Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 1Cob/25/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 8104119965 Dátum vydania rozhodnutia: 12. 11. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Soňa Pekarčíková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:8104119965.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Sone Pekarčíkovej a členov senátu JUDr. Andrey Haitovej a JUDr. Andrey Sedlačkovej v právnej veci navrhovateľa v 1. rade: ALCAST, a.s., Staničná 7, Snina, IČO: 36 458 538, v 2. rade: Y.. A. I., M. XXX, O. a v 3. rade: B. I., O. X, O. všetci zast. JUDr. Daniel Fink, advokát, Laborecká 80, Humenné proti odporcovi v 1. rade: Národná banka Slovenska, ul. Imricha Karvaša 1, Bratislava, odporcovi v 2. rade: Slovenská republika zastúpená Národnou bankou Slovenska, ul. Imricha Karvaša 1, Bratislava a odporcovi v 3. rade: JUDr. Radoslav Hajdúch, Nám. Martina Benku 10, Bratislava správca konkurznej podstaty úpadcu DEVÍN BANKA, a.s., Františkánske námestie 8, Bratislava IČO: 31 326 331, zast. Mgr. Katarínou Baďurovou, advokátkou, Budatínska 12, Bratislava o náhradu škody a iné a o odvolaní navrhovateľov v 1. až 3. rade proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I č.k. 25Cb 104/2005-672 zo dňa 29.9.2014, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava I č.k. 25Cb 104/2005-672 zo dňa 29.9.2014 v napadnutej zamietajúcej časti vo veci samej p o t v r d z u j e . V časti, v ktorej súd prvého stupňa uložil navrhovateľovi v 1. rade, navrhovateľovi v 2. rade a navrhovateľovi v 3. rade nahradiť odporcovi v 3. rade trovy konania, t.j. v treťom a štvrtom výroku z r u š u j e a vec v r a c i a súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Odporcovi v 1. až 3. rade sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa návrh navrhovateľov v 1. až 3. rade v celom rozsahu zamietol. O trovách konania rozhodol tak, že odporcovi v 1. a v 2. rade náhradu trov konania nepriznal a súčasne navrhovateľovi v 1. rade uložil povinnosť nahradiť odporcovi trovy konania vo výške 109.128,89 EUR, navrhovateľovi v 2. rade uložil povinnosť nahradiť odporcovi v 3. rade trovy konania vo výške 7.530,25 EUR a navrhovateľovi v 3. rade uložil povinnosť nahradiť odporcovi v 3. rade trovy konania vo výške 7.530,25 EUR a navrhovateľovi v 1. až 3. rade uložil povinnosť spoločne a nerozdielne nahradiť odporcovi v 3. rade trovy konania vo výške 100,74 EUR. V odôvodnení napadnutého rozsudku súd prvého stupňa uviedol, že návrhom zo dňa 4.6.2004 žiadali navrhovatelia, aby odporca v 1. rade uviedol údaje vedené v Registri bankových úverov a záruk ( ďalej len RBÚZ ) o navrhovateľovi v 1. rade do súladu so skutočným stavom. Ďalej žiadali určiť odporcovi v 1. rade povinnosť zaplatiť navrhovateľovi v 1. rade náhradu škody v sume 50.000.000,- Sk a nemajetkovú ujmu za poškodenie dobrej povesti v sume 70.000.000,- Sk a navrhovateľom v 2. a 3. rade zaplatiť nemajetkovú ujmu v sume 15.000.000,- Sk