Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 14Co/693/2013 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1111227411 Dátum vydania rozhodnutia: 05. 05. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Javorčíková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1111227411.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Kataríny Javorčíkovej a členiek JUDr. Dariny Kuchtovej a Mgr. Barbory Bartekovej v právnej veci navrhovateľa: P.. U. Z.Ó., C. K. XX, C., zastúpený: JUDr. Roman Grigel, advokát, so sídlom Matejkova 45, Bratislava, proti odporcovi: Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, Župné námestie 13, Bratislava, o náhradu škody podľa zákona č. 58/1969 Zb., o odvolaní navrhovateľa a odporcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I v Bratislave č.k. 11C/135/2011-187 zo dňa 16.9.2013, pomerom hlasov 3:0 takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava I v Bratislave č.k. 11C/135/2011-187 zo dňa 16.9.2013 p o t v r d z u j e . Žiadnemu z účastníkov n e p r i z n á v a náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zaviazal odporcu zaplatiť navrhovateľovi titulom nemajetkovej ujmy za nezákonné rozhodnutie - uznesenie o vznesení obvinenia, vo výške 5 000,-Eur. Vo zvyšku žalobný návrh zamietol. Žiadnemu z účastníkov nepriznal právo na náhradu trov konania. Z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že navrhovateľ sa pôvodným žalobným návrhom doručeným tunajšiemu súdu dňa 23. 8. 2011 domáhal od odporcu podľa zákona č. 58/1969 Zb. náhrady škody a náhrady nemajetkovej ujmy z dôvodu nezákonného rozhodnutia o väzbe ako aj nezákonného rozhodnutia - uznesenia o vznesení obvinenia, ktoré bolo vydané v trestnom konaní policajným orgánom Okresným úradom justičnej polície PZ Bratislava I pod sp. č. ČVS: X.-XXXX/XX-XXXX zo dňa 11.12.2002 a ČVS: X.-XX/XXXX zo dňa 5.5.2003. Nárok odôvodnil tým, že rozsudkom Okresného súdu Bratislava I zo dňa 12.5.2010 č.k. 2T 20/2004-431, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 18.6.2010,bol oslobodený spod obžaloby za trestný čin podvodu, pričom počas trestného konania bol vo väzbe odo dňa 9.5.2003 do 25.1.2005 na základe nasledujúcich súdnych rozhodnutí: Uznesenie KS BA zo dňa 9.5.2003 č.k. 7Tpo/2/03 - úteková väzba Uznesenie KS BA zo dňa 16.7.2003 č.k. 7Tpo/100/03 - úteková väzba Uznesenie OS BAI zo dňa 25.8.2003 č.k. 3Nt/750/03 - úteková väzba Uznesenie OS BAI zo dňa 30.10.2003 č.k. 3Nt/763/03 - úteková väzba Uznesenie OS BAI zo dňa 20.11.2003 č.k. 6T/70/03 - úteková väzba Uznesenie OS BAI zo dňa 2.4.2004 č.k. 2T/20/04 - úteková väzba Uznesenie KS BA zo dňa 4.5.2004 č.k. 10To/120/04 - úteková väzba Uznesenie KS BA zo dňa 5.11.2004 č.k. 9To/323/04 - úteková väzba Uznesenie KS BA zo dňa 14.12.2004 č.k. 10To/353/04 - preventívna väzba Všetky uvedené rozhodnutia boli nesprávne, neopodstatnené a protizákonné, nakoľko navrhovateľ sa vôbec neskrýval a nevyhýbal trestnému stíhaniu. Práve naopak, mal evidentný záujem na riadnom vykonaní dôkazov pred súdom a nie mariť trestné stíhanie. Počas väzby navrhovateľ nemohol vykonávať prácu pre spoločnosť KVESTOR Q s.r.o., a následne pre spoločnosť VENUS PROJECT Slovakia, s.r.o., čím mu vznikla strata na zárobku - ušlý zisk. V dôsledku nezákonných rozhodnutí o väzbe boli porušené jeho základné ľudské práva a slobody - najmä právo na osobnú slobodu, súkromie a právo podnikať alebo uskutočňovať inú zárobkovú činnosť. V dôsledku väzby bol navrhovateľ odlúčený od svojej rodiny, priateľov a nemohol vykonávať zárobkovú činnosť; a výrazne sa mu zhoršil zdravotný stav, nakoľko má vysokú cukrovku. Trestné konanie psychicky veľmi ťažko znášal a samotné neopodstatnené zatýkanie na hraničnom prechode bolo pre navrhovateľa šokom, ktorý mu spôsobil značnú psychickú traumu. Spôsob, ako policajné orgány, prokuratúra a súdy s ním nesprávne a protizákonne zaobchádzali, ho ako občana, ktorý rešpektuje a dodržiava zákony Slovenskej republiky, hlboko zasiahol. Zatýkanie, väzba, rozhodnutie okresného súdu o vine malo nenapraviteľný negatívny vplyv na jeho rodinu a na jeho vzťahy s deťmi. Navyše tieto skutočnosti mu v komunite podnikateľov, športovcov a ďalších spoluobčanov nenapraviteľne značne poškodili dobré meno, povesť, česť a dôstojnosť, ktoré si roky budoval a plne zaslúžil. Je v zlej finančnej situácii, ktorá bola spôsobená priamo väzbou a trestným konaním, z čoho je nielen značne nešťastný, ale táto skutočnosť má aj negatívny vplyv na jeho rodinu a obmedzuje jeho možnosti si zaplatiť potrebné liečebné procedúry a liečebné pobyty, ktoré v dnešnej dobe nie sú kryté zdravotným poistením. Preto si uplatňuje majetkovú ujmu vo výške 137 315,57 euro (134 317,66 euro za stratu na zárobku a 2 997,91euro za náklady na obhajobu v trestnom konaní) ako aj nárok na odškodnenie za nemajetkovú ujmu vo výške 100,-euro za každý deň vo väzbe, čo predstavuje spolu za 628 dní sumu 62 800,- euro, ako aj nemajetkovú ujmu vo výške 200 000,- euro za škodu spôsobenú na zdraví, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, na mene a za neoprávnené zásahy do súkromia. Odporca žiadal žalobný návrh ako nedôvodný zamietnuť. Nárok o náhradu škody spôsobenej väzbou nie je dôvodný už len preto, že si navrhovateľ väzbu zavinil sám, čím je v zmysle § 5 ods. 2 písm. a) zákona č. 58/1969 Zb. vylúčený vznik jeho nároku na náhrady škody od štátu. Za nezákonné rozhodnutie nemožno považovať žiadne rozhodnutie v trestnom konaní navrhovateľa, keďže žiadne rozhodnutie nebolo po svojej právoplatnosti zrušené pre nezákonnosť. Nie sú tak splnené zákonné podmienky ustanovenia § 4 ods. 1 zák. č. 58/1969 Zb.. Rovnako tak nebolo preukázané, že by akýkoľvek orgán v trestnom konaní nedovoleným spôsobom zasiahol do práv žalobcu. Pokiaľ tieto orgány vykonávali dôvodné procesné úkony predpokladané a dovolené právnym poriadkom, pričom neprekročili zákonom stanovené medze, nie je možné hovoriť o nesprávnom postupe týchto orgánov. Postup orgánov v prípravnom konaní ešte nie je rozhodnutím o vine obvineného, ktorá sa v priebehu trestného konania dokazuje, respektíve preveruje. Preto s konečnou platnosťou o vine a treste rozhoduje až súd. Oslobodenie obžalovaného spod obžaloby automaticky neznamená, že orgány činné v trestnom konaní postupovali nesprávne, respektíve nezákonne. Oslobodzujúci rozsudok je len jednou z alternatív ukončenia trestného konania. Možnosť odlišného posúdenia právneho a skutkového stavu orgánmi činnými v trestnom konaní a súdmi je zákonom predpokladaný, jeho dôsledkom však nie je popretie celej fázy prípravného konania. Pokiaľ ide o uplatňovanú majetkovú škodu a ušlý zárobok, odporca namietol, že nie je preukázané, že majetok žalobcu sa zmenšil o vyčíslené trovy obhajoby, že tieto