Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 14Co/20/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1512223962 Dátum vydania rozhodnutia: 27. 10. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Edita Szabová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1512223962.1
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Edity Szabovej a členiek senátu JUDr. Kataríny Javorčíkovej a Mgr. Barbory Bartekovej, v právnej veci navrhovateľa: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpeného advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s.r.o., Grösslingova 4, Bratislava, proti odporkyni: Slovenská republika, zast. Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, Župné námestie 13, Bratislava, o splnenie povinnosti zaplatiť majetkovú škodu vo výške 175,- eur a nemajetkovú ujmu vo výške 774,48 eur, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Bratislava V zo dňa 22.10.2014, č.k. 24C/185/2012-90, pomerom hlasov 3:0, takto
r o z h o d o l :
Odvolací súd rozsudok Okresného súdu Bratislava V zo dňa 22.10.2014, č.k. 24C/185/2012-90 p o t v r d z u j e .
o d ô v o d n e n i e :
Súd prvého stupňa svojim rozsudkom zamietol návrh navrhovateľa, ktorým sa domáhal, aby bola odporkyni uložená povinnosť zaplatiť mu titulom majetkovej škody sumu 175,- eur a titulom nemajetkovej ujmy sumu 774,48 eur z dôvodu, že nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Bratislava V bola navrhovateľovi spôsobená škoda. Nesprávny úradný postup vidí navrhovateľ v tom, že súd nerozhodol v zákonnej lehote o jeho návrhu na zmenu súdneho exekútora, ktorý návrh mu bol doručený dňa 5.10.2010 a súd o ňom rozhodol až uznesením zo dňa 16.12.2011, č.k. 37Er/6375/2006-10 tak, že jeho návrhu vyhovel. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 28.2.2012. O trovách konania rozhodol tak, že odporkyni náhradu trov konania nepriznal.
Po vykonanom dokazovaní súd prvého stupňa vec posúdil podľa ust. § 1 písm. a), § 3 ods. 1, 2, § 4 ods. 1, § 9 ods. 1, 2 a 4, § 15 ods. 1 a 2, § 16 ods. 1, § 19 ods. 1, 2 a 3 a 25 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, ako aj podľa čl. 48 ods. 2 veta prvá Ústavu SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, a dospel k záveru, že návrhu navrhovateľa nemožno vyhovieť.
Súd prvého stupňa vec prejednal podľa § 101 ods. 2 O.s.p. v neprítomnosti účastníkov a rozhodol na základe listinných dôkazov založených v spise a prihliadol na písomné stanoviská účastníkov konania k prejednávanej veci.
V prvom rade posúdil oprávnenosť námietky premlčania uplatneného nároku, vznesenej odporkyňou a dospel k záveru, že námietka premlčania nie je opodstatnená. Uviedol, že zo súdneho spisu sp. zn. 37Er/6375/2006 vyplýva, že návrh na zmenu exekútora navrhovateľ doručil súdu dňa 5.10.2010, súd vo veci rozhodol dňa 16.12.2011 uznesením č.k. 37Er/6375/2006-10, právoplatným dňa 28.4.2012, ktorým návrhu oprávneného vyhovel. Súd ustálil, že o tvrdenej škode sa navrhovateľ fakticky dozvedel
doručením uvedeného uznesenia, ktoré vtedajší právny zástupca navrhovateľa osobne prevzal dňa 15.2.2012, v uvedený deň mal teda navrhovateľ reálnu vedomosť o tom, že mu mala vznikla škoda a kto škodu spôsobil. Právo na náhradu škody teda navrhovateľ mohol prvýkrát uplatniť na súde 16.2.2012, trojročná premlčacia lehota by uplynula až dňa 16.2.2015. Keďže návrh na začatie konania bol podaný dňa 27.9.2012, navrhovateľ dodržal zákonnú trojročnú lehotu na uplatnenie práva.
Ďalej súd prvého stupňa zdôraznil, že podaniu žaloby na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom štátneho orgánu v zmysle uvedených ustanovení zák. č. 514/2003 Z.z. musí predchádzať prerokovanie nároku na príslušnom orgáne na základe písomnej žiadosti poškodeného o predbežné prerokovanie nároku, a až v prípade neuspokojenia nároku alebo jeho časti týmto orgánom v lehote šiestich mesiacov od doručenia žiadosti sa môže poškodený domáhať svojho nároku na náhradu škody súdnou cestou.
