Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 1Cob/189/2013 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1209206961 Dátum vydania rozhodnutia: 07. 05. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Soňa Pekarčíková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1209206961.5 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Sone Pekarčíkovej a členov senátu JUDr. Miroslavy Janečkovej a JUDr. Andrey Sedlačkovej, v právnej veci navrhovateľa: TRADEUNION spoločnosť s ručením obmedzeným Vranov nad Topľou, Družstevná 1, 072 21 Nacina Ves, IČO: 31 679 510, proti odporcovi: TRANSPETROL, a. s., Šumavská 38, 821 08 Bratislava, IČO: 31 341 977, zast.: JUDr. Oliver Korec, advokát, Záhradnícka 9, 811 07 Bratislava, za účasti vedľajšieho účastníka na strane odporcu: Slovenská republika - Ministerstvo hospodárstva Slovenskej republiky, Mierová 19, 827 15 Bratislava, IČO: 00 686 832, zast.: Krivak & Co, Spoločenstvo advokátov, s. r. o., Gajova 13, 810 00 Bratislava, o neplatnosť uznesení valného zhromaždenia, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II v Bratislave č. k. 42Cb/121/2009-568 zo dňa 17. 01. 2013 takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava II v Bratislave č. k. 42Cb/121/2009-568 zo dňa 17. 01. 2013 p o t v r d z u j e . Odporcovi sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva. Navrhovateľ je povinný zaplatiť vedľajšiemu účastníkovi na strane odporcu náhradu trov odvolacieho konania vo výške 138,90 Eur, k rukám právneho zástupcu vedľajšieho účastníka, v lehote 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa návrh navrhovateľa zamietol. Súčasne navrhovateľa zaviazal na úhradu trov konania odporcovi ako i vedľajšiemu účastníkovi na strane odporcu. V odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, že návrhom zo dňa 18. 05. 2009 sa navrhovateľ domáhal určenia neplatnosti všetkých uznesení prijatých na mimoriadnom valnom zhromaždení odporcu konaného dňa 17. 04. 2009 uvedené v zápisnici. Návrh odôvodnil skutočnosťou, že je majiteľom 110 kusov akcií odporcu s podielom majiteľa na základnom imaní emisie vo výške 5,78 %. Uviedol, že navrhovateľ na základe právoplatného a vykonateľného uznesenia Okresného súdu Bratislava I zo dňa 30. 03. 2009 sp. zn. 36CbR/14/2008, Sa 507/B, ktorým ho súd ako akcionára poveril zvolať mimoriadne valné zhromaždenie odporcu, zvolal mimoriadne valné zhromaždenie odporcu na deň 29. apríla 2009 s miestom konania Vinné Jazero. Navrhovateľ poslal pozvánku na mimoriadne valné zhromaždenie odporcovi ako aj všetkým akcionárom odporcu. Dňa 17. 04. 2009 sa konalo mimoriadne valné zhromaždenie odporcu, na ktoré nebol navrhovateľ ako akcionár pozvaný. O konaní tohto mimoriadneho valného zhromaždenia sa navrhovateľ dozvedel až po jeho uskutočnení z článkov zverejnených v médiách. Navrhovateľ má za to, že valné zhromaždenie odporcu, ktoré sa konalo dňa 17. 04. 2009 bolo zvolané v rozpore so stanovami odporcu a v rozpore s ust. § 184 ods. 3 Obch. zák. Odporca svojim postupom porušil zákon aj stanovy spoločnosti, čím obmedzil zákonné právo navrhovateľa ako akcionára zúčastniť sa na valnom zhromaždení a hlasovať na ňom. Navrhovateľ spolu s návrhom doručil súdu zmenový výpis z účtu majiteľa cenných papierov vydaný Strediskom cenných papierov SR Bratislava, a. s. ku dňu 09. 10. 1998 na preukázanie vlastníctva 110 ks akcií. Krajský súd v Bratislave uznesením sp. zn. 1Cob/215/2010-237 zmenil rozhodnutie Okresného súdu Bratislava II zo dňa 19. 02. 