Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 8Co/142/2013 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1192899266 Dátum vydania rozhodnutia: 30. 09. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Vlčková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1192899266.7 Uznesenie Krajský súd v Bratislave v právnej veci navrhovateľov v 1. rade: V. Q., B. J. Q.. X, X., K., D., v 2. rade: L. K. O., B. XXXX B. B. N., M. C., F. XXXXX, R., obaja právny nástupcovia - dedičia neb. U. O., I.. XX.XX.XXXX, naposledy bytom A. Č.. XX, B., v 3. rade: Q. B., B. A. Č.. XX, B., v 4. rade: J. B., B. X. K. Č.. XX, Z., D. a v 5. rade: W. B., B. T. L. Č.. XX, K. T., D., obaja právny nástupcovia - dedičia M. B., B. Z., X. K. Č.. XX, D., všetci zastúpení právnym zástupcom: JUDr. Radoslav Olijáš, PhD., advokát so sídlom Grösslingova č. 58, Bratislava, proti odporcom v 1. rade: AB Štefánikova s.r.o., so sídlom Mierové námestie 2, Senec, IČO: 47 973 838, v 2. rade: SLOVPAP a. s. v likvidácii, so sídlom Komárňanská č. 24, Bratislava, IČO: 31 322 361, o určenie, že nehnuteľnosti patria do dedičstva po nebohom T. B., a o vydanie nehnuteľností, na odvolanie navrhovateľov proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I č.k. 8C 99/1992-529 zo dňa 14. marca 2008, jednohlasne takto r o z h o d o l : Odvolací súd z r u š u j e rozsudok súdu prvého stupňa v časti výroku, ktorým bola odporcovi 1/ uložená povinnosť vydať navrhovateľkám pozemok parcela č. XXXX vo výmere XXX m2 zastavané plochy a nádvoria zapísaný na liste vlastníctva č. XXXX Správy katastra pre Hlavné mesto SR Bratislavu katastrálne územie Staré mesto a vo výroku, ktorým bol návrh zamietnutý proti odporcovi 2/ a zamietnutý zvyšok návrhu na vydanie vecí (stavby) z titulu reštitučného nároku a vec mu v rozsahu tohto zrušenia v r a c i a na ďalšie konanie. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom zamietol súd prvého stupňa návrh, ktorým sa navrhovatelia domáhali určenia, že pozemok parc. č. XXXX o výmere XXXm2 evidovaný ako zastavané plochy a nádvoria zapísaný na liste vlastníctva č. XXXX Správy katastra pre Hlavné mesto SR Bratislavu pre kat. úz. Staré Mesto , ako aj stavba súp. č. XXX postavená na pozemku parc. č. XXXX evidovaná ako správna budova zapísaná na liste vlastníctva č. XXXX Správy katastra pre Hlavné Mesto SR Bratislavu pre kat. úz. Staré Mesto, patria v celosti do dedičstva po nebohom T. B., Z.. XX.XX.XXXX, eventuálne (v prípade, ak by súd nevyhovel tomuto žalobnému návrhu) vydania navrhovateľkám pôvodne označeným ako v 1. a 2.rade podľa zákona č. 87/1991 Zb. pozemku parc. č. XXXX o výmere XXXmX evidovaný ako zastavané plochy a nádvoria zapísaný na liste vlastníctva č. XXXX Správy katastra pre Hlavné mesto SR Bratislavu pre katastrálne úz. Staré Mesto, ako aj stavbu súp. č. XXX postavenú na pozemku parc. č. XXXX evidovanú ako správna budova zapísanú na liste vlastníctva č. XXXX Správy katastra pre Hlavné Mesto SR Bratislavu pre katastrálne úz. Q. F.. O trovách konania si vyhradil rozhodnúť samostatným rozhodnutím až po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. V prvom rade sa zaoberal základnou vecnou procesnou podmienkou konania - petitom návrhu, ktorým sa navrhovatelia domáhali určenia, že nehnuteľnosti patria v celosti do dedičstva po nebohom T. B. a v prípade, ak by súd nevyhovel tomuto návrhu, žiadali, aby súd uložil odporcom v 1. a 2. rade navrhovateľkám pôvodne