Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 3Co/25/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1510211109 Dátum vydania rozhodnutia: 16. 12. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Blanka Podmajerská ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1510211109.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Blanky Podmajerskej a členov senátu JUDr. Blanky Malichovej a JUDr. Zuzany Mališovej, v právnej veci navrhovateľky: Z. Č., H.. XX.XX.XXXX, C. Na S.P. XX/XX, D., štátna občianka SR, zastúpená A.. M. Š., E. XX, C. C., proti odporcovi: AUTOCENTRUM AAA AUTO, a. s., so sídlom: Panónska cesta 39, Bratislava, IČO: 47 918101, o zaplatenie 6.748 Eur s príslušenstvom a sumy 2.658,80 Eur s príslušenstvom, na odvolania navrhovateľky a odporcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava V zo dňa 22.10.2013, č.k. 12C/81/2010-224, jednohlasne (pomerom hlasov 3:0) takto r o z h o d o l : Rozsudok súdu prvého stupňa sa potvrdzuje vo výroku, v ktorom bola odporcovi uložená povinnosť zaplatiť navrhovateľke sumu 6.246 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 6.246 Eur od 28.2.2010 do zaplatenia a vo výroku, v ktorom bol návrh v časti o zaplatenie 2.658,80 Eur s 9% úrokom z omeškania ročne od 26.9.2013 do zaplatenia zamietnutý. Vo zvyšnej časti (v ktorej bol zamietnutý návrh navrhovateľky na zaplatenie 502 Eur s uplatneným príslušenstvom, vo výroku o trovách konania a o povinnosti odporcu zaplatiť súdny poplatok vo výške 374,50 Eur) sa rozsudok súdu prvého stupňa zrušuje a v rozsahu zrušenia sa vracia na ďalšie konanie. o d ô v o d n e n i e : V napadnutom rozsudku súd prvého stupňa: I. Uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľke 6.246 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 6.246 Eur od 28.2.2010 až do zaplatenia celej istiny v lehote troch dní od právoplatnosti rozsudku. II. Priznal navrhovateľke 66,4 % náhradu trov konania s tým, že o výške náhrady súd rozhodne po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením. III. Vo zvyšku návrh zamietol. IV. Odporca uložil povinnosť zaplatiť na účet konajúceho súdu súdny poplatok za návrh vo výške 374,50 Eur v lehote troch dní od právoplatnosti rozsudku. Výroky I. a III. napadnutého rozhodnutia týkajúce sa veci samej právne odôvodnil § 262 ods.1 , § 409 ods.1, § 425 ods.1 zák.č. 513/1991 Zb. v platnom znení (ďalej „Obch. zákonník„), § 52 ods.1,2,3 zák.č. 40/1964 Zb. v platnom znení (ďalej „Obč. zákonník„), § 18 ods.2 zák. č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa a skutkovo tým, že po vykonanom dokazovaní mal preukázané, dňa 1.10.2009 odporca ako predávajúci predal navrhovateľke za kúpnu cenu 6.246 Eur motorové vozidlo zn. L. L., G.: F. XXXAP, s dátumom prvej evidencie 1.1.2002. Predmet kúpy si navrhovateľka riadne prevzala a celá kúpna cena bola uhradená tak, že časť zaplatila navrhovateľka pri podpise kúpnej zmluvy a časť bola splatená prostredníctvom úveru poskytnutého navrhovateľke spoločnosťou Home Credit Slovakia, a. s. zastúpená AAA Auto, a.s. Nesporným bolo, že navrhovateľka dňa 4.11.2009 reklamovala vady predmetu kúpy na mieste na to určenom v Reklamačnom poriadku. Navrhovateľka tvrdila, že za vady, ktoré uviedla v reklamácii zodpovedá predávajúci a vytýkala mu, že jej reklamáciu včas a riadne nevybavil. Napriek znaleckému posudku tento jej reklamáciu zamietol bez toho, aby dodržal postup odporučený znalcom na zistenie a špecifikovanie závad vozidla. Súd prvého stupňa ďalej vykonaným dokazovaním zistil, že navrhovateľka vedela, že si kupuje opotrebované auto, pred uzavretím zmluvy si vozidlo obhliadla, absolvovala aj skúšobnú jazdu a po nej podpísala protokol o skúšobnej jazde a odovzdaní automobilu. Prvýkrát vady reklamovala 4.11.2009 čo bolo po vyše mesiaci používania motorového vozidla a najazdení 5.000 km; v rámci reklamácie uviedla poruchu motora, ručnej brzdy