Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 4To/88/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1113010951 Dátum vydania rozhodnutia: 15. 10. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Karol Kováč ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1113010951.2 Uznesenie Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu JUDr. Karola Kováča a sudcov JUDr. Tibora Kubíka a JUDr. Petra Šamka, v trestnej veci proti obžalovanému R. F. W. a spol. stíhaných pre obzvlášť závažný zločin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. b), c), ods. 2 písm. c), ods. 3 písm. c) Tr. zák. a iné, o odvolaní obžalovaných R. F. W. a A. L. R. proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 8T/19/2013 zo dňa 05.05.2015, na verejnom zasadnutí konanom dňa 15.októbra 2015 takto r o z h o d o l : Podľa § 319 Tr. por. sa odvolania obžalovaných R. F. W., nar. XX.XX.XXXX a A. L. R., nar. XX.XX.XXXX z a m i e t a j ú . o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom Okresného súduBratislava I sp. zn. 8T/19/2013 zo dňa 05.05.2015 boli obžalovaní R. F. W. a A. L. R. (spoločne aj s obžalovanými Le H. a Le W. J., ktorí boli v odvolacom konaní vylúčení na samostatné konanie) uznaní vinnými zo spáchania obzvlášť závažného zločinu nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. b), c) ods. 2 písm. c), ods. 3 písm. c) Tr. zák. (bod 1/ napadnutého rozsudku) a obžalovaný R.h samostatne aj zo spáchania zločinu nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. d) Tr. zák. (bod 2/ napadnutého rozsudku), ktorých sa mali dopustiť na tom skutkovom základe, že 1/ obžalovaní R. F. W., A. L. R., Le H. a Le W. J. spoločne s J. L. sa spolčili za účelom páchania trestnej činnosti a od presne nezisteného dňa , minimálne od mája roku 2011 do 07.01.2013, J. L. do 03.05.2012 a obžalovaný L. R. A. do 25.11.2012, v Q. a jej okolí, v spolupráci s ďalšími osobami z prostredia vietnamskej komunity žijúcimi a podnikajúcimi na území P. a N. republiky, najmä s R. W. - om, obžalovaným a uväzneným v N. republike, organizovali a zabezpečovali obchod s vypestovanou, spracovanou a vysušenou marihuanou, najčastejšie tým spôsobom, že na pokyn obžalovaných R. F. W. - a a Le H. - a, a počas jeho neprítomnosti aj Le W. J. - a, J. L. a obžalovaný Le W. J. ako kuriéri prevážali vypestovanú a vysušenú marihuanu z N. republiky na územie P. republiky, kde sčasti dochádzalo k jej ďalšej distribúcii a sčasti prostredníctvom J. L. alebo iného kuriéra k jej ďalšiemu prevozu na územie D. a L., pričom dňa 25.11.2012 obžalovaní R. F. W., Le W. J. a A. L. R. vycestovali do N. republiky za účelom zrealizovania ďalšieho obchodu s marihuanou tým spôsobom, že obž. Le W. J. z autopožičovne prenajal osobné motorové vozidlo zn. F. N. combi svetlej farby EČ BA XXXZZ (ďalej len „vozidlo F. N.“), na ktorom obvinení dňa 25.11.2012 v popoludňajších hodinách vycestovali do N. republiky do C. nad Q. na stretnutie s R. W. - om, ktoré za účelom prevzatia marihuany dohovoril obžalovaný R. F. W.. Prevzatie marihuany obvinení uskutočnili tým spôsobom, že toho istého dňa 25.11.2012 v čase o 15.35 hod. v C. na Q. na B. ul. obžalovaný A. L. R. z vozidla F. N. vytiahol dva prázdne cestovné kufre, preložil ich do vedľa pristaveného motorového vozidla zn. VW A. modrej farby EČ XBXXXX, kde ich neznáma osoba naplnila vrecami s marihuanou a asi po piatich minútach ich obžalovaný A. L. R. naplnené preložil späť do batožinového priestoru vozidla F. N., z ktorého ich následne spoločne s obžalovaným Le W. J. - om vyložili na G. ul. na parkovisku pred OC C. a čakali na privolaný taxík. Po príchode taxíka zn. U. F. červenej farby EČ XBXXXXXX (ďalej len taxík) taxikár predmetné kufre za asistencie obžalovaného R. F. W. - a a obž. Le W. J. - a naložil na zadné sedadlá taxíka, do ktorého si na predné sedadlo k vodičovi prisadol aj obž. A. L. R., zatiaľ čo obžalovaný R. F. W. a obžalovaný Le W. J. nasadli do vozidla F. N. a taxík smerujúci na územie P. republiky nasledovali ako tzv. sprievodné vozidlo. Po prekročení hraníc SR na diaľnici D2 v colnom priestore hraničného prechodu Q. bol taxík a v ňom sediaci obž. L. R. A. v čase o 18.30 hod. kontrolovaný a kontrolou bolo zistené, že predmetné dva cestovné kufre obsahovali celkovo štyri hermeticky uzatvorené plastové vrecia s obsahom zelenej sušenej rastliny, pričom skúmaním Kriminalistického a expertízneho ústavu Policajného zboru bolo zistené, že dve