označeným ako v 1. a 2. rade vydať nehnuteľnosti podľa zákona č. 87/1991; ktorý právny zástupca navrhovateľov definoval ako eventuálny petit. Konštatoval, že v procesnej teórii sa návrh, t. j. petit, na začatie konania považuje za základnú vecnú procesnú podmienku, pretože predstavuje základný, súdom neprekročiteľný, ani opraviteľný ex offo, program, ktorým sa navrhovatelia domáhajú svojho práva, pričom petity v procesnej teórii rozlišujeme podľa ich skladby na jednoduché, eventuálne, alternatívne, petit s alternatívnym splnomocnením. Uviedol, že podľa procesnej teórie sa eventuálnym petitom rozumie petit, ktorého podstatou je návrh na prisúdenie jedného nároku (napr. vydanie veci, primárny petit), a ak by prisúdenie tohto nároku nebolo možné (napr. strata, zničenie veci), tak sa môže navrhovateľ domáhať uspokojenia tohto nároku iným spôsobom (napr. prisúdenie peňažnej náhrady, subsidiárny petit). Takýmto petitom s dvoma časťami sa navrhovateľ môže domáhať uspokojenia iba jedného nároku, na základe jedného právneho titulu, avšak dvomi spôsobmi, ak mu to hmotnoprávne normy alebo zmluvný vzťah dovoľujú. V danej veci sa však navrhovatelia svojím konečným návrhom - eventuálnym petitom, domáhali dvoch nárokov, z dvoch právnych titulov, čo je v rozpore s procesnou teóriou v časti vecných procesných podmienok civilného procesu, pričom súd nebol oprávnený takýto návrh akýmkoľvek spôsobom (nepripustením zmeny návrhu) meniť (ustálenie, že ide o dva jednoduché petity), vybočiť alebo opraviť alebo akýmkoľvek iným procesným spôsobom (odstránenie vád návrhu) zasahovať nad rámec svojich oprávnení do dispozičných práv navrhovateľov. Keďže sa navrhovatelia domáhali dvoch nárokov, z dvoch právnych titulov eventuálnym petitom v rozpore s procesnou teóriou v časti vecných procesných podmienok civilného procesu, bez posudzovania hmotnoprávneho merita vo veci samej, návrh z procesného hľadiska zamietol. O trovách konania rozhodol v súlade s ustanovením § 151 ods. 3 O.s.p.. Proti tomuto rozsudku podali v zákonom stanovenej lehote odvolanie navrhovatelia, domáhajúc sa jeho zrušenia a vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konania dôvodiac tým, že im bola odňatá možnosť konať pred súdom. Vytýkali súdu prvého stupňa, že v napadnutom rozsudku chýba právne posúdenie veci, najmä citácia právneho predpisu alebo zákonného ustanovenia, podľa ktorého súd z procesných dôvodov návrh zamietol. Z napadnutého rozsudku nevyplýva, aký procesný dôvod bol dôvodom pre zamietnutie návrhu, a teda, ktorá procesná podmienka podľa O.s.p. nebola splnená na to, aby súd vec hmotnoprávne mohol posúdiť. Poukázali na to, že v prípade nesplnenia procesných podmienok konania O.s.p. predpokladá skončenie konania jeho zastavením a teda výrok o zamietnutí návrhu môže nasledovať až po hmotnoprávnom posúdení veci a zohľadnení hmotnoprávnej legitimácie účastníkov konania, jediným procesným dôvodom, pre ktorý Občiansky súdny poriadok pripúšťa zamietnutie návrhu, je nedostatok naliehavého právneho záujmu na určovacom návrhu, čo však nie je daný prípad, nakoľko naliehavý právny záujem v súdenej veci nebol skúmaný a nijako sa s ním súd prvého stupňa nevysporiadal. Opakovane vytýkali súdu prvého stupňa, že v napadnutom rozsudku neuviedol právne posúdenie veci, teda na základe akého ustanovenia zákona rozhodol tak, že návrh zamietol, keď súdom prvého stupňa bližšie nešpecifikovaná procesná teória nie je právnou