Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 4Co/385/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1311215372 Dátum vydania rozhodnutia: 22. 02. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Valéria Kleinová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1311215372.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Valérie Kleinovej a členov senátu JUDr. Michaely Frimmelovej a JUDr. Ing. Maria Dubaňa v právnej veci žalobkyne: G. L., bytom O. Č.. X, Bratislava, zastúpená advokátskou kanceláriou FARDOUS PARTNERS s.r.o., so sídlom Hlavná č. 6, Šaľa, IČO: 47241543, proti žalovanému: News and Media Holding a.s., so sídlom Einsteinova č. 25, Bratislava, IČO: 47256281, zastúpený advokátskou kanceláriou SCHWARZ advokáti s.r.o., so sídlom Podbrezovská č. 40, Bratislava, IČO: 36858258, o ochranu osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III zo dňa 2. marca 2016 č.k. 11C 77/2011-290 takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti p o t v r d z u j e. Žalobkyni priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom uložil súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 3.000 Eur do troch dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia a vo zvyšku sa žalobu zamietol. 2. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobkyňa sa svoju žalobou doručenou súdu dňa 21.12.2011 domáhala uloženia žalovanému, aby sa jej ospravedlnil za nepravdivé tvrdenia publikované v denníku D. C. N. zo dňa 18.5.2011, obsiahnuté v článku: „G. E. F. (XX) N. D.“ zverejneného na titulnej strane denníka a v článku: „C. L.: N. U. D.“ zverejneného na strane 14-15 denníka a to formou článku o rozmeroch minimálne 10x15cm umiestneného na titulnej strane denníka D. C. N. so zobrazením jej fotografie, v ktorom označí za nepravdivé tvrdenia, že: žalobkyňa mala počas svojho pobytu v Amerike bývať v dome v E. N. u K. L., kde mala využívať starostlivosť C. a K. L., a že žalobkyňa dlhuje peniaze K. L. alebo C. L.. Zároveň žiadala uložiť žalovanému zaplatiť jej z titulu náhrady nemajetkovej ujmy sumu 40.000 Eur a nahradiť jej trovy konania. 3. Vychádzal zo skutkových tvrdení žalobkyne v žalobe, že dňa 18.5.2011 bol v denníku na titulnej strane zverejnený článok odkazujúci na strany 14 a 15 denníka, v ktorom boli uverejnené viaceré nepravdivé alebo pravdu skresľujúce informácie týkajúce sa jej pobytu v USA v roku 2008. Článok mal byť napísaný na základe jednostranných a nepravdivých tvrdení C. L., podľa ktorých mala žalobkyňa v mesiaci november roku 2008 zadarmo bývať v dome u K. L., sestry C.Á. L., využívať ich pohostinnosť, požičiavať si peniaze z dôvodu, že žiadne peniaze nemala a keď sa mali spolu vyrovnať, mala sa stiahnuť. Tieto uvedené a publikované tvrdenia označila žalobkyňa za nepravdivé, vážnym spôsobom zasiahli do sféry jej cti a dôstojnosti, nakoľko v nich bola vykreslená ako nemajetná, bezcharakterná a nevďačná osoba. Pred zverejnením predmetného článku nedostala žiadny priestor, ani príležitosť vyjadriť sa k týmto skutočnostiam, pravdivosť zverejnených informácii rozhodne popierala. Dňa 14.6.2011 prostredníctvom svojej právnej zástupkyne zaslala do redakcie žalovaného žiadosť o opravu, v ktorej namietala nepravdivosť informácií publikovaných v predmetnom článku, tvrdené skutočnosti doložila aj dôkazmi, z ktorých vyplýva, že mala počas svojho pobytu v USA zaplatený hotelový apartmán a preto nemala dôvod bývať v dome u K. L.. Súčasne s podaním žiadosti o opravu požiadala žalovaného aj o zverejnenie ospravedlnenia a náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 20.000 Eur. Žalovaný navrhnutý text opravy nezverejnil, ani iným spôsobom na žiadosť žalobkyne nereagoval. Predmetné