Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 5Co/386/2013 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1111244393 Dátum vydania rozhodnutia: 29. 09. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Juraj Považan ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1111244393.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Milana Chalupku a členov senátu JUDr. Juraja Považana a JUDr. Janky Richterovej v právnej veci navrhovateľa: H. X., O. X.: L.Í. XXX/XX, X., zastúpeného FUTEJ & Partners, s.r.o., so sídlom: Radlinského 2, Bratislava proti odporkyni: Slovenská republika zastúpená Národnou bankou Slovenska, so sídlom: Imricha Karvaša č. 1, Bratislava, o náhradu škody 7.850,74 eura s príslušenstvom, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I, č.k.: 25C/178/2011-116 zo dňa 27. februára 2013 a proti uzneseniu, č.k.: 25C/178/2011-141 zo dňa 07.05.2013, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa, č.k.: 25C/178/2011-116 zo dňa 27. februára 2013 p o t v r d z u j e . Odvolací súd odvolanie navrhovateľa proti uzneseniu súdu prvého stupňa, č.k.: 25C/178/2011-141 zo dňa 07.05.2013 o d m i e t a. Odporkyni s a n e p r i z n á v a náhrada trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa návrh navrhovateľa na zaplatenie náhrady škody vo výške 7.850,74 eura s príslušenstvom zamietol. Odporkyni nepriznal náhradu trov konania. Súd prvého stupňa napadnutý rozsudok po právnej stránke odôvodnil podľa § 3 ods. 1, ods. 2, § 9 ods. 1, § 15 ods. 1, § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu pri výkone verejnej moci (ďalej len "zákon č. 514/2003 Z.z.") a vecne tým, že navrhovateľ sa návrhom na začatie konania voči odporkyni domáhal zaplatenia sumy 7.850,74 eura s príslušenstvom titulom náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom odporkyne podľa zákona č. 514/2003 Z.z. Dôvodil, že ako člen družstva vložil peňažné prostriedky do družstva PODIELOVÉ DRUŽSTVO SLOVENSKÉ INVESTÍCIE (ďalej len "Družstvo"), ktoré na základe verejnej ponuky majetkových hodnôt v rámci Prospektu investície schváleného Národnou bankou Slovenska zhromažďovalo peňažné prostriedky od svojich členov a zabezpečovalo ich zhodnocovanie podľa zákona č. 566/2001 Z.z. o cenných papieroch, a to prostredníctvom Obchodníka s cennými papiermi, s ktorým Družstvom uzatvorilo zmluvu s názvom Zmluva o správe portfólia cenných papierov (ďalej len "zmluva"), ktorá bola menená a doplňovaná. Miera zhodnotenia peňažných prostriedkov vložených navrhovateľom do Družstva mala byť v súlade s Prospektom investície 8%. Obchodník s CP vykonával svoju činnosť na základe povolenia na poskytovanie investičných služieb Národnej banky Slovenska (ďalej len „NBS“) do 01.03.2011, kedy mu NBS toto povolenie odobrala, keď mala právomoc vykonávať dohľad nad jeho činnosťou, ako aj nad činnosťou Družstva v súlade so zákonom o cenných papieroch, so zákonom o Národnej banke Slovenska a so zákonom o dohľade nad finančným trhom. Navrhovateľ sa na základe informácie od Družstva v máji v roku 2010 dozvedel, že obchodník s CP ukončil činnosť pre Družstvo ku dňu 30.04.2010, Družstvu neodovzdal žiadne portfólio cenných papierov, ani zverené peňažné prostriedky, z dôvodu ktorého Družstvo nedisponovalo prostriedkami na výplatu navrhovateľom zverených prostriedkov, vrátane ich zhodnotenia. Týmto konaním obchodníka s CP, v spojení s jeho činnosťou pre Družstvo vznikla navrhovateľovi škoda, nakoľko jeho majetok sa zmenšil o sumu do Družstva vložených a navrhovateľovi nevrátených finančných prostriedkov. Podľa navrhovateľa za vznik tejto škody zodpovedala odporkyňa v dôsledku nesprávneho úradného postupu pri výkone dohľadu nad činnosťou obchodníka s CP vykonávajúceho činnosť pre Družstvo podľa zmluvy, keď po zistení závažných a podstatných nedostatkov v činnosti obchodníka s cennými papiermi NBS neurobila riadne a včas úkony potrebné na nápravu nedostatkov ani na ich zamedzenie do budúcnosti, pričom z charakteru zistených porušení musela vedieť, že nedostatky v činnosti obchodníka s CP zasahujú do práv a právom chránených záujmov Družstva vo vzťahu k jeho záväzkom voči členom, ktorí mu zverili prostriedky na ich zhodnotenie. Za nesprávny považoval navrhovateľ aj ten úradný postup odporkyne, pri ktorom 1/ nevykonala potrebné opatrenia na zabránenie vzniku škody Družstvom zvereného majetku, ktorý bol tvorený prostriedkami jeho členov, 2/ neupozornila Družstvo na možné riziká spolupráce s obchodníkom s CP, 3/ zbytočnými prieťahmi, resp. svojou nečinnosťou spôsobil, že tak voči Družstvu, ako aj voči obchodníkovi s CP neprijala vhodné opatrenia na zabezpečenie, aby tieto subjekty nemohli so svojím majetkom nakladať inak, než za účelom uspokojenia pohľadávky navrhovateľa, a napokon 4/ odporkyňa nereagovala na list Družstva zo dňa 24.06.2010 , ktorým podľa § 86 ods. 3 zákona č. 566/2001 Z.z. dalo podnet na vyhlásenie obchodníka s CP za neschopného plniť záväzky voči klientom. Odporkyňa s návrhom navrhovateľa nesúhlasil a žiadal ho ako nedôvodný zamietnuť. Mala za to, že Družstvo ako podnikateľský subjekt vykonávalo činnosť podľa Obchodného zákonníka, za ktorú zodpovedalo predstavenstvo ako štatutárny orgán Družstva, ktorý zároveň riadil činnosť Družstva a rozhodoval o všetkých záležitostiach Družstva, pokiaľ neboli zákonom, stanovami alebo rozhodnutím členskej schôdze vyhradené inému orgánu. Pri investovaní finančných prostriedkov do Družstva navrhovateľ musel vedieť, že s touto investíciou je spojené určité riziko a doterajší, príp. propagovaný výnos nie je zárukou budúcich výnosov v súlade s § 129 ods. 1 písm. b/ zákona č. 566/2001 Z.z. o cenných papieroch a investičných službách (ďalej len "zákon č. 566/2001 Z.z."). Úrad pre finančný trh (ktorého kompetencie pri výkone dohľadu prešli počnúc od 01.01.2006 na Národnú banku Slovenska) schválil dňa 21.03.2002 Prospekt investície podľa § 127 ods. 2 zákona č. 566/2001 Z.z., na základe ktorého bolo Družstvo oprávnené ponúkať majetkové hodnoty s lehotou verejnej ponuky majetkových hodnôt 10 rokov. Keďže Prospekt investície je informačným dokumentom, ktorého účelom je investorom poskytnúť dostatok informácií pre ich investičné rozhodnutie, pri jeho schvaľovaní sa postupovalo podľa § 127 ods. 4 v spojení s § 125 ods. 7 zákona č. 566/2001 Z.z., keď sa posudzovala najmä jeho úplnosť, t.j. či obsahuje všetky údaje podľa § 128 ods. 1 zákona č. 566/2001 Z.z., vzájomný súlad predložených údajov a ich zrozumiteľnosť, pričom za pravdivosť jednotlivých údajov v ňom uvedených zodpovedal štatutárny zástupca vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt podľa §128 ods. 1 písm. h/ zákona č. 566/2001 Z.z. Odporkyňa označila za zavádzajúce tvrdenia navrhovateľa o tom, že Prospekt investície obsahoval aj samotnú zmluvu, keď zákonnou náležitosťou Prospektu investície bol podľa § 128 ods. 1 písm. a/, bod 10 zákona č. 566/2001 Z.z. len zoznam zmlúv zabezpečujúcich odbyt výrobkov vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt alebo realizáciu služieb, ktoré poskytuje. Schválenie Prospektu investície pritom neznamenalo schválenie i zmluvy medzi Družstvom a obchodníkom s CP, keďže jeho schválením nevznikol medzi Družstvom a obchodníkom s CP zmluvný vzťah. Preto ani prípadné nedodržiavanie povinností zo zmluvy zo strany obchodníka s CP by síce mohlo byť porušením zmluvného vzťahu, ale neviedlo by k porušeniu Prospektu investície. Pokiaľ išlo o namietaný nesprávny úradný postup uviedla, že vykonávala dohľad nad činnosťou vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt, avšak len v zákonom vymedzenom a limitovanom rozsahu, a to dohľad nad plnením povinností vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt ustanovených zákonom č. 566/2001 Z.z, keď kontroloval 1/ zverejnenie schváleného Prospektu