Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 8Co/215/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1192899266 Dátum vydania rozhodnutia: 27. 02. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Vlčková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1192899266.14 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Vlčkovej a členov senátu JUDr. Ondreja Krajča a JUDr. Moniky Holickej v spore žalobcov: 1/. V. Q., J.. O., Z.. XX.XX.XXXX, B. F. Q. Q. X, XXXXXXX X. K., D., X/ L. K. O., J.. O., Z.. XX.XX.XXXX, B. XXXX B. B. N., M. C., F. XXXXX, R., H. X. Z. po Z.. U. O., I.. XX. XX. XXXX, Z. B. A. Č.. XX, B., X/ W. X., J.. B., Z.. XX.XX.XXXX, B. X T. Q., XXXXXXX J. O., D., X/ J. X., J.. B., Z.. XX.XX.XXXX, B. X A. O., XXXXXXX H. W., D., H. X. Z. po Z.. Q. B., I.. L. XX.XX.XXXX, Z. B. A. Č.. XX, B., X/ J. B., Z.. XX.XX.XXXX, B. X. K. Č.. XX, Z., D., X/ W. B., Z.. XX.XX.XXXX, B. T. L. Č.. XX, K. T., D., všetkých zastúpených JUDr. Radoslavom Olijášom, PhD., advokátom so sídlom Grösslingova č. 58, Bratislava, proti žalovaným: 1/ AB Štefánikova s. r. o., so sídlom Mierové námestie 2, Senec, IČO: 47 973 838, zastúpenému JUDr. Marekom Horníkom, advokátom so sídlom Jesenského 2, Bratislava, 2/ SLOVPAP a. s. v likvidácii, so sídlom Komárňanská č. 24, Bratislava, IČO: 31 322 361, o určenie, že nehnuteľnosti patria do dedičstva po nebohom Alexandrovi Brückovi a o vydanie nehnuteľností, o odvolaní žalobcov a žalovaného 1/ proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 29. septembra 2016, č. k. 8C/99/1992-966, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I. m e n í tak, že žalobu zamieta. Vo výroku II. rozsudok súdu prvej inštancie mení tak, že žalovaní 1/ a 2/ sú povinní vydať žalobcom 1/ až 4/ pozemok parcela registra „C“ evidovaná na katastrálnej mape parc. č. XXXX o výmere 460 m2 ako zastavané plochy a nádvoria, ako aj stavbu súp. č. XXX evidovanú ako správna budova a postavenú na pozemku parcela registra „C“ evidovaná v katastrálnej mape parc. č. XXXX, všetko zapísané na liste vlastníctva č. XXXX Okresného úradu Bratislava, katastrálny odbor, pre katastrálne územie Q. F., v lehote do troch dní. Odvolanie žalobcov 5/ a 6/ proti výroku II. rozsudku súdu prvej inštancie odmieta. Žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov konania. Žalovaní 1/ a 2/ sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť náhradu trov štátu vo výške 205,80 eur na účet Okresného súdu Bratislava I, v lehote do troch dní. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým; v poradí tretím; rozsudkom súd prvej inštancie určil, že pozemok parcela registra „C“ evidovaná na katastrálnej mape parcelné číslo XXXX o výmere 460 m2 zastavané plochy a nádvoria, ako aj stavba súpisné číslo XXX, evidovaná ako správna budova, na pozemku parcely registra „C“ evidovaná na katastrálnej mape, parcelné číslo XXXX, všetko zapísané na LV číslo XXXX Okresného úradu Bratislava, katastrálny odbor pre katastrálne územie Q. F., patria v celosti do dedičstva po nebohom T. B., narodenom XX. XX. XXXX, vyhlásenom uznesením Okresného súdu v Bratislave z 10. 04. 1947 sp. zn. M II.399/46 za mŕtveho ku dňu XX. XX. XXXX, naposledy bytom V. XX, B. (výrok pod bodom I.). Vo zvyšku žalobu zamietol (výrok pod bodom II.). Žiadnej zo strán sporu nepriznal právo na náhradu trov konania (výrok pod bodom III). Poukázal na doterajší priebeh konania a na argumenty, ktoré strany v spore uvádzali na podporu svojich tvrdení. Po vykonaní dokazovania listinnými dokladmi tvoriacimi obsah spisu; a riadiac sa právnym názorom odvolacieho súdu vyslovenom v uznesení zo dňa 30.09.2015 č.k. 8Co/142/2013-845 týkajúcim sa kumulácie žalobných petitov a ich vzájomného vzťahu; posudzoval v prvom rade žalobcami uplatňovaný reštitučný nárok na vydanie sporných nehnuteľností podľa § 3 ods. 1, § 5 ods. 1, ods.2, ods.3, ods.4, § 6 ods. 1, ods.2, § 8 ods. 1 zákona č. 87/1991 Zb. o mimosúdnych rehabilitáciách a dospel k záveru, že žaloba v tejto časti nie je dôvodná. Zisťoval, či bol reštitučný nárok uplatnený riadne a včas výzvou na vydanie veci. Uviedol, že výzvou na vrátenie majetku dňa 30. 09. 1991 požiadala iba pôvodná žalobkyňa 2/ o vydanie nehnuteľnosti parc. č. XXXX, dom a dvor o výmere 476 m2 podľa zákona č. 87/1991 Zb., neuviedla však spôsob vydania. Nepovažoval túto výzvu za určitú a zrozumiteľnú vzhľadom na to, že z nej nebolo zrejmé, akým spôsobom mali tieto nehnuteľnosti v rozhodnom období prejsť do vlastníctva štátu. Dospel tak k záveru, že reštitučný nárok nebol uplatnený riadne a včas ani pôvodnou žalobkyňou 2/, pretože ostatní si tento reštitučný nárok neuplatnili. Vo vzťahu k uvedenému názoru poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. IV. ÚS 334/2008 z 30. 10. 2008 v nadväznosti na závery ktorého uzavrel, že výzva žalobkyne 2/ z 30. 09. 1991 nespĺňa všetky atribúty platného právneho úkonu, a to najmä požiadavku určitosti a zrozumiteľnosti, keďže z nej nie je zrejmé, akým spôsobom mali nehnuteľnosti prejsť v rozhodnom období do vlastníctva štátu. Vzhľadom na nedôvodnosť uplatňovaného reštitučného nároku pristúpil k riešeniu nároku uplatňovaného žalobkyňami podľa všeobecných ustanovení Občianskeho zákonníka (§ 126 ods.1), vychádzajúc z ustálenej judikatúry, podľa ktorej nie je vylúčené uplatnenie si týchto nárokov popri reštitučných nárokoch (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 205/2009 zo 17. februára 2011, rozhodnutia sp.zn. III. ÚS 178/06, II. ÚS 231/09, II. ÚS 249/2011). V súvislosti s nárokom na určenie, že nehnuteľnosti patria do dedičstva, konštatoval, že sporné nehnuteľnosti - dom s pozemkom pôvodne zapísané v pozemnoknižnej vložke č. XXXX vlastnícky patrili od roku 1924 T. B. - právnemu predchodcovi žalobcov. Tieto nehnuteľnosti boli v roku 1941 predmetom arizácie na základe vtedy platných zákonov, avšak 25. 09. 1946 podľa súdom schválenej dohody ich opätovne nadobudol do výlučného vlastníctva T. B. a vyslovil názor, že jeho nadobudnutie vlastníctva nebolo spochybnené ani následným vyhlásením ho za mŕtveho, pretože sa tak stalo de jure až 02. 05. 1947. Dospel k záveru, že vlastníctvo k týmto nehnuteľnostiam nemohol T. B. stratiť následným úkonom vtedajšej štátnej moci, pretože tieto smerovali proti verejnej obchodnej spoločnosti O. T. Q.., a nie proti T. B., resp. jeho právnym nástupcom. Za platné potom nepovažoval ani následné prevody vlastníctva k sporným nehnuteľnostiam, pretože prevodcovia neboli ich vlastníkmi. S poukazom na uvedené určil, že do dedičstva po nebohom sporné nehnuteľnosti patria, keď tieto neboli predmetom pozostalostného konania po ňom. Za nedôvodnú vyhodnotil námietku žalovaného 1/, že dohoda č. Nc. VIII 332/46 spísaná medzi T. B., zastúpeným súdom ustanoveným opatrovníkom B. (G.) B. - jeho synom, a pánmi P. O. T. F. Š., je nulitným aktom z dôvodu, že ju podpísala mŕtva osoba. Poukázal na to, že dňa 10.04.1947 Okresný súd v Bratislave vydal uznesenie č.k. M II 399/46, ktorým vyhlásil T. B. za mŕtveho a ustálil deň XX. XX. XXXX za deň, ktorý nemohol prežiť, uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 02. 05. 1947. Mal za to, že až do nadobudnutia jeho právoplatnosti dňa 02. 05. 1947 bol T. B. žijúcou osobou, aj keď nezvestnou. Z uvedeného dôvodu v jeho mene konal súdom ustanovený opatrovník B. B., ktorý bol oprávnený konať v jeho mene za účelom spätného prevodu sporných nehnuteľností na T. B. tak, aby sa vrátil právny stav pred arizáciou. Dospel tak k záveru, že B. B. bol oprávnený uzavrieť ako opatrovník v mene T. B. dohodu č. Nc. VIII 332/46 a následne navrhnúť zápis vlastníckeho práva T. B.C. v pozemkovej knihe (zápis v pkvl. č. XXXX X.. Č.. XXX dňa 06. 02. 1947); pozemnoknižný súd preto správne zapísal vlastnícke právo T. B., nakoľko ten v čase zápisu v pozemkovej knihe dňa 06. 02. 1947 nebol vyhlásený za mŕtveho, stalo sa tak až dňa 10. 04. 