Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 9Sp/21/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1015200503 Dátum vydania rozhodnutia: 08. 04. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Beata Jurgošová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1015200503.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v konaní pred sudkyňou JUDr. Beátou Jurgošovou v právnej veci navrhovateľa: N.I. N., F..XX.XX.XXXX, Š. H.: Č. Ľ. S., zastúpeného Advokátskou kanceláriou JUDr. AŽALTOVIČ & PARTNERS s.r.o., Potočná 650/135B, Trenčín - Opatová, proti odporcovi: Prezídium policajného zboru, Úrad hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Banská Bystrica, Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Trenčín, Jilemnického 2, Trenčín, o odvolaní proti rozhodnutiu odporcu č. : PPZ-HCP-BB8-9-013/2015-AV zo dňa 17.03.2015 takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave rozhodnutie odporcu zo dňa 17.03.2015 č.p.: PPZ-HCP-BB8-9-013/2015-AV p o t v r d z u j e. Súd účastníkom právo na náhradu trov konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : Právny zástupca navrhovateľa predložil súdu opravný prostriedok proti rozhodnutiu odporcu č.p.: PPZ-HCP-BB8-9-013/2015-AV vydanému dňa 17.03.2015, ktorým bol navrhovateľ zaistený podľa ustanovenia § 88 ods.4 zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a to dňom 17.03.2015 na dobu 3 mesiacov, t.j. do 17.06.2015, na účel výkonu administratívneho vyhostenia a následne bol umiestnený v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov. Odporca dňa 1.4.2015 predložil svoje vyjadrenie k odvolaniu navrhovateľa, ako aj kompletný administratívny spis danej veci sa týkajúci. Predmetom súdneho prieskumu na základe podaného odvolania navrhovateľa je vyššie uvedené rozhodnutie odporcu, ktorým tento rozhodol o zaistení navrhovateľa podľa § 88 ods. 1 písm. b) Zákona o pobyte cudzincov na účel výkonu administratívneho vyhostenia. V odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia sa uvádza, že dňa 17.03.2015 o 9.00 hod. bol príslušníkmi OCP PZ Trenčín v meste Dubnica nad Váhom na ul. Centrum I, 49/167 pred obchodným centrom počas výkonu služobnej činnosti kontrolovaný N. N., F.. XX.XX.XXXX, E., Š.. H. Č. Ľ. S., Č. B. H.: G.. Menovaný cudzinec (navrhovateľ) nepreukázal oprávnenosť pobytu na území Slovenskej republiky a bol dňa 17.03.2015 o 9.10 hod. v zmysle § 79 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov predvedený na OCP PZ Trenčín. Lustráciou bolo zistené, že navrhovateľovi bolo dňa 16.03.2012 OCP PZ Trenčín vydané rozhodnutie o administratívnom vyhostení č. p.: PPZ-HCP-BB8-9-014/2012 so zákazom vstupu na územie Slovenskej republiky na dobu 5 rokov, t.j. do 24.5.2017. Toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 24.05.2012. Dňa 15.03.2012 bol navrhovateľ, v zmysle § 79 zákona o pobyte cudzincov, predvedený na OCP PZ Trenčín v súvislosti s konaním o administratívnom vyhostení z dôvodu uzavretia účelového manželstva a uvádzania nepravdivých a zavádzajúcich údajov. Navrhovateľovi bolo dňa 16.03.2012 vydané rozhodnutie o administratívnom vyhostení pod číslom PPZ-HCP-BB8-AV-19-014/2012 v zmysle § 82 ods. 1 písm. b), f), k) zákona o pobyte cudzincov a súčasne podľa § 82 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov určený zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky na dobu 5 (päť) rokov. V súvislosti s uvedeným konaním o administratívnom vyhostení navrhovateľovi dňa 24.05.2012 zanikol pobyt na území Slovenskej republiky v zmysle § 