Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 3Co/141/2013 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1211219025 Dátum vydania rozhodnutia: 20. 11. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Blanka Podmajerská ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1211219025.1
Uznesenie Krajský súd v Bratislave v právnej veci navrhovateľa: Debtinvest Limited, so sídlom 33 Porter Road, Road Town, Tortola, Britské Panenské ostrovy, IČ: 609 191, zastúpený: Mgr. Martin Jánský, advokát, Štúrova 13, Nitra, proti odporcovi: R. W., U. D. K. XXX, za účasti vedľajšieho účastníka konania na strane odporkyne: Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, Nám. Legionárov 5, Prešov IČO: 42 176 778, zastúpený: JUDr. Ambróz Motyka, advokát, Nám. SNP 7, Stropkov, o zaplatenie 1.092,43 eura s príslušenstvom, na odvolanie vedľajšieho účastníka konania proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II zo dňa 15. júna 2012, č. k. 52C/148/2011-119 a na odvolanie spoločnosti SPORT FIBRIL, s.r.o., Horný Val 8/17, Žilina, IČO: 36 854 158, proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava II zo dňa 30. októbra 2012, č. k. 52C/148/2011-238, jednohlasne (pomerom hlasov 3:0) takto
r o z h o d o l :
Nepožiada Súdny dvor Európskej únie o rozhodnutie o predbežných otázkach podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie.
Návrh vedľajšieho účastníka na prerušenie konania vedeného na Okresnom súde Bratislava II pod sp. zn. 52C/148/2011 sa zamieta.
Rozsudok súdu prvého stupňa zo dňa 15. 6. 2012, č. k. 52C/148/2011-119 sa v napadnutej časti týkajúcej sa náhrady trov konania potvrdzuje.
Navrhovateľovi sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva.
Odvolacie konanie o odvolaní spoločnosti SPORT FIBRIL, s.r.o., Horný Val 8/17, Žilina, IČO: 36 854 158, proti uzneseniu súdu prvého stupňa zo dňa 30. 10. 2012, č. k. 52C/148/2011-238 sa zastavuje.
o d ô v o d n e n i e :
Rozsudkom zo dňa 15. júna 2012, č. k. 52C/148/2011-119 súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa, ktorým sa voči odporkyni domáhal zaplatenia sumy 1.092,43 eura s príslušenstvom titulom neuhradených záväzkov zo zmluvy č. XXXXXXXXXX o poskytnutí revolvingového úveru a vydaní a používaní platobnej karty YES uzatvorenej medzi právnym predchodcom navrhovateľa - spoločnosťou Home Credit Slovakia, a.s. a odporkyňou dňa 14. 4. 2002. Rozhodnutie právne odôvodnil ust. § 2 písm. a/, b/ zák. č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, ďalej § 52 ods. 2 veta prvá, § 100 ods. 1 a § 101 zák.č. 40/1964 Zb. v platnom znení (ďalej „Občiansky zákonník“) a vecne dôvodne vznesenou námietkou premlčania uplatneného nároku, keď z predložených listinných dôkazov vyplynulo, že právo sa v danej veci mohlo prvý raz vykonať dňa 25. 1. 2006 a návrh bol na súde podaný až dňa 9. 4. 2010, t. j. po uplynutí zákonom stanovenej trojročnej premlčacej doby.
