Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 10Co/129/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1015893005 Dátum vydania rozhodnutia: 28. 05. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ayše Pružinec - Erenová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1015893005.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ayše Pružinec Erenovej a členov senátu JUDr. Aleny Svetlovskej a JUDr. Branislava Krála v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ, s.r.o., IČO: 35 807 598, Pribinova ul. č. 25, Bratislava, zastúpený: Fridrich Paľko, s.r.o., IČO: 36 864 421, Grösslingova ul. č. 4, Bratislava, proti žalovanému: Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, IČO: 00 166 073, Župné námestie č. 13, Bratislava, o náhradu škody a náhradu nemajetkovej ujmy, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava V zo dňa 03. februára 2015, č. k. 14C/172/2012 - 131 a proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava V zo dňa 11. marca 2015, č. k. 14C/172/2012 - 173, takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e . Odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e . Žalovanému náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a . o d ô v o d n e n i e : Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa domáhal uložiť žalovanému povinnosť zaplatiť titulom majetkovej škody sumu 125 eur a titulom nemajetkovej ujmy sumu 307,95 eur, ktorá žalobcovi vznikla nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Bratislava V, keďže nerozhodol v zákonom stanovenej lehote o jeho žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Svoje rozhodnutie odôvodnil právne ust. § 9 zák. č. 514/2003 Z. z. v znení platnom do 31. 12. 2012, § 9 ods. 1, 2, 4 zák. č. 514/2003 Z. z. v znení platnom od 01. 01. 2013, § 17 ods. 1, 2, 3, zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, v znení účinnom v čase namietaného nesprávneho úradného postupu, § 41 ods. 2 písm. c), d), § 44 ods. 1, 2 zák. č. 233/1995 Z. z. v znení účinnom v čase spísania návrhu na vykonanie exekúcie súdnym exekútorom (od 01. 06. 2010 do 30. 06. 2010), § 35 ods. 4, § 42 ods. 3, § 79 ods. 1, 2, § 85 ods. 3, § 87 písm. a), b), § 103 O. s. p. a vecne tým, že žalobca v konaní nepreukázal splnenie základných predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu, keď nepreukázal existenciu nesprávneho úradného postupu súdu, ani nezákonné rozhodnutie súdu, ako i príčinnú súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a uplatňovanou majetkovou a nemajetkovou škodou. Poukázal na skutočnosť, že v exekučnej veci oprávneného (žalobcu), vedenej na súde prvého stupňa pod sp. zn. 37Er/4302/2010, súdny exekútor JUDr. Rudolf Krutý požiadal listom doručeným exekučnému súdu dňa 19. 07. 2010 o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na základe exekučného titulu - rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu č. k. SR 19497/09 zo dňa 23. 11. 2009, právoplatný dňa 04. 01. 2010 a vykonateľný dňa 07. 01. 2010, ktorým bola povinná A. Z., N.. XX.XX.XXXX zaviazaná na zaplatenie istiny vo výške 1.436 eur spolu so zmenkovým úrokom vo výške 0,25 % denne zo sumy 1.436 eur od 17. 05. 2009 do zaplatenia, zákonným úrokom vo výške 6 % ročne zo sumy 1.436 eur od 22. 09. 2009 do zaplatenia, ako i náhrady trov konania v sume 320,40 eur s tým, že exekučný súd, žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, uznesením zo dňa 11. 10. 2010 zamietol, pričom toto rozhodnutie bolo súdnemu exekútorovi doručené dňa 22. 10. 2010. Uviedol, že zodpovednosť za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom, alebo nezákonným rozhodnutím podľa zákona č. 514/2003 Z. z. je osobitnou zodpovednosťou a zodpovednosťou objektívnou (bez ohľadu na zavinenie), pričom všetky zákonné podmienky vzniku tejto zodpovednosti (existencia nezákonného rozhodnutia resp. nesprávneho úradného postupu, vzniku a existencie škody, príčinnej súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom a škodou) musia byť splnené kumulatívne s tým, že pri nesplnení čo i len jednej z nich, zodpovednosť za škodu nevznikne. Poukázal na skutočnosť, že nesprávnym úradným postupom môže byť aj oneskorené vydanie rozhodnutia v dôsledku porušenia stanovených alebo primeraných lehôt na jeho vydanie, lebo znaky nesprávneho úradného postupu má aj nečinnosť štátneho orgánu alebo jeho činnosť, ktorá nie je vykonaná v stanovenej lehote alebo v lehote, ktorá zodpovedá právu na prejednanie veci „bez zbytočných prieťahov“ (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 30. 6. 2010, sp. zn. 5 Cdo 126/2009) s tým, že v danej právnej veci exekučný súd poverenie nevydal, práve naopak, žiadosť súdneho exekútora o vydanie poverenia zamietol a následne exekučné konanie zastavil, z čoho vyplýva, že exekučný súd postupoval v súlade so zákonom, nakoľko z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyplýva, že procesná lehota pätnástich dní na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie sa vzťahuje na prípad, kedy exekučný súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom (od 01. 06. 2010 ani táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c/ a d/, teda aj v prípade vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených). Súd prvého stupňa v dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne s tým, že proti tomuto rozhodnutiu je prípustné odvolanie, pričom z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku nevyplýva, že lehota 15 dní by sa mala vzťahovať na prípad, ak exekučný súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom a žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne, práve naopak, takúto lehotu v prípade negatívneho rozhodnutia exekučného súdu zákon neukladá, čo platí aj v prejednávanej veci. Poukázal na to, že samotné rozhodnutie o zamietnutí žiadosti na vydanie poverenia nemožno považovať za nesprávny úradný postup súdu, pretože postup súdu našiel vyjadrenie v rozhodnutí, nebol neefektívny (rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 29. 