Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 2Co/671/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1213229851 Dátum vydania rozhodnutia: 23. 07. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ayše Pružinec - Erenová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1213229851.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ayše Pružinec Erenovej a členov senátu JUDr. Blanky Podmajerskej a JUDr. Branislava Krála v právnej veci navrhovateľa: U.. H. F.G., A.. XX.XX.XXXX, W. P. J.. Č.. X, W., zastúpený: HKP Legal, s. r. o., IČO: 36 727 334, Sasinkova ul. č. 6, Bratislava, proti odporcom: 1/ FELBERMAYR SLOVAKIA, s.r.o., Galvaniho ul. č. 24, Bratislava, IČO: 35 801 328, zastúpený: Šiška & Partners s. r. o., Palisády č. 33, Bratislava, IČO: 36 861 961, 2/ F. I.O., W. N. J.. Č.. XX, Q. Ú., za účasti vedľajšieho účastníka na strane odporcov 1/ a 2/: Allianz - Slovenská poisťovňa, a.s., Dostojevského rad č. 4, Bratislava, IČO: 00 151 700, o zaplatenie istiny 513,70 eur s príslušenstvom, na odvolanie navrhovateľa a vedľajšieho účastníka na strane odporcov 1/ a 2/ proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II zo dňa 02. júna 2014, č. k. 58C/243/2013 - 102, takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e a vo výroku, ktorým uložil odporcom 1/ a 2/ zaplatiť navrhovateľovi spoločne a nerozdielne trovy konania v sume 138, 39 eur zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie. o d ô v o d n e n i e : Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom uložil odporcom 1/ a 2/ povinnosť zaplatiť navrhovateľovi spoločne a nerozdielne sumu 165 eur s 5, 5 % úrokom z omeškania z dlžnej sumy od 20.08.2013 do zaplatenia, ako aj trovy konania vo výške 138,39 eur na účet právneho zástupcu navrhovateľa HKP Legal, s.r.o., vedený v S. W., Y..X.., č. ú.: XXXXXXXXXX/XXXX, všetko do troch dní odo dňa právoplatnosti a vo zvyšnej časti návrh zamietol. Svoje rozhodnutie odôvodnil právne ust. § 420 ods. 1, 2, § 427 ods. 1, § 428, § 438 ods. 1, § 823, § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka, § 4 ods. 2 zák. č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a vecne čiastočnou dôvodnosťou podaného návrhu, keď dospel k záveru, že suma 165 eur s príslušenstvom, ktorú si navrhovateľ v konaní uplatnil titulom nezaplatenej amortizácie za opravu jeho poškodeného vozidla M. S., EČV: W.-XXXNM, pri dopravnej nehode, ku ktorej došlo dňa 24.06.2013 na úseku diaľnice D2 smer Petržalka a ktorú zavinil odporca 2/, ako vodič nákladného vozidla P. C., EČV: W.-, W.-XXXYO, patriacemu odporcovi 1/ je dôvodná, keď v rámci právneho posúdenia veci a výkladu ust. § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka dospel k záveru, že skutočnou škodou je potrebné rozumieť majetkovú ujmu, ktorá spočíva v zmenšení majetku poškodeného, nakoľko ide o rozdiel v hodnote poškodeného majetku pred spôsobením škody a po spôsobení škody na majetku. Uviedol, že z ceny poškodenej veci po jej poškodení sa vychádza aj podľa § 443 Občianskeho zákonníka s tým, že opravou staršieho vozidla použitím nových súčiastok nedochádza k tzv. „obohateniu“ sa poškodeného, nakoľko navrhovateľ opravou uviedol vozidlo len do stavu, ktorý zodpovedá účelu a príslušným normám a náklady na opravu teda zodpovedajú majetkovej ujme, ktorá spočíva v zmenšení majetku poškodeného, pričom tomuto názoru zodpovedá aj fakt, že auto poškodené haváriou po oprave poškodených dielov novými nenadobúda vyššiu hodnotu, resp. cenu na trhu, práve naopak. Poukázal na skutočnosť, že poškodenie navrhovateľovho vozidla nezodpovedalo tzv. totálnej škode, kde by výška škody spočívajúca v skutočnom znížení majetku navrhovateľa zodpovedala spôsobu výpočtu navrhovateľa o všeobecnej hodnote vozidla s tým, že účelnosť vynaložených prostriedkov na uvedenie vozidla do pôvodného stavu v konaní nebola sporná a rozsah fakturovaných prác navyše korešponduje s nahláseným poškodením a fotodokumentáciou. V dôvodoch svojho rozhodnutia poukázal na rozhodovaciu činnosť Ústavného súdu ČR, ktorá revidovala doterajšiu rozhodovaciu prax všeobecných súdov, pokiaľ ide o určenie výšky škody na poškodenom (použitom) motorovom vozidle a uviedol, že Ústavný súd judikoval: "V dôsledku opravy, ktorou bude vozidlo uvedené do pôvodného stavu, nedôjde k jeho zhodnoteniu, naopak hodnota havarovaného, aj keď opravovaného, vozidla bude na trhu nižšia, ak sa za škodu považuje ujma, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného, jej výška je daná rozdielom medzi majetkovým stavom poškodeného pred a po poškodení, musí aj rozsah náhrady škody zohľadniť výškou všetkých potrebných prostriedkov, ktoré bol poškodený nútený vynaložiť na obnovenie pôvodného majetku, v danom prípade na opravu vozidla tak, aby bolo z technického hľadiska rovnako prevádzkyschopné ako pred škodnou udalosťou. Pokiaľ obnovenie do pôvodného stavu nie je možné vykonať inak ako použitím náhradných dielov, oprava bola vykonaná účelne a smerovala iba k odstráneniu škodovej udalosti, nie je možné prenášať povinnosť k úhrade nákladov na uvedenie veci do pôvodného stavu na poškodeného a neodôvodnene ho znevýhodňovať voči škodcovi. V tomto prípade je potrebné prihliadať aj na to, že v prípade havarovaného vozidla, aj keď je opravené novými dielmi, je jeho skutočná hodnota vždy nižšia ako pôvodná hodnota použitého nehavarovaného vozidla. V neposlednom rade je potrebné vziať do úvahy i to, že poškodenému bolo toto tzv. "zhodnotenie" vozidla protiprávnym konaním niekoho iného vnútené. V materiálno-právnom štáte nejde len o dodržovanie práva bez ďalšieho, ale predovšetkým o dodržiavanie takých pravidiel chovania, ktoré sú v súlade s hodnotami, na ktorých je právny poriadok postavený. Právo je spoločenský normatívny systém, účelom ktorého je rozumné usporiadanie vzťahov medzi členmi spoločnosti. Už z tejto základnej funkcie práva vyplýva, že riešenia, ktoré sa priečia požiadavke rozumného usporiadania vzťahov, sú neprijateľné. Súd je teda jednoznačne príslušný, aby sa zaoberal otázkou, či mechanická aplikácia zákona nemôže priniesť absurdné dôsledky, a v prípade, že tomu tak je, aby takú interpretáciu pomocou redukcie ad absurdum odmietol a aby zvolil výklad, ktorý bude v súlade so zmyslom a účelom zákona a ktorý bude racionálny a spravodlivý (Na ÚS ČR z 19. 