Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 18CoE/238/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1414208119 Dátum vydania rozhodnutia: 25. 11. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Lýdia Noskovičová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1414208119.2 Uznesenie Krajský súd v Bratislave v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpeného: Advocate, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 36 865 141, v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. Martin Máčaj, proti povinnému: U. H., X.. XX.XX.XXXX, E.F. X, XXX XX L., pre vymoženie 2.399,40 Eur istiny s prísl. a o žiadosti súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého, Záhradnícka 60, 821 08 Bratislava, o udelenie poverenia, o odvolaní oprávneného voči uzneseniu Okresného súdu Bratislava IV, č.k. 16Er/2849/2014-14 zo dňa 19.06.2014, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave, uznesenie Okresného súdu Bratislava IV, č.k. 16Er/2849/2014-14 zo dňa 19.06.2014, z r u š u j e a vec v r a c i a na ďalšie konanie. o d ô v o d n e n i e : Okresný súd Bratislava IV napadnutým uznesením zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v zmysle návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie zo dňa 25.02.2014 spísaného formou zápisnice spísanej pred súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým, a na základe Rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská a.s., so sídlom Karloveské rameno 8, 841 04 Bratislava, sp.zn. SR 05094/12 zo dňa 2.1.2013, ktorým bola povinnému uložená povinnosť zaplatiť oprávnenému sumu vo výške 3.167,38 Eur spolu so zmenkovým úrokom vo výške 0,25% denne zo sumy 1.490,11 Eur od 19.6.2012 do zaplatenia, zákonným úrokom vo výške 6 % ročne zo sumy 1.490,11 Eur od 19.6.2012 do zaplatenia a trovy rozhodcovského konania vo výške 653,72 Eur to všetko v mesačných splátkach vo výške 200,- Eur splatných vždy k poslednému dňu v mesiaci na účet žalobcu s tým, že prvá splátka sa stáva splatnou k poslednému dňu v mesiaci nasledujúcom po právoplatnosti tohto rozhodnutia až do úplného zaplatenia dlhu a to pod následkom straty výhody splátok a výkon rozhodnutia v prípade nezaplatenia čo i len jednej splátky riadne a včas. V zmysle ust. § 38 ods. 2, § 39 ods. 1, § 41 ods. 1, ods. 2 písm. d/, § 44 ods. 1, ods. 2, ods. 3 Zák.č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok, ďalej len Ex. por.) a ust. § 45 ods. 1 písm. a/, písm. b/, písm. c/ a ods. 2 Zák.č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len ZoRK) a posudzovania vyššie uvedených podmienok prvostupňový súd posudzoval, či vzťah medzi oprávneným a povinným je spotrebiteľským vzťahom, a či nárok oprávneného je nárokom zo zmluvy o úvere ako spotrebiteľskej zmluvy. Oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie uviedol, že právny vzťah vzniknutý na základe zmluvy o úvere nie je vzťahom spotrebiteľským. Záväzok vzniknutý zo zmluvy o úvere nespĺňa podmienky stanovené všeobecne záväznými právnymi predpismi na jeho posúdenie ako vzťahu spotrebiteľského, a to na základe účelu uzatvorenia zmluvy zo strany povinného. Aj rozhodcovský súd v odôvodnení rozhodcovského rozsudku konštatoval, že zmluvu o úvere nie je možné posudzovať podľa Zákona o spotrebiteľských úveroch. Aplikácii zákona o spotrebiteľských úveroch bráni skutočnosť, že hlavný kauzálny vzťah nie je vzťahom spotrebiteľským. Žalovaný mal pri uzatváraní zmluvy o úvere vyhlásiť, že poskytnuté peňažné prostriedky si berie na účet, ktorý vylučuje záver o tom, že v tomto právnom vzťahu pôsobí ako spotrebiteľ. Podľa názoru rozhodcovského súdu, zmenkový právny vzťah nie je vzťahom spotrebiteľským nakoľko zmluva o úvere nie je vzťahom spotrebiteľským a len v spotrebiteľskom právnom vzťahu by mal rozhodcovský súd ex offo posudzovať právne vzťahy medzi oprávneným a povinným. Keďže povinný ostal nečinný, rozhodcovský súd posúdil rozhodovanú vec ako vec vyplývajúcu zo zmenkového právneho vzťahu (t. j. bez aplikácie predpisov na ochranu spotrebiteľa) a v plnom rozsahu vyhovel podanej žalobe. Prvostupňový súd mal za preukázané, že oprávnený a povinný uzavreli spotrebiteľskú zmluvu ako to vyplýva z § 52 ods. 1, 2, 3, 4 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“) a to aj z poukazom na § 54 ods. 1 a ods. 2 OZ, podľa ktorého sa spotrebiteľ nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon priznáva alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie. Exekučný súd skúmal či rozhodcovský súd nepriznal oprávnenému plnenie, ktoré je v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi, a teda či rozhodcovský rozsudok nezaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je právom nedovolené (§ 45 ods. 1 písm. c/ v spojení s § 45 ods. 2 ZoRK), aj