Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 8Co/285/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1708205945 Dátum vydania rozhodnutia: 25. 10. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Vlčková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1708205945.3 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Vlčkovej a členov senátu JUDr. Ondreja Krajča a JUDr. Moniky Holickej v právnej veci žalobcu: U. G., O.. XX.X.XXXX, V. N. XXX, P., zastúpeného advokátom: JUDr. Drahomír Tomčo, Koceľova 9, Bratislava, proti žalovanej: L. U. (P. G.), E.. L., O.. X.X.XXXX, Z. V. N. XXX, P., zastúpenej advokátom: JUDr. Vojtech Horváth, Moyzesova 22, Pezinok, o vrátenie daru, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Pezinok zo dňa 21. marca 2014, č.k. 6C 89/2008-144, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e . Žalovanej náhradu tohto odvolacieho konania n e p r i z n á v a . o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom zamietol súd prvej inštancie žalobu, ktorou sa žalobca domáhal vrátenia daru - spoluvlastníckeho podielu 1/2 na pozemku parc. č. XXXX - zastavané plochy a nádvoria o výmere 873 m2 a rodinnom dome so súpisným č. XXXX stojacom na pozemku parc. č. XXXX, ktoré sa nachádzajú v kat. území P. a sú zapísané na LV č. XXX s tým, že o trovách konania v súlade s ust. § 151 ods. 3 O.s.p. rozhodne až po právoplatnosti rozsudku; keď nemal vykonaným dokazovaním preukázané, že by sa žalovaná k žalobcovi správala spôsobom hrubo porušujúcim dobré mravy, a tak neboli naplnené podmienky na úspešné uplatnenie práva žalobcu v zmysle § 630 Občianskeho zákonníka na vrátenie daru. V konaní nebolo sporné, že žalobca a žalovaná sú podielovými spoluvlastníkmi predmetných nehnuteľností, každý v podiele 1/2, pričom žalovaná svoj spoluvlastnícky podiel nadobudla od žalobcu na základe darovacej zmluvy zo dňa 09.03.1998. Poukázal na to, že žalobca nárok na vrátenie daru odvodzoval od skutočnosti, že žalovaná sa počas trvania ich manželstva dopustila nevery, ktorá bola príčinou rozvratu ich manželstva, teda sa k nemu správala v hrubom rozpore s dobrými mravmi, s ktorou argumentáciou žalobcu sa však nestotožnil. Dôvodil, že Občiansky zákonník v ustanovení § 630 upravuje osobitný spôsob zániku právneho vzťahu z darovania na základe jednostranného právneho úkonu darcu voči obdarovanému, ktorý hrubo porušil dobré mravy svojím správaním k darcovi alebo členom jeho rodiny, avšak právo domáhať sa vrátenia daru nezakladá akékoľvek nevhodné správanie obdarovaného, avšak len také správanie, ktoré s ohľadom na všetky okolnosti konkrétneho prípadu možno kvalifikovať ako hrubé porušenie dobrých mravov s tým, že pri posudzovaní naplnenia tohto predpokladu treba vychádzať z princípu vzájomnosti, vziať do úvahy aj správanie darcu a zistiť, či sa on sám nespráva voči obdarovanému v rozpore s dobrými mravmi, a či práve jeho správanie nie je príčinou nevhodného správania sa obdarovaného voči nemu alebo členom jeho rodiny. Zdôraznil, že v prípade hrubého porušenia dobrých mravov obvykle ide o porušenie značnej intenzity alebo o porušovanie sústavné, a to fyzickým násilím, hrubými urážkami, neposkytnutím potrebnej pomoci a pod., pričom predpokladom aplikácie ust. § 630 Občianskeho zákonníka je len také porušenie morálnych pravidiel, ktoré možno takto hodnotiť podľa objektívnych kritérií, a nie len podľa subjektívneho názoru darcu. Vychádzajúc z uvedeného, na základe skutkového stavu veci ustáleného vykonaným dokazovaním, konštatoval, že v prejednávanej veci nebolo preukázané, že by sa žalovaná voči žalobcovi správala spôsobom hrubo porušujúcim dobré mravy, keď počas manželstva síce nadviazala intímny vzťah, o čom sa žalobca dozvedel až v rámci konania o rozvod manželstva, avšak Okresný súd Bratislava III, ktorý manželstvo účastníkov rozviedol, rozsudkom zo dňa 12.11.2007, č.k. 7C 83/2007-49, ako hlavnú príčinu rozvratu vzťahov v manželstve ustálil pracovnú zaneprázdnenosť žalobcu v súvislosti s realizáciou prístavby k rodinnému domu; a v neposlednom rade i rozdielne povahové vlastnosti účastníkov konania, ktoré sa vykryštalizovali až v priebehu manželstva a ich rozdielny pohľad na účel manželstva, ktoré účastníci riešili každý svojským spôsobom - neverou. Na základe uvedeného uzavrel, že nevera zo strany žalovanej bola len následkom rozpadajúcich sa vzťahov medzi manželmi, nie však príčinou rozvratu ich manželstva, a za tejto situácie intenzita porušenia manželskej vernosti nadobúda podstatne iný rozmer, keďže hoci išlo o neveru počas manželstva, v súvislosti s ňou nebolo preukázané, že by došlo aj k zneváženiu dôstojnosti žalobcu a jeho neprijateľnému poníženiu zo strany žalovanej, ktorá sa s priateľom nestretávala na verejnosti a neprejavovali si náklonnosť pred tretími osobami, a tak neboli splnené predpoklady pre aplikáciu ustanovenia § 630 Občianskeho zákonníka. 