3. 2008, sp. zn. II. ÚS 2221/07) s tým, že Ústavný súd ČR v judikovanej veci pracoval so zneniami ustanovení o spôsobe a rozsahu náhrady škody, práva na majetok a súdnu ochranu kompatibilnými so slovenským právnym poriadkom. Zamietnutie návrhu vo zvyšku odôvodnil vecne tým, že navrhovateľom uplatnený nárok vo výške 289,84 eur s príslušenstvom, ktorý predstavoval hotové výdavky, ktoré mu vznikli odstraňovaním následkov dopravnej nehody a náhrady za stratu jeho času si nemohol uplatniť, nakoľko položky ktoré boli obsahom návrhu v danej časti si navrhovateľ uplatnil v zmysle vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb, nemajú právny základ a neboli vôbec preukázané. Uviedol, že navrhovateľ nepredložil ani jeden dôkaz - žiadnu listinu (zápisnicu o výpovedi o nehode, preberací protokol o prevzatí alebo odovzdaní náhradného vozidla alebo o odovzdaní vozidla po oprave, doklad preukazujúci obhliadku vozidla atď.), okrem samotnej tabuľky, ktorú však nijakým spôsobom nemohol posudzovať ako relevantný dôkaz s tým, že pojem „straty času“ je ako právny inštitút upravený v danej vyhláške, ktorou sa ustanovujú podmienky priznávania náhrady trov právneho zastúpenia advokátom za zastupovanie klienta v konkrétnom súdnom konaní, pričom vyhláška upravuje spôsob určenia a výška odmeny, náhrady hotových výdavkov a náhrady za stratu času advokáta za právne služby poskytované klientovi na základe dohody alebo ustanovenia na to oprávneným orgánom. Poukázal na skutočnosť, že odmena patrí advokátovi výlučne za úkony právnej služby a akákoľvek analógia odmeny advokáta, ktorý zastupuje klienta v konaní, spolu s náhradou škody pre poškodeného, je absurdná a neprípustná. Uviedol, že osobitne pristúpil k časti náhrady škody za prenájom vozidla, kedy došlo k plneniu zo strany vedľajšieho účastníka mimo položiek: 123,38 eur DPH, nepriznané dva dni prenájmu 39,80 eur, ako aj nákladov, ktoré by vznikli navrhovateľovi použitím vlastného motorového vozidla v sume 19,06 eur s tým, že navrhovateľ nesúhlasil s nepriznaním posledných dvoch položiek za dva dni prenájmu a nákladov na vlastné vozidlo, pričom akceptoval argumentáciu odporcu 1/, že východiskom je skutočné časové obdobie, kedy bolo vozidlo v oprave, keď k čiastočnému plneniu v sume 558,04 eur, bolo pristúpené zo strany vedľajšieho účastníka napriek pochybnostiam o antidatovaní Zmluvy o nájme dopravného prostriedku, keďže navrhovateľ tvrdil pôvodne, že zmluva bola uzatvorená ústne. Súd prvého stupňa v dôvodoch svojho rozhodnutia ďalej uviedol, že pri uvedených položkách zohľadnil skutočnosť, že navrhovateľ predložil vedľajšiemu účastníkovi relevantné doklady - Zmluvu o nájme motorového vozidla, ako aj doklad o zaplatení ceny za nájom až po tom, ako bol súdom usmernený s tým, že k omeškaniu plnenia došlo v dôsledku pasivity navrhovateľa, pričom k nákladom v sume 19,06 eur už ďalšie dokazovanie nevykonal pre hospodárnosť v konaní a ustálil ich v prospech odporcov. Priznanie príslušenstva k istine 165 eur odôvodnil právne ust. § 517 Občianskeho zákonníka a ust. § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z. v znení účinnom v čase omeškania. Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil právne ust. § 146 ods. 2 O. s. p. v spojení s § 142 ods. 2 O. s. p. a vecne tým, že navrhovateľ si v konaní uplatnil pohľadávku v celkovej výške 1. 071,74 eur, z ktorej vedľajší účastník na strane odporcov uznal a vyplatil sumu vo výške 558,04 eur, t. j. v tejto časti bol návrh podaný dôvodne a nakoľko vo zvyšnej časti o zaplatenie sumy 348,70 eur návrh zamietol, bol navrhovateľ bol úspešný v časti o zaplatenie sumy 723,04 eur a odporcovia boli úspešní v časti o zaplatenie 348,70 eur s tým, že pri aplikovaní percentuálneho úspechu vychádzal aj zo skutočnosti, že navrhovateľ bol pasívny pri uplatnení náhrady škody za prenájom motorového vozidla. Poukázal na skutočnosť, že navrhovateľ si uplatnil trovy konania v celkovej sume 396,32 eur, ktoré pozostávali zo zaplateného súdneho poplatku v sume 47 eur a trov právneho zastúpenia vo výške 349,32 eur, pričom úspech navrhovateľa predstavuje 67,46 % zo žalovanej sumy a úspech odporcov 32,54 % zo žalovanej sumy, z čoho vyplýva, že pomer úspechu a neúspechu v prospech navrhovateľa je 34,92 % (67,46 - 32,54) a preto má navrhovateľ nárok na náhradu trov konania vo výške 34,92 % z celkom jemu vzniknutých a účelne vynaložených trov. Uviedol, že navrhovateľovi priznal odmenu za úkony právnej služby podľa § 10 ods. 1 vyhl. č. 655/2004 Z. z. za prevzatie a prípravu právneho zastúpená á 51, 45 eur, podanie návrhu na začatie konania dňa 18.09.2013 (podľa § 13a ods. 1 písm. c/ vyhl. č. 655/2004 Z. z.), podľa § 16 ods. 3 režijný paušál á 7,81 eur, t.j. 59,26 eur, za účasť na pojednávaní dňa 02.04.2014 (podľa § 13a ods. 1 písm. d/), podľa § 16 ods. 3 (tzv. režijný paušál), § 17 ods. 1 (náhrada za stratu času) vyhlášky (51,45 eur + 8,04 eur +26,80 eur ), t.j. 86,29 eur, za účasť na pojednávaní dňa 02.06.2014 (§ 13a ods. 1 písm. d/, § 16 ods. 3, tzv. režijný paušál, § 17 ods. 1, náhrada za stratu času), spolu 51,45 eur + 8,04 eur +26,80 eur, t.j. 86,29 eur, celkom v sume 291,10 eur a zároveň priznal právnemu zástupcovi navrhovateľa 20 % DPH podľa § 18 ods. 3 vyhlášky v sume 58, 22 eur s tým, že spolu predstavujú trovy konania sumu 396,32 eur, z ktorej 34,92 % predstavuje sumu 138,39 eur. Proti tomuto rozsudku v časti výroku, ktorým súd prvého stupňa návrhu vyhovel podal vedľajší účastník na strane odporcov 1/ a 2/ v zákonnej lehote odvolanie a navrhol rozhodnutie v napadnutej časti zmeniť a návrh navrhovateľa zamietnuť v celom rozsahu. Uviedol, že v slovenskom právnom poriadku, aj napriek existencii rozhodnutia Ústavného súdu ČR zo dňa 19. 03. 2008, sp. zn. II. ÚS 2321/07, naďalej pretrváva právny názor, ktorý bol potvrdený judikátom č. R 3/1984, podľa ktorého pri škode spôsobenej na starších opotrebovaných vozidlách správne postupujú súdy tak, že až po vyjadrení znalca z odboru automobilizmu, odpočítavajú amortizáciu u tých nových častí a súčiastok vozidla zamontovaných do nich pri oprave, ktorými sa hodnota vozidla zvýšila s tým, že súdna prax NS ČR nerešpektuje dané rozhodnutie Ústavného súdu ČR, keďže v rozhodnutí zo dňa 23. 09. 2008, sp. zn. 25Cdo/977/2007 vyslovil, že ak sa škoda vyjadruje porovnaním majetkového stavu poškodeného pred poškodením a po poškodení, potom aj rozsah náhrady v peniazoch musí zohľadňovať výšku prostriedkov vyjadrenú v peniazoch nevyhnutnú na obnovenie pôvodného majetkového stavu a preto pri škode vzniknutej na použitej a čiastočne opotrebovanej veci je treba prihliadnuť na všeobecnú cenu v čase poškodenia a na rozsah poškodenia, a od sumy vyjadrujúcej náklady na opravu treba odpočítať sumu zodpovedajúcu zhodnoteniu vozidla jeho opravou oproti pôvodnému stavu. Uviedol, že tento právny názor vyplýva aj priamo z ust. § 442 a § 443 Občianskeho zákonníka a preto súd prvého stupňa správne nepostupoval, keď navrhovateľovi napadnutým rozsudkom priznal nárok na zaplatenie sumy 165 eur. Vytkol súdu prvého stupňa, že nesprávne postupoval aj pri určení náhrady trov konania a výrazne pochybil, keď konštatoval, že návrh navrhovateľa bol dôvodný v časti o zaplatenie istiny 558, 04 eur, ktorú mu zaplatil v priebehu konania s tým, že k jej zaplateniu došlo až po usmernení zo strany prvostupňového súdu, keď mu navrhovateľ predložil relevantné doklady, bez ktorých nemohol posúdiť, či nájomný vzťah vznikol a ani aká odplata bola dohodnutá s tým, že navrhovateľa viackrát bezúspešne na ich predloženie vyzýval, z dôvodu ktorého odporcovia 1/ a 2/ a ani vedľajší účastník príčinu na podanie návrhu v časti o zaplatenie istiny 558, 04 eur nedali a preto mal súd prvého stupňa pri náhrade trov konania aplikovať ust. § 143 O. s. p. Proti tomuto rozsudku v časti výroku, ktorým súd prvého stupňa návrh navrhovateľa vo zvyšku zamietol a rozhodol o náhrade trov konania, podal odvolanie v zákonnej lehote aj navrhovateľ a navrhol rozsudok v napadnutej časti zmeniť a odporcov 1/ a 2/ zaviazať na plnenie v zmysle rozšíreného návrhu zo dňa 25. 03. 2014, pripusteného prvostupňovým súdom uznesením zo dňa 02. 06. 2014, sp. zn. 58C/243/2013 - 100 (správne číslo konania), pri zohľadnení čiastočného späťvzatia návrhu zo dňa 02. 06. 2014, na ktoré reagoval súd prvého stupňa uznesením zo dňa 02. 06. 2014, sp. zn. 58C/243/2013 - 101 (správne číslo konania) a zároveň zaviazať odporcov 1/ a 2/ k náhrade trov konania na prvom stupni v zmysle podania a špecifikácie zo dňa 02. 06. 2014 a k náhrade trov odvolacieho konania. Uviedol, že súd prvého stupňa vo vzťahu k napadnutým výrokom neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy a vec nesprávne právne posúdil s tým, že podaním zo dňa 25. 03. 2014 svoj návrh rozšíril o nároky, z ktorých väčšinu bolo možné s poukazom na § 121 O. s. p. považovať za nesporné a preukázané a napriek tomu, pri každom nároku uviedol dôkazy na ich preukázanie, resp. preukázanie ich výšky a vytkol prvostupňovému súdu, že bez vykonania dokazovania a bez relevantného zdôvodnenia, jeho návrh v tejto časti zamietol. Namietol, že súd prvého stupňa nerozlišoval medzi právnym postavením odporcov a vedľajšieho účastníka, nevzal na vedomie rozdiel medzi vzťahom navrhovateľa voči odporcom 1/ a 2/ a jeho vzťahom voči vedľajšiemu účastníkovi, čo malo za následok nesprávne hodnotenie veci pri posudzovaní trvania omeškania, ako aj pri posudzovaní hmotnej a procesnej zodpovednosti účastníkov s tým, že vzhľadom na čiastočné zamietnutie návrhu, nesprávne rozhodol aj o výške náhrady trov konania. Uviedol, že odôvodnenie napadnutých výrokov, vzhľadom na absenciu relevantnej argumentácie nespĺňa požiadavku preskúmateľnosti a presvedčivosti súdnych rozhodnutí, čo je podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. H. S. c/a Š. N. XX. XX. XXXX, séria Y. Č.. XXX-A.), Ústavného súdu Slovenskej republiky (nález z 12. 05. 