49 písm. e) zákona o pobyte cudzincov. Uvedené rozhodnutie o administratívnom vyhostení nadobudlo právoplatnosť dňa 24.05.2012. S navrhovateľom bola spísaná zápisnica o podaní vyjadrenia účastníka konania, v ktorej uviedol, že proti udelenému rozhodnutiu o administratívnom vyhostení z územia Slovenskej republiky, ako aj proti určenému zákazu vstupu na územie SR na dobu 5 rokov podal odvolanie na viacero súdov, ale vždy prehral, územie Slovenskej republiky nikdy neopustil, zdržiaval sa v Dubnici nad Váhom a v Bratislave, je si vedomý, že na území SR nemá žiadny druh pobytu, žije v Dubnici nad Váhom spoločne so svojou družkou a spoločným synom, je si vedomý porušenia zákonov Slovenskej republiky. Uviedol, že zo Slovenska chce vycestovať a následne dať do poriadku svoj pobyt na Slovensku. V rozhodnutí odporca uviedol, že formálnym predpokladom pre vydanie rozhodnutia o zaistení sú zákonné dôvody už uvedené vo výrokovej časti rozhodnutia, podkladom je právoplatné a vykonateľné rozhodnutie o administratívnom vyhostení č. p. : PPZ-HCP-BB8-AV-19-014/2012 so zákazom vstupu na územie Slovenskej republiky na dobu 5 rokov. V uvedenom rozhodnutí policajný útvar neurčil lehotu na vycestovanie. Rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 24.05.2012. Poukázal na ustanovenie § 84 ods. 1 písm. a) zákona o pobyte cudzincov podľa ktorého policajný útvar zabezpečí výkon rozhodnutia o administratívnom vyhostení, ak policajný útvar v rozhodnutí o administratívnom vyhostení neurčí lehotu na vycestovanie. Odporca v rozhodnutí sa zaoberal aj otázkou alternatívy zaistenia v zmysle § 89 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov. S poukazom na dĺžku trvania protiprávneho stavu a vyjadrenia navrhovateľa v zápisnici o tom, že chce odcestovať z územia Slovenskej republiky, nevyužil alternatívu zaistenia. Prihliadal na skutočnosť, že navrhovateľ nevykonal kroky k zrušeniu zákazu vstupu a ani k legalizácii svojho pobytu na území SR. Poukázal na to, že navrhovateľ do zápisnice dňa 17.03.2015 neuviedol žiadne dôvody, ktoré by bránili zaisteniu navrhovateľa, vzal do úvahy skutočnosť, že navrhovateľ má dieťa s udeleným pobytom na území SR. Uviedol, že navrhovateľ má možnosť požiadať v zmysle § 86 zákona o pobyte cudzincov po vycestovaní z územia Slovenskej republiky o zrušenie zákazu vstupu a legalizovať svoj pobyt na území Slovenskej republiky. Voči vyššie uvedenému rozhodnutiu v zákonnej lehote podal navrhovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu odvolanie dôvodiace tým, že rozhodnutie správneho orgánu o zaistení je nezákonné, vo veci mohlo dôjsť k zabezpečeniu výkonu administratívneho vyhostenia aj alternatívnym spôsobom podľa § 89 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov, bez potreby zaistenia navrhovateľa z uvedených dôvodov: a) Navrhovateľ mal k zotrvaniu na území Slovenskej republiky aj napriek právoplatnosti rozhodnutia o administratívnom vyhostení vážne dôvody, ktoré mu bránili vycestovať. Uviedol, že vo vycestovaní mu bránili závažné skutočnosti, keďže sa prostredníctvom prostriedkov, ktoré mu poskytuje právny poriadok SR, snažil využiť všetky dostupné zákonom dovolené možnosti na zvrátenie rozhodnutia o administratívnom vyhostení. Jeho prítomnosť na území SR bola nevyhnutná z hľadiska poskytnutia súčinnosti pre orgány, ktoré vo veci konali. Ďalej uviedol, že sa úkonom trestného konania nevyhýbal a poskytol nevyhnutnú súčinnosť potrebnú pre vydanie rozhodnutia vo veci. Postúpením veci na priestupkové konanie bolo rozhodnuté, že sa zotrvaním