj žalobcu, zohľadnil vo svojom rozhodnutí. Zhodnosť skutkových okolností žalobcu a SLSP s VÚB však nie je stopercentná. Zároveň ani Súdny dvor nepodal výklad ku všetkým aspektom protiprávneho konania žalobcu, napríklad k otázke, či žalovaný správne stanovil dĺžku trvania protisúťažnej dohody u žalobcu a iné. 37. Účelom zákona č. 136/2001 Z.z. o ochrane hospodárskej súťaže podľa § 1 je ochrana hospodárskej súťaže (ďalej len „súťaž“) na trhu výrobkov, výkonov, prác a služieb (ďalej len „tovar“) pred jej obmedzovaním, ako aj vytváranie podmienok na jej ďalší rozvoj s cieľom podporiť hospodársky rozvoj v prospech spotrebiteľov a úprava právomoci a pôsobnosti Protimonopolného úradu Slovenskej republiky (ďalej len „úrad“). Citovaný zákon sa vzťahuje na všetky činnosti a konania podnikateľov, ktoré obmedzujú alebo môžu obmedzovať súťaž, okrem prípadov obmedzovania súťaže zo strany podnikateľov, ktorí poskytujú služby vo verejnom záujme podľa osobitného predpisu, ak uplatňovanie tohto zákona znemožňuje fakticky alebo právne plniť ich úlohy podľa osobitného predpisu (§ 2 ods. 2). Obmedzovanie súťaže je každé obmedzenie voľnosti konania podnikateľa na relevantnom trhu, najmä vylučovanie existujúcich alebo možných súťažných aktivít, skutočné alebo možné zníženie rozsahu konkurenčnej aktivity alebo skresľovanie konkurenčných podmienok (§ 3 ods. 1 ZOHS). Podľa § 3 ods. 3 ZOHS relevantný trh je priestorový a časový súbeh ponuky a dopytu takých tovarov, ktoré sú na uspokojenie určitých potrieb z hľadiska užívateľa zhodné alebo vzájomne zastupiteľné. 38. Dohoda a zosúladený postup podnikateľov, ako aj rozhodnutie združenia podnikateľov, ktoré majú za cieľ alebo môžu mať za následok obmedzovanie súťaže (ďalej len „dohoda obmedzujúca súťaž“), sú zakázané, ak tento zákon neustanovuje inak (§ 4 ods. 1 ZOHS). Podľa § 4 ods. 2 písm. a/ ZOHS dohoda podnikateľov je každý ústny alebo písomný súhlasný prejav vôle jej účastníkov, ako aj iný súhlasný prejav vôle vyvodený z ich konania. Podľa § 4 odsek 3 ZOHS zakázaná je najmä dohoda obmedzujúca súťaž, ktorá obsahuje podľa písmena c/ rozdelenie trhu alebo zdrojov zásobovania. 39. NS SR vo veci SLSP uviedol, že zo stanoviska Národnej banky Slovenska, ktoré je obsiahnuté v administratívnom spise, vyplýva, že AKCENTA môže poskytovať peňažné služby v rozsahu sprostredkovania úhrad do zahraničia a prijímania úhrad zo zahraničia v súvislosti s bezhotovostnými obchodmi s cudzou menou a to podľa dispozícii klienta iba na území Českej republiky, pričom devízová licencia udelená Českou národnou bankou neoprávňuje predmetnú spoločnosť ponúkať a vykonávať bezhotovostné obchody s peňažnými prostriedkami v cudzej mene na území Slovenskej republiky. V tomto prípade bolo senátu Najvyššieho súdu SR z jeho rozhodovacej činnosti známe, že NBS vydala dňa 14. októbra 2009 rozhodnutie č. OPK - 11808/5/2009, ktorým uložila AKCENTE podľa § 24a ods. 1 písm. d/ v spojení s § 24a ods. 2 písm. d/ bod 2 zákona č. 202/1995 Z.z. devízový zákon a zákon, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 372/1990 Zb. o priestupkoch, pokutu za porušenie § 6 ods. 13 v spojení s § 13 ods. 1 devízového zákona, na základe toho, že AKCENTA v čase od januára 2008 do júna 2009 vykonávala na území Slovenskej republiky obchodovanie s devízovými hodnotami bez devízovej licencie udeľovanej NBS tak, že poskytovala svojim klientom služby, ktorých predmetom bol bezhotovostný nákup alebo predaj cudzej meny za určité množstvo peňažných prostriedkov v slovenských korunách (od 1. januára 2009 v eurách), alebo v cudzej mene za spotový kurz ponúkaných spoločnosťou. Banková rada NBS rozhodnutím číslo GUV - 657/2010 zo dňa 27.04 2010 podľa § 32 ods. 2 a 3 zákona č. 747/2004 Z.z. o dohľade nad finančným trhom prvostupňové rozhodnutie Národnej banky Slovenska zo dňa 14.10.2009 zrušila a konanie podľa § 22 ods. 1 písm. i/ zákona o dohľade nad finančným trhom zastavila, keďže Národná banka Slovenska mala vedomosť o činnosti AKCENTY už pred rokom 2008, ale začala konanie vo veci uloženia sankcie podľa § 24a ods. 1 písm. d/ v spojení s § 24a ods. 2 písm. d/ devízového zákona až listom zo dňa 12.08.2009, ktorý bol doručený AKCENTE dňa 17.08.2009, teda začala vo veci konať po nenávratnom uplynutí jednoročnej prekluzívnej lehoty. NS SR teda skonštatoval ako nespornú skutočnosť, že Národná banka Slovenska (ďalej aj len „NBS“) deklarovala, že AKCENTA v čase od januára 2008 do júna 2009 vykonávala na území Slovenskej republiky obchodovanie s devízovými hodnotami bez devízovej licencie a je bez právneho významu skutočnosť, že za uvedenú činnosť AKCENTA nebola sankcionovaná, keďže ako to vyplýva z druhostupňového rozhodnutia, uplynula prekluzívna lehota na uloženie pokuty. 40. NS SR vo veci SLSP predložil prejudiciálne otázky v nasledujúcom znení: 1. Je možné článok 101 ods. 1 ZFEÚ vykladať tak, že je právne významná skutočnosť, ak súťažiteľ / podnikateľ/ dotknutý kartelovou dohodou iných súťažiteľov /podnikateľov/, pôsobí na relevantnom trhu v čase uzatvorenia kartelovej dohody nelegálne? 2. Je pre výklad čl. 101 ods. 1 ZFEÚ právne významná skutočnosť, že v čase uzatvorenia kartelovej dohody, otázka legality pôsobenia tohto súťažiteľa /podnikateľa/, nebola príslušnými orgánmi dozoru na území Slovenskej republiky spochybnená? 3. Je možné čl. 101 ods. 1 ZFEÚ vykladať tak, že pre konštatovanie dohody obmedzujúcej súťaž je nevyhnuté preukázať osobné konanie štatutárneho zástupcu alebo osobitný súhlas štatutárneho zástupcu podniku, ktorý je/mal byť účastníkom dohody obmedzujúcej súťaž s konaním svojho zamestnanca v podobe splnomocnenia, pričom sa podnik od konania zamestnanca nedištancoval a zároveň došlo aj k implementácii dohody? 4. Je možné čl. 101 ods. 3 ZFEÚ vykladať tak, že je uplatniteľný i na zakázanú dohodu podľa č. 101 ods. 1 ZFEÚ (bývalý článok 81 ods. 1 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva), ktorá svojou povahou mala za následok vylúčenie z trhu individuálne určeného súťažiteľa /podnikateľa/, o ktorom bolo dodatočne zistené, že na trhu bezhotovostných devízových operácií obchodoval s devízovými hodnotami bez vnútroštátnym zákonom vyžadovanej devízovej licencie?“ Dňa 07.02.2013 vyhlásil Súdny dvor vo veci C-68/12 rozsudok, v ktorom okrem iného v citovaných bodoch uviedol: 16. Treba pripomenúť, že podľa článku 101 ods. 1 ZFEÚ sa všetky dohody medzi podnikateľmi, rozhodnutia združení podnikateľov a zosúladené postupy, ktoré môžu ovplyvniť obchod medzi členskými štátmi a ktoré majú za cieľ alebo následok vylučovanie, obmedzovanie alebo skresľovanie hospodárskej súťaže v rámci vnútorného trhu, zakazujú ako nezlučiteľné s vnútorným trhom. 