Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 5Co/450/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1211226378 Dátum vydania rozhodnutia: 13. 12. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Juraj Považan ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1211226378.4 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Juraja Považana a členov senátu JUDr. Janky Richterovej a JUDr. Milana Chalupku v právnej veci žalobcov: X/ I. O., L.. XX. XX. XXXX, J. E. G. X, Č. O., G. K.e.eE.Í. XX, X/ E. O., L.. XX. XX. XXXX, J. E. T., Č. O., G. XXXX J..XXX, X/ T.Ř. O., L.. XX. XX. XXXX, J. E. T., Č. O., G. XXXX J..XXX, všetci zast. Valko Marián & partners, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Porubského 2, proti žalovanému: Ringier Axel Springer Slovakia, a.s., IČO: 00 678 155, so sídlom v Bratislave, Prievozská 14, zast. BIZOŇ & PARTNERS, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Hviezdoslavovo námestie 25, o ochranu osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II v Bratislave zo dňa 3. októbra 2014 č.k. 12C/117/2011-373 takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých častiach p o t v r d z u j e . Žalobcom 1/ až 3/ priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho a dovolacieho konania v rozsahu 100%. o d ô v o d n e n i e : 1/Súd prvej inštancie rozsudkom uložil žalovanému povinnosť uverejniť v denníku Nový Čas v rubrike Prominenti nasledujúce ospravedlnenie: „V článku uverejnenom v denníku Nový Čas dňa 16.10.2009 pod názvom „. O. (XX): Tajomstvo herca odhalené. Jeho slepý otec je bezdomovec“ sme uviedli nepravdivé tvrdenia týkajúce sa herca I. O. ako aj jeho rodičov tým, že sme za otca I. O. označili osobu, ktorá nie je s I. O. ani jeho rodičmi v žiadnom príbuzenskom vzťahu. Za to sa im ospravedlňujeme.“, ako aj povinnosť uverejniť na internetovom portáli F..Q..sk v sekcii Promi nasledujúce ospravedlnenie: „ V článku uverejnenom na internetovom portáli F..Q..sk K.ňa 16.10.2009 pod názvom „Český herec I. O.: Jeho otec je bezdomovec!“ sme uviedli nepravdivé tvrdenia týkajúce sa herca Jana Révaia ako aj jeho rodičov tým, že sme za otca I. O. označili osobu, ktorá nie je s I. O. ani jeho rodičmi v žiadnom príbuzenskom vzťahu. Za to sa im ospravedlňujeme.“, všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšku (v časti, v ktorej sa pôvodne žalobcovia domáhali odstrániť z internetového portálu F..Q..sk článok pod názvom „Český herec I. O.: Jeho otec je bezdomovec!“ vrátane zrušenia všetkých odkazov na článok v histórii webu spôsobom, aby k článku neexistoval prístup ani cez internetový vyhľadávač) súd žalobu zamietol. Žalovanému súčasne uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi 1/ náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 21.000 eur, žalobcovi 2/ náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 6.000 eur a žalobcovi 3/ náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 6.000 eur, všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Nakoniec uložil žalovanému i povinnosť náhrady trov konania žalobcov spoločne a nerozdielne z titulu zaplateného súdneho poplatku vo výške 1.056 eur a právnemu zástupcovi žalobcov trovy právneho zastúpenia vo výške 1.909,14 eura, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku, ako aj povinnosť náhrady trov štátu na účet prvostupňového súdu vo výške 278,80 eura, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. 2/Vychádzal zo zistenia, že dňa 16.10.2009 bol v denníku Nový Čas, ktorého vydavateľom je žalovaný, uverejnený článok s názvom: „I. O. (35): Tajomstvo herca odhalené. Jeho slepý otec je bezdomovec.“ 3/V uvedenom článku boli podľa žalobcov uvedené nepravdivé klamstvá osočujúce žalobcu 1/ a jeho rodinu. Uvedený článok bol zverejnený aj na internetovom portáli F..Q..sk. Predmetný článok uverejnený v denníku ako i na internetovom portáli žalovaného bol v celom rozsahu nepravdivý, nakoľko osoba označená ako otec žalobcu 1/ je žalobcovi 1/ osobou neznámou. V uvedenom článku bol žalobca 1/ vykreslený ako bezcharakterný a bezcitný človek, ktorému sa neprieči ponechať svojho otca osudu bezdomovca a alkoholika, ktorý je naviac ťažko chorý a slepý. Tieto nepravdivé informácie boli verejnosti prezentované ako zásadná skutočnosť, ktorej pravdivosť majú potvrdzovať fotografie a osobné výpovede „údajného“ otca žalobcu 1/. Žalobcovia poukázali na to, že skutočnosti uvedené v predmetných článkoch sú nepravdivé, nakoľko sa vôbec nejedná o otca žalobcu 1/. Žalobca 1/ vzhľadom na obsah uvedených článkov pociťoval veľkú ujmu na svojej povesti, ktorá sa ho dotkla tak v oblasti súkromného ako i rodinného života, poškodili jeho vážnosť, česť a dôstojnosť pred širokou verejnosťou. Ako otec žalobcu 1/ bol prezentovaný úplne cudzí človek a neznámy pre žalobcu 1/. Bezcitným a nepravdivým útokom boli verejne konfrontovaní aj rodičia žalobcu 1/, t.j. žalobcovia 2/ a 3/, ktorí sú v dôchodkovom veku a v súvislosti s publikovaním uvedených článkov utrpeli ťažký psychický šok a depresie, ktoré sa prejavili zhoršením ich psychického stavu. Žalobcovia veľmi nepriaznivo pocítili uvedené informácie, cítili sa dehonestovaní a uvedenými výrokmi bola zasiahnutá ich česť a dôstojnosť. 4/Náhrady nemajetkovej ujmy sa žalobcovia domáhali z dôvodu, že žalovaný vedome zverejnil v článkoch hrubé a urážlivé lži a ohovárania s cieľom negatívne šokovať čitateľov, čím razantne zvýšil na úkor žalobcov predaj denníka a sledovanosť správ vydaných žalovaným. Po uverejnení článku žalobca 1/ pociťoval znížený záujem o jeho osobu zo strany divadelných, filmových a televíznych produkcií, čo sa odzrkadlilo v príjmoch žalobcu 1/. Žalobcovia 2/ a 3/ prežívali a dodnes prežívajú v dôsledku zverejneného článku ťažký psychický šok a depresie. Žalovaný uvedeným článkom výraznou mierou zasiahol do osobnostnej sféry žalobcov a poškodil ich česť, vážnosť a dôstojnosť v spoločnosti v značnej miere, nakoľko článok bol uverejnený v denníku s celoštátnou pôsobnosťou, ako aj na internetovom portáli, v dôsledku čoho sa stal dostupným veľkému počtu subjektov. 5/Žalovaný vo svojom písomnom vyjadrení k žalobe zo dňa 19.01.2012 uviedol, že článok uverejnený v denníku Nový Čas a na internetovom portáli F..Q..sk bol doslovne prevzatý z denníka Blesk, vydaného na území Českej republiky a z internetového portálu F..J..Q.. V článku denníka Blesk bolo uverejnené, že „biologický otec I. O. skončil ako slepý alkoholik a bezdomovec.“ V článku boli ďalej uverejnené fotografie I. O. D.taršieho, ktorý sa nápadne podobá na žalobcu 1/. V článku denníka Blesk bolo tiež uverejnené, že reportéri kontaktovali žalobcu 1/, ktorý „bol zaskočený, nedokázal vysloviť jediné slovo“, „dlho mlčal, potom sa ospravedlnil a telefonát ukončil. Neskôr nereagoval ani na SMS“. Tieto informácie boli prevzaté do denníka Nový Čas bez toho, aby k nim boli pridané ďalšie fakty alebo hodnotiace úsudky. Žalovaný sa snažil uvedené informácie overiť u žalobcu 1/, avšak ten odmietol komunikovať. Žalovaný žalobu žalobcov považoval za neopodstatnenú a špekulatívnu, ktorej cieľom je snaha žalobcov dosiahnuť majetkový prospech. Uverejnením uvedeného článku žalovaný len realizoval svoje právo garantované čl. 26 Ústavy SR a čl. 10 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Poukázal na to, že pri posudzovaní vzájomného pomeru medzi právom na slobodu prejavu a šírenia informácií a právom na ochranu osobnosti je nutné brať do úvahy fakt, že žalobca 1/ je filmový herec a musí akceptovať väčšiu mieru verejnej kritiky než iní občania. Ďalej uviedol, že žalobca 1/ súd zavádza, keď udáva, že sa vždy staral o svoju dobrú povesť. Je totiž verejne známe, že žalobca 1/ v minulosti vykrádal autá, prepadol čerpaciu stanicu, za čo bol aj súdne trestaný. Aj jeho rodinný život bol poznamenaný rozvodom, neverami a mileneckými aférami. Žalovaný vyjadril nesúhlas s tvrdenou ujmou, ktorá mala vzniknúť žalobcovi 1/. Pociťovanie zníženého záujmu o osobu žalobcu 1/ bolo len jeho osobným pocitom, ktorý nebol ničím podložený. Taktiež čo sa týkalo osoby žalobcu 2/, žalovaný mal za to, že predmetný článok nebol spôsobilý privodiť mu akúkoľvek ujmu, tento je jednoznačne odlíšený od osoby opísanej ako alkoholik a bezdomovec. Osoba opísaná v predmetných článkoch bola opísaná ako biologický otec žalobcu 1/, z čoho vyplývalo, že žalobca 2/ nie je biologický otec žalobcu 1/. Žalobcovia nepopreli fakt, že I. O. starší, ktorého sa článok týkal, nebol biologickým otcom žalobcu 1/. Bolo logické, že pre žalobcu 1/ je osoba pána I. O. staršieho neznáma a cudzia, nakoľko ten mal opustiť matku žalobcu 1/ ešte pred pôrodom. Aj vo vzťahu k žalobkyni 3/ nebol predmetný článok spôsobilý privodiť akúkoľvek ujmu, nakoľko v článku nie je o nej žiadna zmienka. Žalovaný považoval za absurdnú skutočnosť, aby rodič každej osoby, o ktorej bol uverejnený negatívny článok, žaloval za tento článok vydavateľa s tým, že došlo k zásahu do jeho práv na ochranu osobnosti. Žalovaný nesúhlasil s ujmou vzniknutou žalobcom 2/ a 3/ týkajúcej sa ich zdravotného stavu. Žalobcovia po zverejnení článku neoznámili žalovanému, že sa mal dopustiť zverejnenia nepravdivých informácií, ani nežiadali o opravu či ospravedlnenie. 