uhradil. Ušlý zárobok odporca rovnako považoval za nepreukázaný a účelovo uplatnený nárok. V časti nemajetkovej ujmy taktiež namietol, že nie sú splnené zákonné predpoklady pre priznanie jej náhrady. Existujú pochybnosti o dôveryhodnosti osoby navrhovateľa, ktoré vyplývajú z viacerých listinných dokladov. Navrhovateľ figuroval ako spoločník alebo konateľ v rôznych skrachovaných spoločnostiach (napr. COMMP TRADING, s.r.o., FM-COMMP TRADING s.r.o., KVESTOR Q s.r.o., EBERT, s.r.o., FM Agro, s.r.o.). Nemožno potom vidieť väzbu navrhovateľa ako príčinu tvrdeného zásahu do postavenia medzi podnikateľmi. Navrhovateľ bol navyše v minulosti aj trestne stíhaný. V priebehu súdneho konania navrhovateľ podaním doručeným tunajšiemu súdu 26.7.2012 zobral späť žalobný návrh v časti náhrady majetkovej ujmy vo výške 137 315,57euro (134 317,66 euro za stratu na zárobku a 2 997,91 euro za náklady na obhajobu v trestnom konaní). Zotrval na žalobnom návrhu v časti nároku na odškodnenie nemajetkovej ujmy vo výške 100,- euro za každý deň vo väzbe ( za 628 dní - 62 800,- euro). A nemajetkovej ujmy vo výške 200 000,- euro za škodu spôsobenú na zdraví, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, na mene a za neoprávnené zásahy do súkromia, ktoré spôsobili nesprávne a nezákonné postupy a rozhodnutia policajných orgánov, prokuratúry a Okresného súdu Bratislava 1 na základe, ktorých bolo začaté trestné konanie proti navrhovateľovi a toto nebolo zastavené, hoci na zastavenie existovali zákonné dôvody. Uznesením zo dňa 3.12.2012 č.k 11C 135/2011-151 súd v späťvzatej časti konanie zastavil a odporcovi v tejto časti konania náhradu trov konania nepriznal. Uznesenie je právoplatné. Po tejto úprave žalobného petitu predmetom konania zostala náhrada nemajetkovej ujmy za väzbu a za vedenie trestného stíhania voči navrhovateľovi na podklade nezákonných rozhodnutí - uznesení o vznesení obvinenia. Po vykonanom dokazovaní súd konštatoval, že tieto nároky nemožno stotožňovať, a preto u každého z nich osobitne skúmal existenciu zákonných predpokladov pre ich priznanie. K nároku na nemajetkovú ujmu za väzbu uviedol nasledovné: poukázal na ustanovenia § 27 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., podľa ktorého sa zodpovednosť za škodu podľa tohto zákona vzťahuje na škodu spôsobenú rozhodnutiami, ktoré boli vydané odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona (1.7.2004) a na škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona (1.7.2004). Ďalej poukázal na ustanovenia § 1 ods. 1,2; 5 ods. 1, 2; 9 ods. 1, 2; zákona č. 58/1969 Zb.. Konštatoval, že o väzbe navrhovateľa bolo rozhodnuté uznesením Krajského súdu v Bratislave zo dňa 9.5.2003 sp. zn. 7Tpo/2/03, t.j. za účinnosti zákona č. 58/1969 Zb., v dôsledku čoho bolo potrebné na predmetnú vec aplikovať tento zákon. Na tejto skutočnosti nič nemení ani to, že navrhovateľ bol určitú časť vo väzbe aj za účinnosti zákona č. 514/2003 Z.z., nakoľko rozhodnutie, ktorým bol navrhovateľ do väzby zobratý (t.j. navrhovateľom označené ako nezákonné) bolo vydané ešte za účinnosti zákona č. 58/1969 Zb. (pričom ďalšie rozhodnutia o väzbe označené v žalobnom návrhu boli už len rozhodovaním o žiadosti navrhovateľa na prepustenie z väzby). Rozhodujúcim bolo preto rozhodnutie o vzatí do väzby z 9.5.2003. Hoci zákon č. 58/1969 Zb. vo svojich ustanoveniach neupravuje náhradu nemajetkovej ujmy, aj v prípade „nezákonnej" väzby je takýto nárok daný za predpokladu splnenia podmienok pre odškodnenie upravených v citovanom ustanovení § 5 zákona č. 58/1969 Zb. Z tohto ustanovenia vyplývajú dve podmienky pre priznanie nároku na náhradu škody (a tým aj nemajetkovej ujmy): za väzbu a to že osoba, na ktorej bola väzba vykonaná, musela byť spod obžaloby právoplatne oslobodená; a to, že osoba, na ktorej bola väzba vykonaná, si ju nezavinila sama, najmä (demonštratívne) tým, že pokusom o útek alebo iným svojím konaním dala príčinu pre obavy, ktoré boli dôvodom väzby alebo jej predĺženia. Podľa názoru súdu navrhovateľ nepochybne spĺňa prvú z uvedených podmienok tým, že bol spod obžaloby právoplatne oslobodený, ale nespĺňa druhú podmienku, pretože si väzbu zavinil sám. Odpoveď na túto otázku, možno nájsť v odôvodneniach rozhodnutí (uznesení) Krajského súdu v Bratislave, na podklade ktorých bol navrhovateľ vzatý do väzby. Z odôvodnenia uznesenia Krajského súdu Bratislave zo dňa 9. 5. 2003 sp. zn. 7Tpo/2/03, na základe ktorého bol navrhovateľ vzatý do väzby, vyplynulo, že obvinený navrhovateľ bol hlásený k trvalému pobytu v C., na E. Č. XX. Na uvedenej adrese sa však nezdržiaval, a podľa jeho udania sa zdržiaval bez prihlásenia v C. na E. V. číslo XX. Od začatia trestného stíhania vo veci samej sa pokúšal vyšetrovateľ viackrát kontaktovať s obvineným navrhovateľom, o čom svedčia aj záznamy zo dňa 17.8.2000 a 9.10.2000, kedy obvinený prisľúbil vyšetrovateľovi, že sa dostaví na úkony potrebné pre orgány činné v trestnom konaní, avšak tak neurobil. Aj ďalšie záznamy svedčili o tom, že obvineného sa nepodarilo zabezpečiť pre účely orgánov činných v trestnom konaní ani zo Španielska. U obvineného tak boli splnené väzobné dôvody v zmysle ustanovenia § 67 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku (tzv. úteková väzba). Navrhovateľ nemal trvalý pobyt a nebolo ani zistené, že by mal stále bydlisko, na ktorom by sa neprerušovane aj zdržiaval. Keďže ho nebolo možné zabezpečiť pre účely trestného konania zo žiadnych adries na Slovensku a ani zo Š., bola dôvodná obava, že v prípade prepustenia z väzby na slobodu by tento mohol ujsť alebo sa skrývať, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu alebo, prípadne trestu. Rovnako aj ďalšie rozhodnutia o ponechaní navrhovateľa vo väzbe poukazovali na tieto skutočnosti. V zahraničí na všetkých ohlásených adresách navrhovateľ zásielky polície nepreberal, na úkony vyšetrovateľa sa nedostavoval, hoci toto vyšetrovateľovi telefonicky prisľúbil. Navrhovateľ bol z väzby prepustený až na základe uznesenia Okresného súdu Bratislava 1 zo dňa 17.1.2005 sp. zn. 2T/20/04, avšak nie preto, že by odpadli dôvody útekovej väzby, ale len preto, že predmetné trestné konanie trvalo príliš dlho. Trestné konanie sa dovtedy od podania prvej obžaloby nepodarilo ukončiť, pričom sa tak stalo bez toho, aby obžalovaný navrhovateľ mal na tom podiel viny. Súd preto v prejednávanej veci dospel k záveru, že si navrhovateľ svojim správaním zapríčinil väzbu sám. Nešlo o prípad tzv. kolúznej väzby, prípadne väzby z dôvodu zamedzenia v pokračovaní trestnej činnosti, ale o prípad útekovej väzby, ktorá je práve typická tým, že ju môže svojim konkrétnym správaním vyvolať samotný obvinený. U navrhovateľa došlo ku konkrétnemu konaniu (správaniu) - nedostavovanie