Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 5Co/676/2013 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1712204713 Dátum vydania rozhodnutia: 24. 11. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Juraj Považan ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1712204713.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu súdu JUDr. Milana Chalupku a členov senátu JUDr. Juraja Považana a JUDr. Janky Richterovej v právnej veci navrhovateľky: T. I., T. D.: J. XX, K., zastúpenej advokátskou kanceláriou Bukovinský & Chlipala, s.r.o., so sídlom: Svätoplukova 30, Bratislava proti odporcovi: Poľnohospodárske družstvo Vištuk, IČO: 00 614 017, so sídlom: 900 85 Vištuk 1, zastúpenému spoločnosťou SODOMA VULGAN, spol. s r.o., so sídlom: Kominárska 2,4, Bratislava, o zaplatenie vyrovnacieho podielu vo výške 7.122,45 eura s príslušenstvom, na odvolanie odporcu proti rozsudku Okresného súdu Pezinok, č.k.: 36C/174/2012-60 zo dňa 05. augusta 2013, takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti p o t v r d z u j e . Odporca j e p o v i n n ý nahradiť navrhovateľke trovy odvolacieho konania, pozostávajúce z trov právneho zastúpenia vo výške 294,18 eura, a to na účet právneho zástupcu navrhovateľky, advokátskej kancelárie Bukovinský & Chlipala, s.r.o., č.ú.: XXXXXXXXXX/XXXX, vedený v Tatra banka, a.s. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa I./ odporcovi uložil povinnosť zaplatiť navrhovateľke sumu 7.122,45 eura spolu s úrokom z omeškania vo výške 10% ročne zo sumy 7.919,11 eura od 03.05.204 do 10.10.2007 a vo výške 10% ročne zo sumy 7.122,45 eura od 11.10.2007 do zaplatenia a to všetko do 5 dní od právoplatnosti rozsudku, II./ návrh v časti zaplatenia úroku z omeškania vo výške 10% ročne zo sumy 7.919,11 eura od 29.04.2004 do 02.05.2004 zamietol, III./ navrhovateľke voči odporcovi priznal náhradu trov súdneho konania vo výške 100%. Súd prvého stupňa napadnutý rozsudok po právnej stránke odôvodnil podľa § 232 ods. 1 Obch. zákonníka a § 110 Obč. zákonníka a vecne tým, že navrhovateľka žalobou doručenou súdu prvého stupňa doručenou dňa 09.03.2012 žiadala, aby súd deklaroval povinnosť odporcu zaplatiť sumu 7.122,45 eura s príslušenstvom dôvodiac, že v dedičskom konaní po poručiteľovi nadobudla vyrovnací podiel na majetku odporcu vo výške 238.570,96 Sk, teda až týmto dňom mohla uplatniť svoje právo na vyplatenie vyrovnacieho podielu. Odporca dňa 28.04.2004 od navrhovateľky prevzal žiadosť o vyplatenie vyrovnacieho podielu na majetku a dňa 10.10.2007 navrhovateľke zaplatil sumu z vyrovnávacieho podielu na majetku odporcu vo výške 238.570,96 Sk. Dňa 10.10.2007 navrhovateľke zaplatil sumu vyrovnávacieho podielu na majetku odporcu vo výške 796,65 eura (pôvodne 24.000,- Sk). Následne navrhovateľka listami odporcu opakovane žiadala o vyplatenie zostatku; odporca však zvyšok dlžnej sumy vo výške 7.122,45 eura navrhovateľke nezaplatil. V písomnom podaní zo dň 04.09.2012 uviedla, že premlčacia doba začala plynúť okamihom právoplatnosti osvedčenia o dedičstve, sp. zn.: 31D/1580/03-17, a to dňa 15.03.2004, ktorým dňom navrhovateľka nadobudla vyrovnací podiel poručiteľa na majetku odporcu. Až na základe osvedčenia o dedičstve došlo k priznaniu práva navrhovateľke na vyrovnací podiel. V súvislosti s potvrdením zo dňa 29.06.2009, odovzdaným navrhovateľke v prevádzke u odporcu, poukázala na § 16 Obch. zákonníka, nakoľko potvrdenie bolo navrhovateľke odovzdané priamo u odporcu v prevádzke. Nárok mala čo do základu aj výšky preukázaný tiež z potvrdení samotného odporcu zo dňa 10.03.2005 a z 29.06.2009, z ktorých vyplýva existencia záväzku odporcu, keď tieto záväzky možno vyhodnotiť ako uznanie záväzku. Písomné uznania nespomínajú žiaden odkaz na účtovníctvo, nevyplýva z nich, že ide o nejaký účtovný doklad, naopak sa v nich uvádza, že sa potvrdzuje právo navrhovateľky na vyrovnací podiel; jedná sa tak o uznanie