O náhrade trov konania súd prvého stupňa rozhodol podľa § 142 ods. 1 zák.č. 99/1963 Zb. v platnom znení ( ďalej „ O.s.p.“) , nakoľko si v konaní plne úspešná odporkyňa trovy konania neuplatnila, súd
jej ich náhradu nepriznal. Náhradu trov konania uplatnenú vedľajším účastníkom konania na jej strane nepovažoval za dôvodnú. Uviedol, že vedľajší účastník má principiálne právo na náhradu trov konania, avšak ich účelnosť musí byť súdom skúmaná v každom individuálnom prípade samostatne. Účelnosť trov potrebných a vynaložených na uplatňovanie alebo bránenie práva označil za základný predpoklad pre vznik nároku na náhradu trov konania účastníkovi konania (resp. vedľajšiemu účastníkovi), ktorý sa v zásade dá stotožniť s nevyhnutnosťou alebo právnou možnosťou vynaloženia trov spojených s ústavne zaručeným právom na právnu pomoc. V súvislosti s posudzovaním účelnosti uplatnenej náhrady trov konania prvostupňový súd poukázal na to, že v danej veci ako vedľajší účastník na strane odporcu vystupuje Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, ktorého cieľom je kolektívna ochrana spotrebiteľa, podávanie žalôb podľa zákona o ochrane spotrebiteľa, zastupovanie spotrebiteľov v občianskom súdnom konaní, vstup do spotrebiteľských sporov v pozícii vedľajšieho účastníka, zastupovanie spotrebiteľa pred orgánmi štátnej správy a podávanie podaní o porušovaní práv spotrebiteľov na orgány štátnej správy. Tieto ciele má Združenie uvedené vo vlastných stanovách (§ 2 ods. 1. a 2. Stanov), ktoré upravujú jeho pôsobenie, činnosť a princípy fungovania. Z uvedeného súd vyvodil, že Združenie bolo vytvorené za účelom ochrany spotrebiteľa a je teda spôsobilé a schopné chrániť práva a oprávnené záujmy spotrebiteľov tak v mimosúdnom ako aj súdnom konaní. Ak potom vedľajší účastník vstúpil do konania ako profesná organizácia na ochranu spotrebiteľa a navyše z vlastného podnetu (bez toho aby sa s odporcom kontaktoval), pričom splnomocnil na svoje zastupovanie v konaní právneho zástupcu z radov advokátov, nemožno považovať takto vzniknuté trovy právneho zastúpenia za účelné a hospodárne. Vyslovil preto názor, že už zo samotnej podstaty tohto vedľajšieho účastníka vyplýva, že musí byť a je schopný konať v mene toho, na koho stranu vstupuje do konania a táto schopnosť je podstatou jeho fungovania. Pokiaľ teda vedľajší účastník v konaní navyše splnomocnil na zastupovanie advokáta konal v rozpore so zásadou účelnosti a hospodárnosti vynaložených trov, z ktorého dôvodu mu náhrada takto vzniknutých trov neprináleží.
Proti tomuto rozsudku v časti náhrady trov konania podal v zákonnej lehote odvolanie vedľajší účastník, ktorý pre nesprávne skutkové zistenia a nesprávne právne posúdenie veci žiadal rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti zmeniť tak, že súd navrhovateľovi uloží povinnosť zaplatiť vedľajšiemu účastníkovi trovy prvostupňového konania vo výške 285,22 eura k rukám jeho právneho zástupcu, do troch dní od právoplatnosti uznesenia. Nesúhlasil s názorom súdu prvého stupňa o neúčelnosti vynaložených trov právneho zastúpenia. V súvislosti s argumentáciou súdu prvého stupňa poukazujúcou na to, že vedľajší účastník vstúpil do konania z vlastného podnetu, bez toho, aby sa s odporkyňou kontaktoval uviedol, že je nepredstaviteľné, aby združenie kontaktovalo každého spotrebiteľa, na podporu ktorého do konania vstupuje, nakoľko pri enormnom množstve spotrebiteľských vecí by to bol absolútne neefektívny postup. Bol tiež toho názoru, že pokiaľ by sa v praxi presadil názor upierajúci združeniam na ochranu spotrebiteľa právo na právneho zástupcu vzhľadom na predmet ich činnosti, potom by bolo problematickým aj zastupovanie advokátmi napr. sudcov, prokurátorov, advokátov, ministrov spravodlivosti, predsedov vlád, ktorí sú právnikmi, čo by bolo zároveň aj v rozpore s platným právom, ako aj s každodennou realitou. V ďalšom poukázal na nemožnosť združenia financovať advokátov z vlastných zdrojov a na náklady, ktoré združeniu vznikajú v súvislosti s ochranou spotrebiteľských záujmov. Aj v danom prípade bola odporkyňa ako spotrebiteľka úspešná len vďaka dôvodne vznesenej námietke premlčania a námietke nedostatku aktívnej vecnej legitimácie vznesenými vedľajším účastníkom. Postup súdu prvého stupňa, ktorý aj napriek uvedenému nepriznal vedľajšiemu účastníkovi trovy právneho zastúpenia označil za v rozpore s legislatívou Európskej únie, judikatúrou Súdneho dvora EÚ a ustálenou súdnou praxou a právnou teóriou. Do pozornosti dal aj novelizované ust. § 137 O.s.p. a viaceré rozhodnutia krajských súdov deklarujúce dôvodnosť a účelnosť náhrady trov konania vedľajšieho účastníka v tzv. „drobných sporoch“.