2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca domáhajúc sa jeho zmeny tak, aby bolo jeho návrhu v celom rozsahu vyhovené dôvodiac tým, že súd prvej inštancie vec posúdil v rozpore s výsledkami vykonaného dokazovania a aj v rozpore s ustanovením § 630 Občianskeho zákonníka, ktorým sa dôsledne neriadil. Poukázal na to, že rozpor s dobrými mravmi, ktoré možno stotožniť so všeobecne spoločensky uznávanými zásadami konania v právnom styku v danom čase a na danom mieste, je potrebné hodnotiť podľa objektívnych kritérií, nezávisle na vedomí a vôli toho, kto právo alebo povinnosť vykonáva, pričom právo darcu domáhať sa vrátenia daru nevzniká pri prostej nevďačnosti obdarovaného voči darcovi, ani pri menej významnom porušení dobrých mravov zo strany obdarovaného, avšak porušenie manželskej vernosti spôsobom, ktorým jeden z manželov znevážil dôstojnosť druhého manžela a vystavil ho tak neprijateľnému poníženiu, je takým správaním, ktoré sa hrubo prieči dobrým mravom. V tejto súvislosti poukázal na právne závery obsiahnuté v ustálenej judikatúre (R 31/1999 a rozsudok Najvyššieho súdu ČR vo veci sp. zn. 33 Odo 137/2002) a konštatoval, že v konaní bolo nepochybne preukázané naplnenie skutkovej podstaty ust. § 630 Občianskeho zákonníka, ktoré zakladá jeho právo na vrátenie daru, keď bolo preukázané, že darovacou zmluvou zo dňa 09.03.1998 daroval žalovanej ideálnu polovicu predmetných nehnuteľností a zároveň bolo preukázané jej správanie hrubo porušujúce dobré mravy spočívajúce v tom, že v auguste 2006 nadviazala intímnu známosť s kolegom z práce E. U., ktorá pretrvávala aj v čase prebiehajúceho konania o rozvod ich manželstva. Nesúhlasil s argumentáciou prvoinštančného súdu, že nevera zo strany žalovanej bola len následkom rozpadávajúcich sa vzťahov medzi nimi a nebola príčinou rozvratu ich manželstva, v dôsledku čoho intenzita porušenia manželskej vernosti nadobudla podstatne iný rozmer, keďže hodnotenie dôvodov, ktoré viedli k zániku ich manželstva, má v zmysle ustálenej judikatúry význam a miesto iba pri vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Dôvodil, že ospravedlňovanie nevery žalovanej zo strany súdu prvej inštancie je nenáležité a plne nedôvodné a neveru jedného z manželov; v tomto prípade žalovanej; je nepochybne potrebné hodnotiť ako konanie, ktoré sa hrubo prieči dobrým mravom a zakladá právny nárok na vrátenie daru podľa ust. § 630 Občianskeho zákonníka. 3. Žalovaná vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobcu žiadala odvolanie odmietnuť pre nedodržanie náležitostí odvolania vyžadovaných ust. § 205 odsek 2 O.s.p., alternatívne napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdiť z dôvodu jeho vecnej správnosti a priznať jej aj náhradu trov odvolacieho konania, nakoľko žalobca v konaní nepreukázal naplnenie zákonných podmienok pre vrátenie daru podľa ust. § 630 Občianskeho zákonníka, keď dôvodmi rozvodu ich manželstva, ani žiadnym iným listinným dôkazom či svedeckými výpoveďami nepreukázal, že by v dôsledku jej správania bola znevážená jeho dôstojnosť, príp. že by bol vystavený neprijateľnému poníženiu, teda nepreukázal hrubé porušenie dobrých mravov predpokladané ust. § 630 Občianskeho zákonníka. Zdôraznila, že vrátenie daru je sankciou, ktorou má darca možnosť postihnúť obdarovaného za jeho správanie hrubo porušujúce morálne pravidlá čo do rozsahu i intenzity, avšak z rozsudku o rozvode ich manželstva jednoznačne vyplýva, že rozpad manželstva bol zapríčinený z oboch strán. Stotožnila sa so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie, ktorý pri výklade a aplikácii dotknutej právnej úpravy postupoval zákonným spôsobom, svoje skutkové a právne závery akceptovateľným spôsobom odôvodnil v napadnutom rozsudku, ktorý dáva jasné a zrozumiteľné odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom konania, je racionálny, spravodlivý a v súlade so zmyslom a účelom zákona. Zároveň poukázala na skutočnosť, že žalobca jej predmetné nehnuteľnosti daroval dobrovoľne, bez nátlaku, teda sa v jej prospech dobrovoľne vzdal časti svojho majetku, ktorý bol počas trvania ich manželstva zhodnotený investíciami, a nakoľko sa sama stará o ich spoločné dieťa a doopatrovala aj rodičov žalobcu, označila jeho konanie za konanie v rozpore s dobrými mravmi. 4. Odvolací súd na odvolanie žalobcu preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v medziach dôvodov podaného odvolania, dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné, a preto rozsudkom zo dňa 27. januára 2015, č.k. 2 Co 446/2014-173, napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil. 5. Rozsudok odvolacieho súdu zo dňa 27. januára 2015, č.k. 2 Co 446/2014-173, napadol žalobca sťažnosťou na Ústavnom súde Slovenskej republiky, ktorou namietal porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len "ústava"), základného práva na rovnosť účastníkov v konaní zaručeného v čl. 47 ods. 3 ústavy a práva na spravodlivý súdny proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. 