záväzku. Ďalším uznaním záväzku malo byť samotné plnenie odporcu, o čom mal svedčať výdavkový doklad. Podľa navrhovateľky z dokladu zo dňa 10.10.2007 má vyplývať nielen kto komu platil, ale taktiež že sa jedná o čiastočné vyplatenie vyrovnacieho podielu. V súvislosti s premlčaním poukázala na § 110 Obč. zákonníka, podľa ktorého od uznania začala plynúť nové premlčacia lehota v trvaní 10 rokov. Pokiaľ by sa jednalo o premlčanie podľa Obchodného zákonníka, plynie nová všeobecná premlčacia doba v trvaní štyri roky, a to od momentu uznania záväzku. Úrok z omeškania si uplatnila odo dňa nasledujúceho po doručení listu (výzvy na zaplatenie) zo dňa 28.04.2004, doručeného toho istého dňa aj odporcovi. Odporca mal v podanom odpore proti platobnému rozkazu nárok navrhovateľky za premlčaný, keďže vyrovnací podiel sa stal splatným uplynutím 7 rokov odo dňa zániku členstva, t.j. odo dňa smrti poručiteľa. Prvým dňom odkedy sa právo mohlo uplatniť tak bol 07.01.2000. Predmetné ustanovenie však mal za neplatné pre rozpor s dobrými mravmi podľa rozhodnutia NS ČR, sp. zn.: Odo 382/2005; prvý deň lehoty tak je 07.01.1993. Zdôraznil, že dedičia sú legitimovaní na uplatnenie nároku už od momentu smrti poručiteľa, keď v období od smrti poručiteľa do vysporiadania dedičstva právoplatným rozhodnutím súdu sa dedičia považujú za vlastníkov celého majetku patriaceho do dedičstva. Rozhodné pre posúdenie začiatku plynutia premlčacej doby potom je, kedy sa dedičia skutočne dozvedeli o tom, že sa tretia osoba na ich úkor obohatila. Podanie žaloby po 19 rokoch od smrti poručiteľa mal za rozporné so zásadou vigilantibus iura (scripta) sunt. Maximálna dĺžka premlčacej doby je totiž podľa § 408 ods. 1 Obch. zákonníka 10 rokov. Listinu svedčiacu o vyplatení sumy 24.000,- Sk navrhovateľke odporca nepovažoval za uznanie dlhu, inak by premlčacia doba uplynula 10.10.2011; žaloba však bola podaná 09.03.2012. Potvrdenie odporcu nemal za uznanie dlhu s tým, že sa jedná sa len o listinu účtovného charakteru, z ktorej nevyplýva uznanie záväzku; zdôraznil pritom, že potvrdenie odporcu nebolo podpísané štatutárnym orgánom odporcu. Osvedčením o dedičstve totiž nedošlo k priznaniu práva podľa § 110 Obč. zákonníka. Zdôraznil závery judikatúry, podľa ktorej je potrebné, aby uznanie záväzku celkom jednoznačne vyplývalo z úkonu, a teda aby z úkonu bola celkom zrejmá vôľa uznať záväzok, ktorý prejav vôle takéto potvrdenie neobsahuje. Spochybnil tiež výšku vyrovnacieho podielu a splatenie členského vkladu a teda vznik členstva v družstve. Súd prvého stupňa v napadnutom rozsudku poukázal na závery Najvyššieho súdu Českej republiky v rozsudku zo dňa 27. septembra 2006, sp. zn.: 33Odo 133/2005, podľa ktorého „pokud písemný projev vůle dlužníka obsahuje uznání dlhu co do důvodu i výše a absentuje v něm výslovný příslib zaplacení dluhu, je důsledkem tohoto úkonu pouze přetržení promlčení doby podle § 110 ods. 2 vety druhej Obč. zákonníka a vyvratitelná právní domněnka trvání dluhu ve smyslu § 558 obč. zák. nevznikne. Uznání promlčeného práva z hlediska účinků spojovaných s § 110 ods. 1 obč. zák. není vázano na vědomost dlužníka o tom, že uznal právo promlčené (Srovnej R 51/1968), úprava obsažená v § 558 obč. zák. pro vznik domněnky trvání dluhu vyžaduje, aby ten, kdo uznal promlčený dluh, o promlčení věděl. Pokud dlužník o promlčení nevěděl, uznání dluhu právní následek v podobě této domněnky nemá (i tak však dojde k založení běhu nové promlčecí doby podle § 110 odst. 1 obč. zák.)