Pre prípad, že by sa odvolací súd nestotožnil s jeho argumentáciou navrhol konanie prerušiť a požiadať Súdny dvor EÚ o rozhodnutie o nasledovných prejudiciálnych otázkach zásadného právneho významu:
1. Či pod právom na súdnu ochranu podľa čl. 47 v spojení s čl. 38 ods. 1 Charty základných práv EÚ a pod právom na zabezpečenie hospodárskych záujmov spotrebiteľov a pod podporou Združení na ochranu záujmov spotrebiteľov podľa čl. 169 ods. 1 Zmluvy o fungovaní EÚ sa rozumie aj právo na náhradu trov súdneho konania. 2. Či je porušené základné právo spotrebiteľa a Združenia na ochranu záujmov spotrebiteľov podľa čl. 47 v spojení s čl. 38 ods. 1 Charty základných práv EÚ a čl. 169 ods. 1 Zmluvy o fungovaní EÚ, ak súd neprizná právo na náhradu trov konania spotrebiteľovi alebo Združeniu na ochranu
záujmov spotrebiteľov napriek ich úspechu v súdnom konaní a nevysporiada sa s odlišnými súdnymi rozhodnutiami v obdobných veciach, ktoré boli súdu predložené, a ktoré sú zjavne odlišne právne odôvodnené. 3. Či čl. 169 ods. 1 Zmluvy o fungovaní EÚ a čl. 38 a 47 Charty základných práv EÚ treba vykladať tak, že bránia takej aplikácii vnútroštátneho procesného práva, ktorá označuje právne zastúpenie Združenia na ochranu záujmov spotrebiteľov za neúčelné napriek tomu, že spotrebiteľ bol v konaní úspešný po tom, čo do konania vstúpilo Združenie, ktoré poskytlo spotrebiteľovi účinný prostriedok procesnej obrany.
Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu a medziach dôvodov odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.) bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie vedľajšieho účastníka konania na strane odporkyne v časti nepriznanej náhrady trov konania nie je dôvodné. Ako nedôvodný vyhodnotil odvolací súd aj návrh vedľajšieho účastníka konania na prerušenie predmetného konania a na predloženie prejudiciálnych otázok Súdnemu dvoru Európskej únie.
Podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy. (Pozn.: Od 1.12.2009 v dôsledku prijatia Lisabonskej zmluvy oficiálny názov Súdneho dvora znie Súdny dvor Európskej únie.)
Podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ďalej len "ZFEÚ") Súdny dvor Európskej únie má právomoc vydať predbežný nález o otázkach, ktoré sa týkajú: a) výkladu zmlúv (Pozn.: Zmluvy o Európskej únii a Zmluvy a fungovaní Európskej únie); b) platnosti a výkladu aktov inštitúcií, orgánov alebo úradov alebo agentúr Únie. Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom a tento súdny orgán usúdi, že rozhodnutie o nej je nevyhnutné pre vydanie jeho rozhodnutia, môže sa obrátiť na Súdny dvor Európskej únie, aby o nej rozhodol. Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom, proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva, je tento súdny orgán povinný obrátiť sa na Súdny dvor Európskej únie. Ak sa takáto otázka položí v prebiehajúcom konaní pred súdnym orgánom členského štátu v súvislosti s osobou, ktorá je vo väzbe, Súdny dvor Európskej únie koná bezodkladne.
Ustanovenie § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. teda prichádza do úvahy vtedy, ak sa vedie konkrétne sporové konanie pred vnútroštátnym súdom, v rámci ktorého vznikne potreba výkladu či stanovenia hraníc aplikácie úniového práva, pretože vyriešenie tejto otázky je spôsobilé podstatným - prejudiciálnym spôsobom ovplyvniť rozhodnutie vo veci samej. V súvislosti s prerušením konania však treba uviesť, že súd v skutočnosti môže, ale nemusí prerušiť konanie, pretože nie každý súd je povinný obrátiť sa s predbežnou otázkou na Súdny dvor, ale len súd, ktorý rozhoduje v poslednom stupni bez toho, aby sa proti jeho rozhodnutiu mohol podať opravný prostriedok alebo ak sa v konaní pred vnútroštátnym súdom rieši otázka platnosti právneho aktu Európskej únie. Súd môže rozhodnúť o prerušení konania z vlastnej iniciatívy alebo môže takéto prerušenie konania navrhnúť účastník, avšak súd nie je v každom prípade povinný takému návrhu vyhovieť bez toho, aby o tom rozhodoval. Ak nejde o prípad obligatórneho konania o prejudiciálnej otázke, tento procesný úkon súdu (prerušenie konania) závisí len od úvahy súdu, či požiada Súdny dvor o vyriešenie predbežnej otázky, a preto nemôže byť vyvolaný samotným podnetom alebo návrhom účastníka konania. V prípade, ak by vnútroštátny súd uznesením rozhodol o tom, že bude iniciovať konanie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy, konanie preruší a obráti sa na Súdny dvor so žiadosťou.
Návrh vedľajšieho účastníka, aby odvolací súd požiadal Súdny dvor o rozhodnutie o navrhovanej predbežnej otázke a z toho dôvodu prerušil konanie, vyhodnotil odvolací súd za celkom nedôvodný vzhľadom na to, že otázka naplnenia zákonných predpokladov pre priznanie náhrady trov konania účastníkovi konania spadá výlučne do kompetencie vnútroštátneho súdu a predovšetkým s poukazom na to, že posudzovanie účelnosti, resp. neúčelnosti vynaložených trov, na ktoré inak účastníkovi v konaní nárok vznikol, je zo zákona ponechané výlučne na úvahu vec prejednávajúceho súdu, preto v danom prípade neprichádza do úvahy položenie prejudiciálnych otázok Súdnemu dvoru EÚ v navrhovanom znení. S poukazom na tento záver odvolací súd o návrhu vedľajšieho účastníka na prerušenie konania rozhodol tak, že tento zamietol.
