Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 11Co/29/2013 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1309206236 Dátum vydania rozhodnutia: 10. 02. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Štrignerová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1309206236.3 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Štrignerovej a členov senátu JUDr. Bianky Gelačíkovej a JUDr. Blanky Podmajerskej, v právnej veci navrhovateľky: V.. Z. B., N.. XX.XX.XXXX, Y. B., A. B. XX, B., zastúpená advokátom JUDr. Rastislavom Bajánkom, Vajnorská 1, Bratislava proti odporcovi: V. M.C. B. T., J.: XXXXXXXX, W. X, A., o náhradu mzdy 13.351,80 euro, na odvolanie odporcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III zo dňa 24.9.2013, č.k. 14C/123/2009-174, jednohlasne ( pomerom hlasov 3:0) takto r o z h o d o l : Rozsudok súdu prvého stupňa sa v napadnutej časti p o t v r d z u j e. Navrhovateľke sa nepriznáva náhrada trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : V napadnutom rozsudku súd prvého stupňa uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľke náhradu mzdy vo výške X.XXX,XX euro brutto, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku, vo zvyšnej časti návrh zamietol a odporcovi nepriznal náhradu trov konania. Rozhodnutie právne odôvodnil § 79 ods.1,2, § 134 ods.1,2, § 129 ods.1, § 132 Zákonníka práce v znení účinnom do 30.6.2003, § 29 ods.2, § 4 ods.4 zák.č. 553/2003 Z.z. o odmeňovaní zamestnancov pri výkone práce vo verejnom záujme a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Po vykonanom dokazovaní mal preukázané, že listom zo dňa 12.08.2002 č. 964/02 dal odporca navrhovateľke podľa § 63 ods. 1 písm. e/ Zák. práce výpoveď, o ktorej neplatnosti bolo rozhodnuté rozsudkom Okresného súdu Bratislava III, č.k 16Cp 76/02-80 zo dňa 28.5.2007 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č.k. 8Co 371/07-117 zo dňa 10.2.2009 ( právoplatným dňa 11.05.2009). V rozhodnutí ďalej skonštatoval, že navrhovateľka po obdržaní predmetnej výpovede preukázateľne listom zo dňa 30.10.2002 oznámila odporcovi nesúhlas s výpoveďou a naďalej trvala na pracovnom pomere - teda jej vôľou bolo zotrvať v pracovnom pomere a vykonávať prácu v zmysle pracovnej zmluvy uzavretej medzi navrhovateľkou a právnym predchodcom odporcu. Právny predchodca odporcu navrhovateľke však prácu po uplynutí výpovednej doby dňa 31.10.2002 neprideľoval, v dôsledku čoho tak navrhovateľke v zmysle § 79 ods. 1 Zák. práce vznikol nárok na náhradu mzdy vo výške priemerného zárobku - do doby, kedy prekážky na strane zamestnávateľa trvajú. Právny predchodca odporcu však navrhovateľke prácu po uplynutí výpovednej doby dňa 31.10.2002 neprideľoval, v konaní nepreukázal, že by ju počas uplatňovaného obdobia od júla 2006 až apríla 2009 vyzýval na nástup do práce, nepreukázal ani ukončenie pracovného pomeru založeného pracovnou zmluvou ( keďže nie je povinnosťou zamestnanca po písomnom prejave vôle nesúhlasu s výpoveďou a trvaní na ďalšom zamestnávaní opätovne sa domáhať prideľovania práce). Súd prvého stupňa mal vykonaným dokazovaním preukázanú i snahu navrhovateľky zapojiť sa do práce ihneď po neplatnom rozviazaní pracovného pomeru - táto sa snažila získať vhodné zamestnanie prostredníctvom úradu práce a aj vlastnou iniciatívou. Súd prvého stupňa pri svojej úvahe o znížení resp. nepriznaní náhrady mzdy za ďalší čas vychádzal zo zásady primeranosti a spravodlivosti sankcie pre odporcu ako zamestnávateľa a satisfakcie pre navrhovateľku ako zamestnanca za neplatné skončenie pracovného pomeru. Uviedol, že náhrada mzdy priznaná v dôsledku neplatného skončenia pracovného pomeru podľa ust. § 79 Zákonníka práce nemá povahu plnenia mzdového nároku vyplývajúceho z riadneho pracovného pomeru, nie je ekvivalentom mzdy, ktorú si zamestnanec nemohol zarobiť preto, že mu zamestnávateľ neumožnil vykonávať dohodnutú prácu za trvania jeho pracovného pomeru, ale