Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 4Co/795/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1311215372 Dátum vydania rozhodnutia: 31. 08. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Valéria Kleinová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1311215372.1 Uznesenie Krajský súd v Bratislave v právnej veci navrhovateľky: G. L., rod. V., nar. XX.X.XXXX, bytom O. Č.. X, R., zast. Advokátskou kanceláriou FARDOUS PARTNERS, s.r.o. so sídlom Hlavná 6, Šaľa, v mene ktorej koná JUDr. Fadi Fardous, advokát a konateľ, proti odporcovi: SPOLOČNOSŤ 7 PLUS, s.r.o., so sídlom Panónska cesta č. 9, Bratislava, IČO: 31347291, o ochranu osobnosti a nemajetkovú ujmu, na odvolanie navrhovateľky proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III zo dňa 6. mája 2014 č.k. 11C 77/2011-195 takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej zamietajúcej časti nemajetkovej ujmy zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa uložil odporcovi povinnosť navrhovateľke sa písomne ospravedlniť za nepravdivé tvrdenia publikované v denníku D. C. N. zo dňa 18.5.2011, obsiahnuté v článku: „G. E. F. (XX) N. D. zverejneného na titulnej strane denníka a v článku: „C. L.: N. U. D. zverejneného na str. 14-15 denníka a to formou článku o rozmeroch minimálne 10 x 15 cm, umiestneného na titulnej strane denníka D. C. N. so zobrazením fotografie navrhovateľky, v ktorom označí za nepravdivé tvrdenia, že navrhovateľka mala počas svojho pobytu v K. bývať v dome s E. N. u K. L., kde mala využívať starostlivosť C. K. K. L. a že navrhovateľka dlhuje peniaze K. L. alebo C. L. a to v lehote 15- tich dní od nadobudnutia právoplatnosti rozsudku. Odporcovi uložil povinnosť zaplatiť navrhovateľke náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 5.000 eur a to do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Vo zvyšku sa návrh zamietol a odporcovi uložil povinnosť nahradiť navrhovateľke trovy konania vo výške 100%. Súd prvého stupňa vychádzal z návrhu navrhovateľky, ktorým sa domáhala uloženia odporcovi povinnosti ospravedlniť sa jej za nepravdivé tvrdenia publikované v denníku Plus JEDEN DEŇ zo dňa 18.5.2011, obsiahnuté v článku: „G. E. F. (XX) N. D. zverejneného na titulnej strane denníka a v článku: „C. L.: N. U. D. zverejneného na strane 14 - 15 denníka a to formou článku o rozmeroch minimálne 10 x 15 cm umiestneného na titulnej strane denníka D. C. N. so zobrazením fotografie navrhovateľky, v ktorom odporca označí za nepravdivé tvrdenia, že: - navrhovateľka mala počas svojho pobytu v K. bývať v dome v E. N. u K. L., kde mala využívať starostlivosť C. K. K. L., - navrhovateľka dlhuje peniaze K. L. alebo C. L.. Navrhovateľka zároveň žiadala, aby súd zaviazal odporcu zaplatiť jej z titulu náhrady nemajetkovej ujmy sumu 40.000 eur a nahradiť jej trovy konania. Po oboznámení sa s obsahom predložených listinných dôkazov a to obsahom predmetného článku, žiadosťou o uverejnenie opravy zo dňa 14.6.2011, listom F. R. zo dňa 9.6.2011, výpisom z účtu, potvrdením o členstve navrhovateľky v Slovenskom ochrannom zväze autorskom zistil, že navrhovateľka, známa pod umeleckým menom F., je od 1.1.2006 členkou Slovenského ochranného zväzu autorského. Dňa 18. mája 2011 bola v denníku D. C. N., ktorého vydavateľom je odporca, na titulnej strane uverejnená upútavka s názvom „N. D.“ na článok zverejnený na strane 14 a 15 denníka s názvom „D. C. L.: N. U. D.!“. Dňa 9.6.2011 F. R. potvrdila, že dňa 3.11.2008 bola zablokovaná navrhovateľkina kreditná karta VISA aj debetná platobná karta VISA, z dôvodu podozrenia zo zneužitia. Dňa 6.11.2008 boli vyššie uvedené platobné karty odblokované po predchádzajúcom telefonickom odsúhlasení prostredníctvom kontaktného centra Dialóg. Z výpisov z jej účtu týkajúce sa obdobia od 25.10.2008 až 30.11.2008 mal za zrejmé, že dňa 25.10.2008 mala navrhovateľka na svojom účte sumu 90.000 Sk a z pohybu na účte bolo zrejmé, že počas pobytu v Z. boli z účtu čerpané finančné prostriedky. Zistil tiež, že navrhovateľka požiadala o uverejnenie opravy, ospravedlnenia a žiadala poskytnutie primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 20 000 Eur s tým, že skutkové tvrdenia uvedené v článku sú nepravdivé a nezodpovedajú skutočnosti. Počas pobytu v Z. v novembri roku 2008 nebola ubytovaná v dome u K. L., ale v hoteli, pričom ubytovacie náklady hradila svojou kreditnou kartou. Dňa 3.11.2008, teda už počas pobytu v USA, banka zablokovala kreditnú i debetnú platobnú kartu pre podozrenie z ich zneužitia tretími osobami, čo bol dôvod, pre ktorý sa nevedela dostať k hotovosti a pre ktorý aj prijala ponuku K. L. na zaplatenie účtu za vypožičanie auta. Hneď ako sa jej podarilo vyriešiť problém v banke, peniaze za vypožičanie auta L. v hotovosti vrátila a to ešte počas pobytu v Z.. Z výpovede navrhovateľky zistil, že odcestovala do K., avšak nie je