Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 9Co/180/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1512223681 Dátum vydania rozhodnutia: 12. 11. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Huszár ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1512223681.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Huszára a členiek senátu JUDr. Zuzany Posluchovej a JUDr. Magdalény Florekovej v právnej veci navrhovateľa: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova č. 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpený advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova č. 4, Bratislava, IČO: 36 864 421, proti odporcovi: Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, Župné námestie č. 13, Bratislava, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, na odvolania navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Bratislava V č. k. 14C/162/2012-123 zo dňa 10. februára 2015 a proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava V č. k. 14C/162/2012-168 zo dňa 10. apríla 2015, v pomere hlasov 3 : 0, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e. Napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa č. k. 14C 162/2012-168 zo dňa 10. apríla 2015 z m e ň u j e tak, že ukladá navrhovateľovi zaplatiť súdny poplatok za odvolanie proti rozsudku č. k. 14C 162/2012-123 vo výške 20,- € v lehote troch dní od právoplatnosti rozsudku. Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa, ktorým sa voči odporcovi v konaniach pôvodne vedených pod sp. zn. 14C 162/2012, 14C 170/2012, 14C 173/2012, 14C 174/2012, (veci vedené na Okresnom súde Bratislava V pod sp. zn. 14C 162/2012, 14C 170/2012, 14C 173/2012, 14C 174/2012 boli súdom prvého stupňa spojené na spoločné konanie uznesením zo dňa 17.05.2013 č. k. 14C/162/2012-40, s tým, že spoločné konanie sa bude ďalej viesť pod sp. zn. 14C/162/2012) domáhal náhrady majetkovej škody a náhrady nemajetkovej ujmy, z titulu nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Bratislava V v exekučných konaniach a rozhodol, že odporcovi náhradu trov konania nepriznáva. Z vykonaného dokazovania zistil - z pripojených spisov v exekučných konaniach vedených Okresným súdom Bratislava V: - v exekučnej veci oprávneného (navrhovateľa), proti povinnému: E. E., X.. XX.XX.XXXX, vedenej pred Okresným súdom Bratislava V (súdom prvého stupňa) pod sp. zn. 37 Er 2471/10, na základe zápisnice spísanej súdnym exekútorom dňa 08.03.2010, požiadal súdny exekútor listom doručeným súdu dňa 27.4.2010 o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na základe exekučného titulu: Rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu č. k. SR 14214/09 zo dňa 14.9.2009. Okresný súd Bratislava V o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie označenej exekúcie, doručenej súdu dňa 27.4.2010 rozhodol zamietnutím žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie dňa 16.12.2010. Súdnemu exekútorovi bolo rozhodnutie doručené dňa 14.1.2011; - v exekučnej veci oprávneného (navrhovateľa), proti povinnému: E. O., nar. 19.10.1962, vedenej pred Okresným súdom Bratislava V (súdom prvého stupňa) pod sp. zn. 37 Er 4827/11, na základe zápisnice spísanej súdnym exekútorom dňa 28.06.2011, požiadal súdny exekútor listom doručeným súdu dňa 18.8.2011 o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na základe exekučného titulu: Rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu č. k. SR 03192/11 zo dňa 11.5.2011. Okresný súd Bratislava V o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie označenej exekúcie, doručenej súdu dňa 18.8.2011 rozhodol zamietnutím žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie dňa 28.9.2011. Súdnemu exekútorovi bolo rozhodnutie doručené dňa 13.10.2011; - v exekučnej veci oprávneného (navrhovateľa), proti povinnému: C. Š., X.. XX.X.XXXX, vedenej pred Okresným súdom Bratislava V (súdom prvého stupňa) pod sp. zn. 37 Er 1704/2011, na základe zápisnice spísanej súdnym exekútorom dňa 15.02.2011, požiadal súdny exekútor listom doručeným súdu dňa 15.2.2011 o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na základe exekučného titulu: Rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu č. k. SR 10941/10 zo dňa 23.11.2010. Okresný súd Bratislava V o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie označenej exekúcie, doručenej súdu dňa 15.2.2011 rozhodol zamietnutím žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie dňa 5.4.2011. Súdnemu exekútorovi bolo rozhodnutie doručené dňa 19.4.2011; - v exekučnej veci oprávneného (navrhovateľa), proti povinnému: E. Š., X.. XX.X.XXXX, vedenej pred Okresným súdom Bratislava V (súdom prvého stupňa) pod sp. zn. 37 Er 6007/2010, na základe zápisnice spísanej súdnym exekútorom dňa 06.08.2010, požiadal súdny exekútor listom doručeným súdu dňa 19.10.2010 o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na základe exekučného titulu: Rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu č. k. SR 04386/10 zo dňa 03.06.2010. Okresný súd Bratislava V o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie označenej exekúcie, doručenej súdu dňa 19.10.2010 rozhodol zamietnutím žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v decembri 2010. Súdnemu exekútorovi bolo rozhodnutie doručené v januári 2011; V danom prípade mal súd prvého stupňa za preukázané, že exekučný súd poverenie nevydal, naopak žiadosť súdneho exekútora o vydanie poverenia zamietol, následne exekučné konanie zastavil. Mal za to, že exekučný súd postupoval v súlade so zákonom. Po právnej stránke súd prvého stupňa posúdil vec predovšetkým v zmysle § 103, § 42 ods. 3, § 79 ods. 1, 2, § 101 ods. 2 O.s.p., § 9 ods. 1, 2, 3, 4 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, § 41 ods. 2 písm. c/, d/ zákona č. 233/1995 Exekučný poriadok a dospel k záveru, že navrhovateľ nepreukázal existenciu podmienok pre úspešné uplatnenie svojich nárokov na náhradu škody, ktorá mu podľa tvrdenia v žalobe vznikla nesprávnym úradným postupom; či už existenciu nesprávneho úradného postupu, tak aj vznik škody a príčinnú súvislosť vzniku škody s nesprávnym úradným postupom, t.j. neuniesol dôkazné bremeno. V odôvodnení svojho rozhodnutia (okrem iného) uviedol, z jednotlivých (vyššie uvedených) exekučných spisov je zrejmé, že uznesenie o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia nebolo ani zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť. Z uvedeného je zrejmé, že navrhovateľ v konaní nepreukázal nesprávny úradný postup súdu, ani nezákonné rozhodnutie súdu. Keďže všetky podmienky musia byť splnené kumulatívne, pri aplikácii logického výkladu bolo nadbytočné a nehospodárne dokazovať splnenie ďalších podmienok. Na základe uvedeného súd prvého stupňa žalobu ako nedôvodnú v celom rozsahu zamietol. Ďalšími predpokladmi zodpovednosti za škodu sa už preto nezaoberal. Pokiaľ ide o vznesenú námietku premlčania zo strany odporcu súd prvého stupňa uviedol, že premlčanie sa podľa ustálenej súdnej praxe skúma len u existujúceho nároku. Preto, keď dospel k záveru, že