Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 18CoE/407/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1412218157 Dátum vydania rozhodnutia: 03. 02. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Boris Tóth ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1412218157.2 Uznesenie Krajský súd v Bratislave, v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpeného: Advocate, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 36 865 141, proti povinnému: Q. S., T..Č.. XXXXXX/XXXX, Q. Q. XXXX/XX, XXX XX A., Š. Y. B., zastúpený opatrovníčkou T. X., pracovníčkou Okresného súdu Bratislava V, pre vymoženie uloženej povinnosti zaplatiť 2.251,11 Eur istiny s príslušenstvom predstavujúcim: zmenkový úrok vo výške 0,25% denne z dlžnej sumy 2.251,11 Eur od 11.04.2011 do zaplatenia, zákonný úrok vo výške 6% ročne z dlžnej sumy 2.251,11 Eur od 16.05.2011 do zaplatenia, trovy konania vo veci samej, trovy exekučného konania a trovy exekúcie, vedenej súdnym exekútorom: JUDr. Rudolf Krutý, so sídlom Exekútorského úradu Záhradnícka 60, 821 08 Bratislava, pod sp. zn. EX 24095/12, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava IV, č.k. 16Er/6087/2012-48 zo dňa 25.03.2014, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave uznesenie Okresného súdu Bratislava IV, č.k. 16Er/6087/2012-48 zo dňa 25.03.2014 z r u š u j e a vec v r a c i a súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. o d ô v o d n e n i e : Súd prvého stupňa napadnutým uznesením zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie s tým odôvodnením, že ako exekučný súd, na ktorý sa obrátil súdny exekútor so žiadosťou o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v prospech oprávneného, ktorý disponuje exekučným titulom - rozhodcovským rozhodnutím, je nadelený právomocou, odvolávajúc sa na ustanovenie § 44 ods. 2 zákona NR SR č. 233/1995 Z.z., o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok/ďalej len „Ex. poriadok“/), preskúmavať takýto exekučný titul v prípade, že sa jedná o spotrebiteľský právny vzťah. Pohľadávku oprávneného vyplývajúcu zo zmluvy o úvere č. XXXXXXXXX zo dňa 31.10.2010 a zabezpečovacou (bianco) zmenkou vyhodnotil ako spotrebiteľský právny vzťah, čo prvostupňovému súdu umožnilo skúmať materiálne podmienky vykonateľnosti exekučného titulu s potrebou aplikovania noriem spotrebiteľského práva, ktoré sú pre spotrebiteľa výhodnejšie a v jeho prospech a to bez ohľadu na to, podľa akých zákonov bola spotrebiteľská zmluva uzatvorená a bez ohľadu na to, či došlo k tzv. voľbe práva, alebo či sa jedná o absolútny obchod podľa Obchodného zákonníka. Vychádzajúc z uvedeného súd prvého stupňa preskúmal exekučný titul a zistil, že exekučný titul ukladá povinnému zaplatiť oprávnenému sumu 2.251,11 Eur spolu so zmenkovým úrokom vo výške 0,25% denne zo sumy 2.251,11 Eur od 11.04.2011 do zaplatenia, zákonným úrokom vo výške 6% ročne zo sumy 2.251,11 Eur od 16.05.2011 do zaplatenia, trovami rozhodcovského konania 490,39 Eur, to všetko do 3 dní od právoplatností rozhodcovského rozsudku. Z odôvodnenia exekučného titulu vyplýva, že oprávnený a povinný uzavreli zmluvu o úvere, ktorú zabezpečili neúplnou (bianco) zmenkou vystavenou dňa 31.10.2010, kde povinný vystupuje ako vystaviteľ a oprávnený ako remitent. Povinný svoj záväzok zo zmluvy o úvere riadne nesplnil, čím sa stal dlh v zmysle dohodnutých podmienok splatný vcelku dňa 11.04.2011. Oprávnený zmenku vyplnil dňa 09.05.2011 povinného v zmysle Dohody o vyplnení zmenky na sumu 2.251,11 Eur s dátumom začiatku úročenia dňa 11.04.2011 a túto povinnému predložil na zaplatenie dňa 16.05.2011. Súd po preskúmaní uvedeného zistil, že takýto postup vyplýva z článku 13 a 14 