vrecia pochádzajúce z jedného kufra obsahovali konope s celkovou hmotnosťou 9 891,7 g, z toho upotrebiteľný materiál mal hmotnosť 6 993,43 g s priemernou koncentráciou tetrahydrokanabinolu 17,9% hmotnostného, obsahujúce 1 251,824 g tetrahydrokanabinolu, čo zodpovedá 41 728 - 69 934 obvykle jednorazovým dávkam drogy a ďalšie dve vrecia pochádzajúce z druhého kufra obsahovali konope s celkovou hmotnosťou 9 998,3 g, z toho upotrebiteľný materiál mal hmotnosť 7608,71 g s priemernou koncentráciou tetrahydrokanabinolu 18,8% hmotnostného, obsahujúce 1 430,437 g tetrahydrokanabinolu, čo zodpovedá 47 681 - 76 087 obvykle jednorazovým dávkam drogy, pričom celková hodnota tzv. čistej drogy o celkovej hmotnosti 14 602,14 g by na tzv. čiernom trhu predstavovala sumu minimálne 73.010,70,- €, pričom rastliny rodu Canabis (konopa) sú v ymzsle zákona č. 139/1998 Z. z. o omamných látkach, psychotropných látkach a prípravkoch zaradené do I. skupiny omamných látok a tetrahydrokanabinol je v zmysle tohto zákona zaradený do I. skupiny psychotropných látok, pričom obvinení na zaobchádzanie s omamnými a psychotropnými látkami nemali povolenie v zmysle tohto zákona, 2/ obžalovaný R. F. W. od presne nezisteného času do 07.01.2013 v Q. na B. ul. č. 9G v byte č. XX prechovával omamné a psychotropné látky, pričom dňa 07.01.2013 bola v jeho byte pri vykonaní domovej prehliadky zaistená plastová krabička s modrým vrchnákom s obsahom 5 000 mg sušenej rastliny, pričom skúmaním Kriminalistického a expertízneho ústavu Policajného zboru bolo zistené, že išlo o konope s hmotnosťou 5 000 mg, z toho upotrebiteľný materiál mal hmotnosť 4 405 mg s priemernou koncentráciou tetrahydrokanabinolu 8,0% hmotnostného obsahujúce 352 mg tetrahydrokanabinolu, čo zodpovedá 12 - 35 obvykle jednorazovým dávkam drogy, pričom rastliny rodu Cannabis (konopa) sú v zmysle zákona č. 139/1998 Z. z. o omamných látkach, psychotropných látkach a prípravkoch zaradené do I. skupiny omamných látok a tetrahydrokanabinol je v zmysle tohto zákona zaradený do I. skupiny psychotropných látok, pričom obvinený na prechovávanie omamných a psychotropných látok nemal povolenie v zmysle tohto zákona. Za to bol obžalovanému R. podľa § 172 ods. 3 Tr. zák. s použitím § 38 ods. 2, § 36 písm. j), § 37 písm. h), § 41 ods. 2 Tr. zák. uložený úhrnný trest odňatia slobody v trvaní 17 (sedemnásť) rokov. Podľa § 48 ods. 2 písm. b) Tr. zák. bol obžalovaný pre výkon trestu odňatia slobody zaradený do ústavu na výkonu trestu so stredným stupňom stráženia. Podľa § 60 ods. 1 písm. a), písm. b), písm. c) Tr. zák. súd obžalovanému uložil aj trest prepadnutia vecí špecifikovaných vo výrokovej časti napadnutého rozsudku. Zároveň bol podľa § 76 ods. 1, § 78 ods. 1 Tr. zák. obžalovanému uložený ochranný dohľad v trvaní 3 (tri) roky. Obžalovanému A. L. R. bol podľa § 172 ods. 3 Tr. zák. s použitím § 38 ods. 2, ods. 3 § 36 písm. j) Tr. zák. uložený trest odňatia slobody v trvaní 15 (pätnásť) rokov. Podľa § 48 ods. 2 písm. b) Tr. zák. bol obžalovaný pre výkon trestu odňatia slobody zaradený do ústavu na výkonu trestu so stredným stupňom stráženia. Podľa § 60 ods. 1 písm. a) Tr. zák. súd obžalovanému uložil aj trest prepadnutia vecí špecifikovaných vo výrokovej časti napadnutého rozsudku. Podľa § 65 ods. 1 Tr. zák. bol obžalovanému uložený trest vyhostenia v trvaní 5 (päť) rokov. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie obhajca obžalovaného R. F. W., proti ktorému sa vykonáva konanie proti ušlému, ako aj obžalovaný A. L. R.. Obhajca obžalovaného R. F. W. v odvolaní namietal, že napriek rozsiahlemu dokazovaniu nebola preukázaná skutočnosť, že by sa jeho klient dopustil stíhaného trestného činu. Celkovo bolo vypočutých až dvanásť svedkov, z ktorých ani jeden neusvedčuje jeho klienta z konania popísaného v bodoch 1/ a 2/ napadnutého rozsudku. Jediný svedok, ktorý v trestnom konaní vypovedal o jeho klientovi je J. L., ktorý je však v postavení tzv. spolupracujúceho obvineného. U svedkov v tomto postavení je nutné dôsledne skúmať vierohodnosť ich výpovedí. Pokiaľ je aj súd prvého stupňa názoru, že výpoveď tohto svedka je hodnoverná, nemožo opomenúť, že sa nedotýka jeho klienta. Vo všetkých svojich výpovediach svedok L. spomína osobu iba menom D., ktorú orgány činné v trestnom konaní stotožnili s jeho klientom. Tvrdenie, že ide práve o jeho klinta však nie je podložené žiadnym zákonným dôkazom. Identifikácia osoby nebola počas celého priebehu