sa na výsluchy, nepreberanie zásielok, nezdržiavanie sa na adresách resp. neexistencia stáleho bydliska - ktoré odôvodnili jeho väzobné stíhanie. Rovnako nemožno bez ďalšieho opomenúť ani skutočnosť, že navrhovateľ sa konaní, popísaných v skutkovej vete rozsudkov, aj skutočne dopustil. Nebol za ne trestne zodpovedný len preto, že mu nebol dokázaný podvodný úmysel v čase spáchania týchto skutkov resp. že predmetné správanie bolo posudzované v rovine obchodnoprávnej a nie trestnoprávnej. Súd tak vyhodnotil, že navrhovateľovi nevznikol nárok na náhradu nemajetkovej ujmy za väzbu, keďže si túto sám svojim správaním privodil (zavinil), v dôsledku čoho došlo k naplneniu podmienky uvedenej v § 5 ods. 2 písm. a) zákona č. 58/1969 Zb., ktorá priznanie náhrady škody za väzbu vylučuje. K nároku na nemajetkovú ujmu za vedenie trestného stíhania resp. titulom nezákonného rozhodnutia - uznesenia o vznesení obvinenia, súd uviedol nasledovné: Poukázal navyše aj na ustanovenia podľa § 18 ods. 1 a 20 zákona č. 58/1969 Zb, a ustanovenia § 442 ods. 1; 443 Občianskeho zákonníka. Konštatoval, že navrhovateľ za nezákonné rozhodnutia označil aj uznesenia o vznesení obvinenia, ktoré boli vydané v trestnom konaní, popísané v žalobnom návrhu. Keďže k vydaniu týchto uznesení došlo pred 1.7.2004, bolo rovnako potrebné na posudzovaný prípad aplikovať ustanovenia zákona č. 58/1969 Zb. (§ 27 zákona č. 514/2003 Z.z.). Uznesenia o vznesení boli vydané dňa 11.12.2002 a 5.5.2003, ktoré navrhovateľ neúspešne napadol sťažnosťami. Následne bolo voči nemu nedôvodne vedené trestného konanie. Ohľadne skutkov, ktorých sa mal dopustiť, nebolo preukázané, že by tieto (aj keď sa stali) boli trestnými činmi a preto bol spod obžaloby oslobodený. Súd sa zaoberal otázkou, či oslobodenie spod obžaloby môže mať z hľadiska ustanovenia § 4 citovaného zákona rovnaký význam ako ich zrušenie pre nezákonnosť. Zobral pritom do úvahy, že po oslobodení spod obžaloby neprichádza do úvahy podanie opravného prostriedku proti uzneseniu o vznesení obvinenia, lebo z hľadiska trestného konania je to bezpredmetné. Záporná odpoveď na položenú otázku by nezodpovedala zmyslu právnej úpravy zodpovednosti štátu obsiahnutej v zákone č. 58/1969 Zb ako aj v zákone č. 514/2003 Z.z.. Tá sleduje, aby každá zákonom predpokladaná majetková ujma spôsobená nesprávnym či nezákonným zásahom štátu proti fyzickej osobe bola odčinená. Záporná odpoveď by viedla k tomu, že fyzická osoba, proti ktorej bolo vznesené obvinenie by musela niesť materiálne dôsledky takéhoto rozhodnutia aj keď sa ukázalo nesprávnym a trestné konanie skončilo tak, že na ňu treba hľadieť ako na nevinnú. So zreteľom na uvedené, bolo by namieste na položenú otázku odpovedať kladne, avšak iba za predpokladu, že to dovoľuje výklad ustanovenia § 4 zákona č. 58/1969 Zb.. Systematickým a logickým výkladom tohto zákonného ustanovenia a tiež jeho porovnaním s ustanoveniami § 5 a § 6 zákona č. 58/1969 Zb. treba vyvodiť, že zastavenie trestného stíhania a oslobodenie spod obžaloby majú v zmysle ustanovenia § 4 citovaného zákona rovnaké dôsledky, ako zrušenie uznesenia o vznesení obvinenia pre nezákonnosť, ak k nim došlo z určitých dôvodov, a to v podstate preto, že predpoklad o spáchaní trestného činu vyslovený v uznesení o vznesení obvinenia nebol potvrdený. Dôvody, pri ktorých zastavenie trestného stíhania a oslobodenie spod obžaloby z hľadiska zodpovednosti štátu za škodu nemajú rovnaký význam ako zrušenie uznesenia o vznesení obvinenia, vyplývajú z ustanovenia § 5, § 6 citovaného zákona, ktoré (najmä z hľadiska systematického výkladu) treba použiť analogicky, lebo koncepcia a zmysel všetkých ustanovení zákona by mali byť rovnaké. Tieto ustanovenia jednoznačne vymedzujú prípady, kedy poškodený nemá právo na náhradu škody, spôsobenej rozhodnutím o väzbe a o treste (ide o negatívne vymedzenie). Z toho súd vyvodil jednoznačný záver, že ten, proti ktorému bolo trestné stíhanie zastavené, alebo ten, kto bol spod obžaloby oslobodený, má pri splnení ďalších zákonných predpokladov podľa ustanovení § 1 až § 4 zákona č. 58/1969 Zb. zásadne právo na náhradu škody spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia. Uvedené právo nemá ten, kto si obvinenie zavinil sám a ten, kto bol spod obžaloby oslobodený alebo bolo proti nemu trestné stíhanie zastavené len preto, že nie je za spáchaný trestný čin zodpovedný, alebo že mu bola udelená milosť, alebo že trestný čin bol amnestovaný (prípadne ďalšie prípady uvedené v §5 a 6). Vzhľadom na to mal súd nepochybne za preukázané, že uznesenia o vznesení obvinenia zo dňa 11.12.2002 a 5.5.2003 vykazujú všetky znaky nezákonného rozhodnutia v zmysle citovaných ustanovení zákona č. 58/1969 Zb. ako aj zákona č. 514/2003 Z.z.. Na vznik nároku na náhradu škody spôsobenej takýmto nezákonným rozhodnutím, sa vyžaduje aj vznik škody (nemajetkovej ujmy) a najmä existencia príčinnej súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím a vznikom škody (nemajetkovej ujmy). V tejto súvislosti súd poukázal na ustanovenia §442 OZ, podľa ktorého sa uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk. Konštatoval, že skutočnú škodu však nemožno obmedziť len na škodu spôsobenú na veciach. Pod pojem tzv. skutočná škoda treba zahrnúť aj škodu, ktorú poškodený utrpel na iných majetkových právach, alebo aj ujmu, ktorú poškodený utrpel na zdraví, resp. na živote. Skutočnou škodou je aj ujma, ktorá vznikla poškodenému tým, že bol nútený vynaložiť náklady na prepravu osoby alebo nákladu, ďalej sem patria aj náklady vynaložené a vzniknuté v spojitosti s uplatnením nároku v trestnom alebo občianskoprávnom konaní. Existencia príčinnej súvislosti musí byť v každom konkrétnom prípade bezpečne preukázaná, nemožno ju len predpokladať. S ohľadom na skutočnosť, že vznik škody (nemajetkovej ujmy) nemá spravidla iba jednu príčinu, treba rozlišovať medzi príčinami hlavnými a príčinami vedľajšími. Treba mať preto na zreteli, že ak majú byť splnené podmienky zodpovednosti, protiprávny úkon musí byť následkom aspoň jednej z hlavných príčin. Vzťah medzi protiprávnym úkonom a vznikom škody (nemajetkovej ujmy) musí byť bezprostredný a nie sprostredkovaný. Súd preto skúmal, či predmetné nezákonné rozhodnutia (uznesenia o vznesení obvinenia) boli jednou z hlavných (bezprostredných) príčin vzniku nemajetkovej škody (ujmy) navrhovateľa. K náhrade nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 58/1969 Zb. súd uviedol, že trestné stíhanie predstavuje vždy závažný zásah do osobnej slobody jednotlivca a vyvoláva i ďalšie negatívne dopady na jeho osobný život a životný osud. Zasahuje do súkromného života jednotlivca, do jeho cti a dobrej povesti, preto je spôsobilé, okrem porušenia práva na osobnú slobodu