Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 3Co/307/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1415200256 Dátum vydania rozhodnutia: 28. 09. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mario Dubaň ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1415200256.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ing. Maria Dubaňa a sudcov JUDr. Alexandry Hanusovej a JUDr. Romana Bolebrucha v právnej veci žalobcu: M. H., A. XX, R., zastúpeného advokátkou JUDr. Evou Krištofiakovou, Zelená 11, Malinovo, proti žalovanému: Generali Poisťovňa, a.s., Lamačská cesta 3/A, Bratislava, o zaplatenie 251,92 eura s prísl., na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava IV č.k. 25C/20/2015-88, zo dňa 24.3.2016, takto r o z h o d o l : I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v časti priznanej istiny 251,92 eura p o t v r d z u j e . II. V časti úroku z omeškania zo sumy 251,92 eura vo výške 5,05 % od 10.12.2014 do zaplatenia a v časti náhrady trov konania napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie z r u š u j e a v týchto častiach v r a c i a vec na ďalšie konanie. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi istinu 251,92 eura, úrok z omeškania 5,05 % ročne z 251,92 eura od 10.12.2014 do zaplatenia a nahradiť mu trovy konania spočívajúce v uhradenom súdnom poplatku 16,50 eura a v trovách právneho zastúpenia 163,64 eura. V odôvodnení uviedol, že žalobca sa žalobou doručenou súdu 15.1.2015 domáhal proti žalovanému uloženia povinnosti zaplatiť mu 251,92 eura s príslušenstvom titulom náhrady škody, nakoľko mu nenahradil celú škodu na motorovom vozidle, spôsobenú poistencom žalovaného škodovou udalosťou zo dňa 1.10.2014. 2. Pokiaľ ide o stručný obsah napadnutého rozhodnutia (§ 393 ods. 2 C.s.p.), súd prvej inštancie vo vzťahu k skutkovému stavu zistil, že dňa 1.10.2014 došlo v Bratislave na R. ulici k dopravnej nehode, ktorú zavinil vodič motorového vozidla R., následkom čoho narazil do pred ním stojaceho motorového vozidla H. D., držiteľom ktorého bol v čase dopravnej nehody žalobca. Na základe poistnej zmluvy uzavretej vinníkom dopravnej nehody, nahradil žalovaný žalobcovi za škodcu škodu 2.541,25 eura, pričom túto sumu so súhlasom žalobcu poukázal opravovni SEGUROS s.r.o. Žalobca listom zo 17.12.2014 vyzval žalovaného na úhradu skutočných nákladov v súvislosti so vzniknutou škodou, teda zvyšnej sumy 251,92 eura. Zistený skutkový stav posúdil tak, že žalobcovi bola spôsobená škoda pri dopravnej nehode na jeho motorovom vozidle bez toho, aby túto dopravnú nehodu akýmkoľvek spôsobom zavinil, teda bez toho, aby sa akýmkoľvek spôsobom o vznik škody pričinil alebo ju spôsobil. Následne, aby vozidlo žalobcu bolo uvedené do predošlého stavu, teda do stavu pred poškodením, bola vykonaná oprava tohto vozidla. 3. Súd prvej inštancie vyhodnotil ako logické, že pri oprave vozidla je potrebné použiť aj niektoré nové náhradné diely, čo však neznamená, že takýmto spôsobom sa vozidlo zhodnotí; takýmto postupom sa podľa jeho názoru vozidlo len dostane do stavu, v akom bolo pred poškodením, teda sa uvedie do predošlého stavu. Tým, že sa vykonala oprava vozidla uvedením do stavu pred poškodením, t.j. pred dopravnou nehodou, sa žalobca nemohol bezdôvodne obohatiť, ale len uviedol svoje vozidlo do predošlého stavu, čo umožňuje aj § 442 ods. 3 Obč. zák. a následne od žalovaného žiadal túto náhradu za uvedenie do predošlého stavu v peniazoch. Mal za to, že v zmysle právnej úpravy ani nemožno spravodlivo požadovať, aby žalobca, ktorý bol poškodený, zabezpečoval opravu vozidla iným