Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 8Co/606/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1211218616 Dátum vydania rozhodnutia: 13. 10. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Vlčková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1211218616.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Vlčkovej a členov senátu JUDr. Moniky Holickej a JUDr. Ondreja Krajča v právnej veci navrhovateľa: AESKULAP, spol. s.r.o., so sídlom Romanova č. 22-38, Bratislava, IČO: 31 370 161, zastúpeného: JUDr. Štefan Dedák, advokát so sídlom Mlynské Nivy č. 45, Bratislava, proti odporcom: 1/ Bratislavský samosprávny kraj, so sídlom Sabinovská č. 6, Bratislava, IČO: 360 63 606, zastúpeného: Soukeník - Štrpka, s.r.o., so sídlom Šoltésová č. 14, Bratislava, 2/ Slovenská republika - Ministerstvo zdravotníctva Slovenskej republiky, so sídlom Limbová č. 2, Bratislava, IČO: 00 165 565, o zaplatenie 1.145.319,47 eur s príslušenstvom, na odvolanie navrhovateľa a odporcov 1/ a 2/ proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II, zo dňa 02. júna 2014, č.k. 58C/144/2011-749, jednohlasne takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej vyhovujúcej časti m e n í tak, že odporcovia 1/ a 2/ sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť navrhovateľovi sumu 1.139.235,- eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 1.139.235,- eur od 31.07.2010 do zaplatenia, do troch dní. V časti náhrady trov konania rozsudok súdu prvého stupňa m e n í tak, že odporcovia 1/ a 2/ sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť navrhovateľovi náhradu trov prvostupňového konania vo výške 31.423,41 eur , na účet právneho zástupcu navrhovateľa, do troch dní. Odporcovia 1/ a 2/ sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania vo výške 6.519,08 eur , na účet právneho zástupcu navrhovateľa, do troch dní. o d ô v o d n e n i e : Rozsudkom zo dňa 02.06.2014 č.k. 58C/144/2011-749 uložil súd prvého stupňa odporcom 1/ a 2/ povinnosť zaplatiť navrhovateľovi sumu 1.139.235 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9% ročne od 31.07.2010 do zaplatenia, vo zvyšku návrh zamietol a odporcom 1/ a 2/ uložil povinnosť zaplatiť navrhovateľovi náhradu trov konania vo výške 32.556,45 eur. Skutkový stav zistený vykonaným dokazovaním po právnej stránke posúdil podľa § 3 ods. 1, § 4 ods. 1 písm. c/, § 5 ods. 1, § 6 ods. 1, 2, 3, § 10 ods. 1 a ods. 2, § 15 ods. 1 a 2, § 16 ods. 1 a ods. 2, § 17 ods. 1, § 25 ods.1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci v znení účinnom do 31.12.2008 v spojení s § 438 ods. 1,2 Občianskeho zákonníka, § § 3 písm. n/ bod 2., § 4 ods. 2 zákona č. 416/2001 Z.z. o prechode niektorých pôsobností z orgánov štátnej správy na obce a na vyššie územné celky a dospel k záveru, že návrh je čiastočne dôvodný. Vychádzal zo zistenia, že dňa 15.04.2004 vydal odporca 1/ rozhodnutie č. OZ-1073/2004, právoplatné dňa 21.04.2004, ktorým povolil navrhovateľovi poskytovanie lekárenskej starostlivosti vo verejnej lekárni ARNIKA v Malackách. Proti tomuto rozhodnutiu o povolení lekárne bol dňa 21.07.2005 podaný protest prokurátora, o ktorom rozhodol odporca 1/ dňa 17.08.2005 rozhodnutím č. 1765/2005-ZDR tak, že mu vyhovel a protestom napadnuté rozhodnutie o povolení lekárne zrušil a určil 30-dňovú lehotu od právoplatnosti rozhodnutia, v ktorej mohol navrhovateľ vykonávať len úkony spojené so skončením činnosti vo verejnej lekárni ARNIKA. Proti tomuto rozhodnutiu odporcu 1/ podal navrhovateľ dňa 30.08.2005 odvolanie, o ktorom rozhodol ako odvolací orgán Ministerstvo zdravotníctva SR a dňa 14.03.2006 vydalo rozhodnutie č. 04203/2006-SP, ktorým odvolanie zamietlo a napadnuté rozhodnutie odporcu 1/ potvrdilo. Obe rozhodnutia nadobudli právoplatnosť dňa 17.03.2006. Navrhovateľ podal dňa 27.04.2006 žalobu, o ktorej rozhodol Krajský súd v Bratislave rozsudkom z 24.01.2008 spis. zn. 1S 257/2006 tak, že napadnuté rozhodnutie odporcu 2/ o odvolaní, ako aj rozhodnutie odporcu 1/ zrušil a vec vrátil odporcovi 1/ na ďalšie konanie. Odporca 2/ podal proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave odvolanie, o ktorom rozhodoval Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom z 31.07.2009 spis. zn. Sžso 15/2008 tak, že potvrdil rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 24.01.2008 č.k. 1S 257/2006-29. Týmto mal preukázané, že rozhodnutia odporcov 1/ a 2/, ako orgánov verejnej moci, boli príslušnými orgánmi zrušené ako nezákonné. Poukázal na to, že ušlý zisk predstavuje to, čo poškodenému ušlo v dôsledku spôsobenia škody, resp. že v dôsledku spôsobenia škody nedošlo k zväčšeniu majetku navrhovateľa, hoci sa to pri predpokladanej činnosti dalo očakávať. Navrhovateľ za účelom preukázanie výšky nároku predložil písomné vyjadrenie spoločnosti TAX OFFICE, ktorá vyčíslila výšku majetkovej ujmy vo forme ušlého zisku v súhrnnej výške 1.145.319,47 eur. V rámci dokazovania ustanovil znalca - znaleckú organizáciu PP CONSULT, a.s. za účelom určenia výšky ušlého zisku navrhovateľa za obdobie od 12.05.2006 do dňa vypracovania znaleckého posudku. Znalecká organizácia v posudku č. 70/2013 stanovila všeobecnú hodnotu ušlého zisku navrhovateľa za obdobie od 12.05.2006 do vypracovania znaleckého posudku, t. j. 31.12.2013 na výšku 1.218.196 eur a podľa doplnku k znaleckému posudku č. 6/2014 z 02.04.2014 bola stanovená všeobecná hodnota ušlého zisku navrhovateľa za dané obdobie na sumu 1.139.235 eur. Ďalej mal preukázané, že na základe zmluvy o nájme nebytových priestorov č. 54/2003 boli navrhovateľovi prenechané do užívania priestory za účelom prevádzkovania verejnej lekárne, zmluva bola uzavretá na dobu určitú od 01.02.2004 do 31.12.2013. Na základe uvedeného vyvodil záver, že navrhovateľ by minimálne do 31.12.2013 dosahoval hospodársky zisk. Na podklade znaleckého dokazovania považoval výšku úšlého zisku za riadne preukázanú a ustálenú v sume 1.139.235 eur so zreteľom na to, že zástupca znaleckej organizácie sa vo svojej výpovedi vyjadril k metodike výpočtu ušlého zisku, vysvetlil zmenu jej celkovej výšky oproti stanovenej v znaleckom posudku č. 70/2013 keď uviedol, že pri stanovení celkovej výšky rabatov za rok 2006 omylom započítali 2x vystavenú faktúru zo spoločnosti INFORAMA v celkovom objeme 56.397 Sk, pričom táto chyba bola odstránená v doplnku a druhá chyba vznikla pri použití percentuálneho rastu podľa spotreby liekov od 30.06.2006 do 31.12.2006, kedy percentuálny rast použili za celé obdobie roku 2006 a chyba sa odstránila tak, že percentuálny rast aplikovali len polovičnou sadzbou. Ďalej poukázal na to, že ďalšie ekonomické a účtovné analýzy predmetného znaleckého posudku, týkajúce sa vplyvu finančnej krízy na rast spotreby liekov, resp. existencie konkurenčného prostredia v Malackách s ohľadom na tzv. porovnávaciu metódu, či účtovanie rabatov spoločnosti UNIPHARMA, zástupca znaleckej organizácie riadne zdôvodnil pri svojej výpovedi. Z jeho výpovede tiež vyplynulo, že charakter poskytovania služieb v lekárni, kde základným tovarom sú lieky, je odlišný od predaja tovaru v maloobchodnom predaji, pričom spotreba liekov evidentne rástla v projektovanom období s tým, že hospodárska kríza sa prejavila aj na spotrebe liekov, kedy spotreba liekov klesla medziročne v roku 2009 z čiastky 9,2 % na 3,9 % v roku 2009 a 2,2 % v roku 2010. Taktiež uviedol, že ku dňu škodovej udalosti bola lekáreň ARNIKA jediným poskytovateľom služieb lekární a ďalšia lekáreň začala prevádzkovať svoju činnosť v poliklinike Malacky až po ukončení činnosti lekárne ARNIKA; porovnávacia metóda je vo vyhláške č. 492/2004 Z.z. upravená fakultatívne a znalecká organizácia nemala povinnosť ju aplikovať, pričom tá predpokladá existenciu väčšieho množstva podnikov rovnakého zamerania, v rovnakej lokalite a rovnakej výške tržieb. Vo vzťahu k existencii príčinnej súvislosti medzi vzniknutou škodou a nezákonnými rozhodnutiami konštatoval, že na základe rozhodnutia odporcu 1/ v spojení s rozhodnutím odporcu 2/ zaniklo navrhovateľovi oprávnenie poskytovať lekárenskú starostlivosť v lekárni ARNIKA a tým, že navrhovateľ bol povinný ukončiť prevádzkovanie lekárne ARNIKA, nemohol v nasledujúcom období akumulovať zisk. Tento zisk by navrhovateľ dosiahol, ak by naďalej prevádzkoval lekáreň. A teda uzavrel, že príčinná súvislosť medzi nezákonnými rozhodnutiami odporcov 1/ a 2/ a škodou navrhovateľa je na podklade zisteného skutkového stavu daná. K námietke pasívnej legitimácie uviedol, že odporca 1/ rozhodoval v rámci výkonu samosprávy, čo vyplývalo jednak z § 4 ods. 2 zákona č. 416/2001 Z.z., v zmysle ktorého ak zákon pri úprave pôsobnosti obce alebo vyššieho územného celku (samosprávneho kraja) neustanovuje, že ide o prenesený výkon pôsobnosti štátnej správy, platí, že ide o výkon samosprávnej pôsobnosti obce alebo vyššieho územného celku (samosprávneho kraja); pričom v § 3 písm. n/ bod 2 cit. zákona nie je výslovne uvedené, že pri vydávaní povolení na činnosť verejnej lekárne ide o prenesený výkon štátnej správy a ďalej poukázal na § 60 ods. 1 písm. f/ zákona č. 140/1998 Z.z. o liekoch a zdravotníckych pomôckach ako lex specialis, ktorý explicitne ustanovoval, že Ministerstvo zdravotníctva SR v rámci svojej pôsobnosti rozhoduje ako druhostupňový orgán o opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam vydaným štátnym ústavom a samosprávnym krajom. Z uvedeného vyvodil záver, že zákon o liekoch určuje odporcu 2/ v druhom stupni ako ústredný orgán štátnej správy za orgán s právomocou rozhodovať o opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam samosprávneho kraja na úseku farmácie. Vzhľadom na uvedené uzavrel, že rozhodovacia činnosť odporcu 1/ o zrušení povolenia na