“. Účinky právneho úkonu vykonaného podľa § 110 veta druhá Obč. zákonníka tak nastávajú bez ohľadu na to, že právo je premlčané. Úkon navrhovateľky zo dňa 10.03.2005 tak mal za plne postačujúci na vyvolanie účinkov pretrhnutia premlčacej lehoty a jej nové plynutie. Žaloba podaná dňa 09.03.2012 tak bola podaná včas. V súvislosti s podpisom na liste odporcu navrhovateľke zo dňa 10.03.2005 prvostupňový súd poukázal na § 16 Obch. zákonníka s tým, že list bol napísaný na hlavičkovom papieri odporcu, opatrený odtlačkom pečiatky odporcu a je teda úkonom odporcu, z ktorého je zrejmé jeho vykonanie osobou odporcu v jeho prevádzkarni pri vykonávaní prác pre odporcu. Zdôraznil, že navrhovateľka ako laik a najmä nečlen družstva - odporcu nemohla vedieť, že konajúca osoba podpisujúca list nie je oprávnená vykonať úkon. Z nasledujúceho správania odporcu podľa § 266 ods. 3 Obch. zákonníka spočívajúceho v čiastočnom zaplatení vyrovnacieho podielu mal zrejmé, že prejav vôle vykonaný listom odporcu navrhovateľke zo dňa 10.03.2005 je prejavom vôle odporcu. Vznesenú námietku premlčania tak mal za bezdôvodnú. Právo na zaplatenie vyrovnacieho podielu nemal medzi účastníkmi za sporné, keď navyše bolo preukázané z listiny Osvedčenia o dedičstve č. 31D1580/03-17 zo dňa 15.03.2004, že navrhovateľka je právnym nástupcom po O. ktorý bol členom družstva. Navrhovateľka tak má podľa § 232 ods. 2 Obch. zákonníka nárok na vyrovnací podiel poručiteľa, ktorého členstvo zaniklo smrťou (§ 232 ods. 1 Obch. zákonníka), keď nebolo sporné, že navrhovateľka sa nestala členkou odporcu. Výšku vyrovnacieho podielu mal súd prvého stupňa za preukázanú z listu odporcu navrhovateľke zo dňa 10.03.2005 a z potvrdenia zo dňa 29.06.2009. Platenie odporcom navrhovateľke na vyrovnací podiel mal zrejmé aj z výdavkového pokladničného dokladu č. VP0750 zo dňa 10.10.2007, kde ako účel bolo uvedené čiastočné vyplatenie vyrovnacieho podielu („ciast. vypl. VP“). Odporca pritom v rokoch 2005 a 2009 vykonával úkony, a to spísanie a zaslanie listín navrhovateľke a v roku 2007 navrhovateľke zaplatil časť jej vyrovnacieho podielu. Navrhovateľka ako nečlenka odporcu nemohla ovplyvniť lehotu splatnosti vyrovnacieho podielu určenú v stanovách odporcu, ktorá skutočnosť jej nemôže byť na škodu. Navrhovateľke tak priznal právo na zaplatenie vyrovnacieho podielu ako sa ho navrhovateľka dožadovala. Pri splatnosti záväzku odporcu súd prvého stupňa vychádzal z listu navrhovateľky odporcovi zo dňa 28.04.2004, keď ako primeranú lehotu na plnenie vo výzve navrhovateľky súd určil tri dni. Podľa § 517 ods. 2 Obč. zákonníka v spojení s § 3 nariadenia č. 87/1995 Z. z. určil úroky z omeškania vo výške 10% p. a. Uznal tak aj nárok navrhovateľky na úrok z omeškania v požadovanej výške; žalobu v časti úroku z omeškania za dobu, keď odporca nebol v omeškaná zamietol. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 3 O. s. p. v spojení s § 151 ods. 7 O. s. p. tak, že úspešnému navrhovateľovi priznal náhradu trov konania vyjadrenú percentom, vzhľadom na neúspech v spore v nepatrnej časti. Proti rozsudku súdu prvého stupňa podal odvolanie odporca, a to v časti I./ výroku rozsudku súdu prvého stupňa, ktorou súd odporcu zaviazal na zaplatenie žalovanej sumy s príslušenstvom a proti III./ výroku rozsudku, ktorým súd rozhodol o náhrade trov konania. Žiadal, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti zmenil a návrh navrhovateľky zamietol alebo aby rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Pre prípad, ak by odvolací súd návrhu na zmenu či zrušenie napadnutého rozhodnutia nevyhovel žiadal, aby pripustil možnosť dovolania podľa § 238 ods. 3 O. s. p., pretože otázky: 1/ Či sa vzťah medzi dedičmi po poručiteľovi, ktorý bol členom družstva pred zapísaním úpravy stanov podľa § 765 a § 766 Obch. zákonníka do obchodného registra spravuje ust. zákona č. 162/1990 Zb. o poľnohospodárskom družstevníctve alebo Obchodným zákonníkom a 2/ Či vzťah medzi dedičom vyrovnacieho podielu a družstvom z dôvodu univerzálnej sukcesie je vzťahom občiansko-právnym alebo obchodno-právnym, sú podľa názoru odporcu otázkami zásadného právneho významu. Podané odvolanie odôvodnil tým, že súd prvého stupňa na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a vec nesprávne právne posúdil. Súd prvého stupňa mal totiž na