spôsobom, než použitím nových náhradných dielov, ktoré smerujú len k odstráneniu následkov škodovej udalosti. Pokiaľ oprava vozidla žalobcu aj pri použití nových náhradných dielov smerovala k uvedeniu poškodeného vozidla do pôvodného stavu pred nehodou, vozidlo nezhodnotila. Každou dopravnou nehodou, ktorou je vozidlo poškodené, sa totiž vo všeobecnosti jeho technická hodnota znižuje. Poznamenal, že správanie žalobcu ako poškodeného viedlo len k tomu, aby obnovil stav vozidla, ktorý bol pred škodovou udalosťou, a pokiaľ mu v zmysle takéhoto správania a konania vznikli náklady na vykonanú opravu v rovine škody (majetkového úbytku), má právo na náhradu vzniknutej škody, k vynaloženiu ktorej bol donútený dopravnou nehodou. Faktúra, ktorú predložil žalobca, len vyjadruje skutočnosť, aká bola cena uskutočnenej opravy. Vychádzajúc z uvedeného s poukazom na § 1, § 4 ods. 2 písm. b), § 15 ods. 1 zákona č. 381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla (ďalej len „zákon č. 381/2001 Z.z.“), § 420, § 427 ods. 1, § 427 ods. 2, § 442 ods. 1, § 442 ods. 3, § 517 ods. 2 Obč. zák. a § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka (ďalej len „nariadenie vlády č. 87/1995 Z.z.“) zaviazal žalovaného uhradiť žalobcovi ním uplatnenú sumu. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a vzhľadom na skutočnosť, že žalobca mal v konaní plný úspech, priznal mu náhradu trov konania spočívajúcu v uhradenom súdnom poplatku 16,50 eura a v trovách právneho zastúpenia 163,64 eura. 4. Proti rozsudku podal žalovaný odvolanie a žiadal napadnutý rozsudok zmeniť a žalobu zamietnuť, príp. zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. Podstatným zhrnutím skutkových tvrdení a právnych argumentov jeho odvolania (§ 393 ods. 2 C.s.p.) možno konštatovať, že v ňom namietal nesprávne právne posúdenie veci, nakoľko súd prvej inštancie na vec neaplikoval § 443 Obč. zák. a najmä vyhlášku MS SR č. 492/2004 Z.z. o stanovení všeobecnej hodnoty strojových zariadení a tiež to, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Uviedol, že pri poškodení starších, použitých a opotrebovaných vozidiel je pri určení výšky skutočnej škody v peniazoch potrebné vziať do úvahy amortizáciu u tých nových častí a súčiastok, zamontovaných do vozidla pri oprave, ktorými sa hodnota vozidla po oprave nepochybne zvýšila, resp. pri jej výpočte musí byť zohľadnené zlepšenie alebo zhoršenie technického stavu vozidla vykonanou opravou, prípadne jeho nezmenenie; v opačnom prípade by sa poškodený (žalobca) na úkor škodcu, resp. poisťovne, ktorá za škodcu škodu nahrádza bezdôvodne obohatil. Vychádzajúc z uvedeného mal za to, že súd prvej inštancie pochybil, keď pri posudzovaní výšky škody v danom prípade nezohľadnil, že v prípade poškodeného motorového vozidla žalobcu išlo o vozidlo staršie (vyrobené v roku 2006) dlhodobo používané a opotrebované, ktoré v čase škodovej udalosti malo najazdených 133.467 kilometrov. Považoval za nepochybné, že zamontovaním nových náhradných dielov do vozidla pri oprave, sa jeho hodnota po oprave zvýšila, čím došlo k zhodnoteniu vozidla. Na podporu uvedeného poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 26.4.2012, sp. zn. 5Cdo 200/2011. 