Pokiaľ sa týka právneho záveru súdu prvého stupňa o neúčelnosti vedľajším účastníkom konania uplatnenej náhrady trov konania, na ktoré mu vznikol nárok v zmysle ust. § 142 ods. 1 O.s.p., odvolací súd uvádza, že ani v danom prípade nemožno pri rozhodovaní o náhrade trov konania opomenúť
aplikáciu aj ďalších zákonných princípov a podmienok týkajúcich sa priznania náhrady trov. Jednou z týchto podmienok je, aby trovy, ktorých náhrady sa účastník domáha, boli vynaložené účelne a hospodárne v zmysle § 142 ods. 1 O.s.p. Účelnosť spravidla nachádza svoju opodstatnenosť vtedy, ak vychádza zo zákonných dôvodov a neprekračuje ich medze. Kritérium účelnosti vynaložených trov právneho zastúpenia vychádza zo samotného cieľa právneho zastúpenia, teda snahy právneho zástupcu o čo možno najefektívnejšie uplatňovanie alebo bránenie práva na súde, s cieľom využiť všetky zákonné (hmotnoprávne ako aj procesné) možnosti na obranu záujmov klienta. Aby bolo možné konštatovať účelnosť vynaložených trov právneho zastúpenia, je potrebné vychádzať aj z osoby samotného účastníka konania a posúdiť, či skutočnosť, že sa účastník konania nechal v konaní zastúpiť má pre neho význam z hľadiska zlepšenia jeho možností chrániť svoje práva a záujmy na súde. Ak totiž účastník konania, a v tomto prípade sa to týka zväčša právnických osôb, disponuje dostatočnými materiálno-technickými predpokladmi a najmä personálnym substrátom (napríklad má viacero zamestnancov s právnickým vzdelaním), na základe ktorého môže svoje práva plnohodnotne a erudovane uplatňovať a brániť aj sám, javí sa ako nadbytočné nechať sa zastúpiť právnym zástupcom. V zákonných možnostiach súdu nie je nepripustenie alebo vylúčenie zastúpenia účastníka právnym zástupcom len z dôvodu neúčelnosti vynaložených trov právneho zastúpenia. Takýto postup by bol v príkrom rozpore so spomínanou zásadou rovnosti zbraní, rovnako ako aj so samotným právom každého účastníka (aj vedľajšieho) súdneho konania nechať sa zastupovať zástupcom, ktorého si zvolí. Súd je povinný konať s právnym zástupcom, čo v tomto prípade súd prvého stupňa aj urobil. Iná je otázka posúdenia účelnosti vynaložených trov konania, ktorá je v kompetencii súdu, a ktorá nezasahuje do práva účastníka na právnu pomoc. Z nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky II. ÚS 78/03 v súvislosti s rozhodnutím o nepriznaní náhrady trov právneho zastúpenia vyplýva, že súd iba uplatňuje zákonom daný priestor pre uváženie účelnosti trov konania a nezasahuje do podstaty a zmyslu základného práva na právnu pomoc podľa čl. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Nemožno preto zamieňať ústavné právo účastníka konania na právnu pomoc v konaní pred súdom a nepriznanie náhrady trov konania z dôvodu ich neúčelnosti. Možnosť nechať sa zastúpiť v konaní a zároveň povinnosť súdu toto zastúpenie akceptovať predstavuje vyjadrenie zásady rovnosti zbraní, avšak nepriznanie náhrady trov za toto zastúpenie predstavuje rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania, čo je vo výlučnej kompetencii súdu. V tejto súvislosti odvolací súd upozorňuje aj na obsah rozsudku Súdneho dvora EÚ C- 279/09 zo dňa 22.12.2010, na ktorý poukázal v odvolaní aj vedľajší účastník. Aj tu sa s poukazom na rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva konštatuje, že posúdenie otázky nevyhnutnosti právnej pomoci závisí od skutočností a okolností osobitných pre každú vec a závisí najmä od závažnosti konania, zložitosti uplatniteľného práva a konania, ako aj od schopnosti žalobcu účinne obhajovať svoju vec.