2010 č. k. 42Cb/121/2009-184 a Slovenskú republiku - Ministerstvo hospodárstva Slovenskej republiky ako vedľajšieho účastníka na strane odporcu do konania pripustil. Súd prvého stupňa prejednal vec v neprítomnosti navrhovateľa podľa § 101 ods. 2 O.s.p. a po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že návrhu navrhovateľa nie je možné vyhovieť z týchto dôvodov: Ustálil, že primárnou otázkou, ktorou sa súd zaoberá pri riešení jednotlivých sporov, je otázka aktívnej a pasívnej vecnej legitimácie účastníkov. Súd prvého stupňa ustálil, že navrhovateľ svoje oprávnenie na podanie predmetnej žaloby odvodzoval od svojho postavenia akcionára odporcu. Z predložených zoznamov akcionárov však jednoznačne vyplýva, že navrhovateľ v čase konania valného zhromaždenia dňa 17. 04. 2009 a ani po tomto termíne nebol akcionárom odporcu. Navrhovateľ teda v priebehu konania vlastníctvo akcií odporcu nepreukázal. Z uvedeného dôvodu je preto nepochybné, že nie je osobou, ktorá je k podaniu predmetnej žaloby aktívne vecne legitimovaná a to s poukazom na ust. § 131 ods. 1 Obch. zák. a ust. § 183 Obch. zák. Z týchto dôvodov preto návrh navrhovateľa ako nedôvodný zamietol. O trovách konania rozhodol podľa ust. § 142 ods. 1 O.s.p. a určil povinnosť navrhovateľa nahradiť odporcovi ako i vedľajšiemu účastníkovi na strane odporcu trovy konania. Proti uvedenému rozsudku sa v zákonom stanovenej lehote odvolal navrhovateľ, ktorý s rozhodnutím súdu prvého stupňa nesúhlasí. Zdôraznil, že na preukázanie aktívnej legitimácie predložil zmenový výpis z účtu majiteľa cenných papierov zo dňa 09. 10. 1998, rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. MCdo 2/99 zo dňa 28. 02. 2001 a nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. US 159/07-37 zo dňa 11. 12. 2007. Má za to, že rozsudok súdu prvého stupňa nie je vecne správny, lebo vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Súčasne má za to, že rozhodnutie súdu prvého stupňa nerešpektuje nález Ústavného súdu SR, ale opakovane po viac ako 11 rokoch po skončení exekúcie preskúmava zákonnosť priebehu exekúcie napriek právoplatnému rozsudku Najvyššieho súdu SR zo dňa 28. 02. 2001 sp. zn. MCdo 2/99, ktorým bola otázka nadobudnutia akcií odporcu navrhovateľom v exekúcii právoplatne vyriešená, podľa názoru navrhovateľa. Navrhovateľ je akcionárom spoločnosti TRANSPETROL, a. s., ako akcionár je aktívne legitimovaným na podanie predmetnej žaloby. Nadobudol 110 akcií v exekučnom konaní Okresného súdu vo Vranove nad Topľou sp. zn. Er 3143/97, Ex 4575/97. Exekučné konanie sa skončilo vrátením poverenia č. 5713003605 exekučnému súdu dňa 29. 10. 1998. Proti uzneseniu Okresného súdu vo Vranove nad Topľou sp. zn. Er 3143/97, Ex 4575/97 zo dňa 24. 09. 1998 podal generálny prokurátor SR mimoriadne dovolanie, v ktorom namietal jeho nezákonnosť. O mimoriadnom dovolaní prokurátora rozhodol Najvyšší súd SR rozsudkom zo dňa 28. 02. 2001 sp. zn. MCdo 2/99 tak, že mimoriadne dovolanie zamietol. Navrhovateľ mal za to, že povinnosť súdu je rešpektovať nález Ústavného súdu SR a právoplatne vyriešenú otázku nadobudnutia akcií TRANSPETROL, a. s. navrhovateľom a neriešiť túto už, ale zaoberať sa tým, či podľa § 183 Obch. zák. v spojení s ust. § 131 ods. 1 a 2 Obch. zák. došlo pri zvolávaní valného zhromaždenia k porušeniu zákona, spoločenskej zmluvy alebo stanov a či toto porušenie mohlo mať za následok neplatnosť uznesení valného zhromaždenia. Podľa názoru navrhovateľa nesprávny je aj ďalší záver okresného súdu, že navrhovateľ nepreukázal, že v čase konania mimoriadneho valného zhromaždenia bol akcionárom odporcu. Uvádza, že výlučne z dôvodu protiprávneho konania odporcu nebol navrhovateľ zapísaný do zoznamu akcionárov spoločnosti TRANSPETROL, a. s. dňa 17. 