Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 3Cob/413/2013 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1310209431 Dátum vydania rozhodnutia: 14. 08. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Elena Ondrišová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1310209431.1 Uznesenie Krajský súd v Bratislave v právnej veci žalobcu LANCILLON LIMITED, so sídlom Anastasi Siourky 17, Lordoscentralcourtblock 2, Flat/Office A1, P.C. 3105, Limassol, Cyperská republika, zapísaná v registri spoločností Cyperskej republiky pod registračným číslom HE 247977, práv. zast. JUDr. Marián Košut, advokát, so sídlom Ambroseho 17, Bratislava, proti žalovanému 1/ Železničná spoločnosť Slovensko, a.s., so sídlom Rožňavská 1, Bratislava, IČO: 35 914 939, žalovanému 2/ Železničná spoločnosť Cargo Slovakia, a.s., so sídlom Drieňová 24, Bratislava, IČO: 35 914 921, obaja práv. zast. Advokátska kancelária RELEVANS s.r.o., so sídlom Dvořákovo nábrežie 8, Bratislava, za účasti Okresnej prokuratúry Bratislava III, Vajnorská 47, Bratislava o náhradu škody - zaplatenie 82 775 592,50 EUR s príslušenstvom a o odvolaní žalovaných a Okresnej prokuratúry Bratislava III, Vajnorská 47, Bratislava proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III v Bratislave č.k. 20Cb 49/2010-3101 zo dňa 18.9.2013, jednohlasne takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave odvolanie Okresnej prokuratúry Bratislava III proti zastavujúcemu výroku rozsudku Okresného súdu Bratislava III v Bratislave č.k. 20Cb 49/2010-3101 zo dňa 18.9.2013 o d m i e t a . Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava III v Bratislave č.k. 20Cb 49/2010-3101 zo dňa 18.9.2013 vo vyhovujúcej časti a súvisiacom výroku o náhrade trov účastníkov ako aj štátu z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie. o d ô v o d n e n i e : Súd prvého stupňa rozsudkom pripustil späťvzatie žaloby vo výške 31.023.717,- EUR a konanie v tejto časti zastavil, žalovaným uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 51 751 875,50 EUR spolu s úrokom z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 51 751 875,50 € od 2.8.2010 až do zaplatenia, ako aj trovy konania pozostávajúce zo zaplateného súdneho poplatku zo žaloby a nákladov na znalecké dokazovanie, všetko vo výške 102 593,50 EUR spolu s trovami právneho zastúpenia vo výške 3.648 665,98 EUR, všetko k rukám právneho zástupcu žalobcu JUDr. Mariána Košuta, ako aj nahradiť trovy štátu v sume 188,86 EUR, všetko do troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku s tým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu tohto plnenia povinnosť druhého zo žalovaných. V konaní sa žalobca domáhal od žalovaných náhrady ušlého zisku, ktorý právnemu predchodcovi žalobcu vznikol v priamej súvislosti s tým, že ho právny predchodca žalobcu nemohol dosiahnuť predajom 98 ks rušňa r. 755 právnemu predchodcovi žalovaných, resp. žalovaným podľa bodu 4 Zmluvy o stavbe prototypu rušňa r. 755. Uviedol, že súd musel najskôr posúdiť, či v uvedenej zmluve zmluvné strany platne takýto záväzok dohodli a či teda jeho nenaplnenie mohlo byť právnym predpokladom pre vznik takejto škody. Súd dospel k záveru, že zmluvné strany uzavreli platnú kúpnu zmluvu podľa § 409 ods. 1 Obch. zák. a § 410 ods. 1 Obch. zák., pretože dospel k záveru, že právny predchodca žalovaných sa platne zaviazal kúpiť od právneho predchodcu žalobcu 98 ks rušňa r. 755 po tom, ako ho bude možné sériovo vyrábať, podmieňujúc možnosť tejto sériovej výroby úspešným vykonaním prototypových skúšok tohto rušňa. Je teda zrejmé, že predmetný predaj mohol byť zrealizovaný za predpokladu splnenia predmetnej odkladacej podmienky. Súd dospel k záveru, že k platnému uzavretiu kúpnej zmluvy medzi právnym predchodcom žalovaných a právnym predchodcom žalobcu došlo, keď mal za to, že z bodu 4 v spojení s bodmi 7 a 1 Zmluvy o stavbe prototypu rušňa r. 755 vyplýva splnenie podstatných náležitostí na vznik kúpnej zmluvy ako dvojstranného právneho úkonu účastníkov. Zmluvnými stranami Zmluvy o stavbe prototypu rušňa 755 boli právny predchodca žalovaných a právny predchodca žalobcu. Súčasťou tejto zmluvy bol aj záväzok vymedzený v jej bode 4, ktorý súd posúdil tak, že v kontexte ostatných ustanovení predmetnej zmluvy s prihliadnutím na § 266 ods. 3 Obch. zák. ide o prejav vôle, ktorý spĺňa náležitosti kúpnej zmluvy podľa § 409 a 410 Obch. zák. Na uvedenom závere nič nemení ani to, že v bode 4 Zmluvy o stavbe prototypu rušňa 755 nie je explicitne ako predávajúci uvedený právny predchodca žalobcu a že záväzok predať a kúpiť je vyjadrený slovným spojením „odoberie od budúceho výrobcu“. Poukázal na výkladové pravidlo podľa § 266 ods. 3 Obch. zák. a dospel k záveru, že predávajúcim mohol byť vo vzťahu k záväzku vymedzenom v bode 4 jedine právny predchodca žalobcu, pretože je zrejmé, že v Zmluve o stavbe prototypu rušňa 755 ako dodávateľ vystupuje právny predchodca žalobcu. Ďalej konštatoval, že z bodu 1 a 7 Zmluvy o stavbe prototypu rušňa 755 je zrejmé, že pri uzatváraní tejto zmluvy bolo práve medzi týmito zmluvnými stranami brané do úvahy, že sa po realizácii prototypu rušňa r. 755 bude realizovať jeho sériová výroba v počte kusov 98, pričom práve tieto isté zmluvné strany medzi sebou dohodli v zmysle bodu 7, aká bude horná hranica ceny jedného takéhoto rušňa vyrobeného v sériovej výrobe. Uviedol, že z uvedeného nie je možné vyvodiť iný záver, ako ten, že jedine subjekty, ktoré sú zmluvnou stranou určitej zmluvy, majú v úmysle byť viazané záväzkami, ktoré sú v nich obsiahnuté. V bode 1 je vyjadrený záväzok právneho predchodcu žalobcu ako dodávateľa realizovať prototyp rušňa r. 755, ktorého sériové vyhotovenie v počte 98 ks nahradí staršie typy rušňov a na druhej strane korelátom tohto záväzku je zas záväzok právneho predchodcu žalovaných financovať výrobu prototypu a následne po splnení odkladacej podmienky odobrať sériovo vyrobených 98 ks od budúceho výrobcu. Zo Zmluvy o stavbe prototypu rušňa r. 755 je zrejmé, že záväzkovo bol za výrobcu prototypu rušňa r. 755 považovaný právny predchodca žalobcu. Súd mal z obsahu zmluvy za dané, že jej účelom bolo nielen vyrobiť prototyp, ale primárne konať tak, aby sa mohla realizovať sériová výroba rušňa r. 755 vychádzajúc zo schváleného prototypu tohto rušňa, a preto považuje slovné spojenie „od budúceho výrobcu“ za vyjadrenie subjektu, ktorým v intenciách výkladu zvyšných ustanovení tejto zmluvy bol tiež právny predchodca žalobcu. Z obsahu zmluvy nie je možné vyvodiť záver, že by objednávateľ mal právo po absolvovaní úspešných prototypových skúšok sa rozhodnúť, či pristúpi k objednaniu sériovej výroby rušňov, a teda či záväzok v bode 4 odobrať 98 ks rušňov zo sériovej výroby je podmienený okrem odkladacej podmienky spočívajúcej v úspešnom typovom schválení prototypu rušňa r. 755 zo strany štátnych orgánov, ešte nejakou ďalšou podmienkou, a to, že právny predchodca žalovaných sa po splnení odkladacej podmienky rozhodne pre objednanie sériovej výroby rušňov. Uviedol ďalej, že to, že takéto dojednanie v zmluve absentuje, súd len utvrdilo v závere, že účelom zmluvy nebolo len vyrobiť určitý prototyp rušňa bez toho, aby už v čase uzavretia tejto zmluvy bolo úmyslom odberateľa investovať do prototypu len z toho dôvodu, že výsledky takejto činnosti budú použité pre praktické účely spočívajúce v uplatnení prototypu v svojej bežnej činnosti, a to vo