1947 uznesením č. k. M II. 399/46. Dodal, že uznesenie o vyhlásení za mŕtveho č.k. M II 399/45 malo len ten význam, že k súdom ustálenému dátumu smrti T. B. došlo právne k prechodu dedičstva, vrátane sporých nehnuteľností, na jeho dedičov. Výrok o náhrade trov konania odôvodnil § 255 ods. 2 C.s.p. s poukazom na čiastočný úspech strán. 2. Proti tomuto rozsudku, do výroku ktorým bolo žalobe vyhovené, podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný 1/ domáhajúc sa jeho zmeny tak, aby bola aj v tejto časti žaloba zamietnutá, alternatívne jeho zrušenia a vrátenia veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, dôvodiac tým, že konanie pred súdom prvej inštancia má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Namietal záver súdu prvej inštancie, že právny predchodca žalobcov T. B. bol ku dňu svojej smrti (súdom určenej k 03. 04. 1945) vlastníkom sporných nehnuteľností. Argumentoval, že uznesenie Okresného súdu v Bratislave zo dňa 10. 04. 1947 č. M II 399/46, ktorým bol právny predchodca žalobcov vyhlásený za mŕtveho s tým, že ako dátum smrti, teda deň, ktorý neprežil, bol stanovený dátum XX. XX. XXXX, má spätné účinky ex tunc. Vzhľadom na to, že k nadobudnutiu dedičstva po poručiteľovi dochádzalo v tom čase priamo smrťou poručiteľa, a to priamo z moci zákona (ipso iure), bez akéhokoľvek ďalšieho pričinenia dediča, potom dňom smrti nebohého T. B. prešlo vlastnícke právo k všetkému jemu patriacemu majetku na jeho dedičov. Nebohý T. B.C., zastúpený svojím synom B. B., ako jeho opatrovníkom, nemohol preto získať späť vlastníctvo k sporným nehnuteľnostiam od jeho arizátorov na základe reštitučnej dohody zo dňa 25. 09. 1946, a to jednak z dôvodu, že bol v čase podpisu tejto dohody právne mŕtvym - bez právnej subjektivity (odo dňa 03. 04. 1945), ako aj z dôvodu, že všetok jeho majetok, vrátane nároku na vydanie predmetných arizovaných nehnuteľností, prešiel okamihom jeho smrti XX. XX. XXXX na jeho dedičov. Sporný majetok preto nebol nikdy právne legitímnym a akceptovateľným spôsobom navrátený pôvodnému vlastníkovi neb. T. B. pred jeho smrťou XX.XX. XXXX. Jedinými oprávnenými na osobami na uplatnenie si reštitučného nároku od povinných osôb v súlade s ustanoveniami zákona č. 128/1946 Sb. boli výlučne deti neb. T. B. - ako jeho univerzálni právni nástupcovia odo dňa jeho smrti XX. XX. XXXX, nie však ako opatrovníci už svojho mŕtveho otca. B. B. preto nebol oprávnený uzatvoriť ako opatrovník v mene svojho otca T. B. dohodu č. Nc VIII 332/46 a následne navrhnúť zápis vlastníckeho práva nebohého otca v pozemkovej knihe z dôvodu, že ku dňu smrti XX.XX.XXXX prešiel celý majetok nebohého T. B., vrátane reštitučného nároku, na jeho dedičov, a teda B. B. mohol túto dohodu uzatvoriť, ale nie ako opatrovník v mene a na účet svojho mŕtveho otca, ale výlučne vo svojom vlastnom mene a na svoj účet ako dedič neb. T. B., a teda ako oprávnená osoba podľa § 4 ods. 1 zákona č. 128/1946 Sb. Napriek tomu B. B. nikdy vo svojom mene, ako jeden z právnych nástupcov po neb. T. B., nepožiadal povinné osoby o vydanie arizovaného majetku - sporných nehnuteľností a tým zavinil, že vlastníkom predmetných nehnuteľností de iure zostali bývalí arizátori - povinné osoby, ktorým boli tieto nehnuteľnosti v roku 1950 znárodnené. Rozsudok súdu prvej inštancie preto vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci v otázke existencie vlastníckeho práva nebohého T. B. k predmetným nehnuteľnostiam v čase jeho smrti. Zákon č. 128/1946 Sb. priamo vyhlásil majetkové dohody za neplatné, ale zároveň stanovil pre oprávnené osoby záväzný postup na to, aby im mohli byť majetky vrátené. Pre navrátenie vlastníctva bolo potrebné, aby oprávnené osoby postupovali v intenciách podmienok upravených v príslušných ustanoveniach tohto zákona, v opačnom prípade stratili po márnom uplynutí zákonom stanovenej trojročnej lehoty nárok na nápravu spôsobených krívd a vydanie predtým odobratého majetku. T. B. bol ku dňu účinnosti tohto zákona 17. 06. 1946 už právne mŕtvy, nemohol si svoj nárok voči povinným osobám uplatniť a dňom 03. 04. 1945 prešiel jeho reštitučný nárok na dedičov, ktorí si tento svoj nárok na vydanie predmetných nehnuteľností nikdy riadne voči povinným osobám neuplatnili, a preto sporné nehnuteľnosti zostali vo vlastníctve verejnej obchodnej spoločnosti, ktorej boli v roku 1950 znárodnené v prospech československého štátu. Zároveň namietal nepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie a za nesprávny považoval aj výrok o náhrade trov konania. 3. Proti tomuto rozsudku, do výroku, ktorým bola žaloba zamietnutá, podali v zákonom stanovenej lehote odvolanie všetci žalobcovia, domáhajúc sa jeho zrušenia a vrátenia veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, dôvodiac tým, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Namietali právne závery súdu prvej inštancie, pre ktoré žalobu v časti nimi uplatňovaného reštitučného nároku považoval za nedôvodnú. S poukazom na zmysel a účel reštitučných predpisov mali za to, že úkony vykonané na ich základe nemožno vykladať iba čisto formalisticky. Výzva na vydanie veci zo dňa 30. 09. 1991 spĺňala zákonné náležitosti, keď bola urobená v mene Q. B., J.. B.C., a spol. a smerovala k vráteniu nehnuteľností dedičom pôvodného vlastníka, pričom okruh právnych nástupcov pôvodného vlastníka vyplýval z pripojeného pozostalostného výkazu, k výzve bol pripojený úmrtný list B. B. a taktiež možno dovodiť, že reštitučný nárok uplatnili dve žijúce deti T. B., pôvodné žalobkyne 1/ a 2/, ktoré dňa 30. 03. 1992 podali žalobu. Z výzvy je zjavné, že bol uplatnený nárok na vydanie veci in natura, rovnako boli dostatočne špecifikované nehnuteľnosti, ktorých sa výzva zo dňa 30. 09. 1991 týkala, keď navyše bola pripojená pozemnoknižná vložka č. XXXX a spôsob prevzatia veci štátom vyplýval z pripojenej pozemnoknižnej vložky a uznesenia Okresného súdu v Bratislave zo dňa 16. 11. 1950 Č.. XXXX/XX, v ktorých je jasne uvedené, že vlastnícke právo štátu bolo zapísané podľa výmeru Povereníctva priemyslu a obchodu o rozsahu znárodnenia zo dňa 01. 11. 1950 na základe § 8 ods. 7 znárodňovacieho zákona č. 118/1948 Zb.; pričom výmer o rozsahu znárodnenia bol až v súdnom konaní zasielaný dodatočne, pretože objektívne nebolo možné pripájať ho k výzve pri zohľadnení krátkosti lehoty na uplatnenie reštitučného nároku, ako aj chaos na úradoch a archívoch a množstve ľudí hľadajúcich v tom čase svoje doklady k reštitúciám. Právne závery Ústavného súdu Slovenskej republiky vyslovené v uznesení zo dňa 30. 10. 2008 sp.zn. IV. ÚS 334/08 - 34 nepovažovali za použiteľné pre danú vec, keďže sa týkal prípadu cirkevných reštitúcií a poukázali v tomto smere na nález Ústavného súdu Českej republiky zo dňa 28. 09. 1998 sp.zn. IV. ÚS 189/98 použiteľný aj pre danú vec. Vytýkali súdu prvej inštancie, že vzhľadom na nesprávny záver ohľadne výzvy zo dňa 30. 09. 1991, sa nevysporiadal s ostatnými podmienkami zákona č. 87/1991 Zb. pre úspešné vydanie veci oprávnenej osobe. 4. Žalobcovia 1/ až 6/ vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalovaného 1/ uviedli, že jeho tvrdenia považujú za účelové a neopodstatnené. Poukázali na to, že pôvodný vlastník sporných nehnuteľností T. B. bol nezvestným od 3. 10. 1944, zavlečený do koncentračného tábora, a po skončení vojny bol právne žijúcou osobou, i keď nezvestnou, až do 02. 05. 1947, kedy nadobudlo právoplatnosť uznesenie Okresného súdu v Bratislave zo dňa 10. 04. 1947 sp.zn. M II. 399/46 o vyhlásení nezvestného T. B. za mŕtveho. Až do právoplatnosti uznesenia o vyhlásení ho za mŕtveho mohol právne žijúci, i keď nezvestný, vlastník T. B., zastúpený súdom ustanoveným opatrovníkom, robiť právne úkony, a tak sa aj stalo v prípade dohody uzatvorenej ním ustanoveným opatrovníkom B. B. a súdom schválenej dňa 25. 09. 1946 č. Nc VIII. 332/46 o vrátení sporných nehnuteľností T. B. do vlastníctva, ktorá dohoda mala za následok prevod vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiach na právne žijúceho nezvestného T. B. a na jej základe súd, ešte pred jeho vyhlásením za mŕtveho, zapísal do pozemkovej knihy vlastnícke právo T. B. k sporným nehnuteľnostiam uznesením Č.. XXX/XXXX, Nc VIII. 332/46 zo dňa 04. 