vzťah medzi navrhovateľkou a odporcom aplikovať zák. č. 162/1990 Zb., vzťah medzi navrhovateľkou a odporcom nesprávne vyhodnotil ako vzťah občianskoprávny, listinu zo dňa 10.03.2005 nesprávne vyhodnotil ako uznanie dlhu a nesprávne vyhodnotil konanie tretej osoby ako konania v mene odporcu a za odporcu, pričom v uvedenej veci nevykonal ani dostatočné dokazovanie. V súvislosti s aplikáciou § 232 Obch. zákonníka súdom prvého stupňa poukázal na § 765 ods. 1, ods. 2, ods. 3 a § 766 ods. 1, ods. 2 Obch. zákonníka s tým, že podľa výpisu z obchodného registra sú zrejmé skutočnosti: a/ Poľnohospodárske družstvo (odporca) bolo založené na ustanovujúcej členskej schôdzi konanej dňa 3.12.1990 podľa § 3 zák. č. 162/1990 Zb. o poľnohospodárskom družstevníctve - zápis účinný odo dňa 17.09.1991 a b/ odporca upravil svoje stanovy podľa § 765 ods. 1, ods. 2 Obch. zákonníka č. 513/1991 Zb. a zák. č. 42/1991 Zb. o úprave majetkových vzťahov a vysporiadaní majetkových nárokov v družstvách dňa 25.1.1993, s účinnosťou zápisu odo dňa 04.05.1993. Od 17.09.1991 do 04.05.1993 sa tak podľa § 765 ods. 3 či § 766 ods. 2 sa vnútorné vzťahy družstva, kam patrí aj ukončenie členstva, spravovali doterajšími predpismi. Vznik družstva ako aj vzťahy medzi družstvom a jeho členmi upravoval zákon č. 162/1990 Zb. o poľnohospodárskom družstevníctve. Nakoľko poručiteľ zomrel dňa 06.01.1993, na vzťah medzi navrhovateľkou a odporcom mal súd aplikovať zákon č. 162/1990 Zb., pretože odporca bol ku dňu smrti poručiteľa družstvom podľa cit. zákona. Súdu prvého stupňa ďalej vytkol, že zákon č. 162/1990 Zb. v § 261 ods. 1 písm. d/ uvádza ako spôsob zániku členstva aj zánik úmrtím, avšak v žiadnom z ustanovení nespomína právo dediča na vyrovnací podiel alebo na iné práva, ktoré by boli viazané na zánik členstva smrťou alebo by prechádzali na dedičov. Podľa odporcu tak navrhovateľka nikdy nemohla zdediť vyrovnací podiel, nakoľko tento nikdy nevznikol a nemohol byť predmetom dedenia. Osvedčenie o dedičstve č. 31D1580/02-17 tak mal za nezákonné, nakoľko nemôže kreovať pohľadávku, ktorá nevznikla. Uplatňovaný nárok navrhovateľky preto považoval za neexistentný. Z opatrnosti ďalej namietal právne posúdenie vzťahu medzi navrhovateľkou a odporcom ako vzťahu občianskoprávneho. Podľa § 261 ods. 3 písm. b/ sa totiž tretia časť Obchodného zákonníka účinného ku dňu smrti poručiteľa vzťahuje aj na vzťahy medzi zakladateľom družstva a medzi členom a družstvom, pokiaľ vyplývajú z členského vzťahu v družstve ako aj zo zmlúv o prevode členských práv a povinností. Smrťou poručiteľa sa tak navrhovateľka z dôvodu univerzálnej sukcesie dostala do rovnakého právneho postavenia voči družstvu ako člen družstva, ktorý ukončil členstvo za svojho života (napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR, sp. zn.: 29Cdo 1633/99). Na vzťah medzi navrhovateľkou a odporcom tak bolo potrebné aplikovať § 408 ods. 1 Obch. zákonníka o premlčaní. Keďže súd prvého stupňa začiatok vzťahu medzi navrhovateľkou a odporcom ustálil na 06.01.1993, mal nárok navrhovateľky za premlčaný. Namietal tiež právne posúdenie listiny zo dňa 10.03.2005 súdom prvého stupňa. Zaujal názor, že sa jedná o listinu účtovného charakteru, z ktorej nevyplýva uznanie záväzku, ktorého absenciu nemožno nahrádzať výkladom tak, ako to učinil prvostupňový súd. V súvislosti s obsahovými náležitosťami uznania dlhu poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR zo dňa 30. septembra 2008, sp. zn.: 33Odo 1344/2006, podľa ktorého určitosť prejavu vôle uznať dlh čo do dôvodu a výšky musí byť daná obsahom listiny, na ktorej je zaznamenaný, a teda uznanie dlhu musí byť poznateľné z textu listiny. Len s listinou obsahujúcou výslovné vyhlásenie dlžníka, že uznáva svoj dlh čo do dôvodu a výšky možno spájať účinky uznania dlhu podľa § 558 Obč. zákonníka, vrátane pretrhnutia plynutia všeobecnej premlčacej doby a jej na nahradenia premlčacou