Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 9Co/34/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1214206917 Dátum vydania rozhodnutia: 27. 02. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Magdaléna Floreková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1214206917.1 Uznesenie Krajský súd v Bratislave v právnej veci navrhovateľky: S. D., J. J., R. XXX/XX, zastúpená Weis & Partners, s. r. o., Bratislava, Ivánska cesta 30/B, proti odporcovi: CETELEM SLOVENSKO, a. s., Bratislava, Panenská 7, IČO: 35 787 783, zastúpená AK JUDr. Marek Czompoly, s. r. o. Bratislava, Ventúrska 16, o návrhu na obnovu konania, na odvolanie navrhovateľky proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava II zo dňa 7. 11. 2014, č. k. 50C/70/2014-67, v pomere hlasov 3 : 0, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e. Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým uznesením súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľky, ktorým sa domáhala povolenia obnovy konania, vedeného na Okresnom súde Bratislava II pod sp. zn. 31Ro/1170/2013, o zaplatenie 313,98 € s príslušenstvom. V odôvodnení svojho uznesenia uviedol, že vykonaným dokazovaním zistil, že v konaní vedenom na tamojšom súde prvého stupňa pod sp. zn. 31Ro/1170/2013 podal odporca - tam v postavení navrhovateľa - návrh na vydanie platobného rozkazu voči navrhovateľke - tam v postavení odporkyne - na zaplatenie sumy 313,98 € s príslušenstvom, titulom uzatvorenej zmluvy o úvere. Súd prvého stupňa vydal v označenom konaní dňa 2. 4. 2013 platobný rozkaz č. k. 31Ro/1170/2013-17, ktorý si navrhovateľka - tam v postavení odporcu - prevzala dňa 25. 4. 2013. Voči uvedenému platobnému rozkazu nepodala v zákonnej lehote odpor a tak platobný rozkaz nadobudol právoplatnosť dňa 11. 5. 2013. Exekučné konanie sa skončilo dňa 8. 11. 2013, keď navrhovateľka uhradila sumu 726,28 €. Navrhovateľka sa obnovy konania domáhala na základe ust. § 228 ods. 1 písm. a/, tiež písm. e/ O. s. p. V odôvodnení svojho rozhodnutia prvostupňový súd uviedol, že v čase vydania platobného rozkazu sp. zn. 31Ro/1170/2013 už platil zákon č. 250/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a rovnako už v tom čase bola do slovenského právneho poriadku inkorporovaná Smernica Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, a to zákonom č. 150/2004 Z. z., ktorým sa menil a dopĺňal zákon č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník. Prvostupňový súd mal preto v konaní sp. zn. 31Ro/1170/2013 postupovať v zmysle § 172 ods. 9 O. s. p. a v danej veci nevydať platobný rozkaz, nakoľko odporcom v označenom konaní bola navrhovateľka ako spotrebiteľ, ale posúdiť ustanovenia Zmluvy o spotrebiteľskom úvere, či neobsahuje neprijateľné podmienky. Súd prvého stupňa ďalej v odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol, že vnútroštátna právna úprava, upravujúca inštitút obnovy konania, bola novelou Občianskeho súdneho poriadku účinnou od 15. 10. 