má vo vzťahu k zamestnávateľovi predovšetkým sankčný charakter a súčasne vo vzťahu k zamestnancovi má charakter satisfakčný. Pre nepriznanie náhrady mzdy alebo jej primerané zníženie je treba prihliadnuť na okolnosť, či bol zamestnanec medzitým zamestnaný, akú prácu vykonával, na výšku jeho zárobku a na dôvody, pre ktoré sa do práce nezapojil. Pri rozhodovaní o znížení resp. nepriznaní náhrady mzdy súd prvého stupňa v prejednávanej veci prihliadal aj na to, či si navrhovateľka mala možnosť zabezpečiť si pre seba vhodnú prácu a za akých podmienok, či dosahovala mzdu, zodpovedajúcu svojej kvalifikácii a za akých podmienok, a ak takúto mzdu dosahovala i na okolnosti, za ktorých svoj zárobok dosiahla. Súd prvého stupňa mal preukázané, že navrhovateľka po neplatnom skončení pracovného pomeru podala dňa 1.1.2003 písomnú žiadosť o sprostredkovanie zamestnania na Okresný úrad práce v Senci, do evidencie nezamestnaných nebola zaradená z dôvodu, že diaľkovo študovala na PdFUK, následne si ďalej aktívne hľadala zamestnanie a od 1.2.2003 sa zamestnala ako špeciálny pedagóg - vychovávateľ v F. združení A., pracovisko Senec, s hrubou mesačnou mzdou XXX,XX euro (X.XXX,- Sk) - u odporcu v čase neplatného skončenia pracovného pomeru dosahovala mesačnú mzdu vo výške XXX,XX euro. Súd prvého stupňa prihliadol tiež na skutočnosť, navrhovateľka ako samoživiteľka s dvoma deťmi musela do zamestnania dochádzať z Bratislavy do Senca. V rokoch 2003-2008 z miesta bydliska dochádzala do zamestnania v Bernolákove, kde pracovala aj v nočných službách. Po zhodnotení všetkých okolností prípadu súd prvého stupňa dospel k záveru, že navrhovateľka sa po 3 mesiacoch od neplatného skončenia pracovného pomeru síce zapojila do pracovného pomeru u nového zamestnávateľa avšak za nevýhodnejších podmienok, ako by mala pri výkone práce podľa pracovnej zmluvy u odporcu ( ak by odporca plnil svoju povinnosť prideľovať jej prácu). Mal za to, že zo skutočnosti, že navrhovateľka sa po neplatnom skončení pracovného pomeru riadne zapojila do práce nemožno pre ňu vyvodiť nepriaznivé následky v podobe zníženia, prípadne nepriznania náhrady mzdy poukazujúc pritom na právne závery uznesenia Najvyššieho súdu SR spis. zn. 6Cdo 157/2010 zo dňa 14.09.2011. Uplatnený nárok na náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru za obdobie júl 2006 až apríl 2009 súd prvého stupňa právne posúdil ako nárok na náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru za obdobie presahujúce 12 mesiacov ( § 79 ods. 2 Zákonníka práce) a priemerný zárobok navrhovateľky ( § 134 ods.2 Zákonníka práce ) vo výške XXX,XX euro ustálil z rozhodného obdobia kalendárneho štvrťroka predchádzajúcemu štvrťroku, v ktorom sa zisťuje priemerný zárobok ( doby od 01.08.2002 do 01.11.2002 ). Súd prvého stupňa uviedol, že nemal dôvod nepriznať navrhovateľke náhradu mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov len z dôvodu, že nebola pasívna, prejavovala záujem o získanie práce a nečinne sa nespoliehala, že jej bude vyplatená náhrada mzdy odporcom a po celú dobu, po ktorú si nárokovala od odporcu vyplatenie náhrady mzdy, ani nevykonávala po celú dobu prácu s porovnateľným zárobkom, aký by mala u odporcu, pokiaľ by s ňou nebol neplatne skončený pracovný pomer. Navrhovateľke potom priznal náhradu mzdy z neplatne skončeného pracovného pomeru v zmysle ust. § 79 ods. 1 a 2 Zákonníka práce za čas nad rámec dvanástich mesiacov v súlade s návrhom za obdobie 34 mesiacov, ktorú však v záujme primeranosti znížil na 5 mesačných funkčných platov v sume X.XXX,XX euro brutto ( 5 x XXX,XX euro). V prevyšujúcej časti návrh zamietol. O náhrade trov prvostupňového ako aj odvolacieho konania rozhodol podľa § 142 ods. 2 v spojení s § 151 ods. 2 O.s.p. zohľadňujúc 87,19% - tnú mieru úspešnosti odporcu a okolnosť, že odporca v lehote podľa § 151 ods. 1 O.s.p. trovy prvostupňového ako aj odvolacieho konania nevyčíslil a zo súdneho spisu iné