Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 2Cob/48/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1208214593 Dátum vydania rozhodnutia: 28. 04. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Oľga Bahníková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1208214593.4 Rozhodnutie Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Oľgy Bahníkovej a členiek senátu JUDr. Ľubice Kriškovej a JUDr. Ľubice Břouškovej v právnej veci žalobcu: S.. F.. Y. Č., K. XX, XXX XX G., správca konkurznej podstaty úpadcu MULTIMEDIA Publishing spol. s r.o., Pluhová 20, 900 28 Ivanka pri Dunaji, IČO: 35 765 160, proti žalovanému: SLOVENSKÁ KNIŽNÁ SPOLOČNOSŤ, s.r.o., Klincova 35, 821 08 Bratislava, IČO: 31 369 944, zast. JUDr. Ivan Jánošík, advokát, Klincova 35, 810 05 Bratislava, o zaplatenie 3.319,39 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava II č. k. 23Cb/142/2010-148 zo dňa 1.10.2013, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II č. k. 23Cb/142/2010-149 zo dňa 1.10.2013, o odvolaní žalobcu proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava II č. k. 23Cb/142/2010-157 zo dňa 4.12.2013 a o odvolaní žalobcu proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava II č. k. 23Cb/142/2010-165 zo dňa 9.1.2014 takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava II č. k. 23Cb/142/2010-149 zo dňa 1.10.2013 p o t v r d z u j e . Uznesenie Okresného súdu Bratislava II č. k. 23Cb/142/2010-148 zo dňa 1.10.2013 odvolací súd p o t v r d z u j e . Uznesenie Okresného súdu Bratislava II č. k. 23Cb/142/2010-157 zo dňa 4.12.2013 odvolací súd p o t v r d z u j e . Uznesenie Okresného súdu Bratislava II č. k. 23Cb/142/2010-165 zo dňa 9.1.2014 odvolací súd p o t v r d z u j e . Žalovanému náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : Okresný súd Bratislava II napadnutým rozsudkom žalobu zamietol a žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť žalovanému náhradu trov konania spočívajúcich v trovách právneho zastúpenia žalovaného v sume 5.052,28 eur k rukám právneho zástupcu žalovaného. V odôvodnení súd uviedol, že žalobou doručenou súdu dňa 17.7.2008 sa žalobca voči žalovanému pôvodne domáhal zaplatenia istiny 708.400,05 € (21.341.260,- Sk) s príslušenstvom a trov konania. Žalobu odôvodnil tým, že jeho právny predchodca, Ing. Daniel Vilhelm, CSc - podnikateľ, Elita - ekonomická literárna agentúra Bratislava, žalovanému odplatne postúpil pohľadávku voči dlžníkovi, Slovenská kniha - knižná distribúcia, n.p. K postúpeniu pohľadávky došlo písomnou Zmluvou o postúpení pohľadávky zo dňa 24.1.1997, ktorou si účastníci v čl. III dohodli odplatu za postúpené pohľadávky v sume 31.467.605,20 Sk (ďalej len "odplata"). Dodatkom č. 1 k tejto zmluve uzavretým dňa 28.1.1997 si účastníci zmluvy pre prípad omeškania s úhradou odplaty dojednali zmluvnú pokutu 0,05 % denne za každý deň omeškania. Súčasne došlo k zmene splatnosti odplaty na 28.2.1997. Žalovaný sa s úhradou odplaty dostal do omeškania, čím právnemu predchodcovi žalobcu mal vzniknúť nárok na zmluvnú pokutu. Dňa 15.12.1998 právny predchodca žalobcu vložil pohľadávku voči žalovanému na zaplatenie odplaty do základného imania spoločnosti 1. SLOVENSKÝ KNIŽNÝ OBCHOD, a.s., ako nepeňažný vklad vo výške 31.467.000,- Sk. Do 15.12.1998 vznikol právnemu predchodcovi žalobcu voči žalovanému nárok na zmluvnú pokutu v sume 10.289.907,- Sk (čo predstavuje 0,05 % denne z istiny 31.467.000,- Sk). Od 16.12.1998 do 