v prípade Zmluvy o úvere ako absolútneho obchodného záväzkového právneho vzťahu § 261 ods. 6 písm. d/, § 260 ods. 5, § 369 ods. 1 posledná veta a § 497 Obchodného zákonníka je povinnosťou súdu vrátane rozhodcovského súdu prihliadať na právnu úpravu o spotrebiteľských zmluvách obsiahnutú vo všeobecnom právnom predpise (Občiansky zákonník), ak sa na danú vec nevzťahuje osobitný právny predpis (zákon o spotrebiteľských úveroch). V prejednávanej veci rozhodcovský súd odignoroval zákonnú povinnosť vyplývajúcu mu z ustanovenia § 52 ods. 2 a § 54 ods. 2 OZ a taktiež z ustanovenia § 266 ods. 5 ObZ. Rozhodcovský súd uzavrel, že ak nejde o spotrebiteľskú zmluvu v zmysle zákona č. 129/2010 Z. z., nemôže ísť o spotrebiteľský vzťah. Pri posudzovaní, či ide alebo nejde o spotrebiteľský právny vzťah, posúdil súd prvého stupňa dojednanie v bode 17 všeobecných podmienok poskytnutia úveru (zmluvné strany sa dohodli v zmysle § 262 ods. 1 Obchodného zákonníka, že všetky ich právne vzťahy sa budú spravovať Obchodným zákonníkom). Pri posudzovaní, či ide alebo nejde o spotrebiteľský právny vzťah, posúdil exekučný súd dojednanie v bode 17 všeobecných podmienok poskytnutia úveru (zmluvné strany sa dohodli v zmysle § 262 ods. 1 Obchodného zákonníka, že všetky ich právne vzťahy sa budú spravovať Obchodným zákonníkom). Prvostupňový súd uviedol, že preskúmal návrh na vykonanie exekúcie, exekučný titul, ako aj listiny, ktoré oprávnený doložil k návrhu na vykonanie exekúcie (zmluva o úvere, všeobecné podmienky poskytnutia úveru, zmenka) a dospel k záveru, že rozhodcovským rozsudkom bolo oprávnenému priznané plnenie, ktoré je právom nedovolené. Rozhodcovským súdom priznané plnenie je v rozpore s § 53 ods. 4 písm. k) OZ, podľa ktorého je neprijateľnou podmienkou tá podmienka, ktorá požaduje od spotrebiteľa, ktorý nesplnil svoj záväzok, aby zaplatil neprimerane vysokú sumu ako sankciu spojenú s nesplnením jeho záväzku. Maximálna výška sankcií je pritom stanovená v § 3a Nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z. z., podľa ktorého ak je predmetom spotrebiteľskej zmluvy poskytnutie peňažných prostriedkov spotrebiteľovi, sankcie za omeškanie spotrebiteľa so splácaním peňažných prostriedkov nesmú spolu prevýšiť priemernú hodnotu ročnej percentuálnej miery nákladov naposledy zverejnenú podľa osobitného predpisu 2 a/ pred vznikom omeškania o viac ako 10 percentuálnych bodov ročne a súčasne nesmú prevýšiť trojnásobok úrokov z omeškania podľa tohto nariadenia vlády; za rozhodujúcu sa považuje ročná percentuálna miera nákladov pre obdobný typ spotrebiteľského úveru. Za sankcie sa považujú úroky z omeškania, zmluvné pokuty a akékoľvek iné plnenia za omeškanie spotrebiteľa so splácaním peňažných prostriedkov. Prvostupňový súd ďalej uviedol, že povinný nebol v zmluve o úvere upozornený na možnosť uplatnenia takto vysokých sankcií a výška oprávneným uplatnenej a rozhodcovským súdom priznanej sankcie nebola žiadnym spôsobom dohodnutá. Jediná sankcia splnená s omeškaním spotrebiteľa je uvedená v bode 6 všeobecných podmienok poskytnutia úveru a ňou je záväzok dlžníka (spotrebiteľa) vo výške určenej v § 369 ods. 1 ObZ. Ku dňu vzniku omeškania povinného (k 19.06.2012) bol ročný úrok z omeškania vo výške 9 % ročne. Uvedený úrok z omeškania je o viac než 10,8 - krát nižší, než ročná sankcia pre povinného spojená s jeho omeškaním, ktorú priznal oprávnenému rozhodcovský súd a ktorú žiada oprávnený vymôcť prostredníctvom súdneho exekútora (zmenkový úrok vo výške 0,25 % denne, t. j. 91,25 % ročne + zákonný zmenkový úrok vo výške 6 % ročne, spolu 97,25 % ročne). Aj v tomto smere možno považovať priznané plnenie spojené s omeškaním povinného ako plnenie, ktoré je v rozpore s právnymi predpismi. Nemožno považovať plnenie priznané rozhodcovským rozsudkom ako plnenie zo zmenky, aj keď ho Rozhodcovský súd oprávnenému priznal. Aj samotnú dohodu o vyplnení zmenky v zmysle bodu 14 všeobecných podmienok poskytnutia úveru možno považovať za neprijateľnú zmluvnú podmienku a neplatnú v zmysle § 53 ods. 5 OZ. Z takto neplatnej podmienky nemohlo vzniknúť oprávnenému právo, konkrétne právo vyplývajúce zo zmenky. V prípade, ak bolo na základe takejto zmenky priznané rozhodcovským súdom oprávnenému právo, ide o plnenie, ktoré je právom nedovolené (§ 45 ods. 1 písm. c/ ZoRK). Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený. Navrhol, aby odvolací súd odvolaním napadnuté uznesenie zrušil a vrátil vec súdu prvého stupňa na Ďalšie konanie. Odvolanie odôvodnil tým, že exekučný súd v prejednávanej veci prekročil rámec svojej preskúmavacej činnosti, ktorú mu zveril Zák.