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru a dospel k záveru, že takéto zmluvné ustanovenie je nutné považovať za odporujúce dobrým mravom. Súd poukázal na to, že dobré mravy netvoria uzavretý normatívny systém, ale sú skôr merítkom etického hodnotenia konkrétnych situácií a ich súladu so všeobecne uznávanými pravidlami slušnosti a poctivého jednania. Rozpor s dobrými mravmi je treba posudzovať v každom prípade individuálne, s prihliadnutím na konkrétne okolnosti konania účastníkov v príslušnom období a ich vtedajšiemu postaveniu. Ustanovenie § 3 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“) patrí k právnym normám s relatívne neurčitou hypotézou právnej normy zo širokého, vopred neobmedzeného okruhu okolností. Pre posúdenie či je konanie účastníka v súlade alebo v rozpore s dobrými mravmi, zákon výslovne nestanovuje z akých hľadísk má súd vychádzať. Vymedzenie hypotézy právnej normy teda závisí v každom konkrétnom prípade na úvahe súdu. Súlad obsahu právneho úkonu s dobrými mravmi musí byť posudzovaný vždy, bez ohľadu na to, že obsah bol výsledkom slobodného dojednania medzi účastníkmi ako v uvedenom prípade a to tiež bez ohľadu na to, kto prípadný rozpor s dobrými mravmi zavinil a či niektorá zo strán bola pri uzatváraní zmluvy v dobrej viere. Exekučný súd ďalej konštatoval, že exekučný titul zaväzuje povinného okrem iného aj na úhradu zmenkového úroku dohodnutého medzi účastníkmi vo výške 0,25% denne, čo predstavuje 91,25 % ročne zo sumy 2.251,11 Eur od 11.04.2011 do zaplatenia čo okrem nesplatenej zmenkovej istiny 2.251,11 Eur a zákonného úroku 6% ročne predstavuje 6.252,45 Eur. Samotný zmenkový úrok teda predstavuje ku dnešnému dňu už vyše 625% zo sumy 1.000,- Eur, ktorá bola povinnému poskytnutá, pričom takúto dohodu považoval za priečiacu sa dobrým mravom a spôsobujúcu značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Z tohto dôvodu súd prvého stupňa mal za to, že nie je možné žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietnuť len čiastočne, žiadosť povereného súdneho exekútora zamietol v plnom rozsahu pre rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a rozpor návrhu na vykonanie exekúcie so zákonom. Proti tomuto uzneseniu podal odvolanie, v zákonom stanovenej lehote, oprávnený, navrhol, aby odvolací súd odvolaním napadnuté uznesenie zrušil a vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Odvolanie odôvodnil tým, že konajúci súd vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci. K uvedenému si dovolil poukázať na skutočnosť, že oprávnený s povinným uzatvára rozhodcovskú zmluvu podľa ust. § 3 a nasled. zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov formou samostatného právneho úkonu a to na samostatnej listine. V niektorých prípadoch je rozhodcovská doložka dohodnutá v rámci všeobecných obchodných podmienok, ktoré sú pre zmluvné strany záväzné. Konajúci súd však tieto skutočnosti dostatočne nezisťoval, a tak zaťažil konanie vadou nedostatočne zisteného skutkového stavu. K tvrdeniam súdu, ktorý pri rozhodovaní o /ne/ vylúčení súdneho exekútora vychádzal aj z nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky, č.k. III. ÚS 322/2010 zo dňa 13.04.2011. Oprávnený je toho názoru, že nález Ústavného súdu SR predstavuje individuálne rozhodnutie, ktoré sa dotýka konkrétneho (individuálneho konania) a zaväzuje teda len účastníkov tohto konania. Takéto rozhodnite Ústavného súdu SR nemá všeobecnú platnosť a všeobecné súdy SR ním nie sú viazané. Podľa názoru oprávneného skutočnosť, že súdny exekútor bol niekedy v minulosti zamestnancom oprávneného (účastníka konania), nezakladá sama osebe jeho pomer k účastníkom exekučného konania, ktorý by mal za následok pochybnosť o jeho nezaujatosti