18. Cieľom článku 101 ZFEÚ je nielen ochrana záujmov účastníkov hospodárskej súťaže alebo spotrebiteľov, ale aj ochrana štruktúry trhu a tým hospodárskej súťaže ako takej (rozsudok zo 6. októbra 2009, GlaxoSmithKline Services a i./Komisia a i. C-501/06 P, C-513/06 P, C-515/06 P a C-519/06 P, Zb. s. I-9291, bod 63). 19. V tejto súvislosti z uznesenia vnútroštátneho súdu vyplýva, že cieľ dohody uzatvorenej medzi dotknutými bankami spočíval osobitne v obmedzení hospodárskej súťaže, pričom nikto z nich nespochybňoval legálnosť podnikateľskej činnosti spoločnosti AKCENTA pred začatím vyšetrovania v konaní vo veci samej, ktoré bolo vedené proti nim. Preto namietaná právna situácia spoločnosti AKCENTA nemá vplyv na určenie toho, či podmienky na vyslovenie porušenia pravidiel hospodárskej súťaže boli splnené. 20. Okrem toho je úlohou orgánov verejnej moci a nie podnikov alebo združení súkromných podnikov, aby zabezpečili dodržiavanie právnych predpisov. Situácia spoločnosti AKCENTA, ako ju opísala česká vláda, dostatočne preukazuje, že aplikácia právnych predpisov si môže vyžadovať komplexné posúdenie, ktoré neprináleží týmto podnikom alebo združeniam súkromných podnikov. 25. Treba pripomenúť, že predpokladom aplikácie článku 101 ZFEÚ nie je konanie ani vedomosť spoločníkov alebo hlavných vedúcich pracovníkov dotknutého podniku, ale konanie osoby, ktorá je oprávnená konať v mene podniku (rozsudok zo 7. júna 1983, Musique Díffusion francaise a i./Komisia, 100/80 aţ 103/80,Zb. s. 1825, bod 97). 26. Komisia zdôraznila, že účasť na karteloch zakázaných ZFEÚ sa často utajuje a nepodlieha formálnym pravidlám. Je veľmi zriedkavé, aby sa zástupca podniku zúčastnil na stretnutí s poverením na protiprávne konanie. 27. V prípade, že sa preukáže, že podnik sa zúčastnil spolu s konkurenčnými podnikmi na stretnutiach s protisúťažnou povahou, v súlade s ustálenou judikatúrou, prináleží tomuto podniku, aby predložil dôkazy o tom, že jeho účasť na predmetných stretnutiach nemala protisúťažnú povahu, a to takým spôsobom, že preukáže, že svojim konkurentom oznámil, že sa týchto stretnutí zúčastnil z iných dôvodov ako oni. Na to, aby sa účasť podniku na takom stretnutí nemohla považovať za konkludentný súhlas s nezákonnou iniciatívou a ani za súhlas s jej výsledkom, je potrebné, aby sa tento podnik verejne dištancoval od tejto iniciatívy a to takým spôsobom, že ostatní účastníci budú považovať jeho účasť na nej za skončenú alebo sa budú domnievať, že ju oznámi správnym orgánom (rozsudok Súdneho dvora z 3. mája 2012, Comap/Komisia, C-290/11 P, zatiaľ neuverejnený v Zbierke, body 74 a 75 a tam citovaná judikatúra). 30. Keďže článok 101 ods. 3 ZFEÚ možno aplikovať len v prípade, ak sa konštatovalo, že bola uzatvorená dohoda, ktorá je zakázaná podľa tohto článku 101, odpoveď Súdneho dvora je založená na predpoklade, že táto skutočnosť sa konštatovala. 31. Ako to uviedla Komisia, na uplatnenie výnimky uvedenej v článku 101 ods. 3 ZFEÚ je potrebné, aby boli splnené štyri kumulatívne podmienky stanovené v tomto ustanovení. Dohody musia, po prvé, prispievať k zlepšeniu výroby alebo distribúcie tovaru alebo k podpore technického alebo hospodárskeho pokroku, po druhé, umožniť spotrebiteľom primeraný podiel na z toho vyplývajúcich výhodách, po tretie, nesmú ukladať príslušným podnikateľom obmedzenia, ktoré nie sú nevyhnutné na dosiahnutie týchto cieľov, a po štvrté, nesmú umožniť týmto podnikateľom vylúčiť hospodársku súťaž vo vzťahu k podstatnej časti daných výrobkov alebo služieb. 32. Osoba, ktorá sa domáha uplatnenia tohto ustanovenia, musí na základe presvedčivých tvrdení a dôkazov preukázať, že boli splnené podmienky potrebné na udelenie výnimky (rozsudok GlaxoSmithKline Services a i./Komisia a i., už citovaný, bod 82). 33. Žalobca v písomných pripomienkach uvádza, že skutočnosť, že cieľom protisúťažnej dohody bolo zabrániť inému súťažiteľovi v nelegálnom pôsobení na trhu, lebo nemal požadované povolenie, by mala byť dôvodom na uplatnenie výnimky podľa článku 101 ods. 3 ZFEÚ, lebo taká dohoda podľa neho chráni zdravé súťažné prostredie a jej cieľom v širšom zmysle je prispieť k podpore hospodárskeho pokroku podľa tohto ustanovenia. 34. Treba konštatovať, že SLSP uvádza len jednu zo štyroch kumulatívnych podmienok uvedených v článku 101 ods. 3 ZFEÚ. 35. Hoci by aj bola táto podmienka splnená, nezdá sa, že by predmetný kartel vo veci samej spĺňal tri ostatné požadované podmienky a osobitne tretiu z nich, podľa ktorej dohoda nesmie ukladať príslušným podnikateľom obmedzenia, ktoré nie sú nevyhnutné na dosiahnutie cieľov uvedených v prvej podmienke stanovenej v článku 101 ods. 3 ZFEÚ. Aj keby dôvod uvádzaný účastníkmi tohto kartelu spočíval v donútení spoločnosti AKCENTA dodržiavať slovenské predpisy, títo účastníci mali napriek tomu podať v tejto súvislosti podnet na príslušný orgán, ako je uvedené v bode 20 tohto rozsudku, a nemali sami vylúčiť tento konkurenčný podnik z trhu. Z týchto dôvodov Súdny dvor rozhodol takto: 1. Článok 101 ZFEÚ sa má vykladať v tom zmysle, že skutočnosť, že podnik dotknutý kartelovou dohodou, ktorej cieľom je obmedziť hospodársku súťaž, údajne pôsobí na relevantnom trhu v čase uzatvorenia tejto kartelovej dohody nelegálne, nemá vplyv na otázku, či tento kartel predstavuje porušenie tohto ustanovenia. 2. Článok 101 ods. 1 ZFEU sa má vykladať v tom zmysle, že na konštatovanie dohody obmedzujúcej súťaž nie je nevyhnuté preukázať osobné konanie štatutárneho zástupcu podniku alebo osobitný súhlas tohto zástupcu v podobe splnomocnenia s konaním svojho zamestnanca, ktorý sa zúčastnil na protisúťažnom stretnutí. 3. Článok 101 ods. 3 ZFEÚ sa má vykladať v tom zmysle, že tento článok sa môže na zakázanú dohodu podľa článku 101 ods. 1 ZFEÚ uplatniť len vtedy, ak podnik odvolávajúci sa na toto ustanovenie preukáže, že v ňom stanovené štyri kumulatívne podmienky sú splnené. 