02. 1947. Argumentovali, že žiadne právny predpisy, ani uhorské obyčajové právo platné v rozhodnom období, neustanovovali, že vyhlásením nezvestného za mŕtveho s ustálením dňa, ktorý nezvestný neprežil, sa stanú neplatnými, či nulitnými, všetky právne úkony, ktoré urobil opatrovník nezvestného až do času právoplatnosti vyhlásenia nezvestného za mŕtveho. Súdne rozhodnutie o vyhlásení za mŕtveho má právne účinky ex nunc od právoplatnosti rozhodnutia a nemá spätnú účinnosť; výnimky môže ustanoviť len hmotné právo v konkrétnych prípadoch. K súdom určenému dátumu smrti nezvestného dochádza k prechodu dedičstva na právnych nástupcov a tento dátum je významný z hľadiska dedičskej postupnosti, tento dátum však neznamená retroaktívne zneplatnenie, či anulovanie právnych úkonov urobených opatrovníkom nezvestného do času rozhodnutia o vyhlásení za mŕtveho. Poukázali na uhorské obyčajové právo platné v rozhodnom období, ktoré predpokladalo tzv. domnienku života s tým, že domnienka smrti nezvestného nastávala až právoplatným uznesením súdu o vyhlásenie nezvestného za mŕtveho. Vyhlásenie za mŕtveho zakladá domnienku, že nezvestný je mŕtvy a že zomrel dňa, ktorý je označený v súdnom rozhodnutí, ktoré má vždy účinky ex nunc do budúcna a nemá za následok zánik platnosti právnych úkonov urobených opatrovníkom nezvestného do času vyhlásenia za mŕtveho. Poukázali na právnu úpravu vyhlásenia za mŕtveho dekrétom prezidenta republiky č. 117/1945 Zb. a uviedli, že súd pri vyhlásení za mŕtveho správne postupoval podľa § 8 ods. 2 a § 17 ods. 2 uvedeného dekrétu, keď pri nedostatku iných dôkazov určil za deň smrti T. B.C. posledný deň šesťmesačnej doby počítanej odo dňa, ktorý bol podľa došlých správ ešte nažive, T. B. bol zaistený z rasových dôvodov dňa 03. 10. 1944 a deň 03. 04. 1945 bol ustálený za deň, ktorý neprežil. Poukázali na to, že dohoda medzi T. B., zastúpeným súdom ustanoveným opatrovníkom B. B., č. Nc. VIII 332/46 zo dňa 25. 09. 1946 bola obsahom pokonávky na Okresnom súde v Bratislave na pojednávaní konanom dňa 22. 11. 1946 a súd pokonávku uznesením schválil. Podľa § 423 O.s.p. - zákonný článok I. z roku 1911, súdna pokonávka, ktorú súd vzal právoplatným uznesením na vedomie, má účinky právoplatného rozsudku. Takáto súdna pokonávka je verejnou listinou a exekučným titulom a na jej základe súd vykonal zápis v pozemkovej knihe. Mali za to, že prevod vlastníckeho práva na T. B. na základe dohody (25.09.1946) a súdnej pokonávky (22.11.1946) bol platný, vyhlásenie za mŕtveho nijako nemohlo zmeniť obsah a účinky právoplatných súdnych rozhodnutí, ktoré sa týkajú nezvestného zastúpeného opatrovníkom ešte pred vyhlásením za mŕtveho. Namietali absolútnu neplatnosť prevodu sporných nehnuteľností z T. B. na verejnú obchodnú spoločnosť P. O. T. Q.. už v roku 1941, bez ohľadu na reštitučný zákon č. 128/1946 Sb. S poukazom na bod 4 dohody Nc. VIII 332/46 z 13. 09. 1946 išlo o simulovaný právny úkon, pri ktorom absentoval úmysel nadobudnúť vlastnícke právo, a teda T. B. ako fyzická osoba počas slovenského štátu v arizácii o svoje vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam nikdy neprišiel a zostal vlastníkom sporných nehnuteľností až do svojej smrti a zápisy v pozemkovej knihe nezodpovedali hmotnoprávnemu vlastníckeho stavu. Poukázali na svojvoľné odňatie sporných nehnuteľností štátom, v dôsledku čoho vlastnícke právo na štát nikdy neprešlo v znárodňovacom procese na základe zákona č. 118/1948 Zb., nakoľko výmer o rozsahu znárodnenia ako správny akt nemohol byť právnym titulom, ktorý by mohol mať za následok prechod vlastníckeho práva na štát. V tejto súvislosti poukazovali na to, že rozhodnutie správneho orgánu nemohlo mať právne účinky pokiaľ malo dôjsť k prechodu vlastníckeho práva na štát, lebo sa konalo; a rozhodnutie sa týkalo; nežijúcej osoby, v čase vydania výmeru bol T. B. mŕtvy a nekonalo sa s jeho dedičmi, hoci boli v tom čase známi. Z uvedených dôvodov považovali výmer o rozsahu znárodnenia zo dňa 01. 11. 1950 za nulitný právny akt (paakt), lebo sa týkal vlastníckych pomerov osoby už nežijúcej a už vtedy zaniknutej verejnej obchodnej spoločnosti P. O. T. Q.. (ešte v roku 1946). Namietali právomoc Povereníctva priemyslu a obchodu vydať výmer o rozsahu znárodnenia zo dňa 01. 11. 1950, skutočnosť, že bol iba napísaný na písacom stroji na papier, nebol nikým podpísaný, bez úradnej pečiatky a podpisu príslušného povereníka, hoci sa jednalo o úradný akt rozhodovacej činnosti štátneho orgánu a podľa ich názoru dokonca listina javí vážne známky falšovania za tým účelom, aby sa legalizovalo svojvoľné odňatie sporných nehnuteľností štátom. Na uvedenej argumentácii žalobcovia zotrvali aj vo svojom ďalšom vyjadrení ( čl. 1058). 5. Žalovaný 1/ vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobcov uviedol, že ich odvolanie, ktorým napádajú výrok súdu prvej inštancie, ktorým zamietol žalobu v časti ich eventuálne formulovaného petitu týkajúceho sa reštitučného nároku na vydanie veci podľa zákona č. 87/1991 Zb., je potrebné odmietnuť z dôvodu, že bolo podané neoprávnenými osobami. Poukázal na to, že žalobcovia formulovali petit svojej žaloby eventuálnym spôsobom keď sa domáhali v prvom rade určenia, že sporné nehnuteľnosti patria do dedičstva, eventuálne, v prípade, ak by súd tomuto návrhu nevyhovel, domáhali sa vydania nehnuteľností podľa zákona č. 87/1991 Zb. V danom prípade považoval súd prvej inštancie za dôvodný práve primárny petit žaloby žalobcov a vyhovel mu v plnom rozsahu, avšak pochybil, pokiaľ výslovne rozhodol o tom, že vo zvyšku - teda v časti eventuálneho petitu, je žaloba žalobcov nedôvodná, a preto ju zamietol, hoci podľa ustálenej súdnej praxe o tomto eventuálnom petite už nemal vôbec rozhodovať. Žalobcovia tak boli v spore pred súdom prvej inštancii úspešní v časti primárneho petitu svojej žaloby, teda žalobného petitu, ktorý sami; ako dominus litis; určili ako primárny. S poukazom na objektívnu a subjektívnu stránku prípustnosti odvolania mal za to, že na strane žalobcov nebola splnená subjektívna stránka prípustnosti odvolania, keď súd prvej inštancie vyhovel nimi formulovanému primárnemu petitu žaloby, a teda neboli rozhodnutím súdu prvej inštancie negatívne dotknutí na svojich právach, na čom nič nemení skutočnosť, že súd prvej inštancie už nadbytočne rozhodol aj o zamietnutí ich eventuálneho petitu žaloby. Mal za to, že ak súd prvej inštancie v celom rozsahu vyhovel jednému z eventuálne formulovaných žalobných petitov, nie je možné hovoriť o akomkoľvek negatívnom dopade, resp. vzniku ujmy na právach žalobcov, ktoré by zakladalo subjektívnu stránku prípustnosti ich odvolania. Ďalej vyjadril názor, že pokiaľ sa žalobcovia domáhajú súdneho prieskumu zamietajúceho výroku súdu prvej inštancie; ktorý však nemôže súčasne obstáť popri výroku, ktorým súd prvej inštancie vyhovel primárnemu petitu ich žaloby; a tvrdiac, že dôvodným je práve tento ich eventuálny petit, ktorý súd prvej inštancii zamietol, de facto tým žalobcovia netrvajú na svojom primárnom petite, ktorému súd prvej inštancie vyhovel, ale výlučne len na svojom druhom eventuálnom petite, ktorý považujú za dôvodný a správny, čo treba vyhodnotiť ako späťvzatie ich žalobného návrhu v časti primárneho petitu, na základe ktorého by mal odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v tejto časti zrušiť a konanie zastaviť. Naďalej zotrval na tom, že žiadny z petitov žaloby žalobcov nepovažuje za dôvodný. Navrhol preto, aby odvolací súd odvolanie žalobcov ako neprípustné odmietol a vzhľadom na späťvzatie časti žaloby, týkajúce sa primárneho petitu žalobného návrhu, pripustil čiastočné späťvzatie a rozsudok súdu prvej inštancie v tejto časti zrušil a konanie zastavil. Na svojej argumentácii uvedenej v odvolaní zotrval žalovaný 1/ aj vo svojom ďalšom vyjadrení (čl. 1038). 6. Žalobcovia nesúhlasili so žalovaným 1/, že nimi podané odvolanie je potrebné odmietnuť a v časti určovacieho petitu, ktorému bolo vyhovené, rozhodnúť o späťvzatí žaloby (čl.1048). 7. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu a v medziach uplatňovaných odvolacích dôvodov, ktorými je viazaný (§ 379 a § 380 ods. 1 C.s.p.), na odvolacom pojednávaní (§ 385 ods. 1 C.s.p.) v neprítomnosti žalovaného 2/ (§ 180 C.s.p.), a po zopakovaní dokazovania (§ 384 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 204 C.s.p.) listinnými dokladmi (výzva na vrátenie majetku zo dňa 30.09.1991, list žalovaného 2/ zo dňa 02.10.1991, znalecký posudok č. 127-30/92 zo dňa 19.05.1992, uznesenie Okresného súdu v Bratislave zo dňa 10.04.1947 sp.zn. M II 399/46, pozostalostný výkaz, potvrdenie Ministerstva vnútra ČR zo dňa 07.03.1994, vyjadrenie D.. T. G. zo dňa 23.04.1997, Výmer Povereníctva priemyslu a obchodu zo dňa 01.11.1950 číslo: 321-2141/14-50, znalecký posudok č. 27/1997 zo dňa 04.07.1997, znalecký posudok č. 37/1999 zo dňa 28.07.1999, uznesenie o povolení zápisu zo dňa 04.02.1947 čd. 897/47, potvrdenia Krajského úradu v Bratislave zo dňa 26.09.2007, prihlasovacie lístky na trvalý pobyt dňa 04.03.1992, dohoda č. Nc VIII 332/46 zo dňa 13.09.1946, zápisnice z pojednávania dňa 24.05.1993 a dňa 28. 09. 2007) dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné na základe žalobcami 1/ až 4/ dôvodne podaného odvolania zmeniť. 8. V preskúmavanej veci sa žalobcovia pôvodne domáhali určenia, že nehnuteľnosti - pozemok parcela registra „C“ evidovaná na katastrálnej mape parc.č. XXXX o výmere 460 m2 zastavané plochy a nádvoria, ako aj stavba súpisné číslo XXX, evidovaná ako správna budova na pozemku parcely registra „C“ evidovaná na katastrálnej mape parc.č. XXXX, zapísané na liste vlastníctva č. XXXX Okresného úradu Bratislava, katastrálny odbor, pre katastrálne územie Q. F. (ďalej len „sporné nehnuteľnosti“) patria v celosti do dedičstva po ich právnom predchodcovi T. B., a v prípade, ak by konajúci súd nemienil vyhovieť tomuto ich žalobnému petitu navrhli, aby bola žalovaným 1/ a 2/ uložená povinnosť vydať im sporné nehnuteľnosti. 9. Žalobcovia sa tak pôvodne domáhali ochrany vlastníctva podľa § 126 Občianskeho zákonníka žalobou o určenie, že sporné nehnuteľnosti patria do dedičstva po ich právnom predchodcovi dôvodiac tým, že ich právny predchodca bol ku dňu svojej smrti ich vlastníkom, a pre prípad, že by konajúci súd dospel k záveru, že uvedenému žalobnému petitu nie je možné vyhovieť, domáhali sa na základe reštitučného zákona vydania sporných nehnuteľností s poukazom na ich prevzatie štátom ich právnemu predchodcovi znárodnením vykonaným v rozpore s vtedy platnými právnymi predpismi, resp. bez právneho dôvodu. Žalobcovia si tak v tomto konaní uplatňujú dva odlišné právne nároky, dôvodnosť každého z nich je potrebné posudzovať po hmotnoprávnej stránke podľa iných právnych noriem a každý z nich by mohol byť samostatným predmetom konania. Ide tak o prípad objektívnej kumulácie viacerých žalobných nárokov so samostatným skutkovým základom v jednom konaní. 10. Bez ohľadu na spôsob uplatnenia, resp. formulovania, žalobných petitov žalobcami, bolo potrebné určovací žalobný petit považovať za sekundárny (subsidiárny) vo vzťahu k žalobnému petitu na vydanie veci, a to vzhľadom na to, že reštitučné zákony majú voči Občianskemu zákonníku povahu osobitného predpisu (lex specialis), a preto majú prednosť pred všeobecnými predpismi (lex generalis), a pokiaľ sa režim reštitučných zákonov neuplatní, potom platí úprava všeobecná, t.j. Občiansky zákonník. Lex specialis neruší platnosť (a záväznosť) lex generalis, len jeho primárnu aplikáciu vylučuje až do tej doby, než je zistené (v súdnom konaní ), že ustanovenia lex specialis na daný prípad nedopadajú, a preto ich nemožno naň uplatniť; aplikácia ustanovení lex generalis nastupuje preto za týchto predpokladov až sekundárne. Kumulácia žalobných nárokov žalobcami v tomto konaní tak zodpovedá vzťahu lex specialis a lex generalis. Nemožno totiž vylúčiť, aby druhý z nárokov; v tomto prípade nárok na ochranu vlastníctva podľa všeobecnej právnej úpravy; bol v jednom konaní uplatňovaný pre prípad, že prvý nárok; uplatňovaný v tom istom konaní podľa osobitného (reštitučného) zákona; sa ukáže ako nedôvodný. 11. Uvedené závery vyslovil odvolací súd už vo svojom uznesení č.k. 8Co/142/2013-845 zo dňa 30.09.2015 a v súlade s nimi žalobcovia na pojednávaní dňa 29.09.2016 upravili, resp. spresnili svoj žalobný petit nasledovane: 1.) Žalovaní 1/ a 2/ sú povinní žalobcom 1/,2/,3/ podľa zákona č. 87/1991 Zb. vydať pozemok parcela registra „C“ evidovaná v kat. mape parc. č. XXXX o výmere 460 m2 ako zastavané plochy a nádvoria, ako aj stavbu súp. č. XXX postavenú na pozemku parcela registra „C“ evidovaná v kat. mape parc. č. XXXX, budova evidovaná ako správna budova, všetko zapísané na liste vlastníctva č. XXXX Okresného úradu Bratislava, katastrálny odbor, pre katastrálne územie Q. F.. 2.) Určenia, že pozemok parcela registra „C“ evidovaná na kat. mape parc.č. XXXX o výmere 460 m2 zastavané plochy a nádvoria, ako aj stavba súpisné číslo XXX, evidovaná ako správna budova, na pozemku parcely registra „C“ evidovaná na kat. mape, parc.č. XXXX, všetko zapísané na liste vlastníctva č. XXXX Okresného úradu Bratislava, katastrálny odbor, pre katastrálne územie Q. F., patria v celosti do dedičstva po nebohom T. B., Z.. XX. XX. XXXX, vyhlásenom uznesením Okresného súdu v Bratislave, z 10. 04. 1947 sp. zn. M II.399/46 za mŕtveho ku dňu XX. XX. XXXX, naposledy bytom V. XX, B.. 12. Z procesného hľadiska možno konštatovať, že súd prvej inštancie postupoval správne, pokiaľ sa v danej veci primárne zaoberal žalobným nárokom uplatneným podľa špeciálneho (reštitučného) zákona z hľadiska kumulatívneho splnenia predpokladov pre vydanie sporných nehnuteľností, a až po tom ako zistil, že predpoklady pre aplikáciu reštitučného zákona nie sú splnené, a teda aplikácia lex specialis sa neuplatní; a správne preto žalobu v tejto časti vo výroku pod bodom II. svojho rozsudku zamietol; zaoberal sa žalobným nárokom uplatňovaným podľa všeobecných ustanovení Občianskeho zákonníka. 13. Za dôvodnú nebolo možné považovať námietku žalovaného 1/, že pokiaľ bolo prvoinštančným rozsudkom vyhovené primárnemu petitu žalobcov, je potrebné ich odvolanie smerujúce proti; rozsudkom nesprávne (nadbytočne); zamietnutému eventuálnemu petitu odmietnuť ako podané neoprávnenou osobou, nakoľko vychádza z jeho nesprávneho názoru o eventuálnom spôsobe uplatnenia žalobných nárokov žalobcami. Žalovaný 1/ tiež nedôvodne vyvodzuje z postupu žalobcov v odvolacom konaní čiastočné späťvzatie určovacej žaloby, keď na základe odvolania žalobcov proti výroku o zamietnutí žaloby na vydanie veci, nemožno vyvodiť taký ich dispozitívny úkon, že na určovacej žalobe (de facto) netrvajú. 14. Podľa názoru odvolacieho súdu v danom spore sú podanou žalobou uplatnené dva rozdielne nároky so samostatným skutkovým základom, kedy priznanie jedného nároku (na vydanie veci) vylučuje priznanie druhého nároku (na určenie, že vec patrí do dedičstva) a od konečného vyriešenia reštitučného nároku žalobcov závisí konanie o ich žalobe v časti určovacieho žalobného petitu. V konaní o žalobe na vydanie veci sa tak rieši (predbežne) otázka významná pre konanie o určovacej žalobe, pričom v konaní o určovacej žalobe je pre súd záväzný konečný výsledok konania o reštitučnej žalobe (ide o tzv. prejudiciálny účinok skôr právoplatne skončeného rozhodnutia o vyriešení hmotnoprávneho vzťahu medzi stranami na neskoršie konanie medzi nimi o inom nároku). Odvolací súd posúdil procesnoprávne účinky odvolania podaného žalobcami proti výroku, ktorým bola ich žaloba na vydanie veci zamietnutá v intenciách § 367 ods. 2 C.s.p. a s poukazom na vyššie uvedené (bod 10 rozsudku) dospel k záveru, že od rozhodnutia o výroku, ktorým bola zamietnutá žaloba na vydanie veci, je závislý určovací výrok, ktorým bolo žalobe vyhovené, a preto za tejto procesnej situácie má odvolanie žalobcov proti výroku o zamietnutí žaloby o vydanie veci suspenzívny a devolutívny účinok aj vo vzťahu k rozhodnutiu súdu prvej inštancie vo výroku o určení, že vec patrí do dedičstva, v ktorej časti bolo ich žalobe vyhovené; a to aj bez ohľadu na žalovaným 1/ proti tomuto vyhovujúcemu výroku podané odvolanie, ako aj bez ohľadu na skutočnosť, že žalovaný 2/ proti tomuto výroku, ktorým bolo aj proti nemu žalobe vyhovené, odvolanie nepodal. 