garantovaného čl. 17 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, obmedziť, či porušiť aj jeho právo na rešpektovanie a ochranu súkromného a rodinného života, dôstojnosti, osobnej cti a dobrej povesti tak, ako to zaručuje čl. 19 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky. Je teda nepochybné, že trestné stíhanie, ktoré bolo realizované v rozpore so zákonom, resp. ústavným poriadkom, je spôsobilé vyvolať vedľa vzniku materiálnej škody aj vznik nemateriálnej ujmy vo sfére osobnostných práv. Je síce pravdou, že zákon č. 58/1969 Zb. vo svojich ustanoveniach náhradu nemajetkovej ujmy neupravuje, táto skutočnosť však sama o sebe podľa súdu neznamená, že takúto náhradu nie je možné priznať. Z ustanovenia § 20 tohto zákona v spojení s § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka totiž vyplýva, že sa uhrádza skutočná škoda a to, čo poškodenému ušlo (ušlý zisk). Všeobecne sa v právnej teórii a praxi považuje za škodu ujma, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného. Podľa ustanovení Občianskeho zákonníka upravujúcich náhradu škody sa nemateriálna ujma neodškodňuje s výnimkou, ktorou je odškodnenie bolesti a sťaženia spoločenského uplatnenia pri škode na zdraví, a od účinnosti zákona č. 526/2002 Z.z. aj s výnimkou škody spôsobenej niektorým trestným činom korupcie. Napriek tomu, však na danú vec treba aplikovať aj príslušné články Ústavy SR o ľudských právach a základných slobodách, ktoré sú súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky. Všeobecné súdy v občianskom súdnom konaní sú totiž povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na konkrétny prípad v súlade s ústavou alebo medzinárodnou zmluvou podľa článku 11 Ústavy SR, a sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. V tejto súvislosti súd poukázal na článok. 1; 17 ods. 2; 46 ods. 3 Ústavy SR. Pri výklade zákona č. 58/1969 Zb. tak, aby bol tento výklad konformný s ústavou treba prijať záver, že pod pojmom náhrada škody treba rozumieť aj škodu vo forme nemajetkovej ujmy. Zákon č. 514/2003 Z.z. už tento pojem výslovne upravuje, pričom jeho cieľom je to isté ako u zákona č. 58/1969 Zb. - odškodniť osoby za škodu, ktorá im vznikla nezákonným rozhodnutím prípadne nesprávnym úradným postupom orgánov štátnej moci. Keby sa nepripustila možnosť odškodnenia nemajetkovej ujmy, ktorá vznikla nezákonným rozhodnutím orgánu štátu podľa zákona č. 58/1969 Zb., tak by poškodené osoby, ktorým škoda vznikla z tohto dôvodu pred účinnosťou zákona č. 514/2003 Z.z., boli oproti osobám, ktorým škoda vznikla z toho istého dôvodu, avšak už za účinnosti zákona č. 514/2003 Z.z. znevýhodnené a nedošlo by u nich k odškodneniu nemajetkovej ujmy, ktorá im preukázateľne vznikla (denegatio justitie). Tieto osoby by nemali k dispozícii žiadny účinný právny prostriedok nápravy a odškodnenia za nemajetkovú ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím orgánu štátu. V prejednávanej veci sa voči navrhovateľovi viedlo viac ako 7 rokov trestné stíhanie, ktoré sa skončilo oslobodzujúcim rozsudkom z dôvodu, že skutok nebol trestným činom. Počas tohto obdobia bol navrhovateľ vystavený stresu, úzkosti a frustrácii. Inú formu nápravy a odškodnenia nemajetkovej ujmy mu pritom nepriznáva ani aplikácia ustanovení § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka, a ani aplikácia § 420 a nasl. Občianskeho zákonníka. Toto ustanovenie totiž je založené na súkromnoprávnej báze a možno sa ho domáhať len pri zásahu, ktorý bol uskutočnený v súkromnoprávnej rovine. Pri výkone verejnej moci však orgány štátu konajú ako nadriadené subjekty (t.j. je tu vzťah nadriadenosti a podriadenosti), a to najmä v oblasti verejného práva, kde možno zaradiť aj odvetvie práva trestného. Je teda zrejmé, že osoba, proti ktorej sa vedie trestné stíhanie, je povinná sa procesným úkonom orgánov činných v trestnom konaní podriadiť. Aj medzinárodné dokumenty v súvislosti s náhradou za ujmy utrpené následkom porušenia ľudských práv používajú terminológiu "spravodlivá náhrada škody", "náhrada v peniazoch", "plná náhrada za akúkoľvek stratu alebo ujmu", pričom spravodlivá náhrada má obsahovať reštitúciu (navrátenie majetku alebo platbu za utrpenú ujmu alebo stratu, náhradu výdavkov vzniknutých ako dôsledok toho, že osoba sa stala obeťou /poškodenou) a kompenzáciu (ak reštitúcia už možná nie je, alebo ak spravodlivá náhrada nie je postačujúca). Súd tak dospel k záveru, že u navrhovateľa je daný právny nárok aj na náhradu nemajetkovej ujmy z dôvodu nezákonného uznesenia o vznesení obvinenia a následného vedenia trestného stíhania. Pokiaľ ide o vyjadrenie miery, akou bola zásahom znížená dôstojnosť alebo vážnosť osoby navrhovateľa v spoločnosti, treba vychádzať z následnej reakcie, ktorú zásah vyvolal v rodinnom, pracovnom, podnikateľskom, či inom prostredí navrhovateľa. Túto mieru súd ustálil po vykonanom dokazovaní a mal za to, že sa preukázala reakcia svedčiaca o znížení dôstojnosti a vážnosti navrhovateľa v spoločnosti. V tomto smere vypočul navrhovateľa a ním navrhnutých svedkov. Z výsluchu navrhovateľa zistil, že z väčšej časti navrhovateľ tvrdil, že mu nemajetková ujma vznikla tým, že bol vo väzbe. Uviedol, že tým, že bol vo väzbe mu vznikla obrovská škoda, či už na zdraví alebo aj v podnikaní, keďže bol predtým športovo činný. Keď sa vrátil z väzby už nemohol podnikať, bolo poškodené jeho meno. Vyplýva z toho, že škoda vo forme nemajetkovej ujmy navrhovateľovi vznikla predovšetkým z dôvodu jeho väzobného stíhania, a nie z dôvodu nezákonných rozhodnutí. Aj ďalší v súdnom konaní vypočutí svedkovia U. Z., U. Z., Z. Č., P.. S. E. B. S.. Z. E. viac menej potvrdili, že najväčší zásah do osobnostných práv navrhovateľa vyvolalo väzobné stíhanie navrhovateľa, a nie samotné vedenie trestného stíhania na podklade uznesení o vznesení obvinenia. Ich výpoveďami sa dostatočne nepreukázala reakcia svedčiaca o negatívnych dopadoch na osobnostnú sféru navrhovateľa z dôvodu trestného stíhania za podvod, ale sa skôr preukázali negatívne dopady z dôvodu jeho väzobného stíhania. Tieto dopady však súd nemohol pri svojom rozhodovaní brať na zreteľ, nakoľko väzbu si navrhovateľ zavinil sám svojím správaním. Na druhej strane nemožno opomenúť, že už samotné trestné stíhanie (bez ohľadu na to o aký trestný čin ide) predstavuje vždy závažný zásah do osobnej slobody jednotlivca a vyvoláva i ďalšie negatívne dopady na jeho osobný život a životný osud. Zasahuje do súkromného života jednotlivca, do jeho cti a dobrej povesti, preto je spôsobilé, okrem porušenia práva na osobnú slobodu garantovaného čl. 17 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, obmedziť, či porušiť aj jeho právo na rešpektovanie a ochranu súkromného a rodinného