Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 4Sp/128/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1015201921 Dátum vydania rozhodnutia: 30. 11. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubomír Šramko ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1015201921.1
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v konaní pred sudcom JUDr. Ľubomírom Šramkom v právnej veci navrhovateľa: U. N. W., narodeného X.X.XXXX, štátneho príslušníka Afganskej islamskej republiky, v krajine pôvodu trvale bytom P. XX L., W., naposledy s miestom pobytu v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov, aktuálne na neznámom mieste, zastúpeného pani Mgr. Jarmilou Karak Vargovou, advokátkou so sídlom pracoviska Brečtanová 21, Bratislava proti odporcovi: Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Žilina Riaditeľstva hraničnej a cudzineckej polície Banská Bystrica so sídlom Kuzmányho 26, Žilina o opravnom prostriedku navrhovateľa zo dňa 2.11.2015 proti rozhodnutiu odporcu PPZ-HCP-BB7-77-059/2015-AV zo dňa 20.10.2015 takto
r o z h o d o l :
o d ô v o d n e n i e :
Napadnutým rozhodnutím PPZ-HCP-BB7-77-059/2015-AV zo dňa 20.10.2015 odporca za použitia § 88 ods. 1 písm. c), ods. 4, 5 zákona č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o pobyte cudzincov“) dňom 20.10.2015 zaistil navrhovateľa na čas do 20.1.2016 a umiestnil ho v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov (ďalej len „ÚPZC“). V odôvodnení rozhodnutia opísal v konaní zistený stav veci, skonštatoval že navrhovateľ nemá cestovný doklad, že v Maďarskej republike (ďalej len „Maďarsko“) požiadal o azyl, že značné riziko jeho úteku vyplýva z jeho nelegálnej migrácie po Európe, že nemá dostatočné finančné prostriedky na hradenie svojho pobytu na Slovensku kde nikoho ani nepozná, v dôsledku čoho nebolo v jeho prípade možné použiť iné - miernejšie donucovacie prostriedky v zmysle zákona o pobyte cudzincov. Stanovenú dĺžku zaistenia odôvodnil potrebou vykonania nutných úkonov - zabezpečenia akceptácie prevzatia navrhovateľa zo strany Maďarska, technickej, materiálnej a personálnej prípravy faktického prevozu navrhovateľa.
Proti tomuto rozhodnutiu podal navrhovateľ v zákonnej lehote opravný prostriedok - návrh zo dňa 2.11.2015, ktorým sa domáhal jeho zrušenia v celom rozsahu a svojho bezodkladného prepustenia zo zaistenia. Uviedol, že niet pochýb o tom, že v Maďarsku požiadal o azyl. Namietal v ňom nedostatočné zistenie stavu veci (vo vzťahu k Maďarsku, keď namietal, že tento štát nemôže byť automaticky považovaný za bezpečnú krajinu vzhľadom na tam prebiehajúcu migračnú vlnu, pričom mal odporca skúmať v akých podmienkach by sa navrhovateľ nachádzal po jeho vrátení do Maďarska), jej nesprávne právne posúdenie, resp. že rozhodnutie je postihnuté vadou konania, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť rozhodnutia (keď iba na základe informácie z maďarskej strany aplikoval ust. § 88 ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov). Podľa názoru navrhovateľa je dĺžka zaistenia neprimeraná, pričom poukázal na jeho predchádzajúce zaistenie, trvajúce od 29.7.2015. Tiež namietal, že odporca nijako neodôvodnil značné riziko úteku. Poukázal na formálne posúdenie použitia alternatív zaistenia a na skutočnosť, že i napriek tomu, že navrhovateľ disponuje finančnými prostriedkami vo výške 1100.-
eur odporca skonštatoval že finančné prostriedky nemá. Pre prípad úspechu si uplatnil náhradu zatiaľ nevyčíslených trov konania.
Odporca navrhol vo svojom vyjadrení zo dňa 17.11.2015 k návrhu napadnuté rozhodnutie v celom rozsahu potvrdiť. Zotrval na jeho správnosti a dôvodnosti. Poukázal pritom na v konaní zistený stav veci, na skutočnosť, že navrhovateľ i napriek tomu, že v Maďarsku požiadal o azyl na jeho území nezotrval do vybavenia podanej žiadosti, ale Maďarsko opustil a ďalej pokračoval v ceste do iného štátu EU. Dôvodil, že Maďarsko je bezpečnou krajinou, že doba zaistenia je primeraná vzhľadom k úkonom, ktoré je potrebné zrealizovať a že vzhľadom na zistený stav veci nebolo možné aplikovať niektorú z povinností § 89 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov.
