Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 6Co/323/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1208211527 Dátum vydania rozhodnutia: 07. 09. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Murgaš ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1208211527.3 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Murgaša a sudcov JUDr. Branislava Krála a JUDr. Dariny Kuchtovej, v právnej veci žalobcu: Y. R., X. Č. D.. Č.. X, X., zast. advokátom JUDr. Jozefom Boledovičom, Rovinka č. 578, proti žalovanému: GGT, a. s., Prístavná ul. č. 1, Bratislava, zast. advokátom JUDr. Dušanom Repákom, Krížna ul. č. 47, Bratislava, za účasti vedľajšieho účastníka na strane žalovaného: Sociálna poisťovňa, ul. 29. augusta, Bratislava, zast. advokátkou JUDr. Dagmar Kubovičovou, Nám. Biely kríž č. 3, Bratislava, o náhradu škody z pracovného úrazu, na odvolanie žalovaného a vedľajšieho účastníka proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II z 24. septembra 2014, č. k. 14C/135/2008-314, pomerom hlasov 3 : 0, takto r o z h o d o l : Napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa sa p o t v r d z u j e. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal náhrady škody z pracovného úrazu. O trovách konania súd prvého stupňa nerozhodol s tým, že o nich rozhodne po právoplatnosti napadnutého rozsudku. Súd prvého stupňa vykonaným dokazovaním zistil, že žalobca pracoval u právneho predchodcu žalovaného X., U.. U. G.. C.., ako obchodný zástupca. Dňa 30. 6. 2005 žalobca pri plnení pracovných povinností viedol motorové vozidlo T. U., Q.: X. XXX R. smerom od mesta Hurbanovo na Zelený Háj, kde neprispôsobil rýchlosť vozidla svojim schopnostiam a poveternostným podmienkam, následkom čoho dostal šmyk a prešiel do protismeru jazdy, zišiel vľavo do trávnatej priekopy, kde došlo k zrážke s pevnou prekážkou - stromom. Pri tejto dopravnej nehode žalobca utrpel traumatické poranenie hlavy a mozgu, zmliaždenie mozgu, opuch mozgu, zlomeninu lebečnej bázy, zlomeninu krčnej chrbtice s ochrnutím a s nedostatočnou dychovou aktivitou, pomliaždenie pľúc, zlomeninu hornej čeľuste, stav po traume krčnej chrbtice s posunom druhého stavca voči tretiemu stavcu, krvnú podliatinu za telom druhého stavca, v oblasti krčnej miechy prítomné 7 mm ložisko následkom poškodenia miechy krvácaním a zmliaždením. Keďže pri tejto nehode došlo aj k zraneniu spolujazdca vo vozidle Y. J., policajný orgán PZ uznesením z 30. 6. 2005 č. C.-XX/DI-W.-XX obvinil žalobcu pre trestný čin ublíženia na zdraví podľa § 223 Tr. zák. (zák. č. 140/1961 Zb.). Uznesením z 23. 4. 2008 č. Č.: C.-XX/DI-W.- XXXX Okresné riaditeľstvo PZ v Komárne trestné stíhanie žalobcu prerušilo z dôvodu, že žalobcu - obvineného nemožno pre ťažkú chorobu postaviť pred súd. Znalec N.. R. X. v znaleckom posudku č. XXX/XXXX, ktorý je súčasťou vyšetrovacieho spisu, uviedol, že technika jazdy žalobcu bola po technickej stránke nesprávna v tom, že neprispôsobil rýchlosť vozidla svojim schopnostiam, povahe a stavu vozovky, v dôsledku čoho vozidlo dostalo šmyk, prešlo do protismeru a následne narazilo do stromu. Rýchlosť vozidla na začiatku nehodového deja bola 117,3 km/hod, pričom najvyššia povolená rýchlosť bola 90 km/hod. T.. W. lekárskym posudkom z 23. 3. 2005 potvrdila fyzickú a psychickú spôsobilosť žalobcu viesť motorové vozidlo. Žalobca sa dňa 23. 1. 2005 zúčastnil školenia a overenia vedomostí zamestnancov z bezpečnostných predpisov a dňa 28. 4. 