6. Ústavný súd Slovenskej republiky svojim nálezom zo dňa 18. mája 2016, č.k. I. ÚS 491/2015-37, konštatoval, že rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2 Co 446/2014 z 27. januára 2015 bolo porušené základné právo žalobcu na súdnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základné právo na rovnosť účastníkov v konaní zaručené v čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivý súdny proces zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, pričom zároveň tento rozsudok zrušil a vec vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie. V odôvodnení svojho nálezu poukázal na skutočnosť, že sťažovateľ svoj návrh na vydanie, resp. na vrátenie mu daru odporkyňou neodôvodnil v príčinnej súvislosti s rozvodom ich manželstva, ale s neverou odporkyne, ku ktorej malo dôjsť počas trvania ich manželstva. Na margo záverov odvolacieho súdu podotkol, že v konaní o rozvod manželstva všeobecný súd nerozhoduje o vine či nevine niektorého z manželov na rozpade manželstva, tak ako to v tomto prípade uzavrel a ustálil krajský súd, ale skúma dôvody jeho zániku. Napokon aj v tomto prípade na jednej strane krajský súd uvádza, že na rozpade manželstva mali svoj podiel obaja, t. j. tak sťažovateľ, ako aj odporkyňa, avšak na strane druhej súčasne uvádza, že "vinným" za rozpad manželstva je sťažovateľ, ktorý svojím správaním vlastne "naviedol", resp. "doviedol" odporkyňu k nevere, čo je záver značne jednostranný a nezohľadňujúci okolnosti danej veci a ani odôvodnenie návrhu sťažovateľa, ktorý, ako už bolo uvedené, tento neodôvodnil rozvodom manželstva, ale neverou odporkyne počas trvania manželstva, ku ktorej nepochybne došlo tak, ako to napokon vyplýva aj z vykonaného dokazovania. V súvislosti s neverou odporkyne, ktorá je dôvodom, kvôli ktorému sa sťažovateľ domáha od nej vrátenia daru, a ktorá v intenciách argumentácie krajského súdu nebola dôvodom rozvratu manželstva, sa krajský súd nevysporiadal s tým, že podľa vykonaného dokazovania malo k nevere odporkyne dôjsť ešte pred rozvodom manželstva, t. j. pred podaním návrhu na rozvod manželstva, ktorý navyše nepodal sťažovateľ, ale samotná odporkyňa práve z dôvodu, že už mala novú známosť, ktorú nadviazala za trvania manželstva so sťažovateľom, ktorého rozvod sama iniciovala. V tomto kontexte bolo potrebné vysporiadať sa s týmto postupom odporkyne, ktorá rozvodové konanie aj napriek ňou tvrdeným závažne rozvráteným vzťahom s odporcom neiniciovala ešte predtým, ako nadviazala mimomanželskú známosť, ale až potom, ako túto známosť nadviazala. V kontexte uvedených dokazovaním zistených okolností sa krajský súd nevysporiadal s tým, či by sa nevera odporkyne, ktorou sťažovateľ odôvodnil svoj návrh na vrátenie mu daru, nemohla javiť ako skutočnosť, ktorou by mohla byť sťažovateľovi spôsobená nezvratná ujma spočívajúca práve v rozpade manželstva (strata manželky sa krajský súd nevysporiadal s tým, že podľa vykonaného dokazovania malo k nevere odporkyne dôjsť ešte pred rozvodom manželstva, t. j. pred podaním návrhu na rozvod manželstva, ktorý navyše nepodal sťažovateľ, ale samotná odporkyňa práve z dôvodu, že už mala novú známosť, ktorú nadviazala za trvania manželstva so sťažovateľom, ktorého rozvod sama iniciovala. Z tohto hľadiska krajský súd nezaujal stanovisko ani k tomu, či narušenie vzťahov je dostatočným ospravedlnením nevery odporkyne, ktorá tieto vzťahy prvotne neriešila rozvodom, ale svojou neverou, ktorú krajský súd aj napriek tomu, že až v jej dôsledku odporkyňa iniciovala rozvod, celkom paradoxne nevyhodnotil ako jeho príčinu alebo aspoň jednu z príčin, ale iba ako sprievodný jav narušených vzťahov nemajúci žiadny vplyv na sťažovateľa. Konštatoval, že závery krajského súdu sa javia ako rozporné aj z toho pohľadu, že súd na jednej strane uzavrel, že neverou odporkyne nebola sťažovateľovi spôsobená žiadna ujma ani poníženie v spoločnosti, pretože odporkyňa sa svojím mimomanželským vzťahom neprezentovala na verejnosti, avšak z vykonaného dokazovania je zrejmé, že svedkovia na základe nimi videných skutočnosti mali vedomosť o nevere odporkyne ešte pred rozvodom a tiež svedkovia vypovedali, že o nevere odporkyne vedeli aj kolegovia v práci (známosť mala nadviazať v auguste 2006 a návrh na rozvod podala 24. apríla 2007), z čoho je zrejmé, že o nevere odporkyne malo vedomosť aj blízke okolie sťažovateľa, a to susedia, ako aj kolegovia v práci, pričom krajský súd nevyhodnocoval, či tieto skutočnosti, ktoré napokon tiež viedli k rozvodu manželstva, nemohli mať vplyv na vážnosť a dôstojnosť sťažovateľa v spoločnosti jeho mikrosveta, v ktorom žil, tobôž keď on sám sa mal o nich dozvedieť oveľa neskôr, a to až počas rozvodového konania. Krajský súd sa nezamýšľal ani nad tým, či by aj skoršia vedomosť sťažovateľa o nevere jeho manželsky (t. j. vedomosť pred rozvodom), napr. z rozhovorov so susedmi, nemohla mať za následok ešte väčšie prehĺbenie už tak narušených vzťahov medzi sťažovateľom a odporkyňou, a teda či v konečnom dôsledku nebola toho príčinou. Na základe uvedeného dospel k záveru, že krajský súd neodôvodnil svoje rozhodnutie v danej veci tak, aby poskytovalo rozumné vysvetlenie a odôvodnenie všetkých pre vec rozhodujúcich skutočností. 