č. 233/1995 Z.z. v znení neskorších právnych predpisov (exekučný poriadok) a v jeho nadväznosti Zákon č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní. V prípade, ak súd na zistený skutkový stav veci aplikoval ustanovenie § 45 ods. 2 ZoRK spôsobom právneho posúdenia správnosti výroku rozhodcovského súdu, ukrátil tým strany exekučného konania na právach, ktoré im priznáva Zákon o rozhodcovskom konaní alebo Občiansky súdny poriadok, a to hlavne právo na prejednávanie veci pred príslušným súdom. Ostatne uviedol, že oprávnený s povinným uzatvára rozhodcovskú zmluvu podľa ustanovenia § 3 a nasl. ZoRK formou samostatného právneho úkonu a to na samostatnej listine. V niektorých prípadoch je rozhodcovská doložka dohodnutá v rámci všeobecných obchodných podmienok, ktoré sú pre zmluvné strany záväzné. Konajúci súd však tieto skutočnosti dostatočne nezisťoval a tak zaťažil konanie vadou nedostatočne zisteného skutkového stavu. Bol toho názoru, že zmluva jednoznačne spĺňa požiadavku na dokument podpísaný zmluvnými stranami, ktorý obsahuje rozhodcovskú doložku. ZoRK nevyžaduje osobitné podpísanie rozhodcovskej doložky v už podpísanom dokumente (VPPÚ). Krajský súd ako súd odvolací § 10 ods. 1 zákona NZČSR č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej len „OSP“), preskúmal rozhodnutie súdu prvého stupňa v rozsahu ustanovenia § 212 ods. 1 OSP, bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP a dospel k záveru, že odvolaním napadnuté rozhodnutie exekučného súdu nie je vecne správne. Z predloženého spisového materiálu vyplýva, že svojim návrhom sa oprávnený domáhal vykonania exekúcie na základe rozhodcovského rozsudku vydaného Stálym rozhodcovským súdom zriadeným Slovenskou rozhodcovskou a.s., rozhodcom JUDr. Miroslavom Rácom, pod sp.zn.: SR 05094/12 dňa 2.1.2013, ktorý sa stal právoplatným dňa 21.1.2013 a vykonateľným dňa 24.1.2013, ktorým bol povinný zaviazaný k povinnosti zaplatiť oprávnenému sumu vo výške 3.167,38 Eur, spolu so zmenkovým úrokom vo výške 0,25 % denne zo sumy 1.490,11 Eur od 19.06.2012 do zaplatenia, zákonným úrokom vo výške 6 % ročne zo sumy 1.490,11 Eur od 19.06.2012 do zaplatenia a nahradiť trovy rozhodcovského konania vo výške 653,72 Eur, to všetko v mesačných splátkach vo výške 200,- Eur splatných vždy k poslednému dňu v mesiaci na účet žalobcu (oprávneného) s tým, že prvá splátka sa stáva splatnou k poslednému dňu v mesiaci nasledujúcom po právoplatnosti tohto rozhodnutia až do úplného zaplatenia dlhu a to pod následkom straty výhody splátok a výkon rozhodnutia v prípade nezaplatenia čo i len jednej splátky riadne a včas. Keďže povinný svoj záväzok zo zmluvy o úvere uzavretej dňa 21.5.2010 riadne v určených a dohodnutých splátkach nesplnil. Z odôvodnenia rozhodcovského rozsudku vyplýva, že predložená zmluva má podobu Zmluvy zabezpečovacej, pričom hlavným záväzkom je (Zmluva o úvere) nespĺňa zmenka (blankozmenka) vystavená dňa 21.05.2010 (ďalej len „zmenka“), kde povinný vystupuje ako vystaviteľ a oprávnený ako remitent. Povinný si svoju povinnosť vyplývajúcu zo záväzkového vzťahu riadne nesplnil, čím sa stal dlh v zmysle dohodnutých podmienok splatný vcelku dňa 4.11.2011. Oprávnený vyplnil dňa 16.12.2011 zmenku povinného v zmysle Dohody o vyplnení zmenky na sumu 2.918,46 Eur s dátumom začiatku úročenia dňa 4.11.2011 a táto bola povinnému predložená na zaplatenie dňa 21.12.2011. Majiteľ zmenky je teda oprávnený pristúpiť k uplatneniu práv zo zmenky vtedy, ak v hlavom kauzálnom vzťahu vzniknú spory, resp. keď tento nebude prebiehať spôsobom predpokladaným pri jeho vzniku. Uviedol, že zmenkový právny vzťah je vzťahom abstraktným a teda nezávislým na hlavnom právnom vzťahu a preto namietať nedostatky hlavnému kauzálnemu právnemu vzťahu bráni ustanovenie §17 Zák. NZČSR č. 191/1950 Zb., Zákon zmenkový a šekový (ďalej len ZZ a Š). Na uvedený skutkový stav neúplnej zmenky (blankozmenky), čo sa týka spôsobu jej vyplnenia a nedostatkov kauzálneho právneho vzťahu, dopadá ustanovenie § 10 ZZ aŠ, v zmysle ktorého možno proti majiteľovi zmenky namietať, že zmenku nadobudol zlomyseľne, alebo sa pri nadobúdaní zmenky previnil hrubou nedbanlivosťou. Zlomyseľnosť je nutné vykladať tak, že majiteľ zmenky konal vedome na škodu zmenkového dlžníka a nedbanlivosťou je nedodržanie obvykle požadovanej starostlivosti osoby oprávnenej doplniť neúplnú zmenku, ktorá vyplýva alebo je závislá od jeho postavenia na výkon zamestnania. Rozhodcovský súd pokladal vystavenú neúplnú zmenku za vyplnenú v súlade s Dohodou o vyplnení zmenky, čo mimo iného oprel o rozsudok NSSR sp.zn. 1ObdoV/43/2006 v zmysle ktorého: „Neplatnosť zmenkovej zmluvy síce nespôsobuje neplatnosť zmenky ale jej dôsledkom je chýbajúci vzťah medzi pohľadávkou a zmenkou, ktorá by ju mala zabezpečovať. Povinný sa môže plateniu takejto zmenky ubrániť námietkou nedostatku dôvodu pre použitie zmenky ako zmenky zabezpečovacej.