Zhodne s názorom súdu prvého stupňa má odvolací súd v danej veci za to, že trovy právneho zastúpenia vynaložené zo strany vedľajšieho účastníka neboli účelné. Vedľajší účastník je občianskym združením, ktoré vzniklo za účelom realizácie kolektívnej ochrany spotrebiteľa, pričom jedným z nástrojov je aj vstupovanie združenia do konaní v pozícii vedľajšieho účastníka a zastupovanie poškodených spotrebiteľov na súdoch. Je nesporné, že na to, aby takéto združenie mohlo napĺňať svoje ciele a vykonávať svoju činnosť, musí reálne disponovať zodpovedajúcou materiálnou ako aj personálnou základňou, minimálne v rozsahu zabezpečenia možnosti vykonávania základných proklamovaných cieľov. Už skutočnosť, že vedľajší účastník je registrovaný v registri občianskych združení, vedenom na Ministerstve vnútra Slovenskej republiky, preukazuje, že pri vzniku a registrácii samotného združenia, muselo ministerstvo postupovať v zmysle § 25 ods. 3 zákona č. 250/2007 o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona o priestupkoch. Ministerstvo posudzovalo jednak to, či k vzniku združenia došlo v súlade so zákonom, nezávislosť a neziskovosť združenia, vyporiadanie záväzkov vo vzťahu k štátu a skutočnosť, či združenie aktívne pôsobilo v oblasti spotrebiteľov po dobu najmenej dvoch rokov. Ak združenie už v čase svojej registrácie aktívne pôsobilo v oblasti ochrany spotrebiteľa, znamená to, že už v tomto čase muselo spĺňať základné materiálne a personálne predpoklady na vykonávanie aktívnej činnosti v tejto oblasti. Z obsahu spisu vyplýva, že vedľajší účastník vstúpil do konania bez vyzvania odporkyne, t. j. z vlastného podnetu a z úradnej činnosti je odvolaciemu súdu známe, že všetky úkony vedľajšieho účastníka po obsahovej aj formálnej stránke predstavujú úkony formulárového a opakujúceho sa charakteru, ktoré vedľajší účastník využíva bez väčších obmien aj v iných súdnych konaniach. Tieto úkony preto odvolací súd vyhodnotil ako úkony, ktoré nevyžadujú rozsiahle právne skúsenosti a na ich realizáciu nie je nutné právne vzdelanie. Nemožno preto súhlasiť s tvrdením odvolateľa, že právne zastúpenie bolo nevyhnutné pre zabezpečenie plnohodnotnej ochrany
spotrebiteľa. Aj podľa názoru odvolacieho súdu samotné združenie, ktoré má v predmete svojej činnosti zabezpečovanie tejto ochrany, má mať k dispozícii prostriedky na realizáciu svojho účelu.
Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa v napadnutej časti týkajúcej sa náhrady trov konania podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správne potvrdil.
O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 142 ods. 1 a § 151 ods. 1 O.s.p. a v odvolacom konaní úspešnému navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, pretože si túto neuplatnil.
Uznesením zo dňa 30. 10. 2012, č. k. 52C/148/2011-238 súd prvého stupňa zamietol návrh spoločnosti SPORT FIBRIL s.r.o. na zmenu účastníka na strane navrhovateľa.
Rozhodnutie právne odôvodnil ust. § 92 ods. 2, 3 O.s.p. a vecne nepreukázaním právneho nástupníctva v konaní a neprípustnosťou takéhoto procesného návrhu po právoplatnom skončení veci samej. Uviedol, že predpokladom pre kladné rozhodnutie súdu o návrhu na zmenu účastníka je preukázanie, že po začatí konania nastala právna skutočnosť, s ktorou právne predpisy spájajú prevod alebo prechod práv a povinností, o ktorých sa koná. Spoločnosť SPORT FIBRIL s.r.o. však súdu nepredložila zmluvu o postúpení pohľadávok, od ktorej odvodzovala svoje právne nástupníctvo v konaní, čím nepreukázala, že k prevodu práv a povinností, o ktoré sa v konaní jedná skutočne došlo. V súvislosti s argumentáciou právneho zástupcu spoločnosti SPORT FIBRIL s.r.o. namietajúcou povinnosť predložiť zmluvu o postúpení pohľadávok prvostupňový súd uviedol, že súd nie je dlžníkom, ale štátnym orgánom a subjekt, ktorý žiada, aby súd pripustil jeho vstup do konania je súdu povinný preukázať ním tvrdené skutočnosti, t. j. že v priebehu konania nastala právna skutočnosť, ktorá má za následok prevod práv alebo povinností k pohľadávke (singulárna sukcesia), ktorá je predmetom konania. Pokiaľ sa tak nestalo, konajúcemu súdu neostalo nič iné, ako návrh na zmenu účastníka konania zamietnuť.