V danom prípade súd nemal za preukázané, že navrhovateľ skutočne podal na príslušný orgán - Ministerstvo spravodlivosti SR, žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom tunajšieho súdu, ktorý preukázateľne nevydal rozhodnutie o zmene súdneho exekútora v zákonom stanovenej 30- dňovej lehote. Podľa vyjadrenia odporkyne zo dňa 23.4.2012 jej boli doručené prvé žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, avšak obdržanie žiadosti týkajúcej sa prejednávanej veci odporkyňa nepotvrdila, takže navrhovateľ v tomto smere neuniesol dôkazné bremeno, keď nepreukázal, že konkrétna žiadosť ním bola Ministerstvu spravodlivosti SR doručená a zaevidovaná. Možno len vychádzať z predpokladu, že v množstve žiadostí sa nachádzala aj predmetná žiadosť, relevantný doklad o podaní však nebol súdu predložený, preto súd dospel k záveru, že podmienka na súdne konanie nebola splnená. Vzhľadom na uvedené nemal súd za preukázaný ani rozsah nároku, ktorý mal byť predbežne prerokovaný, rovnako ani stanovisko ministerstva k žiadosti poškodeného. Poukázal tiež na skutočnosť, že prvé žiadosti o prerokovanie ministerstvo prevzalo 23.4.2012 a žalobný návrh navrhovateľ podal na súde 27.9.2012, teda pred uplynutím šesť mesačnej lehoty, počas ktorej zo zákona ministerstvo malo uspokojiť nárok poškodeného na náhradu škody. Z týchto dôvodov aj v prípade preukázania podania žiadosti, bol návrh na začatie konania podaný predčasne.
Navrhovateľ sa nepochybne domáha nároku na náhradu škody poukazujúc na nesprávny úradný postup súdu, ktorým mu mala vzniknúť škoda, a to ešte pred účinnosťou novelizovaného znenia zák. č. 514/2003 Z.z.. Ak si navrhovateľ nárok na náhradu škody na Ministerstve spravodlivosti SR uplatnil, čo nepreukázal, uplatnil si ho v čase účinnosti znenia zákona do 31.12.2012. Toto sa vzťahuje aj na uplatnenie nároku na súde. Vzhľadom na to, že ust. § 9 zák. č. 514/2003 Z.z. je hmotnoprávne ustanovenie, pričom k dátumu 1.1.2013, t.j. účinnosti novely nie je žiadne prechodné ustanovenie, je preto nutné aplikovať pre daný prípad znenie zákona platné do 31.12.2012, teda ustanovenie platné v čase vzniku nároku, resp. v čase uplatnenia nároku poškodeného súdnou cestou. Na daný právny vzťah teda súd primárne aplikoval zák. č. 514/2003 Z.z., ktorý nadobudol účinnosť dňa 1.7.2004, nakoľko k nesprávnemu úradnému postupu a prieťahom v konaní malo dôjsť po účinnosti uvedeného zákona. Zodpovednosť za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom je osobitným druhom zodpovednosti a je zodpovednosťou objektívnou, pričom vzniká za predpokladu kumulatívneho splnenia všetkých podmienok, ktoré pre jej vznik určuje zákon. Pri nesplnení čo i len jednej podmienky zodpovednosť za škodu nevznikne. Pri splnení všetkých podmienok súčasne sa zodpovednosti za škodu nemožno zbaviť.
Základnými predpokladmi vzniku zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom alebo nezákonným rozhodnutím sú:
- porušenie právnej povinnosti orgánom verejnej moci, ktoré spočíva v nezákonnom rozhodnutí alebo nesprávnom úradnom postupe, pričom za nesprávny úradný postup sa považuje aj nečinnosť, prieťahy (§ 3 ods. 1 písm. a,b; § 5 ods. 1; § 6; § 9 ods. 1, 2 zák. č. 514/2003 Z.z.); - vznik a existencia škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom (§ 3 ods. 1; § 17 ods. 1, 2, 3 a 4, § 18 zák. č. 514/2003 Z.z. a všeobecné ustanovenia Občianskeho zákonníka); - príčinná súvislosť medzi porušením právnej povinnosti a škodou, ktorá porušením povinnosti vznikla.