“ Zároveň konštatoval, že povinný žiadnym spôsobom nenamietal zmenkovo právny vzťah a táto jeho činnosť nemôže byť suplovaná rozhodcovským súdom. Rozhodcovský súd mal ďalej za to, že Zmluvu o úvere, teda hlavný kauzálny právny vzťah, nie je možné posudzovať podľa ustanovení zákona NR SR č. 129/2010 Z.z., o spotrebiteľských úveroch (ďalej len: „ZoSÚ“), nakoľko takejto aplikácii bráni skutočnosť, že hlavný kauzálny právny vzťah nie je vzťahom spotrebiteľským. Vychádzal z toho, že povinný pri uzatváraní Zmluvy o úvere vyhlásil, že poskytnuté peňažné prostriedky si berie na účel, ktorý vylučuje záver o tom, že v tomto právnom vzťahu pôsobí ako spotrebiteľ (na výkon zamestnania). Konštatoval, že bez existencie spotrebiteľa nemôže existovať ani spotrebiteľský vzťah a to bez ohľadu na formu zmluvy, teda, či je uzavretá vo forme spotrebiteľského úveru, alebo iného spotrebiteľského právneho vzťahu. Rozhodcovský súd pri tomto svojom závere zobral za rozhodné znenie Smernice Rady č. 93/13 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách a to čl. 2 písm. b) a v podstate totožného znenia čl. 3 Smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 2008/48 o spotrebiteľských úveroch, v zmysle ktorého spotrebiteľom je akákoľvek fyzická osoba, ktorá nekoná v rámci svojej obchodnej činnosti, podnikania alebo povolania (profesijnej činnosti). Odvolací súd má za to, že ak je vystaviteľom blankozmenky spotrebiteľ, je možné túto skúmať až po úroveň dohody o vyplňovacom práve. Právna úprava týkajúca sa spotrebiteľských úverov a ochrany spotrebiteľa v znení účinnom do 31.12.2010 (čo je aj tento prípad umožňovala v striktne stanovenom rozsahu používať zmenky aj v spotrebiteľských vzťahoch. Až od 01.01.2011 sa zmenka v spotrebiteľských vzťahoch používať nemôže. Na prejednávané veci je preto potrebné aplikovať hmotnú právnu úpravu platnú a účinnú v čase, kedy bola zmenka vystavená. V tomto prípade bola zmenka vystavená 21.5.2010. Na zmenkovú sumu 2.918,46 Eur. Podľa Zák.č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, znenie od 1.1.2008 do 31.12.2010 v § 4 ods. 6 „v súvislosti s postupovaním úveru od spotrebiteľa alebo inej osoby sa zakazuje splniť dlh zmenkou alebo šekom. „Veriteľ smie prijať od dlžníka zmenku alebo šek na zabezpečenie svojich nárokov zo spotrebiteľského úveru, len ak ide o zabezpečovaciu zmenku (čo je tento prípad) a zmenková suma v čase vyplnenia je maximálne vo výške aktuálnej výšky nesplateného spotrebiteľského úveru a príslušenstva (vrátane zmluvných pokút a iných nárokov veriteľa zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere) vo výške maximálne 30 % istiny poskytnutého spotrebiteľského úveru. Zmenku prijatú, resp. vyplnenú veriteľom v rozpore s predchádzajúcou vetou veriteľ nesmie prijať a je povinný ju dlžníkovi kedykoľvek na požiadanie vydať. Ustanovenie tohto odseku platí aj v prípade zmeny majiteľa zmenky alebo postúpenia práv zo zmenky.“ Podľa § 4 ods. 7, „Veriteľ zodpovedá za škodu vzniknutú spotrebiteľom porušením odseku 6 veriteľom.“ Podľa § 2 OSP, v občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a rozhodujú spory a iné právne veci, uskutočňujú výkon rozhodnutí, ktoré neboli splnené dobrovoľne a dbajú pritom na to, aby nedochádzalo k porušovaniu práv a právom chránených záujmov fyzických a právnických osôb a aby sa práva nezneužívali na úkor týchto osôb. Z uvedeného ustanovenia vyplýva vo všeobecnosti vlastný obsah činnosti súdov v občianskom súdnom konaní. Veľká rozmanitosť, mnohotvárnosť a rôznorodosť právnych vzťahov (§ 7, 8 OSP), ktorým sa má zabezpečiť v prípade potreby procesná ochrana v občianskom súdnom konaní, sa musí nutne prejaviť i v spôsoboch jej realizácie. To má na mysli zákon v tomto ustanovení, podľa ktorého povaha vzťahov, ktorým je v občianskom súdnom konaní poskytovaná potrebná procesná ochrana, určuje priebeh a zameranie zodpovedajúceho občianskeho súdneho konania a člení ho v dôsledku toho do niekoľkých relatívne samostatných druhov v jeho vlastnej úrovni. Ide o členenie: - podľa postavenia subjektov hmotnoprávnych vzťahov na procesnej pôde, teda na konanie sporové a nesporové, - podľa etáp procesnoprávnych vzťahov, prostredníctvom ktorých je zabezpečovaná procesná ochrana hmotnoprávnym vzťahom na konanie základné (v ktorom nadobúda pôvodné ohrozené alebo porušené subjektívne právo hmotné príslušnú procesnú ochranu vo vydanom meritórnom autoritatívnom súdnom rozhodnutí) a na konanie vykonávacie, či exekučné (ktorého zmysel spočíva v uskutočnení núteného výkonu subjektívneho práva z vykonateľného rozhodnutia /práva judikovaného/, ktoré nebolo povinnou stranou splnené dobrovoľne). Z uvedeného plynie, že v občianskom súdnom konaní a to ako v konaní základnom a vykonávacom, tak i v sporovom a nesporovom, dochádza k zabezpečeniu potrebnej