7. Následne, po zrušení rozsudku zo dňa 27. januára 2015, č.k. 2 Co 446/2014-173, a vrátení veci na ďalšie konanie, preskúmal odvolací súd opätovne; v intenciách zrušujúceho nálezu Ústavného súdu SR zo dňa 18. mája 2016, č.k. I. ÚS 491/2015-37; napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, a (opätovne) dospel k záveru, že nakoľko je napadnutý rozsudok vecne správny a nie sú dané dôvody na jeho zrušenie ani zmenu, nezostáva iné, než ho ako vecne správny potvrdiť. 8. V prvom rade odvolací súd považuje za potrebné poukázať na skutočnosť, že dňa 1.7.2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z.z., Civilný sporový poriadok (ďalej len "CSP"), ktorým bol Občiansky súdny poriadok (zák. č. 99/1963 Zb., v znení neskorších predpisov, O.s.p.) v celom rozsahu zrušený a nahradený citovaným právnym predpisom komplexne upravujúcim sporové konanie. 9. Podľa § 470 ods. 1 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. 10. Podľa § 470 ods. 2 veta prvá CSP, právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. 11. Rozsudok súdu prvej inštancie napadnutý odvolaním žalobcu bol vydaný dňa 21. marca 2014, teda ešte za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku (zákon č. 99/1963 Zb., v znení neskorších predpisov), pričom za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku bolo podané i odvolanie žalobcu. 12. Z citovaného ustanovenia § 470 ods. 1 CSP vyplýva, že v prebiehajúcom konaní na súde prvej inštancie, i v konaní pred odvolacím súdom, sa uplatní tzv. princíp okamžitej použiteľnosti novej právnej úpravy, teda po nadobudnutí účinnosti zák. č. 160/2015 Z.z., Civilný sporový poriadok, sa v konaní už postupuje podľa novej právnej úpravy. 13. Odvolací súd preto vec prejednal vec podľa § 380 ods. 1 CSP, bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 378 ods. 1 v spojení s § 219 ods. 3 CSP. V prípade viacerých procesných otázok preskúmavanej veci významných pre rozhodnutie súdu prvej inštancie; najmä pokiaľ ide o viazanosť súdu vymedzením rozhodujúcich skutočností a otázku bremena tvrdenia i dôkazného bremena; však so zreteľom na citované ust. § 470 ods. 2 veta prvá CSP vychádzal z právnej úpravy Občianskeho súdneho poriadku. 14. Po opätovnom posúdení správnosti napadnutého rozsudku odvolací súd; dôsledne vychádzajúc zo záväzného právneho názoru Ústavného súdu SR vysloveného v jeho zrušujúcom náleze zo dňa 18. mája 2016; dospel (opätovne) k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné a napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je vecne správny. V preskúmavanej veci totiž vykonal súd prvej inštancie; vychádzajúc dôsledne z rozhodujúcich skutočností opísaných žalobcom v podanej žalobe (§ 79 O.s.p.) a v ďalšom priebehu konania; dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie všetkých rozhodujúcich skutočností dôležitých pre posúdenie opodstatnenosti žaloby o vrátenie daru - spoluvlastníckeho podielu na predmetných nehnuteľnostiach (120 ods. 1,4 O.s.p.), zhodnotením výsledkov vykonaného dokazovania v súlade s § 132 O.s.p. dospel k správnym skutkovým záverom a na ich základe následne vyvodil aj správne právne závery, keď na vec aplikoval zodpovedajúce ustanovenie § 630 Občianskeho zákonníka, ktoré aj správne vyložil v súlade s ustálenou súdnou praxou a judikatúrou, a svoje dôvody vedúce k zamietnutiu návrhu, aj dostatočne v súlade s § 157 ods. 2 O.s.p. objasnil, pričom sa vysporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami podstatnými pre právne posúdenie veci, ako aj so všetkými relevantnými argumentmi sporových strán a dôsledne posúdil opodstatnenosť všetkých právne a skutkovo relevantných námietok účastníkov súvisiacich s predmetom konania, a preto jeho rozhodnutie možno považovať v tomto smere za presvedčivé. So zreteľom na uvedené odvolací súd považuje skutkové a právne závery súdu prvej inštancie (naďalej) za správne a v celom rozsahu sa stotožňuje s dôvodmi uvedenými v odôvodnení napadnutého rozsudku, ktoré viedli súd prvej inštancie k týmto záverom, tieto si osvojuje v celom rozsahu a v podrobnostiach na ne odkazuje. Ani po opätovnom preskúmaní napadnutého rozsudku nevyšlo v odvolacom konaní najavo, že by konanie, ktoré predchádzalo vydaniu napadnutého rozhodnutia, trpelo takou vadou, ktorá by mala za následok vecnú nesprávnosť rozhodnutia. Stotožňujúc sa s odôvodnením napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie preto napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil (§ 378 ods. 1, 2 CSP). 