Z pripojeného súdneho spisu sp. zn. 37Er/6375/2006 mal súd prvého stupňa nepochybne preukázané, že súd o návrhu navrhovateľa na zmenu súdneho exekútora rozhodol po zákonom stanovenej lehote. Súd sa nestotožnil s tvrdením navrhovateľa, že porušil svoje zákonné povinnosti nesprávnym úradným postupom spočívajúcom v nečinnosti, resp. prieťahoch v konaní tým, že o zmene exekútora rozhodol po 30-dňovej lehote, nakoľko nie každý prieťah v konaní možno vyhodnotiť ako prieťah zbytočný (čl.48 ods. 2 prvá veta Ústavy SR). Nedodržanie zákonných lehôt sa nepovažuje automaticky za porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, pri posudzovaní, či prieťah v konaní bol alebo nebol zbytočný, sú rozhodujúce všetky okolnosti danej veci. Na priznanie oprávnenosti nároku poškodeného za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom nečinnosťou súdu, musí ísť o taký významný prieťah, ktorý možno kvalifikovať ako neefektívny postup súdu a zbytočný prieťah. Rozhodujúcimi faktormi pre takého posúdenie sú nielen obtiažnosť prejednávanej veci a súčinnosť účastníkov, ale v neposlednom rade aj stav konkrétneho súdneho oddelenia, ako počet vecí a preťaženosť sudcu, ktorý nepochybne má vplyv na rýchlosť konania súdu. Navrhovateľ ako poškodený mal postupovať v zmysle zásady vigilantibus iura (každý nech si stráži svoje právo), mal možnosť už v exekučnom konaní poukázať na nečinnosť súdu formou sťažnosti adresovanej predsedovi súdu, ktorý po prešetrení sťažnosti mohol konštatovať, že sťažnosť je oprávnená a došlo k zbytočnému prieťahu v danom exekučnom konaní. Keďže sa tak nestalo a k posúdeniu, či v danom prípade existovali faktory, pre ktoré súd v exekučnom konaní nerozhodol v zákonnej lehote, nemožno nesplnenie zákonnej lehoty vyhlásiť za zbytočný prieťah spôsobilý porušenie ústavného práva navrhovateľa, v dôsledku ktorého mala navrhovateľovi vzniknúť škoda.
V konaní navrhovateľ nepreukázal ani splnenie druhej podmienky vyžadovanej zákonom pre vznik zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom, a to vznik samotnej škody ako majetkovej ujmy. Vyúčtované režijné náklady navrhovateľa nemôžu byť považované za faktickú škodu, nakoľko sa jedná o náklady vynaložené na celkovú podnikateľskú činnosť navrhovateľa v súvislosti s realizovaním predmetu jeho obchodnej činnosti. Podnikateľský subjekt znáša aj podnikateľské riziko prípadného ekonomického neúspechu obchodných prípadov, administratívne náklady s tým súvisiace nezakladajú nárok na náhradu škody zodpovedajúcu svojou výškou výške vynaložených nákladov. Súd neprijal tvrdenie navrhovateľa týkajúce sa výšky majetkovej ujmy, pretože samotné tvrdenie bez relevantného dôkazného preukázania, nie je postačujúce. Keďže nebol preukázaný vznik škody, nemohla byť rovnako preukázaná ani príčinná súvislosť medzi porušením právnej povinnosti a škodou, ktorá porušením povinnosti vznikla.
Z dôvodu neunesenia dôkazného bremena navrhovateľom v časti žalobného návrhu ohľadom majetkovej škody, súd v uvedenej časti nárok ako nedôvodný zamietol napriek tomu, že nebola súdom dodržaná lehota na rozhodnutie o zmene súdneho exekútora.
Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia ďalej uviedol, že navrhovateľ si v konaní uplatňoval aj nemajetkovú ujmu, pretože podľa jeho názoru samotné konštatovanie porušenia práva na rozhodnutie o návrhu na zmenu súdneho exekútora v zákonom stanovenej lehote, v spojení s porušením práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a práva na prejednanie veci v primeranom čase, nie je dostatočným zadosťučinením. Poukázal na riziká, ktorým bol vystavený nesprávnym postupom exekučného súdu. Nemajetkovú ujmu si uplatnil za vnútorné zásahy do spoločnosti, ovplyvňovanie podnikateľského plánovania a rozhodovania, za porušenie jeho práv, stratu legitímnych očakávaní, že nastane v zákonom čase stav predpokladaný zákonom, stratu dôvery v právo a v spravodlivé riešenie veci a vyvolanie rizík ohrozujúcich konečné vymoženie pohľadávky. S poukazom na rozhodnutie Ústavného súdu SR za každý mesiac omeškania požadoval priznať sumu 55,32 eur.
Súd neprijal právnu argumentáciu navrhovateľa, ktorú vyhodnotil za špekulatívnu a účelovú obranu.
Pojem ujma predstavuje ohrozenie subjektívnych občianskych práv a zároveň je aj jedným z predpokladov občianskoprávnej zodpovednosti. Nemajetková ujma je adekvátna, keď sa jedná o stratu dôveryhodnosti, spochybnenie serióznosti a poctivosti konania poškodeného subjektu, vrátane podnikateľských aktivít. Pri stanovení výšky nemajetkovej ujmy je potrebné zohľadňovať závažnosť a intenzitu konania, dosah a motívy konania, úmysel konania a dĺžku protiprávneho konania, pričom všetky kritéria je potrebné vyhodnotiť nielen z hľadiska konania súdu, ale aj z hľadiska navrhovateľa a jeho právneho postavenia ako právnickej osoby. Zdôraznil, že navrhovateľ nijako nešpecifikoval a nekonkretizoval, ako skutočnosť, že exekučný súd vydal rozhodnutie o zmene exekútora po zákonom
stanovenej lehote, ohrozila jeho subjektívne práva. Nepreukázal, že by daná situácia negatívnym spôsobom ovplyvnila jeho podnikateľskú činnosť, ktorú preukázateľne naďalej vykonáva. Argumentácia navrhovateľa sa súdu javila ako teoretické zdôvodňovanie možných následkov nesprávneho úradného postupu exekučného súdu, bez potrebnej konkretizácie a zdokladovania údajnej nemajetkovej ujmy.
Súd aj vzhľadom na neunesenie dôkazného bremena navrhovateľom vyhodnotil za dostačujúce konštatovanie, že v exekučnom konaní nebolo vydané rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote a že došlo postupom súdu k porušeniu práva. Preto uplatnený nárok na priznanie nemajetkovej ujmy zamietol ako nedôvodný.
O trovách konania súd rozhodol podľa §142 ods. 1 O.s.p., v zmysle ktorého odporkyni ako úspešnej účastníčke v konaní patrí právo na náhradu trov konania. Keďže si však náhradu trov konania neuplatnila a súd na jej strane vznik trov nezistil, preto jej náhradu nepriznal.
Proti rozsudku podal navrhovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu v zákonom stanovenej lehote odvolanie. Namieta v ňom, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p. - účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom; vo veci rozhodol vylúčený sudca; súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností a že vec nesprávne právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu.
Poukázal na to, že súd prejednal vec v neprítomnosti navrhovateľa a jeho právneho zástupcu postupujúc podľa ust. § 101 ods. 2 O.sp. preto, že sa bez ospravedlnenia na pojednávanie nedostavil. Zo znenia ust. § 101 ods. 2 O.s.p. vyplýva, že možnosť súdu konať v neprítomnosti účastníka konania je obmedzená splnením formálnej podmienky spočívajúcej v podaní žiadosti o odročenie pojednávania z dôležitého dôvodu. Navrhovateľ riadne a včas požiadal o zrušenie pojednávania, uviedol dôležité dôvody a predložil súdu listiny spájané s označenými dôvodmi. Súd preto nemohol postupovať podľa ust. § 101 ods. 2 O.s.p. a vec prejednať v neprítomnosti navrhovateľa. Ak tak spravil, odňal jej tým možnosť právo na konanie pred súdom.