na území Slovenskej republiky nedopustil trestného činu, s poukazom na to, že v rozhodnutí o administratívnom vyhostení nebola stanovená žiadna lehota na vycestovanie, teda mal výkon rozhodnutia zabezpečiť príslušný útvar PZ. Mal za to, že jeho samotný pobyt na území SR napriek právoplatnému rozhodnutiu o administratívnom vyhostení nebol nelegálny, pretože nemal stanovenú žiadnu lehotu na vycestovanie. b) Navrhovateľovi je rozhodnutím o zaistení spôsobovaná ujma na jeho právach garantovaných čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a zároveň dochádza k porušeniu čl. 3 Dohovoru o právach dieťaťa. Uviedol, že dôvodom využiť všetky zákonom dovolené práva bolo to, že je otcom dieťaťa narodeného na území SR dňa 02.09.2009, pričom matka dieťaťa aj dieťa majú trvalý pobyt na Slovensku. Je živiteľom rodiny, ktorá žije na Slovensku. Bol toho názoru, že nie je v záujme dieťaťa, aby bolo odrezané od svojho otca a reálne mu hrozilo, že sa spoločne s druhým rodičom dostane do existenčných ťažkostí. Mal za to, že výkon rozhodnutia sa dá dosiahnuť aj využitím alternatívy zaistenia podľa § 89 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov. c) Navrhovateľ je si vedomý súčasnej nelegálnosti jeho pobytu na území Slovenskej republiky a je ochotný poskytovať príslušným orgánom potrebnú súčinnosť. Uviedol, že je si vedomý toho, že je momentálne na území SR bez právneho titulu, teda nelegálne. Je ochotný sám dobrovoľne z územia SR vycestovať, ak sa mu určí lehota, v ktorej tak má učiniť. S poukazom na uvedené, mal za to, že je potrebné, aby išlo o lehotu, počas ktorej bude môcť vysporiadať všetky záležitosti súvisiace so zabezpečením jeho rodiny, od ktorej bol odtrhnutý. Vzhľadom na okolnosti prípadu bol toho názoru, že namiesto zaistenia mu mohla byť uložená niektorá z povinností podľa § 89 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov. d) Rozhodnutie odporcu je arbitrárne v časti týkajúcej sa otázky posúdenia alternatívy zaistenia podľa § 89 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov. Poukázal na to, že svojim konaním sa nedopúšťal protiprávneho konania a protiprávny stav bol udržovaný pričinením útvaru PZ. Uviedol, že podnikol všetky dostupné kroky, včítane podania ústavnej sťažnosti, ktoré by mohli legalizovať jeho pobyt na území Slovenskej republiky. Mal za to, že výkon rozhodnutia o administratívnom zaistení možno dosiahnuť aj alternatívnou formou, ktorá by zabezpečila čo najmenší negatívny vplyv na jeho rodinu. Je ochotný hlásiť svoj pobyt príslušným orgánom alebo prípadne zložiť peňažnú záruku. K podanému odvolaniu sa vyjadril odporca podaním zo dňa 31.03.2015 a reagoval na všetky vznesené námietky navrhovateľom, pričom uviedol, že rozhodnutie o zaistení navrhovateľa č. p.: PPZ-HCP- BB8-9-013/2015-AV zo dňa 17.03.2015 považuje za zákonné a vydané v súlade so slovenským právnym poriadkom. Poukázal na to, že v rámci konania sa zaoberal aj otázkou alternatívy zaistenia s poukazom na ust. § 89 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov. Uviedol, že dĺžka trvania protiprávneho stavu trvá už od 24.05.2012. Navrhovateľ žiadnym spôsobom neprejavil záujem od uvedeného dátumu o vycestovanie z územia Slovenskej republiky. Ďalej uviedol, že vychádzal z vyjadrenia navrhovateľa v zápisnici zo dňa 27.3.2015, kde uviedol: „Na Slovensku nemám žiadny druh pobytu. Ja som si vedomý toho, že som porušil zákony Slovenskej republiky. Zo Slovenska chcem vycestovať...