04. 2009, to však neznamená, že žalobca nie je akcionárom predmetnej spoločnosti. Poukázal, že dňa 09. 10. 1998 nadobudol 110 kusov akcií odporcu a od uvedeného dňa neurobil taký právny úkon ani nenastala taká právna skutočnosť, s ktorou zákon spája zmenu vlastníctva a preto podľa jeho názoru je nepretržite akcionárom odporcu. Rozhodnutie súdu prvého stupňa považuje za nedostatočne odôvodnené, nepreskúmateľné a žiada, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. K odvolaniu navrhovateľa sa písomne dňa 06. 05. 2013 vyjadril odporca, ktorý uviedol, že súd prvého stupňa posúdil aktívnu legitimáciu navrhovateľa správne a nepochybil, keď dospel k záveru, že navrhovateľ nebol v čase konania valného zhromaždenia akcionárom spoločnosti TRANSPETROL. Navrhovateľ nepreukázal, že v čase konania predmetného valného zhromaždenia bol majiteľom akcií odporcu. Túto skutočnosť nepreukazuje ani výpis z účtu majiteľa cenných papierov vedených Strediskom cenných papierov SR, a. s., Bratislava. Taktiež žiadne zo súdnych rozhodnutí predložených navrhovateľom v rámci konania túto skutočnosť nepreukazujú. Irelevantný pre toto súdne konanie je aj rozsudok Najvyššieho súdu SR č. k. MCdo 2/99, nakoľko toto rozhodnutie nepotvrdilo zákonnosť exekúcie, pretože v predmetnom konaní sa Najvyšší súd SR vôbec priebehom a zákonnosťou exekúcie nezaoberal. Najvyšší súd SR svojim rozhodnutím len odmietol mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora z dôvodu, že nebola naplnená jedna z podmienok na jeho podanie. Nález Ústavného súdu SR č. k. II. US 159/07 tiež nie je rozhodnutím, ktoré by potvrdilo, že navrhovateľ alebo ktorýkoľvek iný subjekt tieto akcie TRANSPETROLU nadobudol. Predmetom konania na ústavnom súde nebola otázka toho, či mohol navrhovateľ nadobudnúť akcie spoločnosti odporcu alebo nie. Ústavný súd nerozhodoval o akcionárskom postavení navrhovateľa, ale o porušení jeho práva na súdnu ochranu a spravodlivý súdny proces v konaní vedenom na Najvyššom súde SR pod sp. zn. 1 MObdo 5/2005. Právny názor ústavného súdu vyslovený v odôvodnení nálezu nie je pre všeobecné súdy záväzným. Nálezom Ústavného súdu SR II. US 159/07 bolo zrušené rozhodnutie Najvyššieho súdu SR 1 MObdo 5/2005, že navrhovateľ nesprávne považuje za potvrdenie zákonnosti o nadobudnutí akcií spoločnosti TRANSPETROL, a. s. v exekúcii. Následne však Najvyšší súd SR vydal rozsudok č. k. 2 MObdo 1/2008, ktorým Najvyšší súd SR potvrdil svoje rozhodnutie z rozsudku so sp. zn. 1 MObdo 5/2005 o zrušení uznesenia Okresného súdu Bratislava 134 Exre 89/04 a uviedol, že Ústavný súd SR nie je oprávnený zavádzať štvrtú inštanciu do všeobecného súdnictva a rozhodovať o otázkach hmotného práva. Skutočnosť, že nález Ústavného súdu SR č. k. II. US 159/07-37 zo dňa 11. 12. 2007 definitívne nevyriešil, ani nemohol vyriešiť otázku vlastníctva akcií spoločnosti TRANSPETROL, a. s., potvrdil aj sám Ústavný súd SR vo svojom neskoršom náleze č. k. IV. US 60/2010-66 zo dňa 20. 01. 