nárok navrhovateľa nevznikol, vznesenou námietkou premlčania sa taktiež už nezaoberal. Súd prvého stupňa ďalej uviedol, že v prípade, ak sa v odôvodnení nezaoberal konkrétnou námietkou účastníkov konania, urobil tak preto, že daný argument a taktiež odpoveď naň nepovažoval pre rozhodnutie za rozhodujúce (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s.12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998). Súd prvého stupňa zastal názor, že okresný súd v danej veci nebol viazaný lehotou ustanovenou Exekučným poriadkom. Argumentoval tým, že v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom k času začatia exekúcie lehota 15 dní od doručenia žiadosti súdneho exekútora na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie neplatí, ak súd zistil rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom a musí rozhodnúť o zamietnutí žiadosti o vykonanie exekúcie. V uvedenom ustanovení je taktiež výslovne uvedené, že táto lehota sa nevzťahuje na prípady, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c/ a d/ Exekučného poriadku, teda notársku zápisnicu a rozhodcovský rozsudok. Dôvodom tejto výnimky, pričom rovnako vyložil dikciu ustanovenia § 44 ods. 2 a § 41 ods. 2 písmeno c/ a d/ Exekučného poriadku v znení účinnom od 1.6.2010 aj Ústavný súd SR napríklad v jeho rozhodnutí - uznesení IV. ÚS 606/2012. Preto súd prvého stupňa skonštatoval, že v danej veci neplatí 15-dňová lehota na rozhodnutie o žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie. Doba rozhodovania o tejto žiadosti súdneho exekútora v daných prípadoch s omeškaním nad 15 dní bola podľa názoru súdu prvého stupňa primeraná, pretože mu bolo z jeho rozhodovacej činnosti známe, že navrhovateľ podával žiadosti o udelenie poverení na vykonanie exekúcií hromadne, teda v rovnakom čase zaťažil všeobecný súd väčším počtom konaní, vzhľadom na to musel počítať s určitým technicko-administratívnym zdržaním na strane všeobecného súdu, ktoré spôsobilo, že o jeho žiadosti bolo rozhodnuté s určitým časovým odstupom. Pokiaľ ide o nemajetkovú ujmu v peniazoch, súd prvého stupňa argumentoval tým, že nárok navrhovateľa na náhradu nemajetkovej ujmy nemôže byť nárokom v zmysle § 17 ods. 2, 3 zák. č. 514/2003 Z. z., pretože takýto nárok môže vzniknúť iba fyzickej osobe. Tento záver možno vyvodiť z ust. § 17 ods. 3 písm. a/ až d/ zák. č. 514/2003 Z. z. V prípade právnickej osoby totiž nemožno hodnotiť jej doterajší život a prostredie v ktorom žije, resp. jej súkromný život a spoločenské uplatnenie. V tejto časti preto zrejme ide o nárok na ochranu pred neoprávneným zásahom do dobrej povesti právnickej osoby v zmysle § 19b ods. 3 Obč. zák.. Súd prvého stupňa bol toho názoru, že v konaní nebolo preukázané, že by nesprávnym úradným postupom odporcu došlo k neoprávnenému zásahu do dobrej povesti navrhovateľa. V tejto súvislosti uviedol, že navrhovateľ v konaní ani netvrdil, že by v dôsledku nesprávneho úradného postupu exekučného súdu došlo k neoprávnenému zásahu do jeho dobrej povesti. Naviac, takýto zásah je už pojmovo vylúčený, keďže vyššie popísaná nečinnosť exekučného súdu nemôže mať vplyv na povesť navrhovateľa. Následne v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že mu je z rozhodovacej činnosti známe, že navrhovateľ podával žiadosti na udelenie poverenia na vykonanie exekúcií hromadne, teda v rovnakom čase zaťažil všeobecný súd väčším počtom podaní, vzhľadom k čomu musel počítať s určitým technicko- administratívnym zdržaním na strane všeobecného súdu, ktoré spôsobilo, že o jeho žiadosti bolo rozhodnuté s časovým odstupom. Preto súd prvého stupňa poukázal na stanovisko Ústavného súdu SR, ktorý odvolávajúc sa na jeho doterajšiu judikatúru tvrdí, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl.48 ods.2 ústavy, resp. práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (I. ÚS 46/01, I. ÚS 66/02, II. ÚS 57/01). Záverom odôvodnenia napadnutého uznesenia uviedol, že účastníci sa nedostavili na nariadené pojednávanie (v poradí tretie), odporca súhlasil, aby súd konal aj v jeho neprítomnosti. Navrhovateľ svoju neúčasť ospravedlnil a opätovne žiadal konanie prerušiť do právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu SR o ústavnej sťažnosti, ktorej predmetom je rozhodnutie o porušení práva navrhovateľa na zákonného sudcu a práva na nestranný súd a ktorej dôsledkom bude zrušenie rozhodnutia krajského súdu vo veci nevylúčenia sudcu povereného prejednávaním veci. Súd o takomto procesnom návrhu navrhovateľa rozhodol uznesením tunajšieho súdu č. k. 14 C 162/12-85 dňa 20.6.2014, návrh navrhovateľa na prerušenie konania zamietol. Krajský súd v Bratislave uznesením č. k. 3 Co 491/14-106 dňa 31.10.2014 napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil. Opätovne preto súd nerozhodol o tom istom návrhu na prerušenie konania z tých istých dôvodov. Týmto svojim konaním sa účastníci ukrátili o možnosť vypočuť si na pojednávaní stanovisko súdu podľa § 118 ods. 2 OSP, teda stanovisko súdu, čo považuje vo veci za sporné, ktoré otázky vidí ako nepreukázané, ktoré dôkazy v konaní vykoná, či nevykoná, aj keď ich účastníci navrhli. Účastníci konania boli poučení o povinnosti označiť a predložiť dôkazy a skutočnosti najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa končí dokazovanie a vo veciach, v ktorých sa nenariaďuje pojednávanie (§ 115a OSP) najneskôr do vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej, pretože na dôkazy a skutočnosti predložené a označené neskôr súd neprihliada (§ 120 ods. 4 OSP). Poslednou procesnou možnosťou splnenia dôkaznej povinnosti je okamih vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej. Cieľom dôkaznej povinnosti je unesenie dôkazného bremena v rozsahu, v ktorom dôkazné bremeno spočíva na účastníkovi konania, bez ohľadu na jeho procesné postavenie. Prvé nariadené pojednávanie (6.2.2012) bolo odročené z dôvodu neprítomnosti účastníkov, druhé nariadené pojednávanie (dňa 5.6.2012) bolo z procesného návrhu navrhovateľa na prerušenie tohto konania, podaného súdu dňa 28.5.2014 emailom, z dôvodu, že v prejednávanej veci nebolo ústavne konformným spôsobom vyriešené ustanovenie zákonného sudcu a pridelenie veci na prejednanie a rozhodnutie nestrannému súdu. Tento procesný návrh navrhovateľa bol tunajším súdom uznesením č. k. 14 C 162/12-85 zo dňa 20.6.2014 zamietnutý. O odvolaní navrhovateľa voči tomuto rozhodnutiu odvolací súd uznesením č. k. 3 Co 491/14-106 dňa 31.10.2014, právoplatné dňa 12.11.2014. Napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil, ako je uvedené už vyššie. Totožný návrh na prerušenie konania, ako bol predchádzajúci návrh na prerušenie konania, podal navrhovateľ aj pred vykonaním tretieho pojednávania v tejto veci, nariadeného na 10.2.2015. Z tohto dôvodu žiadal opäť aj o zrušenie nariadeného pojednávania. Vzhľadom na to, že o procesnom návrhu navrhovateľa na prerušenie konania bolo už súdom právoplatne rozhodnuté, ako aj na skutočnosť, že Ústavný súd o sťažnostiach navrhovateľa viažucich sa aj k prejednávanej veci už rozhodol tak, že sťažnosť