dobou podľa § 110 ods. 1 Obč. zákonníka. Zákon v § 323 ods. 1 veta prvá vyžaduje pod sankciou neplatnosti ako obligatórnu náležitosť písomný prejav vôle uznania záväzku. Listina predložená navrhovateľkou však prejav vôle odporcu uznať záväzok neobsahuje; deklaruje len, že odporca účtoval o pohľadávke navrhovateľky, pričom ako vlastníka pohľadávky evidoval práve navrhovateľku. V súvislosti s nesprávnym hodnotením konania tretej osoby ako konania za odporcu súdu prvého stupňa vytkol, že výklad súdu ignoruje viacero právnych predpisov a zákonných domnienok, napr. § 27 ods. 3 Obch. zákonníka, podľa ktorého sú zapísané údaje účinné voči tretím osobám odo dňa ich zverejnenia. Ďalej poukázal na § 20 Obč. zákonníka s tým, že podľa obchodného registra bolo ku dňu vydania „Potvrdenia“ upravené konanie tak, že za družstvo koná navonok predseda družstva, v jeho neprítomnosti podpredseda družstva. Listiny o právnych úkonoch, kde je predpísaná písomná forma podpisuje ďalší člen Predstavenstva. Uviedol pritom členov predstavenstva ku dňu vydania „Potvrdenia“ s tým, že podpisy minimálne dvoch osôb boli potrebné na vykonanie právne perfektného písomného úkonu za družstvo. Nakoľko listina je opatrená len jedným podpisom, nemôže sa jednať o právne perfektný právny úkon v mene družstva. Nemal za preukázané, že potvrdenie bolo vydané v prevádzkarni odporcu, resp. či bolo vyhotovené v prevádzkarni odporcu. Potvrdenie je napísané na písacom stroji, na predtlačenom papieri s hlavičkou, ktorú si môže vyhotoviť akákoľvek osoba. Spochybnil tiež skutočnosť, že navrhovateľka ako laik nevedela, že konajúca osoba nie je oprávnená na vykonanie takéhoto úkonu ako aj skutočnosť, že osoba, ktorá sa aktívne zaujímala o dedičské konanie po svojom otcovi aj po viac ako 17 rokoch a bola v kontakte s odporcom nevedela, ktorá osoba je oprávnená konať za družstvo, ktorú skutočnosť mal za všeobecne známu. Zdôraznil, že § 16 Obch. zákonníka vyžaduje preukázanie „nemožnosti získania vedomosti“ o tom, ktorá osoba je oprávnená konať za podnikateľa a nie iba „nevedomosti“. Ak teda navrhovateľka nechcela pre seba privodiť priaznivé účinky podľa § 16 Obch. zákonníka, mala preukázať nemožnosť získania vedomosti o tom, že osoba ktorá podpisovala „Potvrdenie“ nebola na to oprávnená, v ktorej časti podľa odporcu navrhovateľka neuniesla dôkazné bremeno. Mal za neobvyklé, aby bolo uznanie záväzku v hodnote 7.122,45 eura uznávané a potvrdzované inou osobou ako predstavenstvom družstva, ktoré konanie mal za rozporné s bežným chodom vecí a podnikateľskými zvyklosťami. Navrhovateľka vo vyjadrení k odvolaniu žiadala, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti ako vecne správny potvrdil. Poukázala na to, že odporcom uvádzaná aplikácia nesprávneho právneho predpisu je novo tvrdenou skutočnosťou, ktorú podľa § 205 ods. 2 písm. e/ a § 205a ods. 1 písm. d/ O. s. p. odporca mohol a mal uplatniť v konaní pred súdom prvého stupňa a ktorú tak nemôže odvolací súd zohľadniť. Odporca počas prvostupňového konania nespochybnil existenciu vyrovnacieho podielu navrhovateľky na majetku odporcu, dokonca odporca právo navrhovateľky na vyplatenie vyrovnacieho podielu uznával; považoval ho však za premlčané. Odporca až v odvolacom konaní spochybňuje vznik vyrovnacieho podielu ako aj Osvedčenie o dedičstve č. 31D1580/03-17, vykonateľné dňa 19.3.2004, ktorým navrhovateľka nadobudla právo na vyplatenie vyrovnacieho podielu. Navrhovateľka ďalej uviedla, že tiež zákon č. 162/1990 Zb. o poľnohospodárskom družstevníctve poznal vyrovnací podiel, nakoľko podľa § 34 cit. zákona ak dôjde k zániku členstva, vykoná družstvo vyúčtovanie vzájomných práv a záväzkov najneskôr do jedného mesiaca po schválení závierky za kalendárny rok, v ktorom členstvo zaniklo, najneskôr do 30. apríla nasledujúceho kalendárneho roka. Podrobnosti o vyúčtovaní a vyporiadaní určia stanovy. Závery odporcu, že zákon č. 162/1990 