06. 1999, sp. zn. 2 Cdom 129/97), pričom výsledkom rozhodovacej činnosti súdu je, že súd žiadosti o vydanie poverenia vyhovie, alebo žiadosť zamietne a práve táto rozhodovacia činnosť je podstatou súdnictva a preto ju nemožno vyhodnotiť ako nesprávny úradný postup (uznesenie Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 25. 08. 2009, sp. zn. 25 Cdo 1018/07). Uviedol, že nesprávny úradný postup predstavuje porušenie právnou normu predpísaný postup štátneho orgánu, alebo účel postupu štátneho orgánu, či už súvisí alebo nesúvisí s rozhodovacou činnosťou štátneho orgánu, ak tento postup nenašiel svoj bezprostredný výraz vo vydanom rozhodnutí, pričom s ohľadom na vyššie uvedené, v danom prípade (z pohľadu tvrdeného nedodržania zákonnej lehoty) k nesprávnemu úradnému postupu exekučného súdu nedošlo. Pokiaľ ide o prieťahy v konaní, súd prvého stupňa poukázal na to, že otázku, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované v článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky je kompetentný preskúmavať len Ústavný súd SR, pričom všeobecný súd, v konaní o náhradu škodu podľa zákona č. 514/2003 Z. z., nie je na takéto konštatovanie kompetentný, nakoľko by to viedlo k absurdnému záveru, že by existovalo niekoľko orgánov, ktoré by boli oprávnené v tom istom čase preskúmavať postup toho istého súdu z hľadiska vzniku zbytočných prieťahov, pričom by týmto mohol byť porušený aj inštančný princíp v súdnictve. Súd prvého stupňa poukázal na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 07. 05. 2013, sp. zn. IV. ÚS 471/2012, z ktorého vyplýva, že až po konštatovaní porušenia základných práv podľa článku 48 ods. 2 ústavy Ústavným súdom Slovenskej republiky je daná možnosť podať žalobu podľa zákona č. 514/2003 Z. z. Uviedol, že uznesenie o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia nebolo ani zrušené, ani zmenené pre nezákonnosť a preto v konaní nebola existencia nezákonného rozhodnutia preukázaná a nakoľko všetky podmienky pre vznik zodpovednosti štátu podľa citovaného zákona museli byť splnené kumulatívne, bolo nadbytočné a nehospodárne dokazovať splnenie ďalších podmienok, z dôvodu ktorého sa súd prvého stupňa ďalšími predpokladmi zodpovednosti za škodu nezaoberal, avšak poukázal aj na to, že doba rozhodovania exekučného súdu o žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia bola primeraná, nakoľko súdu bolo z jeho rozhodovacej činnosti známe, že žalobca podával žiadosti o udelenie poverení na vykonanie exekúcií hromadne, teda v rovnakom čase zaťažil všeobecný súd väčším počtom podaní a preto musel počítať s určitým technicko - administratívnym zdržaním na strane všeobecného súdu, ktoré spôsobilo, že o jeho žiadosti bolo rozhodnuté s určitým časovým odstupom s tým, že zo stanoviska Ústavného súdu SR vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v článku 48 ods. 2 ústavy a článku 6 ods. 1 Dohovoru (I. ÚS 46/01, I. ÚS 66/02, II. ÚS 57/01). K nároku uplatneného žalobcom titulom nemajetkovej ujmy v peniazoch súd prvého stupňa uviedol, že takýto nárok nemôže byť nárokom v zmysle § 17 ods. 2, 3 zákona č. 514/2003 Z. z., pretože takýto nárok môže vzniknúť iba fyzickej osobe, čo je možné vyvodiť zo znenia ust. § 17 ods. 3 písm. a) až d) cit. zákona s tým, že žalobca si zrejme uplatnil nárok na ochranu pred neoprávneným zásahom do dobrej povesti právnickej osoby v zmysle § 19b ods. 3 Občianskeho zákonníka, avšak v konaní nebolo preukázané, že by nesprávnym úradným postupom žalovaného došlo k neoprávnenému zásahu do dobrej povesti žalobcu, keď ani netvrdil, že v dôsledku nesprávneho úradného postupu exekučného súdu došlo k neoprávnenému zásahu do jeho dobrej povesti, naviac, takýto zásah je už pojmovo vylúčený, keďže vyššie popísaná nečinnosť exekučného súdu nemôže mať vplyv na povesť žalobcu. Poukázal na to, že každý z účastníkov konania nesie dôkazné bremeno o svojich tvrdeniach, a preto bol žalobca povinný hodnoverne preukázať tvrdenia uvedené v žalobe, inak mu nebolo možné uplatnený nárok priznať, avšak žalobca existenciu podmienok pre úspešné uplatnenie svojho nároku nepreukázal, konkrétne nepreukázal existenciu nesprávneho úradného postupu, vznik škody, ani príčinnú súvislosť medzi vznikom škody a nesprávnym úradným postupom. Súd prvého stupňa v dôvodoch svojho rozhodnutia súčasne poukázal na skutočnosť, že mal v konaní preukázané podanie žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom žalobcom na príslušný orgán, Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky (dňa 23.04.2012) a k námietke premlčania vznesenej žalovaným uviedol, že premlčanie sa skúma len u existujúceho nároku, a keďže dospel k záveru, že nárok žalobcu nevznikol, vznesenou námietkou premlčania sa už nezaoberal. Pojednávanie v neprítomnosti účastníkov konania odôvodnil právne ust. § 101 ods. 2 O. s. p. a vecne tým, že riadne predvolaní účastníci sa na nariadené pojednávanie (v poradí tretie) nedostavili s tým, že žalobca síce svoju neúčasť ospravedlnil a opätovne žiadal o prerušenie konania do právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu SR o ústavnej sťažnosti, predmetom ktorej je rozhodnutie o porušení práva žalobcu na zákonného sudcu a práva na nestranný súd a ktorej dôsledkom má byť zrušenie rozhodnutia krajského súdu vo veci nevylúčenia sudcu povereného prejednávaním veci, avšak o totožnom návrhu už súd prvého stupňa uznesením zo dňa 20. mája 2014, č. k. 14C/172/2012 - 