života, dôstojnosti, osobnej cti a dobrej povesti tak, ako to zaručuje čl. 19 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky. Je teda nepochybné, že trestné stíhanie, ktoré bolo realizované v rozpore so zákonom, resp. ústavným poriadkom, je spôsobilé vyvolať vedľa vzniku materiálnej škody aj vznik nemateriálnej ujmy vo sfére osobnostných práv. V prejednávanej veci navyše trestné stíhanie navrhovateľa trvalo príliš dlho na to, aby súdy v konečnom dôsledku konštatovali, že skutky neboli trestnými činmi, ale len obchodnoprávne spory. Navrhovateľ bol po celé toto obdobie vystavený frustrácii a neistote, ako dopadne jeho trestné stíhanie, hoci od počiatku nešlo o trestné činy. Podľa súdu preto nepostačuje ako odškodnenie obyčajné skonštatovanie porušenia práva, ale je namieste priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Je nepochybné, že predmetné trestné stíhanie zanechalo stopy na psychike navrhovateľa, keď tento z hľadiska viktimácie je "obeťou" predmetného trestného konania. Najmä existencia terciálnej viktimácie u navrhovateľa má pre neho doživotné následky. Výšku náhrady nemajetkovej ujmy možno určiť s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo. Súd, prihliadol predovšetkým na to, že predmetná kauza (trestné stíhanie za podvod) zasiahla do mimoriadne citlivej oblasti života navrhovateľa - občianskej bezúhonnosti, cti a vážnosti v spoločnosti. Navrhovateľ bol v rozpore so skutočnosťou označený za "páchateľa protiprávnej činnosti závažného charakteru", ktorá je všeobecne považovaná za protispoločenskú a nemorálnu a ako taká je spoločnosťou odsudzovaná. Túto ujmu nie je možné odstrániť už ničím, len priznaním nemajetkovej ujmy. Z vykonaného dokazovania je zrejmé, že navrhovateľovi, napriek tomu, že bol právoplatne oslobodený spod obžaloby, sa doposiaľ nikto (žiadny z predstaviteľov odporcu) za zásah do jeho osobnostných práv neoprávneným trestným stíhaním neospravedlnil, ani inak neodstránil následky tohto zásahu v takej miere, že by bolo možné zvažovať, že sa mu dostalo aspoň v minimálnom rozsahu primeraného zadosťučinenia. Pokiaľ ide o samotnú výšku priznaného odškodnenia, súd poukázal na to, že v konaní boli predložené aj ďalšie dôkazy, ktoré neumožňovali priznať navrhovateľovi odškodnenie nemajetkovej ujmy vo väčšom rozsahu ako mu bolo priznaných 5 000,-EUR. Súd musel prihliadnuť na to, že navrhovateľ bol aj v minulosti trestne stíhaný za trestné činy hospodárskeho charakteru (špekulácia - rozhodnutie z 19.6.1985 sp. zn. 1T/10/85, kde bol navrhovateľovi uložený trest odňatia slobody nepodmienečne na 4 roky a 6 mesiacov, špekulácia a porušovanie predpisov o obehu tovaru v styku s cudzinou - rozhodnutie z 5.2.1987 sp. zn. 1T/29/86, kde bol navrhovateľovi uložený trest odňatia slobody nepodmienečne na 6 rokov). Tieto skutočnosti mal súd preukázané odpisom z registra trestov. Rovnako, pokiaľ išlo o podnikateľské aktivity navrhovateľa, súd v zhode s tvrdením odporcu, z výpisov z obchodného registra zistil, že navrhovateľ figuruje resp. figuroval ako spoločník alebo konateľ v rôznych skrachovaných spoločnostiach, napr. v spoločnosti COMMP TRADING, s.r.o. (zrušenej súdnym rozhodnutím bez likvidácie, zamietnutý návrh na vyhlásenie konkurzu pre nedostatok majetku, vymazaná dňa 24.4.1998), FM COMMP TRADING, s.r.o. (so základným imaním vo výške 100.000,- Sk nedosahujúcim povinnú výšku základného imania už od 1.2.1998, spoločnosť zrušená súdnym rozhodnutím bez likvidácie, ex offo výmaz), KVESTOR Q, s.r.o. (prebiehajúci konkurz). Prípadne v spoločnostiach, ktorých základné imanie ani nedosahuje požadovanú minimálnu výšku 5.000,-EUR, čím je daný tiež dôvod na ich ex offo zrušenie: EBERT s.r.o. (základné imanie 100.000,-Sk), FM Agro, s.r.o. (základné imanie 100.000,-Sk). Navyše sám navrhovateľ tvrdil, že mu znemožnila pokračovať v podnikaní práve skutočnosť, že bol vo väzbe, a nie skutočnosť, že bol trestne stíhaný. Výšku priznanej nemajetkovej ujmy nemohlo podľa súdu zvýšiť ani navrhovateľove tvrdenie o tom, že sa mu zhoršil zdravotný stav. K zhoršeniu zdravotného stavu (podľa tvrdení samotného navrhovateľa) malo u neho nastať vo väzbe a teda v priamej príčinnej súvislosti s väzobným stíhaním. Výšku priznanej nemajetkovej ujmy napokon nemohol zdravotný stav navrhovateľa ovplyvniť aj preto, že ani z predložených lekárskych správ nevyplýva, že ochorenia navrhovateľa (chronická venózna incuficiencia, dýchavica, cukrovka) boli vyvolané práve trestným stíhaním, v dôsledku čoho absentuje priama príčinná súvislosť medzi vedením trestného stíhania a poškodením zdravia navrhovateľa (pokiaľ ide o cukrovku, touto podľa vyjadrenia samotného navrhovateľa, trpel ešte pre vznesením obvinenia). Napokon, ak navrhovateľ mal za to, že mu vznikla škoda na zdraví, mal o jej bodovom ohodnotení predložiť lekársky posudok, v ktorom by bolo obodované poškodenie zdravia, pričom by v ňom bola uvedená aj príčina ochorení. V tomto smere súd poukazuje na to, že škoda na zdraví nepredstavuje nemajetkovú ujmu. Ide o samostatný nárok nezávislý od priznania nemajetkovej ujmy. Kým výška nemajetkovej ujmy je ponechaná na úvahe súdu a jej zisťovanie závisí od okolností ako sú napr. osoba poškodeného, jeho doterajší život, miera zásahu, charakter dotknutého osobnostného práva a pod.; zisťovanie výšky škody na zdraví sa určuje bodovým ohodnotením v lekárskom posudku, ktorý je východiskom pre jej priznanie. Je teda zrejmé, že ide o dva samostatné nároky, a že nie je možné poškodenie zdravia stotožňovať s nemajetkovou ujmou. Ak navrhovateľ chcel dosiahnuť aj odškodnenie za škodu na zdraví, musel by o jej bodovom ohodnotení predložiť lekársky posudok príp. navrhnúť dokazovanie v tomto smere (a len za predpokladu, že by takýto nárok aj vopred predbežne prerokoval) a musel by takýto nárok uplatniť aj v žalobnom návrhu (čo sa však nestalo). Súd tak dospel k záveru, že navrhovateľovi prináleží náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorú určil s prihliadnutím na intenzitu, rozsah, ohlas, osobu navrhovateľa a jeho doterajší život, ako aj na dĺžku trvania neoprávneného zásahu, a ako primeranú vyhodnotil priznanú čiastku 5 000,- Eur. O trovách konania rozhodol súd podľa § 142 ods. 2 O.s.p.,. Navrhovateľ mal vo veci len čiastočný úspech, v časti požadovanej nemajetkovej ujmy za vedenie trestného stíhania, a to len vo výške 5.000,- Eur. Súd preto rozhodol tak, že náhradu trov konania nepriznal ani jednému z účastníkov konania. Proti rozsudku podali odvolania obaja účastníci konania. Odporca v odvolaní zo dňa 24.10.213 napadol priznávajúcu časť rozsudku a v zásade zopakoval svoju obranu z prvostupňového konania. K právnemu názoru, že za nezákonné nemožno považovať sporné uznesenie o vznesení obvinenia, pretože