každému. Návrhom zo dňa 30.12.2005 požiadali navrhovatelia o pristúpenie ďalšieho účastníka na strane odporcu. Krajský súd v Bratislave na základe odvolania navrhovateľov uznesením sp. zn. 1Cob 123/2006 zo dňa 25.9.2006 zmenil uznesenie Okresného súdu Bratislava I tak, že pripustil, aby do konania pristúpila ako odporca v 2. rade Slovenská republika zastúpená Národnou bankou Slovenska, Bratislava. Návrhom zo dňa 23.3.2007 navrhovatelia požiadali o pripustenie zmeny petitu tak, že žiadali odporcom v 1. a 2. rade určiť povinnosť zaplatiť: - navrhovateľovi v 1. rade náhradu škody v sume 120.000.000,- Sk - navrhovateľovi v 1. rade nemajetkovú ujmu v sume 70.000.000,- Sk - navrhovateľom v 2. a 3. rade 15.000.000,- Sk. Uznesením zo dňa 23.3.2007 súd pripustil zmenu návrhu v zmysle podania navrhovateľov. Návrhom zo dňa 22.6.2010 požiadal navrhovateľ v 1. rade o pripustenie vstupu ďalšieho účastníka na strane odporcov. Súd prvého stupňa uznesením zo dňa 21.9.2010 pripustil, aby do konania na strane odporcov vstúpil odporca v 3. rade. Súd prvého stupňa rozhodol rozsudkom dňa 11.7.2011 tak, že žalobu v celom rozsahu zamietol, odporcom v 1. a 2. rade nepriznal náhradu trov konania a zaviazal navrhovateľov uhradiť odporcovi v 3. rade náhradu trov konania. Na odvolanie navrhovateľov Krajský súd v Bratislave uznesením 1Cob/52/2013-495 zo dňa 28.6.2013 rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Súd vykonal dokazovanie výsluchom účastníkov a oboznámením sa s listinnými dôkazmi a to: návrh vo veci samej, úverová zmluva č. LD 0029800070 zo dňa 25.10.2000, dohoda o urovnaní zo dňa 15.1.2002, dodatok č. 1 k úverovej zmluve zo dňa 27.6.2002, reklamácia stavu na úverových účtoch zo dňa 22.4.2002, výpis z istinového účtu zo dňa 15.3.2002, oznámenie stavu úveru zo dňa 26.1.2004, vyjadrenie zo dňa 30.11.2005, výzva zo dňa 9.4.2003, výzva zo dňa 28.4.2004, odpoveď zo dňa 6.5.2004, odpoveď zo dňa 27.4.2004, rozhodnutie NBS zo dňa 23.8.2002, oznámenie o ukončení zmluvných vzťahov zo dňa 7.9.2004, výzva zo dňa 22.6.2004, odborné stanovisko zo dňa 3.6.2003, upravený záznam, žiadosť zo dňa 14.4.2004, odpoveď zo dňa 3.6.2004, stanovisko zo dňa 22.6.2004, žiadosť o zaslanie stanoviska zo dňa 14.6.2004, úverová zmluva č. UR 004323-2000 zo dňa 27.10.2000, rozsudok NS SR sp. zn. 6ObO 219/2006 zo dňa 27.11.2007 a ostatné listinné dôkazy v spise, z ktorého ustálil nasledujúci skutkový stav: Z úverovej zmluvy č. LD 0029800070 zo dňa 25.10.2000 súd zistil, že navrhovateľ v 1. rade uzatvoril ako dlžník s DEVÍN BANKOU, a.s. zmluvu o poskytnutí dlhodobého úveru v celkovej výške 39.000.000,- Sk. Z dohody o urovnaní zo dňa 15.1.2002 súd zistil, že navrhovateľ v 1. rade ako konečný dlžník uzatvoril so Slovenskou záručnou a rozvojovou bankou ( ďalej len SZRB ) dohodu o urovnaní záväzkového vzťahu vyplývajúceho z prechodu úverovej pohľadávky z programu ROZVOJ z DEVÍN BANKY, a.s. na SZRB. Z dohody súd zistil, že obe strany dohody skonštatovali