forme zmodernizovania svojho vozového parku o 98 ks nových rušňov vyrobených podľa tohto prototypu. Preto súd vyvodil záver, že zmluvné strany Zmluvy o stavbe prototypu rušňa 755 mali právne relevantný úmysel dohodnúť vzájomné záväzky predať a kúpiť určitý, v zmluve určito druhovo vymedzený tovar (rušeň r. 755) v určenom množstve (98 ks), ktorý slovne vyjadrili prostredníctvom dojednaní v bode 4 v spojení s bodom 1 a 7 Zmluvy o stavbe prototypu rušňa 755. Opačný záver by bol v danom prípade celkom nelogický, ktorému by chýbala ekonomická podstata, prečo by zmluvné strany medzi sebou dojednávali ustanovenia týkajúce sa sériovej výroby rušňa r. 755 v spojení s dojednaním o hornej hranici výšky kúpnej ceny jedného rušňa z tejto sériovej výroby, keďže takáto dohoda bez ďalšieho nemohla zaväzovať iný subjekt ako zmluvnú stranu. Žalovanými spochybňovanú určitosť tohto právneho úkonu - kúpnej zmluvy, predmetom ktorej bol dohodnutý predaj 98 ks rušňa r. 755 po jeho typovom schválení - musel súd vyhodnotiť ako účelovú v snahe spochybniť povinnosť nahradiť ušlý zisk žalobcovi, keďže jednak platnosti a určitosti právneho úkonu nie je prekážkou, ak je tento vyjadrený stručne, ako tomu bolo aj v posudzovanom prípade a je len vecou zmluvných strán, ako podrobne upravia vzájomné práva a povinnosti. Ak tak neurobia, ale dohodnú sa na podstatných náležitostiach zmluvy, zmluva je uzavretá a zaväzuje zmluvné strany. Zo skutkového stavu tak ako bol zistený nevyplýva, že právny predchodca žalovaných v čase uzavretia predmetnej zmluvy nemal v úmysle takýto záväzok dohodnúť. Z výpovede svedka Z.. J. O., ktorý za právneho predchodcu žalobcu uzatváral posudzované zmluvy, naopak vyplynulo, že ekonomickou podstatou uzavretia Zmluvy o stavbe prototypu rušňa r. 755 a následne aj iných s ňou súvisiacich zmlúv bola modernizácia v tej dobe už zastaraných rušňov vozového parku ŽSR, čo sa malo naplniť rozšírením tohto vozového parku o 98 ks modernizovaného typu rušňa, označeného ako r. 755, pričom predpokladom dosiahnutia tohto cieľa a teda možnosti realizovať túto sériovú výrobu bolo v zmysle platnej legislatívy typové schválenie tohto nového, modernizovaného rušňa príslušnými orgánmi štátu. Takúto ekonomickú podstatu (kauzu) vzniku predmetného záväzku potvrdil aj žalovaný v 2/ rade vo svojom vyjadrení z 18.3.2011. Bolo teda zrejmé, že ekonomickou podstatou záväzkov zo Zmluvy o prototype rušňa r. 755 bolo postupovať tak, aby sa tento cieľ mohol naplniť. Ekonomickou podstatou predmetného záväzku teda primárne nebolo vyvinúť len prototyp nového typu rušňa, ale rozšíriť zastaraný vozový park o nové rušne. Ak by naplnenie tejto ekonomickej podstaty bolo bez právneho významu pre splnenie záväzkov zo Zmluvy o stavbe prototypu rušňa r. 755, zmluvné strany by v zmluve zrejme neupravovali také záväzky, ktoré by sa ich vzájomne nemali týkať. V súvislosti s námietkou žalovaných, ktorý spochybňovali platnosť kúpnej zmluvy argumentujúc, že Zmluva o stavbe prototypu rušňa 755 neobsahuje dojednanie o cene, ani výslovný prejav vôle strán uzavrieť zmluvu bez určenia ceny, uviedol, že určujúce teda je, či dohoda zmluvných strán v bode 7 Zmluvy o stavbe prototypu rušňa r. 755, resp. v bode 14 jej Dodatku č. 1, ktorým zmluvné strany okrem iného zmenili aj tento bod 7 a podľa ktorého mala byť kúpna cena sériového rušňa r. 755 nižšia ako „aktuálne najnižšie trhové ceny porovnateľných rušňov od renomovaných európskych a svetových výrobcov“, je platnou dohodou o kúpnej cene, dohodou o spôsobe dodatočného určenia kúpnej ceny alebo prejavom vôle uzavrieť kúpnu zmluvu aj bez určenia kúpnej ceny, kedy platí, že v tomto prípade je kupujúci povinný zaplatiť kúpnu cenu ustanovenú podľa § 448 Obch. zák. Z posúdenia uvedeného ustanovenia bodu 7 Zmluvy o stavbe prototypu rušňa r. 755. súd dospel k záveru, že zmluvné strany si v bode 7 dohodli hornú hranicu, ktorú nemôže kúpna cena sériovo vyrábaného rušňa r. 755 prekročiť v čase dodania tovaru s dôrazom na zabezpečenie v predmetom čase garancie zachovania cenovej konkurencieschopnosti v porovnaní s najnižšími cenami renomovaných svetových výrobcov. Vyjadril presvedčenie, že je popísané dojednanie dostatočne konkrétne s prejavom vôle uzavrieť zmluvu (v čase jej uzavretia) bez dohody o výške kúpnej ceny podľa § 409 ods. 2 Obch. zák., pretože pre zmluvné strany bolo podstatnejšie dohodnúť, akú sumu bude kupujúci povinný zaplatiť v čase dodania tovaru. Ak sa kupujúci a predávajúci dohodnú na tom, akú sumu nemôže presiahnuť výška kúpnej ceny, pričom zároveň nedohodnú jej konkrétnu výšku, potom tým právne záväzným spôsobom prejavia vôľu, že za dodávaný tovar sa kúpna cena zaplatí. Súd mal za to, že dohodnutie výšky ceny vzhľadom na okolnosti daného prípadu nepovažovali zmluvné strany za dôležité vyjadriť v obsahu zmluvy, pretože pre zmluvné strany bolo dôležitejšie určiť limitujúcu sumu pre cenu rušňa, akú bude kupujúci povinný zaplatiť v čase dodania tovaru. Takéto dojednanie je však jednoznačne prejavom vôle uzavrieť kúpnu zmluvu aj bez určenia výšky kúpnej ceny. V takom prípade v súlade s druhou vetou ust. § 409 ods. 2 Obch. zák. platí, že výška kúpnej ceny je určená zo zákona podľa § 448 Obch. zák. Konštatoval, že z vykonaného dokazovania vyplynulo, že zmluvné strany podstatným spôsobom doplnili svoje zmluvné dojednania Dodatkom č. 1 zo dňa 8.5.1996, ktorý podstatným spôsobom ovplyvnil výšku ceny za zhotovenie diela prototypu rušňa r. 755, finančné náklady na zhotovenie ktorého sa zvýšili z odhadovanej sumy 30 mil. Sk na 95 mil. Sk. Dodatkom č. 2 zo dňa 14.10.1997 sa tieto odhadované finančné náklady zvýšili druhýkrát. Avšak v porovnaní s navýšením tejto sumy Dodatkom č. 1, zvýšenie odhadovaných finančných nákladov zo sumy 95 mil. Sk na sumu 99,5 mil. Sk nie je také podstatné. Navyše z obsahu Dodatku č. 2 nie je možné vyvodiť, aký dôvod zmluvné strany viedol k jeho uzavretiu, t.j. k dohode, ktorou túto výšku odhadovaných finančných nákladov na zhotovenie prototypu zvýšili. Súd posúdením Zmluvy o stavbe prototypu rušňa r. 755, súčasťou ktorej bol aj kúpno-predajný záväzok na odber 98 ks rušňa r. 755, a jej Dodatku č. 1 dospel k záveru, že zmena špecifikácie technických požiadaviek na prototyp rušňa r. 755 majúca za následok podstatné zvýšenie odhadovaných nákladov na jeho výrobu mala vplyv aj na zmenu ceny podľa § 448 ods. 2 Obch. zák., pretože uzavretím Dodatku č. 2 sa podstatným spôsobom zmenili zmluvné podmienky, ktoré sú rozhodujúce pre stanovenie ceny metódou porovnania s cenami rovnakých alebo obdobných tovarov v zmysle § 448 ods. 2 Obch. zák. Súd preto dospel k záveru, že pre určenie kúpnej ceny 98 ks rušňov r. 755 v zmysle § 448 ods. 2 Obch. zák. je určujúci okamih uzavretia Dodatku č. 1, t.j. dátum 8.5.1996. Záväzkový vzťah účastníkov súd neposúdil ako zmluvu o dielo, pretože za kúpnu zmluvu sa považuje aj zmluva o dodávaní tovaru, ktorý sa má ešte len vyrobiť, a to aj za predpokladu, ak kupujúci predávajúcemu dodá na ich výrobu určité veci, napr. staré rušne typu r. 750, 753 a 754 (§ 410 ods. 1 Obch. zák.). Z bodu 3 Zmluvy o stavbe prototypu r. 755 vyplýva, že rozhodujúce - základné agregáty rušňa r. 755 sa budú vyrábať subdodávateľsky, takže súd dospel k záveru, že právny predchodca žalovaných nemal pre budúcu výrobu rušňa r. 755 dodať podstatné časti vecí, ktoré sú potrebné na výrobu rušňa r. 755. Na uvedenom závere nemení nič ani to, že 98 ks rušňov r. 755 malo vzniknúť použitím dvoch modernizovaných komponentov z existujúcich, starších modelov rušňov r. 750, 753 a 754. