Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 3Co/415/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1311204338 Dátum vydania rozhodnutia: 14. 10. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Blanka Podmajerská ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1311204338.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Blanky Podmajerskej a členov senátu JUDr. Blanky Malichovej a JUDr. Zuzany Mališovej, v právnej veci navrhovateľa: G. D., U.. XX.X.XXXX, R. H. R., T.O. XX, štátny občan SR, proti odporcovi: Ústredie práce, sociálnych vecí a rodiny, IČO: 30 794 536, Špitálska 8, Bratislava, o porušenie zásady rovnakého zaobchádzania a priznania finančného zadosťučinenia vo výške 15. 000 euro, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III zo dňa 8.4.2014, č.k. 19C/55/2011-222, jednohlasne (pomerom hlasov 3:0) takto r o z h o d o l : Rozsudok súdu prvého stupňa sa potvrdzuje. Odporcovi sa nepriznáva náhrada trov odvolacieho konania . o d ô v o d n e n i e : V napadnutom rozhodnutí súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa, v ktorom sa domáhal: - určiť, že zásada rovnakého zaobchádzania upravená zák. č. 365/2004 Z. z. bola postupom odporcu v konaní pod č. AA/2011/02082-NSVOPPK/Chr. porušená, - uložiť odporcovi povinnosť zaplatiť mu primerané finančné zadosťučinenie vo výške 15. 000 euro s povinnosťou výplaty do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. V konaní plne úspešnému odporcovi s použitím § 142 ods.1 zák.č. 99/1963 Zb. v platnom znení (ďalej „O.s.p.“) nepriznal náhradu trov konania zohľadňujúc, že odporcovi žiadne trovy konania nevznikli. Zamietajúci výrok právne odôvodnil § 2 ods.1, § 2a ods.2,3, § 5 ods.1, 2 písm. a/, § 9 ods.2,3 zák.č. 365/2004 Z.z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej aj „antidiskriminačný zákon„) konštatujúc, že citovaný zákon vymenúva viacero typov konaní, ktoré považuje za diskrimináciu. Diskrimináciou je priama diskriminácia, nepriama diskriminácia, obťažovanie a neoprávnený postih a tiež pokyn na diskrimináciu a nabádanie na diskrimináciu. Priama diskriminácia je definovaná ako konanie alebo opomenutie konania, pri ktorom sa s osobou zaobchádza menej priaznivo, ako sa zaobchádza, zaobchádzalo alebo by sa mohlo zaobchádzať s inou osobou v porovnateľnej situácii. Priamou diskrimináciou je teda konanie, ktorým niekto priamo znevýhodňuje určitú osobu pre jej určitú vlastnosť alebo danosť. Nepriama diskriminácia predstavuje navonok neutrálny predpis, rozhodnutie, pokyn alebo prax, ktoré znevýhodňujú osobu v porovnaní s inou osobou. Nepriama diskriminácia je teda niečo, čo navonok môže vyzerať ako rovnaké zaobchádzanie, avšak pri bližšom skúmaní má diskriminačný efekt. Nepriama diskriminácia nemusí byť vždy protiprávna. Nepriamou diskrimináciou nie je, ak predpis, rozhodnutie, pokyn alebo prax, ktoré by inak predstavovali tento druh diskriminácie, sú objektívne odôvodnené sledovaním oprávneného záujmu a sú primerané a nevyhnutné na jeho dosiahnutie. Súd prvého stupňa zdôraznil, že rovnako sú koncipované aj ustanovenia, ktoré za diskrimináciu považujú aj diskrimináciu z dôvodu predchádzajúceho alebo predpokladaného zdravotného postihnutia alebo diskrimináciu z dôvodu pohlavnej alebo rodovej identifikácie. Ak sa subjekt dotknutý porušením zásady rovnakého zaobchádzania neuspokojí s riešením, ktoré nasledovalo po podaní sťažnosti alebo ak sa rozhodne takúto sťažnosť nepodať, potom má každý, kto sa domnieva, že je alebo bol dotknutý na svojich právach, právom chránených záujmoch alebo slobodách, možnosť obrátiť sa na súd. Môže sa najmä domáhať, aby ten, kto zásadu rovnakého zaobchádzania porušil, upustil od svojho konania (teda napríklad prestal s obťažovaním alebo s inými diskriminačnými praktikami), ak je to možné, napravil protiprávny stav alebo poskytol primerané zadosťučinenie (napríklad sa ospravedlnil). Ak by primerané zadosťučinenie nebolo dostačujúce, najmä ak nedodržaním rovnakého zaobchádzania bola značným spôsobom znížená dôstojnosť, spoločenská vážnosť alebo spoločenské uplatnenie dotknutej osoby, môže sa táto osoba domáhať aj náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Sumu takejto náhrady určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy a na všetky okolnosti, za ktorých došlo k jej vzniku. Súd prvého stupňa ďalej zdôraznil, že ďalšou možnosťou prichádzajúcou do úvahy v prípade, že sa určitá osoba