15. Dôvodná je však námietka žalovaného 1/, že odvolanie žalobcov 5/ a 6/ je potrebné považovať za podané neoprávnenými osobami. Reštitučný nárok si totiž v danej veci podanou žalobou uplatnili len pôvodne označené žalobkyne 1/ a 2/ (U. O. T. Q. B.) ako oprávnené osoby a len tieto, resp. v tomto štádiu konania ich právni nástupcovia - žalobcovia 1/ až 4/, sa domáhali vydania sporných nehnuteľností. Žalobcovia 5/ a 6/ ako právni nástupcovia (synovia) G. B., ktorý bol synom T. B., sa podanou žalobou domáhali len nároku na určenie, že vec patrí do dedičstva po ich právnom predchodcovi. Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku, ktorým bola žaloba na vydanie veci zamietnutá, sa tak netýkal procesného postavenia žalobcov 5/ a 6/, pretože títo sa vydania veci nedomáhali, nemohla im byť preto spôsobená žiadna ujma dopadajúca na ich pomery, nemohli byť žiadnym spôsobom dotknutí, či ukrátení na svojich procesných právach. Z uvedených dôvodov odvolací súd odvolanie žalobcov 5/ a 6/ odmietol ako podané neoprávnenou osobou v zmysle § 386 písm. b/ C.s.p. Uvedené však nebránilo preskúmaniu rozsudku súdu prvej inštancie vo výroku, ktorým bolo žalobe žalobcov 5/ a 6/ vyhovené, a to vzhľadom na účinky žalobcami 1/ až 4/ podaného odvolania vo vzťahu k tomuto výroku (bod 14 rozsudku). 16. Odvolací súd; vychádzajúc zo skutkových zistení majúcich podklad v dokazovaní vykonanom súdom prvej inštancie; a po zopakovaní dokazovania oboznámením s podstatnými časťami listinných dokladov, ustálil v preskúmavanej veci nasledovný skutkový stav: 17. Výzvou na vrátenie majetku zo dňa 30. 09. 1991 Q. B. a spol. požiadala SLOVPAP, š.p. Bratislava o vydanie nehnuteľnosti zapísanej v pkn. vl. č. XXXX, k.ú. B., X..Č.. XXXX/X - L. Z. F. D. XXX - Š. C. XX, po prečíslovaní parc. č. XXXX o výmere 476 m2 podľa zákona č. 87/1991 Zb. (čl. 30). K výzve boli vo fotokópii predložené doklady: štátne občianstvo pôvodného vlastníka T. B., uznesenie č. M II 399/46 zo dňa 10.04.1947 o jeho vyhlásení za mŕtveho, preklad úmrtného listu dediča B. B., pozostalostný výkaz T.. B., uznesenie Okresného súdu Bratislava č.d. XXXX/XX zo dňa 16.11.1950 o vložení vlastníckeho práva v prospech n.p. Narpa Bratislava, výpis z pkn. vl. č. XXXX A..Ú.. B., identifikácia. Žalovaný 2/ reagoval na výzvu listom zo dňa 02.10.1991, v ktorom požiadal právneho zástupcu dedičov pôvodného vlastníka o doloženie dokladov o tom, že žiadatelia Q. B., G. B. T. U. B. sú oprávnenými osobami (overené fotokópie ich občianskych preukazov a rodných listov), výmer o znárodnení majetku, s tým, aby konkretizovali, či k znárodneniu došlo v rozpore s vtedy platnými právnymi predpismi alebo v súlade s vtedy platnými právnymi predpismi bez vyplatenia náhrady. 18. Z rozhodnutia Ústredného hospodárskeho úradu číslo: 2748/III/40 zo dňa 05. 12. 1940 vyplýva, že na židovský podnik T. B., veľkoobchod, reprezentácie a sklady, bola uvalená dočasná správa (čl. 112). Dočasná správa bola zrušená rozhodnutím Ústredného hospodárskeho úradu číslo: 5413-III/I-1941 zo dňa 22. 02. 1941 (čl. 120). Rozhodnutím Ústredného hospodárskeho úradu zo dňa 22. 02. 1941 číslo: 5413-III/I-1941 bol nariadený prevod židovského podniku T. B. na nežidovské združenie P. O. T. Q.., predtým T. B. (čl. 139). 19. Zmluvou o založení verejnej obchodnej spoločnosti zo dňa 24. 04. 1941 židovský spoločník T. B.C. T. Z. Q. P. O. založili verejnú obchodnú spoločnosť P. O. T. Q.., X. T.. B.. Podľa čl. VIII ods. 5 tejto zmluvy spoločnosť prebrala aj nehnuteľnosť pozostávajúcu z budovy parc. č. XXXX o výmere 476 m2 (čl. 142). 20. Podľa zápisu v pozemkovej knihe pkn. vl. č. XXXX, bolo dňa 06. 11. 1941 na základe rozhodnutia Ústredného hospodárskeho úradu č. 20704/III - 7- 41 vložené k nehnuteľnostiam parc. XXXX, dom II. XXX Š. C. Č..XX T. X..Č.. XXXX vlastnícke právo pre P. O. a spol., predtým T. B., verejná obchodná spoločnosť v Bratislave. 21. Výmerom Povereníctva SNR pre priemysel a obchod v Bratislave zo dňa 15. 08. 1945 bola uvalená národná správa na podnik P. O. T. Q.., predtým T. B. (čl. 175). Výmerom Povereníctva priemyslu a obchodu zo dňa 16. 12. 1946 bola národná správa zrušená a B. B. bol odvolaný z funkcie národného správcu. Z odôvodnenia tohto rozhodnutia vyplýva, že národná správa bola zrušená z toho dôvodu, že Povereníctvu bolo predložené uznesenie Okresného súdu v Bratislave č. k. Nc VIII 332/46 zo dňa 22.11.1946, podľa ktorého boli úplne a definitívne usporiadané všetky majetkovo právne pomery vyplývajúce z arizácie (čl. 176). 22. Dňa 13. 09. 1946 pred verejným notárom podpísali B. B., ako súdom ustanovený opatrovník T. B., P. O. a F. Q., ako bývalí arizátori, dohodu číslo Nc VIII 332/46, podľa ktorej bodu 4 vyhlásili, že prevzatie podniku podľa nariadení ÚHU (rozhodnutia zo dňa 22.02.1941, 26.04.1941, 09.06.1942, ktorými bol nariadený prevod 100% podniku na p. P. O. T. X.. F. Q.), sa stalo len naoko pod nátlakom rasovej perzekúcie bez úmyslu nadobudnúť vlastníctvo podniku, a preto sa strany dohodli, že obnovia stav existujúci pred vydaním nariadení ÚHU o prevode a podnik so všetkým príslušenstvom, aktívnym a pasívnym majetkom v stave, v akom sa ku dňu schválenia tejto zmluvy bude nachádzať, odovzdávajú do vlastníctva a držby skutočného vlastníka T. B., ktorý ho prevezme v tomto stave s tým, že podľa bodu 7 P. O. T. F. Q. dávajú súhlas na to, aby bolo vlastnícke právo na nehnuteľnosti zapísané vo vložke XXXX katastrálneho územia Bratislava parc.č. XXXX T. XXXX znovu vložené v prospech T. B.. Uvedená dohoda bola v mene nezvestného T. B. poručensky schválená Okresným súdom v Bratislave dňa 25. 09. 1946 pod P II 361/46 (čl. 643). Dohoda bola vo forme súdnej pokonávky okresným súdom schválená dňa 22.11.1946. 23. Na základe súdnej pokonávky uzavretej pred Okresným súdom v Bratislave zo dňa 22. 11. 1946 č. Nc VIII 332/46 bolo uznesením č. d. 897/47 zo dňa 04. 02. 1947 vložené do pozemkovej knihy vlastnícke právo v prospech T. B. dňa 06.02.1947 (čl. 375). 24. Uznesením Okresného súdu v Bratislave sp.zn. M II 399/46 zo dňa 10. 04. 1947, právoplatného dňa 02. 05. 1947, bol T. B.C. vyhlásený za mŕtveho a deň 03. 04. 1945 bol ustálený za deň, ktorý nezvestný neprežil s poukazom na to, že dňa 03.10.1944 bol deportovaný do koncentračného tábora odkedy bol nezvestný (čl. 28). Podľa pozostalostného výkazu z roku 1948 boli dedičmi po zomrelom T. B. jeho deti: B. B., U. O. T. Q. B. s tým, že ako pozostalostný majetok bol označený; okrem parc.č. XXXX/X; aj dom súp.č. D.. XXX s rozlohou 476 m2 (čl. 29). 25. Výmerom Povereníctva priemyslu a obchodu číslo: 321-2141/14-50 zo dňa 01. 11. 1950 určilo Povereníctvo priemyslu a obchodu podľa ustanovenia § 8 ods. 7 zákona č. 118/1948 Sb. rozsah znárodnenej majetkovej podstaty podniku P. O. T. Q.., predtým T.. B., ktorý bol znárodnený dňom 01. 01. 1948 vyhláškou ministra vnútorného obchodu zo dňa 29. januára 1949 č. 41/1949 Ú. 1. II. a majetková podstata znárodneného podniku bola začlenená do národného podniku NARPA s tým, že do nej patrili aj nehnuteľnosti zapísané vo vložke č. XXXX X..Č.. XXXX L. Č..X.. D. XXX T. X..č. XXXX záhrada - v pozemkovej knihe A..Ú.I.. B., patriace v deň rozhodný pre znárodnenie vlastníckym právom T. B. v celosti, ktoré boli určené na prevádzku znárodneného podniku (čl. 177). 26. Na základe Výmeru Povereníctva priemyslu a obchodu č. 321-2141/14-50 zo dňa 01. 11. 1950 bolo vložené vlastnícke právo pre Československý štát - NARPA, národný podnik Bratislava, dňa 14.11.1950 pod čd. XXXX (čl. 196). 27. Kúpnou zmluvou uzatvorenou dňa 03. 03. 1999 (V - 1173/99 zo dňa 15. 06. 1999) žalovaný 2/ previedol na právneho predchodcu žalovaného 1/ - Bratislavská stavebno-realitná spoločnosť, a.s., vlastnícke právo k nehnuteľnostiam parc. č. XXXX, zastavaná plocha o výmere 460 m2, správna budova súp.