15. Na zdôraznenie jeho správnosti, ako i na podstatné doplnenie odôvodnenia, ktorého nedostatky boli odvolaciemu súdu vytknuté Ústavným súdom Slovenskej republiky v jeho náleze zo dňa 18. mája 2016, č.k. I. ÚS 491/2015-37, a boli dôvodom zrušenia pôvodného rozsudku (zo dňa 27. januára 2015, č.k. 2Co 446/2014-173) poukazuje odvolací súd na nasledovné právne významné aspekty prípadu z hľadiska odvolacích námietok žalobcu, ktorými je odvolací súd viazaný (§ 212 ods. 1 O.s.p. i § 380 ods. 1,2 CSP). 16. Žalobca v tomto spore v súlade s ustanovením § 79 ods. 1 O.s.p. riadne v žalobe opísal rozhodujúce skutočnosti, o ktoré opiera dôvodnosť podanej žaloby. Splnenie zákonom stanovených predpokladov pre vrátenie daru (§ 630 Občianskeho zákonníka) odvodzoval od skutočnosti, že žalovaná mu bola neverná, a to ešte počas trvania ich manželstva, pred podaním návrhu na rozvod. Osobitne treba v tejto súvislosti zdôrazniť, že v podanej žalobe ani v ďalšom priebehu konania žalobca nepredniesol tvrdenie, že následkom nevery žalovanej bolo jeho poníženie (navonok), ani to, že by v dôsledku jej správania bol vystavený neľudskému zaobchádzaniu, prípadne iným závažným dôsledkom (zníženie jeho vážnosti alebo dôstojnosti), ktoré by považoval za hrubé porušenie dobrých mravov, keď vychádzal len z toho, že nevera žalovanej; ku ktorej sa sama priznala; je sama o sebe dostatočným dôvodom pre vznik jeho práva na vrátenie daru. 17. Odvolací súd v nadväznosti na konštatovanie Ústavného súdu Slovenskej republiky v jeho (zrušujúcom) náleze, že žalobca neodvodzoval právo na vrátenie daru od rozvodu manželstva, ale od preukázanej nevery žalovanej, považuje za dôležité uviesť, že táto skutočnosť je nepochybná. Je však toho názoru, že nakoľko nevera samotná (bez ďalšieho) nepredstavuje v zmysle ustálenej judikatúry dostatočný dôvod pre vrátenie daru, je potrebné; a to i so zreteľom na obranu žalovanej; prihliadať i na skutočnosti týkajúce príčin rozvratu manželstva a tiež okolnosti súvisiace s prejavmi, či následkami nevery navonok. 18. Na tomto mieste odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že súd v konaní nie je viazaný právnou kvalifikáciou uplatneného nároku, avšak je (striktne) viazaný (limitovaný) vymedzením rozhodujúcich skutkových tvrdení žalobcu, o ktoré tento opiera uplatnené nároky (tvrdenie, že žalovaná mu bola neverná). Ak súd uvedený rámec prekročí, nepochybne ide o závažné porušenie zásady rovnosti účastníkov konania (strán sporu). V preskúmavanej veci preto súd prvej inštancie postupoval správne, keď dôsledne vychádzal z tvrdení žalobcu, o ktoré opieral dôvodnosť podanej žaloby, a; rešpektujúc rovnosť strán; oprávnenosť požiadavky žalobcu na vrátenie daru posudzoval iba v intenciách jeho skutkových tvrdení, prezentovaných v priebehu konania. Zároveň však odvolací súd i v tejto súvislosti poukazuje na skutočnosť, že; vzhľadom na obsah podaného odvolania, v ktorom žalobca v žiadnom smere nenamietal správnosť skutkových zistení súdu prvej inštancie; predmetom prieskumu v odvolacom konaní nie je správnosť ustálenia skutkového stavu veci, a preto je pre odvolací súd záväzný skutkový stav veci, ako bol ustálený súdom prvej inštancie (§ 213 ods. 1 O.s.p., § 383 CSP). 19. Podľa § 630 Občianskeho zákonníka darca sa môže domáhať vrátenia daru, ak sa obdarovaný správe k nemu alebo členom jeho rodiny tak, že tým hrubo porušuje dobré mravy. 20. K zániku darovacieho vzťahu v zmysle citovaného ustanovenia dochádza na základe dvoch právnych skutočností, ktorými sú hrubé porušenie dobrých mravov správaním sa obdarovaného k darcovi alebo členom jeho rodiny, a zároveň jednostranný právny úkon darcu adresovaný obdarovanému, ktorým sa darca domáha vrátenia daru. 21. Manželská nevera nepochybne predstavuje konanie v rozpore s dobrými mravmi. Súd prvej inštancie (zhodne s argumentáciou žalobcu v podanom odvolaní) však správne poukázal na to, že predpokladom úspešného uplatnenia práva darcu na vrátenie daru nie je akékoľvek nevhodné správanie obdarovaného (porušenie dobrých mravov) alebo len jeho samotná nevďačnosť, ale iba také správanie, ktoré s ohľadom na všetky okolnosti konkrétneho prípadu možno kvalifikovať ako hrubé porušenie dobrých mravov. 