investície pred začatím verejnej ponuky (§ 126 ods. 2 a § 127), 2/ aktuálnosť Prospektu investície počas lehoty trvania verejnej ponuky, 3/ plnenie informačných povinností vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt a 4/ splnenie povinnosti predložiť pred zverejnením na posúdenie oznámenie o verejnej ponuke majetkových hodnôt, ako aj 5/ dodržiavanie ustanovenia § 126 ods. 5 zákona č. 566/2001 Z.z. S účinnosťou od 01.06.2010 bola odporkyňa oprávnená dohliadať nad tým, či vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt dodržiava schválený Prospekt investície; nemohla vykonávať dohľad nad celkovou činnosťou Družstva ako vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt, nakoľko by prekročila zákonom mu dané a vymedzené kompetencie. Zo správ predkladaných Družstvom pritom nevyplývali informácie o zhoršenej situácii Družstva, Družstvo odporkyni neoznámilo, že obchodník s CP neoprávnene vyúčtováva odmenu, neplní si povinnosti zo zmluvy s Družstvom, voči činnosti obchodníka s CP neprejavilo žiadne výhrady a v tomto smere sa voči nemu nedomáhalo ani žiadnych nárokov súdnou cestou. Odporkyňa až po 8 rokoch spolupráce obdržal list Družstva zo dňa 15.04.2010, v ktorom žiadalo o preskúmanie postupu obchodníka s CP a o vykonanie dohľadu na mieste. V období od 20.04.2010 do 06.05.2010 tak vykonala dohľad na mieste u obchodníka s CP a keďže zistil, že obchodník s CP neposkytoval Družstvu investičnú službu riadenie portfólia v zmysle zákona č. 566/2001 Z.z., vydala dňa 12.07.2010 rozhodnutie, č. ODT-8305/2010, o predbežnom opatrení, a obchodníkovi s CP uložila zdržať sa nakladania s majetkom jeho klientov bez predchádzajúceho písomného súhlasu NBS. Ďalším rozhodnutím zo dňa 21.12.2010, č. ODT-8305-5/2010, odporkyňa odobrala obchodníkovi s CP povolenie na poskytovanie investičných služieb, proti ktorému rozhodnutiu podal obchodník s CP rozklad. Banková rada Národnej banky Slovenska rozhodujúca o rozklade prvostupňové rozhodnutie rozhodnutím č. GUV-274/2011 zo dňa 01.03.2011 potvrdila. Pokiaľ išlo o namietané prieťahy v konaní, mala odporkyňa za to, že samotné Družstvo sťažovalo napredovanie dohľadu tak, aby mohla zistiť všetky skutočnosti a okolnosti a získať dôkazy potrebné na prípadné ďalšie konanie. V tomto smere poukázala i na to, že vzhľadom na výpoveď zmluvy obchodníkom s CP vyzvala Družstvo na aktualizáciu Prospektu investície. Družstvo síce podalo žiadosť o schválenie dodatku k Prospektu investície, táto však bola neúplná a taká ostala, i napriek viacnásobnému predlženiu lehoty na odstránenie nedostatkov. Odporkyňa, prvostupňový útvar dohľadu nad finančným trhom, svojím rozhodnutím zo dňa 26.08.2010, č. OPK-5664/1-5/2010, preto konanie o žiadosti Družstva zastavila. Správnosť predmetného rozhodnutia potvrdila Banková rada Národnej banky Slovenska rozhodnutím zo dňa 08.12.2010, č. GUV-1744/2010 zo dňa 08.12.2010. Medzičasom prvostupňový útvar dohľadu nad finančným trhom, listom zo dňa 27.08.2010, č. ODT-10890/2010, oznámil Družstvu začatie konania pre porušenie § 129 ods. 3 v spojení s § 128 ods. 1 písm. b/, c/ a h/ zákona č. 566/2001 Z.z. a § 125c ods. 1 v spojení s § 127 ods. 4 zákona č. 566/2001 Z.z., keďže Družstvo nedodržiavalo schválený Prospekt investície a skutočnosti v ňom uvedené neaktualizovalo; konanie bolo ukončené vydaním rozhodnutia dňa 30.05.2011, č. ODT-10890-4/2010, ktorým odporkyňa Družstvu zakázala predaj majetkových hodnôt. Toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 18.07.2011. Odporkyňa teda pri vykonávaní dohľadu podľa ustanovení zákona č. 566/2001 Z.z. nebola nečinná a nespôsobila žiadne prieťahy v konaní a nedopustila sa ani navrhovateľom vytýkaného nesprávneho úradného postupu. Pokiaľ preto navrhovateľovi vznikla nejaká majetková ujma v súvislosti s jeho investovaním do Družstva, mala za to, že je povinný ju objektívne preukázať. Odporkyňa poukázala i na to, že na majetok Družstva bol vyhlásený uznesením Okresného súdu Bratislava I zo dňa 11.04.2011, sp. zn. 3K 95/2010, konkurz, a preto pokiaľ navrhovateľ vložil svoje finančné prostriedky do Družstva, mal si svoj nárok prihlásiť do konkurzu a v prípade popretia tejto pohľadávky správcom konkurznej podstaty, domáhať sa určenia popretej pohľadávky incidenčnou žalobou. Zároveň i samotné Družstvo sa na Okresnom súde Bratislava I domáhalo žalobou smerujúcou voči odporkyni náhrady škody vo výške 63.163.426,03 eura s príslušenstvom podľa zákona č. 514/2003 Z.z., keď škoda mala pozostávať i z členských vkladov členov Družstva. Súd prvého stupňa mal z vykonaného dokazovania za zrejmé, že navrhovateľ sa voči odporkyni domáha náhrady škody titulom zodpovednosti štátu za nesprávny úradný postup podľa zák. č. 514/2003 Z. z., v intenciách ktorého posudzoval žalobný návrh. Vo svojom rozhodnutí vychádzal zo skutkového zistenia, že navrhovateľ bol členom Družstva, vložil do tohto družstva členský vklad, avšak vzhľadom na jeho rozhodnutie o vystúpení z Družstva jeho členstvo zaniklo s nárokom na výplatu vyrovnacieho podielu. Navrhovateľ dôvodil, že výška vyrovnacieho podielu zodpovedala sume uplatňovanej voči odporkyni titulom náhrady škody v dôsledku nesprávneho úradného postupu. Súd mal ďalej za preukázané, že uznesením Okresného súdu Bratislava I zo dňa 11.04.2011, sp. zn. 3K 95/2010, bol na majetok Družstva ako úpadcu vyhlásený konkurz, do funkcie správcu bol ustanovený Mgr. Marek Letkovský a veritelia Družstva boli vyzvaní na prihlásenie pohľadávok v lehote 45 dní odo dňa vyhlásenia konkurzu. Vzhľadom na vznik nároku navrhovateľa voči Družstvu na vyplatenie vyrovnacieho podielu, patril navrhovateľ medzi skupinu veriteľov Družstva oprávnených prihlásiť si svoju pohľadávku do konkurzu, čo navrhovateľ aj uskutočnil a pohľadávku vo výške 7.850,74 eura si uplatnil formou prihlášky v konkurze. Jeho pohľadávka bola pritom správcom konkurznej podstaty popretá, z dôvodu ktorého sa navrhovateľ domáhal určenia jej oprávnenosti incidenčnou žalobou voči správcovi konkurznej podstaty. Konkurz vyhlásený na majetok Družstva, rovnako ako konanie o incidenčnej žalobe navrhovateľa, neboli v čase rozhodnutia súdu prvého stupňa právoplatne ukončené. Súd ďalej zistil, že na tunajšom súde sa vedie konanie, sp. zn. 19C 56/2011, v ktorom si Družstvo uplatňuje titulom náhrady škody za nesprávny úradný postup odporkyne nárok na náhradu škody, ktoré konanie rovnako nie je právoplatne skončené. Poukázal na ustálenú judikatúru, rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 4Cz 110/84 (publikovaného aj vo Výbere rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pod č. 4/87), ktorá je s poukazom na závery rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 31.05.2006, sp. zn. 4Cdo 199/2005, naďalej aplikovateľná, ako aj rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky, sp. zn. 25 Cdo 1404/2004 platí, že nárok na náhradu škody podľa zákona č. 58/1969 Zb., ako aj zákona č. 514/2003 Z.z. môže byť v občianskom súdnom konaní úspešne uplatnený voči štátu až vtedy, ak nemožno dosiahnuť uspokojenie pohľadávky veriteľa voči dlžníkovi iným titulom, napr. titulom vydania bezdôvodného obohatenia voči tomu, kto tento prospech získal a je povinný ho vydať. Preto, ak má navrhovateľ pohľadávku voči subjektu, ktorý ju získal ako prospech a má povinnosť tento prospech vydať, resp. kým nepreukázal bezúspešné domáhanie sa úhrady pohľadávky voči dlžníkovi, nie je daný základný predpoklad zodpovednosti štátu či už podľa zákona č. 58/1969 Zb. alebo zákona č. 514/2003 Z.z., a tým ani predpoklad existencie škody. Navrhovateľ, ako bývalý člen Družstva, s ktorým bol v právnom vzťahu a z ktorého mu po jeho vystúpení vzniklo právo na vyplatenie vyrovnacieho podielu, sa podľa mienky súdu tak mal prioritne domáhať svojej pohľadávky voči Družstvu, nakoľko Družstvo