2008, vykonanou zákonom č. 384/2008 Z. z. doplnená o ďalší dôvod povolenia obnovy, a to v ust. § 228 ods. 1 o písm. e/ O. s. p., konkrétne rozpor rozhodnutia všeobecného súdu s rozhodnutím Súdneho dvora Európskych spoločenstiev alebo iného orgánu Európskych spoločenstiev (v súčasnosti Súdneho dvora EÚ). Aj pre tento dôvod platia ustanovenia o začiatku behu subjektívnej ako aj objektívnej lehoty upravenej v § 230 ods. 1 O. s. p., aj keď pre ukončenie objektívnej lehoty nie je stanovený jej koniec. Práve neobmedzené časové obdobie neprimerane zasahuje do právnej istoty účastníkov konania, ako aj tretích osôb, ktoré pôvodným súdnym rozhodnutím nadobudli. Povinnosť dodržiavať právo Európskej únie vyplýva pre súdy SR predovšetkým z čl. 144 ods. 1 Ústavy SR.; v jeho zmysle sú súdy v SR viazané okrem iného aj rozhodnutiami súdov EÚ. V tejto súvislosti súd prvého stupňa poukazoval na to, že podľa čl. 297 Zmluvy o fungovaní EÚ sa rozhodnutia Súdneho dvora stávajú voči fyzickým osobám účinnými dvadsiatym prvým dňom po ich zverejnení v Úradnom vestníku EÚ. Okrem toho sú zverejnené aj na internetovej stránke Súdneho dvora, čím sa stávajú dostupnými aj pre také osoby, ktoré neboli účastníkmi konania, v ktorom boli predmetné rozhodnutia vydané. Prvostupňový súd poukazoval na judikatúru Súdneho dvora, z ktorej vyplýva záver, že súdy členského štátu sú povinné preskúmať svoje právoplatné rozhodnutia, avšak len vzhľadom na neskôr vydané prejudiciálne rozhodnutia Súdneho dvora, za splnenia podmienok: 1/ vnútroštátne právo umožňuje preskúmanie konečného rozhodnutia z dôvodu, že rozhodnutie vychádzalo s ohľadom na neskoršie rozhodnutie Súdneho dvora z nesprávneho výkladu práva únie a bolo vyhlásené bez toho, aby bola Súdnemu dvoru položená prejudiciálna otázka, ak dotknutá osoba podá návrh na preskúmanie tohto rozhodnutia ihneď potom, ako sa dozvedela o rozhodnutí Súdneho dvora a ak novým rozhodnutím nie sú dotknuté záujmy tretích strán (Rozhodnutie SD C-2/06 vo veci Kempter, 12. 2. 2008, Zb. S.I-411, body 38 a 39). Prvostupňový súd ďalej v napadnutom uznesení argumentoval tým, že vychádzajúc zo zásady res iudicata, ako zásady právnej istoty, je možné zasahovať do právoplatných a vykonateľných rozhodnutí a tieto preskúmavať, prípadne ich aj zrušiť, ak sú nezlučiteľné s právom únie, avšak len vtedy, ak sa vyčerpali všetky dostupné opravné prostriedky alebo ak uplynuli lehoty, ktoré sú pre ich podanie stanovené (C-224/01, 30. 9. 2003 vo veci Kobler, Zb. S.I.-10239, bod 36 a 38). Prvostupňový súd potom s poukazom na uvedené skúmal, či boli v danej veci splnené podmienky na povolenie obnovy konania podľa § 228 ods. 1 písm. a/ O. s. p., keď dospel k záveru, že podaný návrh na povolenie obnovy konania nebol podaný včas, a to pri použití § 230 ods. 1 O. s. p., t. j. v lehote troch mesiacov od toho času, keď ten, kto obnovu navrhuje, sa o dôvode obnovy dozvedel, alebo od toho času, keď ho mohol uplatniť. Dospel k záveru, že navrhovateľka návrh na povolenie obnovy konania podala až dňa 18. 3. 2014, hoci platobný rozkaz nadobudol právoplatnosť dňa 11. 5. 2013, t. j. po viac ako troch mesiacoch. Prvostupňový súd svoje rozhodnutie oprel o zásadu právnej istoty účastníkov, keď táto nemôže byť podriadená zásade legitímneho očakávania toho účastníka, ktorý návrh na obnovu konania podal, pretože by sa tak dostala do rozporu aj so zásadou legitímneho očakávania toho účastníka, ktorý bol v pôvodnom konaní úspešný. Zásada právoplatne rozhodnutej veci vyžaduje, aby súd na rozhodnutia, ktoré sa stali právoplatnými po vyčerpaní dostupných opravných prostriedkov alebo po márnom uplynutí lehôt