6/Po vyhodnotení výsledkov vykonaného dokazovania súd prvej inštancie dospel k záveru, že žaloba žalobcov bola čiastočne dôvodná. 7/Súd pri skúmaní primeranosti výrokov zverejnených v článku s porovnaním s existujúcou realitou mal za to, že je potrebné odlíšiť, či v danom prípade ide o skutkové tvrdenia alebo hodnotiaci úsudok. Z obsahu článku zverejneného dňa 16.10.2009 v denníku Nový Čas a týkajúci sa osôb žalobcov súd dospel k záveru, že sa jedná o kombináciu skutkových tvrdení a hodnotiacich úsudkov. Je zrejmé, že aby nešlo o neoprávnený zásah do osobnostných práv žalobcov, musí sa skutkové tvrdenie opierať o fakt, objektívne existujúcu realitu, ktorého pravdivosť je overiteľná, teda je potrebné preukázať pravdivosť tvrdenia a v prípade hodnotiaceho úsudku je nevyhnutné preukázať pravdivý základ úsudku, pričom tento musí byť navyše primeraný. 8/Podstatou tvrdeného zásahu bolo zverejnenie informácie, že žalobca 1/ sa nezaujíma o svojho otca, necháva ho živoriť na pokraji biedy a zároveň, že otec žalobcu 1/ je bezdomovec a alkoholik. 9/V priebehu konania mal súd nesporne preukázané, že uvedené vyjadrenia týkajúce sa osôb žalobcov nie sú pravdivé. Ako vyplýva z rozsudku Okresného súdu v Kladne sp. zn. Nc 522/74, biologickým otcom žalobcu 1/ je I. C.. Q. a adoptívnom otcom žalobca 2/. Z uvedeného jednoznačne vyplýva, že osoba označená v predmetnom článku nie je otcom žalobcu 1/, a to ani jeho biologickým otcom a ani adoptívnym otcom. Tvrdenia žalovaného, že žalobca 1/ sa k uvedenej skutočnosti nevyjadril, hoci bol zamestnancami žalovaného za týmto účelom kontaktovaný, ktorí tak mali za to, že uvedené informácie sú pravdivé, nemožno v žiadnom prípade považovať za súhlas žalobcu 1/ s obsahom uvedeného článku. 10/V tejto súvislosti súd poukázal na to, že mlčanie možno považovať za prejav vôle za predpokladu, že s určitosťou možno usudzovať, že ním bola prejavená vôľa určitého obsahu (R 88/1954). V danom prípade však nebolo možné mlčanie žalobcu 1/ považovať za súhlas s obsahom článku, nakoľko ten neprejavil ani najmenší náznak vôle súhlasiť s obsahom článku. Žalovaný sa tak nemohol domnievať, že žalobca 1/ vyslovil súhlas s článkom. 11/Súd sa ďalej nestotožnil s tvrdením žalovaného, že článok zverejnený v denníku Nový Čas bol prevzatý z českého denníka Blesk. Súčasťou súdneho spisu je tak článok, ktorý bol zverejnený v denníku Nový Čas (č. l. 11 súdneho spisu) ako i článok zverejnený v denníku Blesk (č. l. 221 súdneho spisu). Súd sa dôkladne oboznámil s obsahom predmetných článkov a v žiadnom prípade nemožno prisvedčiť tvrdeniu žalovaného, že článok zverejnený v denníku Nový Čas je prevzatý z denníka Blesk. Súd zistil, že v predmetných článkoch sú uvedené odlišné informácie a aj názvy článkov sú odlišné. Na tejto skutočnosti nič nemení ani tvrdenie žalovaného, že údajné zmeny sú spôsobené štylizáciou a prekladom do jazyka slovenského. Žalovaný sa tak nezbavil zodpovednosti za obsah článku zverejnený v denníku Nový Čas, ktorého je vydavateľom. Bolo nesporne preukázané, že tvrdenia uvedené v článku pravdivé neboli, nakoľko osoba v ňom uvedená nebola otcom žalobcu 1/. 12/Zásah do osobnostných práv žalobcu 1/ bol spôsobený tým, že žalovaný skutočne vykreslil žalobcu 1/ ako bezcitného a bezcharakterného človeka, ktorý nemá záujem o svojho otca, bez toho, aby si overil, že osoba uvedená v článku otcom žalobcu 1/ nie je, a preto neprichádzajú do úvahy úsudky a vyjadrenia žalovaného, že sa žalobca 1/ o svojho otca nestará. Žalovaný týmto konaním zasiahol do osobnostných práv žalobcu 1/. Uvedené tvrdenia žalovaného zverejnené v článku nemajú základ v objektívnych skutočnostiach, sú difamujúce, a preto zverejnenie týchto tvrdení predstavuje zásah do osobnostných práv žalobcu 1/ a nemôžu požívať právnu ochranu. 13/Čo sa týka právnej argumentácie žalovaného, že uverejnením uvedeného článku realizoval svoje právo garantované článkom 26 Ústavy SR a článkom 10 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, súd poukázal v tejto súvislosti na nález Ústavného súdu Českej republiky č. IV. ÚS 154/97, ktorý vyslovil, že pri strete práva na informácie a ich šírení s právom na ochranu osobnosti a súkromného života, teda základných práv stojacich na rovnakej úrovni, je predovšetkým vecou všeobecných súdov, aby s prihliadnutím k okolnostiam každého prípadu zvážili, či jednému právu nebola bezdôvodne daná prednosť pred právom druhým. 14/Vychádzajúc z ustálenej súdnej praxe, za neoprávnený zásah do práva na ochranu osobnosti zásadne nemožno považovať uverejnenie pravdivých informácií (Zborník stanovísk, záverov, rozborov a zhodnotení súdnej praxe, správ o rozhodovaní súdov a súdnych rozhodnutí Najvyššieho súdu, Najvyšší súd ČSSR, Praha 1980, str. 172). Právo na slobodu prejavu predstavuje jeden zo základných pilierov existencie demokratickej spoločnosti a jednu z hlavných podmienok pre rozvoj spoločnosti a každého človeka. S výhradou čl. 10 odsek 2 Dohovoru sa vzťahuje nielen na informácie, ktoré sú prijímané priaznivo alebo sú považované za neutrálne a neurážlivé, ale aj na tie, ktoré útočia, šokujú, či znepokojujú. 15/S ohľadom na vyššie uvedené skutočnosti, súd v konaní poskytol rovnakú právnu ochranu právam na ochranu osobnosti a právam na šírenie informácie chráneným článkom 26 Ústavy SR a článku 10 Dohovoru o ochrane ľudských práv. Avšak s ohľadom na obsah článku zverejneného žalovaným v denníku Nový Čas súd dospel k záveru, že informácie neboli žalovaným podané legitímne a ani pravdivo, keďže v konaní bolo preukázané, že žalovaný zverejnil klamlivé informácie bez toho, aby si ich u osoby žalobcu 1/ overil. Preto nemohla byť poskytnutá ochrana právu na slobodu prejavu a šírenie informácie. Súd mal preukázané, že je namieste poskytnúť ochranu právu na ochranu osobnosti. 16/Súd prvej inštancie mal tiež za to, že zverejnením uvedených tvrdení a úsudkov v článku boli konfrontovaní aj samotní rodičia žalobcu 1/, t.j. žalobca 2/ a 3/. K uvedenému záveru súd dospel na základe vykonaného dokazovania a to výsluchom žalobcov 2/ a 3/, ako i výsluchom svedkyne G.. I. B., psychologičky. Hoci žalovaný namietal, že žalobca 2/ nebol v článku žiadnym spôsobom spomenutý, súd sa s týmto vyjadrením nestotožnil. Z obsahu článku uverejneného v denníku Nový Čas vyplýva, že žalovaný označil otca žalobcu 1/ za bezdomovca a alkoholika. Opätovne súd poukázal na úvod odôvodnenia rozsudku, kde bolo v konaní preukázané, že uvedené tvrdenie nie je pravdivé. Osoba označená v článku nie je otcom žalobcu, a zároveň v ňom nie je uvedené, že by to mal byť biologický otec žalobcu 1/. Je tak nad všetky pochybnosti, že uvedeným tvrdením žalovaného došlo k zásahu do osobnostných práv nielen žalobcu 1/, ale aj žalobcu 2/, ktorý je otcom žalobcu 1/. 17/Aj u žalobkyne 3/ došlo k zásahu do osobnostných práv, najmä práva na dôstojnosť a na súkromie, keď sa v predmetnom článku spomína jej syn a údajný otec žalobcu 1/, ktorý nie je v skutočnosti otcom žalobcu 1/. Obsahom uvedeného článku sa tak verejnosti podsunuli informácie, že žalobkyňa 3/ splodila dieťa s bezdomovcom a alkoholikom, hoci v skutočnosti tomu tak nebolo. 18/Zásah do osobnostných práv žalobcov 2/ a 3/ podporuje aj písomné a ústne vyjadrenie svedkyne G.. I. B., psychologičky, ktorú žalobcovia 2/ a 3/ navštívili na odporúčanie praktického lekára po tom, ako sa dozvedeli a prečítali si článok zverejnený v denníku Nový Čas. Svedkyňa uviedla, že žalobca 2/ trpel depresiami s potrebou aplikácie antidepresívnej medikácie. Tiež uviedla, že žalobkyňa 3/ prejavovala viac úzkosť, bezmocnosť a strach o rodinu a povesť rodiny. Hoci žalovaný uvádzal, že uvedený psychický šok utrpeli žalobcovia 2/ a 3/ v dôsledku zverejnenia článku v denníka Blesk, táto skutočnosť súdu preukázaná nebola. 