Zb. nespomína právo dediča na vyrovnací podiel alebo iné práva viazané na zánik členstva smrťou poručiteľa tak mala za nesprávne a nepravdivé. Ďalej poukázala na to, že odporca vyrovnací podiel nikdy nespochybnil, tento dokonca čiastočne splatil. Sám odporca dňa 25.1.1993 vydal navrhovateľke doklad o majetkovom podiele u odporcu, ktorý bol presne vyčíslený a podrobne vyšpecifikovaný. Na podporu svojich tvrdení navrhovateľka predložila doklad o majetkovom podiele u odporcu zo dňa 25.1.1993. Ďalej argumentovala tým, že v potvrdení zo dňa 10.03.2005 odporca výslovne uznal, že je majiteľkou vyrovnacieho podielu vo výške 238.570 Sk, rovnako tiež v potvrdení zo dňa 29.6.2009, že je majiteľom vyrovnacieho podielu vo výške 214.570,96 Sk, po vykonanej čiastočnej úhrade vo výške 24.000,-Sk. Navrhovateľke opakovane písomne potvrdil, že je majiteľkou vyrovnacieho podielu po poručiteľovi; odporca 20 rokov nepoprel existenciu vyrovnacieho podielu navrhovateľke u odporcu, ktorá skutočnosť nebola sporná ani v konaní pred súdom prvého stupňa. V súvislosti s posúdením vzťahu medzi navrhovateľkou a odporcom ako občianskoprávnym uviedla, že navrhovateľka sa nikdy nestala členom družstva, preto nemožno na daný vzťah aplikovať § 261 ods. 3 písm. b/ Obch. zákonníka účinného v čase smrti poručiteľa; predmetné ustanovenie sa totiž týka len vzťahu medzi členom a družstvom. . Nárok na vyplatenie vyrovnacieho podielu je tak osobitným nárokom podľa § 232 ods. 3 Obch. zákonníka. Vzťah medzi navrhovateľkou a odporcom pri posudzovaní nárokov na zaplatenie vyrovnacieho podielu je vzťahom občianskoprávnym bez ohľadu na to, že právna norma, z ktorej navrhovateľka vyvodzuje svoje právo je ustanovením Obchodného zákonníka. Poukázala na to, že list zo dňa 10.03.2005 je adresným úkonom odporcu navrhovateľke, obsahuje dôvod práva (vyrovnací podiel po O. J.) ako aj výšku práva (238570,96 Sk). Stotožnila sa s názorom súdu prvého stupňa, že došlo k pretrhnutiu premlčacej doby a právo navrhovateľky by sa premlčalo 10 rokov po tomto úkone, teda najneskôr dňom 10.03.2015. List odporcu zo dňa 10.03.2005 tak mal za následok pretrhnutie premlčacej doby podľa § 110 ods. 1 veta druhá Obč. zákonníka. Úkon odporcu zo dňa 10.03.2005 tak bol postačujúci na vyvolanie účinkov pretrhnutia premlčacej doby a jej nové plynutie; žaloba tak bola podaná včas. Spochybňovanie uznania dlhu odporcom tak mala za účelové v snahe odporcu vyhnúť sa splneniu dlhu. Na pretrhnutie premlčacej doby a plynutie novej premlčacej doby totiž postačuje, ak dlžník uznal svoj záväzok čo do dôvodu a výšky bez toho, že by v písomnom uznaní vyslovil prísľub dlh zaplatiť, ako je tomu v prípade potvrdenia odporcu zo dňa 10.03.2005. Na odvolaciu námietku odporcu o nesprávnom vyhodnotení konania tretej osoby ako konania v mene a za odporcu navrhovateľka poukázala na rozsudok NS SR, sp. zn.: 4Cdo 81/2007 zo dňa 28.02.2008, podľa ktorého „aj keď ja na jednej strane pravdou, že pre uznanie dlhu podľa § 558 Obč. zákonníka je pod sankciou neplatnosti stanovená písomné forma, na druhej strane z ničoho nevyplýva, že uznanie dlhu je právnym úkonom predstavenstva a teda, že pre jeho platnosť, okrem dodržania písomnej formy sa vyžadujú podpisy aspoň členov predstavenstva družstva. Preto aj v tejto súvislosti sa dovolací súd stotožnil s právnym názorom vysloveným odvolacím súdom, že v prípade uznania dlhu išlo o právny úkon pri bežnej činnosti družstva, ktorú v rámci poverenia organizuje a riadi predseda družstva ....