pravdou, že odcestovala bez peňazí a že sa zdržiavala dva týždne v dome u K. L., pretože celý pobyt strávila v hoteli v E. N., pár hodín pred odletom strávila u L. nejaký čas. Nesúhlasila s tým, že nemala na taxík, pretože disponovala či už hotovosťou, alebo dostatočným množstvom finančných prostriedkov na účte. Potvrdila, že na tri dni jej bol odňatý prístup k jej účtom, pretože jedna z platieb, ktorú uskutočnila v K., bola zo strany F. R. považovaná za podozrivú transakciu, preto jej zablokovali prístup k účtom na tri dni, ani s tým, že by dlhovala nejaké peniaze. Do K. odišla po komunikácii s C. L., ktorý sľúbil, že dokáže v K. zabezpečiť ľudí, ktorí by mohli spolupracovať na albume, rozhodla sa, že spojí príjemné s užitočným a vyberie sa aj so svojim vtedajším priateľom na dovolenku a popritom sa stretne s ľuďmi, ktorých jej odporučil C. L., vyprodukujú niečo hudobného charakteru a zároveň bude mať niekoľkotýždňovú dovolenku. Celý pobyt, asi dva týždne, si hradila sama spolu s priateľom. L. tam mal sestru, ktorá sa v Z.E. dlhodobo zdržiava, v čase jej pobytu v Z. tam L. nebol. Navrhovateľka odmietla tvrdenie, že by ju odporca v súvislosti s článkom kontaktoval. Okolnosti výpožičky auta popísala tak, že keď prileteli do E. N., vyzdvihla ich K. L., s ktorou spoločne išli do autopožičovne, kde si chcela požičať auto, počas platby zistila, že jej karty nefungujú, tak chceli použiť kartu jej priateľa, ten však nespĺňal požiadavky na zapožičanie auta, lebo nespĺňal vekovú hranicu. K. L. im ponúkla pomoc a poskytla svoju alebo manželovu kreditnú kartu. Uviedla, že jej požičané peniaze vrátila, bol pri tom prítomný jej priateľ, bolo to po odblokovaní kariet, keď mala prístup ku svojim peniazom. Po odblokovaní kariet sú na výpisoch z účtu dva výbery v hodnote 12.235,90 Sk, niekedy v tom čase aj vrátila peniaze, išlo o čiastku okolo XXX USD. Ďalej uviedla, že v čase keď vyšiel predmetný článok, bola súčasťou veľkého projektu s názvom E., umiestňovala sa na vysokých pozíciách v hudobných anketách, verejnosť ju intenzívne vnímala, z jej pohľadu dosť pozitívne, ako empatického človeka, celkovo ako veľmi pozitívneho človeka, preto článok ktorý uvádzal, že dlhuje peniaze ju šokoval. V šoku bola aj jej rodina, množstvo ľudí sa začalo pýtať, čo je na tom pravdy, ako je to možné a zasiahlo to aj do jej profesnej oblasti, konkrétne v čase, kedy vyšiel predmetný článok, pripravovala album a mala dohodnutú pomoc, ktorá mala spočívať v tom, že jej kamarát dá peniaze na veci potrebné na výrobu albumu, videoklipov, pričom jej dal 15.000 eur ešte pred vydaním článku a keď vyšiel článok, bol mierne šokovaný, zaskočený a rozhodol sa nepokračovať v tejto podpore. Navrhovateľka uviedla, že disponovala finančnými prostriedkami, za účinkovanie v E. E. dostala okolo 60.000 eur, za koncerty okolo 3.000 eur za vystúpenie. Vyčíslenú nemajetkovú ujmu (spočiatku vo výške 20.000 eur) považovala za primeranú, bolo to po porade s právnym zástupcom, pretože toto je prvý spor, do ktorého sa v živote dostala. Začiatkom jej kariéry bol prelom rokov 2002-2003, spolupracovala so skupinou R., ktorá sa postarala o prvý album, ktorý vyšiel v roku 2004, doposiaľ vydala 4 štúdiové albumy, posledný v decembri roku 2011, s názvom E., vyšiel vo vydavateľstve Y. Č. A.. Moderovala dva veľké československé projekty E. a Hlas Č.. Náklady na vydanie posledného albumu podľa nej hradil vydavateľ (tlač a distribúciu), časťou prispel jej D. L. a veľkú časť si zaplatila sama. Z výpovede svedkyne M. F., zamestnankyne denníka, ktorá pracovala na oddelení šoubiznisu, zistil, že námet na článok dostala od pána L., s navrhovateľkou sa jej nepodarilo spojiť, preto jej vyjadrenie nemali. Uviedla, že článok napísala na základe mailovej komunikácie, ktorú jej poslal pán L.. Vychádzala z tejto komunikácie, ktorá bola o tom, že v roku 2008 navrhovateľka vycestovala do Z. s vtedajším priateľom a ubytovanie im poskytla sestra pána L.. Tieto skutočnosti tvrdil pán L., mailovú komunikáciu k dispozícii nemala. Podľa svedkyne v mailovej komunikácii bolo uvedené, že sestra pána L. poskytla ubytovanie, taxi, neskôr zaplatila požičanie auta. Z tejto komunikácie bolo zjavné, že navrhovateľka dlhuje peniaze. Svedkyňa sa nevedela vyjadriť, či bol aj L. prítomný počas pobytu v USA, tvrdenia z mailu si u pani L. neoverovala, mala vyjadrenie od jej brata a preto nepovažovala za potrebné osloviť pani L.. Aj fotografie a doklad o požičaní auta poskytol pán L.. Podľa výpovede svedka O. R. navrhovateľka je jeho bývalou priateľkou. Po zverejnení článku bol kontaktovaný rodinou, známymi, pretože v článku sú popísané nepravdy a nezmysly. Nie je pravdou, že bývali v dome L., pretože bývali v hoteli. Účet za požičanie auta bol vyrovnaný v hotovosti. Svedok ďalej uviedol, že keď išli požičať auto zistili, že karta navrhovateľky bola blokovaná, on mal v tom čase menej