Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 5Co/880/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1211226378 Dátum vydania rozhodnutia: 29. 09. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Juraj Považan ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1211226378.3 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Juraja Považana a členov senátu JUDr. Janky Richterovej a JUDr. Milana Chalupku v právnej veci navrhovateľov: X/ I. O., L.. XX. XX. XXXX, J. E. G. X, Č. O., G. K.e.eE.L. XX, X/ E. O., L.. XX. XX. XXXX, J. E. T., Č. O., G. XXXX J..XXX, X/ T.W. O., L.. XX. XX. XXXX, J. E. T., Č. O., G. XXXX J..XXX, všetci zast. Valko Marián & partners, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Porubského 2, proti odporcovi: Ringier Axel Springer Slovakia, a.s., IČO: 00 678 155, so sídlom v Bratislave, Prievozská 14, zast. BIZOŇ & PARTNERS, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Hviezdoslavovo námestie 25, o ochranu osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy, na odvolanie odporcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II v Bratislave zo dňa 3. októbra 2014 č.k. 12C/117/2011-373 takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutých častiach p o t v r d z u j e . Navrhovateľom nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : Súd prvého stupňa rozsudkom uložil odporcovi povinnosť uverejniť v denníku Nový Čas v rubrike Prominenti nasledujúce ospravedlnenie: „V článku uverejnenom v denníku Nový Čas dňa 16.10.2009 pod názvom „. O.É. (XX): Tajomstvo herca odhalené. Jeho slepý otec je bezdomovec“ sme uviedli nepravdivé tvrdenia týkajúce sa herca I. O. ako aj jeho rodičov tým, že sme za otca I. O. označili osobu, ktorá nie je s I. O. ani jeho rodičmi v žiadnom príbuzenskom vzťahu. Za to sa im ospravedlňujeme.“, ako aj povinnosť uverejniť na internetovom portáli F..Q..sk v sekcii Promi nasledujúce ospravedlnenie: „ V článku uverejnenom na internetovom portáli F..Q..sk dňa 16.10.2009 pod názvom „Český herec I. O.: Jeho otec je bezdomovec!“ sme uviedli nepravdivé tvrdenia týkajúce sa herca I. O. ako aj jeho rodičov tým, že sme za otca I. O. označili osobu, ktorá nie je s I. O. ani jeho rodičmi v žiadnom príbuzenskom vzťahu. Za to sa im ospravedlňujeme.“, všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšku (v časti, v ktorej sa pôvodne navrhovatelia domáhali odstrániť z internetového portálu F..Q..sk článok pod názvom „Český herec I. O.: Jeho otec je bezdomovec!“ vrátane zrušenia všetkých odkazov na článok v histórii webu spôsobom, aby k článku neexistoval prístup ani cez internetový vyhľadávač) súd návrh zamietol. Odporcovi súčasne uložil povinnosť zaplatiť navrhovateľovi 1/ náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 21.000 eur, navrhovateľovi 2/ náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 6.000 eur a navrhovateľovi 3/ náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 6.000 eur, všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Nakoniec uložil odporcovi i povinnosť náhrady trov konania navrhovateľov spoločne a nerozdielne z titulu zaplateného súdneho poplatku vo výške 1.056 eur a právnemu zástupcovi navrhovateľov trovy právneho zastúpenia vo výške 1.909,14 eura, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku, ako aj povinnosť náhrady trov štátu na účet prvostupňového súdu vo výške 278,80 eura, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Vychádzal zo zistenia, že dňa 16.10.2009 bol v denníku Nový Čas, ktorého vydavateľom je odporca, uverejnený článok s názvom: „. O. (XX): Tajomstvo herca odhalené. Jeho slepý otec je bezdomovec.“ V uvedenom článku boli podľa navrhovateľov uvedené nepravdivé klamstvá osočujúce navrhovateľa 1/ a jeho rodinu. Uvedený článok bol zverejnený aj na internetovom portáli F..Q..sk. Predmetný článok uverejnený v denníku ako i na internetovom portáli odporcu bol v celom rozsahu nepravdivý, nakoľko osoba označená ako otec navrhovateľa 1/ je navrhovateľovi 1/ osobou neznámou. V uvedenom článku bol navrhovateľ 1/ vykreslený ako bezcharakterný a bezcitný človek, ktorému sa neprieči ponechať svojho otca osudu bezdomovca a alkoholika, ktorý je naviac ťažko chorý a slepý. Tieto nepravdivé informácie boli verejnosti prezentované ako zásadná skutočnosť, ktorej pravdivosť majú potvrdzovať fotografie a osobné výpovede „údajného“ otca navrhovateľa 1/. Navrhovatelia poukázali na to, že skutočnosti uvedené v predmetných článkoch sú nepravdivé, nakoľko sa vôbec nejedná o otca navrhovateľa 1/. Navrhovateľ 1/ vzhľadom na obsah uvedených článkov pociťoval veľkú ujmu na svojej povesti, ktorá sa ho dotkla tak v oblasti súkromného ako i rodinného života, poškodili jeho vážnosť, česť a dôstojnosť pred širokou verejnosťou. Ako otec navrhovateľa 1/ bol prezentovaný úplne cudzí človek a neznámy pre navrhovateľa 1/. Bezcitným a nepravdivým útokom boli verejne konfrontovaní aj rodičia navrhovateľa 1/, t.j. navrhovatelia 2/ a 3/, ktorí sú v dôchodkovom veku a v súvislosti s publikovaním uvedených článkov utrpeli ťažký psychický šok a depresie, ktoré sa prejavili zhoršením ich psychického stavu. Navrhovatelia veľmi nepriaznivo pocítili uvedené informácie, cítili sa dehonestovaní a uvedenými výrokmi bola zasiahnutá ich česť a dôstojnosť. Náhrady nemajetkovej ujmy sa navrhovatelia domáhali z dôvodu, že odporca vedome zverejnil v článkoch hrubé a urážlivé lži a ohovárania s cieľom negatívne šokovať čitateľov, čím razantne zvýšil na úkor navrhovateľov predaj denníka a sledovanosť správ vydaných odporcom. Po uverejnení článku navrhovateľ 1/ pociťoval znížený záujem o jeho osobu zo strany divadelných, filmových a televíznych produkcií, čo sa odzrkadlilo v príjmoch navrhovateľa 1/. Navrhovatelia 2/ a 3/ prežívali a dodnes prežívajú v dôsledku zverejneného článku ťažký psychický šok a depresie. Odporca uvedeným článkom výraznou mierou zasiahol do osobnostnej sféry navrhovateľov a poškodil ich česť, vážnosť a dôstojnosť v spoločnosti v značnej miere, nakoľko článok bol uverejnený v denníku s celoštátnou pôsobnosťou, ako aj na internetovom portáli, v dôsledku čoho sa stal dostupným veľkému počtu subjektov. Odporca vo svojom písomnom vyjadrení k návrhu na začatie konania zo dňa 19.01.2012 uviedol, že článok uverejnený v denníku Nový Čas a na internetovom portáli F..Q..sk bol doslovne prevzatý z denníka Blesk, vydaného na území Českej republiky a z internetového portálu F..J..Q.. V článku denníka Blesk bolo uverejnené, že „biologický otec I. O. skončil ako slepý alkoholik a bezdomovec.“ V článku boli ďalej uverejnené fotografie I. O. staršieho, ktorý sa nápadne podobá na navrhovateľa 1/. V článku denníka Blesk bolo tiež uverejnené, že reportéri kontaktovali navrhovateľa 1/, ktorý „bol zaskočený, nedokázal vysloviť jediné slovo“, „dlho mlčal, potom sa ospravedlnil a telefonát ukončil. Neskôr nereagoval ani na SMS“. Tieto informácie boli prevzaté do denníka Nový Čas bez toho, aby k nim boli pridané ďalšie fakty alebo hodnotiace úsudky. Odporca sa snažil uvedené informácie overiť u navrhovateľa 1/, avšak ten odmietol komunikovať. Odporca žalobu navrhovateľov považoval za neopodstatnenú a špekulatívnu, ktorej cieľom je snaha navrhovateľov dosiahnuť majetkový prospech. Uverejnením uvedeného článku odporca len realizoval svoje právo garantované čl. 26 Ústavy SR a čl. 10 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Poukázal na to, že pri posudzovaní vzájomného pomeru medzi právom na slobodu prejavu a šírenia informácií a právom na ochranu osobnosti je nutné brať do úvahy fakt, že navrhovateľ 1/ je filmový herec a musí akceptovať väčšiu mieru verejnej kritiky než iní občania. Ďalej uviedol, že navrhovateľ 1/ súd zavádza, keď udáva, že sa vždy staral o svoju dobrú povesť. Je totiž verejne známe, že navrhovateľ 1/ v minulosti vykrádal autá, prepadol čerpaciu stanicu, za čo bol aj súdne trestaný. Aj jeho rodinný život bol poznamenaný rozvodom, neverami a mileneckými aférami. Odporca vyjadril nesúhlas s tvrdenou ujmou, ktorá mala vzniknúť navrhovateľovi 1/. Pociťovanie zníženého záujmu o osobu navrhovateľa 1/ bolo len jeho osobným pocitom, ktorý nebol ničím podložený. Taktiež čo sa týkalo osoby