prípravného a súdneho konania vykonaná. Nebola uskutočnená rekognícia jeho klienta, kde by ho svedok L. opoznal. Túto skutočnosť sa prokuratúra snažila nahradiť prostredníctvom predloženia fotografie počas jeho výpovede, pričom išlo o starú čiernobielu fotografiu. Tento postup nemožno označiť za rekogníciu a ani za zákonný dôkaz. Vo vzťahu k skutku uvedenému v bode 2/ napadnutého rozsudku sa jeho klient cíti byť nevinný, nevie si vysvetliť akým spôsobom sa dostalo do jeho bytu 5 g konope. Vzhľadom na uvedené navrhuje, aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok vo vzťahu k jeho klientovi a rozhodol tak, že obžalovaného R. F. W. postupom podľa § 285 písm. c) Tr. por. oslobodí spod obžaloby. Obžalovaný A. L. R. odôvodnil odvolanie prostredníctvom svojho obhajcu. V odvolaní namieta, že spáchanie trestného činu od samého začiatku popiera. O tom, že v prepravovaných kufroch sa nachádzala marihuana nemal vedomosť. O obsahu kufrov sa prvýkrát dozvedel na hraničnom priechode Q. po zistení a kontrole orgánmi polície a colnej správy. V prospech obžalovaného svedčia aj závery znaleckého posudku KEÚ PZ zo dňa 19.03.2013, v ktorom je uvedené, že v steroch z rúk L. A. R. nebola zistená prítomnosť omamných a psychotropných látok. Tieto závery preukazujú tú skutočnosť, že obžalovaný s batožinou nemanipuloval. Súd prvého stupňa sa v konaní dopustil viacerých procesných pochybení, predovšetkým nepripustil vykonať kontrolný znalecký posudok obsahu prepravovanej batožiny, ktorá obsahovala marihuanu. Týmto konaním bola porušená zásada rovnosti strán v konaní pred súdom. Je názoru, že súd mal postupovať podľa zásady in dubio pro reo. Navrhol, aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok a oslobodil ho spod obžaloby. Na verejnom zasadnutí odvolacieho súdu obhajca obžalovaného R. F. W. zotrval na dôvodoch písomne podaného odovoania a navrhol, aby súd obžalovaného oslobodil spod obžaloby. Obhajca obžalovaného A. L. R. taktiež zotrval na dôvodoch písomne podaného odvolania. Navrhol, aby krajský súd zrušil napadnutý rozsudok a sám rozhodol spôsobom, že obžalovaného spod obžaloby oslobodí. Pokiaľ by odvolací súd dospel k inému záveru, potom alternatívne navrhol, aby bol zrušený výrok o treste a obžalovanému bol uložený miernejší trest za použitia ustanovenia § 39 ods. 1 Tr. zák. Napokon zdôraznil, že súd I. stupňa bol nespravodlivý, keď organizátorovi opakujúcich sa skutkov (obžalovanému Le H.) bol uložený miernejší trest ako obžalovanému A. L. R.. Prokurátor Krajskej prokuratúry Bratislava navrhol odvolanie obžalovaných zamietnuť podľa § 319 Tr. por. ako nedôvodné. Obžalovaný A. L. R. na pripojil k záverečnému návrhu svojho obhajcu. Domáhal sa, aby odvolací súd mu zmiernil trest uložený okresným súdom, nakoľko tento považuje za neprimerane prísny. Krajský súd v Bratislave podľa § 317 ods. 1 Tr. por. preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolatelia podali odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo a zistil, že odvolania obidvoch obžalovaných nie sú dôvodné. Podľa § 319 Tr. por. odvolací súd odvolanie zamietne, ak zistí, že nie je dôvodné. Odvolací súd je názoru, že v konaní pred okresným súdom ako súdom prvého stupňa nedošlo k žiadnym takým chybám, ktoré by mohli mať vplyv na objasnenie skutkového stavu veci, pričom na hlavnom pojednávaní boli vykonané všetky potrebné dôkazy nevyhnutné pre spravodlivé rozhodnutie súdu s tým, že súd prvého stupňa vykonané dôkazy správne a logicky vyhodnotil a to spôsobom zodpovedajúcim ustanoveniu § 2 ods. 12 Tr. por. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku je zrejmé, aké dôkazy boli pred súdom prvého stupňa vykonané, aké skutkové závery z týchto dôkazov súd prvého stupňa vyvodil, akými úvahami sa spravoval pri hodnotení dôkazov a ako sa vysporiadal s obhajobou obžalovaných. Podľa názoru odvolacieho súdu, výrok o vine obžalovaných zo spáchania obzvlášť zločinu nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. b), c), ods. 2 písm. c), ods. 3 písm. c) Tr. zák. (bod 1/ napadnutého rozsudku) a u obžalovaného R. F. W. aj zo spáchania zločinu nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. d) Tr. zák. (bod 2/ napadnutého rozsudku) nevzbudzuje žiadne dôvodné (rozumné) pochybnosti. Pokiaľ ide o výrok o vine zo spáchania skutku uvedeného v bode 1/ napadnutého rozsudku, tak odvolací súd poukazuje najmä na podrobnú výpoveď svedka J. L., ktorý opakovane vypovedal o trestnej