Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 8Co/564/2013 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1208221451 Dátum vydania rozhodnutia: 24. 03. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Vlčková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1208221451.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Vlčkovej a členov senátu JUDr. Moniky Holickej a JUDr. Ondreja Krajča v právnej veci navrhovateľov v 1.rade: : L. V., U.. XX.XX.XXXX, R. A. X, R., v 2.rade: Y. V., U.. XX.XX.XXXX, R. A. X, R., zastúpených JUDr. Miloslavom Krausom, advokátom a konateľom : KRAUS & PARTNERS, s.r.o., so sídlom Jasovská 23, Bratislava, proti odporkyni : N. V., R. Z. X.G. XX/A, R., zastúpenej JUDr. Petrom Jesenským, advokátom so sídlom Drotárska cesta 35, Bratislava, o určenie, že vlastníkom pozemku sú navrhovatelia, na odvolanie navrhovateľov proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II zo dňa 18.marca 2013, č. k. 14C/247/2008-318, jednohlasne takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e. Odporkyni náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom zamietol súd prvého stupňa návrh navrhovateľov; ktorým sa domáhali od odporkyne vrátenia daru určením, že sú vlastníkmi pozemku v spoluvlastníckom podiele o jednej polovice k nehnuteľnostiam zapísaným na liste vlastníctva č. XXXX vedeného Katastrálnym úradom v R., Správou katastra pre Hlavné mesto SR Bratislavu, L. Ú. D. R., ako pozemky parc. č. XXXX/X, druh pozemku záhrady o výmere 432 m2, parc. č. XXXX/X, druh zastavané plochy a nádvoria o výmere 198 m2 a parc. č. XXXX/X, druh zastavané plochy a nádvoria vo výmere 72 m2. Skutkový stav zistený výsledkami vykonaného dokazovania po právnej stránke posúdil podľa § 628 ods. 1, § 630 Občianskeho zákonníka a dospel k záveru, že návrh navrhovateľov nie je dôvodný. S poukazom na obsah darovacej zmluvy zo dňa 6.10.2003, výpoveď odporkyne a navrhovateľa v 1.rade, výpovede svedkov, obsah spisu sp.zn. 11C 46/2008, trestné oznámenia podané odporkyňou dňa 26. 2. 2008 a dňa 4. 4. 2008, dospel k záveru, že v konaní nebolo preukázané, že by odporkyňa hrubo porušila dobré mravy spôsobom zakladajúcim jej povinnosť vrátiť navrhovateľom predmet daru. Uviedol, že bývalý manžel navrhovateľky neuviedol ani vo svojej výpovedi v rozvodovom konaní to, že by sa mala odporkyňa k nemu nedôstojne správať, žiaden zo svedkov vo svojej výpovedi nepoukázal na nedôstojné a agresívne správanie sa odporkyne voči jej bývalému manželovi, a naopak, listinné dôkazy založené v spise preukazujú hrubé správanie sa bývalého manžela voči odporkyni. Poukázal na to, že samotná odporkyňa, aby predišla hádke a stresovým situáciám, opustila v roku 2008 spoločnú domácnosť a odišla aj s dcérou bývať do podnájmu. Napokon poznamenal, že svedkyňa C. G. ako i sestra odporkyne, vo svojich výpovediach potvrdili, že aj keď už odporkyňa spolu s bývalým manželom spolu nežili, keď mal tento úraz, odporkyňa s ním chodila po lekároch. O náhrade trov konania odporkyne rozhodol v zmysle § 151 ods. 2 O.s.p.. Proti tomuto rozsudku podali v zákonom stanovenej lehote odvolanie navrhovatelia, domáhajúc sa jeho zmeny tak, aby bolo ich návrhu vyhovené, alternatívne jeho zrušenia a vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, dôvodiac tým, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a vec nesprávne právne posúdil. Namietali, že súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozsudku tendenčne upravil skutkový stav tak, aby bolo možné vydať rozhodnutie v ich neprospech. Vytýkali