navrhovateľa pre nedostatok právomoci odmietol, nebol daný dôvod na opätovné rozhodovanie o totožnom procesnom podaní navrhovateľa. O náhrade trov konania rozhodol prvostupňový súd podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a v konaní úspešnému odporcovi ich náhradu nepriznal, nakoľko mu žiadne trovy konania nevznikli. Proti tomuto rozhodnutiu podal odvolanie navrhovateľ, žiadajúc, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na opätovné prejednanie. Vytkol súdu prvého stupňa, že vec prejednal v jeho neprítomnosti (§ 101 ods. 2 O.s.p.) napriek tomu, že požiadal riadne a včas o zrušenie pojednávania, uviedol dôležité dôvody a predložil listiny s nimi spájané, čím mu bola odňatá možnosť konať pred súdom. Uviedol, že už vo svojom návrhu upovedomil súd prvého stupňa o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená systémom súdneho manažmentu na prejednanie a rozhodnutie, je potrebné z konania vylúčiť. To, že krajský súd v označených skutočnostiach nevzhliadol dôvod na vylúčenie sudcu, podľa navrhovateľa nič nemení na tom, že v jeho očiach a objektívne aj v očiach verejnosti nie je možné tohto sudcu považovať za nestranného, a to aj z dôvodu, že rozhodnutie krajského súdu je v rozpore s ustálenou rozhodovacou praxou iných krajských súdov v skutkovo a právne totožných veciach (príkladmo poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Trnave zo dňa 17.10.2012, č. k. 11NcC/46/2012-24), ako aj s judikatúrou Ústavného súdu Slovenskej republiky a Európskeho súdu pre ľudské práva v oblasti zachovávania práva na nestranný súd. Navrhovateľ tiež poukázal na skutočnosť, že podal ústavnú sťažnosť pre porušovanie jeho práva na nestranný súd, ktorej výsledkom bude zrušenie rozhodnutia krajského súdu, a preto podľa neho nebolo a nie je prípustné, aby konanie pokračovalo ústnym pojednávaním, v ktorom vykonával úkony a rozhodoval vylúčený sudca. Uviedol, že meritórne rozhodnutie vo veci súdom prvého stupňa (vylúčeným sudcom) neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že v rovnakom rozhodnutí súd prvého stupňa rozhodol aj o zamietnutí návrhu navrhovateľa na prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p., proti ktorému legálne pripustil odvolanie s tým, že odvolanie podáva aj proti rozhodnutiu o zamietnutí jeho návrhu na prerušenie konania, pričom v čase podania odvolania o zamietnutí návrhu nebolo právoplatne rozhodnuté o zamietnutí návrhu na prerušenie konania. Dôsledok správania súdu prvého stupňa, kedy predbehol vydaním meritórneho rozhodnutia účinky právoplatného rozhodnutia o prerušení konania z dôvodu rozhodovania o otázke nestrannosti sudcu, zakladajú porušenie práva navrhovateľa na súdnu ochranu, osobitne maria jeho možnosť konať pred súdom. Namietol, že súd prvého stupňa sa nedostatočne oboznámil s podmienkami, za ktorých je možné viesť konanie, keď jeho žiadosť o zrušenie (odročenie) nariadeného pojednávania z dôležitého dôvodu ignoroval, a to napriek tomu, že navrhovateľ trval na osobnej účasti právneho zástupcu na pojednávaní vedenom nestranným sudcom na nestrannom súde. Vytýkal tiež súdu prvého stupňa, že nemal možnosť sa vyjadriť k tvrdeniam odporkyne, z ktorých pri rozhodovaní vychádzal a ani k dôkazom, ktoré vykonal a na ktorých založil svoje rozhodnutie, čím došlo k degradácii zásady kontradiktórnosti, porušeniu jeho práva na súdnu ochranu, ako aj k odňatiu možnosti konať pred súdom. Zastával názor, že súd prvého stupňa sa dopustil viacerých omylov, keď v napadnutom rozsudku konštatoval, že navrhovateľom namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané, avšak v odôvodnení prezentované časové úseky tomuto tvrdeniu nenasvedčujú. Na splnenie zákonnej lehoty, resp. na konanie bez zbytočných prieťahov a na konanie bez neodôvodnenej nečinnosti exekučného súdu je pritom dôležité skúmať nielen samotný moment, kedy exekučný súd rozhodol o poverení, ale aj moment, kedy poverenie doručil príslušnému súdnemu exekútorovi. Ďalej navrhovateľ poukázal na zásadu kontradiktórnosti a namietal, že nebol oboznámený s obsahom dôkazov a prednesov, nemal možnosť sa k nim vyjadriť a ani navrhnúť dôkazy na podporu svojich protitvrdení. Súd prvého stupňa podľa navrhovateľa porušil jeho právo na kontradiktórny súdny proces. Poznamenal, že súd prvého stupňa vykonal dokazovanie listinami, ktorých pôvod nie je z odôvodnenia rozhodnutia poznateľný a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené v exekučnom spise, pričom len také listiny by mohli slúžiť ako dôkaz. Ku skutočnosti, že odporkyňa sa vo veci napriek výzve súdu prvého stupňa nevyjadrila, navrhovateľ uviedol, že súd prvého stupňa mal preto rozhodnúť rozsudkom pre zmeškanie podľa § 153b O.s.p. na základe navrhovateľom tvrdeného skutkového stavu. Súd prvého stupňa však namiesto toho bez nariadenia pojednávania doplnil skutkový základ dokazovaním, ktorého obsah a rozsah si sám určil a následne vo veci meritórne rozhodol. Navrhovateľ taktiež namietal, že súd prvého stupňa úplne ignoroval všetky jeho tvrdenia o majetkovej škode, ktorá vznikla z titulu udržiavania a správy informačného systému, výdajov na administratívne spracovanie textov urgencií, publikačných výdajov spojených s vyhotovením urgencií, ako aj poštovných a telekomunikačných výdajov, a preto je napadnutý rozsudok v tejto časti nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku podľa neho vôbec nie je zrejmé, akou úvahou súd prvého stupňa dospel jednoznačne a nepochybne k presvedčeniu o tom, že majetková škoda a nemajetková ujma nevznikla. Súd prvého stupňa odôvodnil napadnutý rozsudok rovnako ako v iných rozhodnutiach, v ktorých vystupujú rovnakí účastníci konania, ale v ktorých bol rozdielny skutkový základ. Súd prvého stupňa tak vytvára odôvodnenia rozhodnutí formulárovým spôsobom, čo nemožno ústavnoprávne akceptovať. Navrhovateľ nesúhlasil ani s tvrdením súdu prvého stupňa, že náklady na správu pohľadávky počas nečinnosti súdu zapríčinil dlžník (povinný), pretože ak by súd rozhodol o návrhu v zákonnej lehote, náklady na správu by prešli na súdneho exekútora a boli by časom transformované do podoby trov exekúcie. Podotkol, že právnym titulom je v danej veci nesprávny úradný postup exekučného súdu, za ktorý dlžník nemôže niesť zodpovednosť, a teda ani znášať náklady spojené so správou pohľadávky, ktoré vznikli vykonaním nesprávneho úradného postupu. Navrhovateľ poukázal na skutočnosť, že pri vyčíslení majetkovej škody vychádzal z účtovnej agendy, ktorú vzhľadom na ochranu osobných údajov, obchodného tajomstva a dôverných informácií nebolo možné korešpondenčne predložiť, obdobne ako pracovné a obchodné zmluvy. Dôkazy o výške majetkovej škody, vrátane znaleckého posudku, ktorý si nechal vyhotoviť, chcel predložiť v konaní pred súdom prvého stupňa prostredníctvom vykonaného pojednávania. Súd prvého stupňa však dokazovanie neprípustne skrátil len na dôkazy vykonávané ex offo, nepoučil ho podľa ust. § 120 ods. 4 O.s.p. a neoznámil mu, že hodlá vyhlásiť rozhodnutie vo veci samej tak, aby mal priestor navrhnúť alebo predložiť ďalšie