Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 1Cob/165/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1114220406 Dátum vydania rozhodnutia: 15. 07. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Soňa Pekarčíková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1114220406.2 Uznesenie Krajský súd v Bratislave v právnej veci navrhovateľa: G. Lehnert, k. s., Carlton Savoy Building, Mostová 2, 811 02 Bratislava, IČO: 31 347 762, zast.: Mgr. Tomáš Luščoň, advokát, Rajská 7, 811 08 Bratislava, proti odporcovi: Carlton Property, s. r. o., Hviezdoslavovo nám. 3, 811 02 Bratislava, IČO: 36 860 492, zast.: Advokátska kancelária HMG & PARTNERS, s. r. o., Štefanovičova 12, 811 04 Bratislava, IČO: 35 885 459, o určenie, že právne vzťahy medzi navrhovateľom a odporcom zanikli dňa 30. 06. 2014 a o určenie neexistencie povinnosti, o návrhu na nariadenie predbežného opatrenia, o odvolaní odporcu proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava I v Bratislave č. k. 26Cb/81/2014-451 zo dňa 26. 02. 2015 takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave uznesenie Okresného súdu Bratislava I v Bratislave č. k. 26Cb/81/2014-451 zo dňa 26. 02. 2015 m e n í tak, že návrh na nariadenie predbežného opatrenia z a m i e t a . o d ô v o d n e n i e : Napadnutým uznesením súd prvého stupňa uložil odporcovi povinnosť zdržať sa uplatnenia práva na plnenie od spoločnosti Tatra banka, a. s., so sídlom Hodžovo námestie č. 3, 811 06 Bratislava 1, IČO: 00 686 930, oddiel Sa, vložka č. 71/B na základe záručnej listiny č. 603693 zo dňa 22. 04. 2002 a v prípade, že odporca od spoločnosti Tatra banka, a. s. prevzal akékoľvek plnenie na základe záručnej listiny č. 603693 zo dňa 22. 04. 2002 súd odporcovi zakazuje nakladať s peňažnými prostriedkami, ktoré toto plnenie predstavujú, najmä odporcovi zakazuje tieto peňažné prostriedky previesť alebo inak scudziť alebo ich zaťažiť, a to až do právoplatného rozhodnutia vo veci samej. Súčasne súd prvého stupňa rozhodol o trovách konania tak, že o týchto rozhodne v konečnom rozhodnutí. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia súd prvého stupňa uviedol, že sa stotožnil so skutkovými a právnymi dôvodmi uvedenými v návrhu na nariadenie predbežného opatrenia a mal tak za osvedčenú danosť práva. Pri odôvodnení napadnutého uznesenia vychádzal z ust. § 76 ods. 4 O.s.p. Žiadne skutkové a právne dôvody, s ktorými sa mal súd prvého stupňa stotožniť v odôvodnení napadnutého uznesenia, neuviedol. Proti tomuto uzneseniu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie odporca, ktorý s rozhodnutím súdu prvého stupňa nesúhlasil. Uviedol, že rozhodnutie napáda v celom rozsahu voči všetkým výrokom a to z dôvodu podľa § 205 ods. 2 písm. d) O.s.p. z dôvodu, že súd prvého stupňa dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, podľa § 205 ods. 2 písm. f) O.s.p., keď má za to, že súd prvého stupňa pri rozhodnutí vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, ďalej podľa § 205 ods. 2 písm. a) O.s.p., keď v konaní došlo k vade zmätočnosti a podľa § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p., pretože odporcovi bola postupom súdu odňatá možnosť konať pred súdom. V odôvodnení odvolania uviedol, že súd prvého stupňa nariadil predbežné opatrenie bez toho, aby boli splnené podmienky pre nariadenie predbežného opatrenia, uznesenie náležite neodôvodnil a neuviedol z akého dôvodu nariadil predbežné opatrenie. Poukázal na predpoklady nariadenia predbežného opatrenia, kedy úlohou navrhovateľa bolo preukázať bezprostredne hroziacu ujmu, ktorú je potrebné aspoň osvedčiť a uviesť skutočnosti, na základe ktorých je možné usúdiť, že existuje dôvodná potreba dočasne upraviť pomery účastníkov a nielen popísať subjektívne pocity navrhovateľa. Má za to, že tento prvý predpoklad preukázaný zo strany navrhovateľa nebol. Taktiež poukázal na nedostatok naliehavého právneho záujmu navrhovateľa v konaní vo veci samej. Zdôrazňuje, že samotná navrhovateľova žaloba o určenie, že právne vzťahy medzi navrhovateľom a odporcom zanikli dňa 30. 06. 2014 a o určení neexistencie povinnosti nespĺňa základné náležitosti určovacej žaloby v zmysle znenia § 80 písm. c) O.s.p. Poukazuje na skutočnosť, že určovacia žaloba má preventívny charakter a je opodstatnená len v prípade, ak k porušeniu práva alebo povinnosti zo zákona alebo z právneho vzťahu ešte nedošlo. Navrhovateľ vo svojej žalobe vo veci samej uvádza, že predmetný nájomný vzťah zanikol k 30. 