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že z dôvodu, že na stavbu rušňa radu r. 755 boli použité dva modernizované komponenty, a to podvozok a rám rušňa, bol spracovaný Znalecký posudok znalcom, Z.. J. J., v ktorom znalec dospel k záveru, že použitie modernizovaných komponentov, podvozkov a rámu, pri výstavbe rušňa radu r. 755 nemá žiadny vplyv na určenie trhovej ceny rušňa. Ďalej znalec uviedol, že vzhľadom na rozsah prác vykonaných na modernizovaných komponentoch a ich finančnú náročnosť je možné konštatovať, že použité modernizované komponenty sa svojou funkčnosťou, životnosťou a kvalitou plne vyrovnajú novým komponentom a že použitie modernizovaných komponentov predchádzajúcich typových radov nemá vplyv na funkčnosť, životnosť, kvalitu alebo cenu rušňa radu r. 755. Ak teda použitie starších typových radov rušňov r. 750, 753 a 754 dodávaných právnym predchodcom žalovaných za účelom ich prestavby na rušeň r. 755 nemá vplyv na určenie ceny nového rušňa r. 755, nemohol súd dospieť k záveru, že by právny predchodca žalovaných mal dodávať právnemu predchodcovi žalobcu podstatné časti vecí pre výrobu rušňa r. 755, a preto súd neposúdil záväzok dodať 98 ks inak ako kúpno-predajný záväzok podľa § 410 ods. 1 Obch. zák. Žalovaní tvrdili, že Zmluva uzavretá medzi účastníkmi je zmluvou o dielo podľa § 410 ods. 2 OBZ, lebo za kúpnu zmluvu sa nepovažuje zmluva, podľa ktorej prevažná časť záväzku strany, ktorá má tovar dodať, spočíva vo vykonaní činnosti. Z vykonaného dokazovania nevyplynulo, že predmetom plnenia záväzku odobrať a dodať 98 ks rušňa r. 755 by okrem dodania tovaru bola aj iná činnosť právneho predchodcu žalobcu ako dodávateľa, čo odlišuje kúpnu zmluvu od zmluvy o dielo. Preto súd neposúdil tento záväzkový vzťah inak ako kúpnu zmluvu. Súd vyhodnotil podmienku úspešnosti prototypových skúšok dohodnutú v bode 4 Zmluvy o stavbe prototypu rušňa r. 755 ako odkladaciu podmienku (ktorá bola bližšie konkretizovaná v jej Dodatku č. 1 a v Zmluve o dielo na skúškach prototypu rušňa r. 755), po splnení ktorej mal právny predchodca žalobcu pristúpiť k sériovej výrobe 98 ks rušňov r. 755. K zmareniu tejto odkladacej podmienky došlo konaním, resp. nekonaním zo strany právneho predchodcu žalovaných a následne žalovaných, nakoľko v dôsledku porušenia ich súčinnostných povinností podľa Zmluvy o dielo na skúškach prototypu rušňa r. 755, ktorého následkom bolo dlhodobé právom aprobované omeškanie so splnením odkladacej podmienky zo strany právneho predchodcu žalobcu, právny predchodca žalobcu od tejto zmluvy odstúpil, čím došlo k zmareniu možnosti splnenia tejto odkladacej podmienky. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že právny predchodca žalovaných a následne žalovaní zapríčinili omeškanie s plnením zmluvných záväzkov a to až do tej intenzity, že právny predchodca žalobcu z tohto konania mohol dôvodne nadobudnúť dojem, že dlhodobým omeškaním vyjadrujú nezáujem konať tak, aby sa naplnil účel Zmluvy o stavbe prototypu rušňa 755 a Zmluvy o dielo na skúškach prototypu rušňa r. 755, t.j. aby sa realizovala sériová výroba 98 ks rušňa r. 755, na odobratie ktorých sa zaviazali v Zmluve o stavbe prototypu rušňa r. 755. Súd však z vykonaného dokazovania nedospel k záveru, že by právny predchodca žalobcu musel k takémuto záveru dospieť skôr v takom čase, od uplynutia ktorého mohla uplynúť premlčacia doba na uplatnenie jeho práva odstúpiť od Zmluvy o dielo na skúškach prototypu rušňa r. 755. Preto je zrejmé, že zmarenie odkladacej podmienky v dôsledku správania sa právneho predchodcu žalovaných a následne žalovaných, ktoré viedlo právneho predchodcu žalobcu k odstúpeniu od Zmluvy o dielo na skúškach prototypu rušňa r. 755, bolo na prospech žalovaných, a preto sa dojednanie o sériovej výrobe rušňov r. 755 stalo nepodmieneným (dojednanie podľa bodu 4 v spojení s ustanovením bodov 1 a 7 Zmluvy o stavbe prototypu rušňa 755). Poukázal na § 50 ods. 2 zákona o dráhach, podľa ktorého na základe kladného výsledku overenia príslušný dráhový správny úrad schváli technickú spôsobilosť dráhového vozidla a vydá technický preukaz dráhového vozidla. Bez riadneho, aj formálne vykonaného a zaznamenaného odskúšania uvedeného rušňa nie je teda možné schváliť typový rad rušňov a začať s ich výrobou. Bez splnenia odkladacej podmienky, podmienky úspešnosti skúšok podľa Zmluvy o stavbe prototypu rušňa r.755, nie je právne možné vôbec pristúpiť k výrobe rušňa r. 755, keďže chýba typové schválenie koľajového vozidla príslušným dráhovým správnym úradom. Právny úkon, zmluva o odbere 98 kusov rušňov typu r. 755 (dojednanie podľa bodu 4 v spojení s ustanovením bodov 1 a 7 Zmluvy o stavbe prototypu rušňa 755), sa v tejto časti stal nepodmieneným a zároveň tento záväzok pre právnu nemožnosť plnenia účinnosťou odstúpenia od Zmluvy o dielo na skúškach prototypu rušňa r. 755 zo strany právneho predchodcu žalobcu zanikol. Nemožnosť výroby 98 ks rušňa r. 755 a teda súčasne nemožnosť ich dodania právnemu predchodcovi žalovaných, resp. žalovaným zapríčinili žalovaní, resp. ich právny predchodca. Takýmto konaním spôsobili žalovaní právnemu predchodcovi žalobcu škodu, ktorá spočíva v tom, že nemožnosťou naplniť záväzok spočívajúci v práve dodať právnemu predchodcovi žalovaných, resp. žalovaným 98 ks rušňa r. 755 nemohol právny predchodca žalobcu získať ako protiplnenie kúpnu cenu, zo zaplatenia ktorej by získal zisk. Takýmto konaním mu teda ušiel zisk, ktorý by pri riadnom plnení záväzkov z uzavretých zmlúv získal, a žalobca sa preto dôvodne v tomto konaní domáha náhrady tohto ušlého zisku. Právny predchodca žalobcu uzavrel s právnym predchodcom žalovaných komplex zmlúv v období od 9.11.1995 do augusta 1998. Pre posúdenie prípadného rozporu týchto zmlúv so zákonom o verejnom obstarávaní je rozhodujúce znenie zákona č. 263/1993 Z. z. o verejnom obstarávaní v znení zákona č. 81/1994 (ďalej len „ZVO 94“) a v znení zákona č. 120/1996 Z. z. (ďalej len „ZVO 96“). Spornou je otázka, či právny predchodca žalovaných, ŽSR, bol obstarávateľom v zmysle uvedenej právnej úpravy a či bol povinný pri uzatváraní predmetných zmlúv postupovať podľa vyššie uvedených právnych predpisov z ustanovení zákona č. 81/94 Z.z. a 120/96 Z.z. je jasný a zrejmý účel, ktorý chcel zákonodarca dosiahnuť uvedenou právnou úpravou. Procesom verejného obstarávania sa má zabezpečiť kontrola vynakladania výlučne verejných zdrojov. Ako aj v súčasnosti vyplýva z aktuálnej právnej úpravy verejného obstarávania, verejným obstarávateľom ani obstarávateľom nie sú podnikatelia alebo iné subjekty, ktoré nakladajú s vlastnými finančnými prostriedkami pochádzajúcimi napr. z ich podnikateľskej činnosti. V takom prípade nie je potrebné nákup tovarov, služieb a prác podrobovať procesu verejného obstarávania, nakoľko ide o finančné prostriedky, ktoré patria výlučne danému subjektu, nie je potrebná kontrola vynakladania týchto prostriedkov, pretože nepochádzajú z verejných zdrojov. Sám podnikateľ vie účelne a hospodárne nakladať so svojimi finančnými prostriedkami. Právny predchodca žalovaných nebol verejným obstarávateľom podľa § 2 ods. 2 písm. a) 120/96 a podľa § 2 ods. 2 zákona 81/94, t.j. nebol osobou zapojenou na štátny rozpočet. Podľa ustanovenia § 10 ods. 3 zákona č. 258/1993 Z.z. o Železniciach Slovenskej