dôkazy vrátane tých, ktoré vznikli po podaní návrhu na začatie konania v dôsledku narastania škody. Namietal, že súd prvého stupňa nevykonal dostatočné dokazovanie oboznámením sa so znaleckým posudkom č. 1/2014 vypracovaným Znaleckým ústavom Ekonomickej univerzity v Bratislave, ktorý navrhovateľ predložil ako dôkaz o vzniku škody a z ktorého jednoznačne vyplývajú konkrétne náklady vynaložené navrhovateľom v súvislosti so správou a vedením pohľadávky. Zároveň súčasťou posudku sú aj prílohy, ktoré v príčinnej súvislosti s omeškaním exekučného súdu predstavujú podrobný prehľad o vynaložených mzdových nákladoch, nákladoch na tlač, na úpravu informačného systému, na poštovné a na telekomunikačné služby. K nemajetkovej ujme navrhovateľ vytýkal súdu prvého stupňa, že vo svojom rozhodnutí nevysvetlil, prečo nekonštatoval porušenie jeho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na rozhodnutie v zákonom stanovenom čase, hoci sám súd prvého stupňa zistil, že o návrhu nebolo rozhodnuté v zákonom stanovenom čase a pre túto nečinnosť a nesprávny úradný postup nenašiel žiadne objektívne udržateľné ospravedlňujúce dôvody. Namietal, že súd prvého stupňa v súvislosti s majetkovou ujmou analyzoval okolnosti, ktoré s vecou vôbec nesúvisia a tieto okolnosti vydáva za odôvodnenie svojho rozhodnutia. Z vykonaného dokazovania pritom jednoznačne vyplýva, že práva navrhovateľa boli porušené prekročením zákonom stanovenej lehoty. Za irelevantné považoval úvahy súdu prvého stupňa o tom, aké spôsoby judikovania pohľadávky si navrhovateľ zvolil, keďže súdne rozhodnutia všeobecných súdov sú rovnocenné s rozhodnutiami rozhodcovských súdov, taktiež úvahy o podstate a rozsahu podnikateľského rizika, keď podnikateľské riziko nemožno pre existenciu čl. 2 ods. 2 Ústavy SR vzťahovať na možnosť vopred predpokladať porušovanie zákona štátnym orgánom, ako aj úvahy o udržiavaní kontaktu súdneho exekútora, pretože tento nemôže byť činný, kým nezíska poverenie na vykonanie exekúcie od súdu. Mal za to, že všetky problémy, ktoré boli vyvolané v jeho právnej sfére nerešpektovaním zákonnej lehoty zo strany exekučného súdu, svedčia o potrebe nastoliť spravodlivosť poskytnutím finančnej satisfakcie za porušené práva. V závere svojho odvolania navrhovateľ k návrhu na prerušenie konania uviedol, že ak bol tento súdu prvého stupňa doručený pred nariadeným pojednávaním, súd prvého stupňa bol povinný pred samotným rozhodnutím vo veci samej o tomto návrhu osobitne rozhodnúť. Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa písomne nevyjadril. Odvolací súd preskúmal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia ústneho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. (rozsudok bol odvolacím súdom verejne vyhlásený podľa § 211 ods. 2 a § 156 ods. 3 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné. Zodpovednosť za škodu v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci spôsobenú nesprávnym úradným postupom jeho orgánmi verejnej moci je objektívna zodpovednosť (bez ohľadu na zavinenie), ktorej sa nemožno zbaviť; založená je na súčasnom (kumulatívnom) splnení troch podmienok: 1. nesprávny úradný postup štátneho orgánu; 2. vznik škody; 3. príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Po oboznámením sa s obsahom spisu má odvolací súd za to, že súd prvého stupňa vykonal vo veci dokazovanie v dostatočnom rozsahu a riadne zistil skutkový stav veci v zmysle § 153 ods. 1 O.s.p. Podľa názoru odvolacieho súdu súd prvého stupňa postupoval správne, keď sa zameral na zisťovanie základných zákonných predpokladov pre priznanie náhrady škody a náhrady nemajetkovej ujmy v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z., pričom dospel k správnemu záveru, že navrhovateľ, ktorého zaťažovalo dôkazné bremeno, v predmetnej veci nepreukázal naplnenie vyššie uvedených zákonných predpokladov vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Svoje rozhodnutie súd prvého stupňa aj patričným spôsobom odôvodnil (§ 157 ods. 2, 3 Os.p.), keď v odôvodnení svojho rozsudku sa vysporiadal so všetkými okolnosťami, na ktorých založil svoje rozhodnutie a ktoré boli pre jeho rozhodnutie podstatné. Odvolací súd sa pritom v zmysle § 219 ods. 2 O.s.p. s odôvodnením napadnutého rozhodnutia v plnom rozsahu stotožnil. Primárne, vo vzťahu k rozporuplným a reálnemu stavu nezodpovedajúcim tvrdeniam navrhovateľa prezentovaným v jeho odvolaní, považuje odvolací súd za potrebné uviesť, že súd prvého stupňa sa zaoberal návrhom navrhovateľa na prerušenie konania, a to pred meritórnym rozhodnutím, ku ktorému došlo na pojednávaní konanom pred súdom prvého stupňa dňa 10.02.2015. Odvolací súd v tomto smere poukazuje na skutočnosť, že ako vyplýva z obsahu spisového materiálu (č. l. 85, 116 spisu) a ako správne uvádza aj súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozsudku, súd prvého stupňa o procesnom návrhu navrhovateľa na prerušenie konania do právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu SR o ním podanej ústavnej sťažnosti rozhodol uznesením č. k. 14C/162/2012-85 dňa 20.06.2014 a to tak, že návrh navrhovateľa na prerušenie konania zamietol. Predmetné uznesenie súdu prvého stupňa zo dňa 20.06.2014 bolo na odvolanie navrhovateľa Krajským súdom ako odvolacím súdom potvrdené, a to uznesením č. k. 3Co 491/2014-106 zo dňa 31.10.2014. Názor navrhovateľa prezentovaný v jeho odvolaní, že súd prvého stupňa nerozhodol o jeho návrhu na prerušenie konania samostatným uznesením pred rozhodnutím o veci samej, teda nemá oporu v reálnom stave prejednávanej veci. V tejto súvislosti považuje odvolací súd za nutné uviesť, že už z tohto je zrejmé, že navrhovateľove podania v prejednávanej veci sú bez ohľadu na charakter a osobitosť veci formulárové, neodrážajúce reálny stav spisu. Takýto postup navrhovateľa, najmä jeho námietky vytýkajúce také pochybenia, ktoré z obsahu spisového materiálu nevyplývajú, sú svedectvom toho, že navrhovateľ neprejavuje prejednávanej veci a priebehu konania dostatočnú pozornosť a tým len zbytočne predlžuje jednotlivé konania. K odvolacím námietkam navrhovateľa odvolací súd uvádza, že za splnenia predpokladov uvedených v ustanovení § 101 ods. 2 O.s.p. môže súd uskutočniť pojednávanie a na tomto aj rozhodnúť vec bez prítomnosti účastníka, resp. jeho zástupcu, ktorý bol riadne predvolaný a nepožiadal z dôležitého dôvodu o jeho odročenie. Dôležitý dôvod môže byť vyvodzovaný len zo skutočnosti, ktorá je vo vzťahu k prebiehajúcemu súdnemu konaniu a nariadenému pojednávaniu so zreteľom na všetky okolnosti vážna (svojou povahou znemožňujúca každému účastníkovi občianskeho súdneho konania za rovnakých okolností účasť na súdnom pojednávaní), súčasne ospravedlniteľná (všeobecne prijímaná ako odpustiteľná), nepredvídateľná (nepredvídaná alebo neočakávaná), neodvrátiteľná (neumožňujúca účastníkovi prijať opatrenie prekonávajúce príčinu neúčasti na pojednávaní) a náhla (vzhľadom na časové súvislosti nedovoľujúca účastníkovi uskutočniť kroky vedúce k jeho účasti na pojednávaní). Dôležitosť dôvodu, ktorým je odôvodňovaná žiadosť