06. 2014 na základe ním danej výpovede adresovanej odporcovi, s ktorou odporca nesúhlasí. Zdôrazňuje však, že navrhovateľ naďalej užíval prenajaté priestory aj po 30. 06. 2014 a uhradil odporcovi ako prenajímateľovi v plnom rozsahu faktúry za nájomné a služby spojené s užívaním predmetu nájmu za obdobie od 01. 07. 2014 do 30. 09. 2014, teda vlastným konaním popiera svoje tvrdenie o údajnom skončení nájomného vzťahu a o potrebe nariadenia predbežného opatrenia. Navrhovateľ sa dostal ku dňu 01. 10. 2010 do omeškania s úhradou dohodnutého nájomného. Navrhovateľ sa teda dopustil porušenia zmluvy a nie je v prípade žaloby vo veci samej daný naliehavý právny záujem na určovacej žalobe. Konanie navrhovateľa považuje za čisto účelové. Poznamenáva, že existencia, resp. neexistencia právneho vzťahu medzi účastníkmi zmluvy a posúdenie, resp. požadované určenie v návrhu má výlučne charakter prejudiciálnej otázky vo vzťahu k inému sporu medzi účastníkmi konania. V tomto prípade teda nemôže byť daný naliehavý právny záujem na takomto určení. Výpoveď danú odporcovi zo strany navrhovateľa z nájmu nebytových priestorov považuje za absolútne neplatný právny úkon, pretože ho považuje za v rozpore so zákonom č. 116/90 Zb. o nájme a podnájme nebytových priestorov. Podľa názoru odporcu uvedený zákon jednoznačne taxatívne vymenúva v § 9 ods. 3 Zákona prípustné dôvody pre vypovedanie nájomnej zmluvy platne uzatvorenej na dobu určitú, čo bolo aj v danom prípade. Akákoľvek dohoda obsiahnutá v nájomnej zmluve, na ktorú poukazuje navrhovateľ (čl. 17 ods. 3 zmluvy) je podľa názoru odporcu zo zákona absolútne neplatná v zmysle § 39 Obč. zák. Z týchto dôvodov má za to, že nájomný vzťah naďalej trvá. Poukazuje tiež na dôvod, ktorý uvádza navrhovateľ, na základe ktorého malo dôjsť k výpovedi z nájmu nebytových priestorov. Týmto dôvodom malo byť zvýšenie nájomného. S touto skutočnosťou a názorom navrhovateľa odporca nesúhlasí, keď má za to, že celkové náklady navrhovateľa za užívanie prenajatých priestorov podľa zmluvy sa každoročne znižujú a v roku 2014 sú nižšie ako boli v roku 2013. Z uvedeného teda vyplýva, že v zmluve dohodnuté nájomné za rok 2014 sa nezvýšilo v duchu neplatného článku 17 ods. 3 písm. b) zmluvy. Zdôrazňuje, že na základe dodatku č. 4 sa dohodnuté nájomné za kancelárske priestory znížilo s účinnosťou od 15. 05. 2011 o 25.702,01 Eur oproti roku 2010, teda viac ako o 1. Odporca uvádza, že odo dňa uzatvorenia dodatku č. 4 k zmluve došlo iba k zvýšeniu v zmluve dohodnutého nájomného v súlade s HICP indexom podľa bodu 1.9. dodatku č. 4, resp. čl. 6 zmluvy v znení dodatku č. 4. Toto zvýšenie predstavuje sumu 1.183,82 Eur ročne. Navrhovateľ sám prejavil svoj záujem mať prenajaté priestory v zmysle zmluvy aj v prípade, keď sa táto jedna zo zložiek platieb účtovaných navrhovateľovi v súvislosti s nájmom zvýši, keďže došlo len k zachovaniu reálnej výšky nájomného jeho navýšením a dohodnutý inflačný index HICP, s čím sám navrhovateľ súhlasil priamo v zmluve. K samotnému odôvodneniu nariadenia predbežného opatrenia odporca uvádza, že súd prvého stupňa nariadil predbežné opatrenie stotožňujúc sa so skutkovými a právnymi dôvodmi návrhu, ktoré vo vzťahu k predbežnému opatreniu vôbec neuviedol, iba odcitoval ustanovenia O.s.p. a bez akéhokoľvek ďalšieho zdôvodnenia skonštatoval, že sa súd prvého stupňa stotožnil s názorom navrhovateľa, že v danom prípade hrozí reálna hrozba vzniku škody, pričom dospel k záveru, že je potrebné a účelné ponechať status quo medzi účastníkmi konania. Súd prvého stupňa neuviedol jediný dôvod nebezpečenstva bezprostredne hroziacej ujmy. Uviedol, že sa stotožňuje so skutkovými a právnymi dôvodmi návrhu a subjektívnymi názormi navrhovateľa, avšak ani len tieto neuviedol. Navrhovateľove tvrdenie, že v prípade ak spoločnosť Tatra banka bude odporcovi na základe uplatneného práva z bankovej záruky plniť, vznikne na strane navrhovateľa majetková ujma, podľa názoru odporcu neobstojí, nakoľko odporcom uplatnený nárok na plnenie zo záručnej listiny č. 603693 predstavuje výkon práva, na ktorom sa navrhovateľ s odporcom písomne dohodli a má slúžiť k uspokojeniu odporcových oprávnených