prevádzkovanie lekárne ARNIKA, ako aj o proteste prokurátora, bola v rámci výkonu samosprávy a odporca 2/ rozhodoval pri výkone štátnej správy. V konaní mal preukázané, že navrhovateľovi bola spôsobená škoda pri výkone verejnej moci rozhodnutím odporcu 1/, ako aj rozhodnutím odporcu 2/, pre ich nezákonnosť a nakoľko osobitná úprava - zákon č. 514/2003 Z.z. neobsahuje ustanovenia o príslušnosti orgánu vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená nezákonným rozhodnutím orgánu samosprávy na 1. stupni pri jeho samosprávnej činnosti spolu s nezákonným rozhodnutím orgánu štátnej správy vydaného v 2. stupni, aplikoval na základe § 25 cit. zákona všeobecný právny predpis - § 438 ods. 2 Občianskeho zákonníka upravujúci tzv. delenú zodpovednosť. V tejto súvislosti poukázal na to, že predmetné ustanovenie umožňuje súdu svojím rozhodnutím v odôvodnených prípadoch vylúčiť tzv. solidárnu zodpovednosť upravenú v § 438 ods. 1 tým, že rozhodne o tzv. delenej zodpovednosti. Za rozhodujúcu považoval skutočnosť, že mal v danom prípade preukázané, že škoda bola spôsobená nezákonnými rozhodnutiami dvoch subjektov, a to v rámci výkonu samosprávy, ako aj štátnej správy a na základe vykonaného dokazovania ustálil paritný podiel zodpovednosti jednotlivých odporcov (R 20/1970). S poukazom na to, že žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody bola odporcovi 2/ doručená dňa 29.01.2010 s tým, že účinky uplatnenia nároku ostávajú zachované aj v prípade podania žiadosti na nepríslušnom orgáne a šesť mesačná lehota stanovená v § 16 zákona č. 514/2003 Z.z. na uspokojenie nároku uplynula dňa 30.07.2010, konštatoval, že odporcovia sa dostali do omeškania s plnením peňažného dlhu, a teda v zmysle § 517 ods. 2 Obč. zák. im vznikla povinnosť zaplatiť navrhovateľovi aj úroky z omeškania v súlade s § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 2 O.s.p. a čiastočne úspešnému navrhovateľovi priznal náhradu trov právneho zastúpenia. Mal za to, že náhrada trov konania pozostávala z trov právneho zastúpenia za 17 úkonov právnej pomoci v sume uplatnil 57.479,60 eur. Navrhovateľ však zobral návrh v časti zaplatenia sumy 309.181,01 eur späť, a teda procesne zavinil, že sa konanie v predmetnej časti zastavilo, vo veci samej priznal navrhovateľovi istinu v sume 1.139.235 eur a návrh zamietol v časti sumy 6.084,79 eur, z čoho vyvodil úspech navrhovateľa 78,32 %, úspech odporcov v časti 21,67 %, z čoho ustálil pomer úspechu - neúspechu v prospech navrhovateľa na 56,64 % (78,32 % - 21,68 %) a navrhovateľovi priznal nárok na náhradu trov konania vo výške 56,64 % zo vzniknutých a účelne vynaložených v konaní vo výške 57.479,60 eur, čo predstavuje sumu 32.556,45 eur. Navrhovateľovi nepriznal odmenu za odvolanie proti uzneseniu o uložení povinnosti zaplatiť súdny poplatok, za žiadosť o oslobodenie od súdneho poplatku, za sťažnosť za prieťahy, za vzdanie sa odvolania proti uzneseniu, ktorým ho oslobodil od platenia súdnych poplatkov, za žiadosť o vrátenie preddavku, za vzdanie sa odvolania proti uzneseniu o vrátení preddavku na trovy konania, nakoľko tieto nepredstavovali písomné podanie vo veci samej v zmysle § 13a ods. 1 písm. c/ vyhlášky č. 655/2004 Z.z. Rovnako neakceptoval uplatnenú odmenu za nahliadnutia do spisu z dôvodu, že ich nepovažoval za úkony v zmysle § 13a ods. 1 vyhlášky č. 655/2004 Z.z. a nepriznal ani odmenu za porady s klientom, nakoľko ich uskutočnenie právny zástupca navrhovateľa nepreukázal. Proti tomuto rozsudku, do výroku, ktorým bolo návrhu vyhovené, podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie odporca 1/ domáhajúc sa jeho zmeny tak, aby bol návrh navrhovateľa aj v tejto časti zamietnutý, alternatívne jeho zrušenia vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie dôvodiac tým, že súd prvého stupňa nedostatočne zistil skutkový stav veci, na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Namietal svoju pasívnu legitimáciu v konaní. V tejto súvislosti argumentoval tým, že zákon číslo 514/2003 Z.z. nepripúšťa pluralitu na strane odporcov v súdnych konaniach pri uplatňovaní nárokov na náhradu škody a neumožňuje, aby v mene štátu vo veci náhrady škody konali naraz viaceré orgány verejnej moci. Mal za to, že výlučne pasívne legitimovaným je odporca 2/, nakoľko v rámci správneho konania o zrušení povolenia na prevádzkovanie lekárne navrhovateľa vydal konečné rozhodnutie, a preto žaloba musí smerovať len voči orgánu verejnej moci, ktorý finálne rozhodoval vo veci s tým, že v prípade úspechu navrhovateľa v konaní o náhradu škody, by mal odporca 2/ právo požadovať prípadnú regresnú náhradu od neho a od Ministerstva spravodlivosti SR; subsidiárne použitie § 438 Občianskeho zákonníka v danom prípade nie je prípustné. Poukazoval na to, že rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č.k. 4Sž 15/2008 bol vydaný v konaní, kde na strane odporcov vystupoval len odporca 2/ a nepriamo z neho vyplýva, že odporca 1/ rozhodoval ako prvostupňový správny orgán pri prenesenom výkone štátnej správy, nakoľko žaloba o neplatnosť rozhodnutia smerovala len voči odporcovi 2/, ktorý vo veci rozhodoval ako odvolací orgán; týmto právnym názorom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky bol súd prvého stupňa viazaný, a pokiaľ ho nerešpektoval, jeho rozsudok je nezákonný pre rozpor s ustanovením § 6 ods. 1 zákona číslo 514/2003 Z.z. Zdôraznil, že právny poriadok Slovenskej republiky neobsahuje takú právnu úpravu, kde by v rámci jedného správneho konania v 1. stupni vystupoval orgán samosprávy pri výkone samosprávnych kompetencií a v 2. stupni by vystupoval orgán štátnej správy pri výkone kompetencií štátnej správy. Opakovane zdôrazňoval, že odporca 1/ vystupoval pri rozhodovaní o zrušení rozhodnutia o povolení poskytovania lekárenskej zdravotnej starostlivosti v lekárni navrhovateľa ako prvostupňový orgán v rámci výkonu prenesenej štátnej správy, ktorá na neho prešla v súlade so zákonom č. 416/2001 Z.z., pričom ústredným orgánom štátnej správy pre zdravotnú starostlivosť, ktorá sa poskytuje aj ako lekárenská starostlivosť, je odporca 2/. Poukázal aj na skutočnosť, že zákon o liekoch č. 140/1998 Z.z. bol nahradený zákonom č. 362/2011 Z.z. o liekoch a zdravotníckych pomôckach, v ktorom sa uvádza, že samosprávny kraj vykonáva štátnu správu na úseku najmä farmácie ako prenesený výkon štátnej správy, v rámci ktorého vydáva povolenie na poskytovanie lekárenskej starostlivosti vo verejnej lekárni, pričom podľa dôvodovej správy k uvedenému zákonu cieľom zákonodarcu nebolo vydať nové znenie zákona o liekoch a zmeniť tak kompetencie samosprávneho kraja. Pokiaľ je podľa aktuálnej platnej právnej úpravy vydávanie povolenia na poskytovanie zdravotnej starostlivosti vo verejnej lekárni preneseným výkonom štátnej správy, za prenesený výkon štátnej správy bola táto činnosť zákonodarcom považovaná už pri prijatí zákona č. 461/2001 Z.z., nakoľko pri prijatí aktuálnej platnej legislatívy nedochádzalo z dôvodu prijatia takejto legislatívnej úpravy k zmene fiškálnej decentralizácie. S poukazom na uvedené mal za to, že jeho rozhodnutie bolo vydané v rámci preneseného výkonu štátnej správy, a preto pasívne legitimovaným v tomto súdnom konaní mal byť výlučne odporca 2/. Pokiaľ rozsudok súdu prvého stupňa vychádza z právneho záveru, že je prípustné, aby v jednom správnom konaní v 1. stupni rozhodoval orgán samosprávy pri výkone svojich samosprávnych kompetencií a v odvolacom konaní, aby v tej istej veci rozhodoval orgán štátnej správy v rámci výkonu kompetencií štátnej správy, jeho rozsudok, založený na takomto právnom posúdení, je v rozpore s článkom 2 ods. 2 Ústavy SR. Aj rozhodovanie odporcu 2/ ako druhostupňového orgánu o opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam vydaných samosprávnym krajom podľa § 60 ods. 1 písm. f/ zákona č. 140/1998 Z.z., je podľa neho potrebné vykladať len ako jeho právomoc rozhodovať v rámci výkonu štátnej správy len vo veciach, kde v 1. stupni rozhodoval orgán samosprávy pri prenesenom výkone právomoci štátnej správy ; iný výklad by bol v rozpore s Ústavou SR. Namietal neurčitosť výroku rozsudku súdu prvého stupňa, z ktorého nie je zrejmé, či odporcovia majú priznanú istinu zaplatiť spoločne, alebo každý z odporcov samostatne, ktorým pochybením súd prvého stupňa priznal navrhovateľovi viac než požadoval v žalobe. Namietala, že z výroku rozsudku súdu prvého stupňa nie je zrejmé, že ide o deliteľné plnenie, a že rovnako navrhovateľom uplatňovaný žalobný petit je neurčitý a nevykonateľný, a preto mal súd prvého stupňa nárok navrhovateľa v celom rozsahu zamietnuť. Vytýkal súdu prvého stupňa, že sa nevysporiadal s možným podielom zodpovednosti za škodu zo strany Ministerstva spravodlivosti SR, ktoré bolo iniciátorom celého konania o odobratí licencie navrhovateľovi, a to prostredníctvom protestu prokurátora. Mal za to, že miera zodpovednosti mala byť súdom prvého stupňa ustálená minimálne v pomere 1 v jeho prospech. Namietal, že v konaní nebola zohľadnená skutočnosť, že rozsudok Krajského súdu v Bratislave, ktorým boli zrušené rozhodnutia, nadobudol právoplatnosť dňa 02.10. 