je vo vzťahu k nemu v pozícii dlžníka/povinného, resp. osoby, ktorá je povinná navrhovateľovi vydať získaný prospech v podobe výplaty vyrovnacieho podielu navrhovateľa. Skonštatoval, že až následne, t.j. až v prípade bezúspešného uplatňovania pohľadávky voči Družstvu bude totiž zrejmé či a najmä v akej výške vznikla vôbec navrhovateľovi škoda, ktoré okolnosti sú rozhodné aj pre plynutie premlčacej doby na uplatnenie nároku na náhradu škody voči štátu (§ 19 zákona č. 514/2003 Z.z.). Túto škodu totiž nemožno v súčasnej situácii ustáliť, pričom škoda v uplatňovanej výške musí existovať v čase rozhodovania súdu, t.j. v čase vyhlásenia rozsudku súdu (§ 154 O.s.p.). Ak teda neexistuje škoda v dobe rozhodovania súdu o uplatnenom nároku na jej náhradu, nárok bol uplatnený predčasne, ktorá skutočnosť mala za následok zamietnutie žaloby, bez toho, aby bolo potrebné sa zaoberať splnením ďalších predpokladov zodpovednosti. V prípade prebiehajúceho konkurzu na majetok úpadcu a dlžníka v jednej osobe, t.j. Družstvo, môže navrhovateľovi ako veriteľovi vzniknúť škoda až vtedy, keď zaniknú účinky vyhlásenia konkurzu, lebo až keď nebude nárok navrhovateľa voči odporcovi ako dlžníkovi uspokojený ani v rámci konkurzného konania, až vtedy vznikne navrhovateľovi majetková ujma (k tomu aj rozhodnutie NS ČR, sp. zn. 25 Cdo 803/2003). Pokiaľ sa navrhovateľ, po popretí jeho prihlásenej pohľadávky do konkurzu, obrátil na súd incidenčnou žalobou ani tu nijako nepreukázal, že dané konanie sa nachádzalo v takom štádiu, že by bolo zrejmé, že jeho nárok nebude uspokojený, aj keby toto konanie nebolo právoplatne ukončené. Súd prvého stupňa mal za potrebné uviesť, že podľa jeho mienky navrhovateľ nepreukázal ani namietaný nesprávny úradný postup odporkyne. Navrhovateľ riadne nešpecifikoval v čom konkrétne mal spočívať nesprávny úradný postup odporkyne vo vzťahu k jeho osobe, keď neuviedol akým konkrétnym konaním alebo nekonaním mala odporkyňa porušiť konkrétne povinnosti, akú konkrétnu činnosť zanedbala a mala vykonať, neuviedla ani v akom období sa mala dopustiť prípadnej nečinnosti alebo prieťahov v konaní, všetko vo väzbe na navrhovateľa a ním uplatňovanú škodu. Navrhovateľ len všeobecne poukazoval na to, že odporkyňa bola nečinná, spôsobovala prieťahy, nerobila riadne a včas úkony potrebné na nápravu zistených nedostatkov, nevykonala potrebné opatrenia na zabránenie vzniku škody, nevykonávala dohľad nad Družstvom, nekonala v súlade so zákonom č. 747/2004 Z.z. o dohľade nad finančným trhom, so zákonom č. 566/1992 Zb. o Národnej banke Slovenska a so zákonom č. 566/2001 Z.z. Ďalej uviedla, že aby bolo možné určitý postup kvalifikovať ako nesprávny úradný postup, musí byť normatívne záväzne predpísaný postup orgánu štátu, ktorý je správny. Navrhovateľ tak mal konkrétne uviesť, aký mal byť správny a zákonu zodpovedajúci úradný postup odporkyne, teda mal uviesť, ktoré konkrétne povinnosti bola odporkyňa povinná vykonať aj s poukazom na príslušné zákonné ustanovenia upravujúce také povinnosti, ktoré podľa názoru navrhovateľa odporkyňa nevykonala. (k tomu aj rozhodnutie NS SR sp. zn. 3MCdo 18/2011). Tieto okolnosti však v žalobe navrhovateľa absentovali a z dôvodu ich absencie ich navrhovateľ nemohol ani preukázať. Ak by sa aj prípadne dopustila odporkyňa nesprávneho úradného postupu pri výkone dohľadu nad obchodníkom s CP, v priamej príčinnej súvislosti s ním mohla vzniknúť škoda len Družstvu a nie navrhovateľovi, nakoľko navrhovateľ sám nebol v žiadnom záväzkovom ani inom vzťahu s obchodníkom s CP. Účastníkom vzťahu vzniknutého na základe zmluvy o riadení portfólia bolo len Družstvo, a preto z tohto právneho vzťahu potom vyplývali práva a povinnosti len jeho účastníkom. Argumentáciu navrhovateľa v tomto smere, opäť len vo všeobecnej rovine, mal pre konanie za irelevantnú. Pokiaľ navrhovateľ poukazoval na nesprávny úradný postup odporkyne v súvislosti so zanedbaním jeho dohľadu nad Družstvom ako dohliadaným subjektom, taký nesprávny úradný postup navrhovateľ nepreukázal a nevyplýva ani z obsahu spisu. Odporkyňa listinnými dôkazmi podľa mienky súdu preukázala, že nad Družstvom ako vyhlasovateľom verejnej ponuky majetkových hodnôt vykonávala dohľad v zákonom vymedzenom rozsahu (zverejnenie schváleného Prospektu investície pred začatím verejnej ponuky, jeho aktuálnosť počas lehoty trvania verejnej ponuky, plnenie informačných povinností Družstva a povinnosti predložiť pred zverejnením na posúdenie oznámenie o verejnej ponuke majetkových hodnôt, ako aj dodržiavanie ustanovenia § 126 ods. 5 zákona č. 566/2001 Z.z.). Odporkyňa pritom nemohol vykonávať dohľad nad celkovou činnosťou Družstva, nakoľko také oprávnenie jej z ustanovení v tom čase platnej právnej úpravy nevyplývalo; inak by postupovala v rozpore s článkom 2, ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého môžu štátne orgány konať iba na základe Ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom ustanoveným zákonom. Pokiaľ išlo o zistenia NBS vo vzťahu k zápisu z prerokovania problémov a nezrovnalostí zo dňa 24.08.2007, podľa názoru súdu z obsahu zápisu je zrejmé, že odporkyňa zistila konkrétne problémy v oblasti nedodržiavania Prospektu investície, tieto pomenovala a Družstvu zároveň odporučila problémy riešiť. Predmetný zápis a postup odporkyne nemožno považovať za dôkaz o výkone dohľadu nad Družstvom, nakoľko v danom prípade išlo len o určitú radu, resp. odporúčanie odporkyne, ktoré sa neprejavili ani v žiadnom jeho rozhodnutí; nemožno ho považovať za autoritatívny výkon verejnej moci zo strany odporkyne. Súd prvého stupňa tak uzavrel, že navrhovateľ v konaní nepreukázal existenciu predpokladov zodpovednosti odporcu za škodu podľa zákona č. 514/2003 Z.z., na vyvodenie ktorej je potrebné kumulatívne, t.j. súčasné splnenie všetkých zákonom stanovených podmienok, a preto nárok navrhovateľa ako nedôvodný v celom rozsahu zamietol. O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O. s. p. tak, že plne úspešnej odporkyni náhradu trov konania nepriznal, nakoľko odporkyňa ich priznanie nežiadala a v konaní jej žiadne trovy nevznikli. Proti rozsudku súdu prvého stupňa podal odvolanie navrhovateľ. Žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zmenil a návrhu navrhovateľa vyhovel alebo aby napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Podané odvolanie odôvodnil odvolacím dôvodom podľa § 205 ods. 2 písm. b/, c/, d/ a f/ O. s. p. a síce, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd neúplne zistil skutkový stav, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zistenia a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Podľa názoru navrhovateľa bolo v prvostupňovom konaní porušené jeho právo na súdnu ochranu, nakoľko súd rozhodol predčasne na prvom pojednávaní, pričom súd navrhovateľovi a jeho právnemu zástupcovi neumožnil vyjadriť sa k prejednávanej veci, pričom v skutkovo totožných konaniach boli pojednávania odročené za účelom vykonania ďalších dôkazov. Ďalej dôvodil tým, že povinnosťou NBS bolo podľa § 137 ods. 2 zákona č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch a investičných službách v znení od 01.05.2007 zisťovať a vyhodnocovať informácie a podklady o skutočnostiach, týkajúcich sa dohliadaných subjektov a ich činností, pričom podľa § 135 ods. 1 cit. zákona družstvo a obchodník patrili k povinne dohliadaným subjektom zo strany NBS. Odporkyňa tak mala zisťovať všetky informácie a podklady o dodržiavaní povolení na činnosť vydaných NBS družstvu a obchodníkovi, čo bol prospekt investícií, ako aj informácie o iných rizikách ako rizikách vyplývajúcich z povolení. V skutkovo a právne totožnom konaní, vedenom na OS BA I, sp. zn.: 7C/206/2011 bolo z výpovede Ing. Zdeněka Juricu, CSc. pri kontrole družstva zistené, že družstvo má z hľadiska rizikovosti