Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 3Co/556/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1307202569 Dátum vydania rozhodnutia: 16. 07. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Bolebruch ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1307202569.4 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Bolebrucha a sudcov JUDr. Ing. Maria Dubaňa a JUDr. Zuzany Mališovej v právnej veci navrhovateľa: Mgr. I. N., J.. XX.X.XXXX, trvale bytom H. XX, H., proti odporcovi: KOVOPROJEKT Bratislava, a.s., Ružová dolina 6, Bratislava, IČO: 31322131, zastúpenému advokátom JUDr. Lászlóm Lengyelom, Ružová dolina 6, Bratislava, o určenie predmetu dražby a určenie vlastníctva, na odvolanie odporcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III č.k. 8C/32/2007-81, zo dňa 29.11.2007, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e . Navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a . Odporca j e p o v i n n ý zaplatiť navrhovateľovi náhradu trov dovolacieho konania 2.107,48 eura, z toho 1.908,48 eura titulom trov právneho zastúpenia a 199 eur titulom iných trov konania, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa určil, že nehnuteľnosť nachádzajúca sa v katastrálnom území S., okres K., zapísaná na liste vlastníctva č. XXXX ako parcelné číslo XXXX, zastavané plochy a nádvoria o výmere 5343 m2 v celosti, bola dňa XX.XX.XXXX vydražená ako súčasť prevádzkovej jednotky Doškoľovacie stredisko - Rekreačné zariadenie S. - E. a jej vlastníkom je navrhovateľ ako vydražiteľ. Odporcovi uložil povinnosť zaplatiť navrhovateľovi 6.000,- Sk titulom náhrady trov konania. V odôvodnení uviedol, že podľa návrhu navrhovateľ dňa 29.11.1992 vydražil uvedenú prevádzkovú jednotku patriacu právnemu predchodcovi navrhovateľa Kovoprojekt Bratislava, š.p. Prevádzková jednotka pozostávala z chaty súp. č. XXXX a pozemku parc. č. XXXX, zastavané plochy a nádvoria o výmere 5343 m2 v k.ú. S.. Udelením príklepu dňa 29.11.1992 prešlo vlastníctvo k prevádzkovej jednotke (t.j. aj k pozemku parc. č. XXXX, zastavané plochy a nádvoria o výmere 5343 m2) na navrhovateľa ako vydražiteľa. Podľa odporcu predmetný pozemok nebol zaradený do dražby a preto ho navrhovateľ nemohol vydražiť. Súd prvého stupňa mal vykonaným dokazovaním preukázané, že navrhovateľ dňa 29.11.1992 vydražil prevádzkovú jednotku Doškoľovacie stredisko - Rekreačné zariadenie S. - E. patriacu Kovoprojekt Bratislava, š.p., ktorý bol právnym predchodcom odporcu. Predmetný pozemok je podľa listu vlastníctva vo vlastníctve odporcu, čo platilo aj v čase konania dražby. Argumentáciu odporcu, že v čase konania dražby sa domnieval, že predmetný pozemok nepatrí odporcovi ale obci S., považoval za účelovú. Ak aj došlo k pochybeniu pri administratívnom vypĺňaní karty prevádzkovej jednotky zo strany štátneho podniku, toto pochybenie nemá vplyv na výsledok vykonanej dražby, ktorá nemohla byť vydražená bez pozemku, na ktorom predmet dražby stál. Z listinných dôkazov založených v spise vyplýva, že existovala aj správne vyplnená karta prevádzkovej jednotky, riadne zaslaná zároveň so sprievodným listom vtedajšieho riaditeľa štátneho podniku, na ktorú privatizačná komisia v čase konania dražby v rozpore so zákonom neprihliadla. Okresný súd Bratislava II rozsudkom sp. zn. 16C/37/1995, zo dňa 12.12.1997 zamietol návrh navrhovateľa na určenie neplatnosti dražby s tým, že dražba je platná; Krajský súd v Bratislave uvedený rozsudok potvrdil. Pokiaľ teda bolo právoplatným rozsudkom určené, že dražba prevádzkovej jednotky dňa 29.11.1992 bola platná, musel navrhovateľ ako vydražiteľ vydražiť prevádzkovú jednotku aj s pozemkom, nakoľko iba takáto dražba je v súlade s § 14 zákona č. 427/1990 Zb., keďže vlastníkom prevádzkovej jednotky, ako aj pozemku, na ktorom sa nachádzala, bol v čase konania dražby Kovoprojekt Bratislava, š.p. Na nadobudnutie vlastníctva prevádzkovej jednotky, ako aj pozemku, zo strany navrhovateľa ako vydražiteľa nemala podľa súdu prvého stupňa vplyv ani skutočnosť, či navrhovateľ mal alebo nemal vedomosť, či je súčasťou dražby aj pozemok; pokiaľ bol Kovoprojekt Bratislava, š.p. aj vlastníkom pozemku, musel byť tento v zmysle zákona vydražený súčasne s prevádzkovou jednotkou nezávisle od vedomosti navrhovateľa. Skutočnosť, že došlo k porušeniu zákona, sa konštatuje aj v liste Ministerstva pre správu a privatizáciu národného majetku Slovenskej republiky zo dňa 10.12.1991; v dôsledku predmetného porušenia zákona nemohol odporca nadobudnúť svoje vlastníctvo k spornému pozemku zákonným spôsobom. Podľa súdu prvého stupňa neobstojí ani tvrdenie, že išlo o administratívny omyl, v dôsledku ktorého by odporca získal vlastnícke právo k spornému pozemku. Navrhovateľ osvedčil v zmysle § 80 písm. c) O.s.p. naliehavý právny záujem na podaní určovacej žaloby a na určení vlastníctva k pozemku pod stavbou v jeho vlastníctve, keďže jeho právne postavenie s poukazom na nemožnosť vykonávať svoje vlastnícke právo je neisté. Na základe uvedených skutočností súd prvého stupňa návrhu vyhovel. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. Proti rozsudku podal odvolanie odporca a žiadal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zmeniť a návrh zamietnuť, resp. zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. Návrh navrhovateľa mal za nedôvodný, nakoľko nie sú splnené všetky predpoklady pre určenie, že by vydražil aj predmetný pozemok a že by tento bol v jeho vlastníctve. Predmetný pozemok nebol predmetom dražby, nefiguroval ani v oznámeniach o konaní dražby, nebol uvedený v karte prevádzkovej jednotky ani v zápisnici o dražbe. Súčasťou kúpnej ceny prevádzkovej jednotky nebola kúpna cena na predmetný pozemok; navrhovateľ za pozemok nezaplatil a teda ho nemohol ani vydražiť. Dňa 14.3.1991 bol právny predchodca odporcu Kovoprojekt Bratislava, š.p. listom Komisie pre privatizáciu národného majetku Bratislava - vidiek požiadaný o vyplnenie karty prevádzkovej jednotky, pretože rekreačné zariadenie v S. - Harmónii malo ísť do dražby. Právny predchodca odporcu mal k prevádzkovej jednotke právo hospodárenia, nebol jej vlastníkom a kartu prevádzkovej jednotky vyplnil v zmysle Metodických pokynov pre vyplnenie karty prevádzkovej jednotky, teda aj s predmetným pozemkom. Komisia pre privatizáciu národného majetku Bratislava - vidiek si listom zo dňa 23.9.1991 vyžiadala od právneho predchodcu odporcu hospodársku zmluvu o prevode národného majetku pre prevádzkovú jednotku s tým, že prevádzková jednotka bude dražená bez pozemku, nakoľko po preverení bolo zistené, že vlastníkom pozemku je mesto S.. Neskôr však Ministerstvo pre správu a privatizáciu národného majetku priznalo, že to bol omyl. V oznámení o dražbe zo dňa 31.10.1991, ktoré bolo v