Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 2Cob/103/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1208200781 Dátum vydania rozhodnutia: 03. 03. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Oľga Bahníková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1208200781.6 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Oľgy Bahníkovej a členov senátu JUDr. Ľubici Břouškovej a JUDr. Ľubici Kriškovej v právnej veci navrhovateľa v 1. rade: Ľ.O. B., B.. XX.XX.XXXX, X. U. XXX, navrhovateľky P. X. G.: Q. B., B.. XX.XX.XXXX, X. U. XXX, obaja zastúpení advokátom: JUDr. Ľudovít Földes, Domašská 11, P.O.Box 21, Bratislava proti odporcovi v 1. rade: Unikredit Group, s.r.o., Sibírska 42, Bratislava, IČO: 36 344 931, odporcovi v 2. rade: Z. L., B.. XX.XX.XXXX, X. B.. X. T.Y. XX, U., odporkyni v 3. rade: Z. L., B.. XX.XX.XXXX, X. B.. X. T.Y. XX, U., odporcovia v 2. a 3. rade zastúpení: Advokátska kancelária ECKER - KÁN & PARTNERS, s.r.o., Námestie Martina Benku 9, Bratislava, IČO: 35 886 625 o určenie neplatnosti prevodu vlastníctva, o odvolaní odporcov v 2. a 3. rade proti rozsudku Okresného súdu Pezinok č. k. 26Cb/42/2008-432 zo dňa 28.03.2014, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Pezinok č. k. 26Cb/42/2008-432 zo dňa 28.03.2014 p o t v r d z u j e. o d ô v o d n e n i e : Okresný súd Pezinok napadnutým rozsudkom určil, že prevody vlastníctva k nehnuteľnostiam vedeným na Správe katastra U., C. U., W.. Ú.. U., H. O. na I. Č.. XXXX H. X. Č.. XX, na L. P. P. Č.. XX, X. J. na D.. V. P. U. U. U.. Č.. XXXX, L. na L. Č.. XXXX/X, L.. Č.. XXXX/X, L.. Č.. XXXX/X v celosti a podiel na priestore na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu vo veľkosti XXXX/XXXXXX-Í., H. na I. Č.. XXXX H. L. G. S. Q. P. W. T. H. L.. Č.. XXXX/X zastavané plochy a nádvoria o výmere XXX T.?, L.. Č.. XXXX/X Z. L. H. B. C. P. XXX T.?, L.. Č.. XXXX/X Z. L. H. B. C. P. XXX T.? v podiele vo veľkosti XXXX/ XXXXXX-Í. z navrhovateľa v 1. a 2. rade na odporcu v 1. rade na základe zmluvy o zabezpečení záväzku prevodom práva k nehnuteľnosti zo dňa 28.08.2006 na zabezpečenie záväzku zo zmluvy o úvere č. 14506 zo dňa 28.08.2006 - vklad povolený do Katastra nehnuteľností pod č. V-3941/06 dňa 11.09.2006 a následne z odporcu v 1. rade na spoločnosť IVERO, s.r.o. kúpnou zmluvou zo dňa 17.01.2007 - vklad povolený do Katastra nehnuteľností pod č. V-327/2007 dňa 27.03.2007 a potom zo spoločnosti IVERO s.r.o. až na odporcu v 2. a 3. rade do ich BSM kúpnou zmluvou zo dňa 27.04.2007 - vklad povolený do Katastra nehnuteľností pod č. V-2027/07 dňa 07.11.2007 sú neplatné. Ďalej rozhodol, že o trovách konania súd rozhodne samostatným uznesením do 30 dní po právoplatnosti rozsudku. Navrhovatelia svoj návrh odôvodnili tým, že zmluva o úvere č. 14506 a zmluva o zabezpečení záväzku prevodom práva k nehnuteľnosti uzatvorené medzi navrhovateľmi a odporcom v 1. rade dňa 28.08.2006 sú v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka absolútne neplatné právne úkony, a to od začiatku a spätne (ex tunc) s poukazom na kogentné ustanovenie § 265 Obchodného zákonníka a § 572 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého sa nepripúšťa, aby sa niekto vzdal práva, ktoré môže vzniknúť až v budúcnosti. Toto zákonné ustanovenie porušujú ustanovenia zmluvy o úvere v bode 17) týkajúci sa kúpnej ceny pri definitívnom prevode vlastníctva k nehnuteľnostiam (výška kúpnej ceny mala byť výškou nesplatenej časti poskytnutého úveru) a v bode 18) podľa ktorého definitívnym nadobudnutím vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam na veriteľa - odporcu v 1. rade zaniká nárok dlžníka - navrhovateľov na vrátenie uhradenej časti zabezpečovanej pohľadávky. Tieto ustanovenia obsahuje aj zmluva o zabezpečení záväzku prevodom práva k nehnuteľnostiam. Ako ďalší dôvod neplatnosti zmluvy o zabezpečení záväzku prevodom práva k nehnuteľnostiam navrhovatelia uviedli ustanovenie zmluvy, podľa ktorého v prípade ak Správa katastra bude požadovať k definitívnemu prevodu vlastníctva k nehnuteľnostiam v prospech nadobúdateľa - odporcu v 1. rade na príslušnej listine podpis prevádzajúceho - navrhovateľov, splnomocňuje týmto prevádzajúci (navrhovatelia) nadobúdateľa (odporcu v 1. rade), aby v jeho mene a na jeho účet listiny potrebné k definitívnemu prevodu vlastníckeho práva v prospech nadobúdateľa (odporcu v1. rade) podpísal, čo navrhovatelia považujú za vzdanie sa svojich osobných a osobnostných práv. Navrhovatelia ďalej namietali, že uzavretie zmluvy o zabezpečení záväzku prevodom práva k nehnuteľnosti podľa § 553 Občianskeho