2011, kde ústavný súd uvádza, že v súvislosti s odvolaním sa najvyššieho súdu na nález č. k. II. US 159/07-37 ústavný súd uvádza, že tento nález nemožno v okolnostiach v danej veci ignorovať ale ani preceňovať. Ústavný súd v tejto súvislosti uvádza, že z prebiehajúcich konaní, na ktoré sa poukazuje v tomto náleze, totiž vyplýva, že otázka vlastníctva akcií ešte zjavne nie je právne uzavretá. Preto je nevyhnutné, aby v každom takomto konaní pred všeobecným súdom bola umožnená účasť všetkých subjektov, vrátane sťažovateľa, ktoré majú právny záujem na uzavretí tohto právneho problému. Odporca poukazuje na skutočnosť, že v priebehu tohto súdneho konania o otázke nadobudnutia akcií spoločnosti TRANSPETROL, a. s. v exekúcii v roku 1998 právoplatne rozhodli všeobecné súdy. Ide o rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 2 Cb 1272/2002 zo dňa 28. 05. 2010 potvrdené rozhodnutím Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Obo 171/2010, 3 Obo 172/2010 zo dňa 28. 04. 2011, ktoré potvrdzuje, že spoločnosť Gajus, a. s. v likvidácii nie je akcionárom spoločnosti TRANSPETROL, a. s. (nakoľko súd zamietol návrh spoločnosti Gajus, a. s. na určenie, že je vlastníkom akcií spoločnosti TRANSPETROL, a. s.) a že exekučný prevod akcií v roku 1998 je neplatný (pričom spoločnosť Gajus, a. s. je spoločnosťou, ktorá sa spolu s navrhovateľom a ďalším piatimi spoločnosťami a fyzickými osobami od roku 1998 domáha potvrdenia, že sa na základe exekučného prevodu v roku 1998 stala akcionárom odporcu). Vyššie uvedené rozhodnutia súdov potvrdili, že prevod akcií spoločnosti TRANSPETROL, a. s. v zmysle v tom čase platného zákona o strategických podnikoch je neplatný. V súvislosti s odvolávaním sa subjektov, ktoré tvrdia, že nadobudli akcie spoločnosti TRANSPETROL, a. s. v rámci exekučného konania v roku 1998 sp. zn. Er 3143/97, Ex 4575/97 Krajský súd v Košiciach výslovne uviedol, že vyššie uvedené ustanovenie zákona (§ 61 Exekučného poriadku) vyjadruje zásadu nemožnosti navrátenia do predošlého stavu v exekučnom konaní, ktorá znamená, že ak by aj došlo pri exekúcii k prevodu veci alebo práv, ktoré neprináležia povinnému, na vydražiteľa, nemôže dôjsť k zániku týchto práv vydražiteľa, ktoré boli nadobudnuté v rámci exekúcie. Citované ustanovenie má za úlohu chrániť postavenie tretích osôb v exekučnom konaní, ktoré v jeho rámci dobromyseľne nadobudli určité práva. Aby ale bolo možné aplikovať toto ustanovenie, musí byť naplnená skutočnosť, že práva vydražiteľa v exekúcii platne vznikli, čím práva tretej osoby platne zanikli. Preto ak došlo v rámci exekúcie k predaju akcií TRANSPETROL, a. s. napriek zákonnému zákazu ich exekúcie, nedošlo k tomu, čo inak exekúcia predajom vecí spôsobuje, a to ku vzniku vlastníckeho práva vydražiteľa a k zániku vlastníckeho práva jej vlastníka. Vlastník veci vymedzenej v § 114 má preto právo uplatniť si ochranu svojho vlastníckeho práva bez ohľadu na § 61 Exekučného poriadku. K tvrdeniu o nemožnosti opätovného posudzovania vlastníctva akcií spoločnosti TRANSPETROL, a. s. z dôvodu existencie rozhodnutí, na ktoré poukazuje navrhovateľ a podľa názoru ktorého sa týmito rozhodnutiami právoplatne rozhodla otázka vlastníctva akcií, odporca uvádza, že výlučne výrok právoplatného rozsudku je záväzný pre všetky orgány. Takáto záväznosť sa však nevzťahuje na právne názory súdov vyslovené v iných konaniach. Odporca má preto za to, že keďže neexistuje právoplatné rozhodnutie súdu, ktoré by vo svojej výrokovej časti určovalo, že navrhovateľ je vlastníkom akcií spoločnosti TRANSPETROL, a. s., súd prvého stupňa nielenže mohol a dokonca bol povinný v rámci skúmania aktívnej legitimácie navrhovateľa ako predbežnú otázku posudzovať otázku vlastníctva akcií navrhovateľom. Z týchto dôvodov navrhuje rozhodnutie súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdiť a nahradiť odporcovi trovy odvolacieho konania. K odvolaniu navrhovateľa sa písomne dňa 29. 