nedostatočne rozložené portfólio, kedy malo všetky peňažné prostriedky získané od navrhovateľov investované v subjekte personálne a majetkovo prepojenom s obchodníkom a družstvom. Následne sa NBS uspokojila s rozložením portfólia do 3 zmeniek, vystavených spoločnosťou CI HOLDING a.s., CI Reality s.r.o. a GLOBAL production, a.s., v ktorých bol členom predstavenstva či konateľom Ing. Libor Červenka, predseda predstavenstva obchodníka. V sankčnom rozhodnutí z roku 2008 NBS konštatovala, že obchodník vo svojej činnosti aj pre družstvo poskytoval investičnú službu, ktorú poskytovať nemohol, podstatne porušil povinnosť zo zmluvy o riadení portfólia, uzavretú s Družstvom a porušil povinnosti ohľadne rozloženia investičného portfólia, ktoré spravoval. NBS napriek uvedenému nevyužila svoje kompetencie podľa ZCP či zákona č. 747/2004 Z. z. o dohľade nad finančným trhom a mala predbežne alebo celkom obchodníkovi zakázať činnosť alebo družstvu zrušiť povolenia na činnosť obchodníkovi či udeliť peňažné sankcie členom predstavenstva. Uvedeným nekonaním NBS umožnila ďalšiu činnosť družstva aj obchodníka čo v roku 2010 vyústilo do nedostupnosti navrhovateľom vložených prostriedkov do družstva. Rozhodnutím zo dňa 30.5.2011, právoplatným dňa 18.7.2011, č. ODT-10890-4/2010 vydanom v rámci dohľadu nad družstvom NBS zakázala družstvu predaj majetkových hodnôt z dôvodu neaktuálnosti prospektu vzhľadom na zmenu skutočností v ňom uvedených. Z uvedeného rozhodnutia o zákaze činnosti mal za nepochybné, že prospekt bol neaktuálny v základných skutočnostiach, rozhodných pre investorov, vrátane navrhovateľa (napr. údaje o majetkových aktívach, ktoré sa majú nadobudnúť na základe verejnej ponuky majetkových hodnôt). Trvanie porušenia zákona o CP z dôvodu neaktuálnosti prospektu mala pritom NBS účelovo ustáliť od mája 2010, necelé dva týždne po doručení výzvy Družstvu na predloženie dokladov k údajom zahrnutým do prospektu. Z dokladov predkladaných navrhovateľom je však zrejmé, že údaje zahrnuté do prospektu boli neaktuálne, spätne až k 31.12.2006, kedy dňa 27.8.2007 došlo v NBS k stretnutiu s poverenými členmi predstavenstva družstva, Ing. Zdenekom Juricom a Ing. Marekom Parčim za účelom prerokovania nezrovnalostí a problémov v činnosti Družstva podľa § 2 ods. 8 zákona o dohľade z dôvodu nedodržiavania prospektu, a to v časti b/ a d/, údaje o majetkových aktívach a povahe majetkových aktív, ktoré sa budú nadobúdať zo zhromaždených peňažných prostriedkov klientov. V prerokovaní nedostatkov NBS konštatuje, že majetok PDSI je tvorený až 98,85 % podielom zmenkami emitenta CI HOLDINS, akciová spoločnosť a že Družstvo nedodržuje prospekt investície čo sa týka schválenej investičnej stratégie vo vzťahu angažovanosti voči jednému emitentovi a uloženia aktív vo vysoko likvidných aktívach. Družstvo tak malo svojím konaním porušiť § 129 ods. 3 v spojení s § 128 ods. 1 písm. b/, c/ a h/ a § 125c ods. 1 v spojení s § 127 ods. 4 zákona o CP od roku 31.12.2006, avšak NBS voči Družstvu úradne zasiahla až v máji 2011, vydaním rozhodnutia o zákaze činnosti, ktorým potvrdila, že voči Družstvu bola povinná zakročiť už štyri roky pred vydaním rozhodnutia a zamedziť situácii, v ktorej Družstvo napriek neaktuálnemu a nepravdivému prospektu pokračovalo v podnikaní a neoprávnene zhromažďovalo prostriedky od tretích osôb, vrátane navrhovateľa. Konanie NBS o dohľade nad Družstvom pritom iniciovalo samotné Družstvo žiadosťou zo dňa 15.apríla 2010. Súdu prvého stupňa ďalej vytkol predčasnosť návrhu, kedy podľa rozsudku Najvyššieho súdu ČR, sp. zn.: 3Cdo/134/2003 existujúce konkurzné konanie samo osebe nevylučuje možnosť podať veriteľom, ktorý si prihlásili svoju pohľadávku do konkurzu, žalobu o náhradu škody proti štátu a nerobí žalobu predčasnou a súd má v konaní o náhradu škody povinnosť skúmať či aktuálny stav konkurzného konania objektívne vylučuje možnosť uspokojenia žalobcu ako veriteľa v konkurznom konaní a ak áno, v akom rozsahu, pričom má súd čakať až na rozvrhové uznesenie konkurzného súdu a zohľadňovať správy správcu konkurznej podstaty o stave konkurzu. V konaní 7C/194/2011 bol pritom navrhnutý výsluch ustanoveného správcu konkurznej podstaty, ohľadne ozrejmenia stavu konkurzného konania. Navrhovateľova pohľadávka pritom bola správcom popretá a vedie sa o pohľadávku incidenčné konania; po roku a pol od vyhlásenia konkurzu tak nie sú ani len zistené pohľadávky. Z výpovede správcu je pritom možno prezumovať, že súčasný stav konkurzu neposkytuje pre navrhovateľa možnosť uspokojiť sa z výťažku z konkurzu v rozsahu uplatnenej pohľadávky. Namietal tiež, že listinné dôkazy vyžiadané súdom prvého stupňa neboli podľa § 129 O. s. p. vykonané ustanoveným spôsobom, a teda že v zápisniciach nie je uvedené, že boli prečítané určité presne označené listiny alebo ich presne označené časti, z ktorého dôvodu takto zistené skutkové zistenia nemohli byť pre súd podkladom pre právne posúdenie veci o základe uplatneného nároku, čo má podľa uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn.: 6Mcdo 11/2010 zo dňa 31. januára 2012 konanie postihovať inou vadou konania, majúcou za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Odporkyňa vo vyjadrení k odvolaniu žiadala, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil. Mala za to, že súd prvého stupňa pripravil pojednávanie v súlade s § 114 ods. 1 O. s. p., pričom súd mal k dispozícii 9 právoplatných rozhodnutí, vydaných odporkyňou, ktorej úradný postup je zrejmý z predmetných rozhodnutí. Súd prvého stupňa tak podľa odporkyne dostatočne správne zistil skutkový a právny stav veci. Zdôraznila, že podstatou práva na spravodlivé konanie nie je právo na úspech v konaní, a teda rozhodnutie zodpovedajúce názorom navrhovateľa a jeho právneho zástupcu. Nestotožnila sa s názorom o predčasnom rozhodnutí súdu prvého stupňa, pričom vykonané dokazovanie mala za náležité s tým, že navrhovateľ nepreukázal žiaden predpoklad pre úspešné priznanie nároku na náhradu škody, pričom neuviedol, kedy a aké rozhodnutia a úkony údajne odporkyňa zanedbala. Navrhovateľ iba veľmi všeobecne tvrdí, že odporkyňa porušila § 1 ods. 1 zákona č. 747/2004 Z. z. o dohľade nad finančným trhom, z ktorého dôvodu mala navrhovateľovi vzniknúť škoda. Podľa názoru odporkyne navrhovateľ nepreukázal vznik škody; poukázala pritom na rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky, podľa ktorého nárok na náhradu škody spôsobnej pri výkone verejnej moci môže byť voči štátu úspešne uplatnený len vtedy, ak poškodený nemôže dosiahnuť uspokojenie pohľadávky voči dlžníkovi, ktorý mu je povinný plniť v prípade prebiehajúceho konkurzu na majetok dlžníka (v danom prípade družstva PDSI). Veriteľovi tak môže vzniknúť škoda až vtedy, ak nebude jeho nárok voči dlžníkovi uspokojený ani v rámci konkurzu. Posúdenie nevymožiteľnosti pohľadávky poškodeného ako predpokladu vzniku škody spôsobenej štátom sa odvíja až odo dňa, kedy poškodený dostal plnenie na základe právoplatného rozvrhového uznesenia súdu. Zdôraznila pritom, že pre rozsudok je podľa § 154 O. s. p. rozhodujúci stav v dobe jeho vyhlásenia. Nárok tak bol navrhovateľom uplatnený predčasne. Namietala, že navrhovateľ nevyužil všetky možnosti na uplatnenie a vymoženie svojho nároku, nakoľko nepodal žalobu voči členom predstavenstva či kontrolnej komisie družstva. V súvislosti s odvolacou námietkou navrhovateľa, podľa ktorého malo na strane odporkyne dôjsť k zanedbaniu povinnosti pri dohľade nad družstvom či obchodníkom s CP sa stotožnila s názorom súdu prvého stupňa, ktorý mal prípadný nesprávny úradný postup odporkyne za irelevantný, nakoľko na strane navrhovateľa nemohlo dôjsť k vzniku škody v bezprostrednej a priamej príčinnej súvislosti s údajným nesprávnym úradným postupom odporkyne. Navrhovateľ totiž nebol