zákonníka na zabezpečenie pohľadávky z úverovej zmluvy uzavretej podľa § 497 Obchodného zákonníka je v rozpore s kogentným ustanovením § 261 ods. 4 Obchodného zákonníka, ktorého účinnosť na predmetný záväzkovo-právny vzťah nemôžu dohodou vylúčiť účastníci zmluvy. Navrhovatelia poukázali aj na to, že splátku vo výške 600.000,- Sk z úverovej zmluvy nezaplatili z objektívnej príčiny, lebo peňažné prostriedky z úverovej zmluvy v celej výške požičali na základe zmluvy o pôžičke tretej osobe, ktorá ich navrhovateľom nevrátila. Súd prvého stupňa vo veci rozhodol rozsudkom č.k. 26Cb/42/2008 - 371 zo dňa 29.11.2011, ktorým žalobu zamietol pre nedostatok naliehavého právneho záujmu. Uznesením č.k. 2Cob/50/2012 - 402 zo dňa 28.05.2013 Krajský súd v Bratislave rozsudok zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie, nakoľko mal za to, že na strane navrhovateľov je daný naliehavý právny záujem na podanej žalobe, pretože v konaní sa vyrieši otázka platnosti právnych úkonov, na základe ktorých došlo k prevodu vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam, teda uvedené rozhodnutie vo veci samej môže byť podkladom pre prípadný zápis zmien v katastri nehnuteľností. Súd prvého stupňa ako prvú riešil otázku platnosti zmluvy o zabezpečení záväzku prevodom práva k nehnuteľnosti, ktorej dôsledkom malo byť nadobudnutie sporných nehnuteľností odporcom v 1. rade, ktorý ich následne previedol na spoločnosť IVERO s.r.o., ktorá ich previedla na odporcov v 2. a 3. rade. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že zabezpečenie záväzkov prevodom práva je upravené výlučne v Občianskom zákonníku. Preto i ak by záväzkový vzťah vyplývajúci zo zmluvy o úvere bolo potrebné v zmysle § 262 Obchodného zákonníka, s poukazom na dojednanie účastníkov v zmluve, bolo potrebné posudzovať podľa Obchodného zákonníka, s poukazom na § 1 ods. 2 veta druhá Obchodného zákonníka je potrebné zmluvu o zabezpečení záväzku prevodom práva posudzovať podľa Občianskeho zákonníka. V čase uzavretia predmetnej zmluvy Občiansky zákonník upravoval zabezpečenie záväzkov prevodom práva výlučne v ust. § 553. V zmysle ods. 1 tohto ustanovenia splnenie záväzku sa môže zabezpečiť prevodom práva dlžníka v prospech veriteľa (zabezpečovací prevod práva). Podľa ods. 2 tohto ustanovenia zmluva o zabezpečovacom prevode práva sa musí uzavrieť písomne. Až novelizáciou Občianskeho zákonníka zákonom č. 568/2007 s účinnosťou od 1.1.2008 bolo toto ustanovenie novelizované a doplnené ustanoveniami 553a až 553d. Prechodné ustanovenia k úpravám účinným od 1.1.2008 potom v § 879j Občianskeho zákonníka zakotvili, že ustanoveniami novely sa spravujú aj právne vzťahy vzniknuté pred 1.1.2008, avšak vznik týchto právnych vzťahov ako aj nároky z nich vzniknuté pred 1.1.2008 sa posudzujú podľa doterajších predpisov. Z uvedeného vyplýva, že na vznik predmetnej zmluvy o zabezpečení záväzku prevodom práva k nehnuteľnosti a posúdenie nárokov z tejto zmluvy plynúcich je potrebné aplikovať ust. § 553 Občianskeho zákonníka v znení pred uvedenou novelou. Zmluvou o zabezpečovacom prevode práva podľa cit. § 553 Občianskeho zákonníka, postupuje dlžník (nie iná osoba) veriteľovi podmienene svoje právo, ktoré má proti inému, ale zákon nevylučuje ani prevod práva vecného vrátane práva vlastníckeho, na veriteľa s rozväzovacou podmienkou, že zabezpečený záväzok bude splnený, teda že splnením dlhu prevedené právo prechádza späť na dlžníka. Zabezpečovací prevod práva teda spočíva v podmienenom prevode práva z dlžníka na veriteľa. Zmyslom tohto prevodu je predovšetkým motivovať dlžníka na riadnom a včasnom splnení jeho záväzku. Ako bolo už uvedené vyššie, keďže zabezpečovací prevod práva má akcesorickú povahu, musí existovať ako predmet zaistenia platný hlavný záväzok. Rozväzovacia podmienka, že zabezpečený záväzok bude splnený, sa uplatní pri uspokojení zabezpečenej pohľadávky splnením tak, že právne úkony, ktorými bolo právo prevedené strácajú účinnosť a právo, v rozsahu v akom bolo prevedené, prechádza späť na dlžníka. Prevod práva na veriteľa teda zo zákona zaniká. Namiesto rozväzovacej podmienky právna teória pripúšťa, že je možné v zmluve dojednať spätný prevod práva po splnení záväzku (tzv. fiduciálny prevod). Pre zmluvu o zabezpečovacom prevode práva cit. ust. § 553 Občianskeho zákonníka nezakotvuje žiadne zvláštne obsahové náležitosti. Zmluva preto musí vyhovovať aspoň všeobecným požiadavkám, najmä musí byť dostatočne určitá. V zmluve musí byť okrem vymedzenia zmluvných strán obsiahnuté tiež vymedzenie zabezpečovaného záväzku a určenie práva, ktoré dlžník prevádza