Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 6CoPr/11/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1113222072 Dátum vydania rozhodnutia: 17. 12. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Murgaš ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1113222072.1 Uznesenie Krajský súd v Bratislave v právnej veci žalobkyne: A.. Ľ. S., C. E. V.. Č.. XX/E, C., zast. advokátkou Z.. A. R., M. V.. Č.. XX, C., proti žalovanému: Ministerstvo spravodlivosti SR, Župné nám. č. 13, Bratislava, o určenie neplatnosti skončenia štátnozamestnaneckého pomeru výpoveďou a o náhradu mzdy, na odvolanie žalovaného proti medzitýmnemu rozsudku Okresného súdu Bratislava I z 10. novembra 2014, č. k. 20Cpr/2/2013, pomerom hlasov 3 : 0, takto r o z h o d o l : Napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa sa z r u š u j e a vec sa mu v r a c i a na ďalšie konanie. o d ô v o d n e n i e : Súd prvého stupňa napadnutým medzitýmnym rozsudkom určil, že výpoveď zo štátnozamestnaneckého pomeru, ktorú dal žalovaný žalobkyni listom zo 14. 2. 2013 č. 17758/2013/32/14, je neplatná a štátnozamestnanecký pomer žalobkyne u žalovaného trvá. Súd prvého stupňa vykonaným dokazovaním zistil, že pracovný pomer žalobkyne u žalovaného vznikol na základe pracovnej zmluvy č. XX/XXXX-XX/XX z 22. 5. 1998. S účinnosťou od 4. 11. 2004 bola žalobkyňa vymenovaná do stálej štátnej služby na základe rozhodnutia o vymenovaní do stálej štátnej služby č. XXXXX/XXXX-XX/X. Oznámením o zmene organizačného útvaru zo 14. 5. 2012 bola žalobkyňa s účinnosťou od 15. 5. 2012 zaradená do organizačného útvaru odbor civilného práva procesného a dohľadu sekcie civilného práva. Dňa 14. 2. 2013 bolo žalobkyni doručené oznámenie o zrušení štátnozamestnaneckého miesta z 13. 2. 2013 č.XXXXX/XXXX/XX, ktorým jej žalovaný oznámil, že na základe rozhodnutia služobného úradu z 13. 2. 2013 č. XXXXX/ XXXX/XX/XX bolo s účinnosťou od 15. 2. 2013 zrušené jej štátnozamestnanecké miesto vo funkcii "štátny radca v odbore civilného práva procesného a dohľadu sekcie civilného práva", a že z tohto dôvodu jej služobný úrad môže dať výpoveď. Žalovaný dal zároveň žalobkyni na výber skončenie štátnozamestnaneckého pomeru dohodou. Vzhľadom k tomu, že žalobkyňa nepristúpila ku skončeniu štátnozamestnaneckého pomeru dohodou, služobný úrad žalovaného jej dňa 14. 2. 2013 doručil výpoveď. Po doručení výpovede žalobkyňa písomne požiadala dňa 8. 3. 2013 žalovaného o preradenie na akékoľvek iné vhodné voľné miesto v rámci služobného úradu, pričom poukázala na to, že príjem zo štátnozamestnaneckého pomeru je jej jediným príjmom, že je osamelo žijúcou osobou a že vzhľadom na jej vek, bude mať sťaženú pozíciu pri hľadaní zamestnania. Listom z 20. 2. 2013 jej žalovaný oznámil, že ju nie je možné trvalo preložiť v rámci služobného úradu alebo do iného služobného úradu. Dňa 25. 4. 2013 žalobkyňa doručila žalovanému písomné oznámenie o tom, že trvá na ďalšom zamestnávaní. Výpoveď zo štátnozamestnaneckého pomeru považuje žalobkyňa za neplatnú z dôvodu nesplnenia si ponukovej povinnosti zo strany žalovaného, keďže jej neboli ponúknuté voľné pracovné miesta a z dôvodu, že predmetná výpoveď nebola riadne prerokovaná so zástupcami zamestnancov. V nadväznosti na splnenie, resp. nesplnenie, si ponukovej povinnosti žalovaným žalobkyňa poukázala na to, že na organizačnom útvare "odbor civilného práva procesného a dohľadu" okrem nej pracovali 3 ďalšie štátne zamestnankyne, pričom všetky boli s účinnosťou od 15. 