zmysle zákona verejne oznámené, sa neuvádzalo, že by predmetom dražby mal byť aj pozemok. Dražba sa uskutočnila dňa 29.11.1991 a prevádzkovú jednotku vydražil navrhovateľ. Z karty prevádzkovej jednotky č. XXXX zo dňa 22.10.1991, ktorá bola vyvesená dňa 31.10.1991 a bola aj uverejnená a zverejnená a na základe ktorej prebehla aj verejná dražba, je zjavné, že v danom prípade predmetný pozemok netvorí súčasť vydraženej prevádzkovej jednotky a že ako súčasť vyvolávacej ceny nebola cena predmetného pozemku. Na kartu prevádzkovej jednotky sa odvoláva aj zápisnica o dražbe zo dňa 29.11.1991, ktorú podpísal aj navrhovateľ. Odporca poukázal na výpoveď navrhovateľa na pojednávaní dňa 29.4.1997 v konaní o určenie neplatnosti dražby vedenom na Okresnom súde Bratislava II pod sp. zn. 16C/37/1995, v ktorej potvrdil, že licitátor pred dražbou oznámil, že sa bude dražiť predmetná prevádzková jednotka bez pozemku, ku ktorému sa teraz domáha určenia vlastníctva. Navrhovateľ teda vedel a musel vedieť, že na dražbe sa predmetný pozemok predávať nebude. V oznámeniach o dražbe, ktoré boli publikované v tlači, vyvesené na samotnej prevádzkovej jednotke, na miestnom úrade v S. a aj v mieste konania dražby (Kultúrny dom S.), bola obsiahnutá informácia, že sa objekt draží bez pozemku. V konaní o určenie neplatnosti dražby bolo podľa odporcu jednoznačne dokázané, že nebolo pochýb o tom, že do dražby bol zahrnutý len objekt samotný bez pozemku a rovnako nebolo pochýb ani o tom, že navrhovateľ ako vydražiteľ o tom vedel. Skutočnosť, že v zmysle § 14 zákona č. 427/1990 Zb. malo dôjsť spolu s prevádzkovou jednotkou aj k vydraženiu pozemku, na ktorom sa prevádzková jednotka nachádzala, je podľa odporcu nerozhodná a nemôže nič zmeniť na tom, že k vydraženiu pozemku nedošlo. V konaní nebola doložená iná skutočnosť, ktorá by bola podľa Občianskeho zákonníka právnym dôvodom nadobudnutia vlastníctva predmetného pozemku zo strany navrhovateľa. Vo verejnej dražbe prechádza vlastnícke právo len k veciam, ktoré boli zapísané a ponúknuté v dražbe a boli uvedené v karte prevádzkovej jednotky - aukčnej karte. Odporca, resp. jeho právny predchodca žiadnu povinnosť neporušil, nakoľko podľa zákona č. 427/1990 Zb. mal len povinnosť vyhotoviť zoznam prevádzkových jednotiek. Príklepom licitátora nemohlo prejsť vlastnícke právo na navrhovateľa ako vydražiteľa k nehnuteľnostiam, ktoré neboli označené, opísané a ponúknuté v karte prevádzkovej jednotky. Navrhovateľ nezaplatil cenu za predmetný pozemok, ktorý mal podľa jeho názoru vydražiť; dražbou sa bezodplatne majetok nenadobúda. Podľa odporcu je evidentné, že pri dražbe došlo k pochybeniu, avšak evidentné je aj to, že navrhovateľ predmetný pozemok nevydražil a teda v žiadnom prípade nemohol nadobudnúť jeho vlastníctvo. Neobstojí argumentácia súdu prvého stupňa o existencii dvoch kariet prevádzkovej jednotky s tým, že v jednej z nich bol ako vlastník predmetného pozemku uvedený právny predchodca odporcu, keď rozhodujúca je tá karta prevádzkovej jednotky, na základe ktorej sa vykonala dražba a ktorá bola riadne uverejnená a vyvesená a na základe ktorej navrhovateľ vydražil prevádzkovú jednotku bez predmetného pozemku. Navrhovateľ vo vyjadrení k odvolaniu žiadal napadnutý rozsudok potvrdiť. Uviedol, že vydražil prevádzkovú jednotku v súťaži s druhým dražiteľom, vtedy spriazneným s odporcom, a zaplatil za prevádzkovú jednotku kúpnu cenu 1.300.000,- Sk, t.j. o niekoľko stotisíc viac ako bola vyvolávacia cena v dražbe. Splnil si všetky povinnosti a chcel ako vydražiteľ v prevádzkovej jednotke podnikať, čo mu bolo konaním odporcu znemožnené. Prevádzkovú jednotku, ktorej súčasťou je bezpochyby aj pozemok, nemohol užívať, pretože tomu bránil nezákonný právny stav a to zápis na liste vlastníctva k pozemku, kde bol ako vlastník uvádzaný odporca. Krajský súd v Bratislave ako odvolací súd rozsudkom č.k. 14Co/490/2008-198, zo dňa 21.7.2009, napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zmenil a návrh zamietol (pre nedostatok naliehavého právneho záujmu navrhovateľa na požadovanom určení a zároveň z dôvodu, že príklepom licitátora nemohlo prejsť vlastnícke právo vydražiteľa k nehnuteľnostiam, ktoré neboli označené, spísané a ponúknuté v karte prevádzkovej jednotky); navrhovateľovi uložil povinnosť zaplatiť odporcovi trovy konania 2.185,96 eura. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako dovolací súd uznesením sp. zn. 3 Cdo 322/2009, zo dňa 22.9.2010 uvedený rozsudok Krajského súdu v Bratislave zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Podľa právneho názoru dovolacieho súdu bol nesprávny právny záver odvolacieho súdu, že navrhovateľ nepreukázal existenciu naliehavého právneho záujmu (§ 80 písm. c) O.s.p.). Zo spisu je zrejmé, že navrhovateľovi ide o to, aby bola vyriešená otázka predmetu dražby a tým vlastníctva pozemku, na ktorom sa nachádzala stavba v dražbe navrhovateľom vydražená. Sama skutočnosť, že navrhovateľ v priebehu konania previedol vlastnícke právo k vydraženej stavbe na inú osobu, ešte sama osebe neznamená a nevylučuje, že nemôže mať naliehavý právny záujem na určení, že predmetom dražby bol aj pozemok a určení vlastníctva k pozemku. Podľa názoru dovolacieho súdu v posudzovanej veci navrhovateľ v konaní dostatočne odôvodnil existenciu naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení, pretože tým bude odstránená spornosť právneho vzťahu účastníkov a stav neistoty právneho postavenia navrhovateľa k pozemku. Pevný základ svojho právneho postavenia môže navrhovateľ v danom prípade (aj so zreteľom na odporcom preukazované vlastníctvo pozemku) dosiahnuť len určením, že je vlastníkom pozemku. Pre posúdenie otázky predmetu dražby považoval dovolací súd za rozhodujúce zistenie, ako bol predmet dražby určený na samotnej dražbe, a nie ako nesprávne vychádzal odvolací súd zo zoznamu vecí uvedených v karte prevádzkovej jednotky. Predmet dražby mohol byť určený iba na samotnom priebehu dražby, a to licitátorom a dražiteľom. Pre výsledok dražby nie je rozhodujúce, čo mal k dispozícii licitátor, resp. čo bolo podkladom pre samotnú dražbu, ale iba to, čo licitátor oznámil ako predmet dražby na dražbe. Iba týmto spôsobom bol určený predmet dražby. Podľa dovolacieho súdu zo skutkového stavu zisteného súdmi nižších stupňov nebolo jednoznačne zrejmé, či predmetom dražby konanej 29.11.1991 bola iba stavba - rekreačné stredisko S. E. a nie aj pozemok, na ktorom sa stavba nachádzala, ku ktorému mal v čase konania dražby právo hospodárenia právny predchodca odporcu. Posúdenie tejto otázky, t.j. či medzi licitátorom a dražiteľom bolo zrejmé, čo je predmetom dražby, je pre posúdenie danej veci rozhodujúce. V tomto smere predávajúceho zaťažuje dôkazné bremeno preukázať, vzhľadom na