19/Súd zastáva názor, že akákoľvek osoba v postavení žalobcov 2/ a 3/ by v súvislosti so zverejnením predmetného článku pociťovala ujmu, nakoľko sa jedná o zásah do rodinného života žalobcov, ktorý základ bol spochybnený práve zverejnením klamlivých informácií. 20/Súd sa taktiež vyporiadal so žalovaným namietaným tvrdením, že cieľom žalobcov bolo získať majetkový prospech, nakoľko po uverejnení článku neprejavili žiadnu formu nesúhlasu s uvedeným článkom a ani neoznámili žalovanému, že sa mal dopustiť zverejnenia nepravdivých informácií, ani nežiadali o opravu, či ospravedlnenie. V tejto súvislosti súd uviedol, že zo žiadneho právneho predpisu nevyplýva, že osoba, ktorá by bola dotknutá na svojich osobnostných právach, má povinnosť sa obrátiť na vydavateľa periodickej tlače, prípadne šíriteľa nepravdivých informácií, so žalobou na opravu uvedených informácií, prípadne so žiadosťou o ospravedlnenie. Preto konanie a postup žalobcov bol výlučne ich záležitosťou. V žiadnom prípade im nemôže byť odopreté domáhať sa ochrany svojich práv garantovaných Ústavou SR prostredníctvom súdu z dôvodu, že nepožiadali o opravu klamlivých informácií. Zároveň, ak žalobcovia nepovažovali opravu nepravdivých informácií za dostatočné zadosťučinenie, je zrejmé, že sa domáhali svojho nároku cestou súdu spolu s priznaním nemajetkovej ujmy v peniazoch. 21/Aj napriek tejto skutočnosti súd poukázal na písomné vyjadrenie zo dňa 05.06.2012 svedkyne C.. M., ktorá uviedla, že bola zo strany žalobcu 1/ kontaktovaná za účelom zistenia, či je možné so žalovaným uvedenú záležitosť ohľadom zverejnenia článku v denníku Nový Čas riešiť. Obrátila sa na A. Ž., ktorá u žalovaného pracovala, s tým, aby kontaktovala pani W. C., ktorá v tom čase u žalovaného zastávala vysokú funkciu. Pani M. sa však dostalo odpovedi, že žalovaný neuhrádza peňažné nároky v súvislosti s porušením práva na ochranu osobnosti dobrovoľne, a tak odkázala žalobcu 1/ so svojím nárokom na súd. Hoci žalovaný namietal prípustnosť tohto dôkazu s poukazom na ustanovenie § 118a Občianskeho súdneho poriadku, súd poukázal na odsek 2/ uvedeného zákonného ustanovenia, ktoré vylučuje použitie odseku 1/ za predpokladu, ak ide o skutočnosti alebo dôkazy, ktoré vyšli najavo po prvom pojednávaní, ktoré účastník nemohol bez svojej viny včas uviesť a ktorými má byť spochybnená vierohodnosť vykonaných dôkazných prostriedkov. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobcovia navrhli uvedený dôkaz v písomnom vyjadrení zo dňa 08.02.2012 podanom na súde dňa 10.02.2012, pričom prvé pojednávanie v konaní sa uskutočnilo dňa 16.02.2012. Zároveň pani Osuská predložila vyjadrenie až zo dňa 05.06.2012 a teda žalobcovia bez svojej viny uvedené súdu nemohli predložiť do konca prvého pojednávania. 22/Na základe uvedených skutočností súd prvej inštancie dospel k záveru o dôvodnosti výrokov rozsudku, ktorými uložil žalovanému povinnosť sa žalobcom ospravedlniť spôsobom, ako je uvedené vo výroku rozhodnutia, nakoľko mal preukázané, že došlo k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv žalobcov. 23/Súd v priebehu konania zistil a mal nesporne preukázané, že zásah existoval a taktiež bol neoprávnený. Zároveň je nesporné, že v súvislosti so zásahom došlo aj k ujme u osôb žalobcov. Súd v tejto súvislosti poukázal na to, že základným predpokladom pre priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch je v zmysle § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka zistenie, že došlo k zásahu do osobnostných práv, avšak poskytnuté primerané zadosťučinenie sa nezdá postačujúce, a to najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť žalobcov, prípadne ich vážnosť v spoločnosti. Zníženie dôstojnosti alebo vážnosti v spoločnosti v značnej miere je iba jedným z potenciálnych dôvodov pre priznanie peňažnej satisfakcie. Tú možno priznať aj vtedy, ak sa vzhľadom na iné skutočnosti, poskytnuté peňažné zadosťučinenie nezdá postačujúce na zmiernenie následkov zásahu. 24/Z hľadiska intenzity zásahu, okolností, za ktorých k nemu došlo a stupňa negatívnych dôsledkov dopadu zásahu na chránené práva sa v praxi môžu vyskytnúť ujmy, ktoré svojou povahou alebo stupňom závažnosti a/ neopodstatňujú ani nemateriálnu ani materiálnu satisfakciu, b/ opodstatňujú (len) nemateriálnu satisfakciu, c/ opodstatňujú tak nemateriálnu, ako aj materiálnu satisfakciu. Podmienkou priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch (t.j. materiálnej satisfakcie) je vždy - v závislosti na individuálnych okolnostiach daného prípadu - existencia závažnej ujmy. Za závažnú ujmu treba považovať ujmu, ktorú fyzická osoba vzhľadom na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo, intenzitu zásahu, jeho trvanie alebo dopad a dôsledky považuje za ujmu značnú. Pritom však nie sú rozhodujúce jej subjektívne pocity, ale objektívne hľadisko, teda to, či by predmetnú ujmu takto v danom mieste a čase (v tej istej situácii, prípadne spoločenskom postavení a pod.) vnímala aj každá iná fyzická osoba. 25/Súd prvej inštancie dospel k záveru, že vzhľadom na povahu neoprávneného zásahu žalovaného do práva žalobcov na česť a dôstojnosť, i práva na súkromie, spôsobu jeho vykonania prostredníctvom periodickej tlače, ktorá je žalovaným vydávaná v Slovenskej republike s jedným z najvyšších nákladov, a patrí v Slovenskej republiky medzi najčítanejšie denníky, a teda má široký vplyv na verejnosť so značným ohlasom, predstavuje uverejnenie nepravdivých údajov žalovaným v predmetnom článku značný zásah do práva na ochranu osobnosti žalobcov, ktorý mal značne nepriaznivé dôsledky vzhľadom na postavenie žalobcov v rodine a spoločnosti. V danom prípade súd nepovažoval za dostačujúce morálne zadosťučinenie a žalobcovia si tak dôvodne uplatnili aj nárok na nemajetkovú ujmu v peniazoch. Pri určení výšky primeraného finančného zadosťučinenia súd vychádzal zo závažnosti vzniknutej ujmy a z okolností, za ktorých k neoprávnenému zásahu došlo. 26/Súd posudzoval na jednej strane zásah spôsobený difamujúcimi informáciami, ktorými bola úplne cudzia osoba bezdomovca a alkoholika označená za osobu otca žalobcu 1/ a na strane druhej zásahom do súkromia informáciami zo súkromného života žalobcov 1/ až 3/. Súd mal za to, že vyjadrenia o žalobcovi 1/ týkajúce sa skutočností, že sa nezaujíma o svojho otca, ktorý je bezdomovcom a alkoholikom a žalobca 1/ žije v prepychu, ktoré ho tak vykreslili v očiach širokej verejnosti ako bezcharakterného človeka, nepochybne predstavuje mimoriadne závažný zásah do osobnostných práv žalobcu 1/. Taktiež označenie otca žalobcu za alkoholika a bezdomovca, ktorý v skutočnosti takou osobou nie je, súd považoval za závažný zásah do osobnostných práv nielen žalobcu 2/, ale i žalobkyne 3/, ktorá je matkou žalobcu 1/, a ktorá bola článkom vykreslená, že dieťa splodila s alkoholikom a bezdomovcom. Uvedené vyjadrenia tak vytvorili priestor pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. 27/Čo sa týka výšky priznanej náhrady, súd vychádzal z kritérií stanovených zákonom, teda okolností zásahu a závažnosti ujmy. 28/Pokiaľ ide o okolnosti zásahu, v danom prípade išlo o nešetrné vyjadrenia na adresu žalobcu 1/, uvedenie nepravdivých skutočností a snahu o vyvolanie senzácie, motivované evidentne len snahou o zvýšenie predajnosti. Žiadny iný účel tu nemožno ani pri najlepšej snahe objaviť. Zároveň súd zobral do úvahy i to, že denník Nový Čas je v Slovenskej republike najpredávanejším denníkom s celoštátnou pôsobnosťou. Taktiež mal súd preukázanú závažnosť ujmy, keď bol žalobca 1/ vykreslený ako bezcitný človek, ktorý sa nezaujíma o svojho otca, ktorý žije na pokraji biedy. Uvedené výroky predstavujú nepochybne závažnú ujmu v širokej verejnosti a s tým spojené negatívne psychické prežívanie žalobcov 2/ a 3/ v ich súkromnom živote vo vzťahu k okoliu. Vychádzajúc z uvedených kritérií, potom zodpovedá podľa názoru súdu žalobcovi 1/ suma 21.000 €, žalobcovi 2/ suma 6.000 € a žalobkyni 3/ suma 6.000 €. V tejto súvislosti súd prvej inštancie záverom poukázal na rozsudok Mestského súdu v Prahe č.k. 37C/119/2012-99 zo dňa 08.09.2013, ktorý dosiaľ nenadobudol právoplatnosť, ale ktorým súd priznal vo vzťahu k článku zverejnenom v denníku Blesk v Českej republike žalobcovi 1/ nemajetkovú ujmu v sume 500.000 Kč, žalobcovi 2/ sumu 250.000 Kč a žalobkyni 3/ sumu 250.000 Kč. 29/V časti, v ktorej sa pôvodne žalobcovia domáhali od žalovaného odstránenia z internetového portálu F..Q..sk článok pod názvom „Český herec I. O.: Jeho otec je bezdomovec!