domnieva, že diskriminačné konanie, ktoré bolo voči nej nasmerované, má za cieľ alebo následok zásah do jej ľudskej dôstojnosti, súkromia alebo občianskej cti, je možnosť obrátiť sa na súd s tzv. žalobou na ochranu osobnosti. Takouto žalobou sa možno najmä domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby sa dotknutej osobe poskytlo primerané zadosťučinenie. V prípadoch, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti, dotknutá osoba má tiež právo domáhať sa náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Výšku takejto náhrady by súd určil vždy s prihliadnutím na všetky okolnosti prípadu. V konaní o žalobe na ochranu osobnosti sa však na rozdiel od prípadov, kedy by súd rozhodoval o porušení zásady rovnakého zaobchádzania, neaplikuje obrátené dôkazné bremeno. Na druhej strane sa však žalobou na ochranu osobnosti možno domáhať nápravy v prípadoch, kedy by v konkrétnom prípade nebolo možné identifikovať porušenie zásady rovnakého zaobchádzania tak, ako je táto zásada zakotvená v antidiskriminačnom zákone (napríklad preto, že k diskriminácii by došlo v oblasti, pre ktorú antidiskriminačný zákon neukladá povinnosť dodržiavať zásadu rovnakého zaobchádzania). V danej veci sa navrhovateľ domáha svojho nároku vo vzťahu k rozhodnutiu odporcu pod č. AA/2011/02082-NSVOPPK/Chr zo dňa 28.02.2011. Odporca v tomto rozhodnutí rozhodoval ako odvolací správny orgán o riadnom opravnom prostriedku podanom navrhovateľom voči rozhodnutiu Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny v Bratislave III pod sp. zn B3/2010/10921/1/AMA zo dňa 9.11.2010, ktorým bola zamietnutá jeho žiadosť zo dňa 14.7.2008 o poskytnutie peňažného príspevku na kompenzáciu zvýšených výdavkov súvisiacich so zabezpečením prevádzky osobného motorového vozidla, ktorým odporca potvrdil rozhodnutie prvostupňového orgánu. Súd prvého stupňa dospel po vykonanom dokazovaní k záveru, že zo strany odporcu nedošlo týmto rozhodnutím k jeho diskriminačnému správaniu sa voči navrhovateľovi v súvislosti s nepriznaním navrhovateľom požadovanej kompenzácie jeho sťaženého zdravotného stavu v oblasti mobility. Z vykonaného dokazovania mal nesporné, že navrhovateľ označené rozhodnutie odporcu napadol na súde návrhom o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia a postupu orgánov verejnej správy. Rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 26.1.2012, č.k. 1S 57/2011-37 bol tento návrh navrhovateľa zamietnutý. Uvedený rozsudok bol po odvolaní navrhovateľa potvrdený rozsudkom Najvyššieho súdu SR zo dňa 27.2.2013, sp. zn. 9Sžo 12/2012. Najvyšší súd SR v potvrdzujúcom rozhodnutí konštatoval, že námietku navrhovateľa, že posudkoví lekári neprihliadali na ním predložené lekárske správy podané neurológom a fyziatrom pri vypracovaní komplexného posudku zo dňa 7.2.2011 vyhodnotil ako nedôvodnú, keď z posudkovej dokumentácie navrhovateľa vyplýva, že posudkový lekár pri posudzovaní zdravotných postihnutí vychádzal z aktuálnych lekárskych nálezov ako aj nálezov predložených navrhovateľom pri osobnom pohovore dňa 25.1.2011, pričom pre rozhodovanie správneho orgánu ale aj v súdnom konaní je pre súd rozhodujúci skutkový stav v čase rozhodnutia správneho orgánu. V rozhodnutí ďalej konštatoval, že na prípadné neskoršie zhoršenie zdravotného stavu a s tým súvisiaci možný neskorší nárok odkázanosti na kompenzáciu nie je možné prihliadať. Odôvodnenie rozhodnutia o tom, že navrhovateľ nie je odkázaný na individuálnu dopravu, podľa názoru nadriadeného súdu zodpovedá zásadám logického myslenia a správne uváženie odporcu nevybočilo z medzí zákona. Pokiaľ navrhovateľ v tomto konaní namietal, že jeho zdravotné postihnutie je ťažkého stupňa, také tvrdenie samo o sebe, bez dôkazu napr. lekárskej správy z obdobia pred vydaním rozhodnutia odporcu, nebolo spôsobilé spochybniť správnosť záverov odporcu o tom, že na individuálnu prepravu odkázaný nie je. Z lekárskych nálezov doložených v správnom konaní nevyplýva rozpor medzi záverom posudkového lekára a závermi odborných lekárov. Súd prvého stupňa konštatoval., že podľa ustálenej súdnej praxe neoprávneným zásahom v zmysle zákona č. 365/2004 Z .z. je zásah do osobnosti fyzickej osoby, ktorý je v rozpore s objektívnym právom, t.j. s právnym poriadkom. Niektoré zásahy, hoci zdanlivo odporujú objektívnemu právu, nemožno napriek tomu posúdiť ako neoprávnené. Podstatou toho je existencia okolností vylučujúcich neoprávnenosť zásahu. O