ako XX rokov a nemohol požičať auto, preto K. L. použila svoju kartu a túto požičanú hotovosť jej v priebehu pobytu vrátili, bolo to u nej doma a bol pri tom prítomný. Počas pobytu mal vlastné finančné prostriedky, ich výšku si presne nepamätal. Po uverejnení predmetného článku známy a rodina sa pýtali, boli pohoršení článkom. Článok vnímal ako poškodzujúci navrhovateľku, ktorá v tom čase moderovala, spievala a v článku je vykreslená ako nevďačná žena, človek, ktorý si neváži pohostinnosť. Svedok potvrdil, že počas pobytu v Z., ktorý trval necelé 3 týždne absolvovali výlet do E. N., kde boli ubytovaní v hoteli, čas trávili aj v hoteli v M. K., boli na návšteve aj u K. L., asi tri krát, raz na oslave jej dcéry, navrhovateľka mala aj nejaké pracovné aktivity, pričom sa tam zdržala asi pol dňa. Svedok ďalej potvrdil, že mal hotovosť približne 1.000 USD, ktorú aj minul. Požičané auto nechali pri dome pani L.. Z výpovede svedka C. L. zistil, že s navrhovateľkou mal kamarátsky vzťah, obaja sa pohybujú v hudobnej brandži, on ponúkol navrhovateľke súkromno-pracovnú návštevu u jeho sestry v E. N., navrhovateľka nakoniec súhlasila, že ju s priateľom navštívia. Sestra býva vo veľkom dome, je to komplex, kde sú bazény aj basketbalové ihriská, poskytla navrhovateľke otvorené dvere, na základe toho, že on to odkomunikoval a navrhol spoluprácu. Sestra ho informovala, že sa stretli ohľadom nejakej spolupráce, riešili sa texty, hudobné podklady, ktoré navrhovateľka mala záujem zverejniť na svojom albume a ktoré nakoniec nezverejnila. Podľa svedka navrhovateľku sestra vozila na svojom aute, ale nakoľko má dcéru a nemohla sa im venovať, tak vybavila zapožičanie auta, ktoré vystavila na svoje meno, zaplatila ho, s tým, že jej to navrhovateľka vyplatí v hotovosti, čo sa ale nestalo, tak mu to povedala jeho sestra. Spočiatku to nebrala vážne, nakoľko plánovali rozsiahlu spoluprácu. Deň pred odletom zapožičala navrhovateľke asi XX Z., sestra predpokladala, že sa na Slovensku stretnú, čo sa však nestalo, preto uzatvorili, že zo spoločnej spolupráce nič nebude. Navrhovateľka na Slovensku nedávala najavo kde bola a u koho, nedodržala slovo, ktoré dala, že sa stretnú a že jej vráti finančnú zálohu, prípadne, že sa dohodnú na ďalšej spolupráci. Podklady, ktoré dostal odporca od neho boli podkladmi o požičovne, že sestra zaplatila a vybavila zapožičania auta na jeden týždeň. Počas pobytu navrhovateľky v USA prítomný nebol, ale dostával emailovú komunikáciu, podľa neho existujú videozáznamy, ktoré monitorujú celý dom a celý komplex, kde sa dá vidieť, že to nebola len jedna návšteva a že sa uskutočňovali stretnutia, ktoré on vybavil. Svedok ďalej uviedol, že informácie odporcovi poskytol, až keď sa navrhovateľka verejne vyjadrila v máji roku 2011 ku kauze Rytmus, čím zosmiešnila jeho ochotu a podporu počas jej pobytu v Z.. Svedok potvrdil, že kontaktoval všetky hlavné médiá za účelom zverejnenia týchto informácií, ktoré mal od sestry. Zo vedeckej výpovede Patrika Vrbovského zistil, že s navrhovateľkou spolupracuje, v čase uverejnenia článku bola často v médiách, po uverejnení článku bola zničená, mala pocit, že chce presvedčiť celé okolie aká je pravda, čo sa však nedá. Svedok uviedol, že keď v článku zbadal prefotený doklad, že navrhovateľka niečo dlží, pýtal sa jej aká je pravda. Potvrdil, že uveril tvrdeniam uvedeným v predmetnom článku o tom, že navrhovateľka zostala dlžná peniaze sestre pána L.Š., práve preto, že tam bol uverejnený doklad. Uviedol, že predmetný článok bol predmetom diskusii s osobami, s ktorými spolupracuje. Podľa jeho názoru L. chcel povedať na navrhovateľku niečo zlé, niečo čo by vykreslilo negatívny obraz o nej na verejnosti. Potvrdil, že sa s C. L. nestretávajú, mali aj spor v roku XXXX na W.. Podľa výpovede svedka G. E. článok v kuloároch, medzi blízkymi riešili, boli v rozpakoch, vykoľajení z toho, či je to pravda. Podľa jeho informácii bola navrhovateľka solventná. Svedok ďalej uviedol, že predmetný článok naňho pôsobil rozporuplne, pretože v prvom momente nevedel, či navrhovateľka naozaj dlží peniaze, alebo nie, a musel si situáciu overiť, aby si tým bol istý. Na otázku či uveril tvrdeniam uverejneným v článku svedok uviedol, že to bolo rozporuplné, môže sa iba niečo domnievať, avšak nevie posúdiť, či je to pravda. Z výpovede svedka D. L. zistil, že približne v čase, keď bol uverejnený článok začal bližšie spolupracovať s navrhovateľkou na albume, ktorý jej zafinancoval vo forme daru, vo výške 15.000 eur. Ďalej uviedol, že si pamätá, že na albume spolupracovala s F. D., ktorý bol producentom. Mali s navrhovateľkou dohodnutú širšiu spoluprácu, vo forme ďalšej finančnej podpory, ktorá mala súvisieť s promom, zaplatením klipu a bilbordovej kampane, bolo to vo výške 50.000 eur. Po uverejnení predmetného článku sa u navrhovateľky dotazoval, čo je na tom pravdy a vzhľadom na