5. Súdu prvej inštancie žalovaný ďalej vyčítal, že pochybil aj pri rozhodovaní o úrokoch z omeškania. Uviedol, že je nesporné, že žalobca si svoj nárok na náhradu škody uplatnil podľa § 15 ods. 1 zákona č. 381/2001 Z.z. priamo proti žalovanému; na daný prípad sa preto vzťahujú ustanovenia zákona č. 381/2001 Z.z., ktorý je aj pokiaľ ide o omeškanie a úroky z omeškania osobitným zákonom; aplikácia jeho ustanovení má vo vzťahu k všeobecnej právnej úprave danej Občianskym zákonníkom prednosť. Vychádzajúc z § 11 ods. 6, ods. 7, ods. 8 zákona č. 381/2001 Z.z. uviedol, že poisťovateľ nemá povinnosť zaplatiť poškodenému úroky z omeškania, pokiaľ si splní svoje povinnosti, ktoré mu ukladá § 11 ods. 6 zákona č. 381/2001 Z.z. a poškodenému v lehote ustanovenej § 11 ods. 7 predmetného zákona poskytne plnenie alebo časť plnenia, ak bol jeho nárok na náhradu škody a rozsah povinností poisťovateľa poskytnúť plnenie preukázaný. V tejto súvislosti uviedol, že medzi stranami nebolo sporné, že ku škodovej udalosti došlo 1.10.2014; listom z 11.11.2014 žalobcovi oznámil, že ukončil šetrenie potrebné na zistenie rozsahu povinnosti poskytnúť plnenie, pričom plnenie bolo vyčíslené na 2.541,25 eura. Zároveň mu oznámil, že z nákladov na opravu vozidla 2.793,17 eura odpočítal za zhodnotenie vozidla 251,92 eura a že plnenie bude poukázané opravovni SEGUROS s.r.o. Z uvedeného je podľa jeho názoru zrejmé, že si v rámci zákonnej 3-mesačnej lehoty svoje povinnosti uložené mu § 11 ods. 6 zákona č. 381/2001 Z.z. splnil a v zákonnej 15-dňovej lehote (§ 11 ods. 7 zákona č. 381/2001 Z.z.) žalobcovi poskytol plnenie, resp. časť plnenia, ktoré si u neho uplatnil a ktoré on považoval za preukázané. Na uvedenom základe vyslovil, že súd prvej inštancie pochybil, keď o jeho povinnosti zaplatiť žalobcovi úroky z omeškania rozhodol len podľa § 517 ods. 2 Obč. zák. a § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z. 6. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žiadal napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť. Poukázal na notoricky známy fakt, že po oprave poškodeného vozidla novými náhradnými dielami cena vozidla nie je vyššia, ale naopak cena opraveného poškodeného vozidla je vždy nižšia. K obnove do predošlého stavu v danom prípade nebolo možné dospieť inak ako výmenou náhradných dielov, oprava bola vykonaná účelne a smerovala iba k odstráneniu následkov škodovej udalosti a preto nemôže poisťovňa (žalovaný) prenášať povinnosť na úhradu nákladov spojených s uvedením veci do pôvodného stavu na poškodeného (žalobcu). Trval na skutočnosti, že náhrada škody má plniť reparačnú (reštitutívnu) funkciu, má zabezpečiť poškodenému plnú kompenzáciu spôsobenej ujmy. V tejto súvislosti poukázal na rozsudok Krajského súdu v Trnave sp. zn. 11Co/41/2007-125 a rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 28.3.2013, sp. zn. 2 Obdo 48/2012. K poukazu žalovaného na rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 26.4.2012, sp. zn. 5 Cdo 200/2011 uviedol, že Najvyšší súd SR dospel k iným záverom, nakoľko vychádza z odlišného skutkového stavu veci. Vo veci aplikácie predpisov uvádzaných žalovaným ohľadom úrokov z omeškania mal za to, že úrok z omeškania uvedený v napadnutom rozsudku mu prináleží. Z oznámenia poisťovne z 11.11.2014 vyplýva iba strohé vyjadrenie zhodnotenia vozidla, t.j. bol toho názoru, že poisťovateľ (žalovaný) si nesplnil povinnosti vyplývajúce mu z § 11 ods. 6 písm. b) zákona č. 381/2001 Z.z.; aj v prípade aplikácie ustanovení zákona č. 381/2001 Z.z. jednoznačne došlo k porušeniu povinností poisťovateľa a teda k omeškaniu zo strany žalovaného. 7. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 C.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok, prejednal odvolanie žalovaného bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 C.s.p. a dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie je len v časti priznanej istiny vo výroku vecne správne (§ 387 ods. 1 C.s.p.) a vo zvyšných častiach ho je potrebné zrušiť (§ 389 ods. 1 písm. b) C.s.p.). Rozsudok verejne vyhlásil dňa 28.9.2017 (§ 219 ods. 3 C.s.p.). 