04. 2013 vyjadril aj vedľajší účastník na strane odporcu, ktorý vo vyjadrení uviedol, že navrhovateľ nešpecifikuje, ktoré skutkové zistenia považuje za nesprávne. V odvolaní navrhovateľa nie je ani jedno tvrdenie, ktoré by bolo v rozpore so skutkovým stavom zisteným súdom prvého stupňa. Ďalej uvádza, že navrhovateľ síce tvrdí, že dôkazy, ktoré súdu predložil, preukazujú jeho akcionárstvo vo vzťahu k odporcovi, tieto dôkazy však v žiadnom prípade nemajú charakter nespochybniteľných skutočností potvrdzujúcich skutkové tvrdenia uvádzané navrhovateľom. Ním predložené dôkazy mohli viesť nanajvýš k určitému právnemu posúdeniu veci. Vedľajší účastník na strane odporcu predložil výpis zo zoznamu akcionárov vedený CDCP SR ku dňu 14. 04. 2009 a ku dňu 24. 04. 2009, pričom dotknuté mimoriadne valné zhromaždenie sa konalo dňa 17. 04. 2009. Tento dôkaz je nespochybniteľným potvrdením skutkových okolností, že v čase konania mimoriadneho valného zhromaždenia bol jediným akcionárom odporcu vedľajší účastník na strane odporcu. Taktiež navrhovateľ v odvolaní uvádza, že súd prvého stupňa nevykonal ďalšie navrhovateľom navrhované dôkazy. Navrhovateľ však neuvádza, kedy navrhol súdu vykonanie takých ďalších dôkazov a ani o ktoré ďalšie navrhnuté dôkazy malo ísť. Taktiež namieta, že navrhovateľ neuvádza, v čom vidí nesprávne právne posúdenie veci. Ďalej uvádza, že navrhovateľ tvrdí, že bolo povinnosťou súdu prvého stupňa rešpektovať nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. US 159/07-37 a nezaoberať sa otázkou, či je navrhovateľ skutočne akcionárom odporcu, keď podľa názoru navrhovateľa bola táto otázka vlastníctva akcií práve nálezom Ústavného súdu SR právoplatne vyriešená. Vedľajší účastník na strane odporcu toto tvrdenie považuje za nesprávne. Uvádza, že nález ústavného súdu sa nezaoberá vlastníckym právom navrhovateľa a ani iným právom, ktoré je predmetom aktuálneho sporu o neplatnosť právneho úkonu. Tiež zdôrazňuje, že názory vyjadrené v odôvodnení nálezu Ústavného súdu SR II. US 159/07 nie sú záväzné pre súd v tomto konaní. Majú podobnú právnu váhu ako judikatúra súdov v systéme písaného práva. Súd môže prihliadať na ich autoritu a presvedčivosť, ale nie je nimi viazaný. Tieto názory sú navyše preukázateľne nesprávne, čo potvrdzujú rozhodnutia súdov vydané po citovanom náleze ústavného súdu a na nález nadväzujúce. Práve preto otázka, či exekúciou došlo alebo nedošlo k zmene subjektu práva, patrí do právomoci všeobecných súdov, ktoré ju môžu riešiť či už ako otázku predbežnú alebo v samotnom merite veci. Ak však k zmene subjektu práva bránia hmotnoprávne normy, jeho zmena prostredníctvom exekúcie je vylúčená bez ohľadu na zákaz návratu do pôvodného stavu. Uviedol, že vo všetkých rozhodnutiach, na ktoré účastníci konania poukazovali v tomto konaní, riešili súdy otázku nadobudnutia odporcu v exekúcii začatej v roku 1997, pričom vo všetkých rozhodnutiach sa zhodli na tom, že k exekúcii akcií odporcu nedošlo a nemohlo dôjsť. Poukázal na uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. US 18/95, podľa ktorého Ústavný súd SR nemôže rozhodovaním o podnete zakladať, meniť alebo zrušovať vlastnícke právo k akciám ako cenným papierom. O týchto nárokoch rozhodujú výlučne všeobecné súdy. Aj v tomto prípade je teda jasné, že nález Ústavného súdu SR nemohol byť rozhodnutím, ktoré má právomoc potvrdiť akcionárske oprávnenie navrhovateľa. Z vyššie uvedeného teda vyplýva, že nie je dôvod na to, aby