navrhovateľa 2/, odporca mal za to, že predmetný článok nebol spôsobilý privodiť mu akúkoľvek ujmu, tento je jednoznačne odlíšený od osoby opísanej ako alkoholik a bezdomovec. Osoba opísaná v predmetných článkoch bola opísaná ako biologický otec navrhovateľa 1/, z čoho vyplývalo, že navrhovateľ 2/ nie je biologický otec navrhovateľa 1/. Navrhovatelia nepopreli fakt, že I. O.E. starší, ktorého sa článok týkal, nebol biologickým otcom navrhovateľa 1/. Bolo logické, že pre navrhovateľa 1/ je osoba pána I. O. staršieho neznáma a cudzia, nakoľko ten mal opustiť matku navrhovateľa 1/ ešte pred pôrodom. Aj vo vzťahu k navrhovateľke 3/ nebol predmetný článok spôsobilý privodiť akúkoľvek ujmu, nakoľko v článku nie je o nej žiadna zmienka. Odporca považoval za absurdnú skutočnosť, aby rodič každej osoby, o ktorej bol uverejnený negatívny článok, žaloval za tento článok vydavateľa s tým, že došlo k zásahu do jeho práv na ochranu osobnosti. Odporca nesúhlasil s ujmou vzniknutou navrhovateľom 2/ a 3/ týkajúcej sa ich zdravotného stavu. Navrhovatelia po zverejnení článku neoznámili odporcovi, že sa mal dopustiť zverejnenia nepravdivých informácií, ani nežiadali o opravu, či ospravedlnenie. Po vyhodnotení výsledkov vykonaného dokazovania súd prvého stupňa dospel k záveru, že návrh navrhovateľov bol čiastočne dôvodný. Súd pri skúmaní primeranosti výrokov zverejnených v článku s porovnaním s existujúcou realitou mal za to, že je potrebné odlíšiť, či v danom prípade ide o skutkové tvrdenia alebo hodnotiaci úsudok. Z obsahu článku zverejneného dňa 16.10.2009 v denníku Nový Čas a týkajúci sa osôb navrhovateľov súd dospel k záveru, že sa jedná o kombináciu skutkových tvrdení a hodnotiacich úsudkov. Je zrejmé, že aby nešlo o neoprávnený zásah do osobnostných práv navrhovateľov, musí sa skutkové tvrdenie opierať o fakt, objektívne existujúcu realitu, ktorého pravdivosť je overiteľná, teda je potrebné preukázať pravdivosť tvrdenia a v prípade hodnotiaceho úsudku je nevyhnutné preukázať pravdivý základ úsudku, pričom tento musí byť navyše primeraný. Podstatou tvrdeného zásahu bolo zverejnenie informácie, že navrhovateľ 1/ sa nezaujíma o svojho otca, necháva ho živoriť na pokraji biedy a zároveň, že otec navrhovateľa 1/ je bezdomovec a alkoholik. V priebehu konania mal súd nesporne preukázané, že uvedené vyjadrenia týkajúce sa osôb navrhovateľov nie sú pravdivé. Ako vyplýva z rozsudku Okresného súdu v Kladne sp. zn. Nc 522/74, biologickým otcom navrhovateľa 1/ je I. Q. a adoptívnom otcom navrhovateľ 2/. Z uvedeného jednoznačne vyplýva, že osoba označená v predmetnom článku nie je otcom navrhovateľa 1/, a to ani jeho biologickým otcom a ani adoptívnym otcom. Tvrdenia odporcu, že navrhovateľ 1/ sa k uvedenej skutočnosti nevyjadril, hoci bol zamestnancami odporcu za týmto účelom kontaktovaný, ktorí tak mali za to, že uvedené informácie sú pravdivé, nemožno v žiadnom prípade považovať za súhlas navrhovateľa 1/ s obsahom uvedeného článku. V tejto súvislosti súd poukázal na to, že mlčanie možno považovať za prejav vôle za predpokladu, že s určitosťou možno usudzovať, že ním bola prejavená vôľa určitého obsahu ( R 88/1954). Mlčanie môže byť prejavom vôle len vtedy, keď z neho možno vyvodiť záver, že ide o prejav vôle určitého obsahu. V danom prípade však nebolo možné mlčanie navrhovateľa 1/ považovať za súhlas s obsahom článku, nakoľko ten neprejavil ani najmenší náznak vôle súhlasiť s obsahom článku. Odporca sa tak nemohol domnievať, že navrhovateľ 1/ vyslovil súhlas s článkom. Súd sa ďalej nestotožnil s tvrdením odporcu, že článok zverejnený v denníku Nový Čas bol prevzatý z českého denníka Blesk. Súčasťou súdneho spisu je tak článok, ktorý bol zverejnený v denníku Nový Čas (č. l. 11 súdneho spisu) ako i článok zverejnený v denníku Blesk (č. l. 221 súdneho spisu). Súd sa dôkladne oboznámil s obsahom predmetných článkov a v žiadnom prípade nemožno prisvedčiť tvrdeniu odporcu, že článok zverejnený v denníku Nový Čas je prevzatý z denníka Blesk. Súd zistil, že v predmetných článkoch sú uvedené odlišné informácie a aj názvy článkov sú odlišné. Na tejto skutočnosti nič nemení ani tvrdenie odporcu, že údajné zmeny sú spôsobené štylizáciou a prekladom do jazyka slovenského. Odporca sa tak nezbavil zodpovednosti za obsah článku zverejnený v denníku Nový Čas, ktorého je vydavateľom. Bolo nesporne preukázané, že tvrdenia uvedené v článku pravdivé neboli, nakoľko osoba v ňom uvedená nebola otcom navrhovateľa 1/. Zásah do osobnostných práv navrhovateľa 1/ bol spôsobený tým, že odporca skutočne vykreslil navrhovateľa 1/ ako bezcitného a bezcharakterného človeka, ktorý nemá záujem o svojho otca, bez toho, aby si overil, že osoba uvedená v článku otcom navrhovateľa 1/ nie je, a preto neprichádzajú do úvahy úsudky a vyjadrenia odporcu, že sa navrhovateľ 1/ o svojho otca nestará. Odporca týmto konaním zasiahol do osobnostných práv navrhovateľa 1/. Uvedené tvrdenia odporcu zverejnené v článku nemajú základ v objektívnych skutočnostiach, sú difamujúce, a preto zverejnenie týchto tvrdení predstavuje zásah do osobnostných práv navrhovateľa 1/ a nemôžu požívať právnu ochranu. Čo sa týka právnej argumentácie odporcu, že uverejnením uvedeného článku realizoval svoje právo garantované článkom 26 Ústavy SR a článkom 10 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, súd poukázal v tejto súvislosti na nález Ústavného súdu Českej republiky č. IV. ÚS 154/97, ktorý vyslovil, že pri strete práva na informácie a ich šírení s právom na ochranu osobnosti a súkromného života, teda základných práv stojacich na rovnakej úrovni, je predovšetkým vecou všeobecných súdov, aby s prihliadnutím k okolnostiam každého prípadu zvážili, či jednému právu nebola bezdôvodne daná prednosť pred právom druhým. Vychádzajúc z ustálenej súdnej praxe, za neoprávnený zásah do práva na ochranu osobnosti zásadne nemožno považovať uverejnenie pravdivých informácií (Zborník stanovísk, záverov, rozborov a zhodnotení súdnej praxe, správ o rozhodovaní súdov a súdnych rozhodnutí Najvyššieho súdu, Najvyšší súd ČSSR, Praha 1980, str. 172). Právo na slobodu prejavu predstavuje jeden zo základných pilierov existencie demokratickej spoločnosti a jednu z hlavných podmienok pre rozvoj spoločnosti a každého človeka. S výhradou čl. 10 odsek 2 Dohovoru sa vzťahuje nielen na informácie, ktoré sú prijímané priaznivo alebo sú považované za neutrálne a neurážlivé, ale aj na tie, ktoré útočia, šokujú, či znepokojujú. S ohľadom na vyššie uvedené skutočnosti, súd v konaní poskytol rovnakú právnu ochranu právam na ochranu osobnosti a právam na šírenie informácie chráneným článkom 26 Ústavy SR a článku 10 Dohovoru o ochrane ľudských práv. Avšak s ohľadom na obsah článku zverejneného odporcom v denníku Nový Čas súd dospel k záveru, že informácie neboli odporcom podané legitímne a ani pravdivo, keďže v konaní bolo preukázané, že odporca zverejnil klamlivé informácie bez toho, aby si ich u osoby navrhovateľa 1/ overil. Preto nemohla byť poskytnutá ochrana právu na slobodu prejavu a šírenie informácie. Súd mal preukázané, že je na mieste poskytnúť ochranu právu na ochranu osobnosti. Súd prvého stupňa mal tiež za to, že zverejnením uvedených tvrdení a úsudkov v článku boli konfrontovaní aj samotní rodičia navrhovateľa 1/, t.j. navrhovateľ 2/ a 3/. K uvedenému záveru súd dospel na základe vykonaného dokazovania a to výsluchom navrhovateľov 2/ a 3/, ako i výsluchom svedkyne G.. I. B., psychologičky. Hoci odporca namietal, že navrhovateľ 2/ nebol v článku žiadnym spôsobom spomenutý, súd sa s týmto vyjadrením nestotožnil. Z obsahu článku uverejneného v denníku Nový Čas vyplýva, že odporca označil otca navrhovateľa 1/ za bezdomovca a alkoholika. Opätovne súd poukázal na úvod odôvodnenia rozsudku, kde bolo v konaní preukázané, že uvedené tvrdenie nie je pravdivé. Osoba označená v článku nie je otcom navrhovateľa, a zároveň v ňom nie je uvedené, že by to mal byť biologický otec navrhovateľa 1/. Je tak nad všetky pochybnosti, že uvedeným tvrdením odporcu došlo k zásahu do osobnostných práv nielen navrhovateľa 1/, ale aj navrhovateľa 2/, ktorý je otcom navrhovateľa 1/. Aj u navrhovateľky 3/ došlo k zásahu do osobnostných práv, najmä