41. Súd nesúhlasí s názorom žalovaného, že rozsudok Súdneho dvora podal záväzný výklad ku všetkým aspektom protiprávneho konania žalobcu, keďže položené otázky a odpovede na ne sa napríklad vôbec netýkali stanovenia dĺžky trvania protiprávneho konania, ani posudzovania jednotlivých zákonných aspektov rozhodných pre určenie výšky pokuty. Súdny dvor sa nezaoberal ani tým, že súčasťou dohody mal byť záväzok žalobcu neotvoriť účty AKCENTE, pričom skutkové okolnosti žalobcu a SLSP sú odlišné minimálne v existencii rozhodnutia predstavenstva ČSOB (ČR) zo dňa 21.03.2007 o ukončení zmluvnej spolupráce s AKCENTOU. Otázky NS SR smerovali k výkladu ustanovení čl. 101 ods. 1, 3 ZFEÚ a z odpovedí Súdneho dvora je zrejmé, že sa zaoberal iba tým, či v predmetnom prípade išlo o protisúťažnú dohodu (otázky 1, 2, 4), resp. aký je štandard dokazovania potrebný na preukázanie takejto dohody (otázka 3). NS SR nežiadal posúdiť dĺžku protiprávneho konania v súvislosti s existenciou nelegálneho konania AKCENTY a preto Súdny dvor takýto výklad ani nedával. Súdny dvor sa vôbec nezaoberal posudzovaním dĺžky protiprávneho konania vo vzťahu k SLSP a už vonkoncom nie v prípade žalobcu, u ktorého existovalo spomínané rozhodnutie predstavenstva a jeho neskoršia preukázaná vedomosť o nelegálnom podnikaní AKCENTY na relevantnom trhu v SR. Navyše ustanovenia čl. 101 ods. 1, ods. 3 ZFEÚ otázku kritérií pre určovanie výšky sankcie ani neupravujú a žalovaný je povinný v každom konkrétnom prípade všetky predpoklady pre určenie výšky pokuty pre každý sankcionovaný subjekt vyhodnocovať osobitne. Podľa názoru žalovaného je irelevantná skutočnosť, či AKCENTA podnikala legálne alebo nie, čo platí tak pre vznik, trvanie ako aj zánik dohody. S týmto tvrdením súd nesúhlasí, keďže aj z gramatického výkladu je zrejmé, že otázky ako aj odpovede sa týkali práve uzavretia dohody v prípade, keď podnik dotknutý kartelovou dohodou, ktorej cieľom je obmedziť hospodársku súťaž, údajne pôsobí na relevantnom trhu v čase uzatvorenia tejto kartelovej dohody nelegálne. Otázky aj odpovede sa týkajú výlučne stavu v čase uzavretia dohody, t.j. riešia situáciu vymedzenú predpokladom, že podnik dotknutý kartelovou dohodou pôsobí na trhu nelegálne nie pred uzavretím dohody alebo po jej uzavretí, ale v momente uzavretia dohody. Súd je teda názoru, že preukázaná vedomosť žalobcu o nelegálnom podnikaní AKCENTY musí mať vplyv na posúdenie dĺžky protiprávneho konania, avšak nevidí nutnosť obrátiť sa s prejudiciálnou otázkou na Súdny dvor a to z dôvodov uvedených ďalej v tomto rozsudku, pričom ak takúto potrebu uvidí v prípade odvolacieho konania Najvyšší súd SR ako súd poslednej inštancie, tento sa môže obrátiť na Súdny dvor, resp. požiadať Európsku komisiu o zaujatie stanoviska podľa čl. 15 ods. 1 nariadenia Rady (ES) č. 1/2003. 42. V súvislosti s výkladom dotknutej právnej normy resp. rozhodnutia súd považuje v prvom rade za potrebné poukázať na konštantnú judikatúru, podľa ktorej k výkladu právnych predpisov a ich inštitútov nemožno pristupovať len z hľadiska textu, a to ani v prípade, keď sa text môže javiť ako jednoznačný a určitý, ale predovšetkým podľa zmyslu a účelu. Jazykový výklad môže totiž v zmysle ustálenej judikatúry ústavného súdu predstavovať len prvotné priblíženie sa k obsahu; na overenie správnosti či nesprávnosti výkladu, resp. na jeho doplnenie či spresnenie potom slúžia ostatné interpretačné prístupy postavené na roveň gramatickému výkladu, najmä teleologický a systematický výklad vrátane ústavne konformného výkladu, ktoré sú spôsobilé v kontexte racionálnej argumentácie prispieť k zisteniu obsahu a zmyslu aplikovanej právnej normy alebo rozhodnutia (IV. ÚS 515/2012, IV. ÚS 294/2012, IV. ÚS 92/2012, I. ÚS 351/2010, m. m. I. ÚS 306/2010). Podľa tejto judikatúry ako ústavne nesúladné (porušujúce základné práva) ústavný súd hodnotí aj také rozhodnutia všeobecných súdov, v ktorých boli zákony, prípadne podzákonné právne úpravy interpretované v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti, napr. v dôsledku prílišného formalizmu (IV. ÚS 515/2012, IV. ÚS 294/2012, IV. ÚS 192/08, IV. ÚS 69/2012, IV. ÚS 92/2012, I. ÚS 26/2010, III. ÚS 163/2011, podobne aj Ústavný súd Českej republiky napr. III. ÚS 150/99). 43. Ako už súd uviedol, aj pre neho je výklad Súdneho dvora záväzný a je potrebné ho rešpektovať, avšak jeho závery treba vnímať zmysluplne. Súdny dvor pritom mohol v danom prípade posúdiť aj ďalšie právne otázky, ktoré sa ponúkali na riešenie a doposiaľ neboli v rozhodovacej praxi Európskej komisie alebo Súdneho dvora riešené, čo však neurobil. Z rozsudku Súdneho dvora (bod 19) nie je jasné, či by bol iný záver súdu v prípade, ak by banky spochybňovali legálnosť pôsobenia AKCENTY ešte pred začatím šetrenia žalovaným, resp. ak by existovali objektívne dôkazy o jej nelegálnom pôsobení ešte pred uzavretím dohody alebo ak by otázka nelegálnosti pôsobenia AKCENTY nevyžadovala „komplexné posúdenie“ v zmysle bodu 20 rozsudku Súdneho dvora. Súdny dvor síce uviedol, že cieľom čl. 101 ZFEÚ je nielen ochrana záujmov účastníkov hospodárskej súťaže alebo spotrebiteľov, ale aj ochrana štruktúry trhu a tým hospodárskej súťaže ako takej, avšak otázne je, či čl. 101 ZFEÚ chráni aj súťažiteľa, ktorý na trhu pôsobí protiprávne. Je totiž nepochybné, že cieľom čl. 101 ZFEÚ je ochrana slobodnej, resp. férovej hospodárskej súťaže, čo vyplýva aj z rozsiahlej rozhodovacej praxe Európskej komisie a Súdneho dvora, ktorí navyše pripúšťajú, aby si súťažitelia sami dohodli pravidlá zaisťujúce férovú súťaž na relevantnom trhu. Je pravdou, že samotné začatie trestného stíhania vo veci AKCENTY, stanovisko NBS ako aj rozhodnutie o zastavení konania Bankovou radou Národnej banky Slovenska čisto teoreticky kogentne nepreukazuje nelegálnosť podnikania AKCENTY, avšak je nad všetky pochybnosti, poznajúc právny poriadok Slovenskej republiky, zrejmé, a nespochybnil to ani NS SR, že táto spoločnosť pôsobila na trhu v rozpore so zákonom. Je irelevantné, či bola alebo nebola AKCENTA, resp. osoba konajúca v jej mene, za svoju protiprávnu činnosť postihnutá alebo nie. Pohľad žalovaného k tejto otázke je príliš formalistický a nemá nič spoločné s materiálnym poňatím právneho štátu. Podľa názoru súdu je však podstatná aplikácia materiálneho hľadiska, nakoľko právny formalizmus v podmienkach demokratického právneho štátu nemôže celkom prevládnuť. Úlohou súdu v podmienkach materiálneho právneho štátu je nájsť také riešenie, ktoré je v súlade so všeobecnou ideou spravodlivosti, resp. v súlade s prirodzenoprávnymi princípmi. Súd nemôže tolerovať formalistický prístup, pričom je nutné zdôrazniť, že povinnosť súdu nachádzať právo neznamená len vyhľadávať priame a výslovné pokyny v zákonnom texte, ale tiež formulovať, čo je zmyslom a účelom právnych predpisov. Súd teda musí nielen rešpektovať právo, ale jeho výklad a aplikácia musia smerovať k spravodlivému výsledku. Súdu prislúcha, aby sa zaoberal otázkou, či mechanická a formalistická aplikácia zákona bez ohľadu na zmysel a účel záujmu chráneného právnou normou, nemôže priniesť absurdné následky a v prípade, že tomu tak je, aby takúto interpretáciu zákona odmietol a zvolil výklad v duchu zákona. 