Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 5Co/651/2013 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1708899764 Dátum vydania rozhodnutia: 24. 11. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Juraj Považan ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1708899764.9 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Juraja Považana a členov senátu JUDr. Milana Chalupku a JUDr. Janky Richterovej, v právnej veci navrhovateľov: X/ E. U.P., F.. XX.XX.XXXX, T. U. D. Č.. XXX, X/ S. H., F.. X.X.XXXX I. X/ I. H., F.. XX.X.XXXX, obaja bytom T., K.. Š. Č.. XX, všetci zastúpení JUDr. Jurajom Hadrbulcom, advokátom v Bratislave, Ul. Riečna č. 2, proti odporcovi: S.T. P., F.. XX.X.XXXX, T. T., K.. J. Č.. XX, zastúpený JUDr. Ľubomírom Hnátom, advokátom so sídlom v Bratislave, Ul. Guothova č. 20, o určenie, že do dedičstva patria nehnuteľnosti, na odvolanie navrhovateľov proti rozsudku Okresného súdu Pezinok zo dňa 13. júna 2013 č. k. 5C/9/2008-466 takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e . Navrhovatelia 1/, 2/ a 3/ sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť odporcovi náhradu trov odvolacieho konania vo výške 69,91 €, do rúk jeho advokáta JUDr. Ľubomíra Hnáta, do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh, ktorým sa navrhovatelia domáhali určenia, že pozemky zapísané na A. Č.. XXXX pre P.. Ú. E. z dôvodu vydržania poručiteľom Ľ.K. H., zomrelom dňa 30.8.1989 podľa zák. č. 141/1950 Sb. patria do dedičstva po tomto ich právnom predchodcovi. Úspešnému odporcovi podľa § 142 ods. 1 O.s.p. priznal náhradu trov konania/právneho zastúpenia vo výške 268,40 €. Po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že právny predchodca navrhovateľov (otec, svokor, starý otec) v držbe sporných pozemkov nemohol byť dobromyseľný po potrebnú desaťročnú vydržaciu dobu podľa tzv. stredného Občianskeho zákonníka (zák. č. 141/1950 Sb.). S výstavbou rodinného domu na pôv. pozemnoknižnej parc. č. 900/1, zapísanej R. R.. Č.. XXX, W. R. S.. XXXX a dedičské konanie po jeho manželke E. H. (D 516/60) prebehlo už v r. 1960. Podľa záverov súdu prvého stupňa z výsledkov tohto konania mal predchodca navrhovateľov nepochybnú vedomosť o tom, že dom postavil na pozemku, pridelenom repatriantom D. S.H. J. E. W.. Uviedol tiež, že s ohľadom na vlastnícke právo tohto prídelcu, právneho predchodcu odporcu, nemohol štát bez akéhokoľvek rozhodnutia prideliť ten istý pozemok právnemu predchodcovi navrhovateľov. Neprihliadol preto na potvrdenie Z. E. z r. 1994 o tom, že v rámci prideľovania náhradných pozemkov boli v r. 1953 Ľ. H. pridelené sporné pozemky. Proti tomuto rozsudku podali včas odvolanie navrhovatelia, domáhajúc sa jeho zmeny a vyhovenia návrhu. Za nesprávny považovali záver súdu prvého stupňa o nedostatku dobrej viery ich predchodcu v držbe sporných pozemkov. Dobromyseľnosť vyvodzovali z výmeru o povolení stavby zo dňa 17.8.1953, na základe ktorého bol ešte v r. 1953 na týchto pozemkoch svojpomocne postavený rodinný dom ich predchodcu Ľ. H. a jeho manželky E.. Poukázali na ustanovenie § 142 ods. 2 stredného OZ, podľa ktorého sa v pochybnostiach predpokladá, že držba je oprávnená. Nesúhlasili ani so stanoviskom súdu prvého stupňa, že dedičské konanie po F.. E.S. H. R. S.. XXXX malo mať za následok ukončenie vydržacej lehoty. Domnievali sa tiež, že pri zápise výmeru D. do pozemkovej knihy bola býv. KNV úradne zmenšená výmera pkn. parc. č. 900/1 o výmeru pozemkov, ktoré boli pridelené do vlastníctva ich predchodcu. Napokon