Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 2Co/29/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1109234262 Dátum vydania rozhodnutia: 31. 03. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Kriváňová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1109234262.1 Uznesenie Krajský súd v Bratislave v právnej veci navrhovateľa: M.. L. Š., N. XX, H., proti odporcom: v 1. rade Slovenská republika zastúpená Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, Župné námestie č. 13, Bratislava, v 2. rade Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, Štúrova 2, Bratislava, v 3. rade Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Pribinova 2, Bratislava, o zodpovednosti za škodu pri výkone verejnej moci, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I č.k. 22C 329/2009-89 zo dňa 10. júna 2013, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava I č.k. 22C 329/2009-89 zo dňa 10. júna 2013 z r u š u j e a vec v r a c i a na ďalšie konanie. o d ô v o d n e n i e : Okresný súd Bratislava I rozsudkom zo dňa 10. júna 2013 č.k. 22C 329/2009-89 zamietol návrh navrhovateľa proti odporcom označeným ako v 1. rade Slovenská republika - zastúpená Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, v 2. rade Generálna prokuratúra Slovenskej republiky a v 3. rade Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky. Navrhovateľ sa návrhom podaným dňa 17.9.2009 domáhal náhrady škody spôsobenej orgánom verejnej moci vo výške 10.058,33 eur z dôvodu, že na základe podnetu Okresnej prokuratúry v Topoľčanoch bolo proti nemu podané trestné oznámenie na Krajskú prokuratúru v Nitre a na Krajské riaditeľstvo PZ v Nitre, pričom išlo o nepravdivé oznámenie skutku dňa 31.3.2005, kedy mu ako poškodenému v inej trestnej veci nebolo umožnené zhotoviť si fotodokumentáciu a následne bol Okresnou prokuratúrou daný pokyn justičnej stráže na jeho vyvedenie z budovy. Týmto konaním okresnej prokurátorky M.. C. mu bolo znemožnené získať dôležité podklady ako dôkazy o nesprávnom riešení veci, preto podal v tejto veci trestné oznámenie. Následne mu bolo doručené uznesenie o začatí trestného stíhania vydané Okresným riaditeľstvom PZ Levice č. ČVS: ORP - 324/OVK-I.V-2005 a všetky jeho podnety na jeho obranu boli vyšetrovateľom zamietnuté. Dňa 29.4.2008 rozsudkom Okresného súdu v Komárne vo veci sp. zn. 3T 139/2007 bol navrhovateľ oslobodený. Navrhovateľ vyčíslil škodu v sume 10.058,33 eur, ktorá pozostávala z výdavkov vynaložených na cestovné a vyhotovenie fotodokumentácie spolu vo výške 58,33 eur a nemajetkovú ujmu vo výške 10.000,- eur. Navrhovateľ dňa 15.3.2009 predložil Ministerstvu spravodlivosti SR žiadosť o predbežné prerokovanie nároku. Navrhovateľ podaním doručeným dňa 9.5.2012 doplneným dňa 8.8.2012 pred začatím pojednávania vzal návrh na začatie konania voči odporcom späť a žiadal podľa § 96 O.s.p. konanie voči nim zastaviť a to proti Okresnej prokuratúre v Topoľčanoch, Okresnej prokuratúre Levice, Krajskej prokuratúre v Nitre, OR PZ Levice, Krajskému riaditeľstvu PZ v Nitre. V konaní preto naďalej boli označený za odporcov ako v 1. rade Slovenská republika - zastúpená Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, v 2. rade Generálna prokuratúra Slovenskej republiky a v 3. rade Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky. Odporca v 1. rade Ministerstvo spravodlivosti SR nesúhlasil s návrhom navrhovateľa a žiadal návrh v celom rozsahu zamietnuť s tým, že z obsahu žiadosti navrhovateľa o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody doručenej odporcovi v 1. rade dňa 23.2.2009 nebolo zrejmé, že nárok navrhovateľa bol uplatnený na príslušnom orgáne verejnej moci podľa § 4 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., na