44. Protiprávne konanie AKCENTY ako súťažiteľa pôsobiaceho na relevantnom trhu férovú súťaž určite narušuje. Toto platí aj za situácie, ak protiprávnosť činnosti takéhoto súťažiteľa spočíva iba v jeho samotnej prítomnosti na relevantnom trhu bez potrebného devízového povolenia. AKCENTA pritom získala svojim protiprávnym postupom nad ostatnými súťažiteľmi (napr. bankami) pôsobiacimi na relevantnom trhu neoprávnenú konkurenčnú výhodu, keďže na rozdiel od bánk si nezaobstarala potrebné zákonom vyžadované povolenie. AKCENTA teda neprešla úvodnou kontrolou štátu pred vstupom do regulovaného sektora a rovnako takejto kontrole na rozdiel od bánk nepodliehala ani následne, keďže na relevantnom trhu pôsobila nelegálne. Otvorenou otázkou tak môže byť, či sa ešte jedná o férovú súťaž v prípade, ak súťažiteľ získava svojim protiprávnym postupom nad ostatnými súťažiteľmi neoprávnenú konkurenčnú výhodu. S poukazom na princíp legality v úniovom práve je otázne, či je akceptovateľné, aby čl. 101 ZFEÚ bol použitý na ochranu aj protiprávneho konania súťažiteľa. Je nesporné, že AKCENTA nedisponovala potrebnou devízovou licenciou a svojou prítomnosťou na trhu sa dopúšťala protiprávneho konania. Takáto súťaž sa podľa názoru súdu nedá jednoznačne označiť za férovú súťaž na relevantnom trhu. Týmito otázkami sa však Súdny dvor detailnejšie nezaoberal a otázne je, či pokladá za vyriešenú otázku, či je súťažné prostredie vytvárané nielen súťažiteľmi oprávnene pôsobiacimi na relevantnom trhu ale aj súťažiteľmi, ktorí nedisponujú legitímnym oprávnením, keďže toto sa z jeho rozhodnutia vyčítať určite nedá. Z odpovedí Súdneho dvora iba neurčito vyplýva, že čl. 101 ZFEÚ nechráni iba hospodársku súťaž a nie je nástrojom proti nekalej súťaži, ale chráni hospodársku súťaž ako takú (ochrana štruktúry trhu a tým hospodárskej súťaže ako takej - bod. 18). Tento názor však nie je jednoznačný, keďže sa Súdny dvor s touto problematikou celkom jasne nevysporiadal. 45. K podnikaniu AKCENTY na relevantnom trhu treba ešte dodať, že svoju činnosť vykonávala bez devízovej licencie tak, že mala otvorené bežné účty v bankách, pričom majiteľom týchto účtov bola AKCENTA a jej klienti na tieto účty prevádzali peňažné prostriedky určené pre iných príjemcov. AKCENTA následne zo svojich účtov prevádzala prostriedky na účty príjemcov platieb, čo znamenalo, že platby pripísané na účet príjemcu platby neboli identifikované číslom účtu príkazcu ale číslom účtu AKCENTY, čo znemožnilo identifikáciu samotného toku peňažných prostriedkov ako aj ich pôvodu. AKCENTA tak porušovala pravidlá platobného styku stanovené zákonom o platobných službách, čo mohlo byť aj na úkor klienta, keďže peňažné prostriedky nepodliehali ochrane v zmysle zákona o ochrane vkladov. Súd súhlasí s názorom žalobcu, že celkové pôsobenie AKCENTY na relevantnom trhu bolo veľmi nedôveryhodné. Ak by bol záver Súdneho dvora jednoznačný, že čl. 101 ZFEÚ nechráni protiprávne konanie na relevantnom trhu, bolo by z toho možné vyvodiť, že konanie spočívajúce v obrane proti súťažiteľovi, ktorý na trhu pôsobí protiprávne, nemôže mať ani protisúťažný cieľ. Potom by aj následok spočívajúci vo vylúčení takéhoto súťažiteľa z relevantného trhu, ktorý nie je vôbec oprávnený na relevantnom trhu pôsobiť, nemohol byť považovaný za protisúťažný. Konania súťažiteľov na relevantnom trhu totiž treba posudzovať vždy s ohľadom na skutočne existujúcu úroveň hospodárskej súťaže na tomto trhu. Na trhu s narušeným súťažným prostredím sa potom určitým konaním logicky ťažšie vyvoláva protisúťažný následok a konanie súťažiteľov v rámci narušenej hospodárskej súťaže treba posudzovať zhovievavejšie ako konanie v nenarušených súťažných podmienkach. AKCENTA, ktorá svojim protiprávnym konaním získavala neoprávnenú konkurenčnú výhodu, by nemala požívať tú istú úroveň ochrany čl. 101 ZFEÚ ako súťažitelia, ktorí túto neoprávnenú konkurenčnú výhodu nemajú. Otázne je, aká by bola odpoveď Súdneho dvora v prípade, ak by v čase uzatvorenia kartelovej dohody mali banky jednoznačne preukázanú vedomosť o nelegálnom pôsobení AKCENTY na trhu. 46. Keďže však Súdny dvor rozhodol, že v súvislosti s porušením čl. 101 ZFEÚ je irelevantné, že podnik dotknutý kartelovou dohodou (AKCENTA) údajne pôsobí na relevantnom trhu v čase uzatvorenia tejto kartelovej dohody nelegálne, nemá vplyv na otázku, či tento kartel predstavuje porušenie tohto ustanovenia, súd má v zhode s názorom žalovaného za preukázané, že žalobca svojim konaním porušil § 4 ZOHS a čl. 101 ZFEÚ. U žalobcu síce na rozdiel od SLSP a VÚB existovalo rozhodnutie predstavenstva ČSOB (ČR) zo dňa 21.03.2007 o ukončení zmluvnej spolupráce s AKCENTOU a nie je sporné teda ani to, že existoval u žalobcu interný harmonogram uzatvorenia účtov AKCENTY, podľa ktorého malo byť AKCENTE do konca mája 2007 zaslané oznámenie a ak by naďalej postupoval individuálne v zmysle rozhodnutia predstavenstva a vypovedal by účty AKCENTE bez koordinácie takéhoto postupu so spoločným cieľom s ďalšími bankami, nebol by sa dopustil žiadneho protiprávneho konania. Je potrebné si uvedomiť, že protiprávnym konaním tu nebolo samotné vypovedanie účtov AKCENTE, ale dohoda troch bánk o koordinácii takéhoto postupu so spoločným cieľom. Žalobca síce nebol iniciátorom dohody, avšak táto mu, dá sa povedať, prišla vhod aj s poukazom na predchádzajúce rozhodnutie predstavenstva o ukončení spolupráce s AKCENTOU - vypovedanie účtov. Žalobca mal pri vypovedaní účtov jednoznačne postupovať samostatne - individuálne tak, aby naplnil závery vyplývajúce z rozhodnutia predstavenstva zo dňa 21.03.2007. Je však nepochybné, že zástupcovia troch bánk sa stretli dňa 10.03.2007, pričom dohoda obmedzujúca súťaž nebola preukázaná len týmto stretnutím ale aj následnou emailovou komunikáciou a dohoda sa následne reálne prejavila aj v správaní bánk na trhu. Predmet stretnutia dňa 10.05.2007 vyplýva zo zhodnotenia vyjadrení zástupcov bánk o tomto stretnutí a podporuje ho obsah emailovej komunikácie medzi zamestnancami bánk, ktorí sa podieľali na rozhodovaní o uzatvorení účtov AKCENTE. Z tejto komunikácie je zrejmé, že pri uzatváraní účtov AKCENTE nebolo prioritne úlohou dodržať stratégiu podľa rozhodnutia predstavenstva z 21.03.2007, ale dodržať dohodnutú koordináciu postupu so SLSP a VÚB. Súťažné právo nezakazuje konkurentom stretávať sa, nie je však prípustné vymieňať si informácie ohľadne budúceho konania - správania sa na trhu. Výmena informácií, ktorá sa týka budúceho postupu konkurentov na trhu, je zakázaná, nakoľko odstraňuje nevyhnutný stupeň neurčitosti o budúcom správaní konkurentov a tým narúša základnú premisu, že všetci podnikatelia musia prijímať svoje podnikateľské rozhodnutia nezávisle na iných. Umožňuje tak podnikateľom prispôsobiť svoje podmienky konaniu ostatných konkurentov, čo odstraňuje riziko neistoty budúceho správania sa konkurenta na trhu. Z administratívneho spisu (z emailovej komunikácie) napríklad vyplýva, že účastníci dohody mali vedomosť o tom, že ich ďalší konkurent - Tatra banka, a.s. účty AKCENTE taktiež vypovedal a to zrejme na základe samostatného postupu a rozhodnutia a takto mal postupovať aj žalobca, aby sa vyhol účasti na zakázanej dohode obmedzujúcej hospodársku súťaž a následnej sankcii. 