a spojky (bližšie vady nešpecifikovala). Na základe uvedeného odporca v konaní namietal, že vzhľadom na uplynulú dobu od kúpy vozidla a najazdené kilometre, vytýkaná vada nemohla existovať v čase predaja vozidla t. j. nejedná sa o skrytú vadu, za ktorú objektívne zodpovedá predajca, ale ide o prevádzkovú vadu spôsobenú dĺžkou užívania vozidla, najazdenými kilometrami, spôsobom jazdy a nevykonaním odporúčaní uvedených v protokole o skúšobnej jazde. Ak ďalej navrhovateľka mala námietky voči znaleckému posudku, mohla si dať vypracovať nový posudok. Odporca v konaní udával, že reklamácia bola vybavená dňa 30.11.2009 , oznámenie o vybavení reklamácie bolo navrhovateľke zasielané na adresu podľa kúpnej zmluvy a zásielka bola daná na poštu dňa 1.12.2009. Ako vyplýva z oznámenia pošty, zásielka bola vrátená odosielateľovi s uvedením dôvodu „adresát neznámy“. Dňa 7.12.2009 si navrhovateľka osobne prevzala v prevádzke odporcu rozhodnutie o reklamácii a vtedy aj prepísala dátum z 30.11.2009 na 7.12.2009. Navrhovateľka v konaní tvrdila, že už v septembri 2009 oznámila osobne odporcovi novú doručovaciu adresu, čo odporca rešpektoval, nakoľko ďalšie zásielky jej posielal na adresu E. XX, C. C. (na preukázanie tohto tvrdenia založila do spisu prednú stranu doporučenej zásielky adresovanej navrhovateľke na uvedenú adresu). Súd prvého stupňa z vykonaného dokazovania (výpovede navrhovateľky, odpovede odporcu na jej list zo dňa 2.2.2010 a 16.02.2010, úverovej zmluvy a zmluvy o zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva, ktoré obidve zmluvy uzatváral odporca v mene Home Credit Slovakia, a. s., doručenkovej obálky z č. l. 111) vyvodil, že odporcovi bola známa doručovacia adresa kupujúcej (navrhovateľky), ktorá reklamovala vady motorového vozidla zakúpeného v spoločnosti odporcu. Napriek tomu jej zaslal vybavenie reklamácie na adresu, kde sa navrhovateľka nezdržiavala. Súd prvého stupňa preto dospel k záveru, že nebola splnená zákonná podmienka vybavenia reklamácie v zákonnej lehote 30 dní a navrhovateľka mala právo od zmluvy odstúpiť, čo aj platne urobila. Nakoľko navrhovateľka pri reklamácii predmet kúpy odovzdala do prevádzkárne odporcu a následne po odstúpení od zmluvy mu vrátila aj veľký technický preukaz, svoj záväzok splnila. Keďže jej odporca zaplatenú kúpnu cenu vozidla nevrátil, súd prvého stupňa posúdil nárok navrhovateľky na zaplatenie istiny vo výške 6.246 Eur (predstavujúcej kúpnu cenu vozidla) za dôvodný. O úrokoch z omeškania rozhodol podľa § 517 ods. 2 Obč. zákonníka, § 3 zák. č. 87/1995 Z.z. zohľadniac, že v danom prípade sa jednalo o spotrebiteľskú zmluvu. Navrhovateľke priznal zákonný úrok z omeškania od nasledujúceho dňa po uplynutí lehoty uvedenej v odstúpení od zmluvy zo dňa 16.2.2010. Výrok, v ktorom nad určený prísudok zamietol návrh navrhovateľky na náhradu škody vzniknutej jej včasným a riadnym nevybavením reklamácie súd prvého stupňa právne odôvodnil § 420 ods.1 Obč. zákonníka. Vykonaným dokazovaním k tejto časti návrhu zistil, že v súvislosti s kúpnou zmluvou si navrhovateľka si zobrala úver a celkovo uhradila spoločnosti Home Credit Slovensko, a. s. 40 splátok po 235,17 Eur, čo predstavovalo sumu 9.406,80 Eur. Súd prvého stupňa konštatoval, že predpokladom zodpovednosti za škodu je vznik škody, protiprávne konanie a príčinná súvislosť medzi vznikom škody a protiprávnym konaním. V danom prípade podľa jeho názoru absentujú základné zložky takejto zodpovednosti odporcu. Okolnosť, že navrhovateľka nemala dostatok finančných prostriedkov na kúpu auta a situáciu riešila tým, že si zobrala úver za nevýhodných podmienok od nebankovej spoločnosti, nemôže ísť na vrub odporcu a to ani napriek tomu, že pri uzatváraní úverovej zmluvy veriteľa zastupoval. Výrok IV napadnutého rozhodnutia právne odôvodnil § 2 ods. 2 zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch v platnom znení. Nakoľko navrhovateľka, ako spotrebiteľka je oslobodená od platenia súdnych poplatkov za návrh, súd prvého stupňa zaviazal odporcu na úhradu súdneho poplatku. Proti prisudzujúcemu výroku a závislým výrokom o trovách konania a o povinnosti zaplatiť súdny poplatok za návrh vo výške 374,50 Eur (výroky I, II, IV) podal v zákonnej lehote odvolanie odporca navrhujúc, aby odvolací súd podľa § 220 zák. č. 99/1963 Zb. v platnom znení (ďalej „ O.s.p.