2. 2013 preradené v rámci služobného útvaru na novovytvorené miesta. Dve štátne zamestnankyne boli preradené na novovytvorený odbor rekodifikácie práva a jedna na novovytvorený odbor dohľadu nad právnickými profesiami. Tým, že žalovaný neponúkol ani jedno z týchto miest žalobkyni, postupoval podľa názoru žalobkyne v rozpore s právnymi predpismi. Nesplnenie ďalšej hmotnoprávnej podmienky platnosti výpovede - podmienky riadneho prerokovania výpovede so zástupcami zamestnancov vidí žalobkyňa v tom, že zo zápisnice o prerokovaní organizačných zmien zo 14. 2. 2013 vyplýva, že v uvedený deň boli s dvoma členmi Základnej organizácie odborového zväzu Justície v Slovenskej republike pri Ministerstve spravodlivosti SR prerokované pripravované organizačné zmeny prijaté súčinnosťou od 15. 2. 2013. Tieto organizačné zmeny však neboli bližšie špecifikované a predmetom tohto prerokovania neboli výpovede dané jednotlivým zamestnancom, pretože dotknutí zamestnanci neboli v čase prerokovania vôbec identifikovaní. Žalovaný uvádzal, že ku dňu 14. 2. 2013, kedy bola žalobkyni doručená výpoveď z dôvodu zrušenia jej štátnozamestnaneckého miesta, bolo u žalovaného voľné len štátnozamestnanecké miesto Štátny radca - 9. platová trieda, v odbore verejného obstarávania kancelárie vedúcej služobného úradu. Kvalifikačnými predpokladmi na obsadenie tohto štátnozamestnaneckého miesta bolo vysokoškolské vzdelanie II. stupňa, a požiadavka odbornej spôsobilosti na verejné obstarávanie podľa zákona o verejnom obstarávaní, ako aj praktické skúsenosti s realizáciou verejného obstarávania. Keďže žalobkyňa tieto kvalifikačné predpoklady nespĺňala, nemohlo jej byť ponúknuté toto štátnozamestnanecké miesto. Pokiaľ ide o prerokovanie skončenia štátnozamestnaneckého pomeru žalobkyne výpoveďou so zástupcami zamestnancov, žalovaný uviedol, že dňa 14. 2. 2013 sa uskutočnilo aj mimoriadne stretnutie zástupcov zamestnancov a zástupcov žalovaného, ktorého účelom bolo prerokovanie možného skončenia štátnozamestnaneckého pomeru výpoveďou v prípade zamestnancov, ktorých sa organizačná zmena mala konkrétne dotknúť. Poverení zástupcovia zamestnancov mali k dispozícii všetky materiály súvisiace s organizačnou zmenou prebiehajúcou u žalovaného. Podpísaním zápisnice o rokovaní bez akýchkoľvek výhrad poverení zástupcovia zamestnancov podľa žalovaného dali najavo, že sú dostatočne informovaní o prejednávaných skutočnostiach, a že s plánovaným postupom žalovaného vo veci skončenia štátnozamestnaneckých, resp. pracovných pomerov zamestnancov súhlasia. Z tohto skutkového stavu súd prvého stupňa vyvodil záver, že žaloba je dôvodná. Rozhodnutím Ministra spravodlivosti SR č. XXXXX/XXXX/XX/X z 13. 2. 