to, že vo firme bola na článok negatívna odozva, tak od ďalšej finančnej spolupráce odstúpili. Dôvodom bolo, že článok navodzoval dojem, že navrhovateľka je dlžná peniaze a ľudia z jeho okolia ho začali od toho odhovárať, vo firme vyhodnotili, že táto stratégia by nebola pozitívna pre D. ich firmy. V tom čase mal do projektu navrhovateľky dohodnutých aj ďalších potenciálnych investorov, ktorí boli ochotní prispieť finančnou čiastkou. Potvrdil, že navrhovateľka vzhľadom k tomu, že odstúpil od spolupráce bola smutná, rátala s tým, že budú naďalej spolupracovať. Pamätá si na negatívne ohlasy na článok, hlavne z toho pohľadu, že dovtedy bola vykreslená ako milá osoba a toto jej imidž trochu zmenilo. Svedok uviedol, že od tej doby je ich vzťah poškodený. Z výpovede svedkyne K. D. mal preukázané, že pán L. im ponúkol spoluprácu, ktorá sa mala uskutočniť v Z., kde navrhovateľka odletela na vlastné náklady, všetko, vrátane hotela si platila. Keď vyšiel predmetný článok boli šokované, prekvapené, lebo to nebola pravda. Navrhovateľka po uverejnení článku trpela psychicky, bola to nepríjemná záležitosť, malo to následky aj na práci, spolupracovali s viacerými sponzormi, dovtedy mala dobré meno a následne po uverejnení tohto článku boli narušené ich partnerské sponzorské vzťahy. Konkrétne uviedla, že mali jeden sponzorský vzťah (D. L.), ktorý bol dlhodobým a následne po vydaní tohto článku sa sponzor rozhodol ich ďalej nepodporovať. Svedkyňa ďalej uviedla, že spolupráca sa nerozvinula, turné k pripravovanému albumu sa nakoniec neuskutočnilo, pretože neboli peniaze. Podľa svedkyne sa predmetný článok navrhovateľky veľmi dotkol, boli tam samé nepravdy, nikto sa ju nesnažil kontaktovať, aby dostala priestor na vyjadrenie. Po právnej stránke vychádzal súd prvého stupňa z článku 19 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, § 11, § 13 ods. 1, 2 a 3 zákona č. 40/1964 Zb. v znení neskorších predpisov (ďalej len „Občiansky zákonník“). Konštatoval, že právo na ochranu osobnosti zakotvuje náš právny poriadok ako základné ľudské právo. V rámci jednotného práva na ochranu osobnosti existujú jednotlivé dielčie práva, ktoré zabezpečujú občianskoprávnu ochranu jednotlivých hodnôt osobnosti fyzickej osoby ako neoddeliteľných súčastí jej celkovej fyzickej a psychickej integrity. Jedným z týchto dielčích práv je i právo na ochranu cti a ľudskej dôstojnosti. Otázku, či skutkové tvrdenia, prípadne nepravdivé skutkové tvrdenia, sa dotýkajú cti a dôstojnosti fyzickej osoby, musí súd skúmať z objektívneho hľadiska, nie iba zo subjektívnych pocitov a vnímaní dotknutej osoby. Musí vychádzať z toho, či uverejnené tvrdenie je za daných konkrétnych okolností objektívne spôsobilé dotknúť sa chránených práv fyzickej osoby. Občiansky zákonník poskytuje ochranu len proti takému konaniu, ktoré je objektívne spôsobilé spôsobiť ujmu na osobnosti subjektu práva tým, že znižuje jeho česť u iných ľudí a tým ohrozuje vážnosť postavenia a uplatnenia v spoločnosti. Súd prvého stupňa nemal za sporné, že už v upútavke na predmetný článok, ktorá bola uverejnená na titulnej strane denníka, bolo uverejnené tvrdenie, že navrhovateľka dlhuje peniaze. V predmetnom článku pri obrázku, v ktorom bol na fotografii dom v E. N., sa uvádza, že dom mala F. využívať zadarmo a mala v ňom bývať. V článku sa ďalej uvádza, že F. nemala na taxík, K. L. jej zaplatila účet za zapožičanie auta, dodnes jej Tina peniaze nevrátila, malo ísť asi o XXX dolárov. Pri skúmaní, či zverejnené informácie, ktoré navrhovateľka označila, že zasiahli do jej osobnostných práv, mali povahu skutkových tvrdení alebo hodnotiacich úsudkov, dospel k záveru, že zverejnené informácie neboli hodnotiacimi úsudkami, pri ktorých nemožno dokazovať ich pravdivosť, ale jednalo sa o skutkové tvrdenia, ktorých pravdivosť je možné preukázať. Uviedol, že v prípade skutkových tvrdení môže byť dôvodom vylučujúcim neoprávnenosť zásahu skutočnosť, že difamujúce tvrdenia sú pravdivé. Pravdivosť však musí preukázať ten, kto do cti iného difamujúcim spôsobom zasiahol. Táto povinnosť neleží na navrhovateľke, ktorá sa domáha ochrany svojich práv, navrhovateľka nie je povinná dokazovať, že predmetné tvrdenia sú nepravdivé. Povinnosť uniesť dôkaz pravdy leží na odporcovi. Vykonaným dokazovaním nemal za preukázané, že zverejnené informácie boli pravdivé. V konaní nebolo preukázané, že navrhovateľka dlhuje peniaze K. alebo C. L., ani skutočnosť, že zadarmo bývala v dome u K. L. H. E. N.. Poukázal na svedeckú výpoveď navrhovateľkinho priateľa, že počas pobytu bývali v hoteli, pobyt si sami hradili. Potvrdil, že boli na návšteve u K. L. niekoľkokrát, nie je rozhodujúci počet návštev, neboli však u nej ubytovaní. Tento svedok potvrdil aj skutočnosť, že navrhovateľka peniaze, ktoré si od K. L. požičala, v priebehu pobytu v Z. K. L. aj vrátila. Z vykonaného dokazovania mal za