na ich podanie nemohli byť v budúcnosti spochybnené. Aj v prípade dôvodu na povolenie obnovy konania podľa § 228 ods. 1 písm. e/ O. s. p. posúdil súd návrh navrhovateľky ako podaný oneskorene, pre uplynutie subjektívnej lehoty, počítanej od okamihu, keď sa navrhovateľka dozvedela alebo mohla dozvedieť o súdnych rozhodnutiach Súdneho dvora Európskych spoločenstiev alebo iného orgánu Európskych spoločenstiev. Platí pritom domnienka o znalosti uverejnených právne záväzných aktov Európskeho spoločenstva a Európskej únie, ktorá je nevyvrátiteľná. Navrhovateľka podala návrh na povolenie obnovy konania až dňa 18. 3. 2014, hoci rozhodnutia Súdneho dvora Európskych spoločenstiev, na ktoré sa navrhovateľka odvoláva, boli zverejnené v Úradnom vestníku dňa 14. 6. 2012 a dňa 27. 6. 2000. Prvostupňový súd svoje rozhodnutie ďalej odôvodnil tým, že zákonodarca síce zo subjektívnej lehoty výnimku nepripúšťa, túto pripúšťa z objektívnej trojročnej lehoty na podanie návrhu na obnovu konania, a to z dôvodu, že konanie Súdneho dvora Európskych spoločenstiev alebo iného orgánu Európskych spoločenstiev môže trvať dlhšie než objektívna trojročná lehota. Preto zákonodarca účastníkom konania umožnil použiť dôvod na povolenie obnovy konania aj po uplynutí objektívnej lehoty, avšak aj v takom prípade konania musí byť dodržaná subjektívna trojmesačná lehota počítaná od okamihu, keď sa navrhovateľ povolenia obnovy konania dozvedel alebo mohol dozvedieť o takomto rozhodnutí Súdneho dvora ES alebo iného orgánu ES. Navrhovateľka sa v návrhu na obnovu konania odvoláva na Rozsudok Európskeho súdneho dvora (vo veci C-618/10 Nanco Espanol de Crédiou SA v Joaquin Calderón Camino zo dňa 14. 6. 2012 a vo veci C-240/98 Oceáno Grupo Editorial Sa a Rocio Murcioano Quintero zo dňa 27. 6. 2000). Dňom ich uverejnenia sa rozhodnutia Súdneho dvora v Úradnom vestníku EÚ stali známymi každému, koho sa týkajú, potom návrh na obnovu konania podaný navrhovateľkou nemožno považovať za podaný včas, t. j. v lehote troch mesiacov od toho času, keď sa navrhovateľka o dôvode obnovy konania dozvedela. Súd prvého stupňa tak záverom zhrnul, že ak bolo vydané rozhodnutie tamojšieho súdu v čase, kedy boli rozhodnutia Európskeho súdneho dvora, na ktoré sa navrhovateľka odvoláva, zverejnené v Úradnom vestníku EÚ, ako aj v Zbierke súdnych rozhodnutí Súdneho dvora EÚ, rovnako tak aj na internete, a tieto sa stali právne záväzné pre Slovenskú republiku už od 1. 5. 2004, kedy sa Slovenská republika stala členským štátom Európskej únie, mala namietať túto skutočnosť už v odpore proti platobnému rozkazu. V prejednávanej veci sa tak nejedná o žiadnu novú skutočnosť, o ktorej sa mala navrhovateľka dozvedieť len na základe informácie od brata začiatkom r. 2014, t. j. mesiac pred podaním návrhu na obnovu konania. Trojmesačná lehota na podanie návrhu na obnovu konania podľa § 230 ods. 1 O. s. p. začína plynúť uplynutím dvadsiateho dňa od jeho zverejnenia podľa Úradného vestníka EÚ, v ktorom je každé rozhodnutie ESD publikované a tým aj záväzné pre každú fyzickú, ako aj právnickú osobu rozhodnutia ESD majú účinky pro futuro a len v prejudiciáonom konaní majú spätné účinky, nakoľko prejudiciálne rozhodnutia nemajú konštitutívny ale deklaratórny charakter (C-453/00 Kuhne a Heitz, 13. 1. 