“ Ďalej uviedol, že v zmysle § 89 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov policajný útvar, ktorý koná vo veci administratívneho vyhostenia, môže štátnemu príslušníkovi tretej krajiny namiesto jeho zaistenia uložiť povinnosť hlásenia pobytu alebo zložiť peňažnú záruku. Mal za to, že policajnému útvaru nevyplýva povinnosť ale len možnosť použiť alternatívu zaistenia. K alternatíve zaistenia po zvážení okolnosti prípadu (opakované cielené premyslené konanie, ktorým zavádzal správny orgán v predchádzajúcich konaniach, dĺžka trvania protiprávneho stavu, prihliadnutie na rozsudky Krajského súdu Banská Bystrica, Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, Ústavného súdu Slovenskej republiky, Stanovisko Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky) nepristúpil. Zároveň prihliadol na skutočnosť, že navrhovateľ nevykonal žiadne kroky k zrušeniu zákazu vstupu v zmysle § 86 zákona o pobyte cudzincov a ani k legalizácii svojho pobytu na území SR. K tvrdeniu navrhovateľa o tom, že odporca mu neurčil lehotu na vycestovanie uviedol, že k uvedenému už zaujala stanovisko Generálna prokuratúra Slovenskej republiky pod č. p. : IV Spr 150/11 zo dňa 01.08.2011. Z uvedeného odvodzoval, že aj napriek skutočnosti, že v rozhodnutí o administratívnom vyhostení č. p.: PPZ-HCP-BB8-AV-19-014/2012 zo dňa 16.03.2012 nebola určená lehota na vycestovanie, k reálnemu vycestovaniu malo dôjsť najneskôr v deň nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia. Generálna prokuratúra vo svojom stanovisku uviedla, že: „výkon administratívneho rozhodnutia o administratívnom vyhostení nasleduje bezprostredne po skončení konania bez toho, aby sa nariaďoval osobitným rozhodnutím. Jeho praktická realizácia sa odvíja od samotnej osoby vyhosteného cudzinca, existencie jeho cestovných dokladov a prostriedkov na vycestovanie. Ak možno dôvodne očakávať, že u cudzinca niet objektívnych prekážok pre jeho vycestovanie, očakáva sa od neho dobrovoľné splnenie rozhodnutia.“ Mal za to, že v prípade navrhovateľa nie sú a neboli objektívne prekážky na vycestovanie. Za posledný deň oprávneného pobytu navrhovateľa považoval deň 24.05.2012, čo je deň nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia o administratívnom vyhostení. Uvedené rozhodnutie o administratívnom vyhostení bolo vydané 16.03.2012 a právoplatné 24.05.2012, teda navrhovateľ mal dostatočný časový priestor vysporiadať sa s vecou. Ďalej uviedol, že v rámci konania o zaistení postupoval v súlade s medzinárodnými dohovormi, a to Dohovor o ľudských právach a základných slobodách, Dohovor o právach dieťaťa, vo vzťahu k prípadným rodinným väzbám na území SR. Navrhovateľ mal možnosť požiadať po vycestovaní z územia SR o zrušenie zákazu vstupu a následne legalizovať svoj pobyt na území Slovenskej republiky. K tvrdeniam navrhovateľa o „existenčných problémoch syna a jeho matky“ uviedol, že navrhovateľ je jedným z troch spoločníkov a jedným z dvoch konateľov v spoločnosti I., J..S..Z... Výška vkladu navrhovateľa je 2673 eur, ďalšieho spoločníka 1660 eur. Okrem navrhovateľa je spoločníčkou a konateľkou aj jeho družka, teda matka jeho syna, ktorá má podľa vkladu spoločníka v sume 5296 eur väčšinový podiel v spoločnosti. K námietke navrhovateľa, že rozhodnutie odporcu je arbitrárne v časti alternatívy zaistenia odporca uviedol, že postupoval podľa platných zákonov Slovenskej republiky, formálnym podkladom zaistenia bolo právoplatné rozhodnutie o administratívnom vyhostení. Poukázal na to, že navrhovateľ sa voči rozhodnutiu odvolal, odvolanie bolo postúpené na odvolací orgán, ktorý dňa 21.02.2012 vydal rozhodnutie