republiky (ďalej len „zákon o ŽSR“) v znení účinnom do 31.7.2001 sú železnice priamym subjektom vzťahov k štátnemu rozpočtu, štátnym fondom a rozpočtom obcí. Z tohto ustanovenia vyvodzuje postavenie ŽSR ako obstarávateľa aj Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozhodnutí sp. zn. 1 M Obdo V 10/2004. Výkladom ďalších ustanovení zákona o ŽSR v ich vzájomnej súvislosti, v spojení s ustanoveniami § 1 ods. 1 ZVO 94 a ZVO 96 však súd dospel k záveru, že ŽSR nie sú verejným obstarávateľom, pretože ŽSR neboli zapojené na štátny rozpočet. Podľa ustanovenia § 11 zákona o ŽSR, železnice svoje potreby a náklady uhrádzajú z príjmov získaných predovšetkým zo svojej činnosti, ako aj ďalších zdrojov. Toto ustanovenie zákona hovorí o príjmovej časti rozpočtu ŽSR, pričom ustanovuje, že ŽSR uhrádzajú svoje potreby z vlastných príjmov najmä zo svojej vlastnej podnikateľskej činnosti. Toto ustanovenie nespresňuje § 10 ods. 3 zákona o ŽSR a neustanovuje zapojenie ŽSR na výdavkovú časť verejného rozpočtu. Zapojenie ŽSR na štátny rozpočet na strane príjmov nevyplýva ani z ustanovenia § 12 zákona o ŽSR, podľa ktorého vlastnými finančnými zdrojmi ŽSR sú základné imanie, zisk vytvorený z ich činnosti, rezervný fond a ďalšie fondy železníc na financovanie ich potreby vytvárané zo zisku. Podľa ustanovenia § 18 ods. 1 zákona o ŽSR výdavky ŽSR na údržbu, opravy, modernizáciu a rozvoj železničnej dopravnej cesty, potrebné na zabezpečenie cieľov koncepcie dopravy, medzinárodných záväzkov a na plnenie dôležitých záujmov štátu, sa kryjú predovšetkým úhradami za používanie železničnej dopravnej cesty a výnosmi z ostatnej podnikateľskej činnosti. Na modernizáciu a rozvoj železničnej dopravnej cesty poskytuje štát dotácie v rozsahu schválenom zákonom o štátnom rozpočte na príslušný rok. Okrem skutočnosti, že toto ustanovenie pojednáva o dotáciách určených výlučne na modernizáciu a rozvoj dopravnej cesty a predmetný spor sa netýka dopravnej cesty ale modernizácie vozového parku ŽSR, v rozhodnom období rokov 1995 až 1998 žiaden zo zákonov o štátnom rozpočte Slovenskej republiky neobsahoval ani ustanovenie o finančných výdavkoch na uvedený účel. Podľa ustanovenia § 20 ods. 1 zákona o ŽSR zmluvou o výkonoch vo verejnom záujme sa ŽSR zaväzujú poskytnúť výkony, ktoré by z hľadiska svojich obchodných záujmov neposkytovali vôbec alebo neposkytovali v požadovanom rozsahu a štát alebo samostatný samosprávny územný celok sa zaväzuje železniciam poskytnúť za tieto výkony úhradu straty. Aj z tohto ustanovenia vyplýva, že ŽSR neboli napojené na štátny rozpočet. Podľa tohto ustanovenia sú ŽSR povinné uzatvoriť zmluvu o výkone vo verejnom záujme, predmetom ktorej má byť poskytovanie tých služieb, ktoré nie sú pre súkromné subjekty - za štandardných trhových podmienok - zaujímavé, t.j. ktoré sú prevažne stratové, a ktorých vykonávanie práve z dôvodu stratovosti nebude zabezpečované súkromnými subjektmi bez toho, aby tieto straty boli kompenzované. Toto ustanovenie potvrdzuje, že ŽSR boli podnikateľským subjektom, ktorý hospodáril s vlastným majetkom a nebol svojimi príjmami a výdavkami napojený na verejný rozpočet. Z ustanovení zákona o ŽSR [§ 1 ods. 1 druhá veta - železnice sú právnickou osobou a zapisujú sa do obchodného registra, § 2 ods. 1 písm. a) a písm. b) - ktoré ustanovujú výpočet činnosti ŽSR, ktoré sa zapisujú do Obchodného registra], v spojení s ustanovením § 2 ods. 1 Obchodného zákonníka vyplýva, že ŽSR boli podnikateľským subjektom, ktorý vystupoval v súkromnoprávnych vzťahoch vo vlastnom mene a na vlastnú zodpovednosť a záväzky a práva, ktoré na seba bral, boli záväzkami a právami ŽSR a nie záväzkami a právami Slovenskej republiky. Podľa ustanovenia § 10 ods. 1 zákona o ŽSR majú železnice právo hospodárenia s majetkom, majetkovými právami a záväzkami, ku ktorým mali až do svojho zániku právo hospodárenia Železnice Slovenskej republiky, š.p., ako aj s majetkom nadobudnutým v priebehu ich podnikania. Súd sa stotožňuje s názorom žalobcu, že v tomto ustanovení je vymedzený rozsah majetkovej podstaty právneho predchodcu žalovaných, pričom nie je ustanovené, že vlastníkom tejto majetkovej podstaty je Slovenská republika. Podľa ustanovenia § 16 zákona č. 278/1993 Z.z. o správe majetku štátu ak sa v doterajších právnych predpisoch používajú pojmy "právo hospodárenia s národným majetkom" alebo "právo spoločného hospodárenia s národným majetkom", rozumie sa tým "správa majetku štátu" alebo "spoločná správa majetku štátu". V ustanovení § 10 ods. 1 zákona o ŽSR nie je uvedené, že právny predchodca žalovaných má právo hospodárenia s majetkom štátu, resp. spravuje majetok štátu. Použitie slovného spojenia „majú právo hospodárenia“ je v súlade s tým, že s týmto majetkom hospodáril právny predchodca žalovaných z titulu svojho vlastníctva. ŽSR neboli štátnym podnikom, ale právnickou osobou sui generis zriadenou zákonom. Ak by aj právny predchodca žalovaných hospodáril aj s majetkom štátu, nevyplývalo by z tohto vzťahu bez ďalšieho, že pri obstaraní rušňov radu r. 755 by nakladal s finančnými prostriedkami tvoriacimi súčasť verejných financií. Účelom právnej úpravy zákona o verejnom obstarávaní v oboch jeho skúmaných zneniach, bolo hospodárne vynakladanie finančných prostriedkov tvoriacich súčasť verejných financií. V súlade s výslovným účelom zákona je preto potrebné vykladať aj ustanovenia § 2 ods. 2 písm. b) zák. č. 120/96 vetu pred bodkočiarkou, a to že obstarávateľom je právnická osoba hospodáriaca s majetkom štátu len v prípade, ak jej na predmet obstarávania boli poskytnuté finančné prostriedky zo štátneho rozpočtu, t.j. verejné zdroje. Konštatoval, že právny predchodca žalovaných nebol obstarávateľom ani v zmysle § 2 ods. 2 písm. c), písm. d) ani písm. e) 120/96. Právny predchodca žalovaných nehospodáril s majetkom obce, nebolo preukázané, že by mu boli poskytnuté finančné prostriedky z rozpočtu obce, zo štátneho rozpočtu, zo štátneho fondu alebo bola poskytnutá iná forma pomoci z týchto zdrojov. Právny predchodca žalovaných nebol ani verejnoprávnou inštitúciou. Právny poriadok Slovenskej republiky neobsahuje legálnu definíciu pojmu verejnoprávna inštitúcia. Osobitné zákony, ktorými sa takéto právnické osoby zriaďovali, však obsahovali výslovné vyjadrenie, že ide o verejnoprávnu inštitúciu. Zákon o ŽSR takéto ustanovenie neobsahoval. Právny predchodca žalovaných nepôsobil vo verejnoprospešnej ani nepodnikateľskej sfére, ani na základe zákona nespravoval majetok štátu. Keďže právny predchodca žalovaných nebol obstarávateľom podľa zák. č. 120/96, zmluvy uzatvorené medzi právnym predchodcom žalovaných a právnym predchodcom žalobcu v období od 9.11.1995 do augusta 1998, a to Zmluva o dielo na stavbu rušňa r. 755 v znení dodatkov, Zmluva o dielo na skúškach prototypu rušňa r. 755 sú platnými právnymi úkonmi a Zmluva o dielo č. 1/98-755 na stavbu dvoch kusov prototypov rušňa r. 755 v overovacej sérii v znení dodatku neboli uzavreté v rozpore so zákonom o verejnom obstarávaní. Súd pripustil, že striktne gramatickým výkladom ustanovení zák. č. 120/96, je možné dospieť k záveru, že právny predchodca žalovaných bol obstarávateľom a z tohto dôvodu by potom bolo možné vyvodzovať absolútnu neplatnosť zmlúv uzavretých medzi právnym predchodcom žalovaných a právnym predchodcom žalobcu z dôvodu rozporu so zákonom č. 120/96. Sám právny predchodca žalovaných však uzavrel s právnym predchodcom