Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 1CoZm/121/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1514202604 Dátum vydania rozhodnutia: 30. 11. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Soňa Pekarčíková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1514202604.1 Uznesenie Krajský súd v Bratislave v právnej veci navrhovateľa: BENCONT INVESTMENTS, s. r. o., Vajnorská 100/ A, 831 04 Bratislava, IČO: 36 432 105, zast.: JUDr. Jozef Boledovič, advokát, 900 41 Rovinka č. 578, proti odporcovi: OTP Banka Slovensko, a. s., Štúrova 5, 813 54 Bratislava, IČO: 31 318 916, o zaplatenie sumy 3.033,24 Eur s prísl. a odmeny zo zmenky a o odvolaní odporcu proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava V, č. k. 3CbZm/358/2014-58 zo dňa 25. 06. 2015 takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave uznesenie Okresného súdu Bratislava V, č. k. 3CbZm/358/2014-58 zo dňa 25. 06. 2015 p o t v r d z u j e . o d ô v o d n e n i e : Napadnutým uznesením súd prvého stupňa zamietol návrh odporcu na prerušenie konania do právoplatného skončenia veci vedenej na Najvyššom súde SR pod sp. zn. 2Obdo/19/2014. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že v predmetnom konaní o námietkach odporcu proti vydanému zmenkovému platobnému rozkazu zo dňa 19. 05. 2014, č. k. 5Zm/29/2014-19, ktorým súd zaviazal odporcu na zaplatenie zmenkovej sumy 3.033,24 Eur s úrokom 6 % ročne z nej od 06. 08. 2013 do zaplatenia, zmenkovej odmeny 10,11 Eur a náhrady trov konania, podal odporca dňa 11. 05. 2015 návrh, aby súd konanie podľa § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p. prerušil až do právoplatného skončenia veci vedenej na Najvyššom súde SR pod sp. zn. 2Obdo/19/2014. Svoj návrh odporca odôvodnil tým, že na základe jeho dovolania zo dňa 19. 12. 2013, ktoré podal proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach č. k. 2CoZm/3/2013-166 v tam prejednávanej veci týkajúcej sa zmenkového sporu medzi ním a navrhovateľom, ktorý je založený na totožnom skutkovom a právnom základe ako predmetné konanie, prebieha na Najvyššom súde SR dovolacie konanie sp. zn. 2Obdo/19/2014, v ktorom sa dovolací súd zaoberá otázkou, či v konaniach pred súdmi nižšieho stupňa nedošlo k vadám zmätočnosti, keď sa tieto vôbec nevysporiadali s odporcovou námietkou výkonu práva v rozpore so zásadami ekvity, jeho kauzálnou námietkou spochybňujúcou kauzu zmenky a námietkou výšky zmenkovej sumy, čo malo mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. S poukazom na ďalšiu skutkovo a právne totožnú vec medzi odporcom a navrhovateľom, v ktorej už Najvyšší súd SR na základe dovolania odporcu uznesením zo dňa 16. 04. 2014, č. k. 1Obdo/4/2013 zrušil iný rozsudok Krajského súdu v Košiciach zo dňa 30. 10. 2012, č. k. 3CoZm/6/2012-156 a vec mu vrátil na ďalšie konanie mal odporca za to, že v prebiehajúcom dovolacom konaní vedenom v označenej veci, do právoplatného skončenia ktorého odporca navrhol predmetné konanie prerušiť, sa rieši otázka, ktorá má podstatný význam aj v tomto konaní, kde súd posudzuje identické námietky odporcu za identických skutkových a právnych okolností medzi identickými účastníkmi konania. Ako dôkaz bolo k návrhu pripojené dovolanie odporcu zo dňa 18. 12. 2013 proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach, č. k. 2CoZm/3/2013-166 a uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Obdo/4/2013. Súd prvého stupňa s poukazom na § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p. argumentoval, že riešenie otázky, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu, nie je možné pre účely prerušenia konania podľa uvedeného ustanovenia zamieňať s právnym posúdením (ne)dôvodnosti námietok, ku ktorému dospeje iný súd, a to ani v prípade, ak odporca námietky v obdobných veciach odôvodňuje vždy tými istými skutočnosťami. Súd konajúci v predmetnej veci nie je viazaný právnym názorom dovolacieho súdu vyjadreným v jeho rozhodnutí v inej veci, a rovnako aj odporcom uvedené rozhodnutia dovolacieho súdu v konaniach sp. zn. 2Obdo/19/2014 a 1Obdo/4/2013 sú záväzné v zmysle § 243d ods. 1 O.s.p. len pre súd, ktorého rozhodnutie bolo (bude) v týchto konaniach zrušené. Súd prvého stupňa ďalej uviedol, že rozhodnutie iného súdu v obdobnej veci nie je prípadom, v ktorom je súd viazaný rozhodnutím iného orgánu, ako to vyplýva z § 135 ods. 1 O.s.p. Preto ani skutočnosť, že odporca je pripravený v prípade iného výsledku konania, než predpokladá v dvoch uvedených veciach, vyvolať „hromadné revízie“ veľkého množstva súdnych rozhodnutí, neoprávňuje súd, aby konanie v predmetnej veci prerušil. Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie odporca z dôvodu, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, a navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zmenil a prerušil predmetné konanie do právoplatného skončenia veci vedenej na Najvyššom súde SR pod sp. zn. 2Obdo/19/2014. Odporca považoval za nesprávny právny názor súdu prvého stupňa, podľa ktorého skutočnosť, že Najvyšší súd SR rieši v inom konaní rovnaké otázky za obdobných skutkových i právnych okolností, nie je dostatočným dôvodom na prerušenie konania. Podľa názoru odporcu by bolo nehospodárne, aby predmetné otázky riešil v tomto konaní duplicitne okresný súd, ak sa s nimi už dlhšie zaoberá aj Najvyšší súd SR. V uvedenom konaní sa Najvyšší súd SR zaoberá napr. kauzálnou námietkou odporcu spochybňujúcou existenciu kauzy zmenky uplatnenej navrhovateľom, ktorá je hlavnou námietkou odporcu aj v predmetnom konaní na súde prvého stupňa. Nakoľko je táto námietka založená na vzťahoch odporcu k predchádzajúcim majiteľom zmenky, súdy musia v súlade s § 17 zákona zmenkového a šekového ako predbežnú otázku posúdiť, či sa navrhovateľ v čase nadobúdania zmenky dopustil vedomého konania na škodu odporcu. Táto predbežná otázka má význam aj pre rozhodnutie súdu prvého stupňa v predmetnej veci, a preto vykonávanie duplicitného dokazovania vedomého konania na škodu odporcu v tomto konaní by bolo nehospodárne a nadbytočné, naopak, v záujme hospodárnosti konania by bolo účelné, aby súd prvého stupňa predmetné konanie prerušil a vyčkal do rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, čím by tiež predišiel možnému narušeniu právnej istoty účastníkov konania v prípade, že by súd dospel k iným právnym záverom, než aký o pár mesiacov v uvedenej veci zaujme Najvyšší súd SR. Odporca sa domnieval, že sudcovská nezávislosť pri rozhodovaní o veciach ako znak právneho štátu nemôže byť absolutizovaná, svojvoľná a neohraničená, naopak v záujme dosiahnutia reálneho (a nielen formálneho) právneho štátu musí byť táto limitovaná ostatnými znakmi právneho štátu vrátane požiadavky právnej istoty a predvídateľnosti súdnych rozhodnutí, v súvislosti s ktorým princípom odporca poukázal na príslušnú judikatúru Ústavného súdu SR. Podľa svojho vyjadrenia odporca netvrdí, že by mal súd prvého stupňa automaticky v pomere jedna ku jednej prevziať rozhodnutie a záver, k akému dospeje Najvyšší súd SR, avšak považuje za vhodné, aby súd prvého stupňa skôr, než sám v predmetnej veci rozhodne, mal možnosť vedieť, či súd vyššieho stupňa neodhalili vedomé konanie navrhovateľa na škodu dlžníka už v samotnom texte zmlúv o postúpení pohľadávok, a taktiež aby mal možnosť sa v odôvodnení svojho rozhodnutia vysporiadať na základe dostatočne precíznych argumentov aj s otázkou komparácie svojho rozhodnutia s rozhodnutím Najvyššieho súdu SR, ktoré sa týka skutkovo a práve totožnej veci. Odporca vyjadril názor, že pokiaľ prvostupňový súd posudzuje hospodárnosť prerušenia konania na návrh odporcu podľa rovnakých kritérií, podľa akých do dnešného dňa za hospodárne nepovažoval ani spojenie niekoľko desiatok totožných námietkových konaní vedených medzi odporcom a navrhovateľom na Okresnom súde Bratislava V, tieto kritériá nemôžu byť správne. Mal za to, že už zo samotnej skutočnosti, že Najvyšší súd SR rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach zrušil z dôvodu, že tento nezohľadnil pri rozhodovaní zásadnú argumentáciu odporcu, možno vyvodiť záver, že námietky odporcu môžu obstáť ako dôvodné a riadne zohľadnenie tejto argumentácie môže viesť aj k zmene rozhodnutia odvolacieho súdu. Preto odporca považoval za zmysluplné prerušiť konanie v prejednávanej veci, pokiaľ sa konečným spôsobom neustáli ústavnokonformné vyhodnotenie jeho zásadných námietok v skorších konaniach. Krajský súd ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) prejednal vec v rozsahu a z dôvodov podaného odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.) bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie odporcu nie je dôvodné, keď uznesenie súdu prvého stupňa je vecne správne. Podľa § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p., pokiaľ súd neurobí iné vhodné opatrenia môže konanie prerušiť, ak prebieha konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu alebo ak súd dal na takéto konanie podnet. Ustanovenie § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p. upravuje tzv. fakultatívne prerušenie konania, to znamená také prerušenie konania, ktoré nie je pre samotné konanie nevyhnutné. Súd je povinný najskôr urobiť iné vhodné opatrenia dostupnými procesnými prostriedkami a až keď tieto zlyhajú, môže konanie prerušiť. Výber, resp. voľbu súdu z jednotlivých opatrení (napr. spojenie veci, prerušenie konania, riešenie tzv. predbežnej otázky) slúžiacich účelu racionálnej organizácie postupu súdu pri vedení príslušného súdneho konania, je ale potrebné podriadiť aj zákonnej požiadavke rýchlej a účinnej ochrany práv účastníkov v súdnom konaní (§ 6 O.s.p.) a použiť to opatrenie, prostredníctvom ktorého je ochrana práv účastníkov konania rýchlejšia a účinnejšia. Rozhodujúcim hľadiskom je teda zásada hospodárnosti konania, preto prerušenie konania predstavuje vo všeobecnosti skôr výnimku ako pravidlo (viď uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 21. 10. 2010 sp. zn. 3Cdo/150/2010). Pritom nevyhnutným predpokladom pre postup v zmysle ustanovenia § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p., a teda pre to, aby súd bez urobenia iného vhodného opatrenia prerušil konanie, je to, že v inom prebiehajúcom konaní sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre jeho rozhodnutie. Ustanovenie § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p. za uvedených okolností umožňuje súdu prerušiť konanie najmä vtedy, ak predmet iných konaní vecne súvisí s konaním, v ktorom sa navrhuje prerušenie konania, resp. ich výsledok môže relevantne ovplyvniť výsledok prerušeného konania. Po preštudovaní spisu sa odvolací súd stotožnil so záverom súdu prvého stupňa, že na prerušenie predmetného konania nie je daný dôvod podľa § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p. Najvyšší súd Slovenskej republiky v skutkovo a právne obdobnej veci v konaní sp. zn. 2Obdo/19/2014 posudzuje otázky týkajúce sa uplatnených zmeniek z hľadiska (ne)dôvodnosti námietok, ktoré odporca podal v označených veciach. Riešenie týchto otázok (vrátane v odvolaní odporcu uvedených otázok) v iných konaniach o žalobách na plnenie, a to v prebiehajúcom súdnom konaní na Najvyššom súde SR, však nemá význam pre rozhodnutie v predmetnej veci, keďže predmetné otázky je konajúci súd oprávnený v prípade potreby vyriešiť si sám v tomto konaní ako predbežné otázky, a to priamo vo vzťahu k posúdeniu (ne)dôvodnosti námietok uplatňovaných odporcom v tomto konaní. Ani najvyššia možná miera, do akej by mohol výsledok uvedeného konania ovplyvniť výsledok predmetného konania v prípade jeho prerušenia, by preto v intenciách vyššie uvedeného, ako aj s poukazom na § 135 O.s.p. nepostačila pre účelné a hospodárne prerušenie predmetného konania podľa § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p., v dôsledku čoho je potrebné považovať zákonné podmienky na prerušenie konania v danom prípade za nesplnené. Uvedený záver pritom zohľadňuje aj odvolacie námietky odporcu, ktoré však nie sú spôsobilé ovplyvniť jeho správnosť, keď z hľadiska výberu najvhodnejšieho postupu súdu pri vedení predmetného súdneho konania sú tieto námietky právne irelevantné v zmysle vyššie uvedených kritérií. Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne v celom rozsahu potvrdil podľa § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. s tým, že v ostatnom poukazuje na odôvodnenie rozhodnutia súdu prvého stupňa. Toto uznesenie bolo členmi senátu prijaté pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 tretia veta zák. č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov). Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e prípustné.