Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 2Co/446/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1708205945 Dátum vydania rozhodnutia: 27. 01. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Janka Gažovičová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1708205945.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Janky Gažovičovej a členov senátu JUDr. Moniky Holickej a JUDr. Ondreja Krajča v právnej veci navrhovateľa: U. G., V. N. XXX, P., zastúpeného advokátom: JUDr. Drahomír Tomčo, Koceľova 9, Bratislava, proti odporkyni: L. G., V. N. XXX, P., zastúpenej advokátom: JUDr. Vojtech Horváth, Moyzesova 22, Pezinok, o vrátenie daru, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Pezinok, zo dňa 21. marca 2014, č.k. 6C 89/2008-144, jednohlasne takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e . o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom zamietol súd prvého stupňa návrh navrhovateľa; ktorým sa domáhal vrátenia daru - spoluvlastníckeho podielu 1 na pozemku parc. č. XXXX - zastavané plochy a nádvoria o výmere 873 m2 a rodinnom dome so súpisným č. XXXX stojacom na pozemku parc. č. XXXX, ktoré sa nachádzajú v kat. území P. a sú zapísané na LV č. XXX s tým, že o trovách konania v súlade s ust. § 151 ods. 3 O.s.p. rozhodne až po právoplatnosti rozsudku; keď nemal vykonaným dokazovaním preukázané, že by sa odporkyňa k navrhovateľovi správala spôsobom hrubo porušujúcim dobré mravy a tak neboli naplnené podmienky na úspešné uplatnenie práva navrhovateľa v zmysle § 630 Občianskeho zákonníka na vrátenie daru. V konaní nebolo sporné, že navrhovateľ a odporkyňa sú podielovými spoluvlastníkmi predmetných nehnuteľností, každý v podiele 1, pričom odporkyňa svoj spoluvlastnícky podiel nadobudla od navrhovateľa na základe darovacej zmluvy zo dňa 09.03.1998. Poukázal na to, že navrhovateľ nárok na vrátenie daru odvodzoval od skutočnosti, že odporkyňa sa počas trvania ich manželstva dopustila nevery, ktorá bola príčinou rozvratu ich manželstva, teda sa k nemu správala v rozpore s dobrými mravmi, s ktorou argumentáciou navrhovateľa sa však nestotožnil. Dôvodil, že Občiansky zákonník v ustanovení § 630 upravuje osobitný spôsob zániku právneho vzťahu z darovania na základe jednostranného právneho úkonu darcu voči obdarovanému, ktorý hrubo porušil dobré mravy svojím správaním k darcovi alebo členom jeho rodiny, avšak toto právo - domáhať sa vrátenia daru, nezakladá akékoľvek nevhodné správanie obdarovaného, keď predpokladom úspešnej požiadavky na vrátenie daru je len také správanie, ktoré s ohľadom na všetky okolnosti konkrétneho prípadu možno kvalifikovať ako hrubé porušenie dobrých mravov, pričom pri posudzovaní naplnenia tohto predpokladu treba vychádzať z princípu vzájomnosti, vziať do úvahy aj správanie darcu a zistiť, či sa on sám nespráva voči obdarovanému v rozpore s dobrými mravmi a či práve jeho správanie nie je tiež príčinnou nevhodného správania sa obdarovaného voči nemu alebo členom jeho rodiny. Dôvodil, že v prípade hrubého porušenia dobrých mravov obvykle ide o porušenie značnej intenzity alebo o porušovanie sústavné, a to fyzickým násilím, hrubými urážkami, neposkytnutím potrebnej pomoci a pod., pričom predpokladom aplikácie ust. § 630 Občianskeho zákonníka je len také porušenie morálnych pravidiel, ktoré možno takto hodnotiť podľa objektívnych kritérií a nie len podľa subjektívneho názoru darcu. Vychádzajúc z uvedeného na základe vykonaného dokazovania konštatoval, že v prejednávanej veci nebolo preukázané, že by sa odporkyňa voči navrhovateľovi správala spôsobom hrubo porušujúcim dobré mravy, keď počas manželstva síce nadviazala intímny vzťah; o čom sa navrhovateľ dozvedel až v rámci konania o rozvod manželstva; avšak Okresný súd Bratislava III, ktorý manželstvo účastníkov rozviedol, rozsudkom zo dňa 12.11.2007, č.k. 7C 83/2007-49, ako hlavnú príčinu rozvratu vzťahov v manželstve ustálil pracovnú zaneprázdnenosť navrhovateľa v súvislosti s realizáciou prístavby k rodinnému domu, v neposlednom rade i rozdielne povahové vlastnosti účastníkov konania, ktoré sa vykryštalizovali až v priebehu manželstva a ich