č. XXX (čl. 238). 28. Z prihlasovacieho lístka na trvalý pobyt vyplýva, že pôvodné žalobkyne 1/ a 2/ požiadali o zapísanie trvalého pobytu na adresu A. Č.. XX V. B. a dňom 04. 03. 1992 boli obe k trvalému pobytu prihlásené (čl. 482, 483). Z listu Ministerstva vnútra Českej republiky zo dňa 07. 03. 1994 vyplýva, že U. O. bola hlásená na posledný trvalý pobyt na území štátu od 09. 01. 1960 B. - Z., X. X ( čl. 46). 29. Z potvrdenia Krajského úradu v Bratislave zo dňa 26. 09. 2007 vyplýva, že pôvodné žalobkyne 1/ a 2/ nikdy nestratili československé štátne občianstvo, a ani nikdy neboli prepustené zo štátneho zväzku Slovenskej republiky (čl. 476, 477). 30. V konaní pred súdom prvej inštancie predložil žalovaný 2/ znalecký posudok č.127 - 30/92 vypracovaný na jeho objednávku znalcom Ing. Františkom Doktorom dňa 19. 05. 1992, zo záverov ktorého vyplýva, že stavba administratívno - prevádzkovej budovy na Š.K. R. Č. XX, postupnými prestavbami, najmä zásadnou komplexnou prestavbou a rekonštrukciou v roku 1970, stratila svoj pôvodný stavebnotechnický charakter tak, ako to predpokladá § 8 ods. 1 zákona č. 87/1991 Zb. Rovnaké závery vyplývajú aj zo žalovaným 2/ predloženého znaleckého posudku č. 27/1997 vypracovaného na jeho objednávku znalkyňou Ing. Martou Minarovičovou dňa 04.07. 1997. 31. Zo znaleckého posudku č. 37/1999 vypracovaného prvoinštančným súdom ustanoveným znalcom Ing. Ivanom Bzdúchom, CSc. dňa 28. 07. 1999 vyplýva záver, že sporná budova od obdobia odňatia 01. 11. 1950 až do súčasnosti nestratila svoj pôvodný stavebno - technický charakter v zmysle § 8 ods. 1 zákona č. 87/1991 Zb. Ku zhodnému záveru dospel aj pôvodne súdom ustanovený znalec Ing. Anton Fischer, ktorý vo svojom liste zo dňa 23.04.1997 zaujal stanovisko, že budova nezmenila svoj stavebno - technický charakter (čl. 83). 32. V konaní pred súdom prvej inštancie boli na pojednávaniach dňa 24.05.1993 a dňa 28. 09. 2007 vypočuté pôvodne označené žalobkyne 1/ a 2/, ktoré zhodne uviedli, že z Izraela sa vrátili v roku 1990, resp. 1991 a rozhodli sa tu bývať, do roku 1995 väčšinu času bývali na Slovensku, a to u bratranca manžela žalobkyne 2/ X.. B. v dvojizbovom byte na A. R. Č. XX V. B., v roku 1995 sa vrátili späť do Izraela, odvtedy chodia na Slovensko na návštevy, v súčasnosti žijú v Izraeli, v rokoch 1990 - 1995 tu chceli zostať žiť, mysleli si totiž, že dostanú späť dom a budú mať kde a z čoho žiť, keď prišli na Slovensko mali rovnakého ošetrujúceho lekára, nemajú zdravotnú dokumentáciu z toho obdobia, žili z úspor, resp. dôchodkov, v rokoch 1990 až 1995 žili na Slovensku skoro všetok čas, mali tu aj známych, do Izraela chodili iba na dovolenky, na návštevy. 33. Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 87/1991 Zb. o mimosúdnych rehabilitáciách, oprávnenou osobou je fyzická osoba, ktorej vec prešla do vlastníctva štátu v prípadoch uvedených v § 6 zákona, pokiaľ je štátnym občanom Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky a má trvalý pobyt na jej území. 34. Podľa § 3 ods. 2 zákona č. 87/1991 Zb., ak osoba, ktorej vec prešla do vlastníctva štátu v prípadoch uvedených v § 6, zomrela pred uplynutím lehoty uvedenej v § 5, alebo ak bola pred uplynutím tejto lehoty vyhlásená za mŕtvu, sú oprávnenými osobami, pokiaľ sú štátnymi občanmi Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky a majú trvalý pobyt na jej území, fyzické osoby v tomto poradí: a) dedič zo závetu, ktorý bol predložený pri dedičskom konaní, ktorý nadobudol celé dedičstvo, b) dedič zo závetu, ktorý nadobudol časť dedičstva, ale iba v miere zodpovedajúcej jeho dedičskému podielu; to neplatí, ak dedičovi podľa závetu pripadli len jednotlivé veci alebo práva; ak bol dedič závetom ustanovený len k určitej časti veci, na ktorú sa vzťahuje povinnosť vydania podľa § 6, je oprávnený iba k tejto veci, c) deti a manžel osoby, ktorej vec prešla do vlastníctva štátu v prípadoch uvedených v § 6, všetci rovným dielom; ak dieťa zomrelo pred uplynutím lehoty uvedenej v § 5 ods.2, sú na jeho mieste oprávnenými osobami jeho potomci, a ak niektorý z nich zomrel, jeho deti, d) rodičia osoby, ktorej vec prešla do vlastníctva štátu v prípadoch uvedených v § 6, e) súrodenci osoby, ktorej vec prešla do vlastníctva štátu v prípadoch uvedených v § 6, a ak niektorý z nich zomrel, sú na jeho mieste oprávnené jeho deti. 35. Podľa § 4 ods. 1 zákona č. 87/1991 Zb., povinnými osobami sú štát alebo právnické osoby, ktoré ku dňu účinnosti tohto zákona vec držia, s výnimkou a) podnikov so zahraničnou majetkovou účasťou a obchodných spoločností, ktorých spoločníkmi alebo účastníkmi sú výhradne fyzické osoby. Táto výnimka však neplatí, ak ide o veci nadobudnuté od právnických osôb po 1. októbri 1990, b) cudzích štátov. 36. Podľa § 5 ods. 1 zákona č. 87/1991 Zb., povinná osoba vydá vec na písomnú výzvu oprávnenej osobe, ktorá preukáže svoj nárok na vydanie veci a uvedie spôsob jej prevzatia štátom. Ak ide o vydanie hnuteľnej veci, ak tiež preukáže, kde sa vec nachádza. Ak je oprávnených osôb viac a nárok na vydanie veci uplatnia v lehote podľa odseku 2 len niektoré z nich, vydá sa im celá vec. 37. Podľa § 5 ods. 2 zákona č. 87/1991 Zb., na vydanie veci vyzve oprávnená osoba povinnú osobu do šiestich mesiacov odo dňa účinnosti tohto zákona, inak jej nárok zanikne. 38. Podľa § 5 ods. 4 zákona č. 87/1991 Zb., ak povinná osoba nevyhovie výzve podľa odseku 2, môže oprávnená osoba uplatniť svoje nároky na súde v lehote jedného roka odo dňa účinnosti tohto zákona. 39. Podľa § 6 ods. 1 písm. k/ zákona č. 87/1991 Zb., povinnosť vydať vec sa vzťahuje na tie prípady, keď v rozhodnom období vec prešla na štát znárodnením vykonaným v rozpore s vtedy platnými zákonnými predpismi. 40. Podľa § 6 ods. 2 zákona č. 87/1991 Zb., povinnosť vydať vec sa vzťahuje aj na ďalšie prípady neuvedené v odseku 1, ktoré spadajú pod § 2 ods. 1 písm. c/ zákona, ako aj na prípady, keď štát prevzal vec bez právneho dôvodu. 41. Podľa § 8 ods. 1 zákona č. 87/1991 Zb., stavby, ktoré zásadnou prestavbou stratili svoj pôvodný stavebno-technický charakter, sa nevydávajú. 42. Pokiaľ ide o posúdenie vecnej správnosti napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, je potrebné konštatovať, že súd prvej inštancie sa správne v prvom rade zaoberal reštitučným nárokom žalobcov 1/ až 4/ z hľadiska splnenia zákonom stanovených predpokladov pre jeho uplatnenie. Odvolací súd sa však nestotožnil s jeho záverom, že nebol splnený základný predpoklad v podobe riadne a včas podanej výzvy na vydanie veci podľa § 5 ods. 1, 2 zákona č. 87/1991 Zb. Súd prvej inštancie v tomto smere dospel k záveru, že výzvou na vrátenie majetku zo dňa 30. 09. 1991 požiadala pôvodná žalobkyňa 2/ o vydanie nehnuteľnosti parc. č. XXXX, dom a dvor o výmere 476 m2 podľa zákona č. 87/1991 Zb., ale neuviedla spôsob vydania, a pretože z nej nebolo zrejmé, akým spôsobom mali tieto nehnuteľnosti v rozhodnom období prejsť do vlastníctva štátu, nepovažoval výzvu za určitú a zrozumiteľnú. Nakoľko výzva predstavuje jednostranný písomný právny úkon, ktorý musel predovšetkým spĺňať náležitosti pre platný právny úkon vyplývajúce z § 34 a nasl. Občianskeho zákonníka, uzavrel, že výzva žalobkyne 2/ z 30. 09. 1991 nespĺňa všetky atribúty platného právneho úkonu, a to najmä požiadavku určitosti a zrozumiteľnosti. 43. Odvolací súd; na rozdiel od súdu prvej inštancie; považoval reštitučný dôvod vo výzve na vydanie veci zo dňa 30.09.1991 za dostatočne určito a zrozumiteľne vymedzený pripojenými listinnými dokladmi - uznesením Okresného súdu Bratislava č.d. 7149/50 zo dňa 16.11.1950 o vložení vlastníckeho práva v prospech n.p. Narpa Bratislava, výpisom z pkn. vl. č. XXXX A..