85 rozhodol tak, že tento návrh zamietol a Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa 31. októbra 2014, č. k. 14Co/417/2014 - 105 napadnuté prvostupňové uznesenie potvrdil, z dôvodu ktorého opätovne o tom istom návrhu na prerušenie konania a z tých istých dôvodov, nerozhodol. Uviedol, že účastníci sa týmto svojim konaním ukrátili o možnosť vypočuť si na pojednávaní stanovisko súdu podľa § 118 ods. 2 O. s. p., teda, čo považuje vo veci za sporné, ktoré otázky vidí ako nepreukázané, a ktoré dôkazy v konaní vykoná, či nevykoná, aj keď ich účastníci navrhli s tým, že účastníci konania boli poučení o povinnosti označiť a predložiť dôkazy a skutočnosti najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa končí dokazovanie a vo veciach, v ktorých sa nenariaďuje pojednávanie (§ 115a O. s. p.), najneskôr do vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej, pretože na dôkazy a skutočnosti predložené a označené neskôr súd neprihliada (§ 120 ods. 4 O. s. p.). Poukázal na skutočnosť, že prvé nariadené pojednávanie (16. 01. 2014) bolo odročené z dôvodu neprítomnosti oboch účastníkov, druhé nariadené pojednávanie (20. 05. 2014) bolo odročené z dôvodu procesného návrhu žalobcu na prerušenie tohto konania, podaného súdu dňa 16. 05. 2014 emailom z dôvodu, že v prejednávanej veci nebolo ústavne konformným spôsobom vyriešené ustanovenie zákonného sudcu a pridelenie veci na prejednanie a rozhodnutie nestrannému súdu, o ktorom súd prvého stupňa rozhodol uznesením zo dňa 20. mája 2014, č. k. 14C/172/2012 - 85 tak, že návrh zamietol a Krajský súd v Bratislave dané uznesenie potvrdil (uznesenie zo dňa 31. októbra 2014, č. k. 14Co/417/2014 - 105), pričom žalobca podal pred aj pred tretím pojednávaním určeným na deň 03. 02. 2015 totožný návrh na prerušenie konania so žiadosťou zrušiť nariadené pojednávanie, nakoľko však o procesnom návrhu žalobcu na prerušenie konania bolo už súdom právoplatne rozhodnuté, ako aj na skutočnosť, že Ústavný súd o sťažnostiach žalobcu viažucich sa aj k prejednávanej veci už rozhodol tak, že jeho sťažnosť pre nedostatok právomoci odmietol, nebol daný dôvod na opätovné rozhodovanie o totožnom procesnom podaní žalobcu. Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil právne ustanovením § 142 ods. 1 O. s. p. a vecne úspechom žalovaného v konaní, ktorému právo na náhradu trov konania nepriznal, nakoľko žalovaný si síce vo svojom vyjadrení k žalobným návrhom náhradu trov uplatnil, nakoľko však zo spisu súd prvého stupňa žiadne trovy, ktoré by mu mali vzniknúť nezistil, žalovanému náhradu trov konania nepriznal. Proti tomuto rozsudku podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie z dôvodu, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O. s. p., účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom (§ 205 ods. 2 písm. a/ O. s. p. v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. f/ O. s. p.), z dôvodu, že v konaní rozhodoval vylúčený sudca (§ 205 ods. 2 písm. a/ v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. g/ O. s. p.), z dôvodu, že súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav (§ 205 ods. 2 písm. a/ v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. h/ O. s. p.), súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené a napokon z dôvodu, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho posúdenia veci a navrhol napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Vytkol súdu prvého stupňa, že vo veci rozhodol napadnutým rozsudkom v jeho neprítomnosti (§ 101 ods. 2 O. s. p.) a to napriek tomu, že požiadal riadne a včas o zrušenie pojednávania, keď uviedol dôležité dôvody, čím mu bola odňatá možnosť pred súdom konať. Poukázal na skutočnosť, že už vo svojej žalobe upovedomil súd prvého stupňa o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená systémom súdneho manažmentu na prejednanie a rozhodnutie, je potrebné z konania vylúčiť a napriek tomu, že krajský súd v uvedených skutočnostiach nevzhliadol dôvody na vylúčenie sudcu, nič nemení na tom, že v očiach žalobcu a objektívne aj v očiach verejnosti, nie je tohto sudcu možné považovať za nestranného s tým, že rozhodnutie krajského súdu je v rozpore s ustálenou rozhodovacou praxou iných krajských súdov v skutkovo a právne totožných veciach (s poukazom na napr. rozhodnutie Krajského súdu v Trnave zo dňa 17. októbra 2012, sp. zn. (správne číslo konania) 11NcC/46/2012 - 24. Žalobca vo svojom odvolaní uviedol, že nedostatok nestrannosti sudcu je súčasťou pojmu "zákonný sudca" podľa článku 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a zároveň, že základným právom na prejednanie a rozhodnutie veci nestranným sudcom podľa čl. 36 ods. 1 Listiny a článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky je v občianskom súdnom konaní zabezpečené vylúčením sudcu z jej ďalšieho prejednávania a rozhodnutia pre jeho zaujatosť (§ 12 až 16 O. s. p.). V dôvodoch svojho odvolania poukázal na skutočnosť, že podal ústavnú sťažnosť pre porušovanie jeho práva na nestranný súd, ktorej výsledkom bude zrušenie rozhodnutia krajského súdu a preto nebolo a nie je prípustné, aby konanie pokračovalo ústnym pojednávaním, vykonával úkony a rozhodoval vylúčený sudca s tým, že v konaní bolo možné uskutočniť iba také úkony, ktoré nepripúšťali odklad. Uviedol, že meritórne rozhodnutie vo veci prvostupňovým súdom neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že v rovnakom rozhodnutí prvostupňový súd rozhodol aj o zamietnutí návrhu žalobcu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 písm. c) O. s. p., proti ktorému legálne pripustil odvolanie s tým, že odvolanie podáva aj proti rozhodnutiu o zamietnutí jeho návrhu na prerušenie konania, pričom v čase podania odvolania o