47. Že vypovedanie účtov AKCENTE nebolo len realizovaním rozhodnutia predstavenstva dokazuje emailová komunikácia, z ktorej vyplýva, že až koncom augusta 2007 požiadal vedúci zamestnanec českej ČSOB vtedajšieho vrchného riaditeľa žalobcu o spoluprácu pri vypovedávaní účtov v súvislosti s rozhodnutím predstavenstva ČSOB. Žalobca teda pri vypovedávaní zmlúv o vedení bežných účtov nepostupoval individuálne ale koordinoval svoj postup s ďalšími dvoma bankami a to zrejme v záujme toho, aby nedošlo k presunu klientov do iných bánk. 48. Ako už súd uviedol, konanie AKCENTY bolo jednoznačne nelegálne a predstavovalo pre banky, ale nielen pre nich, určité riziko, keď svojou účasťou AKCENTA deformovala hospodársku súťaž, avšak kartelová dohoda nemôže byť nástrojom sebaobrany a ani zabránenie protiprávnemu konaniu iného subjektu nemôže byť ospravedlnením pre dohodu obmedzujúcu súťaž a teda ani obozretnosť v podnikaní nemôže byť v súlade s názorom Súdneho dvora dôvodom pre utvorenie dohody obmedzujúcej súťaž. Zabezpečenie dodržiavania právnych predpisov je úlohou orgánov verejnej moci a nie podnikov alebo združení súkromných podnikov a teda ak mal žalobca závažné pochybnosti o protiprávnom pôsobení AKCENTY na trhu, mal sa obrátiť na príslušné orgány, resp. jednoducho mohol zmluvy o vedení účtov AKCENTE vypovedať samostatne bez koordinácie postupu s inými bankami. Zmluva o vedení bežného účtu je samozrejme zmluvou podľa súkromného práva a žalobca bol oprávnený ju vypovedať aj samostatne bez toho, aby musel svoj postup koordinovať s ďalšími bankami. Nie je relevantné, že žalobca nevedel o predmete a obsahu stretnutia dňa 10.03.2007 vopred, podstatné je, že na tomto stretnutí došlo k dohode, ktorá je zakázaná. Pre uzavretie dohody obmedzujúcej súťaž je taktiež nepodstatné, že žalobca naďalej vedie účty aj takým subjektom, ktoré sú pre neho konkurentmi, ale ich činnosť je v súlade so zákonom. Samotná skutočnosť, že v prípade žalobcu existuje rozhodnutie predstavenstva ČSOB (ČR) zo dňa 21.03.2007 o ukončení zmluvnej spolupráce s AKCENTOU je síce pre žalobcu špecifická v porovnaní s ďalšími bankami, avšak táto skutočnosť sama o sebe nepostačuje pre záver, že žalobca nebol účastníkom dohody, keďže všetky skutočnosti preukazujú, že koordinoval svoj postup so spoločným cieľom s ďalšími bankami. Na túto špecifickosť mal však žalovaný prihliadať pri určovaní výšky pokuty podľa § 38 ods. 9 ZOHS. 49. Argument žalobcu, že ako banka je povinný skúmať obvyklosť obchodných operácií na účtoch svojich klientov, viesť register klientov, ktorí sa dopustili neobvyklých obchodných operácií a aj bez súhlasu klienta poskytnúť informácie z tohto registra ostatným bankám, je síce pravdivý, keďže táto povinnosť vyplýva pre žalobcu z § 92 ods. 7 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách, avšak v danom prípade celkom zrejme nešlo o také neobvyklé obchodné operácie, aké má na mysli zákon, ďalej citované ustanovenie umožňuje síce výmenu informácií z registra, avšak nie konzultácie o spoločnom postupe a teda neumožňuje výmenu informácií v tom smere, aby bol vytvorený kartel a hlavne zo žiadneho dôkazu nevyplýva, že predmetom stretnutia zástupcov bánk dňa 10.05.2007 bola výmena informácií z registra neobvyklých obchodných operácií. 50. K namietanému nevykonaniu dôkazov pripojením trestných spisov týkajúcich sa vyšetrovania činnosti spoločnosti AKCENTA orgánmi činnými v trestnom konaní súd uvádza, že žalovaný nebol povinný vykonať všetky dôkazy navrhované žalobcom, pokiaľ dospel k názoru, že by to neviedlo k objasneniu veci a svoj postup dostatočne vysvetlil v odôvodnení rozhodnutia. S návrhom na doplnenie dokazovania sa Rada úradu vysporiadala v bode 23 napadnutého rozhodnutia a navyše aj podľa názoru súdu by takéto dokazovanie bolo zbytočné, keďže nelegálnosť podnikania AKCENTY na relevantnom trhu je objektívnou skutočnosťou a na tomto nič nezmení ani výsledok trestného stíhania. Legálnosť pôsobenia AKCENTY na trhu v čase uzatvorenia kartelovej dohody je navyše v súlade s názorom Súdneho dvora irelevantná. 51. Súd sa stotožňuje s názorom žalovaného, že obsahom dohody bolo vypovedanie a znovu neuzatvorenie zmlúv o bežných účtoch AKCENTE, avšak nesúhlasí so žalovaným stanovenou dĺžkou protiprávneho konania. Podľa žalovaného dohoda zo dňa 10.03.2007 trvala až do 09.06.2009, čo je dátum vydania jeho pôvodného prvostupňového rozhodnutia. Samotný žalovaný však poukazuje na emailovú komunikáciu nájdenú počas inšpekcie v priestoroch žalobcu, z ktorej vyplýva, že už koncom augusta 2007 (teda ešte pred začatím prešetrovania) požiadal vedúci zamestnanec českej ČSOB Aleš Pospíšil vtedajšieho vrchného riaditeľa žalobcu Daniela Kollára o spoluprácu pri vypovedávaní účtov v súvislosti s rozhodnutím predstavenstva ČSOB (ČR) zo dňa 21.03.2007. Je pritom zrejmé, že žalovaný dostal prvý podnet od AKCENTY až dňa 02.10.2007 (rozšírený dňa 04.01.2008), následne začal prešetrovanie a dňa 09.09.2008 začal správne konanie. K vypovedaniu účtov AKCENTE by teda s určitosťou došlo tak či tak, skôr či neskôr. 