v záväzkovom vzťahu vo vzťahu s obchodníkom s CP. Odporkyňa ďalej namietala, že právny zástupca navrhovateľa takmer po roku a pol po podaní žalôb na súd doplnil žalobu podaním doručeným súdu dňa 15.4.2013, v ktorom špecifikoval, čo mala odporkyňa zanedbať. Navrhovateľ pritom v odvolaní uviedol úplne nové tvrdenia a to rovnaké, aké uvádza v doplnení žaloby. S poukazom na § 205a O. s. p. mal za to, že tieto námietky a tvrdenia nemôžu byť relevantným odvolacím dôvodom. Tiež uviedla, že navrhovateľ v druhej časti podaného odvolania uviedol nové tvrdenia a údaje, pričom tieto neboli uplatnené v čase rozhodovania súdu prvého stupňa ani v iných konaniach. Zdôraznila, že problematika verejnej ponuky majetkových hodnôt je osobitosťou slovenskej legislatívy, ktorú neregulovalo právo EÚ, smernica EÚ 2003/71/ES o prospekte, ktorý sa zverejňuje pri verejnej ponuke cenných papierov alebo pri ich prijatí na obchodovanie, ktorý sa však nezaoberá problematikou verejnej ponuky majetkových hodnôt ale cenných papierov. Verejné ponuky cenných papierov sú regulované ustanoveniami § 120 až § 125f zákona o cenných papieroch, pričom verejné ponuky majetkových hodnôt, vrátane prospektov investície sú regulované ustanoveniami § 126 až § 129 ZoCP. Činnosť vyhlasovateľov verejnej ponuky majetkových hodnôt je zákonom o cenných papieroch regulovaná len minimalisticky v § 126 až § 130 ZoCP o verejných ponukách majetkových hodnôt (s odkazom až od 1.1.2009 aj na primerané použite § 125a, § 125c ods. 1, 2 a 3 ZoCP). Minimalistická regulácia má byť ovplyvnená tým, že vyhlasovatelia verejných ponúk majetkových hodnôt patria medzi alternatívne investičné možnosti, ktoré donedávna neboli regulované právom Európskej únie. Alternatívne investičné možnosti začala regulovať až smernica Európskeho parlamentu a Rady 2011/61/EÚ z 8.6.2011 o správcoch alternatívnych investičných fondov. Zdôraznila, že nevykonávala dohľad nad finančnými ukazovateľmi PDSI, nakoľko mohla kontrolovať len to či informácie zverejňované družstvom obsahujú náležitosti predpísané ZoCP, konkrétne § 129 a tiež či družstvo PDSI ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt zverejňuje finančné správy podľa § 130 ZoCP; odporkyňa tak nebola príslušná posudzovať správnosť finančných ukazovateľov Družstva, na ktorú činnosť sú oprávnení audítori. Navrhovateľ v konaní nepoukázal na žiaden predpis, podľa ktorého by odporkyňa bola povinná vykonávať dohľad nad Družstvom. K predčasnosti žalobného návrhu a rozsudku NS ČR, sp. zn.: 3Cdo 134/2003 odporkyňa uviedla, že mal navrhovateľ zrejme na mysli rozsudok, sp. zn.: 29Cdo 4968/2009, nakoľko navrhovateľom uvedený rozsudok sa netýka konkurzného konania. Upriamila pozornosť súdu na odlišné okolnosti, na ktoré prihliadal NS ČR, keď sa v prejednávanej veci žalobcovia domáhali náhrady škody proti členom štatutárneho orgánu spoločnosti, nakoľko si členovia štatutárneho orgánu oneskorene splnili povinnosť podať návrh na vyhlásenie konkurzu na majetok danej obchodnej spoločnosti. V záverečnej časti rozsudku pritom NS ČR skonštatoval, že akokoľvek inak nie je možné zmiešavať posúdenie otázky vzniku škody pri zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú výkonom verejnej moci s otázkou zodpovednostných nárokov osôb uvedených v § 3 ods. 2 ZKV. K upozorneniu navrhovateľa na skutočnosť, že ani po roku a pol od vyhlásenia konkurzu nie sú zistené pohľadávky uviedla, že podľa písomného vyjadrenia správcu konkurznej podstaty družstva (úpadcu) zo dňa 14.9.2011 pre Okresný súd Bratislava I, sp. zn.: 3K/95/2010 je účtovníctvo úpadcu v katastrofálnom stave, bolo vedené len do júla 2010, po ktorom dátume sa v účtovníctve nenachádzajú žiadne účtovné záznamy, účtovné doklady sú v neporiadku, pričom časť finančných operácií bola realizovaných v hotovosti bez riadneho zaznamenania v účtovníctve. Pohľadávky pritom boli popreté v dôsledku veľmi podozrivého hospodárenia úpadcu v období pred konkurzom, zlého stavu účtovníctva a s tým spojenej nemožnosti jednoznačne preveriť skutočnú existenciu uplatnených pohľadávok. V tomto období ako aj v období pred konkurzom pritom Družstvu poskytoval právne služby právny zástupca navrhovateľa, čo mala za zrejmé zo správy správcu konkurznej podstaty zo dňa 24.8.2011. Na námietku nevykonania listinných dôkazov v súlade s § 129 O. s. p. uviedla, že zo zápisnice z pojednávania zo dňa 27.2.2013 jasne vyplýva, že súd oboznámil obsah listinných dôkazov nachádzajúcich sa v súdnom spise (č.l. 36-98); obdobne je v zápisnici (na strane 4) uvedené, že prvostupňový súd oboznamoval obsah spisu, pričom presne špecifikoval, o aké doklady išlo. Popri oboznámení obsahu listinných dôkazov na pojednávaní mala odporkyňa za to, že všetky listinné dôkazy sú súdu známe z inej činnosti súdu, nakoľko je na Okresnom súde Bratislava I podaných približne 770 žalôb na rovnakom skutkovom či právnom základe. Podľa uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. (Ro) 1 Obo 283/2006 z 27.2.2008 a v súlade s § 121 O. s. p. netreba dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo známe súdu z jeho činnosti. Nakoľko mala odporkyňa zo zápisníc zrejmé, že súd oboznámil obsah listinných dôkazov, nejedná sa o vadu, ktorá by mala za následok nesprávny úradný postup súdu v konaní či nesprávne rozhodnutie vo veci. Odvolací súd preskúmal vec viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania podľa § 212 ods. l O. s. p. v znení účinnom od 1. júna 2014, túto prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p., keďže pre nariadenie pojednávania neboli dané zákonné podmienky vyplývajúce z ustanovenia § 214 ods. l O. s. p. a rozsudok verejne vyhlásil dňa 29. septembra 2015 podľa § 211 ods. 2 v spojení s § 156 ods. 3 O. s. p., pričom o termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli účastníci a ich právni zástupcovia upovedomení zákonným spôsobom. Súd prvého stupňa vo veci samej riadne zistil skutkový stav veci, keď vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 120 ods. 1 O. s. p.) z hľadiska posúdenia opodstatnenosti návrhu, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil (§ 132 O. s. p.) a na ich základe dospel k správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí aj náležite odôvodnil (§ 157 ods. 2 O. s. p.). Podľa § 219 ods. 2 O. s. p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Z obsahu spisu vyplýva, že navrhovateľ bol členom PODIELOVÉHO DRUŽSTVA SLOVENSKÉ INVESTÍCIE, Poľná č. 1, Bratislava, IČO: 35 784 717 (ďalej „Družstvo“), toho času v konkurze vyhlásenom uznesením Okresného súdu Bratislava I zo dňa 11. apríla 2011, č. k. 3K/95/2010 - 21, právoplatným dňa 5. mája 2011, pričom na základe žiadosti navrhovateľa o zrušenie členského podielu v Družstve podanej dňa 4.1.2011 zaniklo navrhovateľovi ako bývalému členovi členstvo v Družstve dňa 20.1.2011, na základe rozhodnutia predstavenstva Družstva, čím mu vzniklo právo na vyplatenie vyrovnacieho podielu vo výške 7.850,74 eura, splatného do 27.7.2011 (č.l. 42). Z obsahu spisu ďalej vyplýva, že dňa 2. júna 2008 bola medzi Družstvom ako klientom a obchodnou spoločnosťou CAPITAL INVEST, o.c.p., a.s. v likvidácii, Poľná č. 1, Bratislava, IČO: 35 828 749 (ďalej „obchodník s cennými papiermi“), ako obhospodarovateľom uzavretá Zmluva o riadení portfólia podľa ust. § 43 zák. č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch a investičných službách a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej aj „Zmluva“), predmetom ktorej podľa článku I. bod 2 Zmluvy bol záväzok obchodníka s cennými papiermi hospodáriť s portfóliom Družstva, pravidelne sledovať a vyhodnocovať spravované portfólio, obstarávať predaj cenných papierov z portfólia, nákup cenných papierov a prvé nadobudnutie cenných papierov od emitenta do portfólia Družstva, v súlade so