neprítomného účastníka o odročenie pojednávania (§ 101 ods. 2 O.s.p.), posudzuje súd podľa okolností toho - ktorého prípadu. Z obsahu spisového materiálu vyplýva, že navrhovateľ svoju neúčasť na pojednávaní konanom na súde prvého stupňa dňa 10.02.2015, na ktorom došlo k vyhláseniu napadnutého rozsudku, ospravedlnil podaním doručeným súdu prvého stupňa dňa 09.02.2015. V predmetnom podaní navrhovateľ žiadal zrušiť nariadené pojednávanie a prerušiť konanie do právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu vo veci, a to vzhľadom na navrhovateľom podanú sťažnosť na Ústavný súd Slovenskej republiky podľa článku 127 ústavy proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave o tom, že sudcovia Okresného súdu Bratislava V nie sú z prejednávania a rozhodovania predmetnej veci vylúčení a preto, že sa nemohol pripraviť na predmetné pojednávanie. Súd prvého stupňa vyhodnotil žiadosť navrhovateľa na zrušenie či odročenie pojednávania ako nedôvodnú. Argumentoval tým, že o procesnom návrhu navrhovateľa na prerušenie konania bolo už súdom právoplatne rozhodnuté a teda opätovne nerozhodoval o tom istom návrhu na prerušenie konania z tých istých dôvodov (o tomto procesnom návrhu navrhovateľa rozhodol uznesením č. k. 14 C 162/12-85 dňa 20.6.2014 tak, že návrh navrhovateľa na prerušenie konania zamietol a Krajský súd v Bratislave uznesením č. k. 3 Co 491/14-106 dňa 31.10.2014 napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil.) pre úplnosť odvolací súd v tejto súvislosti poznamenáva, že rovnako nedôvodné sú aj argumenty navrhovateľa o tom, že zo strany súdu prvého stupňa nebola dodržaná lehota na prípravu pojednávania, skutočnosť ktorá z obsahu spisu vôbec nevyplýva, práve naopak, je zrejmé, že bola zákonná 5-dňová lehota súdom prvého stupňa dodržaná. Podľa názoru odvolacieho súdu nie je preto dôvodná ani tá odvolacia námietka navrhovateľa, že v predmetnej veci rozhodoval vylúčený sudca. Navrhovateľ pritom v odvolaní neuviedol žiadne iné dôvody zaujatosti zákonného sudcu než v návrhu resp. jednotlivých návrhoch na začatie konania. V tejto súvislosti odvolací súd pripomína, že otázka nestrannosti konajúceho sudcu, ktorú navrhovateľ opätovne (a z totožných dôvodov ako v návrhu resp. návrhoch na začatie konania) namietal, už bola vo všetkých veciach, ktoré sa pred Okresným súdom Bratislava V (súdom prvého stupňa) pôvodne viedli pod sp. zn. 14C 162/2012, 14C 170/2012, 14C 173/2012, 14C 174/2012 (veci vedené na Okresnom súde Bratislava V pod sp. zn. 14C 162/2012, 14C 170/2012, 14C 173/2012, 14C 174/2012 boli súdom prvého stupňa spojené na spoločné konanie uznesením zo dňa 17.05.2013 č. k. 14C/162/2012-40 s tým, že konanie bude ďalej vedené pod sp. zn. 14C 162/2012), v konaní právoplatne vyriešená, a to Krajským súdom v Bratislave ako nadriadeným súdom postupom podľa § 16 O.s.p. , v každej z následne spojených vecí, tak, že vec prejednávajúca (zákonná) sudkyňa Okresného súdu Bratislava V Mgr. Viera Milatová nebola z prejednávania a rozhodovania vo veci vylúčená. Neobstojí ani odvolacia námietka navrhovateľa ohľadom porušenia práva na kontradiktórny súdny proces, nakoľko navrhovateľ napriek riadnemu a včasnému predvolaniu si bezdôvodnou neúčasťou na pojednávaní sám zmaril možnosť dôsledne uplatňovať svoje práva a chrániť svoje záujmy. Odvolací súd nespochybňuje zásadu kontradiktórnosti konania, pod ktorú možno subsumovať právo účastníka konania byť oboznámený s predloženými dôkazmi a vyjadreniami, vyjadriť sa k nim a predložiť či označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, avšak nie je možný čisto absolútny, resp. formalistický výklad tejto zásady bez väzby na ostatné zásady občianskeho súdneho konania (napr. zásadu hospodárnosti a plynulosti súdneho konania). Navrhovateľ navyše napriek poučeniu podľa § 120 ods. 4 O.s.p. neoznačil ani nepredložil mimo návrhu na začatie konania ďalšie dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Nedôvodné sú preto aj odvolacie námietky navrhovateľa ohľadom toho, že postupom súdu prvého stupňa mu mala byť odňatá možnosť konať pred súdom, nakoľko na pojednávaní chcel predložiť dôkazy o výške vzniknutej majetkovej škody, okrem iného aj znalecký posudok. V tejto súvislosti považuje odvolací súd za potrebné uviesť, že mu je z rozhodovacej činnosti známe, že navrhovateľ na preukázanie svojich tvrdení v priebehu jednotlivých obdobných konaní predkladá ako dôkaz znalecký posudok č. 1/2014 vypracovaný dňa 17.1.2014 Znaleckým ústavom Ekonomickej univerzity v Bratislave (z obsahu spisu je zrejmé, že v prejednávanej veci k tomu tak nedošlo). Odvolací súd zastáva názor, že vypracovaný znalecký posudok predkladaný navrhovateľom v jednotlivých obdobných veciach nie je vypracovaný na konkrétnu prejednávanú vec a nevypovedá o skutočnej výške škody, ktorá mala údajne navrhovateľovi v jednotlivých exekučných konaniach vzniknúť. Jedná sa len o všeobecný znalecký posudok bez bližšej špecifikácie konania. Tento listinný dôkaz preto nepreukazuje vznik a výšku skutočnej majetkovej škody v konkrétnej veci. Uvedený posudok iba vyčísľuje náklady všeobecne za pracovné výkony zamestnancov, udržiavanie a správu informačného systému a za administratívne spracovanie textov urgencií adresovaných okresným súdom Slovenskej republiky v exekučných veciach, na publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií adresovaných okresným súdom Slovenskej republiky v exekučných veciach, na poštové a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania na okresných súdoch Slovenskej republiky v exekučných veciach. Takto vyčíslené výdavky nie sú skutočnou škodou, ktorú bol navrhovateľ povinný v konaní preukázať, keďže ide iba o všeobecne vyčíslené náklady nepreukazujúce vznik a výšku majetkovej škody konkrétne v prejednávanej veci. Odvolací súd zároveň poukazuje na ust. § 120 ods. 1 prvá veta v spojení s ods. 4 O.s.p., podľa ktorého je povinnosťou účastníka konania predložiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa končí dokazovanie, o čom bol navrhovateľ v konaní riadne poučený. Navrhovateľ si však túto svoju povinnosť napriek vedomosti o vytýčenom termíne pojednávania, ktorého sa z vlastnej vôle nezúčastnil, nesplnil a neoznačil žiadne ďalšie dôkazy, z ktorých mala vyplývať výška ním uplatnenej škody. V zmysle § 101 ods. 2 druhá veta za bodkočiarkou O.s.p. bol pritom súd prvého stupňa povinný prihliadnuť iba na obsah spisu a dosiaľ vykonané dôkazy. Podľa názoru odvolacieho súdu navrhovateľovi ako účastníkovi konania bola súdom prvého stupňa daná možnosť na vykonanie procesných úkonov a účasti na pojednávaní, avšak nakoľko sa navrhovateľ na pojednávanie nedostavil a nepožiadal o odročenie pojednávania z dôležitého dôvodu, resp. prípadný dôvod, pre ktorý žiadal o odročenie pojednávania, neexistoval ani v čase jeho nariadenia a iný dôležitý dôvod navrhovateľ neuviedol, súd prvého stupňa nepochybil, keď vec v jeho neprítomnosti prejednal podľa § 101 ods. 2 O.s.p. a s prihliadnutím na obsah spisu aj vo veci rozhodol napadnutým rozsudkom. Pokiaľ teda navrhovateľ v