Pre úplnosť súd prvého stupňa dodal, že zmena účastníka konania v čase po právoplatnosti rozhodnutia súdu o merite veci, keď predmetom konania ostali len trovy konania, ani nie je možná. Výrok o trovách konania je totiž výrokom závislým od výroku vo veci samej, a teda nie je možné pripustiť stav, aby bol odlišný okruh účastníkov konania vo veci samej a odlišný okruh účastníkov o trovách konania, ktoré sa týkajú tých istých účastníkov. Pokiaľ v priebehu konania došlo k zmene nositeľa hmotnoprávneho nároku, t. j. veriteľa, bolo potrebné, aby veriteľ do rozhodnutia súdu o veci samej urobil príslušný procesný návrh, pokiaľ chcel byť účastníkom konania. Takýto návrh však podaný nebol, hoci sa spoločnosť SPORT FIBRIL s.r.o. stala veriteľom pohľadávky voči odporcovi už dňa 20. 2. 2012 (t. j. ešte v čase pred rozhodnutím súdu o veci samej). Samotná skutočnosť, že doposiaľ výrok o trovách konania právoplatnosť nenadobudol nič nemení na skutočnosti, že v tomto štádiu konania už nie je možné pripustiť zmenu účastníka konania na strane navrhovateľa a pripustiť stav, že okruh účastníkov bude rôzny v časti, v ktorej súd rozhodol o veci samej a rôzny v časti, v ktorej súd rozhoduje o trovách konania, nakoľko ide o výrok závislý. Proti tomuto uzneseniu podala v zákonnej lehote odvolanie spoločnosť SPORT FIBRIL s.r.o., IČO: 36 854 158, Horný Val 8/17, Žilina, IČO: 36 854 158, ktorá žiadala napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zmeniť tak, že súd procesnému návrhu na pripustenie zmeny účastníka konania na strane navrhovateľa vyhovie. V odvolaní uviedla, že dňa 20. 2. 2012 uzatvorila so spoločnosťou Debtinvest Limited zmluvu o postúpení pohľadávky, predmetom ktorej bolo postúpenie práv a povinností, o ktoré sa jedná v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava II pod sp. zn. 52C/148/2011. Táto skutočnosť bola konajúcemu súdu v dobe rozhodovania známa aj zo zhodných tvrdení navrhovateľa a jeho právneho nástupcu s tým, že účinky postúpenia pohľadávky vo vzťahu k odporkyni nastali momentom oznámenia o postúpení. Postupom, ktorým súd prvého stupňa navrhovanú zmenu účastníkov konania na strane navrhovateľa nepripustil, znemožnil účastníkovi realizáciu procesných práv, ktoré mu zákon priznáva za účelom ochrany jeho práv, keď v rozpore s platnými ustanoveniami zákona mu nezákonným spôsobom odňal možnosť konať pred súdom, ktorá mu v zmysle ust. § 92 ods. 2, 3 O.s.p. prináleží. Postúpenie pohľadávky medzi pôvodným navrhovateľom a jeho právnym nástupcom bolo nesporné a prvostupňovému súdu preukázané oznámením o postúpení pohľadávky. Súd prvého stupňa preto podľa odvolateľa dospel k skutkovým zisteniam v rozpore so skutkovým stavom, ktorý vyplynul z dokazovania, kedy nesprávne posúdil, že právna skutočnosť zakladajúca zmenu účastníkov konania v zmysle ust. § 92 ods. 3 O.s.p. nenastala.