žalobcu celý komplex zmlúv a na základe týchto zmlúv začali obe zmluvné strany plniť svoje záväzky. Právny predchodca žalobcu začal vykonávať dielo podľa zmlúv a právny predchodca žalovaných poskytoval potrebnú súčinnosť a postupne platil cenu za dielo. Následne, od prvého odstúpenia od Zmluvy o dielo na skúškach prototypu rušňa r. 755 dňa 31.7.2000 najskôr z dôvodu „podstatnej zmeny okolností“ a neskôr v prípade druhého odstúpenia dňa 22.5.2006 „pre porušovanie povinností právneho predchodcu navrhovateľa zo zmluvy“, sa právny predchodca žalovaných, resp. žalovaní snažili ukončiť uvedené zmluvné vzťahy. Poukázal na to, že rozpor zmlúv so zákonom o verejnom obstarávaní bol právnym predchodcom žalovaných namietaný vo viacerých súdnych konaniach s právnym predchodcom žalobcu od roku 2000 (súdne spory sa týkali aj iných zmlúv uzavretých medzi týmito zmluvnými stranami, než tých ktoré sú posudzované v rámci tohto súdneho konania), a to v súdnych konaniach vedených pred Najvyšším súdom slovenskej republiky ako súdom dovolacím, sp. zn. 2 Obdo 7/04 a sp. zn. 2 Obdo 6/04. Tieto súdne spory skončili neúspechom žalovaných. Odvolací súd žaloby zamietol s odôvodnením, že v konaní nebolo preukázané použitie verejných prostriedkov a z tohto dôvodu nebolo možné na daný právny vzťah aplikovať ustanovenia zákona o verejnom obstarávaní. Predmetom súdneho prieskumu bola aj Zmluva o dielo na skúškach prototypu rušňa r. 755 (Krajský súd v Žiline č. k. 22 Cb 511/01), v ktorom súdy posudzovali ako predbežnú otázku platnosť odstúpenia od uvedenej zmluvy zo strany právneho predchodcu žalovaných. Súdy uzavreli, že odstúpenie nebolo platné, pričom bolo povinnosťou súdov ex offo skúmať platnosť, resp. neplatnosť tejto zmluvy pre rozpor so zákonom o verejnom obstarávaní. Konštatoval, že aj tieto skutočnosti poukazujú na to, že právny predchodca žalovaných vstúpil slobodne a vážne do záväzkových vzťahov s právnym predchodcom žalobcu (dokonca aj ako akcionár právneho predchodcu žalobcu) s legitímnym cieľom podieľať sa na obnove vozového parku ŽSR za najvýhodnejších cenových podmienok, aké sa budú dať počas výroby 98 kusov rušňov radu r. 755 na medzinárodnom trhu dosiahnuť. Za prvý prototyp rušňa typu r. 755 právny predchodca žalovaných vyplatil právnemu predchodcovi žalobcu dohodnutú cenu za dielo a vstupoval do ďalších, na túto skutočnosť nadväzujúcich, záväzkových vzťahov s právnym predchodcom žalobcu. Rovnako v októbri 1996 bol medzi právnym predchodcom žalovaných, právnym predchodcom žalobcu a ministerstvom dopravy prijatý dokument - Základné technické podmienky, ktorý podrobnejšie špecifikoval predmet diela podľa Zmluvy o stavbe prototypu rušňa 755. Ingerencia ministerstva dopravy vo vzťahoch medzi právnym predchodcom žalovaných a právnym predchodcom žalobcu tiež potvrdzovala dôveru právneho predchodcu žalobcu v platne uzatvorené zmluvy. Aj na základe uvedených skutočností sa súd priklonil k výkladu zák. č. 81/94 a zák. č. 120/96 v tom zmysle, že právny predchodca žalovaných nebol obstarávateľom v zmysle týchto zákonov. Ďalej uviedol, že pre posúdenie vzniku nároku žalobcu na náhradu škody je rozhodujúce, či došlo k porušeniu povinnosti zo záväzkového vzťahu zo strany žalovaných, resp. ich právneho predchodcu, či v dôsledku porušenia tejto povinnosti vznikla žalobcovi škoda a či porušenie povinnosti je v priamej príčinnej súvislosti s vznikom škody. Tiež je potrebné posúdiť, či porušenie povinností nebolo spôsobené okolnosťami vylučujúcimi zodpovednosť. Konštatoval, že v preskúmavanej veci bolo výsledkami vykonaného dokazovania preukázané, že k správaniu právneho predchodcu žalovaných a následne žalovaných, ktoré vykazuje znaky hrubo porušujúce dobré mravy, dochádzalo dlhodobo počas celého obdobia, pričom okamih takéhoto správania sa spája s dobou krátkou po zmene personálneho obsadenia v riadiacej pozícii právneho predchodcu žalovaných v decembri 1998. Odstúpením od Zmluvy o dielo na skúškach prototypu rušňa r. 755 dňa 20.10.2009 sa uzavrel sled príčinných súvislostí vedúcich k zmareniu dosiahnutia hospodárskeho účelu zmlúv, keďže po zániku tejto rozhodujúcej zmluvy zanikla aj právna povinnosť žalovaných plniť a tým aj jej porušovanie, pričom sa súčasne zmarila možnosť právneho predchodcu žalobcu dosiahnuť hospodársky účel sledovaný predmetnými záväzkovými vzťahmi, a tým aj možný zisk, ktorý bolo možné rozumne očakávať z naplnenia tohto hospodárskeho účelu. Uviedol, že by sa mohlo javiť, že skutočnou príčinou zmarenia zisku právneho predchodcu žalobcu bolo práve jeho konanie, spočívajúce v odstúpení od zmluvy, nakoľko toto odstúpenie právne definitívnym spôsobom založilo ten právny následok, že sa už zo zmlúv plniť nebude. Takéto vyvodzovanie by však bolo klamlivé, nakoľko práve právny predchodca žalovaných a následne žalovaní svojím správaním sa dali jasne najavo, že nemajú záujem na plnení zmlúv, čím zapríčinili, že sa hospodársky účel zmlúv nenapĺňal. Odstúpenie od jednej zo zmlúv právnym predchodcom žalobcu následne bolo len logickým ukončením tohto protiprávneho stavu, pričom by bolo nespravodlivé tento výkon práva mu pričítať na ťarchu. Porušením uvedených povinností spôsobili žalovaní právnemu predchodcovi žalobcu škodu, ktorá spočíva v tom, že nemožnosťou naplniť záväzok spočívajúci v práve dodať právnemu predchodcovi žalovaných, resp. žalovaným 98 ks rušňa r. 755 nemohol právny predchodca žalobcu získať ako protiplnenie kúpnu cenu, zo zaplatenia ktorej by získal zisk. Takýmto konaním mu teda ušiel zisk, ktorý by pri riadnom plnení záväzkov z uzavretých zmlúv získal, a žalobca sa preto dôvodne v tomto konaní domáha náhrady tohto ušlého zisku. V konaní bolo preukázané, že v roku 2006 sa žalovaní opätovne snažili účelovo ukončiť Zmluvu o dielo na skúškach prototypu rušňa r. 755 a nakoniec z dôvodu, že žalovaní neposkytli právnemu predchodcovi žalobcu dostatočnú súčinnosť na to, aby mohol byť prototyp rušňa r. 755 vyskúšaný, žalovaní neodovzdali právnemu predchodcovi žalobcu predmet skúšok - prototyp rušňa 755, ani neposkytli svoje technologické a prevádzkové zariadenia, technickú dokumentáciu a odborný personál na zabezpečenie optimálneho plnenia zmluvy, od tejto zmluvy odstúpil v roku 2009 právny predchodca žalobcu. Uviedol ďalej, že za účelom vyčíslenia výšky ušlého zisku, resp. straty právneho predchodcu žalobcu z nerealizovanej výroby 98 ks rušňov účastníci v konaní predložili viacero znaleckých posudkov, resp. odborných posúdení. Súd neprihliadol a neposudzoval posudky predložené v konaní žalovanými z nasledujúcich dôvodov: Žalovaný v 2/ rade predložil súdu znalecký posudok vypracovaný Ústavom súdneho inžinierstva Žilinskej univerzity v Žiline. Súd neprihliadol na uvedený Znalecký posudok z dôvodu, že má dôvodné pochybnosti o odbornosti znalca podať posudok v požadovanom odbore 060000 - Doprava železničná a odvetví 060101 Technický stav a odhad hodnoty koľajových vozidiel. Žalovaní predložili súdu dva znalecké posudky a to znalecký posudok č. 4/2012, ktorý vypracoval znalec Z.. R. U., R.. aj znalecký posudok č. 8/2012, vypracovaný znaleckým ústavom Ekonomická univerzita v Bratislave (EUBA). Žalovaní predložili súdu ďalší znalecký posudok č. 5/2012 spracovaný znaleckou organizáciou KPMG Valuation s.r.o.. Žalovaní predložili súdu a kontrolný Znalecký posudok č. 4/2012 vypracovaný Z.. H. E., R... Súd sa zaoberal tvrdeniami žalobcu o pochybnostiach o