Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 2Cob/194/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1104113253 Dátum vydania rozhodnutia: 08. 09. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Oľga Bahníková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1104113253.4 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ľubici Kriškovej a členov senátu JUDr. Oľgy Bahníkovej a JUDr. Ľubici Břouškovej v právnej veci navrhovateľa: BOLTON, s.r.o., J. Kréna 1, 915 01 Nové Mesto nad Váhom, IČO: 36 295 906, zast. JUDr. Marián Rebro, advokát, Maróthyho 6, 811 06 Bratislava, proti odporcovi: Slovak Telekom, a.s., Bajkalská 28, 817 62 Bratislava, IČO: 35 763 469, o zaplatenie 552.080,73 eur (16.631.984,- Sk) s príslušenstvom, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I č. k. 30Cb/123/2004-305 zo dňa 13.5.2014 takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava I č. k. 30Cb/123/2004-305 zo dňa 13.5.2014 p o t v r d z u j e . Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : Okresný súd Bratislava I napadnutým rozsudkom žalobu v celom rozsahu zamietol a rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania. V odôvodnení súd uviedol, že návrhom podaným na súd dňa 8.3.2004 žiadal navrhovateľ, aby mu odporca uhradil istinu vo výške 16.631.984,- Sk s príslušenstvom z titulu neuhradenia penalizačných faktúr. Navrhovateľ svoj nárok odôvodnil tým, že odporca bol v omeškaní s úhradou fa č. 98054 zo dňa 12.10.1998 s termínom splatnosti 26.10.1998 za stavebnomontážne práce v zmysle Zmluvy o dielo, kedy odporca z fakturovanej sumy 14.864.000,- Sk uhradil dňa 19.11.1998 sumu vo výške 5.000.000,- Sk a dňa 10.8.1998 uhradil sumu vo výške 1.000.000,- Sk. Zvyšnú časť vo výške 8.864.000,- Sk neuhradil. Na základe toho navrhovateľ faktúrami č. 20017, 21011, 21029, 21056, 21074, 22017, 22023, 22041, 22045, 22093, 23020, 23049, 23062, 23076 a 23089 fakturoval odporcovi v zmysle ustanovenia čl. 8.2. ZoD penále vo výške 0,1 % z neuhradenej platby za každý deň omeškania. Predmet žalovaného nároku tvoril súčet fakturovaného penále. Odporca vo svojom vyjadrení k žalobe vzniesol k obom častiam žalovaného nároku námietku premlčania. Mal za to, že v časti istiny prišlo k premlčaniu nároku dňa 10.8.2003 a v časti penále dňa 27.10.2002. Doplnením zo dňa 13.12.2007 odporca opravil svoje vyjadrenie k žalobe, kedy uviedol, že žalovaný nárok tvorí len fakturovaná majetková sankcia a z toho dôvodu vzniesol voči nej námietku len ako voči majetkovej sankcii. Návrhom zo dňa 28.4.2008 žiadal navrhovateľ aby súd zaviazal odporcu na úhradu istiny vo výške 24.296.224,- Sk, titulom zmluvnej pokuty za obdobie od 8.3.2000 do 8.3.2004 vo výške 12.941.440,- Sk a od 28.4.2004 do 28.4.2008 vo výške 11.354.784,- Sk. Navrhovateľ súčasne návrhom zo dňa 28.4.2008 zobral svoj návrh späť v časti istiny vo výške 3.690.554,- Sk, ktorou uplatňoval zmluvnú pokutu za obdobie od 11.8.1999 do 7.8.2000. Súd uznesením zo dňa 28.4.2008 zastavil konanie v časti istiny vo výške 3.690.554,-Sk a pripustil zmenu žaloby v navrhnutom znení. Navrhovateľ návrhom zo dňa 22.8.2011 zobral návrh v časti istiny vo výške 582.577,86 eur späť a žiadal priznať istinu vo výške 223.909,03 eur titulom zmluvnej pokuty za