zákonnú povinnosť vyplývajúcu z § 14 zákona č. 427/1990 Zb. predať aj pozemok, že predával iba stavbu. Nemožno totiž podľa názoru dovolacieho súdu na strane navrhovateľa predpokladať vedomosť, že štát poruší zákon (§ 14 zákona č. 427/1990 Zb.); naopak fyzická osoba (občan) predpokladá, že štát zákon dodržuje. Preto ak výpisy z katastra nehnuteľností z listu vlastníctva svedčili právu predávajúceho, že v čase dražby bol vlastníkom Čs. štát - Kovoprojekta, projektový, inžiniersky a konzultačný podnik Bratislava, je to predávajúci, ktorý musí nad všetky pochybnosti preukázať, že predmetom dražby nebol pozemok. Pre prípad, ak nebude jednoznačne preukázané, že predmetom dražby nebol aj pozemok, dovolací súd bol toho názoru, že vzhľadom na dôkazné bremeno v tomto smere zaťažujúce predávajúceho, treba sa prikloniť k záveru, že predmetom dražby konanej 29.11.1991 bol aj pozemok. K námietke navrhovateľa, že vzhľadom na porušenie § 14 zákona č. 427/1990 Zb. je dražba neplatná, dovolací súd uviedol, že porušenie § 14 zákona č. 427/1990 Zb. zo strany štátu pri danej dražbe z hľadiska jej neplatnosti už súd nemôže v tomto konaní posudzovať; o tejto otázke bolo už právoplatne rozhodnuté rozsudkom Okresného súdu Bratislava II č.k. 16C/37/1995-203, zo dňa 12.12.1997 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2Co/46/2003, zo dňa 17.6.2003 tak, že návrh na určenie neplatnosti dražby bol zamietnutý. Krajský súd v Bratislave ako odvolací súd rozsudkom č.k. 14Co/453/2010-300, zo dňa 1.3.2012, napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil; odporcovi uložil povinnosť zaplatiť navrhovateľovi trovy odvolacieho a dovolacieho konania, a to titulom náhrady súdneho poplatku 199 eur a titulom náhrady trov právneho zastúpenia 1.908,48 eura. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako dovolací súd uznesením sp. zn. 3 Cdo 168/2012, zo dňa 25.7.2013, dovolanie odporcu odmietol a navrhovateľovi nepriznal náhradu trov dovolacieho konania. Ústavný súd Slovenskej republiky nálezom č.k. IV. ÚS 156/2014-74, zo dňa 19.6.2014 rozhodol tak, že základné právo odporcu na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 14Co/453/2010 a jeho rozsudkom z 1.3.2012 boli porušené. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 14Co/453/2010 z 1.3.2012 zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Krajskému súdu v Bratislave uložil povinnosť uhradiť odporcovi trovy konania 275,96 eura. V odôvodnení uviedol, že odporca predostrel krajskému súdu argumenty majúce pre rozhodnutie vo veci zásadný význam (z hľadiska posúdenia základnej otázky v spore - čo bolo predmetom verejnej dražby, resp. čo licitátor oznámil ako predmet dražby na verejnej dražbe), keďže touto základnou otázkou sa zaoberali rovnako všeobecné súdy aj v konaní o neplatnosť verejnej dražby, v rámci ktorého dospeli ku konkrétnym skutkovým zisteniam (z dokazovania v tomto konaní vyplynulo, že predmetom verejnej dražby bola len prevádzková jednotka, a nie aj sporný pozemok), z ktorého vyvodili právny záver o platnosti takejto verejnej dražby a následne návrh navrhovateľa na vyslovenie neplatnosti verejnej dražby zamietli. Princíp spravodlivosti a požiadavka materiálnej ochrany práv si v konkrétnych okolnostiach posudzovanej veci vyžadoval, aby sa so zásadnými argumentmi odporcu obsiahnutými v jeho vyjadreniach, ktoré vyvodzoval z konania o neplatnosť verejnej dražby, krajský súd náležitým spôsobom vysporiadal. Z napadnutého rozsudku krajského súdu síce vyplýva, že tento „skúmal“ predložené dôkazy vrátane spisu týkajúceho sa konania o neplatnosť verejnej dražby, z obsahu jeho odôvodnenia však nemožno identifikovať proces hodnotenia odporcom označených dôkazov, a to predovšetkým z hľadiska ich dôležitosti pre rozhodnutie vo veci. Vychádzajúc zo svojich zistení, ústavný súd zastáva názor, že závery, ku ktorým krajský súd dospel vo vzťahu k vyriešeniu základnej otázky - čo bolo predmetom verejnej dražby, resp. čo licitátor oznámil ako predmet verejnej dražby, nemožno považovať za jasne, zrozumiteľne a presvedčivo vyargumentované. Základná argumentácia krajského súdu založená v podstate na premise, že samotná stavba bez pozemku, bez prístupovej cesty a bez inžinierskych sietí by nebola spôsobilá na zaradenie ako prevádzkovej jednotky podľa zákona č. 427/1990 Zb. do verejnej dražby a licitátor by ju nemohol dražiť, vyúsťujúca do tvrdenia, že odporca neuniesol dôkazné bremeno v kontexte s obsahom jeho vyjadrení z 29.11.2010, 18.5.2011 a 20.2.2012 v spojení so závermi, na ktorých je založený právoplatný rozsudok Okresného súdu Bratislava II sp. zn. 16C/37/1995 z 12.12.1997, v spojení s potvrdzujúcim rozsudkom krajského súdu sp. zn. 2Co/46/2003 zo 17.6.2003 podľa názoru ústavného súdu v konkrétnych okolnostiach posudzovanej veci z ústavného hľadiska nie je udržateľná a akceptovateľná, keďže nedáva v zásade žiadne odpovede na podstatné argumenty odporcu. Odvolací súd preskúmal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p. a prejednal odvolanie podľa § 214 ods. 1 písm. a) O.s.p. na pojednávaní, na ktorom zopakoval a doplnil dokazovanie, a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok je potrebné ako vecne správny potvrdiť. V predmetnej veci sa navrhovateľ domáhal určenia, že nehnuteľnosť nachádzajúca sa v katastrálnom území S., okres K., zapísaná na liste vlastníctva č. XXXX ako parcelné číslo XXXX, zastavané plochy a nádvoria o výmere 5343 m2 v celosti, bola dňa 29.11.1991 vydražená ako súčasť prevádzkovej jednotky Doškoľovacie stredisko - Rekreačné zariadenie S. - E. a jej vlastníkom je navrhovateľ ako vydražiteľ. Určovací návrh v zmysle § 80 písm. c) O.s.p. môže podať ten, kto má naliehavý právny záujem na požadovanom určení proti odporcovi, resp. odporcom. Naliehavý právny záujem je daný najmä tam, kde by bez tohto určenia bolo ohrozené právo navrhovateľa, alebo kde by sa bez tohto určenia stalo jeho právne postavenie neistým. To znamená, že u navrhovateľa musí ísť buď o právny vzťah či právo existujúce alebo o takú jeho procesnú či hmotnoprávnu situáciu, v ktorej by objektívne v už existujúcom právnom vzťahu mohol byť ohrozený, prípadne pre svoje neisté postavenie by mohol byť vystavený konkrétnej ujme. Naliehavý právny záujem sa teda viaže na konkrétny určovací petit (to, čoho sa navrhovateľ v konaní domáha) a súvisí s vyriešením otázky, či sa návrhom s daným určovacím petitom môže dosiahnuť odstránenie spornosti navrhovateľovho práva alebo neistoty v jeho právnom vzťahu; záver o (ne)existencii naliehavého právneho záujmu navrhovateľa teda predpokladá posúdenie, či podaný určovací návrh je procesne prípustným nástrojom ochrany jeho práva a či snáď spornosť neodstraňuje a len zbytočne vyvoláva konanie, po ktorom bude musieť