konanie žalovaného kvalifikovala ako neoprávnený zásah do jej osobnostných práv, ako zásah do jej občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia a jej dobrého mena, pričom je mediálne a verejne známou osobou, vybudovala si povesť úspešnej speváčky a televíznej moderátorky. Vykreslenie ako nedôveryhodnej a nevďačnej osoby v celoslovenskom printovom médiu podstatne znížilo vážnosť jej postavenia nielen v profesijných kruhoch, ale i medzi širokou verejnosťou, ktorej miera popularity je rozhodujúca a určujúca i pre úspešnosť jej umeleckej činnosti. Žalovaný mal neoprávnene zasiahnuť do jej osobnostných práv v čase, kedy vďaka moderovaniu známej televíznej relácie sa nachádzala na vrchole svojej popularity a zároveň aj pod zvýšeným dohľadom a záujmom verejnosti o jej osobu. 4. Konštatoval, že vo veci rozhodol rozsudkom zo dňa 6.5.2014 č.k. 11C/77/2011-195, ktorým uložil žalovanému písomne sa žalobkyni ospravedlniť za nepravdivé tvrdenia publikované v denníku D. C. N. zo dňa 18.5.2011, obsiahnuté v článku: „G. E. F. (XX) N. D.“ zverejneného na titulnej strane denníka a v článku: „C. L.: N. U. D.“ zverejneného na str. 14-15 denníka a to formou článku o rozmeroch minimálne 10x15cm, umiestneného na titulnej strane denníka D. C. N. so zobrazením fotografie žalobkyne, v ktorom označí za nepravdivé tvrdenia, že žalobkyňa mala počas svojho pobytu v Amerike bývať v dome s E. N. u K. L., kde mala využívať starostlivosť C. a K. L. a že dlhuje peniaze K. L. alebo C. L. a to v lehote 15- tich dní od nadobudnutia právoplatnosti rozsudku. Zároveň rozhodol o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobkyni náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 5.000 Eur a to do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku a vo zvyšku žalobu zamietol. 5. Na odvolanie žalobkyne Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa 31.8.2015 č.k. 4Co/795/2014-238 rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti nemajetkovej ujmy zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. 6. Uviedol, že odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že v danom prípade nie je postačujúce zadosťučinenie vo forme ospravedlnenia najmä preto, že dôstojnosť a česť žalobkyne bola znížená v značnej miere a preto má žalobkyňa právo domáhať sa aj náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Vyhodnotenie okolností nároku žalobkyne na nemajetkovú ujmu však považoval za nedostatočné a nepreskúmateľné, čo sa prejavilo v odôvodnení jeho rozsudku. 7. V ďalšom konaní vychádzal z vyjadrenia žalobkyne, že je zrejmé, že hlavným zámerom žalovaného bolo šokovať verejnosť, priniesť čitateľovi bombastické, i keď nepravdivé informácie a tým zvýšiť predajnosť svojho denníka. Poukazovala na skutočnosť, že práve miera zavinenia pôvodcu zásahu je jednou zo základných okolností, na ktorom by súd mal prihliadať pri rozhodovaní o výške nemajetkovej ujmy, na to, že aj Ústavný súd Slovenskej republiky zdôraznil, že primerané zadosťučinenie nemá plniť iba funkciu satisfakčnú, ale aj preventívnu. Priznanú náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 5.000 Eur vzhľadom na okolnosti a intenzitu zásahu, považovala za neprimeranú, nedostatočnú a to tak z pohľadu plnenia sankčnej funkcie, ako aj funkcie preventívnej. 8. Žalovaný považoval žalobkyňou požadovanú náhrada nemajetkovej ujmy vo výške 40.000 eur za zjavne neprimeranú, významným spôsobom presahujúcu výšku náhrad, ktorá je priznávaná obetiam trestných činov, ktorých ujma v porovnaní s údajnou ujmou žalobkyne je podstatne vyššia. Podľa jeho názoru náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 5.000 eur priznanú súdom mal za dostatočnú ako satisfakciu za nemajetkovú ujmu vzniknutú v dôsledku predmetného článku. V danom prípade nepovažoval za splnené hmotnoprávne predpoklady na priznanie náhrady nemajetkovej ujmy vo vyššej sume. 9. Po právnej stránke súd prvej inštancie vec posúdil podľa § 11 Občianskeho zákonníka (ďalej len „Obč. zák.