Podaním z 24.11.2015 odporca súdu oznámil, že navrhovateľ využil možnosť asistovaného návratu prostredníctvom IOM a 23.11.2015 vycestoval z územia Slovenskej republiky. Ospravedlnil svoju neúčasť na pojednávaní a súhlasil s prejednaním veci v jeho neprítomnosti.
Krajský súd v Bratislave (ďalej len „súd“) podaný návrh prejednal a rozhodol podľa ust. § 250q Občianskeho súdneho poriadku v platnom znení ( ďalej len „O.s.p.“) ako miestne a vecne príslušný na pojednávaní v neprítomnosti odporcu a dospel k názoru, že napadnuté rozhodnutie odporcu je potrebné potvrdiť ako vecne správne a zákonné.
Súd v prejednávanej veci dokazovanie nedoplnil. Pred samotným prejednaním a rozhodnutím veci sa súd podrobne oboznámil s obsahom prvostupňového správneho spisu odporcu z obsahu ktorého predovšetkým zistil, že potom, ako navrhovateľ cestoval bez cestovného dokladu medzinárodným vlakom z Budapešti do Hamburgu bol dňa 28.7.2015 na základe readmisnej dohody vrátený z územia Českej republiky na Slovensko. Dňa 29.7.2015 bol v rámci konania o jeho administratívnom vyhostení vypočutý. V priebehu výsluchu o. i. uviedol, že z Afganistanu cestoval cez Irán, Turecko, Grécko, Macedónsko, Srbsko do Maďarska (tam mu boli odobraté odtlačky prstov), kde si kúpil cestovný lístok na vlak do Nemeckej spolkovej republiky (ďalej len „NSR“) - do Hamburgu. Tam chcel žiť a pracovať. Uviedol, že v žiadnom štáte EÚ, resp. Schengenského priestoru nemá udelený žiaden druh pobytu. Pri sebe mal 1100.- eur, pričom na Slovensku si nevie zabezpečiť ďalšie financie na pokrytie svojho pobytu. Po vydaní rozhodnutia o jeho administratívnom vyhostení zo Slovenska (29.7.2015) bol rozhodnutím z 29.7.2015 zaistený z dôvodu § 88 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov do 27.8.2015. Rozhodnutím odporcu z 25.8.2015 bola doba jeho zaistenia predĺžená do 28.11.2015. 21.9.2015 bolo odporcovi maďarskou stranou oznámené, že navrhovateľ nemôže byť do Maďarska navrátený v rámci readmisnej dohody, nakoľko na jeho navrátenie je potrebné aplikovať nariadenie „Dublin III.“ Dňa 20.10.2015 rozhodol odporca o obnove konania o administratívnom vyhostení navrhovateľa. Následne odporca zrušil svoje rozhodnutie o administratívnom vyhostení navrhovateľa a samostatným rozhodnutím toto konanie zastavil. Dôvodom vydania týchto rozhodnutí bolo zistenie, že navrhovateľ v Maďarsku požiadal o azyl. V ten istý deň bol zo zaistenia prepustený. Dňa 20.10.2015 odporca lustráciou v informačných systémoch polície zistil, že navrhovateľ je pozitívne lustrovaný v systéme IS MIGRA. S poukazom na uvedené oznámil túto skutočnosť Dublinskému stredisku Migračného úradu MVSR, ktoré začalo konanie podľa Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26. júna 2013, ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov (ďalej len nariadenie Dublinské nariadenie), evidované pod č. MU-DS-621/2015- DŽ. Dňa 20.10.2015 odporca navrhovateľovi oznámi začatie konania o jeho zaistení podľa ust. § 88 ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov a vypočul v tejto veci navrhovateľa. Ten o. i. uviedol, že peniaze ktoré má sú určené na jeho cestu do Nemecka, že iné peniaze si zabezpečiť nevie, že na Slovensku nikoho nepozná, že v Maďarku požiadal o azyl, pričom o azyl na Slovensku požiadať nechce. Správny orgán, zabezpečujúci vybavenie potrebných cestovných dokladov ako aj samotnú prípravu a realizáciu návratov cudzincov nachádzajúcich sa na slovenskom území (ÚPZC) odporcovi oznámil, že predpokladaná doba na vykonanie všetkých potrebných úkonov je 3 mesiace. Následne odporca vydal napadnuté rozhodnutie, po vydaní a doručení ktorého navrhovateľ o. i. uviedol, že nežiada preskúmať napadnuté rozhodnutie o jeho zaistení. Dňa 4.11.2015 podal zástupca navrhovateľa na pošte opravný prostriedok voči napadnutému rozhodnutiu, ktorý bol odporcovi doručený 11.11.2015.