22. Pokiaľ ide o argumentáciu žalobcu, že už samotná nevera manželky; v tomto prípade žalovanej; predstavuje z hľadiska intenzity porušenie dobrých mravov zakladajúce právo domáhať sa vrátenia daru, na podporu ktorej poukázal na rozhodovaciu činnosť Najvyššieho súdu SR (R 31/1999) i Najvyššieho súdu ČR (33 Odo 137/2002), odvolací súd i naďalej túto argumentáciu považuje za nedôvodnú, nakoľko posúdenie intenzity porušenia dobrých mravov vždy závisí od komplexného posúdenia všetkých okolností, za akých k tomuto porušeniu došlo; na ktorú skutočnosť konštantne poukazujú aj súdy vo svojej rozhodovacej činnosti; pričom z citovaných rozhodnutí najvyšších súdov ani z ďalšej ich rozhodovacej činnosti (porov. uznesenie NS ČR zo dňa 26.06.2009, sp. zn. 33 Cdo 1302/2007) nemožno vyvodiť ustálený záver, podľa ktorého by manželská nevera bez ďalšieho a bez ohľadu na ďalšie okolnosti prejednávanej veci predstavovala hrubé porušenie dobrých mravov v zmysle ust. § 630 Občianskeho zákonníka. Naopak, z rozsudku Najvyššieho súdu ČR vo veci sp. zn. 33 Odo 137/2002, z ktorého argumentačne vychádzal aj žalobca, vyplýva, že za správanie v hrubom rozpore s dobrými mravmi považoval súd iba také porušenie manželskej vernosti, v dôsledku ktorého bol druhý manžel vystavený neprijateľnému poníženiu a bola znevážená jeho dôstojnosť. 23. V nadväznosti na vyššie uvedené bolo v preskúmavanej veci pre účely posúdenia kvalifikovaného rozporu správania žalovanej v rozpore s dobrými mravmi významné nielen zohľadnenie samotnej nevery žalovanej, avšak i všetkých ďalších okolností danej veci, za ktoré nepochybne treba považovať aj príčiny rozvratu manželstva sporových strán. 24. Ak už bola v občianskoprávnom konaní právoplatne vyriešená určitá otázka hmotnoprávneho vzťahu účastníkov, je súd v inom konaní, v ktorom má tú istú otázku posúdiť ako prejudiciálnu, viazaný jej skorším posúdením (Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 31. januára 2012 sp.zn. 1 Cdo 44/2010, uverejnené v Zbierke stanovísk NS a súdov SR 3/2013, pod č. 40/2013, nález Ústavného súdu Slovenskej republiky z 20. januára 2010, č.k. II. ÚS 349/09-36). Za vyriešenie takejto otázky je nepochybne potrebné považovať aj ustálenie príčin rozvratu manželstva v konaní o rozvod manželstva. Preto, ak boli rozhodnutím súdu v súvislosti s rozvodom manželstva ustálené príčiny rozvratu manželstva, nemožno neskôr, v inom súdnom spore, v ktorom je táto otázka právne relevantná; teda ani v preskúmavanej veci; správnosť uvedených záverov, ktoré žiadna zo strán sporu nenamietala, spochybňovať, prípadne hľadať príčiny iné. 25. V preskúmavanej veci preto súd prvej inštancie správne okrem samotnej nevery žalovanej zohľadnil aj ďalšie príčiny rozvratu manželstva, ako boli ustálené a výslovne uvedené v rozsudku o rozvode ich manželstva, teda správne poukázal na to, že príčinou rozvratu ich manželstva bola aj pracovná zaneprázdnenosť žalobcu v súvislosti s realizáciou prístavby k rodinnému domu, rozdielne povahové vlastnosti manželov, ktoré sa vykryštalizovali až v priebehu manželstva, ich rozdielny pohľad na účel manželstva; pričom z uvedeného je povinný vychádzať aj odvolací súd. 26. V nadväznosti na vyššie uvedené, vychádzajúc tiež z ostatných skutočností, ktoré boli ustálené vykonaným dokazovaním, z ktorého; okrem samotnej nevery; nevyplynulo také správanie žalovanej, ktorého dôsledky by vo vzťahu k žalobcovi bolo možné považovať za (verejné) poníženie, či neľudské zaobchádzanie, teda za správanie v hrubom rozpore s dobrými mravmi. V tejto súvislosti odvolací súd naviac poukazuje i na to, že skutočnosti, týkajúce sa správania žalovanej, z ktorých by bolo možné vyvodiť zneváženie alebo poníženie žalobcu zo strany žalovanej, bol povinný žalobca v konaní tvrdiť a tiež nepochybne preukázať. Nejde totiž o skutočnosti, na ktoré by bol súd povinný prihliadať z úradnej povinnosti, a ktoré by bol povinný zisťovať z úradnej povinnosti. V tomto smere však žalobca v priebehu konania žiadnu procesnú aktivitu (prednes takéhoto tvrdenia ani dôkazný návrh) nevyvinul. Pokiaľ potom žalobca v konaní netvrdil, no najmä nepreukázal žiadne skutočnosti, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako hrubé porušenie dobrých mravov zakladajúce jeho právo domáhať sa vrátenia daru; keď samotnú neveru takto kvalifikovať nemožno; správne súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobcovi nevzniklo v súlade s ustanovením § 630 Občianskeho zákonníka právo domáhať sa proti žalovanej vrátenia daru. 27. V nadväznosti na závery Ústavného súdu Slovenskej republiky vyslovené v jeho zrušujúcom náleze, podľa ktorých sa odvolací súd nevysporiadal s tým, že žalovaná sa nevery dopustila ešte pred podaním návrhu na rozvod manželstva, ktorý podala práve z dôvodu, že už mala novú známosť, je potrebné poukázať na skutočnosť, že hoci je nesporné, že žalovaná nadviazala vzťah s iným mužom (E. U.) ešte pred podaním návrhu na rozvod, skutkové zistenie, podľa ktorého by bol jediným dôvodom podania návrhu na rozvod vzťah s iným mužom, z napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie, nevyplýva. Naopak, z výpovede žalovanej v konaní pred súdom je