v prospech veriteľa. Z obsahu zmluvy musí byť tiež zrejmé, že sa jedná iba o zabezpečovací prevod práva, a nie o prevod trvalý. Podľa právnej teórie zmluvné strany nemusia výslovne rozväzovaciu podmienku dojednávať, keďže jej existencia je obsiahnutá v tom, že zmluva je uzatváraná k zaisteniu záväzku a tento úmysel strán musí byť zo zmluvy zrejmý. Zabezpečovací prevod práva je bezodplatný a je umožnený ust. § 132 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Náš právny poriadok nepripúšťa tzv. prepadný záloh. Rozdiel medzi zmluvou o zabezpečovacom prevode práva podľa § 553 Občianskeho zákonníka a neplatným dojednaním o prepadnom zálohu spočíva v okamihu, kedy dochádza k prevodu práva. Zatiaľ čo pri zabezpečovacom prevode práva sa na základe zmluvy uzavretej podľa § 553 Občianskeho zákonníka nositeľom práva stáva podmienene veriteľ a splnenie záväzku dlžníkom má za následok obnovenie jeho práva, v prípade prepadného zálohu zostáva právo i po uzavretí zmluvy zachované dlžníkovi a naopak okamihom kedy má dôjsť k prevodu práva na veriteľa je moment omeškania dlžníka s plnením záväzku. Účelom zabezpečovacieho prevodu práva je nielen nútiť dlžníka splniť svoj dlh voči veriteľovi, ale pri riadnom a včasnom neuhradení tohto dlhu, dať veriteľovi možnosť uspokojiť sa v spojitosti s touto formou zabezpečenia (zabezpečovací prevod práva má plniť aj funkciu uhradzovaciu). Tieto základné skutočnosti pri výklade a aplikácii § 553 OZ v znení platnom do 31.12.2007 nemožno opomenúť, je potrebné ich rešpektovať a z nich vychádzať aj pri odvodzovaní náležitosti zmluvy o zabezpečovacom prevode práva. Písomná zmluva podľa citovaného § 553 OZ musela jednoznačne určovať zmluvné strany, záväzok, ktorý je zabezpečovaný, majetkové právo dlžníka, ktoré sa prevádza, že zmluvu uzatvárajú účastníci ako zmluvu o zabezpečovacom prevode práva, teda že tu ide iba o podmienený prevod práva z dlžníka na veriteľa za účelom zabezpečenia splnenia pohľadávky veriteľovi s rozväzovacou podmienkou, ktorá sa uplatní pri uspokojení zabezpečenej pohľadávky plnením tak, že právny úkon, ktorým bolo prevedené právo, stráca účinnosť a právo v rozsahu, v akom bolo prevedené, prechádza späť na dlžníka, ako i skutočnosť, ako sa zmluvné strany vyporiadajú v prípade, že dlžník zabezpečenú pohľadávku veriteľovi riadne a včas neuhradí (dohodu riešiacu tzv. uhradzovaciu funkciu tohto inštitútu). Uhradzovacia funkcia zabezpečovacieho prevodu práva môže byť naplnená len jeho primeraným výkonom. Za platný spôsob výkonu tohto zabezpečovacieho inštitútu (naplnenie uhradzovacej funkcie) sa považuje napríklad speňaženie zálohu na dobrovoľnej dražbe, či speňaženie iným spôsobom a následne uspokojenie pohľadávky veriteľa z tohto speňaženia zálohu. V žiadnom prípade za platný spôsob naplnenia uhradzovacej funkcie tohto zabezpečovacieho inštitútu nie je možné považovať naplnenie prepadnej klauzuly a to aj v prípade, ak bola účastníkmi zmluvy dohodnutá. Práve naopak, veriteľ, ktorý postupuje podľa prepadnej klauzuly, vytvára protiprávny stav. Výkon zabezpečovacieho prevodu vlastníckeho práva na základe prepadnej klauzuly, podľa ktorej sa veriteľ stáva definitívne vlastníkom veci splatnosťou pohľadávky alebo porušením povinnosti dlžníka, neprimerane sťažuje postavenie dlžníka, pretože mu popiera oprávnený záujem na čo najvýhodnejšom speňažení veci. V takomto prípade sa výkon práva veriteľa prieči dobrým mravom podľa § 3 Občianskeho zákonníka. Tento neprimeraný výkon zabezpečovacieho prevodu práva má okrem iného za následok absolútnu neplatnosť právnych úkonov, ktorými sa mala naplniť jeho uhradzovacia funkcia a to nielen pre rozpor s dobrými mravmi, ale aj pre jeho obsah a účel, ktorý obchádza zákon (§ 39 Občianskeho zákonníka). Právna teória teda pripúšťa, aby inštitút zabezpečovacieho prevodu práva bol vnímaný ako dojednanie s rozväzovacou podmienkou, ktorej splnením sa vlastníkom veci bez ďalšieho stáva pôvodný vlastník - dlžník (napríklad komentár k § 553 Občianskeho zákonníka JUDr. Jaromíra Svobodu a kolektív vydaného vydavateľstvom Eurounion spol. s r.o v roku 2004), alebo ako fiduciálny prevod práva, pri ktorom riadnym a včasným splnením zabezpečenej pohľadávky sa neobnoví automaticky vlastnícke práva dlžníka k veci, avšak ten bude mať k dispozícii iba právo dožadovať sa spätného prevodu vlastníctva (napríklad komentár k Občianskemu zákonníku autora JUDr. Imricha Feketeho vydaného vydavateľstvom EPOS v roku 2007). V danom prípade zmluvné strany dohodli záväzok, že po úplnom splnení záväzku riadne a včas sa zaväzujú uzavrieť zmluvu o spätnom