práva na dôstojnosť a na súkromie, keď sa v predmetnom článku spomína jej syn a údajný otec navrhovateľa 1/, ktorý nie je v skutočnosti otcom navrhovateľa 1/. Obsahom uvedeného článku sa tak verejnosti podsunuli informácie, že navrhovateľka 3/ splodila dieťa s bezdomovcom a alkoholikom, hoci v skutočnosti tomu tak nebolo. Zásah do osobnostných práv navrhovateľov 2/ a 3/ podporuje aj písomné a ústne vyjadrenie svedkyne G.. I. B., psychologičky, ktorú navrhovatelia 2/ a 3/ navštívili na odporúčanie praktického lekára po tom, ako sa dozvedeli a prečítali si článok zverejnený v denníku Nový Čas. Svedkyňa uviedla, že navrhovateľ 2/ trpel depresiami s potrebou aplikácie antidepresívnej medikácie. Tiež uviedla, že navrhovateľka 3/ prejavovala viac úzkosť, bezmocnosť a strach o rodinu a povesť rodiny. Hoci odporca uvádzal, že uvedený psychický šok utrpeli navrhovatelia 2/ a 3/ v dôsledku zverejnenia článku v denníka Blesk, táto skutočnosť súdu preukázaná nebola. Súd zastáva názor, že akákoľvek osoba v postavení navrhovateľov 2/ a 3/ by v súvislosti so zverejnením predmetného článku pociťovala ujmu, nakoľko sa jedná o zásah do rodinného života navrhovateľov, ktorý základ bol spochybnený práve zverejnením klamlivých informácií. Súd sa taktiež vysporiadal s odporcom namietaným tvrdením, že cieľom navrhovateľov bolo získať majetkový prospech, nakoľko po uverejnení článku neprejavili žiadnu formu nesúhlasu s uvedeným článkom a ani neoznámili odporcovi, že sa mal dopustiť zverejnenia nepravdivých informácií, ani nežiadali o opravu, či ospravedlnenie. V tejto súvislosti súd uviedol, že zo žiadneho právneho predpisu nevyplýva, že osoba, ktorá by bola dotknutá na svojich osobnostných právach, má povinnosť sa obrátiť na vydavateľa periodickej tlače, prípadne šíriteľa nepravdivých informácií, s návrhom na opravu uvedených informácií, prípadne so žiadosťou o ospravedlnenie. Preto konanie a postup navrhovateľov bol výlučne ich záležitosťou. V žiadnom prípade im nemôže byť odopreté domáhať sa ochrany svojich práv garantovaných Ústavou SR prostredníctvom súdu z dôvodu, že nepožiadali o opravu klamlivých informácií. Zároveň, ak navrhovatelia nepovažovali opravu nepravdivých informácií za dostatočné zadosťučinenie, je zrejmé, že sa domáhali svojho nároku cestou súdu spolu s priznaním nemajetkovej ujmy v peniazoch. Aj napriek tejto skutočnosti súd poukázal na písomné vyjadrenie zo dňa 05.06.2012 svedkyne Mgr. Osuskej, ktorá uviedla, že bola zo strany navrhovateľa 1/ kontaktovaná za účelom zistenia, či je možné s odporcom uvedenú záležitosť ohľadom zverejnenia článku v denníku Nový Čas riešiť. Obrátila sa na A. Ž., ktorá u odporcu pracovala, s tým, aby kontaktovala pani W. C., ktorá v tom čase u odporcu zastávala vysokú funkciu. Pani Osuskej sa však dostalo odpovedi, že odporca neuhrádza peňažné nároky v súvislosti s porušením práva na ochranu osobnosti dobrovoľne, a tak odkázala navrhovateľa 1/ so svojím nárokom na súd. Hoci odporca namietal prípustnosť tohto dôkazu s poukazom na ustanovenie § 118a Občianskeho súdneho poriadku, súd poukázal na odsek 2 uvedeného zákonného ustanovenia, ktoré vylučuje použitie odseku 1 za predpokladu, ak ide o skutočnosti alebo dôkazy, ktoré vyšli najavo po prvom pojednávaní, ktoré účastník nemohol bez svojej viny včas uviesť a ktorými má byť spochybnená vierohodnosť vykonaných dôkazných prostriedkov. Z obsahu spisu vyplýva, že navrhovatelia navrhli uvedený dôkaz v písomnom vyjadrení zo dňa 08.02.2012 podanom na súde dňa 10.02.2012, pričom prvé pojednávanie v konaní sa uskutočnilo dňa 16.02.2012. Zároveň pani Osuská predložila vyjadrenie až zo dňa 05.06.2012 a teda navrhovatelia bez svojej viny uvedené súdu nemohli predložiť do konca prvého pojednávania. Na základe uvedených skutočností súd prvého stupňa dospel k záveru o dôvodnosti výrokov rozsudku, ktorými uložil odporcovi povinnosť sa navrhovateľom ospravedlniť spôsobom, ako je uvedené vo výroku rozhodnutia, nakoľko mal preukázané, že došlo k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv navrhovateľov. Súd v priebehu konania zistil a mal nesporne preukázané, že zásah existoval a taktiež bol neoprávnený. Zároveň je nesporné, že v súvislosti so zásahom došlo aj k ujme u osôb navrhovateľov. Súd v tejto súvislosti poukázal na to, že základným predpokladom pre priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch je v zmysle § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka zistenie, že došlo k zásahu do osobnostných práv, avšak poskytnuté primerané zadosťučinenie sa nezdá postačujúce, a to najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť navrhovateľov, prípadne ich vážnosť v spoločnosti. Zníženie dôstojnosti alebo vážnosti v spoločnosti v značnej miere je iba jedným z potenciálnych dôvodov pre priznanie peňažnej satisfakcie. Tú možno priznať aj vtedy, ak sa vzhľadom na iné skutočnosti, poskytnuté peňažné zadosťučinenie nezdá postačujúce na zmiernenie následkov zásahu. Z hľadiska intenzity zásahu, okolností, za ktorých k nemu došlo a stupňa negatívnych dôsledkov dopadu zásahu na chránené práva sa v praxi môžu vyskytnúť ujmy, ktoré svojou povahou alebo stupňom závažnosti a/ neopodstatňujú ani nemateriálnu ani materiálnu satisfakciu, b/ opodstatňujú (len) nemateriálnu satisfakciu, c/ opodstatňujú tak nemateriálnu, ako aj materiálnu satisfakciu. Podmienkou priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch (t.j. materiálnej satisfakcie) je vždy - v závislosti na individuálnych okolnostiach daného prípadu - existencia závažnej ujmy. Za závažnú ujmu treba považovať ujmu, ktorú fyzická osoba vzhľadom na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo, intenzitu zásahu, jeho trvanie alebo dopad a dôsledky považuje za ujmu značnú. Pritom však nie sú rozhodujúce jej subjektívne pocity, ale objektívne hľadisko, teda to, či by predmetnú ujmu takto v danom mieste a čase (v tej istej situácii, prípadne spoločenskom postavení a pod.) vnímala aj každá iná fyzická osoba. Súd prvého stupňa dospel k záveru, že vzhľadom na povahu neoprávneného zásahu odporcu do práva navrhovateľov na česť a dôstojnosť, i práva na súkromie, spôsobu jeho vykonania prostredníctvom periodickej tlače, ktorá je odporcom vydávaná v Slovenskej republike s jedným z najvyšších nákladov, a patrí v Slovenskej republiky medzi najčítanejšie denníky, a teda má široký vplyv na verejnosť so značným ohlasom, predstavuje uverejnenie nepravdivých údajov odporcom v predmetnom článku značný zásah do práva na ochranu osobnosti navrhovateľov, ktorý mal značne nepriaznivé dôsledky vzhľadom na postavenie navrhovateľov v rodine a spoločnosti. V danom prípade súd nepovažoval za dostačujúce morálne zadosťučinenia a navrhovatelia si tak dôvodne uplatnili aj nárok na nemajetkovú ujmu v peniazoch. Pri určení výšky primeraného finančného zadosťučinenia súd vychádzal zo závažnosti vzniknutej ujmy a z okolností, za ktorých k neoprávnenému zásahu došlo. Súd posudzoval na jednej strane zásah spôsobený difamujúcimi informáciami, ktorými bola úplne cudzia osoba bezdomovca a alkoholika označená za osobu otca navrhovateľa 1/ a na strane druhej zásahom do súkromia informáciami zo súkromného života navrhovateľov 1/ až 3/. Súd mal za to, že vyjadrenia o navrhovateľovi 1/ týkajúce sa skutočností, že sa nezaujíma o svojho otca, ktorý je bezdomovcom a alkoholikom a navrhovateľ 1/ žije v prepychu, ktoré ho tak vykreslili v očiach širokej verejnosti ako bezcharakterného človeka, nepochybne predstavuje mimoriadne závažný zásah do osobnostných práv navrhovateľa 1/. Taktiež označenie otca navrhovateľa za alkoholika a bezdomovca, ktorý v skutočnosti takou osobou nie je, súd považoval za závažný zásah do osobnostných práv nielen navrhovateľa 2/, ale i navrhovateľky 3/, ktorá je matkou navrhovateľa 1/, a ktorá bola článkom vykreslená, že dieťa splodila s alkoholikom a bezdomovcom. Uvedené vyjadrenia tak vytvorili priestor pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Čo sa týka výšky priznanej náhrady, súd vychádzal z kritérií stanovených zákonom, teda okolností zásahu a závažnosti ujmy. Pokiaľ ide o okolnosti zásahu, v danom prípade išlo o nešetrné vyjadrenia na adresu navrhovateľa 