2013 došlo k zrušeniu celého odboru civilného práva procesného a dohľadu v sekcii civilného práva, kde bola spolu s ďalšími kolegyňami zaradená aj žalobkyňa. Súd prvého stupňa sa nestotožnil s názorom žalovaného, že v súvislosti s organizačnou zmenou s účinnosťou od 15. februára 2013 štátnozamestnanecké miesta štátnych zamestnankýň Z.. C., A.. M. B. Z.. Š. neboli zrušené, nezanikli, ale z dôvodu zabezpečenia efektívneho fungovania žalovaného a s ním súvisiacou zmenou organizácie práce boli tieto štátne zamestnankyne - bývalé kolegyne žalobkyne zaradené na vykonávanie štátnej služby do iných organizačných útvarov. Podľa názoru súdu prvého stupňa predmetnou organizačnou zmenou došlo k zrušeniu celého odboru kde bola zaradená žalobkyňa, čím došlo k zrušeniu všetkých štátnozamestnaneckých miest, teda aj tých, ktoré boli obsadené bývalými kolegyňami žalobkyne. Žalovaný bol preto povinný ponúknuť aj žalobkyni rovnako ako jej kolegyniam niektoré z novovytvorených miest, čo sa však nestalo. Súd prvého stupňa v tejto súvislosti poukázal na to, že nespochybňuje tvrdenie žalovaného, že rozhodnutie o zrušení štátnozamestnaneckého miesta a výber konkrétneho miesta, ktoré má byť zrušené, patrí výlučne služobnému úradu a súd nie je oprávnený toto rozhodnutie preskúmavať. Taktiež súd nemôže preskúmavať ani výber konkrétneho zamestnanca, ktorý sa javí nadbytočným, keďže o výbere zamestnanca rozhoduje zamestnávateľ. V prejednávanej veci si však žalovaný nesplnil voči žalobkyni ponukovú povinnosť, teda povinnosť ponúknuť jej niektoré novovytvorené miesto, ktoré ponúkol len jej bývalým kolegyniam. Totiž podľa súdu prvého stupňa aj v prípade, že zamestnávateľ má k dispozícii pre viacerých zamestnancov len jedno vhodné pracovné miesto, je povinný ponúknuť ho všetkým do úvahy prichádzajúcim zamestnancom, keďže tu neplatí oprávnenie zamestnávateľa vybrať si zamestnanca, ktorému voľné miesto ponúkne. Tým, že žalovaný neponúkol ani jedno novovytvorené štátnozamestnanecké miesto aj žalobkyni a tieto miesta ponúkol len jej bývalým kolegyniam, nesplnil si voči žalobkyni ponukovú povinnosť, pričom jej nesplnenie má za následok neplatnosť výpovede. V súvislosti s tvrdením žalobkyne, že výpoveď nebola riadne prerokovaná so zástupcami zamestnancov, súd prvého stupňa poukázal na to, že z ust. § 74 Zák. práce vyplýva, že výpoveď je zamestnávateľ povinný vopred prerokovať so zástupcami zamestnancov pod následkom neplatnosti výpovede. Svedeckými výpoveďami mal súd prvého stupňa za preukázané, že na základe rozhodnutia Výboru ZO OZJ č. 2/2013 z 12. 2. 2013 boli poverení dvaja členovia výboru na prerokovanie možnosti skončenia štátnozamestnaneckého, resp. pracovného pomeru, výpoveďou so zamestnancami žalovaného v dôsledku pripravovaných organizačných zmien súvisiacich s prijatím Organizačného poriadku 1/2013 Ministerstva spravodlivosti SR. V konaní bolo tiež preukázané, že rokovanie a osobné stretnutie poverených osôb sa uskutočnilo 14. 2. 2013. V súvislosti so spôsobom prerokovania výpovedí sa súd prvého stupňa stotožnil s názorom žalovaného, že nie je povinný skúmať fungovanie orgánu zástupcu zamestnancov a zaoberať sa jeho vnútornou organizáciou. Z pohľadu zamestnávateľa nie je podstatné koho a akým spôsobom Výbor ZO OZJ poveril na prerokovanie možnosti skončenia štátnozamestnaneckých pomerov alebo pracovných pomerov výpoveďou. Žalovaný si podľa súdu prvého stupňa svoju zákonnú povinnosť splnil - písomne požiadal Výbor ZO OZJ o prerokovanie organizačných zmien a možného skončenia štátnozamestnaneckých alebo pracovných pomerov zamestnancov žalovaného výpoveďou, na čo Výbor ZO OZJ reagoval rozhodnutiami 1/2013 a 2/2013, kde prerokovaním tejto veci poveril dvoch svojich členov. S poukazom na tieto závery súd prvého stupňa napadnutým medzitýmnym rozsudkom určil neplatnosť predmetnej výpovede s tým, že o náhrade mzdy rozhodne konečným rozsudkom. Proti tomuto rozhodnutiu podal odvolanie žalovaný. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobu zamietne alebo aby ho zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Poukázal na to, že pri skúmaní splnenia ponukovej povinnosti voči žalobkyni bol rozhodujúci stav v čase doručenia výpovede a nie stav, ktorý tomuto úkonu predchádzal, resp. nasledoval po ňom. V čase doručenia predmetnej výpovede žalovaný nemal pre žalobkyňu iné vhodné miesto, ktoré by jej mohol ponúknuť a do úvahy teda neprichádzalo ani trvalé preloženie žalobkyne v rámci služobného úradu. Ďalej žalovaný v odvolaní uviedol, že v súvislosti s predmetnou organizačnou zmenou bolo zrušené iba štátnozamestnanecké miesto žalobkyne a neboli teda zrušené štátnozamestnanecké miesta ďalších zamestnankýň, ktoré boli pred účinnosťou Organizačného poriadku 1/2013 Ministerstva spravodlivosti SR zaradené na výkon štátnej služby v tom istom organizačnom útvare ako žalobkyňa. Vedúca služobného úradu zrušila štátnozamestnanecké miesto obsadené žalobkyňou a rozhodla o dočasnom preradení bývalých kolegýň žalobkyne na výkon štátnej služby do novovytvoreného organizačného útvaru a to rozhodnutím z 13. 2. 2013 č. XXXXX/XXXX/XX/X-X. Napokon žalovaný v odvolaní namietol, že súd prvého stupňa napadnutý rozsudok nedostatočne odôvodnil. Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O. s. p.), preskúmal napadnutý rozsudok, prejednal odvolanie bez nariadenia pojednávania a dospel k záveru, že odvolanie je dôvodné. Súd prvého stupňa založil svoj záver o neplatnosti predmetnej výpovede na tom, že žalovaný nesplnil tzv. ponukovú povinnosť, keď žalobkyni neponúkol pred daním výpovede iné vhodné štátnozamestnanecké miesto (§ 47 ods. 1 písm. b/ zák. č. 400/2009 Z. z.). Preto sa odvolací súd zaoberal iba skúmaním správnosti tohto záveru súdu prvého stupňa. Dokazovaním vykonaným súdom prvého stupňa bolo preukázané, že vedúca služobného úradu rozhodnutím z 13. 2. 2013 č. XXXXX/XXXX/XX/XX (č. l. 41) s účinnosťou od 15. 2. 2013 zrušila jedno štátnozamestnanecké miesto vo funkcii štátny radca v organizačnom útvare Odbor civilného práva procesného a dohľadu sekcie civilného práva obsadené žalobkyňou. Keďže štátnozamestnanecké miesta ostatných kolegýň žalobkyne, ktoré s ňou vykonávali štátnu službu v uvedenom organizačnom útvare, neboli zrušené, je celkom zjavne nesprávny záver súdu prvého stupňa, že žalovaný bol povinný žalobkyni ponúknuť niektoré z novovytvorených pracovných miest, ktoré „ponúkol“ jej kolegyniam. Kolegyniam žalobkyne totiž žalovaný nebol povinný ponúkať žiadne vhodné štátnozamestnanecké miesto, keďže ich štátnozamestnanecké miesta neboli zrušené a organizačná zmena sa ich teda netýkala. V tejto súvislosti treba zdôrazniť, že rozhodnutie o zrušení štátnozamestnaneckého miesta a výber konkrétneho miesta, ktoré má byť zrušené, patrí výlučne služobnému úradu a súd nie je oprávnený toto rozhodnutie preskúmavať. Inými slovami, žalovaný bývalým kolegyniam žalobkyne nedal výpoveď podľa § 47 ods. 1 písm. b/ zák. č. 400/2009 Z. z., keďže ich štátnozamestnanecké miesta nezrušil