Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 4Co/594/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1112240040 Dátum vydania rozhodnutia: 16. 12. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Valéria Kleinová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1112240040.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Valérie Kleinovej a sudcov JUDr. Michaely Frimmelovej a Mgr. Ingrid Degmovej Pospíšilovej v právnej veci navrhovateľa: KOMVaK - Vodárne a kanalizácie mesta Komárna, a.s., so sídlom E. B. Lukáča 25, Komárno, IČO: 36 537 870, zast. Advokátskou kanceláriou Mandzák a spol. s.r.o., Zámocká 5, Bratislava, proti odporcovi: Slovenská republika zastúpená Ministerstvom životného prostredia Slovenskej republiky, Námestie Ľudovíta Štúra 1, Bratislava, o náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 20.000 eur, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 31. marca 2014 č.k. 25C 225/2012-135, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdzuje. Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa, ktorým sa voči odporcovi domáhal náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 20.000 eur titulom nesprávneho úradného postupu odporcu podľa zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, spočívajúcom v jeho nečinnosti v konaní o zrušenie rozhodnutia ministra životného prostredia Slovenskej republiky zo dňa 27.10.2004 č. 1149/2004-min 2, ktorým bola schválená žiadosť o poskytnutie nenávratného finančného príspevku navrhovateľovi (ďalej len „rozhodnutie zo dňa 27.10.2004“). Odporcovi nepriznal náhradu trov konania. Svoje rozhodnutie odôvodnil po právnej stránke ust. § 3 ods. 1 a 2, § 5 ods. 1, § 6 ods. 1, § 9 ods. 1, § 17 ods. 1 a 2 a § 27 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, keď po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že návrhu navrhovateľa nie je možné vyhovieť. Vykonaným dokazovaním mal za preukázané, že minister životného prostredia (ďalej „minister“) schválil rozhodnutím č. 1449/2004-min.-2 zo dňa 27.10.2004 žiadosť navrhovateľa o poskytnutie nenávratného finančného príspevku v súvislosti s projektom HURBANOVO-rozšírenie kanalizácie, stoky A,B,C, (ďalej len „projekt“) s tým, že nenávratný finančný príspevok vo výške 1,260643,63 eur predstavoval 95 % z celkových oprávnených výdavkov na realizáciu projektu. Dňa 08.12.2004 uzatvoril navrhovateľ ako konečný prijímateľ s ministerstvom životného prostredia ako poskytovateľom zmluvu o poskytnutí nenávratného finančného príspevku č. 004/2.1/2004 v znení dodatku č. 1 zo dňa 15.11.2005. Rozhodnutím č. 11698/2007-min. zo dňa 05.11.2007 pristúpil minister k zrušeniu rozhodnutia č. 1449/2004-min.-2 zo dňa 27.10.2004 z dôvodu porušenia v rozhodnutí špecifikovanej zmluvnej povinnosti (čl. IX ods. 5 zmluvy o poskytnutí nenávratného finančného príspevku) zo strany navrhovateľa, a listom č. 11699/2007-min. zo dňa 05.11.2007 oznámil navrhovateľovi odstúpenie od zmluvy o poskytnutí nenávratného finančného príspevku z dôvodov tam uvedených. Minister následne vyzval navrhovateľa listom č. 11699/2007-min. zo dňa 12.11.2007 na vrátenie finančných prostriedkov, ktorých sa týkalo porušenie finančnej disciplíny formou odvodu verejných prostriedkov v lehote 15 pracovných dní od doručenia výzvy, a navrhovateľ oznámil ministerstvu životného prostredia listom zo dňa 14.12.2007 vrátenie finančných prostriedkov, ktoré mu boli poskytnuté v rámci realizácie projektu (HURBANOVO-rozšírenie kanalizácie, stoky A,B,C) na základe zmluvy o poskytnutí nenávratného finančného príspevku zo dňa 08.12.2004. Konanie o žalobe navrhovateľa o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia ministra zo dňa 05.11.2007 Krajský súd v Bratislave uznesením č.k. 2S 55/2008-58 zo dňa 09.09.2009 zastavil majúc za to, že namietané rozhodnutie nemôže byť predmetom preskúmania súdom. Na odvolanie navrhovateľa Najvyšší súd SR uznesením sp. zn. 6Sžp 1/2009 zo dňa 29.04.2010 predmetné uznesenie Krajského súdu v Bratislave zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie považujúc namietané rozhodnutie ministra za preskúmateľné v správnom súdnictve. Krajský súd v Bratislave následne rozsudkom č.k. 2S 55/2008-166 zo dňa 08.12.2010 zrušil rozhodnutie ministra zo dňa 05.11.2007 podľa ust. § 250j ods. 2 písm. d) O.s.p. a vec vrátil ministerstvu na ďalšie konanie z dôvodu jeho nepreskúmateľnosti, pričom v odôvodnení uviedol, že odôvodnenie zrušeného rozhodnutia kopírovalo dôvody odstúpenia od zmluvy, a nie je z neho zrejmé na základe čoho a z akých dôvodov došlo k zrušeniu rozhodnutia zo dňa 27.10.2004, keď však samotné rozhodnutie