zrejmé, že dôvodom podania návrhu na rozvod boli (okrem vzťahu s iným mužom) aj iné okolnosti, ktoré boli napokon súdom v rozvodovom konaní ustálené ako ďalšie príčiny rozvratu manželstva, a preto v danej veci samotná skutočnosť, že k nevere malo dôjsť pred podaním návrhu na rozvod nie je dostatočným dôvodom na to, aby konanie žalovanej vykazovalo znaky hrubého rozporu s dobrými mravmi, keď neveru žalovanej treba hodnotiť v kontexte ďalších okolností prejednávanej veci. 28. Ústavný súd Slovenskej republiky tiež v odôvodnení svojho zrušujúceho nálezu vytýkal odvolaciemu súdu, že sa nevysporiadal s otázkou, či by sa nevera žalovanej nemohla javiť ako skutočnosť, ktorou by žalobcovi mohla byť spôsobená nezvratná ujma spočívajúca v rozpade jeho manželstva, strate manželky a v prípade zverenia dieťaťa na čas po rozvode žalovanej aj strate možnosti spoločného bývania s maloletým. V tomto smere odvolací súd; odhliadnuc od skutočnosti, že žalobca v konaní takéto rozhodujúce skutočnosti netvrdil; opätovne poukazuje na to, že rozpad manželstva sporových strán bol podľa zistení súdu v konaní o rozvod manželstva zapríčinený tiež pracovnou zaneprázdnenosťou žalobcu v súvislosti s realizáciou prístavby k rodinnému domu, rozdielnymi povahovými vlastnosťami účastníkov konania, ktoré sa vykryštalizovali až v priebehu manželstva a ich rozdielnym pohľadom na účel manželstva, teda okrem iného aj správaním žalobcu; a preto nemožno vychádzať z toho, že žalovaná nadviazaním vzťahu s iným mužom spôsobila žalobcovi nezvratnú ujmu, ktorá by mohla mať za následok vznik jeho práva domáhať sa v danej veci vrátania daru. V súvislosti s otázkou straty možnosti žalobcu bývať spoločne s maloletou dcérou sporových strán M. (iba) v dôsledku nevery žalovanej poukazuje odvolací súd na skutočnosť, že nevera žalovanej; ktorá je pri rozhodovaní o úprave práv a povinností rodičov k maloletým deťom na čas po rozvode bez právneho významu; nemá s rozhodnutím o zverení maloletej do starostlivosti niektorého z rodičov a s tým súvisiaceho spoločného bývania priamu vecnú súvislosť. Je síce pravdou, že otázka zverenia maloletej do starostlivosti jedného z rodičov ani spoločného bývania žalobcu s dcérou by v prípade zotrvania sporových strán v manželstve nebola riešená, avšak neveru žalovanej za daných okolností nemožno považovať za jedinú; ani rozhodujúcu; príčinu prípadnej straty kontaktu žalobcu s maloletou, ktorá sa v konaní o rozvod manželstva (vo veku 10 rokov) vyjadrila, že ich vzťah s otcom je chladný, spočívajúci len v pozdravoch, pričom otec sa o ňu nezaujíma, a preto chce byť zverená matke. 29. V nadväznosti na konštatovanie Ústavného súdu Slovenskej republiky v odôvodnení zrušujúceho nálezu, podľa ktorého sa závery odvolacieho súdu javia ako rozporné i s poukazom na skutočnosť, že vychádzal z absencie spôsobenej ujmy a poníženia žalobcu v spoločnosti pretože žalovaná sa svojim mimomanželským vzťahom neprezentovala na verejnosti napriek tomu, že z vykonaného dokazovania je zrejmé, že o nevere žalovanej mali vedomosť kolegovia v práci, blízke okolie žalobcu i jeho susedia, pričom nevyhodnotil, či tieto skutočnosti nemohli mať vplyv na vážnosť a dôstojnosť žalobcu v spoločnosti jeho mikrosveta, odvolací súd považuje za potrebné konštatovať, že v preskúmavanej veci samotná vedomosť susedov (a kolegov) o nevere žalovanej; na ktorú Ústavný súd SR poukázal vo svojom zrušujúcom náleze; nemôže podľa názoru odvolacieho súdu zakladať predpoklady pre vznik práva žalobcu na vrátenie daru. Bez zreteľa na to, že ani v tomto smere žalobca netvrdil žiadne relevantné skutočnosti, treba opätovne zdôrazniť, že v konaní nebolo ničím preukázané, že by sa žalovaná v rámci mimomanželského vzťahu s E. U. správala takým spôsobom, že by vedome, úmyselne, či zámerne, žalobcu pred inými znevažovala, alebo ponižovala. V tejto súvislosti; len pre úplnosť, v snahe komplexne a v maximálnej možnej miere sa vyporiadať i nad rámec odvolacích námietok so všetkými spornými otázkami preskúmavanej veci v intenciách záverov vyslovených Ústavným súdom SR v zrušujúcom náleze; odvolací súd poukazuje i na tú skutočnosť, že síce je pravdou, že svedok P. O. potvrdil, že kolegu žalovanej E. U. videl za žalovanou chodievať a videl jeho motorové vozidlo odstavené pri ich dome, avšak o podrobnostiach týkajúcich sa ich vzťahu ani tento svedok nemal žiadnu vedomosť, keď nevedel potvrdiť pravdivosť tvrdenia, že žalovaná bola žalobcovi neverená. Žiadny zo svedkov naviac nebol prítomný pri prejavoch ich vzájomnej náklonnosti navonok. Rovnako v tejto súvislosti možno poukázať na skutočnosť, že viacerí z vypočutých svedkov vedeli o manželských problémoch sporových strán (svedkovia P. O., Y. P.), a preto aj prípadná informácia o nadviazaní vzťahu žalovanej s E. U., získaná naviac len sprostredkovane (keď priame