nestrannosti vyššie uvedených znalcov a rovnako vyjadreniami samotných znalcov o tom, že sa necítia byť zaujatí a po dôslednom preskúmaní objektívnych okolností vzbudzujúcich pochybnosti o nezaujatosti znalcov dospel súd k záveru, že sú dané objektívne pochybnosti o nezaujatosti znalca Z.. U. so zreteľom na pomer k účastníkom konania (žalovaným), a preto súd v tomto konaní neprihliadol a neposudzoval znalecký posudok predložený v tomto súdnom konaní žalovanými vypracovaný Z.. R. U. R.. Konštatoval, že objektívnu pochybnosť o nestrannosti znalcov Z.. U. a aj D.. Z.. H. E. vzbudzuje aj skutočnosť, že vyššie uvádzané subjekty, a to žalovaní a ŽSR, budú s vysokou pravdepodobnosťou najčastejším objednávateľom znaleckých posudkov v uvedenom odbore a odvetví, a preto podanie posudku „v neprospech“ uvedených subjektov, by mohlo spôsobiť ukončenie spolupráce zo strany uvedených subjektov s daným znalcom. Ako vyplýva zo zmluvy o dielo uzatvorenej medzi Žilinskou univerzitou v Žiline, Ústavom súdneho inžinierstva a žalovaným v 2/ rade, nie je cena za spracovanie posudku v danom odbore a odvetví (pravdepodobne aj z dôvodu nízkeho počtu znalcov v danom odbore a odvetví) nezanedbateľná, z ktorej možno vyvodzovať objektívnu ekonomickú závislosť znalcov z daného odboru a odvetvia od žalovaných a ŽSR a z toho dôvodu aj objektívnu pochybnosť o nestrannosti znalcov. Uviedol ďalej, že spoločnosť SCI má za to, že trhovú cenu rušňa 755 je potrebné posúdiť na základe trhovej ceny nových rušňov, a prípadne zohľadniť možnú cenovú zľavu (ak ju vôbec možno zohľadniť), ktorú by určili napríklad slovenskí znalci. Znalec, Z.. J. J. následne uviedol, že rušeň r. 755 je úplne nový produkt s novou koncepciou, novým postupom realizácie, novými vlastnosťami a novými úžitkovými parametrami, preto nie je dôvod na zohľadnenie použitia modernizovaných súčastí pri určení trhovej ceny rušňa radu r. 755. S ohľadom na takto dohodnutú hornú hranicu kúpnej ceny sériovo vyrábaného rušňa r. 755 medzi zmluvnými stranami, bolo potrebné pre správny výpočet výšky ušlého zisku poznať aktuálne najnižšie trhové ceny porovnateľných rušňov od renomovaných európskych a svetových výrobcov v čase sériovej výroby r. 755. Odborná analýza spoločnosti SCI Verkehr porovnáva a určuje trhové ceny od renomovaných európskych výrobcov, pričom znalecké posudky a expertné posúdenie predložené zo strany žalovaných porovnávajú rušne od slovenských a českých výrobcov. Znalecké posudky predložené zo strany žalovaných tak nešpecifikujú maximálnu hornú hranicu sériovo vyrábaného rušňa r. 755, t.j. nedávajú odpoveď na otázku, či cena sériového rušňa r. 755 v čase jeho dodávky bola nižšia, ako aktuálne najnižšie trhové ceny porovnateľných rušňov od renomovaných európskych a svetových výrobcov v čase sériovej výroby r. 755. Aj z tohto dôvodu súd neprihliadol na Znalecký R. Z.. R. U. R.., kontrolný znalecký posudok D.. Z.. H. E. a na nich nadväzujúci Znalecký posudok č. 8/2012 vypracovaný znaleckým ústavom Ekonomická univerzita v Bratislave a znalecký posudok č. 5/2012 spracovaný znaleckou organizáciou KPMG Valuation s.r.o., vrátane ich doplnení. Z uvedeného dôvodu súd tiež neprihliadol na Expertné posúdenie Z.. Z. X., pričom v tomto prípade súd nemal preukázanú odbornú spôsobilosť spracovateľa posúdenia. Vyslovil názor, že práve znalosť celosvetových pomerov v odvetví železničnej dopravy bola potrebná pre správne určenie výšky ušlého zisku. Poukázal na to, že SCI Verkehr GmbH je samostatná poradenská spoločnosť, so zameraním na poskytovanie strategického poradenstva v železničnom odvetví a odvetví dopravy. Žalobca predložil súdu znalecký posudok č. 9/2009 zo dňa 19.6.2009 vypracovaný znaleckou organizáciou SK ACTIVE, s.r.o. vo veci odhadu najpravdepodobnejšej hodnoty čistého zisku z projektu nerealizovanej výroby 98 ks rušňov s označením R 755. O správnosti záverov znaleckého posudku SK ACTIVE, ktorého súd nemal pochybnosti, aj vzhľadom na vyhotovenie doplnku č. 1 k uvedenému Znaleckému posudku, ktorým SK ACTIVE upravil odhad výšky ušlého zisku po zohľadnení nových zistených skutočností a odstránení formálnych chýb v posudku. Z listín založených do súdneho spisu účastníkmi, najmä však z obsiahlej výpovede svedka Z.. J. O. súd dospel k záveru, že vývoj, zhotovenie a riadne odovzdanie prototypu rušňa R 755 vykonal právny predchodca žalobcu (v tom čase ešte s pomocou právneho predchodcu žalovaných) v krátkom časovom úseku, za pomerne nízke náklady a evidentne len vďaka entuziazmu vhodne vybraných odborníkov, čo len umocňuje prijatie záveru, že právny predchodca žalobcu bol schopný zrealizovať v rokoch 1999 až 2004 sériovú výrobu 98 kusov rušňov R 755. Podľa názoru súdu však projekt, dovedený síce len do štádia vyhotovenia, odovzdania a prevzatia prvého prototypu rušňa R 755, bol natoľko atraktívny, že bolo reálne získať na rozbehnutie sériovej výroby prípadné úverové krytie. I počiatočné financovanie prostredníctvom tretích strán nemuselo byť pre spustenie sériovej výroby rozhodujúce, pretože akcionárom právneho predchodcu žalobcu bol aj právny predchodca žalovaných, ktorý sa zmluvne zaviazal poskytovať pri vývoji prototypu i pri následnej sériovej výrobe svoje výrobné kapacity vrátane všetkej potrebnej súčinnosti ako aj poskytnutím svojich odborníkov. Životaschopnosť projektu podľa názoru súdu preukazuje aj prístup zahraničných renomovaných dodávateľov, ktorí vybavili rušeň R 755 v tom čase špičkovou regulačnou technikou. Súd sa nestotožnil s úvahami žalovaných o nemožnosti realizácie sériovej výroby v prenajatých priestoroch, pretože žalovaní svoje argumenty odvodzujú od záverov uvádzaných v znaleckých posudkoch, v ktorých bez adekvátneho odôvodnenia znalci považujú za jedine reálne priestorové porovnanie s ŽOS Zvolen. Žalobca je zahraničná právnická osoba, so sídlom Anastasi Siourky 17, Lordoscentralcourtblock 2, Flat/Office A1, P.C. 3105, Limassol, Cyperská republika, čo mal súd preukázané výpisom z registra spoločností Cyperskej republiky pod registračným číslom HE 247977, preto sa na právny vzťah účastníkov konania, z ktorých žalobca je cudzinec v zmysle medzinárodného práva použije ako lex specialis zákon č. 97/1963 Zb. o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom. Súd ďalej uviedol, že nevykonal dôkazy navrhnuté žalovanými 1/ a 2/, konkrétne výsluch Y. Z.. J. D., Z.. S. Y., Z.. H. Y., Z.. H. W., Z.. D. M., pretože títo už boli vypočutí, tak ako to vyplýva z pripojeného trestného spisu KRP-7/OEK-ZA-2006 Bk, pričom k meritu veci, najmä však k vývoju a zhotoveniu prototypu rušňa R-755 a jeho následnej výroby nevedeli uviesť nič podstatné. Rovnako súd nepovažoval za potrebné vypočuť J.. T. F., H.. R. J. Z. J.. J. Q. G. H.. J. F., pretože podľa názoru súdu správcovia konkurznej podstaty a súdny exekútor nemohli mať vedomosť o skutočnostiach ako je to uvedené u vyššie uvedených svedkov. Nový znalec, ktorého žiadali žalovaní ustanoviť, nebol potrebný, a to najmä z hospodárnosti konania a kvality analýzy SCI Verkehr, ku ktorej sa znalci v ČR a SR nemôžu priblížiť svojimi kontaktmi a vedomosťami. Súd žalobcovi priznal aj úrok z omeškania v zmysle § 369 Obch. zák. od 2.8.2010, t.j. od podania žaloby. O náhrade trov konania rozhodol s poukazom na ust. § 142 ods. 1 a 3 O.s.p., úspech žalobcu v konaní a vznikom trov na právnom zstúpení v sume 3.648.665,98 EUR na súdnom poplatku a sumu 33.193,50 EUR a nákladoch na znaleckom