Ďalej poukázal na ust. § 15 O.s.p. a uviedol, že v texte návrhu na začatie konania upovedomil súd o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená systémom súdneho manažmentu na prejednanie a rozhodnutie, je potrebné z konania vylúčiť. Okolnosť, že krajský súd nevzhliadol v označených skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu, nič nemení na tom, že v jeho očiach a objektívne v očiach verejnosti nemožno tohto sudcu považovať za nestranného. Je tomu tak aj preto, že rozhodnutie je v rozpore s ustálenou rozhodovacou praxou iných krajských súdov v skutkovo a právne totožných veciach. Takýto postup je tiež v rozpore s judikatúrou Ústavného súdu Slovenskej republiky a Európskeho súdu pre ľudské práva. Základné právo na prejednanie a rozhodnutie veci nestranným súdom podľa čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky je v občianskom súdnom konaní zabezpečené vylúčením sudcu z jej ďalšieho prejednávania a rozhodnutia pre jeho zaujatosť (I.ÚS 345/09), pričom nedostatok nestrannosti sudcu je súčasťou pojmu zákonný sudca podľa čl. 48 ods. 1 vety prvej Ústavy Slovenskej republiky (III.ÚS 16/2000).
Namieta tiež, že konečné rozhodnutie vo veci súdom neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu navrhovateľa na prerušenie konania, proti ktorému legálne pripustil odvolanie. Súd sa nedostatočne oboznámil s podmienkami, za ktorých je možné viesť konanie, keď ignoroval žiadosť navrhovateľa o zrušenie nariadeného pojednávania z dôležitého dôvodu. Navrhovateľ sa nemal možnosť vyjadriť k tvrdeniam odporkyne, z ktorých súd pri rozhodovaní vychádzal a zachytil ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia. Nemal ani možnosť vyjadriť sa k dôkazom, ktoré súd vykonal a založil na nich svoje rozhodnutie. Súd rozhodol bez toho, aby mu umožnil vyjadriť sa k skutkovým a právnym otázkam. Navrhovateľ nebol oboznámený s obsahom dôkazov a prednesov, nemal možnosť sa k týmto dôkazom a prednesom vyjadriť, nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení. Súd porušil jeho právo na kontradiktórny súdny proces. Namieta tiež, že ak odporkyňa nereagovala na výzvu súdu, aby predložila písomné vyjadrenie k návrhu, mal súd rozhodnúť o návrhu rozsudkom pre zmeškanie podľa § 153b O.s.p. a skutkovým základom sa mal stať skutkový stav tvrdený navrhovateľkou.
Súd zamietol jeho návrh v časti náhrady skutočnej škody z dôvodu jeho nedôvodnosti, ale v odôvodnení rozhodnutia sa zaoberá len škodou, ktorá mala súvisieť so správou pohľadávky počas nečinnosti súdu a opisuje ju ako škodu, ktorá vznikla v príčinnej súvislosti s konaním dlžníka (povinného). Súd však úplne ignoroval všetky jeho tvrdenia o majetkovej škode, ktorá vznikla nákladmi na udržiavanie a správu informačného systému a z titulu výdajov na administratívne spracovanie textov urgencií; na publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií; poštovné a telekomunikačné výdaje. V tejto časti považuje rozhodnutie súdu za nepresvedčivé a nepreskúmateľné. Zdôraznil, že rozhodnutie nemá náležitosti, ktoré by zodpovedali kritériám uvedeným v ust. § 157 ods. 2 O.s.p.. V tejto súvislosti poukázal aj na nález Ústavného súdu SR, sp. zn. III.ÚS 36/2010. Uviedol, že z rozhodnutia vôbec nie je zrejmé, akou úvahou súd dospel jednoznačne a nepochybne k presvedčeniu o tom, že majetková škoda nevznikla, čo sa rovnako týka aj chýbajúcich dôvodov pri nemajetkovej ujme. Vyslovil nesúhlas s tvrdením, že náklady na správu pohľadávky počas nečinnosti súdu zapríčinil dlžník (povinný). V prípade, ak by došlo k rozhodnutiu súdu o návrhu v zákonnej lehote, náklady na správu by prešli na súdneho exekútora a boli by časom transformované do podoby trov exekúcie. Navrhovateľ hodlal v konaní pred súdom prostredníctvom vykonaného pojednávania predložiť dôkazy o výške majetkovej škody, a to aj prostredníctvom znaleckého posudku, ktorého vyhotovenie zabezpečil. Súd však dokazovanie neprípustne skrátil len na dôkazy vykonávané ex offo, navrhovateľa nepoučil podľa ust. § 120 ods. 4 O.s.p. a neoznámil mu, že hodlá vyhlásiť rozhodnutie vo veci samej, aby tak mal priestor navrhnúť alebo predložiť ďalšie dôkazy.