aj tak nasledovať iné konanie. Ak navrhovateľ neosvedčí svoj naliehavý právny záujem na ním požadovanom určení, ide o samostatný a prvoradý dôvod pre zamietnutie návrhu. Pokiaľ teda súd dospeje k záveru, že určovací návrh nie je z dôvodu nedostatku naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení spôsobilým alebo prípustným prostriedkom ochrany práva, zamietne návrh bez toho, aby sa zaoberal meritom veci (otázkami aktívnej a pasívnej legitimácie účastníkov konania). Pri viazanosti právnym názorom dovolacieho súdu odvolací súd zhodne konštatuje, že v predmetnej veci navrhovateľ dostatočne odôvodnil existenciu naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení, pretože tým bude odstránená spornosť právneho vzťahu účastníkov a stav neistoty právneho postavenia navrhovateľa k pozemku. Pevný základ svojho právneho postavenia môže navrhovateľ v danom prípade (aj so zreteľom na odporcom preukazované vlastníctvo pozemku) dosiahnuť len určením, že je vlastníkom pozemku. V súlade s právnym názorom dovolacieho súdu nie je pre výsledok dražby konanej dňa 29.11.1991 rozhodujúce, čo mal k dispozícii licitátor, resp. čo bolo podkladom pre samotnú dražbu, ale iba to, čo licitátor oznámil ako predmet dražby na dražbe; iba týmto spôsobom bol určený predmet dražby. Pre posúdenie danej veci tak bolo rozhodujúce posúdenie otázky, či medzi licitátorom a dražiteľom bolo zrejmé, čo je predmetom dražby, t.j. či iba stavba - rekreačné stredisko S. E. a či aj pozemok, na ktorom sa stavba nachádzala, ku ktorému mal v čase konania dražby právo hospodárenia právny predchodca odporcu. Podľa dovolacieho súdu v tomto smere zaťažuje dôkazné bremeno preukázať, že predával iba stavbu, predávajúceho (vzhľadom na zákonnú povinnosť vyplývajúcu z § 14 zákona č. 427/1990 Zb. predať aj pozemok). Nakoľko výpisy z listu vlastníctva z katastra nehnuteľností svedčili právu predávajúceho, musí tento nad všetky pochybnosti preukázať, že predmetom dražby nebol pozemok. Pre prípad, ak nebude jednoznačne preukázané, že predmetom dražby nebol aj pozemok, sa vzhľadom na dôkazné bremeno v tomto smere zaťažujúce predávajúceho, bude potrebné podľa dovolacieho súdu prikloniť k záveru, že predmetom dražby konanej 29.11.1991 bol aj pozemok. Vzhľadom k právnemu názoru dovolacieho súdu a záverom z neho vyplývajúcim sú preto pre rozhodnutie vo veci irelevantné odvolacie námietky odporcu týkajúce sa skutočnosti, že predmetný pozemok nebol uvedený v karte prevádzkovej jednotky, v oznámeniach o dražbe či v zápisnici o dražbe. Odporca v podaní doručenom dňa 23.4.2015 zhrnul všetky podstatné skutočnosti uvedené vo svojich predchádzajúcich podaniach zo dňa 29.11.2010, 12.5.2011 a 15.2.2012 (na č.l. 235, 244 a 285), v ktorých predostrel podľa ústavného súdu argumenty majúce pre rozhodnutie vo veci zásadný význam. Uviedol, že obsah spisu Okresného súdu Bratislava II sp. zn. 16C/37/1995 jednoznačne svedčí o tom, že predmetný pozemok nebol predmetom dražby konanej dňa 29.11.1991 a navrhovateľ si bol vedomý tejto skutočnosti. Navrhovateľ sa totiž v uvedenom konaní domáhal určenia neplatnosti dražby. Tvrdil, že jej predmetom mal byť aj predmetný pozemok. Pokiaľ predmetný pozemok do dražby nebol zahrnutý, trpí dražba ako právny úkon takou vadou, ktorá ho robí absolútne neplatným. Navrhovateľ teda svoj návrh oprel o rozhodujúcu skutočnosť, že predmetný pozemok nebol predmetom dražby. V návrhu tvrdil, že karta prevádzkovej jednotky neobsahovala súpis pozemkov a v riadku 53 bol uvedený vlastník pozemku Mestský úrad S.; dňa 10.12.1991 písomne požiadal Ministerstvo pre správu a privatizáciu národného majetku Slovenskej republiky o odpredaj predmetného pozemku. V spise sa nachádza list zo dňa 15.1.1993, ktorým navrhovateľ požiadal Ministerstvo pre správu a privatizáciu národného majetku Slovenskej republiky o odpredaj predmetného pozemku. Podaním zo dňa 25.10.1993 doplnil svoj návrh o ďalší petit, t.j. o uloženie povinnosti odporcovi predať mu predmetný pozemok. Z oznámenia o dražbe, ktoré bolo vyvesené dňa 31.10.1991, je tiež jednoznačné, že predmetom dražby nebude predmetný pozemok. Právny zástupca navrhovateľa v bode III. podania zo dňa 27.10.1995 uviedol, že navrhovateľ žiada, aby súd určil, že právny úkon dražby je neplatný a že na navrhovateľa neprešlo vlastníctvo ... Právny zástupca navrhovateľa na pojednávaní dňa 5.6.1996 dal do pozornosti odvolaciemu súdu, že v danom prípade je uplatnený nárok podľa § 80 písm. c) O.s.p., t.j. určovací návrh na vyslovenie neplatnosti úkonu dražby ako aj rozhodnutie o tom, že na navrhovateľa neprešlo vlastníctvo predmetnej nehnuteľnosti. Navrhovateľ na pojednávaní dňa 29.4.1997 vypovedal, že predseda, ktorý predsedal dražbe a ktorý oboznamoval účastníkov s predmetom dražby prečítal, že sa draží prevádzka bez pozemku. Na pojednávaní dňa 26.6.1997 vypovedal, že nenamieta, že podpísal zápisnicu, v ktorej bola uvedená budova bez pozemku, takisto aj licitátor pri dražbe uviedol, že sa draží budova bez pozemku. Odporca sa v uvedenom podaní ďalej zaoberal otázkou prejudiciálneho účinku rozhodnutia. S poukazom na judikatúru (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 44/2010, zo dňa 31.1.2012 - R 40/2013, nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. II. ÚS 349/2009-36, zo dňa 20.1.2010) uviedol, že všeobecný súd nemá možnosť výberu v otázke, či bude rešpektovať právoplatné rozhodnutie vydané v inom konaní, ktoré rieši otázku javiacu sa prejudiciálnou v súvislosti s riešením daného prípadu. To, že nejde o rozhodnutie o tej istej veci (s identickým predmetom konania) ešte neznamená, že už raz súdom v predošlom občianskom súdnom konaní s konečnou platnosťou medzi účastníkmi vyriešenú otázku hmotnoprávneho vzťahu by mohol neskôr (ďalší) súd v inom občianskom súdnom konaní medzi tými istými účastníkmi posudzovať inak ako otázku predbežnú. Bráni tomu § 159 ods. 2 O.s.p., ktoré vo vzťahu k § 135 ods. 2 veta druhá O.s.p. znamená osobitnú procesnú úpravu; z nej vyplýva súdu povinnosť v prípade riešenia predbežnej otázky považovať za záväzné právoplatné súdne rozhodnutie o takejto otázke. Súd má teda povinnosť pri svojom rozhodovaní o (tejto ďalšej) veci neodchýliť sa od právoplatného rozsudku, ktorý sa vyriešila v inom občianskom súdnom konaní ako vec sama príslušná predbežná otázka. So zreteľom na právoplatnosť a z toho plynúcu záväznosť a nezmeniteľnosť právoplatného rozhodnutia nesmie byť táto otázka položená a akékoľvek jej „nové“ právne posudzovanie v inom (ďalšom) konaní tých istých účastníkov je neprípustné. Iné riešenie by znamenalo, že súd môže porušiť viazanosť uloženú mu v § 159 ods. 2 O.s.p. Pokiaľ súd spomenutý prejudiciálny účinok ignoruje (nevezme za základ pre svoje rozhodnutie prejudikovaný