Z výpisu z obchodného registra Okresného súdu Žilina odvolací súd zistil, že v priebehu odvolacieho konania uznesením Okresného súdu Žilina zo dňa 19. 1. 2015, č. k. 26CbR/46/2014-72 bola obchodná spoločnosť SPORT FIBRIL s.r.o. zrušená bez likvidácie a podľa § 68 ods. 9 Obchodného zákonníka dňom 1. 4. 2015 ex offo vymazaná z obchodného registra bez právneho nástupcu.
Podľa § 19 O.s.p. spôsobilosť byť účastníkom konania má ten, kto má spôsobilosť mať práva a povinnosti; inak len ten, komu ju zákon priznáva.
Podľa § 103 O.s.p. kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môže konať vo veci (podmienky konania).
Podľa § 104 ods. 1 veta prvá O.s.p. ak ide o taký nedostatok podmienky konania, ktorý nemožno odstrániť, súd konanie zastaví.
Podľa § 107 ods. 4 O.s.p. ak po začatí konania zanikne právnická osoba, súd pokračuje v konaní s jej právnym nástupcom, a ak právneho nástupcu niet, súd konanie zastaví.
Podľa § 211 ods. 2 O.s.p. ak tento zákon neustanovuje inak, pre konanie na odvolacom súde platia primerane ustanovenia o konaní pred súdom prvého stupňa.
Podľa § 18 ods. 1 Občianskeho zákonníka spôsobilosť mať práva a o povinnosti majú aj právnické osoby.
Podľa § 56 ods. 1 veta prvá a druhá Obchodného zákonníka obchodná spoločnosť je právnickou osobou založenou za účelom podnikania. Spoločnosťami sú verejná obchodná spoločnosť, komanditná spoločnosť, spoločnosť s ručením obmedzeným a akciová spoločnosť.
Podľa § 68 ods. 1 Obchodného zákonníka spoločnosť zaniká ku dňu výmazu z obchodného registra, ak tento zákon neustanovuje inak.
Procesnou povinnosťou súdu je kedykoľvek v priebehu konania skúmať, či sú splnené podmienky konania, za ktorých môže vo veci konať. Jednou z podmienok konania je aj spôsobilosť byť účastníkom konania (procesná subjektivita), ktorú má len ten subjekt, ktorý má spôsobilosť mať práva a povinnosti, prípadne ten, ktorému ju zákon priznáva. Spôsobilosť mať práva a povinnosti je ex lege priznaná aj právnickým osobám. Pokiaľ v priebehu konania dôjde k zániku právnickej osoby rozhodujúcim pre posúdenie skutočnosti, či súd môže v konaní pokračovať, alebo konanie musí pre nedostatok neodstrániteľnej podmienky konania zastaviť, je právne nástupníctvo po zaniknutej právnickej osobe. Ak totiž právnická osoba zanikne bez právneho nástupcu, súd musí konanie podľa § 107 ods. 4 v spojení s § 104 ods. 1 O.s.p. zastaviť.
V prejednávanej veci spoločnosť SPORT FIBRIL s.r.o. stratila v priebehu odvolacieho konania právnu subjektivitu, keď dňa 1. 4. 2015 bola ex offo vymazaná z obchodného registra, čím došlo k jej zániku. Vzhľadom k tejto skutočnosti zakladajúcej existenciu neodstrániteľného nedostatku podmienky konania spočívajúceho v strate právnej subjektivity a s tým spojenej spôsobilosti byť účastníkom konania, pri súčasnej nemožnosti konať s právnym nástupcom odvolateľa, musel odvolací súd odvolacie konanie o odvolaní podanom zaniknutou právnickou osobou podľa § 103, § 104 ods. 1, § 107 ods. 4 O.s.p. v spojení s § 211 ods. 2 O.s.p. zastaviť.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je odvolanie nie je prípustné.