a viedol by tak k vylúčeniu súdneho exekútora. Navyše v tomto prípade sa jednalo iba o radového zamestnanca (t.j. nebol vedúcim zamestnancom, štatutárnym orgánom, ani členom prípadného iného orgánu spoločnosti) a jeho pracovné zaradenie neumožňovalo akokoľvek ovplyvňovať podnikateľskú činnosť spoločnosti POHOTOVOSŤ, s.r.o.. Z dôvodu akýchkoľvek procesných pochybností zároveň v lehote na podanie odvolania, oprávnený odstraňuje vadu konania, pre ktorú bola žiadosť o udelenie poverenia exekútorovi zamietnutá a to tým, že oznámil súdu meno nového exekútora, ktorým je JUDr. Ivan Nestor, Haburská 49/A, 821 01 Bratislava. Krajský súd v Bratislave, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 zákona NZ ČSR č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok /ďalej len „OSP“/), preskúmal rozhodnutie súdu prvého stupňa v rozsahu ustanovenia § 212 ods. 1 OSP, bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP a dospel k záveru, že odvolaním napadnuté rozhodnutie exekučného súdu je nepreskúmateľné. Z predloženého spisového materiálu vyplýva, že svojim návrhom na vykonanie exekúcie sa oprávnený, na základe rozhodcovského rozsudku vydaného Stálym rozhodcovským súdom zriadeným Slovenskou rozhodcovskou, a.s., pod sp.zn. SR 07861/11 dňa 18.08.2011, ktorý sa stal právoplatným dňa 03.10.2011 a vykonateľným dňa 06.10.2011, domáhal vymoženia uloženej povinnosti povinného zaplatiť oprávnenému sumu vo výške 2.251,11 Eur spolu so zmenkovým úrokom vo výške 0,25% denne zo sumy 2.251,11 Eur od 11.04.2011 do zaplatenia, zákonným úrokom vo výške 6% ročne z dlžnej sumy 2.251,11 Eur od 16.05.2011 do zaplatenia, trovami rozhodcovského konania 490,39 Eur, to všetko do 3 dní od právoplatností rozhodcovského rozsudku. Podľa § 2 OSP, v občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a rozhodujú spory a iné právne veci, uskutočňujú výkon rozhodnutí, ktoré neboli splnené dobrovoľne, a dbajú pritom na to, aby nedochádzalo k porušovaniu práv a právom chránených záujmov fyzických a právnických osôb a aby sa práva nezneužívali na úkor týchto osôb. Z uvedeného ustanovenia vyplýva vo všeobecnosti vlastný obsah činnosti súdov v občianskom súdnom konaní. Veľká rozmanitosť, mnohotvárnosť a rôznorodosť právnych vzťahov (§ 7, 8 OSP), ktorým sa má zabezpečiť v prípade potreby procesná ochrana v občianskom súdnom konaní, sa musí nutne prejaviť i v spôsoboch jej realizácie. To má na mysli zákon v tomto ustanovení, podľa ktorého povaha vzťahov, ktorým je v občianskom súdnom konaní poskytovaná potrebná procesná ochrana, určuje priebeh a zameranie zodpovedajúceho občianskeho súdneho konania a člení ho v dôsledku toho do niekoľkých relatívne samostatných druhov v jeho vlastnej úrovni. Ide o členenie: - podľa postavenia subjektov hmotnoprávnych vzťahov na procesnej pôde, teda na konanie sporové a nesporové, - podľa etáp procesnoprávnych vzťahov prostredníctvom ktorých je zabezpečovaná procesná ochrana hmotnoprávnym vzťahom na konanie základné (v ktorom nadobúda pôvodné ohrozené alebo porušené subjektívne právo hmotné príslušnú procesnú ochranu vo vydanom meritórnom autoritatívnom súdnom rozhodnutí) a na konanie vykonávacie, či exekučné (ktorého zmysel spočíva v uskutočnení núteného výkonu subjektívneho práva z vykonateľného rozhodnutia /práva judikovaného/, ktoré nebolo povinnou stranou splnené dobrovoľne). Z uvedeného plynie, že v občianskom súdnom konaní a to, ako v konaní základnom a vykonávacom, tak i v sporovom a nesporovom, dochádza k zabezpečeniu potrebnej procesnej ochrany vždy na úrovni osobitných procesných vzťahov upravených občianskym súdnym poriadkom a pritom kvalitatívne odlišných. V konaní vykonávacom, ku ktorému dochádza na základe autoritatívneho a