30.4.2007 vznikol právnemu predchodcovi žalobcu voči žalovanému nárok zaplatenie dvojnásobku diskontnej sadzby NBS v sume 11.051.352,- Sk. Celkový dlh žalovaného voči žalobcovi na zmluvnej pokute a úrokoch z omeškania s úhradou zmluvnej pokuty tak predstavoval sumu 21.341.260,- Sk. Žalovaný pohľadávku právneho predchodcu žalobcu dňa 2.1.1998 a 7.1.1999 písomne uznal. Zmluvou o postúpení pohľadávky zo dňa 7.5.2007 právny predchodca žalobcu postúpil žalobcovi pohľadávku voči žalovanému na zaplatenie sumy 21.341.260,- Sk. Postúpenie pohľadávky bolo žalovanému oznámené dňa 7.7.2008. Uznesením č.k. 23Cb/142/2010-96 zo dňa 5.9.2012 súd na základe čiastočného späťvzatia žaloby konanie v časti istiny 705.080,66 € a v 9,5 % úroku z omeškania ročne zo sumy 338.242,95 € od 1.6.2008 do zaplatenia zastavil. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 9.10.2012. Uznesením č.k. 23Cb/142/2010-99 zo dňa 11.10.2012, právoplatným dňa 23.10.2012, súd na základe návrhu žalobcu pripustil zmenu žalobného petitu tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 3.319,39 € spolu s 23,22 % úrokom z omeškania denne od 16.12.1998 do zaplatenia. Na pojednávaní konanom dňa 5.3.2013 žalobca uviedol, že žalovaná pohľadávka, 3.319,39 €, ktorá po zmene petitu tvorí predmet sporu, predstavuje časť z celkovej zmluvnej pokuty, ktorá bola pôvodným predmetom sporu. Zostávajúcim predmetom sporu, o ktorom súd ďalej konal a rozhodoval, tak bol nárok žalobcu na zaplatenie zmluvnej pokuty 3.319,39 € s príslušenstvom. Žalovaný so žalobou nesúhlasil. V písomných aj ústnych vyjadreniach namietal nedôvodnosť uplatňovaného nároku pre absenciu opory v hmotnom práve. Poprel pravosť Dodatku č. 1 zo dňa 28.1.1997 k Zmluve o postúpení pohľadávok z 24.1.1997, pravosť listín označených ako Uznanie dlhu z 2.1.1998, Uznanie dlhu zo 7.1.1999 a označil ich za simulované právne úkony. Všetky tieto listiny podpisoval za obe zmluvné strany (Dodatok č. 1) ako aj za žalovaného (uznania záväzku) výlučne len Ing. Daniel Vilhelm a obchodná spoločnosť žalovaného, resp. jej druhý konateľ o ich existencii nemala vedomosť. Namietol nedostatok vecnej aktívnej legitimácie žalobcu s poukazom na tú skutočnosť, že právny predchodca žalobcu, čo nie je sporné, vložil 15.12.1998 sumu 31.467.000,- Sk (odplatu - základ, z ktorého plynul žalobou uplatňovaný nárok) do základného imania spoločnosti SLOVENSKÝ KNIŽNÝ OBCHOD, a.s., ako nepeňažný vklad. Dňom 15.12.1998 stratil postavenie veriteľa k tejto pohľadávke a prestal mu plynúť nárok na zmluvnú pokutu aj na úroky z omeškania. S postúpenou pohľadávkou prešlo na jej nového nadobúdateľa aj príslušenstvo vrátane zmluvnej pokuty. Vo vyjadrení k žalobe a následne na pojednávaní žalovaný vzniesol námietku premlčania nároku žalobcu. Uviedol, že žalobca odvodzuje nárok na zmluvnú pokutu od Dodatku č. 1 k Zmluve o postúpení pohľadávok z 24.1.1997. Podľa Dodatku č. 1 splatnosť nároku na odplatu nastala 28.2.1997, pričom oneskorenie jej úhrady malo byť sankcionované zmluvnou pokutou 0,05 % denne za každý deň omeškania. Premlčacia lehota na vymáhanie istiny (odplaty) začala plynúť 1.3.1997. Nárok na zmluvnú pokutu a úroky z omeškania sa odvíjajú od splatnosti základnej pohľadávky (odplaty). V čase podania žaloby uplynula už aj maximálna 10 ročná premlčacia lehota. Písomné uznania dlhu z 2.1.2008 a 7.1.1999, ktoré za veriteľa ako aj dlžníka (žalovaného) podpísal Ing. Daniel Vilhelm sú neplatné. Okrem toho na podpisovanie