súd prvého stupňa v tomto konaní aplikoval ust. § 135 ods. 1 O.s.p., pretože nález ústavného súdu II. US 159/07-37 nie je rozhodnutím, ktorým by bol súd prvého stupňa viazaný v súvislosti s posúdením otázky, či sa navrhovateľ stal alebo nestal akcionárom odporcu. Navrhovateľ v odvolaní uviedol, že súd prvého stupňa pochybil, keď sa nezaoberal tým, či došlo pri zvolávaní valného zhromaždenia k porušeniu zákona a či toto porušenie malo za následok obmedzenie práv navrhovateľa ako akcionára. Sú to podmienky stanovené ako predpoklad vyslovenia neplatnosti uznesenia valného zhromaždenia spoločnosti v ust. § 131 ods. 1 Obch. zák. Skúmanie splnenia týchto ďalších predpokladov vyslovenia neplatnosti uznesenia valného zhromaždenia však nebolo v tomto konaní potrebné. Vedľajší účastník súčasne namieta, že navrhovateľ nepreukázal, že si uplatnil svoje právo na súde do troch mesiacov odkedy sa dozvedel o konaní valného zhromaždenia a prijatí uznesení. Uviedol, že základnou otázkou pre úspešnosť podania žaloby tohto typu a súčasne nevyhnutnou podmienkou, je preukázanie, že navrhovateľ je riadny akcionár spoločnosti. Pokiaľ táto skutočnosť nie je preukázaná, nemá zmysel posudzovať, či mohlo uznesenie obmedziť akcionárske práva navrhovateľa alebo či si právo uplatnil v lehote troch mesiacov, odkedy sa o prijatí uznesenia mohol dozvedieť. Navrhovateľ túto základnú podmienku a to existenciu vlastníctva akcií odporcu nepreukázal. Podľa navrhovateľa je právnou skutočnosťou, od ktorej svoje vlastníctvo odvodzuje, exekučný prevod akcií, ktorý prebehol v roku 1998. Tento prevod je však absolútne neplatný z dôvodov citovaných stranou odporcu vo všetkých doteraz súdu doručených vyjadreniach v tomto konaní. Na záver zdôraznil, že Krajský súd v Košiciach právoplatne rozhodol, že exekučný prevod akcií spoločnosti TRANSPETROL, a. s. v prospech spoločnosti Gajus, a. s., teda tiež tvrdí, že sa v roku 1998 stala akcionárom odporcu na základe rovnakého exekučného titulu a že Gajus, a. s. nie je vlastníkom akcií odporcu. Preto vedľajší účastník na strane odporcu navrhuje rozhodnutie súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdiť a súčasne si uplatnil aj náhradu trov odvolacieho konania. Dňa 02. 12. 2014 zaslal vedľajší účastník na strane odporcu doplnenie svojho vyjadrenia a doloženie rozsudkov, podľa jeho názoru, s rozhodujúcim významom pre správnosť právneho posúdenia rozsudku. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) prejednal odvolanie navrhovateľa podľa ust. § 212 ods. 1 O.s.p. v spojení s ust. § 214 ods. 2 O.s.p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania a dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné vyhovieť. Odvolací súd sa oboznámil s obsahom spisu, pričom zistil, že súd prvého stupňa dostatočným spôsobom zistil skutkový stav a vyvodil z neho i správny právny záver. Podľa ust. § 219 ods. 1 O.s.p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Podľa ods. 2 citovaného ustanovenia ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Odvolací súd v celom rozsahu poukazuje na odôvodnenie rozhodnutia súdu prvého stupňa, ktoré považuje za vecne správne a v súlade s ust. § 157 ods. 2 O.s.p. Na úvod je potrebné uviesť, že navrhovateľ neuviedol v podanom odvolaní žiadne nové skutočnosti, s ktorými by sa dostatočný spôsobom nevysporiadal už súd prvého stupňa v napadnutom rozhodnutí. Aj napriek tejto skutočnosti odvolací súd na zdôraznenie vecnej správnosti uvádza nasledovné: Predmetom tohto konania je vyslovenie neplatnosti