“), upravujúceho právo fyzickej osoby na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy, ako aj podľa ustanovení § 13 ods. 1 a 2 Obč. zák. a v konaní sa už zaoberal len výškou nemajetkovej ujmy. 10. Výšku nemajetkovej určil s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo. Konštatoval, že právna úprava neustanovuje presnú výšku nemajetkového zadosťučinenia, túto určuje súd v súlade s procesnou zásadou voľného hodnotenia dôkazov. Voľná úvaha súdu však nemôže byť bezbrehá a ničím neobmedzená. Priznaná peňažná náhrada by vždy mala byť proporcionálna ku vzniknutej nemajetkovej ujme. Pre súd by rozhodujúcou mala byť predovšetkým sankčná funkcia peňažného zadosťučinenia, t.j. zmiernenie ujmy. Uviedol, že Európsky súd pre ľudské práva v Štrasburgu (ďalej len „ESĽP“) už v rozsudku z roku 1995 (Tolstoy Miloslavsky v. Spojené kráľovstvo) uviedol, že náhrada za poškodenie dobrej povesti musí byť rozumne primeraná vo vzťahu k utrpenej ujme na dobrej povesti a že priznanie neprimerane vysokej náhrady za poškodenie dobrej povesti je v rozpore s článkom 10 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“). ESĽP judikoval, že pri určovaní výšky náhrady za porušenie osobnostných práv musí byť zohľadnená výška náhrady, ktorá je priznávaná za telesné zranenia, alebo ktorá je priznávaná obetiam násilných činov, náhrada za porušenie iných osobnostných práv by nemala bez existencie závažných a dostatočných dôvodov prevyšovať maximálnu výšku náhrady priznávanú za telesné zranenia alebo násilné činy (viď napríklad rozhodnutie Iltalehti a Karhuvaara v. Fínsko č. 6372/06, bod 66). Aj preto prirovnanie priznanej výšky nemajetkovej ujmy s výškou náhrady nemajetkovej ujmy obetiam násilných trestných činov (päťdesiat násobok minimálnej mzdy, čo predstavuje v roku 2016 maximálne sumu 20.250 Eur) je dôvodná. Poukázal aj na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky IV. ÚS 492/2013 z 18.apríla 2013. 11. Na základe uvedeného sú prvej inštancie vyvodil, že výška náhrady v konkrétnom prípade musí zohľadňovať výšku náhrady priznávanú vnútroštátnymi súdmi v iných prípadoch týkajúci sa poškodenia dobrej povesti (Público-Comunicacao Social, S.A v. Portugalsko). Preto sa zaoberal výškou priznaného odškodnenia, o ktorých rozhodol ESĽP v prípade porušenia článku 10 Dohovoru (sloboda prejavu), ktoré je z pohľadu súdu relevantné pri porovnávaní výšky priznanej náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch v zmysle ustanovenia § 13 Občianskeho zákonníka. Uviedol, že ESĽP priznal vo veci Ringier Axel Springer v Slovensko no. 21666/09 zo dňa 7.1.2014 sumu 5.850 Eur, vo veci Ringier Axel Springer v Slovensko no. 37986/09 sumu 9.750 Eur, vo veci Ringier Axel Springer v Slovensko no. 11867/09 sumu 5.850 Eur, vo veci L. v Slovensko no. 72208/01 sumu 6.000 Eur, vo veci T. v Slovensko no. 49418/99 sumu 1.000 Eur. 12. Súd prvej inštancie vyslovil, že v prejednávanom prípade sa jednalo o verejne známu osobu, ktorá skutočnosť pripúšťa podľa neho vyššiu mieru kritiky. Na druhej strane sa však obsah článku týkal súkromia žalobkyne, dovolenky z roku 2008, pričom článok bol vydaný v roku 2011. Z výpovede svedkov mal preukázané, že nepravdivé tvrdenia žalobkyňu negatívne zasiahli. Podľa výpovede svedka D. L. po uverejnení predmetného článku, po jeho negatívnej odozve, odstúpil od ďalšej spolupráce so žalobkyňou. Čo sa týka závažnosti vzniknutej ujmy, žalobkyňa