č. PPZ-HCP-BB-Sk-62-002/2012, ktoré nadobudlo právoplatnosť 24.05.2012, a potvrdil ním rozhodnutie o administratívnom vyhostení. Následne navrhovateľ podal žalobu na Krajský súd v Banskej Bystrici a požiadal o preskúmanie rozhodnutia. Krajský súd v Banskej Bystrici dňa 12.09.2012 vydal rozsudok č. 1Scud/3/2012-33, ktorým žalobu zamietol. Proti tomuto rozsudku podal navrhovateľ odvolanie, Najvyšší súd Slovenskej republiky potvrdil rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici. Uvedenou vecou sa zaoberal aj Ústavný súd Slovenskej republiky, ktorý Uznesením č. IV.ÚS 297/2014-7 zo dňa 23.05.2014 sťažnosť navrhovateľa odmietol. Záverom uviedol, že navrhovateľa považuje za nespoľahlivú osobu, najmä pre opakované porušovanie zákona o pobyte cudzincov (účelové manželstvo, uvádzanie nepravdivých a zavádzajúcich údajov). Z obsahu pripojeného administratívneho spisu odporcu súd zistil nasledovné skutočnosti: Navrhovateľ bol rozhodnutím o administratívnom vyhostení č. p.: PPZ-HCP-BB8-AV-19-014/2012 zo dňa 16.03.2012 administratívne vyhostený na územie Čínskej ľudovej republiky podľa § 77 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov a zároveň mu podľa § 82 ods. 2 písm. b) zákona o pobyte cudzincov bol zakázaný vstup na územie Slovenskej republiky na dobu 5 rokov odo dňa vykonateľnosti rozhodnutia. V súlade s ust. § 83 ods. 2 písm. c) zákona o pobyte cudzincov správny orgán neurčil v rozhodnutí o administratívnom vyhostení lehotu na vycestovanie. Toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 24.5.2012. Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom sp. zn. 1Sža/26/2012 zo dňa 22. januára 2013 potvrdil rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 1Scud/3/2012-33 zo dňa 12. septembra 2012. Ústavný súd Slovenskej republiky Uznesením č. IV.ÚS 297/2014-17 zo dňa 23. mája 2014 sťažnosť navrhovateľa odmietol ako zjavne neopodstatnenú. Spis obsahuje záznam o predvedení navrhovateľa, oznámenie o začatí konania o zaistení, úradný záznam zo dňa 17.03.2015 o vykonaní bezpečnostnej prehliadky osoby, záznam o vykonaní lustrácie, poučenie účastníka konania, úradný záznam o vykonaní kontroly dokladu cudzinca, žiadosť o umiestnenie cudzinca, dohodu o plnomocenstve zo dňa 26.03.2012, zápisnicu o podaní vyjadrenia zo dňa 17.03.2015, rozhodnutie o zaistení, poučenie cudzinca o jeho právach a povinnostiach súvisiacich so spracúvaním údajov v informačných systémoch Ministerstva vnútra Slovenskej republiky a informačnom systéme EURODAC, komunikáciu odporcu s Útvarom policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov o umiestnení navrhovateľa, nariadenie eskorty navrhovateľa do Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov, podaný opravný prostriedok voči rozhodnutiu o zaistení, Zápisnicu o dobrovoľnom návrate štátneho príslušníka tretej krajiny do krajiny pôvodu zo dňa 31.3.2015. Na nariadenom pojednávaní prítomný právny zástupca navrhovateľa predložil súdu písomné vyjadrenie zo dňa 8.4.2015, ktorý predniesol na pojednávaní. Poukázal na to, že navrhovateľ sa snažil využiť dostupné kroky a právne prostriedky k tomu, aby mohol svoj pobyt na území SR legalizovať. Odporca argumentoval jedinou možnou legálnou cestou legalizácie pobytu s poukazom na § 86 zákona o pobyte cudzincov. Z pohľadu navrhovateľa existovala aj druhá alternatíva, ktorú sa rozhodol využiť, a to možnosť preskúmania rozhodnutia o vyhostení prostredníctvom súdu. Ak navrhovateľ chce legalizovať, aj keď v konečnom dôsledku neúspešne, svoj pobyt na území SR touto