nebolo zrušené pre nezákonnosť, poukázal aj na nález Ústavného súdu ČR sp. zn. ÚS 165/2002, podľa ktorého nemožno paušálne považovať za nezákonné každé vznesenie obvinenia, ktoré nevyústilo do právoplatného odsudzujúceho rozsudku. ďalej poukázal na rozsudok Krajského súdu v Bratislave č.k. 8Co/251/2010-103, ktorý pre akéto prípady zdôraznil nevyhnutnosť prihliadať aj na osobitné okolnosti konkrétnej trestnej veci. V predmetnej trestnej veci sám súd konštatoval, že navrhovateľ sa popísaných skutkov skutočne dopustil, avšak nebol odsúdený len preto, že mu nebol dokázaný podvodný úmysel v čase ich spáchania. Odporca upozorňoval aj na to, že v priebehu trestného konania navrhovateľ poskytoval protirečivé výpovede. Pri rozhodovaní o náhrade nemajetkovej ujmy za nezákonné rozhodnutie bola hlavným východiskom dĺžka trestného konania, ktorú súd považoval za neprimerane dlhú. Touto otázkou sa však súd vôbec nebol oprávnený zaoberať, pretože navrhovateľ si z tohto dôvodu nárok neuplatnil. Súd tak rozhodol nad skutkový rámec žaloby a prekročil žalobný návrh. Tým aj odňal odporcovi možnosť konať pred súdom, keďže táto otázka nebola predmetom prvostupňového konania. Odporca ďalej zdôraznil, že zákon č. 58/1969 Zb. náhradu nemajetkovej ujmy neupravuje. Súd namiesto aplikácie platného zákona, svojvoľne jeho ustanovenia modifikoval, čím neprípustne zasiahol do moci zákonodarnej. Výklad definície škody ako škody majetkovej aj nemajetkovej je založený na svojvoľnom výklade súdu. Na tom nič nemení ani skutočnosť, že zákon č. 514/2003 Z.z. už priznal možnosť priznania náhrady nemajetkovej ujmy. Podľa čl. 51 ods. 1 Ústavy SR ustanovenia článkov 42, 44 a 46 možno aplikovať výlučne v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú. Hoci v konaní nebola preukázaná ani príčinná súvislosť medzi tvrdenou ujmou a vznesením obvinenia, súd nesprávne vychádzal z prezumpcie vzniku ujmy. Jednotlivé zistené okolnosti nenasvedčovali potrebe priznať navrhovateľovi náhradu v peniazoch. Súd mu ich napriek tomu priznal v neprimeranej výške. Odporca v konaní upozorňoval, že navrhovateľ nemal záujem na objasnení trestnej veci a komplikoval priebeh trestného konania. Sú tu navyše aj pochybnosti o osobe navrhovateľa. Nie je však zrejmé ako to súd zohľadnil v rozsudku. Odporca preto žiada, aby odvolací súd v napadnutej časti rozsudok zmenil a žalobný návrh zamietol. Neuplatnil si náhradu trov odvolacieho konania. Navrhovateľ v odvolaní zo dňa 31.10.2013 napadol zamietajúcu časť rozsudku. V odvolaní zopakoval všetky dôvody podaného žalobného návrhu. Zdôraznil, že súd v rozhodnutí vôbec nevzal do úvahy, že v trestnom konaní bol navrhovateľ niekoľkokrát predloženými uzneseniami okresného súdu prepustený z väzby, pretože súd dospel k záveru, že neexistujú dôvody tzv. útekovej väzby. Navrhovateľ sa o svojom trestnom stíhaní dozvedel až v deň jeho zadržania, neskrýval sa a celý čas bol riadne prihlásený na pobyt. Preto nie je možné, aby si väzbu zavinil sám a to ani z nedbanlivosti. Poukázal aj na rozsudok NS SR sp. zn. 4Cdo/177/2005, podľa ktorého je ustanovenie § 5 ods. 2 zák. č. 58/1969 Z.z. v rozpore s čl. 5 ods. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, pričom tento Dohovor má podľa čl. 154c ústavy prednosť pred zákonom, ak zabezpečuje širší rozsah ústavných práv a slobôd. V tomto rozhodnutí sa najvyšší súd vyjadril aj k odškodňovaniu za väzbu, avšak súd sa tým v rozsudku nezaoberal. Aj z rozhodnutia ESĽP vo veci sťažnosti proti Taliansku vyplýva, že sťažovateľ mohol žiadať odškodnenie za väzbu bez potreby dokazovať či bola zákonná alebo nie. V danom prípade aj ak by si ju zavinil sám. Priznaná suma 5 000,- Eur za viac ako 7 rokov prenasledovania nevinného človeka nie je spravodlivé a v právnom štáte nedostatočné. Najmä keď súdy priznávajú politikom a iným osobám odškodné v desiatkach tisícoch eur. Vplyv trestného stíhania a väzby na navrhovateľa bol v konaní preukázaný listinnými dôkazmi a svedkami, ktorých výpovede odvolateľ podrobne citoval. Navrhovateľ bol stíhaný viac ako 7 rokov, s väzbou v trvaní 628 dní, kvôli trestnému činu podvodu, ktorému chýbala subjektívna stránka. Pokiaľ ide o predchádzajúce trestné konania voči navrhovateľovi, poukázal na to, že bol v rokoch 1985 a 1987 odsúdený za špekuláciu na takom skutkovom základe, ktorá sa po roku 1990 posúdila ako podnikanie. V súvislosti s jeho podnikateľskými aktivitami, ktoré citoval súd v napadnutom rozsudku, zdôraznil, že spoločnosti FM COMMP TRADING, s.r.o., a EBERT, s.r.o., boli zrušené až po skončení jeho väzby, kedy nemal dostatok finančných prostriedkov. Konkurz na spoločnosť KVESTOR Q, s.r.o., a zrušenie spoločnosti COMMP TRADING, nastali až vtedy, keď v nich už navrhovateľ nefiguroval. Vo vzťahu k zhoršeniu zdravotného stavu navrhovateľa väzbou, súd nevzal do úvahy hlavne utrpenie navrhovateľa, že väzba zhoršuje jeho zdravotný stav a pocit bezmocnosti, ktorý prežíval. Domáha sa preto, aby odvolací súd zmenil napadnutý rozsudok a zaviazal odporcu zaplatiť navrhovateľovi nemajetkovú ujmu vo výške 262 800,- Eur a nahradiť mu trovy právneho zastúpenia vo výške 13 105,87 Eur. K odvolaniu odporcu sa navrhovateľ vyjadril podaním zo dňa 25.11.2013. K právnemu názoru odporcu na atribúty nezákonného rozhodnutia poukázal na uznesenie NS SR sp.zn. MCdo/15/2009, podľa ktorého zastavenie trestného stíhania znamená, že podozrenie zo spáchania trestného činu sa nepotvrdilo a vyšla tak najavo jeho nezákonnosť; a právny štát musí niesť objektívnu zodpovednosť za konanie svojich orgánov, ktoré zasiahli do základných práv jednotlivca. Ďalej zdôraznil, že už v podanom žalobnom návrhu si uplatnil nárok na náhradu nemajetkovej ujmy na základe nezákonnej väzby a poukázal na 9 nezákonných súdnych rozhodnutí vydaných v období od 9.5.2003 do 14.12.2004. Uplatnil si aj nárok v súvislosti s nezákonným postupom prokurátora, ktorý podal neopodstatnenú obžalobu, nesprávny postup súdu, ktorý konanie nezastavil už po prvom predbežnom prejednaní obžaloby a navyše navrhovateľa odsúdil rozsudkom zo dňa 5.12.2007. Svoje nároky si uplatnil za celé obdobie až do oslobodzujúceho rozsudku súdu. Je teda nepochybné, že navrhovateľ vychádzal aj zo skutočnosti, že bol trestne stíhaný po dobu 7-mich rokov, čo malo na neho značne nepriaznivé dôsledky. K aplikácii súdu zákona č. 58/1969 Zb. a zákona č. 514/2003 Z.z. navrhovateľ uviedol, že právne názory prvostupňového súdu sú v súlade s viacerými rozhodnutiami Najvyššieho súdu SR a ČR, a ESĽP. Navyše, dve z namietaných uznesení súdov v trestnom konaní boli vydané už za účinnosti zákona č. 514/2003 Z.z. Rovnako až v tomto čase boli vydané odsudzujúci aj oslobodzujúci rozsudok súdov. Trvá preto na petite svojho odvolania. V doplnenom