záväzkov nad 200.000,- Sk sa podľa Stanov žalovaného po 11.2.1998 vyžadoval súhlas oboch konateľov spoločnosti, čo v danom prípade splnené nebolo. Súd v rozsudku poukázal na § 387 ods. 1 a 2, § 388 ods. 1, § 391 ods. 1, § 393 ods. 1, § 397, § 398, § 400, § 401, § 407 ods. 1, § 408 ods. 1 Obchodného zákonníka v znení platnom k 7.1.1999. Súd dospel k záveru, že námietka premlčania vznesená žalovaným je dôvodná a je potrebné na ňu prihliadnuť, čo súd v rozsudku aj podrobne zdôvodnil. Žalobca si nárok na súde uplatnil až po uplynutí (subjektívnej) premlčacej lehoty a vzhľadom na námietku premlčania vznesenú žalovaným mu tento nárok nie je možné priznať. Vzhľadom na záver súdu o premlčaní nároku žalobcu súd žalobu zamietol a vecne sa ňou ďalej nezaoberal. O trovách konania v zastavenej časti konania súd rozhodol podľa § 146 ods. 2 prvá veta O.s.p. a o trovách konania v časti, v ktorej súd meritórne rozhodol, bolo rozhodnuté podľa § 142 ods. 1 O.s.p. Proti rozsudku podal žalobca v celom rozsahu odvolanie z dôvodu, že súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil, neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, a na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. Uviedol, že prvostupňový súd pri rozhodnutí o premlčaní žalovaného nároku síce správne vychádzal z ustanovenia § 393 ods. 1 Obchodného zákonníka, avšak nesprávne vec z právneho hľadiska posúdil, pretože uvedené ustanovenie o začiatku plynutia premlčacej doby spojil s dobou splatnosti zmluvnej pokuty a nie s porušením povinnosti. V prejednávanej veci došlo k opakovanému porušeniu povinnosti, pričom nedošlo k splneniu zabezpečenej povinnosti ani k inému spôsobu jej zániku. Vzhľadom na posledné uznanie dlhu dlžníkom zo dňa 7.1.1999 a charakter zmluvnej pokuty narastajúcim spôsobom, povinnosť na zaplatenie zmluvnej pokuty vzniká opakovane a preto podľa žalobcu nemohlo dôjsť k premlčaniu ani práva ani nároku na jej zaplatenie. Žalobca navrhol ako dôkaz Rozsudok NS ČR z 29.10.2002, sp. zn. 29 Odo 847/2001. Žalobca tiež uviedol, že prvostupňový súd v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci ani neskúmal skutkový stav veci ani sa nezaoberal s predloženými dôkazmi, čím poprel právo žalobcu na spravodlivé súdne konanie. Žalobca navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vrátil vec prvostupňovému súdu na ďalšie konanie, pričom vo svojom právnom názore by zaviazal prvostupňový súd k záveru, že nárok žalobcu na zaplatenie zmluvnej pokuty nie je premlčaný. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu navrhol napadnutý rozsudok potvrdiť. Zároveň žiadal náhradu trov odvolacieho konania. Uviedol, že zotrváva na svojich doterajších podaniach a vyjadreniach. Vyjadril nesúhlas s odvolaním žalobcu, žalobca svoje tvrdenia podľa neho neodôvodňuje, ale iba opisuje, a robí tak nepresvedčivo a vadne, pri ignorácii skutočného stavu veci a právnej úpravy. Súd prvého stupňa podľa žalovaného úplne zistil skutkový stav veci, pretože v skúmanej právnej otázke následkom uplynutia času a premlčania sporného nároku žalobcu vykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností. Dokazovanie žalobcom namietaných otázok pre prijatie právneho záveru k otázke premlčania sporného nároku žalobcu nebolo potrebné. Žalobca podľa žalovaného prehliada, že sporný nárok na zmluvnú pokutu právnemu predchodcovi žalobcu vznikal porušením zmluvnej povinnosti žalovaným dennodenne a každým dňom samostatne, iba v čase