hmotnoprávny vzťah a rozhodne v rozpore s prejudikovaným hmotnoprávnym vzťahom), nerešpektuje záväzné súdne rozhodnutie a koná v rozpore s ústavou. Popretie prejudiciálnej záväznosti právoplatného súdneho rozhodnutia znamená zásah do stability práva a právnych vzťahov ako aj do riadneho výkonu spravodlivosti. Záverom odporca uviedol, že navrhovateľ sa vyslovenia neplatnosti verejnej dražby domáhal z dôvodu, že jej predmetom bola len prevádzková jednotka bez predmetného pozemku. Okresný súd Bratislava II rozsudkom č.k. 16C/37/1995-203, zo dňa 12.12.1997, tento návrh zamietol, keďže mal preukázané, že navrhovateľ vedel o tom, že draží prevádzkovú jednotku bez pozemku, nebol teda uvedený do omylu pri dražbe. Krajský súd v Bratislave v rozsudku č.k. 2Co/46/2003-268, zo dňa 17.6.2003, ktorým potvrdil uvedený rozsudok uviedol, že základnou otázkou, ktorú museli súdy riešiť v tomto konaní je, či verejná dražba ... stavby bez pozemku, ktorý mal byť podľa § 14 zákona č. 427/1990 Zb. dražený spolu so stavbou, má za následok takú vadu právneho úkonu, ktorý ho robí z tohto dôvodu absolútne neplatným ... nebolo pochýb o tom, že do dražby bol zahrnutý len objekt samotný bez pozemku a rovnako nebolo pochýb ani o tom, že vydražiteľ toto vedel ... z konania navrhovateľa po dražbe je zrejmé, že si až následne overoval, čo všetko dražbou vydražil a v akom stave. Uvedené rozsudky tak právoplatne vyriešili otázku, že predmetný pozemok nebol predmetom dražby konanej dňa 29.11.1991. Odvolací súd sa prioritne zaoberal touto námietkou odporcu týkajúcou sa tvrdeného právoplatného vyriešenia otázky, že predmetný pozemok nebol predmetom dražby konanej dňa 29.11.1991. Pokiaľ ide o iný (nie ten istý) nárok (predmet konania), zásadne platí, že ak v skončenom konaní účastníkov došlo právoplatným súdnym rozsudkom k vyriešeniu hmotnoprávneho vzťahu, z ktorého sa aj tento (nový) nárok (neidentický s predmetom skončeného konania) odvodzuje, je súd v tomto ďalšom (novom) občianskom súdnom konaní pri zodpovedaní predbežnej otázky (ktorá právoplatným súdnym výrokom sa už vyriešila ako vec sama) týmto vyriešením viazaný (ustanovenie § 159 ods. 2 O.s.p. predstavuje totiž vo vzťahu k ustanoveniu § 135 ods. 2 veta druhá O.s.p. osobitnú procesnú úpravu) - rovnako uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 44/2010, na ktoré sa odvolával odporca. Vzhľadom na zásadu prejudiciality vyplývajúcu z ustanovenia § 135 ods. 2 O.s.p., ako aj na zásadu viazanosti súdu právoplatnými rozhodnutiami vydanými v inom konaní podľa § 159 ods. 2 O.s.p. konajúci súd nemá možnosť výberu v otázke, či bude rešpektovať právoplatné rozhodnutie vydané v inom konaní, ktoré rieši otázku javiacu sa prejudiciálnou v súvislosti s riešením daného prípadu (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. II. ÚS 349/2009-36, zo dňa 20.1.2010, na ktorý sa odvolával odporca). Rozsudkom Okresného súdu Bratislava II č.k. 16C/37/1995-203, zo dňa 12.12.1997 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2Co/46/2003, zo dňa 17.6.2003 bol návrh navrhovateľa na určenie neplatnosti dražby konanej dňa 29.11.1991 zamietnutý. Výrokmi uvedených rozsudkov tak bola ako vec sama právoplatne vyriešená otázka platnosti dražby a nie otázka, či predmetný pozemok bol predmetom tejto dražby. Konajúce súdy sa síce otázkou, či predmetný pozemok bol predmetom dražby, zaoberali, avšak túto nevyriešili výrokom vo veci samej, ktorým by bol súd viazaný v konaní o určenie, že pozemok bol vydražený a navrhovateľ je jeho vlastníkom. Uvedenú argumentáciu podporuje skutočnosť, že ak by mal Najvyšší súd Slovenskej republiky či Ústavný súd Slovenskej republiky v predmetnej veci za to, že odvolací súd (rovnako aj súd prvého stupňa) je viazaný vyriešením predbežnej otázky (že predmetný pozemok nebol predmetom dražby) právoplatným rozsudkom, ktorým bol zamietnutý návrh navrhovateľa na určenie neplatnosti dražby konanej dňa 29.11.1991, nepochybne by to uviedli s odôvodneniach svojich rozhodnutí. Práve naopak však podľa právneho názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ak odporca ako právny nástupca predávajúceho v predmetnom konaní jednoznačne nepreukáže, že predmetom dražby nebol aj pozemok, vzhľadom na dôkazné bremeno v tomto smere zaťažujúce odporcu sa treba prikloniť k záveru, že predmetom dražby konanej 29.11.1991 bol aj pozemok. Tento názor Najvyšší súd Slovenskej republiky vyslovil pri súčasnom poukaze na nemožnosť posudzovania porušenia § 14 zákona č. 427/1990 Zb. zo strany štátu pri danej dražbe z hľadiska jej neplatnosti, keď o tejto otázke bolo už právoplatne rozhodnuté rozsudkom Okresného súdu Bratislava II č.k. 16C/37/1995-203, zo dňa 12.12.1997 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2Co/46/2003, zo dňa 17.6.2003 tak, že návrh navrhovateľa na určenie neplatnosti dražby bol zamietnutý. Rovnako Ústavný súd Slovenskej republiky poukázal na potrebu náležitým spôsobom vysporiadať sa s argumentáciou odporcu, keď predchádzajúce rozhodnutie odvolacieho súdu nedalo v zásade žiadne odpovede na podstatné argumenty odporcu. Ako Najvyšší súd Slovenskej republiky, tak aj Ústavný súd Slovenskej republiky tak mali vedomosť o rozsudku Okresného súdu Bratislava II č.k. 16C/37/1995-203, zo dňa 12.12.1997 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2Co/46/2003, zo dňa 17.6.2003. Z ich rozhodnutí však vyplynula pre odvolací súd povinnosť zaoberať sa otázkou, či predmetom dražby bol aj pozemok (s tým, že pre výsledok dražby je rozhodujúce iba to, čo licitátor oznámil ako predmet dražby na dražbe) a svoje závery náležite odôvodniť (pri súčasnom presvedčivom vysporiadaní sa s argumentáciou odporcu). Neobstojí preto tvrdenie odporcu, že rozsudok Okresného súdu Bratislava II č.k. 16C/37/1995-203, zo dňa 12.12.1997 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2Co/46/2003, zo dňa 17.6.2003 právoplatne vyriešil otázku, že predmetný pozemok nebol predmetom dražby konanej dňa 29.11.1991. Pre úplnosť odvolací súd uvádza, že závery odporcom označených rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky či Ústavného súdu Slovenskej republiky nebolo možné aplikovať ani z dôvodu riešenia vecí nesúvisiacich s predmetnou vecou - v prípade nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. II. ÚS 349/2009-36, zo dňa 20.1.2010, išlo o viazanosť právoplatným rozsudkom najvyššieho súdu, ktorým bolo vyriešené, že Úrad pre štátnu službu rozhodol nezákonne, keď ukončil štátnozamestnanecký pomer sťažovateľa, ktorý sa v inom konaní domáhal ochrany osobnosti a v súvislosti s tým náhrady nemajetkovej ujmy z dôvodu, že došlo k zásahu do jeho osobnostných práv nezákonným rozhodnutím o odvolaní zo štátnozamestnaneckého pomeru; v prípade uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 44/2010, išlo k nerešpektovanie rozsudku, ktorým bola s účinkami ex tunc poskytnutá ochrana už porušeným subjektívnym právam navrhovateľa vyplývajúcim z jeho hmotnoprávnych vzťahov s odporcom, ktoré existovali aj v období rozhodnom pre posúdenie opodstatnenosti následnej žaloby o náhradu škody. Vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že Komisia pre privatizáciu národného majetku Bratislava - vidiek listom č.j. 42/91, zo dňa 14.3.1991, podpísaným predsedom OPK Ing. K. Kralovičom, vyzvala Kovoprojekt Bratislava, š.p. na spracovanie karty prevádzkovej jednotky pre objekt Rekreačné zariadenia S. - E. v k.