súdu prvého stupňa, že neoveril účelové výpovede odporkyne a jej dcéry a bezdôvodne sa k nim pri rozhodovaní vo veci priklonil. Pokiaľ ide o svedectvo priateľky odporkyne, poukázali na to, že táto uvádzala dôkazy, o ktorých sa údajne dozvedela od odporkyne, ale jej svedecká výpoveď vôbec neriešila vzťah medzi navrhovateľmi ako darcami a odporkyňou ako obdarovanou, rovnako, ako v prípade svedectva Y. V.. Uvedené svedectvá riešili vzťahy týkajúce sa manželstva odporkyne s ich otcom, ktorý nebol v procesnej pozícii navrhovateľa, ale v pozícii svedka. Vytýkali súdu prvého stupňa, že sa nezaoberal tou skutočnosťou, že odporkyňa po uplynutí troch rokov zobrala späť na súde svoj návrh na začatie konania o vyporiadanie BSM. Pri rozhodovaní tiež nebola vzatá do úvahy skutočnosť, že odporkyňa bola podnikateľkou, samostatne zárobková osoba, mala teda samostatný finančný príjem, čo však nekorešpondovalo s výpoveďou jej dcéry. Vytýkali súdu prvého stupňa, že neriešil skutočnosť, že ich otec doposiaľ spláca hypotekárny úver na údajne spoločne postavený dom a odporkyňa vôbec neprispieva. V kontexte uvedeného poznamenali, že keby bola pôžička vyrovnaná, ich otec mohol vyrovnať svoju podlžnosť voči ním. Dodali, že odporkyňa nemá záujem na vyrovnaní pôžičky, má záujem len na získaní majetku na ich úkor. Poukazovali na to, že skutočnosť, že ich otec týral odporkyňu, nebola preukázaná. Vytýkali súdu prvého stupňa, že neriešil záležitosti týkajúce sa podania trestného oznámenia ich otca na hrubé konanie odporkyne, ktoré je doposiaľ v riešení polície a nevysporiadal sa s tým, že ani jedno z podaných trestných oznámení odporkyne na polícii nebolo vyhodnotené ako oprávnené. Rovnako nebolo vyhodnotené to, že im odporkyňa zakazovala vstup na pozemok, ktorý bol predmetom daru, ako aj vstup do postavenej nehnuteľnosti s tým, že ona je vlastníkom všetkého a že sa postará, aby to tak zostalo. Namietali, že súd prvého stupňa porušil ich ústavné práva na spravodlivý súdny proces. Odporkyňa vo svojom vyjadrení k odvolaniu navrhovateľov poukázala na jej vzťah s bývalým manželom - otcom navrhovateľov a zotrvala na svojej argumentácii, že žiadnym spôsobom neporušila dobré mravy. S poukazom na výsledky vykonaného dokazovania navrhla rozsudok súdu prvého stupňa potvrdiť a priznať náhradu trov konania. Odvolací súd preskúmal vec v celom rozsahu a v medziach dôvodov podaného odvolania, ktorými je viazaný ( § 212 ods. 1 O.s.p.), vrátane konania, ktoré mu predchádzalo, bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( § 214 ods.2 O.s.p. v spojení s § 156 ods. 3 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľov nie je dôvodné. Odvolací súd nepovažoval za potrebné vyjadrenie odporkyne k podanému odvolaniu doručovať navrhovateľom na zaujatie stanoviska, nakoľko toto vyjadrenie nemalo podstatný význam pre konečné rozhodnutie v danej veci a ani zásadný a rozhodujúci vplyv na výsledok sporu. Vo vyjadrení odporkyne neboli predostreté žiadne také argumenty, pre ktoré by ho bolo potrebné predložiť ku konfrontácii protistrane a na ktoré by táto nebola mohla reagovať už v prvostupňovom konaní ( nález Ústavného súdu SR sp.zn. III. ÚS 402/08 zo 17.marca 2009). V preskúmavanej veci súd prvého stupňa vykonal, v rozsahu dôkazných návrhov účastníkov konania, náležité dokazovanie na zistenie rozhodujúcich skutočností dôležitých pre posúdenie existencie predpokladov pre vznik navrhovateľmi uplatňovaného nároku na vrátenie daru ( § 120 ods. 1,4 O.s.p.), zhodnotením výsledkov vykonaného dokazovania v súlade so zásadami