trovy konania ku dňu vyhlásenia rozsudku nevyplývali. Proti prisudzujúcemu výroku podal v zákonnej lehote odvolanie odporca navrhujúc, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa zmenil a návrh navrhovateľky zamietol. Uviedol, že súd prvého stupňa v zrušenom rozsudku správne stanovil nárok navrhovateľky na náhradu mzdy v sume XX.XXX,XX euro s príslušenstvom za obdobie od júla 2006 do apríla 2009 ako nárok za dobu presahujúcu 12 mesiacov . Súd prvého stupňa v tejto súvislosti vykonal dokazovanie s tým, že z listinných a iných dôkazov mal preukázané, že navrhovateľka bola v uplatnenom období riadne zamestnaná na dobu neurčitú v Detskom domove N. M. A., pričom za uplatňované obdobie bol jej príjem vyšší ako dosahovala u pôvodného zamestnávateľa. V tejto súvislosti poukázal na uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 31.1.2011, č.k. 8Co/149/2010-119 v obdobnej právnej veci. Navrhovateľka sa k riadne doručenému odvolaniu odporcu písomne nevyjadrila. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu a medziach dôvodov odvolania ( § 212 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( § 214 ods. 2 ) keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nejednalo sa o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania, nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem, vo veci súd prvého stupňa nerozhodol bez nariadenia pojednávania podľa § 115a O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie odporcu podané proti výroku, v ktorom bola odporcovi uložená povinnosť zaplatiť navrhovateľke náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru vo výške 1.963,40 euro nie je podané dôvodne. Súd prvého stupňa riadne zistil skutkový stav veci, keď vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností ( § 120 ods. 1 O.s.p.) z hľadiska posúdenia opodstatnenosti uplatneného návrhu, vec v súlade s § 101 ods.2 O.s.p. prejednal v neprítomnosti účastníkov, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil ( § 132 O.s.p.) a na ich základe dospel k správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí aj náležite odôvodnil ( § 157 ods. 2 O.s.p.). Podľa § 77 zák.č. 311/2011 Z.z. v znení platnom do 30.6.2003 ( ďalej „ Zák. práce „) neplatnosť skončenia pracovného pomeru výpoveďou, okamžitým skončením, skončením v skúšobnej lehote alebo dohodou môže zamestnanec, ako aj zamestnávateľ uplatniť na súde najneskôr v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa mal pracovný pomer skončiť. Podľa § 79 ods.1,2 cit. zákona, ak zamestnávateľ dal zamestnancovi neplatnú výpoveď alebo ak s ním neplatne skončil pracovný pomer okamžite alebo v skúšobnej lehote a ak zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával, jeho pracovný pomer sa nekončí a zamestnávateľ je povinný mu poskytnúť náhradu mzdy. Táto náhrada patrí zamestnancovi v sume jeho priemerného zárobku odo dňa, keď oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní, až do času, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci alebo keď dôjde k platnému skončeniu pracovného pomeru. Ak celkový čas, za ktorý by sa mala zamestnancovi poskytnúť náhrada mzdy, presahuje 12 mesiacov, môže súd na žiadosť zamestnávateľa jeho povinnosť nahradiť mzdu za čas presahujúci 12 mesiacov primerane znížiť, prípadne náhradu mzdy zamestnancovi vôbec nepriznať; súd pri svojom rozhodovaní prihliadne najmä na to, či zamestnanec bol v tomto čase zamestnaný u iného zamestnávateľa, akú prácu tam vykonával a aký zárobok dosiahol alebo z akého dôvodu sa do práce nezapojil. Podľa § 134 ods. 1,2 Zákonníka práce priemerný zárobok na pracovnoprávne účely (ďalej len "priemerný zárobok") zisťuje zamestnávateľ zo mzdy zúčtovanej zamestnancovi na výplatu v rozhodujúcom období a z obdobia odpracovaného zamestnancom v rozhodujúcom období. Rozhodujúcim obdobím je kalendárny štvrťrok predchádzajúci štvrťroku, v ktorom sa zisťuje priemerný zárobok. Priemerný zárobok