2005 sa zúčastnil školenia vodičov. Z tohto skutkového stavu súd prvého stupňa vyvodil záver, že žaloba nie je dôvodná. Súd prvého stupňa poukázal na právny názor odvolacieho súdu, vyslovený v zrušujúcom uznesení z 20.6. 2013, č. k. 6Co/323/2013-284, a v odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol: „Keďže súd je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu, rozhodol preto v zmysle právneho názoru odvolacieho súdu s prihliadnutím aj na citované ustanovenie Zák. práce a citovaný Zákon o sociálnom poistení, s prihliadnutím i na citovaný záver znaleckého posudku a vyššie špecifikované listinné dôkazy tak, že návrh zamietol. Keďže odporca sa zbavil zodpovednosti za škodu pri pracovnom úraze, nemožno od neho požadovať ani náhradu vecnej škody podľa ZP, ktorá zostala ako jediný nárok upravený v ZP z titulu pracovného úrazu alebo choroby z povolania. Ostatné nároky, ako uviedol i Krajský súd vo svojom rozhodnutí, sú upravené v Zákone o sociálnom poistení a od 1. 1. 2004 o týchto nárokoch rozhoduje Sociálna poisťovňa, preto súd zamietol aj nároky týkajúce sa uplatnenej náhrady bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia.“ S poukazom na tieto závery súd prvého stupňa žalobu zamietol a o trovách konania nerozhodol (§ 151 ods. 3 O. s. p.). Proti tomuto rozhodnutiu podal odvolanie žalobca. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Namietol, že súd prvého stupňa napadnutý rozsudok nedostatočne odôvodnil. Odvolací súd podľa neho v zrušujúcom uznesení ignoroval podstatnú časť výsledkov vykonaného dokazovania, o ktoré súd prvého stupňa oprel vyhovujúci rozsudok. Sociálna poisťovňa doposiaľ nerozhodla o dávkach úrazového poistenia, a preto je podľa žalobcu nepochybné, že je daná právomoc súdu rozhodnúť o určení miery zodpovednosti žalovaného za pracovný úraz. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že predmetná dopravná nehoda bola výsledkom súhry okolností, z ktorých relevantnými sú 1/ únava vodiča po 10 hodinách práce, tu zlyhal priamy nadriadený žalobcu, ktorý nereagoval na vzniknutý stav a neurobil nič pre to, aby únava vodiča nebola príčinou nehody, 2/ stav vozovky, 3/ dážď a mokrá vozovka, 4/ neprimeraná rýchlosť motivovaná zrejme tiež snahou po čo najskoršom návrate tolerovaná prítomným nadriadeným. Žalobca v kritický deň pracoval od 7.00 hod do 17.00 hod a žalovaný nepreukázal, že by žalobcovi poskytol prestávky na oddych a na obed. Svedok J. - priamy nadriadený žalobcu, v čase pred nehodou netrval na tom, aby žalobca ako vodič dodržiaval predpísanú rýchlosť a najmä neodňal žalobcovi riadenie vozidla pre nebezpečný spôsob jazdy. Z toho je podľa žalobcu zrejmé, že žalovaný nedodržal povinnosti vyplývajúce z právnych predpisov na zaistenie BOZP, nevytvoril žalobcovi podmienky pre bezpečný výkon práce a sústavne nevyžadoval dodržiavanie predpisov cestnej premávky a bezprostredne pred nehodou toleroval ich nedodržiavanie. Samotné zavinenie dopravnej nehody žalobcom nestačí na zbavenie sa zodpovednosti na škodu zamestnávateľa. Žalovaný a vedľajší účastník vo vyjadreniach k odvolaniu navrhli, aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil. Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O. s. p.), preskúmal napadnutý rozsudok, prejednal odvolanie bez nariadenia pojednávania a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné. Odvolací súd v odôvodnení zrušujúceho uznesenia z 20. 6. 