Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 3Cob/166/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1710200585 Dátum vydania rozhodnutia: 09. 09. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Elena Ondrišová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1710200585.1
Rozhodnutie Krajský súd v Bratislave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eleny Ondrišovej a sudcov Mgr. Štefana Zelenáka a JUDr. Miroslavy Janečkovej v právnej veci navrhovateľa MILOŠ TURAC, spol. s r.o., Klatovská 1408/21, Bratislava, IČO: 35 827 114, práv. zast. Consilior Iuris s.r.o., Miletičova 23, Bratislava, proti odporcovi Zoltán Farkaš CRG - Slovensko, Športová 954/15, Senec, IČO: 41 466 608, práv. zast. advokátkou JUDr. Lýdiou Ráckovou, Lichnerova 72, Senec, o zaplatenie 55.500,- EUR s príslušenstvom a o odvolaní odporcu proti rozsudku Okresného súdu Pezinok č.k. 33Cb/154/2010-124 zo dňa 26.11.2013, jednohlasne takto
r o z h o d o l :
Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Pezinok č.k. 33Cb/154/2010-124 zo dňa 26.11.2013 p o t v r d z u j e.
Navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.
o d ô v o d n e n i e :
Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi do troch dní od právoplatnosti rozsudku sumu 55.500,- EUR s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 55.500,- EUR od 24.6.2009 do zaplatenia a nahradiť mu trovy konania do rúk právneho zástupcu navrhovateľa vo výške 3.330,- EUR za zaplatený súdny poplatok za návrh a vo výške 7.096,38 EUR za trovy právneho zastúpenia. V odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, že z vykonaného dokazovania považoval za preukázané, že navrhovateľ a odporca uzatvorili zmluvu o poskytovaní činností a služieb, na základe ktorej sa odporca zaviazal sprostredkovať nákup vozidiel zo zahraničia vrátane ich dovozu do sídla navrhovateľa a na základe ktorej sa navrhovateľ zaviazal za poskytnutie činností a služieb zaplatiť odporcovi paušálnu odmenu. Súd prvého stupňa došiel k záveru, že v danom prípade došlo k platnému vzniku zmluvy, nakoľko obsah zmluvy bol medzi účastníkmi dohodnutý tak, že záväzky oboch strán boli stanovené dostatočne určito. Zo zmluvy jednoznačne a nepochybne vyplývalo, že jej predmetom bolo poskytovanie činností a služieb súvisiacich so zabezpečením nákupu vozidiel zo zahraničia a ich dovoz do sídla navrhovateľa a následne zaplatenie odmeny za vykonanie tejto činnosti. Podľa náležitostí uvedených v zmluve súd prvého stupňa vyhodnotil, že sa jedná o mandátnu zmluvu, napriek tomu, že v zmluve bolo uvedené, že je uzavretá podľa § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka, keďže účastníci sa dohodli na všetkých podstatných náležitostiach, ktoré Obchodný zákonník vyžaduje pre mandátnu zmluvu. V zmluve bolo síce opakovane použité slovné spojenie "sprostredkovanie nákupu vozidiel", čo by mohlo evokovať, že sa jednalo o zmluvu o sprostredkovaní, v danom prípade sa však nejednalo o vyvíjanie faktickej činnosti odporcom smerujúcej k tomu, aby navrhovateľ mal možnosť uzavrieť kúpnu zmluvu s treťou osobou. Subjektom, ktorý kúpnu zmluvu v mene navrhovateľa a na účet navrhovateľa uzatváral bol však odporca, preto sa nemohlo jednať o zmluvu o sprostredkovaní. Samotný odporca uviedol (prostredníctvom svojej právnej zástupkyne v záverečnej reči), že žiadnu sprostredkovateľskú činnosť pre navrhovateľa nevykonával, preto súd prvého stupňa vyslovil zaver, že sa nejednalo o zmluvu o sprostredkovaní. Ďalej súd prvého stupňa uviedol, že medzi účastníkmi bola platne uzavretá mandátna zmluva, keďže v nej boli dojednané všetky jej podstatné náležitosti v