1/, uvedenie nepravdivých skutočností a snahu o vyvolanie senzácie, motivované evidentne len snahou o zvýšenie predajnosti. Žiadny iný účel tu nemožno ani pri najlepšej snahe objaviť. Zároveň súd zobral do úvahy i to, že denník Nový Čas je v Slovenskej republike najpredávanejším denníkom s celoštátnou pôsobnosťou. Taktiež mal súd preukázanú závažnosť ujmy, keď bol navrhovateľ 1/ vykreslený ako bezcitný človek, ktorý sa nezaujíma o svojho otca, ktorý žije na pokraji biedy. Uvedené výroky predstavujú nepochybne závažnú ujmu v širokej verejnosti a s tým spojené negatívne psychické prežívanie navrhovateľov 2/ a 3/ v ich súkromnom živote vo vzťahu k okoliu. Vychádzajúc z uvedených kritérií, potom zodpovedá podľa názoru súdu navrhovateľovi 1/ suma 21.000 €, navrhovateľovi 2/ suma 6.000 € a navrhovateľke 3/ suma 6.000 €. V tejto súvislosti súd prvého stupňa záverom poukázal na rozsudok Mestského súdu v Prahe č.k. 37C/119/2012-99 zo dňa 08.09.2013, ktorý dosiaľ nenadobudol právoplatnosť, ale ktorým súd priznal vo vzťahu k článku zverejnenom v denníku Blesk v Českej republike navrhovateľovi 1/ nemajetkovú ujmu v sume 500.000 Kč, navrhovateľovi 2/ sumu 250.000 Kč a navrhovateľke 3/ sumu 250.000 Kč. V časti, v ktorej sa pôvodne navrhovatelia domáhali od odporcu odstránenia z internetového portálu F..Q..sk článok pod názvom „Český herec I. O.: Jeho otec je bezdomovec!“ vrátane zrušenia všetkých odkazov na článok v histórii webu spôsobom, aby k článku neexistoval prístup ani cez internetový vyhľadávač, súd návrh zamietol. Dôvodom na zamietnutie návrhu v tejto časti bola skutočnosť, že po podaní žaloby došlo zo strany odporcu k stiahnutiu článku z internetovej stránky F..Q..sk a odporca nebude schopný zabezpečiť zrušenie odkazov na článok v histórii webu. Navrhovatelia v tejto časti nežiadali, aby súd pripustil zmenu petitu návrhu na začatie konania a preto súd v tejto časti návrh zamietol. O trovách konania účastníkov rozhodol súd prvého stupňa podľa § 142 ods. 1 O.s.p., o trovách štátu v zmysle § 148 ods. 1 O.s.p. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie odporca. V prvom rade poukázal na zmätočnosť napadnutého rozhodnutia, keď súd prvého stupňa okrem návrhu vyhovujúcich výrokov rozsudok vo zvyšku zamietol, napriek tomu následne priznal navrhovateľom náhradu nemajetkovej ujmy, ktoré výroky sú v priamom rozpore s výrokom o zamietnutí návrhu vo zvyšku. Súd prvého stupňa vytkol, že vo veci konal napriek tomu, že v žalobe nebolo vymedzené, akým konkrétnym konaním mal odporca zasiahnuť do osobnostných práv navrhovateľov, podľa odporcu navrhovatelia si v podanej žalobe nesplnili ani len povinnosť tvrdenia, keď z návrhu nevyplývalo, ktoré konkrétne výroky považovali za neoprávnený zásah do osobnostných práv toho- ktorého navrhovateľa. Predmet konania je nejasný stále, tým, že prvostupňový súd konal a meritórne rozhodol o neurčitej žalobe, porušil právo odporcu na súdnu ochranu a spravodlivý proces. Ďalej odporca vyčítal prvostupňovému súdu, že nevykonal dokazovanie oboznámením s obsahom listín, tieto neprečítal ani neoznámil obsah žiadneho z navrhovaných listinných dôkazov. Súd prvého stupňa ani na jednom z pojednávaní nesplnil povinnosť vyplývajúcu z § 118 ods. 2 O.s.p., čím zaťažil konanie takzvanou inou vadou, ktorá mohla mať a mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Odporca zopakoval, že napadnuté rozhodnutie vydala vo veci vylúčená sudkyňa, ktorá na pojednávaní dňa 7. 6. 2012 sa vyjadrila, že „tiež niečo podobné zažila, preto vie účastníka pochopiť, čím však neprejudikovala ako rozhodne“, vo vzťahu ku koncentrácii konania podľa § 118a O.s.p. sa vyjadrila, že „o tejto otázke rozhodne odvolací súd“, resp. sa vyjadrila, „že nebude rozhodovať podľa toho, kto je šikovnejší, keďže tu sa jedná o ľudí“. Na základe týchto výrokov podal odporca námietku zaujatosti, Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa 16. 7. 2012 č.k. 3 NcC/36/2012 - 149 zákonnú sudkyňu z prejednávania a rozhodovania veci nevylúčil. Napriek tomuto rozhodnutiu u odporcu pretrvávajú pochybnosti o nestrannosti zákonnej sudkyne, ktoré spočívajú v tom, že zákonná sudkyňa nie je schopná odosobniť sa od nepríjemnej udalosti, ktorú v minulosti zažila, odporca od vyslovenia výroku v rozhodovaní odvolacím súdom vedel, že navrhovatelia budú úspešní a odporca sa bude musieť domáha svojich práv na odvolacom súde resp. posledný výrok sudkyne odporca považoval za oznámenie, že sudkyňu právne argumenty odporcu nezaujímajú. Podľa odporcu jeho pochybnosti o nestrannosti zákonnej sudkyne sú objektívne oprávnené, pričom nie je podstatné, že táto nebola nadriadeným súdom vylúčená z prejednávania a rozhodovania veci, keď ani existencia právoplatného rozhodnutia o tom, že sudca nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci nebráni odvolaciemu súdu pri skúmaní podmienok dôvodnosti odvolania posúdiť túto otázku samostatne a prípadne aj inak, než ju posúdil súd pôvodne o námietke zaujatosti rozhodujúci. V ďalšom odvolateľ poukázal na nesprávne skutkové zistenia, ku ktorým dospel prvostupňový súd, podľa ktorého navrhovateľ 1/ pociťoval veľkú ujmu na svojej povesti, ktorá sa ho dotkla tak v oblasti súkromného ako aj rodinného života, poškodil jeho vážnosť, česť a dôstojnosť pred širokou verejnosťou. Navrhovateľ v minulosti spáchal násilný trestný čin, za čo strávil dva roky vo výkone trestu odňatia slobody, nemohol teda vážnosť, česť a dôstojnosť v spoločnosti nikdy požívať. Taktiež v konaní nebol vykonaný žiadny dôkaz preukazujúci tvrdený ťažký psychický šok, depresie alebo inú formu zhoršenia zdravotného stavu navrhovateľov 2/ a 3/. Pokiaľ súd dospel k zisteniu, že u navrhovateľa 2/ a 3/ bola zasiahnutá ich česť a dôstojnosť, v žalovanom článku o týchto nebola ani zmienka, zníženie cti a dôstojnosti týchto bolo vyvrátené ich výpoveďami, podľa ktorých navrhovateľa 2/ v Slovenskej republike nikto bezdomovcom nenazýval ani si z neho nerobil posmešky, okolie navrhovateľky 3/ sa so žalovaným článkom zverejneným v denníku Nový čas ani neoboznámilo. Rovnako v konaní nebolo preukázané, že predmetný článok razantne zvýšil na úkor navrhovateľov predaj denníka resp. sledovanosť správ vydaných odporcom, článok bol zverejnený na strane 37 denníka a ovplyvniť jeho predajnosť nebol spôsobilý. Rovnako tak navrhovateľ 1/ po zverejnení článku nepociťoval znížený záujem o jeho osobu zo strany divadelných, filmových a televíznych produkcií, nikto s ním spoluprácu neukončil, ani sa jeho majetkové pomery nijako nezmenili, jednalo sa o vyjadrenie obavy navrhovateľa v súvislosti so zverejnením článku, ktorá však potvrdená nebola. Tvrdenie o prežívaním ťažkého psychického šoku a depresií na strane navrhovateľov 2/ a 3/ podľa odporcu nemohli pretrvávať v čase rozhodnutia prvostupňového súdu, naviac svedkyňa B. vypovedala, že uvedené stavy sa u navrhovateľov objavili v príčinnej súvislosti s publikovaným článkom v denníku Blesk v Českej republike. Záver prvostupňového súdu, že článok nebol prevzatý z denníka Blesk je podľa odporcu nepravdivý, článok v denníku Nový čas neobsahuje žiadnu zmenenú alebo inú informáciu oproti skôr zverejneným informáciám denníku Blesk. Pokiaľ súd prvého stupňa konštatoval, že odporca vykreslil navrhovateľa 1/ ako bezcitného a bezcharakterného človeka, ktorý nemá záujem o svojho otca bez toho, aby si overil, že osoba uvedená v článku otcom navrhovateľa nie je, prvá časť tohto skutkového zistenia nie je nijako zdôvodnená, druhá časť je nepravdivá, keď odporca si u navrhovateľa 1/ overoval pravdivosť, navrhovateľ 1/ túto nepoprel. V žalovanom článku nie je o navrhovateľke 3/ alebo o tom, že by I. O. st. bol bezdomovcom a alkoholikom v čase, kedy sa navrhovateľ 1/ narodil, ani zmienka. Prvostupňový súd v konaní prehliadol dôkazy, ktorými bolo preukázané, že ak vôbec navrhovateľom v rozhodnom čase vznikla nejaká ujma, tak jedine v súvislosti s článkom uverejneným v denníku Blesk, čo má vyplývať z výpovede svedkyne B., resp. z jej písomnej správy. Po vydaní napadnutého rozhodnutia vyšli najavo ďalšie skutočnosti a dôkazy, neuplatnené pred súdom prvého stupňa, a to skutočnosť, že navrhovateľ 1/ po zverejnení žalovaného článku získal hlavnú