vykonateľného rozhodnutia príslušného orgánu (tzv. exekučného titulu) je predmetom procesnej ochrany od súdu požadovaný a súdom nariadený nútený výkon subjektívneho práva z vykonateľného rozhodnutia, tj. práva už judikovaného (s výnimkou tzv. notárskych zápisníc). Vecou samou je tu nútené uskutočnenie výkonu príslušného vykonateľného rozhodnutia (v tejto fáze konania niet priestoru pre činnosť spadajúcu pod fázu základného konania). Titul, ako listina vydaná oprávneným orgánom musí mať predpísanú formu a obsah z ktorého plynie určitej osobe povinnosť niečo v určitej dobe plniť. Teda každý titul musí spĺňať náležitosti, ktoré sú jednak formálnej, alebo materiálnej povahy. Materiálne predpoklady vyjadrujú obsahovú určitosť exekučného titulu, podľa ktorého sa exekúcia vedie. Ide o to, aby práva, ale predovšetkým vynucované povinnosti, boli vo vykonávanom exekučnom titule určené presným a nepochybným spôsobom. Táto obsahová určitosť musí byť daná u každého titulu do tej miery, že z neho musí byť zrejmé, čo má byť exekúciou vynútené. Nie je možné, aby až exekučný súd zisťoval, čo má byť exekúciou vymáhané. To je vecou konania súdu (nie exekučného) v sporovom konaní podľa tretej časti OSP. Z hľadiska materiálnej vykonateľnosti musí teda každý titul obsahovať presnú individualizáciu oprávneného a povinného, presné vymedzenie práva a jemu zodpovedajúcu povinnosť na plnenie a ostatne presne stanovenú lehotu na plnenie (R 21/1981, s. 161, R 27/1984, s. 130). Práve tieto náležitosti robia titul vykonateľným. Rozhodnutie, ktoré tieto náležitosti nemá, nie je rozhodnutím vykonateľným a nemôže byť podkladom pre výkon exekúcie. Ak by bola exekúcia, ktorá tieto požiadavky nespĺňa, napriek tomu nesprávne vedená, musí byť, v každom štádiu konania i bez návrhu zastavená (§ 57 ods. 1 písm. a/ EP). Formálnu vykonateľnosť stanovuje predpis upravujúci konanie v ktorom bolo rozhodnutie slúžiace ako exekučný titul vydané. Podľa § 44 ods. 2 zákona NR SR č. 233/1995 Z. z., o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok), v znení ďalších noviel (ďalej len „EP“), súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti, písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Podľa § 35 ZoRK, doručený rozhodcovský rozsudok, ktorý už nemožno preskúmať podľa § 37, má pre účastníkov rozhodcovského konania rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok súdu. Niet sporu, že v predmetnej veci ide o exekučný titul predpokladaný v § 41 ods. 2 písm. d) EP, teda vykonateľné rozhodnutie rozhodcovského súdu. Keďže ide o rozhodcovský rozsudok formálnu vykonateľnosť stanovuje zákon o rozhodcovskom konaní. Ustanovenia zákona o rozhodcovskom konaní, ktoré umožňujú účastníkovi tohto konania, aby namietal nedostatok právomoci rozhodcovského súdu pre neexistenciu alebo neplatnosť rozhodcovskej zmluvy (§ 21 ods. 2) a aby žalobou podanou na príslušnom súde sa domáhal zrušenia rozhodcovského rozsudku pre neplatnosť rozhodcovskej zmluvy (§ 40 ods. 1 písm. c/), vylučujú skúmanie právomoci rozhodcovského súdu v exekučnom konaní. V týchto ustanoveniach sa totiž premieta klasická rímska právna zásada (princíp) „vigilantibus iura scripta sunt“ („práva patria bdelým“ alebo „nech si každý stráži svoje práva“ alebo „zákony sú písané pre bdelých“). Nevyužitie postupu podľa týchto ustanovení znamená stratu možnosti skúmať a spochybňovať rozhodcovskú zmluvu a tým aj právomoc rozhodcovského súdu v exekučnom konaní, pretože inak by tieto ustanovenia strácali svoj zmysel - boli by nadbytočné. Podľa § 45 ods. 1, 2 ZoRK, súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu podľa osobitných predpisov, na návrh účastníka konania, proti ktorému bol nariadený výkon rozhodcovského