nárokov voči navrhovateľovi. Zdôrazňuje, že nie navrhovateľovi ale práve odporcovi vzniká porušovaním zmluvy zo strany navrhovateľa neustále narastajúca škoda a navrhovateľ podávaním opakovaných návrhov na nariadenie predbežného opatrenia, ktorých cieľom je účelové oddialenie uspokojenia nárokov odporcu ako navrhovateľa zo zmluvy vedome poškodzuje odporcu a navrhovateľ zneužíva súdnu moc prostredníctvom neodôvodnených návrhov. Poukazuje v závere na absenciu riadneho zdôvodnenia rozhodnutia, čo považuje za odňatie možnosti konať pred súdom. Poukázal tiež na rozhodnutie Okresného súdu Bratislava I č. k. 26Cb/81/2014-227, ktorým vyhovel návrhu navrhovateľa a nariadil predbežné opatrenie. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie odvolacieho súdu Krajského súdu v Bratislave č. k. 3Cob/22/2015-289 zo dňa 20. 02. 2015, ktorý zmenil rozhodnutie súdu prvého stupňa a návrh na nariadenie predbežného opatrenia zamietol. Navrhovateľ zhodou okolností práve dňa 20. 02. 2015 faxovým podaním súdu prvého stupňa riadne doplneným dňa 23. 02. 2015 žiadal nariadiť napádané predbežné opatrenie a Okresný súd Bratislava I vzhľadom na 30 dňovú zákonnú lehotu v neštandardne krátkom čase dňa 26. 02. 2015 vydal rozhodnutie, ktorým opätovne nariadil predbežné opatrenie, čím odporcovi výrazne obmedzil časový priestor umožňujúci mu domáhať sa u spoločnosti Tatra banka plnenia, na základe záručnej listiny č. 603693. Poukazuje na rozpornosť napádaného uznesenia súdu prvého stupňa s uznesením Krajského súdu ako súdu odvolacieho. Podľa názoru odporcu bolo rozhodnutie súdu prvého stupňa napadnuté týmto odvolaním v rozpore s rozhodnutím odvolacieho súdu, ktorý uviedol dôvody v rozhodnutí, pre ktorý návrh navrhovateľa ako nedôvodný zamietol. Pokiaľ sa jedná o ďalšie tvrdenia navrhovateľa uvedené v návrhu na nariadenie predbežného opatrenia, tieto v prevažnej väčšine nemajú súvislosť s predmetom konania a bez ohľadu na to, či sú pravdivé alebo nepravdivé, sú pre rozhodnutie podľa názoru odporcu irelevantné. Z dôvodu, že v danom prípade nebola dostatočne osvedčená potreba dočasnej úpravy pomerov účastníkov a predbežné opatrenie vystavuje odporcu do neprimeraného rizika len na základe subjektívnych pocitov navrhovateľa žiada rozhodnutie súdu prvého stupňa zmeniť a návrh na nariadenie predbežného opatrenia zamietnuť. K odvolaniu odporcu sa písomne dňa 30. 04. 2015 vyjadril navrhovateľ, ktorý uvádza nasledovné: K nedostatku potreby nariadenia predbežného opatrenia navrhovateľ uvádza, že tvrdenia odporcu a práve obsah odvolania odporcu preukazuje potrebu nariadenia predbežného opatrenia. Odporca naďalej spochybňuje platnosť výpovede a tvrdí, že aj po 30. 06. 2014 nájomný vzťah trvá a teda trvá aj povinnosť navrhovateľa platiť nájomné a súvisiace poplatky. Je teda zrejmé, že postavenie navrhovateľa je bez určenia, ktorého sa domáha návrhom vo veci samej o určenie neexistencie povinností vyplývajúcich z týchto právnych vzťahov neisté a že navrhovateľ má naliehavý právny záujem na takomto určení. Zdôrazňuje, že navrhovateľ sa určovacou žalobou domáha svojho nároku v čase, kedy takéto určenie má preventívny charakter, keď takéto rozhodnutie jednoznačne vyrieši základ neskoršej prípadnej žaloby na plnenie. K tvrdeniu odporcu, že navrhovateľ vlastným konaním popiera skončenie nájomného vzťahu k 30. 06. 2014, nakoľko v predmete nájmu zotrval aj po tomto dni a zaplatil navrhovateľ odporcovi nájomné za obdobie od 01. 07. 2014 do 30. 09. 2014, uvádza, že navrhovateľ zotrval v predmete nájmu aj po tomto dátume, nakoľko dokončoval proces sťahovania do nových priestorov a odporca potom ako ho navrhovateľ o tomto informoval, proti tomuto nič nenamietal. Odporca tieto skutočnosti účelovo opomína, hoci ich navrhovateľ výslovne uvádza a ani sa nesnaží ich rozporovať. Uvedenú sumu navrhovateľ nezaplatil ako nájomné ale ako odplatu za ďalšie užívanie priestorov odporcu po ukončení nájomného vzťahu. Odkedy sa navrhovateľ z priestorov vysťahoval, odmietal odporcovi platiť nájomné a súvisiace poplatky za užívanie týchto priestorov. Akékoľvek faktúry odporcovi vracia a listom zo dňa 19. 09. 2014 označeným ako vrátenie faktúr vyzval odporcu na vrátenie celkovej sumy 23.128,30 Eur, z ktorej suma 20.825,91 Eur zodpovedá zaplatenej odplate za užívanie prenajatých priestorov v čase od 30. 