schválenými prospektami investícií, uschovávať a spravovať cenné papiere nachádzajúce sa v portfóliu Družstva, uskutočňovať optimalizáciu a taktické zmeny v portfóliu Družstva a poskytovať mu konzultácie a finančné analýzy, pričom podľa Prílohy č. 2 k Zmluve sa obchodník s cennými papiermi zaviazal zabezpečiť mieru zhodnotenia Družstva vo výške 8 % ročne. Medzi účastníkmi konania nebolo sporným, že po výpovedi Zmluvy zo dňa 30. marca 2010 zo strany obchodníka s CP, NBS rozhodnutím zo dňa 21. decembra 2010, č. ODT-8305-5/2010, odobrala obchodníkovi s CP povolenie na poskytovanie investičných služieb, potvrdeným rozhodnutím Bankovej rady Národnej banky Slovenska zo dňa 1. marca 2011, č. GUV - 274/2011 (ďalej „rozhodnutie o odobratí povolenia“) a rozhodnutím zo dňa 30. mája 2011, č. ODT-10890-4/2010, Národná banka Slovenska zakázala Družstvu predaj majetkových hodnôt (ďalej „rozhodnutie o zákaze činnosti“) podľa ust. § 144 ods. 4 písm. c/ zák. č. 566/2001 Z. z. z dôvodu porušenia § 129 ods. 3 v spojení s ust. § 128 ods. 1 písm. b/, c/, h/ zák. č. 566/2001 Z. z. a ust. § 125c ods. 1 v spojení s § 127 ods. 4 zák. č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch a investičných službách a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej „zák. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch“). V posudzovanej veci sa navrhovateľ návrhom podaným na súd prvého stupňa dňa 30.12.2011 a ďalej doplneným a meneným domáhal uloženia povinnosti odporcovi zaplatiť mu škodu v sume 7.850,74 eura s 9,25 % úrokom z omeškania ročne od 19. apríla 2011 do zaplatenia, ktorá mu vznikla v príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom NBS, špecifikovanom v podanom návrhu na začatie konania, ktorý spočíval v tom, že NBS oneskorene zistila neaktuálnosť Prospektu investícií Družstva, keď Družstvo porušovalo ust. § 129 ods. 3 v spojení s ust. § 128 ods. 1 písm. b/, c/, h/ a ust. § 125c ods. 1 v spojení s ust. § 127 ods. 4 zák. č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch a Národná banka Slovenska zasiahla až v máji 2011, kedy vydaním rozhodnutia o zákaze činnosti, zakázala Družstvu činnosť, hoci neaktuálnosť Prospektu investícií bola už od 31. decembra 2006, v prijatí nedostatočných opatrení zo strany Národnej banky Slovenska po 24. auguste 2007, kedy pri kontrole Družstva zistila, že z hľadiska rizikovosti portfólia, má portfólio nedostatočne rozložené, t. j., že Družstvo malo všetky získané peňažné prostriedky investované v subjekte personálne a majetkovo prepojenom s obchodníkom s CP, pričom rizikovosť rozloženia portfólia je jedným z najdôležitejších ukazovateľov, ktoré NSB pri výkone dohľadu sleduje a má sledovať. NBS prijala od 20. augusta 2008 do 4. marca 2011, kedy nadobudlo právoplatnosť rozhodnutie o odobratí povolenia, nedostatočné opatrenia a zapríčinila, že navrhovateľ nemohol rozpoznať riziko svojej investície už skôr, najmä po zisteniach, že obchodník s CP poskytol Družstvu investičnú službu, ktorú mu poskytovať nemohol. V posudzovanej veci sa navrhovateľ voči štátu domáha náhrady škody, ktorá mu mala byť spôsobená nesprávnym úradným postupom NBS podľa zák. č. 514/2003 Z. z. Hmotnoprávnym základom pre uplatnenie práva navrhovateľa na náhradu škody je ust. § 9 zák. č. 514/2003 Z. z., podľa ktorého štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom má povahu objektívnej zodpovednosti, ktorej sa nemožno zbaviť a ktorá je založená na súčasnom (kumulatívnom) splnení troch podmienok, ktorými je nesprávny úradný postup, vznik škody a príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Prvotnou podmienkou pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom je existencia nesprávneho úradného postupu, ktorý zákon č. 514/2003 Z. z. v ustanovení § 9 bližšie vysvetľuje tak, že za nesprávny úradný postup je potrebné považovať aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb. Podľa konkrétnych okolností toho - ktorého prípadu, môže však ísť o akúkoľvek činnosť spojenú s výkonom právomoci určitého štátneho orgánu, ak pri tomto výkone alebo v súvislosti s ním dôjde k porušeniu pravidiel stanovených právnymi predpismi pre konanie štátneho orgánu alebo k porušeniu poriadku, ktorý vyplýva z povahy, funkcie alebo cieľov tejto činnosti. Úradný postup nie je spravidla možné v právnom predpise upraviť do najmenších podrobností a preto je potrebné správnosť úradného postupu posudzovať i z hľadiska účelu, k dosiahnutiu ktorého postup štátneho orgánu smeruje. Nesprávnym úradným postupom môže byť aj nevydanie alebo oneskorené vydanie rozhodnutia v dôsledku porušenia stanovených alebo primeraných lehôt na jeho vydanie, lebo znaky nesprávneho úradného postupu má aj nečinnosť štátneho orgánu alebo jeho činnosť, ktorá nie je vykonaná v stanovenej lehote alebo v lehote, ktorá zodpovedá právu na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov (článok 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky). Ani vzťah príčinnej súvislosti (kauzálny nexus) medzi nesprávnym úradným postupom a škodou zákon č 514/2003 Z. z. nevysvetľuje. V právnej teórii sa týmto vzťahom označuje priama väzba javov (objektívnych súvislostí), v rámci ktorého jeden jav (príčina) vyvoláva druhý jav (následok). O vzťah príčinnej súvislosti ide, ak je medzi nesprávnym úradným postupom a škodou vzťah príčiny a následku. Ak bola príčinou vzniku škody iná skutočnosť, zodpovednosť za škodu nenastáva, pričom otázka príčinnej súvislosti nie je otázkou právnou, ide o skutkovú otázku, ktorá môže byť riešená len v konkrétnych súvislostiach. Právnym posúdením je vymedzenie, medzi ako ujmou (ako následkom) a ako skutočnosťou (ako príčinou) tejto ujmy má byť príčinná súvislosť zisťovaná. Pre posúdenie vzniku zodpovednosti za škodu má preto zásadný význam otázka, v čom konkrétne spočíva škoda (majetková ujma), za ktorú je náhrada požadovaná. Práve vo vzťahu medzi konkrétnou ujmou poškodeného (pokiaľ vznikla) a konkrétnym konaním škodcu (ak je protiprávne) sa zisťuje príčinná súvislosť. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba škodu izolovať zo všeobecných súvislostí a skúmať, ktorá príčina ju vyvolala. Pritom nie je rozhodujúce časové hľadisko, ale vecná súvislosť príčiny a následku; časová súvislosť ale napomáha pri posudzovaní vecnej súvislosti. V postupnom slede javov je každá príčina niečím vyvolaná (sama je následkom niečoho) a každý ňou spôsobený následok sa stáva príčinou ďalšieho javu. Zodpovednosť však nemožno robiť závislou na neobmedzenej kauzalite. Atribútom príčinnej súvislosti je totiž „priamosť“ pôsobenia príčiny na následok, pri ktorej príčina priamo (bezprostredne) predchádza následku a vyvoláva ho. Vzťah príčiny a následku musí byť preto priamy, bezprostredný, neprerušený; nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba v dôsledku toho skúmať, či v komplexe skutočností prichádzajúcich do úvahy ako (priama) príčina škody existuje skutočnosť, s ktorou zákon spája zodpovednosť za škodu. Príčinná súvislosť (kauzálny nexus) je podstatným prvkom zodpovednostnej skutkovej podstaty. Vyžaduje sa, aby protiprávne konanie (delikt, nezákonné rozhodnutie, nesprávny úradný postup) a vznik škody boli v logickom slede (nexus = spojenie, súvislosť, sled), teda, aby protiprávne konanie bolo príčinou a vznik škody vrátane jej rozsahu následkom tejto príčiny. Nestačí iba pravdepodobnosť príčinnej súvislosti, či okolnosti nasvedčujúcej jej existencii; príčinnú súvislosť treba vždy preukázať. Rozhodujúca je vecná súvislosť príčiny a následku a túto nemožno riešiť vo všeobecnej rovine, ale vždy v konkrétnych súvislostiach. Príčinou vzniku škody môže byť len také konanie (alebo opomenutie), bez ktorého by škodný následok nevznikol. Základom je úvaha (test conditio sine qua non spoločný pre takmer všetky právne systémy