poukázali na skutočnosť, že takmer po dobu šesťdesiatich rokov nikto nenamietal, že predchodca navrhovateľov s druhou manželkou užívali sporné pozemky. Odporca navrhol napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť. Odvolací súd prejednal vec v rozsahu a z dôvodov vymedzených odvolaním navrhovateľov (§ 212 ods. 1 O.s.p.), vo veci nariadil pojednávania a dospel k záveru, že ich odvolanie nie je opodstatnené. Súd prvého stupňa vo veci vykonané dôkazy náležite vyhodnotil podľa kritérií, vyplývajúcich z ustanovenia § 132 O.s.p., na ich základe dospel k správnym skutkovým a aj právnym záverom. Odvolací súd preto v celom rozsahu poukazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku a na podporu argumentácie súdu prvého stupňa uvádza ďalšie dôvody (§ 219 ods. 1, 2 O.s.p.). Odvolací súd považuje za potrebné v krátkosti objasniť spoločenský i právny kontext obdobia, kedy došlo k výstavbe rod. domu na cudzom pozemku (v čase výstavby vedený v pozemkovej knihe na vysídleného A. E.o a následne, od r. XXXX na repatrianta D. S. ). Podľa navrhovateľky 1/ predchodca navrhovateľov pochádzal z E., obživu pre v tom čase štvorčlennú rodinu nezabezpečoval prácou na pôde, ale pracoval u cestárov v Bratislave. Obec E. bola v krátkom čase pred a počas výstavby rod. domu v r. 1953 poznačená minimálne dvoma fenoménmi tej doby. Je všeobecne známe, že obyvatelia maďarskej a nemeckej národnosti boli z tejto obce vysídlení a na ich majetky boli presídlení repatrianti, ako k tomu došlo i u predchodcu odporcu. Okrem toho v tomto období prebiehala v obci kolektivizácia pôdy a vznikalo družstvo, do ktorého musel vstúpiť i predchodca odporcu. Sporné pozemky tvoria časť do vlastníctva D. S.H. výmerom prideleného pozemku H.. Č.. XXX/X R. R.. Č.. XXX, ktorú musel odovzdať do družstva, lebo družstvo na nej (jej časti) vybudovalo hospodársky dvor. Nešlo teda o pôdu, ktorú by napr. v rámci líniovej povojnovej výstavby štát odkúpil, resp. vyvlastnil prídelcovi na výstavbu novej ulice (§ 20 zák. č. 280/1949 Sb. o územnom plánovaní a výstavbe obcí, § 40 nar. vl. č. 93/1950 Sb. o výstavbe obcí). Právny poriadok pripúšťal zrušenie prídelu-odňatie pôdy repatriantovi, ak sa neujal držby prideleného majetku. Z dokazovania však nevyplynulo, že u D.., ktorý sa živil prácou na pôde od r. 1947 (výmer o umiestnení, zápisnica o odovzdaní majetku), došlo k tejto situácii. Ako už bolo uvedené, pozemok H.. Č.. XXX/X, vedený ako orná pôda, bezprostredne susediaci s pozemkom, na ktorom bol postavený ním užívaný pridelený dom, neužíval, lebo ho odovzdal do družstva. V konaní nebolo preto preukázané, že predchodca odporcu vlastníctvo k sporným pozemkom stratil v súlade zo zákonom predpokladaných dôvodov. Od r. 1960 (po skončení dedičského konania po prvej manželke predchodcu navrhovateľov a vyhotovení GP) bol predchodca navrhovateľov v evidencii nehnuteľností vedený ako užívateľ sporných pozemkov (C. A. Č.. XXXX R. P.. Ú.. E.). Vydržanie (usucapio) ako originárny spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva predpokladá oprávnenosť držby pri jej vzniku i počas celej vydržacej doby. Domnienka držiteľa, že mu vec patrí, sa musí opierať o právny titul (i domnelý), ktorý by mohol mať za následok vznik práva (tzv. ospravedlniteľný omyl držiteľa). Nemožno totiž považovať za postačujúce len subjektívne presvedčenie držiteľa, že mu vec patrí. Posúdenie dobrej viery držiteľa treba preto hodnotiť objektívne, s prihliadnutím na všetky okolnosti konkrétneho prípadu. Navrhovatelia sa domáhali