neoprávnený zásah do osobnosti fyzickej osoby nejde, okrem iného, v prípadoch, kedy je zásah dovolený (resp. jeho možnosť je predpokladaná) zákonom. Ide najmä o tzv. zákonné licencie, resp. prípady, keď k zásahu do osobnosti fyzickej osoby dochádza pri výkone iného práva ustanoveného zákonom alebo keď iný subjekt plnil právnu povinnosť, ktorú mu ukladá zákon. Pravda, za výkon zákonnej (úradnej) licencie nie je možné považovať každé konanie alebo proces, ale iba také konanie alebo proces, ktoré výslovne upravuje zákon. Neoprávnenosť zásahu do uplatneného práva navrhovateľa je teda vylúčená aj vtedy, ak došlo k zásahu v rámci úradného konania a ak zásah nevybočil z rámca daného platnými predpismi. Legálnosť konania alebo procesu príslušného orgánu nemožno posúdiť na základe výsledku tohto konania alebo procesu, ale iba na základe podmienok stanovených zákonom pre ich začatie a priebeh. Pokiaľ teda je v súlade so zákonnými podmienkami začaté príslušné konanie, v ktorom bolo vydané zákonom predpokladané rozhodnutie, nie je vydanie takého rozhodnutia neoprávneným zásahom do osobnostných práv účastníka konania, a to ani v prípade, že po jeho vydaní sa preukáže, že nebolo vydané dôvodne. Súd prvého stupňa vychádzal z toho, že rozhodnutie je nezákonné iba vtedy, ak rozhodnutie bolo príslušným rozhodnutím kompetentného orgánu zrušené ako nezákonné. Nebolo by možné pripustiť návrh na vo veci zákazu diskriminácie pre obsah vydaného rozhodnutia proti orgánu, ktorý je povolaný také rozhodnutie urobiť. Náprave tu totiž slúžia opravné prostriedky proti rozhodnutiu, prípadne návrh na opravu dôvodov rozhodnutia súdu podľa ustanovenia § 165 O. s. p. (porovnaj Zborník III. Najvyššieho súdu, SEVT, Praha 1980, str. 196, 197). Odporca v danom prípade rozhodoval ako odvolací správny orgán o podanom riadnom opravnom prostriedku voči rozhodnutiu Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny v Bratislave III pod sp. zn B3/2010/10921/1/AMA zo dňa 9.11.2010, ktorým bola zamietnutá žiadosť navrhovateľa o poskytnutie peňažného príspevku na kompenzáciu zvýšených výdavkov súvisiacich so zabezpečením prevádzky osobného motorového vozidla podaná dňa 14.7.2008. Toto rozhodnutie bolo na návrh navrhovateľa preskúmavané pred súdom v konaní 1S 57/2011. Rozhodnutím Najvyššieho súdu SR sp. zn. 9Sžo 12/2012 dňa 27.2.2013 bolo označené rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. 1S 57/2011-37 zo dňa 26.1.2012 ako vecne správne potvrdené. Z rozhodnutí súdov v rámci správneho súdnictva mal súd prvého stupňa preukázané, že postup odporcu nebol nezákonný , tento bol správny a v súlade so zákonom. Navrhovateľ sa v tomto občianskoprávnom konaní domáha faktickej revízie resp. spochybnenia administratívnoprávnych rozhodnutí odporcu, čo je právne neakceptovateľné, a teda nemožné. Z vyššie uvedeného nebolo v kompetencii prejednávajúceho súdu preskúmavať zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov štátnej správy, z ktorého navrhovateľ odvodzuje svoj nárok v tomto konaní. Súd prvého stupňa napokon v rozhodnutí uviedol, že nezistil diskrimináciu navrhovateľa z dôvodu jeho iného postavenia, ktoré má spočívať v zdravotnom postihnutí. Za iné postavenie sa považuje určitá vlastnosť alebo danosť, ktorú jedna osoba má a iná osoba nemá, a ktorá je práve z tohto dôvodu diskriminovaná. Diskriminácia navrhovateľa z dôvodu iného postavenia - zdravotného postihnutia teda v konaní nebola zistená. Pokiaľ navrhovateľ za konania predkladal súdu ďalšie rozhodnutia vydané odporcom, ktorými mal podľa jeho tvrdenia diskriminovať jeho osobu porušením zásady rovnakého zaobchádzania a v ktorých odporca rozhodoval výlučne ako odvolací správny orgán v rozsahu rozhodnutia zo dňa 28.2.2011, súd na tieto listinné dôkazy neprihliadal, nakoľko z vykonania ich dokazovania súd zistil, že tieto presahujú rámec skutkového vymedzenia žalobného petitu navrhovateľa, na základe ktorého sa navrhovateľ cítil byť diskriminovaný v rozhodovacej činnosti odporcu. Súd prvého stupňa vyslovil názor, že zdravotný stav fyzickej osoby, a obzvlášť zdravotné postihnutie fyzickej osoby, je natoľko individualizovanou kategóriou, že fakticky porovnateľná situácia u rozdielnych osôb nemôže nastať. Dokonca v tomto rozsahu vykonaného dokazovania navrhovateľ porovnával svoj zdravotný stav so zdravotným stavom osôb aj s iným rozsahom postihnutia v oblasti motoriky. Keďže v konaní nebolo zistené a konštatované diskriminačné