základe čoho vyzval navrhovateľa listom zo dňa 3.3.2009 na doplnenie žiadosti, na ktorú výzvu navrhovateľ nereagoval. Z tohto dôvodu odporca v 1. rade tvrdil, že voči nemu nárok nie je dôvodný, nie je orgánom oprávneným na zastupovanie Slovenskej republiky v danom spore a okrem toho uplatňovaný nárok predbežne neprerokoval a preto nie je v danej veci pasívne legitimovaný. Odporca v 2. rade Ministerstvo vnútra SR nesúhlasilo s návrhom navrhovateľa a poukázal na ustanovenie § 3 ods. 1 v spojení s § 4 ods. 1 písm. b) zákona č. 514/2003 Z.z., podľa ktorého za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci zodpovedá štát a odporca je iba orgánom, ktorý v mene štátu koná. Navrhovateľ preto nesprávne označil odporcu v 2. rade, pretože označil iba Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, ktoré nie je pasívne legitimované v tomto konaní. Odporca v 3. rade Generálna prokuratúra SR nesúhlasila s návrhom navrhovateľa, pretože v danom prípade nebola splnená podmienka na konanie vo veci pred súdom v rozsahu predbežného prerokovania nároku na náhradu škody, nakoľko sám navrhovateľ v žalobe uviedol, že žiadosť o predbežné prerokovanie nebola vyriešená. Okrem toho žiadosť doručená odporcovi v 1. rade nebola úplná a navrhovateľ na výzvu Ministerstva spravodlivosti SR zo dňa 3.3.2009 na doplnenie žiadosti nereagoval. Okresný súd sa v tomto konaní zaoberal najskôr otázkou aktívnej a pasívnej vecnej legitimácie účastníkov konania, ktorá je predpokladom na úspešné uplatnenie návrhu navrhovateľa. V konaní mal súd preukázané, že navrhovateľ bol účastníkom konania, výsledkom ktorého bolo vydanie rozhodnutia, ktorého nezákonnosť mala odôvodniť nárok navrhovateľa na náhradu škody, ktorý si uplatnil v tomto konaní. Súd skúmal pasívnu legitimáciu odporcov v súlade so zákonom č. 514/2003 Z.z. z ustanovenia § 3 ods. 1 písm. a) tohto zákona, podľa ktorého štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti tohto zákona pri výkone verejnej moci nezákonným rozhodnutím. Súd vychádzal zo zákonného ustanovenia, podľa ktorého žalovaným subjektom má byť štát. V danom prípade navrhovateľ v návrhu, ktorý bol doručený súdu dňa 17.9.2009 označil za odporcu v 1. rade štát Slovenská republika zastúpená Ministerstvom spravodlivosti SR. Súd podľa § 42 ods. 3 O.s.p. uznesením č.k. 22C 329/2009-18 zo dňa 2.2.2010 vyzval navrhovateľa, aby odstránil nedostatok v označení účastníkov konania na strane odporcu z dôvodu, že v navrhovanom žalobnom petite žiadal uložiť povinnosť iba Ministerstvu spravodlivosti a nie Slovenskej republike zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti. Podaním doručeným súdu dňa 9.5.2012 označil navrhovateľ za odporcu v 1. rade Ministerstvo spravodlivosti SR, v 2. rade Ministerstvo vnútra SR a v 3. rade Generálnu prokuratúru SR s tým, že žiadal, aby súd odporcov v 1. až 3. rade zaviazal v súlade s podaným návrhom zaplatiť uplatnenú sumu, teda náhradu škody spoločne a nerozdielne. Súd vychádzal zo skutočností, že v danom prípade, ktorý sa týka nároku navrhovateľa na náhradu škody je pasívne legitimovaným subjektom štát, tak ako vyplýva z ustanovenia § 3 ods. 1 písm. a) zákona č. 514/2003 Z.z., ktorý je nositeľom právnej povinnosti, ktorej uloženia sa navrhovateľ v konaní domáha. Súd dospel k záveru, že odporcovia v 1. až 3. rade, tak ako sú označení, nie sú pasívne legitimovaní a tento nedostatok pasívnej vecnej legitimácie v konaní bráni úspešnému uplatneniu práva, preto súd návrh zamietol. Okresný súd tiež zdôraznil, že aj v prípade, ak by navrhovateľ v konaní žaloval Slovenskú republiku, teda štát, jeho návrhu by nebolo možné vyhovieť, pretože z vykonaného dokazovania rozsudkom Okresného súdu v Komárne č.k. 3T 139/2007-400 