2013, č. k. 6Co/323/2013-284, okrem iného uviedol: „Doposiaľ vykonaným dokazovaním bolo podľa názoru odvolacieho súdu celkom jednoznačne preukázané, že predmetnú dopravnú nehodu zavinil žalobca tým, že nerešpektoval dopravné predpisy, konkrétne ako vodič vozidla neprispôsobil rýchlosť vozidla svojim schopnostiam a poveternostným podmienkam. Zo znaleckého dokazovania, vykonaného v trestnom konaní, vedenom proti žalobcovi vyplynulo, že rýchlosť vozidla bola 117 km/hod, hoci v danom úseku bola najvyššia povolená rýchlosť 90 km/hod (viď znalecký posudok znalca N.. R. X. č. XXX/XXXX na č. l. 61 pripojeného vyšetrovacieho spisu OR PZ v Komárne č. Č.:C.-XX/DI-W.-XXXX). Tieto skutočnosti ani neboli medzi účastníkmi konania sporné. Z toho je zrejmé, že žalobca porušil svojím zavinením právne predpisy (pravidlá cestnej premávky upravené v tom čase platnom zákone č. 315/1996 Z. z.). Ako to aj súd prvého stupňa konštatuje v odôvodnení napadnutého rozsudku, žalobca bol poučený o ochrane zdravia a bezpečnosti pri práci. V spise sa na č. l. 75 nachádza prezenčná listina zo školenia vodičov z vyhl. č. 208/1991 Zb. a zák. č. 315/1996 Z. z., ktoré prebehlo dňa 28. 4. 2005. Žalobca sa na tomto školení zúčastnil. Okrem toho, predpokladá sa, že žalobca, ako vodič s vodičským preukazom, ovládal pravidlá cestnej premávky. Vzhľadom na tieto skutočnosti, sa žalovaný zbavil zodpovednosti za škodu pri predmetnom pracovnom úraze v zmysle § 196 ods. 1 písm. a/ Zák. práce. Odvolací súd sa nestotožňuje so záverom súdu prvého stupňa, že porušenie právnych predpisov zo strany žalobcu bolo iba jednou z príčin škody a že teda žalovaný sa svojej zodpovednosti za škodu zbavil iba v časti (§ 196 ods. 2 písm. a/ Zák. práce). Nezabezpečenie riadnych prestávok v práci by malo vplyv na vznik predmetnej dopravnej nehody iba v prípade, ak by žalobca v dôsledku vyčerpania spôsobeného nezabezpečením prestávok napr. za volantom zaspal. Bolo však preukázané, že dopravnú nehodu žalobca zavinil neprimerane rýchlou jazdou. To, že žalobca išiel s vozidlom neprimerane rýchlo, nemá žiadnu súvislosť s tým, či mu žalovaný zabezpečil alebo nezabezpečil prestávky v práci. Záver súdu prvého stupňa, že spolujazdec žalobcu a jeho nadriadený, Y. J., neurobil nič preto, aby žalobca znížil rýchlosť, je v rozpore s výsledkami vykonaného dokazovania. Y. J. totiž na pojednávaní dňa 10. 5. 2010 ako svedok vypovedal, že upozorňoval žalobcu na nebezpečenstvo a že mu niekoľkokrát prikázal, aby znížil rýchlosť. Naviac, odvolací súd je toho názoru, že žalobca mal aj bez upozornenia spolujazdca rešpektovať a dodržiavať dopravné predpisy. Inými slovami, ak by aj Y. J. žalobcu nevyzval na zníženie rýchlosti, táto skutočnosť by nemohla mať za následok vznik zodpovednosti žalovaného za škodu pri predmetnom pracovnom úraze.“ Odvolací súd trvá na týchto svojich záveroch, keďže z dokazovania, vykonaného súdom prvého stupňa, po zrušení jeho skoršieho rozsudku, nevyplynuli žiadne také skutočnosti, ktoré by tieto závery vyvracali. Možno teda zhrnúť, že a/ dopravnú nehodu zavinil žalobca nerešpektovaním dopravných predpisov (prekročenie najvyššej povolenej rýchlosti, neprispôsobenie rýchlosti svojim schopnostiam a poveternostným podmienkam), čo ani samotný žalobca v odvolaní nespochybňuje, b/ príčinou dopravnej nehody teda nebola únava žalobcu spôsobená tým, že by mu žalovaný neposkytol prestávky v práci, ale prekročenie najvyššej povolenej rýchlosti, c/ pravidlá cestnej premávky bol žalobca ako vodič povinný rešpektovať aj v prípade, ak by ho na to nikto neupozornil, pričom však svedok J. vypovedal, že žalobcovi niekoľkokrát prikázal, aby znížil rýchlosť, d/ žalobca bol poučený o ochrane zdravia a bezpečnosti pri práci, pričom ani túto skutočnosť žalobca nespochybňoval. Jedinou a výlučnou príčinou vzniku škody teda bola skutočnosť, že žalobca svojím zavinením porušil právne predpisy, hoci bol s nimi riadne a preukázateľne oboznámený. Vzhľadom na to, sa žalovaný zbavil v celom rozsahu zodpovednosti za škodu v zmysle § 196 ods. 1 písm. a/ Zák. práce, v znení platnom ku dňu 30. 