normou, ktorá zaväzuje súd. Rozsudok súdu prvého stupňa tiež postráda uvedenie konkrétnych skutkových zistení podložených konkrétnymi dôkazmi. Ďalej poukázali na dôvody, pre ktoré si svoj nárok uplatňovali ako eventuálny petit. V tomto smere argumentovali tým, že sa domáhajú ochrany vlastníckeho práva v prvom rade určovacím návrhom odvodeným od ochrany vlastníckeho práva v ustanovení § 126 ods. 1 Občianskeho zákonníka, keďže vlastníctvo sporných nehnuteľností neprešlo na štát a odporca 1/ bol zapísaný ako vlastník sporných nehnuteľností v katastri nehnuteľností. Uvedené odôvodnili aj tým, že je pochybné, či sa dá vec posúdiť podľa reštitučného zákona číslo 87/1991 Zb. vzhľadom na rozhodné obdobie v ňom vymedzené. V tomto smere poukázali na judikatúru Ústavného súdu SR z ktorej vyplýva, že pokiaľ došlo k zabratiu majetku štátom bez právneho dôvodu, osoba nestratila svoj vlastnícky vzťah k tomuto majetku a nič nebráni tomu, aby sa svojho nároku domáhala návrhom opierajúcim sa o všeobecné predpisy občianskeho práva. Nimi formulovaný žalobný petit najlepšie vystihuje podstatu veci, nakoľko súd si musí ako predbežnú otázku vyriešiť, či vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam v znárodňovacom procese podľa znárodňovacieho zákona číslo 118/1948 Zb. prešlo z ich právneho predchodcu na štát a následne na odporcov; ak vlastnícke právo na štát neprešlo, je namieste použiť Občiansky zákonník ako všeobecný predpis a vyhovieť primárnemu žalobnému petitu a ak vlastnícke právo na štát v znárodňovacom procese prešlo, v takom prípade musí byť primárny žalobný návrh zamietnutý a z hľadiska reštitučného zákona treba skúmať, či sú dané podmienky reštitučného vydania veci, a teda či je možné vyhovieť sekundárnemu žalobnému návrhu. Mali za to, že eventuálny petit zodpovedá zásade hospodárnosti konania, pretože ak sú dôvody na vydanie podľa primárneho petitu založeného na Občianskom zákonníku, nie potrebné sa zaoberať vecou ďalej z hľadiska reštitučných predpisov. Eventuálny petit je odôvodnený aj z toho hľadiska, že pri návrhu na určenie, že nehnuteľnosť patrí do dedičstva, je okruh účastníkov konania iný, ako v konaní o návrhu opierajúcom sa o reštitučný predpis. Záverom dodali, že eventuálny petit má opodstatnenie v hmotnom práve a je v ich dispozícii, ktorý hmotnoprávny nárok v návrhu uprednostnia ako primárny a ktorý hmotnoprávny nárok v návrhu uplatnila až potom, ako bude možné vyhovieť uprednostnenému primárnemu nároku. Eventuálny petit prichádza do úvahy vtedy, keď z jedného ustáleného skutkového stavu vyplývajú pre navrhovateľa dva hmotnoprávne nároky, ktoré nie je možné prisúdiť popri sebe, takže navrhovateľ si môže vybrať, ktorý nárok v eventuálnom petite uprednostní ako nárok primárny, ktorého sa chce domôcť prednostne a ktorý nárok určí za sekundárny a chce ho prisúdiť až vtedy, ak by nebol úspešný ohľadom primárneho nároku. Občiansky zákonník a jeho ustanovenia o vlastníckom a dedičskom práve, ako aj reštitučné predpisy, majú za účel chrániť, eventuálne obnoviť vlastnícke právo konkrétnych vlastníkov. Pokiaľ išlo o hmotnoprávnu stránku veci, pridržali sa doterajších prednesov a podaní v plnom rozsahu. Odporca 1/ vo svojom vyjadrení k odvolaniu navrhovateľov uviedol, že na nimi uplatňovaný nárok sa nevzťahuje reštitučný zákon číslo 87/1991 Zb., keďže k prechodu vlastníctva na štát došlo pred 25. 2. 