svedectvo nebolo podané), nemohla mať za následok zneváženie žalobcu v ich očiach, či zásah do jeho dôstojnosti. Možno preto uzavrieť, že samotná nevera žalovanej, v danom čase nesprevádzaná jej prejavovaním navonok ani inými okolnosťami, resp. iným správaním žalovanej, ktoré by boli spôsobilé znevážiť žalobcu navonok, nemohla vyvolať také následky vo sfére vážnosti a dôstojnosti žalobcu v spoločnosti jeho mikrosveta, aby ju bolo možné považovať za správanie žalovanej v takom hrubom rozpore s dobrými mravmi, ktoré by zakladalo právo žalobcu na vrátenie daru. 30. V nadväznosti na závery Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktorý v odôvodnení jeho nálezu zo dňa 18. mája 2016, č.k. I. ÚS 491/2015-37, poukázal na to, že nevera žalovanej nebola podľa súdov príčinou, ba ani jednou z príčin rozvratu manželstva, ale mala byť iba pochopiteľným vyústením správania sťažovateľa a zdôraznil, že v konaní o rozvod manželstva všeobecný súd nerozhoduje o vine či nevine niektorého z manželov na rozpade manželstva, tak ako to v tomto prípade uzavrel a ustálil krajský súd, ale skúma dôvody jeho zániku, považuje odvolací súd za potrebné zdôrazniť, že nevychádza (ani nevychádzal) z toho, že žalobca svojím správaním spôsobil rozvrat manželstva sporových strán, keď pre takéto zistenie nemá (ani nemal) dostatočnú oporu v obsahu spisu ani v rozsudku Okresného súdu Bratislava III zo dňa 12.11.2007, č.k. 7C 83/2007-49, o rozvode manželstva sporových strán, ktorý riadne ustálil príčiny rozvratu manželstva. Rovnako odvolací súd neposudzoval vinu či nevinu niektorého z manželov na rozpade manželstva, ale skúmal dôvody jeho zániku, vychádzajúc z príčin rozvratu manželstva ustálených v rozvodovom konaní. 31. Napokon, v nadväznosti na obsah odôvodnenia zrušujúceho nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sa; pre lepšie vysvetlenie a pochopenie čiastkových úvah a myšlienok odvolacieho súdu; žiada doplniť, že odvolací súd v žiadnom prípade nemienil ani nemieni zľahčovať ani bagatelizovať závažnosť rozporu správania žalovanej (nadviazania vzťahu s iným mužom počas manželstva) s dobrými mravmi, keď manželskú neveru nepochybne vo všeobecnosti treba hodnotiť ako odsúdeniahodnú. Na druhej strane však; ako už bolo uvedené; toto jej správanie podľa názoru odvolacieho súdu nemožno vnímať izolovane od všetkých ostatných okolností danej veci, týkajúcich sa príčin rozvratu manželstva (na strane žalobcu, žalovanej i oboch sporových strán) a tiež správania žalovanej v súvislosti s jej kontaktom s iným mužom, a to aj so zreteľom na skutočnosť, že k rozvratu manželstva a citovému odcudzeniu medzi manželmi spravidla nedochádza náhle, ale postupne, počas dlhšieho obdobia. 32. Z uvedených dôvodov preto odvolací súd; bez toho, aby pričítal žalobcovi rozhodujúce zavinenie na rozvrate manželstva sporových strán a tiež bez toho, aby zľahčoval neveru žalovanej; vychádzajúc pri posúdení intenzity porušenia dobrých mravov zo záväzných záverov rozsudku o rozvode manželstva v konaní Okresného súdu Bratislava III vo veci sp. zn. 7C 83/2007, dokazovaním zisteného správania žalovanej v súvislosti s jej kontaktom (stretávaním) s E. U. a z názoru, že samotná nevera žalovanej za daného stavu nenapĺňa z hľadiska intenzity porušenia znaky hrubého porušenia dobrých mravov, keď žalovaná svojím správaním navonok neznevážila dôstojnosť žalobcu ani ho (navonok) nevystavila neprijateľnému poníženiu, dospel k záveru; zhodnému so súdom prvej inštancie; že správanie žalovanej nezakladá právo žalobcu domáhať sa vrátenia daru podľa ust. § 630 Občianskeho zákonníka. 33. Vzhľadom na uvedené, keď súdu prvej inštancie nemožno vytknúť žiadne procesné pochybenie, ktoré mohlo mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, ani pochybenie pri skutkovom a právnom posúdení otázky vzniku nároku žalobcu domáhať sa podľa ust. § 630 Občianskeho zákonníka vrátenia daru, za stavu, keď ani na základe podaného odvolania, a to ani po opätovnom posúdení veci v intenciách záväzného právneho názoru Ústavného súdu Slovenskej republiky vysloveného v jeho náleze zo dňa 18. mája 2016, č.k. I. ÚS 491/2015-37, nebolo možné dospieť k odlišnému právnemu posúdeniu tejto otázky odvolacím súdom, pričom súd prvej inštancie sa v rámci predmetného konania vyporiadal so všetkými relevantnými skutočnosťami významnými pre rozhodnutie vo veci, a svoje rozhodnutie i náležite odôvodnil; preto odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil (§ 387 ods. 1,2 CSP). 34. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 2 CSP v spojení s § 262 ods. 1 a § 255 CSP, a úspešnej žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, keď jej v odvolacom konaní žiadne trovy nevznikli. 35. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, alebo ak je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).