Podľa ust. § 88 ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny a účel zabezpečenia prípravy alebo výkonu jeho prevozu podľa osobitného predpisu, ak existuje značné riziko jeho úteku.
Podľa ust. § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov. Policajný útvar je oprávnený počas tohto obdobia opakovane predĺžiť zaistenie štátneho príslušníka tretej krajiny, pričom celkový čas zaistenia nesmie presiahnuť šesť mesiacov. Ak možno predpokladať, že napriek vykonaným úkonom potrebným na výkon administratívneho vyhostenia alebo trestu vyhostenia štátneho príslušníka tretej krajiny sa tento výkon predĺži z dôvodu, že štátny príslušník tretej krajiny dostatočne nespolupracuje, alebo z dôvodu, že mu zastupiteľský úrad nevydal náhradný cestovný doklad v lehote podľa prvej vety, môže policajný útvar rozhodnúť, a to aj opakovane, o predĺžení lehoty zaistenia, pričom celková doba predĺženia lehoty zaistenia nesmie presiahnuť 12 mesiacov. Lehotu zaistenia nemožno predĺžiť, ak ide o rodinu s deťmi alebo zraniteľnú osobu. Štátny príslušník tretej krajiny je zaistený dňom vydania rozhodnutia o zaistení.
Podľa ust. § 46a ods. 1 zák. č. 480/2002 Z.z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len zákon o azyle) na konanie o odovzdaní cudzinca, ktorý má na území Slovenskej republiky neoprávnený pobyt, do iného štátu príslušného na konanie o udelenie azylu podľa osobitného predpisu (ďalej len "konanie o odovzdaní do iného štátu"), je príslušné ministerstvo; konanie sa začína na podnet ministerstva.
Podľa ust. § 46a ods. 4 zákona o azyle ministerstvo rozhodne o odovzdaní do iného štátu, ak sú splnené podmienky podľa osobitného predpisu; ministerstvo vo výroku rozhodnutia uvedie aj štát, do ktorého bude cudzinec odovzdaný.
Podľa ust. Článku 28 ods. 2 Dublinského nariadenia ak existuje značné riziko úteku, členské štáty môžu dotknutú osobu zaistiť na účely zabezpečenia konania o odovzdaní v súlade s týmto nariadením, a to na základe individuálneho posúdenia a len vtedy, ak je zaistenie primeraným opatrením a nie je možné účinne uplatniť iné, miernejšie alternatívne donucovacie opatrenia.
Podľa ust. § 88 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov rizikom úteku štátneho príslušníka tretej krajiny sa rozumie stav, keď na základe dôvodnej obavy alebo priamej hrozby možno predpokladať, že štátny príslušník tretej krajiny ujde alebo sa bude skrývať, najmä ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, nemá udelený pobyt podľa tohto zákona alebo ak mu hrozí uloženie zákazu vstupu na viac ako tri roky.
Podľa Článku 29 ods. 1 Dublinského nariadenia odovzdanie žiadateľa alebo inej osoby uvedenej v článku 18 ods. 1 písm. c) alebo d) zo žiadajúceho členského štátu do zodpovedného členského štátu sa uskutoční v súlade s vnútroštátnym právom žiadajúceho členského štátu, po porade medzi dotknutými členskými štátmi, akonáhle to je prakticky možné a najneskôr do šiestich mesiacov od akceptovania dožiadania iným členským štátom o prevzatie alebo prijatie späť dotknutej osoby alebo konečného rozhodnutia o odvolaní alebo preskúmaní, ak majú v súlade s článkom 27 ods. 3 odkladný účinok.
Podľa ust. § 89 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov policajný útvar, ktorý koná vo veci administratívneho vyhostenia, môže štátnemu príslušníkovi tretej krajiny namiesto jeho zaistenia uložiť povinnosť a) hlásenia pobytu alebo b) zložiť peňažnú záruku.
Podľa ust. § 89 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov policajný útvar môže uložiť povinnosť podľa odseku 1 len vtedy, ak štátny príslušník tretej krajiny preukáže zabezpečenie ubytovania počas trvania tejto povinnosti a finančné zabezpečenie pobytu vo výške podľa § 6; to neplatí, ak ide o žiadateľa o azyl. O uložení povinnosti podľa odseku 1 písm. b) môže policajný útvar rozhodnúť aj počas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny. Proti rozhodnutiu o uložení povinnosti podľa odseku 1 sa nemožno odvolať.