odvolaní namieta, že nebol oboznámený s obsahom dôkazov a prednesov, nemal možnosť sa k nim vyjadriť a nemal možnosť navrhnúť dôkazy, táto námietka nie je dôvodná. Súd prvého stupňa sa na preukázanie tvrdení navrhovateľa primárne oboznámil s exekučnými spismi Okresného súdu Bratislava V sp. zn. 37 Er 2471/10, 37 Er 4827/11, 37 Er 1704/2011, 37 Er 6007/2010, ktoré tvoria samotný právny a skutkový základ predmetného sporu. Súd prvého stupňa do rozhodnutia o veci samej poskytol navrhovateľovi dostatočný časový priestor predložiť a navrhnúť dôkazy, oboznámiť sa s dôkazmi nachádzajúcimi sa v spise a sám navrhovateľ z vlastného rozhodnutia tento priestor nevyužil. Odvolací súd má za to, že navrhovateľ nemôže svoju vlastnú pasivitu dávať na vrub súdu a v konečnom dôsledku ju využiť vo svoj prospech. V danej veci súd prvého stupňa poskytol účastníkom (aj právnemu zástupcovi navrhovateľa) reálnu možnosť chrániť svoje práva a oprávnené záujmy. Ak túto možnosť bez uvedenia (ospravedlniteľných) dôvodov účastník nevyužije, takéto chovanie už zákonodarca nedovoľuje v odvolacom konaní zohľadniť v jeho prospech. Na tomto mieste odvolací súd zdôrazňuje, že navrhovateľ v návrhu a i v odvolaní uvádzal len všeobecné dôvody ohľadne spôsobených prieťahov v exekučnom konaní, neuvádzal však konkrétne skutočnosti, ktorými by spochybňoval vecnú a právnu správnosť rozsudku súdu prvého stupňa. Nedôvodná je aj odvolacia námietka týkajúca sa odôvodnenia napadnutého rozhodnutia „formulárovým spôsobom“. Z úradnej činnosti je totiž odvolaciemu súdu známe, že navrhovateľ podal množstvo návrhov na začatie konania, týkajúcich sa totožných účastníkov s takmer totožným skutkovým základom. Samotný navrhovateľ všetky návrhy na začatie konania a procesné návrhy v týchto konaniach odôvodňuje identicky, t.j. „formulárovým spôsobom“, pričom rozdiely sa týkajú iba spisových značiek exekučných konaní, mien súdnych exekútorov a obdobia, po ktoré bol exekučný súd v omeškaní s rozhodnutím o návrhu na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, resp. návrhu na zmenu súdneho exekútora. Za tejto situácie nemožno súdu prvého stupňa vytýkať rovnaké, či obdobné odôvodňovanie napadnutého rozsudku s inými rozsudkami, najmä ak súd prvého stupňa sa v napadnutom rozsudku zaoberal skutočne iba predmetnou vecou. Naproti tomu navrhovateľ v odvolaní uviedol viaceré odvolacie dôvody, ktoré nekorešpondujú s priebehom predmetného konania či s odôvodnením napadnutého rozsudku. V odvolaní je tak viacero rozporov, keď napr. navrhovateľ na jednej strane namietol, že nemal možnosť oboznámiť sa s vyjadrením odporcu a na druhej strane že nakoľko sa odporca nevyjadril, mal súd prvého stupňa rozhodnúť rozsudkom pre zmeškanie (postup v zmysle § 153b O.s.p. je však upravený ako možnosť a nie povinnosť súdu). Rovnako navrhovateľ na jednej strane namietol prejednanie veci na pojednávaní v jeho neprítomnosti v zmysle § 101 ods. 2 O.s.p., no na strane druhej namietol skutočnosť, že v predmetnej veci sa neuskutočnilo pojednávanie, pričom nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania. K námietke navrhovateľa, že je nesprávny záver súdu prvého stupňa, že nepreukázal výšku škody a náhrady nemajetkovej umy odvolací súd dodáva, že dôkazné bremeno v súvislosti s preukázaním vzniku a výšky škody a príčinnej súvislosti medzi vzniknutou škodou a nesprávnym úradným postupom súdu zaťažuje navrhovateľa, ktorý nemôže vznik a výšku škody odvodzovať od jej paušálneho vyčíslenia. Nakoľko navrhovateľ neoznačil a nepredložil žiaden dôkaz, ktorý by preukazoval vznik a výšku škody a ani jej príčinnú súvislosť s nesprávnym úradným postupom, neuniesol dôkazné bremeno a súd prvého stupňa preto z uvedeného dôvodu návrh v tejto časti správne zamietol. Rovnako v súvislosti s uplatnenou nemajetkovou ujmou odvolací súd uvádza, že samotné nedodržanie zákonnej lehoty bez preukázania skutočností odôvodňujúcich závažnosť vzniknutej ujmy a okolnosti, za ktorých k nej došlo, nezakladá bez ďalšieho nárok na náhradu nemajetkovej ujmy. Navrhovateľ si náhradu nemajetkovej ujmy uplatnil za vnútorné zásahy do spoločnosti, ovplyvňovanie podnikateľského plánovania a rozhodovania, porušenie jeho práv, stratu legitímnych očakávaní, že nastane v zákonnom čase stav predpokladaný zákonom, stratu dôvery v právo a v spravodlivé riešenie veci a vyvolanie rizík ohrozujúcich konečné vymoženie pohľadávky. Navrhovateľ tieto svoje tvrdenia žiadnym spôsobom nekonkretizoval a ničím nepreukázal; uvádzané skutočnosti tak ostali len v rovine všeobecných tvrdení bez preukázania konkrétneho zásahu. Pre úplnosť odvolací súd uvádza, že sú to práve okolnosti predmetnej veci, ktoré by neumožnili priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch ani v prípade preukázania tvrdení navrhovateľa. Je síce povinnosťou štátu zabezpečiť, aby bola spravodlivosť poskytnutá včas, pričom personálne a materiálne problémy na jeho strane spravidla nie sú dôvodom, ktorý by ospravedlnil porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Uvedené zásady však platia pre štandardné situácie, kedy účastník obracajúci sa na súd so svojou vecou nemá dôvod zaujímať sa o pripravenosť súdu na poskytnutie súdnej ochrany v jeho veci. No v prípade, ak sa jedna osoba v priebehu krátkeho času obráti na súdy s enormným množstvom nových návrhov, v rámci prevencie (§ 417 ods. 1 Občianskeho zákonníka) sa musí zaujímať o to, či a v akých podmienkach je súd jej podania schopný vybaviť, a je povinná akceptovať, že vybavenie jej vecí nemusí byť tak promptné, ako vybavovanie vecí iných navrhovateľov. Súd je totiž povinný zabezpečiť okrem iného rovnaký prístup k spravodlivosti pre všetkých a navrhovateľ nemohol reálne očakávať, že súd promptne vybaví všetky jeho veci na úkor všetkých ostatných. Navrhovateľ preto nemohol legitímne očakávať vybavenie všetkých svojich žiadostí v zákonnej lehote a nemohol preto z dôvodu jej nedodržania zažiť stratu dôvery v právo a v spravodlivé riešenie veci. Čo sa týka ďalších námietok, uvedených v odvolaní, tieto boli identické ako obrana pred súdom prvého stupňa, s ktorou sa v odôvodnení svojho rozhodnutia prvostupňový súd vysporiadal a závery ktoré prijal sú odvolacím súdom akceptovateľné. Navrhovateľ neprodukoval žiadne také dôkazy, ktoré by neboli predmetom posúdenia a hodnotenia súdom prvého stupňa a ktoré by mohli zvrátiť výsledky doteraz vykonaného dokazovania a právneho posúdenia. Skutočnosť, že sa navrhovateľ nestotožňuje s právnymi závermi prvostupňového súdu, nemôže viesť k záveru o ich zjavnej neodôvodnenosti a neznamená ani oprávnenie odvolacieho súdu nahradiť správne právne názory súdu prvého stupňa jeho vlastnými, len preto, že nezodpovedajú predstavám navrhovateľa o tom, ako má súd vo veci rozhodnúť, keď tento sa neodchýlil od znenia príslušných ustanovení právneho predpisu, ani nepoprel ich účel a význam. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny v zmysle § 219 ods. 1, 2 O.s.p. potvrdil. Následne sa odvolací súd zaoberal odvolaním navrhovateľa voči uzneseniu súdu prvého stupňa č. k. 14C/162/2012-168 zo dňa 10.04.2015. Napadnutým uznesením súd prvého stupňa uložil navrhovateľovi povinnosť, aby v lehote 3 dní od právoplatnosti uznesenia zaplatil súdny poplatok za odvolanie proti rozsudku č. k. 14C/162/2012-123 v spojení s 14C 170/2012, 14C 173/2012, 14C 174/2012, ktorý predstavuje 80 €. Súdny poplatok bol súdom prvého stupňa vyrubený podľa Položky 7a Sadzobníka súdnych poplatkov zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v spojení s § 7 ods. 10 zákona č. 71/1992 Zb. Pokiaľ ide o výšku predmetného súdneho poplatku súd prvého stupňa v dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že súdny poplatok za odvolanie podľa Položky 7a Sadzobníka súdnych poplatkov predstavuje 20 €, avšak, keďže navrhovateľ podal odvolanie do štyroch konaní, ktoré boli spojené na spoločné konanie, súdny poplatok predstavuje sumu 80 € (20 € x 4). Proti tomuto uzneseniu podal v zákonom stanovenej lehote (v celom rozsahu) odvolanie navrhovateľ. Súdu prvého stupňa vytkol, že napadnuté uznesenie neobsahuje žiadne dôvody, a teda neobsahuje podstatnú náležitosť tohto druhu rozhodnutia, čím je v zmysle § 169 O.s.p. odôvodnenie. Následne uviedol, že podľa položky č. 7a sadzobníka súdnych poplatkov sa poplatok vyrubuje za žalobu na náhrady škody spôsobenej nezákonným úradným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom. Podľa názoru navrhovateľa spoplatneniu podlieha len podanie žaloby na náhradu škody a nepodliehajú mu ďalšie úkony vo veci samej, ako sú odvolanie, dovolanie a podobne. Nakoľko navrhovateľ nepodal žalobu, ale odvolanie proti rozsudku, súd nie je oprávnený svojvoľne rozširovať okruh úkonov podliehajúcich súdnemu poplatku, a preto navrhovateľ nemôže byť vyzvaný na platenie súdneho poplatku za podané odvolanie. Následne navrhovateľ v dôvodoch odvolania poukázal na závery rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 29.03.2007 sp. zn. 4 Cdo 39/2007, v zmysle ktorého za súdne konania, ktoré nie sú uvedené v prílohe zákona č. 71/1992Zb. (Sadzobník súdnych poplatkov), sa súdne poplatky nevyberajú; v takomto prípade poplatková povinnosť nevzniká a analogické určenie výšky súdneho poplatku neprichádza do úvahy. Ďalej uviedol, že v prílohe zákona č. 71/1992 Zb. (Sadzobník súdnych poplatkov) nie je jasne a jednoznačne stanovená poplatková povinnosť za podanie odvolania voči rozhodnutiu súdu o žalobe na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom. Navrhovateľovi bola v rozpore so zákonom č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov uložená poplatková povinnosť v prípade, kde ju nemal. Použitie analógie legis v prípadoch vyrubenia súdneho poplatku je pritom, vzhľadom na čl. 59 ods. 2 Ústavy, vylúčené. Mal za to, že ak je účastníkovi konania v rozpore so zákonom č. 71/1992 Zb. ukladaná poplatková povinnosť tam, kde ju nemá, predstavuje takýto zásah zo strany štátu spravidla i zásah do jeho základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ale rovnako tak aj porušenie čl. 12 ods. 1, no najmä čl. 13 ods. 1 písm. a/ ústavy, podľa ktorého povinnosti možno ukladať zákonom alebo na základe zákona, v jeho medziach a pri zachovaní základných práv a slobôd. Navyše podľa ust. § 18ca ZoSP z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do 30. septembra 2012 sa vyberajú poplatky podľa predpisov účinných do 30. septembra 2012, i keď sa stanú splatnými po 30. septembri 2012. V danom prípade bola žaloba navrhovateľom podaná pred 01.10.2012, konanie teda začalo pred účinnosťou zákona č. 286/2012 Z. z. a preto je nutné v súvislosti s podaným odvolaním aplikovať právny stav platný do 30.09.2012. Do 30.09.2012 bolo podľa ust. § 4 ods. 1 písm. k/ ZoSP konanie vo veciach náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom od poplatku vecne oslobodené. S uvedeným sa stotožňuje aj Najvyšší súd Slovenskej republiky, ktorý v uznesení sp. zn. 5 M Cdo 14/2007 z 30.06.2008 vyslovil názor, že spoplatňovanie procesného úkonu sa musí riadiť časom začatia konania, pričom pri výklade ustanovení zákona o súdnych poplatkoch treba uprednostniť vždy ten výklad, ktorý je na prospech poplatníka. Následne navrhovateľ poukázal aj na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 M Cdo 2/2011 zo dňa 10.08.2011, v zmysle ktorého v čase začatia konania bolo súdne konanie o náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom oslobodené od súdnych poplatkov; išlo o vecné oslobodenie od povinnosti platiť súdny poplatok, ktoré vyplývalo priamo zo zákona, a teda konanie je od poplatkovej povinnosti oslobodené celé a za žiadny procesný úkon urobený v tomto konaní sa neplatí. Podľa navrhovateľa je preto logické, že ak sa oslobodzuje konanie ako celok, oslobodzuje sa aj odvolacie konanie, čo potvrdzuje ust. § 4 ods. 4 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch. Z vyššie uvedených dôvodov navrhovateľ žiadal, aby odvolací súd odvolaniu vyhovel a napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa v celom rozsahu zrušil. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) preskúmal a prejednal vec podľa ust. § 212 ods. 1 O.s.p., bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) a dospel k záveru, že napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa je potrebné v zmysle ust. § 220 O.s.p. zmeniť a to tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozsudku. Podľa § 1 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších zmien a noviel súdne poplatky (ďalej len "poplatky") sa vyberajú za jednotlivé úkony alebo konanie súdov, ak sa vykonávajú na návrh a za úkony orgánov štátnej správy súdov a prokuratúry (ďalej len "poplatkový úkon") uvedené v sadzobníku súdnych poplatkov a poplatku za výpis z registra trestov (ďalej len "sadzobník"), ktorý tvorí prílohu tohto zákona. Podľa § 2 ods. 1 písm. a) veta prvá citovaného zákona poplatníkom je navrhovateľ poplatkového úkonu, ak je podľa sadzobníka ustanovený poplatok z návrhu. Podľa § 2 ods. 4 prvá veta zákona č. 71/1992 Zb. cit. zákona v odvolacom konaní je poplatníkom ten, kto podal odvolanie, pri dovolaní ten, kto podal dovolanie. Podľa § 5 ods. 1 písm. a) citovaného zákona poplatková povinnosť vzniká podaním návrhu, odvolania a dovolania alebo žiadosti na vykonanie poplatkového úkonu, ak je poplatníkom navrhovateľ, odvolateľ a dovolateľ. Podľa § 6 ods. 1 citovaného zákona sadzba poplatku je uvedená v sadzobníku percentom zo základu poplatku alebo pevnou sumou. Podľa § 6 ods. 2 citovaného zákona ak je sadzba poplatku ustanovená za konanie, rozumie sa tým konanie na jednom stupni. Poplatok podľa rovnakej sadzby sa vyberá i v odvolacom konaní vo veci samej. Poplatok za dovolanie sa vyberá vo výške dvojnásobku poplatku ustanoveného v sadzobníku. Podľa položky 7a Sadzobníka súdnych poplatkov tvoriaceho prílohu zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších zmien a noviel, zo žaloby na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom sa vyberá súdny poplatok 20 eur. Položka 7a Sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý tvorí prílohu zákona č. 71/1992 Zb., bola do