jednostranné započítanie vzájomných pohľadávok navrhovateľa v 1. rade a pôvodného veriteľa DEVÍN BANKA, a.s. v celkovej výške 25.152.440,69 Sk a považujú ho za splnený v tejto výške. Z dodatku č. 1 k úverovej zmluve zo dňa 27.6.2002 súd zistil, že SZRB a navrhovateľ v 1. rade sa dohodli na vrátení finančných prostriedkov v celkovej sume 11.079.199,38 Sk ako zostatku úveru č. LD 0029800070. Z reklamácia stavu na úverových účtoch zo dňa 22.4.2002 súd zistil, že osobitný správca úpadcu DB oznámil navrhovateľovi, že deň prechodu zostatku úveru na SZRB bude 28.9.2001. Z výpisu z istinového účtu zo dňa 15.3.2002, že ako konečný zostatok úveru navrhovateľa v 1. rade úpadca DB vedie k tomuto dátumu sumu 11.079.199,38 Sk a na úrokovom účte k úveru navrhovateľa v 1. rade vedie 0. Z oznámenia stavu úveru zo dňa 26.1.2004 súd zistil, že k dátumu 31.12.2003 viedla SZRB voči navrhovateľovi v 1. rade ako zostatok nesplatenej pohľadávky z úverovej zmluvy LD 0029800070 sumu 7.097.199,38 Sk istiny a sumu 1.799.225,63 Sk úrokov. Z vyjadrenia zo dňa 30.11.2005 súd zistil, že DB v konkurze oznámila odporcovi v 1. rade, že napriek skutočnosti, že navrhovateľ v 1. rade započítal voči úpadcovi pohľadávky v celkovej sume 25.260.800,62 Sk a zostatok po započítaní predstavoval sumu 11.079.199,38 Sk SZRB si do konkurzu úpadcu uplatnila pohľadávku vo výške 37.192.763,34 Sk ( nárok pred započítaním). SKP na základe uvedeného poprel pohľadávku SZRB v celej výške a SZRB z toho dôvodu podala voči SKP návrh na určenie pravosti pohľadávky. Súčasne SKP oznámil odporcovi v 1. rade, že zostatok úveru voči navrhovateľovi v 1. rade vo výške 11.079.199,38 Sk zaradil do podstaty nakoľko je presvedčený o neplatnosti ustanovenia zmluvy o automatickom prechode zostatku úveru navrhovateľa v 1. rade na SZRB v prípade vyhlásenia konkurzu na banku. SKP oznámil odporcovi v 1. rade, že ku dňu vyhlásenia konkurzu na DB ( ku 28.9.2001 ) RBÚZ evidoval stav úveru navrhovateľa v 1. rade vo výške 37.192.000,- Sk a tento stav bol vykazovaný v RBÚZ aj ku dňu 4.6.2004 nakoľko súdne spory so SZRB neboli k tomuto dátumu právoplatne ukončené. Započítanie navrhovateľa v 1. rade v sume 25.260.800,62 Sk nebolo v RBÚZ zohľadnené nakoľko SZRB si voči úpadcovi prihlásila do konkurznej podstaty pohľadávku pred započítaním. SKP oznámil navrhovateľovi v 1. rade, že dňa 27.4.2004, že k aktualizácii jeho zápisu v RBÚZ môže dôjsť až po právoplatnom ukončení súdnych sporov medzi SKP a SZRB. Zároveň SKP oznámil, že záznam navrhovateľa v 1. rade ukončil k 30.6.2004. Z výzvy zo dňa 9.4.2003 súd zistil, že odporca v 1. rade vyzýval DB, aby bez zbytočného odkladu uviedla do súladu so skutočnosťou zápisy v RBÚZ nakoľko zistil, že údaje ním poskytnuté nezodpovedajú skutočnosti. Z výzvy zo dňa 28.4.2004 súd zistil, že odporca v 1. rade vyzval odporcu v 3. rade, aby preveril správnosť a úplnosť zápisu navrhovateľa v 1. rade do RBÚZ a jeho aktualizáciu v čo najkratšom termíne. Z odpovede zo