2004, sp. zn. I. ÚS 226/03) a Najvyššieho súdu SR (rozsudok, sp. zn. 4 Cdo 171/2005), porušením práva na spravodlivé súdne konanie. Odporca 1/ vo svojom vyjadrení k odvolaniu navrhovateľa uviedol, že sa s jeho argumentáciou absolútne nestotožňuje, keďže súd nie je povinný vykonať všetky dôkazy navrhnuté účastníkmi konania s poukazom na ust. § 120 ods. 1 O. s. p., z dôvodu ktorého akékoľvek navrhovateľove subjektívne úvahy o tom, ktoré z dôkazov možno považovať za nesporné a preukázané, sú pre toto konanie irelevantné, nakoľko posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu a nie účastníkov konania. Uviedol, že súd prvého stupňa presvedčivo odôvodnil zamietnutie návrhu navrhovateľa vo zvyšku, nakoľko dospel k záveru, že nároky, o ktoré navrhovateľ rozšíril svoj pôvodný návrh sú absurdné a nemajú právny základ. Poukázal na skutočnosť, že na pojednávaní dňa 02.06.2014, ešte pred samotným vyhlásením dokazovania za skončené, navrhovateľ, ani jeho právny zástupca, iné dôkazy preukazujúce uplatňovaný nárok neuviedli, ani neoznačili, z dôvodu ktorého sú jeho tvrdenia, týkajúce sa nevykonania dokazovania a nedostatočného odôvodnenia rozsudku účelové a zavádzajúce, pričom akékoľvek ďalšie dokazovanie by bolo nadbytočné a pre súdne konanie bezvýznamné, keďže konajúci súd sám skonštatoval, že nárok, ktorý si navrhovateľ uplatnil je absurdný, nepreukázaný a dokonca si ho v konaní ani nebol oprávnený uplatniť. K tvrdeniu navrhovateľa, že prvostupňový súd nedostatočne odôvodnil napadnutý rozsudok v dôsledku čoho došlo k porušeniu či. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorým je Slovenské republika viazaná uviedol, že čl. 6 ods. 1 Dohovoru síce zaručuje právo na spravodlivé súdne konanie, avšak neustanovuje žiadne pravidlá pre prípustnosť dôkazov alebo spôsob, ktorým majú byť posúdené (vyhodnotené). Odporca 1/ vo svojom vyjadrení uviedol, že navrhovateľ žiadnym spôsobom v odvolaní nešpecifikoval, v čom mal konkrétne súd prvého stupňa pochybiť pri posudzovaní vzťahu medzi ním ako poisteným a odporcom 2/ ako vodičom a jeho zamestnancom, navrhovateľom a oboma odporcami a napokon medzi navrhovateľom a vedľajším účastníkom. Uviedol, že nesúhlasí s vyčíslením trov konania, ktoré boli navrhovateľovi priznané v sume 138, 39 eur, nakoľko si uplatnil aj tzv. náhradu za stratu času vo výške 53,60 eur bez DPH v zmysle § 17 ods. 1 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb, avšak náhradu za stratu času je advokát (resp. jeho zástupca - advokátsky koncipient na základe poverenia, ktorý je u advokáta zamestnaný) oprávnený uplatniť si výlučne v prípade, ak vykonáva právne služby v mieste, ktoré nie je jeho sídlom, čo však nemožno aplikovať na tento prípad, nakoľko miestom výkonu právnych služieb (cesta na pojednávania a späť) bola Bratislava (Okresný súd Bratislava II), ktorá je súčasne sídlom advokátskej kancelárie (Sasinkova 6, 811 08 Bratislava), v ktorej advokát (advokátom poverený koncipient) pôsobí, čo vyplýva aj zo samotného výpisu z Obchodného registra. K nároku uplatneného navrhovateľom vo výške 558,04 eur uviedol, že sa aj naďalej pridržiava doterajších vyjadrení obsiahnutých predovšetkým v zápisnici z pojednávania, ktoré sa uskutočnilo dňa 02.06.2013 na konajúcom súde a z ktorých bez akýchkoľvek pochybností vyplýva, že zmluva o nájme dopravného prostriedku podľa § 630 zákona č. 513/1991 Zb. (Obchodný zákonník) v znení neskorších predpisov, ktorú navrhovateľ dodatočne predložil za účelom preukázania vzniku a oprávnenosti tohto nároku, bola antidatovaná, a teda ju v žiadnom prípade nemožno považovať za hodnoverný dôkaz s tým, že ju navrhovateľ predložil až po viacerých usmerneniach zo strany súdu prvého stupňa, keďže navrhovateľ od začiatku odmietal poskytovať súčinnosť vedľajšiemu účastníkovi, ktorý ho viackrát žiadal o predloženie vyššie uvedených dokladov preukazujúcich oprávnenosť a výšku uplatňovaného nároku, avšak vždy bezvýsledne, pričom navrhovateľ snahu vedľajšieho účastníka, ktorý uprednostňoval rýchlejšie a hospodárnejšie vybavenie celej záležitosti, považoval za šikanózne konanie a následne si svoj nárok, ktorý dodnes nepreukázal, začal uplatňovať súdnou cestou. Odporca 1/ ďalej uviedol, že súhlasí s tvrdeniami vedľajšieho účastníka a odôvodnením súdu, ktorý pri aplikovaní percentuálneho úspechu vychádzal zo skutočnosti, že navrhovateľ bol pri uplatnení náhrady škody za prenájom motorového vozidla pasívny a práve z dôvodu pasivity došlo k omeškaniu plnenia, čím mu vznikli a neustále vznikajú zbytočné trovy konania spočívajúce predovšetkým v trovách právneho zastúpenia, ktoré sa navyšujú v dôsledku neposkytovania súčinnosti zo strany navrhovateľa počas celého konania, ako aj pred samotným konaním. Namietol, že súd prvého stupňa nepostupoval správne, keď navrhovateľovi priznal nárok predstavujúci amortizáciu motorového vozidla. Odporca 1/ vo vyjadrení k odvolaniu vedľajšieho účastníka uviedol, že sa stotožňuje s jeho tvrdením, že navrhovateľovi nemal byť priznaný napadnutým rozsudkom nárok na zaplatenie istiny 165 eur, ktorá predstavuje amortizáciu motorového vozidla, ako i s argumentáciou, že navrhovateľovi nemala byť priznaná náhrada trov konania v sume 138, 39 eur, nakoľko si uplatnil náhradu trov konania v celkovej výške 396,32 eur, pričom si uplatnil aj tzv. náhradu za stratu času vo výške 53,60 eur bez DPH v zmysle § 17 ods. 1 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb, keďže náhradu za stratu času je právny zástupca ako advokát (resp. jeho zástupca - advokátsky koncipient na základe poverenia, ktorý je u advokáta zamestnaný) oprávnený uplatniť si výlučne v prípade, ak vykonáva právne služby v mieste, ktoré nie je jeho sídlom, čo však nemožno aplikovať na tento prípad, keďže miestom výkonu právnych služieb (cesta na pojednávania a späť) bola Bratislava (Okresný súd Bratislava II), ktorá je súčasne sídlom advokátskej kancelárie (Sasinkova 6, 811 08 Bratislava). Vedľajší účastník vo svojom vyjadrení k odvolaniu navrhovateľa uviedol, že podané odvolanie odôvodnil dôvodmi uvedenými v § 205 ods. 2 písm. c) a f) Občianskeho súdneho poriadku, avšak uvedenie predmetných zákonných ustanovení