1948, keď navyše nebola splnená ani podmienka, že k znárodneniu došlo v rozpore s vtedy platnými právnymi predpismi a navyše zo strany navrhovateliek nebolo preukázané ani splnenie podmienky ich trvalého pobytu na území SR v čase vyzvania osoby povinnej na vydanie nehnuteľnosti. Dodal, že vydaniu nehnuteľnosti bráni tiež strata stavebno-technického charakteru stavby. Za nedôvodný považoval tiež návrh navrhovateľov na určenie, že nehnuteľnosti patria v celosti do dedičstva po ich právnom predchodcovi, nakoľko v čase úmrtia dňa 3. 4. 1945 nebol T. B. vlastníkom sporných nehnuteľností, týmto bola spoločnosť Horváth a spol., predtým T. B., verejná obchodná spoločnosť v Bratislave. Vzhľadom na uvedené navrhol napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdiť. Na odvolanie navrhovateľov Krajský súd v Bratislave rozsudkom č.k. 10Co 101/08 - 586 zo dňa 22.04.2009 napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že odporcovi v 1. rade (Bratislavská stavebno-realitná spoločnosť, a.s., Štefánikova č. 29, Bratislava) uložil povinnosť vydať navrhovateľkám pôvodne označeným ako v 1. a 2. rade pozemok parc. č. XXXX o výmere XXX m2, evidovaný ako zastavaná plochy a nádvoria, zapísané na LV XXXX Správy katastra pre hlavné mesto Slovenska Bratislavu, kat. úz. Staré Mesto, proti odporcovi v 2. rade v tejto časti návrh zamietol, vo zvyšku návrh na vydanie vecí z titulu reštitučného nároku zamietol a v časti návrhu navrhovateľov v 1. až 5.rade na určenie, že veci patria do dedičstva po poručiteľovi T. B. napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn. 7Cdo 133/2011 zo dňa 19.07.2012 odmietol dovolanie odporcu 1/ proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 22. apríla 2009 sp. zn. 10Co 101/2008 vo výroku, ktorým bol zrušený rozsudok Okresného súdu Bratislava I zo 14. marca 2008 č.k. 8C 99/1992 - 529 vo výroku o zamietnutí žaloby o určenie, že veci patria do dedičstva po poručiteľovi T. B. a o vrátení veci v zrušenej časti súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, zrušil rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 22. apríla 2009 sp. zn. 10 Co 101/2008 a vec mu vrátil na ďalšie konanie vo výrokoch, ktorými bol: 1/ zmenený rozsudok Okresného súdu Bratislava I zo 14. marca 2008 č.k. 8C 99/1992 - 529 tak, že odporcovi 1/ bola uložená povinnosť vydať navrhovateľkám pôvodne označeným ako 1/ a 2/ pozemok parcela č. XXXX vo výmere XXX m2 zastavané plochy a nádvoria zapísaný na liste vlastníctva č. XXXX Správy katastra pre Hlavné mesto SR Bratislavu katastrálne územie Staré mesto a 2/ zamietnutá žaloba voči odporcovi 2/ a zamietnutý zvyšok žaloby na vydanie vecí (stavby) z titulu reštitučného nároku. Vytýkal odvolaciemu súdu, že tento pristúpil v odvolacom konaní k vyriešeniu inej, rozhodnutím súdu prvého stupňa neriešenej otázky - vecnej opodstatnenosti žaloby o vydanie veci podľa reštitučných predpisov, a dospel k záveru o čiastočnej (ne)dôvodnosti, čím svoje rozhodnutie (z pohľadu priebehu a výsledku prvostupňového konania) nečakane založil na iných právnych záveroch než súd prvého stupňa, čím bolo odporcovi 1/ odňaté právo domáhať sa preskúmania správnosti (novo zaujatého) právneho názoru na inštančne vyššom súde. Tým, že odvolací súd vyvodil svoj (iný) právny záver zo skutočností, ktoré súd prvého stupňa osobitne právne nevyhodnocoval, odporca 1/ sa nemal možnosť vyjadriť k (iným) právnym záverom odvolacieho súdu a predložiť prípadne aj také dôkazy, ktoré sa z hľadiska