“) rozhodnutie zmenil tak, že návrh zamietne a navrhovateľke uloží povinnosť nahradiť mu trovy konania. Konštatoval, že v časti napadnutej odvolaním rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods.2, písm. d/, f/ O.s.p.). Odporca nesúhlasil s právnym názorom súdu prvého stupňa o tom, že si nesplnil povinnosť vybavenia reklamácie v zákonnej lehote 30 dní a ani o oprávnenosti mu uloženej povinnosti vrátiť kúpnu cenu za motorové vozidlo zn. L. L., G.: F. XXX B. navrhovateľke. Uviedol, že obálka na čl. 111 obsahujúca inú adresu navrhovateľky ešte nezakladá splnenie riadnej informačnej povinnosti o zmene jej korešpondenčnej adresy pre doručovanie písomností. Pokiaľ mala navrhovateľa tento úmysel, malo byť obsahom tejto listovej zásielky riadne oznámenie o zmene korešpondenčnej adresy na doručovanie, čo sa však nestalo. Skutočnosť, že navrhovateľka informovala o korešpondenčnej adrese pri uzatváraní úverovej zmluvy, kedy odporca konal v zastúpení úverovej spoločnosti podľa odvolateľa neznamená, že bol informovaný o odlišnej adrese na doručovanie. Poukazujúc na § 6 ods.1 písm. e/ zák. č. 428/2002 Z.z. o ochrane osobných údajov (v znení platnom a účinnom ku dňu uzavretia kúpnej zmluvy) zdôraznil, že je neprípustné združovať osobné údaje, ktoré boli získané na rozdielne účely. Dodržiavajúc citované ustanovenie vedie oddelene informačné systémy obsahujúce osobné údaje svojich zákazníkov ako kupujúcich resp. predávajúcich od tých, v ktorých sú zákazníci vedení ako dlžníci z dôvodu uzavretia zmlúv o poskytnutí úveru. Preto okolnosť, že navrhovateľka oznámila korešpondenčnú adresu pri uzatváraní úverovej zmluvy a zmluvy o zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva nemôže odôvodňovať záver, že navrhovateľka korešpondenčnú adresu oznámila aj pri uzatvorení kúpnej zmluvy. Zásielka ním odoslaná na adresu navrhovateľky predstavujúcu jej trvalý pobyt bola doručovateľom vrátená naspäť s poznámkou „adresát neznámy“. Bolo vecou navrhovateľky zabezpečiť si, aby zásielky doručované na miesto jej trvalého pobytu mohla mať možnosť reálne prevziať. Z poznámky doručovateľa vyplýva, že navrhovateľka túto záležitosť k pošte nijako neriešila. Odvolateľ napokon poukázal, že so splnil povinnosť v zmysle ust. § 18 ods.9 zák.č. 250/2013 Z.z. o ochrane spotrebiteľa v znení neskorších predpisov povinnosť o vybavení reklamácie vydať písomný doklad najneskôr do 30 dní odo dňa uplatnenia reklamácie . Túto povinnosť si splnil tým, že dňa 1.12.2009 odoslal na poštovú prepravu zásielku obsahujúcu spôsob vybavenia reklamácie uplatnenej navrhovateľkou 4.11.2009. Vzhľadom na uvedené nebola navrhovateľka dňa 16.2.2010 oprávnená odstúpiť od kúpnej zmluvy. Proti zamietajúcemu výroku a výroku o priznaní náhrady trov konania vo výške 66,4% (výroky II a III) podala v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľka navrhujúc, aby odvolací súd v tejto časti rozhodnutie zmenil tak, že zaviaže odporcu k povinnosti zaplatiť jej sumu 502 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 502 Eur od 28.2.2010 do zaplatenia, sumu 2.658,80 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 2.658,89 Eur od 26.3.2013 do zaplatenia celej istiny, trovy prvostupňového konania vo výške 100% a i trovy odvolacieho konania. Uviedla, že svojim návrhom sa domáhala zaplatenia istiny 6.748 Eur istiny spolu s úrokom z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 1.349,60 Eur od 28.2.2010 do zaplatenia, 9 % ročne