obdobie od 8.8.2000 do 26.10.2002. Súd uznesením zo dňa 19.9.2011 zastavil konanie v časti istiny vo výške 582.577,86 eur a pripustil zmenu petitu v zmysle podania navrhovateľa zo dňa 22.8.2011. Súd rozhodol rozsudkom dňa 30.1.2012 tak, že žalobu v celom rozsahu zamietol a nepriznal odporcovi náhradu trov konania z dôvodu, že na základe vznesenej námietky premlčania odporcom skonštatoval, že nárok navrhovateľa na zmluvnú pokutu sa premlčal spolu s hlavným záväzkom. Na základe odvolania navrhovateľa Krajský súd uznesením zo dňa 30.4.2013 rozsudok zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Krajský súd v odôvodnení uznesenia, ktorým zrušil prvostupňový rozsudok, uviedol, že pokiaľ sa týka posúdenia premlčania nároku zo zmluvnej pokuty, premlčanie plynie prvým a následne každým dňom omeškania a preto sa jeho premlčanie nevzťahuje na premlčanie hlavného záväzku. Zaviazal však prvostupňový súd aby ustálil, či sa jedná o úrok z omeškania alebo zmluvnú pokutu, ako vo svojom vyjadrení uviedol odporca. V danej súvislosti mal súd skúmať prejav vôle účastníkov pri uzatváraní zmluvy a vysvetliť rozdiely v pojmológii v ostatných častiach zmluvy. Súd v rozsudku poukázal na ustanovenia § 536 ods. 1 a 2, § 546 ods. 1, § 548 ods. 1, § 387 ods. 1 a 2, § 388 ods. 1, § 393 ods. 1, § 397 Obchodného zákonníka. Podľa súdu je nesporné, že zmluvné strany termín zmluvná pokuta v zmluve použili na prípady obojstranného odstúpenia od zmluvy a predstavuje jednorazové plnenie. Súd poukázal na ust. § 266 ods. 2 Obchodného zákonníka, podľa ktorého v prípadoch, keď prejav vôle nemožno vyložiť podľa odseku 1, vykladá sa prejav vôle podľa významu, ktorý by mu spravidla prikladala osoba v postavení osoby, ktorej bol prejav vôle určený. Výrazy používané v obchodnom styku sa vykladajú podľa významu, ktorý sa im spravidla v tomto styku prikladá. Výkladom ustanovení zmluvy v spojitosti s výpoveďou svedkyne Vážnej súd ustálil, že zmluvné strany v čl. 8.2. zmluvy pod pojmom penále upravili úrok z omeškania z nezaplatených faktúr vo vyššej ako zákonnej výške. Svedkyňa výslovne uviedla, že úmyslom strán zmluvy pri jej uzatváraní nebolo za nezaplatenie faktúr resp. ich oneskorenú úhradu sankcionovať odporcu inou sankciou ako penále. Ďalej výslovne uviedla, že odporca v zmluvách nepoužíval termín úrok z omeškania, ale penále. Súd uviedol, že zmluvnú pokutu si sporové strany ako účastníci zmluvy upravili výslovne len pre prípady odstúpenia od zmluvy. Žiadny ďalší prípad vzniku nároku na zmluvnú pokutu v zmluve upravený nie je. Argumentáciu, že penále upravené v čl. 8.2 zmluvy predstavuje zmluvnú pokutu súd vyhodnotil ako nedôvodnú a účelovú v snahe vyhnúť sa vznesenej námietke premlčania. Súd súčasne prisvedčil argumentácii odporcu, že nedôvodne extenzívny výklad zmluvnej pokuty navrhovateľom by porušil zásadu rovnosti strán zmluvy, nakoľko by umožnil navrhovateľovi sankcionovať odporcu za neuhradenie faktúr, resp. ich oneskorenú úhradu, dvakrát, pričom omeškanie navrhovateľa ako zhotoviteľa by bolo možné podľa ust. čl. 8.1 zmluvy sankcionovať len raz (nakoľko v tom prípade nebola vystavená faktúra a nebolo by možné uplatniť úrok z omeškania). Súd mal tiež za to, že pri dôvodne predpokladateľnej odbornosti strán