sa zisťuje vždy k prvému dňu kalendárneho mesiaca nasledujúceho po rozhodujúcom období. Podľa § 29 ods. 2 zák. č. 553/2003 Z.z. o odmeňovaní niektorých zamestnancov pri výkone práce vo verejnom záujme a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ak osobitné predpisy, ktoré sa vzťahujú na zamestnávateľov a zamestnancov podľa § 1 ods. 1 obsahujú ustanovenia o priemernom zárobku alebo o priemernej mzde, je ním funkčný plat podľa § 4 ods. 4, plat pri výkone inej práce alebo funkčný plat podľa § 30 ods. 3 priznaný zamestnancovi v čase, keď vznikol dôvod na jeho použitie. Podľa § 4 ods. 4 citovaného zákona /plat zamestnanca/ funkčný plat na účely tohto zákona je súčet tarifného platu, zvýšenia tarifného platu podľa § 7 ods. 7 a príplatkov určených mesačnou sumou podľa ods. 1 písm. b/ až h/. Funkčným platom je aj plat pri vykonávaní inej práce alebo funkčný plat poskytovaný podľa § 30 ods. 3. Predmetom daného konania na súde prvého stupňa je po dispozitívnom úkone navrhovateľky ( čiastočnom späťvzatí návrhu ) nárok na zaplatenie náhrady mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru za obdobie od júla 2006 do 30.4.2009 v celkovej výške 13.351,80 euro, ktorého právny základ predstavoval rozsudok Okresného súdu Bratislava III zo dňa 28.mája 2007, č.k. 16 Cp 76/2002-80 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 10.2.2009, č.k. 8Co 371/2007-117 o určení neplatnosti výpovede danej navrhovateľke právnym predchodcom odporcu ( Reedukačným detským domovom a Liečebno -výchovným sanatóriom so sídlom V. Č..X, C. ) zo dňa 12.8.2002, č.j. 964/02 podľa § 63 ods.1 písm. e/ Zákonníka práce. Keďže súd prvého stupňa v priebehu konania nerozhodol postupom podľa § 95 O.s.p. o návrhu navrhovateľky na rozšírenie žalobného nároku o úroky z omeškania špecifikované v podaniach zo dňa 29.3.2011 a 29.4.2011 a kedy navrhovateľka v priebehu pojednávania nariadeného na deň 24.9.2013 žiadala, aby súd na tieto návrhy neprihliadal, nestali sa úroky z omeškania predmetom daného konania. Vzhľadom na rozsah podaného odvolania je predmetom prieskumu odvolacieho súdu výrok o prisúdení sumy 1.963,40 euro a nadväzujúci výrok o trovách konania. V danej veci je treba ako prvoradé uviesť, že z vykonaného dokazovania bolo nepochybne preukázané, že navrhovateľka oznámila právnemu predchodcovi odporcu nesúhlas s výpoveďou a zároveň mu oznámila, že trvá na tom, aby ju i naďalej zamestnával svojim listom zo dňa 30. 10. 2002. Z ustanovenia § 79 ods. 1 Zákonníka práce ( zák.č. 311/2001 Z.z. ) účinného od 1. 4. 2002 vyplýva, že oznámenie zamestnanca, že trvá na ďalšom zamestnávaní je predpokladom vzniku práva na náhradu mzdy pri neplatnom skončení pracovného pomeru výpoveďou; teda až týmto oznámením zamestnanca, ktoré sa môže vzťahovať iba k zamestnávaniu v dobe po dni, kedy by podľa rozväzovacieho úkonu zamestnávateľa mal pracovný pomer medzi účastníkmi skončiť, vzniká zamestnancovi nárok na náhradu mzdy. Keďže v danom prípade navrhovateľka úkon - oznámenie o tom, že trvá na ďalšom zamestnávaní, ktoré malo zároveň za následok vznik jej nároku na náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru vykonala dňa 30. 10. 2002, správne súd prvého stupňa uplatnený nárok na náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru za obdobie od júla 2006 do 30.4.2009 právne posudzoval podľa ustanovení § 79 ods. 2 Zákonníka práce v znení platnom v čase vykonania tohto úkonu ( t.zn. podľa právnej úpravy platnej do 30.6.2003 ) ako nárok na náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru za dobu presahujúcu 12 mesiacov. Pokiaľ ide o rozhodnutie o priznaní náhrady mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru za obdobie presahujúce dvanásť mesiacov ( § 79 ods.2 Zák. práce v znení účinnom do 30.6.2003 ) odvolací súd konštatuje, že pri znižovaní, poprípade pri nepriznaní náhrady mzdy za obdobie presahujúce dvanásť mesiacov (§ 79 ods. 2 Zákonníka práce) musí súd