rozsudku, konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie zastaví: a) z dôvodov uvedených v osobitnom predpise, b) ak rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v § 40 písm. a) a b), alebo c) ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu zastaví výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa odseku 1 písm. b) alebo c). Z uvedeného potom vyplýva, že súd prvého stupňa riadiac sa týmto zákonným ustanovením i bez návrhu pri skúmaní žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrhu na vykonanie exekúcie a exekučného titulu zisťuje, či rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v § 40 ods. 1 písm. a) a b) ZoRK teda, či rozhodcovský rozsudok bol vydaný vo veci, ktorá nemôže byť predmetom rozhodcovského konania (§ 1 ods. 3), resp., či rozhodcovský rozsudok bol vydaný vo veci, o ktorej už predtým právoplatne rozhodol súd alebo sa o nej právoplatne rozhodlo v inom rozhodcovskom konaní. Tu je nutné si všimnúť, že ďalšie dôvody šetrenia dôvodov (predstavujúcich materiálnu stránku titulu), inak daných pre podanie žaloby na zrušenie tuzemského rozhodcovského rozsudku, exekučnému súdu nie sú zverené. Ostatne, bez návrhu, skúma, či rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Teda takto formulované skúmanie materiálnej vykonateľnosti exekučného titulu, ktorým je rozhodcovské rozhodnutie má svoje limity, ktorými sú: - predmetom skúmania (vyplývajúcim z písm. b/ cit. ustanovenia) je rozhodcovský rozsudok, ale len v rozsahu § 40 ods. 1 písm. a) a b), čo na strane druhej znamená, že niet priestoru pre skúmanie materiálnej vykonateľnosti rozhodcovského rozhodnutia z dôvodov obsiahnutých v § 40 ZoRK pod písmenami c) - ako tomu je v predmetnej veci, kde predmetom posudzovania je práve rozhodcovská doložka - až j), - predmetom skúmania je plnenie vyplývajúce z rozhodcovského rozhodnutia, teda nie okolností, ktoré predchádzali vydaniu tohto exekučného titulu. Z preskúmavaného rozhodnutia exekučného súdu nie je zrejmý obmedzený rozsah preskúmavania materiálnej vykonateľnosti exekučného titulu - rozhodcovského rozhodnutia. Napriek tomu, že exekučný súd nedisponuje legitimáciou určovať existenciu, či neexistenciu práva, skúmať podmienky, ktoré predchádzali vzniku exekučného titulu, konštatovať neprijateľnosť zmluvných podmienok, súd prvého stupňa tak v preskúmavanom rozhodnutí činí, čo treba odmietnuť, ako neprípustné. Súdy v exekučnom konaní nepreskúmavajú vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, ale len realizujú svoje oprávnenie vyplývajúce zo zákona a to z ustanovenia § 44 ods. 2 EP, t.j. oprávnenie posúdiť, či tento exekučný titul nie je v rozpore so zákonom formulovanými požiadavkami. V tomto štádiu exekučný súd nevykonáva dokazovanie (ako procesnú činnosť súdu osobitne upravenú v ustanoveniach § 122 až § 124 O.s.p.) - postačujúce je totiž, ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu, vrátane do neho založených listín. Dokazovanie (vyžadujúce nariadenie pojednávania s možnosťou účasti oprávneného i povinného) v tejto časti exekučného konania neprichádza do úvahy aj z dôvodu, aby sa tým nezmaril účel exekúcie. Pri tomto posudzovaní, či osvedčovaní treba vychádzať z toho, že o objektívne nemožné plnenie ide vtedy, keď splnenie záväzku je všeobecne nemožné pre akéhokoľvek dlžníka (teda nie len spotrebiteľa). Objektívna nemožnosť plnenia môže byť právna (napr. právny predpis účinný po vzniku záväzku zakazuje toto plnenie), alebo faktická (napr. vec individuálne určená podľahla skaze). Plnenie možno považovať za právom nedovolené vtedy, keď svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu, alebo keď zákon obchádza, t.j. neodporuje síce výslovnému zneniu zákonného