činnosti, ktorá bola organizovane páchaná v súvislosti s prepravou, predajom a kúpou omamných látok. V tomto smere vypovedal aj o osobe menom D., ktorého mal spoznať začiatkom roku 2011. Išlo o F.. Svedok ďalej vypovedal, že začal ako taxikár voziť peniaze, ktoré preberal najmä v Q. a F. od rôznych aziatov a tieto následne odovzdával A. alebo D.. D. býval v Q. v R.. Neskôr mu A. s D. navrhli, aby vozil marihuanu s čím súhasil, pretože bol v zlej finančnej situácii. Tvrdili, že marihuana bude dobre zabalená, aby ju nebolo cítiť. Potom pre nich vozil marihuanu z N. republiky na P.. Marihuanu vozil A. domov alebu ju odovzdával D. na parkovisku pred obchodným centrom C. alebo v podzemnej garáži jeho bytovky. Pokyny na prevoz mu dával A. s D.. Svedok J. L. podrobne popísal aj spôsob vzájomnej telefonickej komunikácie, ako aj spôsob prepravy marihuany, či výrazy, ktoré sa používali v telefonickej komunikácii na zastretie miesta, kde mal ísť pre marihuanu, respektíve výrazy, ktoré vyjadrovali peniaze, ktoré mal vyzdvyhnúť. Jazdu, pri ktorej bol zadržaný realizoval na pokyn A. a D.. Telefonoval mu D. a dal mu pokyn, aby išiel do U.. V jeho prítomnosti komunikovali A. s D. po slovensky, obsahom rozhovoru bolo spravidla to, kam ísť a nové miesta. Svedok J. L. teda opakovane, podrobne a presvedčivým spôsobom popísal rozhodné skutkové okolnosti týkajúce sa protiprávneho konania obžalovaného R. F. W. ako aj jeho účasti v organizovanej skupine podielajúcej sa na neoprávnenom obchodovaní s marihuanou. Pokiaľ odvolací súd hodnotí výpoveď svedka J. L., musí ju hodnotiť ako celok. Odvolací súd pripomína, že táto výpoveď (z hľadiska fungovania organizovanej skupiny) nie je osamotená, nakoľko ju potvrdzujú najmä záznamy o uskutočnenej telekomunikačnej prevádzke, ako aj zaistenie viac ako 14 kg použiteľnej marihuany a v neposlednom rade aj nález marihuany v byte v ktorom sa zdržiaval obžalovaný R. F. W.. Podporne tu možno vychádzať aj z výpovede svedka W. R., ktorý potvrdil účasť (prítomnosť) obžalovaného R. F. W. dňa 25.11.2012 v C. nad Q. v N. republike. U. jeho výpovede tam R. F. W. čakal s dvomi ďalšími F., ktorí priniesli dva látkové kufre. Následne obžalovaného vyložil pred supermarketom C.. Na uvedenú výpoveď nadväzuje výpoveď svedka L. N., ktorý ako vodič taxíka bol objednaný do C. nad Q., taxík odstavil oproti predajni C. pred hotelom C.. Pred hotelom čakali traja F. a na zemi mali položené dva kufre. Jeden z F. mu povedal, že ten čo pôjde s ním, ukáže mu cestu. Kufre naložili na zadné sedadlá. Ten tretí F. si prisadol k nemu na sedadlo spolujazdca a dal mu 4.000 českých korún a povedal „Záloha“. Na hraničnom priechode Q. ich zastavila polícia. Otorili kufre, kde bola marihuana. Vzhľadom na uvedené skutočnosti, považuje aj odvolací súd výpoveď svedka J. L. za vierohodnú a logickú, ktorá nebola vo vzťahu k obžalovanému R. F. W. žiadnym podstatným spôsobom spochybnená či vyvrátená. Výpoveď svedka J. L. preto považuje odvolací súd za spôsobilý dôkaz, na ktorom môže byť založené odsúdenie obžalovaného R. F. W. a to aj v spojitosti s vyššie uvedenými ostatnými dôkazmi. Krajský súd konštatuje, že ak má byť odsúdenie založené najmä na výpovedi jedného priameho svedka, je nevyhnutné, aby takýto dôkaz bol jasný, logický, zrozumiteľný, presvedčivý, vierohodný a zároveň nesmie byť inými dôkazmi podstatne spochybniteľný, či dokonca vyvrátený. Všetky tieto atribúty výpoveď svedka J. L. vo vzťahu k obžalovanému R. F. W. spĺňa. Ak obhajca obžalovaného R. F. W. v odvolaní namietal, že nebolo nepochybne preukázané, že osoba menom D. (o ktorej vypovedal svedok J. L.) je obžalovaný R. F. W., tak odvolací súd sa s touto námietkou nestotožnil. Je síce pravdou, že nedostatkom prípravného konania je skutočnosť, že obžalovaný R. F. W. nebol svedkom J. L. opoznávaný v rámci rekognície (voči predmetnému obžalovanému je vedené konanie proti ušlému a teda prichádzala do úvahy rekognícia podľa fotografií), avšak to zároveň neznamená, že by tu boli pochybnosti o tom, koho konkrétne myslel svedok J. L., keď vypovedal o osobe menom D.. P. J. L. už počas prípravného konania napríklad vypovedal, že osoba menom D. bývala v Q. v R., kam aj vozieval marihuanu ako aj peniaze. Obžalovaný R. F. W. sa pritom v Q. zdržiaval práve v byte, ktorý sa nachádza v R. a v tomto byte bola aj pri vykonávaní domovej prehliadky nájdená marihuana. Najvyše svedok J. L. počas svojej výpovede na hlavnom pojednávaní uviedol, že