8. Pretože odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku v časti priznanej istiny 251,92 eura, konštatuje správnosť jeho dôvodov (§ 387 ods. 2 C.s.p.). Vo vzťahu k podstatným tvrdeniam žalovaného v odvolaní (ktoré v súhrne spochybňujú vecnú správnosť napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, nakoľko má vychádzať z nesprávneho právneho posúdenia veci), s ktorými sa odvolací súd musí v odôvodnení vysporiadať (§ 387 ods. 3 C.s.p.) hodno podotknúť, že ide v celom rozsahu o nedôvodnú argumentáciu a to s poukazom na správne vyhodnotenie skutkových a právnych okolností vedúcich k priznaniu žalovanej istiny ako nároku na náhradu škody. Žalovaným uvádzané tvrdenia v odvolaní v tejto časti o nutnosti zohľadniť pri určovaní výšky škody amortizáciu nových súčiastok použitých na opravu, neboli dôvodné a teda spôsobilé zmeniť správnosť záverov napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, na ktorých založil svoje rozhodnutie vo vzťahu k priznanej istine, keď ani v odvolacom konaní neboli zistené nové rozhodujúce skutočnosti alebo dôkazy, ktoré by mohli privodiť priaznivejšie rozhodnutie v prospech odvolateľa. 9. Na zdôraznenie správnosti právneho posúdenia veci súdom prvej inštancie odvolací súd poukazuje na nález Ústavného súdu ČR zo dňa 19.3.2008, sp. zn. II. ÚS 2221/07 a na rozsudok Najvyššieho súdu ČR zo dňa 22.3.2016, sp. zn. 25 Cdo 5173/2015, v ktorých je uvádzané stanovisko k likvidácii poistnej udalosti uvedením poškodenej veci do pôvodného stavu. Keďže v týchto rozhodnutiach súdy podali výklad ustanovení § 422 a § 443 Obč. zák., ktoré sú podstatné pre posúdenie danej veci, možno tieto judikáty využiť aj pri rozhodovaní slovenských súdov. Najvyšší súd ČR v rozsudku zo dňa 22.3.2016, sp. zn. 25 Cdo 5173/2015 k aplikovaniu ustanovenia § 442 ods. 1 Obč. zák., podľa ktorého sa hradí skutočná škoda a to, čo poškodenému ušlo (ušlý zisk) a ustanovenia § 443 Obč. zák., podľa ktorého pri určení výšky škody na veci sa vychádza z ceny v čase poškodenia, k likvidácii poistnej udalosti uviedol, že zásadne prichádzajú do úvahy dva spôsoby určenia výšky peňažnej náhrady za škodu spôsobenú na veci. Buď porovnanie ceny obvyklej, akú vec mala pred poškodením, s obvyklou cenou po poškodení alebo náhrada nákladov potrebných k tomu, aby si poškodený uviedol vec do stavu pred poškodením. Poškodený má teda v prvom rade právo na náhradu škody zodpovedajúcej rozdielu medzi obvyklou cenou vozidla pred poškodením a obvyklou cenou vozidla v stavu poškodenom. Ak sa rozhodne pre opravu, zakladá mu to právo výberu požadovať náhradu škody vyčíslenú druhým spôsobom, totiž hodnotu opravy, to už však s prípadným odpočítaním zhodnotenia, pokiaľ k nemu dôjde. 10. Súd prvej inštancie v danej veci pri určovaní výšky náhrady škody žalobcovi v dôsledku dopravnej nehody vychádzal z právneho názoru, že poškodený má právo na náhradu všetkých nákladov nutných na obnovenie prevádzkovej schopnosti vozidla, a to za podmienky, že tieto náklady boli vynaložené účelne, k čomu poukázal na ustanovenie § 442 ods. 3 Obč. zák.; s takýmto právny posúdením sa odvolací súd po preskúmaní veci stotožnil. K námietke žalovaného, že súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozhodnutia neuviedol, či prihliadol pri rozhodovaní na ustanovenie § 443 Obč. zák., podľa ktorého sa pri určení výšky škody na veci vychádza z ceny v čase poškodenia, odvolací súd uvádza, že aplikácia tohto zákonného ustanovenia nebola namieste. S