2009, čím sa obnovil pôvodný stav a navrhovateľ mohol pokračovať v poskytovaní lekárenskej starostlivosti v lekárni v Malackách; ušlý zisk vypočítaný znaleckou organizáciou po zohľadnení primeranej doby obnovenia činnosti lekárne tak nie je v priamej príčinnej súvislosti s nezákonnými rozhodnutiami odporcov. V tomto smere poukázal na to, že navrhovateľ žiadnym spôsobom nekontaktoval odporcu 2/, aby mu bolo znovu umožnené prevádzkovať lekáreň na pôvodnom mieste a nepokúsil sa žiadnym spôsobom obnoviť prevádzku lekárne, čím nezabránil vzniku ďalšej škody, za ktorú však odporcovia nezodpovedajú. Za nesprávne preto považoval priznanie ušlého zisku do 31.12.2013, dokedy trvala nájomná zmluva na priestory lekárne. Ak teda navrhovateľ mal možnosť obnoviť činnosť v zrušenej prevádzke, tak po poskytnutí primeraného času na obnovu prevádzky mu nemôže vzniknúť škoda ako priamy následok nezákonného rozhodnutia pre absenciu príčinnej súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím a takto vzniknutou škodou. V tejto súvislosti vytýkal navrhovateľovi porušenie zakročovacej povinnosti podľa § 417 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Poukazoval na to, že v konaní pred súdom prvého stupňa nesúhlasil s výsledkom znaleckého dokazovania a požadoval kontrolný znalecký posudok. Znaleckej organizácii v tomto smere vytýkal použitú metodiku výpočtu ušlého zisku, skutočnosť, že nepreukázala, že rast tržieb z predajov tovaru a služieb a z predaja materiálu rástol rovnakým tempom ako spotreba liekov podľa štatistického úradu za daný rok, a že v tomto smere vychádzala len zo svojej úvahy. V tejto súvislosti poznamenal, že medzi rastom spotreby liekov na predpis a tržbami z iných tovarov a služieb poskytovaných lekárňou nie je priama úmera, keďže raz spotreby liekov nie je zásadným spôsobom ovplyvňovaný ekonomickou situáciou a kúpyschopnosťou obyvateľstva a spotreba iných tovarov a služieb je priamo ovplyvňovaná kúpyschopnosťou obyvateľstva, ktorá od roku 2008 mala značne klesajúcu úroveň v dôsledku vzniknutej ekonomickej krízy, keď vo všeobecnosti nastal pokles tržieb v maloobchode, čo mala podľa neho znalecká organizácia zohľadniť pri výpočte ušlého zisku. Argumentoval, že metodika výpočtu ušlého zisku nezohľadňovala vývoj konkurenčného prostredia v roku 2006, kedy došlo v blízkosti lekárne navrhovateľa k otvoreniu novej lekárne nachádzajúcej sa cca 10 metrov od vstupu do lekárne navrhovateľa, na základe čoho možno predpokladať pokles tržieb v lekárni navrhovateľa minimálne 50 %. Namietal, že z dobropisov zohľadnených v rámci znaleckého konania nebolo zrejmé, či sa vzťahujú len k prevádzke v Malackách, alebo ku všetkým prevádzkam navrhovateľa, v tomto smere mal zato, že súd prvého stupňa nedostatočne zistil skutkový stav veci a nevykonal potrebné dokazovanie, ktoré žiadal. Namietal priznanie úrokov z úrokov s poukazom na navýšenie vypočítaného ušlého zisku o úroky na jednej strane a priznanie úroku z omeškania z priznanej istiny na druhej strane. Nesúhlasil ani s výrokom o náhrade trov konania s poukazom na to, že k zmene právnej kvalifikácie žaloby došlo zo strany navrhovateľa až na jeho námietku, a preto odporcovia mali v súdnom konaní plný úspech do okamihu pripustenia zmeny petitu žaloby zo strany súdu prvého stupňa (do 17.04.2014), a teda za úkony právnej služby v danom období navrhovateľovi nemal vzniknúť nárok na náhradu trov konania. Bez zmeny petitu žaloby by totiž musel súd žalobu v celom rozsahu zamietnuť, nakoľko na strane odporcov neexistuje nerozlučné procesné spoločenstvo. Po zmene petitu žaloby mal byť úspech v konaní počítaný v pomere úspechu každého z odporcov k žalovanej sume samostatne, a teda jeho percentuálny úspech predstavuje 60,84 %. Vytýkal súdu prvého stupňa, že pri posudzovaní nároku navrhovateľa na náhradu trov konania nezohľadnil procesné pochybenia navrhovateľa, v dôsledku ktorých bolo potrebné v súdnom konaní realizovať procesné úkony, na ktoré musel následne reagovať v podobe ďalších úkonov, a preto bolo potrebné aplikovať § 150 O.s.p. a navrhovateľovi nepriznať náhradu trov konania. Proti potvrdzujúcemu rozsudku súdu prvého stupňa žiadal pripustiť dovolanie. Proti tomuto rozsudku, do výroku, ktorým bolo návrhu vyhovené, podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie aj odporca 2/ domáhajúc sa jeho zmeny tak, aby bol návrh voči nemu zamietnutý, dôvodiac tým, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a vec nesprávne právne posúdil. Zotrval na svojej námietke nedostatku pasívnej legitimácie s poukazom na to, že svoje rozhodnutie vydal v súvislosti s konaním o proteste prokurátora a nesúhlasil s odôvodnením súdu prvého stupňa, že o odvolaní rozhodoval v zmysle § 60 zákona č. 140/1998 Z.z. V tejto súvislosti poukazoval na ustanovenie § 68a zákona č. 140/1998 Z.z., ktoré spadá pod dvanástu časť uvedeného zákona označenú ako výkon samosprávy na úseku humánnej farmácie v rámci výkonu, ktorej je uvedené aj vydávanie povolenia na činnosť verejnej lekárni a v spojení s § 11 ods. 1 uvedeného zákona je samosprávny kraj oprávnený rozhodovať aj o zrušení povolenia na činnosť verejnej lekárne. Poukázal aj na to, že uvedený zákon neustanovuje, že v prípade vydávania povolenia na činnosť verejnej lekárne ide o prenesený výkon štátnej správy, a že odporca 1/ vo svojom liste zo dňa 22.02.2007 uviedol, že ide o samosprávnu pôsobnosť vyššieho územného celku, na základe čoho žiadosť o predbežné prerokovania nároku prerokoval. Namietal, že by v danom prípade išlo o delenú zodpovednosť odporcov. Poukázal na to, že právoplatnosťou rozsudku Najvyššieho súdu SR zo dňa 02.10.2009 bol odstránený protiprávny stav, a preto mala byť náhrada škody priznaná navrhovateľovi len do tohto dátumu; keď navrhovateľ nevyvíjal aktivitu na obnovenie činnosti lekárne po nadobudnutí právoplatnosti tohto rozsudku. Namietal existenciu príčinnej súvislosti s poukazom na to, že rozhodnutia odporcov boli vydané na základe protestu prokurátora. Poukázal na to, že v konaní pred súdom prvého stupňa žiadal o vykonanie kontrolného znaleckého dokazovania. V tejto súvislosti argumentoval tým, že pri jeho vypracovaní nebolo vzaté do úvahy konkurenčné prostredie, keďže v priestoroch nemocnice už v roku 2006 bola zriadená nová lekáreň 10 metrov od bývalej prevádzky lekárne navrhovateľa. Uviedol, že do úvahy bolo potrebné brať účtovné obdobie roku 2005 pre porovnanie zisku, nakoľko lekáreň fungovala od roku 2004. Znalecký posudok vypracovaný v konaní nepovažoval za preskúmateľný, pretože nespĺňa základné požiadavky znaleckého posudku vyplývajúce zo zákona, je neprehľadný, nezrozumiteľný, nebola v ňom uvedená metóda výpočtu, ani vzorec, na základe ktorého znalec vypočítal hodnotu ušlého zisku, a preto správnosť jeho vyčíslenia nie je možné overiť a súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia neuviedol, prečo výhrady k znaleckému posudku neakceptoval. Vo vzťahu k výroku o náhrade trov konania namietal priznané úkony právnej pomoci spočívajúce vo vyjadreniach právneho zástupcu navrhovateľa a v urgencii o žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody. V tomto smere uviedol, že písomné stanoviská navrhovateľa boli jeho osobnou iniciatívou, išlo o neefektívne vynaložené trovy, keďže navrhovateľ nemal jasno, koho má žalovať a podával vyjadrenia k pasívnej procesnej legitimácii odporcov, hoci mu na súdnom pojednávaní bol poskytnutý priestor na uplatňovanie svojich návrhov; zákon o zodpovednosti za škodu neuvádza, že navrhovateľ bol povinný urgovať vybavenie žiadosti o náhradu škody. Proti výroku o náhrade trov konania podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie navrhovateľ domáhajúc sa jeho zmeny tak, aby mu bola priznaná náhrada trov konania vo výške 84 965,64 eur dôvodiac tým že súd prvého stupňa na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, a že jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Namietal aplikáciu § 142 ods. 2 O.s.p. na rozhodovanie o náhrade trov konania a domáhal sa priznania náhrady trov konania v plnej výške podľa § 142 ods. 3 O.s.p. Argumentoval, že návrh vzal v časti späť nie z dôvodu, že by mu na túto sumu nevznikol relevantný nárok, ale z dôvodu zložitosti dokazovania tohto nároku a s tým súvisiaceho trvania sporu a pre nezáujem dospieť k zmierlivému vyriešeniu veci. Súd prvého stupňa mal preto pri stanovení miery úspechu v spore vychádzať zo sumy 1 145 319,47 eur a nie zo sumy 1 454 500,80 eur. Výpočet pomeru jeho úspechu v spore považoval za nesprávny a nepreskúmateľný, a keďže jeho neúspech mal byť správne stanovený na 9,95 %, mala mu byť priznaná plná náhrada trov konania, keďže ide o neúspech v nepatrnej časti. Ďalej poukazoval na to, že rozhodnutie o výške spôsobenej škody vo forme ušlého zisku záviselo od znaleckého posudku, a preto mal súd prvého stupňa pri stanovení náhrady trov konania postupovať podľa § 142 ods. 3 O.s.p. a priznať mu plnú náhradu trov konania, ktorého aplikáciu odôvodňuje aj tá skutočnosť, že rozhodnutie o výške plnenia záviselo aj od vlastnej úvahy súdu, ktorý v tomto smere nebol viazaný v konaní vypracovaným znaleckým posudkom, ale mal možnosť sám určiť výšku ušlého zisku. Nesúhlasil s tým, že mu súd prvého stupňa nepriznal náhradu trov konania za viaceré úkony právnej pomoci, ktoré boli nevyhnutne potrebné pri zachovaní odbornej starostlivosti na ochranu jeho právom chránených záujmov, priamo súviseli s prejednávaným meritom veci a boli nevyhnutné na riadne vykonávanie činnosti advokáta pri zastupovaní klienta, a preto mu nárok na ich náhradu vznikol s poukazom na § 13a ods. 5 vyhl. č. 655/2004 Z.z. Poukázal na to, že sa preukázateľne stretol so svojím právnym zástupcom za účelom prerokovania ďalšieho postupu vo veci samej a 5 úkonov právnej služby - porady s klientom, v prípade skoro štvorročného súdneho sporu, je podľa jeho názoru viac ako nevyhnutný úkon právnej pomoci. V tejto časti vytýkal súdu prvého stupňa, že nesprávne zistil skutkový stav, keď stretnutia s jeho právnym zástupcom sa reálne uskutočnili. Odporca 1/ vo svojom vyjadrení k odvolaniam navrhovateľa a odporcu 2/ uviedol, že súhlasí s argumentmi odporcu 2/ o nesprávne zistenej výške škody, nestotožnil sa však s právnou kvalifikáciou zodpovednosti odporcu 2/. Nesúhlasil ani s odvolaním navrhovateľa voči výroku