uznesení valného zhromaždenia a to podľa ust. § 183 a 131 ods. 1 Obch. zák. Pre úspešnosť v konaní v tomto type žalôb je nevyhnutné zo strany navrhovateľa preukázať, či si právo na určenie neplatnosti uznesení valných zhromaždení odporcu uplatňoval akcionár, či uzneseniami valných zhromaždení došlo k porušeniu zákona spoločenskej zmluvy alebo stanov a či toto porušenie zároveň obmedzilo práva akcionára odporcu a či akcionár, teda navrhovateľ podal návrh v lehote troch mesiacov odkedy sa o prijatí rozhodnutí valných zhromaždení mohol dozvedieť alebo dozvedel. Tieto podmienky však musia byť splnené súčasne. Preto súd prvého stupňa sa správne ako prvotnou otázkou zaoberal otázkou aktívnej vecnej legitimácie a to, či navrhovateľ je akcionárom odporcu, keďže navrhovateľ svoje oprávnenie na podanie predmetnej žaloby práve odvodzuje od svojho postavenia ako akcionára odporcu. Z predložených listinných dôkazov ako i z vykonaného dokazovania, predložených rozhodnutí súdov Slovenskej republiky, súd prvého stupňa správne ustálil, že navrhovateľ v čase konania valného zhromaždenia, dňa 17. 04. 2009 a ani po tomto dátume nebol akcionárom odporcu, keď navrhovateľ v priebehu celého konania vlastníctvo akcií odporcu nepreukázal. Z týchto dôvodov už preto prvotná základná podmienka pre úspešnosť podania tohto typu žaloby nebola splnená a preto bolo právne bezvýznamné skúmať splnenie ďalších podmienok a to včasnosť, porušenie zákona a pod. Je nesporné, že navrhovateľ v tomto konaní neuniesol dôkazné bremeno, keď nevedel preukázať základnú otázku pre jeho postavenie ako aktívne vecne legitimovaného účastníka konania. Súd prvého stupňa postupoval správne, skutkový stav zistený v rámci prvostupňového konania taktiež vyhodnotil správne a dospel k správnemu právnemu záveru, keď žalobu ako nedôvodnú zamietol. Z týchto dôvodov ako i z dôvodov, ktoré uviedol súd prvého stupňa v napadnutom rozhodnutí, odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa podľa ust. § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. ako vecne správny potvrdil. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s ust. § 142 ods. 1 O.s.p. a vzhľadom k tomu, že odporca ako i vedľajší účastník na strane odporcu bol v odvolacom konaní plne úspešný, vzniklo im právo na náhradu trov odvolacieho konania. Odporca si uplatnil právo na náhradu trov odvolacieho konania, avšak tieto v zákonom stanovenej lehote nevyčíslil, preto s poukazom na ust. § 151 ods. 1 a 2 O.s.p. odvolací súd o trovách odvolacieho konania voči odporcovi rozhodol tak, že odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. Vedľajší účastník na strane odporcu si uplatnil právo na náhradu trov odvolacieho konania, tieto i vyčíslil v stanovenej lehote, preto odvolací súd vedľajšiemu účastníkovi na strane odporcu ako úspešnému v konaní priznal náhradu trov právneho zastúpenia za dva úkony právnej pomoci a to rokovanie s klientom dňa 18. 04. 2013 (§ 14 vyhlášky, á 2/3 právneho úkonu vo výške 60,07 Eur = 47,86 Eur vrátane paušálnej náhrady vo výške 7,81 Eur platnej pre rok 2013), písomné podanie na súd týkajúce sa veci samej (§ 14 vyhlášky, á 60,07 Eur vrátane paušálnej náhrady 7,81 Eur = 67,88 Eur). Spolu trovy právneho zastúpenia v odvolacom konaní predstavujú 115,74 Eur. Právny zástupca vedľajšieho účastníka na strane odporcu je platiteľom dane z pridanej hodnoty, preto odvolací súd priznal i DPH, pričom trovy právneho zastúpenia vrátane DPH predstavujú spolu 138,90 Eur. Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.