vyplývajúcimi z § 132 O.s.p. dospel k správnemu skutkovému záveru, že zo strany odporkyne nedošlo k správaniu hrubo porušujúcemu dobré mravy, a na tomto základe následne vyvodil aj správny právny záver, že navrhovateľom nevznikol v zmysle § 630 Občianskeho zákonníka nárok na vrátenie daru a svoje dôvody vedúce k zamietnutiu návrhu aj riadne v súlade s požiadavkami vyplývajúcimi z 157 ods. 2 O.s.p. odôvodnil. Obsah odvolania navrhovateľov nie je spôsobilý spochybniť správnosť záverov súdu prvého stupňa z hľadiska odvolacích dôvodov nimi uplatnených podľa § 205 ods. 2, písm.d/, f/ O.s.p., pričom ani v odvolacom konaní neboli zistené také nové rozhodujúce skutočnosti alebo dôkazy, ktorý by mali za následok zmenu skutkového stavu alebo by spochybňovali správnosť právnych záverov, na ktorých súd prvého stupňa založil svoje rozhodnutie. V odvolacom konaní nevyšlo najavo, že by konanie, ktoré predchádzalo vydaniu napadnutého rozhodnutia, trpelo takou vadou, ktorá by mala za následok vecnú nesprávnosť rozhodnutia (§ 212 ods. 3 O.s.p.). Podľa § 630 Občianskeho zákonníka, darca sa môže domáhať vrátenia daru, ak sa obdarovaný správa k nemu alebo členom jeho rodiny tak, že tým hrubo porušuje dobré mravy. Podľa ustálenej súdnej praxe, k zániku darovacieho vzťahu dochádza na základe dvoch po sebe nasledujúcich právnych skutočnostiach, a to hrubého porušenia dobrých mravov správaním sa obdarovaného voči darcovi alebo členom jeho rodiny a jednostranného právneho úkonu darcu adresovaného obdarovanému. Dobré mravy ( boni mores) patria k zásadám subjektívneho práva a bývajú používané ako kritérium obmedzujúce subjektívne práva v ich obsahu alebo obmedzujúce výkon subjektívnych práv. Dobré mravy, hoci sú zákonným pojmom, a teda majú normotvornú funkciu, nie sú však zákonom definované; ich obsah spočíva vo všeobecne platných normách morálky, pri ktorých je daný všeobecný záujem ich rešpektovania. Nie každé negatívne správanie sa obdarovaného voči darcovi zakladá právo na vrátenie daru. Predpokladom vrátenia daru je len také negatívne správanie sa obdarovaného, ktoré vzhľadom na všetky významné okolnosti konkrétneho prípadu možno hodnotiť ako hrubé porušenie dobrých mravov ; môže ísť o porušenie dosahujúce značnú intenzitu alebo o porušovanie sústavné, ktoré svojím trvaním, priebehom, váhou a pôsobením nadobudlo povahu hrubého porušenia; preto akékoľvek nevhodné správanie sa obdarovaného, prostá nevďačnosť a ani menej závažné porušenie dobrých mravov, nezakladá darcovi právo domáhať sa vrátenia daru. Zároveň sa musí toto negatívne správanie prejavovať objektívne, nepostačuje iba subjektívny pocit a úsudok darcu. Z konštantnej judikatúry tiež vyplýva, že pri hodnotení správania sa obdarovaného treba vziať do úvahy a hodnotiť i správanie sa samotného darcu v tom zmysle, či práve správanie sa darcu nie je príčinou nevhodného správania sa obdarovaného voči nemu (princíp vzájomnosti); ide o prípady, kedy je správanie obdarovaného vyvolané, resp. vyprovokované, správaním samotného darcu. V takomto prípade by nevhodná reakcia obdarovaného nezakladala hrubé porušenie dobrých mravov, nakoľko ide len o spoločensky nežiaducu vzájomnú komunikáciu medzi darcom a obdarovaným a k hrubému porušeniu dobrých mravov zo strany obdarovaného nemôže dôjsť v prípade, ak jeho správanie nebolo v zjavnom nepomere k správaniu sa samotného darcu. V sporoch o vrátenie daru je taktiež potrebné rozlišovať medzi porušením právnej povinnosti, t.j. povinnosti vyplývajúcej zo zmluvy, zo zákona alebo z inej právnej skutočnosti, a