spravidla vziať v úvahu, či sa zamestnanec po neplatnom skončení pracovného pomeru zapojil do práce, aký príjem v ňom dosiahol, poprípade z akých dôvodov tak neurobil, či riadne spolupracoval s príslušným úradom práce zohľadňujúc pritom i ponuky dané zamestnancovi týmto úradom a či sa aktívne i sám podieľal na hľadaní si zamestnania. Zároveň je treba uviesť, že ustanovenie § 79 ods. 2 Zákonníka práce treba vykladať tak, že súd môže na žiadosť zamestnávateľa náhradu mzdy za čas presahujúci dvanásť mesiacov primerane znížiť, prípadne vôbec nepriznať len výnimočne, a to v prípadoch, ak výkon práva na náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru, zaručeného ustanovením § 79 ods. 1 Zákonníka práce, by bol v rozpore s dobrými mravmi v zmysle čl. 2 Zákonníka práce. Takýto výklad je podľa názoru odvolacieho súdu rešpektujúci zároveň najvšeobecnejšiu hodnotu právneho štátu, a to hodnotu spravodlivosti. Tejto hodnote zodpovedá poskytnutie ochrany proti bezpráviu a naplnenie všeobecných právnych zásad, podľa ktorých každý je povinný znášať dôsledky svojho protiprávneho konania a nikto nemôže mať prospech z vlastnej nepoctivosti. To zároveň znamená, že § 79 ods. 2 Zákonníka práce nemôže byť aplikovaný takým spôsobom, aby sa tým prakticky negovalo poskytnutie ochrany zamestnancovi vyplývajúcej z ods. 1 tohto ustanovenia a aby sa vyplatilo konať protiprávne ( viď uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Cdo 157/2010 zo dňa 14. septembra 2011). Na základe uvedeného je možné zhodnúť sa s úvahou súdu prvého stupňa v tom, že ak v posudzovanom období bola navrhovateľka zamestnaná u iného zamestnávateľa, v zamestnaní dosahovala stabilný príjem a nečinne sa nespoliehala, že jej bude od odporcu vyplatená náhrada mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru, nie sú v jej prípade splnené výnimočné kritériá pre nepriznanie náhrady mzdy za obdobie presahujúce 12 mesiacov. Odvolací súd ako správnu posúdil i úvahu súdu prvého stupňa, ktorý v záujme primeranosti náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru za obdobie od júla 2006 do 30.4.2009 navrhovateľke priznal vo výške 5 násobku priemerného mesačného zárobku navrhovateľky, ktorý dosahovala ku dňu neplatného skončenia pracovného pomeru správne ustáleného na výšku XXX,XX euro mesačne brutto ( § 134 ods.1,2 Zákonníka práce v spojení s § 29 ods.2, § 4 ods.4 zák.č. 553/2003 Z.z. o odmeňovaní niektorých zamestnancov pri výkone práce vo verejnom záujme ). Je toho názoru, že takto primerane priznaná náhrada mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru za obdobie od júla 2006 do 30.4.2009 vo výške 1.963,40 euro brutto si plní svoju sociálnu funkciu a zároveň zodpovedá zásadám poskytovania ochrany proti bezpráviu a naplnení všeobecných právnych zásad podľa ktorých každý je povinný znášať dôsledky svojho protiprávneho konania a nikto nemôže mať prospech z vlastnej nepoctivosti a neumožňuje tak zamestnávateľovi, aby sa mu vyplatilo konať protiprávne. S poukazom na uvedené, stotožniac sa i s rozhodnutím súdu o trovách konania ( § 142 ods.2, § 151 ods.1 O.s.p. ), odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti podľa ust. § 219 ods.1 O.s.p. ako vecne správny potvrdil. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa ust. § 142 ods.1, § 224 ods.1 v spojení s ust. § 151 ods.1 O.s.p., keďže navrhovateľka si právo na náhradu trov odvolacieho konania neuplatnila a trovy odvolacieho konania ( okrem trov právneho zastúpenia ) jej z obsahu spisu ani nevyplývajú. V danej veci bolo miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku oznámené v lehote najmenej 5 dní pred jeho vyhlásením na úradnej tabuli súdu ( § 156 ods.3 O.s.p.) a v súlade s ust. § 21 ods.2 zák.č. 36/2005 Z.z. v platnom znení o Spravovacom a kancelárskom poriadku bolo v rovnakej lehote zverejnené v elektronickej podobe na webovej stránke súdu. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.