ohľadom na to, že v danej veci sa žalobca rozhodol havarované auto opraviť a žalovaný nenamietal účelnosť opravy vozidla, neurčovala sa náhrada škody ako rozdiel medzi hodnotou vozidla pred poškodením, t.j. jeho obvyklou (trhovou) cenou, a jeho zníženou hodnotou, t.j. opäť obvyklou cenou havarovaného vozidla v zmysle ustanovenia § 443 Obč. zák. Na podporu rozhodnutia súdu prvej inštancie odvolací súd uvádza aj to, že pri rozhodovaní o náhrade škody z poistnej udalosti uvedením poškodenej veci do pôvodného stavu je pri určovaní náhrady treba vychádzať z výšky nákladov na opravu vozidla a posudzovať už len účelnosť a nevyhnutnosť týchto nákladov. Pokiaľ obnovenie pôvodného stavu nie je možné inak ako len použitím nových náhradných dielov, oprava bola vykonaná účelne a smerovala len k odstráneniu následkov škodovej udalosti, nemožno prenášať povinnosť úhrady nákladov na uvedenie veci do pôvodného stavu na poškodeného a neodôvodnene ho znevýhodňovať oproti škodcovi. Odvolací súd sa jednoznačne stotožňuje s názorom, že náklady na opravu vozidla zodpovedajú majetkovej ujme, ktorá spočíva v zmenšení majetku poškodeného s tým, že nielen motorové vozidlo poškodené haváriou a náhradou nefunkčných častí automobilu novými súčiastkami vyššiu hodnotu, resp. cenu na trhu nenadobúda, práve naopak, ale najmä že „zhodnotenie“ vozidla bolo poškodenému protiprávnym konaním škodcu vnútené a preto by bolo v rozpore so zásadami formálnej logiky, aby od skutočnej škody, ktorá vznikla poškodenému v dôsledku protiprávneho konania bolo odpočítané „zhodnotenie“ spočívajúce v použití nových súčiastok, ktorými boli nahradené poškodené, nakoľko aj podľa názoru odvolacieho súdu sa poškodený v žiadnom prípade bezdôvodne neobohatí, keďže vznik škody na jeho majetku zapríčinil škodca a nie on sám. 11. Odvolací súd sa oboznámil aj s rozhodnutím Najvyššieho súdu SR zo dňa 26.4.2012, sp. zn. 5 Cdo 200/2011, ktorým sa vyjadril k určovaniu náhrady škody pri zhodnotení poškodenej veci opravou z hľadiska výkladu ustanovenia § 443 Obč. zák.; bolo založené na konštatovaní, že hodnota poškodenej veci sa opravou zvýšila, a boli aplikované ustanovenia prílohy č. 4 vyhlášky MS SR č. 492/2004 Z.z. o stanovení všeobecnej hodnoty strojových zariadení, teda v skutkovo a (čiastočne) aj v právne odlišnej veci. Z novšej rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu SR však možno zaznamenať jasný judikatúrny odklon, keď vyhovujúce rozhodnutie súdu prvej inštancie možno oprieť o rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 28.3.2013, sp. zn. 2 Obdo 48/2012, na ktorý poukázal vo vyjadrení k odvolaniu aj žalobca; podľa jeho záverov v konečnom dôsledku poškodenie vozidla dopravou nehodou a následne vykonaná oprava v použití nových náhradných dielov vozidlo nezhodnocuje, pretože každou dopravnou nehodou, ktorou je vozidlo poškodené, sa vo všeobecnosti jeho technická hodnota znižuje. Žalobcovi musí byť kompenzovaná ujma, ktorá mu vznikla z titulu dopravnej nehody s tým, že uplatnenie „amortizácie“ by bolo porušením zásady neminem laedere - nikoho nepoškodzovať. Účelom zákona, resp. zákonných ustanovení (§ 442 ods. 1 a § 443 Obč. zák.) a súdneho konania, je taký postup, aby sa poškodenému jeho právo na náhradu škody v plnej miere kompenzovalo. Opačný prístup k prejednávanej sporovej veci, ktorý by nezohľadnil vykompenzovanie škody v celom rozsahu v dôsledku vynaložených nákladov žalobcom na opravu poškodeného vozidla, aby sa toto dostalo do stavu pred poškodením, by bol aj v rozpore s judikatúrou Ústavného súdu SR, ktorá kladie dôraz pri rozhodovaní všeobecných súdov na princíp riadneho a spravodlivého procesu v zmysle čl. 46 Ústavy SR a s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. K obdobnému právnemu názoru sa prikláňajú aj všeobecné súdy (rozsudky Krajského súdu Bratislava sp. zn. 2Co/671/2014 <http://merit.slv.cz/2Co/671/2014>, sp. zn. 5Co/842/2014 <http://merit.slv.cz/5Co/842/2014>, rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn. 11Co/180/2014 <http://merit.slv.cz/11Co/180/2014>). 