preukázané, že navrhovateľka disponovala finančnými prostriedkami, mal za preukázanú aj navrhovateľkou tvrdenú skutočnosť, že v určitom období nemohla čerpať finančné prostriedky uložené na svojom účte a z výpisu navrhovateľkinho účtu bolo zjavné, že počas pobytu v USA čerpala prostriedky uložené na účte. Odporca vykonaným dokazovaním nepreukázal skutkové tvrdenia uvedené v predmetnom článku. Svedok C. L. síce uviedol, že zverejnené informácie má od svojej sestry, ktorá ich môže potvrdiť, avšak v konaní nebola vypočutá a tvrdené skutočnosti on, ani jeho sestra ničím nepreukázali. Skutočnosť, že tento svedok disponoval dokladom o zaplatení úhrady za vypožičanie auta bola v konaní vysvetlená viacerými svedkami, napokon samotná navrhovateľka sama uviedla, že K. L. práve z dôvodu nemožnosti použitia navrhovateľkinej platobnej karty, uhradila účet za vypožičanie auta. Skutočnosť, že požičané peniaze navrhovateľka vrátila, bola preukázaná svedeckou výpoveďou. Ak by aj odporca namietal, že išlo o svedeckú výpoveď bývalého priateľa navrhovateľky a nepriamym dôkazom aj výpis z účtu navrhovateľky, ktorá v tom čase z účtu finančné prostriedky čerpala. Z výpisu z účtu navrhovateľky, ktorý v konaní predložila, súd zistil, že počas pobytu v E. N. navrhovateľka uskutočnila výberu spolu v hodnote 1 310 eur (08.11.2008 - 12 235,90 Sk, 10.11.2008 - 12 235,90 Sk, 13.11.2008 - 5 022,76 Sk, 16.11.2008- 4 956,66 Sk, 14.11.2008 - 5 019,49 Sk). Predovšetkým však, odporca nepreukázal, že navrhovateľka dlhuje peniaze K. alebo C. L.. Pokiaľ odporca poukazoval na právo na slobodu prejavu zakotvené v Ústave Slovenskej republiky, uviedol, že podľa ustálenej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky aj odpoveďami na otázky KTO, O KOM, ČO, KEDY a AKO hovorí, možno zistiť, či predmetný zásah bol proporcionálny (sloboda prejavu - ochrana osobnosti). Mal za to, že na otázku kto je kritizovaný, je potrebné odpovedať, že je to osoba verejne známa. Možno teda prisvedčiť odporcovi, že v prípade osôb verejne známych možno pripustiť väčšiu mieru kritiky. Uviedol, že v danom prípade ide o denník, tému článku však nemožno označiť za tému, týkajúcu sa verejného záujmu. Nejde o prípad, kedy novinári plnia úlohu „strážneho psa demokracie“. Sporný zásah nezodpovedá pod čiastočne akceptovateľný tlak spoločenskej potreby. Pri skúmaní objektu a formy uviedol,, že predmetný článok sa týkal súkromia navrhovateľky, jednalo sa o informácie z jej dovolenky. V predmetnom prípade zverejnené informácie neboli otázkou verejného záujmu. Miesto zverejnenia sporných výrokov je tiež kritériom posudzovania, pričom vo všeobecnosti platí, že čím hromadnejšie sa distribuuje kritika, tým vyššia je ochrana osobnostných práv. Predmetný článok mal upútavku na titulnej strane denníka, samotnej informácii odporca vyčlenil takmer dve strany denníka. Téma článku nebola aktuálna, C. L. poskytol redaktorke denníka informácie v roku 2011, pričom informácie sa týkali pobytu navrhovateľky USA v roku 2008. Uviedol tiež, že článok bol uverejnený s jednoznačným nadpisom „N. D.“, ktorý nepripúšťa žiadnu polemiku o tom, či je informácia hodnotiacim úsudkom, alebo tvrdenou skutočnosťou. Na základe vykonaného dokazovania dospel súd prvého stupňa k záveru, že zverejnením predmetného článku, zverejnením nepravdivých informácii o navrhovateľke, odporca zasiahol do zákonom chránených osobnostných práv navrhovateľky. S prihliadnutím na všetky súvislosti, formu článku, na kontext článku, jeho účel, okolnosti za ktorých bol predmetný článok uverejnený, bol podľa neho spôsobilý zasiahnuť a zasiahol do chránených práv navrhovateľky. Z týchto dôvodov vyhovel návrhu navrhovateľky a zaviazal odporcu zverejniť navrhované ospravedlnenie. Čo sa týka náhrady nemajetkovej ujmy, dospel k záveru, že v prejednávanom prípade, v prípade nepravdivých informácií uverejnených v denníku s celoštátnou pôsobnosťou, nie je postačujúce zadosťučinenie vo forme ospravedlnenia, najmä preto, že dôstojnosť fyzickej osoby v prejednávanom prípade bola znížená v značnej miere a preto má navrhovateľka právo domáhať sa aj náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Považoval za preukázané, že navrhovateľka zníženie dôstojnosti preukázala najmä svedeckými výpoveďami vypočutých svedkov, ktorí potvrdili, že predmetný článok bol predmetom diskusie, navrhovateľku negatívne zasiahol, aj vzhľadom k tom, že obsahoval fotokópiou dokladu o zaplatení, vyvolával zdanie pravdivosti. Autorka článku nemala snahu získať vyjadrenie navrhovateľky k danej téme, vo výpovedi uviedla, že sa jej nepodarilo získať vyjadrenie navrhovateľky, avšak ničím nepreukázala, že by navrhovateľku aspoň kontaktovala. Výšku nemajetkovej ujmy určil s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo. Pri rozhodovaní o výške zadosťučinenia v peniazoch bral zreteľ na prvoradú a to satisfakčnú funkciu priznanej