rolu v televíznom seriáli, čím odporca vyvracia tvrdenú a ničím neodôvodnenú obavu navrhovateľa 1/, že sa zverejnenie článku mohlo premietnuť v jeho pracovných ponukách. Prvostupňový súd sa nevyporiadal s námietkami odporcu ohľadne vierohodnosti svedkyne B., ktorá nevypovedala v konaní ako znalec, jej výpoveď je nespôsobilá akokoľvek preukázať tvrdené zhoršenie zdravotného stavu navrhovateľov 2/ a 3/, nevyštudovala lekársku fakultu, jej výpoveď ako svedkyne bola v rozpore s jej písomnou správou, pričom na pojednávanie sa dostavila rovnakým dopravným prostriedkom spolu s navrhovateľmi. Táto svedkyňa pravidelne svedčí v prospech navrhovateľov v každom súdnom konaní a to aj za cenu toho, že poprie svoje predchádzajúce tvrdenia. Z napadnutého rozhodnutia nie je možné vyvodiť, ktoré konkrétne výroky v žalovanom článku majú byť nepravdivé, ktoré konkrétne výroky mali zasiahnuť do osobnostných práv toho-ktorého z navrhovateľov. V žalovanom článku sú obsiahnuté aj výroky, ktorých pravdivosť sporná nebola alebo bola preukázaná. Súdu prvého stupňa odporca vyčítal, že tento nerozlíšil, či výroky zverejnené v žalovanom článku sú skutkovými tvrdeniami alebo hodnotiacimi úsudkami. Taktiež súd prvého stupňa dospel k nesprávnemu právnemu záveru, že zverejnením žalovaného článku malo dôjsť k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv navrhovateľov, keď právne závery prvostupňový súd nekriticky prevzal z písomných podaní navrhovateľov. Podľa odporcu s poukazom na judikatúru súdov v konaní o ochrane osobnosti vo všeobecnosti možno akceptovať a tolerovať, že sa v titulku objavujú expresívnejšie, provokujúce či zveličujúce vyjadrovacie prostriedky, v ktorej súvislosti poukázal na viacero rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky. Titulok článku „jeho slepý otec je bezdomovec“ je potrebné hodnotiť v kontexte celého obsahu žalovaného článku, ako aj v kontexte pôvodne zverejneného článku v denníku Blesk, pričom odporca odmieta, že by bol vykreslil navrhovateľa 2/ ako bezdomovca a alkoholika a ani nikdy netvrdil, že by sa navrhovateľ 1/ o navrhovateľa 2/ nezaujímal, takéto informácie z článku ani nevyplývajú. Ďalej odporca súdu prvého stupňa vytýkal, že tento neskúmal, či odporca zverejnil článok v dobrej viere v pravdivosť zverejnených informácií. Odporca vychádzal zo zistení redaktorov denníka Blesk, ktorý považoval za dôveryhodný zdroj, rovnako oslovil navrhovateľa 1/, aby sa tento vyjadril k pravdivosti informácií, pričom tento ich nepoprel, viac prostriedkov k overeniu pravdivosti zverejnených informácií odporca nemal. Prvostupňový súd sa nesprávne vyporiadal s tým, že navrhovateľ 1/ nepoprel, že by jeho biologickým mal byť I. O. D... Ak by navrhovateľ 1/ redaktorovi odporcu, ktorý ho oslovil, uviedol, že jeho biologickým otcom nie je I. O. D.., článok by zverejnený nebol, rovnako ak by navrhovatelia vyjadrili akýkoľvek nesúhlas s obsahom článku po jeho zverejnení, odporca by bol bezodkladne zverejnil opravu, odpoveď alebo ospravedlnenie, čím by bolo zamedzené vzniku ujmy navrhovateľov, resp. dosiahnuté aspoň jej zmiernenie. Navrhovatelia ani jednu z týchto možností nevyužili, zverejnenie článku im vyhovovalo, pretože mali v úmysle sa na jeho zverejnení obohatiť. Rovnako prvostupňový súd neskúmal podľa odporcu, či medzi neoprávneným zásahom a tvrdenou ujmou existuje príčinná súvislosť. Navrhovateľ jednak nebol schopný konkretizovať, aká ujma mu mala byť spôsobená v príčinnej súvislosti s článkom, je občanom Českej republiky, do zverejnenia článku účinkoval na Slovensku iba v malých príležitostných predstaveniach, navrhovateľa 2/ nikto v Slovenskej republike nepozná, ani ho nikto bezdomovcom nenazýval. Navrhovateľka 3/ neoprávnený zásah vzhliadala v znížení jej prestíže v Kladne, kde sa denník Nový čas nepredáva, táto naviac priznala, že jej okolie sa o publikovaných informáciách nedozvedelo z denníka Nový Čas. Žiadnu z uvedených skutočností nevzal prvostupňový súd do úvahy, príčinnú súvislosť sa pokúsil odôvodniť tým, že považoval za nesporné, že v súvislosti so zásahom došlo aj k ujme u osôb navrhovateľov. Pokiaľ prvostupňový súd dospel k právnemu záveru, že u navrhovateľov boli splnené podmienky pre priznanie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, poukázal odporca na to, že potom, ako vyvrátil zníženie cti, dôstojnosti a vážnosti navrhovateľov v značnej miere, navrhovatelia zmenili svoju právnu argumentáciu tak, že po novom sa domáhali priznania náhrady nemajetkovej ujmy z dôvodu, že morálne zadosťučinenie nemalo byť postačujúce. Prvostupňový súd však opomenul uviesť, na základe čoho dospel k záveru o vzniku konkrétnej ujmy spôsobujúcej zníženie cti, dôstojnosti a vážnosti navrhovateľov v spoločnosti, resp. na základe čoho by navrhovateľom nepostačovalo morálne zadosťučinenie . Rovnako súd prvého stupňa nedostatočne zdôvodnil, ako určil výšku náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, opomenul uviesť, v čom konkrétne mala spočívať, akej intenzity a akého charakteru mala byť zmienená povaha neoprávneného zásahu odporcu voči navrhovateľom, nezdôvodnil, aká mala byť čítanosť denníka Nový čas, nešpecifikoval, aké konkrétne značne nepriaznivé dôsledky mal spôsobiť článok na postavenie navrhovateľov v rodine a spoločnosti resp. prečo nepovažoval za dostačujúce morálne zadosťučinenie. Súd neprihliadol na námietku odporcu, že požadovaná výška náhrady nemajetkovej ujmy bola v zjavnom nepomere k náhrade nemajetkovej ujmy priznávanej obetiam násilných trestných činov. Nakoniec podľa odporcu súd prvého stupňa porušil jeho právo na spravodlivý proces tým, že napadnutý rozsudok nie je dostatočne odôvodnený, v odôvodnení rozsudku sa nevysporiadal s viacerými podstatnými skutočnosťami, ktoré mali podstatný vplyv na rozhodnutie vo veci. Podľa odporcu súd tiež nesprávne priznal náhradu trov právneho zastúpenia právnemu zástupcovi navrhovateľov, ktorý nebol účastníkom konania. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov navrhol odporca, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej návrhu vyhovujúcej časti zmenil a žalobu v celom rozsahu zamietol, resp. v prípade, ak by odvolací súd dospel k záveru, že zverejnením článku malo dôjsť k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv navrhovateľov, aby zmenil rozsudok súdu prvého stupňa v časti priznania náhrady nemajetkovej ujmy a návrh v tejto časti zamietol. Navrhovatelia v písomnom vyjadrení k odvolaniu odporcu zdôraznili, že nielen titulok článku, ale celý článok s výnimkou faktov o veku a povolaní navrhovateľa 1/ obsahuje nepravdivé a dehonestujúce informácie o rodinných pomeroch navrhovateľov, argumentácia odporcu ohľadne nutnosti akceptácie expresívneho titulku je preto nepochopiteľná a zavádzajúca. Pokiaľ súd prvého stupňa neprihliadol na dobromyseľnosť odporcu pri zverejnení informácií, poukázali navrhovatelia na všeobecne známu skutočnosť, že denník Blesk je tzv. bulvárnym denníkom, ktorý bez ďalšieho dokazovania je možné považovať za nedôveryhodný zdroj. V danom prípade muselo byť podozrivé, že údajný biologický otec navrhovateľa 1/ označený v článku má rovnaké priezvisko ako adoptívny otec navrhovateľa 1/, odporca napriek tomu zverejnil článok bez bližšieho preverovania týchto skutočností a hneď na druhý deň po zverejnení článku v denníku Blesk. Navrhovatelia tak v návrhu ako aj v priebehu konania dostatočne uviedli konkrétne výroky, ktoré sa dotkli osobnosti navrhovateľov, mali za to, že odporca sa prílišným formalistickým výkladom právnych predpisov a súdnych rozhodnutí, ktorý nereflektuje účel príslušných noriem, snaží odviesť pozornosť od skutočnosti, že zverejnením nepravdivých informácií neoprávnene zasiahol do súkromia navrhovateľov a do ich práva na požívanie cti a dôstojnosti v spoločnosti. Pokiaľ odporca v odvolaní poukazuje na skutočnosť, že navrhovateľ 1/ získal nové pracovné príležitosti po zverejnení článku, k tomuto došlo až s odstupom niekoľkých rokov po zverejnení článku a je absurdné spájať tieto skutočnosti. Ďalej navrhovatelia poukázali na to, že výpoveďou svedkyne B. sa nesnažili preukázať ich zhoršený zdravotný stav, ale výlučne psychický stav, ktorý nastal tak po zverejnení článku