2004, Zb. S.I-837, bod 21). Prvostupňový súd teda návrh navrhovateľky zamietol vzhľadom na márne uplynutie subjektívnej trojmesačnej lehoty uvedenej v § 230 ods. 1 O. s. p. O trovách konania rozhodol súd prvého stupňa na základe § 142 ods. 1 O. s. p. V konaní úspešnému navrhovateľovi priznal náhradu trov konania, spočívajúcich v trovách právneho zastúpenia celkom vo výške 79,06 €, a to odmena 24,90 € za jeden úkon právnej služby, spolu 2 úkony: prevzatie a príprava zastúpenia a písomné vyjadrenie k návrhu, 2 x režijný paušál po 8,04 € + DPH v sume 13,18 € (podľa vyhl. č. 655/2004 Z. z., § 10 ods. 1, § 13a písm. a/, c/, § 16 ods. 3 a § 18 ods. 3). Uvedené uznesenie napadla v zákonnej lehote odvolaním navrhovateľka, v celom rozsahu, domáhajúc sa jeho zmeny a povolenia obnovy konania v zmysle § 228 ods. 1 písm. a/ O. s. p. a priznania náhrady trov prvostupňového i odvolacieho konania, ktoré vyčíslila sumou 447,15 € titulom trov právneho zastúpenia. Navrhovateľka vytýkala prvostupňovému súdu nesprávne právne posúdenie veci a nedostatočné odôvodnenie zamietnutia oboch dôvodov obnovy konania a s tým spojeného zákonného plynutia subjektívnej lehoty na podanie návrhu. Navrhovateľka trvala na tom, že v danom prípade existuje dôvod obnovy konania nielen podľa § 228 ods. 1 písm. e/ O. s. p., ale aj podľa § 228 ods. 1 písm. a/ O. s. p., pretože sú tu skutočnosti, ktoré navrhovateľka bez svojej viny nemohla použiť v pôvodnom konaní a tieto môžu privodiť pre ňu priaznivejšie rozhodnutie vo veci, pričom zastávala názor, že touto skutočnosťou v danom prípade bolo vydanie rozhodnutia v nesprávnej forme. Súd prvého stupňa sa v rámci odôvodnenia svojho rozhodnutia vysporiadal len s dôvodom obnovy konania podľa § 228 ods. 1 písm. e/ O. s. p., avšak s druhým dôvodom obnovy konania v zmysle § 228 ods. 1 písm. a/ O. s. p., na ktorý navrhovateľka rovnako apelovala, sa súd nevysporiadal žiadnym spôsobom. Navrhovateľka v odvolaní poukazovala na to, že súd pri rozhodovaní o platobnom rozkaze mal v danom prípade ex offo skúmať charakter zmluvných podmienok v spotrebiteľskej zmluve, ktorá povinnosť vyplýva súdu priamo z ust. § 172 ods. 9 O. s. p., účinného v čase rozhodovania súdu o platobnom rozkaze, podľa ktorého „ak sa uplatňuje právo na zaplatenie peňažnej sumy zo spotrebiteľskej zmluvy a odporcom je spotrebiteľ, súd nevydá platobný rozkaz, ak zmluva obsahuje neprijateľné podmienky.“ Súd prvého stupňa v pôvodnom konaní vôbec nemal rozhodovať formou platobného rozkazu, ale po podaní návrhu mal hneď na začiatku preskúmať, či úverová zmluva neobsahuje neprijateľné podmienky a následne rozhodnúť o tom, že platobný rozkaz nevydá a vo veci nariadi pojednávanie. Prvostupňový súd sa s týmto názorom navrhovateľky v napadnutom uznesení aj stotožnil a konštatoval, že v pôvodnom konaní sp. zn. 31Ro/1170/2013 mal súd prvého stupňa postupovať v súlade s ust. § 172 ods. 9 O. s. p., t. j. platobný rozkaz nevydať, nakoľko v pôvodnom konaní vystupovala navrhovateľka ako spotrebiteľ. Navrhovateľka v odvolaní poukazovala na to, že odporca sa bráni argumentom, že v danom prípade proti platobnému rozkazu nepodala odpor. Zároveň vyjadrila presvedčenie, že pokiaľ by odpor proti platobnému rozkazu aj podala, prvostupňový súd by o ňom nemohol rozhodnúť inak, než taký odpor ako nedôvodný odmietnuť, nakoľko