podaní zo dňa 28.4.2015 navrhovateľ zdôraznil, že jeho trestné stíhanie trvalo ešte 6 rokov po nadobudnutí účinnosti zákona č. 514/2003 Z.z., a teda tento zákon sa vzťahuje aj na prejednávanú vec. V trestnom konaní navrhovateľ spochybnil správnosť záverov v rozhodnutiach o jeho ponechaní vo väzbe, pretože sa úmyselne vyhýba trestnému konaniu. Ani tento súd nespochybnil, že mu uznesenie o vznesení obvinenia bolo doručené až v čase, kedy bol zadržaný. Odporca sa k podanému odvolaniu navrhovateľa vyjadril podaním z 18.11.2013. K otázke zavinenia väzby navrhovateľom súhlasí so závermi súdu prvého stupňa, ktorý sa tým riadne a vyčerpávajúco zaoberal. Rozhodnutia okresného súdu o prepustení navrhovateľa z väzby boli zmenené odvolacím súdom a navrhovateľ bol ponechaný vo väzbe. Vyššiu mieru relevancie má práve posúdenie veci odvolacím súdom, čo vyplýva aj z princípu inštančnosti súdneho konania a právnej istoty. K tvrdeným následkom na osobný život navrhovateľa odporca zdôraznil, že je absurdné odvodzovať jeho ujmu od rozpadu s exmanželkou, s ktorou sa rozviedol dávno pred začatím sporného trestného stíhania. K podnikateľským aktivitám navrhovateľa odporca poukázal na to, že spoločnosti, v ktorých figuroval spravidla nedosahovali výšku zákonného imania už dávno predtým ako bol navrhovateľ vzatý do väzby. Preto navrhuje, aby odvolací súd rozsudok v zamietajúcej časti potvrdil. V doplnenom podaní zo dňa 9.4.2015 odporca poukázal na rozhodnutie NS S sp. zn. 6Cdo/37/2012 zo dňa 31.7.2012, podľa ktorého čl. 5 ods. 2 Dohovoru umožňuje odškodnenie obetí zatknutia alebo zadržania v rozpore so svojimi skoršími ustanoveniami za nezákonné zatknutie alebo zadržanie, a nie za celé stíhanie. Navrhovateľovi preto neprináleží náhrada nemajetkovej ujmy ani titulom obvinenia a ani titulom väzby. Krajský súd preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa v rozsahu podaných odvolaní, ktorými je viazaný (§ 212 ods.1 O.s.p.), vrátane konania, ktoré mu predchádzalo, bez nariadenia pojednávania a postupom podľa § 214 ods. 2 v nadväznosti na § 156 ods. 3 O.s.p.. Po vyhodnotení odvolacích námietok účastníkov konania dospel k záveru, že súd prvého stupňa vykonal vo veci dokazovanie v potrebnom rozsahu, ustálený skutkový stav správne právne posúdil, a odôvodnenie jeho záverov je jasné a presvedčivé. S odôvodnením rozsudku sa stotožňuje aj odvolací súd (§ 219 ods. 1,2 O.s.p.). K dôvodom napadnutého rozsudku v súvislosti s odvolacími námietkami účastníkov konania, považuje odvolací súd za potrebné zdôrazniť len nasledovné: K právnemu posúdeniu veci podľa zákona č. 58/1969 Zb. Navrhovateľ odvodzuje svoje nároky od nezákonnej väzby v trvaní 628 dní, na ktorú sa vzťahuje 9 rozhodnutí okresného a krajského súdu, citovaných v žalobnom návrhu, vydaných v období od 9.5.2003 do 14.12.2004. Z týchto rozhodnutí je podstatné právoplatné rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 9.5.2003 sp. zn. 7Tpo 2/03, ktorým bol navrhovateľ právoplatne vzatý do väzby. Ostatné uznesenia sú rozhodnutiami o žiadostiach navrhovateľa o prepustenie z väzby, teda len odvodenými rozhodnutiami od uznesenia o vzatí navrhovateľa do väzby. Ďalším právnym titulom sú právoplatné uznesenia OUJP PZ Bratislava 1 o vznesení obvinenia navrhovateľovi z trestných činov podvodu č.k. ČVS:X.-XXXX/XX-XXXX D. zo dňa 11.12.2002, a uznesenie ČVS:X. - XX/XXXX T. X.X.XXXX. Vyšetrovanie bolo ukončené podaním obžaloby na súd a následne oslobodzujúcim rozsudkom Okresného súdu Bratislava I zo dňa 12.5.2010 č.k. 2T/20/2004-431. Prvostupňový súd dospel k správnemu právnemu názoru, že pre rozhodnutie o nárokoch navrhovateľa sú určujúce rozhodnutia, ktorými bolo voči nemu začaté trestné stíhanie a bol vzatý do väzby. Keďže boli vydané za účinnosti zákona č. 58/1969 Zb., treba vec právne posúdiť podľa ustanovení tohto zákona, v súlade prechodným ustanovením § 27 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. K nároku na náhradu nemajetkovej ujmy za vykonanú väzbu: Prvostupňový súd tento nárok navrhovateľa neuznal, hoci ustanovenie § 5 ods. 1,2, zák. č. 58/1969 Zb. umožňuje priznať dotknutej osobe náhradu škody za vykonanú väzbu ak bola spod obžaloby oslobodená. Súd dospel k záveru, že navrhovateľ si väzbu spôsobil sám. Vychádzal pritom z rozhodnutí Krajského súdu v Bratislave, ako odvolacieho súdu, ktorý rozhodol v konečnom dôsledku o vzatí navrhovateľa do väzby a následne zamietol aj jeho žiadosti o prepustenie z väzby. Súd v občianskom súdnom konaní nemá oprávnenie meniť a korigovať skutkový stav konštatovaný v právoplatnom rozhodnutí súdu v trestnom konaní, na základe ktorého založil toto svoje právoplatné rozhodnutie. Dôvody uvádzané v namietaných rozhodnutiach okresného súdu, ktorými bol navrhovateľ prepustený z väzby, nemajú právnu relevanciu, pretože tieto rozhodnutia nenadobudli právoplatnosť v dôsledku ich zmeny odvolacím súdom. Právnu relevanciu nemá ani skutočnosť, že uznesenie o vznesení obvinenia bolo formálne navrhovateľovi doručené až po jeho zadržaní. Z odôvodnenia právoplatného odvolacieho rozhodnutia jednoznačne vyplýva, že navrhovateľ maril vyšetrovanie a nebol zastihnuteľný na žiadnej z jeho známych adries. Je nepochybné, že šlo o tzv. útekovú väzbu, ktorá je spojená s takým správaním obvineného, že je nutné ho väzobne stíhať, aby mohol byť dosiahnutý účel trestného konania. K nároku na náhradu nemajetkovej ujmy za nezákonné rozhodnutie: Striktne formálny výklad zákona č. 58/1969 Z.z. pripúšťa odškodnenie dotknutej osoby len v prípadoch, kedy bolo právoplatné rozhodnutie pre nezákonnosť zrušené. Výnimku tvoria len prípady podľa § 5 a 6 zákona, v súvislosti s výkonom väzby alebo trestu odňatia slobody. Odporca tvrdí, že uplatnený nárok navrhovateľa v súvislosti s nezákonnými rozhodnutiami, nespĺňa tieto zákonné kritéria a navrhovateľ na náhradu škody nemá nárok. Takýto výklad zákona už bol prekonaný súdnou praxou. Ustálil sa právny názor, že v zmysle § 1 a 4 citovaného zákona má ten, kto bol oslobodený spod obžaloby nárok na náhradu škody spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia. Napríklad podľa rozhodnutia NS ČR sp. zn. 1Cz/35/1991 takéto právo nemá len ten, kto si obvinenie sám zavinil, a ten, kto bol oslobodený spod obžaloby len preto, že nie je trestne zodpovedný, alebo mu bola udelená milosť, alebo bol trestný čin amnestovaný. Odvolací súd sa stotožňuje s právnym názorom, ktorý zaujal aj prvostupňový súd, že zastavenie trestného konania a oslobodenie spod obžaloby majú pri aplikácii § 4 citovaného zákona rovnaký význam ako zrušenie alebo zmena uznesenia o vznesení obvinenia. Ak bol niekto oslobodený spod obžaloby preto, že skutok nespáchal, alebo skutok nie je trestným činom, znamená to, že bol stíhaný