07. 2014 do 30. 09. 2014 a suma 2.302,39 Eur zodpovedá aritmetickému priemeru vypočítanému za jedno parkovacie miesto zaplatenej odplaty za užívanie 4 nevyhradených parkovacích miest a 2 vyhradených parkovacích miest v čase od 30. 07. 2014 do 30. 09. 2014. Odporca ďalej v odvolaní uvádza, že do dnešného dňa navrhovateľ neodovzdal odporcovi kľúče a prístupové karty k prenajatým priestorom a že odporca bol pripravený v požadovanej dobe zúčastniť sa odovzdania kľúčov a prístupových kariet. K tejto skutočnosti navrhovateľ uvádza, že listom zo dňa 18. 12. 2014 vyzval odporcu k súčinnosti pri protokolárnom prevzatí prenajatých priestorov. Odporca listom zo dňa 02. 01. 2015 informoval navrhovateľa, že s prevzatím prenajatých priestorov nesúhlasí, nakoľko podľa jeho názoru nájomná zmluva nezanikla. Navrhovateľ aj napriek tomu uviedol, že navrhovateľ bude prítomný dňa 15. 01. 2015 o 10.00 hod. v prenajatých priestoroch a bude pripravený ich odovzdať odporcovi. Navrhovateľ sa v označenom čase do priestorov dostavil, avšak odporca nie. O pripravenosti navrhovateľa svedčí aj skutočnosť, že navrhovateľ mal v stanovený čas pri sebe dva znalecké posudky, ktoré boli vyhotovené na základe čl. 11 bod 4 nájomnej zmluvy. Tieto skutočnosti osvedčuje aj notárska zápisnica spísaná notárom dňa 21. 01. 2015 na základe podnetu navrhovateľa pripojená k podanému vyjadreniu. K tvrdeniam odporcu o tom, že výpoveď navrhovateľa zo dňa 27. 03. 2014 je absolútne neplatným právnym úkonom, navrhovateľ uvádza, že tieto tvrdenia budú predmetom dokazovania vo veci samej. Aj napriek tejto skutočnosti má za to, že nie je možné vyvodiť záver berúc do úvahy existujúcu judikatúru, podľa ktorej z ust. § 9 ods. 2 a 3 zák. č. 116/90 Zb. nájomný vzťah uzavretý na dobu určitú môže skončiť pred uplynutím dohodnutej doby aj inak ako výpoveďou prenajímateľa alebo nájomcu zo zákonných dôvodov. Nejde teda o kogentné ustanovenie v tom zmysle, že by boli vylúčené iné spôsoby zániku nájomného vzťahu na dobu určitú (rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 26Cdo 1167/2001 zo dňa 25. 02. 2003). Pokiaľ ide o tvrdenie odporcu o nenaplnení výpovedného dôvodu navrhovateľ uvádza, že pri dlhodobých nájomných zmluvách sa nájomné skutočne nemení podľa aktuálneho vývoja cien a štandardne sa upravuje až po uplynutí doby, na ktorú bol nájom dojednaný. Práve preto bol však čl. 17 ods. 3 písm. b) nájomnej zmluvy dojednaný výpovedný dôvod umožňujúci ukončenie nájomného vzťahu zo strany nájomcu pre prípad, že z dôvodu zvýšenia nájomného alebo súvisiacich poplatkov už nebude mať na ďalšom užívaní priestorov odporcu záujem. Protiváhou tohto dojednania v prospech navrhovateľa bolo zasa dojednania pravidelnej ročnej indexácie dohodnutého nájomného podľa HICP indexu, čo umožňovalo navrhovateľovi každoročne zvyšovať nájomné a to naviac bez ohľadu na skutočný vývoj trhu s kancelárskymi priestormi. Posledným zvýšením pritom nájomné dosiahlo úroveň a to aj s ohľadom na vývoj relevantného trhu týkajúceho sa kancelárskych priestorov, pri ktorom už navrhovateľ nemal na pokračovaní nájomného vzťahu záujem a preto nájomnú zmluvu v súlade s čl. 17 ods. 3 písm. b) nájomnej zmluvy vypovedal. Taktiež tvrdenie odporcu, že dodatok č. 4 k nájomnej zmluve bol uzatvorený z iniciatívy navrhovateľa, je v rozpore so skutočnosťou. Odporca totiž navrhovateľovi predložil návrh a navrhovateľ naň reagoval. Následne došlo k uzatvoreniu dodatku č. 4. Čo sa týka nezdôvodnenia nebezpečenstva bezprostredne hroziacej ujmy zo strany navrhovateľa, navrhovateľ uvádza, že toto nebezpečenstvo navrhovateľ výslovne uviedol už v samotnom návrhu, pričom nebezpečenstvo bezprostredne hroziacej ujmy na strane navrhovateľa spočíva v tom, že odporca si už nárok na plnenie z bankovej záruky u spoločnosti Tatra banka, a. s. uplatnil. To vyplýva z vyjadrenia spoločnosti Tatra banka, a. s. zo dňa 03. 02. 