zamietnutí žaloby nebolo o zamietnutí návrhu na prerušenie konania právoplatne rozhodnuté a dôsledok správania súdu prvého stupňa, kedy predbehol vydaním konečného rozhodnutia účinky právoplatného rozhodnutia o prerušení konania, z dôvodu rozhodovania o otázke nestrannosti sudcu, zakladajú porušenie práva žalobcu na súdnu ochranu, osobitne jeho možnosť konať pred súdom. Namietol, že sa súd prvého stupňa nedostatočne oboznámil s podmienkami, za ktorých je možné viesť konanie, keď jeho žiadosť o zrušenie (odročenie) pojednávania ignoroval a to napriek tomu, že na svojej osobnej účasti (resp. právneho zástupcu) na pojednávaní vedenom nestranným sudcom na nestrannom súde, trval. Vytkol súdu prvého stupňa, že nemal možnosť sa vyjadriť k tvrdeniam žalovaného, z ktorých prvostupňový súd pri svojom rozhodovaní vychádzal a ani k dôkazom, ktoré vykonal a na ktorých založil svoje rozhodnutie, čím došlo k degradácii zásady kontradiktórnosti a porušeniu jeho práva na súdnu ochranu, ako aj k odňatiu možnosti pred súdom konať. Uviedol, že sa prvostupňový súd dopustil viacerých omylov, keď v napadnutom rozsudku konštatoval, že žalobcom namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané, avšak v odôvodnení prezentované časové úseky tomuto tvrdeniu nenasvedčujú s tým, že na splnenie zákonnej lehoty, resp. konania bez zbytočných prieťahov a na konanie bez neodôvodnenej nečinnosti exekučného súdu, je dôležité skúmať nielen samotný moment, kedy exekučný súd rozhodol o poverení, ale aj moment, kedy poverenie doručil príslušnému súdnemu exekútorovi. Namietol, že v rozpore so zásadou kontradiktórnosti prvostupňový súd rozhodol napadnutým rozsudkom bez toho, aby mu bolo umožnené ovplyvniť dané rozhodnutie, nakoľko nebol oboznámený s obsahom dôkazov a prednesov, nemal možnosť sa k nim vyjadriť a ani možnosť na podporu svojich tvrdení dôkazy navrhnúť. Žalobca ďalej súdu prvého stupňa vytkol, že porušil jeho právo na kontradiktórny súdny proces, nakoľko vykonal dokazovanie listinami, ktorých pôvod nie je z odôvodnenia napadnutého rozsudku poznateľný a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené v exekučnom spise. Ku skutočnosti, že sa žalovaný k žalobe nevyjadril napriek výzve súdu v súlade s ust. § 114 ods. 3 O. s. p., žalobca uviedol, že podľa § 153b O. s. p. mal prvostupňový súd rozhodnúť rozsudkom pre zmeškanie, keď skutkovým základom sa mal stať žalobcom tvrdený skutkový stav, avšak súd prvého stupňa bez nariadenia pojednávania doplnil skutkový základ dokazovaním, ktorého obsah a rozsah si sám určil. Namietol, že z odôvodnenia napadnutého rozsudku nie je zrejmé, akou úvahou dospel súd prvého stupňa jednoznačne a nepochybne k presvedčeniu, že žalobcovi majetková škoda a nemajetková ujma nevznikla a preto je v tejto časti prvostupňový rozsudok nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov a je prejavom jeho svojvôle a je potrebné ho ako arbitrárny zrušiť. Nesúhlasil so záverom prvostupňového súdu v odôvodnení napadnutého rozsudku, že náklady na správu pohľadávky počas nečinnosti súdu zapríčinil povinný (dlžník) nakoľko, ak by došlo k rozhodnutiu súdu o návrhu v zákonnej lehote, náklady na správu by prešli na súdneho exekútora a boli by časom transformované do podoby trov exekúcie s tým, že právnym titulom je v danej veci nesprávny úradný postup exekučného súdu, za ktorý dlžník nemôže niesť zodpovednosť. Poukázal na skutočnosť, že výšku škody presne špecifikoval, pričom jej vyčíslenie vychádzalo z účtovnej agendy a vzhľadom na ochranu osobných údajov, obchodného tajomstva a dôverných informácií, nebolo možné korešpondenčne predložiť účtovné doklady, resp. pracovné a obchodné zmluvy. Uviedol, že chcel v konaní pred súdom prvého stupňa prostredníctvom vykonaného pojednávania predložiť dôkazy o výške majetkovej škody aj prostredníctvom znaleckého posudku, ktorého vypracovanie zabezpečil, avšak prvostupňový súd dokazovanie neprípustne skrátil iba na dôkazy vykonávané ex offo, nepoučil ho podľa ust. § 120 ods. 4 O. s. p. a neoznámil mu, že mieni vo veci rozhodnúť. Uviedol, že predložil dôkaz o vzniku jeho škody, a to znalecký posudok č. 1/2014, vypracovaný znaleckým ústavom Ekonomickej univerzity v Bratislave, z ktorého vyplýva negatívny dopad a objektívne spôsobenie zníženia jeho majetku, vo výške v ňom určenej. Žalobca namietol, že v odôvodnení napadnutého rozsudku absentuje úvaha, na základe ktorej dospel súd prvého stupňa k záveru, že nedošlo k porušeniu práva žalobcu na prerokovanie veci bez zbytočných prielohov (pravdepodobne mal žalobca na mysli prieťahov) zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práv na prejedanie (pravdepodobne mal žalobca na mysli prejednanie) veci v primeranej lehote zaručeného čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na rozhodnutie v zákonom stanovenom čase. Žalobca ďalej namietol vnútornú rozpornosť rozhodnutia prvostupňového súdu, keď síce zistil porušenie práva, avšak nekonštatoval ho a na tejto chybe postavil svoje rozhodnutie o nepriznaní nemajetkovej ujmy žalobcovi a preto rozhodnutie založené na skutkovej a právnej chybe, je v právnom štáte neudržateľné. Vytkol prvostupňovému súdu, že v súvislosti s majetkovou ujmou analyzoval okolnosti, ktoré s vecou vôbec nesúvisia, pričom tieto okolnosti vydáva za odôvodnenie svojho rozhodnutia. Poukázal na skutočnosť, že všetky a akékoľvek problémy, ktoré boli vyvolané v právnej sfére žalobcu nerešpektovaní (pravdepodobne nerešpektovaním) zákonnej lehoty zo strany exekučného súdu, svedčia o potrebe nastoliť spravodlivosť poskytnutím finančnej satisfakcie za porušenie práva s tým, že jasne a zrozumiteľne opísal problémy, ktoré nastali. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril. Odvolací súd preskúmal vec viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania podľa § 212 ods. l O. s. p. v znení účinnom od 01.06.2014, túto prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p., keďže pre nariadenie pojednávania neboli dané zákonné podmienky vyplývajúce z ustanovenia § 214 ods. l O. s. p. (nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, súd prvého stupňa nerozhodol bez nariadenia pojednávania, nejde o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania a nevyžadoval to dôležitý verejný záujem) a rozsudok verejne vyhlásil dňa 28. mája 2015 podľa § 211 ods. 2 v spojení s § 156 ods. 3 O. s. p., pričom o termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli účastníci, ich právni zástupcovia, upovedomení zákonným spôsobom. Súd prvého stupňa riadne zistil skutkový stav veci, keď vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 120 ods. 1 O. s. p.) z hľadiska posúdenia opodstatnenosti návrhu, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil (§ 132 O. s. p.) a na ich základe dospel k správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí aj náležite odôvodnil (§ 157 ods. 2 O. s. p.). Podľa § 219 ods. 2 O. s. p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. K odvolacím námietkam o nesprávnych skutkových záveroch prvostupňového súdu odvolací súd uvádza, že vnútorné presvedčenie súdu (ako výsledok hodnotenia dôkazov), by sa malo vytvárať na základe starostlivého uváženia a zhodnotenia jednotlivých dôkazov jednotlivo aj v ich komplexnosti tak, aby vychádzalo z pravidiel formálnej logiky. Podľa ust. § 132 O. s. p. dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť; uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov a len vo výnimočných prípadoch zákon súdu ukladá určité obmedzenia pri hodnotení dôkazov (napr. § 133, § 134, § 135 O. s. p.). Kontrola výsledku hodnotenia dôkazov, ku ktorým dospel súd, sa uskutočňuje najmä prostredníctvom inštitútu odôvodnenia rozsudku upraveného v ust. § 157 ods. 2 O. s. p., podľa ktorého má súd uviesť, čoho sa žalobca domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril žalovaný, prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetliť, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd má povinnosť dbať na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé a vyhovujúce najmä základnej požiadavke preskúmateľnosti. V posudzovanej veci súd prvého stupňa riadne zistil skutkový stav veci, aplikoval naň správny predpis a svoje rozhodnutie aj podrobne a presvedčivo odôvodnil; z odôvodnenia rozhodnutia presne, zrozumiteľne a určite vyplývajú v logickej nadväznosti a s hodnotiacou väzbou k jednotlivým dôkazom skutkové zistenia, ktoré v súhrne vytvárajú skutkový nález súdu. Okolnosti namietané žalobcom v odvolaní vo vzťahu k spôsobu vyhodnotenia vykonaných dôkazov nemajú za následok úvahu odvolacieho súdu, ktorá by nebola zhodná s v napadnutom rozhodnutí prezentovanou úvahou prvostupňového súdu. V tejto súvislosti odvolací súd poznamenáva, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, tzn., aby sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami a ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov. Pokiaľ žalobca v odvolaní namietol, že napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo, ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo, ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. V posudzovanej veci s odvolaním sa na obsah už uvedeného odôvodnenia, odvolací súd považuje skutkové zistenia súdu prvého stupňa za úplné a ich právne posúdenie súdom prvého stupňa za správne. Odvolací súd sa nestotožnil s tvrdením žalobcu v podanom odvolaní, že mu postupom súdu prvého stupňa, ktorý vo veci rozhodol napadnutým rozsudkom v jeho neprítomnosti podľa § 101 ods. 2 O. s. p. bola odňatá možnosť pred týmto súdom konať, nakoľko súd prvého stupňa v danej právnej veci nariadil pojednávanie na deň 03. 02. 2015, na ktoré sa právny zástupca žalobcu nedostavil (predvolanie doručené právnemu zástupcovi žalobcu dňa 29. 12. 2014) a napriek tomu, že emailovým podaním zo dňa 29. 01. 2015 požiadal o zrušenie nariadeného pojednávania z dôvodu objektívneho porušenia zásady nestrannosti súdu a sudcu a navrhol prerušenie konania do rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o podanej ústavnej sťažnosti o porušení jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Krajského súdu v Bratislave zo dňa 22. 10. 2012, sp. zn. 11NcC/134/2012, sa žalobca, resp. jeho právny zástupca na pojednávanie dňa 03. 02. 2015 nedostavil, svoju neprítomnosť neospravedlnil a ani nepožiadal z dôležitého dôvodu o jeho odročenie a to napriek tomu, že žalobca mal nesporne vedomosť o tom, že o jeho ústavnej sťažnosti Ústavný súd Slovenskej republiky rozhodol viac ako rok pred pojednávaním, nariadeným prvostupňovým súdom (viď uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 12. 12. 2013, č. k. IV. ÚS 689/2013-11). Z uvedeného teda vyplýva, že žalobcovi ako účastníkovi konania bola súdom prvého stupňa daná možnosť sa vykonania procesných úkonov na pojednávaní zúčastniť a nakoľko sa žalobca na pojednávanie nedostavil a ani nepožiadal z dôležitého dôvodu o jeho odročenie, svoju neprítomnosť ani neospravedlnil, správne postupoval súd prvého stupňa, keď vec v jeho neprítomnosti prejednal a s prihliadnutím na obsah spisu, aj vo veci napadnutým rozsudkom rozhodol. Právne bezvýznamnou je aj námietka žalobcu, že vo veci nerozhodol zákonný sudca, nakoľko z obsahu spisu vyplýva, že Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa 22. októbra 2012, č. k. 11NcC/134/2012 - 19 rozhodol tak, že sudkyňa Okresného súdu Bratislava V, Mgr. Viera Milatová, PhD. nie je z prejednávania a rozhodovania tejto veci vylúčená a zároveň o ústavnej sťažnosti žalobcu rozhodol Ústavný súd Slovenskej republiky uznesením zo dňa 12. 