považoval za nadbytočné (a s nulovým dopadom na práva a povinnosti navrhovateľa) z dôvodu, že práva a povinnosti navrhovateľa sa odvíjali od zmluvy o poskytnutí nenávratného finančného príspevku zo dňa 08.12.2004, od ktorej ministerstvo životného prostredia odstúpilo. Vyjadril názor, že ak malo rozhodnutie význam pre ministerstvo, malo ho náležitým spôsobom odôvodniť, pričom ponechal na samotnom ministerstve, či vo veci ešte rozhodne (z dôvodu internej potreby) alebo nie. Vzhľadom na nečinnosť ministerstva vo veci zrušenia rozhodnutia zo dňa 27.10.2004 podal navrhovateľ návrh na Najvyšší súd SR, ktorý uznesením č.k. 8Sžnč 5/2011-108 zo dňa 24.11.2011 návrhu navrhovateľa vyhovel a zaviazal ministerstvo životného prostredia konať a rozhodnúť v konaní o zrušení rozhodnutia zo dňa 27.10.2004 v lehote 30 dní od právoplatnosti uznesenia, keď v odôvodnení okrem iného uviedol, že ministerstvo si muselo byť vedomé toho, že každé administratívne konanie je potrebné určitým spôsobom ukončiť, a to buď vydaním meritórneho rozhodnutia alebo inak, pretože už raz rozhodnutie vydalo a bolo si vedomé jeho právnej povahy. V tejto súvislosti tiež konštatoval nečinnosť ministerstva bez vážneho dôvodu. Rozhodnutím č. 1537/2012 zo dňa 10.01.2012 minister následne rozhodnutie zo dňa 27.10.2004 zrušil s poukazom na právny názor Najvyššieho súdu SR, uvedený v uznesení č.k. 8Sžnč 5/2011-108 zo dňa 24.11.2011, keď mal za to, že v dôsledku odstúpenia od zmluvy o poskytnutí nenávratného finančného príspevku zo dňa 08.12.2004 došlo k zániku zmluvného vzťahu medzi ministerstvom a navrhovateľom a k jeho vyporiadaniu, preto s poukazom na ust. § 14 ods. 10 zák. č. 528/2008 Z.z. zrušil aj rozhodnutie o schválení žiadosti o poskytnutie nenávratného finančného príspevku zo dňa 08.12.2004. Žalobe navrhovateľa o preskúmanie zákonnosti tohto rozhodnutia Krajský súd v Bratislave rozsudkom č.k. 2S 40/2012-131 zo dňa 22.05.2013 vyhovel, a rozhodnutie ministra č. 1537/2012 zo dňa 10.01.2012 podľa ust. § 250j ods. 2 písm. a) O.s.p. zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, opraviac svoj pôvodný mylný právny názor, uvedený v rozsudku č.k. 2S 55/2008-166 zo dňa 08.12.2010. Z výpovede K.. J. Z., od júla 2007 riaditeľa navrhovateľa, zistil, že navrhovateľ požaduje od odporcu 20.000 eur z dôvodu, že tento napriek existencii právoplatného rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave dlhú dobu nekonal, pričom vydanie rozhodnutia považoval za významné, nakoľko sa v konaní na Okresnom súde Bratislava I sp. zn. 15C 137/2008 domáha zaplatenia nenávratného finančného príspevku v sume 1,260.000 eur, ktoré mu, ako veľký obnos, chýbajú, považujúc odstúpenie od zmluvy o poskytnutí nenávratného finančného príspevku za neplatné. Keďže navrhovateľ nedisponoval finančnými prostriedkami, a na základe výzvy ministerstva bol nenávratný finančný príspevok povinný vrátiť, dostal sa do omeškania s platbami voči dodávateľom a utrpel stratu dôveryhodnosti. Svedok uviedol, že nečinnosťou odporcu mu vznikli určité náklady a bolo zasiahnuté do jeho práv. Súd prvého stupňa uviedol, že navrhovateľ v konaní argumentoval nesprávnym úradným postupom ministerstva, ktoré nekonalo, a správne konanie teda prebiehalo od roku od 05.11.2007, kedy minister vydal rozhodnutie o zrušení rozhodnutia o schválení žiadosti o poskytnutie nenávratného finančného príspevku, v nadväznosti na ktoré bol povinný vrátiť finančný príspevok poskytnutý na vyššie uvedený projekt. Navrhovateľ poukázal na to, že dielo realizoval, ale z iných finančných prostriedkov, pričom bol nútený projekt dofinancovať z úveru, poskytnutého na základe zmluvy o úverovej linke č. 20/016/02 a dodatku č. 4 zo dňa 06.06.2007, avšak banke nedokáže poskytnuté finančné prostriedky vrátiť. Zo zmluvy o úverovej linke č. 20/016/02, dodatok č. 4 zo dňa 07.06.2006 zistil, že táto bola uzatvorená medzi Dexia banka Slovensko, a.s., a navrhovateľom ako klientom za účelom poskytnutia úveru navrhovateľovi do sumy 829.847,97 eur na financovanie prevádzkových potrieb - zvýšenia potreby zdrojov pri realizácii stavieb v Hurbanove, Komárne a Hadovciach, pričom navrhovateľ sa zaviazal vrátiť úver podľa podmienok dohodnutých zmluvou. Dodatkom č. 5 zo dňa 06.06.2007 došlo k dohode o zmene účelu úveru, ktorým malo byť prefinancovanie výdavkov súvisiacich so schváleným nenávratným príspevkom na projekt „HURBANOVO-rozšírenie kanalizácie, stoky A,B,C“ a projekt „Komárno- rozšírenie kanalizácie, Hadovce II. Etapa, Alžbetin ostrov I. etapa“, financovanie prevádzkových potrieb do výšky maximálne 165.969,59 eur, keď maximálna výška finančných prostriedkov nesmela