cestou, nemožno o tomto zákonom povolenom postupe uvažovať, ako o hrubom porušovaní právnych predpisov, ktoré by neumožňovalo využiť pri výkone rozhodnutia o administratívnom vyhostení alternatívu k zaisteniu. Uviedol, že nie je mu zrejmé, akým spôsobom mal zavádzať správny orgán, keď mu oznámil skutočnosť, že využil svoje právo a proti rozhodnutiu o administratívnom vyhostení podal žalobu. Vo vzťahu k stanovisku Generálnej prokuratúry SR uviedol, že sa jedná o stanovisko, ktoré má nižšiu právnu silu ako uznesenie Krajského súdu Trenčín sp. zn. 2To/33/2014zo dňa 3.7.2014, ktorý vyslovil, že v prípade, ak v rozhodnutí o administratívnom vyhostení absentuje lehota na vycestovanie, má jeho výkon zabezpečiť správny orgán, t.j. odporca. K argumentácii odporcu, že navrhovateľ sa na jednotlivých konaniach priamo nezúčastňoval, ale bol na nich zastúpený svojim právnym zástupcom, uviedol, že bol priamo prítomný pri vznesení obvinenia, keď jeho pobyt na území SR bol podľa názoru odporcu už nezákonný, a jeho právom bolo nechať sa pri konaniach zastúpiť právnym zástupcom. Ďalej uviedol, že do začatia konania o zaistení sa neskrýval a nesnažil sa sťažovať výkon rozhodnutia a správnemu orgánu nekládol žiaden odpor. Poverený zástupca odporcu prítomný na súdnom pojednávaní uviedol, že sa pridržiava svojho písomného vyjadrenia a zdôrazňuje, že navrhovateľ sa nachádzal v Dubnici nad Váhom neoprávnene, nemal legálny pobyt na území SR. V prípade nepredvedenia by bola otázka dokedy by sa navrhovateľ nelegálne zdržiaval na území SR. Zároveň, uviedol, že zaistenie do Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov malo svoj význam aj účel. Právny zástupca navrhovateľa uviedol, že navrhovateľ by sa zdržiaval na území SR do času, kým by správny orgán vykonal svoju povinnosť a sám by zabezpečil výkon rozhodnutia o administratívnom vyhostení. Poukázal na to, že navrhovateľ bol počas pobytu na území SR prítomný priamo na cudzineckej polícii v Trenčín, avšak správny orgán nezačal s výkonom rozhodnutia o administratívnom vyhostení, keď mu bol navrhovateľ priamo fyzicky k dispozícii. Krajský súd v Bratislave ako súd vecne a mieste príslušný na konanie preskúmal rozhodnutie odporcu v rozsahu dôvodov podaného opravného prostriedku navrhovateľa ako aj konanie, ktoré vydaniu rozhodnutia predchádzalo na nariadenom pojednávaní konanom dňa 8.4.2015, oboznámil sa s obsahom pripojeného administratívneho spisu odporcu a musí konštatovať, že preskúmavané rozhodnutie odporcu je v súlade so zákonom. Podľa § 244 ods. 1, 2, 3 O.s.p. v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. V správnom súdnictve preskúmavajú súdy zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov štátnej správy, orgánov územnej samosprávy, ako aj orgánov záujmovej samosprávy a ďalších právnických osôb, ako aj fyzických osôb, pokiaľ im zákon zveruje rozhodovanie o právach a povinnostiach fyzických a právnických osôb v oblasti verejnej správy. Rozhodnutiami správnych orgánov sa rozumejú rozhodnutia vydané nimi správnom konaní, ako aj ďalšie rozhodnutia ktoré zakladajú, menia alebo zrušujú oprávnenia a povinnosti fyzických alebo právnických z osôb alebo ktorými môžu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb priamo dotknuté. Postupom správneho orgánu sa rozumie aj jeho nečinnosť. Podľa § 250l ods. 1, 2 O.s.p. podľa ustanovení tejto hlavy sa postupuje v prípadoch, ktorých zákon zveruje súdom rozhodovanie o opravných prostriedkoch proti neprávoplatným rozhodnutiam správnych orgánov. Pokiaľ v tejto hlave nie je ustanovené