Podľa ust. Článku 5 ods. 1 písm. a) Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 562/2006 z 15. marca 2006, ktorým sa ustanovuje kódex Spoločenstva o pravidlách upravujúcich pohyb osôb cez hranice (Kódex schengenských hraníc) na pobyt, ktorý nepresiahne tri mesiace v rámci obdobia šiestich mesiacov, musia štátni príslušníci tretej krajiny spĺňať tieto podmienky: a) majú platný cestovný doklad alebo doklady, ktoré ich oprávňujú prekročiť hranicu.
Podľa ust. § 46 zák. č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (Správny poriadok) rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti.
Podľa ust. § 250q ods. 3 O.s.p. opravnom prostriedku rozhodne súd rozsudkom, ktorým preskúmané rozhodnutie buď potvrdí, alebo ho zruší a vráti na ďalšie konanie. Vo veci azylu a doplnkovej ochrany zruší súd rozhodnutie správneho orgánu a vráti vec na ďalšie konanie aj vtedy, ak po preskúmaní rozhodnutia dospel k záveru, že od vydania rozhodnutia správnym orgánom sa podstatne zmenili okolnosti veci. Ustanovenie § 250j ods. 5 platí obdobne.
Súd preskúmal napadnuté rozhodnutie odporcu v rozsahu podaného návrhu - opravného prostriedku:
K námietke nedostatočne zisteného stavu veci:
Podľa názoru súdu táto námietka nie je dôvodná. Odporca napadnutým rozhodnutím rozhodol o zaistení navrhovateľa na účel zabezpečenia prípravy alebo výkonu jeho prevozu podľa Dublinského nariadenia. Pre aplikáciu tohto druhu rozhodnutia bolo v zmysle vyššie citovaných zákonných ustanovení potrebným preukázať, že navrhovateľ sa zdržuje na slovenskom území bez náležitých povolení (dokladov), že v inom členskom štáte požiadal o azyl, že existuje značné riziko úteku a že nie je možné účinne uplatniť iné - miernejšie alternatívne donucovacie prostriedky. Ako to vyplýva z obsahu odôvodnenia napadnutého rozhodnutia a aj z obsahu pripojeného administratívneho spisu odporcu bolo jednoznačne preukázané, že navrhovateľ v priebehu svojej cesty po Európe (s cieľom dopraviť sa do NSR) požiadal v Maďarsku o azyl (relácia maďarských štátnych orgánov, samotné potvrdenie tejto skutočnosti navrhovateľom počas jeho výsluchu pred odporcom ako aj v podanom návrhu), že nedisponuje žiadnym cestovným dokladom ani povolením na pobyt, že i napriek podanej žiadosti o azyl (v Maďarsku) územie tohto štátu opustil a v ceste do NSR (kde chcel požiadať o azyl a pracovať a žiť tam) pokračoval vlakom. Tiež že i napriek skutočnosti, že disponuje čiastkou 1100.- eur tieto peniaze chce použiť výlučne na cestu do NSR a nie na hradenie svojho pobytu na Slovensku, že na Slovensku si nevie zabezpečiť ďalšie financie a nemá tu zabezpečené ubytovanie. Odporca teda zistil všetky potrebné informácie k tomu, aby mohol vo veci kvalifikovane rozhodnúť.
Navrhovateľ konkrétne namietal, že odporca vo vzťahu k Maďarsku tento štát nemôže automaticky považovať za bezpečnú krajinu vzhľadom na tam prebiehajúcu migračnú vlnu, pričom mal odporca skúmať v akých podmienkach by sa navrhovateľ nachádzal po jeho vrátení do Maďarska. Táto konkrétna námietka tiež podľa názoru súdu nie je dôvodná. Ako to vyplýva z cit. ust. zákona o azyle, odporca nie je oprávnený vydať rozhodnutie v zmysle ust. § 46a ods. 4 zákona o azyle o odovzdaní navrhovateľa do iného štátu. Na vydanie tohto rozhodnutia je v zmysle zákona o azyle príslušné Dublinské stredisko Migračného úradu MVSR (v konaní č. MU-DS-621/2015-DŽ), ktoré rozhodne o prípustnosti odovzdania, o tom do ktorého konkrétneho štátu bude navrhovateľ odovzdaný a v akej lehote. V rámci tohto konania je teda výlučne Dublinské stredisko Migračného úradu MVSR oprávnené zistiť, či v prípade odovzdania navrhovateľa do iného (konkrétneho) členského štátu sú splnené všetky nevyhnutné predpoklady pre odovzdanie navrhovateľa. Odporca napadnutým rozhodnutím iba zabezpečil, že navrhovateľ bude počas priebehu tohto dublinského konania prítomný (a zastihnuteľný) na slovenskom území.