peňažnej čiastky, ktorá vie zabezpečiť primerané zmiernenie nemajetkovej ujmy. V danom prípade sa informácie o navrhovateľke týkali udalostí, ktoré sa udiali pred troma rokmi pred vydaním článku, vykonaným dokazovaním nebolo sporné, že C. L., ktorý informácie denníku poskytol, mal na navrhovateľku ťažké srdce, ich vzájomná spolupráca a spolupráca s jeho sestrou sa neuskutočnila, nie je vylúčené, že poskytol informácie s cieľom navrhovateľke poškodiť. Bolo preto povinnosťou autora článku si poskytnuté informácie overiť, čo sa však nestalo. C. L. vo výpovedi uviedol, že informácie odporcovi poskytol až keď sa navrhovateľka verejne vyjadrila v máji roku 2011 ku kauze A., čím zosmiešnila jeho ochotu a podporu počas jej pobytu v Z.. Je preto minimálne otázne, prečo bez overenia poskytnutých informácii tieto odporca publikoval. Na druhej strane, pri rozhodovaní o výške nemajetkovej ujmy zobral do úvahy aj skutočnosť, že zákonodarca obetiam násilných trestných činov priznáva náhradu nemajetkovej ujmy v maximálnej výške 3.520 eur, čiže považuje v prípade zásahu do práva na ochranu osobnosti násilným trestným činom za primeranú túto výšku nemajetkovej ujmy v peniazoch. A aj judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva náhradu nemajetkovej ujmy hodnotí primeranosťou utrpenej ujmy na povesti, pričom pri určovaní výšky náhrady treba vychádzať z dôkazov preukazujúcich výšku ujmy (napríklad W. H.. G., E. K. G. H.. E. L.). Konštatoval, že o zníženie dôstojnosti fyzickej osoby alebo jej vážnosti v spoločnosti v značnej miere ide vtedy, pokiaľ ujmu fyzická osoba, vzhľadom na povahu, intenzitu opakovanie, trvanie, či šírku okruhu pôsobenia nepriaznivého následku pociťuje a prežíva ako závažnú. Mal za preukázané, že navrhovateľka pociťovala spôsobenú ujmu ako závažnú, na druhej strane verejnosť ju vnímala naďalej pozitívne, čoho dôkazom je, že sa stala držiteľkou ocenenia Zlatého slávika, držiteľkou diváckeho ocenenia aj v roku 2011 aj v roku 2012. Aj preto za primeranú výšku nemajetkovej ujmy v peniazoch ustálil sumu 5.000 eur, ktorú navrhovateľke priznal a vo zvyšku návrh zamietol. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 3 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „O.s.p.“) podľa ktorého aj, keď mal účastník vo veci úspech len čiastočný, môže mu súd priznať plnú náhradu trov konania, ak mal neúspech pomerne nepatrnej časti alebo, ak rozhodnutie o výške plnenia záviselo od znaleckého posudku alebo od úvahy súdu; v takom prípade sa základná sadzba tarifnej odmeny advokáta vypočíta z výšky súdom priznaného plnenia. O náhrade trov konania rozhodol poukazom na ust. § 151 ods. 7 O.s.p. tak, že namiesto určenia výšky trov priznal účastníkovi náhradu trov konania vyjadrenú percentom s tým, že po právoplatnosti tohto rozhodnutia rozhodne o výške náhrady trov konania súd samostatným uznesením. Úspešnej navrhovateľke priznal náhradu trov konania vo výške 100 % a výška náhrady bude priznaná samostatným uznesením, po právoplatnosti tohto rozhodnutia. Proti tomuto rozsudku v časti týkajúcej sa zamietnutia vo zvyšku návrhu na nemajetkovú ujmu podala včas prostredníctvom svojho právneho zástupcu odvolanie navrhovateľka, ktorá žiadala rozsudok súdu prvého stupňa v tejto napadnutej časti zmeniť a priznať jej nemajetkovú ujmu v celej ňou požadovanej výške, považujúc priznanú jej nemajetkovú ujmu za neprimeranú. Poukázala na to, že v konaní odporca nepreukázal pravdivosť skutkových tvrdení, ktoré pôsobili difamujúco na jej osobnosť, na základe čoho dospel aj súd prvého stupňa k správnemu právnemu záveru, že zásah odporcu do jej osobnostnej sféry bol neoprávnený a porušujúci jej právo na ochranu osobnosti a že skutkové tvrdenia, ktoré odporca uvádzal, sa i napriek skutočnosti, že je verejne známa osoba, nedotýkali oblasti verejného záujmu (išlo o informácie z dovolenky), v ktorej oblasti by bolo možné pripustiť vyššiu mieru tolerancie kritiky médií. Stotožnila sa so záverom súdu prvého stupňa, že vzhľadom na závažnosť nepravdivých tvrdení uvádzaných v článku, na spôsob, akým odporca tieto tvrdenia v článku prezentoval, ako i laxný postup odporcu pri overovaní pravdivosti ním zverejňovaných informácií, sa v danom prípade javilo ospravedlnenie ako nepostačujúce a preto bolo potrebné poskytnúť jej aj zadosťučinenie formou náhrady nemajetkovej ujmy. Bola však toho názoru, že súd prvého stupňa neprihliadol dostatočne pri určení výšky nemajetkovej ujmy na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo a na závažnosť vzniknutej jej ujmy. Mala tak za to, že je daný dôvod na priznanie jej náhrady nemajetkovej ujmy v sume vyššej ako 5000 Eur a súd prvého stupňa podľa nej nepostupoval správne, keď svoje rozhodnutie odôvodnil aj tým, že je potrebné prihliadnuť aj na výšku nemajetkovej ujmy, ktorú zákon priznáva obetiam násilných trestných činov a ktorá je najviac vo výške 3 