zo sumy 5.398,40 Eur od 28.2.2010 do zaplatenia a 34,20% úrokom z pôžičky ročne zo sumy 5.398,40 Eur od 28.2.2010 do zaplatenia. Počas konania vo veci samej s povolením súdu zmenila návrh a žiadala odporcu zaviazať k povinnosti zaplatiť jej sumu 1.349,60 Eur s 9% úrokom z omeškania ročne od 28.2.2010 do zaplatenia , 5.398,40 Eur s 9% úrokom z omeškania ročne od 26.3.2013 do zaplatenia a sumu 2.658,80 Eur s 9% úrokom z omeškania ročne od 26.9.2013 do zaplatenia. Prvostupňový súd zaviazal odporcu k náhrade sumy 6.246 Eur (kúpnej ceny podľa uzavretej kúpnej zmluvy) a v sume 502 Eur návrh zamietol i napriek tomu, že túto sumu odporcovi uhradila v zmysle faktúry č. U. tvoriacu neoddeliteľnú súčasť kúpnej zmluvy. Keďže označená faktúra je neoddeliteľnou súčasťou kúpnej zmluvy, je odporca povinný jej vrátiť celkovú sumu 6.748 Eur a nielen o sumu 6.246 Eur. Pokiaľ ide o jej nárok na zaplatenie škody - úrokov z omeškania vo výške 2.658,80 Eur s uplatneným príslušenstvom odvolateľka uviedla, že v súvislosti s kúpou motorového vozidla celkovo uhradila spoločnosti HOM CREDIT SLOVAKIA, a.s. 40 splátok po 235,17 Eur, čo je spolu 9.406,82 Eur. Rozdiel medzi uvedenou sumou a cenou vozidla vo výške 2.658,80 Eur predstavujú práve úroky z úveru. Odvolateľka mala za to, že v danom prípade preukázala, že pokiaľ by nekupovala vozidlo u odporcu, nebola by uzavrela s vyššie uvedenou nebankovou spoločnosťou zmluvu o úvere (pritom to bol práve odporca, ktorý túto spoločnosť zastupoval). Pokiaľ by sa odporca bol dôsledne zaoberal vybavením reklamácie, mohla motorové vozidlo používať, resp. predčasne splatiť úver, pokiaľ by jej bol odporca vrátil kúpnu cenu vozidla. Uvedený úver si od nebankovej spoločnosti vzala výlučne na kúpu motorového vozidla a pokiaľ vozidlo nekupovala, nebola by túto spoločnosť o úver vôbec žiadala. Z výpisu z Obchodného registra odvolací súd zistil, že v priebehu odvolacieho konania pôvodne označený odporca zanikol v dôsledku zlúčenia so spoločnosťou Mototech Slovakia, a.s., Panónska cesta 39, Bratislava, IČO: 47 918 101. Právny nástupca v návrhu označeného odporcu sa následne dňa 6.8.2015 premenoval na AUTOCENTRUM AAA AUTO, a.s.. Vychádzajúc z uvedeného pri použití § 107 ods.4 O.s.p. odvolací súd v odvoacom konaní pokračoval s právny nástupcom zaniknutého odporcu spol. AUTOCENTRUM AAA AUTO, a.s., so sídlom Panónska cesta 39, Bratislava, IČO: 47 918 101. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu a medziach dôvodov odvolaní účastníkov (§ 212 ods. 1 O.s.p.) bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.), keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nejednalo sa o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania, nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem, vo veci súd prvého stupňa nerozhodol bez nariadenia pojednávania podľa § 115a O.s.p. a v odvolacom konaní nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a dospel k nasledovným záverom. Podľa § 212 ods. 1 O.s.p. odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný. V súvislosti s podaným opravným prostriedkom navrhovateľky a odporcu považuje odvolací súd za potrebné ako prvoradé uviesť, že rozsah prieskumu vykonaného v rámci odvolacieho konania je zásadne daný odvolaním (§ 212 ods. 1 O.s.p.), podľa ktorého je odvolací súd viazaný návrhom odvolateľa, ktorý zahrňuje v sebe jednak kvalitatívnu ako i kvantitatívnu stránku a sám odvolateľ si spravidla určuje rozsah, v akom má byť napadnuté rozhodnutie odvolacím súdom preskúmané a dôvody, z ktorých má byť preskúmané. Na základe uvedeného odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa preskúmaval len v rozsahu odvolacích dôvodov navrhovateľky a odporcu obsiahnutých v podaných odvolaniach. I. Odvolanie odporcu podané prisudzujúcemu výroku (výrok I napadnutého rozhodnutia) K odporcom uplatnenému odvolaciemu dôvodu podľa § 205 ods. 2 písm. d/ O. s. p. (t. j. že súd prvého stupňa dospel vo vzťahu k prisudzujúcemu výroku na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam) odvolací súd konštatuje, že citovaný odvolací dôvod je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvého stupňa vec posúdil po právnej stránke a ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 132 O. s. p., a to vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov účastníkov nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré súd prvého stupňa založil na chybnom hodnotení dôkazov. Typovo ide o situáciu, kde je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov, alebo ktoré vyšli najavo inak z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálnej vierohodnosti alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ustanovení § 133 až § 135 O. s. p.. Odvolací súd v prejednávanej veci dospel k záveru, že uvedený odvolací dôvod nie je naplnený. Rozhodnutiu súdu prvého stupňa nemožno vytknúť, že by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov účastníkov nevyplynuli, ani inak nevyšli za konania najavo, že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor, prípadne že by výsledok jeho hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ustanovenia § 133 až § 135 O. s. p. alebo, že by na zistený skutkový stav aplikoval nesprávne zákonné ustanovenia alebo použité zákonné ustanovenia nesprávne vyložil. K námietke odporcu, že napadnutý rozsudok prvostupňového súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ O. s. p.) treba uviesť, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. V posudzovanom prípade, v ktorom konajúci prvostupňový súd zo správnych skutkových záverov vyvodil správne právne závery a aplikoval správny právny predpis, namietaná vada konania nebola odvolacím súdom zistená. Hmotnoprávnym základom pre uplatnenie práva navrhovateľky na vrátenie zaplatenej kúpnej ceny motorového vozidla je v danom prípade ust. § 262 ods.1 , § 409 ods.1, § 425 ods.1 Obch. zákonníka, § 52 ods.1,2,3 Obč. zákonníka a § 18 ods.2,4 zák. č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa. Podstatným pri rozhodovaní o odvolaní odporcu proti prisudzujúcemu výroku bolo s prihliadnutím na dôvody odvolania posúdenie, či reklamáciu podanú navrhovateľkou dňa 4.11.2009 odporca riadne vybavil najneskôr do 30 dní odo dňa uplatnenia reklamácie (§ 18 ods.4 zák.č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa). Podľa § 18 ods.4 zák. č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, ak spotrebiteľ uplatní reklamáciu, predávajúci alebo ním poverený zamestnanec alebo určená osoba je povinný poučiť spotrebiteľa o jeho právach podľa všeobecného predpisu; na základe rozhodnutia spotrebiteľa, ktoré z týchto práv spotrebiteľ uplatňuje, je povinný určiť spôsob vybavenia reklamácie podľa § 2 písm. m) ihneď, v zložitých prípadoch najneskôr do 3 pracovných dní odo dňa uplatnenia reklamácie, v odôvodnených prípadoch, najmä ak sa vyžaduje zložité technické zhodnotenie stavu výrobku alebo služby, najneskôr do 30 dní odo dňa uplatnenia reklamácie. Po určení spôsobu vybavenia reklamácie sa reklamácia vybaví ihneď, v odôvodnených prípadoch možno reklamáciu vybaviť aj neskôr; vybavenie reklamácie však nesmie trvať dlhšie ako 30 dní odo dňa uplatnenia reklamácie. Po uplynutí lehoty na vybavenie reklamácie má spotrebiteľ právo od zmluvy odstúpiť alebo má právo na výmenu výrobku za nový výrobok. Podľa § 18 ods. 8 vety prvej zákona o ochrane spotrebiteľa je predávajúci povinný pri uplatnení reklamácie vydať spotrebiteľovi potvrdenie. Podľa § 18 ods. 9 zákona o ochrane spotrebiteľa, predávajúci je povinný o vybavení reklamácie vydať písomný doklad najneskôr do 30 dní odo dňa uplatnenia reklamácie. Podľa § 2 písm. l) zákona o ochrane spotrebiteľa, reklamáciou sa na účely zákona rozumie uplatnenie zodpovednosti za vady výrobku alebo služby. Podľa § 2 písm. m) zákona