dňa 6.5.2004 súd zistil, že odporca v 3. rade oznámil odporcovi v 1. rade, že údaje o navrhovateľovi v 1. rade zodpovedajú skutkovému stavu nakoľko ide o prípady, ktoré sú predmetom súdneho konania a ak z výsledku týchto konaní vyplynie potreba údaje v registri zmeniť bez meškania ich upraví. Z odpovede zo dňa 27.4.2004 súd zistil, že odporca v rade 3 oznámil navrhovateľovi v 1. rade, že voči nemu eviduje zostatok úveru 37.192.000,- Sk aj formou zápisu v RBÚZ z dôvodu, že SZRB si do konkurzného konania voči úpadcovi prihlásila pohľadávku v tejto výške. Po skončení incidenčného konania údaje v RBÚZ upraví podľa jeho výsledku. Z rozhodnutia NBS zo dňa 23.8.2002 súd zistil, že týmto dňom odporca v 1. rade odobral DEVÍN BANKE, a.s. povolenie pôsobiť ako banka. Z pečiatky právoplatnosti súd zistil, že toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 23.4.2004. Z oznámenia o ukončení zmluvných vzťahov zo dňa 7.9.2004 súd zistil, že SZRB, a.s. oznámila navrhovateľovi v 1. rade, že uhradil celkovú výšku svojich pohľadávok a jeho záväzok z úverovej zmluvy zanikol. Z výzvy zo dňa 22.6.2004 súd zistil, že odporca v 1. rade vyzval odporcu v 3. rade na uzatvorenie aktívnych záznamov v RBÚZ a zabezpečenie záverečnej kontroly správnosti a úplnosti operácií. Z odborného stanoviska zo dňa 3.6.2003 súd zistil, že znalecké organizácia CORPORA, a.s. odhadla spôsobenú škodu a ušlý zisk navrhovateľovi v 1. rade v intervale 50-55 mil. Sk. Z upraveného záznamu súd zistil, že odporcovi zaniklo povolenie zápisu do RBÚZ dňa 23.4.2004. Zo žiadosti zo dňa 14.4.2004 súd zistil, že navrhovateľ v 1. rade vyzval odporcu v 3. rade o zaslanie komplexnej informácie o údajoch v RBÚZ o navrhovateľovi v 1. rade z dôvodu zistenia nezrovnalostí v registri. Z odpovede zo dňa 3.6.2004 súd zistil, že odporca v 3. rade oznámil navrhovateľovi v 1. rade, že k úprave záznamu dôjde až v súlade s právoplatným rozhodnutím súdu. Zo stanoviska zo dňa 22.6.2004 súd zistil, že odporca v 3. rade oznámil SZRB, že nebude žiadnym spôsobom vstupovať do vzťahov SZRB a navrhovateľa v 1. rade vo veci predčasného splatenia úveru nakoľko nie je právoplatne skončený spor, ktorého výsledkov v prípade úspechu odporcu v 3. rade bude vydanie všetkého, čo SZRB získala od navrhovateľa do podstaty úpadcu. Zo žiadosti o zaslanie stanoviska zo dňa 14.6.2004 súd zistil, že SZRB vyzvala odporcu v 3. rade na zaslanie stanoviska k možnosti predčasného splatenia úveru navrhovateľom v 1. rade. Z úverovej zmluvy č. UR 004323-2000 zo dňa 27.10.2000 súd zistil, že SZRB poskytla ako financujúci subjekt DEVÍN BANKE, a.s. prostriedky na úver pre navrhovateľa v 1. rade ako konečného dlžníka. V ust. čl. 7.3 sa dohodli na tom, že pohľadávky z úveru poskytnutého konečnému dlžníkovi z poskytnutia úveru spolu so zárukami konečného dlžníka prechádzajú ihneď bez ďalšieho vysvetľovania z realizujúcej banky na SZRB akonáhle sna realizujúcu banku bol podaný návrh na vyhlásenie konkurzu. Z rozsudku