rozdielny pohľad na účel manželstva, ktoré účastníci riešili každý svojským spôsobom - neverou. Na základe uvedeného uzavrel, že nevera zo strany odporkyne bola len následkom rozpadajúcich sa vzťahov medzi manželmi, nie však príčinou rozvratu ich manželstva a za tejto situácie intenzita porušenia manželskej vernosti nadobúda podstatne iný rozmer, hoci išlo o neveru počas manželstva, keď nebolo preukázané, že by v súvislosti s ňou došlo aj k zneváženiu dôstojnosti navrhovateľa a jeho neprijateľnému poníženiu zo strany odporkyne, ktorá sa s priateľom nestretávala na verejnosti a neprejavovali si náklonnosť pred tretími osobami, a tak neboli splnené predpoklady pre aplikáciu ustanovenia § 630 Občianskeho zákonníka. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie navrhovateľ domáhajúc sa jeho zmeny tak, aby bolo jeho návrhu v celom rozsahu vyhovené dôvodiac tým, že súd prvého stupňa vec posúdil v rozpore s výsledkami vykonaného dokazovania a aj v rozpore s ustanovením § 630 Občianskeho zákonníka, ktorým sa dôsledne neriadil. Poukázal na to, že rozpor s dobrými mravmi, ktoré možno stotožniť so všeobecne spoločensky uznávanými zásadami konania v právnom styku v danom čase a na danom mieste, je potrebné hodnotiť podľa objektívnych kritérií, nezávisle na vedomí a vôli toho, kto právo alebo povinnosť vykonáva, pričom právo darcu domáhať sa vrátenia daru nevzniká pri prostej nevďačnosti obdarovaného voči darcovi, ani pri menej významnom porušení dobrých mravov zo strany obdarovaného, avšak porušenie manželskej vernosti spôsobom, ktorým jeden z manželov znevážil dôstojnosť druhého manžela a vystavil ho tak neprijateľnému poníženiu, je takým správaním, ktoré sa hrubo prieči dobrým mravom. V tejto súvislosti poukázal na právne závery obsiahnuté v ustálenej judikatúre (R 31/1999 a rozsudok Najvyššieho súdu ČR vo veci sp. zn. 33 Odo 137/2002) a konštatoval, že v konaní bolo nepochybne preukázané naplnenie skutkovej podstaty ust. § 630 Občianskeho zákonníka, ktoré zakladá jeho právo na vrátenie daru, keď bolo preukázané, že darovacou zmluvou zo dňa 09.03.1998 daroval odporkyni ideálnu polovicu predmetných nehnuteľností a zároveň bolo preukázané jej správanie hrubo porušujúce dobré mravy spočívajúce v tom, že v auguste 2006 nadviazala intímnu známosť s kolegom z práce E. U., ktorá pretrvávala aj v čase prebiehajúceho konania o rozvod ich manželstva. Nesúhlasil s argumentáciou prvostupňového súdu, že nevera zo strany odporkyne bola len následkom rozpadávajúcich sa vzťahov medzi nimi a nebola príčinou rozvratu ich manželstva, v dôsledku čoho intenzita porušenia manželskej vernosti nadobudla podstatne iný rozmer, keďže hodnotenie dôvodov, ktoré viedli k zániku ich manželstva, má v zmysle ustálenej judikatúry význam a miesto iba pri vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Dôvodil, že ospravedlňovanie nevery odporkyne zo strany súdu prvého stupňa je nenáležité a plne nedôvodné a neveru jedného z manželov; v tomto prípade odporkyne; je nepochybne potrebné hodnotiť ako konanie, ktoré sa hrubo prieči dobrým mravom a zakladá právny nárok na vrátenie daru podľa ust. § 630 Občianskeho zákonníka. Odporkyňa vo svojom vyjadrení k odvolaniu navrhovateľa žiadala odvolanie odmietnuť pre nedodržanie náležitostí odvolania vyžadovaných ust. § 205 odsek 2 O.s.p., alternatívne napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdiť z dôvodu jeho vecnej správnosti a priznať jej aj náhradu trov odvolacieho konania, nakoľko navrhovateľ v konaní nepreukázal naplnenie zákonných podmienok pre vrátenie daru podľa ust. § 630 Občianskeho zákonníka, keď dôvodmi rozvodu ich manželstva, ani žiadnym iným listinným dôkazom či svedeckými výpoveďami nepreukázal, že by v dôsledku jej správania bola znevážená jeho dôstojnosť, príp. že by bol vystavený neprijateľnému poníženiu, teda nepreukázal hrubé porušenie dobrých mravov predpokladané ust. § 630 Občianskeho zákonníka. Zdôraznila, že vrátenie daru je sankciou, ktorou má darca možnosť postihnúť obdarovaného za jeho správanie hrubo porušujúce morálne pravidlá čo do rozsahu i intenzity, avšak z rozsudku o rozvode ich manželstva