počnúc dňom 1.3.1997 a končiac dňom 15.12.1998 a rozsah sankčnej platobnej povinnosti žalovaného bol určený stabilizovanou a nemennou čiastkou vo výške 10.289.907,- Sk na zmluvnej pokute 0,05 % denne z titulu nezaplatenia obchodného záväzku - sumy 31.467.605,20 Sk a aj preto nemenná čiastka 10.289.907,- Sk bola predmetom jednostranných úkonov žalovaného - uznania dlhu z 2.1.1998 a 7.1.1999 a ide o zmluvnú pokutu, ktorej výšku žalobca rešpektoval svojou žalobou zo 17.7.2008 a aj čiastočným späťvzatím žaloby zo 17.8.2008. Žalovaný uviedol, že neobstojí názor žalobcu, že v prejednávanej veci došlo k opakovanému porušeniu povinnosti, pričom nedošlo k splneniu zabezpečenej povinnosti ani k inému spôsobu jej zániku. K žalobcom navrhnutému dôkazu - Rozsudku NS ČR z 29.10.2002, sp. zn. 29 Odo 847/2001 žalovaný uviedol, že ide o nezáväzné a na vec sa nehodiace zahraničné rozhodnutie riešiace iné právne vzťahy, ako sú riešené v tomto konaní. Na tento dôkaz navrhol neprihliadať. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací prejednal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia pojednávania v zmysle § 214 ods. 2 O.s.p., pričom termín verejného vyhlásenia rozsudku bol oznámený na úradnej tabuli súdu dňa 17.4.2015 podľa § 156 ods. 3 O.s.p. Po preskúmaní obsahu spisu, oboznámení sa s dôvodmi odvolania žalobcu a s vyjadrením žalovaného k odvolaniu dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné vyhovieť. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje so zisteným skutkovým stavom a právnym posúdením veci prvostupňovým súdom. Súd prvého stupňa sa vo svojom rozsudku vysporiadal so všetkými argumentami žalobcu, správne vyhodnotil vykonané dôkazy a na správnosť dôvodov uvedených v rozsudku odvolací súd, podľa § 219 ods. 2 O.s.p. v celom rozsahu odkazuje. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku a k odvolacím dôvodom žalobcu odvolací súd uvádza nasledovné: Podľa § 393 ods. 1 Obchodného zákonníka pri právach vzniknutých z porušenia povinnosti začína premlčacia doba plynúť dňom, keď bola povinnosť porušená, ak nie je pre premlčanie niektorých týchto práv ustanovená osobitná úprava. K tvrdeniu žalobcu, že súd prvého stupňa začiatok plynutia premlčacej doby spojil s dobou splatnosti zmluvnej pokuty a nie s porušením povinnosti, odvolací súd uvádza, že začiatok plynutia premlčacej doby súd prvého stupňa posúdil správne, keďže nárok na zmluvnú pokutu vzniká z porušenia povinnosti (hlavného záväzku) a dňom porušenia tejto povinnosti vznikol nárok na zmluvnú pokutu. Súd prvého stupňa jasne v rozsudku uviedol, že nárok na zmluvnú pokutu vznikal (a premlčoval sa) za každý deň samostatne tak, ako tento nárok vznikal. K začatiu a plynutiu premlčacej doby dochádzalo každým dňom v každej z jednotlivých denných čiastok, a to počínajúc od 1.3.1997 a následne každým dňom trvania tohto nároku, pričom nárok na zmluvnú pokutu podľa žalobcu trval od 1.3.1997 do 15.12.1998. Žalobca neuviedol žiadny relevantný argument, ktorý by akýmkoľvek spôsobom spochybnil skutočnosti uvádzané súdom prvého stupňa a jeho právne úvahy týkajúce sa premlčania a samotný záver súdu o premlčaní žalovaného nároku. Vzhľadom k uvedenému, odvolací súd napadnutý rozsudok prvostupňového súdu podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p. ako vecne správny potvrdil. Súd prvého stupňa uznesením č. k. 23Cb/142/2010-148 zo dňa 1.10.2013 zamietol návrh žalobcu na prerušenie konania. V odôvodnení súd