ustanovenia avšak svojimi dôsledkami sleduje ten cieľ, aby zákon dodržaný nebol. Plnenie odporuje dobrým mravom vtedy, keď by účastník konal v rozpore so základnými všeobecne uznávanými, v spoločnosti panujúcimi morálnymi zásadami ohľadne vzťahov a konania medzi ľuďmi. Predmetnému dôvodu odvolania sú vlastné tri pojmové znaky: 1/ odňatie možnosti konať pred súdom, 2/ to, že k odňatiu možnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu, 3/ možnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej skutočnosti, že zákon bližšie v žiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie možnosti konať pred súdom nešpecifikuje, pod odňatím možnosti konať pred súdom je potrebné vo všeobecnosti rozumieť taký postup súdu, ktorý znemožňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom chránených záujmov, priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom na zabezpečenie svojich práv a oprávnených záujmov. O vadu, ktorá je z hľadiska § 221 ods. 1 písm. f/ OSP významná, ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré mu právny poriadok priznáva. Osobitne ak sa odvolateľ na takéto porušenie práva, vo svojom odvolaní, odvoláva. Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky zaručuje, že každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Z ustanovenia čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky vyplýva, že každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov, v jeho prítomnosti, a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom. Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj z rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky vyplýva, že tak základné právo podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy, ako aj právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v sebe zahŕňajú aj právo na rovnosť zbraní, kontradiktórnosť konania a odôvodnenie rozhodnutia (napr. II. ÚS 383/06). Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Ak je toto konanie v rozpore s procesnými zásadami, porušuje ústavnoprávne princípy (napr. II. US 85/06). Zmyslom práva na súdnu ochranu (jej nedielnou súčasťou je i exekučné konanie) je umožniť každému reálny prístup k súdu a tomu zodpovedajúcu povinnosť súdu o veci konať. Ak osoba (právnická alebo fyzická) splní predpoklady ustanovené zákonom, súd jej musí umožniť stať sa účastníkom konania so všetkými procesnými oprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré z tohto postavenia vyplývajú (viď nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky z 23. augusta 2001 II. US 14/2001, z 13. novembra 2002 II. US 132/02, III. US 171/2006 z 5. apríla 2007). Podľa § 1 OSP, Občiansky súdny poriadok upravuje postup súdu a účastníkov v občianskom súdnom konaní tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov, ako aj výchova na zachovávanie zákonov, na čestné plnenie povinností a na úctu k právam iných osôb. Podľa § 167 ods. 2 OSP, ak nie je ďalej ustanovené inak, použijú sa na uznesenie primerane ustanovenia o rozsudku. Podľa § 157 ods. 2 OSP, v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne Iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu ale nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998). Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne odôvodniť svoje rozhodnutie v náleze III. ÚS 119/03-30. Vyslovil, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. US 115/03). Odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že i odôvodnenie uznesenia exekučného súdu musí obsahovať výklad opodstatnenosti, pravdivosti, zákonnosti a spravodlivosti výroku rozhodnutia. Exekučný súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia musí vyporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen poukazom na všetky skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním, ale tiež s poukazom na právne závery, ktoré prijal. Niet v ňom miesta pre dohady a domnienky. Zákonom požadované riadne a presvedčivé odôvodnenie písomnej formy uznesenia (§ 169 ods. 1 v spojení s § 167 ods. 2 OSP a § 157 ods. 2 OSP v spojení s § 211 OSP) je nie len formálnou požiadavkou, ktorou sa má zamedziť vydaniu obsahovo nezdôvodnených, nepresvedčivých alebo neurčitých a nezrozumiteľných uznesení, ale má byť v prvom rade prameňom poznania úvah súdu tak v otázke zisťovania skutkového stavu veci, ako aj v právnom posúdení veci. Inak povedané, účelom odôvodnenia uznesenia predovšetkým je preukázať správnosť uznesenia a odôvodnenie súčasne musí byť i prostriedkom kontroly správnosti postupu súdu pri vydávaní rozhodnutí, t.j. musí byť preskúmateľné. Tieto požiadavky napadnuté uznesenie exekučného súdu nespĺňa. Zákon o rozhodcovskom konaní, ako to bolo uvedené vyššie, negatívnou enumeráciou stanovuje materiálne podmienky, ktoré je exekučný súd pri rozhodovaní o žiadosti na udelenie poverenia oprávnený, resp. povinný skúmať. Ďalšie materiálne podmienky, slúžiace podporne k zisťovaniu uvedenému vyššie, ZoRK stanovuje v § 31 ods. 3, podľa ktorého, rozhodcovský súd použije rovnako ako súd ustanovenia všeobecne záväzných právnych predpisov na ochranu práv spotrebiteľa a v § 33 ods. 2 ZoRK, podľa ktorého, nemožno prisúdiť, čo odporuje zákonu alebo ho obchádza, alebo sa prieči dobrým mravom a plnenie, ktoré je nemožné. Rovnako nemožno prisúdiť plnenie zo spotrebiteľskej zmluvy, ktorá je v rozpore s ustanoveniami všeobecne záväzných právnych predpisov na ochranu práv spotrebiteľa, najmä ak obsahuje neprijateľnú zmluvnú podmienku. Ak sa dôvod, pre ktorý nemožno prisúdiť plnenie vzťahuje len na časť zmluvy, nemožno prisúdiť plnenie týkajúce sa len tejto časti, pokiaľ z povahy zmluvy alebo jej obsahu alebo z okolností, za ktorých došlo k jej uzavretiu nevyplýva, že túto časť nemožno oddeliť od ostatného obsahu. Pokiaľ uzavretiu spotrebiteľskej zmluvy predchádzala nekalá obchodná praktika, nemožno prisúdiť plnenie v celom rozsahu. Z tohto preskúmavania potom vyvstávajú rôzne modality postupu exekučného súdu od vydania poverenia na vykonanie exekúcie v požadovanom rozsahu, cez rozhodnutie, ktorým sa v časti poverenie vydá a v časti sa žiadosť o vydanie poverenia zamietne, až po zamietnutie žiadosti o vydanie poverenia, ako takej. Práve táto kompetencia exekučného súdu preskúmať validitu exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku, v rigorózne vymedzenom rozsahu kladie zvýšený dôraz pre kvalitu riadneho odôvodnenia rozhodnutia, ktorým exekučný súd nevyhovie celkom, či v určitom rozsahu, žiadosti o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie. So zreteľom na uvedené odvolací súd dospel k záveru, že odôvodnenie napadnutého uznesenia súdu prvého stupňa je nepreskúmateľné, čo malo za následok porušenie práva odvolateľa na spravodlivé súdne konanie a odňatie mu možnosti konať pred súdom v zmysle § 221 ods. 1 písm. f/ OSP. Preto odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa riadiac sa citovaným ustanovením, zrušil a v súlade s ods. 2 tohto ustanovenia vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Úlohou súdu prvého stupňa bude, v prípade zotrvania na názore odôvodňujúcom zamietnutie žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, čo i len v nepatrnej časti, svoje rozhodnutie riadne zdôvodniť. Najmä uviesť: - dôvody ktoré ho viedli k aplikovaniu noriem spotrebiteľského práva v rámci exekučného konania, v ktorom je okruh účastníkov jednoznačne vymedzený v § 37 EP a niet preto dôvodu pre podporné použitie Občianskeho súdneho