52. Podľa žalovaného jediným spôsobom, ako mohol žalobca ukončiť svoju účasť na dohode, bolo verejné dištancovanie sa od kartelu a nepokračovanie v dohodnutej činnosti. Je pravdou, že účastníka dohody, ktorá má za cieľ obmedzenie súťaže, možno postihnúť aj v prípade, ak táto dohoda nebola implementovaná, alebo tento účastník dohodu nedodržiaval. Žalovaný sa nevyjadril k tomu, ako sa mal žalobca správať v danom prípade (pri vedomosti o protiprávnej činnosti AKCENTY), pričom podľa názoru súdu úplne opomenul vziať na zreteľ aj špecifickosť prípadu žalobcu spočívajúcu v existencii rozhodnutia predstavenstva zo dňa 21.03.2007. S poukazom na vyššie uvedené body tohto rozsudku je nepochybné, že žalobca mal právo výberu obchodného partnera a rovnako mal právo aj vypovedať zmluvy o vedení bežných účtov, avšak nie na základe dohody s ostatnými bankami ale mal postupovať samostatne na základe svojho interného rozhodnutia. Keďže je nepochybné, že žalobca mal právo pred uzavretím dohody vypovedať AKCENTE zmluvy o vedení bežných účtov a tieto účty znovu neotvoriť, pričom je preukázané, že pred uzavretím dohody s ďalšími bankami sa individuálne rozhodol ukončiť zmluvnú spoluprácu s AKCENTOU, t.j. vypovedať jej zmluvy o vedení bežných účtov, bolo by vyslovene nelogické a najmä nespravodlivé, aby žalobca musel viesť AKCENTE účty aj potom, čo bolo vydané stanovisko Národnej banky Slovenska č. OPK 2589/2008, t.j. od 27.02.2008. Treba si totiž uvedomiť, že dôvody uvedené v rozhodnutí predstavenstva ČSOB (ČR) zo dňa 21.03.2007 naďalej pretrvávali aj po dátume 10.05.2007, čoho dôkazom je aj komunikácia vedúceho zamestnanca českej ČSOB a vtedajšieho vrchného riaditeľa žalobcu z konca augusta 2007 a pri preukázanej vedomosti o nelegálnom podnikaní AKCENTY na relevantnom trhu je pre súd neakceptovateľné, aby bol žalobca povinný s takýmto subjektom nerešpektujúcim právo uzatvárať opätovne zmluvy o vedení bežných účtov, keďže by sa tak v podstate dopustil spolupráce s AKCENTOU pri vykonávaní jej nelegálnej činnosti. Žalovaný pritom ani nepreukázal, či AKCENTA požadovala od žalobcu znovu otvorenie účtov, či teda skutočne mala záujem o vedenie bežných účtov alebo či nemala záujem iba o špekulatívnu náhradu škody. Žalovaný vychádzal iba z oznámenia AKCENTY, že konanie so žalobcom neskončilo zmierlivo, avšak tu treba dodať, že samotná táto skutočnosť neznamená neochotu žalobcu znovu viesť AKCENTE bežné účty a zároveň neznamená záujem AKCENTY na vedení takýchto účtov u žalobcu, keďže jediným cieľom AKCENTY po vydaní stanoviska NBS č. OPK 2589/2008 bolo podľa názoru súdu získať majetkový prospech v podobe náhrady škody (uplatnený neskôr vo výške 33.000.000,- eur), čo vyplýva zo žaloby o zaplatenie náhrady škody vedenej na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 33Cb 185/2009, kde ako žalobca vystupovala cyperská spoločnosť, ktorá získala pohľadávku postúpením od AKCENTY. Žalobca správne uviedol, že takáto žaloba bola vedená spôsobom typickým pre tzv. špekulatívne súdne spory (mimoriadne vysoká výška nároku, bonitný žalovaný, postúpenie pohľadávky na tzv. off-shorovu spoločnosť) čo taktiež dokumentuje charakter podnikania AKCENTY. Napokon žalobca uzavrel dňa 25.10.2010 s AKCENTOU dohodu o urovnaní, na základe ktorej jej zaplatil 900.000,- eur. Podľa názoru súdu teda dohoda nemohla trvať až do 09.06.2009, keďže nebolo možné od žalobcu spravodlivo žiadať, aby od určitého okamihu ovplyvneného relevantnou vedomosťou o nelegálnom podnikaní AKCENTY na relevantnom trhu, opätovne spolupracoval s AKCENTOU. S poukazom na uvedené rešpektujúc existenciu rozhodnutia predstavenstva ČSOB (ČR) zo dňa 21.03.2007 mala dohoda v prípade žalobcu krátke trvanie, pričom ako už súd uviedol, existuje viacero skutočností - stanovisko NBS zo dňa 27.02.2008, uznesenie o začatí trestného stíhania zo dňa 31.10.2008 a napokon aj list právnych zástupcov AKCENTY zo dňa 07.05.2009 adresovaný žalobcovi, označený ako „Reakcia na závery rokovania zo dňa 29.04.2009“, z ktorého vyplýva, že žalobca najneskôr dňa 29.04.2009 rokoval s AKCENTOU, pričom aby rokovanie mohlo prebehnúť, museli sa nesporne ešte pred týmto dňom strany kontaktovať. Všetky tieto skutočnosti nastali pred vydaním pôvodného prvostupňového rozhodnutia, t.j. pred dňom 09.06.2009. Trvanie dohody bolo teda žalovaným posúdené nesprávne, pričom poukaz žalovaného na závery NS SR nie je relevantný, nakoľko v prípade žalobcu existujú aj iné skutkové okolnosti, ktoré v prípade VÚB a SLSP neboli. Samotná dohoda o urovnaní zo dňa 25.10.2010 neovplyvňuje dobu trvania dohody, keďže bola uzatvorená neskôr, ako žalovaný stanovil dátum konca porušovania, avšak do istej miery vypovedá, ako už súd uviedol, o charaktere samotného pôsobenia AKCENTY na trhu a prístupu žalobcu. Judikatúra Súdneho dvora, na ktorú poukázal žalovaný, sa netýka prípadu, že je kartelovou dohodou dotknutý subjekt, ktorý na trhu pôsobí nelegálne a svojou prítomnosťou narušuje férovosť hospodárskej súťaže na relevantnom trhu. Navyše, okrem už týchto špecifických okolností sa žalobca aj po uzavretí dohody mohol riadiť rozhodnutím predstavenstva, ktoré naďalej platilo a nebolo možné od neho spravodlivo žiadať, aby AKCENTE ponúkal, resp. ju nútil do otvorenia si účtov. Žalovaný mal pritom sám zistiť, keďže komunikoval s AKCENTOU, že táto rokovala so žalobcom pred dňom 09.06.2009, mal zistiť, na základe koho návrhu sa stretnutie uskutočnilo, kto urobil prvý krok a najmä, či AKCENTA mala skutočne záujem o znovuotvorenie účtov. Je zrejmé, že tieto skutočnosti žalovaný nezistil. Pre úplnosť treba dodať, že už pôvodné rozhodnutia súdov vo veci žalobcu vytýkali žalovanému nedostatočné zistenie skutkového stavu ohľadom určenia dĺžky trvania protiprávneho konania a túto vadu rozhodnutia neviazali na nelegálnosť podnikania AKCENTY. Žalovaný bez toho, aby akýmkoľvek spôsobom doplnil dokazovanie v smere naznačenom v spomínaných rozsudkoch, ktorých právne závery pre neho boli záväzné (s výnimkou otázok, ktoré odlišne vyriešil Súdny dvor), určil v preskúmavanom rozhodnutí rovnaké trvanie protiprávneho konania ako v pôvodnom rozhodnutí. Pri dĺžke protiprávneho konania si pritom treba uvedomiť, že ide o jedno z kritérií pre určenie výšky sankcie a každé takéto kritérium sa musí skúmať samostatne pre každý sankcionovaný subjekt a nie je možné dĺžku protiprávneho konania paušalizovať u všetkých troch bánk rovnako. Podľa názoru súdu teda už dňom 27.02.2008 objektívne zanikla protiprávnosť rozhodnutia žalobcu o neotvorení účtov, keďže ich otvorenie by bolo v rozpore jednak s požiadavkou obozretného podnikania bánk v zmysle § 27 ods. 1 zákona o bankách, ďalej tu existovalo platné rozhodnutie predstavenstva a napokon, ako už súd uviedol, tento krok nebolo možné od žalobcu ani spravodlivo žiadať. 53. Podľa § 38 ods. 1 ZOHS úrad za porušenie § 4 ods. 1 ZOHS uloží pokutu podnikateľovi do 10% z obratu podľa § 10 ods. 3 za predchádzajúce uzavreté účtovné obdobie a podnikateľovi, ktorý za predchádzajúce uzavreté účtovné obdobie dosiahol obrat do 330,- eur alebo ktorý nemal žiadny obrat, alebo podnikateľovi, ktorého obrat nemožno vyčísliť, pokutu do 330.000,- eur. Podľa § 38 ods. 9 ZOHS úrad pri ukladaní pokuty posudzuje závažnosť a dĺžku trvania porušovania ustanovení tohto zákona. Úrad pri posudzovaní závažnosti porušovania berie do úvahy jeho povahu, skutočný dopad na trh a tam, kde je to účelné, veľkosť relevantného trhu. Okrem týchto kritérií úrad pri ukladaní pokuty berie do úvahy aj iné skutočnosti, najmä opakované porušovanie tým istým podnikateľom, odmietnutie podnikateľa spolupracovať s úradom, postavenie podnikateľa ako vodcu alebo iniciátora porušovania, získanie majetkového prospechu v dôsledku porušovania alebo neplnenia dohody obmedzujúcej súťaž v praxi. 