o náhrade trov konania. V ďalšom odkázal na obsah ním podaného odvolania. Odporca 2/ vo svojom vyjadrení k odvolaniam navrhovateľa a odporcu 1/ uviedol, že zotrváva na dôvodoch svojho odvolania. Nestotožnil sa s názorom odporcu 1/ v otázke, kto má byť pasívne legitimovaný v danom spore a odkázal na svoje argumenty v odvolaní, ako aj prednesené na súdnych pojednávaniach a v písomných vyjadreniach pred súdom prvého stupňa. Nepovažoval za správne tvrdenie odporcu 1/, že Krajský súd v Bratislave a Najvyšší súd SR v súvislosti s rozhodovaním o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia odporcu 2/ o zamietnutí odvolania, nekonštatovali nesprávnu právnu kvalifikáciu právomoci odporcu 2/ rozhodovať o odvolaní voči rozhodnutiu samosprávneho kraja. Uviedol, že v zmysle § 250 ods. 4 O.s.p. bol správnym orgánom, ktorý rozhodol v poslednom stupni, avšak v žalobnom návrhu v správnom súdnictve o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia, ako aj v rozsudkoch, je opísaný skutkový a právny stav týkajúci sa aj odporcu 1/, a že svojím rozhodnutím zo dňa 14.03.2006 potvrdil rozhodnutie odporcu 1/ v súvislosti s konaním o proteste prokurátora. Stotožnil sa s námietkami odporcu 1/ ohľadom výšky škody určenej súdom prvého stupňa na základe znaleckého posudku a s neurčitým výrokom rozsudku súdu prvého stupňa. Pokiaľ ide o príčinnú súvislosť medzi porušením zákona a vznikom škody, stotožnil sa s tvrdením odporcu 1/, že nebolo vzatá do úvahy, že navrhovateľ neurobil potrebné kroky na obnovenie činnosti lekárne po tom, ako Najvyšší súd SR potvrdil rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave po zrušení jeho rozhodnutia v spojení s rozhodnutím odporcu 1/, hoci navrhovateľ bol prevádzkovateľom aj inej lekárne v tomto období. Správne v tejto súvislosti poukazoval odporca 1/ na § 441 a § 417 Občianskeho zákonníka o zodpovednosti samotného navrhovateľa vo vzťahu k zabráneniu vzniku ďalšej škody. Navrhovateľ vo svojom vyjadrení k odvolaniam odporcov uviedol, že v konaní preukázal existenciu právoplatného nezákonného rozhodnutia, voči ktorému podal riadny opravný prostriedok, a ktoré bolo pre nezákonnosť zrušené príslušným orgánom. Za preukázanú považoval aj príčinnú súvislosť medzi vznikom škody a nezákonným rozhodnutím, keďže vydaním nezákonného rozhodnutia odporcov mu bola spôsobená škoda tým, že nemohol pokračovať v prevádzkovaní lekárne a dosahovať tak zisk minimálne počas platnosti zmluvy o nájme nebytových priestorov zo dňa 22.12.2003. Rovnako v konaní preukázal, že sa domáhal predbežného prerokovania nároku na náhradu škody u príslušných orgánov. Nesúhlasil s interpretáciou ustanovenia článku I. § 3 písm. n/ bod 2 zákona č. 416/2001 Z.z. odporcom 1/, túto považoval za nesprávnu a účelovú. Mal za to, že súčasná právna úprava pôsobnosti samosprávnych krajov nijakým spôsobom neovplyvňuje právnu úpravu platnú v rozhodnom čase, keď mu vznikol nárok na náhradu škody. Odkaz odporcu 1/ na dôvodovú správu k zákonu o liekoch č. 362/2011 Z.z. považoval za špekulatívnu a zavádzajúcu. S poukazom na relevantnú právnu úpravu v danom čase mal za to, že odporca 1/ vydal nezákonné rozhodnutie pri výkone samosprávy, a preto zodpovedá za škodu svojím nezákonným rozhodnutím mu spôsobenú podľa § 10 zákona č. 514/2003 Z.z. Pokiaľ sa odporca 2/ necítil byť príslušný na rozhodnutie o odvolaní proti rozhodnutiu odporcu 1/, mal svoju domnelú vecnú nepríslušnosť namietať už v samotnom konaní a nezákonné rozhodnutie nevydať. Argumentoval, že žiadne ustanovenie zákona o zodpovednosti za škodu nevylučuje možnosť uplatnenia práva voči viacerým zodpovedným subjektom. Vzhľadom na to, že zákon o zodpovednosti za škodu priamo neupravuje zodpovednosť viacerých subjektov za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, ale žiadnym ustanovením túto možnosť nevylučuje, považuje za nevyhnutné podporne aplikovať § 438 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Zotrval na svojej argumentácii, že pasívne legitimovanými sú obidvaja odporcovia, ktorí mu spôsobili svojimi nezákonnými rozhodnutiami značnú škodu. Namietal, že by bolo potrebné vysporiadať sa v konaní aj s mierou zodpovednosti Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky na vzniku škody. Namietal, že by rozsudok súdu prvého stupňa bolo treba považovať za arbitrárny. S poukazom na možnosť predĺženia nájomnej zmluvy na dobu piatich rokov uviedol, že ušlý zisk si uplatnil za kratšie obdobie, než za aké by v skutočnosti mal nárok. Nesúhlasil s tvrdením, že by po právoplatnom zrušení rozhodnutí odporcov mohol obnoviť činnosť prevádzky lekárne a v tejto súvislosti zdôraznil, že platnosť zmluvy o nájme nebola rozsudkom krajského súdu obnovená. Poukázal aj na skutočnosť, že priestory lekárne boli v čase nadobudnutia právoplatnosti rozsudku krajského súdu v roku 2009 už prenajaté tretím osobám. Mal za preukázanú príčinnú súvislosť medzi vydaním nezákonného rozhodnutia a vzniknutou škodou do uplynutia platnosti zmluvy o nájme; ak by neboli totiž vydané nezákonné rozhodnutia, bol by prevádzkoval lekáreň minimálne do ukončenia platnosti zmluvy o nájme, teda do 31.12.2013 a naďalej by dosahoval hospodársky zisk. Zároveň poznamenal, že odporcovia neuviedli spôsob, akým by k obnoveniu lekárne malo dôjsť, preto túto ich argumentáciu považoval za účelovú a neopodstatnenú. Uviedol, že napriek zrušeniu nezákonných rozhodnutí odporcovia nerešpektovali v tomto smere výrok rozsudku krajského súdu a vo veci nezačali do dnešného dňa konať, a teda odporcovia sami spôsobili zvýšenie vzniknutej škody svojou nečinnosťou a nezáujmom o mimosúdne zmierne vyriešenie veci. Nesúhlasil s námietkami odporcov týkajúcich sa v konaní vypracovaného znaleckého posudku. Za neopodstatnené považoval odvolanie aj voči výroku o náhrade trov konania a nepovažoval za potrebné pripustiť dovolanie na zodpovedanie otázky, či je možné v zmysle zákona zodpovednosti za škodu žalovať v jednom konaní viacero subjektov verejnej moci. Odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej (vyhovujúcej) časti v medziach dôvodov podaných odvolaní, ktorými je viazaný (§ 212 ods.1 O.s.p.), vrátane konania, ktoré mu predchádzalo, bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods.2 O.s.p. v spojení s § 156 ods. 3 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolania odporcov 1/ a 2/ sú čiastočne dôvodné a odvolaniu navrhovateľa do výroku o náhrade trov konania nie je možné vyhovieť. V preskúmavanej veci súd prvého stupňa riadne zistil skutkový stav, keď vykonal náležité dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie všetkých rozhodujúcich skutočností dôležitých pre posúdenie dôvodnosti navrhovateľom uplatňovaného nároku na náhradu škody, ako aj na posúdenie opodstatnenosti tvrdení odporcov z hľadiska skutočností, ktoré uvádzali na svoju obranu (§ 120 ods. 1,4 O.s.p.), zhodnotením výsledkov vykonaného dokazovania v súlade so zásadami vyplývajúcimi z § 132 O.s.p. dospel k správnym skutkovým záverom; keď vzal do úvahy všetky rozhodujúce skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov vyplynuli a prihliadol na všetko ostatné, čo v konaní vyšlo inak najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci konania; a na ich základe následne vyvodil aj správne právne závery, keď na vec aplikoval zodpovedajúce ustanovenia zákona č. 514/2003 Z.z o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci (§ 3 ods. 1, § 4 ods. 1 písm. c/, § 5 ods. 1, § 6 ods. 1, 2, 3, § 10 ods. 1 a 2, § 15 ods. 1 a 2, § 16 ods. 1 a 2, § 17 ods. 1, § 25 ods.1), ktoré aj správne vyložil v súlade s konštantnou súdnou judikatúrou a ustálenou výkladovou praxou a svoje úvahy, pre ktoré návrhu vyhovel aj náležite, v súlade s požiadavkami vyplývajúcimi z § 157 ods. 2 O.s.p. odôvodnil, jasne a zrozumiteľne sa vysporiadal so všetkými relevantnými argumentmi sporových strán a dôsledne posúdil opodstatnenosť všetkých právne a skutkovo relevantných námietok účastníkov súvisiacich s predmetom konania. Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia v dostatočnom rozsahu poukázal na všetky podstatné skutočnosti vyplývajúce z vykonaného dokazovania objasňujúce skutkový a právny základ rozhodnutia; jeho rozhodnutie je presvedčivé, a nemožno ho považovať ani za svojvoľné, či zjavne neodôvodnené. Z odôvodnenia rozhodnutia možno zistiť, ako sa súd prvého stupňa vysporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jednotlivými dôkazmi vo vzťahu k jeho záveru o vzniku nároku navrhovateľa na náhradu škody v podobe ušlého zisku spôsobenej mu nezákonnými rozhodnutiami vydanými v správnom konaní a o zodpovednosti odporcov 1/ a 2/ za vznik tejto škody. Odporcovia vo svojom odvolaní už len zopakovali svoje námietky a argumenty prednesené pred súdom prvého stupňa, ktorý sa v odôvodnení svojho rozhodnutia náležite vysporiadal s tým, prečo na ne neprihliadol. Obsah odvolania odporcov 1/ a 2/ tak nie je spôsobilý; z hľadiska nimi uplatnených odvolacích dôvodov podľa § 205 ods. 2 písm. b/, d/, f/ O.s.p.; spochybniť správnosť záverov súdu prvého stupňa čo do posúdenia pasívnej legitimácie odporcov v konaní, právneho základu a výšky uplatňovaného nároku na náhradu škody, keď ani v odvolacom konaní neboli zistené také nové rozhodujúce skutočnosti alebo dôkazy, ktoré by mali za následok zmenu skutkového stavu oproti tomu, ako bol ustálený súdom prvého stupňa, z ktorého potom vychádzalo aj jeho právne posúdenie veci. V odvolacom konaní nevyšlo najavo, že by konanie, ktoré predchádzalo vydaniu napadnutého rozhodnutia, trpelo takou vadou, ktorá by mala za následok vecnú nesprávnosť rozhodnutia (§ 212 ods. 3 O.s.p.). Súd prvého stupňa postupoval správne, keď v danej veci zisťoval základné predpoklady vzniku