“ vrátane zrušenia všetkých odkazov na článok v histórii webu spôsobom, aby k článku neexistoval prístup ani cez internetový vyhľadávač, súd žalobu zamietol. Dôvodom na zamietnutie žaloby v tejto časti bola skutočnosť, že po podaní žaloby došlo zo strany žalovaného k stiahnutiu článku z internetovej stránky F..Q..sk a žalovaný nebude schopný zabezpečiť zrušenie odkazov na článok v histórii webu. Žalobcovia v tejto časti nežiadali, aby súd pripustil zmenu petitu žaloby a preto súd v tejto časti žalobu zamietol. 30/O trovách konania strán sporu rozhodol súd prvej inštancie podľa § 142 ods. 1 O.s.p., o trovách štátu v zmysle § 148 ods. 1 O.s.p. 31/Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalovaný. V prvom rade poukázal na zmätočnosť napadnutého rozhodnutia, keď súd prvej inštancie okrem žalobe vyhovujúcich výrokov rozsudok vo zvyšku zamietol, napriek tomu následne priznal žalobcom náhradu nemajetkovej ujmy, ktoré výroky sú v priamom rozpore s výrokom o zamietnutí žaloby vo zvyšku. 32/Súdu prvej inštancie vytkol, že vo veci konal napriek tomu, že v žalobe nebolo vymedzené, akým konkrétnym konaním mal žalovaný zasiahnuť do osobnostných práv žalobcov, podľa žalovaného žalobcovia si v podanej žalobe nesplnili ani len povinnosť tvrdenia, keď zo žaloby nevyplývalo, ktoré konkrétne výroky považovali za neoprávnený zásah do osobnostných práv toho-ktorého žalobcu. Predmet konania je nejasný stále, tým, že prvoinštančný súd konal a meritórne rozhodol o neurčitej žalobe, porušil právo žalovaného na súdnu ochranu a spravodlivý proces. 33/Ďalej žalovaný vyčítal prvoinštančnému súdu, že nevykonal dokazovanie oboznámením s obsahom listín, tieto neprečítal ani neoznámil obsah žiadneho z navrhovaných listinných dôkazov. Súd prvej inštancie ani na jednom z pojednávaní nesplnil povinnosť vyplývajúcu z § 118 ods. 2 O.s.p., čím zaťažil konanie takzvanou inou vadou, ktorá mohla mať a mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. 34/Žalovaný zopakoval, že napadnuté rozhodnutie vydala vo veci vylúčená sudkyňa, ktorá na pojednávaní dňa 7. 6. 2012 sa vyjadrila, že „tiež niečo podobné zažila, preto vie účastníka pochopiť, čím však neprejudikovala ako rozhodne“, vo vzťahu ku koncentrácii konania podľa § 118a O.s.p. sa vyjadrila, že „o tejto otázke rozhodne odvolací súd“, resp. sa vyjadrila, „že nebude rozhodovať podľa toho, kto je šikovnejší, keďže tu sa jedná o ľudí“. Na základe týchto výrokov podal žalovaný námietku zaujatosti, Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa 16. 7. 2012 č.k. 3 NcC/36/2012 - 149 zákonnú sudkyňu z prejednávania a rozhodovania veci nevylúčil. Napriek tomuto rozhodnutiu u žalovaného pretrvávajú pochybnosti o nestrannosti zákonnej sudkyne, ktoré spočívajú v tom, že zákonná sudkyňa nie je schopná odosobniť sa od nepríjemnej udalosti, ktorú v minulosti zažila, žalovaný od vyslovenia výroku o rozhodovaní odvolacím súdom vedel, že žalobcovia budú úspešní a žalovaný sa bude musieť domáhať svojich práv na odvolacom súde resp. posledný výrok sudkyne žalovaný považoval za oznámenie, že sudkyňu právne argumenty žalovaného nezaujímajú. Podľa žalovaného jeho pochybnosti o nestrannosti zákonnej sudkyne sú objektívne oprávnené, pričom nie je podstatné, že táto nebola nadriadeným súdom vylúčená z prejednávania a rozhodovania veci, keď ani existencia právoplatného rozhodnutia o tom, že sudca nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci nebráni odvolaciemu súdu pri skúmaní podmienok dôvodnosti odvolania posúdiť túto otázku samostatne a prípadne aj inak, než ju posúdil súd pôvodne o námietke zaujatosti rozhodujúci. 35/V ďalšom odvolateľ poukázal na nesprávne skutkové zistenia, ku ktorým dospel prvoinštančný súd, podľa ktorého žalobca 1/ pociťoval veľkú ujmu na svojej povesti, ktorá sa ho dotkla tak v oblasti súkromného ako aj rodinného života, poškodil jeho vážnosť, česť a dôstojnosť pred širokou verejnosťou. Žalobca v minulosti spáchal násilný trestný čin, za čo strávil dva roky vo výkone trestu odňatia slobody, nemohol teda vážnosť, česť a dôstojnosť v spoločnosti nikdy požívať. Taktiež v konaní nebol vykonaný žiadny dôkaz preukazujúci tvrdený ťažký psychický šok, depresie alebo inú formu zhoršenia zdravotného stavu žalobcov 2/ a 3/. Pokiaľ súd dospel k zisteniu, že u žalobcov 2/ a 3/ bola zasiahnutá ich česť a dôstojnosť, v žalovanom článku o týchto nebola ani zmienka, zníženie cti a dôstojnosti týchto bolo vyvrátené ich výpoveďami, podľa ktorých žalobcu 2/ v Slovenskej republike nikto bezdomovcom nenazýval ani si z neho nerobil posmešky, okolie žalobkyne 3/ sa so žalovaným článkom zverejneným v denníku Nový Čas ani neoboznámilo. Rovnako v konaní nebolo preukázané, že predmetný článok razantne zvýšil na úkor žalobcov predaj denníka resp. sledovanosť správ vydaných žalovaným, článok bol zverejnený na strane 37 denníka a ovplyvniť jeho predajnosť nebol spôsobilý. Rovnako tak žalobca 1/ po zverejnení článku nepociťoval znížený záujem o jeho osobu zo strany divadelných, filmových a televíznych produkcií, nikto s ním spoluprácu neukončil, ani sa jeho majetkové pomery nijako nezmenili, jednalo sa o vyjadrenie obavy žalobcu v súvislosti so zverejnením článku, ktorá však potvrdená nebola. Tvrdenie o prežívaní ťažkého psychického šoku a depresií na strane žalobcov 2/ a 3/ podľa žalovaného nemohli pretrvávať v čase rozhodnutia prvoinštančného súdu, naviac svedkyňa B. vypovedala, že uvedené stavy sa u žalobcov objavili v príčinnej súvislosti s publikovaným článkom v denníku Blesk v Českej republike. Záver prvostupňového súdu, že článok nebol prevzatý z denníka Blesk je podľa žalovaného nepravdivý, článok v denníku Nový Čas neobsahuje žiadnu zmenenú alebo inú informáciu oproti skôr zverejneným informáciám v denníku Blesk. 36/Pokiaľ súd prvej inštancie konštatoval, že žalovaný vykreslil žalobcu 1/ ako bezcitného a bezcharakterného človeka, ktorý nemá záujem o svojho otca bez toho, aby si overil, že osoba uvedená v článku otcom žalobcu nie je, prvá časť tohto skutkového zistenia nie je nijako zdôvodnená, druhá časť je nepravdivá, keď žalovaný si u žalobcu 1/ overoval pravdivosť, žalobca 1/ túto nepoprel. V žalovanom článku nie je o žalobkyni 3/ alebo o tom, že by I. O. st. bol bezdomovcom a alkoholikom v čase, kedy sa žalobca 1/ narodil, ani zmienka. 37/Prvoinštančný súd v konaní prehliadol dôkazy, ktorými bolo preukázané, že ak vôbec žalobcom v rozhodnom čase vznikla nejaká ujma, tak jedine v súvislosti s článkom uverejneným v denníku Blesk, čo má vyplývať z výpovede svedkyne B., resp. z jej písomnej správy. 38/Po vydaní napadnutého rozhodnutia vyšli najavo ďalšie skutočnosti a dôkazy, neuplatnené pred súdom prvej inštancie, a to skutočnosť, že žalobca 1/ po zverejnení žalovaného článku získal hlavnú rolu v televíznom seriáli, čím žalovaný vyvracia tvrdenú a ničím neodôvodnenú obavu žalobcu 1/, že sa zverejnenie článku mohlo premietnuť v jeho pracovných ponukách. 39/Prvoinštančný súd sa nevyporiadal s námietkami žalovaného ohľadne vierohodnosti svedkyne B., ktorá nevypovedala v konaní ako znalec, jej výpoveď je nespôsobilá akokoľvek preukázať tvrdené zhoršenie zdravotného stavu žalobcov 2/ a 3/, nevyštudovala lekársku fakultu, jej výpoveď ako svedkyne bola v rozpore s jej písomnou správou, pričom na pojednávanie sa dostavila rovnakým dopravným prostriedkom spolu s žalobcami. Táto svedkyňa pravidelne svedčí v prospech žalobcov v každom súdnom konaní a to aj za cenu toho, že poprie svoje predchádzajúce tvrdenia. 40/Z napadnutého rozhodnutia nie je možné vyvodiť, ktoré konkrétne výroky v žalovanom článku majú byť nepravdivé, ktoré konkrétne výroky mali zasiahnuť do osobnostných práv toho-ktorého zo žalobcov. V žalovanom článku sú obsiahnuté aj výroky, ktorých pravdivosť sporná nebola alebo bola preukázaná. Súdu prvej inštancie žalovaný vyčítal, že tento nerozlíšil, či výroky zverejnené v žalovanom článku sú skutkovými tvrdeniami, alebo hodnotiacimi úsudkami. 