konanie odporcu voči navrhovateľovi, súd prvého stupňa sa v ďalšom nezaoberal podmienkami priznania primeraného zadosťučinenia v peniazoch, ktorého predpokladom je nedodržanie zásady rovnakého zaobchádzania. Proti rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ žiadajúc, aby odvolací súd nariadil pojednávanie v zmysle § 214 ods.1 písm. c/ O.s.p. a následne napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie . Uviedol, že v návrhu na začatie konania poukázal na napadnuté rozhodnutie pod AA/2008/13342-NSVOPPK/KLD zo dňa 21.10.2008 a rozhodnutie pod AA/02082- NSVOPPK/Chr. Zo dňa 28.2.2011, ktoré neboli vydané v súlade so zákonom č. 61/1967 Zb. o správnom konaní a zákonom č. 447/2008 Z.z. o peňažných príspevkoch na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia. V zmysle ustanovení citovaných predpisov odporca pri iných subjektoch postupoval riadne, čím zistil skutkový stav vecí na základe ktorého zamietnuté kompenzácie prvostupňového súdu preskúmaval podľa § 59 ods.1 zák. č. 71/1967 Zb. v platnom znení, následne dospel k záveru, že odvolaním napadnuté rozhodnutie nebolo vydané v súlade s citovaným zákonmi a napadnuté rozhodnutia prvostupňového orgánu zrušil a vec vrátil na nové prejednanie a rozhodnutie . Následne bola komparátorovi priznaná kompenzácia. Postup odporcu bol podľa názoru odvolateľa v porovnaní s procesným postupom posudkového lekára odporcu a posudku pod AA/2011102158-NSVOPC zo dňa 7.2.2011, pri posudzovaní jeho návrhu v rozpore s §§32 , 33 SP. Povinnosťou odporcu malo byť presne a úplne zistiť skutkový stav a až následne vydať rozhodnutie bez vznesených pochybností. Rozdiel posudzovania ZŤP občanov bol protiústavný, keďže Ústava SR pozná len „jeden„ druh občanov ZŤP a nerozlišuje na zvýhodnených občanov ZŤP a ostatných občanov ZŤP. Spomínaný nedostatočný procesný postup v posudzovaní občanov ZŤP má jednoznačne diskriminačnú povahu, keď medzi občanmi ZŤP robí nedôvodné rozdiely. Poukazujúc na bod 15 Smernice Rady 2000/78/ES z 28. novembra 2000, rozhodnutie Európskeho súdneho dvora vo veci C -144-04 Mangold z 22.11.2008, rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Thlimmenos c. Grécko zo 6.4.2004 konštatoval, že súd prvého stupňa nedostatočne preskúmal napadnuté rozhodnutia, ktoré sú v rozpore s objektívnym právom vyvolané v ust. zák.č. 365/2004 Z.z., zák.č. 61/1967 Zb. a zák.č. 44/2008 Z.z., svoje rozhodnutie nedostatočne odôvodnil a nepresvedčivo vyložil, vo veci rozhodol formalisticky a arbitrárne, pretože výrok sa nezakladá na rozumnej argumentácii a nemá rozumnú oporu v platných právnych predpisoch. Navrhovateľ konštatoval, že odporca neuniesol dôkazné bremeno a nepredložil žiadne dôkazy na ktorých by súd vykonal zákonným spôsobom dokazovanie na preukázanie dôvodu uvedeného v §2 Antidiskriminačného zákona. Postup, ktorým súd prvého stupňa odmietol vykonanie z jeho strany navrhnutého dokazovania znamená odňatie mu možnosti konať pred súdom - odmietnutím spravodlivosti (denegatio iustitie), navrhovať dôkazy a vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom s náležitým termínom na prípravu pojednávania. Dané konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci spočívajúcu v nedostatočnom odôvodnení rozhodnutia a nemožnosťou sa proti tomuto rozhodnutiu kvalifikovane odvolať. Súd prvého stupňa nevykonal všetky ním navrhnuté dôkazy potrebné pre náležité zistenie skutkového stavu veci. Naviac, súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, pretože po doplnení žaloby zo dňa 12.9.2013, v ktorej žiadal určiť, že odporca porušil vo vzťahu k nemu zásadu rovnakého zaobchádzania v rozhodnutí pod AA/2008/13342-NSVOPPK/KLD zo dňa 21.10.2008 a následnom rozhodnutí pod AA/2011/102082-NSVOPPK/Chr. zo dňa 28.2.2011, konal v rozpore so Správnym poriadkom a zák. č. 447/2008 Zb., čím neoprávneným spôsobom zasiahol do jeho práv, súd prvého stupňa rozhodoval o dôvodoch jeho návrhu uplatneného len vo vzťahu k rozhodnutiu pod AA/2011/102082-NSVOPPK/Chr. zo dňa 28.2.2011. Vo svojom závere nezdôvodnil, prečo vec neprejednával v rozsahu prvého odseku doplneného žalobného petitu zo dňa 21.10.2008. Podľa názoru navrhovateľa rozhodnutie prvostupňového súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, kedy úlohou súdu malo byť preskúmanie žaloby , či neoprávnený zásah spočívajúci v jeho diskriminácii skutočne vyvolal následok spočívajúci v ustanoveniach zák. č. 365/2004 Z.z., zák. č. 