správaním hrubo porušujúcim dobré mravy, pod ktorým možno rozumieť pravidlá morálneho charakteru všeobecne platné v demokratickej spoločnosti, v ktorej sa uplatňuje a presadzuje vzájomná slušnosť, ohľaduplnosť, tolerancia a vzájomné rešpektovanie. Z uvedeného vyplýva, že účelom ustanovenia § 630 Obč. zák. nie je postihnúť porušenie právnych povinností, ktorých splnenia, resp. nárokov zo zodpovednosti za ich nesplnenie, sa možno domáhať inými prostriedkami právnej ochrany, ale umožniť vyvodenie zodpovednosti za porušenie morálnych pravidiel správania, ako súhrnu určitých etických a kultúrnych noriem v spoločnosti všeobecne uznávaných ; vrátenie daru je preto určitou sankciou obdarovaného za jeho správanie sa voči darcovi spôsobom hrubo porušujúcim tieto morálne pravidlá. Od obdarovaného by však nebolo možné spravodlivo požadovať, aby znášal sankciu za správanie iných osôb voči darcovi, za ktoré sám nezodpovedá; obdarovaný však nie je zbavený zodpovednosti za vlastné správanie, ktorým schvaľuje alebo podporuje správanie iných osôb, prípadne aj jemu blízkych, hrubo porušujúce dobré mravy voči darcovi. Navrhovatelia vo svojom odvolaní namietali skutkové a právne závery súdu prvého stupňa, čím založili odvolanie na dôvodoch uvedených v § 205 ods. 2 písm. d/, a písm.f/ O.s.p., spočívajúcich v tom, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Dokazovanie je časťou občianskeho súdneho konania, v ktorej si súd vytvára poznatky potrebné na rozhodnutie vo veci. Hodnotenie dôkazov je myšlienková činnosť súdu, v rámci ktorej vykonaným dôkazom prisudzuje určitú hodnotu. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi, ako má dôkazy hodnotiť; uplatňuje sa zásada voľného hodnotenia dôkazov; iba výnimočne zákon súdu ukladá určité obmedzenie pri hodnotení dôkazov ( § 133, § 134, § 135 O.s.p.). Pri hodnotení dôkazu z hľadiska jeho závažnosti ( dôležitosti) súd posudzuje, či je dôkaz významný na preukazovanie takých skutkových zistení, ktoré sú potrebné pre rozhodnutie, pri hodnotení dôkazov z hľadiska ich zákonnosti súd skúma, či bol dôkaz vykonaný zákonu zodpovedajúcim spôsobom a napokon z hľadiska jeho pravdivosti, teda či dôkaz preukazuje skutočnosti z neho vyplývajúce, hodnotí dôkaz na základe jeho vierohodnosti. Vierohodnosť určitého poznatku získaného vykonaním konkrétneho dôkazu, a teda aj jeho význam z hľadiska dôkazu pravdivosti či nepravdivosti skutkových tvrdení, súd hodnotí jednak samostatne, jednak v porovnaní s poznatkami získanými vykonaním všetkých zostávajúcich dôkazov. V prvom prípade ide o posúdenie vierohodnosti poznatku z hľadiska druhu dôkazného prostriedku a spôsobu, akým sa podľa zákona dôkaz vykonáva. Tak napr. pri svedeckej výpovedi súd hodnotí najprv všeobecne vierohodnosť výpovede s prihliadnutím na to, aký má svedok vzťah k účastníkom a k prejednávanej veci a aká je jeho rozumová a duševná úroveň, a ďalej prihliada na okolnosti, ktoré sprevádzali jeho vnímanie určitých udalostí, na spôsob akým ich reprodukuje, na celkové správanie sa pri výpovedi a pod. Poznatky, ktoré získa týmto hodnotením obsahu svedeckej výpovede, potom súd porovná s poznatkami, ktoré získal na základe hodnotenia ostatných dôkazov, a uváži, do akej miery sú tieto poznatky súladné či protichodné, vzájomne sa doplňujúce a pod. Výsledkom celkového hodnotenia dôkazných prostriedkov je záver o pravdivosti tvrdených skutočností, ktorý je podkladom pre záver o tom, či a do akej miery účastník splnil svoju povinnosť preukázať skutkové tvrdenia. Také hodnotenie dôkazov, ktoré vyznie v