“. Potvrdenie navrhovateľke bolo vydané v prevádzkarni u odporcu na jej žiadosť o vyplatenie vyrovnacieho podielu, podpísané podľa navrhovateľky vždy oprávnenou osobou. Nemohla vedieť, že by osoba podpísaná na potvrdeniach nebola oprávnená potvrdenia podpísať. Mala tak za to, že sa jedná o platný právny úkon odporcu, i keby táto osoba nebola oprávnená na takýto úkon. Upriamila pozornosť na ust. § 16 Obch. zákonníka, ktoré chráni dobromyseľnosť tretích osôb, akou je v tomto prípade aj samotná navrhovateľka, navyše nečlenka družstva. Odporca pritom pochybnosť o tom či navrhovateľka mohla alebo nemohla vedieť či konajúca v prevádzkarni podnikateľa bola na konanie oprávnená žiadnym spôsobom nepreukázal. Odvolací súd preskúmal vec viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania podľa § 212 ods. l O. s. p. v znení účinnom od 1. júna 2014, túto prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p., keďže pre nariadenie pojednávania neboli dané zákonné podmienky vyplývajúce z ustanovenia § 214 ods. l O. s. p. a rozsudok verejne vyhlásil dňa 24. novembra 2015 podľa § 211 ods. 2 v spojení s § 156 ods. 3 O. s. p., pričom o termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli účastníci a ich právni zástupcovia upovedomení zákonným spôsobom. Súd prvého stupňa vo veci samej riadne zistil skutkový stav veci, keď vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 120 ods. 1 O. s. p.) z hľadiska posúdenia opodstatnenosti návrhu, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil (§ 132 O. s. p.) a na ich základe dospel k správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí aj náležite odôvodnil (§ 157 ods. 2 O. s. p.). Podľa § 219 ods. 2 O. s. p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Odvolací súd sa stotožňuje s posúdením vzťahu medzi účastníkmi konania ako vzťahom občianskoprávnym, nakoľko sa navrhovateľka úmrtím poručiteľa nestala členkou odporcu ako družstva (čo z povahy veci vylučuje vznik nároku na vyrovnací podiel v družstve), i keď predmetom konania je nárok upravený normami Obchodného zákonníka. Podľa § 261 ods. 6 písm. b/ Obch. zákonníka sa totiž treťou časťou tohto zákonníka spravujú bez ohľadu na povahu účastníkov záväzkové vzťahy medzi zakladateľmi družstva a medzi členom a družstvom, pokiaľ tieto vzťahy vyplývajú z členského vzťahu v družstve ako aj zo zmlúv o prevode členských práv a povinností, záväzkové vzťahy medzi členom štatutárneho orgánu a kontrolným orgánom družstva a záväzkové vzťahy medzi prokuristom a družstvom pri výkone jeho poverenia, pod ktoré prípady však nemožno subsumovať právny vzťah medzi navrhovateľkou ako nečlenkou družstva a odporcom, založený vznikom nároku navrhovateľky na vyrovnací podiel úmrtím poručiteľa. Z uvedeného dôvodu prvostupňový súd správne postupoval, keď pri posudzovaní právnych následkov úkonov medzi účastníkmi konania, súvisiacich s nárokom navrhovateľky na vyplatenie vyrovnacieho podielu vychádzal z občianskoprávnych predpisov, upravujúcich uznanie záväzku podľa § 558 Obč. zákonníka či plynutie premlčacej doby podľa § 110 cit. zákona. Odvolací súd sa v naznačenej súvislosti stotožnil s právnym posúdením listinného dôkazu - potvrdenia, vystaveného odporcom dňa 10.03.2005, v ktorom odporca potvrdil, že navrhovateľka je majiteľkou vyrovnacieho podielu vo výške 238.570,96 Sk, ktorý zdedila po svojom otcovi, O. J. (č.l. 10), ktoré má vzhľadom za absenciu výslovného prísľubu odporcu zaplatiť uvedený dlh v súlade s vyššie uvedenou judikatúrou za následok pretrhnutie premlčacej doby s následkom plynutia novej 10- ročnej premlčacej doby. Návrh navrhovateľky tak prvostupňový súd správne posúdil ako včas podaný a správne tak uplatnenému nároku poskytol právnu ochranu. V súvislosti s odvolacou námietkou neexistencie nároku na výplatu vyrovnacieho podielu či nesprávny postup prvostupňového súdu tým, že na právny vzťah účastníkov konania neaplikoval zák. č. 162/1990 Zb. o poľnohospodárskom družstevníctve odvolací súd poukazuje na to, že predmetný predpis bol účinný do 1.1.1992. Následne bol zák. č. 162/1990 Zb. zrušený zákonom č. 513/1992 Zb. Obchodným zákonníkom, pričom k úmrtiu poručiteľa, O.., ako člena družstva došlo dňa 6.1.1993, a teda za účinnosti Obchodného zákonníka č. 513/1991 Zb. Ako navrhovateľka vo vyjadrení k odvolaniu správne uviedla, zrušený