inak, použije sa primerane ustanovenie druhej hlavy s výnimkou § 250a. Podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona číslo 404/2011 Z. z. policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny na účel výkonu jeho administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia. Podľa § 88 ods. 4 veta prvá zákona číslo 404/2011 Z. z. štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac na 6 mesiacov Podľa § 89 ods. 1 zákona číslo 404/2011 Z. z. policajný útvar, ktorý koná vo veci administratívneho vyhostenia, môže štátnemu príslušníkovi tretej krajiny namiesto jeho zaistenia uložiť povinnosť a) hlásenia pobytu alebo b) zložiť peňažnú záruku. Podľa § 32 ods. 1 správneho poriadku správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania. Podľa § 47 ods. 3 správneho poriadku v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia. Súd preskúmavajúc napadnuté rozhodnutie odporcu, vychádzajúc z jednotlivých námietok uvedených v opravnom prostriedku navrhovateľa musí konštatovať, že preskúmavané rozhodnutie je vecne správne a navrhovateľom podané námietky voči nemu uvedené v jeho opravnom prostriedku neobstoja. Podľa názoru súdu neobstojí navrhovateľova námietka o nezákonnom zaistení. Súd konštatuje, že odporca sa vo svojom rozhodnutí sa zaoberal otázkou alternatívy zaistenia s poukazom na ustanovenie § 89 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov. Predovšetkým treba poukázať na dĺžku trvania protiprávneho stavu, ktorá trvá od 24.05.2012. Navrhovateľ od 24.05.2012 neprejavil záujem o vycestovanie zo Slovenskej republiky. Z jeho vyjadrenia vyplýva, že na území Slovenskej republiky nemá žiadny druh pobytu, je si vedomý porušenia zákonov Slovenskej republiky. Navrhovateľ nevykonal žiadne kroky k zrušeniu zákazu vstupu v zmysle § 86 zákona o pobyte cudzincov. K námietke navrhovateľa, že správny orgán mu neurčil lehotu na vycestovanie je potrebné uviesť, že praktická realizácia výkonu administratívneho rozhodnutia o administratívnom vyhostení nasleduje po skončení konania bez toho, aby sa nariaďoval osobitným rozhodnutím. V prípade navrhovateľa súd nemal preukázané žiadne objektívne prekážky na vycestovanie. Odporca správne vychádzal z jemu dostupných informácii a tieto objektívne posúdil, najmä z pohľadu dôveryhodnosti osoby navrhovateľa a posudzoval aj relevantnosť dôvodov na strane navrhovateľa v súvislosti so zaistením tejto osoby. V tejto súvislosti treba uviesť, že povinnosť zistiť skutkový stav veci podľa § 32 zákona č. 71/1967 Zb (Správny poriadok) má odporca len v rozsahu dôvodov, ktoré navrhovateľ v priebehu správneho konania uviedol. K námietke navrhovateľa, že náhlym a násilným odlúčením od rodiny, by došlo k rozdeleniu rodiny a vzniku existenčných problémov je potrebné poukázať na to, že v rámci konania o zaistení navrhovateľa v danom prípade odporca postupoval v súlade s článkom 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Podkladom pre vydanie rozhodnutia o zaistení bolo právoplatné rozhodnutie o administratívnom vyhostení č. p. : PPZ-HCP-BB8-AV-19-014/2012 so zákazom vstupu na územie Slovenskej republiky na dobu 5 rokov. Vyššie uvedené rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 24.05.2012. Navrhovateľ do zápisnice zo dňa 17.03.2015 neuviedol žiadne skutočnosti, ktoré by bránili jeho zaisteniu. Podľa § 84 ods. 1 písm. a) zákona o pobyte cudzincov policajný útvar zabezpečí výkon rozhodnutia o administratívnom vyhostení, ak policajný útvar v rozhodnutí o administratívnom vyhostení neurčí lehotu na