prvého stupňa uviedol, že na pojednávaní konanom dňa 1.10.2013 žalobca do zápisnice uplatnil procesný návrh na prerušenie konania sp. zn. 23Cb/142/2010, a to do skončenia znaleckého dokazovania - predloženia znaleckého posudku v bližšie neoznačenom trestnom konaní, v ktorom sa na návrh žalovaného znaleckým dokazovaním preskúmava pravosť listín - Dodatok č. 1 zo dňa 28.1.1997 k Zmluve o postúpení pohľadávky z 24.1.1997 a písomných uznaní dlhu z 2.1.1998 a 7.1.1999. Dôvody, pre ktoré považuje návrh na prerušenie konania za opodstatnený neuviedol. Právny zástupca žalovaného s prerušením konania nesúhlasil. Poukázal na skutočnosť, že súd je oprávnený preskúmavať pravosť listín sám a nemusí prihliadať na znalecké dokazovanie vykonávané v trestnom konaní, o ktorom je otázne či je vedené. Súčasne poukázal na rozhodnutie NS SR 2Cob 199/2005, ktoré rieši otázku preskúmavania súkromných listín. Súd prvého stupňa poukázal na to, že prerušenie konania je procesným inštitútom súvisiacim s vedením konania. Kompetencia rozhodnúť o prerušení konania je daná súdu, pričom rozhodovanie môže vychádzať buď z iniciatívy súdu (ak súd sám vzhliadne danosť dôvodov na prerušenie konania) alebo z návrhu účastníka konania. Rozhodujúcim hľadiskom je zásada hospodárnosti konania a objektívna nutnosť (danosť dôvodov) svedčiacich v prospech prerušenia konania. Prerušenie konania predstavuje vo všeobecnosti skôr výnimku ako pravidlo. V prejednávanej veci súd prvého stupňa nevzhliadol opodstatnenosť návrhu žalobcu na prerušenie konania pre neexistenciu dôvodov, pre ktoré by bolo do skončenia znaleckého dokazovania v bližšie neoznačenom trestnom konaní potrebné prerušiť konanie súdu sp. zn. 23Cb/142/2010. Z obsahu súdneho spisu (čl. 121) vyplýva, že na KR PZ BA majú byť vedené dve prípravné konania sp. zn. ČVS: KRB-141/OEK-BA-2010 a ČVS: KRB-153/OEK-BA-2006, v ktorých sa má preverovať pravosť Dodatku č. 1 z 28.1.1997 k Zmluve o postúpení pohľadávky z 24.1.1997 a písomných uznaní dlhu z 2.1.1998 a 7.1.1999. Súd uviedol, že žalobca nepredložil žiadny dôkaz svedčiaci o tom, že tieto konania v čase uplatnenia jeho návrhu na prerušenie konania naďalej prebiehajú, ani že v týchto konaniach prebieha znalecké dokazovanie pravosti vyššie označených listín. Pokiaľ by však takéto dokazovanie aj prebiehalo súd sa stotožnil z argumentáciou PZ žalovaného, že nejde o okolnosť, ktorú si súd nie je oprávnený riešiť sám, a pre ktorú by bolo potrebné konanie prerušiť. Ďalšou podstatnou okolnosťou, ktorá súd viedla k záveru o nedôvodnosti návrhu na prerušenie konania je skutočnosť, že súd sa pred vecným preskúmaním žaloby vysporiadal s námietkou premlčania vznesenou žalovaným, ktorú vzhliadol opodstatnenú a dôvodnú. Otázka pravosti označených listín je podľa súdu podstatná len v prípade vecného preskúmania žaloby, ktorým sa však súd z dôvodu premlčania nároku nezaoberal. Súd uviedol, že za týchto okolností by prerušenie konania do skončenia prípadného znaleckého dokazovania v niektorom z prípravných konaní vedených na OR PZ BA bolo nie len nehospodárne ale aj neúčelné a neopodstatnené. Proti uzneseniu podal žalobca odvolanie z dôvodu, že prvostupňový súd vec nesprávne právne posúdil. Uviedol, že dôvodom prvostupňového súdu na zamietnutie návrhu sa stalo jeho vlastné rozhodnutie o vysporiadaní sa s námietkou premlčania vznesenou žalovaným. O rozhodnutí súdu stotožniť sa s návrhom žalovaného o premlčaní nároku žalobcu pri vznesení návrhu na