o ochrane spotrebiteľa, vybavením reklamácie sa na účely zákona rozumie ukončenie reklamačného konania odovzdaním opraveného výrobku, výmenou výrobku, vrátením kúpnej ceny výrobku, vyplatením primeranej zľavy z ceny výrobku, písomná výzva na prevzatie plnenia alebo jej odôvodnené zamietnutie. Zákon o ochrane spotrebiteľa explicitne v § 2 písm. m) upravuje možnosti ukončenia reklamačného konania, ktoré má predávajúci k dispozícii v rámci tridsaťdňovej lehoty. Jednou zo zákonom povolených možností ukončenia reklamačného konania je aj odôvodnené zamietnutie uplatnenej reklamácie. Zákonná tridsaťdňová lehota na vybavenie reklamačného konania má povahu hmotnoprávnej lehoty, ktorá začína plynúť dňom nasledujúcim po uplatnení reklamácie spotrebiteľom a končí sa uplynutím tridsiateho dňa, samozrejme za predpokladu dodržania pravidiel stanovených v § 122 Občianskeho zákonníka. Odvolací súd zastáva názor, že vzhľadom na povahu uvedenej lehoty je pre legitímne ukončenie reklamačného konania potrebné, aby sa zásielka dostala do dispozície adresáta. Keďže v posudzovanom prípade vyplýva, že oznámenie odporcu o vybavení reklamácie bolo dňa 1.12.2009 podané na podávacej pošte C. C., dňa 3.12.2009 doručené na dodávaciu poštu N., ktorá v rovnaký deň vykonala neúspešný pokus o doručenie, následne bolo ako nedoručiteľné vrátené späť odosielateľovi (odporcovi) a až dňa 7.12.2009 odovzdané navrhovateľke, odvolací súd súladne s názorom prvostupňového súdu, vzhliadol námietku odporcu tvrdiacu, že reklamačné konania ukončil v zákonnej tridsaťdňovej lehote za nedôvodnú. V tejto súvislosti je s poukazom na hmotnoprávny charakter rozhodujúcej lehoty bez právneho významu, že odporca navrhovateľke doručoval oznámenie o vybavení reklamácie zo dňa 30.11.2009 na adresu jej evidovaného trvalého pobytu, na ktorom sa však navrhovateľka v čase doručovania preukázateľne trvale nezdržiavala. Podľa § 457 Obč. zákonníka ak je zmluva neplatná alebo bola zrušená, je každý z účastníkov povinný vrátiť druhému všetko, čo podľa nej dostal. Na základe uvedeného je možné uzavrieť, že ak navrhovateľka pri reklamácii predmet kúpy odovzdala do prevádzkarne odporcu a dňa 16.2.2010 od kúpnej zmluvy odstúpila , je jej nárok na vrátenie kúpnej ceny vo výške 6.246 Eur za motorové vozidlo dôvodný. Je treba uviesť, že výška kúpnej ceny za motorové vozidlo dohodnutá v Kúpnej zmluve zo dňa 1.10.2009 nebola medzi účastníkmi sporná a vyplývala i z obsahu doložených listinných dokladov. Na základe uvedeného odvolací súd výrok I napadnutého rozhodnutia podľa § 219 O.s.p. ako vecne a právne správny potvrdil, keď odporca v odvolaní vo vzťahu k priznaným úrokom z omeškania určeným podľa § 517 ods. 2 Obč. zákonníka v spojení s § 3 zák. č. 87/1995 Z.z. v platnom znení nevzniesol žiadne námietky. II. Odvolanie navrhovateľky proti zamietajúcemu výroku (výrok III napadnutého rozhodnutia) V prejednávanom prípade sa navrhovateľka návrhom doručeným súdu prvého stupňa dňa 7.5.2010 domáhala nároku na zaplatenie 6.748 Eur istiny spolu s úrokom z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 1.349,60 Eur od 28.2.2010 do zaplatenia, 9 % ročne zo sumy 5.398,40 Eur od 28.2.2010 do zaplatenia a 34,20% úrokom z pôžičky ročne zo sumy 5.398,40 Eur od 28.2.2010 do zaplatenia. Počas konania vo veci samej s povolením súdu prvého stupňa zmenila návrh a žiadala odporcu zaviazať k povinnosti zaplatiť jej sumu 1.349,60 Eur s 9% úrokom z omeškania ročne od 28.2.2010 do zaplatenia, 5.398,40 Eur s 9% úrokom z omeškania ročne od 26.3.2013 do zaplatenia a sumu 2.658,80 Eur s 9% úrokom z omeškania ročne od 26.9.2013 do zaplatenia (zmena návrhu bola pripustená uznesením súdu prvého stupňa zo dňa 24.6.2013 , č.k. 12 C/81/2010 - 203). Nárok na zaplatenie istiny 1.349,60 Eur a 5.398,40 Eur s uplatneným príslušenstvom je nárokom právne posudzovaným podľa § 457 Obč. zákonníka, z ktorého súd prvého stupňa