K námietke neprávneho právneho posúdenia veci:
Ani táto námietka podľa názoru súdu nie je dôvodná. Konkrétne:
a/ K námietke že iba na základe informácie z maďarskej strany aplikoval ust. § 88 ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov bez toho aby zistil, či takýto jeho postup je možný: Jedným z predpokladov aplikácie cit. ustanovenia je zistenie, že cudzinec (navrhovateľ) požiadal o azyl v inom členskom štáte. Túto skutočnosť odporca jednoznačne zistil a to jednak z oznámenia maďarskej strany, jednak z výpovede navrhovateľa, ako aj z výsledkov lustrácie navrhovateľa v systéme IS MIGRA. Ako to bolo vyššie uvedené, o splnení konkrétnych predpokladov navrátenia navrhovateľa, ako aj určenia štátu do ktorého má byť navrátený rozhodne iný správny orgán - Dublinské stredisko Migračného úradu MV SR.
b/ K námietke týkajúcej sa doby zaistenia (podľa názoru navrhovateľa je doba zaistenia 3 mesiace nedôvodne dlhá): Podľa názoru súdu tomu tak nie je. Pod pojmom „zabezpečenie prípravy alebo výkonu prevozu podľa osobitného predpisu (Dublinského nariadenia“) je potrebné chápať jednak priebeh a vydanie rozhodnutia Dublinským strediskom Migračného úradu MVSR a následne faktické zabezpečenie prevozu. Ako to vyplýva z cit. ust. Článku 29 ods. 1 Dublinského nariadenia, prevoz sa má uskutočniť najneskôr do šiestich mesiacov od akceptovania dožiadania iným členským štátom o prevzatie alebo prijatie späť alebo konečného rozhodnutia o odvolaní alebo preskúmaní, ak majú v súlade s článkom 27 ods. 3 odkladný účinok. Ak teda odporca (i napriek citovanému ustanoveniu Článku 29 Dublinského nariadenia) určil lehotu zaistenia na 3 mesiace, teda lehotu kratšiu ako pripúšťa Dublinské nariadenie na odovzdanie, nie je možné skonštatovať, že takto určená lehota je neprimerane dlhou.
Pretože predmetom tohto súdneho prieskumu nie je zaistenie navrhovateľa realizované na základe iného zákonného ustanovenia zákona o pobyte cudzincov, súd sa dôvodmi či dĺžkou predchádzajúceho zaistenia navrhovateľa nezaoberal.
c/ K námietke týkajúcej sa rizika úteku: Nie je pravdivé tvrdenia navrhovateľa, podľa ktorého odporca nijako neodôvodnil riziko úteku navrhovateľa. Toto odôvodnenie sa nachádza predovšetkým v druhom odseku druhej strany napadnutého rozhodnutia. Na tomto mieste odporca uviedol správnu úvahu, podľa ktorej riziko úteku navrhovateľa spočíva v jeho nelegálnej migrácie po Európe, pričom navrhovateľ nedisponuje žiadnym cestovným dokladom a ani povolením na pobyt. Na inom mieste odôvodnenia tiež uviedol, že navrhovateľ, ktorý v Maďarsku požiadal o azyl na území tohto štítu nezotrval, ale ho opustil a vycestoval do iného členského štátu. Súd dodáva, že podľa samotného znenia Článku 28 ods. 2 Dublinského nariadenia sa riziko úteku posudzuje individuálne, pričom ust. § 88 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov vymedzuje samotný pojem „riziko úteku“. V prejednávanej veci, vychádzajúc predovšetkým z výpovedí navrhovateľa a aj zo zisteného stavu veci je nepochybnou skutočnosť, že navrhovateľovým cieľom jeho cesty bola NSR, kde chcel požiadať o azyl, žiť a pracovať tam. Tomu podriadil trasu svojej cesty, konanie po podaní žiadosti o azyl v Maďarsku (odišiel z tamojšieho zariadenia pre žiadateľov o azyl, zakúpil si cestovný lístok na vlak do Hamburgu a cestu aj nastúpil). Z takéhoto konania je jednoznačné, že ak by na Slovenku nebol odporcom zaistený, pokračoval by v ceste do NSR. Okrem uvedených skutočností o tomto jeho úmysle svedčí aj jeho vyhlásenie, že peniaze ktorými disponuje chce použiť výlučne na cestu do NSR. Dôvodná obava rizika úteku teda podľa názoru súdu jednoznačne existovala, čím bol naplnený jeden z predpokladov zaistenia navrhovateľa a to tak v zmysle Dublinského nariadenia (Článok 28 ods. 2), ako aj v zmysle zákona o pobyte cudzincov (§ 88 ods. 1 písm. c), ods. 2).