prevode vlastníckeho práva k nehnuteľnosti na prevádzajúceho alebo nadobúdateľ vystaví kvitanciu - potvrdenie o tom, že dlžník splnil rozväzujúcu podmienku a v stanovenej lehote splatil dlh veriteľovi ako doklad pre príslušnú správu katastra pre spätný prevod vlastníctva na prevádzajúceho. Občiansky zákonník v cit. § 553 výslovne nerieši situáciu, ak dlžník zabezpečený záväzok riadne a včas nesplní, teda ak nenastane rozväzovacia podmienka. Z podstaty tohto inštitútu ale vyplýva, že v dôsledku nesplnenia rozväzovacej podmienky sa vlastníctvo veriteľa stane nepodmieneným, v dôsledku čoho môže realizovať svoje vlastnícke právo k veci ako plnohodnotný vlastník. Podľa názoru súdu za tejto situácie zabezpečovací prevod práva musí plniť i funkciu uhradzovaciu, čo cit. § 553 Občianskeho zákonníka nevylučuje, keďže inak by nemal pre veriteľa fakticky zmysel a pre dlžníka by nepredstavoval žiadnu hrozbu, čím by sa minul účelu, ktorým má byť zabezpečenie splnenia záväzku. To akým spôsobom sa tak má stať ale Občiansky zákonník neupravuje. V dôsledku toho, pokiaľ by zmluva o zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva neobsahovala dojednanie o tom, ako sa zmluvné strany vyporiadajú v prípade, že dlžník zaistenú pohľadávku veriteľovi neuhradí riadne a včas, by bola absolútne neplatná pre svoju neurčitosť v zmysle § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka, keďže by vyvolávala neistotu o obsahu práv a povinností účastníkov zmluvy pre prípad, že dlžník záväzok nesplní a to neistotu, ktorá nemôže byť odstránená výkladom. V danom prípade ale zmluvné strany dojednali ako sa v prípade nesplnenia záväzku bude postupovať v čl. VII zmluvy o zabezpečení záväzku prevodom práva k nehnuteľnosti. V tomto smere v čl. VII bolo zmluvnými stranami dojednané, obdobne ako v čl. III bod 3 a X bod 17 a 18 zmluvy o úvere, že v prípade, že prevádzajúci neuspokojí pohľadávku nadobúdateľa riadne a včas, stane sa úver okamžite splatným a nadobúdateľ sa definitívne stane vlastníkom predmetnej nehnuteľnosti, pričom sa za kúpnu cenu bude považovať nesplatená časť úveru a zároveň zanikne nárok prevádzajúceho - dlžníka na vrátenie uhradenej časti zabezpečovanej pohľadávky. Z uvedeného dojednania vyplýva, že navrhovatelia ako dlžníci a prevádzajúci vlastníckeho práva nemajú mať žiaden nárok na vydanie rozdielu medzi hodnotou danej nehnuteľnosti a dlžnou čiastkou vo forme nesplatenej časti úveru, vrátane jeho príslušenstva. V extrémnom prípade, by tak v súlade s dojednaním v zmluve, i v dôsledku nezaplatenia 1, - eura na dlhu, (prípadne omeškania s platením o jeden deň), sa veriteľ resp. nadobúdateľ stal vlastníkom nehnuteľnosti v hodnote minimálne 33.193,92 eur (kúpna cena z kúpnej zmluvy uzavretej medzi spol. IVERO s,r.o. a odporcami v 2. a 3. rade) a zároveň by mu bol splnený záväzok v sume 22.902,80 eur. Súd je preto toho názoru, že dojednanie v zmluve o zabezpečení záväzku prevodom práva k nehnuteľnosti uzavretej medzi navrhovateľmi a odporcom v 1. rade o tom, že v prípade nesplnenia záväzku sa veriteľ stane vlastníkom nehnuteľnosti za kúpnu cenu, ktorá sa rovná nesplatenej časti úveru, pričom zároveň navrhovateľom ako dlžníkom a prevádzajúcim zanikne nárok na vrátenie uhradenej časti zabezpečovanej pohľadávky, a to bez ohľadu na jej výšku, a bez nároku dlžníkov na vydanie tzv. hyperochy (rozdielu medzi hodnotou získanou veriteľom a dlhom dlžníkov vrátane súvisiacich nákladov veriteľa, resp. prebytku speňaženia predmetu zabezpečenia), je dojednanie, ktorého obsah i účel je v príkrom rozpore s dobrými mravmi. V dôsledku toho, v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka, je toto dojednanie absolútne neplatné. Dojednanie účastníkov tým obsahuje i prvky nedovoleného prepadného zálohu. Keďže v dôsledku toho je neplatné dojednanie, ktoré, ako už bolo uvedené vyššie, je potrebné považovať za podstatnú náležitosť zmluvy o zabezpečovacom prevode práva, teda také dojednanie, ktoré nie je možné oddeliť od ostatného obsahu zmluvy (§ 41 Občianskeho zákonníka), je podľa názoru súdu neplatná celá zmluva o zabezpečení záväzku prevodom práva k nehnuteľnosti. Obdobne i v zmysle záveru NS SR obsiahnutom v rozhodnutí 8Sžo 17/2007 zo dňa 16.7.2007, zmluvné dojednanie, ktoré umožňuje zánik vlastníctva pôvodného vlastníka k nehnuteľnosti, bez ohľadu na výšku zostatku nesplateného dlhu v čase, keď sa prevod vlastníckeho práva na veriteľa stane nepodmieneným, svojím účelom a obsahom obchádza zákon a teda je v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka neplatné. Za dobré mravy, ktoré právny poriadok Slovenskej