Európskej únie), či by škodlivý následok nastal bez konania škodcu. Ak by tomu tak bolo, príčinná súvislosť by daná nebola. Podľa teórie tzv. adekvátnej príčinnej súvislosti, príčinná súvislosť je daná vtedy, ak je škoda podľa všeobecnej povahy, obvyklého chodu vecí a skúseností adekvátnym dôsledkom protiprávneho úkonu. Súčasne však musí byť preukázané, že škoda by bez tejto príčiny nebola nastala a existenciu príčinnej súvislosti zisťuje súd, ktorý so zreteľom na konkrétne okolnosti vyhodnocuje, či tu príčinná súvislosť je alebo nie. Pri riešení otázky príčinnej súvislosti je právnym posúdením veci vymedzenie, medzi akou ujmou (ako následkom) a akou skutočnosťou (ako príčinou) tejto ujmy má byť príčinná súvislosť zisťovaná. Pre posúdenie zodpovednosti za škodu má preto zásadný význam otázka, v čom konkrétne spočíva škoda (majetková ujma), za ktorú je požadovaná náhrada. Podľa § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka, každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil porušením právnej povinnosti. Podľa § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka, uhrádza sa skutočná škoda a to, čo poškodenému ušlo (ušlý zisk). Z dikcie citovaných zákonných ustanovení teda vyplýva, že škoda ako kategória občianskeho práva sa chápe ako ujma, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného a je objektívne vyjadriteľná v peniazoch, t. j. všeobecným ekvivalentom a je napraviteľná poskytnutím majetkového plnenia, teda poskytnutím predovšetkým peňazí. Skutočnou škodou (damnum emergens) sa rozumie ujma, ktorá musí spočívať v zmenšení majetkového stavu poškodeného oproti stavu pred škodnou udalosťou. Podľa ustanovenia odseku 1 sa uhrádza skutočná škoda a ušlý zisk. Ušlý zisk je v podstate ušlým majetkovým prospechom a spočíva v nenastalom zväčšení (rozmnožení) majetku poškodeného, ktoré by bolo možné dôvodne očakávať s ohľadom na pravidelný beh vecí, nebyť škodnej udalosti. Poškodený je povinný vznik škody preukázať, v súdnom konaní ho preto zaťažuje dôkazné bremeno o tom, že škoda vznikla. Nevyhnutným predpokladom pre záver o tom, že postup NBS v preskúmavanej veci bol nesprávny, je normatívne vyjadrenie „správneho úradného postupu“ a zistenie, že NBS tento postup nezachovala s tým, že v posudzovanej veci nesprávny úradný postup odporcu mal spočívať aj v tom, že Národná banka Slovenska oneskorene zistila neaktuálnosť Prospektu investícií Družstva. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že ak v posudzovanej veci úradným postupom je postup NBS ako orgánu štátu súvisiaci s výkonom štátnej (verejnej) moci, ktorý sa dotýka navrhovateľa, predovšetkým jeho individuálnych práv a povinností, tak neobstojí jeho námietka spočívajúca v tvrdení, že povinnosťou Národnej banky Slovenska bolo dohliadať na aktualizáciu Prospektu investícií. Povinnosť aktualizovať Prospekt investície bola Družstvu uložená s účinnosťou až od 1. januára 2009 na základe novelizovaného ustanovenia § 127 ods. 4 zák. č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch v spojení s ust. § 125c ods. 1. zák. č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch, a preto sa na NBS nemohla vzťahovať povinnosť dohliadať na aktuálnosť Prospektu investícií realizovanú pred týmto dátumom, t. j. pred 1. januárom 2009, z čoho vyplýva, že ak v rozhodnom období, t. j. do novelizácie zák. č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch vykonanej zák. č. 558/2008 Z. z., neexistovala samotná povinnosť Družstva aktualizovať Prospekt investícií, je z povahy veci vylúčený dohľad zo strany NBS v tomto smere z dôvodu, že nebolo možné kontrolovať povinnosť, ktorá sama o sebe v rozhodnom čase ani neexistovala. Odvolací súd považuje za potrebné poukázať aj na skutočnosť, že Družstvo ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt malo zákonom uloženú povinnosť dodržiavať schválený Prospekt investície až od 1. júna 2010, kedy boli novelou ustanovenia § 129 ods. 3 zák. č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch, vykonanej zák. č. 129/2010 Z. z. rozšírené povinnosti družstva a preto pokiaľ Družstvo od 31. decembra 2006 do 1. júna 2010 zo zákona takúto povinnosť nemalo, nemohla Národná banka Slovenska skúmať ani túto povinnosť prostredníctvom výkonu dohľadu, keď Družstvo samo o sebe nebolo povinné Prospekt investície dodržiavať. Nebolo možné sa stotožniť ani s námietkou navrhovateľa o povinnosti NBS v oblasti skúmania rizikovosti portfólia Družstva, nakoľko zákon č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch neukladal vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt v tomto smere žiadne povinnosti a preto ani NBS z neho nevyplývala povinnosť, ktorá by jej ako povinnému subjektu takúto povinnosť ukladala. Je nepochybné, že ak má byť štát skutočne považovaný za materiálny právny štát, musí niesť objektívnu zodpovednosť za konanie svojich orgánov, ktorým priamo zasiahli do základných práv subjektu, avšak na druhej strane nemožno prehliadnuť, že štát je povinný striktne dodržiavať právo v jeho ideálnej (škodu nepôsobiacej) interpretácii vo svetle presne zákonom stanovených povinností NBS a štát by sa nemohol zbaviť zodpovednosti za postup NBS iba v prípade, ak by sa jeho postup ukázal mylným, zasahujúcim do základných práv navrhovateľa, ktorý však nemôže vychádzať z toho, ako takýto postup navrhovateľ vyhodnotil, ale musí vychádzať výlučne z toho, že nemožno prisúdiť Národnej banke Slovenska pri aplikácii zákonov viac povinností ako tých, ktoré jej konkrétnym spôsobom vyplývajú zo zákona, čo je proporcionálne s tým, že nemožno poskytovať ochranu štátnemu orgánu, ktorý si prisvojí pri aplikácii zákona viac práv. Z obsahu Zmluvy uzavretej medzi Družstvom a obchodníkom s CP vyplýva, že jej podstatou bol výkon finančných operácií za účelom obhospodarovania cenných papierov a iných finančných nástrojov a iných operácií súvisiacich s riadením portfólia družstva, čo v praxi znamenalo, že obchodník s CP obchodoval vo vlastnom mene na účet Družstva, čiže riziko nieslo samotné Družstvo, ktoré bolo iniciátorom celého obchodu Družstva, ktoré dávalo pokyny na nákup, či predaj toho ktorého finančného nástroja (článok III bod 1 písm. c/ Zmluvy v spojení s § 5 zák. č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch). V danom prípade išlo o služby, ktoré Družstvo ako klient obchodníka s CP využívalo na vlastné riziko s vedomím, že ziskovosť uvedených operácií nie je zaručená, a navrhovateľ sa ako člen Družstva, ktoré za týmto účelom zhodnocovalo portfólio, musel byť vedomý, že vývoj na finančných trhoch nemožno s istotou predpovedať a odhadnúť, čo je podstatným znakom týchto obchodov prostredníctvom obchodníkov s CP s tým, že až do rozhodnutia NBS zo dňa 21. decembra 2010, č. ODT-8305-5/2010, ktorým odobrala obchodníkovi s CP povolenie na poskytovanie investičných služieb, potvrdeným rozhodnutím Bankovej rady Národnej banky Slovenska zo dňa 1. marca 2011, č. GUV - 274/2011, vykonával obchodník s CP túto činnosť ako regulovanú NBS a činnosť Družstva, ktorého bol navrhovateľ v rozhodnom čase členom, spĺňala znaky investovania s finančnými prostriedkami, disponibilnými za účelom ich zhodnotenia, pričom táto forma nakladania s vlastným majetkom je spôsob zhodnocovania na vlastné riziko, riziko v zmysle neistého výnosu z realizovaného finančného investovania; a zodpovednosť štátu nemôže nahrádzať primárnu zodpovednosť obchodníka s cennými papiermi voči Družstvu, či sekundárnu zodpovednosť Družstva voči navrhovateľovi. Nebolo možné stotožniť sa ani s námietkou navrhovateľa o nedostatočných opatreniach Národnej banky Slovenska na nápravu protiprávneho stavu po zistení závažných pochybení obchodníka s CP pri činnosti voči Družstvu, nakoľko odhliadnuc od aktívneho prístupu NBS k obchodníkovi s CP, preukázaného jej