12. 2013, č. k. IV. ÚS 689/2013-11 tak, že sťažnosť žalobcu proti tomuto uzneseniu Krajského súdu v Bratislave odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie a rozhodnutie. Odvolací súd sa nestotožnil ani s tvrdením žalobcu, že súd prvého stupňa nevykonal dostatočné dokazovanie, keď sa neoboznámil s predloženým znaleckým posudkom, z ktorého vyplývajú konkrétne náklady vynaložené v súvislosti so správou a vedením pohľadávky, nakoľko súd prvého stupňa dospel k správnemu záveru, že žalobca dôkazné bremeno v konaní neuniesol a príčinnú súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom štátu a vznikom škody na jeho strane nepreukázal a preto dokazovanie výšky škody je právne irelevantné. Nebolo možné sa stotožniť ani s argumentáciou žalobcu, že nakoľko sa žalovaný k jeho žalobe napriek výzve súdu nevyjadril, bolo povinnosťou prvostupňového súdu vo veci rozhodnúť rozsudkom pre zmeškania, keďže aj uvedená argumentácia žalobcu svedčí iba o tom, že mu priebeh tohto konania vôbec nie je známy, resp. opätovne uniklo jeho pozornosti, že dňa 22. 01. 2014 (viď č. l. 68 spisu) prevzal právny zástupca žalobcu vyjadrenie žalovaného k žalobe, ktoré dňa 27. 11. 2013 žalovaný doručil prvostupňovému súdu. Odvolací súd sa nestotožnil ani s tvrdením žalobcu, že napadnutý rozsudok je nepreskúmateľný, resp. arbitrárny, keďže odôvodnenie napadnutého rozhodnutia zodpovedá požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozsudku v ust. § 157 ods. 2 O. s. p. s tým, že podľa názoru odvolacieho súdu bolo základné právo na spravodlivý proces, ktorého súčasťou je aj právo účastníka na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu jednoznačne zachované a preto je námietka žalobcu týkajúca sa nepreskúmateľnosti, resp. arbitrárnosti napadnutého rozsudku absolútne neopodstatnená. Súd prvého stupňa zamietnutím žaloby žalobcu ako neopodstatnenej z dôvodu, že nie je daná zodpovednosť štátu - žalovaného podľa § 9 ods. 1, 2 zák. č. 514/2003 Z. z., vzhľadom na nepreukázanie kumulatívnych zákonných predpokladov objektívnej zodpovednosti štátu, t.j. popri podmienke nesprávneho úradného postupu štátu, resp. jeho orgánu plniaceho si svoje úlohy v rámci výkonu štátnej moci spočívajúcej v jeho nečinnosti, preukázanie vzniku škody, resp. nemajetkovej ujmy, ktorá mala žalobcovi vzniknúť, ako aj existencie príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody ako majetkovej ujmy, vyjadriteľnej v peniazoch a nemajetkovej ujmy, rozhodol vecne správne a preto odvolací súd, plne sa stotožňujúc s jeho právnym záverom, napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil (§ 219 ods. 1, 2 O. s. p.). O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 224 ods. 1 O. s. p. v spojení s § 142 ods. 1 O. s. p. a s § 151 ods. 1 O. s. p. tak, že žalovanému, úspešnému v odvolacom konaní právo na náhradu trov nepriznal, nakoľko návrh na ich priznanie nepodal a v odvolacom konaní mu ani žiadne trovy nevznikli. Súd prvého stupňa napadnutým uznesením uložil žalobcovi povinnosť zaplatiť v lehote troch dní súdny poplatok za odvolanie v sume 20 eur. Svoje rozhodnutie odôvodnil právne položkou 7a Sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý tvorí prílohu zákona o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov a § 7 ods. 10 tohto zákona a vecne tým, že žalobca podal odvolanie do konania, súdny poplatok predstavuje sumu 20 eur. Proti tomuto uzneseniu podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie z dôvodu, že napadnuté uznesenie neobsahuje podstatnú náležitosť uznesenia a to žiadne dôvody, skutkové a právne, ktoré súd prvého stupňa k jeho vydanie viedli a navrhol, aby súd prvého stupňa napadnuté uznesenie podľa § 210a O. s. p zrušil a v prípade, ak daný postup nevyužije, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil bez náhrady. Uviedol, že prvostupňový súd mu uložil napadnutým uznesením povinnosť zaplatiť za podané odvolanie sumu 20 eur podľa položky 7a Sadzobníka súdnych poplatkov, avšak podľa danej položky sa poplatok vyrubuje za žalobu na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom a preto ďalšie úkony vo veci samej, t. j. odvolanie, dovolanie a pod. spoplatneniu nepodliehajú, tak ako je to pri položke 1 Sadzobníka a preto súd nie je oprávnený svojvoľne rozširovať okruh úkonov podliehajúcich súdnemu poplatku. Poukázal na skutočnosť, že v prílohe zák. č. 71/1992 Zb. nie je jasne a jednoznačne stanovená poplatková povinnosť za podanie odvolania voči rozhodnutiu súdu o žalobe na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom alebo nezákonným rozhodnutím a preto uložená povinnosť napadnutým uznesením predstavuje zásah do základného práva žalobcu na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 12 ods. 1 a čl. 13 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky, nakoľko použitie analógie legis v prípadoch vyrubenia súdneho poplatku vzhľadom na čl. 59 ods. 2 ústavy, je vylúčené. Uviedol, že jeho právny záver je v súlade s publikovaným rozhodnutím všeobecného významu, rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 29.03.2007, sp. zn. 4 Cdo 39/2007, z ktorého vyplýva, že za súdne konania, ktoré nie sú uvedené v prílohe zákona č. 71/1992 Zb., sa súdne poplatky nevyberajú; v takomto prípade poplatková povinnosť nevzniká a analogické určenie výšky súdneho poplatku neprichádza do úvahy. Podľa čl. 59 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky dane a poplatky možno ukladať zákonom alebo na základe zákona, a ak zákon o súdnych poplatkoch ukladá poplatkové povinnosti, musia byť tieto povinnosti stanovené jasne a jednoznačne. Pokiaľ tomu tak nie je, zodpovedá