objektívnej zodpovednosti štátu a územnej samosprávy za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci v správnom konaní v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z., podľa ktorého musia byť súčasné splnenie tri podmienky, a to: 1./ existencia škody ako majetkovej ujmy vyjadriteľnej v peniazoch, resp. nemajetkovej ujmy vzniknutej na osobnostných právach poškodeného, 2./ nezákonné rozhodnutie alebo nesprávny úradný postup orgánu štátu a 3./ príčinná súvislosť medzi škodou (nemajetkovou ujmou) a nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom. V prípade zodpovednosti za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím je základnou podmienkou existencia rozhodnutia, ktorým v konkrétnej veci orgán verejnej moci aplikuje všeobecne záväzné pravidlo právnej normy na ním prejednávaný prípad a rozhoduje tak o právach a povinnostiach individuálnych subjektov; ďalšou podmienkou je, aby právoplatné rozhodnutie bolo ako nezákonné zrušené, prípadne zmenené, a následkom takéhoto nezákonného rozhodnutia musí dôjsť ku vzniku škody, teda nezákonné rozhodnutie a škoda musia byť vo vzájomnom pomere príčiny a následku tak, že ak by nebolo nezákonného rozhodnutia, ku škode by nebolo bývalo došlo. V posudzovanej veci sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožnil so záverom súdu prvého stupňa, že odporca 1/ postupoval pri vydávaní rozhodnutia zo dňa 17.08.2005, ktorým zrušil svoje rozhodnutie zo dňa 15.04.2004, ktorým navrhovateľovi vydal povolenie na poskytovanie lekárenskej starostlivosti vo verejnej lekárni ARNIKA, v rámci výkonu samosprávy na úseku humánnej farmácie. Zákon č. 416/2001 Z.z. o prechode niektorých pôsobností z orgánov štátnej správy na obce žiadnym spôsobom nestanovuje, ktoré pôsobnosti prechádzajú na samosprávne kraje v rámci preneseného výkonu štátnej správy a ktoré pôsobnosti prechádzajú na samosprávne kraje v rámci výkonu samosprávy, a preto v ustanovení § 4 ods. 2 stanovuje pravidlo, podľa ktorého ak nie je v zákone ustanovené pri úprave pôsobnosti vyššieho územného celku, že ide o prenesený výkon štátnej správy, platí, že ide o výkon samosprávnej pôsobnosti vyššieho územného celku. Keďže zákonom č. 416/2001 Z.z. bolo zmenených rad ďalších osobitných zákonov, treba pri zodpovedaní otázky, či došlo k preneseniu výkonu pôsobnosti štátnej správy na samosprávny kraj v rámci preneseného výkonu štátnej správy alebo výkonu samosprávy, vychádzať práve z týchto osobitných zákonov, keďže samotný zákon č. 416/2001 Z.z. len všeobecne upravuje prerozdelenie prechádzajúcich pôsobností medzi obce a samosprávne kraje. Zákonom č. 416/2001 Z.z. bol s účinnosťou od 01.07.2002 novelizovaný aj zákon o liekoch a zdravotníckych pomôckach č. 140/1998 Z.z. (ďalej len "zákon o liekoch"), ktorý osobitne upravil v 11. časti štátnu správu vo veciach farmácie, kde zveril kompetenciu štátnej správy v oblasti humánnej farmácie Ministerstvu zdravotníctva SR, Úradu pre normalizáciu, metrológiu a skúšobníctvo SR a Štátnemu ústavu pre kontrolu liečiv (§ 58 ods. 1) a osobitne upravil v 12.časti výkon samosprávy na úseku humánnej farmácie, v rámci ktorého zveril samosprávnemu kraju kompetenciu vydávať povolenie na činnosť verejnej lekárne (§ 68a ods. 1 písmeno b/). Z uvedeného vyplýva, že zákon o liekoch v súvislosti s prechodom pôsobnosti výslovne nestanovil, že pôsobnosť na úseku humánnej farmácie prešla na samosprávny kraj vo forme preneseného výkonu štátnej správy a dokonca v tomto smere explicitne vyjadril, že ide o výkon samosprávy. Odvolací súd preto dospel k záveru, že odporca 1/ vykonával pri vydávaní svojho (nezákonného) rozhodnutia zo dňa 17.08.2005 svoju samosprávnou pôsobnosť na úseku humánnej farmácie. Na uvedenom závere nemôže nič zmeniť ani tá skutočnosť, že o opravnom prostriedku proti rozhodnutiu odporcu 1/ vydanému v rámci výkonu samosprávy rozhodoval ústredný orgán štátnej správy. V danom prípade rozhodoval odporca 1/ o proteste prokurátora podľa § 27 zákona č. 153/2001 Z.z. o prokuratúre; proti rozhodnutiu odporcu 1/ o proteste prokurátora sa navrhovateľ odvolal, ktoré právo mu vyplývalo z § 27 ods. 1 písm. c) uvedeného zákona o prokuratúre, s tým, že na ďalšie konanie o jeho odvolaní sa uplatnili všeobecné predpisy o správnom konaní. Zákon o správnom konaní č. 71/1967 Zb. vymedzuje v § 58 ods. 1 odvolací orgán tak, že je ním správny orgán najbližšie vyššieho stupňa nadriadený správnemu orgánu, ktorý rozhodnutie vydal, ak osobitný zákon neustanovuje inak. V tomto smere existovala dvojkoľajnosť v právnej úprave, a to jednak osobitný zákon č. 302/2001 Z.z. o samosprávnych krajoch, ktorých v § 22 zveril právomoc súdom rozhodovať o opravných prostriedkoch proti rozhodnutiu predsedu vo veciach územnej samosprávy a v prípade rozhodnutí predsedu vo veciach výkonu štátnej správy preneseného na samosprávne kraje zveril právomoc odvolacieho orgánu ústrednému orgánu štátnej správy; zároveň však platil § 60 ods. 1 písm. g/ zákona o liekoch, ktorý zveril právomoc Ministerstvu zdravotníctva SR v rámci výkonu štátnej správy na úseku humánnej farmácie rozhodovať ako druhostupňový orgán o opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam vydaným samosprávnym krajom. Nakoľko v danom prípade ide o vzťah zákona o liekoch ako zákona špeciálneho (lex specialis) a zákona o samosprávnych krajoch ako zákona všeobecného (lex generalis), bolo potrebné pre rozhodovanie o odvolaní odporcu 1/ na úseku humánnej farmácie prednostne uplatniť zákon o liekoch ako lex specialis. Správny a zákonu zodpovedajúci je preto aj záver súdu prvého stupňa, že odporca 2/ (správne Ministerstvo zdravotníctva SR) vystupoval pri rozhodovaní o odvolaní proti rozhodnutiu odporcu 1/ v rámci výkonu štátnej správy na úseku farmácie. Len na základe tej skutočnosti, že o odvolaní proti rozhodnutiu odporcu 1/ rozhodovalo Ministerstvo zdravotníctva SR ako ústredný orgán štátnej správy nemožno vyvodiť záver, že odporca 1/ vykonával svoju pôsobnosť v rámci preneseného výkonu štátnej správy, keďže takýto záver by bol v rozpore s právnou úpravou, ktorá bola v relevantnom období jednoznačná v tom, že vydávanie povolenia na činnosť verejnej lekárne spadá pod výkon samosprávy. Ani nová právna úprava zákona o liekoch obsiahnutá v zákone č. 362/2011 Z.z. nemôže byť relevantná pre posúdenie pôsobnosti odporcu 1/ pri vydávaní povolenia na činnosť verejnej lekárne, keď rozhodujúci bol jedine právny stav v čase, keď ním bolo nezákonné rozhodnutie vydané. Za daného právneho stavu sa odporca 1/ v tomto konaní nemôže dovolávať porušenia článku 2 ods. 2 Ústavy SR v tom, že orgán štátnej správy neprípustne rozhodoval o opravnom prostriedku proti rozhodnutiu odporcu 1/ na úseku výkonu samosprávy, nakoľko v tomto konaní je potrebné vychádzať z princípu prezumpcie ústavnosti právnej úpravy, ktorá pripúšťala takéto prerozdelenie kompetencií medzi štátnou správou a samosprávou, pokiaľ nebola Ústavným súdom SR vyhlásená za protiústavnú. V teórii ústavného práva i v slovenskom ústavnom systéme sa totiž uplatňuje tzv. prezumpcia ústavnosti právnych noriem, čo znamená, že na účinnú právnu normu sa orgán ju aplikujúci musí pozerať ako na súladnú s ústavou dovtedy, kým ústavný súd predpísaným spôsobom nevysloví jej neústavnosť. Vzhľadom na právnu úpravu obsiahnutú v § 60 ods. 1 písm. g/ zákona o liekoch nedôvodne odporca 1/ namieta, že právny poriadok Slovenskej republiky; v relevantnom období; neobsahoval takú právnu úpravu, kde by v rámci jedného správneho konania v 1. stupni vystupoval orgán samosprávy pri výkone samosprávnych kompetencií a v 2. stupni by vystupoval orgán štátnej správy pri výkone kompetencií štátnej správy. Jeho argumentácia, že Ministerstvo zdravotníctva SR mohlo ako druhostupňový orgán rozhodovať o opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam samosprávneho kraja v zmysle § 60 ods. 1 písm. g/ zákona o liekoch len pokiaľ išlo o rozhodnutia samosprávneho kraja vydané v rámci preneseného výkonu štátnej správy, nie je ničím podložená ; keď zákon v 12. časti samosprávnym krajom nezveril žiadnu pôsobnosť na úseku humánnej farmácie v rámci preneseného výkonu štátnej správy. V tejto súvislosti odvolací súd poznamenáva, že dokonca v § 60 ods. 1 písm. e/ zákona o liekoch bola v súvislosti s úpravou prechodu pôsobností doplnená pôsobnosť Ministerstva zdravotníctva SR o riadenie a výkon štátneho dozoru samosprávy na úseku farmácie. Nakoľko podľa § 19 zákona č. 575/2001 Z.z. je Ministerstvo zdravotníctva SR ústredným orgánom štátnej správy pre zdravotnú starostlivosť, ktorá sa poskytuje aj ako lekárenská starostlivosť (§ 7 ods. 1 písm. c/ zákona č. 576/2004 Z.z.), ktorú upravuje osobitný zákon č. 140/1998 Z.z. o liekoch, pod ktorú spadá aj rozhodovanie o povolení na činnosť verejnej lekárni, správne súd prvého stupňa ustálil Ministerstvo zdravotníctva SR ako orgán konajúci v mene Slovenskej republiky. Zákon č. 514/2003 Z.z. osobitne upravuje v druhej časti zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci tak, že v tomto prípade je zodpovedný štát, v mene ktorého koná príslušný orgán a v tretej časti osobitne upravuje zodpovednosť územnej samosprávy za škodu spôsobenú pri výkone samosprávy, za ktorú zodpovedá územná samospráva, v mene ktorej koná starosta obce alebo predseda samosprávneho kraja. Uvedený zákon nevylučuje, aby za tú istú škodu bola daná zodpovednosť územnej samosprávy ako aj zodpovednosť štátu a rovnako z neho nevyplýva vzťah subsidiarity v tom smere, že by zodpovednosť štátu podľa druhej časti vylučovala súčasnú zodpovednosť samosprávy podľa tretej časti alebo, že by zodpovednosť štátu nastupovala až vtedy, ak nie je daná zodpovednosť samosprávy. Argumentácia odporcu 1/, že uvedený zákon nevytvára takú možnosť, aby v mene štátu vo veci náhrady škody konali naraz viaceré orgány verejnej moci, je v tomto prípade, vzhľadom na rozdielnosť zodpovedných subjektov, bezpredmetná. Odporca 1/ sa nedôvodne dovoláva výlučnej zodpovednosti odporcu 2/ s poukazom na to, že tento vydal konečné rozhodnutie, keď potvrdil jeho rozhodnutie o zrušení povolenia na prevádzkovanie lekárne navrhovateľa ako aj s poukazom na to, že rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. 