pozná toho, ktorý je ušlý. V dôsledku tejto výpovede mu potom bola ukázaná fotografia (obžalovaného R. F. W.), na ktorej spoznal D.. M. tu teda o vykonávanie rekognície, ale išlo o predkladanie dôkazov svedkovi počas jeho výpovede s tým, aby sa k nim vyjadril. Rovnako sa svedok vyjadroval aj k zvyšným obžalovaným, ktorí boli prítomní na hlavnom pojednávaní s tým, že z prítomných poznal len obžalovaného A.. N. obžalovaného R. mu teda bola predložená len preto, že sa trestné konanie vedie proti nemu ako proti ušlému, nakoľko inak by ho svedok opoznával priamo v pojednávacej miestnosti tak, ako aj zvyšných prítomných spoluobžalovaných. Takýto postup preto odvolací súd nepovažuje za postup, ktorý by bol v rozpore s Trestným poriadkom, nakoľko svedkovi je možné počas jeho výpovede predkladať k vyjadreniu aj rôzne fotografie, či listinné dôkazy a rovnako tak sa svedok môže vyjadrovať aj k osobám, ktoré sa nachádzajú v pojednávacej miestnosti. Relevantné pochybnosti nevyvoláva ani výrok o vine zo spáchania skutku uvedeného v bode 2/ napadnutého rozsudku. Z vykonaného dokazovania je zrejmé, že 5 g marihuany bolo nájdených v byte v Q. ulici č. X/G, v ktorom býval práve obžalovaný R. F. W.. Vykonané dokazovanie nenasvedčuje tomu, že by uvedený byt užívali ešte aj iné osoby, respektíve, že by nájdené množstvo marihuany prechovávala alebo mohla prechovávať v byte obžalovaného iná osoba, prípadne, že by sa marihuana mohla do bytu obžalovaného dostať bez vedomia obžalovaného. Pokiaľ ide o výrok o vine vo vzťahu k obžalovanému A. L. R., tak z výpovedí svedkov L. N., T. M. a T. L. je zrejmé, a to ani nebolo medzi stranami sporné, že obžalovaný spoločne s ďalšími vietnamskými občanmi sa nachádzal v N. republike v C. nad Q.. Mali objednaný taxík, do ktorého boli naložené dva kufre s tým, že obžalovaný si sadol k taxikárovi na sedadlo spolujazdca, nakoľko mal taxikárovi ukazovať cestu. Obžalovaný dal taxikárovi 4.000 českých korún. Rovnako z vykonaného dokazovania nepochybne vyplýva, že na hraničnom priechode medzi N. a P. republikou bolo vozidlo zastavené, pričom v kufroch sa nachádzalo celkovo 20 kg marihuany (použiteľných bolo 14 kg). Z výpovede svedka W. R. pritom nepriamo vyplýva, že obžalovaný bol v C. nad Q. spoločne aj s obžalovaným R. F. W.. Odvolací súd sa stotožňuje s názorom súdu prvého stupňa, že obžalovaný A. L. R. mal vedomú účasť na páchaní stíhanej trestnej činnosti, pričom zjavne musel mať vedomosť o tom, že v prevážaných kufroch sa nachádza omamná látka, t. j., že sa dopúšťa konkrétnej trestnej činnosti. Túto skutočnosť možno vyvodiť z celkového fungovania organizovanej skupiny (prerozdelenia úloh v skupine, spôsobu prevozu omamnej látky) a podporne aj z výpovede svedka J. L., z ktorých vyplýva, že bolo nepredstaviteľné, aby kuriér ktorý prevážal marihuanu, nevedel o tejto skutočnosti. Práve naopak, podstatou kuriérov, ktorí boli využívaní pri páchaní trestnej činnosti (ktorým bol tak svedok J. L. ako aj obžalovaný A. L. R.) bolo to, že kuriér mal prepraviť, respektíve dohliadať na prepravu marihuany z jedného miesta na druhé. To bolo aj úlohou obžalovaného, ktorý sa nachádzal v taxíku práve z dôvodu, aby dohliadol na prevážanú marihuanu a v neposlednom rade, aby aj inštruoval taxikára, kde sa má marihuana prepraviť, pričom prostredníctvom SMS správ musel ostatným členom organizovanej skupiny hlásiť svoju polohu. Obhajoba obžalovaného uplatnená v odvolacom konaní, že nemal vedomosť o obsahu kufrov je preto neakceptovateľná, nakoľko spôsob fungovania organizovanej skupiny a pravidlá prevozu drog vylučujú, aby tak veľké množstvo marihuany (20 kg) prevážala osoba, ktorá by o tom nemala žiadnu vedomosť. Skutočnosť, že obžalovaný nemal pozitívne stery na rukách od marihuany je pritom irelevantná, pretože obžalovanému sa primárne kladie za vinu, že marihuanu neoprávnene prevážal ako kuriér a nie, že ju aj balil do kufrov, či pestoval. Navyše marihuana ako rastliná omamná látka (obdobne ako napríklad tabak), žiadne zbytkové množstvá na rukách nezanecháva (na rozdiel napríklad od pervitínu, heroínu a kokaínu, ktoré sú v práškovej forme a čiastočky prachu týchto drog na rukách či veciach sú zistiteľné mikroskopickým skúmaním). Uznanie viny obžalovaného A. L. R. zo spáchania žalovanej trestnej činnosti preto nevzbudzuje žiadne relevantné pochybnosti. Nadriadený súd sa nestotožňuje s námietkou obidvoch obžalovaných, že súd prvého stupňa mal pri nich aplikovať