zo dňa 29.4.2008 v spojení s uznesením Krajského súdu v Nitre č.k. 4To 43/2008-420 zo dňa 18.9.2008, ktorým je súd v zmysle § 135 ods. 2 O.s.p. viazaný, obvinený, v tomto konaní navrhovateľ, formálne svojim úmyselným protiprávnym konaním naplnil všetky zákonné znaky skutkovej podstaty trestného činu útoku na štátny orgán podľa § 154 ods. 2 Trestného zákona, je podľa názoru odvolacieho stupeň nebezpečnosti tohto činu pre spoločnosť nepatrný. Teda navrhovateľ nemá právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím a to uznesením o vznesení obvinenia, hoci bol spod obžaloby oslobodený, pretože si obvinenie zavinil sám. Okresný súd vyslovil tiež názor, že tento záver súdu má oporu vo vykonanom dokazovaní a vychádza z ustálenej súdnej praxe, v zmysle ktorej ten, proti ktorému bolo trestné stíhanie zastavené, alebo ten, kto bol spod obžaloby oslobodený, má zásadne právo na náhradu, okrem prípadu, že si obvinenie zavinil sám a vychádzal pri tom z § 415 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého každý je povinný počínať si tak, aby nedochádzalo ku škodám na zdravý, na majetku, na prírode a životnom prostredí. Z právoplatného rozhodnutia súdu vydaného v trestnom konaní, ktorým je konajúci súd viazaný, podľa názoru súdu jednoznačne vyplýva, že navrhovateľ sa dopustil voči štátnemu orgánu úmyselného protiprávneho konania. Preto pokiaľ vzhľadom na uvedené nie je daný právny základ uplatňovaného nároku, považoval súd za nadbytočné vykonanie ďalšieho dokazovania na zistenie rozsahu a výšky škody. Preto na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že návrh navrhovateľa nie je dôvodný a preto ho v celom rozsahu zamietol. O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a odporcom v 1., v 2. a v 3. rade náhradu trov konania nepriznal, i keď mali na náhradu trov nárok, pretože im žiadne trovy nevznikli. Proti rozsudku, ktorým súd návrh zamietol podal odvolanie navrhovateľ, ktorý nesúhlasil s rozhodnutím súdu a žiadal napadnutý rozsudok zmeniť a návrhu vyhovieť v celom rozsahu a priznať náhradu trov konania. V odvolaní namietal, že nesúhlasí so záverom súdu, že nie je na strane odporcu pasívne legitimovaný subjekt, voči ktorému by bolo možné návrh prejednať a uložiť mu povinnosť na náhradu škody. Poukázal na to, že podal žalobu včas a je právne irelevantné, že v predchádzajúcom období oslovil subjekt, ktorý tvrdí, že nie je pasívne legitimovaný. Podľa názoru navrhovateľa platná právna úprava zákona č. 514/2013 Z.z. jednoznačne upravuje, že ak sa subjekt, ktorý je v tomto zákone uvedený domnieva, že nie je pasívne legitimovaný, mal vec postúpiť pasívne legitimovanému subjektu. Zdôraznil, že zo skutku, ktorý bol predmetom obžaloby bol v celom rozsahu oslobodený. Podľa jeho názoru súd nesprávne vyhodnotil výpoveď pracovníka Ministerstva vnútra SR, nakoľko táto bola v celom rozsahu pravdivá a rozhodujúca je vecná stránka jeho výpovede, ktorú súd nesprávne vyhodnotil. Súd tiež nesprávne vyhodnotil výpoveď zástupcu Okresnej prokuratúry v Topoľčanoch W.. C., ktorého výpoveď ako správne uvádza pri vyhodnotení tohto dôkazu je v rozpore s dobrými mravmi. Významná je aj medializovaná hodnota dôveryhodnosti svedeckej výpovede policajtov v kasačnom konaní. K odvolaniu navrhovateľa sa vyjadril odporca v 2. rade Generálna prokuratúra Slovenskej republiky podaním zo dňa 4.12.2013 tak, že rozhodnutie okresného súdu považuje vo vzťahu k odporcovi v 2. rade za vecne správne a zákonné, pretože odporca tak ako je označený v návrhu, nemôže byť pasívne legitimovaným účastníkom v tomto konaní o uplatnení náhrady škody voči štátu a preto súhlasí s rozhodnutím okresného súdu. Krajský súd v Bratislave, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) prejednal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p., bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že rozsudok okresného súdu je potrebné zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. Z obsahu odvolania vyplýva, že navrhovateľ v podanom odvolaní namietal, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci ( § 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p. ). Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. V prejednávanej veci okresný súd zamietol návrh s odôvodnením, že navrhovateľ v návrhu na začatie konania označil odporcu Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom spravodlivosti SR a v petite návrhu žiadal uložiť povinnosť iba Ministerstvu spravodlivosti SR a nie Slovenskej republike, zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti SR a následne podaním doručeným súdu dňa 9.5.2012 označil navrhovateľ za odporcu 1/ Ministerstvo spravodlivosti SR, za odporcu 2/ Ministerstvo vnútra SR a za odporcu 3/ Generálnu prokuratúru SR, ktorým žiadal uložiť povinnosť v zmysle podaného návrhu. Súd v danej veci vychádzal z ustanovenia § 3 ods. 1 písm. a/ zákona č. 514/2013 Z.z. a vyslovil názor, že len štát je v danom prípade pasívne legitimovaným subjektom. Preto dospel k záveru, že odporcovia 1/ až 3/ nie sú pasívne vecne legitimovaní a tento nedostatok bráni vecnému prejednaniu veci. S uvedeným názorom okresného súdu nie je možné sa stotožniť. Z podaného návrhu na začatie konania zo dňa 15.9.2009 nepochybne vyplýva, že ako odporca je v konaní označený štát, teda Slovenská republika zastúpená Ministerstvom spravodlivosti SR (okrem ďalších subjektov v návrhu označených). Z petitu návrhu jednoznačne vyplýva, že navrhovateľ žiadal povinnosť uložiť Ministerstvu spravodlivosti SR ako orgánu konajúcemu za štát. Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, v znení neskorších predpisov, štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej moci a) nezákonným rozhodnutím, b) nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, c) rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo d) nesprávnym úradným postupom. Podľa § 4 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, v znení neskorších predpisov, vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu a) Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, ak 1. škoda vznikla v dôsledku rozhodnutia vydaného súdom alebo ak škoda bola spôsobená nesprávnym úradným postupom súdu, 2. škodu spôsobil notár pri výkone verejnej moci, 1) 3. škodu spôsobil súdny exekútor pri výkone exekučnej činnosti vykonávanej z poverenia súdu podľa osobitného predpisu, 2), b) Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, ak v trestnom konaní škodu spôsobil vyšetrovateľ Policajného zboru alebo poverený príslušník Policajného zboru, 3) a 1. prokurátor nezamietol sťažnosť proti uzneseniu vyšetrovateľa Policajného zboru alebo povereného príslušníka Policajného zboru a nepodal v trestnej veci obžalobu príslušnému súdu alebo 2. vyšetrovateľ Policajného zboru alebo poverený príslušník Policajného zboru nekonal na základe záväzného pokynu prokurátora, c) Ministerstvo financií Slovenskej republiky, ak v trestnom konaní spôsobil škodu vyšetrovateľ finančnej správy alebo poverený pracovník finančnej správy, 3) a 1. prokurátor nezamietol sťažnosť proti uzneseniu vyšetrovateľa finančnej správy alebo povereného pracovníka finančnej správy a nepodal v trestnej veci obžalobu príslušnému súdu alebo 2. vyšetrovateľ finančnej správy alebo poverený pracovník finančnej správy nekonal na základe záväzného pokynu prokurátora, d) ministerstvo alebo iný ústredný orgán štátnej správy, ak škoda vznikla pri výkone verejnej moci v oblasti štátnej správy, ktorá patrí do