ú. Modra, parc. č. 8027/102; listom zo dňa 17.5.1991 bolo táto výzva urgovaná. Ing. D. I. ako riaditeľ závodu v prílohe listu sp. zn. HS/130/91, zo dňa 20.6.1991, predložil Komisii pre privatizáciu národného majetku Bratislava - vidiek vyplnenú kartu prevádzkovej jednotky „Rekreačné zariadenie S. - E.“, k.ú. S., parc. č. XXXX/XXX. V uvedenej karte prevádzkovej jednotky označenej ako Rekreačné zariadenie S. - E. je uvedený Kovoprojekt Bratislava, š.p. ako organizácia, ktorá má k prevádzkovej jednotke právo hospodárenia (ako spôsob nadobudnutia vlastníctva štátom je uvedená hospodárska zmluva o prevode národného majetku č. 1/81-II.); ako vlastník budovy a pozemku, resp. organizácia, ktorá má s ním právo hospodáriť, je uvedený Kovoprojekt Bratislava, š.p., pričom bol označený LV č. XXXX pre k.ú. Modra ako doklad o vlastníctve. Predkladací list uvedenej karty prevádzkovej jednotky na Ministerstvo pre správu a privatizáciu národného majetku Slovenskej republiky neobsahuje pečiatku a podpis predsedu komisie pre privatizáciu národného majetku Bratislava - vidiek. Komisia pre privatizáciu národného majetku Bratislava - vidiek listom č. XXX/XX, zo dňa 23.9.1991, podpísaným predsedom OPK Ing. K. H., žiadala od Kovoprojekt Bratislava, š.p. hospodársku zmluvu o prevode národného majetku PJ Rekreačné zariadenie Modra - E.; uviedla, že prevádzková jednotka bude dražená bez pozemku, nakoľko po preverení bolo zistené, že vlastníkom pozemku je mesto S.. Ing. D. I. ako riaditeľ závodu v prílohe listu sp. zn. 120/6181/91, zo dňa 27.9.1991, predložil Komisii pre privatizáciu národného majetku Bratislava - vidiek hospodársku zmluvu č. 1/81-II. zo dňa 15.12.1981, podľa ktorej sa na preberajúcu organizáciu KOVOPROJEKTA BRATISLAVA, projektový, inžiniersky a konzultačný podnik, previedla o.i správa rekreačnej chaty - školské zariadenie na parc. č. XXXX/XXX a uvedeného pozemku. V zozname Komisie pre privatizáciu národného majetku Bratislava - vidiek k dražbe prevádzkovej jednotky zo dňa 31.10.1991 (oznam o dražbe) je uvedené číslo karty XXXX, názov prevádzkovej jednotky Rekreačné zariadenie s adresou S. - E., názov organizácie, ktorá má k prevádzkovej jednotke právo hospodárenia Kovoprojekt Bratislava, š.p.; vyvolávacia cena 737.000,- Sk je vyčíslená ako cena stavieb 367.000,- Sk, cena strojov a zariadení 57.000,- Sk a cena PPS 313.000,- Sk, bez uvedenia výmery a ceny pozemku; ako vlastník budovy je uvedený Kovoprojekt Bratislava, š.p. a ako vlastník pozemku Mestský úrad S.. V zápisnici o dražbe zo dňa 29.11.1991 vyhotovenej Komisiou pre privatizáciu národného majetku Bratislava - vidiek je označené číslo karty prevádzkovej jednotky XXXX, názov a adresa prevádzkovej jednotky Rekreačné zariadenie š.p. S. - E. a názov a adresa organizácie, ktorá má k prevádzkovej jednotke právo hospodárenia - Kovoprojekt Bratislava, š.p.; ako vydražiteľ je uvedený navrhovateľ za kúpnu cenu 1.300.000,- Kčs. Prílohou zápisnice je potvrdenie pre vydražiteľa, že dňa 29.11.1991 vydražil prevádzkovú jednotku Rekreačné zariadenie, Kovoprojekt, S. - E.. Kovoprojekt Bratislava, š.p., v liste č. ROČ/54/91, zo dňa 6.12.1991 informoval Komisiu pre privatizáciu národného majetku Bratislava - vidiek o skutočnostiach v súvislosti s dražbou chaty D.; podľa listu sa dňa 5.12.1991 dostavil navrhovateľ, ktorý uviedol, že podá trestné oznámenie pre neúplnosť dokladov ku karte prevádzkovej jednotky - napr. výpis z knihy nehnuteľností. Navrhovateľ sa v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava II pod sp. zn. 16C/37/1995 domáhal návrhom zo dňa 7.2.1992 o.i. vyhlásenia dražby zo dňa 29.11.1991 za neplatnú a vrátenia vydraženej sumy 1.300.000,- Kčs. V návrhu uviedol, že bol ako vydražiteľ uvedený do omylu predložením nepravdivých údajov o predmete dražby, keď údaje uvedené v karte prevádzkovej jednotky č. XXXX. boli nepravdivé a zavádzajúce, meniace skutočný stav; karta prevádzkovej jednotky neobsahovala o.i. kompletný spis pozemkov; v riadku 53 je v rozpore so skutočnosťou uvedený vlastník pozemku Mestský úrad S.; dňa 10.12.1991 písomne požiadal Ministerstvo pre správu a privatizáciu národného majetku Slovenskej republiky o odpredaj štátneho pozemku, nakoľko bol ústne informovaný, že odpredaj mimo konania dražby je už bežnou praxou. Navrhovateľ vo výpovedi na pojednávaní dňa 6.4.1993 uviedol, že po vydražení prevádzky zistil, že pozemok ostal majetkom Kovoprojekt Bratislava, š.p. Svedok Ing. K. H. vo výpovedi na pojednávaní dňa 21.12.1992 uviedol, že okresná privatizačná komisia kontrolovala listy vlastníctva; Dr. G. zistila, že pozemok nepatrí Kovoprojekt Bratislava, š.p., ale údajne malo ísť o pozemok Mesta S.; z tohto dôvodu okresná privatizačná komisia uviedla do karty prevádzkovej jednotky, že pozemok patrí Mestskému úradu v S.; asi po týždni ho navštívil navrhovateľ s tým, že vydražil objekt, fakticky aj s pozemkom. Svedkyňa JUDr. L. G. vo výpovedi na pojednávaní dňa 20.10.1995 uviedla, že zrejme zistila v katastri, že pozemok nepatrí odporcovi a z tohto dôvodu sa do dražby dostala len budova bez pozemku; nevedela uviesť, či predmetný pozemok zisťovala v geodézii. Ministerstvo pre správu a privatizáciu národného majetku Slovenskej republiky v stanovisku zo dňa 24.10.1995 uviedlo, že privatizačná komisia prostredníctvom svojej pracovníčky JUDr. G. osobne preverovala vlastníctvo k parc. č. XXXX/XXX v k.