záver, že pravdivosť skutkových tvrdení nemožno potvrdiť ani vylúčiť, povedie k tomu, že rozhodnutie súdu vyznie nepriaznivo pre účastníka, ktorého pravdivosť tvrdení mala byť preukázaná. V danej veci súd prvého stupňa správne zameral svoje dokazovanie na zisťovanie všetkých podstatných skutočností, ktoré boli významné z hľadiska hmotnoprávneho posúdenia veci, keď zisťoval, či sa odporkyňa dopustila takého správania voči navrhovateľom, ako darcom, či k ich otcovi, ako členovi rodiny, ktoré by dosahovalo intenzitu hrubého porušenia dobrých mravov. Jeho skutkové zistenia majú oporu vo vykonanom dokazovaní, keď vzal do úvahy všetky skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov a z prednesov účastníkov či z obsahu spisu vyplynuli a aj inak vyšli v priebehu konania najavo, prihliadol na rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, následne tieto správne vyhodnotil z hľadiska ich dôležitosti a vierohodnosti a dospel tak k správnym skutkovým záverom. Odvolací súd nezistil, že by súd prvého stupňa považoval za zistené niečo, čo sa v spise nenachádzalo, resp. že by opomenul niečo podstatné, čo z obsahu spisu vyplývalo, alebo že by v jeho úvahách existovali logické rozpory. Len odlišný názor navrhovateľov na hodnotenie vierohodnosti svedeckých výpovedí, nie je, s ohľadom na zásadu voľného hodnotenia dôkazov, spôsobilý spochybniť správnosť skutkových záverov súdu prvého stupňa. Zo žiadneho ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku totiž nevyplýva, akú výpovednú, resp. dôkaznú hodnotu má súd tomu ktorému vykonávanému dôkazu priradiť, keďže pri hodnotení dôkazov je súd zásadne slobodný. V hodnotiacej činnosti je súd obmedzený iba vnútorným presvedčením a hodnotiaci záver je povinný stručne a jasne odôvodniť tak, ako to vyplýva z ust. § 157 ods. 2 O.s.p.. V preskúmavanej veci bolo povinnosťou navrhovateľov v konaní uviesť konkrétne skutočnosti, z ktorých vyvodzovali, že odporkyňa svojím správaním voči ním, či členom ich rodiny - ich otcovi, hrubo porušuje dobré mravy. V tejto súvislosti je potrebné poukázať na to, že navrhovatelia v návrhu na začatie konania uviedli, že konaním odporujúcim dobrým mravom zo strany odporkyne malo byť jej správanie voči ich otcovi, ktorý bol v tom čase jej manželom, spočívajúce v tom, že po nadobudnutí spoluvlastníckeho práva k nehnuteľnostiam prestala o ich otca javiť akýkoľvek záujem a že účelom jej konania bolo len získanie majetkových hodnôt; okrem toho sa odporkyňa mala dopúšťať viacerých verbálnych útokov voči ich otcovi aj voči ním samotným. V písomnom podaní zo dňa 12.2.2013 navrhovatelia uviedli, že odporkyňa sa mala dopustiť hrubého porušenia dobrých mravov voči ich otcovi tým, že na neho podala dve trestné oznámenia, ktoré sa nezakladali na pravde, ako nedôvodné boli odmietnuté a tým odporkyňa poškodila dobré meno a povesť ich otca, takéto konanie považovali za hrubo urážajúce voči ich otcovi, ako aj voči ním samotným; navyše zo strany odporkyne bolo jej manželstvo s ich otcom zamerané na získanie majetkového prospechu a hrubo urážlivého konania sa dopustila aj tým, že o ich otcovi rozširovala nepravdy ( ako sa stretáva s prostitútkami). Odvolací súd poukazuje na to, že navrhovatelia počas celého konania nedokázali presvedčivo, jasne a jednoznačne vymedziť konkrétne konanie odporkyne vo vzťahu k ich otcovi, ktorým mala byť naplnená intenzita hrubého porušenia dobrých mravov, a v akej časovej súvislosti malo k takémuto konaniu dôjsť, ich tvrdenia tak zostali len vo všeobecnej rovine, a tieto svoje tvrdenia v