a ich všeobecné opísanie, ako to urobil navrhovateľ, samo o sebe nie je postačujúce, nakoľko podľa § 205 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku musí odvolateľ v podanom odvolaní, okrem iného uviesť, v čom napadnuté rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny, avšak navrhovateľ vo svojom odvolaní tieto skutočnosti vôbec neuviedol. Poukázal na skutočnosť, že síce navrhovateľ naplnenie odvolacieho dôvodu podľa § 205 ods. 2 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku videl v tom, že pri každom nároku údajne uviedol dôkazy na ich preukázanie, resp. na preukázanie ich výšky, pričom súd prvého stupňa v tejto časti jeho návrh bez vykonania dokazovania zamietol, avšak z tvrdení navrhovateľa nie je zrejmé, aké konkrétne navrhnuté dôkazy súd údajne nevykonal, a preto nie je možné považovať tento odvolací dôvod za naplnený. K tvrdeniu navrhovateľa, že súd prvého stupňa nerozlišoval medzi právnym postavením odporcov a vedľajším účastníkom a nesprávne určil trvanie omeškania a tým vec nesprávne právne posúdil, vedľajší účastník na strane odporcov 1/ a 2/ uviedol, že navrhovateľ opäť neuviedol, v čom konkrétne vidí nesprávne právne posúdenie súdom pri procesnom postavení odporcov a vedľajšieho účastníka ani pri trvaní omeškania, resp. aké zákonné ustanovenia mali byť postupom súdu prvého stupňa porušené, či nesprávne vyložené. Poukázal na skutočnosť, že navrhovateľ síce v odvolaní vytkol nepreskúmateľnosť a nepresvedčivosť rozsudku, avšak opäť nešpecifikoval, v akej jeho časti, prípadne aké konkrétne vady odôvodneniu napadnutého rozhodnutia vytýka s tým, že odvolanie ako celok pôsobí príliš všeobecne, bez akýchkoľvek konkrétnych tvrdení a to napriek tomu, že odvolací súd je dôvodmi odvolania viazaný. Odvolací súd preskúmal vec viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania podľa § 212 ods. l O. s. p. v znení účinnom od 01.06.2014, túto prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p., keďže pre nariadenie pojednávania neboli dané zákonné podmienky vyplývajúce z ustanovenia § 214 ods. l O. s. p. (nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, súd prvého stupňa nerozhodol bez nariadenia pojednávania, nejde o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania a nevyžadoval to dôležitý verejný záujem) a rozsudok verejne vyhlásil dňa 23. júla 2015 podľa § 211 ods. 2 v spojení s § 156 ods. 3 O. s. p., pričom o termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli účastníci, ich právni zástupcovia, upovedomení zákonným spôsobom. Súd prvého stupňa riadne zistil skutkový stav veci, keď vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 120 ods. 1 O. s. p.) z hľadiska posúdenia opodstatnenosti návrhu, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil (§ 132 O. s. p.) a na ich základe dospel k správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí aj náležite odôvodnil (§ 157 ods. 2 O. s. p.). Podľa § 219 ods. 2 O. s. p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. S poukazom na citované ustanovenie, prihliadajúc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav, sa odvolací súd nezistiac v postupe súdu prvého stupňa z hľadiska procesnoprávneho žiadne vady majúce za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej, v celom rozsahu po skutkovej a právnej stránke stotožňuje s dôvodmi týkajúcimi sa odvolaním napadnutého rozsudku prvostupňového súdu, ktorým návrhu navrhovateľa vyhovel a vo zvyšku jeho návrh zamietol. K odvolacím námietkam o nesprávnych skutkových záveroch prvostupňového súdu odvolací súd uvádza, že vnútorné presvedčenie súdu (ako výsledok hodnotenia dôkazov), by sa malo vytvárať na základe starostlivého uváženia a zhodnotenia jednotlivých dôkazov jednotlivo aj v ich komplexnosti tak, aby vychádzalo z pravidiel formálnej logiky. Podľa ust. § 132 O. s. p. dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť; uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov a len vo výnimočných prípadoch zákon súdu ukladá určité obmedzenia pri hodnotení dôkazov (napr. § 133, § 134, § 135 O. s. p.). Kontrola výsledku hodnotenia dôkazov, ku ktorým dospel súd, sa uskutočňuje najmä prostredníctvom inštitútu odôvodnenia rozsudku upraveného v § 157 ods. 2 O. s. p., podľa ktorého má súd uviesť, čoho sa navrhovateľ domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca, prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetliť, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd má povinnosť dbať na tom, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé a vyhovujúce najmä základnej požiadavke preskúmateľnosti. V posudzovanej veci súd prvého stupňa v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie rozsiahlym dokazovaním riadne zistil skutkový stav veci, aplikoval naň správny predpis a svoje rozhodnutie aj podrobne a presvedčivo odôvodnil; z odôvodnenia rozhodnutia presne, zrozumiteľne a určite vyplývajú v logickej nadväznosti a s hodnotiacou väzbou k jednotlivým dôkazom skutkové zistenia, ktoré v súhrne vytvárajú skutkový nález súdu. Okolnosti namietané navrhovateľom a vedľajším účastníkom na strane odporcov 1/ a 2/ v odvolaní vo vzťahu k spôsobu vyhodnotenia vykonaných dôkazov nemajú za následok úvahu odvolacieho súdu, ktorá by nebola zhodná s v napadnutom rozhodnutí prezentovanou úvahou prvostupňového súdu. V tejto súvislosti odvolací súd poznamenáva, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, tzn., aby sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami a ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov. Pokiaľ navrhovateľ a