predpis č. 162/1990 Zb. taktiež upravoval nárok na vyrovnanie, keď zákonodarca v § 34 cit. zákona zakotvil, že ak dôjde k zániku členstva, vykoná družstvo vyúčtovanie vzájomných práv a záväzkov najneskôr do jedného mesiaca po schválení závierky za kalendárny rok, v ktorom členstvo zaniklo, odkazujúc ďalej na obsah stanov družstva podľa § 4 ods. 1 písm. e/. Podľa § 4 ods. 1 písm. e/ zák. č. 162/1990 Zb. totiž stanovy družstva obligatórne upravovali tiež ustanovenia o výške a spôsobe určenia výšky členského podielu, prípadne základného členského vkladu alebo inej majetkovej účasti, druhy a spôsoby ich tvorby a použitia, zhodnotenia, prípadne amortizácie, spôsob ich upísania (vloženia) a ich vyporiadania pri zániku členstva. Podľa § 766 ods. 2 Obch. zákonníka sa právna povaha a vnútorné pomery právnických osôb uvedených v odseku 1, a teda aj družstiev podľa zák. č. 162/1990 Zb. až do premeny na obchodné spoločnosti alebo družstvá, prípadne do zrušenia spravovali doterajšími právnymi predpismi. Z odvolania odporcu ako aj z výpisu z obchodného registra má odvolací súd zrejmé, že k úprave družstva podľa § 765 ods. 1, ods. 2 Obch. zákonníka stanovami družstva dňa 25.1.1993 a zák. č. 42/1991 Zb. o úprave majetkových vzťahov a vysporiadaní majetkových nárokov v družstvách došlo s účinnosťou zápisu v obchodnom registri k 4.5.1993, a teda až po úmrtí poručiteľa dňa 6.1.1993. Uvedená premena vnútorných pomerov však podľa názoru odvolacieho súd nemá vplyv na zmenu právnej povahy vyrovnacieho nároku, ktorý, ako odporca v podanom odvolaní správne skonštatoval je nárokom podľa § 34 zák. č. 162/1990 Zb. o poľnohospodárskom družstevníctve. Vzhľadom na uznávací prejav odporcu zo dňa 10.03.2005, a teda správne zistený skutkový stav však uvedené nesprávne právne posúdenie nároku navrhovateľky prvostupňovým súdom ako nároku vzniknutého podľa zák. č. 162/1990 Zb., uvedené pochybenie podľa názoru odvolacieho súdu nezakladá dôvod na zrušenie napadnutého rozsudku. Existenciu právneho dôvodu nároku ako aj právneho titulu navrhovateľky tak má odvolací súd za nespornú. Nakoľko sa odvolací súd stotožnil s názorom odporcu o právnom posúdení nároku navrhovateľky na vyrovnací podiel družstva podľa zák. č. 162/1990 Zb. o poľnohospodárskom družstevníctve, možnosť podania dovolania proti rozsudku odvolacieho súdu v uvedenej právnej otázke podľa § 238 ods. 3 O. s. p. nepripustil. Taktiež je odvolací súd toho názoru, že odporcom vymedzená druhá otázka, týkajúca sa vzťahu medzi dedičom vyrovnacieho podielu a družstvom z dôvodu univerzálnej sukcesie je vzťahom občiansko-právnym alebo obchodno-právnym, nie je otázkou zásadného právneho významu, a to vzhľadom na skutočnosť, že vzťah medzi navrhovateľkou a odporcom bol založený univerzálnou sukcesiou podľa príslušných ustanovení zák. č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka, z ktorého dôvodu je potrebné uvedený právny režim vzťahovať aj na uznanie predmetného nároku odporcom a ustanovenia Obch. zákonníka o premlčaní či uznaní dlhu podľa § 323 Obch. zákonníka je potrebné vzťahovať výlučne na obchodné záväzkové vzťahy podľa § 261 a nasl. Obch. zákonníka. S poukazom na uvedené odvolací súd možnosť podania dovolania proti potvrdzujúcemu rozsudku podľa § 238 ods. 3 O. s. p. ani v odporcom uvedenej druhej otázke nepripustil. O náhrade trov konania odvolací súd rozhodol podľa § 151 ods. 1, § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O. s. p. tak, že úspešnej navrhovateľke priznal náhradu trov odvolacieho konania vo výške 294,18 eura, a to za úkon právnej služby - vyjadrenie k odvolaniu zo dňa 12.11.2013 a to podľa § 10 ods. 1, § 13a ods. 1 písm. c/ vyhl. č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb spolu s režijným paušálom vo výške 7,81 eura podľa § 16 ods. 3 cit. vyhl. a DPH v sadzbe 20% podľa § 18 ods. 3 cit. vyhlášky. Poučenie: Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.