41/Taktiež súd prvej inštancie dospel k nesprávnemu právnemu záveru, že zverejnením žalovaného článku malo dôjsť k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv žalobcov, keď právne závery prvoinštančný súd nekriticky prevzal z písomných podaní žalobcov. Podľa žalovaného s poukazom na judikatúru súdov v konaní o ochrane osobnosti vo všeobecnosti možno akceptovať a tolerovať, že sa v titulku objavujú expresívnejšie, provokujúce či zveličujúce vyjadrovacie prostriedky, v ktorej súvislosti poukázal na viacero rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky. Titulok článku „jeho slepý otec je bezdomovec“ je potrebné hodnotiť v kontexte celého obsahu žalovaného článku, ako aj v kontexte pôvodne zverejneného článku v denníku Blesk, pričom žalovaný odmieta, že by bol vykreslil žalobcu 2/ ako bezdomovca a alkoholika a ani nikdy netvrdil, že by sa žalobca 1/ o žalobcu 2/ nezaujímal, takéto informácie z článku ani nevyplývajú. 42/Ďalej žalovaný súdu prvej inštancie vytýkal, že tento neskúmal, či žalovaný zverejnil článok v dobrej viere v pravdivosť zverejnených informácií. Žalovaný vychádzal zo zistení redaktorov denníka Blesk, ktorý považoval za dôveryhodný zdroj, rovnako oslovil žalobcu 1/, aby sa tento vyjadril k pravdivosti informácií, pričom tento ich nepoprel, viac prostriedkov k overeniu pravdivosti zverejnených informácií žalovaný nemal. Prvoinštančný súd sa nesprávne vyporiadal s tým, že žalobca 1/ nepoprel, že by jeho biologickým mal byť Ján Revai st. Ak by žalobca 1/ redaktorovi žalovaného, ktorý ho oslovil, uviedol, že jeho biologickým otcom nie je Ján Révai st., článok by zverejnený nebol, rovnako ak by žalobcovia vyjadrili akýkoľvek nesúhlas s obsahom článku po jeho zverejnení, žalovaný by bol bezodkladne zverejnil opravu, odpoveď alebo ospravedlnenie, čím by bolo zamedzené vzniku ujmy žalobcov, resp. dosiahnuté aspoň jej zmiernenie. Žalobcovia ani jednu z týchto možností nevyužili, zverejnenie článku im vyhovovalo, pretože mali v úmysle sa na jeho zverejnení obohatiť. 43/Rovnako prvoinštančný súd neskúmal podľa žalovaného, či medzi neoprávneným zásahom a tvrdenou ujmou existuje príčinná súvislosť. Žalobca jednak nebol schopný konkretizovať, aká ujma mu mala byť spôsobená v príčinnej súvislosti s článkom, je občanom Českej republiky, do zverejnenia článku účinkoval na Slovensku iba v malých príležitostných predstaveniach, žalobcu 2/ nikto v Slovenskej republike nepozná, ani ho nikto bezdomovcom nenazýval. Žalobkyňa 3/ neoprávnený zásah vzhliadala v znížení jej prestíže v Kladne, kde sa denník Nový Čas nepredáva, táto naviac priznala, že jej okolie sa o publikovaných informáciách nedozvedelo z denníka Nový Čas. Žiadnu z uvedených skutočností nevzal prvoinštančný súd do úvahy, príčinnú súvislosť sa pokúsil odôvodniť tým, že považoval za nesporné, že v súvislosti so zásahom došlo aj k ujme u osôb žalobcov. 44/Pokiaľ prvoinštančný súd dospel k právnemu záveru, že u žalobcov boli splnené podmienky pre priznanie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, poukázal žalovaný na to, že potom, ako vyvrátil zníženie cti, dôstojnosti a vážnosti žalobcov v značnej miere, žalobcovia zmenili svoju právnu argumentáciu tak, že po novom sa domáhali priznania náhrady nemajetkovej ujmy z dôvodu, že morálne zadosťučinenie nemalo byť postačujúce. Prvoinštančný súd však opomenul uviesť, na základe čoho dospel k záveru o vzniku konkrétnej ujmy spôsobujúcej zníženie cti, dôstojnosti a vážnosti žalobcov v spoločnosti, resp. na základe čoho by žalobcom nepostačovalo morálne zadosťučinenie. Rovnako súd prvej inštancie nedostatočne zdôvodnil, ako určil výšku náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, opomenul uviesť, v čom konkrétne mala spočívať, akej intenzity a akého charakteru mala byť zmienená povaha neoprávneného zásahu žalovaného voči žalobcom, nezdôvodnil, aká mala byť čítanosť denníka Nový Čas, nešpecifikoval, aké konkrétne značne nepriaznivé dôsledky mal spôsobiť článok na postavenie žalobcov v rodine a spoločnosti resp. prečo nepovažoval za dostačujúce morálne zadosťučinenie. Súd neprihliadol na námietku žalovaného, že požadovaná výška náhrady nemajetkovej ujmy bola v zjavnom nepomere k náhrade nemajetkovej ujmy priznávanej obetiam násilných trestných činov. 45/Nakoniec podľa žalovaného súd prvej inštancie porušil jeho právo na spravodlivý proces tým, že napadnutý rozsudok nie je dostatočne odôvodnený, v odôvodnení rozsudku sa nevyporiadal s viacerými podstatnými skutočnosťami, ktoré mali podstatný vplyv na rozhodnutie vo veci. Podľa žalovaného súd tiež nesprávne priznal náhradu trov právneho zastúpenia právnemu zástupcovi žalobcov, ktorý nebol účastníkom konania. 46/Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov navrhol žalovaný, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej žalobe vyhovujúcej časti zmenil a žalobu v celom rozsahu zamietol, resp. v prípade, ak by odvolací súd dospel k záveru, že zverejnením článku malo dôjsť k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv žalobcov, aby zmenil rozsudok súdu prvej inštancie v časti priznania náhrady nemajetkovej ujmy a žalobu v tejto časti zamietol. 47/Žalobcovia v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovaného zdôraznili, že nielen titulok článku, ale celý článok s výnimkou faktov o veku a povolaní žalobcu 1/ obsahuje nepravdivé a dehonestujúce informácie o rodinných pomeroch žalobcov, argumentácia žalovaného ohľadne nutnosti akceptácie expresívneho titulku je preto nepochopiteľná a zavádzajúca. Pokiaľ súd prvej inštancie neprihliadol na dobromyseľnosť žalovaného pri zverejnení informácií, poukázali žalobcovia na všeobecne známu skutočnosť, že denník Blesk je tzv. bulvárnym denníkom, ktorý bez ďalšieho dokazovania je možné považovať za nedôveryhodný zdroj. V danom prípade muselo byť podozrivé, že údajný biologický otec žalobcu 1/ označený v článku má rovnaké priezvisko ako adoptívny otec žalobcu 1/, žalovaný napriek tomu zverejnil článok bez bližšieho preverovania týchto skutočností a hneď na druhý deň po zverejnení článku v denníku Blesk. Žalobcovia tak v žalobe ako aj v priebehu konania dostatočne uviedli konkrétne výroky, ktoré sa dotkli osobnosti žalobcov, mali za to, že žalovaný sa prílišným formalistickým výkladom právnych predpisov a súdnych rozhodnutí, ktorý nereflektuje účel príslušných noriem, snaží odviesť pozornosť od skutočnosti, že zverejnením nepravdivých informácií neoprávnene zasiahol do súkromia žalobcov a do ich práva na požívanie cti a dôstojnosti v spoločnosti. Pokiaľ žalovaný v odvolaní poukazuje na skutočnosť, že žalobca 1/ získal nové pracovné príležitosti po zverejnení článku, k tomuto došlo až s odstupom niekoľkých rokov po zverejnení článku a je absurdné spájať tieto skutočnosti. Ďalej žalobcovia poukázali na to, že výpoveďou svedkyne B. sa nesnažili preukázať ich zhoršený zdravotný stav, ale výlučne psychický stav, ktorý nastal tak po zverejnení článku v denníku Blesk ako aj v denníku Nový Čas a na webovej stránke F..Q..sk. Zlý psychický stav žalobcov 2/ a 3/ bezprostredne po zverejnení článku však bol svedkyňou potvrdený. Čo sa týka náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, tu žalobcovia poukázali na odôvodnenie rozsudkov Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo/69/1999 a sp. zn. 3Cdo/137/2008 so záverom, že nie je procesnou povinnosťou dotknutej osoby preukazovať, že neoprávnený zásah pôsobil difamačne a má za následok zníženie jej vážnosti a dôstojnosti spoločnosti v prípade, ak došlo k zásahu do súkromia dotknutej osoby. Súd prvej inštancie dostatočne skúmal všetky podstatné skutočnosti pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, keď posudzoval okolnosti zverejnenia článku, najmä nedbanlivosť žalovaného pri overovaní informácií zverejnených v článku s ohľadom na jasné indikátory, že nejde o pravdivé informácie, intenzitu zásahu - zverejnenie v denníku s celoštátnou publicitou a tiež na webovej stránke, ako aj následky zásahu - psychický stav žalobcov 2/ a 3/, pracovnú a rodinnú atmosféru vo vzťahu k žalobcovi 1/. Žalobcovia tiež poukázali na ustálenú súdnu prax v oblasti ochrany osobnosti, pri ktorej opakovane dochádza k priznávaniu náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch bez ohľadu na výšku náhrad priznávaných obetiam trestných činov. K vytýkaným procesným nedostatkom v odvolaní žalovaného žalobcovia mali za to, že tieto nemali dopad na správnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie, žalovaný v celom súdnom konaní uplatňoval svoje argumenty k vykonávaným dôkazom (znenie článku, výsluchy účastníkov a svedkov) a už zo samotných vyjadrení žalovaného nie je pochýb, že žalovaný vedel o obsahu všetkých dôkazov, ktoré súd vo veci priebežne vykonával. K námietke, že vo veci rozhodla vylúčená sudkyňa žalobcovia poukázali na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pod sp. zn. 3Cdo/129/2013 ako aj rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky pod sp. zn. III. ÚS/169/2013. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov navrhli žalobcovia potvrdenie napadnutého rozsudku z hľadiska jeho vecnej správnosti. 48/Žalovaný v písomnom vyjadrení k vyjadreniu žalobcov zotrval na odvolacích dôvodoch, tieto bližšie špecifikoval aj s ohľadom na označenú judikatúru súdov. 49/Odvolací Krajský súd v Bratislave rozsudkom z 29. septembra 2015 č.k. 5Co/880/2014-479 rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých častiach potvrdil, žalobcom nepriznal náhradu trov odvolacieho konania. 50/Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením z 18. októbra 2016 pod sp. zn. 3Cdo/118/2016 rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie z dôvodu, že odvolací súd rozhodol rozsudkom bez nariadenia pojednávania, neupovedomil elektronickými prostriedkami zástupcu žalovaného, ktorý požiadal (žalovaný v odvolaní uviedol, že „súhlasí s doručovaním písomností aj elektronickými prostriedkami podľa § 45 ods. 4 O.s.p. na e-mailovú adresu uvedenú v záhlaví titulnej strany tohto odvolania“, čo mal odvolací súd v zmysle § 41 ods. 2 O.s.p. vyhodnotiť ako žiadosť žalovaného podanú v zmysle § 45 ods. 4 O.s.p.) o doručovanie písomností aj elektronickými prostriedkami (§ 45 ods. 4 O.s.p.), o mieste a čase verejného vyhlásenia rozsudku podľa § 156 ods. 3 O.s.p., so záverom, že týmto postupom odvolacieho súdu, ktorý nerešpektoval § 214 ods. 3 O.s.p., bola žalovanému odňatá možnosť pred súdom konať. 51/Podľa § 470 ods. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej CSP) ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. 52/Podľa § 470 ods. 2 CSP právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany. 53/Dňom 1.7.2016 nadobudol účinnosť Civilný sporový poriadok, kde sa v zmysle § 470 ods. 1 tohto zákona uplatňuje zásade jeho okamžitej aplikability, podľa ktorej tento zákon platí aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. 54/Žalovaný vo vyjadrení z 12. decembra 2016 zotrval na svojich argumentoch ohľadom postupu a rozhodnutí prvoinštančného i odvolacieho súdu, zotrvával i na svojom stanovisku, podľa ktorého má odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a vec vrátiť tomuto na ďalšie konanie. 55/Odvolací súd prejednal odvolanie žalovaného v rozsahu a z dôvodov ním vymedzených (379, 380 ods. 1 CSP) a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je vecne správny. 56/Právnym prostriedkom ochrany základného práva na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do dôstojnosti, osobnej cti, či dobrej povesti sú prostriedky všeobecnej a zvláštnej ochrany v občianskoprávnom konaní vo veciach ochrany osobnosti pred všeobecnými súdmi. 57/Podľa § 11 O.z. fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy. 58/Výpočet chránených osobnostných práv, uvedený v § 11 O.z. nie je vyčerpávajúci, občiansky zákonník chráni aj iné zložky a prejavy späté s osobnosťou občana, napr. dôstojnosť a vážnosť občana v spoločnosti. 59/Neoprávneným zásahom je zásadne každé nepravdivé tvrdenie alebo obvinenie občana, ktoré zasahuje práva chránené ustanoveniami § 11 a nasl. O.z. a bez významu je skutočnosť, či pôvodca zásahu si bol vedomý nepravdivosti svojho tvrdenia alebo či šlo len o nedbalé preberanie poznatkov a ich šírenie. Neoprávneným zásahom však môže byť aj pravdivé tvrdenie, dotýkajúce sa intímnej sféry života občana, rovnako chránenej ust. § 11 O.z. Neoprávneným zásahom je teda konanie, ktoré svojím obsahom, formou a cieľom sa dotýka práv chránených ust. § 11 a nasl. O.z. a je objektívne spôsobilé tieto chránené práva narušiť, prípadne ich ohroziť. Môže byť urobené ústne, písomne, alebo inak, pokiaľ z tohto iného spôsobu je možné vyvodiť jeho zmysel a význam. 60/Ústne a písomne vykonaný zásah môže spočívať v rozširovaní nepravdivých správ dotýkajúcich sa osobnosti fyzickej osoby, vo zverejňovaní i pravdivých správ z intímneho a rodinného života proti jej vôli, ďalej v nepravdivom obvinení z nečestného resp. nemorálneho konania, v kritike presahujúcej obsahom, formou i cieľom rámec pravdivej a objektívnej kritiky a pod. 61/Vzhľadom na ciele právnej úpravy ochrany osobnosti, ktorej prvoradou požiadavkou je chrániť osobnosť fyzickej osoby pred zásahmi, pokiaľ k nim nebol pôvodca oprávnený, nevyžaduje občiansky zákonník pre úspešné uplatnenie práva na ochranu osobnosti zavinenie. Kto sa zásahu dopustil, nemôže sa zodpovednosti zbaviť ani dôkazom, že bol v omyle. Nevyžaduje sa ani vyvolanie následkov neoprávneného zásahu do práva na ochranu osobnosti. 62/Všade tam, kde sa jedná o stret dvoch rovnocenných záujmov, v danom prípade konkrétne práva na informácie a ich šírenie na strane jednej, a cti, dôstojnosti, dobrého mena, povesti i súkromia fyzickej osoby na strane druhej, jej potrebné, aby hodnotenie pôsobenia týchto dvoch práv bolo vždy podľa všetkých okolností jednotlivého prípadu vyvážené, teda aby jedno z nich nebolo neopodstatnene uprednostnené pred druhým. V týchto kolíznych prípadoch, v ktorých záujem jednotlivej fyzickej osoby ustupuje inému záujmu, platí, že s ohľadom na možnosť zneužitia tohto iného záujmu, musí vždy byť zaručená základná ochrana dôstojnosti dotknutej fyzickej osoby ako základnej hodnoty súkromného práva a práva vôbec. 63/Právo verejnosti na informácie je jedným z významných práv v demokratickej spoločnosti, ktoré sa za určitých okolností môže vzťahovať i na určité aspekty súkromného života verejne činných osôb. Pokiaľ sa však zverejnené informácie týkajú výlučne podrobností zo súkromného života a ich zverejnenie slúži výlučne k uspokojeniu zvedavosti určitej časti čitateľov po intímnostiach zo súkromia verejne činnej osoby, nejde o príspevok v diskusii o otázke všeobecného záujmu. Za týchto okolností je potrebné slobodu prejavu vykladať zužujúcim spôsobom. 64/Okruh rozhodujúcich skutočností, ktorých sa týkajú povinnosti tvrdenia a označenia dôkazov na preukázanie tvrdení je daný hypotézou hmotnoprávnej normy, ktorá upravuje sporný právny pomer účastníkov konania. Táto norma zásadne určuje tak rozsah dôkazného bremena (okruh skutočností, ktoré musia byť preukázané), ako aj nositeľa dôkazného bremena. V konaní o ochranu osobnosti má žalobca bremeno tvrdenia v tom, že žalovaný zasiahol do jeho osobnosti a že zásah bol objektívne spôsobilý privodiť ujmu na chránených osobnostných právach; pokiaľ sa domáha aj náhrady nemajetkovej ujmy, musí v rámci svojich tvrdení uviesť, aká ujma mu vznikla. Z tohto bremena tvrdenia pre žalobcu vyplýva dôkazné bremeno preukázať skutočnosti svedčiace o existencii zásahu. K úspešnému uplatneniu práva na ochranu osobnosti stačí zistenie, že zásah bol objektívne spôsobilý narušiť alebo ohroziť práva chránené ustanovením § 11 Obč. zák. a k takému zisteniu dôjde súd po posúdení všetkých okolností konkrétneho prípadu. Vyvolanie následkov sa nevyžaduje. Len ak sú tieto skutočnosti preukázané, môže súd konštatovať, že žalobca uniesol tak bremeno tvrdenia, ako aj bremeno dôkazu. Otázku splnenia povinnosti tvrdenia a povinnosti označiť na preukázanie tvrdené dôkazy musí súd vždy riešiť so zreteľom na individuálne okolnosti prejednávanej veci. 65/Žalobca je povinný tvrdiť a preukazovať skutočnosti, ktoré jeho právo navodzujú a na žalovanom je, aby tvrdil a preukázal okolnosti, ktoré právo žalobcu vylučujú. Pokiaľ teda ide o nároky v oblasti ochrany osobnosti, povinnosť preukázať existenciu zásahu, teda že k určitému konaniu, ktoré je zásahom do osobnosti, došlo, zaťažuje v konaní žalobcu. Pokiaľ ide o posúdenie otázky, či zásah do osobnosti bol oprávnený alebo nie, zaťažuje dôkazné bremeno v tejto časti žalovaného. 