podľa neho preukázala, že nepravdivá informácia zasiahla do spolupráce so svedkom L., ktorý ju po zverejnení článku ako sponzor už nepodporoval, jej výpoveď potvrdila aj svedkyňa D.. Na druhej strane žalobkyňa konkrétnu výšku finančnej ujmy, či straty, v konaní nepreukázala. Ani svedok sa nevyjadroval k finančným otázkam predtým plánovanej spolupráce, či sponzorských darov. Skonštatoval, že okolnosti, za ktorých predmetný článok vyšiel, možno zhrnúť do konštatovania, že žalobkyňa v čase zverejnenia článku bola mediálne známa osoba, v tom čase, ako sama uviedla, bola tvárou, moderovala, dva televízne projekty. V konaní nemal za preukázaný zlý úmysel autora článku žalobkyni poškodiť, nešlo výslovne o škandalizáciu jej osoby, aj keď žalovaný tvrdenia C. L. zverejnil bez overenia poskytnutých informácii. Uviedol, že sa jednalo o jediný článok, čiže dĺžka protiprávneho konania bola minimálna. Protiprávne konanie sa neopakovalo, ani jeho intenzita sa nezvyšovala, článok nepôsobil agresívne. Poukázal na to, že sama žalobkyňa tvrdila, že v čase keď vyšiel predmetný článok, bola súčasťou veľkého projektu, umiestňovala sa na vysokých pozíciách v hudobných anketách, verejnosť ju intenzívne pozitívne vnímala, ako empatického, veľmi pozitívneho človeka. Aj preto súd prvej inštancie argumentoval, že na vnímaní žalobkyne verejnosťou sa nič podstatné ani po zverejnení článku nezmenilo, nakoľko v diváckej ankete E. získala najvyššie ocenenie v kategórii speváčka roka v roku 2011, aj v roku 2012. Anketa „E.“ bola diváckou anketou najobľúbenejšieho interpreta slovenskej populárnej hudby a práve čitatelia, diváci, hlasovali, pričom nie je pravdou, že by divácka anketa reagovala a odrážala kvalitu umeleckej tvorby, tak ako to tvrdila žalobkyňa. Víťazstvo žalobkyne v diváckej ankete svedčí podľa neho o jej celkovej obľube, aj diváci, či poslucháči, ju po zverejnení článku inak nevnímali, čoho dôkazom bolo práve víťazstvo v diváckej ankete E.. 13. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že finančné zadosťučinenie spolu vo výške 8.000 eur (po priznaní nemajetkovej ujmy vo výške 5000 Eur jeho predchádzajúcim rozsudkom) je postačujúce a zohľadňuje aj závažnosť vzniknutej ujmy, aj okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo. Mal za to, že takto určená výška nemajetkovej ujmy plní prvoradú satisfakčnú aj sankčnú úlohu, aj keď sankčná funkcia je vo vzťahu ku satisfakčnej len vedľajšia. Vo zvyšku návrh zamietol, nakoľko žalobu žalobkyne na zaplatenie nemajetkovej ujmy prevyšujúcej 8.000 Eur (žiadala 40.000 eur) považoval za nedôvodný vzhľadom na okolnosti prejednávaného prípadu a závažnosť preukázanej vzniknutej ujmy. 14. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote prostredníctvom svojho právneho zástupcu odvolanie žalovaný, ktorý ho žiadal v napadnutej vyhovujúcej časti zmeniť a žalobu žalobkyne zamietnuť a priznať mu nárok na náhradu trov konania. Dôvodil tým, že v zmysle § 13 ods. 2 Obč. zák. súd prizná nemajetkovú ujmu len v prípade, ak bola dôstojnosť alebo vážnosť fyzickej osoby v spoločnosti znížená v značnej miere, čo podľa neho nie je možné v danom prípade konštatovať, nakoľko aj napriek uverejneniu predmetného článku je žalobkyňa stále mediálne žiadaná, jej popularita rastie, a teda nie je možné dospieť k záveru, že jej vážnosť a dôstojnosť v spoločnosti bola znížená takým spôsobom, aby si vyžadovala náhradu nemajetkovej ujmy v celkovej výške 8 000 Eur. Túto výšku nemajetkovej ujmy považoval za zjavne neprimeranú a premrštenú voči ujme vzniknutej žalobkyni v dôsledku uverejnenia predmetného článku. Mal za to, že súd prvej inštancie si zle vysvetlil závery zrušujúceho uznesenia odvolacieho súdu, ktorý