presiahnuť schválenú výšku nenávratného finančného príspevku. Uviedol, že odporca s návrhom nesúhlasil, tvrdiac, že k nesprávnemu úradnému postupu nedošlo, nakoľko Krajský súd v Bratislave vyslovil v rozsudku č.k. 2S 55/2008-166 zo dňa 08.12.2010 právny názor o nadbytočnosti rozhodnutia ministra, a ponechal na jeho úvahe, či vo veci opäť rozhodne alebo nie, z čoho vyvodil, že nebol povinný rozhodnutie vydať. Odporca v konaní argumentoval tým, že nevydaním opätovného rozhodnutia sa situácia navrhovateľa vôbec nezmenila vzhľadom na odstúpenie ministerstva od zmluvy o poskytnutí nenávratného finančného príspevku zo dňa 08.12.2004, a že navrhovateľ nepreukázal vznik nemajetkovej ujmy v príčinnej súvislosti s namietaným nesprávnym úradným postupom ministerstva v období od 18.01.2011 do 10.01.2012, nakoľko jeho povinnosť vrátiť nenávratný finančný príspevok mu vznikla v dôsledku odstúpenia od zmluvy, a preto by ani prípadné skoršie rozhodnutie ministra právnu situáciu navrhovateľa nezmenilo. Súd prvého stupňa tiež zistil, že na Okresnom súde Bratislava I prebieha pod sp. zn. 15C 137/2008 konanie, v ktorom sa navrhovateľ od odporcu a od Ministerstva životného prostredia SR domáha zaplatenia 1,260.643,63 eur s príslušenstvom, teda sumy zodpovedajúcej vrátenému nenávratnému finančnému príspevku, namietajúc neplatnosť odstúpenia od zmluvy, pričom uvedené konanie nie je skončené. Vysvetlil, že predpokladom zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom ako zodpovednosti objektívnej podľa zák. č. 514/2003 Z.z., je kumulatívne splnenie troch podmienok, a to existencie nesprávneho úradného postupu, vznik škody resp. nemajetkovej ujmy vyjadriteľnej v peniazoch, a príčinná súvislosť medzi škodou alebo nemajetkovou ujmou a nesprávnym úradným postupom. Poukázal na to, že navrhovateľ odvodzoval vznik nemajetkovej ujmy od nesprávneho úradného postupu, ktorého sa malo dopustiť ministerstvo životného prostredia tým, že v období od 18.01.2011 do 10.01.2012 bolo v konaní o zrušení rozhodnutia č. 1449/2004-min-2 zo dňa 27.10.2004 nečinné, a po zrušení rozhodnutia ministra životného prostredia zo dňa 05.11.2007 rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č.k. 2S 55/2008-166 zo dňa 08.12.2010, nevydalo žiadne rozhodnutie. Uviedol, že navrhovateľ začiatok obdobia nečinnosti (18.01.2011) ustálil dňom nadobudnutia právoplatnosti rozsudku Krajského súdu v Bratislava zo dňa 08.12.2010 a jeho koniec (10.01.2012) dňom vydania nového rozhodnutia ministra životného prostredia č. 1537/2012, ktorým tento opätovne pristúpil k zrušeniu rozhodnutia o schválení žiadosti o poskytnutie nenávratného finančného príspevku zo dňa 27.10.2004. Z vykonaného dokazovania mal za preukázané, že odporca odo dňa právoplatnosti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č.k. 2S 55/2008-166 zo dňa 08.12.2010, ktorým tento zrušil predchádzajúce rozhodnutie ministra životného prostredia zo dňa 05.11.2007, nekonal, a to i napriek tomu, že mu krajský súd s poukazom na ust. § 250j ods. 2 O.s.p. vec vrátil na ďalšie konanie. Ustálil, že odporca začal konať až po vydaní uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sžnč 5/2011 zo dňa 24.11.2011, ktorým bol zaviazaný k povinnosti konať a rozhodnúť v konaní o zrušení rozhodnutia ministra životného prostredia č. 1449/2007-mim-2 zo dňa 27.10.2004 v lehote 30 dní, a až po doručení tohto rozhodnutia (dňa 12.12.2011) vydal odporca dňa 10.01.2012 nové rozhodnutie č. 1537/2012, ktorým rozhodnutie o schválení žiadosti o poskytnutie nenávratného finančného príspevku zo dňa 27.10.2004 opätovne zrušil. Z podporného dôkazu, a to uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sžnč 5/2011 zo dňa 24.11.2011, mal za preukázané, že odporca bol v navrhovateľom označenom období skutočne nečinný, keď v správnom konaní nevydal požadované rozhodnutie. V tejto súvislosti poukázal tiež na to, že odporca svoju nečinnosť v rozhodujúcom období v priebehu konania nerozporoval. Na základe takto ustáleného skutkového stavu vyhodnotil, že navrhovateľ v konaní preukázal existenciu nesprávneho úradného postupu, spočívajúceho v nevydaní relevantného rozhodnutia ministrom životného prostredia v konaní o zrušení rozhodnutia o schválení žiadosti po poskytnutie nenávratného finančného príspevku zo dňa 27.10.2004 v namietanom období. Dospel však k záveru, že navrhovateľ nepreukázal existenciu nemajetkovej ujmy, teda druhej podmienky na vyvodenie zodpovednosti štátu, keď mal za to, že samotná existencia nesprávneho úradného postupu odporcu, spočívajúceho v nečinnosti v administratívnom konaní o zrušení rozhodnutia o schválení žiadosti navrhovateľa