by bol podaný bez odôvodnenia vo veci samej, resp. by nenapádal alebo nepopieral dôvodnosť ani výšku žalovanej pohľadávky ako takej, ale by poukazoval na nesprávny procesný postup súdu. Konajúca sudkyňa odôvodňovala zamietnutie návrhu na obnovu konania aj tým, že existuje rozhodnutie NS SR, podľa ktorého aj odpor podaný bez akéhokoľvek odôvodnenia je podaným odporom. K tomuto názoru navrhovateľka v odvolaní uviedla, že povinnosť odôvodniť odpor proti platobnému rozkazu zaviedla novela O. s. p. č. 46/1994 Z. z. práve z toho dôvodu, že existovalo veľké množstvo prípadov, keď odporcovia podávali odpor bez akýchkoľvek právnych a vecných dôvodov, len s úmyslom oddialiť vybavenie veci. Zákonná úprava však za odôvodnený nepovažuje taký odpor, ktorý napáda postup súdu alebo formu rozhodnutia, ale odpor, ktorý napáda dôvodnosť a výšku pohľadávky ako takej. Z uvedeného dôvodu považuje navrhovateľka skutočnosť, že proti platobnému rozkazu v pôvodnom konaní nepodala odpor, za irelevantnú. Navrhovateľka trvala na tom, že vydaním platobného rozkazu zo strany súdu tak došlo k procesnému pochybeniu, ktoré je tou skutočnosťou, ktorú navrhovateľka nemohla bez svojej viny použiť v pôvodnom konaní a ktorá mohla pre ňu privodiť priaznivejšie rozhodnutie vo veci. Existencia dôvodu obnovy konania v zmysle § 228 ods. 1 písm. a/ O. s. p. preto podľa jej názoru preukázaná bola. Súd prvého stupňa absenciou dostatočného odôvodnenia svojho rozhodnutia odoprel navrhovateľke právo na spravodlivý proces, nakoľko sa týmto dôvodom obnovy konania v odôvodnení svojho rozhodnutia dostatočne nezaoberal. Podobne navrhovateľka vytýkala prvostupňovému súdu v odvolaní, že nedostatočne odôvodnil zachovanie trojmesačnej subjektívnej lehoty, keď len skonštatoval, že návrh na obnovu konania nebol podaný včas, pretože bol podaný po viac ako troch mesiacoch od nadobudnutia právoplatnosti platobného rozkazu. Nereagoval však na právnu argumentáciu o tom, že navrhovateľka sa dozvedela o dôvodoch obnovy konania až po tom, ako právny zástupca prevzal jej zastúpenie (t. j. 6. 2. 2014), resp. súd neodôvodnil, prečo neprihliadal na okamih, kedy sa navrhovateľka reálne dozvedela o možnosti podať návrh na obnovu konania. Navrhovateľka bola v danom čase v ťažkej životnej situácii a ako spotrebiteľ nepoznala právne predpisy v takom rozsahu, aby sa v súdnom konaní vedela účinne brániť proti takej vade konania, akou je vydanie rozhodnutia v nesprávnej forme. Navrhovateľka sa preto zamerala len na to, ako dlžobu uhradiť. Až na základe aktívneho prístupu jej brata navštívila advokátsku kanceláriu, v ktorej bola oboznámená s jednotlivými možnosťami ochrany. Podľa navrhovateľky z dôvodu, že je spotrebiteľ, dochádza k prelomeniu princípu „neznalosť práva neospravedlňuje,“ ako aj princípu „práva patria bdelým“ v prospech vyššieho záujmu, ktorým je ochrana spotrebiteľa. Princíp, že práva patria bdelým, ktorý je vyjadrením princípu právnej istoty, je v spotrebiteľskom práve prekonaný práve ochranou spotrebiteľa, argumentovala navrhovateľka v odvolaní. V zmysle záverov Najvyššieho súdu SR vo veci sp. zn. 6MCdo/9/2012 v prípade kolízie ochrany spotrebiteľa so zásadou „neznalosť práva neospravedlňuje“ by bolo nespravodlivým, ak by sa od spotrebiteľov vyžadovala detailná znalosť právnych predpisov. Súd