zmluvy, vzhľadom na jej rozsah a cenu diela, je možné predpokladať, že ak by existovala dohoda strán zmluvy o možnosti súbežného uplatnenia penále a úroku z omeškania, bola by táto dohoda písomne uvedená pri majetkových sankciách za omeškanie. Súd teda vyhodnotil dohodu strán sporu v čl. 8.2. zmluvy ako dohodu o úrokoch z omeškania vo vyššej ako zákonnej výške a termín penále ako úrok z omeškania. Na základe uvedeného možno teda podľa súdu dospieť k záveru, že márnym uplynutím premlčacej doby a vznesením námietky premlčania v súdnom konaní zaniká vymáhateľná povinnosť dlžníka plniť dlh spojená s možnosťou štátom garantovaného donútenia. Tým končia i následky omeškania dlžníka. Keď nemôže byť v dôsledku premlčania právo na plnenie súdom priznané, nemôže taktiež porušenie tohto premlčaného práva založiť nároky vymáhateľné na súde. Aj keď úrok z omeškania je samostatným majetkovým nárokom ide o akcesorický zaisťovací právny vzťah z úroku z omeškania, ktorého existencia je závislá na existencii platného hlavného záväzkového vzťahu zaisťovaného úrokom z omeškania. Ak dôjde k premlčaniu práva z hlavného záväzkového vzťahu, nemôže sa takýto právny následok márneho uplynutia času nevzťahovať k záväzku akcesorickému. Zaisťovací inštitút charakteru úroku z omeškania nemôže teda ďalej dlžníka zaväzovať k plneniu sankcií, ak neexistuje vymáhateľná povinnosť touto sankciou zaistená. Vymáhateľné právo na zaplatenie zmluvne dohodnutého úroku z omeškania teda okamihom uplynutia premlčacej doby hlavného záväzku nemôže podľa súdu ďalej trvať za predpokladu, že povinný vzniesol v súdnom konaní námietku premlčania. Ak by sa pripustil opak, vznikol by absurdný stav, ktorý by zaväzoval dlžníka k plateniu sankcií v situácii, kedy dlžník už nemá povinnosť, ktorej neplnenie má sankcia stíhať. Súd teda posúdil vzťah premlčania hlavného záväzku a úroku z omeškania ako akcesorický. Z dôvodu, že medzi sporovými stranami bolo nesporné, že k premlčaniu hlavného záväzku prišlo, nemôže sa teda navrhovateľ už úspešne domáhať splnenia povinnosti zo zaisťovacieho záväzku (úroku z omeškania). Súd sa z dôvodu úspešného uplatnenia námietky premlčania odporcom na celú istinu žalovaného nároku navrhovateľa nezaoberal skutkovým odôvodnením žalovaného nároku, obranou odporcu, kompenzačnou námietkou odporcu a námietkou premlčania kompenzačnej námietky vznesenou navrhovateľom. O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. Proti rozsudku podal navrhovateľ odvolanie. Uviedol, že právna prax nevylučuje, že pri vzniku záväzkového vzťahu si zmluvné strany, pre prípad porušenia niektorej zmluvnej povinnosti, nemôžu dohodnúť a použiť iné označenie ako zmluvná pokuta, a to napr. penále. Súdna prax pri použití interpretačných pravidiel obsiahnutých v Občianskom resp. v Obchodnom zákonníku rozumie pod pojmom penále zmluvnú pokutu. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Vrchného súdu v Prahe sp. zn. 5Cmo 990/95 zo dňa 2.8.1996, ktorým tento súd s prihliadnutím na ust. § 544 Občianskeho zákonníka zaujal k stavu, že neexistuje legálna definícia pojmu penále, názor, že v obchodnej praxi sa pod pojmom penále rozumie vždy zmluvná pokuta, a nie dohoda o úrokoch z omeškania v inej než zákonnej výške, a to nie iba v prípadoch, keď je zabezpečené nepeňažné plnenie, ale aj v prípadoch, keď je postihované omeškanie so zaplatením. K rovnakému záveru, že pod pojmom penále sa rozumie zmluvná pokuta, dospeli podľa navrhovateľa aj iné súdy (rozsudok Krajského obchodného súdu v Ostrave sp. zn. 8Cm 235/1993 z 23.2.1995, rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 33Odo 454/2006 z 29.5.2008, rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 32Cdo 2926/2007 z 27.9.2007. Navrhovateľ vytkol, že napadnutý rozsudok vo svojom odôvodnení neobsahuje žiadne presvedčivé a objektívne zistenie, aký bol úmysel zmluvných strán pri uzavretí zmluvy o dielo. Poukázal na to, že v súlade s ust. § 266 ods. 1 Obchodného zákonníka mal súd zistiť, aký bol úmysel zmluvných strán, čo konkrétne zmluvné strany v čl. VIII Majetkové sankcie zmluvy o dielo sledovali, či ustanovenia ods. 8.1 ako aj ods. 8.2 spĺňajú kritérium určitosti, či sú týmito ustanoveniami naplnené formálne podmienky platnosti (písomná forma), ako aj materiálne podmienky (určenie povinnosti, ktorej splnenie sa má sankcionovať, určenie výšky sankcie). Navrhovateľ tiež uviedol, že súd pri svojom rozhodovaní vychádzal iba z časti svedeckej výpovede svedkyne P.. M. N. a s jej výpoveďou sa bez akéhokoľvek odôvodnenia nevysporiadal. Rovnako sa súd podľa navrhovateľa nevysporiadal s výpoveďou konateľa navrhovateľa P.. R. T., ktorý rovnako ako svedkyňa N. potvrdil, že zmluvu o dielo vypracoval odporca, pričom zmluvné strany v zmluve o dielo úrok z omeškania neriešili, nakoľko ide o zákonom daný nárok a zmluvné strany penále považovali za zmluvnú pokutu. Navrhovateľ tiež vytkol, že súd sa pri svojom rozhodnutí, či pojem penále (uvedený v čl. VIII Majetkové sankcie ods. 8.2 zmluvy o dielo) je zmluvnou pokutou alebo úrokom z omeškania, neriadil ust. § 266 ods. 4 Obchodného zákonníka a pri pochybnostiach vyložil prejav vôle nie na ťarchu strany, ktorá ho v konaní použila ako prvá, t.j. odporcu (ktorý vypracoval zmluvu o dielo), ale na ťarchu navrhovateľa. V tejto súvislosti je podľa názoru navrhovateľa argumentácia odporcu, že extenzívny výklad pokuty navrhovateľom by porušil zásadu rovnosti zmluvných strán, nakoľko by umožnil navrhovateľovi sankcionovať odporcu dvakrát, účelová a v rozpore s uplatňovaním zásady pacta sunt servanda. Navrhovateľ je teda toho názoru, že ustanovenia čl. VIII Majetkové sankcie ods. 8.1 a 8.2 zmluvy o dielo sú dohodou zmluvných strán o zmluvnej pokute, spĺňajú všetky náležitosti dohody zmluvných strán, bez ktorých nemôže byť zmluvná pokuta dojednaná (písomná forma, určenie povinnosti, ktorej splnenie sa má zmluvnou pokutou zabezpečiť, ako aj výška zmluvnej pokuty). Zmluvná pokuta tak, ako si ju uplatnil od 8.8.2000 do 26.10.2002 vo výške 223.909,03 eur je samostatným záväzkom, ktorý vznikol na základe porušenia povinnosti odporcu z titulu oneskoreného splatenia hlavného záväzku k 26.10.2002, bez ohľadu na skutočnosť, či si splatenie hlavného záväzku navrhovateľ uplatnil, resp. sa jeho právo na uplatnenie uplynutím času premlčalo. Navrhovateľ navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že odporcovi uloží povinnosť zaplatiť navrhovateľovi 223.909,03 eur z titulu zmluvnej pokuty za obdobie 8.8.2000 do 26.10.2002. Zároveň žiadal