jednoznačne vyplýva, že rozpad manželstva bol zapríčinený z oboch strán. Stotožnila sa so skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa, ktorý pri výklade a aplikácii dotknutej právnej úpravy postupoval zákonným spôsobom, svoje skutkové a právne závery akceptovateľným spôsobom odôvodnil v napadnutom rozsudku, ktorý dáva jasné a zrozumiteľné odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom konania, je racionálny, spravodlivý a v súlade so zmyslom a účelom zákona. Zároveň poukázala na skutočnosť, že navrhovateľ jej predmetné nehnuteľnosti daroval dobrovoľne, bez nátlaku, teda sa v jej prospech dobrovoľne vzdal časti svojho majetku, ktorý bol počas trvania ich manželstva zhodnotený investíciami a nakoľko sa sama stará o ich spoločné dieťa a dochovala aj rodičov navrhovateľa, označila jeho konanie za konanie v rozpore s dobrými mravmi. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v medziach dôvodov podaného odvolania, ktorými je viazaný (§ 212 ods.1 O.s.p.), vrátane konania, ktoré mu predchádzalo, bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods.2 O.s.p. v spojení s § 156 ods. 3 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné. V preskúmavanej veci vykonal súd prvého stupňa dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie všetkých rozhodujúcich skutočností dôležitých pre posúdenie opodstatnenosti návrhu navrhovateľa na vrátenie daru - spoluvlastníckeho podielu na predmetných nehnuteľnostiach (120 ods. 1,4 O.s.p.), zhodnotením výsledkov vykonaného dokazovania v súlade s § 132 O.s.p. dospel k správnym skutkovým záverom, a na ich základe následne vyvodil aj správne právne závery, keď na vec aplikoval zodpovedajúce ustanovenia Občianskeho zákonníka (§ 630), ktoré aj správne vyložil v súlade s ustálenou súdnou praxou a judikatúrou a svoje dôvody vedúce k zamietnutiu návrhu, aj dostatočne v súlade s § 157 ods. 2 O.s.p. objasnil, pričom sa vysporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami podstatnými pre právne posúdenie veci, ako aj so všetkými relevantnými argumentmi sporových strán a dôsledne posúdil opodstatnenosť všetkých právne a skutkovo relevantných námietok účastníkov súvisiacich s predmetom konania, a preto jeho rozhodnutie možno považovať v tomto smere za presvedčivé. So zreteľom na uvedené odvolací súd považuje skutkové a právne závery súdu prvého stupňa za správne a v celom rozsahu sa stotožňuje s dôvodmi uvedenými v odôvodnení napadnutého rozsudku, ktoré viedli súd prvého stupňa k týmto záverom, tieto si osvojuje v celom rozsahu a v podrobnostiach na ne odkazuje. V odvolacom konaní nevyšlo najavo, že by konanie, ktoré predchádzalo vydaniu napadnutého rozhodnutia, trpelo takou vadou, ktorá by mala za následok vecnú nesprávnosť rozhodnutia (§ 212 ods. 3 O.s.p.). So zreteľom na uvedené, odvolací súd stotožňujúc sa s odôvodnením súdu prvého stupňa v celom rozsahu, napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p. Na zdôraznenie jeho správnosti poukazuje na niektoré právne významné aspekty prípadu z hľadiska odvolacích námietok navrhovateľa. Podľa § 630 Občianskeho zákonníka darca sa môže domáhať vrátenia daru, ak sa obdarovaný správe k nemu alebo členom jeho rodiny tak, že tým hrubo porušuje dobré mravy. K zániku darovacieho vzťahu v zmysle citovaného ustanovenia dochádza na základe dvoch právnych skutočností, ktorými sú jednak - hrubé porušenie dobrých mravov správaním sa obdarovaného k darcovi alebo členom jeho rodiny a jednak - jednostranný právny úkon darcu adresovaný obdarovanému, ktorým sa darca domáha vrátenia daru. Manželskú neveru je nepochybne potrebné považovať za konanie v rozpore s dobrými mravmi. Súd prvého stupňa však správne poukázal na to, že predpokladom úspešného uplatnenia práva darcu nie je akékoľvek nevhodné správanie obdarovaného (porušenie dobrých mravov) alebo len jeho samotná nevďačnosť, ale iba také správanie, ktoré s ohľadom na všetky okolnosti konkrétneho prípadu možno kvalifikovať ako hrubé porušenie dobrých mravov a rovnako dospel k správnemu záveru, že správanie odporkyne vzhľadom na okolnosti danej veci intenzitu hrubého porušenia dobrých mravov