2015. V súčasnosti odporcovi nič nebráni v tom, aby toto plnenie od Tatra banka, a. s. aj prevzal a nakladal s ním, alebo si ho uplatnil opätovne. Súčasne odporca vyzval navrhovateľa na zaplatenie všetkých súm vyúčtovaných vrátenými faktúrami zo strany navrhovateľa s tým, že ak navrhovateľ uvedené záväzky v danej lehote nesplní, odporca uplatní príslušné právne prostriedky v zmysle nájomnej zmlúv vrátane uplatnenia bankovej záruky. Nárok z predmetnej bankovej záruky odporcom uplatnený bol a je zrejmé, že s ohľadom na podmienky záručnej listiny a na bežnú obchodnú prax bude banka odporcovi plniť. Navrhovateľovi teda bezprostredná ujma reálne hrozí a jeho jedinou možnosťou je domáhať sa nariadenia predbežného opatrenia, ktorým by súd zakázal odporcovi uplatňovať tieto nároky z bankovej záruky, resp. nakladať s peňažnými prostriedkami vyplatenými z bankovej záruky až do právoplatného rozhodnutia vo veci samej. Navrhovateľ nijakým spôsobom nespochybňuje dojednanie uzatvorené medzi navrhovateľom a spoločnosťou Tatra banka v súvislosti s bankovou zárukou č. 603903. Navrhovateľ však poukazuje na to, že plnenie z tejto bankovej záruky v prospech odporcu by bolo plnením neoprávneným, pretože navrhovateľ nemá voči odporcovi žiadny záväzok, nakoľko nájomná zmluva medzi účastníkmi konania zanikla a z toho dôvodu zanikol k 30. 09. 2014 aj záväzok spoločnosti Tatra banka, a. s. z bankovej záruky. V tejto súvislosti opätovne poukazuje na potrebu dočasnej úpravy pomerov účastníkov konania. Tvrdenie odporcu, že mu každým dňom narastá výška škody, ktorá mu vznikla z dôvodu konania navrhovateľa neobstojí, nakoľko navrhovateľ, odporca a A.. A. X. ako ručiteľ uzavreli dňa 22. 07. 2014 dohodu o ručení, na základe ktorej A.. A. X. poskytol za záväzky navrhovateľa osobné ručenie, ktoré považuje navrhovateľ a vzhľadom na to, že odporca takú dohodu uzavrel aj odporca za dostatočné zabezpečenie záväzkov navrhovateľa. Ak by mal navrhovateľ v úmysle spôsobiť odporcovi škodu, nebolo by v jeho záujme a ani v záujme A.. A. X. ako spoločníka navrhovateľa a ako ručiteľa navrhovateľa uzavrieť dohodu o osobnom ručení. Navrhovateľ sa tiež nestotožňuje s rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave č. k. 3Cob/22/2015-289 zo dňa 20. 02. 2015, ktoré považuje za arbitrárne a podal voči nemu dovolanie. Taktiež vyhodnotil námietku odporcu v súvislosti s nedostatkom dôvodov rozhodnutia súdu prvého stupňa za irelevantné, keď má za to, že rozhodnutie súdu prvého stupňa je dostatočne odôvodnené. Z týchto dôvodov navrhuje rozhodnutie súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdiť. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) prejednal odvolanie odporcu podľa ust. § 212 ods. 1 O.s.p. v spojení s ust. § 214 ods. 2 O.s.p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania a dospel k záveru, že odvolanie je dôvodné. Odvolací súd sa oboznámil s obsahom spisu, pričom zistil, že súd prvého stupňa na základe zisteného skutkového stavu dospel k nesprávnemu právnemu záveru, keď nariadil predbežné opatrenie v znení ako je uvedené vo výroku rozhodnutia súdu prvého stupňa. V danom prípade odvolací súd sa stotožnil s názorom odvolateľa, že napadnuté uznesenie nebolo vyhotovené spôsobom zodpovedajúcim ust. § 167 ods. 2 v spojení s ust. § 157 a 76 ods. 4 O.s.p., keď súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého uznesenia síce uviedol, že nariadil predbežné opatrenie stotožňujúc sa so skutkovými a právnymi dôvodmi návrhu na nariadenie predbežného opatrenia, ktoré vo vzťahu k predbežnému opatreniu však vôbec neuviedol, iba odcitoval ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku bez akéhokoľvek ďalšieho zdôvodnenia. Z ust. § 76 ods. 4 O.s.p. vyplýva ak súd návrhu na nariadenie predbežného opatrenia v celom rozsahu vyhovie a stotožňuje sa so skutkovými a s právnymi dôvodmi návrhu na nariadenie predbežného opatrenia, súd to skonštatuje v odôvodnení a ďalšie dôvody nemusí uvádzať. Z charakteru konania o návrhu na nariadenie predbežného opatrenia je nutné uviesť, že toto konanie má svoje špecifiká, ktoré ho odlišujú od zásad, na ktorých stojí základné konanie v tom, že ich použitie je limitované dosiahnutím účelu predbežného opatrenia a preto sa neuplatňujú v celej šírke, ale s dôrazom na rýchlosť ochrany práv a spoľahlivosť tvrdení navrhovateľa na úrovni osvedčenia skutočností, ktoré sú rozhodujúce pre záver o potrebe a nevyhnutnosti predbežného opatrenia. Pred nariadením predbežného opatrenia súd nevykonáva dokazovanie, ale vychádza iba z obsahu návrhu a príloh, pričom na základe ich pravdepodobnenia osvedčenia vyvodí záver o tom, či je osvedčená legálnosť, potreba, naliehavosť dočasne upraviť pomery účastníkov. Pokiaľ súd prvého stupňa sa v plnom rozsahu stotožnil