prvého stupňa v napadnutom uznesení argumentoval princípom právnej istoty, ktorý však navrhovateľka vyvracia, nakoľko má v spore postavenie spotrebiteľa, v dôsledku čoho tento princíp ustupuje vyššiemu záujmu, ktorým je práve ochrana spotrebiteľa, s ktorou argumentáciou sa prvostupňový súd vo svojom rozhodnutí nevysporiadal. Na odvolanie navrhovateľky sa písomne vyjadril odporca tak, že žiadal napadnuté uznesenie prvostupňového súdu ako vecne správne potvrdiť. Odporca sa stotožnil s rozhodnutím súdu prvého stupňa, ktorý zamietol návrh na povolenie obnovy konania z dôvodu nesplnenia zákonných podmienok, keď návrh bol nedôvodný aj vzhľadom na to, že bol podaný oneskorene, t. j. po uplynutí subjektívnej prekluzívnej lehoty v zmysle § 230 ods. 1 O. s. p. Odporca trval v plnom rozsahu na dôvodoch, ktoré uviedol už vo svojom vyjadrení k návrhu na povolenie obnovy konania. Navrhovateľka v návrhu nepredložila žiadne skutočnosti, rozhodnutia alebo dôkazy, ktoré nemohla predložiť v pôvodnom konaní. Na strane navrhovateľky neexistovali žiadne objektívne prekážky, pre ktoré nemohla v pôvodnom konaní poukázať na tvrdenia uvedené vo svojom návrhu na povolenie obnovy konania. Lehota pri obnove konania je lehotou prekluzívnou, t. j. jej uplynutím zaniká právo podať návrh na obnovu konania na súde. Plynutie subjektívnej lehoty upravuje ust. § 230 ods. 1 O. s. p.; zákonodarca výnimkou zo subjektívnej lehoty nepripúšťa. Vzhľadom na uverejňovanie aj zhrnutí rozhodnutí Súdneho dvora a Súdu prvého stupňa v Úradnom vestníku EÚ, pričom platí, že dňom zverejnenia sa stali známymi každému, koho sa týkajú, nemožno považovať návrh na obnovu konania za podaný včas, t. j. v lehote troch mesiacov od toho času, kedy sa navrhovateľka o dôvode obnovy dozvedela, a to preto, že navrhovateľka sa v návrhu odvoláva na rozsudky Európskeho súdneho dvora vo veci: C-618/10 Banco Espanol de Crédiou SA v Joaquin Calderón Camino zo dňa 14. 6. 2012, C-240/98 Oceáno Grupo Editorial SA a Rocio Murciano Quintero zo dňa 27. 6. 2000 a C-473/00 Cofidis SA and Jean-Louis Fredout zo dňa 21. 11. 2002 a na uznesenie Európskeho súdneho dvora C-76/10 Pohotovosť - Korčeková zo dňa 16. 11. 2010. Zároveň odporca označil za irelevantné, že navrhovateľka má postavenie spotrebiteľa a nie je dôvod, prečo by pre ňu § 2 ods. 1 zákona č. 416/2004 Z. z. o úradnom vestníku európskej únie nemal platiť, keďže tento zákon neupravuje žiadnu výnimkou v prospech spotrebiteľov. Odvolací súd preskúmal vec v napadnutom (t. j. v celom) rozsahu, podľa § 212 ods. 1 O. s. p., bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O. s. p.) a dospel k záveru, že odvolaniu navrhovateľky nemožno priznať úspech. Podľa § 228 ods. 1 O. s. p. právoplatný rozsudok môže účastník konania napadnúť návrhom na obnovu konania, ak a/ sú tu skutočnosti, rozhodnutia alebo dôkazy, ktoré bez svojej viny nemohol použiť v pôvodnom konaní, ak môžu privodiť pre neho priaznivejšie rozhodnutie vo veci, b/ je v rozpore s rozhodnutím Súdneho dvora Európskych spoločenstiev alebo iného orgánu Európskych spoločenstiev. Podľa § 230 ods. 1 O. s. p. návrh na obnovu konania treba podať v lehote troch mesiacov od toho času, keď ten, kto obnovu navrhuje, sa dozvedel o dôvode obnovy, alebo od toho času, keď ho mohol uplatniť. Podľa § 230 ods. 2 