jeho predchádzajúci rozsudok zrušil pre nepreskúmateľnosť, pričom neuviedol v novom rozhodnutí dôvody, na základe ktorých dospel k záveru o navýšení nemajetkovej ujmy práve o 3000 Eur a len uviedol, že považoval priznanú nemajetkovú ujmu v celkovej výške 8 000 Eur za postačujúcu a zohľadňujúcu závažnosť vzniknutej ujmy, aj okolnosti, za ktorých k porušeniu došlo. S poukazom na Nález Ústavného súdu SR sp.zn. IV ÚS 492/2012 z 18. apríla 2013, v ktorom konštatoval, že príslušný súd musí uskutočniť dokazovanie a následne na základe z neho vyplývajúcich skutkových zistení posúdiť, či táto ujma vznikla a ako bola závažná. Jej vznik pritom musí tvrdiť a preukázať žalobca, ktorý nesie dôkazné bremeno. Príslušné závery súdu musia byť riadne odôvodnené a musia spočívať na logických a legitímnych faktoch. Bol toho názoru, že úvahy súdu o skutkových, ale aj právnych záveroch, musia byť riadne a zrozumiteľne odôvodnené tak, aby nevznikli pochybnosti o zákonnosti rozhodnutia. Poukázal na konštantnú judikatúru ESĽP a rozhodovaciu prax súdov, na ktorú síce súd prvej inštancie poukázal, ale podľa neho na ňu neprihliadol. Uviedol, že podľa odbornej literatúry sú osobami verejného záujmu nielen politici, ale aj osoby verejne činné v rôznych oblastiach. Poukázal na Nález Ústavného súdu ČR sp.zn. I.ÚS 367/03, v ktorom sa konštatuje, že možno všeobecne konštatovať, že osoby verejne činné, teda politici, verejní činitelia, mediálne hviezdy a iní musia akceptovať väčšiu mieru kritiky, ako iní občania. Sloboda prejavu sa vzťahuje nielen na informácie alebo myšlienky priaznivo prijímané či považované za neškodné či bezvýznamné, ale aj na tie, ktoré zraňujú, šokujú alebo znepokojujú; tak tomu chce pluralita, tolerancia a duch otvorenosti, bez ktorej nie je demokratická spoločnosť. Uviedol, že osoby známe zo šoubiznisu (t.j. aj žalobkyňa), takpovediac „žijú“ z mediálnej publicity (či už pozitívnej alebo negatívnej), ktorá následne zvyšuje záujem verejnosti o ich osobu, čo im zároveň prináša nové pracovné príležitosti, a teda aj zvýšenie ich kreditu a predajnosti. 15. Žalobkyňa vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalovaného žiadala napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť a priznať jej nárok na náhradu trov právneho zastúpenia odvolacieho konania, považujúc odvolanie žalovaného za nedôvodné. Vo vzťahu k odôvodneniu napadnutého rozsudku, vytýkaného žalovaným uviedla, že súd prvej inštancie rozhodol v kontexte s jeho predchádzajúcim rozsudkom, keď jeho úlohou v zmysle zrušujúceho uznesenia krajského súdu bolo zaoberať sa výškou nemajetkovej ujmy a ktorý nedostatok odstránil. Uviedla, že súd prvej inštancie pritom prihliadol pri výške nemajetkovej ujmy aj na judikatúru ESĽP, podľa ktorej výška náhrady za porušenie osobnostných práv by nemala bez existencie závažných a dostatočných dôvodov prevyšovať maximálnu výšku náhrady priznávanú za telesné zranenia alebo násilné činy, ktorá maximálna výška náhrady je na úrovni 50-nássobku minimálnej mzdy, čo v roku 2016 predstavovalo sumu 20 250 Eur. Súdom prvej inštancie jej priznaná suma 8 000 Eur je podľa nej v tolerancii vymedzenej judikatúry ESĽP, preto neobstojí žalovaným uvádzaný dôvod, že súd prvej inštancie nebral do úvahy túto zásadu vyplývajúcu z rozhodovacej činnosti ESĽP. Vyjadrenia žalovaného k jej osobe a o tom, ako z difamačných tvrdení môžu mediálne hviezdy ešte aj profitovať, keďže sa im dostáva zvýšená mediálna pozornosť, čoho dôkazom mali byť aj nasledujúce pozitívne články a fotografie, čo má svedčiť o jej rastúcej popularite, považovala žalobkyňa za absurdné a snažiace sa len ospravedlniť konanie, ktoré nuž bolo právoplatným rozhodnutím súdu jednoznačne vyhodnotené ako neoprávnený zásah do jej osobnostných práv. Z predmetného tvrdenia žalovaného jednoznačne vyplýva, že posudzovaný zásah do jej osobnostných práv dodnes neoľutoval a že v obdobných zásahoch mieni pokračovať, čoho dôkazom je, že žalovaný vo vydaní týždenníka článku D. X dní zo dňa 15.2.2016 opäť publikoval o nej článok, v ktorom na jej adresu uvádza ďalšie nepravdivé skutočnosti s použitím výrazov, ako napr.: „Ď., L. Ú. O. D.