poriadku a teda ani kategórie spotrebiteľ. Zmluvné strany sa dohodli v zmysle § 262 ods. 1 Obchodného zákonníka, že všetky ich právne vzťahy sa budú spravovať Obchodným zákonníkom a zmluva bola uzatvorená podľa § 269 ods. 2 Obch. zákonníka ako nepomenovaná zmluva a úrok z omeškania podľa § 369 ods. 1 Obch. zákonníka. - Ozrejmiť, ak ochrana spotrebiteľa spočívajúca v odstránení značnej nerovnováhy v právach a povinnostiach založených spotrebiteľskou zmluvou ku škode spotrebiteľa je predmetom verejného záujmu a je nevyhnutná pre zvýšenie životnej úrovne a kvality života občanov uviesť, o akú škodu na strane spotrebiteľa vyplývajúcu z exekučného titulu (nie zmluvy) ide vzhľadom na fakt, že povinný je dlžníkom, ktorý nesplnil svoj dlh ani jeho príslušenstvo. Uvedeným je nutné sa zaoberať pri dodržaní povinnosti súdu rešpektovať základné právo na spravodlivú súdnu ochranu zaručeným článkom 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Toto právo sa zaručuje nielen tomu, proti komu je uplatňovaný nejaký nárok (spotrebiteľovi), ale i tomu, kto uplatňuje svoje práva (veriteľovi, hoci je v pozícii podnikateľa). - V danom prípade je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok, nie zmluva, predmetom záujmu exekučného súdu má byť len plnenie vyplývajúce z exekučného titulu. Plnenie z exekučného titulu zaväzujúce na vrátenie dlhu s príslušenstvom nik nespochybnil, z hľadiska § 35 ZoRK je vecou rozhodnutou a z tohto pohľadu nie je zrejmé, čo viedlo exekučný súd k nerešpektovania tejto procesnej prekážky súdneho konania. - Ozrejmiť na báze akého zákonného ustanovenia a akých dôkazov, nakoľko v tomto štádiu exekučný súd nevykonáva dokazovanie (ako procesnú činnosť súdu osobitne upravenú v ustanoveniach § 122 až § 124 OSP) s výnimkou ustanovenia § 43 EP, zamietol žiadosť exekútora o vydanie poverenia, čo do istiny, čo do zmenkového úroku a čo do zákonného úroku, resp. od akej výšky považuje istinu, či úroky za priečiace sa dobrým mravom, osobitne ak sa takejto ochrany zákonom predpokladanou procedúrou nikto nedovolával (pri relatívnej neplatnosti), čo ho viedlo ku konštatovaniu absolútnej neplatnosti, svoje názory konfrontovať s vykonanými dôkazmi a legitimáciou exekučného súdu. - Peňažné plnenie je deliteľným plnením a preto, ak by aj úvahy exekučného súdu ohľadne zmenkového úroku a zákonného úroku boli opodstatnené, exekučný súd mal žiadosť o udelenie poverenia zamietnuť len v časti zmenkového úroku a zákonného úroku, alebo ich časti, nakoľko inak legalizuje tú skutočnosť, že povinný napriek dlhodobému porušovaniu svojich záväzkov nemusí platiť oprávnenému ani len celú istinu úveru, žiadny úrok, žiadne sankcie za omeškanie ani zákonom stanovený úrok z omeškania. V danom prípade má exekučný súd možnosť aplikovať avaló gin legis, a síce ustanovenie § 57 ods. 3 Ex. poriadku, ktorý upravuje inštitút čiastočného zastavenia exekúcie, ktorý nebráni tomu, aby na zvyšnú časť pohľadávky oprávneného (v zmysle exekučného titulu) nemohlo byť udelené poverenie na vykonanie exekúcie. Teda rozhodcovské konanie je nutné vnímať ako súčasť legislatívneho upraveného procesu, ktoré treba rešpektovať, bez možnosti skúmania vecnej správnosti rozhodcovského rozhodnutia. Odvolací súd má za to, že z dôvodu odstránenia akýchkoľvek procesných pochybností je potrebné, aby si oprávnený zvolil nového exekútora, čo oznámil aj súdu v rámci odvolania, a to meno nového exekútora, ktorým je JUDr. Ivan Nestor, so sídlom Haburská 49/A, 821 08 Bratislava. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa v novom rozhodnutí o veci (§ 224 ods. 3 OSP). Toto uznesenie bolo prijaté členmi senátu jednohlasne. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e prípustné.