vycestovanie. Odporca bral ohľad na skutočnosť, že navrhovateľ má dieťa s udeleným pobytom na území Slovenskej republiky a vo svojom rozhodnutí poukázal na to, že navrhovateľ má možnosť v zmysle § 86 zákona o pobyte cudzincov po vycestovaní z územia Slovenskej republiky požiadať o zrušenie zákazu vstupu a legalizovať svoj pobyt na území Slovenskej republiky. K ďalšej námietke navrhovateľa uvedenej v bode c) je potrebné uviesť, že navrhovateľ do zápisnice dňa 17.03.2015 neuviedol žiadne dôvody, ktoré by bránili jeho zaisteniu. Súd dospel k názoru, že zaistenie navrhovateľa bolo dôvodné, vzhľadom na dĺžku trvania protiprávneho stavu, keď rozhodnutie o administratívnom vyhostení nadobudlo právoplatnosť dňa 24.05.2012 a navrhovateľ ho nerešpektoval, teda nevycestoval z územia Slovenskej republiky. K námietke navrhovateľa, že odporca sa otázke možnosti uplatnenia alternatív zaistenia nezaoberal, neobstojí, nakoľko odporca v rámci konania skúmal aj možnosť uloženia menej závažného prostriedku ako zaistenia, pričom prihliadal na skutočnosť, že navrhovateľ nevykonal žiadne kroky k zrušeniu zákazu vstupu a k legalizácii svojho pobytu na Slovensku. Navyše sám navrhovateľ do zápisnice dňa 17.03.2015 neuviedol žiadne dôvody, ktoré by bránili zaisteniu navrhovateľa. Navrhovateľ bol zaistený na dobu 3 mesiacov, za účelom zabezpečenia výkonu administratívneho vyhostenia. Z uvedených dôvodov súd považoval dobu zaistenia za primeranú, pričom sám správny orgán počas tohto zaistenia prihliada aj podľa ust. § 90 ods. 1 písm. d) Zákona o pobyte cudzincov, či účel zaistenia trvá. V prípade, ak pominú dôvody účelu zaistenia, správny orgán vykoná opatrenia smerujúce k ďalším postupom. Pre rozhodnutie súdu o odvolaní navrhovateľa bol rozhodujúci skutkový stav v čase vydania napadnutého rozhodnutia. Súd vychádzal pri rozhodovaní z podkladov na základe, ktorých bolo napadnuté rozhodnutie vydané. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti súd musí konštatovať, že preskúmavané rozhodnutie odporcu ako aj konanie, ktoré jeho vydaniu predchádzalo, je plne v súlade so zákonom o pobyte cudzincov, ako aj správnym poriadkom. Odporca pred jeho vydaním riadne zistil skutkový stav (v súlade s § 32 ods. 1 správneho poriadku), odôvodnenie rozhodnutia je dostatočné, zrozumiteľné obsahujúce všetky zákonom požadované náležitosti (§ 47 správneho poriadku) ako aj uvedenie skutočností, ktoré boli podkladom pre vydanie rozhodnutia, je z neho zrejmé akými úvahami bol vedený odporca pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval a taktiež to, ako sa vyrovnal s vyjadreniami navrhovateľa a preto preskúmavané rozhodnutie potvrdil ( § 250q ods.2 O.s.p.). O trovách konania rozhodol súd podľa § 250k ods.1 v súlade s § 250l ods.2 O.s.p. a nepriznal navrhovateľovi ich náhradu voči odporcovi, keďže v konaní úspešný nebol. Odporcovi právo na náhradu trov konania v správnom súdnictve zásadne neprináleží. Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 7 dní odo dňa jeho doručenia, na Najvyšší súd Slovenskej republiky prostredníctvom Krajského súdu v Bratislave, písomne, vo dvoch vyhotoveniach. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (z odvolania musí byť zjavné, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje, a musí byť podpísané a datované; odvolanie treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis, ak je to potrebné; ak účastník nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie na jeho trovy) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha. (§ 205 ods. 1 O.s.p).