71/1967 Zb. a zák. č. 447/2008 Z.z.. V prípade zamietnutia kompenzácie išlo zo strany odporcu o neobjektívne posudzovanie skutkového (zdravotného) stavu, ktoré bolo v rozpore s §2a ods.2 a § 3 ods.1,2 Antidiskriminačného zákona , pri ktorom sa s ním zaobchádzalo menej priaznivo, ako sa zaobchádza alebo zaobchádzalo s inou osobou v porovnateľnej situácii, čo dokazuje pochybnosť pre absenciu nezdokumentovanej poruchy jemnej motoriky . Odporca v písomnom vyjadrení sa k odvolaniu navrhovateľa navrhol rozhodnutie súdu prvého stupňa ako vecne a právne správne potvrdiť. Súd prvého stupňa vo veci dostatočne zistil skutkový stav a vyvodil z neho správny právny záver. Hoci navrhovateľ tieto skutočnosti namietal, neuviedol žiadne konkrétne námietky a poukaz na § 205 ods. 2 písm. b/, c/, d/, e/ a f/ O.s.p. na zrušenie rozhodnutia nepostačuje. V predmetnom konaní nedošlo k porušeniu základných práv navrhovateľa na súdnu ochranu podľa čl 46 ods.1 Ústavy SR a práva podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd. Závery súdu prvého stupňa obsiahnuté v rozsudku sú v súlade so zisteným skutkovým stavom, vyložený právny záver možno skutkovým stavom podložiť, je v súlade s výsledkami vykonaného dokazovania, preto tu nie je nesúlad s § 157 ods.2 O.s.p., ako tvrdí navrhovateľ. Vznik nároku na peňažný príspevok na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia a vznik nároku na jeho výplatu je upravený v zák. č. 447/2008 Z.z. o peňažných príspevkoch na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia tak, že nárok na peňažný príspevok na kompenzáciu a nárok na jeho výplatu vzniká právoplatným rozhodnutím príslušného orgánu o jeho priznaní, ak tento zákon neustanovuje inak (§ 43 ods.1). V danom prípade bol navrhovateľovi rozhodnutím prvostupňového správneho orgánu zákonným spôsobom odňatý peňažný príspevok na prevádzku osobného motorového vozidla. Navrhovateľ od tohto momentu pravidelne žiada správny orgán o poskytnutie peňažného príspevku a po zamietnutí opakovane podáva žalobu voči právoplatným rozhodnutiam v rôznych konaniach o nepriznaní peňažného príspevku. V písomnom podaní doručenom v priebehu odvolacieho konania navrhovateľ poukázal na to, že z odôvodnenia rozhodnutia súdu prvého stupňa nie je zrejmé, ako sa konajúci súd vysporiadal s jeho protinámietkami a argumentmi a do odôvodnenia rozhodnutia iba prevzal a zopakoval dôvody odporcu bez akéhokoľvek náznaku vlastných úvah pri hodnotení námietok a vyjadrení navrhovateľa k napadnutým rozhodnutiam odporcu v porovnaní s rozhodnutiami komparatórov. Povinnosťou odporcu malo byť presne a úplne zistiť skutkový zdravotný stav pri zabezpečovaní odborných lekárskych nálezov, resp. iných podkladov potrebných k objasneniu veci. Aj priznanie sociálnych výhod jednému z označených komparatórov má diskriminačný účinok - preto na porovnanie nepriaznivého zaobchádzania v porovnateľnej situácii preukázal okresnému súdu listinné dôkazy komparatórov, ktorým posudkový lekár odporcu z povinnosti zistil presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstaral potrebné podklady pre rozhodnutie v súlade s § 32 ods.1 Správneho poriadku a na základe zdravotného stavu odporca zrušil a vrátil rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu na nové prejedanie a rozhodnutie. Navrhovateľ k podaniu pripojil vyjadrenie posudkového lekára prvostupňového správneho orgánu G.. N. L. zo dňa 17.10.2012 o postupe všeobecného posudzovania zdravotného stavu žiadateľa o kompenzáciu, ktorý je v značnom rozpore s postupom posudkového lekára odporcu. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu a medziach dôvodov odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné. Súd prvého stupňa vo vzťahu k predmetu konania riadne zistil skutkový stav veci, vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 120 ods. 1 O.s.p.) z hľadiska posúdenia opodstatnenosti uplatneného návrhu, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil (§ 132 O.s.p.) a na ich základe dospel k správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí aj náležite a dostatočne odôvodnil (§ 157 ods. 2 O.s.p.). Podľa § 2 ods. 1 zák. č. 365/2004 Z. z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov (antidiskriminačný zákon) dodržiavanie zásady rovnakého zaobchádzania spočíva v zákaze diskriminácie z dôvodu pohlavia, náboženského vyznania alebo viery, rasy, príslušnosti v národnosti alebo etnickej skupine, zdravotného