republiky nedefinuje, je pritom možné považovať súhrn spoločenských, kultúrnych a mravných noriem, ktoré boli v historickom vývoji osvedčené určitou dávkou nemennosti, vystihujú podstatné historické tendencie, ktoré rešpektuje rozhodujúca časť spoločnosti a majú povahu noriem základných. Sú to teda určité základné všeobecne uznávané v spoločnosti panujúce morálne zásady ohľadne vzťahov a konania medzi ľuďmi. Rozpor právneho úkonu s dobrými mravmi nemusí vyplývať iba z jeho obsahu, ale tiež z celkového charakteru dojednania - v zmysle zhrňujúceho zohľadnenia obsahu, pohnútky a účelu, pričom sú dôležité predovšetkým okolnosti, za ktorých bol právny úkon uzatvorený. Neplatnosť pre rozpor s dobrými mravmi možno považovať za určitý posledný filter takých právnych úkonov, ktoré neodporujú síce žiadnemu výslovnému zákonnému zákazu, avšak napriek tomu celkový obsah a okolnosti, za ktorých boli urobené, uráža elementárnu ľudskú slušnosť a ľudské cítenie. Absolútna neplatnosť právneho úkonu pritom nastáva priamo zo zákona (ex lege) a pôsobí od začiatku (ex tunc) a to voči každému. Každý kto má na tom naliehavý právny záujem sa jej môže bez časového obmedzenia dovolávať. Súd pri tom na absolútnu neplatnosť musí prihliadať aj bez návrhu (ex officio) z úradnej povinnosti. Plnením z absolútneho neplatného právneho úkonu potom vzniká bezdôvodné obohatenie, ktoré sa musí vydať v zmysle ust. § 451 a nasl. Občianskeho zákonníka. Ak bol správou katastra povolený vklad vlastníckeho práva na základe absolútne neplatnej zmluvy, je teda reálne daný len modus, avšak jasne chýba titulus, teda platne uzavretá zmluva. Na základe absolútne neplatného právneho úkonu takto nemôže dôjsť k platnému prevodu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, a teda nemožno uvažovať o ochrane vlastníckeho práva hoc i dobromyseľného nadobúdateľa. Rovnako tak nie je možné za uvedeného stavu uprednostniť požiadavku právnej istoty a ochrany práv nadobudnutých v dobrej viere pred zásadou, podľa ktorej nikto nemôže na iného previesť viac práv, ako má sám. (uznesenie Ústavného súdu SR z 10. februára 2010, sp. zn. I. ÚS 50/2010-11) Vychádzajúc z vyššie uvedeného sa potom odporca v 1. rade na základe absolútne neplatnej zmluvy o zabezpečovacom prevode práva nemohol stať vlastníkom sporných nehnuteľností a ako nevlastník, v zmysle zásady nikto nemôže na iného previesť viac práv ako sám má, nemohol potom toto vlastnícke právo previesť na spoločnosť IVERO s.r.o., ktorá ho nemohla previesť ani na odporcu v 2. a 3. rade. Právne úkony, ku ktorým tak došlo sú preto rovnako absolútne neplatné a preto súd prvého stupňa žalobe navrhovateľov vyhovel v plnom rozsahu. Z dôvodu potreby rozhodnutia o trovách právneho zastúpenia za prípadnú účasť na verejnom vyhlásení rozsudku a vzhľadom na povinnosť vyčísliť trovy konania do troch pracovných dní od vyhlásenia rozsudku, súd prvého stupňa rozhodol v zmysle § 151 ods. 3 O.s.p. tak, že o trovách konania rozhodne do 30 dní po právoplatnosti rozsudku. Proti rozsudku súdu prvého stupňa podali odporcovia v 2.a 3.rade v zákonnej lehote odvolanie z dôvodu, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Uviedli, že výrok napadnutého rozsudku nie je rozhodnutím o určení práva navrhovateľov k predmetným nehnuteľnostiam (ako to predpokladá ustanovenie § 80 písm. c/ O.s.p.) - v takom prípade by výrok napadnutého rozhodnutia musel znieť, že navrhovatelia v 1.a v 2. rade sú spoluvlastníci predmetných nehnuteľností, a takto výrok napadnutého rozsudku neznie. Výrok napadnutého rozsudku nie je ani rozhodnutím o určení neplatnosti právnych úkonov, ktorými bolo disponované s predmetnými nehnuteľnosťami (ako to predpokladá ustanovenie § 34 ods. 2 katastrálneho zákona). Výrok napadnutého rozsudku je (nesprávnym) rozhodnutím o určení neplatnosti prevodov vlastníctva predmetných nehnuteľností, ktoré (prevody) bolí uskutočnené na základe právnych úkonov (uvedených vyššie), ktorými bolo disponované s predmetnými nehnuteľnosťami. Súd prvého stupňa však v predmetnom konaní nebol oprávnený skúmať platnosť (ani zákonnosť) rozhodnutí Správy katastra Senec, a ani o ich neplatnosti rozhodnúť, keďže posudzovať zákonnosť správnych aktov (a teda aj rozhodovať o tom, čí vyvolávajú právne následky alebo nie) môže súd výlučne v rámci správneho súdnictva. Napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa nie je rozhodnutím o určení neplatnosti právnych úkonov, ktorými bolo disponované s predmetnými nehnuteľnosťami, na základe ktorého by príslušný okresný úrad podľa ustanovenia § 34 ods. 2 katastrálneho zákona mohol (a