„ alebo „L. B. O. D., U. E. E. F. za E.“, dokonca v článku o jej manželovi uvádza, že sa otvorene hlásil k drogám. Je tak podľa nej zrejmé, že peňažné zadosťučinenie vo výške 5000 Eur, ktoré jej súd prvej inštancie svojim predchádzajúcim rozsudkom zo dňa 6.5.2014 neúplní u žalovaného spomínanú preventívnu funkciu a aj z tohto dôvodu je namieste, aby bola konečná suma tohto zadosťučinenia vyššia. 16. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§34 Civilného sporového poriadku, ďalej len „C.s.p.“) viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§379, § 380 C.s.p.) prejednal vec bez pojednávania a vyhlásil rozsudok postupom podľa § 378 ods. 1 a § 219 ods. 3 C.s.p., keď dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné. 17. Podľa § 470 ods. 1 C.s.p. ak nie je ustanovené inak, platí tento zákona aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. 18. Právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované (§ 470 ods. 2 prvá veta C.s.p.). 19. Podľa § 387 ods. 1 C.s.p. odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. 20. Žalobkyňa sa svojou žalobou domáhala uloženia žalovanému, aby sa jej ospravedlnil za nepravdivé tvrdenia publikované v denníku D. C. N. zo dňa 18.5.2011, obsiahnuté v článku: „G. E. F. (XX) N. D.“ zverejneného na titulnej strane denníka a v článku: „C. L.: N. U. D. “ zverejneného na strane 14 - 15 denníka a to formou článku o rozmeroch minimálne 10x15cm umiestneného na titulnej strane denníka D. C. N. so zobrazením jej fotografie, v ktorom označí za nepravdivé tvrdenia, že: žalobkyňa mala počas svojho pobytu v Amerike bývať v dome v E. N. u K. L., kde mala využívať starostlivosť C. a K. L., a že žalobkyňa dlhuje peniaze K. L. alebo C. L.. Zároveň žiadala uložiť žalovanému zaplatiť jej z titulu náhrady nemajetkovej ujmy sumu 40.000 Eur . 21. Súd prvej inštancie rozsudkom zo dňa 6. mája 2014 č.k. 11C 77/2011-195 uložil žalovanému povinnosť žalobkyni sa písomne ospravedlniť nepravdivé tvrdenia publikované v denníku D. C. N. zo dňa 18.5.2011, obsiahnuté v článku: “G. E. F. (XX) N. D. !.“ zverejneného na titulnej strane denníka a v článku: „C. L.: N. U. D. !.“, zverejneného na str. 14-15 denníka a to formou článku o rozmeroch minimálne 10x15cm, umiestneného na titulnej strane denníka D. C. N. so zobrazením fotografie žalobkyne, v ktorom označí za nepravdivé tvrdenia, že žalobkyňa mala počas svojho pobytu v Amerike bývať v dome v E. N. u K. L., kde mala využívať starostlivosť C. a K. L. alebo C.U. L. v lehote do 15 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Žalovanému uložil tiež povinnosť zaplatiť žalobkyni náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 5 000 Eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku 22. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací uznesením zo dňa 31. augusta 2015 č.k. 4Co 795/2014-238 na odvolanie žalobkyne rozsudok súdu prvej inštancie v ňou napadnutej zamietajúcej časti zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Stotožnil sa so záverom súdu prvej inštancie, že v danom prípade nie je postačujúce zadosťučinenie vo forme ospravedlnenia, keď dôstojnosť a česť žalobkyne bola znížená v značnej miere a boli splnené podmienky pre priznanie jej nemajetkovej ujmy v peniazoch v zmysle § 13 ods. 2 Obč. zák. Nestotožnil sa však s jeho názorom považujúcim výšku nemajetkovej ujmy priznanej žalobkyni za primeranú vzhľadom na skutočnosť, že zákonodarca obetiam násilných trestných činov priznáva náhradu nemajetkovej ujmy v maximálnej výške 3 520 Eur, nakoľko ide o limitované výšky odškodnenia, ktoré poškodeným poskytuje Ministerstvo spravodlivosti SR v osobitnom konaní podľa zákona č. 215/2006 Z.z. ani s názorom, že aj keď žalobkyňa pociťovala spôsobenú jej ujmu ako závažnú, verejnosť ju vnímala naďalej pozitívne, čoho dôkazom malo byť, že sa stala držiteľkou ocenenia Q. E., diváckeho ocenenia aj v roku 2011 aj v roku 2012, na čo odvolací súd prisvedčil žalobkyni, že Q. E. je spevácka súťaž, v ktorej je určujúcim faktorom kvalita hudobných diel produkovaných umelcom. Len takto vyhodnotené dokazovanie ohľadom nároku žalobkyne na nemajetkovú ujmu tak odvolací súd považoval za nedostatočné, a tým aj za nepreskúmateľné. 23. Predmetom tohto konania tak bol nárok žalobkyne na nemajetkovú ujmu a posúdenie jej výšky. 24. Podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka má fyzická osoba právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jej osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie. 25. V zmysle § 13 ods. 2 a 3 Občianskeho zákonníka, pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Výšku náhrady určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo. 26. Neoprávnený zásah do práva na česť a dôstojnosť má závažné dôsledky vtedy, keď ním bola v značnej miere znížená dôstojnosť alebo vážnosť fyzickej osoby v spoločnosti. Neoprávnený zásah do práva na súkromie môže mať ten istý dôsledok (zníženie dôstojnosti alebo vážnosti v spoločnosti v značnej miere); tento negatívny- difamačný následok však nie je jediným právne akceptovateľným prejavom (jedinou právne relevantnou formou prejavu) závažnosti ujmy spôsobenej fyzickej osobe na týchto chránených právach. V prípade zásahu do práva na súkromie nie je zníženie dôstojnosti alebo vážnosti v spoločnosti v značnej miere jedinou relevantnou formou závažnosti ujmy spôsobenej fyzickej osobe na chránených právach. Ak došlo k zásahu do súkromia, nie je procesnou povinnosťou dotknutej osoby preukazovať, že neoprávnený zásah pôsobil difamačne a mal za následok zníženie jej vážnosti a dôstojnosti v spoločnosti (Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 18. februára 2010 sp.zn. 3Cdo 137/2008, R 53/2010). Treba tiež rozlišovať medzi kritikou a neoprávneným zásahom, pričom rozdiel medzi nimi treba vidieť v rozhodujúcom hľadisku pravdivosti, hodnovernosti, objektívnosti a cieľa, ktorý sa konkrétnym prejavom sleduje. Zákonná ochrana je daná len vtedy, ak vytýkané prejavy sú zásadne nepravdivé alebo pravdu skresľujúce. Kritika nie je neoprávnená, ak nie sú prekročené medze vecnej kritiky (opierajúce sa o pravdivé skutočnosti a z nich vyplývajúce závery, ktoré tieto skutočnosti odôvodňujú) a ak je primeraná obsahom aj formou. 27. Samotná závažnosť ujmy vzniknutej v dôsledku neoprávneného zásahu do práva na ochranu osobnosti nie je jediným a výlučným kritériom pre určenie výšky nemajetkovej ujmy v peniazoch. Pri určení tejto výšky súd musí prihliadnuť aj na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo. Tieto okolnosti môžu byť významné tak u osoby postihnutej, ako aj u osoby, ktorá neoprávnený zásah spôsobila (R 29/2001). 