54. Žalovaný postupoval podľa Metodického pokynu o postupe pri určovaní pokút v prípadoch zneužívania dominantného postavenia a dohôd obmedzujúcich súťaž, podľa ktorého sa základná suma pokuty stanoví na základe súčinu relevantného obratu a percenta určeného na základe závažnosti porušovania zákona (v rozsahu do 30%), pričom následne sa tento súčin prenásobí počtom rokov, počas ktorých k porušovaniu zákona dochádzalo. Východiskom pri určovaní pokuty je relevantný obrat. V danom prípade bol zohľadnený obrat za rok 2008. Žalovaný považoval konanie žalobcu za veľmi závažné, pričom stanovil percento určené na základe závažnosti porušovania zákona na úrovni 10% a keďže podľa jeho názoru bolo obdobie trvania porušovania zákona dlhšie ako dva roky, suma pokuty určená po zohľadnení závažnosti konania sa z titulu dĺžky trvania násobila dvomi. Nezistil žiadne skutočnosti, ktoré by mohli byť zohľadnené ako poľahčujúce alebo priťažujúce okolnosti a ktoré by mohli mať za následok úpravu základnej sumy pokuty určenej po zohľadnení závažnosti a dĺžky trvania porušovania. Žalovaný uložil žalobcovi pokutu vo výške 3.183.427,- eur, čo je 12,7% zákonného rozsahu na uloženie pokuty podľa § 38 ods. 1 ZOHS, pričom pokuta predstavuje 5,7% z čistého zisku žalobcu. 55. Žalovaný posudzoval porušenie podľa § 4 ZOHS a čl. 101 ZFEÚ, pričom k porušeniu oboch predpisov došlo jedným a tým istým konaním a preto ide o jednočinný súbeh dvoch deliktov. Za takéto porušenie žalovaný v súlade so zásadami správneho trestania uložil iba jednu pokutu. 56. Súd súhlasí s tým, že dohody o rozdelení trhu sú všeobecne považované za jedny z najzávažnejších porušení zákona. Ich samotným cieľom je obmedzovanie hospodárskej súťaže, bez nutnosti skúmania dopadov takéhoto konania na trh. Ako už súd uviedol, zhoduje sa s názorom žalovaného, že obsahom zakázanej dohody bolo vypovedať a znovu neuzatvoriť zmluvy o bežných účtoch spoločnosti AKCENTA. Posudzovaným konaním došlo k dohode obmedzujúcej súťaž, ktorou sa účastníci dohody snažili vylúčiť konkurenta z trhu, avšak na to nemožno zabúdať, že tento konkurent bol na relevantnom trhu bez platnej devízovej licencie, čiže podnikal nelegálne a v podstate na ňom ani nemal byť. Nešlo teda o konkurenta, ktorý by vytváral a podieľal sa na férovej hospodárskej súťaži, naopak, túto súťaž relevantným spôsobom narušoval. S poukazom na vyššie uvedené body venované podnikaniu AKCENTY, ktoré deformovalo hospodársku súťaž na relevantnom trhu, ďalej s poukazom na to, že otázkou legality pôsobenia podniku dotknutého kartelovou dohodou na relevantnom trhu sa Súdny dvor zaoberal až v súvislosti s touto dohodou, keďže tu absentovala existencia jeho predchádzajúcich rozhodnutí vrátane rozhodnutí Európskej komisie v tejto oblasti, nepovažuje súd vzhľadom na všetky okolnosti prípadu konanie žalobcu za veľmi závažné. 57. V zmysle bodu 18 písm. d/ a bodu 29 metodického pokynu je existencia dôvodnej pochybnosti na strane podnikateľa, či jeho konanie zakladá porušovanie súťažných pravidiel, poľahčujúcou okolnosťou. Súd už uviedol, že vzhľadom na vedomosť o nelegálnom podnikaní AKCENTY na relevantnom trhu, ktoré žalobca získal v určitom časovom okamihu, mohol mať dôvodné pochybnosti o opätovnej povinnosti uzatvoriť s AKCENTOU zmluvy o vedení bežných účtov, s prihliadnutím na rozhodnutie predstavenstva zo dňa 21.03.2007. Uvedené sa však týka hlavne doby trvania protiprávneho konania, k čomu sa súd už vyjadril vyššie. V súvislosti so získaním vedomosti o nelegálnom podnikaní AKCENTY nastal stav, že protiprávne konanie žalobcu narazilo na protiprávne konanie AKCENTY a vychádzajúc či už z princípov trestného práva ale najmä z princípu spravodlivosti, došlo k výraznému oslabeniu protiprávneho konania žalobcu, od ktorého už nebolo možné ďalej spravodlivo žiadať, aby naďalej viedol bežné účty AKCENTE a de facto sa podieľal na protiprávnej činnosti tejto spoločnosti. Obdobie trvania porušovania zákona teda netrvalo dva roky, z čoho vychádzal žalovaný, ale trvalo pomerne krátku dobu, čo súd zohľadnil v znížení uloženej pokuty žalobcovi. 58. K poukazovaniu žalovaného na rozsudky NS SR vo veciach SLSP a VÚB, ktorým boli uložené podobné pokuty ako žalobcovi, treba uviesť, že skutkové okolnosti týchto troch prípadov nie sú totožné ale naopak v prípade žalobcu je zásadný rozdiel v tom, že u žalobcu existovalo predchádzajúce rozhodnutie predstavenstva ČSOB (ČR) u uzavretí účtov AKCENTE, cez rokovanie s touto spoločnosťou, pričom rokovania a vôbec návrh na stretnutie sa uskutočnili pred dňom 09.06.2009 a napokon určitý význam pre výšku pokuty má aj celkové správanie AKCENTY, jej pôsobenie na trhu, nepreukázaný záujem AKCENTY o znovu vedenie bežných účtov a napokon získanie majetkového prospechu 900.000,- eur na základe dohody o urovnaní so žalobcom. 59. Na to, aby si pokuta plnila svoju preventívno - edukatívnu funkciu, nesmie byť na jednej strane likvidačná, na druhej strane musí predstavovať dostatočne citeľný zásah do majetkových práv osoby, ktorá porušila zákon, aby mala účinky individuálnej a generálnej prevencie. Nepochybne však treba zohľadniť všetky okolnosti prípadu a uloženie sankcie konkrétnemu subjektu riadne individualizovať. Zároveň je vždy potrebné posudzovať aj proporcionalitu pokuty k cieľu, ktorý uloženie pokuty sleduje. Majetkový prospech bol minimálny a závažnosť konania nie je možné označiť ako veľmi závažné, pričom dohoda sa týkala len jedného subjektu, ktorý navyše podnikal na relevantnom trhu neoprávnene, čím deformoval hospodársku súťaž. 60. Pokuta nepochybne predstavuje majetkový zásah, pričom primeraným v zmysle čl. 1 ods. 1 a čl. 13 ods. 4 Ústavy SR je len taký zásah do základných práv a slobôd, ktorý je v demokratickom a právnom štáte nevyhnutný na dosiahnutie verejného záujmu (takýto zásah ospravedlňujúceho) a sledovaný cieľ nemožno dosiahnuť miernejšími prostriedkami. Jednou zo zásad ukladania trestov je zásada primeranosti trestu k trestnému činu, v zmysle, ktorej platí, že trest by mal byť úmerný škode, ktorú páchateľ trestným činom spôsobil a nemá páchateľovi spôsobiť zbytočné útrapy. Trest nesmie byť ukladaný mechanicky bez zváženia všetkých okolností konkrétneho prípadu. Trest, ktorým štát a spoločnosť reaguje na spáchaný delikt by mal nespravodlivosť spôsobenú týmto deliktom napraviť, a nie ešte viac rozmnožiť. Neprimeraný trest totiž nemožno považovať za spravodlivý, spravodlivým je vždy len primeraný trest. 