určenia, že sporné pozemky patria do dedičstva po ich predchodcovi Ľ. H., zomr. v r. 1989. Dobromyseľnosť svojho právneho predchodcu pri držbe sporných pozemkov vyvodzovali predovšetkým z výmeru o povolení stavby z r. 1953, ako aj z ich „pridelenia“ národným výborom. Podľa názoru odvolacieho súdu predchodca navrhovateľov nesplnil podmienky vydržania podľa stredného Občianskeho zákonníka (§ 115, 116 a 145) z dôvodu, že vôbec nemohol byť v držbe pozemkov dobromyseľný. V danom prípade totiž celkom absentuje právny titul, na existencii ktorého by bolo možné dobrú vieru predchodcu navrhovateľov založiť. O pochybnostiach o oprávnenosti držby podľa § 145 ods. 2 nemožno hovoriť v prípade absencie akéhokoľvek právneho titulu držiteľa veci. Výmer o povolení stavby (dnes stavebné povolenie) nemožno považovať za titul, čo i len domnelý, ktorý by mohol mať za následok vznik práva k nehnuteľnosti - pozemku. V stavebnom konaní o povolení stavby sa ani v r. 1953 neriešila otázka vlastníctva pozemku. Vo výmere sa len konštatuje, na akom pozemku bude stavba rodinného domu postavená. Navyše v tomto čase Občiansky zákonník poznal inštitút stavby na cudzom pozemku (§ 155). U predchodcu navrhovateľov preto nie je splnená podmienka dobrej viery, že mu sporné pozemky patria ako vlastníkovi. V stavebnom konaní napokon za sporné pozemky neposkytol akúkoľvek náhradu. Naopak, predchodcovi odporcu boli pozemky pridelené, pretože v krajine, z ktorej bol vysídlený, zanechal majetok v obdobnom rozsahu. V konaní neboli preukázané ani žiadne iné skutočnosti svedčiace o poctivosti nadobudnutia držby. Na nepoctivom uchopení predmetu držby nemožno založiť oprávnenú držbu. Neobstoja ani tvrdenia odvolateľov, že výmera pozemkov pridelených do vlastníctva predchodcovi odporcu bola zmenšená o plochu sporných pozemkov. Pridelený pozemok parc. č. 900/3 bol zlúčený s pozemkom parc. č. 900/1, inak výmera ornej pôdy podľa výmeru o prídele do vlastníctva D. S. je zhodná s výmerou ornej pôdy, zapísanej v jeho prospech do pozemkovej knihy v r. 1954. Súd prvého stupňa správne neprihliadol na potvrdenie obce z r. 1994, podľa ktorého sporné pozemky mali byť ako náhradné pridelené Ľ.Q. H.. Okresný (nie miestny) národný výbor, bol oprávnený prideľovať pozemky do osobného užívania, nie do vlastníctva, až za účinnosti Občianskeho zákonníka zák. č. 40/1964 Zb. (§ 205), po výstavbe rod. domu. Navrhovatelia navyše netvrdili a ani nepreukazovali, za aký majetok, resp. plnenie ich predchodcu, tomuto mala byť náhrada vo forme pozemkov poskytovaná. Preto obcou potvrdzovaná skutočnosť ani nie je preukazovaná akýmkoľvek správnym aktom MNV, resp. iným právnym titulom. Na strpenie výstavby rod. domu Ľ. H. na cudzom pozemku zo strany predchodcu odporcu možno usudzovať zo skutočnosti, že išlo o výstavbu na ornej pôde, ktorú odovzdal do užívania družstvu a ako už bolo uvedené vyššie, práve tento pozemok D. sa stal súčasťou hospodárskeho dvora družstva s príslušnou zástavbou. Odvolací súd nevyslovil prípustnosť dovolania, keď navrhovatelia nekonkretizovali, v akej otázke má ísť o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu a podľa názoru odvolacieho súdu v prejednávanej veci sa o takýto prípad nejedná. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že úspešnému odporcovi priznal náhradu uplatnených trov právneho zastúpenia vo výške 69,91 € za účasť na pojednávaní dňa 24.11.2015 (á 61,87 podľa § 11 vyhl. č. 655/2004 Z.z. ) + 8,04 réžijný paušál. Poučenie: Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.