dokazovaní vo výške SCI Verkehr 29.400,- EUR a za znalecké posudky SK ACTIVE a Z.. J. vo výške 40.000,- EUR. Súd zaviazal žalovaných 1/ a 2/, keď u nich na rozdiel od žalobcu nezistil predpoklady pre oslobodenie od súdnych poplatkov na náhradu trov štátu vo výške 188,86 €, ktoré štát v konaní platil Ústavu súdneho inžinierstva v Žiline na základe uznesenia sp.zn. 20Cb 49/2010 zo dňa 07.11.2012. Proti tomuto rozsudku a to jeho vyhovujúcej časti a súvisiacom výroku o náhrade trov ako to vyplýva z ich podania zo dňa 29.10.2014 ich podali včas odvolanie obidvaja žalovaní ako aj prokurátor. Žalovaní navrhli rozsudok v napadnutej časti zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Okrem námietok týkajúcich sa samotnej vecnej nesprávnosti napadnutého rozsudku sa bránili tým, že vec prejednala a rozhodla zaujatá sudkyňa a to pre jej vzťah ku generálnemu zástupcovi žalobcu J.. H. X. a pričom veci nič nemení skutočnosť, že tento počas konania prestal byť generálnym zástupcom navrhovateľa. Poukázali i na to, že sudkyňa bola počas dlhej doby (2 roky) štátutárkou v spoločnosti WA Services a.s., v ktorej zakladateľmi boli JUDr. Dušan Repák a H.. X.X.. H.. X. bol počas uvedenej doby (2 roky) kedy bola sudkyňa štatutárkou v spoločnosti WA Services, členom dozornej rady danej spoločnosti. Ďalej poukázali na to, že H.. X. bol generálnym zmocnencom žalobcu aj v čase podania žaloby, aj pri nadobúdaní pohľadávky uplatnenej v súdnom konaní a pred súdom prvého stupňa platil aj súdny poplatok. Ďalej poukázali aj na to, že JUDr. Repák a H.. X. boli v čase podania žaloby aj v dozornej rade spoločnosti WA Services, ktorá navyše až do jej zániku sídlila na rovnakej adrese ako bolo sídlo advokátskej kancelárie JUDr. Repáka, sídlo sudkyne ešte ako advokátky len niečo cez mesiac pred podaním žaloby, sídlo spoločnosti Fire Protection a.s., Fire Pro Distribution, a.s., Repax s.r.o. a RESIP a.s., u ktorých sudkyňa zastavala funkciu spoločníčky, konateľky alebo člena dozornej rady a to až do júna - júla 2010 boli na tej istej adrese. Poukázali tiež na to, že JUDr. Repák je bývalý manžel sudkyne, s ktorým má syna, a s ktorým krátko pred podaním žaloby podnikala. Ďalej poukázali na procesné pochybenie sudkyne, ktoré môže objektívne zakladať pochybnosti a jej nezaujatosť. Uviedli, že samotná sudkyňa si musela byť vedomá uvedených skutočností, napriek tomu nepostupovala v súlade s § 15 O.s.p. a neoznámila to neodkladne predsedovi súdu a po podaní námietky odporcu ich nepredložila v súlade s § 16 ods. 1 O.s.p. nadriadenému súdu. Ďalej poukázali na to, že sudkyňa ustanovila v konaní zaujatého znalca, pričom išlo o znalca, ktorého predchádzajúci posudok značne zvýhodňoval navrhovateľa a umožnil mu v exekúcii nadobudnúť pohľadávku, uplatňovanú v súdnom konaní v sume cca 82 miliónov EUR za 21 tis. EUR. Poukázali na to, že sudkyňa znalca nevylúčila ani po troch vyjadreniach odporcu 2/ a až následne po podaní odvolania odporcom 2/ proti uzneseniu o jeho nevylúčení zrušila znalecké dokazovanie. Poukázali ďalej na to, že podali odvolanie proti uzneseniu o zamietnutí návrhu za zloženie preddavku na trovy konania a sudkyňa ho nepredložila odvolaciemu súdu na rozhodnutie o odvolaní. Ďalej poukázali na to, že sa po podaní prvej námietky zaujatosti dozvedeli o nových okolnostiach objektívnej povahy zakladajúce pochybnosti o zaujatosti sudkyne avšak sudkyňa nepredložila odvolaciemu súdu ani túto doplnenú námietku. Novou skutočnosťou, ktorá založila pochybnosti o nestrannosti sudkyne bolo jej vyjadrenie, publikované na webovej stránke denníka SME dňa 11.7.2015, v ktorom sa vyjadrila tak, že sa s H.. X. stretla iba raz, v čase keď bola advokátkou pri zakladaní obchodnej spoločnosti WA Services (rok 2004). Uvedené tvrdenie je však v rozpore so zápisnicou z valného zhromaždenia WA Services z 2.5.2005, ktoré vlastnoručne podpísala a potvrdila jej správnosť. Uviedli, že z obsahu tejto zápisnice nepochybne vyplýva, že sudkyňa a H.. X. sa osobne stretli na valnom zhromaždení spoločnosti WA Services, ktoré sa konalo dňa 2.5.2005 na Krížnej 47 v Bratislave. Vzhľadom na uvedené konštatoval, že vyjadrenie sudkyne pre predsedu súdu, kde uvádza, že sa stretla s H.. X. iba raz pri založení spoločnosti v roku 2004 sa javí byť ako nepravdivé. Ďalej poukázal na protichodné vyjadrenie H.. X. pre RTVS, ktorý uviedol, že za celú dobu existencie spoločnosti sa nekonalo žiadne formalizované rokovanie valného zhromaždenia, na ktorom by sa osoby uvedené v zápisnici zišli na jednom mieste. Konštatovali, že prípadná pravdivosť vyjadrenia však nielenže by pochybnosti o nestrannosti sudkyne ale v danom kontexte ich ešte znásobuje, nakoľko ak je pravdivé, tak sa valné zhromaždenie v roku 2005 vôbec nekonalo tak ako to vyplýva zo zápisnice o jej priebehu. Poukázali na to, že stanovy spoločnosti WA Services neumožňovali prijatie rozhodnutia akcionárov mimo valného zhromaždenia, teda per rollam. Konštatovali, že pravdivosť vyjadrenia sudkyne by tak znamenalo, že medzi sudkyňou a H.. X. exitovala natoľko úzka kooperácia a vysoký stupeň dôvery, tak že tieto osoby (zapisovateľka a overovateľ zápisnice) vedome potvrdzovali skutočnosti, ktoré sa v skutočnosti neudiali a to dokonca v listine, ktorá bola určená pre obchodný register. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie aj prokurátor, navrhujúc ho v celom rozsahu zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Okrem iných skutočností namietal, že konajúca sudkyňa pochybila, keď vo veci rozhodla bez toho, aby proti nej vznesenú námietku zaujatosti predložila nadriadenému súdu. Uviedol, že právo na nestranného sudcu je súčasťou práva na spravodlivý proces, ktorý je zaručený nielen ústavou ale aj Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Zdôraznil pritom, že sa nemožno uspokojiť len so subjektívnym hľadiskom nestrannosti sudcu. Navrhovateľ vo vyjadrení navrhol napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdiť. Namietal, že len so skutočností, že konajúca sudkyňa pôsobila pred vymenovaním za sudkyňu ako advokátka a súčasne jej bývalý manžel je advokátom, nemôže vyvodzovať je zaujatosť. Poukázal na to, že sudca je pri výkone svojej funkcie nestranný, nezávislý a zákonný a ďalšie predpisy je povinný vykladať podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia. Vyslovil názor, že ďalšie skutočnosti, ktoré žalovaní v námietkach zaujatosti uvádzajú sa týkali výlučne okolností, ktoré spočívajú v postupe sudcu v konaní, a preto nezakladajú podľa § 14 ods. 3 O.s.p. dôvod na vylúčenie sudcu. Ďalej vyslovil nesúhlas so záverom prokurátora, že zo spisu nie je možné vyvodiť jednoznačný záver, že námietka zaujatosti bola podaná oneskorene, a že je za tým účelom potrebné vykonať aj dokazovanie. Odvolací súd prejednal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p. len v napadnutej časti a § 214 ods. 2 O.s.p. bez nariadenia pojednávania a dospel k záveru, že rozsudok v napadnutej časti nie je vecne správny, keď sa súd prvého stupňa dopustil závažného procesného pochybenia. Podľa § 218 ods. 1 písm. b/ O.s.p., odvolací súd odmietne odvolanie, ktoré bolo podané niekým, kto na odvolanie nie je oprávnený. Podľa § 35 ods. 3 O.s.p., prokurátor je v konaní podľa odsekov 1 a 2 oprávnený na všetky úkony, ktoré môže vykonať účastník konania, ak nejde o úkony, ktoré môže vykonať len účastník právneho vzťahu. Na podanie odvolania je v zásade oprávnený účastník, ale neplatí to bezvýhradne. Totiž oprávnenie podať odvolanie nemá taký účastník, ktorému výrokom rozhodnutia nebola spôsobená ani len nevýznamná ujma na jeho právach. Odvolací súd z obsahu spisu zistil, že prokurátor sa ním podaným odvolaním domáhal zrušenia napadnutého rozsudku v celosti a to teda aj v časti, ktorým súd prvého stupňa pripustil čiastočné späťvzatie žaloby a konanie v tejto časti zastavil. So zreteľom na procesné úkony účastníkov odvolací súd dospel k záveru, že uvedeným výrokom nebola žiadnemu z účastníkov spôsobená ujma na jeho právach a preto by ani jeden z účastníkov nebol oprávnený podať proti tomuto výroku odvolanie. Po prihliadnutí na ust. § 35 ods. 3 O.s.p. potom ani prokurátor nebol podľa názoru odvolacieho súdu oprávnený podať proti tejto časti rozsudku odvolanie, a preto odvolací súd podľa § 218 ods. 1 písm. b/ O.s.p. odvolanie prokurátora v tejto časti ako podané neoprávnenou osobou odmietol. Podľa č. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa § 14 ods. 1 O.s.p., sudcovia sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci, ak so zreteľom na ich pomer k veci, k účastníkom lebo k ich zástupcom možno mať pochybnosti o ich nezaujatosti. Podľa § 15a ods. 1 O.s.p., účastníci majú právo z dôvodov podľa § 14 ods. 1 uplatniť námietku zaujatosti voči sudcovi, ktorý má vec prejednať a rozhodnúť. Podľa& § 15a ods. 2 O.s.p., účastník môže uplatniť námietku zaujatosti podľa odseku 1 najneskôr na prvom pojednávaní, ktoré viedol sudca, o ktorého vylúčenie ide, alebo do 15 dní, odkedy sa mohol dozvedieť o dôvode, pre ktorý je sudca vylúčený. Podľa § 16 ods. 1 O.s.p., súd predloží vec nadriadenému súdu s vyjadrením sudcu na rozhodnutie o námietke zaujatosti do 15 dní od jej podania. Podľa § 16 ods. 2 O.s.p., ustanovenie odseku 1 neplatí, ak účastník uplatnil v námietke zaujatosti rovnaké skutočnosti, o ktorých už rozhodol nadriadený súd alebo iný senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ak je námietka zaujatosti podaná po uplynutí lehoty podľa § 15a ods. 2 alebo ak na námietku súd neprihliada podľa § 15a ods. 3 až 5; v týchto prípadoch sa vec nadriadenému súdu nepredkladá. Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že odporcovia 1/ a 2/ vzniesli proti vec prejednávajúcej sudkyni dve námietky zaujatosti, v ktorých namietali skutočnosti, na ktoré poukázali aj v odvolaní. Vo svojom vyjadrení k námietke zaujatosti doručenej súdu dňa 17.6.2013 sudkyňa uviedla, že ju považuje za oneskorene podanú. Ďalej uviedla, že JUDr. Repák bol jej manželom do decembra 2010, od februára 2010 nežijú v spoločnej domácnosti, nakoľko jej bývalý manžel mal už v tom čase vytvorenú spoločnú domácnosť so svojou súčasnou manželkou. V súvislosti s J.. X. uviedla, že jej pre ňu úplne neznáma osoba, nepamätá sa, že by sa s ním bola stretla pri založení spoločnosti WA Services. Jej činnosť v spoločnostiach bola obmedzená len na formálny podpis dokumentov a taktiež podľa jej názoru sa na adrese Krížna 47 nachádzalo len registrové sídlo spoločnosti, nakoľko sa počas jej pôsobenia v advokátskej kancelárii nachádzali len zamestnanci resp. partneri advokáti advokátskej kancelárie JUDr. Repáka. Pokiaľ ide o námietky týkajúce sa ustanovenia znaleckej organizácie ZNALEKON s.r.o., rozhodovania o návrhu na zloženie preddavkov podľa § 141a a nepredloženie odvolania odporcov 1/ a 2/ voči rozhodnutiu, tieto označila za námietky týkajúce sa postupu súdu v konaní, ktoré podľa § 14 ods. 3 O.s.p. nezakladajú dôvod pre jej vylúčenie z prejednávanej veci. Vzhľadom na uvedené namietaná sudkyňa vec nepredložila na prejednanie nadriadenému súdu. Sudkyňa nepredložila nadriadenému súdu ani ďalšiu námietku zaujatosti vznesenú odporcom 1/ a 2/, ktorá bola doručená konajúcemu súdu dňa 23.7.2013. Opätovne poukázala na to, že pána H. X. nepozná, počas pôsobenia v spoločnosti WA Services, a.s. sa nekonalo žiadne valné zhromaždenie, na ktorom by boli fyzicky prítomní akcionári, resp. členovia kontrolných a výkonných orgánov, akékoľvek dokumenty podpísala tak, ako všetci klienti advokátskej kancelárie, že im vyhotovené dokumenty boli kanceláriou doručené kuriérom na podpis s presným vyznačeným, akým spôsobom sa má podpis overiť. Ani druhú námietku nepredložila nadriadenému súdu, nakoľko obsahuje rovnaké okolnosti ako prvá námietka (vzťah J.. H. X.X. a zákonnej sudkyne). Podľa § 212 ods. 2 O.s.p., na vady konania pred súdom prvého stupňa prihliada odvolací súd len ak má za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. V danom prípade odvolací súd nerozhodoval o námietkach zaujatosti podľa § 16 O.s.p., nakoľko bola vec pridelená inému sudcovi z dôvodu odchodu namietanej sudkyne na materskú dovolenku a rodičovskú dovolenku dňom 22.10.2013 a to dodatkom č. 8 k rozvrhu práce Okresného súdu Bratislava III na rok 2013. Vychádzajúc z obsahu námietok odvolací súd je toho názoru, že všetky námietky nesmerujú proti postupu sudkyne v konaní, a preto nebol v zmysle § 15a ods. 5 O.s.p. dôvod ich nepredložiť nadriadenému súdu. Podľa názoru odvolacieho súdu pri posudzovaní nestrannosti sudcu sa nevyžaduje exaktné preukázanie vzťahu ale postačí iba osvedčenie určitých okolností, ktoré objektívne môžu spochybňovať nezaujatosť sudcu. Odvolací súd po posúdení vyjadrení sudkyne, odporcov a predložených listinných dôkazov, týkajúcich sa jej vzťahu k H. X. predovšetkým s ohľadom na jej vyjadrenie a obsah zápisnice z riadneho valného zhromaždenia spoločnosti WA Services, a.s. konaného dňa 2.5.2005 dospel k záveru, že uvedené skutočnosti sú spôsobilé vyvolať pochybnosti o nezaujatosti sudkyne. Odvolací súd sa stotožnil s názorom odvolateľov, že ak vyjadrenie sudkyne a H. X. je pravdivé, znamená to, že valné zhromaždenie sa v roku 2005 vôbec nekonalo tak, ako to vyplýva zo zápisnice o jeho priebehu, to teda nasvedčuje tomu, že sudkyňa ako zapisovateľka a skrutátorka a H. X. ako overovateľ zápisnice vedome fingovali neexistujúcu skutočnosť a to konanie valného zhromaždenia dňa 2.5.2005, ktoré v skutočnosti neprebehlo, navyše v listine, ktorá bola určená orgánu verejnej moci (registrovému súdu) za účelom vykonania zápisu orgánov do obchodného registra. Uvedené skutočnosti sú aj podľa názoru odvolacieho súdu spôsobilé vyvolať predstavu o blízkom vzťahu a existencii mimoriadnej dôvery medzi sudkyňou H.. J. N. G. H. X.. Uvedenými skutočnosťami sa odporcovia bránili v poradí druhej nimi vznesenej námietke, doručenej súdu prvého stupňa dňa 23.7.2013. Odvolací súd je toho názoru, že uvedenú námietku uplatnili v lehote uvedenej v § 15a ods. 2 O.s.p. keďže sa o pochybnosti o nestrannosti konajúcej sudkyne dozvedeli dňa 12.7.2013 na základe informácii z webovej stránky denníka SME (Vyjadrenie sudkyne bolo v denníku SME publikované 11.7.2013). Odvolací súd je toho názoru, že druhá námietka zaujatosti nemá povahu opakovanej námietky v zmysle § 16 ods. 2 O.s.p., nakoľko sa nezakladá na rovnakých skutočnostiach ako pri prvej námietke, keďže vychádza z rozporov vo vyhlásení vec prejednávajúcej sudkyne zo dňa 11.7.2013, ktoré urobila až po predložení prvej námietky zo dňa 16.6.2013 Vzhľadom na uvedené odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 221 ods. 1 písm. g/ a f/ O.s.p. v napadnutej časti zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, v ktorom o veci rozhodne opätovne nezaujatý zákonný sudca. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.