4Sžo 15/2008 bol vydaný v konaní, kde na strane odporcu vystupoval len odporca 2/. Vzhľadom na to, že aj rozhodnutie odporcu 1/ je potrebné považovať v zmysle § 6 ods. 1 v spojení s § 13 zákona č. 514/2003 Z.z. za nezákonné, keďže (aj) jeho právoplatné rozhodnutie bolo pre nezákonnosť príslušným orgánom zrušené a navrhovateľ - ako poškodený, proti nemu podal opravný prostriedok (§ 6 ods. 2), bola naplnená samostatná skutková podstata zodpovednosti odporcu 1/ za škodu spôsobenú pri výkone samosprávy jeho nezákonným rozhodnutím podľa § 10 ods. 2 písm. a/ uvedeného zákona, ktorej sa odporca 1/nemôže zbaviť tým, že toto jeho rozhodnutie bolo potvrdené odvolacím orgánom - Ministerstvom zdravotníctva SR. Odporcom možno prisvedčiť v tej časti ich odvolacej argumentácie, v ktorej poukazovali na neurčitý výrok rozsudku súdu prvého stupňa pokiaľ tento ustálil paritný podiel zodpovednosti každého z nich. Súd prvého stupňa pochybil v tom, že na spoločnú zodpovednosť odporcov 1/ a 2/, ktorú správne vyvodil z daného skutkového stavu, nesprávne aplikoval výnimku z inak zákonom stanovenej solidárnej zodpovednosti viacerých škodcov za škodu a ustálil tak delenú zodpovednosť odporcov za škodu; a to navyše bez toho, aby bližšie skúmal v akom pomere sa ktorý z odporcov podieľal na vzniku škodu a aby následne tento podiel každého z nich na náhrade škody vyjadril vo výroku rozsudku . Odvolací súd, na rozdiel od súdu prvého stupňa, mal za to, že v danom prípade je potrebné uplatniť solidárnu zodpovednosť obidvoch odporcov za škodu v zmysle § 438 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ktorí sa následne vzájomne vysporiadajú podľa ich účasti na spôsobení vzniknutej škody v zmysle § 439 Občianskeho zákonníka, a preto nepovažoval odvolací súd za potrebné zaoberať sa argumentáciou odporcu 1/, že jeho podiel zodpovednosti mal byť ustálený v pomere 1 v jeho prospech. Ako nedôvodnú vyhodnotil odvolací súd aj námietku odporcu 1/, že súd prvého stupňa sa nevysporiadal s podielom zodpovednosti za škodu zo strany Ministerstva spravodlivosti SR z dôvodu, že bolo iniciátorom celého konania o odobratí licencie navrhovateľovi, a to prostredníctvom protestu prokurátora. V tejto súvislosti odvolací súd zastáva názor, že protest prokurátora v tomto prípade nespĺňal platnou právnou úpravou vyžadované predpoklady nezákonného rozhodnutia a rovnako nenapĺňal skutkovú podstatu nesprávneho úradného postupu. Podľa § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka, uhrádza sa skutočná škoda a to, čo poškodenému ušlo (ušlý zisk). Škoda predstavuje ujmu, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného a je objektívne vyjadriteľná peniazmi. Skutočná škoda predstavuje takú ujmu, ktorá znamená zmenšenie majetkového stavu poškodeného oproti stavu pred škodnou udalosťou a predstavuje majetkové hodnoty, ktoré je nutné vynaložiť na uvedenie veci do predošlého stavu. Škoda v podobe ušlého zisku spočíva v tom, že nenastalo zväčšenie, resp. rozmnoženie majetku poškodeného, ktorý by bolo možné, nebyť protiprávneho konania, dôvodne očakávať s ohľadom na predvídateľný sled vecí. Ušlý zisk sa teda prejavuje stratou očakávaného prínosu, teda prospechu, ku ktorému malo reálne dôjsť, ak by nedošlo k protiprávnemu úkonu a predstavuje prospech, o ktorý poškodený prišiel. Ušlý zisk sa, na rozdiel od skutočnej škody, neprejavuje zmenšením majetku poškodeného (úbytkom aktív), ale stratou očakávaného prínosu (výnosu). Nestačí pritom iba pravdepodobnosť rozmnoženia majetku v budúcnosti, ale musí byť s istotou preukázané, že pri pravidelnom (normálnom, obvyklom) priebehu vecí (nebyť protiprávneho konania škodcu alebo škodnej udalosti) mohol poškodený dôvodne očakávať zväčšenie svojho majetku, ku ktorému nedošlo práve v dôsledku konania škodcu (škodnej udalosti). Pre výšku ušlého zisku je rozhodujúce, akému prospechu, ku ktorému malo reálne dôjsť, zabránilo práve konanie škodcu (škodná udalosť), teda konkrétne o aký reálne dosiahnuteľný ; a teda nie hypotetický; príjem poškodený prišiel. Znalecký posudok (§ 125, § 127 O.s.p.) súd hodnotí ako každý iný dôkaz podľa § 132 O.s.p., odborné závery v ňom obsiahnuté však hodnoteniu súdom podľa § 132 O.s.p. nepodliehajú, a pokiaľ teda súd nie je spôsobilý hodnotiť odborné závery znalca z hľadiska ich vecnej správnosti, musí postupovať podľa § 127 ods. 2 O.s.p. a nariadiť preskúmanie posudku iným znalcom, vedeckým ústavom alebo inou inštitúciou. Hodnotenie dôkazu znaleckým posudku teda spočíva v posúdení, či jeho závery sú náležite odôvodnené, či je podložený obsahom nálezu, či sa v ňom prihliadlo na všetky skutočnosti, s ktorými sa bolo potrebné vysporiadať, či jeho závery nie sú v rozpore s výsledkami ostatných dôkazov, či odôvodnenie znaleckého posudku zodpovedá pravidlám logického myslenia. Podstata hodnotenia znaleckého posudku teda spočíva v tom, že súd vezme do úvahy komplexnosť posudku, úplnosť odpovedí, vzťah posudku k iným vo veci vykonaným dôkazom a napokon vychádza aj zo zásad správneho formálne - logického uvažovania. V preskúmavanej veci správne súd prvého stupňa vzhľadom na potrebu zistenia výšky ušlého zisku nariadil znalecké dokazovanie z odboru ekonomika a riadenie podnikov. Súd prvého stupňa nevybočil z hľadísk daných § 132 O.s.p. keď po vypočutí zástupcu znaleckej organizácie vzal za základ svojho rozhodovania; pokiaľ ide o ustálenie výšky ušlého zisku; ustanovenou znaleckou organizáciou vypracovaný znalecký posudok č. 70/2013 v spojení s jeho doplnkom č. 6/2014, ktorý spĺňal všetky zákonné náležitosti, znalecká organizácia pri jeho vypracovaní vychádzala zo všetkých relevantných a dostupných skutočností vo vzťahu k zvolenej metodike výpočtu, ktoré odborne posúdila a po ich zhodnotení výsledky premietla do svojich záverov o všeobecnej hodnote ušlého zisku. V konaní neboli zistené také iné závažné skutočnosti zásadného významu, ktoré by boli spôsobilé výrazným spôsobom ovplyvniť závery znaleckého dokazovania, keď ani námietky odporcov neboli založené na takých relevantných tvrdeniach, na opodstatnenosť ktorých by bolo potrebné nariadiť kontrolné znalecké dokazovanie alebo z ktorých by vyplývali také pochybenia v postupe ustanovenej znaleckej organizácie, ktoré by boli viedli k iným odborným záverom. Odporca 1/ nedôvodne vytýka súdu prvého stupňa, že neuviedol spôsob určenia časového rámca doby primeranej na výpočet ušlého zisku. V predmetnej veci vychádzal súd prvého stupňa zo zmluvy o nájme nebytových priestorov č. 54/2003 zo dňa 22.12.2003, na základe ktorej mal navrhovateľ dané do nájmu nebytové priestory za účelom prevádzkovania lekárne; a to v súlade s povolením príslušného samosprávneho kraja; v poliklinickej časti nemocnice v Malackách na obdobie od 01.02.2004 do 31.12.2013, a pokiaľ pri výpočte ušlého zisku je potrebné vychádzať z pravidelného priebehu vecí, ktorý bolo možné očakávať; teda z takých existujúcich okolností nasvedčujúcim tomu, že reálne dôjde k dosiahnutiu zamýšľaného zisku; správne súd prvého stupňa stanovil dobu výpočtu ušlého zisku až do skončenia doby nájmu dojednanej navrhovateľom za účelom prevádzkovania lekárne, keďže prevádzkovanie lekárne ARNIKA v týchto priestoroch na základe nájomnej zmluvy bolo možné reálne predpokladať do 31.12.2013. Pokiaľ odporca 1/ argumentoval tým, že rozsudok Krajského súdu v Bratislave, ktorým boli zrušené rozhodnutia odporcov, nadobudol právoplatnosť dňa 02.10.2009, čím sa obnovil pôvodný právny stav a navrhovateľ mohol pokračovať v poskytovaní lekárenskej starostlivosti v lekárni v Malackách, a to najneskôr po 30.11.2009, teda v lehote 30 dní primeranej na obnovenie činností zatvorenej lekárne, odvolací súd poukazuje na to, že tieto svoje tvrdenia žiadnymi skutočnosťami nepodložil v tom smere, že by nebytové priestory, ktoré mal pôvodne navrhovateľ na prevádzkovanie lekárne prenajaté, boli voľné, a že navrhovateľ nevyvinul žiadnu snahu keď nepožiadal o obnovenie prevádzkovania zrušenej lekárne v týchto voľných; pôvodne mu prenajatých; priestoroch. Navyše za stavu, keď navrhovateľ nemal vo vlastníctve alebo v nájme žiadne ďalšie voľné priestory, kde by mohol v lehote 30 dní obnoviť prevádzkovanie lekárne ARNIKA, odporcovia nedôvodne vytýkajú navrhovateľovi porušenie zakročovacej povinnosti podľa § 417 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Odvolací súd poznamenáva, že odporcovia po tom, ako boli ich nezákonné rozhodnutia zrušené, nekonali, keď navrhovateľ síce mal povolenie na prevádzkovanie lekárne ARNIKA zo dňa 15.04.2004, avšak prestal spĺňať predpoklad pre vydanie povolenia na poskytovanie lekárenskej starostlivosti v nemocničnej lekárni pokiaľ ide existenciu právneho vzťahu oprávňujúceho navrhovateľa užívať priestory na umiestnenie prevádzkarne v nemocnici v Malackách podľa § 6 ods. 4 písm. c/ zák.