v denníku Blesk ako aj v denníku Nový čas a na webovej stránke F.. Q.S.. sk. Zlý psychický stav navrhovateľov 2/ a 3/ bezprostredne po zverejnení článku však bol svedkyňou potvrdený. Čo sa týka náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, tu navrhovatelia poukázali na odôvodnenie rozsudkov Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo/69/1999 a sp. zn. 3Cdo/137/2008 so záverom, že nie je procesnou povinnosťou dotknutej osoby preukazovať, že neoprávnený zásah pôsobil difamačne a má za následok zníženie jej vážnosti a dôstojnosti spoločnosti v prípade, ak došlo k zásahu do súkromia dotknutej osoby. Súd prvého stupňa dostatočne skúmal všetky podstatné skutočnosti pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, keď posudzoval okolnosti zverejnenia článku, najmä nedbanlivosť odporcu pri overovaní informácií zverejnených v článku s ohľadom na jasné indikátory, že nejde o pravdivé informácie, intenzitu zásahu - zverejnenie v denníku s celoštátnou publicitou a tiež na webovej stránke, ako aj následky zásahu - psychický stav navrhovateľov 2/ a 3/, pracovnú a rodinnú atmosféru vo vzťahu k navrhovateľovi 1/. Navrhovatelia tiež poukázali na ustálenú súdnu prax v oblasti ochrany osobnosti, pri ktorej opakovane dochádza k priznávaniu náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch bez ohľadu na výšku náhrad priznávaných obetiam trestných činov. K vytýkaným procesným nedostatkom v odvolaní odporcu navrhovatelia mali za to, že tieto nemali dopad na správnosť rozhodnutia súdu prvého stupňa, odporca v celom súdnom konaní uplatňoval svoje argumenty k vykonávaným dôkazom (znenie článku, výsluchy účastníkov a svedkov) a už zo samotných vyjadrení odporcu nie je pochýb, že odporca vedel o obsahu všetkých dôkazov, ktoré súd vo veci priebežne vykonával. K námietke, že vo veci rozhodla vylúčená sudkyňa navrhovatelia poukázali na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pod sp. zn. 3Cdo/129/2013 ako aj rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky pod sp. zn. III. ÚS/169/2013. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov navrhli navrhovatelia potvrdenie napadnutého rozsudku z hľadiska jeho vecnej správnosti. Odporca v písomnom vyjadrení k vyjadreniu navrhovateľov zotrval na odvolacích dôvodoch, tieto bližšie špecifikoval aj s ohľadom na označenú judikatúru súdov. Odvolací súd prejednal vec v rozsahu a z dôvodov podaného odvolania podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p., keď dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je vecne správny. Právnym prostriedkom ochrany základného práva na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do dôstojnosti, osobnej cti, či dobrej povesti sú prostriedky všeobecnej a zvláštnej ochrany v občianskoprávnom konaní vo veciach ochrany osobnosti pred všeobecnými súdmi. Podľa § 11 O.z. fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy. Výpočet chránených osobnostných práv, uvedený v § 11 O.z. nie je vyčerpávajúci, občiansky zákonník chráni aj iné zložky a prejavy späté s osobnosťou občana, napr. dôstojnosť a vážnosť občana v spoločnosti. Neoprávneným zásahom je zásadne každé nepravdivé tvrdenie alebo obvinenie občana, ktoré zasahuje práva chránené ustanoveniami § 11 a nasl. O.z. a bez významu je skutočnosť, či pôvodca zásahu si bol vedomý nepravdivosti svojho tvrdenia alebo či šlo len o nedbalé preberanie poznatkov a ich šírenie. Neoprávneným zásahom však môže byť aj pravdivé tvrdenie, dotýkajúce sa intímnej sféry života občana, rovnako chránenej ust. § 11 O.z. Neoprávneným zásahom je teda konanie, ktoré svojím obsahom, formou a cieľom sa dotýka práv chránených ust. § 11 a nasl. O.z. a je objektívne spôsobilé tieto chránené práva narušiť, prípadne ich ohroziť. Môže byť urobené ústne, písomne, alebo inak, pokiaľ z tohto iného spôsobu je možné vyvodiť jeho zmysel a význam. Ústne a písomne vykonaný zásah môže spočívať v rozširovaní nepravdivých správ dotýkajúcich sa osobnosti fyzickej osoby, vo zverejňovaní i pravdivých správ z intímneho a rodinného života proti jej vôli, ďalej v nepravdivom obvinení z nečestného resp. nemorálneho konania, v kritike presahujúcej obsahom, formou i cieľom rámec pravdivej a objektívnej kritiky a pod. Vzhľadom na ciele právnej úpravy ochrany osobnosti, ktorej prvoradou požiadavkou je chrániť osobnosť fyzickej osoby pred zásahmi, pokiaľ k nim nebol pôvodca oprávnený, nevyžaduje občiansky zákonník pre úspešné uplatnenie práva na ochranu osobnosti zavinenie. Kto sa zásahu dopustil, nemôže sa zodpovednosti zbaviť ani dôkazom, že bol v omyle. Nevyžaduje sa ani vyvolanie následkov neoprávneného zásahu do práva na ochranu osobnosti. Všade tam, kde sa jedná o stret dvoch rovnocenných záujmov, v danom prípade konkrétne práva na informácie a ich šírenie na strane jednej, a cti, dôstojnosti, dobrého mena, povesti i súkromia fyzickej osoby na strane druhej, jej potrebné, aby hodnotenie pôsobenia týchto dvoch práv bolo vždy podľa všetkých okolností jednotlivého prípadu vyvážené, teda aby jedno z nich nebolo neopodstatnene uprednostnené pred druhým. V týchto kolíznych prípadoch, v ktorých záujem jednotlivej fyzickej osoby ustupuje inému záujmu, platí, že s ohľadom na možnosť zneužitia tohto iného záujmu, musí vždy byť zaručená základná ochrana dôstojnosti dotknutej fyzickej osoby ako základnej hodnoty súkromného práva a práva vôbec. Právo verejnosti na informácie je jedným z významných práv v demokratickej spoločnosti, ktoré sa za určitých okolností môže vzťahovať i na určité aspekty súkromného života verejne činných osôb. Pokiaľ sa však zverejnené informácie týkajú výlučne podrobností zo súkromného života a ich zverejnenie slúži výlučne k uspokojeniu zvedavosti určitej časti čitateľov po intímnostiach zo súkromia verejne činnej osoby, nejde o príspevok v diskusii o otázke všeobecného záujmu. Za týchto okolností je potrebné slobodu prejavu vykladať zužujúcim spôsobom. Okruh rozhodujúcich skutočností, ktorých sa týkajú povinnosti tvrdenia a označenia dôkazov na preukázanie tvrdení je daný hypotézou hmotnoprávnej normy, ktorá upravuje sporný právny pomer účastníkov konania. Táto norma zásadne určuje tak rozsah dôkazného bremena (okruh skutočností, ktoré musia byť preukázané), ako aj nositeľa dôkazného bremena. V konaní o ochranu osobnosti má navrhovateľ bremeno tvrdenia v tom, že odporca zasiahol do jeho osobnosti a že zásah bol objektívne spôsobilý privodiť ujmu na chránených osobnostných právach; pokiaľ sa domáha aj náhrady nemajetkovej ujmy, musí v rámci svojich tvrdení uviesť, aká ujma mu vznikla. Z tohto bremena tvrdenia pre navrhovateľa vyplýva dôkazné bremeno preukázať skutočnosti svedčiace o existencii zásahu. K úspešnému uplatneniu práva na ochranu osobnosti stačí zistenie, že zásah bol objektívne spôsobilý narušiť alebo ohroziť práva chránené ustanovením § 11 Obč. zák. a k takému zisteniu dôjde súd po posúdení všetkých okolností konkrétneho prípadu. Vyvolanie následkov sa nevyžaduje. Len ak sú tieto skutočnosti preukázané, môže súd konštatovať, že navrhovateľ uniesol tak bremeno tvrdenia, ako aj bremeno dôkazu. Otázku splnenia povinnosti tvrdenia a povinnosti označiť na preukázanie tvrdené dôkazy musí súd vždy riešiť so zreteľom na individuálne okolnosti prejednávanej veci. Navrhovateľ je povinný tvrdiť a preukazovať skutočnosti, ktoré jeho právo navodzujú a na odporcovi je, aby tvrdil a preukázal okolnosti, ktoré právo navrhovateľa vylučujú. Pokiaľ teda ide o nároky v oblasti ochrany osobnosti, povinnosť preukázať existenciu zásahu, teda že k určitému konaniu, ktoré je zásahom do osobnosti, došlo, zaťažuje v konaní navrhovateľa. Pokiaľ ide o posúdenie otázky, či zásah do osobnosti bol oprávnený alebo nie, zaťažuje dôkazné bremeno v tejto časti odporcu. Navrhovatelia už v návrhu na začatie konania jednoznačne označili a vymedzili nepravdivé tvrdenia v článku, uviedli, že osoba označená ako otec navrhovateľa 1/ je pre navrhovateľov osobou neznámou. K fotografii, na ktorej je zobrazený navrhovateľ 1/ je uvedený popis „ I. necháva svojho otca žiť na pokraji biedy “, na fotografiách je zobrazený úplne neznámy cudzí muž, označený ako I.L. O. starší, kde je uvedený popis „otec