zmysle § 566 Obchodného zákonníka, a to určenie zmluvných strán, určenie obchodnej záležitosti, ktorá má byť pre navrhovateľa ako mandanta v jeho mene uskutočnená, spôsob jej zariadenia a dojednanie o odplate za uskutočnenie obchodnej záležitosti. Súd prvého stupňa považoval za zrejmé, že navrhovateľ v uzatvorenej zmluve vystupuje ako mandant, na ktorého účet má odporca ako mandatár zariadiť obchodnú záležitosť, ktorá spočívala v uskutočnení právnych úkonov v mene navrhovateľa (sprostredkovanie nákupu vozidiel) a uskutočnením inej činnosti (dovoz vozidiel do sídla navrhovateľa). Súd prvého stupňa preto považoval za nepochybné, že v danom prípade sa jednalo o zariadenie dohodnutej obchodnej záležitosti pre navrhovateľa, keďže táto má vzťah k jeho podnikateľskej činnosti, nakoľko medzi predmety podnikania navrhovateľa patrí nákup a predaj motorových vozidiel, prenájom motorových vozidiel a kúpa a predaj náhradných dielov do motorových vozidiel. Ďalej uviedol, že odplata bola medzi účastníkmi dohodnutá v čl. III bod 1 zmluvy, ako paušálna odmena. Skutočnosť, že obchodnú záležitosť (kúpu vozidiel) odporca zariaďoval v mene navrhovateľa súd prvého stupňa považoval za preukázanú výpoveďou účastníkov, keď štatutárny zástupca navrhovateľa uviedol, že odporca vždy disponoval plnou mocou, čo odporca pripustil, aj keď si na tieto okolnosti presne nepamätal. V danom prípade sa teda jednalo o jednu zmluvu, preto úvahy odporcu o vedľajšom záväzku alebo závislej zmluve súd prvého stupňa považoval za neopodstatnené. Odporca pre navrhovateľa vykonával vyplatenie kúpnej ceny, podpísanie kúpnej zmluvy, fyzickú obhliadku vozidla a technickej dokumentácie, čo však nebolo nad rámec zmluvne dohodnutých povinností, ako sa nazdával odporca, ale tieto činnosti odporca poskytoval navrhovateľovi v rámci zariadenia obchodnej záležitosti (sprostredkovanie nákupu vozidiel zo zahraničia), aj keď výslovne tieto činnosti uvedené v zmluve neboli, napriek tomu ich súd prvého stupňa považoval za súčasť predmetu obchodnej záležitosti. Zmluva bola síce uzavretá na dobu určitú, avšak keďže nedošlo k písomnému ukončeniu zmluvy, došlo k automatickému predĺženiu doby platnosti a účinnosti zmluvy. Súd prvého stupňa nevzhliadol žiaden dôvod, pre ktorý by malo byť ustanovenie o automatickom predĺžení zmluvy neplatné, nakoľko účastníci sa ním nevzdali žiadnych svojich práv garantovaných Obchodným zákonníkom alebo iným zákonom, s poukazom na skutočnosť, že hociktorý z účastníkov mal právo kedykoľvek zmluvu ukončiť a to písomným oznámením alebo písomnou výpoveďou. Zodpovednosť odporcu za škodu na prevzatých veciach súd prvého stupňa posúdil podľa ustanovení zmluvy uzavretej medzi účastníkmi, z ktorej vyplýva povinnosť odporcu strážiť a ochraňovať majetok navrhovateľa pred akýmkoľvek poškodením, stratou, zničením, zneužitím alebo odcudzením. Keďže ako v zmluve uzavretej medzi účastníkmi, tak podľa § 570 Obchodného zákonníka, konštrukcia zodpovednosti odporcu za škodu na veciach prevzatých od navrhovateľa je koncipovaná na princípe objektívnej zodpovednosti bez ohľadu na zavinenie odporcu a odporca nevrátil navrhovateľovi prevzaté finančné prostriedky v sume 55.500,- EUR ani nedoviezol motorové vozidlo, spôsobil navrhovateľovi škodu. Súd prvého stupňa považoval za potrebné dodať, že aj keď zavinenie sa pre zodpovednosť odporcu za škodu nevyžaduje, súd ho považoval za preukázané, keď odporca svojou nedbanlivosťou, (tým, že nepostupoval s odbornou starostlivosťou a porušením prevenčnej povinnosti) škodu zavinil. Základnými podmienkami vzniku zodpovednosti za spôsobenú škodu v danom prípade sú porušenie povinnosti zo záväzku, spôsobenie škody a príčinná súvislosť medzi porušením povinnosti a vznikom škody. Na základe vykonaného dokazovania súd prvého stupňa dospel k záveru, že navrhovateľ má nárok na náhradu škody, nakoľko v konaní bolo preukázané splnenie všetkých podmienok pre vznik zodpovednosti odporcu za škodu, keď odporca nepostupoval s odbornou starostlivosťou (nehospodáril riadne so zverenou hotovosťou, nestrážil a neochraňoval majetok