Ú.. B., identifikáciou. V tejto súvislosti prihliadol tiež na skutočnosť, že z listu žalovaného 2/ zo dňa 02.10.1991, ktorým reagoval na výzvu na vydanie veci, vyplýva, že mu bol zrejmý uplatňovaný reštitučný dôvod, keď požadoval doložiť výmer o znárodnení majetku a žiadal o jeho konkretizáciu v tom, či išlo o znárodnenie v rozpore s vtedy platnými predpismi alebo v súlade s nimi ale bez vyplatenia náhrady, a tiež z neho nepochybne vyplýva, že za žiadateľov považoval obe pôvodné žalobkyne 1/ a 2/. Predmetnú výzvu na vydanie veci odvolací súd posúdil aj so zreteľom na zákonom stanovenú 6-mesačnú lehotu na uskutočnenie výzvy na vydanie veci a zložitosť právnych vzťahov, ktoré sa s odstupom času realizovali, a s tým súvisiacu nutnosť zaobstarania si archívnych dokladov, a preto nebolo možné spravodlivo požadovať od oprávnenej osoby, aby vo výzve na vydanie veci vyčerpávajúco a detailne uviedla všetky rozhodujúce skutočnosti odôvodňujúce opodstatnenosť jej nároku na vydanie veci, teda aby úplne a nepochybne uviedla všetky okolnosti nadobudnutia vlastníckeho práva k veci štátom. 44. S poukazom na uvedené dospel odvolací súd po zopakovaní dokazovania k záveru, že pôvodne označené žalobkyne 1/ a 2/ si uplatnili svoj nárok na vydanie veci u žalovaného 2/ ako povinnej osoby riadnou výzvou zo dňa 30.09.1991 a včas, t.j. v rámci zákonom stanovenej lehoty 6 mesiacov od účinnosti zákona dňa 01.04.1991 a žalobou podanou na súde dňa 30.03.1992 si uplatnili svoj reštitučný nárok v zákonom stanovenej jednoročnej lehote. Odvolací súd považoval za riadene a včas uplatnený aj reštitučný nárok v časti vydania stavby - budovy na Š. R. V. B. na X..Č.. XXXX, keď z hľadiska vymedzenia rozhodujúcich skutočností v žalobe je zrejmé, že žalobkyne sa domáhali vydania nielen zastavaného pozemku parc.č. XXXX o výmere 476 m2, ale aj domu nachádzajúceho sa na tejto parcele; navyše v žalobnom petite spornú nehnuteľnosť nesprávne označili ako parc.č. XXXX zast. plocha o výmere 460 m2, ktorú vadu podania v označení čísla parcely odstránili písomným podaním zo dňa 25.05.1992 označením správnej parcely č. XXXX - zast. plochy o výmere 460 m2 spolu s označením domu súp.č. D..XXX. Je potrebné v tejto súvislosti tiež zdôrazniť, že žalovanému 2/ bolo úplne zrejmé, že žalobkyne sa podanou žalobou domáhajú aj vydania budovy, čo vyplýva z bodu 3 jeho vyjadrenia zo dňa 21.04.1992 k podanej žalobe (čl. 12). 45. Na základe dokazovania vykonaného na odvolacom pojednávaní potvrdením Ministerstva vnútra ČR zo dňa 07.03.1994, potvrdeniami Krajského úradu v Bratislave zo dňa 26.09.2007, prihlasovacími lístkami na trvalý pobyt dňa 04.03.1992, výpoveďami žalobkýň U. O. T. Q. B. na pojednávaniach dňa 24.05.1993 a dňa 28. 09. 2007, dospel odvolací súd k záveru, že pôvodné žalobkyne 1/ a 2/ ako oprávnené osoby splnili podmienku štátneho občianstva a na základe okolností, za ktorých sa vrátili v roku 1991 na Slovensko a zotrvali tu do roku 1995, možno; v súlade s takým výkladom splnenia podmienky trvalého pobytu, vyplývajúcim z ustálenej judikatúry (R 2/1994), podľa ktorého je postačujúci úmysel osoby zdržiavať sa trvalo na území štátu; vyvodiť záver, že spĺňali aj podmienku trvalého pobytu v čase uplatnenia reštitučného nároku. Žalobkyne boli síce formálne prihlásené na trvalý pobyt na území SR v evidencii obyvateľstva až dňom 04. 03. 1992, avšak po vrátení sa na územie SR v roku 1991 bolo ich úmyslom zostať na Slovensku žiť, keďže očakávali, že na základe ich žiadosti im bude v dohľadnej (primeranej) dobe vydaný majetok, na ktorý svoje zotrvanie na území SR viazali. 46. Zároveň považoval odvolací súd za splnenú podmienku vyplývajúcu z § 1 ods. 1 zákona č. 87/1991 Zb., a to, že sporné nehnuteľnosti prešli na štát v rozhodnom období od 25.02.1948 do 01.01.1990. Za relevantnú považoval skutočnosť, že dňa 01. 11. 1950 došlo k vydaniu Výmeru Povereníctva priemyslu a obchodu č. 321-2141/14-50 o určení rozsahu znárodnenej majetkovej podstaty podniku P. O. T. Q.., X. T.. B., a až týmto Výmerom bol majetok T. B.; ako majetok patriaci niekomu inému ako znárodnenému podniku P. O. T. Q.., X. T.. B.; znárodnený. Na uvedenom závere nič nemení skutočnosť, že k znárodneniu majetku došlo so spätnými právnymi účinkami k 01.01.1948 (§ 8 ods. 3 zákona č. 118/1948 Sb.), keď aj súdno-aplikačná prax v tomto smere zaujala názor, že za deň prechodu veci na štát, t.j. za deň znárodnenia majetku, je potrebné považovať deň 28.04.1948, kedy bol prijatý zákon č. 118/1948 Sb. a ktorý spadá do rozhodného obdobia pre uplatnenie si reštitučného nároku (porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3 Cdo 201/2012 zo dňa 26.10.2015). 47. Na podklade znaleckého posudku č. 37/1999 vypracovaného súdom ustanoveným znalcom Ing. Ivanom Bzdúchom, CSc. dňa 28. 07. 1999; s ktorého záverom, že sporná budova od obdobia odňatia vlastníctva dňom 01. 11. 1950 až do súčasnosti nestratila svoj pôvodný stavebno - technický charakter, korešponduje aj odborné vyjadrenie pôvodne súdom ustanoveného znalca Ing. Antona Fischera zo dňa 23.04.1997; dospel odvolací súd k záveru, že spornú budovu je možné vydať, nakoľko sa ňu nevzťahuje obmedzenie vyplývajúce z § 8 ods. 1 zákona č. 87/1991 Zb. 48. V posudzovanej veci nebolo sporné, že od roku 1924 bol vlastníkom sporných nehnuteľností T. B. - právny predchodca žalobcov a používal ich na prevádzku svojho podniku (výroba školských zošitov a papierového tovaru). Tieto nehnuteľnosti však boli v roku 1941 predmetom arizácie na základe vtedy platných zákonov a vlastnícke právo k nim bolo na základe rozhodnutia Ústredného hospodárskeho úradu č. 20704/III - 7 - 41 zapísané v pozemkovej knihe dňa 06.11.1941 v prospech spoločnosti: P. O. T. Q.., predtým T. B., ver. obch. spol. v Bratislave. 49. Zákonom č. 128/1946 Sb. o neplatnosti některých majetkově-právních jednání z doby nesvobody a o nárocích z této neplatnosti a z jiných zásahů do majetku vzcházejících, účinným od 17.06.1946, boli vyhlásené za neplatné akékoľvek majetkové prevody a majetkovo-právne konania, pokiaľ k nim došlo po 29. 09. 1938 pod tlakom okupácie alebo politickej perzekúcie. V zmysle uvedeného zákona bol reštitučný nárok na vrátenie arizovaného majetku uplatnený v nesporovom súdnom konaní za T. B.; v tom čase nezvestného vzhľadom na jeho zavlečenie do koncentračného tábora; súdom ustanoveným opatrovníkom - jeho synom B. B., ktorý v jeho mene dňa 13.09.1946 podpísal dohodu o vrátení majetku do výlučného vlastníctva T. B.. Dohoda bola v mene nezvestného T. B. schválená poručenským súdom dňa 25.09.1946 a dňa 06.02.1947 na základe súdnej pokonávky Okresného súdu v Bratislave zo dňa 22.11.1946 č. Nc VIII 332/46 bolo vložené v prospech T. B. vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam do pozemkovej knihy. V čase, kedy malo dôjsť k podpísaniu uvedenej dohody (13.09.1946), k jej schváleniu (25.09.1946, resp. 22.11.1946) a vkladu vlastníckeho práva do pozemkovej knihy (06.02.1947) nebol T. B. vyhlásený za mŕtveho, k tomu došlo až uznesením Okresného súdu v Bratislave sp.zn. M II 399/46 zo dňa 10.04.1947, právoplatným 02.05.1947. Neskoršie vyhlásenie T. B. za mŕtveho, t.j. po uzatvorení a schválení reštitučnej dohody a po zápise jeho vlastníctva do pozemkovej knihy, nemalo spätné právne účinky ku dňu 03.04.1945, ktorý bol ustálený ako deň, ktorý neprežil (ex tunc). Úkony nezvestného; uskutočnené v jeho mene opatrovníkom ustanoveným mu na jeho ochranu; v čase od predpokladaného dátumu jeho smrti do rozhodnutia o jeho vyhlásení za mŕtveho, nebolo preto možné považovať spätne za neplatné, alebo nulitné v dôsledku toho, že by stratili právne účinky. Odvolací súd sa stotožnil s argumentáciou žalobcov, že vyhlásenie za mŕtveho malo aj v rozhodnom období zásadne; pokiaľ výslovne nebolo upravené inak; účinky ex nunc; išlo o rozhodnutie konštitutívne, ktoré nemalo spätnú účinnosť a nemohlo preto zmeniť obsah ani účinky dovtedy vydaných právoplatných rozhodnutí. 