so skutkovými a právnymi dôvodmi návrhu na nariadenie predbežného opatrenia, na ktoré v odôvodnení rozhodnutia odkázal (čo mu dovoľuje ust. § 76 ods. 4 O.s.p.), odvolací súd zdôrazňuje, že tieto skutkové a právne dôvody návrhu je však potrebné do odôvodnenia rozhodnutia uviesť, čo súd prvého stupňa neurobil. Aj z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva, že v rozhodnutiach všeobecných súdov musí existovať rozumný proporčný vzťah medzi použitými prostriedkami a sledovaným cieľom, čo znamená, že účastník konania má právo na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpoveď na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. uplatnením nárokov na obranu proti takémuto uplatneniu. V prebiehajúcom konaní už odvolací súd Krajského súdu v Bratislave tento nedostatok odôvodnenia rozhodnutia súdu prvého stupňa vytkol súdu prvého stupňa, avšak súd prvého stupňa opätovne aj v následnom rozhodnutí pochybil, pokiaľ neuviedol skutkové a právne dôvody, s ktorými sa stotožnil v napadnutom rozhodnutí. Správnosť takéhoto rozhodnutia potom zo strany odvolacieho súdu ako i účastníkov konania je možné posúdiť len s ťažkosťami a rozhodnutie súdu prvého stupňa vyznelo nepresvedčivo. Navrhovateľ návrhom zo dňa 20. 02. 2015 podal opätovný návrh na nariadenie predbežného opatrenia, ktorým sa domáhal, aby odporca sa zdržal uplatnenia práva na plnenie od spoločnosti Tatra banka, a. s., Bratislava, na základe záručnej listiny č. 603693 zo dňa 22. 04. 2002 a v prípade, že odporca od spoločnosti Tatra banka, a. s. prevzal akékoľvek plnenie na základe záručnej listiny č. 603693 zo dňa 22. 04. 2002, nenakladal s týmito peňažnými prostriedkami, ktoré toto plnenie predstavujú, najmä aby mu súd zakázal tieto peňažné prostriedky previesť alebo inak scudziť alebo ich zaťažiť, a to až do právoplatného rozhodnutia vo veci určenia neexistencie povinnosti vedenej na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 26Cb/81/2014 a vo veci určenia, že právne vzťahy medzi navrhovateľom a odporcom zanikli dňa 30. 06. 2014. V návrhu na nariadenie predbežného opatrenia navrhovateľ uviedol, že listom zo dňa 27. 03. 2014 v zmysle čl. 17 bod 3 písm. b) nájomnej zmluvy bol navrhovateľ oprávnený vypovedať nájomnú zmluvu, pričom dôvodom výpovede bolo zvýšené dohodnuté nájomné, pričom výpovedná lehota bola 3 mesiace a začala plynúť prvým dňom mesiaca nasledujúcom po doručení výpovede a uplynula posledným dňom príslušného kalendárneho mesiaca, teda dňa 30. 06. 2014. Uviedol, že síce pokračoval v užívaní prenajatých priestorov a parkovacích miest aj po uvedenom dátume, nešlo však o užívanie z titulu nájomnej zmluvy, keďže podľa jeho názoru predmetná zmluva zanikla. Jednalo sa len o užívanie priestorov po skončení nájomného vzťahu, za ktoré navrhovateľ odporcovi riadne platil. Predmetné priestory užíval len do 29. 07. 2014 a preto po tomto dátume odmietal uhrádzať faktúry odporcovi. Dňa 06. 10. 2014 odporca doručil navrhovateľovi list označený ako vyjadrenie k listu „vrátenie faktúr“, v ktorom uviedol, že v prípade neuhradenia predmetných faktúr pristúpi odporca k uplatneniu bankovej záruky. Odporca tak postupoval preto, nakoľko mal za to, že zo strany navrhovateľa nedošlo k riadnemu a platnému ukončeniu nájomnej zmluvy. Ďalej uviedol, že zo záručnej listiny vyplýva, že odporca je oprávnený si uplatniť bankovú záruku na základe prvej žiadosti bez toho, aby sa požadovalo akékoľvek súdne alebo iné potvrdenie. Z uvedeného teda vyplýva, že ak odporca splní vyššie uvedené povinnosti vyplývajúce z bankovej záruky, to znamená vyzve navrhovateľa na plnenie, k čomu došlo listom zo dňa 03. 10. 2014 doručeným navrhovateľovi dňa 06. 10. 2014 a následne požiada banku o plnenie z bankovej záruky, banka bude odporcovi bez ďalšieho plniť. Keďže odporca spochybňuje skončenie nájomnej zmluvy, spochybňuje aj zánik bankovej záruky ku dňu 30. 09. 