a ich ďalšie zaradenie po účinnosti Organizačného poriadku 1/2013 riešil ich zaradením do novovytvoreného organizačného útvaru. Vzhľadom na vyššie uvedený nesprávny záver súdu prvého stupňa sa súd prvého stupňa nezaoberal tvrdením žalovaného, že v čase dania výpovede disponoval iba jedným voľným štátnozamestnaneckým miestom štátny radca v odbore verejného obstarávania kancelárie vedúcej služobného úradu, pričom žalobkyňa nespĺňala kvalifikačné predpoklady pre výkon štátnej služby v tomto zaradení. Z toho je zrejmé, že napadnutý rozsudok nie je vecne správny z hľadiska odvolacích dôvodov. Preto ho odvolací súd zrušil podľa § 221 ods. 1 písm. h/ O. s. p. a podľa ods. 2 tohto ustanovenia vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. V ňom bude súd prvého stupňa musieť zistiť, či v čase dania výpovede mal služobný úrad k dispozícii iné vhodné štátnozamestnanecké miesto pre žalobkyňu. Vzhľadom na tvrdenia žalovaného bude súd prvého stupňa musieť zistiť, či štátnozamestnanecké miesto štátny radca v odbore verejného obstarávania kancelárie vedúcej služobného úradu bolo pre žalobkyňu vhodné najmä z hľadiska odbornej spôsobilosti. Súd prvého stupňa v napadnutom rozsudku zaujal stanovisko, že predmetná výpoveď bola riadne prerokovaná so zástupcami zamestnancov (§ 74 Zák. práce v spojení s § 120 zák. č. 400/2009 Z. z.). Súd prvého stupňa teda svoje rozhodnutie o neplatnosti výpovede nezaložil na tom, že by žalovaný túto povinnosť porušil. Napriek tomu odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že v ust. § 74 ods. 1 Zák. práce je vymedzená povinnosť zamestnávateľa pri skončení pracovného pomeru, resp. štátnozamestnaneckého pomeru výpoveďou alebo okamžitým skončením pracovného pomeru, resp. štátnozamestnaneckého pomeru zo strany zamestnávateľa vopred prerokovať s príslušným odborovým orgánom výpoveď alebo okamžité skončenie pracovného pomeru, resp. štátnozamestnaneckého pomeru. Ide o hmotnoprávnu podmienku platnosti týchto právnych úkonov, nesplnenie ktorej spôsobuje ich neplatnosť. Účinky splnenia tejto povinnosti zamestnávateľa nastanú len vtedy, ak žiadosť zamestnávateľa o prerokovanie skončenia pracovného, resp. štátnozamestnaneckého pomeru obsahuje náležitosti výpovede určené ustanovením § 61 ods. 2 Zák. práce. Prerokovaním sa rozumie taká forma spolupráce medzi príslušným odborovým orgánom a zamestnávateľom, pri ktorej sa prejednajú všetky podstatné okruhy otázok skôr, než sa vo veci rozhodne; právo vo veci rozhodnúť má však iba zamestnávateľ. Keďže v kolektívnych pracovnoprávnych vzťahoch sa v prípade výpovede prerokúvajú skutočnosti individuálnych pracovných, resp. štátnozamestnaneckých vzťahov, musí ísť o individuálne prerokovanie každej výpovede, a to aj v prípade hromadného prepúšťania (viď rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo/72/2006 uverejnený v časopise Zo súdnej praxe č. 6/2007 pod č. 84). Z týchto hľadísk bude súd prvého stupňa musieť na základe vykonaného dokazovania vyhodnotiť, čipredmetná výpoveď bola riadne prerokovaná so zástupcami odborového orgánu (ZO odborového zväzu Justície v SR). V novom rozhodnutí o veci súd prvého stupňa rozhodne o trovách prvostupňového i odvolacieho konania (§ 224 ods. 3 O. s. p.). Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e prípustné.