herca ako bezdomovec presedí celý deň na lavičke s lacným pivom v ruke, I.L. O. starší je odkázaný na pomoc cudzích ľudí“. Navrhovatelia tiež poukázali na to, že z obsahu celého článku je navrhovateľ 1/ zobrazený ako bezcharakterný a bezcitný človek, ktorému sa neprieči ponechať svojho otca osudu bezdomovca a alkoholika, ktorý je naviac ťažko chorý, takmer slepý človek, bez peňazí odkázaný žiť na ulici. Tieto nepravdivé a ohovárajúce informácie sú autormi článku prezentované verejnosti ako zásadná skutočnosť, ktorých pravdivosť majú potvrdzovať autentické fotografie a osobné výpovede údajného otca navrhovateľa 1/. V článku sa ďalej uvádza, že pôvodom slovenský herec I. O. necháva svojho otca živoriť na pokraji biedy, jeho otec na ľavé oko slepý už 9 rokov, priateľka sa na neho vykašľala, keď vlani prišiel aj o pravé oko, slávny syn však o neho neprejavuje záujem. Navrhovatelia všetky zverejnené informácie, okrem všeobecne známych údajov, označili za nepravdivé, nezmyselné a zavádzajúce, ich formulácia je úmyselne vedená k tomu, aby informácie čitateľa v negatívnom zmysle šokovali a cielene tak trvalo poškodili povesť I. O., jeho otca, ako i celej jeho rodiny. Reakcie na zverejnený článok boli v Slovenskej republike negatívne, herca odsudzujúce. Súd prvého stupňa správne uzavrel, že zásah do osobnostných práv navrhovateľa 1/ bol spôsobený tým, že odporca vykreslil navrhovateľa 1/ ako bezcitného a bezcharakterného človeka, ktorý nemá záujem o svojho otca, bez toho, aby si overil, že osoba uvedená v článku otcom navrhovateľa 1/ nie je, a preto neprichádzajú do úvahy úsudky a vyjadrenia odporcu, že sa navrhovateľ 1/ o svojho otca nestará. Uvedené tvrdenia odporcu zverejnené v článku nemajú základ v objektívnych skutočnostiach, sú difamujúce, a preto zverejnenie týchto tvrdení predstavuje zásah do osobnostných práv navrhovateľa 1/ a nemôžu požívať právnu ochranu. Navrhovatelia 2/ a 3/, ktorí sú v dôchodkovom veku, argumentovali, že v súvislosti s oboznámením sa s predmetným článkom utrpeli ťažký psychický šok a depresie, ktoré sa v dôsledku spätných väzieb známych, ako i cudzích osôb, prejavili zhoršením ich zdravotného stavu, ponižujúcim obsahom informácií v článku sa cítili dehonestovaní, prezentovaním skutočnosti, že otec I.S. O. je bezdomovec a alkoholik, boli poškodení. V dôsledku zhoršenia zdravotného stavu boli obaja nútení vyhľadať lekársku pomoc a boli v starostlivosti odborného lekára - psychologičky PhDr. I. B. v Kladne. V súvislosti s námietkou odporcu, že prvostupňový súd neskúmal, či medzi neoprávneným zásahom a tvrdenou ujmou existuje príčinná súvislosť, keď navrhovateľ 1/ je občanom Českej republiky, do zverejnenia článku účinkoval na Slovensku iba v malých príležitostných predstaveniach, navrhovateľa 2/ nikto v Slovenskej republike nepozná, ani ho nikto bezdomovcom nenazýval, navrhovateľka 3/ neoprávnený zásah vzhliadala v znížení jej prestíže v Kladne, kde sa denník Nový Čas nepredáva, odvolací súd poukazuje jednak na obsah výpovede navrhovateľov 2/ a 3/ zo dňa 16.02.2012 ohľadom rozsahu a reakcie príbuzenstva (i v Slovenskej republike) na publikovaný článok v denníku Nový Čas, ale i odôvodnenie rozsudku Mestského súdu v Prahe zo dňa 8. novembra 2013 č.k. 37 C/119/2012 - 99 (založeného do spisu v prvostupňovom konaní, kópiu ktorého prevzal i zástupca odporcu - č.l. 307 spisu), z ktorého okrem iného vyplýva, že sestra navrhovateľky 3/ predáva tlač v Bratislave, manžel navrhovateľky (navrhovateľ 2/) pochádza zo Slovenska, takže v podstate reagovala celá rodina i na Slovensku, pretože sa s článkom zoznámili. Taktiež svedkyňa PhDr. B. uviedla, že navrhovatelia nerozlišovali medzi ujmou vzniknutou na základe zverejnenia článku v denníku Blesk a v denníku Nový Čas, keď „pre nich bolo ťažké, že sa nepravdivé informácie rozšírili v oboch miestach, kde rodina žije“. Ohľadne údajnej dobrej viery odporcu pri zverejnení informácií, poukázali navrhovatelia na všeobecne známu skutočnosť, že denník Blesk je tzv. bulvárnym denníkom, ktorý bez ďalšieho dokazovania je možné považovať za nedôveryhodný zdroj. Aj tu odvolací súd poukazuje na odôvodnenie vyššie označeného rozsudku Mestského súdu v Prahe, z ktorého okrem iného vyplýva, že v priebehu súdneho konania „nebol nikto schopný ani vysvetliť, kto vlastne dal celý článok dohromady, článok si objednal niekto z vedenia Blesku, celá záležitosť bola veľmi pochybná, odporca pristupoval absolútne neprofesionálne k overovaniu informácií“. Odvolací súd rovnako súhlasí s argumentom navrhovateľov, že odporca bol nedbalý pri overovaní informácií zverejnených v článku s ohľadom na jasné indikátory, že nejde o pravdivé informácie - totožné priezvisko údajného biologického otca a adoptívneho otca navrhovateľa 1/. Pre úplnosť považuje za potrebné zopakovať, že bez významu je skutočnosť, či pôvodca zásahu si bol vedomý nepravdivosti svojho tvrdenia alebo či šlo len o nedbalé preberanie poznatkov a ich šírenie. Podľa uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 137/2008 spočíva právo na súkromie v práve fyzickej osoby samostatne sa rozhodnúť podľa vlastného uváženia, či a v akom rozsahu majú byť skutočnosti z jej súkromného života sprístupnené iným alebo zverejnené. Porušením práva na ochranu súkromia pritom nie je len neoprávnené získavanie vedomostí a poznatkov o súkromí fyzickej osoby, ale aj neoprávnené rozširovanie týchto poznatkov a vedomostí. Dôsledkom neoprávneného zásahu do práva na súkromie môže byť zníženie dôstojnosti alebo vážnosti v spoločnosti v značnej miere, pritom však tento dôsledok nie je jediným právom požadovaným prejavom závažnosti ujmy spôsobenej fyzickej osobe. Z uvedeného dôvodu ani nevzniká osobe, ktorej bola spôsobená ujma, procesná povinnosť preukazovať, že neoprávnený zásah mal za následok zníženie jej vážnosti a dôstojnosti v spoločnosti. Najvyšší súd Slovenskej republiky v uvedenom uznesení tiež prejudikoval, že dôvody priznania nemajetkovej ujmy uvedené v ust. § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka sú uvedené len demonštratívne. Jedinou podmienkou priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je, že nemateriálne zadosťučinenie sa nezdá postačujúce. Súd prvého stupňa v danom prípade dostatočne skúmal a vyhodnotil všetky podstatné skutočnosti pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, keď posudzoval okolnosti zverejnenia článku, najmä nedbanlivosť odporcu pri overovaní informácií zverejnených v článku s ohľadom na jasné indikátory, že nejde o pravdivé informácie, intenzitu, povahu a spôsob neoprávneného zásahu - zverejnenie v denníku s celoštátnou publicitou a tiež na webovej stránke, k charakteru a rozsahu zasiahnutej hodnoty osobnosti, ako aj následky zásahu - psychický stav navrhovateľov 2/ a 3/, pracovnú a rodinnú atmosféru vo vzťahu k navrhovateľovi 1/. Ústavný súd Českej republiky vo svojom náleze zo 6. marca 2012 pod sp. zn. I. ÚS 1586/2009 uviedol: „Ľudská dôstojnosť predstavuje najvyššiu hodnotu stojacu v základe celého právneho poriadku. Tým sa ľudská dôstojnosť stáva objektívne ústavnou kategóriou a pôsobí vo vzťahu k ostatným, inak nehierarchicky usporiadaným základným právam (klasickým a politickým), ako hodnota nadradená. Pod zorným uhlom vyššie uvedeného je tak akýkoľvek zásah alebo zníženie ľudskej dôstojnosti skutočne nevyhnutné vnímať ako zásah veľmi závažný, a teda aj ťažko reparovateľný, lebo ľudská dôstojnosť je hodnotou horizontálne neporovnateľnou s ostatnými ústavnými hodnotami alebo spoločenskými normami, je úplne nenahraditeľná iným statkom, tým menej je potom hodnotou kvantifikovateľnou alebo vyčísliteľnou v peniazoch. Primerané zadosťučinenie je jednou z občianskoprávnych sankcií, ktorá má odrádzať rušiteľa chránených osobnostných statkov a jeho možných nasledovníkov od protiprávneho konania a byť tak nástrojom špeciálnej aj generálnej prevencie, čo vyžaduje, aby išlo o sankciu patrične dôraznú a dostačujúcu (primeranú) aj z tohto hľadiska. V rozhodnutí súdu musí byť preventívne optimalizované medzi satisfakčným a sankčným pôsobením primeraného zadosťučinenia, medzi ktorými existuje vzťah komplementarity (navzájom sa dopĺňajú, posilňujú), ako aj vzťah konkurencie (v tom smere, že výška náhrady nesmie byť iba exemplárnou civilnou sankciou, t.j. fakticky bezdôvodným obohatením osoby dotknutej neoprávneným zásahom). Ak by bolo zadosťučinenie zakaždým alebo prevažne len nízke bez ohľadu na okolnosti, mohlo by to viesť k objektívne žiaducej myšlienke, že sa zásahy môžu pôvodcovi vyplatiť, najmä ak nimi docielil svoj priamy alebo nepriamy obchodný alebo iný hospodársky prospech (napr. vyššou predajnosťou nákladu bulvárnej tlače alebo vyššou sledovanosťou televízneho programu). Náhrada nemajetkovej ujmy neplní iba funkciu satisfakčnú, pretože ak sa hodnotí pri určení výšky náhrady nemajetkovej ujmy aj otázka zavinenia a ak má rozhodnutie súdu čo do výšky peňažného odškodnenia účinne prispievať k zníženiu, resp. k eliminácii nežiaducej ujmy na osobnosti fyzických osôb, musí nutne náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch plniť práve aj spomínanú preventívno - sankčnú funkciu.