520 Eur, pretože zákon č. 215/2006 Z.z., ktorý túto problematiku upravuje, limituje iba výšku odškodnenia, ktoré poškodeným poskytuje Ministerstvo spravodlivosti SR v osobitnom konaní podľa tohto zákona. avšak v žiadnom prípade tým nie je dotknuté právo poškodených domáhať sa plného nároku na náhradu škody. Nestotožnila sa ani s názorom súdu prvého stupňa, že keď v rokoch 2011 a 2012 vyhrala spevácku súťaž Q. E. v kategórii speváčka, ju verejnosť naďalej vnímala pozitívne. Uviedla, že Q. E. je spevácka súťaž, v ktorej je určujúcim faktorom kvalita hudobných diel produkovaných umelcom v určitom časovom období. V tomto období vydala hudobný album s názvom E. a boli to práve skladby z tohto albumu, ktoré jej pomohli získať uvedené ocenenie. Nemožno preto konštatovať, že ocenenia v tejto súťaži sú odrazom jej popularity u verejnosti, ale skôr odrazom kvality jej umeleckej tvorby. Odporca odvolanie ani vyjadrenie k odvolaniu nepodal. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§10 ods. 1 O.s.p.) prejednal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľky je dôvodné. Predpokladom úspešného uplatnenia práva na ochranu osobnosti je jednak to, že došlo k neoprávnenému zásahu a jednak, že zásah bol objektívne spôsobilý na vznik ujmy na právach chránených ustanovením § 11 Obč.zák., pričom obidva predpoklady musia byť splnené. Občianskoprávna ochrana sa poskytuje len proti takým neoprávneným zásahom, ktoré sa dotýkajú mravnej integrity osobnosti občana tým, že môžu znížiť jeho dôstojnosť, česť a vážnosť z hľadiska jeho vzťahov k spoluobčanom a ohroziť jeho postavenie a uplatnenie v spoločnosti. Nie je pritom rozhodujúce, akým spôsobom došlo k takémuto zásahu do integrity osobnosti občana; ustanovenie § 11 a nasl. Obč. zák. ho totiž chráni proti rozširovaniu nepravdivých alebo jeho dôstojnosť, česť a vážnosť znižujúcich tvrdení. Neoprávneným zásahom je každé konanie, ktoré svojim obsahom, formou a cieľom sa dotýka práv chránených ustanoveniami § 11 a nasl. Obč. zák. a je objektívne spôsobilé tieto chránené práva narušiť, prípadne ich ohroziť a môže byť uskutočnený ústne, písomne alebo tlačou, rozhlasom, televíziou. Záleží tiež na prostredí, v ktorom k zásahu došlo, na subjekte zásahu, objekte zásahu, na jeho obsahu, pokiaľ spočíva v skutkových tvrdeniach a na ostatných okolnostiach, za ktorých bol uskutočnený. K úspešnému uplatneniu práva na ochranu osobnosti stačí zistenie, že zásah bol objektívne spôsobilý narušiť alebo ohroziť práva chránené ustanovením § 11 Obč. zák. a k takému zisteniu dôjde súd po posúdení všetkých okolností konkrétneho prípadu. Nevyžaduje sa vyvolanie následkov. U práva na ochranu občianskej cti následok spočíva v znížení vážnosti u spoluobčanov a v ohrození postavenia. Ak sa dostanú prednesené výroky na verejnosť alebo ak sa na verejnosť môžu dostať, je daná objektívna spôsobilosť vyvolať následky týkajúce sa osobnosti občana. Vzhľadom k cieľom právnej úpravy ochrany osobnosti, ktorého prvoradou požiadavkou je chrániť osobnosť občana pred zásahmi, ku ktorým nebol pôvodca zásahu oprávnený, nevyžaduje Občiansky zákonník k úspešnému uplatneniu práva na ochranu osobnosti zavinenie. Preto, kto sa zásahu dopustil, nemôže sa zbaviť zodpovednosti ani dôkazom, že bol v omyle. Ak je konkrétna fyzická osoba spájaná s kritizovanou alebo odsudzovanou činnosťou, ide o zásah do práva na česť a dôstojnosť takejto osoby. A ak dôjde k takémuto zásahu verejnou publikáciou, ide o zásah objektívne spôsobilý znížiť dôstojnosť, resp. vážnosť fyzickej osoby v spoločnosti v značnej miere. Fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jej osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie (§ 13 ods. 1 Obč. zák.). Pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch (§ 13 ods. 2 Obč. zák.). Podmienkou priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch (t.j. materiálnej satisfakcie) je vždy v závislosti na individuálnych okolnostiach daného prípadu existencia závažnej ujmy. Za závažnú ujmu treba považovať ujmu, ktorú fyzická osoba vzhľadom na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo, intenzitu zásahu, jeho trvanie alebo dopad a dôsledky považuje za ujmu značnú. Pritom však nie sú rozhodujúce jej subjektívne pocity, ale objektívne hľadisko, teda to, či by predmetnú ujmu takto v danom mieste a čase (v tej istej situácii, prípadne spoločenskom postavení a pod.) vnímala aj každá iná fyzická osoba. Priznanie zadosťučinenia v peniazoch súdom predpokladá kumulatívne splnenie určitých zákonom kvalifikovaných podmienok - ak morálne zadosťučinenie sa javí v konkrétnom prípade nepostačujúcim, a tým aj neúčinným a že neoprávneným zásahom došlo k zníženiu dôstojnosti fyzickej osoby či jej vážnosti v spoločnosti v značnej miere. Túto druhú podmienku možno vyjadriť tak, že musí ísť o takú nemajetkovú ujmu na osobnosti fyzickej osoby, ktorú táto