O. s. p. po troch rokoch od právoplatnosti rozsudku možno návrh podať len z dôvodu uvedeného v a/ § 228 ods. 1 písm. a) v prípade, že ide o trestný rozsudok, na podklade ktorého sa v občianskom súdnom konaní priznalo právo a ktorý bol neskôr podľa trestnoprávnych predpisov zrušený, b/ § 228 ods. 1 písm. c/, c/ § 228 ods. 1 písm. d/, d/ § 228 ods. 1 písm. e/. Obnova konania je mimoriadny opravný prostriedok, ktorým možno napadnúť len rozhodnutie súdu, ktoré nadobudlo právoplatnosť, len z taxatívne stanovených dôvodov a len v zákonom stanovenej lehote. Návrh na obnovu konania je nutné podať v lehote troch mesiacov od toho času, keď ten, kto obnovu navrhuje, sa o dôvode obnovy dozvedel, alebo od toho času, keď ho mohol uplatniť. Dôvody spôsobilé pripustiť obnovu konania sú taxatívne uvedené v § 228 ods. 1 O. s. p.; z iných dôvodov, než uvedených v tomto ustanovení, obnova konania prípustná nie je. Podľa § 230 ods. 1 O. s. p. návrh na obnovu konania treba podať v lehote troch mesiacov od času, keď ten, kto obnovu konania navrhuje, sa dozvedel o dôvode obnovy, alebo od toho času, keď ho mohol uplatniť. Možnosť podať návrh na obnovu konania je časovo obmedzená, pričom zákon stanovuje na podanie návrhu jednak subjektívnu lehotu a jednak objektívnu lehotu. Subjektívna lehota na podanie návrhu na obnovu konania trvá tri mesiace. Začiatok tejto lehoty plynie od času, keď sa ten, kto obnovu navrhuje, dozvedel o dôvode obnovy alebo keď mohol dôvod obnovy uplatniť. Objektívna lehota na podanie návrhu na obnovu konania trvá tri roky a začína plynúť od okamihu, kedy obnovou napadnuté rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť. Lehoty (subjektívna i objektívna) na podanie návrhu na obnovu konania sú lehotami zákonnými a nie je možné ich predĺžiť ani skrátiť. Preukázanie toho, že subjektívna lehota na podanie návrhu na obnovu konania bola zachovaná, zaťažuje toho, kto obnovu navrhuje. Stanovené lehoty sú lehotami procesnými, zákonnými. Zmeškanie lehoty postupom podľa § 58 O. s. p. je vylúčené. Odvolací súd po oboznámení sa s obsahom spisu dospel k záveru, že prvostupňový súd, vzhľadom na vykonané dokazovanie, riadne zistil skutkový stav veci v zmysle ust. § 153 ods. 1 O. s. p. Vec tiež správne právne posúdil, keď na danú právnu vec aplikoval predovšetkým ust. § 228 ods. 1, 230 ods. 1, 2 O. s. p., ďalej § 1, § 2 ods. 1, § 3 ods. 1 písm. f/, ods. 2 zák. č. 416/2004 Z. z. o Úradnom vestníku Európskej únie. Prvostupňový súd svoje rozhodnutie tiež dostatočne odôvodnil, tak, ako to má na mysli ust. § 157 ods. 2 O. s. p. V odôvodnení svojho rozsudku sa súd prvého stupňa vysporiadal so všetkými okolnosťami, na ktorých založil svoje rozhodnutie a ktoré boli pre jeho rozhodnutie podstatné. Dôvodom obnovy konania podľa § 228 ods. 1 písm. a/ O. s. p. sú len také nové skutočnosti a rozhodnutia, ktoré navrhovateľ ako účastník pôvodného konania bez svojej viny nemohol použiť v pôvodnom konaní, ak môžu pre neho privodiť priaznivejšie rozhodnutie a len také dôkazy, ktoré sa z objektívnych príčin nemohli vykonať v pôvodnom konaní, ak môžu pre navrhovateľa ako účastníka pôvodného konania privodiť priaznivejšie rozhodnutie vo veci. Nemožnosťou použiť skutočnosti alebo dôkazy bez svojej viny v pôvodnom konaní sa rozumie nemožnosť vykonať dokazovanie v súdnom