o poskytnutie nenávratného finančného príspevku, nemá bez ďalšieho za následok vznik nároku na nemajetkovú ujmu. V tejto súvislosti vysvetlil pojem nemajetkovej ujmy, a zdôraznil dôkaznú povinnosť navrhovateľa preukázať vznik nemajetkovej ujmy a skutočnosť, že samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením. Poukázal na to, že prieťahy v administratívnom konaní nemajú bez preukázania skutočností osvedčujúcich dopad nesprávneho úradného postupu, jeho vplyvu a následkov na navrhovateľa za následok automatický vznik nároku na nemajetkovú ujmu. Vyjadril názor, že konanie o náhradu nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003 Z.z. je súdnym konaním, v ktorom platí zásada kontradiktórnosti a unesenia dôkazného bremena, a nemožno ho stotožňovať s konaním Ústavného súdu o sťažnosti pre porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, v ktorom Ústavný súd po zistení neodôvodnených prieťahov na strane štátneho orgánu prizná sťažovateľovi aj primerané finančné zadosťučinenie. V tejto súvislosti poukázal aj na rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 467/08. Uviedol, že navrhovateľ odôvodňoval vznik nemajetkovej ujmy právnou neistotou v správnom konaní trvajúcom od roku 2007, nutnosťou vziať si od Dexia banky Slovensko a.s. úver na prefinancovanie a dokončenie projektu s názvom HURBANOVO-rozšírenie kanalizácie, stoky A,B,C, ktorú skutočnosť preukazoval Zmluvou o úverovej linke č. 20*/016/02, dodatok č. 4 a dodatok č. 5, keď náklady na projekt mali byť pokryté práve poskytnutým nenávratným finančným príspevkom od ministerstva životného prostredia, pričom samotnú existenciu nemajetkovej ujmy mala preukazovať výpoveď svedka K.. J. Z.. Súd prvého stupňa poukázal na to, že výpovede svedka nezistil také skutočnosti, ktoré by preukazovali vznik nemajetkovej ujmy na strane navrhovateľa v príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom odporcu, nakoľko svedok sa obmedzil len na konštatovanie, že v dôsledku nečinnosti ministerstva životného prostredia vznikli navrhovateľovi finančné náklady, tok finančných prostriedkov sa zhoršil, a navrhovateľ stratil dôveryhodnosť medzi partnermi bez bližšej konkretizácie. Vyhodnotil potom, že navrhovateľ v tomto smere neuniesol dôkazné bremeno, pričom mal tiež za to, že uvedené skutočnosti ani neboli v príčinnej súvislosti s vytknutým nesprávnym úradným postupom, spočívajúcom v nečinnosti odporcu v konaní o zrušení rozhodnutia o schválení žiadosti navrhovateľa o poskytnutie nenávratného finančného príspevku v deklarovanom období. Uviedol, že prípadná absencia finančných prostriedkov navrhovateľa spojená s jeho následnou nemožnosťou plnenia si finančných záväzkov voči zmluvným partnerom mohla byť dôsledkom len jeho povinnosti vrátiť nenávratný finančný príspevok, pričom táto povinnosť závisela od rozhodnutia ministra životného prostredia. Príčinou vyššie uvedeným svedkom stručne popisovanej nepriaznivej situácie navrhovateľa bolo samotné rozhodnutie ministra životného prostredia, ako jednostranný individuálny správny akt, ktorým zrušil a teda odňal navrhovateľovi nenávratný finančný príspevok v spojení s následným odstúpením od zmluvy o poskytnutí nenávratného finančného príspevku, čiže príčinou nebol vytýkaný nesprávny úradný postup odporcu, spočívajúci v prieťahoch v konaní, od ktorého navrhovateľ odvodzoval nárok na náhradu nemajetkovej ujmy. V tejto súvislosti ešte zdôraznil, že z opisu skutkových tvrdení navrhovateľa v návrhu na začatie konania (ako aj v jeho priebehu), a tiež uvedeného v jeho žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody je zrejmé, že vznik a existenciu nemajetkovej ujmy v sume 20.000 eur neodvodzoval od nezákonného rozhodnutia odporcu, ale od jeho nesprávneho úradného postupu, spočívajúceho v jeho nečinnosti v deklarovanom období od 18.01.2011 do 10.01.2012. Prípadná existencia nemajetkovej ujmy navrhovateľa mala teda väzbu na vecnú správnosť a zákonnosť záverov, na ktorých minister životného prostredia založil svoje rozhodnutie o zrušení rozhodnutia o schválení žiadosti navrhovateľa o poskytnutie nenávratného finančného príspevku, ktoré však navrhovateľ nespochybňoval. Dospel potom k záveru, že navrhovateľ v konaní nepreukázal existenciu dopadu nesprávneho úradného postupu odporcu na navrhovateľa v podobe vzniku nemajetkovej ujmy. Mal za to, že vzhľadom na charakter, okolnosti a dĺžku trvania nesprávneho úradného postupu odporcu by postačovalo ako satisfakcia samotné konštatovanie porušenia práv navrhovateľa v intenciách ust. § 17 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z., čo však navrhovateľ nežiadal. Keďže