61. Každý právny systém v sebe stelesňuje špecifickú koncepciu spravodlivosti. To však nevylučuje otázku, či je špecifický systém celkovo alebo čiastočne spravodlivý. Rôzne analýzy, ale najmä analýzy z hľadiska spravodlivosti právneho systému, sú imanentnou úlohou jurisprudencie. Vychádzajúc z čl. 6 ods. 1 veta prvá Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, z Odporúčania výboru ministrov č. R(91) pre členské štáty o správnych sankciách schváleného Výborom ministrov 13. februára 1991 ako aj z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. rozsudok Neumeister v. Rakúsko z júla 1976) súd zastáva názor, že trestanie za správne delikty (priestupky, správne delikty právnických osôb a správne delikty fyzických osôb - podnikateľov) musí podliehať rovnakému režimu ako trestný postih za trestné činy. Je preto nevyhnutné poskytnúť záruky a práva, ktoré sú zakotvené v trestnom zákone a trestnom poriadku nielen obvinenému z trestného činu, ale aj subjektu, voči ktorému je vyvodzovaná administratívnoprávna zodpovednosť, čo napokon vyplýva aj zo zásady č. 6 odporúčania o správnych sankciách, podľa ktorej je nevyhnutné v rámci správneho konania vo veciach správnych sankcií poskytovať okrem záruk spravodlivého správneho konania v zmysle rezolúcie (77) 31 aj pevne zavedené záruky v trestnom konaní. Nemožno pritom opomenúť, že hranice medzi trestnými deliktami, za ktoré ukladá trest súd a správnymi deliktami, za ktoré ukladajú sankcie správne orgány, sú určené prejavom vôle zákonodarcu a nie sú odôvodnené prirodzeno-právnymi princípmi. 62. Žalobca sa s poukazom na výrazne dlhší čas, ktorý uplynul medzi sankcionovaným konaním a právoplatným rozhodnutím vo veci žalobcu (odchylne od prípadov SLSP a VÚB) domáhal zníženia pokuty. Napadnuté rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 24.04.2014, pričom sankcionuje konanie počnúc dňom 10.05.2007 do 09.06.2009. Otázne je, či sankcia v pôvodne stanovenej výške po tak dlhom časovom odstupe (viac ako 6 rokov) ešte môže plniť svoju represívnu a výchovnú funkciu a či aj táto okolnosť nemá vplyv na zníženie sankcie. Ako už súd uviedol, v danom prípade žalovaný dôvodne čakal na právoplatné ukončenie súvisiacich sporov vo veci SLSP a VÚB, ktorých ukončenie ovplyvnila aj dĺžka konania pred Súdnym dvorom. V danom prípade žalovaný rozhodol pôvodným prvostupňovým rozhodnutím ešte v dobe, kedy porušovanie zákona podľa jeho názoru trvalo. V prípade žalobcu pôvodné prvostupňové konanie trvalo deväť mesiacov, druhostupňové päť mesiacov, opakované prvostupňové konanie štyri mesiace a opakované druhostupňové konanie šesť mesiacov. Uvedené však podľa názoru súdu, hoci bez zjavného zavinenia žalovaného, avšak aj bez zavinenia žalobcu, ktorý iba využil svoje právne možnosti (napr. podať žalobu na súd), nemôže poprieť existujúcu objektívnu skutočnosť, že právoplatné rozhodnutie žalovaného bolo vydané od sankcionovaného konania cca po šiestich rokoch. Slovenská republika je v jurisdikcii Európskeho súdu pre ľudské práva a judikatúra tohto súdu je pre neho záväzná rovnako ako judikatúra Súdneho dvora. S prihliadnutím na uvedené je s poukazom na čl. 7 ods. 5 Ústavy SR, čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a súvzťažnej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva potrebné sa zaoberať, či žalobca prispel svojim konaním k prieťahom a náležite vyhodnotiť vychádzajúc z konkrétnych okolností prípadu, či došlo k zbytočným prieťahom v konaní a či samotná dĺžka konania nevyvoláva potrebu zníženia sankcie, keďže je nepochybné, že plynutím času sa znižuje záujem spoločnosti na potrestaní páchateľa a slabne potreba jednak individuálnej prevencie a tiež potreba generálnej prevencie (výchovné a odstrašujúce účinky trestu na ostatných členov spoločnosti sa plynutím času znižujú). Neprimerane dlhým konaním sa vytráca totiž základný vzťah medzi protiprávnym konaním páchateľa a ukladaným trestom. Doba, ktorá uplynula od spáchania deliktu až po meritórne rozhodnutie má bezprostredný vplyv na účel trestu, ktorý má byť uložením určitého trestu dosiahnutý. Podľa názoru súdu tu nedošlo k zbytočným prieťahom na strane žalovaného ale konanie nedôvodne nepredlžoval ani samotný žalobca a preto treba na uplynutie takéhoto dlhého času pozerať ako na objektívnu právnu skutočnosť. 63. Podľa § 250j ods. 5 O.s.p. vo veciach uvedených v § 250i ods. 2 môže súd rozhodnúť rozsudkom o náhrade škody, o peňažnom plnení alebo o peňažnej sankcii, ak na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že o spore, o inej právnej veci alebo o uložení sankcie má byť rozhodnuté inak, ako rozhodol správny orgán. Rozsudok súdu nahrádza rozhodnutie správneho orgánu v takom rozsahu, v akom je rozsudkom súdu rozhodnutie správneho orgánu dotknuté. Tento rozsah musí byť uvedený vo výroku rozsudku, pričom súd dotknutý výrok zmení. Súd rozhodne o trovách konania vrátane trov, ktoré vznikli v konaní pred správnym orgánom. 64. V súlade s princípom plnej jurisdikcie, ktorý bol zavedený do správneho súdnictva v Slovenskej republike na základe judikatúry ESĽP najmä k čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd je súd v zmysle § 250i ods. 2 v spojení s § 250j ods. 5 O.s.p. oprávnený zmeniť rozhodnutie orgánu verejnej správy o peňažnej sankcii až na úroveň upustenia od potrestania a priamo ukladať i sankcie, ktoré neboli pôvodne uložené rozhodnutím správneho orgánu. Z dôvodov opísaných vyššie dospel krajský súd po preskúmaní veci k záveru, že napadnuté rozhodnutie v spojení s prvostupňovým rozhodnutím žalovaného je v časti výroku o výške pokuty potrebné zmeniť a uložiť žalobcovi pokutu vo výške 1.500.000,- eur, ktorú súd považuje pri zohľadnení všetkých okolností prípadu, zohľadniac závažnosť ako aj dĺžku protiprávneho konania včítane dĺžky samotného správneho konania za primeranú a hlavne spravodlivú. V rozsahu výroku tohto rozsudku nahradil súd rozhodnutia správnych orgánov v prejednávanej veci. 65. O náhrade trov konania rozhodol súd podľa § 250k ods. 1 O.s.p. a napriek čiastočnému úspechu v konaní nepriznal žalobcovi právo na náhradu trov konania, pretože v základe bolo napadnuté rozhodnutie zákonné. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. v znení zákona č. 33/2011 Z.z.). Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa doručenia rozsudku, na Krajskom súde v Bratislave. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.