dovtedajších právnych záverov súdu prvého stupňa nejavili významnými, avšak z hľadiska právnych záverov odvolacieho súdu boli rozhodujúce. Uvedený postup odvolacieho súdu mal tak za následok znemožnenie realizácie procesných práv odporcovi 1/, čím došlo v konaní na odvolacom súde k procesnej vade v zmysle § 237 písm. f) O.s.p.. Odvolací súd opätovne preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa v rozsahu zrušenia a vrátenia mu veci na ďalšie konanie dovolacím súdom, v medziach dôvodov podaného odvolania, vrátane konania, ktoré mu predchádzalo (§ 212 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľov je dôvodné, nakoľko súd prvého stupňa založil svoje rozhodnutie na neprávnom právnom posúdení veci. V preskúmavanej veci vychádzal súd prvého stupňa zo správneho názoru, že procesná teória rozlišuje základné žalobné petity návrhu podľa ich skladby, a to: a) jednoduchý petit, ktorý obsahuje spravidla návrh na rozhodnutie o jedinom nároku, b) eventuálny petit, ktorého podstatou je návrh na prisúdenie jedného nároku (primárny petit) a ak by jeho prisúdenie nebolo možné, obsahuje aj návrh na rozhodnutie o eventuálnom petite, ktorým sa možno domáhať iného spôsobu uspokojenia, toho istého nároku; ak súd rozhoduje podľa druhého subsidiárneho petitu, prvý petit zamietne, v prípade ak rozhodne podľa primárneho petitu, o subsidiárnom petite už nerozhoduje, c) alternatívny petit vychádza z možnosti žalovaného zvoliť si, ako sa zbaví svojho záväzku, pokiaľ hmotné právo umožňuje, aby mohol svoj záväzok splniť viacerými spôsobmi. Formulácia petitu návrhu by mala zodpovedať zneniu hmotnoprávnej normy, o ktorú sa opiera právny dôvod žaloby. V prípade, ak formulácia žalobného petitu nezodpovedá zneniu právnej normy, a teda ak si žalobca zvolil nesprávny petit, ktorý nevychádza zo znenia hmotnoprávnej normy, o ktorú opiera právny dôvod svojej žaloby, súd žalobu, bez jej bližšieho vecného prejednania, zamietne. V okolnostiach danej veci by išlo o prípad, keby sa samotní navrhovatelia, ako dedičia ich právnych predchodcov, priamo domáhali určenia svojho vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam v rozsahu na nich pripadajúcich dedičských podielov. V danom prípade sa však navrhovatelia domáhajú určenia, že sporné nehnuteľnosti patria v celosti do dedičstva po ich právnom predchodcovi a v prípade, ak by konajúci súd nemienil vyhovieť tomuto ich žalobnému petitu navrhli, aby bola odporcom 1/ a 2/ uložená povinnosť vydať navrhovateľkám (pôvodne označeným ako 1/ a 2/) spornú nehnuteľnosť. Súd prvého stupňa takto formulovaný žalobný petit návrhu nesprávne posúdil ako eventuálny petit návrhu, z čoho následne vyvodil nesprávny záver, že pokiaľ sa ním navrhovatelia domáhajú dvoch nárokov z dvoch právnych titulov, čo je v rozpore s procesnou teóriou v časti vecných procesných podmienok civilného procesu, bolo potrebné návrh, bez posudzovania hmotnoprávneho merita vo veci samej, zamietnuť. V posudzovanej veci sa navrhovatelia domáhajú titulom ochrany vlastníctva podľa § 126 Občianskeho zákonníka určenia, že sporné nehnuteľnosti patria do dedičstva po ich právnom predchodcovi dôvodiac tým, že ich právny predchodca bol ku dňu svojej smrti vlastníkom sporných nehnuteľnosti. Pre prípad, že by konajúci súd dospel k záveru, že uvedenému žalobnému petitu návrhu nie je možné vyhovieť, domáhali sa na základe reštitučného zákona navrhovateľky (pôvodne označené ako v 1. a 2. rade) vydania