postihnutia, veku, sexuálnej orientácie, manželského stavu a rodinného stavu, farby pleti, jazyka, politického alebo iného zmýšľania, národného alebo sociálneho pôvodu, majetku, rodu alebo iného postavenia. Podľa § 2a ods. 2,3 citovaného zákona, priama diskriminácia je konanie alebo opomenutie, pri ktorom sa s osobou zaobchádza menej priaznivo, ako sa zaobchádza, zaobchádzalo alebo by sa mohlo zaobchádzať s inou osobou v porovnateľnej situácii. Nepriama diskriminácia je navonok neutrálny predpis, rozhodnutie, pokyn alebo prax, ktoré znevýhodňujú osobu v porovnaní s inou osobou; nepriama diskriminácia nie je, ak takýto predpis, rozhodnutie, pokyn alebo prax sú objektívne odôvodnené sledovaním oprávneného záujmu a sú primerané a nevyhnutné na dosiahnutie takéhoto záujmu. Podľa § 5 ods. 1 citovaného zákona , v súlade so zásadou rovnakého zaobchádzania sa v sociálnom zabezpečení zdravotnej starostlivosti, pri poskytovaní tovarov alebo služieb a vo vzdelávaní zakazuje diskriminácia osôb z dôvodov podľa § 2 ods. 1. Podľa § 5 ods. 2 písm. a/ citovaného zákona, zásada rovnakého zaobchádzania podľa ods. 1 sa uplatňuje len v spojení s právami osôb ustanovenými osobitnými zákonmi v oblastiach prístupu a poskytovania sociálnej pomoci, sociálneho poistenia, starobného dôchodkového poistenia, doplnkového dôchodkového poistenia, štátnej sociálnej podpory a sociálnych výhod. Podľa § 9 ods. 2,3 citovaného zákona, každý sa môže domáhať svojich práv na súde, ak sa domnieva, že je alebo bol dotknutý na svojich právach, právom chránených záujmoch a slobodách nedodržaním zásady rovnakého zaobchádzania. Môže sa najmä domáhať, aby ten, kto nedodržal zásadu rovnakého zaobchádzania, upustil od svojho konania, ak je to možné, napravil protiprávny stav alebo poskytol primerané zadosťučinenie. Ak by primerané zadosťučinenie nebolo dostačujúce, najmä ak nedodržaním zásady rovnakého zaobchádzania bola značným spôsobom znížená dôstojnosť, spoločenská vážnosť alebo spoločenské uplatnenie poškodenej osoby, môže sa tá domáhať aj náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Sumu náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy a všetky okolnosti, za ktorých došlo k jej vzniku. S poukazom na ust. § 219 ods.2 O.s.p. , prihliadajúc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav, sa odvolací súd nezistiac v postupe súdu prvého stupňa z hľadiska procesnoprávneho žiadne vady majúce za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 212 ods.3 O.s.p.), v celom rozsahu po skutkovej a právnej stránke stotožňuje s dôvodmi týkajúcimi sa odvolaním napadnutého rozsudku prvostupňového súdu, v ktorom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa na určenie, že zásada rovnakého zaobchádzania upravená zák. č. 365/2004 Z. z. bola postupom odporcu v konaní pod č. AA/2011/02082-NSVOPPK/Chr. porušená a na uloženie povinnosti odporcovi zaplatiť mu primerané finančné zadosťučinenie vo výške 15 000 euro s povinnosťou výplaty; z uvedeného dôvodu odvolací súd využíva možnosť danú mu ust. § 219 ods.2 O.s.p. na vypracovanie tzv. skráteného odôvodnenia rozhodnutia. Odvolací súd sa s prihliadnutím na obsah odvolania ako prvoradou otázkou zaoberal posúdením, či súd prvého stupňa svojim postupom neodňal odvolateľovi možnosť konať pred súdom - odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie taký závadný postup súdu priečiaci sa zákonu alebo inému všeobecne záväznému právnemu predpisu, ktorý má za následok znemožnenie realizácie procesných práv účastníka občianskeho súdneho konania. V prejednávanom prípade z obsahu spisu nevyplýva postup súdu prvého stupňa, ktorým by došlo k znemožneniu realizácie procesných práv navrhovateľa - vyjadrenia odporcu k návrhu mu boli riadne doručené, navrhovateľ bol v priebehu konania riadne poučený o svojich procesných právach a na nariadených pojednávaniach súdu mu bola daná primeraná možnosť predniesť svoju záležitosť. Pokiaľ súd prvého stupňa uzneseniami vyhlásenými v priebehu pojednávaní nariadených na deň 26.4.2012 a 8.4.2014 v prítomnosti všetkých účastníkov nepripustil zmenu návrhu podľa návrhov navrhovateľa uvedených v písomných podaniach zo dňa 10.3.2012, resp. 12.9.2013, postupoval v súlade s § 95 ods.1,2 O.s.p.. Preto ak rozhodoval o návrhu navrhovateľa v znení uvedenom v jeho podaní zo dňa 14.4.2011, t.zn. zaoberal sa návrhom na určenie, že zásada rovnakého zaobchádzania upravená zák. č. 365/2004 Z. z. bola postupom odporcu v konaní pod č. AA/2011/02082-NSVOPPK/Chr. porušená a návrhom na uloženie povinnosti odporcovi zaplatiť navrhovateľovi primerané finančné zadosťučinenie vo výške 15. 