navrhovateľ v konaní nepreukázal vznik a existenciu nemajetkovej ujmy, ani priamu príčinnú súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a uplatňovanou nemajetkovou ujmou, neboli splnené kumulatívne všetky tri podmienky pre vyvodenie zodpovednosti voči štátu, a preto vyhodnotil návrh navrhovateľa ako nedôvodný, a v celom rozsahu ho zamietol. O trovách konania rozhodol podľa ust. § 142 ods. 1 O.s.p., a úspešnému odporcovi ich náhradu nepriznal, nakoľko si ju návrhom neuplatnil. Proti tomuto rozsudku podal navrhovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu včas odvolanie, a žiadal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. Súd prvého stupňa podľa jeho názoru neúplne zistil skutkový stav, dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Mal tiež za to, že napadnuté rozhodnutie je nepreskúmateľné, pretože nie je riadne odôvodnené, v čom videl odňatie možnosti konať pred súdom. Uviedol, že názor súdu prvého stupňa je prejavom maximálnej miery arbitrárnosti a svojvôle, a v celom rozsahu ignoruje ustálenú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva ohľadom priznania nároku na náhradu nemajetkovej ujmy za zbytočné prieťahy v konaní. V tejto súvislosti poukázal na niektoré rozhodnutia Ústavného súdu ČR a Ústavného súdu SR, a na závery odbornej literatúry v súvislosti aktuálnou judikatúrou Najvyššieho súdu ČR, podľa ktorej je princíp, že poškodený je povinný tvrdiť a preukazovať vznik nemajetkovej ujmy, resp. uvádzať skutočnosti, na základe ktorých bude možné podľa zákonom stanovených kritérií posúdiť vznik a rozsah ujmy, narušený v prípade ujmy vyvolanej neprimeranou dĺžkou konania, lebo Európsky súd pre ľudské práva vychádza z vyvrátiteľnej domnienky, že neprimeraná dĺžka konania znamená pre sťažovateľa morálnu ujmu a žiadne dôkazy v tomto ohľade sa zásadne nevyžadujú, lebo ujma vzniká už samotným porušením práva. Náhrada nemateriálnej ujmy má slúžiť na kompenzáciu stavu neistoty, do ktorej sa poškodený dostal dôsledkom neprimerane dlhého vedenia konania, a v tomto stave bol udržiavaný, pričom keďže ide o psychickú kategóriu, ktorej hĺbka a rozsah sú ako rozhodné skutočnosti ťažko preukázateľné, bolo by nadbytočné ich zisťovať výsluchom účastníka. Popretie tvrdenia o existencii nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch je preto na žalovanom škodcovi, ktorý má povinnosť na svoju obranu uviesť skutočnosti vylučujúce pravdivosť škodného predpokladu. Namietal, že pokiaľ súd prvého stupňa vychádzal z toho, že je na ňom, aby nielen tvrdil, ale aj preukazoval existenciu nemajetkovej ujmy vzniknutej dôsledkom zbytočných prieťahov v konaní, vychádzal tak zo zjavne nesprávneho právneho názoru, opomínajúc pritom judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva. Mal za to, že v prípade náhrady nemajetkovej ujmy za existenciu zbytočných prieťahov v konaní v zmysle judikatúry ESĽP platí právna domnienka, že poškodenému vznikla nemajetková ujma, ktorá sa zásadne priznáva v peniazoch, pričom dôkazné bremeno sa presúva na odporcu ako na škodcu. Nakoľko súd prvého stupňa svoj odklon od judikatúry EĽSP nevysvetlil ani neodôvodnil, hodnotil jeho postup ako prejav svojvôle a arbitrárnosti. Zdôraznil, že aj Ústavný súd SR priznáva náhradu nemajetkovej ujmy za prieťahy v súdnom konaní, a to bez toho, aby vykonával akékoľvek dokazovanie ohľadom existencie nemajetkovej ujmy v peniazoch, vychádzajúc z vyššie uvedenej vyvrátiteľnej prezumpcie. Mal za to, že poškodených zbytočnými prieťahmi nie je možné deliť na tých, ktorí boli poškodení v súdnom konaní a uplatňuje sa u nich domnienka vzniku nároku na náhradu nemajetkovej ujmy bez procesnej povinnosti preukazovať existenciu takéhoto nároku len preto, že o ňom rozhoduje Ústavný súd SR, a na tých, ktorí boli poškodení prieťahmi v správnom konaní, u ktorých by sa domnienka vzniku nároku na náhradu nemajetkovej ujmy neuplatňovala, a zaťažovala by ich procesná povinnosť preukázať nárok len preto, že o ňom rozhoduje všeobecný súd. Podľa jeho názoru, ak súd prvého stupňa konštatoval nesprávny úradný postup, bolo jeho povinnosťou priznať i náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, nakoľko v prípade náhrady nemajetkovej ujmy za zbytočné prieťahy sa uplatňuje priorita priznania materiálnej satisfakcie pred satisfakciou morálnou. Uviedol, že z vykonaného dokazovania bola dostatočne preukázaná existencia nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, a to množinou všetkých dôkazov a svedeckou výpoveďou K.. Z.. Namietal, že súd prvého stupňa síce konštatoval, že by mu bolo dôvodné priznať morálnu satisfakciu, túto mu však