Ďalej v odvolaní namieta, že súd vo svojom rozhodnutí vôbec nevysvetlil, prečo nekonštatoval, že došlo k porušeniu jeho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práv na prejednanie veci v primeranej lehote zaručených čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na rozhodnutie v zákonom stanovenom čase. Navrhol, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na opätovné prejednanie a rozhodnutie.
Odporkyňa sa k odvolaniu navrhovateľa nevyjadrila.
Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), prejednal odvolanie bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p., postupom podľa § 156 ods. 3 O.s.p., a po preskúmaní napadnutého rozsudku, ako aj konania, ktoré mu predchádzalo, dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné. Rozsudok odvolacieho súdu bol vo veci verejne vyhlásený dňa 27.10.2015.
Námietku navrhovateľa, že mu bolo postupom súdu odňaté právo konať pred súdom, nakoľko neboli splnené podmienky pre postup súdu podľa § 101 ods. 2 O.s.p., t.j. na prejednanie veci v jeho neprítomnosti, vyhodnotil odvolací súd túto námietku ako nedôvodnú.
Súd prvého stupňa dňa 18.9.2014 nariadil pojednávanie vo veci na 22.10.2014. Právny zástupca predvolanie prevzal dňa 1.10.2014. Dňa 17.10.2014 bola súdu doručená emailová žiadosť navrhovateľa na zrušenie nariadeného pojednávania z dôvodu objektívneho porušenia zásady nestrannosti súdu a sudcu. V žiadosti navrhovateľ argumentoval tým, že nesúhlasí s rozhodnutím odvolacieho súdu, ktorým nevylúčil sudcov Okresného súdu Bratislava V z prejednávania veci, pretože toto považuje za nesprávne a zasahujúce do jeho základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a v čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, t.j. práva na nestranný súd zriadený zákonom. Žiadosť o zrušenie nariadeného termínu pojednávania odôvodnil tým, že ešte nebola ústavne konformným spôsobom vyriešená otázka zákonného sudcu a vec nebola pridelená na prejednanie a rozhodnutie nestrannému súdu (nebolo ešte rozhodnuté o jeho sťažnosti podanej na ÚS SR).
Z uvedených skutočností je zrejmé, že právny zástupca navrhovateľa ignoroval nariadené pojednávanie vo veci, keďže sa naň bez ospravedlnenia nedostavil, hoci mu zo strany súdu nebolo oznámené, že sa termín pojednávania zrušuje. Z toho dôvodu podľa názoru odvolacieho súdu boli splnené podmienky na prejednanie veci v jeho neprítomnosti, keďže o otázke vylúčenia sudcu (sudcov) Okresného súdu Bratislava V bolo už zákonným spôsobom rozhodnuté (§ 16 ods. 1 O.s.p.). O tejto otázke rozhodol Krajský súd v Bratislave uznesením zo 19.10.2012, č. k. 14NcC/85/2012-17 tak, že vyslovil, že sudkyňa Okresného súdu Bratislava V, I.. C. V., nie je vylúčená z prejednávania a rozhodovania tejto veci. Z týchto
dôvodov ide o nedôvodnú odvolaciu námietku navrhovateľa. Je tiež treba zdôrazniť, že ani podanie sťažnosti na ústavný súd nie je prekážkou pre prejednanie a rozhodnutie veci.