osoba vzhľadom k intenzite a rozsahu trvania nepriaznivého následku spočívajúceho v znížení jej ľudskej dôstojnosti či vážnosti v spoločnosti pociťuje - posudzujúc objektívne - ako závažnú. Objektívne posudzované znamená, že by nemajetkovú ujmu pociťoval ako závažnú každý, kto sa nachádza na mieste a v postavení postihnutej fyzickej osoby. Nie sú teda rozhodujúce subjektívne pocity samotnej postihnutej osoby a nestačí ani len možnosť zníženia dôstojnosti v značnej miere, ale musí byť zistené, že k tomuto zníženiu došlo. Povinnosť tvrdenia a dôkazná povinnosť spočíva na žalobcovi. V praxi sú za takúto závažnú ujmu považované predovšetkým ujmy vzniknuté prostredníctvom hromadných oznamovacích prostriedkov, ktoré majú spravidla široký vplyv na verejnosť so značným ohlasom. Kedy o takto vymedzenú nemajetkovú ujmu pôjde a kedy nie, bude vždy vecou voľnej úvahy súdu, ktorý pritom musí vychádzať z celkovej povahy jednotlivých okolností konkrétneho prípadu. Pokiaľ dôjde k neoprávnenému zásahu do práva na česť a dôstojnosť, má zásah závažné dôsledky vtedy, keď ním bola v značnej miere znížená dôstojnosť alebo vážnosť fyzickej osoby v spoločnosti. Aj v prípade niektorého zásahu do práva na súkromie môže nastať ten istý dôsledok (zníženie dôstojnosti alebo vážnosti v spoločnosti v značnej miere). Tento negatívny - difamačný následok ale nie je jediným právne akceptovateľným prejavom závažnosti ujmy spôsobenej fyzickej osobe na týchto chránených právach. Cieľom je, aby pri určení konkrétnej výšky peňažného zadosťučinenia bolo možné v rámci voľnej úvahy súdu, ktorá práve na tomto mieste dostáva veľký priestor, a v súlade s princípom spravodlivosti pružne prihliadnuť na najrôznejšie momenty, za ktorých k neoprávnenému zásahu do osobnosti fyzickej osoby došlo. Súd musí pritom však vychádzať vždy zo skutkového stavu a opierať sa o preskúmateľné konkrétne hľadiská. Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvého stupňa, že v danom prípade nie je postačujúce zadosťučinenie vo forme ospravedlnenia, najmä preto, že dôstojnosť a česť navrhovateľky bola znížená v značnej miere, a preto má navrhovateľka právo domáhať sa aj náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch v zmysle § 13 ods. 2 Obč. zák. Nemožno sa však stotožniť s jeho názorom, keď pri rozhodovaní o výške nemajetkovej ujmy zobral do úvahy aj skutočnosť, že zákonodarca obetiam násilných trestných činov priznáva náhradu nemajetkovej ujmy v maximálnej výške 3.520 eur, čiže považoval v prípade zásahu do práva na ochranu osobnosti násilným trestným činom za primeranú túto výšku nemajetkovej ujmy v peniazoch a na okolnosť, že mal za preukázané, že aj keď navrhovateľka pociťovala spôsobenú ujmu ako závažnú, na druhej strane verejnosť ju vnímala naďalej pozitívne, čoho dôkazom je, že sa stala držiteľkou ocenenia Zlatého slávika, držiteľkou diváckeho ocenenia aj v roku 2011 aj v roku 2012. Treba prisvedčiť navrhovateľke, že Q. E. je spevácka súťaž, v ktorej je určujúcim faktorom kvalita hudobných diel produkovaných umelcom v určitom časovom období, a nemožno z jej uvedeného ocenenia v uvedených rokoch vyvodzovať, že nedošlo k zníženiu občianskej cti a vážnosti u verejnosti v dôsledku uverejnenia predmetného článku. Taktiež nie je namieste porovnávať primeranosť výšky nemajetkovej ujmy u navrhovateľky s odškodnením obetiam násilných trestných činov, nakoľko ide o limitovanie výšky odškodnenia, ktoré poškodeným poskytuje Ministerstvo spravodlivosti SR v osobitnom konaní podľa zákona č. 215/2006 Z.z., Takéto vyhodnotenie okolností nároku navrhovateľky na nemajetkovú ujmu je preto nedostatočné, a nedostatočné, a tým aj nepreskúmateľné je aj odôvodnenie napadnutej časti rozsudku súdu prvého stupňa v rozpore s ust. § 157 ods. 2 O.s.p. Jedným z princípov predstavujúcim súčasť práva na spravodlivý proces a vylučujúcim ľubovôľu pri rozhodovaní je totiž aj povinnosť súdov svoje rozsudky odôvodniť a to spôsobom zakotveným v ustanovení § 157 ods. 2 O.s.p. Z odôvodnenia musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na druhej strane. V prípade, kedy sú právne závery súdu v extrémnom nesúlade s vykonanými skutkovými zisteniami alebo z nich v žiadnej možnej interpretácii odôvodnenia súdneho rozhodnutia nevyplývajú, treba také rozhodnutie považovať za stojace v rozpore so zásadami spravodlivého procesu. Nedostatok riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia je porušením práva na spravodlivé súdne konanie. Z týchto dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej zamietajúcej časti týkajúcej sa nemajetkovej ujmy podľa § 221 ods. 1 písm.f/ a h/, ods. 2 O.s.p. zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V novom rozhodnutí rozhodne súd prvého stupňa aj o trovách odvolacieho konania (§ 224 os. 3 O.s.p.). Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Toto uznesenie nemožno napadnúť odvolaním.