vo výroku I rozhodnutia priznal navrhovateľke právo na zaplatenie sumy 6.246 Eur spolu s priznaným príslušenstvom a vo výroku III ho vo zvyšku (t.j. v časti o zaplatenie 502 Eur s uplatneným príslušenstvom) zamietol. Odvolací súd ako prvoradé konštatuje, že požiadavky na riadne odôvodnenie rozhodnutia súdu v podmienkach vnútroštátnej úpravy slovenského civilného procesu vymedzuje (na úrovni zákona) ustanovenie § 157 ods. 2 O. s. p. , podľa ktorého v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca, prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil; dbá pritom aj na to, aby odôvodnenie rozhodnutia bolo presvedčivé. Korektným a i ústavne konformným výkladom takéhoto ustanovenia pritom treba dospieť k záveru, že s už uvedenými požiadavkami je v rozpore nielen úplný či čiastočný nedostatok (absencia) dôvodov rozhodnutia, ale napr. aj existencia extrémneho nesúladu medzi právnymi závermi súdu a jeho skutkovými zisteniami, resp. prípad, keď právne závery zo skutkových zistení v žiadnej možnej interpretácii nevyplývajú a napokon i len všeobecné súhrnné zistenia, konštatovania alebo závery bez špecifikácie jednotlivých dôkazov, z ktorých mali byť tieto vyvodené. Ak povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva účastníka na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu (ktoré sa vyporiada i so špecifickými námietkami účastníka); porušením uvedeného práva účastníka konania na jednej strane a povinnosti súdu na strane druhej sa účastníkovi konania (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom) odníma aj možnosť náležite skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu (v rovine polemiky s jeho dôvodmi) v rámci využitia prípadných riadnych alebo tiež mimoriadnych opravných prostriedkov Poukazujúc uvedené je súd povinný venovať odôvodneniu svojho rozhodnutia zvýšenú pozornosť, pretože až v súvislosti s ním sa prijaté rozhodnutie (t.j. rozhodnutie uvedené vo výrokovej časti) stáva pre účastníkov konania zrozumiteľným. Odôvodnenie pritom musí obsahovať odôvodnenie skutkové aj právne, musí byť v ňom vždy uvedené, ktoré skutočnosti mal súd zistené a ktorými dôkaznými prostriedkami (nepostačuje uviesť iba obsah dôkazov bez uvedenia, z akých dôvodov súd dospel k záveru o ich pravdivosti). Vo vzťahu k formálnej stránke písomného vyhotovenia odôvodnenia sa kladie dôraz na požiadavku uviesť v odôvodnení všetko, čo malo vplyv na návrh účastníkov a naopak javí sa ako úplne zbytočné uvádzať v ňom to, čo pre vlastné rozhodnutie nemalo žiadny význam. Odvolací súd vo vzťahu k nároku navrhovateľky na zaplatenie istiny 1.349,60 Eur a 5.398,40 Eur, z ktorého súd prvého stupňa vo výroku I rozhodnutia priznal navrhovateľke právo na zaplatenie sumy 6.246 Eur spolu s priznaným príslušenstvom a vo výroku III ho vo zvyšku (t.j. v časti o zaplatenie 502 Eur s uplatneným príslušenstvom) zamietol konštatuje, že v písomnom vyhotovení napadnutého rozhodnutia absentuje odôvodnenie zamietajúceho výroku v tejto časti. Súd prvého stupňa sa nevyporiadal so žiadnymi relevantnými skutočnosťami, ktoré v konaní vyšli najavo a tiež s argumentáciou navrhovateľky odvolávajúcej sa vo vzťahu k tejto časti nároku na Daňový doklad - faktúru č. U. ktorou preukazovala, že odporcovi po uzavretí Kúpnej zmluvy zo dňa 1.10.2009 uhradila jednak sumu 1.349,60 Eur (v hotovosti ) a i sumu 5.398,40 Eur. Zistené nedostatky v odôvodnení napadnutého rozhodnutia potom vo vzťahu k tejto časti nároku zakladajú porušenie ustanovenia § 157 ods. 2, v spojení s § 167 ods.2 O. s. p. a tým aj porušenie práva na spravodlivé súdne konanie v podobe odňatia možnosti účastníkov konať pred súdom v zmysle § 221 ods.1 písm. f/ O. s. p., ktoré sú bez ďalšieho dôvodom pre zrušenie rozhodnutia v tejto časti a vrátenie veci na súd prvého stupňa. Úlohou súdu prvého stupňa bude v ďalšom priebehu konania opätovne tento nárok prejednať , o zostávajúcom