2014. Je pritom zrejmé, že banka bude odporcovi plniť aj v takej situácii, nakoľko je to bežná prax bánk pri plnení z bankových záruk. V tejto súvislosti navrhovateľ uviedol, že existuje nebezpečenstvo bezprostredne hroziacej ujmy spočívajúcej v tom, že spoločnosť Tatra banka, a. s. bude plniť odporcovi po uplatnení práva z vyššie uvedenej bankovej záruky. Toto nebezpečenstvo je o to bezprostrednejšie, že odporca si už toto plnenie u spoločnosti Tatra banka uplatnil. Odporcovi nič ďalej nebráni v tom, aby peniaze prevzal a nakladal s nimi a toto právo si v banke uplatnil opätovne a opakovane. Naliehavosť poskytnutia predbežnej ochrany navrhovateľovi navrhovateľ odôvodnil v reálnej hrozbe vzniku ujmy navrhovateľovi, ktorá spočíva v tom, že odporca už požiadal spoločnosť Tatra banka, a. s. o plnenie a v zmysle záručnej listiny nič nebráni odporcovi konať tak opätovne. Následne si potom Tatra banka, a. s. v zmysle ust. § 322 ods. 1 Obch. zák. v spojení s ust. § 308 Obch. zák. uplatní voči navrhovateľovi ňou zaplatenú pohľadávku vo forme regresu, čím nesporne vznikne na strane navrhovateľa majetková ujma. Na záver poukazuje na skutočnosť, že za spoločnosťou odporcu stojí p. Eric Assimakopoulos. V súvislosti s jeho osobnosťou sa pritom v médiách objavili viaceré správy o tom, že prišiel o lukratívny hotel v centre Bratislavy, Hotel Park Inn Danube, na ktorý si banka z dôvodu dlhu vo výške 40 mil. Eur uplatnila záložné právo a že na ďalšom hoteli, ktorý vlastní, viazne údajne dlh až 130 mil. Eur. Z týchto dôvodov má obavu, že v prípade úspechu by plnenie od odporcu navrhovateľ nemohol vymôcť späť. Má za to, že nariadením predbežného opatrenia nedôjde k neprimeranému a neodôvodnenému obmedzeniu práv odporcu a že tomuto nevznikne žiadna závažná ujma. Z týchto dôvodov navrhuje nariadiť predbežné opatrenie v požadovanom znení. Je nevyhnutné zdôrazniť, že pri rozhodovaní o nariadení predbežného opatrenia dokazovanie neprebieha. Je iba potrebné osvedčiť, teda preukázať opodstatnenosť predbežného opatrenia. To vyplýva predovšetkým z toho, že podstatným znakom predbežných opatrení je ich provizórnosť, dočasnosť, potreba procesnej ochrany, či úpravy pomerov účastníkov konania, s cieľom umožniť ničím nerušené judikovanie vo veci samej. Takéto dočasné rozhodnutie môže navyše slúžiť aj ako záruka efektívnosti budúceho núteného výkonu súdneho rozhodnutia. Skúmanie podmienok na vydanie predbežného opatrenia však nemá povahu dokazovania, ako ho upravuje O.s.p. pri konaní vo veci samej. Predbežné opatrenie nie je konečným rozhodnutím, preto pri jeho zisťovaní nemusí byť vždy dodržaný formálny postup stanovený pre dokazovanie. Z jeho charakteru vyplýva, že pred jeho nariadením nemusí súd zistiť všetky skutočnosti, ktoré sú potrebné pre vydanie konečného rozhodnutia. Je však nutné, aby boli prostredníctvom označených dôkazov osvedčené základné skutočnosti pre opodstatnenosť a dôvodnosť nariadenia predbežného opatrenia. Výsledkom tzv. osvedčenia nároku je to, že osvedčované skutočnosti sa so zreteľom na všetky okolnosti prípadu javia súdu ako nanajvýš pravdepodobné. Osvedčenie je povinnosťou toho účastníka konania, ktorý žiada nariadenie predbežného opatrenia v konaní. Tak ako už bolo vyššie uvedené, pri rozhodovaní o nariadení predbežného opatrenia sa nevykonáva dokazovanie, tak ako v konaní vo veci samej a preto je nevyhnutné, aby mal súd možnosť posúdiť dôvodnosť podaného návrhu na nariadenie predbežného opatrenia na základe skutočností uvádzaných v návrhu. Takisto však nemôže ísť v prípade návrhu na nariadenie predbežného opatrenia len o opísanie skutočností bez súčasného preukázania dôvodov, ktoré by opodstatňovali nariadenie predbežného opatrenia. V tejto súvislosti je nutné konštatovať, že navrhovateľ neosvedčil objektívnym spôsobom obavy o prípadný budúci výkon rozhodnutia. Inštitút predbežného opatrenia má mimoriadny charakter, to znamená, že vzhľadom k tomu, že pri rozhodovaní o takomto návrhu sa nevykonáva dokazovanie ako vo veci samej, nariadenie predbežného opatrenia musí byť iba v prípade, ak sú splnené prísne formálne zákonné predpoklady pre jeho nariadenie, t. j. osvedčenie, že bez okamžitej i keď len dočasnej úpravy právnych pomerov by bolo právo účastníkov ohrozené, resp. ak predbežným opatrením má byť zaistenie budúceho výkonu rozhodnutia. Navrhovaným predbežným opatrením navrhovateľ žiada dočasnú úpravu pomerov účastníkov konania a to tým, že by bolo zasiahnuté do výkonu vlastníckych práv odporcu. Navrhovaným predbežným opatrením navrhovateľ sledoval zaistenie budúceho výkonu rozhodnutia, nakoľko mal za to, že bez takejto úpravy by v prípade úspechu navrhovateľa v konaní vo veci samej, bol výkon jeho prípadného práva ohrozený. V takomto prípade je však