d) K námietke, týkajúcej sa alternatív zaistenia: Navrhovateľ namietal, že odporca i napriek tomu, že navrhovateľ disponuje finančnými prostriedkami (vo výške 1100.- eur) v rozhodnutí uviedol, že finančné prostriedky nemá. Podľa názoru súdu takáto argumentácia navrhovateľa nie je odôvodnená a odporcova úvaha o nemožnosti aplikácie ust. § 89 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov je správna. Je síce pravdou, že navrhovateľ počas svojho výsluchu pred odporcom (v konaní o jeho administratívnom vyhostení) uviedol, že má 1100.- eur, ale následne - v konaní o jeho aktuálnom zaistení na výslovne položenú otázku odpovedal, že peniaze má, ale tie sú určené na jeho cestu do NSR, pričom iné financie si zabezpečiť nevie. Z uvedeného je teda nepochybným fakt, že i keď disponuje určitou čiastkou hotovosťou (ktorá by mu teoreticky postačovala iba na 19 dní pobytu na Slovensku v zmysle ust. § 6 zákona o pobyte cudzincov) , túto nie je ochotný použiť na zabezpečenie svojho (prípadného) pobytu na Slovensku. Teda pokiaľ odporca uviedol, že navrhovateľ nemá finančné prostriedky na zabezpečenie svojho pobytu, takéto jeho konštatovanie iba vyplýva zo samotného vyjadrenia navrhovateľa. Odporca tiež správne konštatoval, že navrhovateľ na Slovensku nemá zabezpečené ubytovanie a toto si ani nevie zabezpečiť. Ak teda navrhovateľ nemá finančné prostriedky (resp. tie ktoré má nehodlá na zabezpečenie svojho pobytu na Slovensku použiť), ďalšie si zabezpečiť nevie, nemá ani zabezpečené ubytovanie a s tým súvisiace hradenia životných potrieb, aplikácia ust. § 89 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov v spojení s ust. § 89 ods. 3 tohto zákona nebola možná. Súd tiež dodáva, že ak by aj tieto predpoklady navrhovateľ spĺňal, jeho voľný pobyt na slovenskom území by nebol možný. Navrhovateľ totižto nedisponuje žiadnym cestovným dokladom ani povolením na pobyt, ktorá skutočnosť s poukazom na ust. § 5 zákona o pobyte cudzincov, resp. Článku 5 ods. 1 písm. a) Kódexu schengenských hraníc vylučuje to, aby mu odporca umožnil voľne sa pohybovať po území Slovenska a teda po teritóriu schengenského priestoru ako takého.
Pretože námietky navrhovateľa neboli dôvodné, pričom odporca dostatočne zistený stav veci správne vyhodnotil a pretože výroky napadnutého rozhodnutia sú v súlade so zákonom o pobyte cudzincov, ako aj v súlade s ostatnými právnymi normami, ktorými je Slovenská republika viazaná, súd napadnuté rozhodnutie odporcu potvrdil.
O trovách navrhovateľa súd rozhodol za použitia ust. § 250 k ods.1 O.s.p. s poukazom na výsledok konania.
I keď bol navrhovateľ v konaní neúspešný, s poukazom na ust. § 138 ods. 4 O.s.p. sa na neho vzťahuje oslobodenie od súdnych poplatkov.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 7 dní odo dňa jeho doručenia na Najvyšší súd Slovenskej republiky prostredníctvom Krajského súdu v Bratislave, písomne, vo dvoch vyhotoveniach. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (z odvolania musí byť zjavné, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje, a musí byť podpísané a datované; odvolanie treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis, ak je to potrebné; ak účastník nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie na jeho trovy) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha. (§ 205 ods. 1 O.s.p). Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1, b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (205a), f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 O.s.p).