priebehu konania prispôsobovali vykonanému dokazovaniu. Ani zo svedeckej výpovede B.. L. V., otca navrhovateľov, nevyplynulo okrem narušenia vzájomných vzťahov s odporkyňou, ktoré vyústilo do rozvodu ich manželstva, žiadne také konanie odporkyne, ktoré by predstavovalo porušenie dobrých mravov, a už vôbec nie zákonom predpokladanej intenzity. Len nedodržanie dohody zo strany odporkyne uzatvorenej s otcom navrhovateľov ohľadne vysporiadania ich zrušeného bezpodielového spoluvlastníctva, nezodpovedá zákonnej dikcii a nenapĺňa skutkovú podstatu vymedzenú hypotézou právnej normy. Navyše zo svedeckej výpovede otca navrhovateľov vyplýva, že tento videl negatívne správanie odporkyne v tom, že poškodila finančné práva a finančné záujmy navrhovateľov; na rozdiel od navrhovateľov, ktorí argumentovali negatívnym správaním odporkyne k ich otcovi. Svedkyňa G. M., sestra otca navrhovateľov, sa nemohla k jeho manželskému spolužitiu s odporkyňou vierohodne vyjadriť vzhľadom na to, že sa veľmi nenavštevovali; z jej výpovede totiž vyplynulo, že boli u nich v pôvodnom, aj v novopostavenom, dome 3-4x. Rovnako svedkyňa Y. R., ktorá sa s nimi stretla párkrát ( nie často), sa nemohla k ich vzájomným vzťahom objektívne vyjadriť. Žiadne relevantné skutočnosti napokon nevyplynuli ani z výpovede navrhovateľa v 1.rade. Pokiaľ navrhovatelia namietali, že výpovede svedkov sa týkali vzťahu odporkyne k ich otcovi, ktorý nebol v procesnom postavení účastníka konania, odvolací súd poznamenáva, že samotní navrhovatelia tvrdili, že správanie odporkyne práve voči ich otcovi ( v tom čase jej manželovi), zakladá hrubé porušenie dobrých mravov, a preto bolo v konaní potrebné primárne zisťovať vzťah odporkyne k ich otcovi, a vzťah navrhovateľov k odporkyni nebol v tomto konaní smerodajný, keďže tento mal byť len okrajovo dotknutý ( narušený) práve vzťahom odporkyne k ich otcovi a navrhovatelia neuvádzali počas konania žiadne také významné skutočnosti, z ktorých by vyplývalo, že by sa odporkyňa mala správať práve voči ním ( ako darcom) spôsobom hrubo porušujúcim dobré mravy. Pokiaľ navrhovatelia poukazovali na majetkové záujmy odporkyne, odvolací súd dodáva, že z priebehu rozvodového konania vyplynulo, že dôvodom narušenia vzájomných vzťahov boli aj konflikty týkajúce sa financií, ale taká skutočnosť, že si odporkyňa riešila svoje majetkové záujmy na úkor navrhovateľov či ich otca, nebola v tomto, a ani v rozvodovom, konaní, ničím podložená. Majetkové machinácie zo strany odporkyne nemožno vyvodiť ani zo skutočnosti, že odporkyňa po troch rokoch zobrala späť návrh na vyporiadanie BSM. Navrhovatelia v konaní netvrdili a ani ničím nepodložili, že by dôvodom ich požiadavky na vrátenie daru malo byť správanie odporkyne spočívajúce v nevpustení ich na darované nehnuteľnosti či do postaveného domu. Trestné oznámenia podané zo strany odporkyne na otca navrhovateľov boli len prejavom zvýšenej intenzity narušenia ich vzájomných vzťahov v súvislosti s rozvodom manželstva a vysporiadaním ich spoločného majetku, a z toho vyplývajúcej narušenej vzájomnej komunikácie. Hoci boli tieto podnety ako nedôvodné odmietnuté, nemožno vyhodnotiť reakciu odporkyne v podobe trestných podaní, tak, že by bola v zjavne hrubom nepomere so správaním sa jej bývalého manžela a rovnako nemožno vyvodiť záver, že by boli svojvoľné v tom smere, že by svedčali jej úmyslu privodiť bývalému manželovi trestné stíhanie v snahe dosiahnuť výhodnejšiu pozíciu v rozvodovom konaní či pri majetkovom vysporiadaní. Tvrdenia navrhovateľov o verbálnych útokoch