28. V prejednávanej veci bolo nepochybné, že uverejnením predmetných článkov žalovaným došlo k zásahu do osobnostných práv žalobkyne, s ktorým záverom súdu prvej inštancie sa stotožnil odvolací súd už vo svojom uznesení zo dňa 31. augusta 2015 č.k. 4Co 795/2014-238 a že žalobkyni prináleží zadosťučinenie formou nielen uverejnenia ospravedlnenia, ale aj priznania nemajetkovej ujmy, ktorú súd prvej inštancie priznal žalobkyni vo výške 5 000 Eur rozsudkom zo dňa 6. mája 2014 č.k. 11C 77/2011-195, pričom však výšku nemajetkovej ujmy dostatočne neodôvodnil. Odvolací súd po opätovnom prejednaní veci súdom prvej inštancie dospel k záveru, že súdom doposiaľ priznaná nemajetková ujma žalobkyni vo výške 5000 Eur nebola postačujúca tak vzhľadom na zníženie jej dôstojnosti a vážnosti v spoločnosti v značnej miere v dôsledku žalovaným uverejnených článkov a za okolností, za ktorých k ich uverejneniu došlo. Išlo o informácie podávané z dovolenky žalobkyne v USA z roku 2008 článkami uverejnenými v roku 2011, a to neoverené a nepravdivé, ktoré boli spôsobilé aj vzhľadom na spôsob ich uverejnenia vážne zasiahnuť do osobnostných práv žalobkyne. Pritom nemohlo ísť v žiadnom prípade o záujem verejnosti na ich informovanosti o žalobkyni. Takýto zásah nemožno v žiadnom prípade považovať za slobodu prejavu a opodstatnenosť informovania verejnosti a prevyšovalo len právo žalobkyne na ochranu jej osobnosti, pretože neprimeraným spôsobom zasiahli do jej cti a vážnosti v očiach verejnosti. Námietky žalovaného ohľadom priznanej výšky neboli dôvodné. Nebola dôvodná jeho námietka, že podľa neho nie je možné v danom prípade konštatovať, že bola dôstojnosť alebo vážnosť žalobkyne v spoločnosti znížená v značnej miere, nakoľko aj napriek uverejneniu predmetného článku je žalobkyňa stále mediálne žiadaná, jej popularita rastie, a teda nie je možné dospieť k záveru, že jej vážnosť a dôstojnosť v spoločnosti bola znížená takým spôsobom, aby si vyžadovala náhradu nemajetkovej ujmy v celkovej výške 8 000 Eur. Taktiež nebola dôvodná jeho námietka, že na konštantnú judikatúru ESĽP a rozhodovaciu prax súdov súd prvej inštancie síce poukázal, ale že na ňu neprihliadol. Aj podľa Európskeho súdu pre ľudské práva by priznaná finančná náhrada v konaniach o ochranu osobnosti nemala byť neprimeraná iným finančným kompenzáciám - napríklad výške náhrady za utrpenie a bolesť (ktoré boli spôsobené napr. telesnými zraneniami - Karhuvaara a Iltalehti v. Fínsko). Podobne sa vyjadril aj Najvyšší súd SR, keď konštatoval, že priznávanie premrštených súm by mohlo viesť k bezdôvodnému obohacovaniu sa a dokonca by mohlo bagatelizovať niektoré ujmy na iných základných právach (rozsudok NS SR, sp.zn. 4Cdo 171/2005 zo dňa 27.04.2006), o ktorý prípad v danej veci nejde a aby na druhej strane umožňovala „spravodlivé zadosťučinenie“. Čo sa týka výšky priznanej nemajetkovej ujmy žalobkyni, a to v celkovej výške 8 000 Eur, táto nie je v žiadnom prípade neprimeraná a musí zodpovedať aj primeranému zadosťučineniu. Priznanie nemajetkovej ujmy by malo voči žalovanému pôsobiť aj preventívne, aby sa v budúcnosti podobných neoprávnených zásahov, ktoré nemajú nič spoločné s právom médií na informovanie verejnosti, vyvaroval. 29. Odvolací súd vzhľadom na vyššie uvedené rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti, ktorou bola žalobkyni priznaná nemajetková ujma vo výške 3000 Eur (okrem už predchádzajúcim právoplatným rozsudkom súdu prvej inštancie priznanej jej nemajetkovej ujmy vo výške 5000 Eur) ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 C.s.p. potvrdil. 30. O nároku žalobkyne na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 a § 255 ods. 1 C.s.p. a priznal žalobcovi, ktorý mal v odvolacom konaní plný úspech vo veci, nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu, o výške ktorých rozhodne súd prvej inštancie (§ 262 ods. 2 C.s.p.). 31. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je odvolanie prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).