Pokiaľ navrhovateľ v odvolaní namieta, že existovala prekážka pre rozhodnutie vo veci samej, keďže súd v rozsudku rozhodol aj o zamietnutí návrhu navrhovateľa na prerušenie konania, proti ktorému je zo zákona prípustné odvolanie, odvolací súd uvádza, že odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa takýto výrok neobsahuje. Je síce pravdou, že navrhovateľ pred pojednávaním dňa 17.10.2014 zaslal súdu emailový návrh na zrušenie pojednávania a na prerušenie konania do právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu SR o ústavnej sťažnosti, ktorej predmetom je rozhodnutie o porušení práva navrhovateľa na zákonného sudcu a práva na nestranný súd a ktorej dôsledkom bude zrušenie rozhodnutia krajského súdu vo veci nevylúčenia sudcu povereného prejednaním veci, avšak súd o tomto návrhu rozsudkom nerozhodol. Táto odvolacia námietka je preto právne irelevantná.
Z obsahu spisu je zrejmé, že o uvedenom návrhu súd prvého stupňa nerozhodol ani samostatným rozhodnutím v čase pred nariadeným pojednávaním. Podľa názoru odvolacieho súdu však ide o takú vadu konania pred súdom prvého stupňa, ktorá nemala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, a preto na ňu neprihliadal (§ 212 ods. 3 O.s.p.).
Nezodpovedá skutočnosti ani argumentácia navrhovateľa, že odporkyňa sa k jeho návrhu na začatie konania nevyjadrila a že súd mal z toho dôvodu vo veci rozhodnúť rozsudkom pre zmeškanie v zmysle ust. § 153b O.s.p.. Vyjadrenie odporkyne k návrhu zo dňa 20.8.2013 bolo súdu doručené dňa 22.8.2013 a právnemu zástupcovi navrhovateľa bolo doručené dňa 12.2.2014 spolu s predvolaním na pojednávanie. Súčasťou predvolania bolo aj poučenie účastníkov konania podľa ust. § 120 ods. 4 O.s.p..
Podľa názoru odvolacieho súdu prvostupňový súd správne zistil skutkový stav veci, a vyvodil z neho správny právny záver o nedôvodnosti uplatneného nároku navrhovateľa, a to napriek tomu, že odvolací súd dospel k záveru, že bol splnený prvý predpoklad zodpovednosti štátu za škodu, ktorým je existencia nesprávneho úradného postupu, keďže v zákonnej lehote 30 dní od podania návrhu na zmenu exekútora o tomto návrhu nerozhodol. Hoci táto prvá podmienka bola splnená, na vznik zodpovednosti štátu za majetkovú škodu alebo nemajetkovú ujmu je nevyhnutné, aby boli kumulatívne splnené všetky tri podmienky. Pokiaľ ide o ďalšie podmienky zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom, t.j. o preukázanie existencie majetkovej škody, resp. nemajetkovej ujmy a príčinnej súvislosti medzi škodou a nesprávnym úradným postupom, odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožňuje so závermi súdu prvého stupňa a považuje ich za správne. Súd prvého stupňa svoje rozhodnutie v rozhodujúcich otázkach jasne a dostatočným spôsobom odôvodnil, na ktoré dôvody poukazuje aj odvolací súd (§ 219 ods. 2 O.s.p.).
Pokiaľ navrhovateľ v odvolaní namieta, že súd prvého stupňa ničím nepodložil svoj záver, že majetková škoda mu nevznikla, odvolací súd zdôrazňuje, že súd svoje rozhodnutie oprel o skutočnosť, že navrhovateľ vznik škody nepreukázal. V odvolaní sám uvádza, že dôkazy o vzniku škody chcel predložiť až na pojednávaní, ktorého sa však bez ospravedlnenia nezúčastnil, keďže sa zrejme bezdôvodne domnieval, že jeho žiadosti o zrušenie termínu pojednávania bude vyhovené, čím si sám odňal možnosť svoje tvrdenie o vzniku škody preukázať. V tejto súvislosti je potrebné poukázať na to, že dôkazné bremeno v tomto smere je na navrhovateľovi, čo sa vzťahuje rovnako aj na uplatnený nárok na náhradu nemajetkovej ujmy. Navrhovateľ však nepreukázal svoje tvrdenia ani o vzniku nemajetkovej ujmy.
Na základe uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p. ako vecne správny potvrdil.
O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 142 ods. 1, v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p., a ich náhradu v konaní úspešnej odporkyni nepriznal, pretože jej v odvolacom konaní žiadne trovy nevznikli.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.