66/Žalobcovia už v žalobe jednoznačne označili a vymedzili nepravdivé tvrdenia v článku, uviedli, že osoba označená ako otec žalobcu 1/ je pre žalobcov osobou neznámou. K fotografii, na ktorej je zobrazený žalobca 1/ je uvedený popis „I. necháva svojho otca žiť na pokraji biedy“, na fotografiách je zobrazený úplne neznámy cudzí muž, označený ako I. O. starší, kde je uvedený popis „otec herca ako bezdomovec presedí celý deň na lavičke s lacným pivom v ruke, I. O. starší je odkázaný na pomoc cudzích ľudí“. Žalobcovia tiež poukázali na to, že z obsahu celého článku je žalobca 1/ zobrazený ako bezcharakterný a bezcitný človek, ktorému sa neprieči ponechať svojho otca osudu bezdomovca a alkoholika, ktorý je naviac ťažko chorý, takmer slepý človek, bez peňazí odkázaný žiť na ulici. Tieto nepravdivé a ohovárajúce informácie sú autormi článku prezentované verejnosti ako zásadná skutočnosť, ktorých pravdivosť majú potvrdzovať autentické fotografie a osobné výpovede údajného otca žalobcu 1/. V článku sa ďalej uvádza, že pôvodom slovenský herec I. O. necháva svojho otca živoriť na pokraji biedy, jeho otec na ľavé oko slepý už 9 rokov, priateľka sa na neho vykašľala, keď vlani prišiel aj o pravé oko, slávny syn však o neho neprejavuje záujem. Žalobcovia všetky zverejnené informácie, okrem všeobecne známych údajov, označili za nepravdivé, nezmyselné a zavádzajúce, ich formulácia je úmyselne vedená k tomu, aby informácie čitateľa v negatívnom zmysle šokovali a cielene tak trvalo poškodili povesť I. O., jeho otca, ako i celej jeho rodiny. Reakcie na zverejnený článok boli v Slovenskej republike negatívne, herca odsudzujúce. 67/Súd prvej inštancie správne uzavrel, že zásah do osobnostných práv žalobcu 1/ bol spôsobený tým, že žalovaný vykreslil žalobcu 1/ ako bezcitného a bezcharakterného človeka, ktorý nemá záujem o svojho otca, bez toho, aby si overil, že osoba uvedená v článku otcom žalobcu 1/ nie je, a preto neprichádzajú do úvahy úsudky a vyjadrenia žalovaného, že sa žalobca 1/ o svojho otca nestará. Uvedené tvrdenia žalovaného zverejnené v článku nemajú základ v objektívnych skutočnostiach, sú difamujúce, a preto zverejnenie týchto tvrdení predstavuje zásah do osobnostných práv žalobcu 1/ a nemôžu požívať právnu ochranu. 68/Žalobcovia 2/ a 3/, ktorí sú v dôchodkovom veku, argumentovali, že v súvislosti s oboznámením sa s predmetným článkom utrpeli ťažký psychický šok a depresie, ktoré sa v dôsledku spätných väzieb známych, ako i cudzích osôb, prejavili zhoršením ich zdravotného stavu, ponižujúcim obsahom informácií v článku sa cítili dehonestovaní, prezentovaním skutočnosti, že otec I. O. je bezdomovec a alkoholik, boli poškodení. V dôsledku zhoršenia zdravotného stavu boli obaja nútení vyhľadať lekársku pomoc a boli v starostlivosti odborného lekára - psychologičky G.. I. B. v Kladne. 69/V súvislosti s námietkou žalovaného, že prvostupňový súd neskúmal, či medzi neoprávneným zásahom a tvrdenou ujmou existuje príčinná súvislosť, keď žalobca 1/ je občanom Českej republiky, do zverejnenia článku účinkoval na Slovensku iba v malých príležitostných predstaveniach, žalobcu 2/ nikto v Slovenskej republike nepozná, ani ho nikto bezdomovcom nenazýval, žalobkyňa 3/ neoprávnený zásah vzhliadala v znížení jej prestíže v Kladne, kde sa denník Nový Čas nepredáva, odvolací súd poukazuje jednak na obsah výpovede žalobcov 2/ a 3/ zo dňa 16.02.2012 ohľadom rozsahu a reakcie príbuzenstva (i v Slovenskej republike) na publikovaný článok v denníku Nový Čas, ale i odôvodnenie rozsudku Mestského súdu v Prahe zo dňa 8. novembra 2013 č.k. 37 C/119/2012 - 99 (založeného do spisu v prvoinštančnom konaní, kópiu ktorého prevzal i zástupca žalovaného - č.l. 307 spisu), z ktorého okrem iného vyplýva, že sestra žalobkyne 3/ predáva tlač v Bratislave, manžel žalobkyne (žalobca 2/) pochádza zo Slovenska, takže v podstate reagovala celá rodina i na Slovensku, pretože sa s článkom zoznámili. Taktiež svedkyňa G.. B. uviedla, že žalobcovia nerozlišovali medzi ujmou vzniknutou na základe zverejnenia článku v denníku Blesk a v denníku Nový Čas, keď „pre nich bolo ťažké, že sa nepravdivé informácie rozšírili v oboch miestach, kde rodina žije“. 70/Ohľadne údajnej dobrej viery žalovaného pri zverejnení informácií, poukázali žalobcovia na všeobecne známu skutočnosť, že denník Blesk je tzv. bulvárnym denníkom, ktorý bez ďalšieho dokazovania je možné považovať za nedôveryhodný zdroj. Aj tu odvolací súd poukazuje na odôvodnenie vyššie označeného rozsudku Mestského súdu v Prahe, z ktorého okrem iného vyplýva, že v priebehu súdneho konania „nebol nikto schopný ani vysvetliť, kto vlastne dal celý článok dohromady, článok si objednal niekto z vedenia Blesku, celá záležitosť bola veľmi pochybná, žalovaný pristupoval absolútne neprofesionálne k overovaniu informácií“. Odvolací súd rovnako súhlasí s argumentom žalobcov, že žalovaný bol nedbalý pri overovaní informácií zverejnených v článku s ohľadom na jasné indikátory, že nejde o pravdivé informácie - totožné priezvisko údajného biologického otca a adoptívneho otca žalobcu 1/. Pre úplnosť považuje za potrebné zopakovať, že bez významu je skutočnosť, či pôvodca zásahu si bol vedomý nepravdivosti svojho tvrdenia alebo či šlo len o nedbalé preberanie poznatkov a ich šírenie. 71/Podľa uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 137/2008 spočíva právo na súkromie v práve fyzickej osoby samostatne sa rozhodnúť podľa vlastného uváženia, či a v akom rozsahu majú byť skutočnosti z jej súkromného života sprístupnené iným alebo zverejnené. Porušením práva na ochranu súkromia pritom nie je len neoprávnené získavanie vedomostí a poznatkov o súkromí fyzickej osoby, ale aj neoprávnené rozširovanie týchto poznatkov a vedomostí. Dôsledkom neoprávneného zásahu do práva na súkromie môže byť zníženie dôstojnosti alebo vážnosti v spoločnosti v značnej miere, pritom však tento dôsledok nie je jediným právom požadovaným prejavom závažnosti ujmy spôsobenej fyzickej osobe. Z uvedeného dôvodu ani nevzniká osobe, ktorej bola spôsobená ujma, procesná povinnosť preukazovať, že neoprávnený zásah mal za následok zníženie jej vážnosti a dôstojnosti v spoločnosti. Najvyšší súd Slovenskej republiky v uvedenom uznesení tiež prejudikoval, že dôvody priznania nemajetkovej ujmy uvedené v ust. § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka sú uvedené len demonštratívne. Jedinou podmienkou priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je, že nemateriálne zadosťučinenie sa nezdá postačujúce. 72/Súd prvej inštancie v danom prípade dostatočne skúmal a vyhodnotil všetky podstatné skutočnosti pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, keď posudzoval okolnosti zverejnenia článku, najmä nedbanlivosť žalovaného pri overovaní informácií zverejnených v článku s ohľadom na jasné indikátory, že nejde o pravdivé informácie, intenzitu, povahu a spôsob neoprávneného zásahu - zverejnenie v denníku s celoštátnou publicitou a tiež na webovej stránke, k charakteru a rozsahu zasiahnutej hodnoty osobnosti, ako aj následky zásahu - psychický stav žalobcov 2/ a 3/, pracovnú a rodinnú atmosféru vo vzťahu k žalobcovi 1/. 73/Ústavný súd Českej republiky vo svojom náleze zo 6. marca 2012 pod sp. zn. I. ÚS 1586/2009 uviedol: „Ľudská dôstojnosť predstavuje najvyššiu hodnotu stojacu v základe celého právneho poriadku. Tým sa ľudská dôstojnosť stáva objektívne ústavnou kategóriou a pôsobí vo vzťahu k ostatným, inak nehierarchicky usporiadaným základným právam (klasickým a politickým), ako hodnota nadradená. Pod zorným uhlom vyššie uvedeného je tak akýkoľvek zásah alebo zníženie ľudskej dôstojnosti skutočne nevyhnutné vnímať ako zásah veľmi závažný, a teda aj ťažko reparovateľný, lebo ľudská dôstojnosť je hodnotou horizontálne neporovnateľnou s ostatnými ústavnými hodnotami alebo spoločenskými normami, je úplne nenahraditeľná iným statkom, tým menej je potom hodnotou kvantifikovateľnou alebo vyčísliteľnou v peniazoch. Primerané zadosťučinenie je jednou z občianskoprávnych sankcií, ktorá má odrádzať rušiteľa chránených osobnostných statkov a jeho možných nasledovníkov od protiprávneho konania a byť tak nástrojom špeciálnej aj generálnej prevencie, čo vyžaduje, aby išlo o sankciu patrične dôraznú a dostačujúcu (primeranú) aj z tohto hľadiska. V rozhodnutí súdu musí byť preventívne optimalizované medzi satisfakčným a sankčným pôsobením primeraného zadosťučinenia, medzi ktorými existuje vzťah komplementarity (navzájom sa dopĺňajú, posilňujú), ako aj vzťah konkurencie (v tom smere, že výška náhrady nesmie byť iba exemplárnou civilnou sankciou, t.j. fakticky bezdôvodným obohatením osoby dotknutej neoprávneným zásahom). Ak by bolo zadosťučinenie zakaždým alebo prevažne len nízke bez ohľadu na okolnosti, mohlo by to viesť k objektívne žiaducej myšlienke, že sa zásahy môžu pôvodcovi vyplatiť, najmä ak nimi docielil svoj priamy alebo nepriamy obchodný alebo iný hospodársky prospech (napr. vyššou predajnosťou nákladu bulvárnej tlače alebo vyššou sledovanosťou televízneho programu). Náhrada nemajetkovej ujmy neplní iba funkciu satisfakčnú, pretože ak sa hodnotí pri určení výšky náhrady nemajetkovej ujmy aj otázka zavinenia a ak má rozhodnutie súdu čo do výšky peňažného odškodnenia účinne prispievať k zníženiu, resp. k eliminácii nežiaducej ujmy na osobnosti fyzických osôb, musí nutne náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch plniť práve aj spomínanú preventívno - sankčnú funkciu.