procesnej ochrany vždy na úrovni osobitných procesných vzťahov, upravených Občianskym súdnym poriadkom a pritom kvalitatívne odlišných. V konaní vykonávacom, ku ktorému dochádza na základe autoritatívneho a vykonateľného rozhodnutia príslušného orgánu (tzv. exekučného titulu) je predmetom procesnej ochrany od súdu požadovaný a súdom nariadený nútený výkon subjektívneho práva z vykonateľného rozhodnutia, t.j. práva už judikovaného (s výnimkou tzv. notárskych zápisníc). Vecou samou je tu nútené uskutočnenie výkonu príslušného vykonateľného rozhodnutia (v tejto fáze konania niet priestoru pre činnosť spadajúcu pod fázu základného konania). Titul, ako listina vydaná oprávneným orgánom, musí mať predpísanú formu a obsah, z ktorého plynie určitej osobe povinnosť niečo v určitej dobe plniť. Teda každý titul musí spĺňať náležitosti, ktoré sú jednak formálnej, alebo materiálnej povahy. Materiálne predpoklady vyjadrujú obsahovú určitosť exekučného titulu, podľa ktorého sa exekúcia vedie. Ide o to, aby práva, ale predovšetkým vynucované povinnosti, boli vo vykonávanom exekučnom titule určené presným a nepochybným spôsobom. Táto obsahová určitosť musí byť daná u každého titulu do tej miery, že z neho musí byť zrejmé, čo má byť exekúciou vynútené. Nie je možné, aby až exekučný súd zisťoval, čo má byť exekúciou vymáhané. To je vecou konania súdu (nie exekučného) v sporovom konaní podľa tretej časti OSP. Z hľadiska materiálnej vykonateľnosti musí teda každý titul obsahovať presnú individualizáciu oprávneného a povinného, presné vymedzenie práva a jemu zodpovedajúcu povinnosť na plnenie a ostatne presne stanovenú lehotu na plnenie (R 21/1981, s. 161, R 27/1984, s. 130). Práve tieto náležitosti robia titul vykonateľným. Rozhodnutie, ktoré tieto náležitosti nemá, nie je rozhodnutím vykonateľným a nemôže byť podkladom pre výkon exekúcie. Ak by bola exekúcia, ktorá tieto požiadavky nespĺňa, napriek tomu nesprávne vedená, musí byť v každom štádiu konania i bez návrhu zastavená (§ 57 ods. 1 písm. a/ EP). Formálnu vykonateľnosť stanovuje predpis upravujúci konanie, v ktorom bolo rozhodnutie slúžiace ako exekučný titul vydané. Podľa Zák.č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) v znení novely č. 355/2014 Z.z. v prechodnom ustanovení k úpravám účinným od 1.1.2015 v ust. § 243 ods. 2 uvádza, že „Na exekučné konanie začaté v súlade s odsekom, alebo vedené na podklade rozhodcovského rozhodnutia vydaného v rozhodcovskom konaní, ktorého predmetom je spor spĺňajúci podmienky podľa osobitného predpisu 4 ead/, a ktoré neboli ukončené k 1.1.2015 sa použijú predpisy účinné do 31.12.2014. Podľa § 44 ods. 2 zákona NR SR č. 233/1995 Z.z., o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) v znení ďalších noviel (ďalej len „EP“), súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, alebo návrhu na vykonanie exekúcie, alebo exekučného titulu so zákonom do 15 dní od doručenia žiadosti, písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu, alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Podľa Zák.č. 335/2014 z 21.10.2014 o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v prechodnom ustanovení v § 73 ods. 1 tohto zákona „ak nie je ďalej ustanovené inak, ustanovenia tohto zákona o spotrebiteľskom a rozhodcovskom konaní sa použijú aj na rozhodcovské konania, ktorých predmetom je spotrebiteľský spor začatý pred 1.1.2015. Právne účinky úkonov, ktoré boli urobené v rozhodcovskom konaní začatom pred 1.1.2015, zostávajú zachované. Podľa § 35 ZoRK, doručený rozhodcovský rozsudok, ktorý už nemožno preskúmať podľa § 37, má pre účastníkov rozhodcovského konania rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok súdu. Niet sporu, že v predmetnej veci ide o exekučný titul predpokladaný v § 41 ods. 2 písm. d) EP, teda vykonateľné rozhodnutie rozhodcovského súdu. Keďže ide o rozhodcovský rozsudok, formálnu vykonateľnosť stanovuje zákon o rozhodcovskom konaní. Ustanovenia zákona o rozhodcovskom konaní, ktoré umožňujú účastníkovi tohto konania, aby namietal nedostatok právomoci rozhodcovského súdu pre neexistenciu alebo neplatnosť rozhodcovskej zmluvy (§ 21 ods. 2) a aby sa žalobou, podanou na príslušnom súde domáhal zrušenia rozhodcovského rozsudku pre neplatnosť rozhodcovskej zmluvy (§ 40 ods. 1 písm. c/), vylučujú skúmanie právomoci rozhodcovského súdu v exekučnom konaní. V týchto ustanoveniach sa totiž premieta klasická rímska právna zásada (princíp) „vigilantibus iura scripta sunt“ („práva patria bdelým“ alebo „nech si každý stráži svoje práva“ alebo „zákony sú písané pre bdelých“). Nevyužitie postupu podľa týchto ustanovení znamená stratu možnosti skúmať a spochybňovať rozhodcovskú zmluvu a tým aj právomoc rozhodcovského súdu v exekučnom konaní, pretože inak by tieto