prerušenie konania žalobca nevedel. Žalobca poukázal na to, že predmetné trestné konanie, ktoré je vedené v súvislosti s predmetom žaloby, má priamy vplyv na výsledok prejednávanej veci. Tiež uviedol, že nemohol objektívne zabezpečiť dôkaz o prebiehajúcom trestnom konaní a o znaleckom dokazovaní, a naviac, podľa neho ich zabezpečenie spadá plne do kompetencie súdu. Žalobca navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil a vrátil vec prvostupňovému súdu na ďalšie konanie s tým, aby prvostupňový súd zabezpečil potrebné dôkazy na prerušenie konania od Krajského riaditeľstva PZ v Bratislave. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu navrhol napadnuté uznesenie potvrdiť. Uviedol, že žalobca odvolanie odôvodňuje vadami pri právnom posúdení veci, avšak nepoukazuje na žiadne konkrétne vady právnych názorov súdu prvého stupňa. Žalovaný uviedol, že neexistuje právna norma, ktorá by ukladala súdu, aby účastníkovi konania pred prijatím rozhodnutia vo veci poskytol poučenie o obsahu rozhodnutia. Poukázal tiež na to, že nejasné a nepreukázané tvrdenie žalobcu o tom, že na Krajskom riaditeľstve PZ v Bratislave prebieha trestné konanie, ktorého predmetom by malo byť aj znalecké dokazovanie pravosti listín oprávňujúcich žalobcu na zaplatenie zmluvnej pokuty, zjavne nie je dôvodom prerušenia konania podľa § 109 O.s.p. Tiež uviedol, že súd prvého stupňa už v priebehu konania a aj v odôvodnení rozsudku oznámil, že sa nebude zaoberať otázkou pravosti listinných dôkazov predložených žalobcom. Žalovaný konštatoval, že nemá žiadne informácie o predmetnom vyšetrovaní a znaleckom dokazovaní. Žalovaný uviedol, že napadnuté uznesenie plne zodpovedá právnej úprave O.s.p., je jednoznačné a odôvodnenie uznesením prijatých právnych záverov zohľadňuje všetky zákonné hľadiská. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací prejednal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia pojednávania v zmysle § 214 ods. 2 O.s.p. a po preskúmaní obsahu spisu, oboznámení sa s dôvodmi odvolania žalobcu a s vyjadrením žalovaného k odvolaniu dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné vyhovieť. Odôvodnenie napadnutého uznesenia považuje odvolací súd za relevantné, dostatočne presvedčivé, a v plnom rozsahu naň odkazuje. Súd prvého stupňa sa v uznesení vysporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutkovými a právnymi otázkami. Naviac vo veci bolo vydané meritórne rozhodnutie, ktoré je zároveň týmto rozsudkom odvolacieho súdu potvrdené. Odvolací súd sa teda stotožnil s rozhodnutím súdu prvého stupňa vo veci samej, a teda dôvod, pre ktorý sa navrhovalo prerušenie konania, je bezpredmetný, keďže z dôvodu premlčania nároku súd žalobu vecne nepreskúmaval a otázka pravosti predmetných listín je preto nepodstatná. Odvolací súd preto napadnuté uznesenie podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p. ako vecne správne potvrdil. Súd prvého stupňa uznesením č. k. 23Cb/142/2010-157 zo dňa 4.12.2013 uložil žalobcovi povinnosť zaplatiť súdny poplatok za odvolanie vo výške 199,- eur podľa položky č. 1 písm. a) sadzobníka súdnych poplatkov. Proti uzneseniu podal žalobca odvolanie z dôvodu, že sa nachádza v dlhodobej platobnej neschopnosti a nedisponuje žiadnymi finančnými ani inými majetkovými hodnotami. Ako dôkaz priložil vyplnené tlačivo pre dokladovanie pomerov účastníka konania. Žalobca navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil a oslobodil ho od platenia súdnych poplatkov. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací prejednal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia pojednávania v zmysle § 214 ods. 2 O.s.p. a po preskúmaní obsahu spisu dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné vyhovieť. Podľa položky 1 písm. a) Sadzobníka súdnych poplatkov a poznámky č. 3 k uvedenej položke zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v platnom znení, poplatky podľa rovnakej sadzby sa platia i v odvolacom konaní vo veci samej, pričom výška poplatku je 6 % z ceny (z úhrady) predmetu konania alebo z hodnoty predmetu sporu. Odvolací súd považuje rozhodnutie súdu prvého stupňa za vecne správne. Podaním odvolania vznikla žalobcovi povinnosť zaplatiť súdny poplatok za odvolanie v zmysle zákona o súdnych poplatkoch, a tiež výška súdneho poplatku bola určená správne. Žalobca síce zároveň požiadal o oslobodenie od súdneho poplatku, o čom ale rozhodol súd prvého stupňa tak, že žalobcovi oslobodenie od súdneho poplatku za odvolanie nepriznal, pričom toto rozhodnutie bolo zároveň potvrdené týmto rozhodnutím odvolacieho súdu. Odvolací súd preto napadnuté uznesenie podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p. ako vecne správne potvrdil. Súd prvého stupňa uznesením č. k. 23Cb/142/2010-165 zo dňa 9.1.2014 nepriznal žalobcovi oslobodenie od súdneho poplatku za odvolanie. V odôvodnení súd prvého stupňa uviedol, že v danom prípade je potrebné prihliadať na osobitné postavenie žalobcu ako právnickej osoby, t.j. podnikateľa v zmysle Obchodného zákonníka. Podnikanie je treba chápať ako činnosť, pri ktorej podnikateľ podstupuje riziko, že jeho konanie môže viesť k zisku alebo i k strate. Ak žalobca vstupuje do obchodno-právnych vzťahov, musí rátať i s určitým rizikom, ktoré so sebou výkon podnikateľskej činnosti prináša, a ktoré môže viesť až do straty. Okolnosti, že podnikateľ nie je pri svojej podnikateľskej činnosti úspešný a nedosahuje zisk, alebo že sa v dôsledku neúspešného podnikania ocitol v nepriaznivej finančnej situácií, nemôžu byť podľa súdu dôvodmi pre oslobodenie od súdnych poplatkov. Dôsledky podnikateľskej činnosti nie je možné prenášať na štát vo forme zbavenia podnikateľa povinnosti platiť súdne poplatky. Takýmto postupom by boli neúspešní podnikatelia zvýhodňovaní voči podnikateľom úspešným. Pomery žalobcu ako právnickej osoby by odôvodňovali oslobodenie od súdnych poplatkov, pokiaľ by sa dostal do ťaživej finančnej situácie z dôvodov, ktoré by neboli v príčinnej súvislosti s jeho podnikaním, napr. z dôvodu vyššej moci (viď uznesenie Najvyššieho súdu SR zo 17.5.2012, sp.zn. 8Sžf/48/2011). Pri rozhodovaní o oslobodení žalobcu ako právnickej osoby od súdnych poplatkov teda súd prvého stupňa vzal do úvahy tú skutočnosť, že žalobca má ako podnikateľ znášať riziko spojené so svojimi podnikateľskými rozhodnutiami, ako podnikateľ je povinný postupovať s odbornou starostlivosťou, a bez existencie objektívne nepriaznivých okolností nie je dôvodné, aby negatívne dôsledky podnikateľových rozhodnutí znášal štát vo forme oslobodenia od poplatkovej povinnosti. Žalobca podľa súdu nijakým spôsobom nepreukázal, že by sa do nepriaznivej finančnej situácie dostal z dôvodov, ktoré by neboli v príčinnej súvislosti s jeho podnikaním. Z tohto dôvodu mal súd za to, že nie sú splnené podmienky pre oslobodenie od súdnych poplatkov v zmysle § 138 ods. 1 O.s.p. Proti uzneseniu podal žalobca odvolanie z dôvodu, že súd vec