12. V nadväznosti na uvedené preto odvolací súd považoval úvahy súdu prvej inštancie za dostatočne odôvodnené a v plnej miere súladné s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít; súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom dôsledne dodržal postuláty vyjadrené v čl. 2 ods. 1 C.s.p. o zachovaní princípov právnej istoty, keď pri ochrane ohrozených a právom chránených záujmov žalobcu naplnil legitímne očakávania, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít (čl. 2 ods. 2 C.s.p.). 13. Na námietku žalovaného sa odvolací súd zaoberal aj rozhodnutím súdu prvej inštancie o úrokoch z omeškania s vyplatením náhrady škody a zistil, že súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku do výpočtu zákonných ustanovení uvedených v odôvodnení rozsudku zaradil ustanovenie § 517 ods. 2 Obč. zák., ktoré priznáva veriteľovi právo požadovať od dlžníka úroky z omeškania alebo poplatok z omeškania a ustanovenie § 3 nar. vl. č. 87/1995 Z.z. upravujúce výšku úrokov z omeškania, o ktorých sa rozhoduje podľa ustanovenia § 517 ods. 2 Obč. zák.; neuviedol však ako tieto na danú vec aplikoval. Neuviedol ani to, ako dospel k skutkovému záveru o tom, že žalovaný je od 10.12.2014 v omeškaní s úhradou vymáhanej pohľadávky. Odvolací súd sa stotožnil s námietkou žalovaného v odvolaní, že súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil splatnosť jeho povinnosti nahradiť škodu poškodenému, keď nezohľadnil osobitnú úpravu splatnosti poistného plnenia podľa zákona č. 381/2001 Z.z., podľa ktorého si žalobca priamo u žalovaného ako poisťovateľa škodcu v súlade s jeho § 15 ods. 1 uplatnil žalovaný nárok. Keďže súd prvej inštancie svoje rozhodnutie o úrokoch z omeškania založil na nedostatočne zistenom skutkovom stave, pretože vychádzal z nesprávnych právnych záverov ohľadne splatnosti poistného plnenia (nezohľadnil príslušnú právnu normu), znemožnil tým strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a nakoľko uvedený nedostatok nemožno napraviť ani v konaní pred odvolacím súdom, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v časti, ktorou bola žalovanému uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi úrok z omeškania zo sumy 251,92 eur vo výške 5,05 % od 10.12.2014 do zaplatenia ako aj v súvisiacej časti náhrady trov konania podľa § 389 ods. 1 písm. b) C.s.p. zrušil a podľa § 391 ods. 1 C.s.p. vrátil vec v tomto rozsahu na ďalšie konanie. V ďalšom konaní súd prvej inštancie posúdi splatnosť poistného plnenia podľa príslušných ustanovení zákona č. 381/2001 Z.z., na základe vykonaných dôkazov ustáli skutkový stav potrebný pre svoje rozhodnutie, ktoré bude vo vzťahu k zistenému skutkovému stavu preskúmateľné a po opätovnom rozhodnutí sporu v zrušenej časti svoje závery o skutkových zisteniach a právnom posúdení veci odôvodní spôsobom zodpovedajúcim § 220 ods. 2 C.s.p. tak, by obsahovalo dostatok dôvodov a ich uvedenie bolo zrozumiteľné. 14. Súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci rozhodne aj o náhrade trov odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 C.s.p.). 15. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).