č. 362/2011 Z.z. o liekoch a zdravotníckych pomôckach v znení účinnom do 01.01.2013. Pokiaľ teda kompetentné orgány nerozhodli inak (nezrušili ani inak nezmenili navrhovateľovi "obnovené" povolenie na prevádzkovanie lekárne ARNIKA), treba vychádzať z toho, že po zrušení nezákonných rozhodnutí navrhovateľ nemohol ďalej prevádzkovať lekáreň ARNIKA na základe "obnoveného" povolenia v pôvodne mu prenajatých priestoroch, v ktorých mu bolo prevádzkovanie lekárne na základe rozhodnutia odporcu 1/ povolené, v príčinnej súvislosti s vydanými nezákonnými rozhodnutiami, ktorými mu bolo nariadené ukončiť prevádzkovanie lekárne v týchto pôvodne prenajatých priestoroch a následným zrušením nezákonných rozhodnutí nedošlo k obnoveniu jeho nájomného vzťahu k týmto priestorom. Odvolací súd neakceptoval námietku odporcu 1/, že použitie projekcie vývoja tržieb vychádza len z úvahy znaleckej organizácie, keďže táto jej úvaha vychádzala z jej odborných skúsenosti a znalostí v odbore znaleckej činnosti - ekonomika a riadenie podnikov, odvetvie oceňovanie a hodnotenie podnikov, a preto nemohla byť svojvoľná. Je na znaleckej organizácii, aby zvolila takú metodiku výpočtu ušlého zisku na použitie ktorej mala dostatok podkladov, použitie zvolenej metodiky v tomto prípade znalecká organizácia dostatočne logicky odôvodnila, a preto odporca 1/ nedôvodne argumentuje tým, že je založená na svojvôli znaleckej organizácie. Neobstojí preto ani námietka odporcu 1/, že metodika výpočtu ušlého zisku nebola znaleckou organizáciou dostatočným spôsobom vysvetlená, keď v zápisnici z pojednávania zo dňa 02.06. 2014 je na strane 2 obsiahnuté rozsiahle zodpovedanie tejto otázky zástupcom znaleckej organizácie, ktoré odvolací súd považuje za vyčerpávajúce; v ďalšom výsluchu jej zástupca objasnil dôvody, pre ktoré nebola použitá porovnávacia metódu (nedostatok porovnávacieho materiálu); a postupu znaleckej organizácie, ktorá pre posúdenie ušlého zisku lekárne ARNIKA nachádzajúcej sa v nemocničných priestoroch neprihliadla; vzhľadom na jej špecifické postavenie; na tržby v iných verejných lekárňach v meste, nemožno vytýkať žiadne pochybenie. V danej veci nebolo možné akceptovať ani tvrdenie odporcu 1/, že rast tržieb z predaja tovarov a služieb a z predaja materiálu nerástol rovnakým tempom ako spotreba liekov podľa štatistického úradu, keď odporca 1/ toto svoje tvrdenie; pre ktoré spochybňoval hodnovernosť vypracovaného znaleckého posudku; relevantne nepreukázal. Len jeho názor, že medzi rastom spotreby liekov na predpis a tržbami z iných tovarov a služieb poskytovaných lekárňou nie je priama úmera, je podložený; na rozdiel od znaleckej organizácie; len jeho všeobecnou úvahou, že rast spotreby liekov nie je zásadným spôsobom ovplyvňovaný ekonomickou situáciou a kúpyschopnosťou obyvateľstva na rozdiel od spotreby iných tovarov a služieb, ktoré sú priamo ovplyvňované kúpyschopnosťou obyvateľstva, ktorá bola od roku 2008 klesajúca v dôsledku vzniknutej ekonomickej krízy. V tejto súvislosti Odvolací súd poznamenáva, že odporca 1/ nedisponuje žiadnymi takými odbornými znalosťami, pre ktoré by bolo možné v konaní prikladať jeho úvahám, resp. tvrdeniam, relevanciu; dokonca väčšiu ako znaleckej organizácii; a ktoré by boli spôsobilé zásadným spôsobom spochybniť výsledky znaleckého dokazovania. Napokon je potrebné dodať, že znalecká organizácia zohľadnila aj ekonomickú krízu, keď ju premietla do poklesu spotreby liekov, a teda tým aj ostatných tovarov a služieb poskytovaných lekárňou. Pokiaľ znalecká organizácia nepoužila porovnávaciu metódu pre stanovenie výšky ušlého zisku, nedôvodne jej odporca 1/ vytýka, že nevykonala zabezpečenie ekonomických podkladov od iných lekární. Nedôvodná je aj námietka odporcov, že metodika výpočtu ušlého zisku nezohľadňovala vývoj konkurenčného prostredia. V danom prípade považoval aj odvolací súd za smerodajné, že k otvoreniu novej lekárne v priestoroch nemocnice v Malackách došlo až po skončení činnosti lekárne ARNIKA, na základe čoho možno s veľkou pravdepodobnosťou usudzovať, že nová lekáreň mala nahradiť lekáreň, ktorej prevádzku v priestoroch nemocnice musel navrhovateľ na základe nezákonného rozhodnutia zlikvidovať, a pokiaľ odporcovia v tomto konaní nepreukázali, že by táto novo otvorená lekáreň v priestoroch nemocnice bola vykonávala svoju činnosť aj popri súčasnej existencii lekárne navrhovateľa (napríklad tým, že by mala uzatvorenú zmluvu o budúcej zmluve na prenájom priestorov nemocnice), nebolo možné nimi tvrdené konkurenčné prostredie zohľadniť pri výpočte ušlého zisku. Úvahy odporcov sú v tomto smere špekulatívne, keďže pri obvyklom slede udalostí; z ktorého pri výpočte ušlého zisku treba vychádzať; nie je dôvod predpokladať, že by táto nová lekáreň bola súčasne otvorená 10 metrov od vstupu do lekárne navrhovateľa, a teda, že by v nemocnici vedľa seba súčasne pôsobili dve lekárne; uvedenému napokon nasvedčuje aj tá skutočnosť, že po ukončení činnosti lekárne ARNIKA v priestoroch nemocnice už pôsobila len jedna novootvorená lekáreň; popri nej teda už nevznikla žiadna ďalšia (konkurenčná) lekáreň. Námietky odporcu 2/ týkajúce sa nepreskúmateľnosti znaleckého posudku pre nedostatok jeho náležitostí nepovažoval odvolací súd za dôvodné, nakoľko znalecký posudok bol vypracovaný v súlade s § 17 ods. 3 zákona č. 382/2004 Z.z. a len subjektívny názor odporcu 2/ o tom, že je nepreskúmateľný, nezakladá dôvod pre spochybňovanie jeho hodnovernosti. K uvedenej námietke odvolací súd dodáva, že znalecký posudok by sa stal dokonca neprehľadným, pokiaľ by obsahoval podrobné výpočty a matematické vzorce ku všetkým výsledkom. K námietke odporcu 1/, že nedostatočne zistil skutkový stav veci potrebný pre určenie ušlého zisku tým, že nevykonal potrebné dokazovanie vzhľadom na to, že z dobropisov od spoločnosti Unipharma Prievidza nebolo zrejmé, či sa vzťahujú len k prevádzke v Malackách alebo k všetkým prevádzka navrhovateľa, treba konštatovať, že odporca 1/ nemal v tomto smere žiadne konkrétne návrhy na doplnenie dokazovania, a navyše zástupca znaleckej organizácie vo svojej výpovedi jednoznačne uviedol, že do celkovej výšky rabatov lekárne ARNIKA boli na základe fyzickej inventarizácie zaúčtované len tie rabaty, ktoré boli účtované na stredisku ARNIKA, a že účtovníctvo lekárne ARNIKA bolo dostatočne oddelené, aby bolo možné dospieť k záverom. Suma, o ktorú došlo k navýšeniu ušlého zisku o úroky, ktoré by boli k hospodárskemu zisku prirástli, ak by bol uložený v banke, predstavuje v zmysle § 121 ods. 3 O.s.p. istinu, pretože je súčasťou náhrady škody, a nakoľko sa nejedná o príslušenstvo nedôvodne odporca 1/ vytýka súdu prvého stupňa, že navrhovateľovi priznal úroky z úrokov. Nenáležitá je aj námietka odporcu 1/ týkajúca sa neurčitosti petitu návrhu a jeho nevykonateľnosti. Súd totiž nie je viazaný žalobným petitom návrhu v tom, akým spôsobom majú viacerí odporcovia splniť povinnosť na zaplatenie náhrady škody, pretože v tomto prípade vyplýva z právneho predpisu určitý spôsob vyrovnania vzťahu medzi účastníkmi, a preto konajúci súd pokiaľ túto skutočnosť vo výroku rozsudku vyjadrí odlišným, ako v žalobnom petite navrhovaným, spôsobom, nejde o neprípustné prekročenie žalobného návrhu, nakoľko takýto postup má oporu v § 153 ods. 2 O.s.p. Odvolací súd nepovažoval za potrebné pripustiť dovolanie na zodpovedanie odporcom 1/ nastolenej právnej otázky, keďže ju nepovažoval do tej miery za závažnú, že by mala všeobecný a zásadný dopad na právne posudzovanie prípadov podobnej povahy. S poukazom na vyššie uvedené závery považoval odvolací súd za dôvodnú odvolaciu námietku odporcov týkajúcu sa nesprávneho ustálenia ich spoločnej zodpovednosti za škodu a z toho vyplývajúceho nedostatočného vyjadrenia spôsobu úhrady priznaného nároku na náhradu škody vo výroku rozsudku, a preto odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej vyhovujúcej časti vo veci samej, ktorý ho založil v tomto smere na právnych záveroch, ktoré nezodpovedajú správnemu právnemu posúdeniu veci, zmenil podľa § 220 O.s.p. tak, že odporcom 1/ a 2/ uložil povinnosť zaplatiť navrhovateľovi istinu 1.139.235 eur spolu s úrokmi z omeškania spoločne a nerozdielne (solidárne). Obsahom práva na právnu pomoc garantovaného čl. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky je možnosť každého, na základe vlastnej úvahy, zvoliť si zástupcu v konaní pred súdom, vyjmúc prípady obligatórneho zastúpenia. Je totiž výsostným (slobodným) právom účastníka rozhodnúť, koho ustanoví za svojho zástupcu v konaní pred súdom a voľba, resp. úvahy v tomto smere, ústava neobmedzuje a ani iným spôsobom nevymedzuje; kritériá výberu osoby zástupcu sú autonómnou vecou každého účastníka konania. Právna úprava demonštratívne uvádza, že trovami konania sú najmä hotové výdavky účastníkov konania a ich zástupcov (§ 137 O.s.p.). Takými sú aj odmena advokáta, náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času spojená s jeho činnosťou, obsahovo vymedzené príslušnými predpismi. Súd rozhodujúci o priznaní náhrady trov konania je povinný vždy skúmať účelnosť vynaložených trov konania uplatnených úspešným účastníkom konania v spore. Kritérium účelnosti vynaložených trov právneho zastúpenia vychádza zo samotného cieľa právneho zastúpenia, ktorým je dosiahnutie čo možno najefektívnejšieho uplatňovania alebo bránenia práva na súde, s využitím všetkých zákonných (hmotnoprávnych ako aj procesných) možností na obranu záujmov klienta. Je preto potrebné rozlišovať medzi právom účastníka konania na právnu pomoc a nárokom na náhradu trov konania za poskytnutú právnu pomoc. Z ust. § 142 ods. 1 O.s.p. nevyplýva, že by odmena za zastupovanie advokátom v civilnom konaní bola sama osebe vždy trovami potrebnými k účelnému uplatňovaniu alebo bráneniu práva. Je potrebné prihliadnuť aj na samotný výber procesných prostriedkov zvolených účastníkom v každom konkrétnom prípade na uplatnenia alebo bránenie práva, ktoré ovplyvňujú aj rozsah trov, na ktorých náhradu môže, ale tiež rovnako nemusí, účastníkovi vzniknúť nárok, a preto účastník konania musí znášať aj procesnú zodpovednosť za voľbu konkrétneho prostriedku uplatňovania práva