sporných nehnuteľností s poukazom na ich prevzatie štátom bez právneho dôvodu, resp. znárodnením vykonaným v rozpore s vtedy platnými právnymi predpismi. Navrhovatelia sa tak domáhajú podľa všeobecných ustanovení Občianskeho zákonníka ochrany vlastníckych práv a v prípade, ak by nebolo vyhovené tejto časti ich žalobného petitu návrhu, domáhajú sa nárokov podľa osobitného reštitučného zákona. Ide o dva odlišné právne nároky a dôvodnosť každého z nich je treba posudzovať po hmotnoprávnej stránke podľa iných právnych noriem a každý z nich by mohol byť samostatným predmetom konania. Z konštantnej judikatúry, ako aj z ustálenej súdnej praxe, vyplýva, že reštitučné zákony sú voči všeobecnej občianskoprávnej úprave predpismi špeciálnymi, a preto majú pri použití prednosť, dokonca majú povahu predpisov, ktoré aplikáciu všeobecného predpisu obvykle vylučujú, avšak nie je tým automaticky vylúčené domáhať sa popri nároku na vydanie veci podľa reštitučných zákonov aj ochrany vlastníctva podľa Občianskeho zákonníka. Odvolací sú zastáva názor, že v prejednávanej veci ide práve o prípad vzťahu všeobecnej a špeciálnej právnej normy, a preto na jednej strane platí zásada, že reštitučné zákony majú voči Občianskemu zákonníku povahu zvláštneho predpisu so všetkými dôsledkami z toho pre aplikáciu práva plynúcimi (lex specialis derogat priori), ale na druhej strane ak už režim reštitučných zákonov neplatí pre určité osoby či prípady, potom platí úprava všeobecná, t.j. Občiansky zákonník. Lex specialis neruší platnosť (a záväznosť) lex generalis, len jeho primárnu aplikáciu vylučuje až do tej doby, než je zistené (napr. v súdnom konaní a pod.), že ustanovenia lex specialis na daný prípad nedopadajú a preto ich nemožno naň uplatniť; aplikácia ustanovení lex generalis nastupuje preto za týchto predpokladov až sekundárne. Judikatúrou zastávaný názor, že reštitučné zákony sú voči všeobecnej občianskoprávnej úprave predpismi špeciálnymi, vychádza z toho, že pokiaľ osobitný (reštitučný) zákon stanovuje určité predpoklady a postup pre uplatnenie nároku, nemožno ten istý nárok uplatňovať podľa iného (všeobecného) predpisu, i keby tento predpis stanovil niektoré podmienky alebo predpoklady uplatnenia nároku odchylne. V zmysle zásady "lex specialis derodat lex generalis" (zvláštny zákon má prednosť pred všeobecným zákonom) sa musí špeciálna právna úprava použiť vtedy, ak sú splnené podmienky pre jej použitie. Naopak, ak nie sú splnené podmienky aplikácie zvláštnej právnej úpravy, musí sa postupovať podľa všeobecnej úpravy. Z uvedeného vyplýva, že konajúci súd sa mal v danej veci primárne zaoberať nárokom navrhovateľov uplatneným podľa špeciálneho (reštitučného) zákona z hľadiska kumulatívneho splnenia predpokladov pre vydanie sporných nehnuteľností v tom smere, či navrhovateľkám svedčí status oprávnených osôb, ktorí z účastníkov konania na strane odporcov spĺňa predpoklady povinnej osoby a či sú dané zákonné dôvody na vydanie nehnuteľností na základe navrhovateľkami tvrdených skutočností, ku ktorým malo dôjsť v rozhodnom období. Ak tieto predpoklady aplikácie reštitučného zákona nebudú súčasne splnené, aplikácia lex specialis sa neuplatní, a bude potrebné sa zaoberať nárokom navrhovateľov uplatňovanom podľa všeobecných ustanovení Občianskeho zákonníka. Formulácia žalobného petitu návrhu v tomto prípade zodpovedá vzťahu lex specialis a lex generalis, a nie je preto vylúčené, aby druhý