mal) vyznačiť stav pred týmito právnymi úkonmi. Navrhovatelia v 1.a v 2.rade preto nemali a nemohli mať naliehavý právny záujem na požadovanom určení neplatnosti prevodov vlastníctva k predmetným nehnuteľnostiam a súd prvého stupňa mal ich žalobu zamietnuť. Napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa, vychádzajúci vo vzťahu k odporcom v 2. a v 3. rade striktne so zásady nemo plus iuris ... a chrániaci tak výlučne vlastnícke právo navrhovateľov v 1.a v 2. rade, nezohľadňujúci konkrétne okolnosti súdeného prípadu, postavenie odporcov v 2. a v 3. rade a neprimerané, ničím neodôvodnené dôsledky ním vyvolané na právne postavenie odporcov v 2. a v 3. rade, predstavuje extrémne nespravodlivé rozhodnutie, nezlučiteľné s princípmi materiálne ponímaného právneho štátu. Zodpovednosť za súčasný stav (a jeho pretrvávanie) je na navrhovateľoch v 1.a v 2. rade, ktorí spornú Zmluvu o zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam podpísali s odporcom v 1. rade, o to výlučne zo špekulatívnych dôvodov (ako vyplýva z dokazovania pred súdom prvého stupňa) a následne vlastnou nečinnosťou umožnili nadobudnutie predmetných nehnuteľností najskôr spoločnosťou IVERO, s.r.o. a následne odporcami v 2. a v 3. rade. Poukázali na to, že je v rozpore s princípmi materiálne ponímaného právneho štátu, elementárnej spravodlivosti, rovnosti subjektov práva, ale aj v rozpore so starou, rímskoprávnou zásadou vigilantibus iura scripta sunt (zákony sú písané pre bdelých), aby súdnym rozhodnutím v tomto konaní bola daná prednosť ochrane práv navrhovateľov v 1. a v 2. rade, ktorí za súčasní stav zodpovedajú, spôsobili ho a ochrane svojich práv včas nevenovali pozornosť, pred ochranou práv dobromyseľných odporcov v 2. a v 3. rade, ktorí súčasní stav nespôsobilí a ani nemali žiadnu možnosť predpokladať, že takáto situácia nastane (a už vôbec jej nemohli zabrániť). Odporcovia v 2.a 3. rade sa stotožňujú so závermi Ústavného súdu Českej republiky, vyslovenými napríklad v náleze zo dňa 02.10.2012, spis. zn. I. ÚS 3314/11. Ďalej uviedli, že judikatúra Ústavného súdu Českej republiky ohľadom dobrej viery - v prípade nadobudnutia nehnuteľnosti od nevlastníka (príp. osoby, ktorej vlastnícky titul je následne zrušený) - prešla značným vývojom, a to smerom k rozšíreniu ochrany osôb konajúcich v dobrej viere. Citovali z nálezov Ústavného súdu Českej republiky sp.zn. II. ÚS 77/2000, PI. ÚS 78/06, I. ÚS 143/07 a napokon II. ÚS 165/11, v zmysle ktorého osobe, ktorá uskutočnila určitý právny úkon s dôverou v daný, druhou stranou jej prezentovaný skutkový stav, naviac potvrdený údajmi z verejnej, štátom vedenej evidencie, musí byť v materiálnom právnom štáte poskytnutá ochrana. Čo sa týka judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, poukázali napríklad na uznesenie zo dňa 27.02.2013, sp.zn. 6Cdo/71/2011, v ktorom Najvyšší súd Slovenskej republiky uviedol v zásade totožné závery o nutnosti ochrany dobromyseľného nadobúdateľa nehnuteľnosti. Navrhli, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobu zamietne a prizná im náhradu trov konania. K odvolaniu odporcov v 1. a 2. rade sa písomne vyjadrili navrhovatelia v 1.a 2. rade (ďalej iba navrhovatelia). Poukázali na záver súdu prvého stupňa, podľa ktorého ak bol správou katastra povolený vklad vlastníckeho práva na základe absolútne neplatnej zmluvy, je teda daný len modus, avšak jasne chýba titulus, teda platne uzavretá zmluva. Na základe absolútne neplatného právneho úkonu takto nemôže dôjsť k platnému prevodu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, a teda nemožno uvažovať o ochrane vlastníckeho práva hoc i dobromyseľného nadobúdateľa. Rovnako tak nie je možné za uvedeného stavu uprednostniť požiadavku právnej istoty a ochrany práv nadobudnutých v dobrej viere pred zásadou, podľa ktorej nikto nemôže na iného previesť viac práv, ako má sám. Uviedli, že s odôvodnením napadnutého rozsudku súdom prvého stupňa sa stotožňujú, považujú ho za vecne správny, ktoré je v súlade s Ústavou SR, je zákonné, vychádza a opiera sa o objektívne zistený skutkový a právny stav vo veci súdom prvého stupňa na základe vykonaného dokazovania pred ním na pojednávaniach určených na prejednanie veci samej, a tiež vychádza zo súdnej praxe a rozhodovacej činnosti súdov SR. V tejto súvislosti poukázali aj na to, že úprava vlastníckeho práva v Občianskom zákonníku v § 123 je základnou úpravou platnou pre celý právny poriadok. Ústavne má úprava vlastníckeho práva oporu v čl. 11 listiny, tiež ustanovenie ČI. 20 Ústavy SR, pričom vlastnícke právo patrí medzi základné ľudské práva, ktoré