predmete konania opakovane rozhodnúť a svoje rozhodnutie v tejto časti návrhu odôvodniť tak, aby odôvodnenie rozhodnutia zodpovedalo ust. § 157 ods.2 O.s.p.. Nárok na zaplatenie sumy 2.658,80 Eur s 9% úrokom z omeškania ročne od 26.9.2013 do zaplatenia je nárokom právne posudzovaným podľa ust. § 420 ods.1,3 a nasl. Obč. zákonníka, ktorý súd prvého stupňa vo výroku III rozhodnutia ako nedôvodný zamietol. Podľa ust. § 420 ods. 1, 3 Občianskeho zákonníka každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil porušením právnej povinnosti. Zodpovednosti sa zbaví ten, kto preukáže, že škodu nezavinil. Zákonnými predpoklad vzniku občianskoprávnej zodpovednosti fyzických a právnických osôb podľa ust. § 420 a nasl. Občianskeho zákonníka sú: porušenie právnej povinnosti, vznik škody, existencia príčinnej súvislosti medzi zavinením a protiprávnym úkonom a medzi zavinením a vznikom škody a zavinenie z nedbanlivosti, ktoré sa predpokladá. Občiansky zákonník umožňuje zbaviť sa zodpovednosti za predpokladu, že škodca preukáže existenciu takých okolností, z ktorých možno spoľahlivo vyvodiť, že škode nemohol zabrániť ani pri vynaložení všetkého úsilia, ktoré bolo od neho možné objektívne požadovať. Škoda predstavuje majetkovú ujmu, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného ,je objektívne vyjadriteľná všeobecným ekvivalentom, t.j. peniazmi a je napraviteľná poskytnutím majetkového plnenia, predovšetkým poskytnutím peňazí (za predpokladu, že nedochádza k naturálnej reštitúcii). Skutočná škoda predstavuje takú majetkovú ujmu, ktorá znamená zmenšenie majetkového stavu poškodeného oproti stavu pred škodovou udalosťou. Vychádzajúc zo zistených skutkových okolností daného prípadu sa vo vzťahu k výroku súdu prvého stupňa, v ktorom zamietol návrh navrhovateľky na zaplatenie sumy 2.658,80 Eur s 9% úrokom z omeškania ročne od 26.9.2013 do zaplatenia, odvolací súd zhoduje s názorom súdu prvého stupňa o tom, že v tejto časti návrhu nebolo preukázané splnenie zákonných podmienok pre možné priznanie náhrady škody. Okolnosť, že si navrhovateľka na kúpu ojazdeného motorového vozidla zaobstarala na základe uzavretej Úverovej zmluvy zo dňa 1.10.2009 finančné prostriedky od spol. HOME CREDIT Slovakia, a.s. , so sídlom Teplická 147, Piešťany neznamená zmenšenie jej majetkového stavu, ktoré by bolo v priamej príčinnej súvislosti s protiprávnym úkonom odporcu (za ktorý by bolo možné považovať porušenie povinnosti odporcu upravenej v § 18 ods.4 zák. č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa). Na základe uvedeného výrok súdu prvého stupňa, ktorým zamietol nárok navrhovateľky na zaplatenie sumy 2.658,80 Eur s 9% úrokom z omeškania ročne od 26.9.2013 do zaplatenia podľa § 219 ods.1,2 O.s.p. ako vecne a právne správny potvrdil. III. Odvolanie odporcu proti výroku o trovách konania a proti výroku o povinnosti zaplatiť súdny poplatok za návrh a odvolanie navrhovateľky proti výroku o trovách konania (výroky II, IV napadnutého rozhodnutia) Odvolací súd ako prvoradé konštatuje, že oba uvedené výroky sú výrokmi závislými od rozhodnutia o veci samej, o ktorých bude povinný súd prvého stupňa opakovane rozhodnúť v rozhodnutí o zostávajúcom predmete konania (§ 224 ods.2 O.s.p.). V záujme korektného odôvodnenia svojho rozhodnutia upriamuje pozornosť súdu prvého stupňa na povinnosť riadne a súladne odôvodniť i výrok o trovách konania a o povinnosti účastníka vyplývajúcu z ust. zák.č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch v platnom znení a to v nadväznosti na skutočnosť, že odôvodnenie rozhodnutia súdu prvého stupňa v týchto výrokoch nezodpovedá ust. § 157 ods.2 O.s.p. - odôvodnenie výroku o trovách konania absentuje úplne a výrok o povinnosti odporcu zaplatiť na účet konajúceho súdu súdny poplatok za návrh nie je právne a ani skutkovo odôvodnené dostatočne. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.