Sadzobníka vložená novelou zákona č. 71/1992 Zb. vykonanou zákonom č. 286/2012 Z. z., ktorý nadobudol účinnosť dňa 1.10.2012. Súčasne bol touto novelou do zákona č. 71/1992 Zb. vložený § 18ca, podľa ktorého z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do 30.9.2012 sa vyberajú poplatky podľa predpisov účinných do 30.9.2012, i keď sa stanú splatnými po 30.9.2012. Do 30.9.2012 konanie o náhradu škody spôsobenú nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom podľa zákona č. 514/2003 Z. z. nebolo uvedené v Sadzobníku súdnych poplatkov a v ust. § 4 ods. 1 písm. k/ zákona č. 71/1992 Zb. v znení účinnom do 30.9.2012 bolo výslovne uvedené, že toto konanie je vecne oslobodené od súdnych poplatkov. S účinnosťou od 1.10.2012 však bolo uvedené ustanovenie zo zákona č. 71/1992 Zb. vypustené zákonom č. 286/2012 Z. z. Tento typ konania tak od 1.10.2012 už nie je vecne oslobodený od súdnych poplatkov. Z obsahu spisu vyplýva, že navrhovateľ sa v každej z následne spojených vecí návrhom na začatie konania, doručeným súdu prvého stupňa dňa 27.9.2012, voči odporcovi domáhal náhrady majetkovej škody a nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Veci resp. konania vedené na Okresnom súde Bratislava V (súde prvého stupňa) pod sp. zn. 14C 162/2012, 14C 170/2012, 14C 173/2012, 14C 174/2012 boli súdom prvého stupňa spojené na spoločné konanie uznesením zo dňa 17.05.2013 č. k. 14C/162/2012-40, s tým, že spoločné konanie sa bude ďalej viesť pod sp. zn. 14C/162/2012. Vo veci samej (už ako „spojenej veci“ v každej z vecí, ktoré boli uznesením súdu prvého stupňa č. k. 14C/162/2012-40 zo dňa 17.05.2013 spojené na spoločné konanie) rozhodol súd prvého stupňa rozsudkom č. k. 14C/162/2012-123 zo dňa 10.02.2015 a to tak, že návrh navrhovateľa vo veci samej v celom rozsahu zamietol. Proti tomuto rozsudku podal dňa 26.03.2015 (v zákonom stanovenej lehote) odvolanie navrhovateľ (č. l. 150 spisu). Zhodne so súdom prvého stupňa odvolací súd zastáva názor, že podaním odvolania tak navrhovateľovi v zmysle § 5 ods. 1 písm. a) zákona č. 71/1992 Zb. vznikla poplatková povinnosť. Po oboznámení sa s obsahom spisového materiálu dospel odvolací súd k záveru, že pokiaľ súd prvého stupňa napadnutým uznesením uložil navrhovateľovi povinnosť zaplatiť súdny poplatok za odvolanie voči predmetnému rozsudku súdu prvého stupňa č. k. 14C/162/2012-123 zo dňa 10.02.2015, jeho postup bol vecne správny, avšak nesprávny a nezákonný bol jeho záver pokiaľ ide o výšku vyrubeného súdneho poplatku v sume 80 € (4 x 20 €). Je síce pravdou, že jednotlivé konania vedené na súde prvého stupňa pod sp. zn. 14C 162/2012, 14C 170/2012, 14C 173/2012, 14C 174/2012 boli súdom prvého stupňa spojené na spoločné konanie uznesením zo dňa 17.05.2013 č. k. 14C/162/2012-40, avšak s tým, že spoločné konanie sa bude ďalej viesť pod sp. zn. 14C/162/2012. Rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej č. k. 14C/162/2012-123 zo dňa 10.02.2015 bol vydaný po spojený týchto vecí na spoločné konanie a rovnako tak odvolanie smerovalo „len“ voči tomuto rozsudku. Inak povedané v prejednávanej veci neboli podané štyri samostatné odvolania voči štyrom samostatným rozsudkom. Prvostupňový súd tak svojím postupom poprel účel a význam inštitútu spojenia vecí na spoločné konanie. Podľa názoru odvolacieho súdu nevznikol žiaden dôvod vyrubovať v prejednávanej veci súdny poplatok za podané odvolanie v jeho štvornásobnej výške argumentujúc tým, že pôvodne išlo o štyri samostatné veci. Vzhľadom na odvolacie námietky navrhovateľa odvolací súd poukazuje na znenie ust. § 6 ods. 2 prvá veta zákona č. 71/1992 Zb., podľa ktorého, ak je sadzba poplatku ustanovená za konanie, rozumie sa tým konanie na jednom stupni, by navrhovateľovi v súvislosti s § 18ca zákona č. 71/1992 Zb. nebolo možné uložiť povinnosť zaplatiť poplatok za odvolanie iba v prípade, ak by ho podal pred účinnosťou zákona č. 286/2012 Z. z., ktorým bola zavedená položka 7a Sadzobníka súdnych poplatkov, t. j. pred 1.10.2012. Nakoľko však navrhovateľ podal proti rozsudku Okresného súdu Bratislava V (súdu prvého stupňa) č. k. 14C/162/2012-123 zo dňa 10.02.2015 odvolanie dňa 26.03.2015, je s poukazom na uvedené zrejmé, že v prejednávanej veci sa odvolacie konanie začalo za účinnosti zákona č. 71/1992 Zb. v znení zákona č. 286/2012 Z. z. Preto navrhovateľovi s poukazom na položku 7a Sadzobníka súdnych poplatkov (v znení účinnom v čase podania odvolania) v spojení s § 6 ods. 2 zákona č. 71/1992 Zb. poplatková povinnosť za podané odvolanie vznikla, a to vo výške 20 €. Na uvedené nemá vplyv, že navrhovateľ podal návrh na začatie konania na súd dňa 27.9.2012 (t.j. pred 1.10.2012). Z tohto dôvodu odvolací súd odvolacie námietky navrhovateľa týkajúce sa svojvoľného rozširovania okruhu úkonov podliehajúcich poplatkovej povinnosti súdom prvého stupňa vyhodnotil ako nedôvodné. V tejto súvislosti považuje odvolací súd za potrebné uviesť, že z ust. § 6 ods. 2 zákona č. 71/1992 Zb. priamo vyplýva, že v odvolacom konaní vo veci samej sa vyberá poplatok podľa rovnakej sadzby ako poplatok za návrh vo veci samej. Pokiaľ teda v položke 7a Sadzobníka súdnych poplatkov je stanovená výška poplatku zo žaloby na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom 20 €, je v spojení s § 6 ods. 2 zákona č. 71/1992 Zb. potrebné v predmetnej právnej veci v odvolacom konaní vybrať súdny poplatok vo výške 20 €. Nejde pritom o rozširovanie okruhu úkonov podliehajúcich poplatkovej povinnosti, keďže v Sadzobníku súdnych poplatkov je jednoznačne stanovená sadzba súdneho poplatku za konanie na prvom stupni a podľa § 6 ods. 2 veta druhá zákona č. 71/1992 Zb. tak možno určiť aj sadzbu súdneho poplatku za odvolacie konanie. Neobstojí teda ani poukaz navrhovateľa na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 29.3.2007, sp. zn. 4 Cdo 39/2007, ktorý sa vzťahuje na odlišný skutkový základ a v danej veci nie je aplikovateľný. Podľa názoru odvolacieho súdu sú nedôvodné aj tie odvolacie námietky navrhovateľa, v zmysle ktorých napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa neobsahuje žiadne dôvody, a teda neobsahuje podstatnú náležitosť tohto druhu rozhodnutia, čím je v zmysle § 169 O.s.p. odôvodnenie. Podľa názoru odvolacieho súdu odôvodnenie napadnutého uznesenia požiadavke dostatočného odôvodnenia plne vyhovuje, pričom zodpovedá požiadavkám kladeným ustanovením § 169 O.s.p. na písomné vyhotovenie uznesenia. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie Okresného súdu Bratislava V (súdu prvého stupňa) č. k. 14C 162/2012-168 zo dňa 10. apríla 2015, v zmysle § 220 O.s.p. zmenil tak, že uložil navrhovateľovi zaplatiť súdny poplatok za odvolanie proti rozsudku č. k. 14C 162/2012-123 vo výške 20,- € v lehote troch dní od právoplatnosti rozsudku. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že v tomto konaní plne úspešnému odporcovi ich náhradu nepriznal, nakoľko mu žiadne trovy nevznikli (v zmysle § 151 ods. 1 O.s.p. absentoval návrh na ich priznanie). Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je možné podať odvolanie.