ustanovenia strácali svoj zmysel - boli by nadbytočné. Podľa § 45 ods. 1, 2 ZoRK, súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu podľa osobitných predpisov, na návrh účastníka konania, proti ktorému bol nariadený výkon rozhodcovského rozsudku, konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie zastaví: a) z dôvodov uvedených v osobitnom predpise, b) ak rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v § 40 písm. a) a b), alebo c) ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu zastaví výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa odseku 1 písm. b) alebo c). Z uvedeného potom vyplýva, že súd prvého stupňa riadiac sa týmto zákonným ustanovením, i bez návrhu pri skúmaní žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrhu na vykonanie exekúcie a exekučného titulu zisťuje, či rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v § 40 ods. 1 písm. a) a b) ZoRK teda, či rozhodcovský rozsudok bol vydaný vo veci, ktorá nemôže byť predmetom rozhodcovského konania (§ 1 ods. 3), resp., či rozhodcovský rozsudok bol vydaný vo veci, o ktorej už predtým právoplatne rozhodol súd alebo sa o nej právoplatne rozhodlo v inom rozhodcovskom konaní. Tu je nutné si všimnúť, že ďalšie dôvody šetrenia dôvodov (predstavujúcich materiálnu stránku titulu), inak daných pre podanie žaloby na zrušenie tuzemského rozhodcovského rozsudku, exekučnému súdu nie sú zverené. Ostatne, bez návrhu skúma, či rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Teda takto formulované skúmanie materiálnej vykonateľnosti exekučného titulu, ktorým je rozhodcovské rozhodnutie má svoje limity, ktorými sú: - predmetom skúmania (vyplývajúcim z písm. b/ cit. ustanovenia) je rozhodcovský rozsudok a podmienky jeho vydania, ale len v rozsahu § 40 ods. 1 písm. a) a b), čo na strane druhej znamená, že niet priestoru pre skúmanie materiálnej vykonateľnosti rozhodcovského rozhodnutia z iných dôvodov obsiahnutých v § 40 ZoRK pod ďalšími písmenami, - predmetom skúmania (vyplývajúcim z písm. c/ cit. ustanovenia) je plnenie vyplývajúce z rozhodcovského rozhodnutia, teda nie okolností, ktoré predchádzali vydaniu tohto exekučného titulu. Z preskúmavaného rozhodnutia exekučného súdu nie je zrejmý obmedzený rozsah preskúmavania materiálnej vykonateľnosti exekučného titulu - rozhodcovského rozhodnutia. Napriek tomu, že exekučný súd nedisponuje legitimáciou určovať existenciu, či neexistenciu práva, skúmať podmienky, ktoré predchádzali vzniku exekučného titulu a konštatovať neprijateľnosť zmluvných podmienok (okrem vyššie uvedených), súd prvého stupňa tak v preskúmavanom rozhodnutí činí, čo treba odmietnuť, ako neprípustné. Exekučné súdy v exekučnom konaní nepreskúmavajú vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, ani správnosť alebo úplnosť jeho odôvodnenia, ale len realizujú svoje oprávnenie, vyplývajúce zo zákona a to z ustanovenia § 44 ods. 2 EP, t.j. oprávnenie posúdiť, či tento exekučný titul nie je v rozpore so zákonom formulovanými požiadavkami. V tomto štádiu exekučný súd nevykonáva dokazovanie, ako procesnú činnosť súdu osobitne upravenú v ustanoveniach § 122 až § 124 OSP vlastnú súdom v sporovom konaní, ale len v rozsahu § 43 EP - postačujúce je totiž, ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu, vrátane do neho založených listín (v prípade exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku sa nevyžaduje pripojenie ďalších dokladov). Dokazovanie (vyžadujúce nariadenie pojednávania s možnosťou účasti oprávneného i povinného) v tejto časti exekučného konania neprichádza do úvahy aj z dôvodu, aby sa tým nezmaril účel exekúcie. Pri tomto posudzovaní rozhodcovského rozsudku, čo do ním uloženej povinnosti plniť, treba vychádzať z toho, že o objektívne nemožné plnenie ide vtedy, keď splnenie záväzku je všeobecne nemožné pre akéhokoľvek dlžníka (teda nielen spotrebiteľa). Objektívna nemožnosť plnenia môže byť právna (napr. právny predpis účinný po vzniku záväzku zakazuje toto plnenie), alebo faktická (napr. vec individuálne určená podľahla skaze). Plnenie možno považovať za právom nedovolené vtedy, keď svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu, alebo keď zákon obchádza, t.j. neodporuje síce výslovnému zneniu zákonného ustanovenia avšak svojimi dôsledkami sleduje ten cieľ, aby zákon dodržaný nebol. Plnenie odporuje dobrým mravom vtedy, keď by účastník konal v rozpore so základnými všeobecne uznávanými, v spoločnosti panujúcimi morálnymi zásadami ohľadne vzťahov a konania medzi ľuďmi. Dôvodom odvolania (i keď nepriamo, vzhľadom na nesúrodý predmet odôvodnenia) sú vlastné tri pojmové znaky: 1/ odňatie možnosti konať pred súdom, 2/ to, že k odňatiu možnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu, 3/ možnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej skutočnosti, že zákon bližšie v žiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie možnosti konať pred súdom nešpecifikuje, pod odňatím možnosti konať pred súdom je potrebné vo všeobecnosti rozumieť taký postup súdu, ktorý znemožňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom chránených záujmov, priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom na zabezpečenie svojich práv a oprávnených záujmov. O vadu, ktorá je z hľadiska § 221 ods. 1 písm. f/ OSP významná ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré mu právny poriadok priznáva. Osobitne, ak sa odvolateľ na takéto porušenie práva, vo svojom odvolaní, odvoláva. Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky zaručuje, že každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom, na inom orgáne Slovenskej republiky. Z ustanovenia čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky vyplýva, že každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov, v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom. Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach, alebo záväzkoch, alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva, alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Ak je toto konanie v rozpore s procesnými zásadami, porušuje ústavnoprávne princípy. Zmyslom práva na súdnu ochranu (jej nedielnou súčasťou je i exekučné konanie) je umožniť každému reálny prístup k súdu a tomu zodpovedajúcu povinnosť súdu o veci konať. Ak osoba (právnická alebo fyzická) splní predpoklady ustanovené zákonom, súd jej musí umožniť stať sa účastníkom konania so všetkými procesnými oprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré z tohto postavenia vyplývajú. Podľa § 1 OSP upravuje postup súdu a účastníkov v občianskom súdnom konaní tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov, ako aj výchova na zachovávanie zákonov, na čestné plnenie povinností a na úctu k právam iných osôb. Podľa § 167 ods. 2 OSP, ak nie je ďalej ustanovené inak, použijú sa na uznesenie primerane ustanovenia o rozsudku. Podľa § 157 ods. 2 OSP v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu je mimo akúkoľvek pochybnosť, uvedené však nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento. Teda súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. US 115/03). Odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že i odôvodnenie uznesenia exekučného súdu musí obsahovať výklad opodstatnenosti, pravdivosti, zákonnosti a spravodlivosti výroku rozhodnutia. Exekučný súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia musí vysporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen poukazom na všetky skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním, ale tiež s poukazom na právne závery, ktoré prijal. Niet v ňom miesta pre dohady a domnienky. Zákonom požadované, riadne a presvedčivé odôvodnenie písomnej formy uznesenia (§ 169 ods. 1 v spojení s § 167 ods. 2 OSP a § 157 ods. 2 OSP v spojení s § 211 OSP) je nielen formálnou požiadavkou, ktorou sa má zamedziť vydaniu obsahovo nezdôvodnených, nepresvedčivých, alebo neurčitých a nezrozumiteľných uznesení, ale má byť v prvom rade prameňom poznania úvah súdu tak v otázke zisťovania skutkového stavu veci, ako aj v právnom posúdení veci. Inak povedané, účelom odôvodnenia uznesenia je predovšetkým preukázať správnosť uznesenia a odôvodnenie súčasne musí byť i prostriedkom kontroly správnosti postupu súdu pri vydávaní rozhodnutí, t.j. musí byť preskúmateľné. Tieto požiadavky napadnuté uznesenie exekučného súdu nespĺňa. Zákon o rozhodcovskom konaní, ako to bolo uvedené vyššie, pozitívnou enumeráciou stanovuje materiálne podmienky, ktoré je exekučný súd pri rozhodovaní o žiadosti na udelenie poverenia oprávnený, resp. povinný skúmať. Ostatné materiálne podmienky exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku nie je exekučný súd pri rozhodovaní o žiadosti na udelenie poverenia oprávnený skúmať. Exekučný súd preto nemôže preskúmavať, či sa rozhodcovský súd zaoberal a vysporiadal s ďalšími materiálnymi podmienkami pre jeho rozhodnutie, stanovenými napr. v § 31 ods. 3 ZoRK, podľa ktorého rozhodcovský súd použije rovnako ako súd, ustanovenia všeobecne záväzných právnych predpisov na ochranu práv spotrebiteľa. Z preskúmavania rozhodcovského rozhodnutia v zákonom predpokladaného rozsahu, môžu vyvstať pre exekučný súd rôzne modality, napr. ak sa dôvod - odporovanie dobrým mravom, objektívnej nemožnosti, či nedovolenosti plnenia vyplývajúceho z rozhodcovského rozsudku vzťahuje len na časť plnenia, ktoré znemožňuje vydanie poverenia na vykonanie exekúcie týkajúce sa len tejto časti, pokiaľ z povahy tohto rozhodnutia alebo jeho obsahu nevyplýva, že túto časť nemožno oddeliť od ostatného