nesprávne právne posúdil. Má za to, že jeho nepriaznivá finančná situácia zdokladovaná vyplneným tlačivom na preukázanie svojich majetkových pomerov je spôsobená aj dôvodmi, ktoré nesúvisia s podnikaním. Ide o rozsiahle finančné výdavky, ktoré musel žalobca uhradiť Okresnému súdu Bratislava II v súvislosti s asi 18 súdnymi konaniami vedenými proti osobám vystupujúcim ako štatutárni zástupcovia iných účastníkov konania - právnických osôb. Tieto výdavky boli príčinou podnikateľskej stagnácie a pasivity žalobcu. Žalobca má za to, že dostatočne preukázal dôvody zakladajúce opodstatnenosť oslobodenia od súdnych poplatkov a súčasne preukázal, že nejde o svojvoľné alebo zrejme bezúspešné uplatňovanie alebo bránenie práva. Žalobca navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil a priznal mu oslobodenie od súdneho poplatku za odvolanie. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací prejednal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia pojednávania v zmysle § 214 ods. 2 O.s.p. a po preskúmaní obsahu spisu dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné vyhovieť. Podľa § 138 ods. 1 O.s.p. na návrh môže súd priznať účastníkovi celkom alebo sčasti oslobodenie od súdnych poplatkov, ak to pomery účastníka odôvodňujú a ak nejde o svojvoľné alebo zrejme bezúspešné uplatňovanie alebo bránenie práva. Ak nerozhodne súd inak, vzťahuje sa oslobodenie na celé konanie a má i spätnú účinnosť; poplatky zaplatené pred rozhodnutím o oslobodení sa však nevracajú. Podľa § 138 ods. 2 O.s.p. v návrhu musia byť pomery účastníka dokladované a) vyplneným tlačivom, ktorého vzor uverejní ministerstvo spravodlivosti na svojom webovom sídle, alebo b) rozhodnutím o hmotnej núdzi podľa osobitných predpisov. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje so zisteným skutkovým stavom a právnym posúdením veci prvostupňovým súdom. Odôvodnenie napadnutého uznesenia považuje odvolací súd za relevantné, dostatočne presvedčivé, a v plnom rozsahu naň odkazuje. Žalobca v podanom odvolaní neuviedol žiadny relevantný argument, ktorý by spochybnil správnosť napadnutého uznesenia. Argumenty žalobcu o rozsiahlych finančných výdavkoch, ktoré musel uhradiť Okresnému súdu Bratislava II v súvislosti so súdnymi konaniami a ktoré boli príčinou podnikateľskej stagnácie a pasivity žalobcu, absolútne neobstoja. Výdavky v iných súdnych konaniach nemôžu odôvodňovať oslobodenie od súdnych poplatkov v tomto súdnom konaní. Ak je žalobca ako obchodná spoločnosť - podnikateľský subjekt účastníkom iných súdnych konaní, jeho účasť v týchto konaniach musí súvisieť s jeho podnikateľskou činnosťou, a teda aj výdavky na tieto súdne konania súvisia s jeho podnikaním. Odvolací súd preto napadnuté uznesenie podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p. ako vecne správne potvrdil. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodoval podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p. a § 151 ods. 1 a 2 O.s.p., keďže žalovaný mal v odvolacom konaní plný úspech, a preto by mu patrila náhrada trov odvolacieho konania, avšak žalovaný si v lehote podľa § 151 ods. 1 O.s.p. trovy nevyčíslil, pričom okrem trov právneho zastúpenia mu iné trovy zo spisu nevyplývajú, a z tohto dôvodu mu odvolací súd v súlade s § 151 ods. 2 O.s.p. náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. Uvedený rozsudok je výsledkom hlasovania odvolacieho senátu v pomere hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.