nevyhnutné uviesť, že okrem existencie nároku musí navrhovateľ osvedčiť i to, že bez predbežného opatrenia by bol prípadný budúci výkon rozhodnutia ohrozený, pričom nebezpečie zmarenia výkonu musí byť reálne a musí hroziť bezprostredne. Samotná existencia dlhu sama osebe nemôže byť dôvodom pre nariadenie predbežného opatrenia. Takýmto dôvodom môžu byť len skutočnosti, ktoré opodstatňujú obavu, že by prípadný výkon rozhodnutia mohol byť zmarený. U dlžníka môže byť dôvodom jeho konanie, ktorého dôsledkom je znižovanie majetku, ktorý je možné postihnúť pri výkone rozhodnutia, alebo ktoré inak podstatnou mierou negatívne ovplyvňuje jeho majetkové pomery. V danom prípade navrhovateľ sa v konaní vo veci samej domáha určenia, že právne vzťahy medzi navrhovateľom a odporcom zanikli dňa 30. 06. 2014 a určenia neexistencie povinnosti. Súd prvého stupňa ako prvotnou otázkou v konaní vo veci samej sa bude zaoberať otázkou existencie naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení. K týmto záverom sa však odvolací súd nemôže vyjadriť, keďže táto otázka sa bude riešiť ako základná v konaní vo veci samej a dokazovanie vo veci nariadenia predbežného opatrenia by nahrádzalo dokazovanie vo veci samej, čo je neprípustné v tomto štádiu konania. Odvolací súd však pri rozhodovaní o návrhu navrhovateľa na nariadenie predbežného opatrenia dospel k záveru, že navrhovateľ neosvedčil základné predpoklady pre nariadenie predbežného opatrenia a to bezprostredne hroziacu ujmu a potrebnosť upraviť pomery účastníkov konania. V danom prípade je nesporné, že medzi účastníkmi došlo k uzatvoreniu nájomnej zmluvy s dohodnutým obsahom, kedy sporná otázka zostala či na základe výpovede navrhovateľa došlo k ukončeniu nájomného vzťahu nebytových priestorov uzatvoreného na dobu určitú. Táto otázka je taktiež predmetom dokazovania vo veci samej a odvolací súd sa v rámci rozhodovania o návrhu na nariadenie predbežného opatrenia k tejto otázke nemôže vyjadrovať. Úlohou súdu a následne i odvolacieho súdu je skúmať, či sú v danom prípade splnené podmienky pre nariadenie predbežného opatrenia, tak ako má na mysli ust. § 74 a nasl. O.s.p. Odvolací súd na rozdiel od súdu prvého stupňa dospel k záveru, že navrhovateľ nepreukázal dôvodnosť podaného návrhu a potrebu dočasnej úpravy pomerov účastníkov konania, keďže nepreukázal, že by prípadný výkon súdneho rozhodnutia bol ohrozený. Taktiež nepreukázal dostatočným spôsobom akému právnemu vzťahu má byť poskytnutá ochrana vo forme nariadenia predbežného opatrenia, keď v návrhu na nariadenie predbežného opatrenia len poukazuje na správanie sa odporcu, ktoré bolo zmluvne dojednané na základe uzatvorenej nájomnej zmluvy vrátane bankovej záruky. Keďže zánik tohto nájomného vzťahu je stále sporný, nie je možné formou nariadenia predbežného opatrenia uprieť právo odporcovi na takéto plnenie, pokiaľ sa nepreukáže a to v konaní vo veci samej, či nárok navrhovateľa vo veci samej bol podaný dôvodne. I samotný navrhovateľ v návrhu na nariadenie predbežného opatrenia uviedol, že zo záručnej listiny vyplýva, že odporca je oprávnený si uplatniť bankovú záruku na základe žiadosti bez toho, aby sa požadovalo akékoľvek súdne alebo iné potvrdenie a ďalej potvrdil, že odporca ho vyzval na plnenie a to listom doručeným navrhovateľovi dňa 06. 10. 2014, čím bola splnená aj ďalšia podmienka uvedená v záručnej listine pre vznik povinnosti plniť z bankovej záruky. Navrhovateľ v podanom návrhu neuviedol žiadny dôvod nebezpečenstva bezprostredne hroziacej ujmy ani potrebu dočasne upraviť pomery účastníkov konania a z tohto dôvodu túto skutočnosť ani neosvedčil. Nariadením predbežného opatrenia by sa naopak neprimerane zasiahlo do práv odporcu, čo je neprípustné. Vzhľadom k tomu, že v danom prípade neboli splnené podmienky pre nariadenie predbežného opatrenia, samotný navrhovateľ v návrhu na nariadenie predbežného opatrenia neuviedol žiadne skutočnosti, pre ktoré by bolo možné návrhu navrhovateľa vyhovieť, z týchto dôvodov preto odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa podľa ust. § 220 O.s.p. zmenil a návrh na nariadenie predbežného opatrenia v celom rozsahu ako nedôvodný zamietol. O trovách odvolacieho konania bude rozhodnuté v zmysle ust. § 145 v konečnom rozhodnutí. Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e prípustné.