obsahu, od vydania poverenia na vykonanie exekúcie v požadovanom rozsahu, cez rozhodnutie, ktorým sa v časti poverenie vydá a v časti sa žiadosť o vydanie poverenia zamietne, až po zamietnutie žiadosti o vydanie poverenia, ako takej. Práve táto kompetencia exekučného súdu preskúmať validitu exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku, v rigorózne vymedzenom rozsahu kladie zvýšený dôraz pre kvalitu riadneho odôvodnenia rozhodnutia, ktorým exekučný súd nevyhovie celkom, či v určitom rozsahu, žiadosti o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie. Podľa § 3a ods. 1, 2, 3 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka v platnom znení, ak je predmetom spotrebiteľskej zmluvy poskytnutie peňažných prostriedkov spotrebiteľovi, sankcie za omeškanie spotrebiteľa so splácaním peňažných prostriedkov nesmú spolu prevýšiť priemernú hodnotu ročnej percentuálnej miery nákladov naposledy zverejnenú podľa osobitného predpisu2a) pred vznikom omeškania o viac ako 10 percentuálnych bodov ročne a súčasne nesmú prevýšiť trojnásobok úrokov z omeškania podľa tohto nariadenia vlády; za rozhodujúcu sa považuje ročná percentuálna miera nákladov pre obdobný typ spotrebiteľského úveru. Podľa odseku 2, za sankcie podľa odseku 1 sa považujú úroky z omeškania, zmluvné pokuty a akékoľvek iné plnenia za omeškanie spotrebiteľa so splácaním peňažných prostriedkov. Podľa odseku 3, ak sankcie podľa odseku 1 dosiahnu výšku poskytnutých peňažných prostriedkov, následné sankcie za omeškanie spotrebiteľa so splácaním peňažných prostriedkov nesmú prevýšiť úroky z omeškania podľa tohto nariadenia vlády. Z uvedeného ustanovenia teda vyplýva, že sankcie za omeškanie spotrebiteľa (teda okrem iného úroky z omeškania a zmluvné pokuty) nesmú spolu prevýšiť priemernú hodnotu RPMN naposledy zverejnenú podľa osobitného predpisu pred vznikom omeškania o viac ako 10 percentuálnych bodov ročne a súčasne nesmú prevýšiť trojnásobok úrokov z omeškania podľa tohto nariadenia vlády. Pri odplate za poskytnutie úveru a hodnotení výšky úrokov exekučný súd nevzal do úvahy priemernú hodnotu RPMN, ako údaj právom vyžadovaný v rámci odplatného požičiavania peňazí práve pri posudzovaní prijateľnosti výšky odplaty. Ak by vychádzal len z ďalšieho ukazovateľa (trojnásobok úrokov z omeškania podľa Nariadenia vlády) dospel k záveru, že plnenie týkajúce sa zmluvných pokút spolu s úrokom z omeškania vyplývajúce z exekučného titulu predstavuje výšku 97,25 % ročne, t.j. v čase kedy právna norma pripúšťala vyššiu maximálnu výšku sankcií 33 % ročne (základná úroková sadzba ECB ku dňu omeškania s úhradou úveru t.j. k 199.6.2012 bola 1 % + 10 percentuálnych bodov = 11 % x 3 = 33 % ročne). Z uvedeného potom vyplýva, že sankcie na ktoré je povinný exekučným titulom zaviazaný pri posúdení z hľadiska ich prevyšovania trojnásobku úrokov z omeškania podľa Nariadenia vlády (teda len jedného z predpokladaných dvoch (ne)presahujú Nariadením určenú výšku a (ne)možno hovoriť, že výška zákonného úroku 6 % ročne vyplývajúceho zo zmenkového zákona § 48 ods. 1 Zák.č. 191/1950 Sb. je plnením v rozpore s dobrými mravmi resp. so zákonom. Z preskúmavaného rozhodnutia je zrejmé, že dôvody, ktoré viedli tento súd k rozhodnutiu o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie sú predčasné. So zreteľom na uvedené odvolací súd dospel k záveru, že odôvodnenie napadnutého uznesenia súdu prvého stupňa je nepreskúmateľné, čo malo za následok porušenie práva odvolateľa na spravodlivé súdne konanie a odňatie mu možnosti konať pred súdom v zmysle § 221 ods. 1 písm. f/ OSP. Preto odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa riadiac sa citovaným ustanovením zrušil a v súlade s ods. 3 tohto ustanovenia vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Úlohou súdu prvého stupňa bude v prípade zotrvania na názore odôvodňujúcom zamietnutie žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, čo i len do časti sankcií svoje rozhodnutie riadne zdôvodniť. Najmä zistiť priemernú hodnotu RPMN naposledy zverejnenú podľa osobitného predpisu (§ 21 ods. 2 Zákona NRSR č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov) pred vznikom omeškania povinného a túto porovnať s výškou trojnásobku úrokov z omeškania podľa tohto nariadenia Vlády v rozhodnom čase. Ak exekučný súd dospeje k názoru, že sankcie sú vo svojej akejkoľvek výške neprimerané, keďže ide o plnenie deliteľné, bude jeho povinnosťou moderovať výšku vymáhaného nároku a poverenie v ostatnom rozsahu vydať. Keďže odvolací súd rozhodnutie exekučného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, rozhodne o náhrade trov i odvolacieho konania súd prvého stupňa v novom rozhodnutí o veci (§ 224 ods. 3 OSP). Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e prípustné.