ústavne konformnému výkladu zákona o súdnych poplatkoch záver rešpektujúci zásadu „v pochybnostiach v prospech poplatníka“. Žalobca vo svojom odvolaní ďalej poukázal na dôvodovú správu k vládnemu návrhu zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 145/1995 Z. z. o správnych poplatkoch v znení neskorších predpisov, podľa ktorého v čl. II bod 3 sa žaloby budú spoplatňovať podľa položky č. 1 sadzobníka súdnych poplatkov s tým, že z pozmeňovacích návrhov poslancov P. V., Y. A., F. F. P. R. K. vyplýva, že v nadväznosti na zrušenie vecného oslobodenia pri žalobách na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom sa navrhuje zaviesť paušálny súdny poplatok pre tieto žaloby vo výške 20 eur, čím sa čiastočne zohľadňuje účel vládneho návrhu zákona (opatrenia na strane príjmovej časti štátneho rozpočtu) a súčasne sa zlepšuje v porovnaní s vládnym návrhom prístup k spravodlivosti v týchto veciach, nakoľko sa nebude vyberať poplatok podľa percentuálnej sadzby, ale ako paušálny poplatok, ktorý je podstatne nižší. V dôvodoch svojho odvolania žalobca ďalej uviedol, že podľa ust. § 18ca zák. č. 71/1992 Zb., z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do 30. septembra 2012 sa poplatky vyberajú podľa predpisov účinných do tohto dátumu, i keď sa stanú splatnými po 30. 09. 2012 a nakoľko žalobu podal pred 01. 10. 2012, je nutné v súvislosti s podaným odvolaním aplikovať právny stav platný do 30. 09. 2012, kedy podľa ust. § 4 ods. 1 písm. k), je konanie vo veciach náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom od poplatku vecne oslobodené. Odvolací súd preskúmal vec podľa § 212 ods. 1 O. s. p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p. a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu nie je možné priznať úspech. Podľa § 2 ods. 4 veta prvá zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov, v odvolacom konaní je poplatníkom ten, kto podal odvolanie, pri dovolaní ten, kto podal dovolanie. Podľa § 5 ods. 1 písm. a) zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov, poplatková povinnosť vzniká podaním návrhu, odvolania a dovolania alebo žiadosti na vykonanie poplatkového úkonu, ak je poplatníkom navrhovateľ, odvolateľ a dovolateľ. Podľa § 6 ods. 1 zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov, sadzba poplatku je uvedená v sadzobníku percentom zo základu poplatku alebo pevnou sumou. Podľa § 6 ods. 2 veta prvá a druhá zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov, ak je sadzba poplatku ustanovená za konanie, rozumie sa tým konanie na jednom stupni. Poplatok podľa rovnakej sadzby sa vyberá i v odvolacom konaní vo veci samej. Návrhy (odvolania, dovolania) sa spoplatňujú ku dňu ich podania a podľa sadzobníka súdnych poplatkov, účinného ku dňu podania návrhu. Podľa položky 1 bod 3 Sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý tvorí prílohu zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch v platnom znení, poplatky podľa rovnakej sadzby sa platia i v odvolacom konaní vo veci samej. Súdne poplatky sa vyberajú za jednotlivé úkony alebo konanie súdov, ak sa vykonávajú na návrh a za úkony orgánov štátnej správy súdov a prokuratúry uvedené v sadzobníku súdnych poplatkov a poplatku za výpis z registra trestov, ktorý tvorí prílohu tohto zákona. Poplatky sa vyberajú aj za konanie a úkony vykonávané bez návrhu v prospech poplatníka, ak je to v sadzobníku výslovne uvedené (§ 1 ods. l, 2 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení zmien a doplnkov; ďalej len zákon). Poplatníkom je navrhovateľ poplatkového úkonu, ak je podľa sadzobníka ustanovený poplatok z návrhu. V odvolacom konaní je poplatníkom ten, kto podal odvolanie, pri dovolaní ten, kto podal dovolanie. Poplatníkom je tiež ten, kto podal opravný prostriedok proti rozhodnutiu správneho orgánu a v konaní nebol úspešný (§ 2 ods. 1 písm. a/, ods. 4 zákona). Poplatková povinnosť vzniká podaním návrhu, odvolania a dovolania alebo žiadosti na vykonanie poplatkového úkonu, ak je poplatníkom navrhovateľ, odvolateľ, dovolateľ (§ 5 ods. l písm. a/ zákona). Ak je sadzba poplatku ustanovená za konanie, rozumie sa tým konanie na jednom stupni. Poplatok podľa rovnakej sadzby sa vyberá i v dovolacom konaní vo veci samej (§ 6 ods. 2 veta prvá, druhá zákona). Poplatok za podanie návrhu alebo žiadosti, poplatok za uplatnenie námietky zaujatosti v konkurznom konaní alebo reštrukturalizačnom konaní podľa osobitného predpisu a poplatok za konanie o dedičstve je splatný vznikom poplatkovej povinnosti. Ostatné poplatky sú splatné do troch dní po nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa uložila povinnosť zaplatiť poplatok, alebo ktorým sa schválil zmier (§ 8 ods. l, 4 zákona). Z ustanovenia § 4 ods. l zákona bolo vypustené písm. c/ (od poplatku je oslobodené súdne konanie vo veciach náhrady škody spôsobenej rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom) s účinnosťou od 01.01.2006 zákonom č. 621/2005 Z. z. S účinnosťou od 01.07.2007 bolo zákonom č. 273/2007 Z. z. do § 4 ods. l zákona vsunuté písm. k/ (od poplatku je oslobodené súdne konanie vo veciach náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom), ktoré bolo (písm. k/) z ustanovenia § 4 ods. l zákona vypustené zákonom č. 286/2012 Z. z., s účinnosťou od 01.10.2012. Z dôvodovej správy k zákonu č. 286/2012 Z. z. vyplýva, že sa týmto opatrením reaguje na nárast právne neopodstatnených žalôb o náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. na súdoch, v ktorých sú predmetom sporu istiny v sumách nezriedka presahujúcich milióny eur bez toho, aby nároky žalobcov mali oporu v zákone. Oslobodenie od súdneho poplatku v súdnom konaní o náhradu škody má pre súdy v konečnom dôsledku za následok výrazný zárast