6. 2005. Súd prvého stupňa preto rozhodol správne, keď napadnutým rozsudkom žalobu zamietol. Pokiaľ ide o odôvodnenie napadnutého rozsudku, toto podľa názoru odvolacieho súdu nie je celkom v súlade s § 157 ods. 2 O. s. p. Na druhej strane však žalobcovi z tohto dôvodu nebola odňatá možnosť konať pred súdom. Súd prvého stupňa totiž v odôvodnení napadnutého rozsudku poukázal na dôvody zrušujúceho uznesenia odvolacieho súdu z 20.6. 2013, č. k. 6Co/323/2013-284, v ktorom odvolací súd zaujal stanovisko, že žalovaný sa zodpovednosti za škodu zbavil. Toto zrušujúce uznesenie bolo právnemu zástupcovi žalobcu riadne doručené. Keďže v čase od vyhlásenia tohto zrušujúceho uznesenia do vyhlásenia napadnutého rozsudku nedošlo k zmene skutkového stavu, nemožno súdu prvého stupňa vytýkať, že v odôvodnení napadnutého rozsudku poukázal na právny názor odvolacieho súdu. Na margo argumentácie žalobcu, že neboli splnené zákonné podmienky na zrušenie skoršieho rozsudku súdu prvého stupňa odvolacím súdom, odvolací súd uvádza, že ak by skorší rozsudok súdu prvého stupňa z 9. 1. 2013, č. k. 14C/135/2008-260, zmenil a žalobu by zamietol, odňal by žalobcovi možnosť konať pred súdom, pretože žalobca by tak nemal možnosť vyjadriť sa k právnemu názoru odvolacieho súdu. Žalobca sa svojou žalobou domáha náhrady škody vo forme bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia. Po tom, ako nadobudol účinnosť zák. č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení, t. j. od 1. 1. 2004, nie je daná právomoc súdu na prejednanie žaloby zamestnanca na náhradu škody, spôsobenej pracovným úrazom okrem iného i vo veci nároku na náhradu za bolesť a za sťaženie spoločenského uplatnenia v základnej výške (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo/253/2004). Zákon č. 461/2003 Z. z. totiž s účinnosťou od 1. 1. 2004 zrušil (okrem iných) § 198 ods. 1 písm. a/ až c/ Zák. práce. Jednotlivé náhrady, na poskytnutie ktorých mal zamestnanec, ktorý utrpel pracovný úraz, podľa § 198 ods. 1 písm. a/ až c/ nárok, sa stali s účinnosťou od 1. 1. 2004 predmetom úpravy zákona č. 461/2003 Z. z. To však neplatí vo vzťahu k nároku na zvýšenie odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia, pretože o tomto nároku rozhoduje súd (§ 5 ods. 5 vyhl. č. 437/2004 Z. z.). Ako to uviedol odvolací súd už v zrušujúcom uznesení z 20. 6. 2013 č. k. 6Co/323/2013-284, zo žiadneho ustanovenia zákona č. 461/2003 Z. z. nemožno vyvodiť, že by tu nebola právomoc súdu na prejednanie žaloby o určenie rozsahu zodpovednosti zamestnávateľa na náhradu škody pri pracovnom úraze. Ak by však nárok žalobcu bol čo do základu dôvodný, súd by mohol rozhodnúť iba o zvýšení odškodnenia sťaženia spoločenského uplatnenia, ktorý nárok žalobca v konaní aj uplatnil. Z týchto dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil podľa § 219 ods. 1 O. s. p. O trovách odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa (§ 224 ods. 4 O. s. p.). Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.