nepriznal, keďže ju nežiadal, pričom tento postup nepovažuje za správny. Mal za to, že súd prvého stupňa mu mal priznať aspoň morálnu satisfakciu, aj keď ju v petite žaloby nežiadal, pričom mal pri tom aplikovať ust. § 153 ods. 2 O.s.p.. Súd prvého stupňa teda podľa jeho názoru nepostupoval správne, ak jeho návrh na začatie konania zamietol a nepriznal mu ani len morálnu satisfakciu, napriek prednesu jeho právneho zástupcu v záverečnej reči, kde o takýto postup žiadal. Odporca vo svojom vyjadrení k odvolaniu navrhovateľa žiadal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdiť, keď mal za to, že súd prvého stupňa úplne zistil skutkový stav veci, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, vec správne právne posúdil a rozsudok riadne odôvodnil. Zotrval na názore, že navrhovateľ neuniesol dôkazné bremeno ohľadne splnenia základných podmienok pre uplatnenie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, keď nepreukázal vznik nemajetkovej ujmy, a príčinnú súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a údajnou nemajetkovou ujmou. Nepreukázal totiž, že vznik tvrdenej nemajetkovej ujmy bol zapríčinený práve jeho nesprávnym úradným postupom resp. jeho nečinnosťou. Ohľadom argumentácie navrhovateľa, ktorý poukazoval na judikatúru Najvyššieho súdu ČR a EĹSP uviedol, že právny stav medzi navrhovateľom a ministerstvom je daný a nezmenený od 05.11.2007, kedy ministerstvo odstúpilo od zmluvy o poskytnutí nenávratného finančného príspevku pre porušenie zmluvnej povinnosti navrhovateľom, pričom práve v dôsledku odstúpenia od zmluvy bol navrhovateľ povinný vrátiť poskytnuté finančné prostriedky. Ak ministerstvo nevydalo po zrušení rozhodnutia ministra č. 11698/2007 zo dňa 05.11.2007, ktorým zrušil svoje rozhodnutie zo dňa 27.10.2004 o schválení žiadosti o poskytnutie nenávratného finančného príspevku, krajským súdom bez zbytočného odkladu nové rozhodnutie, nemohol byť navrhovateľ v neistote, nakoľko jeho situácia by sa ani vydaním rozhodnutia bezodkladne po právoplatnosti rozsudku krajského súdu nezmenila. Nesúhlasil preto s tvrdením navrhovateľa, že od výsledku konania záviselo to, či mu bude vrátená eurodotácia vo výške 1,260.000 eur s príslušenstvom, a považoval ho za účelové. Pokiaľ teda navrhovateľ pojem náhrady nemajetkovej ujmy ustálil ako kompenzáciu stavu neistoty, do ktorej sa dostal dôsledkom neprimerane dlhého vedenia konania, a v tomto stave neistoty bol udržiavaný, mal za to, že navrhovateľ sa v žiadnom takomto stave neistoty nenachádzal, keďže povinnosť navrhovateľa vrátiť mu finančné prostriedky vznikla ako následok odstúpenia od zmluvy z dôvodu porušenia zmluvných povinností zo strany navrhovateľa. Za úmyselne zavádzajúce považoval aj jeho tvrdenie o nutnosti vziať si úver vzhľadom na situáciu, do ktorej sa mal dostať v dôsledku zrušenia rozhodnutia ministra, nakoľko dodatok č. 4 a č. 5 k úverovej linke uzatvorenej medzi navrhovateľom a Dexia bankou Slovensko, a.s., bol datovaný aj podpísaný pred vydaním rozhodnutia ministra, na základe ktorého došlo k zrušeniu jeho rozhodnutia zo dňa 27.10.2004. Zdôraznil, že jeho nesprávny úradný postup nemal žiadny vplyv na stav údajnej neistoty navrhovateľa, keď vydanie nového rozhodnutia ministra bolo len čisto formálnou záležitosťou, potrebnou na ukončenie administratívneho konania. Podľa jeho názoru možno uzavrieť, že nesprávny úradný postup spočívajúci v jeho nečinnosti, a navrhovateľom požadovaná nemajetková ujmy nie sú vo vzájomnom pomere príčiny a následku, pričom v tejto súvislosti poukázal aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6MCdo 16/2012 zo dňa 30.10.2013. Opätovne zdôraznil, že navrhovateľ neuniesol v konaní dôkazné bremeno. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie podal včas účastník konania (§ 201 ods. 1 O.s.p.) prejednal odvolanie podľa ust. § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ust. § 214 ods. 2 O.s.p., s verejným vyhlásením rozsudku podľa ust. § 156 ods. 3 O.s.p., keď dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné. Napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil, nakoľko je vo výroku vecne správny, a keďže sa v celom rozsahu stotožnil aj s dôvodmi uvedenými v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, ktoré viedli súd prvého stupňa k jeho záverom, tieto si osvojuje v celom rozsahu a v podrobnostiach na ne odkazuje (§ 219 ods. 1 a 2 O.s.p.). Po oboznámení sa s obsahom spisu dospel odvolací súd k záveru, že súd prvého stupňa vykonal dostatočné dokazovanie, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností dôležitých pre posúdenie dôvodnosti