000 euro, nie je možné odvolacím námietkám navrhovateľa o neprejednaní celého ním uplatneného nároku priznať úspech. Vo vzťahu k odvolateľom namietanej nepresvedčivosti rozhodnutia súdu prvého stupňa (§ 205 ods.2 písm./ O.s.p.) odvolací súd poznamenáva, že súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú podľa jeho názoru pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03). V danom prípade prvostupňový súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol stručne rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská oboch procesných strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Závery, ktoré prijal, primerane vysvetlil, a to i vo vzťahu k nevykonaniu dokazovania navrhnutého navrhovateľom. Z odôvodnenia jeho rozsudku nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu, a ani navrhovateľom tvrdená nepresvedčivosť. Odvolací súd má za to, že skutkové a právne závery súdu prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a že odôvodnenie odvolaním napadnutého rozsudku prvostupňového súdu ako celok spĺňa parametre zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O.s.p.). Za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v žiadnom prípade nemožno považovať to, že prvostupňový súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv navrhovateľa . Z obsahu spisu vyplýva, že súd prvého stupňa napadnutom rozsudku v dostatočnej miere uviedol, v čom spočíva podstata námietok účastníkov majúcich pre vec podstatný význam a okolnosti medzi účastníkmi sporné a dostatočne sa s nimi skutkovo a právne zaoberal a vyporiadal. Pokiaľ ide o námietky týkajúce sa nevykonania dokazovania navrhnutého v priebehu konania navrhovateľom (§ 205 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) odvolací súd poznamenáva, že obsahom práva na spravodlivý súdny proces (čl. 46 ods. 1 Ústavy SR , čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd) je umožniť každému bez akejkoľvek diskriminácie reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu vo veci konať a rozhodnúť. Právo na spravodlivý súdny proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav, a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Do práva na spravodlivý proces však ale nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04), ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami (I. ÚS 50/04). Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03). Právomoc konať o veci ktorej sa návrh týka v sebe obsahuje aj právomoc posúdiť to, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné, a akým spôsobom sa zabezpečí dôkaz na jeho vykonanie (I. ÚS 52/03). Posúdenie návrhu účastníkov na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z navrhnutých dôkazov budú v rámci dokazovania vykonané, je teda vždy vecou konajúceho súdu ( § 120 ods. 1,2 O.s.p.), a nie účastníkov konania. V súvislosti s dôkaznými návrhmi navrhovateľa prezentovanými v priebehu konania (predloženia rozhodnutí z roku 2008 a 2011, v ktorom odporca inému občanovi v odvolacom správnom konaní o peňažný príspevok na kompenzáciu zvýšených výdavkov na osobné motorové vozidlo napadnuté rozhodnutie úradu práce zrušil a vrátil na nové konanie podľa prílohy č. 3 zák. č. 447/2008 Z.z., kompletný podklad pre posúdenie zdravotného stavu posudku pod AA/2011102158 - NSVOPC zo dňa 7.2.2011 a posudkových záverov z tohto konania a kompletný administratívny spis odporcu týkajúci sa konania a rozhodnutia odporcu z roku 2011), je treba sa zhodnúť s názorom súdu prvého stupňa o nadbytočnosti takéhoto dokazovania, keďže jeho výsledky nemajú vplyv na skutkové a právne posúdenie prejednávaného prípadu. Odvolací súd konštatuje, že súd prvého stupňa vykonal v danej veci dokazovanie v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie vo veci a pri zohľadnení správnych skutkových záverov, ku ktorým dospel a ktoré podriadil pod správnu právnu normu, by bolo vykonanie navrhovateľom navrhnutého ďalšieho dokazovania v rozpore so zásadou hospodárnosti konania. K navrhovateľom uplatnenému odvolaciemu dôvodu podľa § 205 ods. 2 písm. d/ O. s. p. (t. j. že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam) odvolací súd konštatuje, že citovaný odvolací dôvod je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvého stupňa vec posúdil po právnej stránke a ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 132 O. s. p., a to vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov účastníkov nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré súd prvého stupňa založil na chybnom hodnotení dôkazov. Typovo ide o situáciu, kde je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov, alebo ktoré vyšli najavo inak z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálnej vierohodnosti alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ustanovení § 133 až § 135 O. s. p.. Odvolací súd v prejednávanej veci dospel k záveru, že uvedený odvolací dôvod nie je naplnený. Rozhodnutiu súdu prvého stupňa nemožno vytknúť, že by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov účastníkov nevyplynuli, ani inak nevyšli za konania najavo, že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor, prípadne že by výsledok jeho hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ustanovenia § 133 až § 135 O. s. p. alebo, že by na zistený skutkový stav aplikoval nesprávne zákonné ustanovenia alebo použité zákonné ustanovenia nesprávne vyložil. K námietke odvolateľa, že napadnutý rozsudok prvostupňového súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ O. s. p.) treba uviesť, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. V posudzovanom prípade, v ktorom konajúci prvostupňový súd zo správnych skutkových záverov vyvodil správne právne závery a aplikoval správny právny predpis, namietaná vada konania nebola odvolacím súdom zistená. Odvolací súd, plne sa stotožniac so skutkovým a právnym posúdením prejednávaného prípadu súdom prvého stupňa ( § 219 ods.2 O.s.p.) dospel k rovnakému záveru o tom, že v posudzovanom prípade odporca preukázal, že rozhodnutím Ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny v Bratislave zo dňa 28.2.2011, č. AA/2011/0208-NSVOPPL/Chr. o zamietnutí odvolania Miroslava Palkoviča proti rozhodnutiu Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny v Bratislave zo dňa 9.11.2010, č. B3/2010/10921/1/ AMA o nevyhovení žiadosti a nepriznania peňažného príspevku na kompenzáciu zvýšených výdavkov súvisiacich so zabezpečením prevádzky osobného motorového vozidla, nedošlo k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania spočívajúcu v zákaze diskriminácie z dôvodu pohlavia, náboženského vyznania alebo viery, rasy, príslušnosti v národnosti alebo etnickej skupine, zdravotného postihnutia, veku, sexuálnej orientácie, manželského stavu a rodinného stavu, farby pleti, jazyka, politického alebo iného zmýšľania, národného alebo sociálneho pôvodu, majetku, rodu alebo iného postavenia. Pre úplnosť poznamenáva, že zákon č. 447/2008 Z.z. o peňažných príspevkoch na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia a o zmene a doplnení niektorých zákonov upravujúci o.i. právne vzťahy pri poskytovaní peňažných príspevkov na kompenzáciu sociálnych dôsledkov ťažkého zdravotného postihnutia (§ 2 ods.1 citovaného zákona) podľa ktorého odporca postupoval pri rozhodovaní o žiadosti navrhovateľa, je všeobecne záväzným právnym predpisom a odvolaciemu súdu nie je známe, že by tento predpis (vrátane podmienok a kritérií pri priznávaní peňažných príspevkov na kompenzáciu podľa § 38 cit. predpisu) bol v rozpore s ústavou, zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná. Správny bol postup súdu prvého stupňa i v tom, že pri nezistení akéhokoľvek porušenia zásady rovnakého zaobchádzania sa v ďalšom už nezaoberal podmienkami priznania primeraného zadosťučinenia v peniazoch, ktorého zákonným základom je práve nedodržanie zásady rovnakého zaobchádzania. Na základe uvedeného odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa (vrátane vecne a právne správneho výroku o trovách konania) podľa § 219 ods.1,2 potvrdil. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 v spojení s § 224 ods. 1 O. s. p. a ich náhradu úspešnému odporcovi nepriznal, pretože mu v odvolacom konaní žiadne trovy nevznikli. V danej veci bolo miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku oznámené v lehote najmenej 5 dní pred jeho vyhlásením na úradnej tabuli súdu (§ 156 ods.3 O.s.p.) a v súlade s ust. § 21 ods.2 zák.č. 36/2005 Z.z. v platnom znení o Spravovacom a kancelárskom poriadku bolo v rovnakej lehote zverejnené v elektronickej podobe na webovej stránke súdu. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.