sú podľa čl. 12 Ústavy SR neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné. Najmä nemôžu prísť o vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam na základe absolútne neplatného právneho úkonu, ktorého neplatnosť platí (ex tunc) od začiatku a spätne, a vyplýva táto neplatnosť priamo zo zákona. Ďalej poukázali na nepodložené, a neopodstatnené, účelové a zavádzajúce tvrdenia odporcu 2./a 3./ v ich dovolaní proti napadnutému rozsudku týkajúce sa naliehavého právneho záujmu. Uviedli, že podľa záväzného právneho názoru odvolacieho súdu v danom prípade je na strane navrhovateľov naliehavý právny záujem na podanej žalobe, pretože v konaní sa vyrieši otázka platnosti právnych úkonov, na základe ktorých došlo prevodu vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam, teda uvedené rozhodnutie vo veci samej môže byť podkladom pre prípadný zápis zmien v katastri nehnuteľností. Existencia odvolacieho dôvodu podľa nesprávneho právneho posúdenia veci predpokladá‚ resp. musí byť odôvodnené buď tým, že súd použil na rozhodnutie veci iné ustanovenie právneho predpisu, alebo použil príslušné zákonné ustanovenie, ale nesprávne aplikoval na predmetný právny vzťah. Odporca 2./ a 3./ vo svojom odvolaní neuviedol žiadne právne relevantné skutočnosti, že by súd prvého stupňa v napadnutom rozsudku použil pri svojom rozhodnutí vo veci iné ustanovenie právneho predpisu, než ktoré by mal, prípadne iný právny predpis, alebo, že by nesprávne, v rozpore so zákonom aplikoval ustanovenia použitého právneho predpisu pri svojom rozhodnutí na predmetný právny vzťah. Vzhľadom na uvedené navrhovatelia navrhli, aby odvolací súd potvrdil napadnutý rozsudok ako vecne správny a uplatnil si právo na náhradu trov odvolacieho konania. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací prejednal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia pojednávania v zmysle § 214 ods. 2 O.s.p., pričom termín verejného vyhlásenia rozsudku bol oznámený na úradnej tabuli súdu dňa 24.02.2015 podľa § 156 ods. 3 O.s.p. Po preskúmaní obsahu spisu, oboznámení sa s dôvodmi odvolania odporcov v 2.a 3. rade a vyjadrením navrhovateľov k odvolaniu dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné vyhovieť. Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že súd prvého stupňa vo veci rozhodol rozsudkom č.k. 26Cb/42/2008 - 371 zo dňa 29.11.2011, ktorým žalobu zamietol pre nedostatok naliehavého právneho záujmu. Uznesením č.k. 2Cob/50/2012 - 402 zo dňa 28.05.2013 Krajský súd v Bratislave rozsudok zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie s právnym názorom, že na strane navrhovateľov je daný naliehavý právny záujem na podanej žalobe, pretože v konaní sa vyrieši otázka platnosti právnych úkonov, na základe ktorých došlo k prevodu vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam, teda uvedené rozhodnutie vo veci samej môže byť podkladom pre prípadný zápis zmien v katastri nehnuteľností. Odvolacou námietkou odporcov v 2.a 3. rade bol opätovne aj nedostatok naliehavého záujmu, čo odôvodnili tým, že napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa neurčil neplatnosť skúmaných právnych úkonov, ale výrok výslovne znie tak, že súd určil neplatnosť prevodov vlastníctva uskutočnených na základe týchto právnych úkonov, pričom súd prvého stupňa nemá mimo rámca správneho súdnictva právomoc skúmať platnosť prevodov realizovaných správnymi aktami. Podľa § 80 písm. c/ O.s.p. návrhom na začatie konania možno uplatniť, aby sa rozhodlo najmä o určení, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem. Podľa § 34 ods. 2 zákona č. 162/1995 Z.z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon) v platnom znení, ak súd rozhodol o neplatnosti právneho úkonu alebo neplatnosti dobrovoľnej dražby, správa katastra vyznačí stav pred týmto právnym úkonom alebo pred dobrovoľnou dražbou; to platí aj vtedy, ak právo k nehnuteľnosti bolo dotknuté ďalšou právnou zmenou a ak je rozhodnutie súdu záväzné pre osoby, ktorých sa táto právna zmena týka. Odvolací súd sa nestotožnil s názorom odporcov v 2.a 3. rade, že navrhovatelia nemôžu mať naliehavý právny záujem na podanej žalobe. Z obsahu žaloby ako aj samotného výroku je zrejmé, že navrhovatelia sa síce nedomáhajú učenia, že sú vlastníkmi spornej nehnuteľnosti, ale domáhajú sa určenia neplatnosti právnych úkonov, na základe ktorých boli prevody uskutočnené. Na takomto učení existuje naliehavý právny záujem, pretože s poukazom na príslušné ustanovenie katastrálneho zákona okresný úrad vyznačí stav pred napadnutými právnymi úkonmi (t.j. ich vlastnícke