50. V tomto smere tak považoval odvolací súd za správne závery súdu prvej inštancie, ktorý sa rovnako priklonil k argumentácii žalobcov, že až do právoplatnosti uznesenia o vyhlásení za mŕtveho dňom 02.05.1947 sp.zn. M II 399/46 sa považoval; dovtedy nezvestný; T. B. za žijúcu osobu, ktorá bola nositeľom procesnoprávnej i hmotnoprávnej subjektivity, a preto bol súdom ustanovený opatrovník B. B. oprávnený za neho konať za účelom spätného prevodu (vrátenia) sporných nehnuteľností do vlastníctva T. B., a bol oprávnený uzavrieť v mene T. B. dohodu č. Nc VIII 332/46 a navrhnúť zápis jeho vlastníckeho práva do pozemkovej knihy, ktorý pozemnoknižný súd uskutočnil dňa 06.02.1947, teda do času jeho vyhlásenia za mŕtveho rozhodnutím súdu zo dňa 10.04.1947. Odvolací súd preto dospel k záveru, že na základe reštitučnej dohody zo dňa 13.09.1946, resp. súdnej pokonávky zo dňa 22.11.1946 č. Nc VIII 332/46, nezvestný T. B. nadobudol vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam jeho vkladom do pozemkovej knihy, a nemala na to žiaden relevantný vplyv ani tá skutočnosť, že v čase prebiehajúceho reštitučného konania a zápisu jeho vlastníckeho práva do pozemkovej knihy už nemal byť nažive podľa dátumu, ktorý bol v rozhodnutí o vyhlásení za mŕtveho ustálený ako deň, ktorý neprežil. Zákon č. 79/1948 Sb., ktorým bol zmenený § 4 ods. 1 zákona č. 128/1946 Sb. tak, že nárok nemohol byť uplatnený menom toho, koho pobyt nebol známy, menom pozostalosti len vtedy, ak bol známy pobyt aspoň jedného dediča, nadobudol účinnosť až dňom 28.04.1948. 51. Neplatnosť majetkových prevodov a prechodov v zmysle § 1 a § 2 zákona č. 128/1946 Sb. bola neplatnosťou pôvodnou, pretože tieto trpeli už pri svojom vzniku vadami. Táto neplatnosť však nebola absolútna, ale relatívna, a pokiaľ nedošlo k návrhu osoby legitimovanej k navráteniu v predchádzajúci stav, zostali tieto úkony neplatnosťou zaťažené platné a záväzné a bolo potrebné z nich vychádzať (R I 11/48 ), pričom neplatnosti podľa uvedeného zákona pôsobili ex tunc (od začiatku), a aj všetky akcesiorické konania z nich vychádzajúce boli rovnako neplatné (Rv 262/47). S poukazom na uvedené, je nedôvodná argumentácia žalobcov opierajúca sa o bod 4 reštitučnej dohody zo dňa 13.09.1946, že prevod vlastníckeho práva z T. B. na verejnú obchodnú spoločnosť P. O. a spol., predtým T. B., bol neplatným právnym úkonom z dôvodu, že išlo o simulovaný právny úkon. Boli to práve reštitučné predpisy, t.j. zákon č. 128/1946 Sb., ktoré umožňovali nápravu krívd, spôsobených majetkovými prevodmi a prechodmi v období neslobody od 29. 09. 1938, a pretože neprichádzalo do úvahy ich celoplošné vyhlásenie za neplatné, bol stanovený právnou úpravou režim uplatnenia si týchto reštitučných nárokov vo vymedzenej lehote, a pokiaľ ich neplatnosť nebola uplatnená podľa reštitučných predpisov ako predpisov špeciálnych, bolo vylúčené dovolávať sa ich neplatnosti podľa všeobecných právnych predpisov. Pokiaľ teda žalobcovia namietali mimo rámca režimu reštitučného zákona č. 128/1946 Sb. absolútnu neplatnosť prevodu vlastníckeho práva T. B. na verejnú obchodnú spoločnosť P. O. T. Q.., predtým T. B., nebolo možné na túto ich námietku prihliadnuť. 52. Pokiaľ v danom prípade došlo k znárodneniu sporných nehnuteľností vo vlastníctve T. B. Výmerom Povereníctva priemyslu a obchodu číslo: 321-2141/14-50 zo dňa 01. 11. 1950, kedy už bolo právoplatne rozhodnuté o jeho vyhlásení za mŕtveho (02.05.1947), stotožnil sa odvolací súd so žalobcami 1/ až 4/, že k znárodneniu jeho majetku došlo v rozpore s vtedy platnými právnymi predpismi a je tak daný reštitučný dôvod podľa § 6 ods. 1 písm. k/ zákona č. 87/1991 Zb. na vydanie tohto majetku oprávneným osobám. Podľa názoru odvolacieho súdu bol naplnený aj reštitučný dôvod podľa § 6 ods. 2 tohto zákona, nakoľko štát prevzal vec bez právneho dôvodu, pretože vydal rozhodnutie proti vlastníkovi, ktorý už v dôsledku vyhlásenia za mŕtveho nemal právnu subjektivitu a takéto rozhodnutie preto nemohlo mať právne účinky a bolo potrebné ho považovať za neexistujúce (nulitné), teda akoby nikdy nebolo vydané. 53. Nedôvodná je však námietka žalobcov 1/ až 4/, že oprávneným orgánom na vydanie Výmeru nebolo Povereníctvo priemyslu a obchodu, ale Minister vnútorného obchodu. V tejto súvislosti poukazuje odvolací súd na závery vyplývajúce z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3 Cdo 201/2012 zo dňa 26.10.2015, v ktorých sa odvoláva na svoje skoršie rozhodnutie sp.zn. 3 Cdo 14/2007, 3 Cdo 15/2007, v ktorom za správne považoval rozhodnutie odvolacieho súdu v čiastkovej otázke právomoci povereníka obchodu vymedziť rozsah znárodnenia podľa zákona č. 118/1948 Zb. Argumentáciu žalobcov 1/ až 4/, že Výmer bol napísaný na písacom stroji na papier a bez úradnej pečiatky, odvolací súd nepovažoval samú osebe za opodstatnenú pre skonštatovanie rozporu znárodnenia s vtedy platnými predpismi. Tvrdenia žalobcov, že originál Výmeru nebol podpísaný povereníkom, keď na ňom bolo len dodatočne vpísané písacím stojom, že ho povereník podpísal, resp. ich tvrdenia o sfalšovaní Výmeru, nepovažoval odvolací súd za bezpečne preukázané. V tejto súvislosti odvolací súd poznamenáva, že na základe zákona č. 87/1991 Zb. nemožno vykonávať podrobnú revíziu znárodňovacieho procesu vzhľadom na odstup času a s tým súvisiaci nedostatok hodnoverných písomných listinných dokladov. 54. Pasívne vecne legitimovaným na vydanie sporných nehnuteľností je žalovaný 2/ ako povinná osoba, a pokiaľ svoje vlastnícke právo ďalej previedol v rozpore s § 9 ods. 1 zákona č. 87/1991 Zb., takýto právny úkon treba považovať za neplatný. Pasívna legitimácia žalovaného 1/, ktorý odvodzuje svoje vlastnícke právo od neplatného právneho úkonu žalovaného 2/, je daná tým, že je zapísaný ako vlastník sporných nehnuteľností v katastri nehnuteľností a má ich aj vo svojej držbe. 55. Rozsah reštitučného nároku žalobcov 1/ až 4/ na vydaní sporných nehnuteľností vyplýva priamo z reštitučného zákona (bod 34 rozsudku), ktorý zakladá právo oprávnených osôb na vydanie veci rovnakým podielom. 56. Vzhľadom na to, že v priebehu odvolacieho konania pôvodne označená žalobkyňa 2/ Q. B. zomrela a odvolací súd rozhodol uznesením zo dňa 05.02.2018 č.k. 8Co/2015/2017-1103 o tom, že bude pokračovať v konaní s jej právnymi nástupcami (žalobcovia 3/ a 4/), právny zástupca žalobcov na odvolacom pojednávaní upravil žalobný petit v časti uplatňovaného reštitučného nároku tak, že žiadal uložiť žalovaným 1/ a 2/ povinnosť vydať sporné nehnuteľnosti žalobcom 1/ až 4/. Právny zástupca žalobcov zotrval na odvolacom pojednávaní na vykonaní dokazovania (bez bližšej špecifikácie), ktoré bolo súdom prvej inštancie zamietnuté, a pretože odvolací súd ďalšie dokazovanie považoval za nadbytočné, na odvolacom pojednávaní uznesením zamietol ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania a vyhlásil dokazovanie za skončené. 57. S poukazom na vyššie uvedené dospel odvolací súd, na rozdiel od súdu prvej inštancie, k záveru, že žalobcami 1/ až 4/ uplatnený reštitučný nárok je dôvodný, a preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmenil podľa § 388 C.s.p., tak že žalovaným 1/ a 2/ uložil povinnosť vydať žalobcom 1/ až 4/ sporné nehnuteľnosti, a pretože rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku, ktorým bolo žalobe žalobcov 1/ až 6/ vyhovené, nemôže súčasne obstáť, bolo ho potrebné v tomto závislom výroku, zmeniť a žalobu žalobcov 1/ až 6/ proti žalovaným 1/ a 2/ v tejto časti zamietnuť. 58. O nároku na náhradu trov (celého) konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 2 C.s.p. v spojení s § 255 ods. 2 C.s.p. a vzhľadom na čiastočný úspech každej zo strán vyslovil, že žiadna z nich nemá na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania právo. 59. Vzhľadom na to, že v konaní o žalobe na vydanie veci vznikli štátu trovy zaplatením znalečného vo výške 6.200,- Sk zo štátnych finančných prostriedkov na základe uznesenia súdu prvej inštancie č.k. 8C 99/92-227 zo dňa 12.11.1999, s poukazom na § 259 C.s.p. v spojení s § 258 C.s.p. odvolací súd uložil v konaní o tejto žalobe neúspešným žalovaným 1/ a 2/ solidárnu povinnosť tieto trovy štátu nahradiť. 60. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 C.s.p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, alebo ak je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 C.s.p.).