vedľajší účastník v odvolaní namietli, že napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery, avšak v prejednávanej veci, s odvolaním sa na obsah už uvedeného odôvodnenia, odvolací súd považuje skutkové zistenia súdu prvého stupňa za úplné a ich právne posúdenie súdom prvého stupňa za správne. K argumentácii vedľajšieho účastníka v podanom odvolaní, že súd prvého stupňa rozhodol nesprávne, keď navrhovateľovi napadnutým rozsudkom priznal sumu 165 eur s príslušenstvom (za amortizáciu vozidla) s tým, že ak sa škoda vyjadruje porovnaním majetkového stavu poškodeného pred poškodením a po poškodení, potom aj rozsah náhrady v peniazoch musí zohľadňovať výšku prostriedkov vyjadrenú v peniazoch nevyhnutnú na obnovenie pôvodného majetkového stavu a preto pri škode vzniknutej na použitej a čiastočne opotrebovanej veci je treba prihliadnuť na všeobecnú cenu v čase poškodenia a na rozsah poškodenia, a od sumy vyjadrujúcej náklady na opravu treba odpočítať sumu zodpovedajúcu zhodnoteniu vozidla jeho opravou oproti pôvodnému stavu, odvolací súd uvádza, že sa v plnom rozsahu stotožnil so správnym právnym záverom súdu prvého stupňa, ktorý poukázal na nález Ústavného súdu Českej republiky zo dňa 19. 03. 2008, sp. zn, II. ÚS 2221/07, ktorý revidoval doterajšiu rozhodovaciu prax súdov v otázke určenia výšky škody, ktorá vznikla opravou havarovaného motorového vozidla, ktorou uvedením do pôvodného stavu vozidla došlo k jeho zhodnoteniu, nakoľko Občiansky zákonník síce pojem skutočná škoda (damnum emergens) nevymedzuje, keďže jeho vymedzenie ponecháva súdnej praxi a právnej vede, avšak je nesporné, že skutočnou škodou je majetková ujma vyjadriteľná v peniazoch, ktorá spočíva v dôsledku protiprávneho úkonu, resp. škodovej udalosti v zničení, strate, zmenšení, či znížení alebo inom znehodnotení už existujúceho majetku poškodeného a ktorá predstavuje majetkové hodnoty nevyhnutné na uvedenie veci do pôvodného stavu. Odvolací súd sa jednoznačne stotožňuje s právnym názorom, že náklady na opravu vozidla zodpovedajú majetkovej ujme, ktorá spočíva v zmenšení majetku poškodeného s tým, že nielen motorové vozidlo poškodené haváriou a náhradou nefunkčných častí automobilu novými súčiastkami, vyššiu hodnotu, resp. cenu na trhu nenadobúda, práve naopak, ale najmä „zhodnotenie“ vozidla bolo vždy poškodenému protiprávnym konaním škodcu vnútené a preto by bolo v rozpore so zásadami formálnej logiky, aby od skutočnej škody, ktorá vznikla poškodenému v dôsledku protiprávneho konania bolo odpočítané „zhodnotenie“ spočívajúce v použití nových súčiastok, ktorými boli nahradené poškodené, nakoľko aj podľa názoru odvolacieho súdu sa poškodený v žiadnom prípade bezdôvodne neobohatí, keďže vznik škody na jeho majetku zapríčinil škodca a nie on sám. Súd prvého stupňa rozhodol vecne správne aj v časti výroku, ktorým návrh navrhovateľa vo zvyšku zamietol, nakoľko argumentácia navrhovateľa v podanom odvolaní je absolútne právne irelevantná, keďže nárok, ktorý si navrhovateľ uplatnil titulom hotových výdavkov, ktoré mu mali vzniknúť odstraňovaním následkov dopravnej nehody a iné, vôbec nepreukázal. Podľa § 120 ods. 1 O. s. p., účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Súd môže výnimočne vykonať aj iné dôkazy, ako navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Podľa § 132 O. s. p., dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo včítane toho, čo uviedli účastníci. Požiadavka, že v občianskom súdnom konaní musí súd vychádzať zo skutočného stavu veci je vyslovená tak v Ústave SR ako i v jednotlivých ustanoveniach O. s. p. (§ 120 ods. 1 a 2, § 125, § 153 a pod.) a vyjadruje základnú zásadu občianskeho súdneho procesu, t. j. zásadu materiálnej pravdy. Pojem skutočný stav veci je totožný s pojmom objektívna realita, ktorá s prejednávanou vecou súvisí a tvorí predmet konania. Zásada materiálnej pravdy teda znamená to isté, ako zásada objektívnej pravdy. Je totiž procesnou požiadavkou, aby poznatky súdu o skutočnostiach boli v súlade s objektívnou realitou, pričom pojem skutočný stav veci je totožný s výrazom rozhodné skutočnosti (§ 79 ods. 1, § 101 ods. 1 a § 157 ods. 2, § 133 O. s. p.). Pre poznávaciu činnosť súdu o skutočnostiach dôležitých pre rozhodnutie, teda i pre procesné dokazovanie sú vždy nutné tvrdenia o takých skutočnostiach. To vyplýva z toho, že sa v procese dokazuje súdu pravdivosť tvrdenia o takých skutočnostiach, o ktorých sa súd dozvedá z prednesov účastníkov, z vykonaného dokazovania, ako i inými možnými spôsobmi, pričom zákon účastníkom ukladá povinnosť objasniť všetky potrebné skutočnosti a označiť k nim potrebné dôkazné prostriedky (ide o povinnosť tvrdenia a povinnosť dôkaznú). V prípade, ak žalovaný obranou uplatňuje nejaký nárok alebo námietky, ktoré činia žalobu žalobcu právne nedôvodnou, dostáva sa žalovaný do rovnakej pozície ako žalobca (reus excipiendo fit actor) a má povinnosť tvrdenia i dôkaznú a v tomto rozsahu i dôkazné bremeno. Dôkazné bremeno totiž pojmovo môže zaťažovať iba toho, koho môže postihnúť nepriaznivý dôsledok za to, že určité rozhodné tvrdenie nebolo dokázané. Aby súd mohol rozhodnúť o veci samej, musí najskôr zistiť skutkový stav, tento zistí predovšetkým prostredníctvom vykonávaných dôkazov (§ 153 ods. 1 O. s. p.) a následne cez ich hodnotenie podľa svojej úvahy, a to ako jednotlivo, tak aj v ich vzájomnej súvislosti (§ 132 O. s. p.). Hodnotením dôkazov sa rozumie myšlienková činnosť súdu, ktorou je vykonaným dôkazom prisudzovaná hodnota vážnosti (dôležitosti) a súd určuje, aký význam majú jednotlivé dôkazy pre jeho rozhodnutie a či o ne