“ 74/Námietka žalovaného ohľadom zmätočnosti napadnutého rozhodnutia, keď súd prvej inštancie okrem žalobe vyhovujúcich výrokov rozsudok vo zvyšku zamietol, napriek tomu následne priznal žalobcom náhradu nemajetkovej ujmy, ktoré výroky tak majú byť v priamom rozpore s výrokom o zamietnutí žaloby vo zvyšku, neobstojí. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku ako jeho integrálnej súčasti je zrejmé, v akej časti bola žaloba žalobcov súdom zamietnutá (v časti, v ktorej sa žalobcovia domáhali odstrániť z internetového portálu F..Q..sk článok pod názvom „Český herec Jan Révai: Jeho otec je bezdomovec!“ vrátane zrušenia všetkých odkazov na článok v histórii webu spôsobom, aby k článku neexistoval prístup ani cez internetový vyhľadávač), výrok o zamietnutí žaloby žalobcov sčasti sa teda priznanej náhrady nemajetkovej ujmy netýkal. 75/Inou vadou konania v zmysle ust. § 205 ods. 2 písm. b) O.s.p. je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v § 221 ods. 1 písm. a/ až g/ O.s.p. nezakladá zmätočnosť rozhodnutia, ale jej základom je porušenie procesných ustanovení upravujúcich postup v občianskom súdom konaní. Iná vada konania je právne relevantná, ak mala za následok vecnú nesprávnosť rozhodnutia. Na takúto vadu konania pred súdom prvého stupňa odvolací súd prihliada aj keď nebola výslovne v odvolaní namietaná ( ust. § 212 ods. 3 O.s.p.). O takúto inú vadu konania ide aj vtedy ak súd v procese dokazovania nevykoná dokazovanie v súlade so zákonom a spôsobom upraveným v zákone alebo ak je rozhodnutie nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov pre absenciu náležitostí podľa ust. § 157 ods. 2 O.s.p. 76/Žalovaný v odvolaní namietal, že súd prvej inštancie nevykonal dokazovanie oboznámením s obsahom listín, tieto neprečítal ani neoznámil obsah žiadneho z navrhovaných listinných dôkazov. Tu je potrebné súhlasiť s názorom žalobcov, že žalovaný sa v celom súdnom konaní podrobne vyjadroval k vykonávaným dôkazom (znenie článku, výsluchy účastníkov a svedkov) a už zo samotných vyjadrení žalovaného nie je pochýb, že žalovaný vedel o obsahu všetkých dôkazov, ktoré súd vo veci priebežne vykonával. Pokiaľ ide o písomné vyjadrenia W. C. S. G.. I. B., tieto boli v konaní vypočuté rovnako ako svedkyne. Písomné vyjadrenie Mgr. Viery Osuskej svojím obsahom nepredstavuje taký dôkaz, na ktorý by bolo potrebné pri rozhodovaní prihliadať. 77/O námietke zaujatosti vo veci konajúcej sudkyne vznesenej žalovaným v priebehu prvoinštančného konania rozhodoval nadriadený Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa 16. júla 2012 č.k. 3NcC/36/2012 - 149, vec prejednávajúcu sudkyňu prvoinštančného súdu z prejednávania a rozhodovania veci nevylúčil. Toto uznesenie žalovaný napadol ústavnou sťažnosťou, súčasne navrhol prerušenie prvoinštančného konania podľa § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. Súd prvej inštancie uznesením z 25. septembra 2012 č.k. 12C/117/2011 - 194 žalobu žalovaného na prerušenie konania zamietol, na odvolanie žalovaného Krajský súd v Bratislave uznesením z 28. decembra 2012 č.k. 5Co/624/2012 - 261 napadnuté uznesenie prvoinštančného súdu potvrdil. Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podal žalovaný dovolanie, ktoré bolo uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 20. februára 2014 pod sp. zn. 3Cdo/129/2013 odmietnuté. V odôvodnení tohto rozhodnutia sa dovolací súd podrobne vyjadril k dôvodom, uvádzaným žalovaným (totožným ako v neskôr podanom meritórnom odvolaní), z ktorých tento vyvodzoval existenciu dôvodov vylučujúcich sudkyňu z prejednávania a rozhodovania veci, so záverom, že neboli zistené také okolnosti, ktoré by svedčili o existencii čo i len sprostredkovaného vzťahu menovanej sudkyne k prejednávanej veci alebo účastníkom konania, svedčiaceho o nedostatku nestrannosti alebo jej zaujatosti. Odvolací súd po preskúmaní veci dospel k rovnakému záveru, v plnom rozsahu sa stotožňuje s uvedenými závermi Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a v konkrétnostiach na odôvodnenie označeného rozhodnutia poukazuje. 78/So zreteľom na obsah odvolania žalovaného sa odvolací súd zaoberal i posúdením, či súd prvej inštancie svojim postupom neodňal žalovanému možnosť konať pred súdom, pričom odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie taký závadný postup súdu priečiaci sa zákonu alebo inému všeobecne záväznému právnemu predpisu, ktorý má za následok znemožnenie realizácie procesných práv účastníka občianskeho súdneho konania. V zmysle judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi a hodnotením dôkazov (IV.ÚS 252/04), neznamená ani právo na to, aby bolo súdom rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnym názorom (I.ÚS 50/04), nepatrí sem ani právo účastníka dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I.ÚS 97/97), resp. toho, aby sa súd riadil výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov predkladaných účastníkom ( II.ÚS 3/97). Pokiaľ ide o obsah odôvodnenia súdneho rozhodnutia, súd nemusí v ňom dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie s podstatným významom pre vec, a stačí, ak dostatočne objasňuje skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzalo do všetkých podrobností. Odôvodnenie rozhodnutia, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ veci, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka na spravodlivý proces ( IV.ÚS 115/03). V danom prípade súd prvej inštancie primerane uviedol rozhodujúci skutkový stav, primerane opísal priebeh konania, stanoviská oboch procesných strán a výsledky vykonaného dokazovania. Súd prvej inštancie sa riadne vyporiadal so všetkými podstatnými skutočnosťami, ktoré mali podstatný vplyv na rozhodnutie vo veci. 79/Podľa žalovaného súd prvej inštancie tiež nesprávne priznal náhradu trov právneho zastúpenia právnemu zástupcovi žalobcov, ktorý nebol účastníkom konania. Podľa názoru odvolacieho súdu súd prvej inštancie správne vo výroku o náhrade trov konania vyjadril osobitne trovy právneho zastúpenia a iné trovy konania, ktorých náhradu účastníkom priznal (§ 151 ods. 8 O.s.p.) s tým, že v zmysle ust. § 149 ods. 1 O.s.p. ak advokát zastupoval účastníka, ktorému bola prisúdená náhrada trov konania, je ten, ktorému bola uložená náhrada týchto trov, povinný zaplatiť ju advokátovi. Súd prvej inštancie teda nepriznal náhradu trov právneho zastúpenia advokátovi, ale rozhodol o povinnosti žalovaného zaplatiť náhradu trov konania právnemu zástupcovi žalobcov, správne v zmysle vyššie citovaného ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku. 80/Vzhľadom na vyššie uvedené, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v odvolaním napadnutej časti, ktorý po dokazovaní vykonanom v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie veci dospel k správnym skutkovým a právnym záverom, ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil, stotožniac sa i s odôvodnením napadnutého rozsudku (§ 387 ods. 2 CSP). 81/O trovách odvolacieho a dovolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP, § 255 ods. 1 CSP, v konaní úspešným žalobcom priznal nárok na náhradu trov odvolacieho a dovolacieho konania v rozsahu 100%. 82/Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). V Bratislave, dňa 13. december 2016