zásadu in dubio pro reo a to z dôvodu, že obaja spáchanie skutku popierajú. Uplatnenie tejto zásady je totiž na mieste len v prípadoch, ak súd po vyhodnotení všetkých do úvahy prichádzajúcich dôkazov, dospeje k záveru, že nie je možné sa jednoznačne prikloniť k žiadnej z dvoch rozporných výpovedí alebo k žiadnej zo skupiny odporujúcich si dôkazov takže zostávajú pochybnosti o tom, ako sa skutkový dej odohral, respektíve kto bol páchateľom trestného činu. Pokiaľ však súd po vyhodnotení takejto dôkaznej situácie dospeje k záveru, že jedna z výpovedí alebo jedna zo skupín výpovedí je pravdivá, že jej vierohodnosť nie je ničím podstatným spochybnená, nie sú splnené podmienky na uplatnenie zásady in dubio pro reo, pretože súd pochybnosti nemá (primerane rozhodnutie Ústavného súdu ČR sp. zn. IV. ÚS 154/2002). Krajský súd sa nestotožňuje s odvolaním obžalovaného A. L. R. ani v tom, že by odmietnutie jeho dôkazného návrhu na vypracovanie kontrolného znaleckého posudku o obsahu prepravovanej batožiny zo strany súdu prvého stupňa bolo možné označiť za porocesné pochybenie súdu, prípadne za porušenie práva obžalovaného na obhajobu. V tomto smere odvolací súd primerane poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu SR z 15.12.2009 sp. zn. 2 Tdo 45/2009 (publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a súdov SR 1/2011 pod č. 7) podľa ktorého, právo na obhajobu je potrebné chápať ako vytvorenie podmienok pre plné uplatnenie procesných práv obvineného a jeho obhajcu a zákonný postup pri reakcii orgánov činných v trestnom konaní a súdu na uplatnenie každého obhajovacieho práva. Ak uplatnenie práva na obhajobu spočíva v navrhovaní dôkazov, zodpovedá mu povinnosť orgánov činných v trestnom konaní a súdu zaoberať sa dôkazným návrhom a najneskôr pred meritórnym rozhodnutím, tomuto návrhu buď vyhovieť alebo ho odmietnuť. Za porušenie práva na obhajobu nemožno považovať obsah a rozsah vlastnej úvahy orgánu činného v trestnom konaní alebo súdu o voľbe použitých dôkazných prostriedkov pri plnení povinností podľa § 2 ods. 10 Tr. por., respektíve práva podľa § 2 ods. 11 Tr. por. Vzhľadom na uvedené, nie je možné považovať za porušenie práva na obhajobu situáciu, keď súd odmietne ďalej vykonávať dokazovanie, respektíve ďalej overovať určitú skutkovú okolnosť, ktorú už považuje za dokázanú. Povinnosťou súdu je zaoberať sa dôkaznými návrhmi obhajoby, avšak povinnosť súdu vykonať všetky obhajobou (či prokurátorom) navrhované dôkazy neexistuje. Zásada rovnosti strán v konaní pred súdom teda neznamená, že by súd bol povinný vyhovieť všetkým návrhom strán, prípade dbať na to, aby dôkazy vykonané z ich podnetu boli v určitom úmernom pomere. Odvolací súd uzatvára, že v konaní pred súdom prvého stupňa boli vykonané všetky relevantné dôkazy, pričom ani odvolaciemu súdu nie je zrejmé, k čomu by mal byť vykonaný kontrolný znalecký posudok obsahu prepravovanej batožiny, t. j. k akému účelu by mal takýto postup smerovať. Skutočnosť, že obhajoba nesúhlasí so závermi znaleckého dokazovania nie je pritom dôvodom na to, aby sa vo veci vykonávalo kontrolné znalecké dokazovanie. To by prichádzalo do úvahy len vtedy, ak by boli o pochybnosti o správnosti alebo úplnosti vypracovaného znaleckého posudku (§ 146 Tr. por.). Žiadne takéto pochybnosti však z vykonaného dokazovania nevyplývajú a preto ani nebol zákonný dôvod na vypracovanie tzv. kontrolného znaleckého posudku. Pokiaľ ide o právnu kvalifikáciu použitú v napadnutom rozsudku zo strany súdu prvého stupňa, tak vo vzťahu k nej obžalovaní R. a A. L. R. v odvolaní nevzniesli žiadne výhrady. Vzhľadom k uvedenému, odvolací súd len konštatuje, že súdom prvého stupňa použitá právna kvalifikácia konania obžalovaných vyplýva z vykonaného dokazovania a to tak z hľadiska základnej ako aj kvalifikovanej skutkovej podstaty. V podrobnostiach odkazuje odvolací súd na odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktoré si osvojuje, nakoľko ten presvedčivým spôsobom vyložil na podklade ktorých dôkazov uznal obžalovaných vinných zo spáchania stíhaných trestných činov a na podklade ktorých dôkazov a akým spôsobom dospel k záveru, že trestná činnosť bola páchaná v rámci organizovanej skupiny a v značnom rozsahu (strana 15 a nasledujúce odôvodnenia napadnutého rozsudku). Len pre úplnosť odvolací súd dodáva, že obaja obžalovaní tvorili súčasť organizovanej skupiny, v rámci ktorej bola vykonávaná určitá deľba úloh medzi jednotlivými členmi (členovia, ktorí zabezpečovali marihuanu, jej vákuové balenie, distribúciu, prevoz na územie iných krajín, zabezpečovanie kuriérov a podobne), pričom protiprávna činnosť ohľadne nakladania s marihuanou vykazovala plánovitosť ako aj koordinovanosť a to práve za účelom úspešného vykonania trestného činu. Organizovaná skupina pritom nemusí mať trvalejší charakter, nevyžadue sa ani prijatie za člena organizovanej skupiny a ani výslovné pristúpenie k skupine. Postačí, že sa člen fakticky a neformálne včlenil do skupiny a určitým spôsobom sa podielal na jej činnosti. Z hľadiska obžalovaného A. L. R. je nutné zdôrazniť, že členom organizovanej skupiny môže byť aj osoba, ktorá je na spodných priečkach hierarchie skupiny (napríklad kuriér) a ktorá len dostáva a plní pokyny iných členov organizovanej skupiny (v danom prípade napríklad pokyny obžalovaného R. F. W.). Rovnako tak pre členstvo v organizovanej skupine postačí, ak sa osoba podiela len na jednorazovej protiprávnej činnosti organizovanej skupiny a nevyžaduje sa, aby jej činnosť, či zapojenie do skupiny bolo trvalé, či aspoň sústavnejšie. Pokiaľ ide o znak kvalifikovanej skutkovej podstaty stíhaného obzvlášť závažného zločinu spočívajúci v spáchaní činu v značnom rozsahu, tak súd prvého stupňa na strane 19 odôvodnenia napadnutého rozsudku podrobne vysvetlil ako dospel k záveru o naplnení aj tejto kvalifikovanej skutkovej podstaty (vychádzal pritom zo zásady in dubio pro reo a pri zisťovaní hodnoty zaistenej omamnej látky ustálil jej hodnotu zo spodnej hranice, t. j. vo výške 73.010,70 euro). Súd prvého stupňa pritom správne poukázal aj na zjednocujúce stanovisko Najvyššieho súdu SR (Tpj 37/2014) v zmysle ktorého, kvalifikácia rozsahu činu musí zodpovedať hodnote drogy pri predaji koncovým užívateľom a nemožno zohladniť nižšiu tzv. veľkoobchodnú cenu pri prvotnom zadovážení drogy od jej výrobcu sprostredkovateľským medzičlánkom až po jej finálnu dodávku konzumentovi. V zmysle judikatúry Najvyššieho súdu SR (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 Tdo 56/2014 zo dňa 16.12.2014) sa pritom obvykle jednorazovou dávkou rozumie dávka omamnej alebo psychotropnej látky, ktorá sa bežne u väčšiny užívateľov konzumuje pri jednom použití a takto vyjadruje konzumný priemer. K uvedenému je nutné dodať, že v posudzovanej trestnej veci išlo o prevoz marihuany, teda komodity, ktorej predaj je zakázaný (predaj, kúpa, či prevoz marihuany nie je iba zakázaný, ale je aj trestný) a preto pri určovaní rozsahu spáchania trestného činu sa vyvodzuje hodnota veci (drogy) podľa jej ceny na čiernom trhu. Obdobne sa postupuje pri všetkých komoditách, ktorých predaj je zakázaný a ktoré už svojou povahou sú určené na distribúciu len na čiernom trhu. Iný postup logicky neprichádza do úvahy práve preto, že legálny predaj drog neexistuje. Záver o tom, že rozsah trestného činu podľa § 172 Tr. zák. vo svojich kvalifikovaných skutkových podstatách sa posudzuje podľa hodnoty drogy na čiernom trhu vyplýva tak z rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu SR (napríklad uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 Tdo 74/2013 zo dňa 28.01.2014) ako aj z odbornej literatúry (napríklad N., J. a kol.: Trestný zákon. Všeobecná časť. Komentár. I. diel. 1. Vydanie. Praha: C.H.Beck, 2010, s. 842). Súd prvého stupňa postupoval v súlade so zákonom aj pri ukladaní trestu obidvom obžalovaným, keď primárne vychádzal z výšky trestnej sadzby stanovenej zákonom (§ 172 ods. 3 Tr. zák.), ktorá je v rozpätí 15 rokov až 20 rokov. Pokiaľ ide o druh trestu ukladaný obžalovaným, tak odvolací súd pripomína, že ak ide o trestný čin, ktorého horná hranica trestnej sadzby ustanovená v osobitnej časti Trestného zákona prevyšuje päť rokov, musí súd uložiť trest odňatia slobody (§ 34 ods. 6 Tr. zák.), pričom podmienečne odložiť uložený výkon trestu odňatia slobody možno len vtedy, ak sa ukladá trest odňatia slobody neprevyšujúci dva roky (§ 49 ods. 1 Tr. zák.), respektíve tri roky (§ 51 ods. 1 Tr. zák.). Z uvedeného vyplýva, že v posudzovanej trestnej veci bolo možné uložiť len nepodmienečný trest odňatia slobody, pretože uloženie iného druhu trestu tu vylučuje priamo Trestný zákon. Súd prvého stupňa správne pri obžalovanom R. F. W. ustálil jednu poľahčujúcu okolnosť spočívajúcu v tom, že obžalovaný pred spáchaním trestného činu viedol riadny život a jednu priťažujúcu okolnosť spočívajúcu v tom, že obžalovaný spáchal viac trestných