rozhodnutím zo dňa 8. januára 2008, č. OPK - 9750/3/2007, ktorým uložila obchodníkovi s CP pokutu vo výške 16.596,96 eur (500.000,- Sk), kedy po zrušení a vrátení veci na ďalšie konanie Bankovou radou Národnej banky Slovenska, opätovne rozhodnutím zo dňa 20. augusta 2008, č. OPK-9750-5/2007, uložila obchodníkovi s CP pokutu vo výške 9.958,18 eur (300.000,- Sk) a následne rozhodnutím zo dňa 21. decembra 2010, č. ODT-8305-5/2010, ktorým odobrala obchodníkovi s CP povolenie na poskytovanie investičných služieb, odvolací súd považuje za dôležité zdôrazniť nasledovné. Navrhovateľ sa nemôže v konaní domáhať náhrady škody titulom nesprávneho úradného postupu, ktorý má spočívať v takom pochybení v postupe Národnej banky Slovenska, ktoré sa týkajú hmotnoprávneho posúdenia veci; keď takéto hmotnoprávne pochybenia sa môžu priamo odraziť v obsahu rozhodnutí Národnej banky Slovenska, nakoľko nie je možné za nesprávny úradný postup považovať to, keď výklad zákona, právne posúdenie veci, či aplikácia zákona na daný skutkový stav zo strany štátneho orgánu sú odlišné od tých, aké očakáva ten účastník, koho práv či právom chránených záujmov sa má rozhodnutie dotýkať. Odvolací súd sa preto v celom rozsahu stotožnil so správnym právnym záverom súdu prvého stupňa, že NBS svojím postupom neporušila svoje povinnosti, keďže pri výkone verejnej moci postupovala v rozsahu svojich kompetencií daných jej zákonom, nedopustila sa pri svojom rozhodovaní žiadneho excesu a ani nepostupovala spôsobom nezlučiteľným s ochranou základných práv a ľudských slobôd, a preto jej postup nie je možné kvalifikovať ako nesprávny podľa zák. č. 514/2003 Z. z. Odvolací súd považoval za potrebné uviesť, že postup NSB bol v súlade s článkom 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého štátne orgány môžu konať iba na základe Ústavy, v jej medziach, v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon a preto pokiaľ Národná banka Slovenska zisťovala podmienky a predpoklady pre vydanie vyššie uvedených rozhodnutí, za týmto účelom nepochybne zhromažďovala podklady (dôkazy), hodnotila zistené skutočnosti, tieto právne posúdila a iné opatrenia, ktoré od NSB navrhovateľ očakávala a namietal ich nedostatočnosť, nemôžu byť na ujmu odporkyni. V daných prípadoch išlo o činnosť priamo smerujúcu k vydaniu rozhodnutí a prípadné nesprávnosti a vady pri tomto zisťovaní podkladov a pri ich posudzovaní sa potom prejavia práve v obsahu rozhodnutia a z hľadiska zodpovednosti štátu môžu zakladať jeho zodpovednosť za nezákonné rozhodnutie, pričom navrhovateľ v priebehu celého konania pred súdom prvého stupňa vytýkal len nesprávny úradný postup NBS a pochybenia či nedostatky spočívajúce v tom, že NBS pred svojím rozhodnutím nesprávne (nedostatočne) vyhodnotila podmienky pre jeho vydanie, je možné posudzovať v rámci tzv. nezákonného rozhodnutia. Všetky uvedené rozhodnutia však boli vydané v súlade so zákonom, neboli zrušené a majú povahu tzv. zákonného rozhodnutia s tým, že navrhovateľom tvrdený nesprávny úradný postup odporcu, v konaní nepreukázal s poukazom na skutočnosť, že nedostatočnosť opatrení prijatých NBS, podľa názoru navrhovateľa, bez opory v zákone, podľa jeho subjektívneho presvedčenia, sa nemusia vždy legitímne zhodovať s objektívnou realitou. V súvislosti s vyhlásením konkurzu uznesením Okresného súdu Bratislava I zo dňa 11. apríla 2011, č. k. 3K/95/2010 - 21, právoplatným dňa 5. mája 2011 na majetok Družstva ako úpadcu, odvolací súd uvádza, že nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom voči odporkyni môže byť v občianskom súdom konaní uplatnený až vtedy, ak navrhovateľ nemohol dosiahnuť uspokojenie svojej pohľadávky v konkurznom konaní; a nakoľko si navrhovateľ pohľadávku, ktorá je predmetom tohto sporu uplatnil v konkurznom konaní, škoda mu ešte nevznikla, a preto nemôže byť daná zodpovednosť štátu za škodu. Nárok na náhradu škody od štátu by mohol navrhovateľ úspešne uplatniť iba vtedy, ak by preukázal, že sa bezúspešne domáhal jej vydania v konkurznom konaní, nakoľko existencia pohľadávky uplatnená v konkurznom konaní vylučuje vznik škody ako majetkovej ujmy a tým aj konkurenciu právnej úpravy zodpovednosti za škodu s právnou úpravou konkurzu. Z uvedeného vyplýva, že v prejednávanej veci nie je daný ani ďalší predpoklad zodpovednosti štátu za škodu, a to existencia samotnej škody (analogicky rozhodnutie Najvyššieho súdu zo dňa 31. mája 2006, sp. zn. 4 Cdo 199/2005, z odôvodnenia ktorého vyplýva, že rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 4Cz/110/84, publikované pod č. 4/87 vo Výbere rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, je stále použiteľné). Nebolo možné sa stotožniť ani s námietkou navrhovateľa v podanom odvolaní, týkajúcou sa procesného pochybenia súdu prvého stupňa, ktorý na pojednávaní nevykonal dokazovanie listinnými dôkazmi predpísaným spôsobom, nakoľko z obsahu zápisnice o pojednávaní pred prvostupňovým súdom zo dňa 27.2.2013 vyplýva, že súd prvého stupňa oboznámil priebeh prípravy pojednávania, obsah do spisu založených listinných dôkazov od navrhovateľa z č.l. 36-98, ktoré krátkou cestou doručil splnomocnenej zástupkyni odporkyne, obsah úradného záznamu zo dňa 26.2.2013 ako aj obsah listinných dokladov tvoriacich prílohu k spisu, sp. zn.: 25C/177/2011 a úradný záznam z tohto spisu č.l. 56 a 57 (č.l. 102). S poukazom na citované ustanovenie a za stavu, keď súd prvého stupňa v danom prípade v potrebnom rozsahu pre rozhodnutie vo veci samej zistil skutkový stav, vykonaním potrebných a účastníkmi navrhnutých dôkazov, a keď navrhovateľ v odvolaní neuviedol žiadne skutočnosti, resp. tvrdenia, s ktorými by sa nebol súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozsudku dôsledne vysporiadal a následne takto riadne zistený skutkový stav aj správne právne posúdil, tzn., že na správne zistený skutkový stav aplikoval zodpovedajúce zákonné ustanovenia, odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil podľa § 219 ods. 1 a 2 O. s. p. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 224 ods. 1 O. s. p. v spojení s ust. § 142 ods. 1 O. s. p. tak, že odporkyni náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, nakoľko si právo na ich náhradu neuplatnila (§ 151 ods. 1 O. s. p.). Napadnutým uznesením, č.k.: 25C/178/2011-141 zo dňa 07.05.2013 súd prvého stupňa uložil navrhovateľovi povinnosť zaplatiť súdny poplatok za odvolanie vo výške 20,- eur, a to podľa pol. č. 7a/ sadzobníka § 6 ods. 2 zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch. Navrhovateľ súdu prvého stupňa dňa 30.05.2013 doručil podanie označené ako návrh na zrušenie nesprávneho rozhodnutia o poplatkovej povinnosti vydanému v právnej veci v ktorom žiadal, aby súd prvého stupňa uznesenie, č.k.: 25C/178/2011- 141 zo dňa 07.05.2013 zrušil. Odvolací súd predmetné podanie navrhovateľa podľa § 41 ods. 2 O. s. p. posúdil ako odvolanie proti uzneseniu o povinnosti zaplatiť súdny poplatok za odvolanie. Podľa § 204 ods. 1 O. s. p. odvolanie sa podáva do 15 dní od doručenia rozhodnutia na súde, proti rozhodnutiu ktorého smeruje. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Podľa § 218 ods. 1 písm. a/ O. s. p. odvolací súd odmietne odvolanie, ktoré bolo podané oneskorene. Odvolací súd z obsahu spisu súdu prvého stupňa zistil, že napadnuté uznesenie bolo navrhovateľovi doručené dňa 13.05.2013 (č.l. 140). Ďalej odvolací súd zistil, že odvolanie navrhovateľa bolo osobne podané na súde prvého stupňa dňa 30.05.2013 (č.l. 148), a teda po uplynutí 15-dňovej lehoty na podanie odvolania podľa § 204 ods. 1 O. s. p., ktorá navrhovateľovi uplynula dňa 28.05.2013. Vzhľadom na uvedené odvolací súd odvolanie navrhovateľa podľa § 218 ods. 1 písm. a/ O. s. p. ako oneskorene podané odmietol. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.