pôsobnosti tohto ministerstva alebo tohto ústredného orgánu štátnej správy a aj keď ide o škodu, ktorá vznikla pri výkone štátnej správy, ktorá bola prenesená na územnú samosprávu podľa osobitného predpisu, e) ministerstvo alebo iný ústredný orgán štátnej správy, ak v dôsledku nesprávneho prebratia smernice Európskej únie alebo ak v dôsledku nedodržania lehoty určenej na jej prebratie vznikla škoda pri výkone verejnej moci v oblasti štátnej správy, ktorá patrí do pôsobnosti tohto ministerstva alebo tohto ústredného orgánu štátnej správy, f) Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, ak škodu spôsobil štátny orgán podľa osobitného predpisu 4) v občianskom súdnom konaní, v trestnom konaní alebo správnom konaní, g) Najvyšší kontrolný úrad Slovenskej republiky, ak škoda vznikla v dôsledku nezákonného rozhodnutia ním vydaného alebo ak škoda bola spôsobená jeho nesprávnym úradným postupom, h) Národná banka Slovenska, ak škoda vznikla v dôsledku nezákonného rozhodnutia ňou vydaného alebo ak škoda bola spôsobená jej nesprávnym úradným postupom, i) verejnoprávna inštitúcia, záujmová samospráva alebo právnická osoba, ktorej zákon zveril rozhodovanie o právach, právom chránených záujmoch a povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb v oblasti verejnej správy, ak škoda vznikla v dôsledku nezákonného rozhodnutia ňou vydaného alebo ak škoda bola spôsobená jej nesprávnym úradným postupom, j) Národná rada Slovenskej republiky, ak škoda vznikla v dôsledku nezákonného rozhodnutia ňou vydaného alebo ak škoda bola spôsobená jej nesprávnym úradným postupom, k) Súdna rada Slovenskej republiky, ak škoda vznikla v dôsledku nezákonného rozhodnutia ňou vydaného alebo ak škoda bola spôsobená jej nesprávnym úradným postupom, l) Úrad pre reguláciu sieťových odvetví, ak škoda vznikla v dôsledku nezákonného rozhodnutia ním vydaného alebo ak škoda bola spôsobená jeho nesprávnym úradným postupom, m) orgán príslušný podľa písmen a) až l), u ktorého bola podaná žiadosť na predbežné prerokovanie nároku (§ 15), ak ku škode došlo v oblasti verejnej moci, ktorá patrí do pôsobnosti viacerých orgánov verejnej moci; ak žiadosť bola podaná na viacerých príslušných orgánoch, ten orgán, ktorý vo veci začal konať ako prvý. Podľa § 4 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, v znení neskorších predpisov, ak nemožno príslušný orgán určiť podľa odseku 1, koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky. Podľa § 4 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, v znení neskorších predpisov, ak bol nárok na náhradu škody uplatnený na orgáne, ktorý nie je príslušný vo veci konať podľa odsekov 1 a 2, je tento orgán povinný bezodkladne postúpiť žiadosť (§ 15) príslušnému orgánu a upovedomiť o tom žiadateľa. Účinky uplatnenia nároku zostávajú zachované. Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie taký závadný postup súdu, ktorý má za následok znemožnenie realizácie tých procesných práv účastníka konania, ktoré mu poskytuje Občiansky súdny poriadok. O takúto procesnú vadu ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva (v zmysle § 18 O.s.p. majú účastníci v občianskom súdnom konaní rovnaké postavenie a súd je povinný zabezpečiť im rovnaké možnosti na uplatnenie ich práv a to napr. právo vykonávať procesné úkony vo formách ustanovených zákonom (§ 41 O.s.p.), vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a ku všetkým vykonaným dôkazom (§ 123 O.s.p.), byť predvolaný na súdne pojednávanie (§ 115 O.s.p.), predkladať a označovať dôkazy na preukázanie svojich tvrdení (§ 120 ods. 1 O.s.p.), právo na to, aby im bol rozsudok doručený do vlastných rúk (§ 158 ods. 2 O.s.p.)). Podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, každý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru, každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom. Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Ak je toto konanie v rozpore s procesnými zásadami, porušujú ústavnoprávne princípy (II. ÚS 85/06). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné, alebo že boli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj z rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky vyplýva, že tak základné právo podľa článku 46 ods. 1 Ústavy, ako aj právo podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru v sebe zahŕňajú aj právo na rovnosť zbraní, kontradiktórnosť konania a odôvodnenie rozhodnutia (II. ÚS 383/06). V prejednávanej veci je nevyhnutné zdôrazniť, že vecnú legitimáciu účastníka konania a to aktívnu alebo pasívnu, určujú práva a povinnosti vyplývajúce z hmotného práva, o ktorých súd účastníkov konania nepoučuje. Označenie správneho štátneho orgánu navrhovateľom v návrhu, ktorý koná za štát v rozsahu vo svojej pôsobnosti, však nie je otázka vecne pasívnej legitimácie štátu v konaní, resp. s pasívnou legitimáciou štátu nesúvisí. Existencia, či neexistencia pasívnej legitimácie štátu ako hmotnoprávneho stavu nemá žiadnu súvislosť so správnym procesným označením štátu ako účastníka konania na strane odporcu. Štát je ako účastník konania označený riadne, ak je súčasne s ním označený príslušný orgán štátu, ktorý bude za štát konať. V prípade, ak navrhovateľ označí štátny orgán, ktorý má za štát konať, ale uplatnený nárok do jeho pôsobnosti nepatrí v predmetnej veci, nejde o nedostatok podmienky konania či vecnej pasívnej legitimácie. Je povinnosťou súdu bez zreteľa na označenie v návrhu zabezpečiť, aby za štát pred súdom konal štátny orgán do pôsobnosti, ktorého patrí uplatnený nárok (R 48/1967). Z uvedených dôvodov treba považovať závery okresného súdu o nedostatku vecnej pasívnej legitimácie odporcov za predčasné a nepreskúmateľné. Takýmto svojím postupom (nedostatkom dôvodov) súd odňal navrhovateľovi možnosť konať pred súdom. Odvolací súd poukazuje na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky z 27. júla 2011 sp. zn. III. ÚS 198/2001, v ktorom ústavný súd (okrem iného) uviedol, že povinnosť súdu rozhodnutie náležite (v súlade s § 157 ods. 2 O.s.p.) odôvodniť je odrazom práva účastníka na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktorý sa vysporiadava so všetkými právne relevantnými dôvodmi uplatnených nárokov, ako aj špecifickými námietkami (v danej veci námietkami vo vzťahu k pasívnej legitimácii odporcu). Porušením uvedeného práva účastníkov na jednej strane a povinnosťou súdu na strane druhej sa účastníkom konania (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom) odníma možnosť náležite skutkovo a právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci využitia prípadných riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov. S prihliadnutím na uvedené, nedostatok riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia je porušením práva na spravodlivé súdne konanie. Pokiaľ teda okresný súd založil svoje rozhodnutie vo vzťahu k odporcom len na tom, že odporcovia nie sú vo veci pasívne vecne legitimovaní a návrh navrhovateľa bez ďalšieho zamietol, spočíva jeho rozhodnutie vo vzťahu k odporcom na nesprávnom právnom posúdení veci. Vychádzajúc z toho, že okresný súd v konaní zistil, že odporcovia neboli správne označení v návrhu ako účastníci konania, proti ktorým návrh smeruje a preto návrh navrhovateľa pre nedostatok pasívnej legitimácie na strane odporcov zamietol, založil svoje rozhodnutie na nesprávnej interpretácii § 3 a § 4 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, v znení neskorších predpisov, vo vzťahu k