môže oprieť svoje skutkové zistenia v konaní. V ústavnoprávnej rovine platí, že právo na spravodlivý proces (čl. 6 ods. 1 Dohovoru) obsahuje zásadu „rovností zbraní“ v civilnom procese, ktorá zahŕňa aj povinnosť znášať dôkazné bremeno, ktorá ťaží účastníka konania. Neprimeraná povinnosť znášať dôkazné bremeno môže zapríčiniť, že konanie ako celok nie je možné považovať za spravodlivé. Zákonná úprava dokazovania v civilnom procese spadá pod všeobecný princíp rovnosti účastníkov konania. Zásada rovnosti strán v procese sa prejavuje vytváraním rovnakých procesných podmienok a rovnakého procesného postavenia subjektov, o ktorých právach a povinnostiach rozhoduje občianskoprávny súd. Požiadavka spravodlivého procesu v sebe obsahuje zásadu zaručujúcu pre každú stranu v procese mať rovnakú možnosť obhajovať svoje záujmy a zároveň vylučujúcu mať možnosť podstatnej výhody voči protistrane. Rovnosť účastníkov v občianskom súdnom konaní bližšie charakterizuje § 18 O. s .p., v zmysle ktorého účastníci majú v občianskom súdnom konaní rovnaké postavenie a súd je povinný zabezpečiť im rovnaké možnosti na uplatnenie ich práv. Táto zásada sa premieta aj v ďalších ustanoveniach Občianskeho súdneho poriadku, predovšetkým v ustanoveniach upravujúcich vedenie konania a priebeh dokazovania. V procese dokazovania (§ 120 O. s. p.) vo všeobecnosti platí, že účastník konania má povinnosť tvrdenia (bremeno tvrdenia) a dôkaznú povinnosť (dôkazné bremeno). Dôkazné bremeno je inštitútom procesného práva, ktoré dopadá na toho účastníka, v záujme ktorého je, aby určitá skutočnosť, rozhodná podľa hmotného práva a účastníkom tvrdená, bola v konaní preukázaná, teda aby ju súd uznal za pravdivú. Významnú úlohu v procese hodnotenia dôkazov (§ 132 O. s. p.) zohráva vnútorné presvedčenie súdu. Toto presvedčenie nemá predstavovať svojvôľu a nezodpovednosť súdu, ale naopak, malo by sa vytvárať na základe starostlivého uváženia a zhodnotenia jednotlivých dôkazov jednotlivo aj v ich komplexnosti tak, aby vychádzalo z pravidiel formálnej logiky. Zásada voľného hodnotenia dôkazov však má svoje limity. Jej kontrola sa uskutočňuje najmä prostredníctvom inštitútu odôvodnenia rozsudku upraveného v § 157 ods. 2 O. s. p., podľa ktorého má súd uviesť, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetliť, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé (pretože inštitút odôvodnenia je jednou z podstatných záruk kontroly výkonu súdnej moci, súdu je priamo uložená povinnosť dbať na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé). Z formulácie § 132 O. s. p. možno vyvodiť, že súd je povinný navzájom si odporujúce dôkazy hodnotiť a zdôvodniť, napr. prečo niektoré z nich pokladá za nevierohodné, prečo niektoré odmietol vziať pri formulovaní rozhodnutia do úvahy, prípadne aj prečo sa niektorými dôkaznými návrhmi odmietol vôbec zaoberať. Tieto nedostatky odôvodnenia spolu s tzv. opomenutými dôkazmi (o ktorých súd v konaní nerozhodol vôbec) zakladajú vadu nepreskúmateľnosti rozhodnutia. Všeobecný súd je pri hodnotení dôkazov viazaný tiež skutkovým stavom veci, a teda nie je prípustný eklektický a neopodstatnený výber dôkazov smerujúci k jednostranným záverom. Zásada voľného hodnotenia dôkazov je totiž limitovaná tiež požiadavkou nadväznosti medzi skutkovými zisteniami súdu získanými v procese dokazovania, úvahami súdu v procese hodnotenia dôkazov a jeho právnymi závermi. V občianskom súdnom konaní súd rozhodne na základe skutkového stavu zisteného z vykonaných dôkazov, ako aj na základe skutočností, ktoré neboli medzi účastníkmi sporné, ak o nich alebo o ich pravdivosti nemá dôvodné a závažné pochybnosti (§ 153 ods. 1 O. s. p.). Rozhodnutiu súdu vo veci samej musí teda predchádzať činnosť súdu zameraná na spoľahlivé zistenie skutkového stavu - dokazovanie zodpovedajúce garanciám spravodlivého súdneho konania v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru, najmä garanciám obsiahnutým v princípe rovnosti zbraní a práve na kontradiktórne konanie. Súd prvého stupňa sa citovanými zákonnými ustanoveniami riadil dôsledne a vo veci rozhodol na základe riadne zisteného skutkového stavu a dostatočne vykonaného dokazovania a rozhodol vecne správne, keď návrh navrhovateľa vo zvyšku zamietol. K námietke navrhovateľa v podanom odvolaní, že jeho nároky, z ktorých väčšinu bolo podľa jeho názoru možné považovať za nesporné a preukázané s poukazom na ust. § 121 O. s. p. avšak napriek tomu uviedol dôkazy na ich preukázanie, resp. ich výšky odvolací súd považuje za nevyhnutné uviesť, že navrhovateľ za účelom preukázania hotových výdavkov vzniknutých odstraňovaním následkov dopravnej nehody a náhrady za stratu času nepredložil žiadny dôkaz, ale najmä, ako správne uviedol súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozsudku (a odporca 1/ vo svojom písomnom vyjadrení zo dňa 21. 05. 2014) uplatnené nároky nemajú ani právny základ. Navrhovateľ si totiž uplatnil napr. sumu 8 x 13, 04 eur, t. j. 104, 32 eur za čas strávený v mieste nehody od 19:45 hod. do 23:45 hod., do ukončenia predbežného vyšetrovania a podania predbežného svedectva, odvoz auta aj poškodeného z miesta nehody podľa vyhl. č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb, stratu času 1 hod. za obhliadku vozidla pracovníkom poisťovne UNIQA v mieste odstavenia auta v sume 26, 08 eur a pod., nakoľko aplikácia ustanovení právneho predpisu, ktorý upravuje priznávanie odmeny a náhrad advokátom za nimi poskytované právne služby na škodu, ktorá mala navrhovateľovi údajne vzniknúť v súvislosti s odstraňovaním následkov dopravnej nehody je vylúčené, keďže vyhláška upravuje spôsob určenia a výšky odmeny (hotové výdavky, strata času a pod.) advokátovi, avšak za právne služby, ktoré svojmu klientovi v konkrétnom súdnom konaní poskytne. Vecne nesprávnym je však výrok napadnutého rozsudku, ktorým súd prvého stupňa rozhodol o trovách konania navrhovateľa. Navrhovateľ sa totiž svojim návrhom domáhal zaplatenia istiny 784, 90 eur s 5, 5 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 784, 90 eur od 20. 