sporovej agendy, keďže v štádiu predbežného prerokovania nároku v konaní pred ústredným orgánom štátnej správy nie je možné nárokom žiadateľov z dôvodu právnej neopodstatnenosti vyhovieť s tým, že pokiaľ sa v súdnom konaní preukáže nezákonné rozhodnutie orgánu štátu, prípadne jeho nesprávny úradný postup a štát bude zaviazaný na náhradu škody, úspešnému žalobcovi v rámci náhrady trov konania súd prizná i náhradu trov na zaplatenom súdnom poplatku. Žaloby sa budú spoplatňovať podľa položky č. l sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý tvorí neoddeliteľnú súčasť zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení zmien a doplnkov (ďalej len sadzobník) a upravuje spôsob výpočtu súdneho poplatku z návrhu na začatie konania, ak nie je ustanovená osobitná sadzba. Podľa prvej vety bodu 3 poznámky k položke č. l sadzobníka poplatky podľa rovnakej sadzby sa platia i v odvolacom konaní vo veci samej (v dôsledku zmeny zákona č. 71/1992 Zb. uskutočnenej zákonom č. 465/2008 Z. z. s účinnosťou od 01.01.2009). Za podanie návrhu na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom je určená osobitná sadzba, v sume 20 eur (položka č. 7a sadzobníka; od 01.10.2012). Z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do 30.09.2012 sa vyberajú poplatky podľa predpisov účinných do 30.09.2012, i keď sa stanú splatnými po 30.09.2012 (§ 18ca zákona). V ustanovení § 1 ods. l zákona č. 71/1992 Zb. je vyjadrená ústavná zásada vyplývajúca z čl. 59 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorej dane a poplatky možno ukladať zákonom alebo na základe zákona, ako správne uviedol aj žalobca v podanom odvolaní. Použitie analógie legis je v prípadoch vyrubenia súdneho poplatku vylúčené. Poplatok za návrh, odvolanie, dovolanie možno vyrubiť len tomu, koho zákon č. 71/1992 Zb. za poplatníka výslovne (jednoznačne) označuje, resp. komu poplatkovú povinnosť za návrh, odvolanie, dovolanie explicitne ukladá (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 25.11.2010, č. k. IV. ÚS 387/2010-38). V posudzovanej veci sa žalobca žalobou podanou na súd prvého stupňa dňa 27. 09. 2012 domáhal náhrady majetkovej škody a nemajetkovej ujmy podľa zák. č. 514/2003 Z. z., a dňa 04. marca 2015 podal odvolanie proti rozsudku súdu prvého stupňa zo dňa 03. februára 2015, č. k. 14C/172/2012 - 131. Od 01.10.2012 súdne konanie vo veciach náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom nepožíva vecné oslobodenie od súdnych poplatkov a preto pokiaľ aj žalobca podal návrh na začatie konania pred dňom 01.10.2012, jeho časť, odvolacie konanie, bolo nepochybne začaté po 01.10.2012. Z vyššie uvedeného výkladu jednoznačne vyplýva, že zákonodarca rozlišuje medzi návrhom na začatie konania, odvolaním, dovolaním a vysvetlil, že v prípade, ak je sadzba poplatku ustanovená za konanie, rozumie sa tým konanie na jednom stupni. Poplatok podľa rovnakej sadzby sa vyberá i v odvolacom konaní. V posudzovanej veci bolo odvolacie konanie začaté po 01.10.2012 a preto žalobcovi vznikla povinnosť zaplatiť poplatok za podané odvolanie podľa zákona o súdnych poplatkoch v znení účinnom v čase podania odvolania; výška poplatku za odvolanie proti rozsudku súdu prvého stupňa je v rovnakej sadzbe ako poplatok z návrhu na začatie konania (po 01.10.2012), pričom za irelevantnú je potrebné považovať skutočnosť, že v sadzobníku nie je uvedená povinnosť zaplatiť poplatok za odvolanie proti rozsudku súdu prvého stupňa vydaného v konaní o náhradu škody, náhradu nemajetkovej ujmy, podľa zákona č. 514/2003 Z. z., nakoľko úplne iná situácia by bola v prípade, ak by naďalej, aj po 01.10.2012, sa na konanie o náhradu škody, nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003 Z. z. vzťahovalo vecné oslobodenie od súdnych poplatkov. Súd prvého stupňa napadnutým uznesením rozhodol vecne a právne správne, keď odvolateľovi (žalobcovi) vyrubil súdny poplatok za podané odvolanie proti rozsudku súdu prvého stupňa zo dňa 03. februára 2015, č. k. 14C/172/2012 - 131 s tým, že prvostupňové uznesenie spĺňa náležitosti vyplývajúce z ustanovenia § 167 ods. l, § 169 ods. l O. s. p., a zároveň je z neho zrejmý nezameniteľný a nespochybniteľný dôvod vyrubenia súdneho poplatku, jeho výška, čas, spôsob, ako i platobné miesto pre splnenie poplatkovej povinnosti. Odvolací súd v otázke vzťahu medzi právom na prístup k súdu a povinnosťou zaplatiť súdny poplatok odkazuje na právny názor Európskeho súdu pre ľudské práva vyslovený v rozsudku zo dňa 19.06.2001, č. sťažnosti XXXXX/XX, vo veci Kreuz proti Poľsku (odseky 59, 60), podľa ktorého Európsky súd pre ľudské práva nikdy nevylúčil možnosť, že záujmy riadneho chodu justície môžu odôvodňovať zavedenie finančného obmedzenia na prístup jednotlivca k súdu. V tej súvislosti Európsky súd pre ľudské práva konštatoval, že požiadavku zaplatiť súdny poplatok v súdnom konaní nemožno pokladať za obmedzenie práva účastníka na prístup k súdu, ktoré je nezlučiteľné per se s článkom 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Žalobca vo svojom odvolaní poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 29.03.2007, sp. zn. 4 Cdo 39/2007, ktorý sa však vzťahuje na iný skutkový základ (keďže samotné exekučné konanie spoplatnené nebolo, nemohlo byť v rámci neho spoplatnené ani odvolacie konanie), s tým, že citáciu jeho odôvodnenia žalobca vytrhol z kontextu bez viazanosti na rozhodujúce právne skutočnosti. Odvolací súd zo všetkých vyššie uvedených dôvodov napadnuté uznesenie, ktorým bola žalobcovi uložená povinnosť zaplatiť za podané odvolanie súdny poplatok podľa § 219 ods. 1, 2 O. s. p. ako vecne správne potvrdil. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zákonov). Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.