odporcom. Okrem toho okresný súd v zmysle ustanovenia § 21 ods. 4 prvá veta Občianskeho súdneho poriadku, podľa ktorého za štát pred súdom koná štátny orgán v rozsahu pôsobnosti ustanovenej osobitnými predpismi, alebo právnická osoba, ktorá je oprávnená podľa osobitného predpisu, neskúmal, kto je oprávnený za štát konať v zmysle uvedeného ustanovenia a príslušného osobitného predpisu. Z podaného návrhu na začatie konania nepochybne vyplýva, že navrhovateľ ako odporcu 1 v návrhu na začatie konania označil štát Slovenskú republiku zastúpenú Ministerstvom spravodlivosti SR. Žalovaným účastníkom v spore bol preto štát v označení Slovenská republika. V priebehu konania navrhovateľ označenie žalovaného subjektu nezmenil, čo bolo možné iba pripustením zámeny účastníkov konania na strane odporcu (a to tak, že z konania vystúpi pôvodne označený odporca Slovenská republika zastúpená Ministerstvom spravodlivosti SR a na jeho miesto vstúpi Ministerstvo spravodlivosti SR), keď okresný súd nesprávne konštatoval, že stačí iba doručiť súdu podanie navrhovateľa, ktorým takto zamení účastníka, teda odporcu 1. Odvolací súd zastáva názor, že v danej veci je od podania návrhu až doteraz ako odporca 1 označený štát: Slovenská republika zastúpená Ministerstvom spravodlivosti SR tak, ako vyplýva z podaného návrhu. V priebehu celého konania a to i odvolacieho, žalobca návrh podľa § 92 O.s.p. nepodal. Žalobca v podanom návrhu označil za odporcu štát (aj v súlade s uvedenými ustanoveniami zákona 514/2003 Z.z., v mysle ktorého si nárok v danej veci uplatnil) a nie Ministerstvo spravodlivosti SR, ktoré je samostatný právny subjekt a ako také môže do predmetného konania vstúpiť iba postupom podľa § 92 O.s.p. na miesto pôvodne označeného odporcu, ktorým je nepochybne štát. Preto nebol správny názor okresného súdu, že návrh smeroval proti ministerstvu ako ústrednému orgánu štátnej správy, proti subjektu spôsobilému byť účastníkom súdneho konania, ktorý je zároveň subjektom odlišným od štátu a teda v danom prípade Ministerstvo spravodlivosti SR ako také v tomto konaní účastníkom konania nie je. Vzhľadom na uvedené súd prvého stupňa nesprávne postupoval, keď neprejednal vec so žalovaným, ktorý bol jasne a zrozumiteľne označený a mal spôsobilosť byť účastníkom konania podľa § 19 O.s.p. a ak nerozhodol o uplatnenom nároku žalobcu voči tomuto žalovanému s tým, že vo veci náhrady škody, ktorú si žalobca uplatňoval bol označený žalovaný 1/ pasívne vecne legitimovaný, keď podľa § § 3 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, v znení neskorších predpisov, štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej moci a) nezákonným rozhodnutím, b) nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, c) rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo d) nesprávnym úradným postupom. Spornou bola len okolnosť, ktorý orgán má v spore v mene žalovaného štátu vystupovať. Otázka, ktorý orgán štátu, vzhľadom na obsah a povahu daného sporu má v mene žalovaného (Slovenská republika) konať, nie je otázkou pasívnej legitimácie žalovaného a okresným súdom zistené nedostatky v zastúpení žalovaného mali povahu nedostatkov procesných podmienok konania. Z uvedených dôvodov odvolací súd podľa § 221 ods. 1 písm. h/ O.s.p. zrušil napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa a podľa § 221 ods. 2 O.s.p. vec vrátil na ďalšie konanie. Podľa § 226 O.s.p. ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, je súd prvého stupňa viazaný právnym názorom odvolacieho súdu. Podľa § 224 ods. 1 O.s.p. ak odvolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, rozhodne o náhrade trov súd prvého stupňa v novom rozhodnutí o veci. Toto rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.