konaní alebo nemožnosť uznať či predložiť tieto skutočnosti alebo dôkazy účastníkom konania voči súdu, pričom nejde o prípady nevykonania možného dokazovania súdom o tých skutočnostiach, rozhodnutiach alebo dôkazoch, ktoré účastníci konania označili, avšak súd ich nepokladal za rozhodujúce, a preto sa k ich dokazovaniu neprikročilo (R 19/1975). V súdenej veci ani podľa názoru odvolacieho súdu nejde o prípad takej skutočnosti, ktorú navrhovateľka ako účastník pôvodného konania bez svojej viny nemohla použiť (namietať). Navrhovateľke (v pôvodnom konaní v postavení odporkyne) bol platobný rozkaz (č. k. 31Ro/1170/2013-17 zo dňa 2. 4. 2013) doručený do vlastných rúk dňa 25. 4. 2013, a odporkyňa proti nemu nepodala odpor, následkom čoho platobný rozkaz nadobudol právoplatnosť dňa 11. 5. 2013. Navrhovateľka bola v inkriminovanom platobnom rozkaze riadne poučená súdom o jej práve podať proti nemu odpor, ako opravný prostriedok, ako aj o následkoch v prípade, ak navrhovateľka (tam v postavení odporkyne) právo podať odpor proti platobnému rozkazu nevyužije a tento nepodá. Navrhovateľka v pôvodnom konaní teda zostala nečinná. Nedostatok jej aktivity (nevyužitie práva podať proti platobnému rozkazu odpor) v tom čase - hoci by aj vychádzal z jej nedostatočných právnych vedomostí - však nemožno v súčasnosti ospravedlňovať a nahrádzať snahou zvrátiť dôsledky spojené s existenciou právoplatného a vykonateľného exekučného titulu (platobného rozkazu) návrhom na povolenie obnovy konania. Navrhovateľke (v pôvodnom konaní v postavení odporkyne) žiadna prekážka nebránila v tom, aby po prevzatí platobného rozkazu vyhľadala právnu pomoc a konzultovala možnosti svojej obrany. Navrhovateľka svojou vlastnou nečinnosťou zavinila, jednak, že spomínaný platobný rozkaz nadobudol právoplatnosť, ale tiež, že zákonná subjektívna trojmesačná lehota na podanie obnovy konania rovnako uplynula márne (ktorá lehota je navyše svojou povahou prekluzívna, t. j. prepadná). Skutočnosť, ktorú navrhovateľka v návrhu na povolenie obnovy konania označuje ako novú, (že v konaní sp. zn. 31Ro/1170/2013 bolo vydané rozhodnutie v nesprávnej forme - vo forme platobného rozkazu) teda novou skutočnosťou nie je, nakoľko táto skutočnosť mohla byť namietaná už v pôvodnom konaní. Rovnako tak neobstojí ani argumentácia navrhovateľky, že túto skutočnosť nemohla uplatniť bez svojej viny, vzhľadom na svoje nedostatočné znalosti z oblasti ochrany práv spotrebiteľov, pretože neexistovala prekážka, ktorá by jej bránila požiadať o právnu pomoc práva znalú osobu po tom, ako jej bol doručený platobný rozkaz prvostupňového súdu v pôvodnom konaní. Príčiny, ktoré navrhovateľka označuje v návrhu na povolenie obnovy konania, sú rýdzo subjektívnej, nie objektívnej povahy. Odvolací súd z uvedených dôvodov napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdil (§ 219 ods. 1, 2 O. s. p.), keď vo zvyšku odkazuje na odôvodnenie napadnutého uznesenia prvostupňovým súdom, s ktorým sa stotožňuje. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd na základe ust. § 142 ods. 1 v spojení s § 224 ods. 1 O. s. p. V odvolacom konaní úspešnému odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, nakoľko odporca si náhradu trov odvolacieho konania neuplatnil. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.