navrhovateľa pred stratou alebo odcudzením), v dôsledku čoho došlo ku krádeži peňazí. Existenciu príčinnej súvislosti súd prvého stupňa považoval taktiež za nepochybnú, nakoľko ak by odporca postupoval s odbornou starostlivosťou, riadne by s hotovosťou hospodáril, strážil ju a ochraňoval pred odcudzením, ku škode by nedošlo. Súd prvého stupňa nepovažoval za podstatné, kde sa odporca zdržiaval od odjazdu zo spoločnosti navrhovateľa do príchodu na hranice, bolo totiž povinnosťou odporcu postupovať s odbornou starostlivosťou a konať tak, aby k poškodeniu alebo odcudzeniu majetku navrhovateľa nedošlo (aj keď súd konštatuje, že odlišné vyjadrenia odporcu, kde sa v danom čase zdržiaval, sú prinajmenšom pochybné, spôsobujúce jeho nedôveryhodnosť). Súd prvého stupňa ďalej uviedol, že v prípade, ak mal odporca podozrenie, že ho sleduje iné auto, mal sa s týmto obrátiť na príslušné orgány alebo jednoducho službu navrhovateľovi neposkytnúť, bolo to na jeho voľnej úvahe a slobodnej vôli. Súd prvého stupňa ďalej vyslovil názor, že ak odporca tvrdil, že službu chcel vykonať s ešte jedným vodičom, mal vykonanie služby odmietnuť, on však hotovosť prevzal, na cestu sa vydal, z čoho vyplýva jeho jednoznačný súhlas so zariadením záležitosti pre navrhovateľa. Odporca, tým prevzal zodpovednosť za zverenú hotovosť a preto jeho tvrdenia o povinných zastávkach, dovolenkových listoch a tachometrových kotúčoch sú úplne irelevantné a súd prvého stupňa na ne neprihliadal. Súd prvého stupňa tiež vyslovil názor, že pre posúdenie zodpovednosti odporcu za škodu taktiež nemá význam skutočnosť, že trestný čin nebol objasnený a trestné stíhanie
bolo prerušené a to práve pre objektívnu zodpovednosť odporcu za spôsobenú škodu. Tým, že odporca riadne a včas nesplnil svoj záväzok z titulu náhrady škody, dostal sa do trvajúceho omeškania a preto súd prvého stupňa priznal navrhovateľovi právo na zaplatenie úrokov z omeškania vo výške, ktorá je v súlade s § 369 ods. 1 ObZ účinného v čase omeškania odporcu a to od 24.06.2009, kedy mal odporca doviezť kúpené motorové vozidlo alebo vrátiť prevzaté finančné prostriedky, ktorá povinnosť odporcovi vznikla bez toho, aby ho navrhovateľ na jej splnenie musel vyzývať. Ďalej súd prvého stupňa poukázal na zásady kontradiktórnosti konania a uviedol, že pre úspešnú obranu odporcu je nevyhnutné uviesť skutočnosti popierajúce alebo aspoň spochybňujúce navrhovateľom uplatňovaný nárok a o týchto skutočnostiach je povinný poskytnúť dôkaz. Uviedol, že odporcom tvrdenú nevhodnosť navrhovateľových inštrukcií odporca nepreukázal, keďže skutočnosti týkajúce sa kľúča od trezoru sú irelevantné s ohľadom na skutočnosť, že z vozidla bol odcudzený celý trezor (pričom v čase prevzatia hotovosti sa trezor v aute nachádzal a bol v riadnom stave, čo vyplýva z tvrdenia samotného odporcu, ktorý uviedol, že peniaze dali do trezoru spolu s Y. O.). Odporca tiež nepreukázal liberačný dôvod, ktorý by ho zodpovednosti zbavil, keď nepreukázal, že vzniku škody nemohol zabrániť ani pri vynaložení odbornej starostlivosti. Odporca tiež nepreukázal, že by navrhovateľ porušil svoju prevenčnú povinnosť, navrhovateľ totiž zabezpečil do vozidla trezor a poskytol odporcovi bezpečnostné inštrukcie, čo súd považoval za dostatočné opatrenia spôsobilé predchádzať škodám. K námietke odporcu ohľadom nesprávnosti označenia v žalobe jeho obchodným menom súd prvého stupňa uviedol, že v čase podania žaloby bol odporca označený správnym obchodným menom, ktoré bolo zapísané v živnostenskom registri. K zmene obchodného mena došlo až po podaní žaloby. Ďalej súd prvého stupňa uviedol, že v konaní nebolo preukázané, že by sa jednalo o poistnú udalosť a navrhovateľovi by bolo v súvislosti so škodu vyplatené poistné plnenie, čo by spôsobovalo zánik povinnosti odporcu nahradiť škodu. V danom prípade je práve na ťarchu odporcu, že