odporkyne na bývalého manžela v snahe poškodiť jeho dobré meno neboli v konaní ničím podložené. Za dôkaznej situácie, keď navrhovatelia neuniesli nielen bremeno tvrdenia, ale ani dôkazné bremeno, nemali ani výpovede svedkov L. C., C. G. Č. Y. V., žiadnu dôkaznú hodnotu, a preto navrhovatelia nedôvodne vytýkajú súdu prvého stupňa, že tieto neobjektívne vyhodnotil, keď sa k nim nekriticky priklonil. Návrh navrhovateľov bol správne zamietnutý pre nedostatok nimi produkovaných dôkazov spôsobilých hodnoverne preukázať existenciu zákonných dôvodov pre vrátenie daru. Až v prípade, že by na základe navrhovateľmi produkovaných dôkazov bolo preukázané relevantné správanie odporkyne, bolo by možné ich dôkaznú silu posúdiť v kontexte dôkazov produkovaných odporkyňou, v tom smere, či tieto jej dôkazy sú spôsobilé vyvrátiť či oslabiť ich výpovednú hodnotu. Na navrhovateľmi predložené dôkazy v odvolacom konaní nemohol odvolací súd prihliadnuť vzhľadom na to, že v tejto súvislosti nebol nimi v odvolacom konaní odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2, písm. e/ O.s.p.) uplatnený včas - do uplynutia lehoty na odvolanie ( § 205 ods.3 O.s.p.). K námietke navrhovateľov, že bolo porušené ich právo na spravodlivý súdny proces, odvolací súd poukazuje na to, že do obsahu základného práva účastníka konania podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR a práva na spravodlivý súdny proces podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane práv a ľudských slobôd, nepatrí právo účastníka dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov. Z hľadiska odvolacieho dôvodu podľa § 205 ods. 2, písm.f/ O.s.p. je potrebné uviesť, že súd prvého stupňa správne aplikoval na zistený skutkový stav ust. § 630 Obč.zák, toto správne interpretoval v súlade s konštantnou súdnou judikatúrou, a zo správnych skutkových záverov tak vyvodil aj správne právne závery. Navrhovatelia v tomto smere nenamietali, že by súd prvého stupňa nepoužil správny právny predpis, alebo že by nesprávne interpretoval jeho príslušné ustanovenia, alebo že by zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Na ďalšiu odvolaciu argumentáciu navrhovateľov, nespôsobilú ovplyvniť rozhodnutie vo veci samej, nepovažoval odvolací súd za potrebné osobitne reagovať. So zreteľom na vyššie uvedené závery neuznal odvolací súd opodstatnenosť dôvodov, na ktoré poukazovali navrhovatelia vo svojom odvolaní, a pokiaľ teda súd prvého stupňa návrh navrhovateľov ako nedôvodný zamietol, rozhodol vecne správne, a preto odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa, plne sa stotožňujúc so zisteným skutkovým stavom a právnym posúdením veci, potvrdil ( § 219 ods. 1 O.s.p.), vrátane súvisiaceho, odvolacími dôvodmi osobitne nenapadnutého, výroku o náhrade trov konania. V odvolacom konaní vznikol úspešnej odporkyni, ktorá podal návrh na rozhodnutie o povinnosti nahradiť jej trovy odvolacieho konania podľa § 151 ods. 1 vety prvej O.s.p., nárok na náhradu trov odvolacieho konania v zmysle § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O.s.p.. Nakoľko odporkyňa v súlade s § 151 ods. 1 vety druhej O.s.p. nevyčíslila v lehote do troch pracovných dní od vyhlásenia rozsudku trovy odvolacieho konania, pričom zo spisu iné, ako trovy právneho zastúpenia, nevyplývajú, postupoval odvolací súd podľa § 151 ods. 2 O.s.p. a zmenil v písomnom vyhotovení výrok vyhláseného rozsudku v časti priznania náhrady trov odvolacieho konania odporkyni tak, že jej náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je možné podať odvolanie.