ú. S. na geodézii v K.; až na základe vyjadrenia zodpovedného pracovníka geodézie bol v karte prevádzkovej jednotky č. XXX v kolónke XX vpísaný ako vlastník pozemku Mestský úrad S.; navrhovateľ z uvedených dôvodov nebol uvedený do omylu a dražil stavbu bez pozemku vedome. Právny zástupca navrhovateľa v podaní zo dňa 27.10.1995 žiadal určiť, že právny úkon dražby je neplatný a že na navrhovateľa neprešlo vlastníctvo k vydraženej veci. Na pojednávaní odvolacieho súdu dňa 5.6.1996 právny zástupca navrhovateľa uviedol, že navrhovateľ bol presvedčený o tom, že draží predmetnú stavbu aj s pozemkom; navrhovateľ mal vedomosť o tom, že v danom prípade pozemok a stavba majú byť dražené spolu; dal do pozornosti uplatnenie nároku podľa § 80 písm. c) O.s.p., t.j. určovací nárok na vyslovenie neplatnosti úkonu verejnej dražby ako aj rozhodnutie o tom, že na navrhovateľa neprešlo vlastníctvo predmetnej nehnuteľnosti; navrhovateľ sa uvedeného prednesu v plnom rozsahu pridržal. Navrhovateľ na pojednávaní dňa 29.4.1997 uviedol, že o dražbe bol informovaný z novín; pred dražbou bol osobne na katastrálnom úrade, kde zisťoval vlastníka nehnuteľnosti, pričom z LV bolo zrejmé, že vlastníkom budovy aj pozemku je Kovoprojekt Bratislava š.p.; bol preto presvedčený, že prevádzková jednotka sa musí predať s pozemkom; pripustil možnosť vyvesenia karty prevádzkovej jednotky, na ktorej pozemok nebol uvedený s tým, že tam mohla byť vyvesená aj karta prevádzkovej jednotky s pozemkom; uviedol, že je samozrejmé, že predseda, ktorý predsedal dražbe a ktorý oboznamoval účastníkov s predmetom dražby prečítal, že sa draží prevádzková jednotka bez pozemku; bol však presvedčený, že je to len machinácia. Navrhovateľ na pojednávaní dňa 26.6.1997 uviedol, že deň po dražbe ešte nevedel, že vydražil budovu bez pozemku; až 3 alebo 4 dni po dražbe sa dozvedel, že nie je vlastníkom pozemku; na dražbu išiel s tým, že mal zistené, že vlastníkom budovy aj pozemku je Kovoprojekt Bratislava, š.p.; tým pádom si myslel, že draží budovu aj s pozemkom; nevedel sa vyjadriť k otázke, či karta prevádzkovej jednotky bola vyvesená na nástenke pred dražbou; nenamietal, že podpísal zápisnicu, v ktorej bola uvedená budova bez pozemku; tak isto aj licitátor pri dražbe uviedol, že sa draží budova bez pozemku. Okresný súd Bratislava II rozsudkom č.k. 16C/37/1995-203, zo dňa 12.12.1997 návrh voči odporcom 1/ a 3/ (Kovoprojekt, a.s.) zamietol, konanie voči odporcovi 2/ zastavil a rozhodol o náhrade trov konania. V odôvodnení o.i. uviedol, že navrhovateľ nebol uvedený do omylu, nakoľko vedel, že sa prevádzková jednotka bude dražiť bez pozemku, čo však samo o sebe nespôsobuje neplatnosť dražby vzhľadom na jeho vedomosť, že draží prevádzkovú jednotku bez pozemku. Krajský súd v Bratislave rozsudkom č.k. 2Co/46/2003-268, zo dňa 17.6.2003, uvedený rozsudok potvrdil a rozhodol o náhrade trov konania. V odôvodnení uviedol, že nebolo pochýb o tom, že do dražby bol zahrnutý len objekt samotný bez pozemku a rovnako nebolo pochýb ani o tom, že vydražiteľ toto vedel; z konania navrhovateľa po dražbe je zrejmé, že si až následne overoval, čo všetko dražbou vydražil a v akom stave. Navrhovateľ ku tvrdeniam odporcu uvedeným v podaní doručenom odvolaciemu súdu dňa 23.4.2015 uviedol, že privatizačnej komisii bola predložená karta prevádzkovej jednotky s uvedením pozemku a preto dražil celú prevádzkovú jednotku. Na túto prevádzkovú jednotku mu bol udelený príklep. Za túto prevádzkovú jednotku zaplatil sumu, avšak následne mu zo strany odporcu bolo odmietnuté odovzdanie prevádzkovej jednotky a preto sa tejto domáhal. Keď sa nemohol domôcť prevádzkovej jednotky iným spôsobom, konal tak, aby sa dostal aspoň k peniazom. Licitátor pri dražbe uviedol, že sa draží prevádzková jednotka, pričom vtedy všetky dražby boli dražbami prevádzkových jednotiek a teda takto kupoval prevádzkovú jednotku. V konaní o určenie neplatnosti dražby mohol vypovedať tak, ako je uvedené, avšak vypovedal tak účelovo, pričom skutočnosť bola iná. Právny predchodca odporcu užíval pozemok aj stavbu ako prevádzkovú jednotku a ako prevádzková jednotka to aj išlo do dražby. K návrhu na začatie konania o určenie neplatnosti dražby vedeného na Okresnom súde Bratislava II uviedol, že na dražbe mu išlo najmä o pozemok; bol presvedčený, že draží prevádzkovú jednotku; pred dražbou žiadne problémy neboli, tieto nastali až po dražbe. K tvrdeniu v návrhu, že bol ako vydražiteľ uvedený do omylu predložením nepravdivých údajov o predmete dražby uviedol, že tieto údaje mu boli predložené po dražbe; následne hľadal cestu, ako sa dostať najprv k pozemku, ktorý bol ochotný aj druhýkrát kúpiť a potom k peniazom; preto aj podal uvedený návrh na začatie konania. K časti výpovede na pojednávaní dňa 29.4.1997, v ktorej uviedol, že predseda, ktorý predsedal dražbe a ktorý oboznamoval účastníkov s predmetom dražby prečítal, že sa draží prevádzka bez pozemku navrhovateľ uviedol, že išlo o licitátora, ktorý oboznámil, že sa draží prevádzková jednotka nachádzajúca sa na pozemku, za vyvolávaciu cenu. K výpovedi na pojednávaní dňa 26.6.1997 navrhovateľ uviedol, že licitátor nehovoril, že sa draží prevádzková jednotka bez pozemku, ale povedal, že sa draží prevádzková jednotka a kde sa táto nachádza. Odvolací súd postupoval pri hodnotení dôkazov v súlade s § 132 O.s.p., t.j. hodnotil každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom prihliadol na všetko, čo vyšlo za konania najavo včítane toho, čo uviedli účastníci. Aj keď pre výsledok dražby konanej dňa 29.11.1991 nebolo rozhodujúce, čo mal k dispozícii licitátor, resp. čo bolo podkladom pre samotnú dražbu, odvolací súd sa podporne zaoberal aj týmito možnými podkladmi pre posúdenie otázky, či medzi licitátorom a dražiteľom bolo zrejmé, čo je predmetom dražby, t.j. či iba stavba - rekreačné stredisko S. E. a či aj pozemok, na ktorom sa stavba nachádzala, ku ktorému mal v čase konania dražby právo hospodárenia právny predchodca odporcu. Vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že Komisii pre privatizáciu národného majetku Bratislava - vidiek bola právnym predchodcom odporcu Kovoprojekt Bratislava, š.p. predložená vyplnená karta prevádzkovej jednotky, v ktorej bol ako vlastník budovy a pozemku, resp. organizácia, ktorá má s ním právo hospodáriť, uvedený Kovoprojekt Bratislava, š.p., pričom bol označený LV č. XXXX pre k.ú. S. ako doklad o vlastníctve. V karte prevádzkovej jednotky č. XXXX s pečiatkou Komisie pre privatizáciu národného majetku Bratislava - vidiek však bol ako vlastník budovy uvedený Kovoprojekt Bratislava, š.p. a ako vlastník pozemku Mestský úrad S.. Vykonaným dokazovaním nebolo preukázané, ktorá z týchto kariet prevádzkovej jednotky bola podkladom dražby a ktorú z nich mal k dispozícii licitátor; takéto zistenia by boli pre rozhodnutie vo veci samej vzhľadom na právny názor dovolacieho súdu irelevantné. Tvrdeniam navrhovateľa o tom, že si pred dražbou overil údaje o vlastníckych právach k stavbe i pozemku v katastri nehnuteľností s tým, že vychádzajúc zo zistenia o právnom predchodcovi odporcu ako ich vlastníkovi bol presvedčený, že prevádzková jednotka sa musí predať s pozemkom, pričom presvedčenie o vydražení stavby aj pozemku mal aj bezprostredne po dražbe, zodpovedajú nasledovné preukázané skutočnosti. Svedok Ing. K. H. vo výpovedi na pojednávaní dňa 21.12.1992 potvrdil, že asi týždeň po dražbe ho navštívil navrhovateľ s tým, že vydražil objekt, fakticky aj s pozemkom; t.j. svedok