z nárokov; v tomto prípade nárok podľa všeobecnej právnej úpravy; bol uplatňovaný pre prípad, že pôvodný návrh; uplatňovaný podľa reštitučného zákona; sa ukáže nedôvodný, a nejde teda o eventuálny žalobný petit návrhu v zmysle procesnej teórie, tak ako konštatoval súd prvého stupňa. Napokon uvedené pripúšťa aj konštantná judikatúra, od ktorej odklon doposiaľ nebol zaznamenaný, podľa ktorej nárok na vypratanie bytu opierajúci sa o tvrdenie, že odporca ho užíva bez právneho dôvodu a návrh na privolenie k výpovedi, sú nároky rozdielne, avšak nie je vylúčené, aby druhý nárok bol uplatnený len pre prípad, že prvý návrh vo veci sa ukáže ako nedôvodný; bolo by totiž v rozpore so zásadami občianskeho súdneho poriadku nútiť účastníka domáhať sa po neúspechu svojho návrhu na ochranu svojho práva v novom konaní, pokiaľ by tomu mohlo dôjsť v jedinom konaní a rôznosť konania o obidvoch nárokoch nemôže byť prekážkou takémuto účelnému hromadeniu nárokov, hoci i len eventuálnemu (R 23/1956). Vzhľadom na uvedené možno uzavrieť, že súd prvého stupňa svoj záver o neprípustnosti nárokov navrhovateľov na základe nimi uplatňovaného žalobného petitu založil na nesprávnom právnom posúdení veci, pre ktoré sa potom podstatnou stránkou veci samej, z hľadiska právne významných skutočností pre posúdenie opodstatnenosti navrhovateľmi uplatňovaných nárokov, už nezaoberal. Rozhodnutie vo veci samej odvolacím súdom by však za tohto stavu veci v celom rozsahu nahrádzalo prvostupňové rozhodnutie, čím by bolo účastníkom odoprené právo namietať správnosť skutkových a právnych záverov na inštančne vyššom súde a tým aj možnosť preskúmania správnosti záverov odvolacieho súdu, ku ktorým by dospel právnym posúdením skutkových zistení z hľadiska tých rozhodujúcich skutočností, ktoré považoval za významné na rozdiel od prvostupňového súdu, ktorý sa nimi buď dostatočne náležite nezaoberal alebo opomenul vôbec zaoberať. Posúdenie podstaty veci v rámci dvojinštančného súdneho konania je však súčasťou práva na súdnu ochranu a spravodlivý proces. Požiadavke dôsledného rešpektovania ústavného princípu dvojinštančnosti konania je možné učiniť zadosť iba kasačným rozhodnutím. So zreteľom na všetky vyššie uvedené dôvody odvolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvého stupňa spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, pre ktoré súd prvého stupňa nedostatočne zistil skutkový stav veci, a preto rozsudok súdu prvého stupňa zrušil (§ 221 ods. 1 písm. h/ O.s.p.) a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 221 ods. 2 O.s.p.), v ktorom sa súd prvého stupňa bude dôsledne zaoberať dôvodnosťou navrhovateľmi uplatňovaných reštitučných nárokov ich prejednaním vo veci samej vychádzajúc z vyššie uvedeného právneho názoru odvolacieho, ktorým je viazaný (§ 226 O.s.p.). Odvolací súd dáva do pozornosti súdu prvého stupňa, že vec bude potrebné prejednať aj v časti návrhu navrhovateľov na určenie, že veci patria do dedičstva po poručiteľovi T. B., v ktorej časti bol rozsudok súdu prvého stupňa zrušený a vrátený súdu prvého stupňa na ďalšie konanie rozsudkom odvolacieho súdu č.k. 10Co 101/08- 586, ktorý v tejto časti nadobudol právoplatnosť, keďže dovolanie bolo dovolacím súdom v tejto časti odmietnuté. V novom rozhodnutí súd prvého stupňa rozhodne aj o náhrade trov dovolacieho aj (pôvodného a tohto) odvolacieho konania (§ 224 ods. 3 O.s.p.). Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.