právo, keďže rozhodnutie je záväzné pre všetky osoby, ktorých sa zmena týka). Navrhovatelia vo výroku ako aj v žalobe presne špecifikovali právne úkony, ktorých neplatnosti sa domáhajú a z odôvodnenia žaloby vyplýva, že sa nedomáhajú preskúmania zákonnosti v rámci správneho súdnictva. Výklad odporcov v 2.a3.rade, keď podľa ich názoru nejde o určenie vlastníckeho práva, ani o určenie neplatnosti právnych úkonov, ale o neplatnosť prevodov t.j. správnych aktov, je prísne formalistický a takýto výklad by bol v rozpore s princípmi spravodlivosti. Podľa odvolacieho súdu je potrebné vziať do úvahy samotný cieľ podanej žaloby, ktorým je zápis vlastníckeho práva navrhovateľov k predmetnej nehnuteľnosti. Vzhľadom na uvedené odvolací súd dospel zhodne s názorom súdu prvého stupňa ako aj názorom vysloveným v zrušujúcom uznesení, že existuje naliehavý právny záujem navrhovateľov na podanej žalobe. Pokiaľ ide samotné určenie neplatnosti právnych úkonov, odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje so zisteným skutkovým stavom a právnym posúdením veci prvostupňovým súdom. Súd prvého stupňa sa vo svojom rozsudku vysporiadal so všetkými argumentmi odporcov, správne vyhodnotil vykonané dôkazy a na správnosť dôvodov uvedených v rozsudku odvolací súd, podľa § 219 ods. 2 O.s.p. v celom rozsahu odkazuje. K odvolacej námietke odporcov v 2.a 3.rade ohľadom dobrej viery v prípade nadobudnutia nehnuteľnosti od nevlastníka je potrebné uviesť, že síce citovali niektoré nálezy Ústavného súdu Českej republiky, ale bez toho, aby ich použitie na daný prípad zdôvodnili. Z odvolania nie je zrejmé, či citované nálezy riešia skutkovo a právne rovnaký prípad a prečo ba mali byť tieto rozhodnutia v tomto prípade zohľadnené. Pri nadobúdaní veci v dobrej viere súdna prax striktne odlišuje prípad, keď sa vec nadobúda dobromyseľne od osoby, ktorá bola vlastníkom hoci len krátku dobu a následne toto vlastnícke právo stratila (z dôvodu odstúpenia od zmluvy) od prípadu, keď sa vec - nehnuteľnosť nadobúda od niekoho, kto sa jej vlastníkom nikdy ani na okamih platne nestal (napr. z dôvodu absolútnej neplatnosti zmluvy), čo je prejednávaný prípad. Odporcovia v 2.a 3. rade iba konštatovali, že judikatúra prešla vývojom a to smerom k rozšíreniu ochrany osôb konajúcich v dobrej viere. Prečo by v tomto prípade mala byť poskytnutá ochrana odporcom ako nevlastníkom v súvislosti s citovanými nálezmi nekonkretizovali. Naviac je potrebné uviesť, že ide o judikatúru českých súdov. Slovenská judikatúra vychádza zo zásady, že nikto nesmie previesť na iného viac práv než má sám (nemo plus iuris transfere potest quam ipse habet). Súd prvého stupňa správne poukázal na uznesenie Ústavného súdu SR z 10. februára 2010, sp. zn. I. ÚS 50/2010-1, podľa ktorého na základe absolútne neplatného právneho úkonu takto nemôže dôjsť k platnému prevodu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, a teda nemožno uvažovať o ochrane vlastníckeho práva hoc i dobromyseľného nadobúdateľa. Rovnako tak nie je možné za uvedeného stavu uprednostniť požiadavku právnej istoty a ochrany práv nadobudnutých v dobrej viere pred zásadou, podľa ktorej nikto nemôže na iného previesť viac práv, ako má sám. Ak teda aj konali odporcovia v 2.a3.rade v dôvere v zápis v katastri nehnuteľností, na základe absolútne neplatnej zmluvy o zabezpečovacom prevode práva sa odporca v 1.rade nemohol stať vlastníkom sporných nehnuteľností a ako nevlastník, v zmysle zásady „nikto nemôže na iného previesť viac práv ako sám má“, nemohol potom toto vlastnícke právo previesť na spoločnosť IVERO s.r.o., ktorá ho nemohla previesť ani na odporcu v 2. a 3. rade. Odvolací súd sa nestotožnil s názorom odporcov v 2.a 3.rade, že v prejednávanej veci sú dané okolnosti hodné osobitného zreteľa, vyžadujúce poskytnutie ochrany odporcom pri nadobudnutí predmetnej nehnuteľnosti. Odporcovia neuviedli žiadne také okolnosti, ktoré by boli spôsobilé prelomiť zásadu „nemo plus iuris...“, keďže je potrebné vziať do úvahy, že na tejto zásade je koncipovaný Občiansky zákonník, vlastnícke právo je podľa § 123 Občianskeho zákonníka najsilnejšie právo k veciam a pôsobí voči všetkým, ktorí by neoprávnene zasahovali do vlastníckeho práva vlastníka. Vzhľadom na vyššie uvedené dôvody odvolací súd napadnutý rozsudok prvostupňového súdu podľa § 219 ods. 1, 2, O.s.p. ako vecne správny potvrdil. O trovách odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa (§ 224 ods. 4 O.s.p.). Tento rozsudok je výsledkom hlasovania odvolacieho senátu v pomere hlasov za 3 : 0 proti. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.