potvrdil vnútorné presvedčenie navrhovateľa bezprostredne po dražbe ohľadom vydraženia pozemku. Navrhovateľ sa dňa 5.12.1991 dostavil na Kovoprojekt Bratislava, š.p., kde uviedol, že podá trestné oznámenie pre neúplnosť dokladov ku karte prevádzkovej jednotky č. XXX - napr. výpis z knihy nehnuteľností; t.j. až po dražbe navrhovateľ zistil pri oboznámení sa s uvedenou kartou prevádzkovej jednotky nesúlad medzi údajom o vlastníctve pozemku v karte a skutočným stavom podľa zápisu na liste vlastníctva. Vnútorné presvedčenie navrhovateľa o tom, že predmetom dražby bol aj pozemok, teda že dražil a vydražil aj pozemok, bolo vyjadrované v priebehu celého konania o určenie neplatnosti dražby samotným navrhovateľom - na pojednávaní dňa 6.4.1993 uviedol, že po vydražení prevádzky zistil, že pozemok ostal majetkom Kovoprojekt Bratislava, š.p.; - na pojednávaní dňa 5.6.1996 sa pridržal prednesu svojho právneho zástupcu o svojom presvedčení o tom, že draží predmetnú stavbu aj s pozemkom a že mal vedomosť o tom, že v danom prípade pozemok a stavba majú byť dražené spolu; - vo výpovedi na pojednávaní dňa 29.4.1997 uviedol, že nakoľko z LV bolo zrejmé, že vlastníkom budovy aj pozemku je Kovoprojekt Bratislava š.p. bol presvedčený, že prevádzková jednotka sa musí predať s pozemkom; - vo výpovedi na pojednávaní dňa 26.6.1997 uviedol, že ešte deň po dražbe nevedel, že vydražil budovu bez pozemku; až 3 alebo 4 dni po dražbe sa dozvedel, že nie je vlastníkom pozemku; na dražbu išiel s tým, že mal zistené, že vlastníkom budovy aj pozemku je Kovoprojekt Bratislava, š.p.; tým pádom si myslel, že draží budovu aj s pozemkom. Navrhovateľ podľa zápisnice o pojednávaní dňa 29.4.1997 vypovedal, že predseda, ktorý predsedal dražbe a ktorý oboznamoval účastníkov s predmetom dražby prečítal, že sa draží prevádzka bez pozemku; podľa zápisnice o pojednávaní dňa 26.6.1997 vypovedal, že licitátor pri dražbe uviedol, že sa draží budova bez pozemku. Zaznamenané časti výpovedí navrhovateľa na pojednávaniach v dňoch 29.4.1997 a 26.6.1997 nemohol odvolací súd vziať bez ďalšieho do úvahy ako dôkazy jednoznačne preukazujúce predmet dražby (určený tým, čo licitátor oznámil ako predmet dražby na dražbe), keď pre posúdenie danej veci bolo rozhodujúce posúdenie otázky, či medzi licitátorom a dražiteľom bolo zrejmé, čo je predmetom dražby. Odvolací súd poukazuje na dobu, ktorá uplynula od konania dražby do uvedených pojednávaní a ktorá samotná má vplyv na schopnosť navrhovateľa jednoznačne zreprodukovať slová licitátora. Bolo zároveň potrebné vziať zreteľ na formuláciu zaznamenania obsahu výpovede navrhovateľa. Ak na pojednávaní dňa 29.4.1997 navrhovateľ uviedol, že predseda, ktorý predsedal dražbe a ktorý oboznamoval účastníkov s predmetom dražby prečítal, že sa draží prevádzka bez pozemku a na pojednávaní dňa 26.6.1997 uviedol, že licitátor pri dražbe uviedol, že sa draží budova bez pozemku, je zrejmé, že navrhovateľ buď zakaždým použil iné označenie licitátora (najprv opisne a následne terminologicky presne) s iným opisom jeho vedenia dražby (najprv že prečítal a následne že uviedol), alebo bol iným spôsobom zaznamenaný podstatný obsah jeho výpovede. Nebolo preto možné vychádzať zo samotného zaznamenania obsahu výpovedí navrhovateľa ani v častiach, podľa ktorých mal licitátor uviesť, že sa draží prevádzková jednotka bez pozemku. Navrhovateľ sa k týmto častiam svojich výpovedí vyjadril na pojednávaní odvolacieho súdu s tým, že licitátor nehovoril, že sa draží prevádzková jednotka bez pozemku, ale povedal, že sa draží prevádzková jednotka a kde sa táto nachádza. Takýto spôsob oznámenia predmetu dražby na dražbe zodpovedá náležitosti zoznamu prevádzkových jednotiek ponúkaných na predaj v zmysle § 4 ods. 3 písm. a) bod 1 zákona č. 427/1990 Zb., pričom v spojení s § 14 zákona č. 427/1990 Zb. (podľa ktorého ak je predmetom predaja prevádzková jednotka, ktorá sa nachádza na pozemku, ku ktorému má právo hospodárenia organizácia, ktorej súčasťou je prevádzková jednotka, musí sa táto prevádzková jednotka predať aj s týmto pozemkom) odôvodňuje navrhovateľom tvrdené presvedčenie, že dražil a vydražil aj pozemok; takéto presvedčenie odôvodňuje aj zápisnica a dražbe s potvrdením pre vydražiteľa o vydražení prevádzkovej jednotky bez špecifikácie, či bola vydražená stavba s pozemkom alebo stavba bez pozemku. Ak teda licitátor ako predmet dražby na dražbe oznámil prevádzkovú jednotku s uvedením, kde sa táto nachádza, bol takýmto spôsobom určený predmet dražby. Vychádzajúc z právneho názoru dovolacieho súdu zaťažovalo dôkazné bremeno preukázať, že predmetom dražby bola iba stavba, resp. že predmetom dražby nebol pozemok, odporcu ako právneho nástupcu predávajúceho. Nakoľko v konaní nebolo jednoznačne a bez akýchkoľvek pochybností preukázané, že predmetom dražby nebol aj pozemok (pri oznámení prevádzkovej jednotky s uvedením, kde sa táto nachádza), vzhľadom na dôkazné bremeno v tomto smere zaťažujúce odporcu bolo potrebné v súlade s právnym názorom dovolacieho súdu prikloniť sa k záveru, že predmetom dražby konanej 29.11.1991 bol aj pozemok. Následné zistenia navrhovateľa ohľadom predmetného pozemku a jeho snaha o odkúpenie pozemku či podanie návrhu na určenie neplatnosti dražby sú potom pre uvedený záver irelevantné. Na základe uvedených skutočností odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny v zmysle § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil. O náhrade trov odvolacieho a dovolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. a § 243d ods. 1 veta tretia O.s.p. v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p. V odvolacom konaní úspešný navrhovateľ by mal právo na náhradu trov odvolacieho konania. Nakoľko mu však trovy odvolacieho konania neuplatnil, odvolací súd mu ich náhradu nepriznal. V dovolacom konaní úspešnému navrhovateľovi priznal náhradu trov dovolacieho konania 2.107,48 eura, pozostávajúcich zo zaplateného súdneho poplatku za dovolanie 199 eur a z trov právneho zastúpenia vyčíslených v súlade s vyhl. 655/2004 Z.z.; za 2 úkony právnej služby - prevzatie a príprava zastúpenia dňa 24.9.2009 a podanie dovolania dňa 24.9.2009 (§ 14 ods. 1 písm. a), c) vyhl. v znení ku dňu vykonania úkonov) priznal 2 x 947,29 eura (v časti určenia vlastníctva vychádzajúc z tarifnej hodnoty 250.000 eur, z ktorej zhodne vychádzali účastníci vo vyčísleniach trov právneho zastúpenia, predstavuje odmena 924,53 eura podľa § 10 ods. 1 písm. a) vyhl. a v časti určenia predmetu dražby predstavuje uplatnená odmena 1 x 45,51 eura, t.j. 22,76 eura podľa § 11 ods. 1 písm. a) vyhl. v spojení s § 13 ods. 4 vyhl.) a režijný paušál 2 x 6,95 eura (§ 16 ods. 3 vyhl.), spolu 1.908,48 eura. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.