08. 2013 do zaplatenia a náhrady trov konania, podaním zo dňa 06. 02. 2014 zobral návrh v časti o zaplatenie istiny 3 eur späť a súd prvého stupňa uznesením zo dňa 24. marca 2014, č. k. 58C/243/2013 - 67 konanie v tejto časti zastavil a o trovách rozhodol tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania, podaním zo dňa 27. 03. 2014 navrhovateľ žiadal pripustiť rozšírenie návrhu na sumu 1. 071, 76 eur s príslušenstvom, ktorú súd prvého stupňa na pojednávaní dňa 02. 04. 2014 pripustil, na pojednávaní dňa 02. 06. 2014 zobral navrhovateľ návrh v časti o zaplatenie istiny 558, 04 eur späť a prvostupňový súd na tomto pojednávaní vyhlásil uznesenie, ktorým konanie v tejto časti zastavil a následne vo veci meritórne rozhodol napadnutým rozsudkom, v ktorom rozhodol o náhrade trov konania. Povinnosť nahradiť trovy konania zahŕňa iba tie, ktoré boli potrebné na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva s tým, že pri rozhodovaní o náhrade trov konania vychádza súd zo zásady zodpovednosti za výsledok (zásada úspechu) alebo zo zásady zodpovednosti za zavinenie alebo náhodu. Zásada zodpovednosti za výsledok (zásada úspechu) sa uplatňuje pri rozhodovaní o náhrade trov sporového konania, nakoľko iba v sporovom konaní sa dá hovoriť o úspechu, resp. neúspechu účastníka konania. Kritériom na priznanie nároku na náhradu trov konania je miera úspechu vo veci, ktorá sa zisťuje tak u navrhovateľa (žalobcu), ako aj u odporcu (žalovaného). Miera úspechu vo veci závisí od vzťahu meritórneho rozhodnutia k žalobnému petitu, o ktorom súd rozhoduje vo veci samej. Podľa miery úspechu môže súd o náhrade trov konania rozhodnúť tak, že prizná náhradu všetkých trov účelne vynaložených na uplatňovanie alebo bránenie práva tomu účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal (§ 142 ods. 1 O. s. p.), alebo náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadny z účastníkov nemá na náhradu trov konania právo, ak mal účastník vo veci úspech len čiastočný (§ 142 ods. 2 O. s. p.), alebo môže priznať plnú náhradu trov konania účastníkovi, aj keď mal vo veci úspech len čiastočný, ak mal neúspech len v pomerne nepatrnej časti (§ 142 ods. 3 O. s. p.), alebo môže priznať plnú náhradu trov konania účastníkovi, aj keď mal vo veci úspech len čiastočný, ak rozhodnutie o výške plnenia záviselo od znaleckého posudku alebo od úvahy súdu (§ 142 ods. 3 O. s. p.), alebo napokon prizná odporcovi náhradu trov konania proti navrhovateľovi, aj keď odporca nemal úspech vo veci, ak svojim správaním nedal príčinu na podanie návrhu na začatie konania (§ 143 O. s. p.). Úspech vo veci sa teda zisťuje porovnaním žalobnej žiadosti (petitu) a výroku rozhodnutia, ktorým sa vo veci rozhodlo. U žalobcu ide o plný úspech vo veci vtedy, ak sa výrok meritórneho rozhodnutia zhoduje so žalobným petitom, t.j., ak sa jeho žalobe vyhovelo v plnom rozsahu. Účastník, ktorý mal plný úspech vo veci, má nárok na náhradu všetkých účelne vynaložených trov proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal. Ak účastník nemá plný úspech vo veci, vždy má čiastočný úspech vo veci, t.j. každý účastník (žalobca aj žalovaný) je sčasti úspešný a sčasti neúspešný. Vo všeobecnosti platí, že ak mal účastník vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí. Je nutné uviesť, že pri zastavení sporového konania je pre vyriešenie otázky náhrady trov konania kľúčové zistenie, či a pokiaľ áno, ktorý z účastníkov z procesného hľadiska zastavenie konania zavinil. Kritérium procesného zavinenia je potom treba posudzovať z objektívneho hľadiska, a to vo vzťahu medzi tým, čo žalujúca strana v konaní požadovala, resp. akého výsledku sa domáhala a skutočnosťou, pre ktorú žalujúca strana neskôr vzala žalobu späť s tým, aby konanie bolo zastavené. Ak nie je preukázané, že späťvzatie žaloby bolo odôvodnené neskorším správaním žalovaného, ktorý sa celkom, či v relevantnom rozsahu zachoval v zmysle žalobnej požiadavky, potom nie je dosť dobre možné nachádzať súvislosť, a teda ani procesné zavinenie medzi jeho správaním vo vzťahu k žalobnej požiadavke (petitu); v takomto prípade nesie zodpovednosť na zastavení konania žalobca v dôsledku príčinnej súvislosti, ktorou je správanie účastníka konania, teda jeho prejav vôle spočívajúci v späťvzatí návrhu. Z uvedeného preto vyplýva, že nakoľko navrhovateľ zobral návrh v priebehu konania v časti späť, bol súd prvého stupňa povinný na rozhodnutie o trovách konania v zastavenej časti aplikovať ust. § 146 ods. 2 O. s. p., t. j. skúmať procesnú zodpovednosť na strane oboch procesných strán pri zastavení konania v dôsledku čiastočne späťvzatého návrhu na začatie konania a definitívne ju vyriešiť v rámci právnej úpravy obsiahnutej v ustanovení § 146 ods. 2 O. s. p. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku, ktorým rozhodol o trovách konania zrušil podľa § 221 ods. 1 písm. h) O. s. p. a vec mu v rozsahu zrušenia vrátil na ďalšie konanie, v ktorom bude povinnosťou súdu prvého stupňa opätovne o trovách konania rozhodnúť. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov). Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.