nebol poistený v prípade spôsobenia škody. Odporca tvrdil, že sa jednalo o výkon práva, ktorý je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, keď odmena za prevoz peňazí bola súčasťou odmeny za prejazdené kilometre. Súd prvého stupňa sa s týmto názorom v žiadnom prípade nestotožnil, nakoľko medzi účastníkmi bola uzavretá bežná zmluva, s ktorou obe strany výslovne vyjadrili súhlas, spolupracovali niekoľko rokov a na základe ktorej odporca poskytol navrhovateľovi niekoľko stokrát možno tisíckrát službu, pri ktorej prevážal peniaze v hotovosti. Preto súd prvého stupňa vyslovil záver, že dojednanie o odmene bolo otázkou dohody zmluvných strán a ich zmluvnej autonómie, ak by s ňou odporca nesúhlasil, zmluvu mohol kedykoľvek ukončiť. Súd prvého stupňa taktiež nevzhliadol nevyváženosť medzi výkonom služby a vyplatenou odmenou, keďže odporca dobrovoľne opakovane služby navrhovateľovi za dohodnutú odmenu vykonal. O náhrade trov konania súd prvého stupňa rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p., a ich náhradu priznal v spore úspešnému navrhovateľovi.
Proti rozsudku súdu prvého stupňa sa riadne, včas a obsiahlo odvolal odporca, ktorý odvolaciemu súdu navrhol, aby napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zmenil a žalobu zamietol, alebo aby rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. V odvolaní opisne zhrnul návrh navrhovateľa, priebeh konania ako aj rozsudok súdu prvého stupňa. Uviedol, že nesúhlasí s tvrdením súdu prvého stupňa, že mandátna zmluva bola riadne a určito uzavretá, nakoľko v nej absentovala podrobná úprava odmeny za vykonanú činnosť, ktorou bolo aj fyzický nákup vozidla, jeho dovoz a odmena za počet najazdených kilometrov, ktoré odporcovi boli vyplácané, hoci samotná zmluva stanovovala iba výšku paušálnej odmeny. Odporca preto vyslovil názor, že účastníci okrem písomnej zmluvy uzavreli aj ústnu zmluvu ohľadom odmeny za vyplatenie kúpnej ceny vozidla, jeho fyzickú ohliadku a kontrolu technickej dokumentácie, ktorú však súd prvého stupňa argumentačne vo svojom rozhodnutí neobsiahol. Odporca poukázal, že v písomnej zmluve bola odmena stanovená za sprostredkovanie nákupu vozidla, avšak podľa názoru súdu prvého stupňa nebolo sprostredkovanie predmetom zmluvy a preto odporca považoval záver súdu prvého stupňa, že odmena zahrňovala aj odmenu za ostatné činnosti vykonávané popri dovoze vozidiel za nepodložený, nakoľko zmluva špecifikáciu činností za ktoré bola odmena poskytovaná neobsahovala. Uviedol, tiež, že zmluva neobsahovala úpravu a presnú špecifikáciu pojmu strážiť a ochraňovať zverenú hotovosť a preto nie je možné akceptovať tvrdenie súdu prvého stupňa, že odporca svojím konaním zavinil ich odcudzenie. Uviedol, že tiež poistenie prevážaných peňazí by bolo možné v prípade pravdivého tvrdenia, že uzavretá zmluva bola mandátnou iba za predpokladu poverenia navrhovateľa, ktorý však odporcovi poverenie poistiť peniaze nedal, rovnako ako nevyužil služby bánk a peniaze nepreviedol bezhotovostne a ani nepovolil druhého vodiča na vykonanie cesty, čím podľa názoru odporcu práve navrhovateľ porušil prevenčnú povinnosť. Odporca tiež uviedol, že navrhovateľ nepreukázal, že trezor nebol napílený skôr, než odporca sadol do auta. Ďalej uviedol, že nie je pravda, že od navrhovateľa dostal ústne inštrukcie nevzďaľovať sa na vzdialenosť dlhšiu ako tri metre od vozidla a stáť len na navrhovateľom určených čerpacích staniciach, no súd prvého stupňa sa s
týmito tvrdeniami navrhovateľa bezdôvodne stotožnil a považoval ich za preukázané. Odporca záverom odvolania poukázal na ustanovenie § 265 Obch. zák. a uviedol, že práva a povinnosti zmluvných strán boli zjavne nevyvážené v neprospech odporcu, ktorému nebola vyplácaná odmena adekvátna prevzatej zodpovednosti a preto by podľa názoru odporcu nemôže výkon práva navrhovateľa požívať právnu ochranu.