nedosiahlo. Z hľadiska intenzity porušenia dobrých mravov bolo totiž v posudzovanej veci nevyhnutné zohľadniť, že; ako to vyplýva z pripojeného rozvodového spisu Okresného súdu Bratislava III sp. zn. 7C 83/2007; v čase, kedy k nevere došlo, boli vzťahy medzi účastníkmi ako manželmi už značne narušené a na rozvrate manželstva mali významný podiel obaja manželia, keď príčiny rozvratu manželstva spočívali v pracovnej zaneprázdnenosti navrhovateľa v súvislosti s realizáciou prístavby k rodinnému domu, rozdielnych povahových vlastnostiach manželov, ktoré sa vykryštalizovali až v priebehu manželstva a ich rozdielnych pohľadoch na účel manželstva, ktoré obaja manželia riešili každý svojským spôsobom - neverou. Za daných okolností potom správanie odporkyne spočívajúce v nadviazaní intímneho vzťahu s iným mužom, ktoré sa naviac žiadnym spôsobom navonok na verejnosti neprejavovalo a nemohlo tak znevážiť dôstojnosť navrhovateľa, ani ho vystaviť neprijateľnému poníženiu, nenapĺňa z hľadiska intenzity porušenia znaky hrubého porušenia dobrých mravov, a preto nezakladá právo navrhovateľa domáhať sa vrátenia daru podľa ust. § 630 Občianskeho zákonníka. Pokiaľ ide o argumentáciu navrhovateľa, že už samotná nevera manželky; v tomto prípade odporkyne; predstavuje z hľadiska intenzity porušenie dobrých mravov zakladajúce právo domáhať sa vrátenia daru, na podporu ktorej poukázal na rozhodovaciu činnosť Najvyššieho súdu SR (R 31/1999) i Najvyššieho súdu ČR (33 Odo 137/2002), odvolací súd uvádza, že táto argumentácia neobstojí, keď posúdenie intenzity porušenia dobrých mravov vždy závisí od komplexného posúdenia všetkých okolností, za akých k tomuto porušeniu došlo; na ktorú skutočnosť konštantne poukazujú aj súdy vo svojej rozhodovacej činnosti; pričom z citovaných rozhodnutí najvyšších súdov ani z ďalšej ich rozhodovacej činnosti (porov. uznesenie NS ČR zo dňa 26.06.2009, sp. zn. 33 Cdo 1302/2007) nemožno vyvodiť ustálený záver, podľa ktorého by manželská nevera bez ďalšieho a bez ohľadu na ďalšie okolnosti prejednávanej veci predstavovala sama o sebe hrubé porušenie dobrých mravov v zmysle ust. § 630 Občianskeho zákonníka. Naopak, z rozsudku Najvyššieho súdu ČR vo veci sp. zn. 33 Odo 137/2002; z ktorého argumentačne vychádzal aj navrhovateľ; vyplýva, že za správanie v hrubom rozpore s dobrými mravmi považoval súd iba také porušenie manželskej vernosti, v dôsledku ktorého bol druhý manžel vystavený neprijateľnému poníženiu a bola znevážená jeho dôstojnosť. Takéto správanie odporkyne však v prejednávanej veci preukázané nebolo, a preto súd prvého stupňa na základe správneho vyhodnotenia skutkových okolností; za ktorých došlo k nadviazaniu vzťahu odporkyne s iným mužom; správne konštatoval, že vzhľadom na intenzitu rozporu správania odporkyne s dobrými mravmi za daných okolností jej správanie nemožno považovať za také, ktoré by navrhovateľovi umožňovalo domáhať sa s poukazom na ust. § 630 Občianskeho zákonníka vrátenia daru a na základe týchto úvah, správne súd prvého stupňa návrh navrhovateľa zamietol. Záverom odvolací súd, nad rámec vyššie uvedeného, dáva do pozornosti súdu prvého stupňa, že petit návrhu na začatie konania; ktorým sa navrhovateľ domáhal, aby súd uložil odporkyni povinnosť vrátiť navrhovateľovi dar - spoluvlastnícky podiel 1 na predmetných nehnuteľnostiach; je nesprávny, neprijateľný, ale aj nevykonateľný, vzhľadom na skutočnosť, že k nastúpeniu právnych následkov spočívajúcich v obnovení pôvodného právneho vzťahu dochádza zo zákona po splnení zákonom stanovených predpokladov (§ 630 Občianskeho zákonníka), a preto vrátenia daru predstavujúceho nehnuteľnosť sa možno domáhať iba návrhom na určenie vlastníctva, prípadne o vypratanie nehnuteľnosti. Súd prvého stupňa síce pochybil, keď sa touto skutočnosťou nezaoberal, avšak jeho pochybenie; vzhľadom na to, že návrh navrhovateľa ako nedôvodný v celom rozsahu zamietol; nemalo žiadny vplyv na vecnú správnosť napadnutého rozsudku. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa spolu s rozhodnutím o náhrade trov prvostupňového konania (§ 224 ods. 4 O.s.p.). Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.