náhradu trov konania. Odporca vo vyjadrení k odvolaniu navrhol napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť. Podľa neho nemožno akceptovať záver, že v obchodnej praxi sa pod pojmom penále vždy rozumie zmluvná pokuta. Navrhovateľom uvádzané súdne rozhodnutia, ktorými tento svoj záver podoprel, nemožno považovať za celkom relevantné. Buď sa totiž jedná o rozhodnutia nižších súdov, alebo sa síce jedná o rozhodnutia najvyššieho súdu, avšak otázka právneho posúdenia pojmu penále v nich nebola kľúčová. Naopak, existujú súdne rozhodnutia, ktoré dohodnuté penále vzhľadom na okolnosti (sankcia za porušenie povinnosti uhradiť finančný záväzok) posúdili ako úrok z omeškania, pričom podľa názoru odporcu sa jednalo o okolnosti podobné okolnostiam pri uzatváraní predmetnej zmluvy o dielo (rozhodnutie NS ČR sp. zn. 33Cdo 1148/98 z 31.8.1999 a rozhodnutie NS ČR sp. zn. 32Odo 358/2005 z 11.4.2007). Odporca uviedol, že súd prvého stupňa správne posúdil uplatnený nárok ako úrok z omeškania, nakoľko z vykonaného dokazovania jednoznačne vyplynulo, že pri dohadovaní bodu 8.2 zmluvy o dielo bolo úmyslom strán dohodnúť jedinú (a nie ďalšiu) sankciu za oneskorené uhradenie faktúry, čomu zodpovedá práve úrok z omeškania. Pokiaľ ide o výpoveď svedkyne Vážnej, odporca uviedol, že svedkyňa nemá právne vzdelanie a pri vyjadrovaní nemusí celkom presne používať pojem zmluvná pokuta v zmysle jeho zákonnej definície. Navrhovateľ v odvolaní poukazuje práve na tie časti výpovede svedkyne, kde používa výrazy pokuta alebo zmluvná pokuta, pričom z kontextu celej výpovede je zrejmé, že tieto pojmy nepoužíva vo význame ich zákonnej definície. Naopak, z jej výpovede vyplýva, že penále dohodnuté v bode 8.2 zmluvy považovala za jedinú sankciu za omeškanie so zaplatením faktúry. Podľa odporcu tiež nemožno akceptovať argumentáciu navrhovateľa, ktorý s poukazom na ust. § 266 ods. 4 Obchodného zákonníka tvrdil, že odporca použil v konaní pojem penále ako prvý. To nie je podľa odporcu pravda, nakoľko pojem penále použil ako prvý v súdnom konaní navrhovateľ, a to už v samotnej žalobe, na základe ktorej sa konanie začalo. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací prejednal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia pojednávania v zmysle § 214 ods. 2 O.s.p., pričom termín verejného vyhlásenia rozsudku bol oznámený na úradnej tabuli súdu podľa § 156 ods. 3 O.s.p. Po preskúmaní obsahu spisu, oboznámení sa s dôvodmi odvolania navrhovateľa a s vyjadrením odporcu k odvolaniu dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné vyhovieť. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje so zisteným skutkovým stavom a právnym posúdením veci prvostupňovým súdom. Súd prvého stupňa sa vo svojom rozsudku vysporiadal so všetkými argumentami navrhovateľa, správne vyhodnotil vykonané dôkazy a na správnosť dôvodov uvedených v rozsudku odvolací súd, podľa § 219 ods. 2 O.s.p. v celom rozsahu odkazuje. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku a k odvolacím dôvodom navrhovateľa odvolací súd uvádza nasledovné. Predmetom odvolacieho konania bolo posúdiť, či účastníci konania v čl. VIII. Majetkové sankcie bod 8.2 Zmluvy o dielo č.01/1997/KC, ktorý znie: „Za omeškanie úhrady faktúry zo strany objednávateľa, zaplatí objednávateľ zhotoviteľovi penále vo výške 0,1 percenta príslušnej platby za každý deň omeškania“, dojednali úroky z omeškania alebo zmluvnú pokutu. Pre vyriešenie tejto otázky považuje odvolací súd za potrebné poukázať na skutočnosť, že v článku VIII. dojednali účastníci konania majetkové sankcie, ktoré sa mali uplatňovať za omeškanie s plnením predmetu zmluvy zo strany zhotoviteľa (8.1) a za omeškanie úhrady faktúry zo strany objednávateľa (8.2). V článku IX. Zmena záväzku si účastníci konania dojednali v prípade odstúpenia od zmluvy zo strany objednávateľa (9.3) ako aj zo strany zhotoviteľa zmluvnú pokutu vo výške 10 % z celkovej ceny diela. Z kontextu článkov VIII. a IX. vyplýva, že účastníci konania upravili v prípade odstúpenia od zmluvy výslovne zmluvnú pokutu a v prípade omeškania či už s dodaním diela (oneskorenie zo strany zhotoviteľa) alebo úhradou faktúr (omeškanie objednávateľa) odlišnú sankciu, ktorú nazvali penále. Odvolací súd zhodne s názorom súdu prvého stupňa dospel k záveru, že penále je potrebné v tomto prípade považovať za úrok z omeškania. Vyplýva to zo samotného kontextu citovaných článkov VIII. a IX. zmluvy, ktoré rozlišujú sankciu pri omeškaní a sankciu pri zmene záväzkov (odstúpenie), ale aj zo samotného článku VIII. Z článku VIII. je zrejmé, že účastníci konania mali záujem rovnomerne sankcionovať porušenie nepeňažných povinností aj peňažných povinností. Odvolací súd nesúhlasí s odvolacou námietkou odvolateľa, že súd prvého stupňa postupoval pri aplikácii § 261 ods. 2,3 Obchodného zákonníka subjektívne. Súd prvého stupňa v odôvodnení rozhodnutia uviedol, že výkladom ustanovení zmluvy v spojitosti s výsluchom svedkyne dospel k záveru, že zmluvné strany v čl. 8.2 zmluvy pod pojmom penále upravili úrok z omeškania. Pokiaľ ide o samotné ustanovenia zmluvy poukázal na skutočnosť, že zmluvné strany termín zmluvná pokuta v zmluve použili na prípady obojstranného odstúpenia od zmluvy a predstavuje jednorazové plnenie. Zo svedeckej výpovede svedkyne N. mal za preukázané, že úmyslom strán zmluvy pri jej uzatváraní nebolo za nezaplatenie faktúr resp. ich oneskorenú úhradu sankcionovať odporcu inou sankciou ako penále. Ak teda zmluvná pokuta bola dojednaná iba pri zmene záväzkov ako jednorazová sankcia, úmyslom zmluvných strán nebolo sankcionovať za oneskorenú úhradu faktúr inou sankciou ako penále a sankcie mali predstavovať znaky vyváženosti, je možné vyhodnotiť sankciu dohodnutú v bode 8.2 zmluvy iba ako dohodu o úrokoch z omeškania. Keďže odvolací súd sa stotožnil so závermi súdu prvého stupňa, nebolo potrebné zaoberať sa ďalšími argumentmi účastníkov konania. Kompenzačnou námietkou odporcu by bolo potrebné sa zaoberať iba v prípade, že by súdy dospeli k záveru, že nárok navrhovateľa nie je premlčaný. Vzhľadom k uvedenému, odvolací súd napadnutý rozsudok prvostupňového súdu podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p. ako vecne správny potvrdil. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, pretože mu žiadne trovy odvolacieho konania nevznikli, ani si žiadne neuplatnil. Tento rozsudok je výsledkom hlasovania odvolacieho senátu v pomere hlasov 3 : 0. Poučenie: P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.