alebo jeho bránenia v súdnom konaní, ako aj procesné dôsledky spojené s prípadnou nevhodnosťou jeho výberu, a to aj v podobe nepriznania náhrady trov konania. Trovy konania potrebné na uplatňovanie alebo na ochranu práv sa však nemôžu posudzovať ako celok, aj keď účastník má právo na náhradu trov konania, pretože každý úkon alebo každé plnenie trov, treba posudzovať samostatne. Zásadne platí, že za účelné treba považovať také úkony právnej služby, náklady na ktoré musel účastník konania nevyhnutne vynaložiť v priamej vecnej a časovej súvislosti s konaním, pričom účelnosť treba posudzovať vzhľadom na celý priebeh toho - ktorého konania a prihliadnuť tak aj na štádium konania, v ktorom bol úkon realizovaný. Jednotlivé úkony právnej služby je preto potrebné posúdiť z hľadiska dosiahnutia rýchlosti, efektívnosti a účinnosti súdnej ochrany, ako aj z hľadiska hospodárnosti konania. Zákonná požiadavka dbať, z hľadiska priznania náhrady trov konania, na účelnosť ich vynaloženia, nijako neobmedzuje právo účastníka na poskytnutie právnej pomoci (čl. 47 ods. 2 Ústavy SR). Na základe uvedeného možno konštatovať, že trovy vynaložené účastníkom v spore musia byť v príčinnej súvislosti s jeho procesným postojom k predmetu konania a ich vynaložením sa musí sledovať procesné presadzovanie uplatneného nároku alebo procesná obrana proti takémuto tvrdenému nároku. Nárok na náhradu trov právneho zastúpenia tak nemožno priznať vtedy, ak sa určité procesné podanie nadbytočne opakuje bez uvedenia nových, procesne významných skutočností, čo platí aj na také podania advokáta, ktoré neobsahujú žiadne skutočnosti vzťahujúce sa na predmet sporu, ani žiadne také skutočnosti, ktoré zostali medzi účastníkmi konania sporné a treba ich dokazovať, nakoľko sú významné na posúdenie veci samej, resp. ak ide o duplicitné úkony právnej služby, ničím nereagujúce na procesný vývoj v konaní v dôsledku procesnej aktivity protistrany a ktorých potreba nevyplynula ani z priebehu vykonaného dokazovania. Zmyslom právnej úpravy výšky odmeny advokáta a náhrady jeho hotových výdavkov pre účely rozhodovania o náhrade trov občianskeho súdneho konania je stanoviť predvídateľné pravidlá rozhodovania o výške náhrady trov konania, ktoré musia nielen rešpektovať princíp rovnosti účastníkov v občianskom súdnom konaní, ale aj umožňovať na jednej strane úspešnému účastníkovi konania získať náhradu ním vynaložených nákladov v primeranej sadzobníkom vopred určenej výške, ale súčasne na druhej strane aj poskytnúť ochranu neúspešnému účastníkovi pred neprimeranou výškou uplatňovaných trov konania voči nemu. Odvolací súd zhodne so súdom prvého stupňa ustálil, že navrhovateľovi vznikol pomerný nárok na náhradu trov konania v rozsahu 56,64%, keď v časti týkajúcej sa zaplatenia istiny s príslušenstvom bol neúspešný v neparnej časti (6.084,79 eur) a navyše rozhodnutie o výške plnenia záviselo od znaleckého posudku, a preto mu vznikol nárok na plnú náhradu trov konania podľa § 142 ods. 3 O.s.p. a v časti zastavenia konania o zaplatenie 309.181,01 eur navrhovateľ zavinil, že konanie sa muselo zastaviť, a preto mu vznikla podľa § 146 ods.2 vety prvej O.s.p. povinnosť nahradiť odporcom trovy konania. Na rozdiel od súdu prvého stupňa nepovažoval odvolací súd za účelne vynaložené trovy právneho zastúpenia v podobe odmeny vo výške 4.010,47 eur za písomné podanie - urgencia žiadosti o predbežné prerokovanie nároku, ktorý úkon právnej služby už nebol nevyhnutnou hmotnoprávnou podmienkou pre uplatnenie nároku na náhradu škody na súde. Pokiaľ odporca 2/ namietal odmenu za písomné stanoviská navrhovateľa, tieto považoval odvolací súd za efektívne vynaložené trovy, nakoľko v nich reagoval na relevantné právne významné skutočnosti, ktoré boli v konaní medzi účastníkmi sporné. Súd prvého stupňa pochybil v tom, keď navrhovateľovi nepriznal odmenu v sume 2.010,06 eur za odvolanie proti uzneseniu o uložení mu povinnosti zaplatiť súdny poplatok, na ktorú mu vznikol nárok podľa § 13a ods. 2 písm. b/ vyhl.č. 655/2004 Z.z. Pokiaľ ide o úkony právnej služby - nahliadnutia do spisu, odvolací súd poukazuje na to, že navrhovateľ ničím neodôvodnil potrebu vykonania týchto úkonov z hľadiska uplatňovania ďalších procesných práv v konaní či ochrany jeho oprávnených záujmov; účelnosť vynaloženia týchto trov konania je totiž vždy potrebné posudzovať podľa konkrétneho účelu, za akým bolo do spisu nahliadnuté, napr. ak do termínu pojednávania mala protistrana založiť do spisu určité listinné dôkazy, tak nahliadnutie do spisu nachádza svoje opodstatnenie v potrebe oboznámenia sa s nimi na zaujatie stanoviska. Vzhľadom na to, že navrhovateľ bližšie neuviedol, za akým účelom došlo k poradám a čo bolo obsahom jednotlivých porád, je potrebné súhlasiť so záverom súdu prvého stupňa, že nárok na odmenu za tieto úkony právnej služby nemožno navrhovateľovi priznať. V tejto spojitosti odvolací súd dodáva, že pokiaľ ide o účelnosť vo vzťahu k uskutočneniu porady s klientom, je potrebné jej nevyhnutnosť posudzovať s ohľadom na predmet a štádium konania. Tak napríklad porada nebude odôvodnená v prípadoch, keď je jej predmetom doručovanie písomností medzi advokátom a klientom, podanie informácie klientovi o stave konania, oboznámenie ho o priebehu konania a vykonaných procesných úkonoch a pod.; jej nevyhnutnosť bude naopak daná pokiaľ v konaní vyšli najavo nové skutočnosti alebo dôkazy, ktoré sa dotýkajú vecnej stránky a majú vplyv na zvolenú právnu argumentáciu alebo obranu, väčšinou pôjde o prípady keď sa v konaní vyskytnú nové relevantné skutočnosti, listinné dôkazy, keď dôjde k vykonaniu rozsiahlejšieho dokazovania, k dispozitívnym návrhom ako je napr. zmena návrhu či okruhu účastníkov konania. V danom prípade založil navrhovateľ svoju argumentáciu len na všeobecnom konštatovaní, že päť porád za celú dobu trvania sporu je primeraných. Za stavu, keď z obsahu spisu nebol v tomto prípade priamo zistiteľný žiadny relevantný dôvod potvrdzujúci účelnosť porád, považoval odvolací súd túto argumentáciu za nepostačujúcu pre posúdenie, či tieto úkony predstavujú taký spôsob realizácie právnej pomoci, ktorý nie je v rozpore s požiadavkou účelnosti vynaložených trov konania, a či boli nevyhnutne potrebné na efektívne bránenie práv navrhovateľa v konaní, za ktorého stavu mu nebolo možné ním uplatňovanú náhradu trov právneho zastúpenia priznať. Vo vzťahu k žiadosti navrhovateľa o oslobodenie od súdneho poplatku, správne súd prvého stupňa konštatoval, že nejde o podanie týkajúce sa veci samej a v žiadnom prípade ho nemožno; vzhľadom na odlišnosť jeho povahy a účelu; ani za analogického použitia § 13a ods. 5 vyhl. č. 655/2004 Z.z. priblížiť k návrhu na predbežné opatrenie (§ 13a ods. 2, písm. a/ cit. vyhl.). Sťažnosť na prieťahy nepovažoval ani odvolací súd za úkon právnej služby. Pokiaľ ide o vzdanie sa odvolania proti uzneseniu, ktorým bolo priznané navrhovateľovi oslobodenie od platenia súdnych poplatkov, a vzdanie sa odvolania proti uzneseniu o vrátení preddavku na trovy konania, tieto neboli úkonmi nevyhnutnými na zabezpečenie ochrany práv navrhovateľa v konaní; a navyše proti uzneseniu o priznaní oslobodenia od súdnych poplatkov v celom rozsahu odvolanie nie je prípustné (§ 202 ods. 3, písm. d/ O.s.p.). Vo vzťahu k žiadosti navrhovateľa o vrátenie preddavku je potrebné konštatovať, že tento úkon nebol nevyhnutne potrebný, nakoľko o vrátení preddavku bolo povinnosťou konajúceho súdu rozhodnúť bez ohľadu na podanie tejto žiadosti a navyše svojou povahou a účelom ho nebolo možné ani za analogického použitia § 13a ods. 5 vyhl. č. 655/2004 Z.z. subsumovať pod iný úkon právnej služby - výkon rozhodnutia či exekúcii (§ 13a ods. 2 písm.c/ cit. vyhl.). V tejto súvislosti sa odvolací súd nestotožnil s navrhovateľom, že tieto úkony právnej služby boli nevyhnutné pre zachovanie odbornej starostlivosti zo strany jeho právneho zástupcu, a že by priamo súviseli s prejednávaným meritom veci. Odvolací súd tak priznal navrhovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia rovnako ako súd prvého stupňa za 17 úkonov právnej služby s tým, že mu nepriznal odmenu v sume 4.010,47 eur za úkon právnej služby - urgencia žiadosti o predbežné prerokovanie nároku a priznal mu odmenu v sume 2.010,06 eur za úkon právnej služby - odvolanie proti uzneseniu o uložení mu povinnosti zaplatiť súdny poplatok. Navrhovateľovi tak vznikol nárok na náhradu trov konania v sume 31.423,41 eur, t.j. 56,64 % zo sumy 55.479,19 eur. So zreteľom na uvedené odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti týkajúcej sa náhrady trov (prvostupňového) konania zmenil podľa § 220 O.s.p. tak, že odporcom 1/ a 2/ uložil povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť navrhovateľovi náhradu trov prvostupňového konania vo výške 31.423,41 eur. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods.1 O.s.p. v spojení s § 142 ods.3 O.s.p. a § 151 ods.1 vety prvej O.s.p. a navrhovateľovi, ktorý mal neúspech len v nepatrnej časti, priznal na základe jeho návrhu náhradu trov odvolacieho konania vo výške 6.519,08 eur v podobe odmeny za tri úkony právnej služby, a to vo výške 1.352,025 eur za podanie odvolania proti výroku o náhrade trov konania (zodpovedajúcej jednej polovici základnej sadzby tarifnej odmeny 2.704,05 eur vypočítanej z tarifnej hodnoty 1.139.235,- eur - § 13a ods. 2 písm. b/ vyhl. č. 655/2004 Z.z.), vo výške 2.704,05 eur za vyjadrenie k odvolaniam odporcov (§ 13a ods. 1 písm.c/ vyhl. č. 655/2004 Z.z) a vo výške 1.352,025 eur za účasť na verejnom vyhlásení rozsudku dňa 13.10.2015 (§ 13a ods. 4 vyhl. č. 655/2004 Z.z ), k tomu paušálnu náhradu 2x 8,04 eur a 1x 8,39 eur a 20% DPH. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.