uplatneného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v dôsledku nesprávneho úradného postupu, ako aj na opodstatnenosť tvrdení odporcu z hľadiska skutočností, ktoré uvádzal na svoju obranu (§ 120 ods. 1, 4 O.s.p.), a teda riadne zistil skutkový stav veci v zmysle ust. § 153 ods. 1 O.s.p.. Zhodnotením výsledkov vykonaného dokazovania v súlade s ust. § 132 O.s.p. dospel k správnym skutkovým záverom, a na ich základe vyvodil aj správny právny záver o nedôvodnosti navrhovateľom uplatňovaného nároku. Vec aj správne právne posúdil, keď aplikoval zodpovedajúce ustanovenia § 3 ods. 1 a 2, § 5 ods. 1, § 6 ods. 1, § 9 ods. 1, § 17 ods. 1 a 2 a § 27 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, ktoré aj správne vyložil, a svoje dôvody vedúce k zamietnutiu návrhu navrhovateľa aj riadne, a vyčerpávajúcim spôsobom v súlade s ust. § 157 ods. 2 O.s.p. odôvodnil. Preto v žiadnom prípade nemôže obstáť námietka navrhovateľa o arbitrárnosti, nedostatočnom odôvodnení, resp. nepreskúmateľnosti rozhodnutia. Naopak, v odôvodnení svojho rozsudku sa súd prvého stupňa vysporiadal so všetkými okolnosťami, na ktorých založil svoje rozhodnutie, a ktoré boli pre posúdenie veci a rozhodnutie podstatné. Dôkladne tiež vysvetlil, z akého dôvodu považoval návrh navrhovateľa za nedôvodný, keď sa v tejto súvislosti detailne zaoberal zisteným skutkovým stavom, ako aj podmienkami, ktorých kumulatívne splnenie je predpokladom zodpovednosti štátu za nemajetkovú ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom spočívajúcom v nečinnosti ministerstva resp. v prieťahoch v konaní, a vyvodil správny záver, že i keď k nesprávnemu úradnému postupu zo strany ministerstva životného prostredia došlo (nakoľko v rozhodnej dobe v konaní o zrušení rozhodnutia o schválení žiadosti navrhovateľa o poskytnutie nenávratného finančného príspevku nekonal), navrhovateľ nepreukázal splnenie ďalších predpokladov na uplatnenie zodpovednosti štátu za jeho údajnú nemajetkovú ujmu, pretože nepreukázal samotný vznik a existenciu tvrdenej nemajetkovej ujmy, ani príčinnú súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a tvrdenou nemajetkovou ujmou, pričom všetky svoje závery ako i právny názor vyčerpávajúcim spôsobom odôvodnil. Odvolací súd sa stotožňuje so všetkými závermi, ku ktorým súd prvého stupňa vo svojom rozsudku dospel, a jeho rozhodnutie považuje za presvedčivé a vyčerpávajúce. V tejto súvislosti považuje odvolací súd za potrebné zdôrazniť, že rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totožné s očakávaniami a predstavami účastníkov (v tomto prípade navrhovateľa), ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre zákonného rozhodnutia (§ 157 ods. 2 O.s.p.), pričom účastníkom musí dať odpoveď na podstatné otázky a skutočnosti, čím sa súd prvého stupňa aj riadil, a ako už bolo uvedené vyššie, svoje rozhodnutie náležite odôvodnil, pričom sa dostatočne vysporiadal s argumentáciou účastníkov konania. V kontexte odôvodnenia napadnutého rozhodnutia súdu prvého stupňa je zbytočné sa v odvolacom konaní zaoberať identickými námietkami navrhovateľa, keď skutkové, a na ich základe prijaté právne závery súdu prvého stupňa sú v plnom rozsahu podložené správnym výkladom. Odvolaciu námietku navrhovateľa, ktorý tvrdil nesprávne právne posúdenie veci súdom prvého stupňa poukazujúc na judikatúru Najvyššieho súdu ČR a EĽSP a spôsob konania pred Ústavným súdom SR, z ktorých vyvodil záver, že vznik, existenciu a výšku ním požadovanej nemajetkovej ujmy uplatnenej podľa zákona č. 514/2003 Z.z. (tvrdiac, že bola spôsobená nekonaním ministerstva resp. ním zavinenými prieťahmi) nemusí v konaní pred všeobecným súdom preukazovať, keďže sa predpokladá, a dôkazy sa nevyžadujú, ako i námietku, že ak súd prvého stupňa konštatoval nesprávny úradný postup, bolo jeho povinnosťou priznať mu náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, nepovažoval odvolací súd za dôvodné. V posudzovanej veci sa navrhovateľ voči štátu domáha náhrady nemajetkovej ujmy, ktorá mu mala byť spôsobená nesprávnym úradným postupom Ministerstva životného prostredia podľa zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, spočívajúcom v nečinnosti v konaní o zrušenie rozhodnutia ministra životného prostredia Slovenskej republiky zo dňa 27.10.2004, ktorým bola schválená žiadosť navrhovateľa o poskytnutie nenávratného finančného príspevku, a to v období od 18.01.2011 do 10.01.2012. Hmotnoprávnym základom pre uplatnenie práva navrhovateľa na náhradu škody je ust. § 9 zák. č. 514/2003 Z.z., podľa ktorého štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom má povahu objektívnej zodpovednosti, ktorej sa nemožno