Odvolací súd prejednal vec podľa § 212 ods. 1 a § 214 ods. 2 O.s.p. bez nariadenia pojednávania a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je vecne správny.
Podľa § 219 ods. 2 O.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Odvolací súd konštatujúc správnosť napadnutého rozsudku k veci dodáva, že súd prvého stupňa vec správne vyhodnotil a správne právne posúdil. K odvolaniu odporcu odvolací súd uvádza, že súd prvého stupňa správne vyhodnotil platnosť i druh uzavretej zmluvy. V danom prípade podľa názoru odvolacieho súdu hoci zmluva obsahovala zavádzajúce pojmy ako sprostredkovanie nákupu (ako súd prvého stupňa správne postrehol a náležite právne zhodnotil), či nedostatočný opis pojmov (ako v odvolaní aj v priebehu konania namietal odporca) nemožno túto zmluvu považovať za neplatnú, nakoľko obe zmluvné strany vedeli čoho sa zmluva týka a aké sú práva a povinnosti zmluvných strán. Tomuto záveru nasvedčuje najmä dlhoročná bezproblémová spolupráca odporcu s navrhovateľom práve na základe tejto zmluvy, kedy po dlhý čas dochádzalo na jej základe k obojstrannému plneniu. K námietke odporcu ohľadom nerovnováhy v právach a povinnostiach strán najmä s prízvukom na nízku odmenu odporcu odvolací súd zhodne s názorom súdu prvého stupňa konštatuje, že v danom prípade obaja účastníci sú podnikateľmi, ktorí slobodne uzavreli a plnili zmluvu a nemožno ju považovať za neplatnú. Súd prvého stupňa správne zhodnotil, že v prípade nesúhlasu odporcu s dohodnutou odmenou, mal možnosť zmluvu neuzavrieť, alebo z nej odstúpiť, ale ako podnikateľský subjekt mal plné právo uzavrieť aj zmluvu (ad absurdum), za ktorú by mu bola vyplácaná len symbolická alebo žiadna odmena, čo však by nič nemenilo na skutočnosti, že by bol touto zmluvou viazaný a povinný si plniť svoje povinnosti, ku ktorým sa zaviazal. K otázke zodpovednosti odporcu za vznik škody odvolací súd dopĺňa k rozsudku súdu prvého stupňa, že samotná mandátna zmluva v sebe zahŕňa pojem odborná starostlivosť, z čoho samotného vyplýva zvýšená miera zodpovednosti mandatára jednak na zverených veciach a jednak tiež pri obstarávaní veci v rámci jeho poverenia. Preto podľa názoru odvolacieho súdu tiež argumentačne neobstojí námietka odporcu, že zmluva neobsahovala podrobne špecifikovanú činnosť odporcu vedúcu k obstaraniu vozidla a jeho prívoz pre navrhovateľa, nakoľko bolo možné predpokladať, že odporca vyvinie odbornú starostlivosť pre obstaranie danej veci. V kontexte odbornej starostlivosti tiež odvolací súd poznamenáva, že v prípade prevzatia hotovosti mal odporca povinnosť posúdiť riziko odcudzenia alebo straty tejto hotovosti a mal povinnosť toto riziko eliminovať (kontrolou úložného priestoru, primeranou ostražitosťou atď.) a na druhej strane mal tiež právo neprimerane veľké riziko odmietnuť, teda v tomto prípade, mal právo odmietnuť obstaranie a prívoz vozidla pre navrhovateľa.
Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 219 ods.1 Os.p. ako správny potvrdil.
O trovách odvolacieho konania rozhodol súd podľa § 224 ods.1 v spojení s § 142 O.s.p. O.s.p. a v spore úspešnému navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, nakoľko mu žiadne trovy v odvolacom konaní nevznikli.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.