činom. Vzhľadom k tomu, že obžalovaný spáchal dva zločiny došlo v jeho prípade k úprave trestnej sadzby v zmysle tzv. asperačnej zásady a to tak, že horná hranica trestnej sadzby sa zvýšila o jednu tretinu. Po tejto zákonnej úprave trestnej sadzby bola trestná sadzba pri obžalovanom R. F. W. v rozpätí 15 rokov až 25 rokov. Uloženie trestu odňatia slobody R. F. W. v trvaní 17 rokov zodpovedá hľadiskám pre ukladanie trestu, ako aj úprave trestnej sadzby a zohľadňuje aj skutočnosť, že predmetný obžalovaný pôsobil na vyšších priečkach hierarchie organizovanej skupiny. Výšku uloženého trestu odňatia slobody preto aj odvolací súd považuje za postačujúcu na nápravu obžalovaného. Stavu veci a zákonu zodpovedá aj uloženie trestu prepadnutia veci, ako aj obligatórne ukloženie ochranného dohľadu. Súd prvého stupňa však pochybil, keď pre výkon trestu zaradil obžalovaného R. F. W. do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia. Podľa § 48 ods. 4 Tr. zák. totiž nemôže súd do ústavu na výkon trestu s minimálnym a stredným stupňom stráženia zaradiť páchateľa obzvlášť závažného zločinu, ktorému bol uložený trest odňatia slobody prevyšujúci 15 rokov. V takomto prípade musí byť páchateľ obligatórne zaradený do ústavu na výkon trestu s maximálnym stupňom stráženia. Toto pochybenie súdu právného stupňa však odvolací súd nemohol napraviť v dôsledku absencie odvolania prokurátora. Pokiaľ ide o obžalovaného A. L. R., tak súd prvého stupňa pri absencii priťažujúcej okolnosti správne ustálil jednu poľahčujúcu okolnosť spočívajúcu v tom, že obžalovaný pred spáchaním trestnej činnosti viedol riadny život. Vzhľadom k uvedenému, došlo podľa § 38 ods. 3 Tr. zák. k úprave trestnej sadzby tak, že bola znížená horná hranica trestnej sadzby o jednu tretinu s tým, že upravená trestná sadzba je v rozpätí 15 rokov až 18 rokov a 4 mesiace. Uloženie trestu odňatia slobody v trvaní 15 rokov, teda na dolnej hranici upravenej trestnej sadzby zohľadňuje skutočnosť, že predmetný obžalovaný pôsobil len ako kuriér, teda ako spodný článok organizovanej skupiny a preto výška tohto trestu je postačujúca na jeho nápravu. V súlade so zákonom je aj výrok o zaradení obžalovaného na výkon trestu do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia, ako aj výrok o treste prepadnutia veci a treste vyhostenia. V súvislosti s výrokom o treste obžalovaný A. L. R. navrhoval aj to, aby mu bol uložený trest za použitia ustanovenia § 39 Tr. zák., ktoré sa týka mimoriadneho zníženia trestu. Odvolací súd však nezistil žiadne také výrazné okolnosti prípadu, či pomery páchateľa, ktoré by opodstatňovali ukladanie trestu odňatia slobody pod dolnú hranicu trestu ustanovenú Trestným zákonom. K uvedenému je potrebné dodať, že ani prípadné priznanie sa obžalovaného k spáchaniu trestného činu, jeho oľutovanie, či aj vedenie riadneho života pred spáchaním trestného činu, v žiadnom prípade nemožno považovať za okolnosti predpokladané ustanovením § 39 ods.1 Tr. zák. Ide totiž o bežne sa vyskytujúce okolnosti, ktoré môžu mať (a zväčša aj majú) vplyv na uloženie trestu, avšak len v rámci zákonom stanovenej trestnej sadzby. Navyše, ani prísnosť zákonom stanovenej trestnej sadzby (na ktorú poukazoval obhajca obžalovaného) nemôže byť sama osebe okolnosťou, ktorá by odôvodňovala uloženie trestu pod dolnú hranicu zákonom ustanovenej trestnej sadzby (primerane judikatúra - R 24/1966 - III). Odvolací súd pripomína, že ustanovenie § 39 Tr. zák. je nazvané „mimoriadne zníženie trestu“ z čoho je nutné vyvodiť, že ho možno aplikovať len pri ojedinelých (výnimočných či mimoriadnych) okolnostiach, ktoré sa vymykajú z inak bežne sa vyskytujúcich okolností prípadu, či pomerov páchateľa. Odvolací súd opakuje, že žiadne takéto výnimočné okolností prípadu, či výnimočné okolnosti týkajúce sa osoby obžalovaného nevyplývajú z vykonaného dokazovania. Pokiaľ obhajca obžalovaného namietal, že organizátorovi trestnej činnosti obžalovanému Le H. bol uložený nespravodlivo miernejší trest ako jeho klientovi, tak odvolací súd pripomína, že obžalovaný Le H. bol uznaný súdom prvého stupňa za vinného zo spáchania mernejšieho trestného činu (podľa § 172 ods. 2 Tr. zák.) ako obžalovaný TD.c (podľa § 172 ods. 3 Tr. zák.) a tejto skutočnosti zodpovedala aj mernejšia trestná sadzba a tým zákonite aj miernejší trest. Vzhľadom na uvedené skutočnosti Krajský súd v Bratislave rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu sťažnosť nie je prípustná.