zbaviť, a ktorá je založená na súčasnom (kumulatívnom) splnení troch podmienok, ktorými sú existencia nesprávneho úradného postupu, vznik škody alebo nemajetkovej ujmy a príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Bremeno tvrdenia ako aj dôkazné bremeno zaťažuje navrhovateľa, ktorý sa domáha náhrady nemajetkovej ujmy v súvislosti s nesprávnym úradným postupom ministerstva. Ako už správne vyhodnotil súd prvého stupňa, navrhovateľovi sa v konaní nepodarilo preukázať splnenie všetkých troch predpokladov pre priznanie nároku na nemajetkovú ujmu podľa ust. § 17 a nasl. zák. č. 514/2003 Z.z., keď ničím nepreukázal, že mu vôbec nemajetková ujma vznikla, a že by mu ním tvrdená ujma vznikla v bezprostrednej príčinnej súvislosti so súdom prvého stupňa konštatovaným nesprávnym úradným postupom ministerstva, teda ako bezprostredný následok jeho nečinnosti v namietanom období. Je potrebné si uvedomiť, že konanie o náhradu škody a nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003 Z.z. je súdnym konaním, v ktorom platí zásada kontradiktórnosti a unesenia dôkazného bremena účastníkom konania, a nemožno ho preto stotožňovať či už s konaním Ústavného súdu SR o sťažnosti pre porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (čl. 48 ods. 2 Ústavy SR), alebo s konaním EĽSP v súvislosti s judikatúrou, na ktorú poukazoval navrhovateľ (Apicella proti Taliansku), a ktorá vychádza z aplikácie čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane základných práv a ľudských slobôd. Ústavný súd SR už viackrát skonštatoval, že účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia súdu. Tomu, koho základné právo na prerokovanie veci súdom bez zbytočných prieťahov (zakotvené v Ústave SR) sa porušilo, môže potom priznať aj primerané finančné zadosťučinenie, a to titulom porušenia jeho ústavného práva. Taktiež Európsky súd pre ľudské práva aplikujúc čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane základných práv a ľudských slobôd, podľa ktorého má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom, rozhodoval napr. práve vo veci Apicella proti Taliansku o výške primeraného zadosťučinenia za porušenie práva na primeranú dĺžku súdneho konania. V posudzovanej veci však nejde o porušenie ústavného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR ani o porušenie základného práva podľa čl. 6 ods. 1 cit. Dohovoru, za ktoré je možné priznať zadosťučinenie. Predmetom tohto konania je navrhovateľom uplatnené právo na náhradu škody (nemajetkovej ujmy) spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom, ktoré každému zaručuje čl. 46 ods. 3 Ústavy SR. Toto právo však nie je absolútne, ale v záujme zaistenia právnej istoty podlieha zákonným obmedzeniam upravujúcim predpoklady na uplatnenie takejto škody alebo aj nemajetkovej ujmy, ktoré sú podľa odvolacieho súdu zakotvené práve v zákone č. 514/2003 Z.z.. Zo žiadneho ustanovenia zákona č. 514/2003 Z.z. však nevyplýva konštrukcia uvedená navrhovateľom v odvolaní, ktorý zjednodušene povedané tvrdí, že ak súd skonštatuje nečinnosť resp. prieťahy v konaní orgánu verejnej moci, je povinný automaticky priznať účastníkovi takéhoto konania nemajetkovú ujmu v peniazoch. Takýto záver je nesprávny a nemá oporu v citovanom zákone. Ak by zákonodarca mienil navrhovateľom uvedeným spôsobom finančne odškodňovať účastníkov konania za akúkoľvek nečinnosť resp. prieťahy v konaní orgánu verejnej moci bez toho, aby bol účastník povinný vznik a rozsah nemajetkovej ujmy v bezprostrednej príčinnej súvislosti s uvedenou nečinnosťou alebo prieťahmi preukázať, premietol by tento zámer do príslušného ustanovenia zákona č. 514/2003 Z.z., čo však neurobil. Z týchto dôvodov sa odvolací súd s argumentáciou navrhovateľa nestotožnil. Možno potom uzavrieť, že nakoľko navrhovateľ splnenie predpokladov na priznanie nemajetkovej ujmy v žalovanej výške 20.000 eur nepreukázal a morálnu satisfakciu nežiadal, rozhodol súd prvého stupňa správne, keď jeho návrh na začatie konania zamietol. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia nemá odvolací súd viac čo uviesť, pretože by iba zopakoval správnosť skutkových a na jeho podklade správne prijatých právnych záverov súdu prvého stupňa (§ 219 ods. 2 O.s.p.), a preto napadnutý rozsudok podľa ust. § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. ako vecne správny potvrdil. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa ust. § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p. a úspešnému odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, nakoľko si ich náhradu neuplatnil návrhom. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.