nezákonne. Iná situácia je v prípadoch uvedených v citovanom judikáte, kedy došlo k zastaveniu alebo oslobodeniu obvineného z iných dôvodov, ktoré nespochybňujú zákonnosť ich trestného stíhania. V danom prípade navrhovateľ bol oslobodený spod obžaloby preto, že skutok, pre ktorý bol trestne stíhaný nie je trestným činom. Takéto oslobodenie má preto rovnaké účinky ako zastavenie trestného stíhanie pre nezákonnosť. Navrhovateľ z týchto dôvodov má nárok na odškodnenie v súvislosti s uzneseniami o vznesení obvinenia z trestných činov podvodu. Odporca namieta svojvoľné rozhodnutie prvostupňového súdu, ktorý navrhovateľovi priznal náhradu nemajetkovej ujmy za nezákonné rozhodnutie, hoci to zákon č. 58/1969 Z.z. neumožňoval. Namieta aj, že nebola preukázaná príčinná súvislosť na jednej strane medzi týmito rozhodnutiami a konštatovaným neprimerane dlhým trestným konaním v trvaní 7 rokov, a na druhej strane deklarovanými následkami v osobnom živote navrhovateľa. Namieta aj to, že navrhovateľ nezaložil žalovaný nárok na dĺžke trestného konania a že súd v tejto súvislosti rozhodoval nad rámec žalovaného petitu. Prvostupňový súd dostatočne podrobne odôvodnil svoje právne závery, na základe ktorých dospel k tomu, že sú splnené zákonné podmienky na priznanie náhrady nemajetkovej ujmy za nezákonné rozhodnutia podľa zákona č. 58/1969 Z.z. S jeho závermi sa plne stotožňuje aj odvolací súd. Takýto právny názor je podložený judikátmi v iných obdobných prípadoch. Napríklad podľa rozsudku NS SR č. 4Cdo/177/2006 nárok na náhradu nemajetkovej ujmy treba posudzovať aj v súvislosti s čl. 5 ods. 1 a ods. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, i keď nárok na odškodnenie vznikol za účinnosti § 5 ods. 1 zák. č.58/1969 Z.z. Obdobný právny názor zaujal aj NS ČR v rozsudku 30Cdo/2357/2010. Odvolací súd je toho názoru, že nárok na náhradu nemajetkovej ujmy podľa zák. č. 58/1969 Z.z. treba posudzovať rovnako bez ohľadu na to, či ide o nezákonné rozhodnutie obmedzujúce osobnú slobodu dotknutej osoby alebo nie. Podľa čl. 11 Ústavy SR „Medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách, ktoré Slovenská republiky ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom, majú prednosť pred jej zákonmi, ak zabezpečujú väčší rozsah základných práv a slobôd.“ Listina základných práv a slobôd bola do slovenského právneho poriadku začlenená zákonom č. 23/1991 Z.z., teda viac ako po 20 rokoch od prijatia zákona č. 58/1969 Z.z. Ustanovenia tohto zákona sa musia vykladať v súlade s platným znením ústavy, a podľa citovaného článku 11 aj v súlade s ratifikovanými medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Na túto potrebu reflektovala aj právna úprava zákona č. 514/2003 Z.z., ktorá priamo upravila nároky poškodených osôb aj na náhradu nemajetkovej ujmy. Článok 46 ods. 3 Ústavy SR a čl. 36 ods. 3 Listiny základných prv a slobôd priznáva každému právo na ochranu pred následkami nezákonného rozhodnutiu súdu alebo iného štátneho orgánu. Občiansky zákonník neobsahuje zákonnú definíciu škody a nepriamo ju definuje len tým, čo sa má nahradiť. Európske deliktné právo pritom definuje škodu ako majetkovú aj nemajetkovú ujmu zákonom chráneného záujmu. Podľa výkladu zákonodarcu účelom práva na náhradu škody podľa čl. 46 ods. 3 Ústavy SR spôsobenej nezákonnými rozhodnutiami alebo nesprávnym úradným postupom je poskytnúť oprávneným osobám ochranu. Zákon č.58/1969 bol pritom prijatý za účinnosti znenia ústavy, ktoré neupravovalo základné práva priznané v čl. 46 ods. 3. Tento nedostatok je preto možné preklenúť len ústavne konformným výkladom jeho ustanovení tak ako k tomu dospel aj prvostupňový súd v napadnutom rozhodnutí. Odvolací súd nepovažuje za dôvodnú ani odvolaciu námietku odporcu, že súd prihliadol na dĺžku súdneho konania, hoci tomu nezodpovedá žalobný petit. Už zo žalobného návrhu zo dňa 23.8.2011, ktorý bol neskôr upravený podaním navrhovateľa doručeným súdu 26.7.2012, okrem iného vyplýva, že nemajetkovú ujmu pociťoval navrhovateľ aj v súvislosti s dĺžkou súdneho konania, teda odo dňa vznesenia obvinenia za prvý trestný čin podvodu v roku 2002 až do oslobodzujúceho rozsudku v roku 2010. Na strane 3 žalobného návrhu konkrétne uvádza „....za nezákonné postupy a rozhodnutia policajných orgánov, prokuratúry a Okresného súdu Bratislava I, na základe ktorých bolo začaté trestné stíhanie proti navrhovateľovi...... až do uvedeného rozhodnutia Okresného súdu Bratislava I“ (pozn. súdu, t.j. do oslobodzujúceho rozsudku). Prvostupňový súd napadnutým rozsudkom tak neprekročil rámec žalobného petitu. Za správne považuje odvolací súd aj závery prvostupňového súdu do výšky priznanej náhrady nemajetkovej ujmy. Súd podrobne zdôvodnil všetky úvahy, ktoré ho viedli k ustáleniu sumy 5 000,- Eur ako primeranej náhrady za nemajetkovú ujmu, ktorú pociťoval navrhovateľ vo svojom osobnom života v bezprostrednej súvislosti s jeho trestným stíhaním. Keďže neboli splnené zákonné podmienky pre priznanie náhrady za nemajetkovú ujmu v súvislosti s výkonom väzby, bolo nutné dostatočne rozlíšiť príčinnú súvislosť medzi tvrdenou nemajetkovou ujmou samostatne v súvislosti s väzbou a samostatne v súvislosti so samotným trestným konaním. Už obsah žalobného návrhu zo dňa 23.8.2011 preukazuje, že vznik ujmy pociťoval navrhovateľ jednoznačne a predovšetkým v súvislosti s jeho zadržaním a výkonom väzby. Vznesenie obvinenia a trestné konanie uvádzal len okrajovo. Pri určení výšky náhrady nemajetkovej ujmy je súd povinný prihliadať na všetky osobitosti prípadu a aj osoby samotného poškodeného. Prvostupňový súd preto nepochybil keď prihliadal aj na skutočnosť, že navrhovateľ bol v minulosti právoplatne odsúdený za majetkovú trestnú činnosť a že figuroval ( pred aj po začatí trestného konania) vo viacerých spoločnostiach, ktoré mali problémy s dodržaním zákonných náležitostí, akou bola výška základného imania, resp. ich činnosť bola skončená likvidáciou, resp. vyhlásením konkurzu. Na druhej strane je nespochybniteľný fakt, že vedenie trestného konania pre úmyselné trestné činy po dobu 7 rokov, ktoré sa skončí oslobodením obvineného z dôvodu, že nejde o trestný čin, je vážnym zásahom do osobnostných práv dotknutej osoby. Najmä do jeho cti, povesti a dobrého mena, čo v značnej miere ovplyvňuje jeho súkromný aj pracovný život, a je dôvodom na odškodnenie aj peňažnou náhradou vzniknutej ujmy. Z týchto dôvodov odvolací súd rozsudok potvrdil v celom rozsahu podľa § 219 ods. 1,2 O.s.p.. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v súlade s § 142 ods. 2 O.s.p. Ani jeden z účastníkov nebol úspešný v rozsahu podaného odvolania. Preto žiadnemu z nich nepriznal náhradu trov odvolacieho konania. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.