“ Námietka odporcu ohľadom zmätočnosti napadnutého rozhodnutia, keď súd prvého stupňa okrem návrhu vyhovujúcich výrokov rozsudok vo zvyšku zamietol, napriek tomu následne priznal navrhovateľom náhradu nemajetkovej ujmy, ktoré výroky tak majú byť v priamom rozpore s výrokom o zamietnutí návrhu vo zvyšku, neobstojí. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku ako jeho integrálnej súčasti je zrejmé, v akej časti bol návrh navrhovateľov súdom zamietnutý (v časti, v ktorej sa navrhovatelia domáhali odstrániť z internetového portálu F..Q..sk článok pod názvom „Český herec I. O.E.: Jeho otec je bezdomovec!“ vrátane zrušenia všetkých odkazov na článok v histórii webu spôsobom, aby k článku neexistoval prístup ani cez internetový vyhľadávač), výrok o zamietnutí návrhu navrhovateľov sčasti sa teda priznanej náhrady nemajetkovej ujmy netýkal. Inou vadou konania v zmysle ust. § 205 ods. 2 písm. b) O.s.p. je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v § 221 ods. 1 písm. a/ až g/ O.s.p. nezakladá zmätočnosť rozhodnutia, ale jej základom je porušenie procesných ustanovení upravujúcich postup v občianskom súdom konaní. Iná vada konania je právne relevantná, ak mala za následok vecnú nesprávnosť rozhodnutia. Na takúto vadu konania pred súdom prvého stupňa odvolací súd prihliada aj keď nebola výslovne v odvolaní namietaná ( ust. § 212 ods. 3 O.s.p.). O takúto inú vadu konania ide aj vtedy ak súd v procese dokazovania nevykoná dokazovanie v súlade so zákonom a spôsobom upraveným v zákone alebo ak je rozhodnutie nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov pre absenciu náležitostí podľa ust. § 157 ods. 2 O.s.p. Odporca v odvolaní namietal, že súd prvého stupňa nevykonal dokazovanie oboznámením s obsahom listín, tieto neprečítal ani neoznámil obsah žiadneho z navrhovaných listinných dôkazov. Tu je potrebné súhlasiť s názorom navrhovateľov, že odporca sa v celom súdnom konaní podrobne vyjadroval k vykonávaným dôkazom (znenie článku, výsluchy účastníkov a svedkov) a už zo samotných vyjadrení odporcu nie je pochýb, že odporca vedel o obsahu všetkých dôkazov, ktoré súd vo veci priebežne vykonával. Pokiaľ ide o písomné vyjadrenia W. C. a PhDr. I. B., tieto boli v konaní vypočuté rovnako ako svedkyne. Písomné vyjadrenie C.. E. M. svojím obsahom nepredstavuje taký dôkaz, na ktorý by bolo potrebné pri rozhodovaní prihliadať. O námietke zaujatosti vo veci konajúcej sudkyne vznesenej odporcom v priebehu prvostupňového konania rozhodoval nadriadený Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa 16. júla 2012 č.k. 3NcC/36/2012 - 149, vec prejednávajúcu sudkyňu prvostupňového súdu z prejednávania a rozhodovania veci nevylúčil. Toto uznesenie odporca napadol ústavnou sťažnosťou, súčasne navrhol prerušenie prvostupňového konania podľa § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. Súd prvého stupňa uznesením z 25. septembra 2012 č.k. 12C/117/2011 - 194 návrh odporcu na prerušenie konania zamietol, na odvolanie odporcu Krajský súd v Bratislave uznesením z 28. decembra 2012 č.k. 5Co/624/2012 - 261 napadnuté uznesenie prvostupňového súdu potvrdil. Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podal odporca dovolanie, ktoré bolo uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 20. februára 2014 pod sp. zn. 3Cdo/129/2013 odmietnuté. V odôvodnení tohto rozhodnutia sa dovolací súd podrobne vyjadril k dôvodom, uvádzaným odporcom (totožným ako v neskôr podanom meritórnom odvolaní), z ktorých tento vyvodzoval existenciu dôvodov vylučujúcich sudkyňu z prejednávania a rozhodovania veci, so záverom, že neboli zistené také okolnosti, ktoré by svedčili o existencii čo i len sprostredkovaného vzťahu menovanej sudkyne k prejednávanej veci alebo účastníkom konania, svedčiaceho o nedostatku nestrannosti alebo jej zaujatosti. Odvolací súd po preskúmaní veci dospel k rovnakému záveru, v plnom rozsahu sa stotožňuje s uvedenými závermi Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a v konkrétnostiach na odôvodnenie označeného rozhodnutia poukazuje. So zreteľom na obsah odvolania odporcu sa odvolací súd zaoberal i posúdením, či súd prvého stupňa svojim postupom neodňal odporcovi možnosť konať pred súdom, pričom odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie taký závadný postup súdu priečiaci sa zákonu alebo inému všeobecne záväznému právnemu predpisu, ktorý má za následok znemožnenie realizácie procesných práv účastníka občianskeho súdneho konania. V zmysle judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi a hodnotením dôkazov (IV.ÚS 252/04), neznamená ani právo na to, aby bolo súdom rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnym názorom (I.ÚS 50/04), nepatrí sem ani právo účastníka dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I.ÚS 97/97), resp. toho, aby sa súd riadil výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov predkladaných účastníkom ( II.ÚS 3/97). Pokiaľ ide o obsah odôvodnenia súdneho rozhodnutia, súd nemusí v ňom dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie s podstatným významom pre vec, a stačí, ak dostatočne objasňuje skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzalo do všetkých podrobností. Odôvodnenie rozhodnutia, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ veci, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka na spravodlivý proces ( IV.ÚS 115/03). V danom prípade súd prvého stupňa primerane uviedol rozhodujúci skutkový stav, primerane opísal priebeh konania, stanoviská oboch procesných strán a výsledky vykonaného dokazovania. Súd prvého stupňa sa riadne vysporiadal so všetkými podstatnými skutočnosťami, ktoré mali podstatný vplyv na rozhodnutie vo veci. Podľa odporcu súd prvého stupňa tiež nesprávne priznal náhradu trov právneho zastúpenia právnemu zástupcovi navrhovateľov, ktorý nebol účastníkom konania. Podľa názoru odvolacieho súdu súd prvého stupňa správne vo výroku o náhrade trov konania vyjadril osobitne trovy právneho zastúpenia a iné trovy konania, ktorých náhradu účastníkom priznal (§ 151 ods. 8 O.s.p.) s tým, že v zmysle ust. § 149 ods. 1 O.s.p. ak advokát zastupoval účastníka, ktorému bola prisúdená náhrada trov konania, je ten, ktorému bola uložená náhrada týchto trov, povinný zaplatiť ju advokátovi. Súd prvého stupňa teda nepriznal náhradu trov právneho zastúpenia advokátovi, ale rozhodol o povinnosti odporcu zaplatiť náhradu trov konania právnemu zástupcovi navrhovateľov, správne v zmysle vyššie citovaného ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku. Vzhľadom na vyššie uvedené, odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa, ktorý po dokazovaní vykonanom v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie veci dospel k správnym skutkovým a právnym záverom, ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil, stotožniac sa i s odôvodnením napadnutého rozsudku (§ 219 ods. 2 O.s.p.). O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 O.s.p., § 142 ods. 1 v spojení s § 151 ods. 1 O.s.p., v odvolacom konaní úspešným navrhovateľom náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, nakoľko si ich náhradu neuplatnili. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov). Poučenie: Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.