NS SR sp. zn. 6ObO 219/2006 zo dňa 27.11.2007 súd zistil, že NS SR uložilo odporcovi v 3. rade povinnosť vylúčiť zo súpisu konkurznej podstaty úpadcu pohľadávku úpadcu voči navrhovateľovi v 1. rade ako konečnému dlžníkovi vo výške 11.079.199,38 Sk. Zo svedeckej výpovede Y.. Y. Ď., zamestnankyne odporcu v 3. rade súd zistil, že bola jedinou oprávnenou osobou po vyhlásení konkurzu na DB so vstupom do RBÚZ za DB. Svedkyňa potvrdila, že v celom rozsahu bola zodpovedná za správnosť údajov zadaných DB po vyhlásení konkurzu v RBÚZ. Zamestnanci odporcu v 1. rade poskytovali pri zápisoch v RBÚZ len technickú asistenciu bez možnosti akýmkoľvek spôsobom ovplyvniť obsah zápisov. Uviedla, že všetky úvery DB boli do RBÚZ zapísané pred vyhlásením konkurzu a po vyhlásení konkurzu svedkyňa do RBÚZ zapisovala už len splátky úverov. Na vysvetlenie dôvodov postupu odporcu v 3. rade pri zápise navrhovateľa v 1. rade uviedla, že síce vedela o existencii zápočtu a dohody avšak odporca v 3. rade neuznal (napriek predchádzajúcemu uznaniu zápočtu a podpisu dohody) oprávnenosť započítania nakoľko mal za to, že zápočet bolo možné uskutočniť len do dňa podania návrhu na konkurz DB (21.9.2001) a týmto dňom mal úver odísť do SZRB vo výške 36.751.656,- Sk. Napriek tomu navrhovateľ v 1. rade až dňa 24.9.2001 započítal voči úveru sumu 25.260.800,62 Sk v čase kedy už úpadca nebol veriteľom úveru. Navyše si SZRB v konkurze uplatnila pohľadávku v celej výške 36.751.656,- Sk čím vznikol právny rozpor o vlastníctvo pohľadávky, vyňatie pohľadávky z konkurznej podstaty a určenie pravosti pohľadávky. V tom zmysle odporca v 3. rade informoval navrhovateľa v 1. rade, že nemôže inak postupovať. Potvrdila, že odporca v 3. rade vedome udržiaval zápis navrhovateľa v spornom stave nakoľko do právoplatného skončenia súdnych sporov nemohol zadať do RBÚZ záznam o splatení úveru z dôvodu, že by sa konkurzná podstata znížila o 36.000.000,- Sk. Uviedla, že k výmazu zápisu navrhovateľa v rade 1 z RBÚZ prišlo pravdepodobne na pokyn SZRB alebo navrhovateľa v 1. rade. Súd prvého stupňa poukázal na ust. § 20a zák. č. 21/1992 Zb. o bankách, § 38 zák. č. 483/2001 Zb. o bankách, § 65 ods. 3 zák. č. 483/2001 Zb. o bankách, § 116 zák. č. 483/2001 Zb. o bankách, § 120 ods. 1 zák. č. 483/2001 Zb. o bankách, § 42 ods. 2 zák. č. 483/2001 Zb. o bankách, § 3 ods. 1 Opatrenia NBS č. 12/1996, § 3 ods. 2 Opatrenia NBS č. 12/1996, § 4 ods. 1 Opatrenia NBS č. 12/1996, § 40 zák. č. 21/1992 o bankách, § 1 ods. 1 zák. č. 21/1992 Zb. o bankách, § 3 ods. 1 zák. č. 21/1992 Zb. o bankách, § 34 ods. 1 zák. č. 21/1992 Zb. o bankách, § 524 ods. 2 Obč. zák., § 106 ods. 1 a 2 Obč. zák., § 420 ods. 1 Obč. zák., § 442 ods. 1 Obč. zák., § 415 Obč. zák., § 19b ods. 2 a 3 Obč. zák., § 529 Obč. zák., § 18 zák. č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom, § 9 zák. č. 514/2003 o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, § 35 ods. 2 a 3 zák. č. 278/1998 Z.z. o bankách, § 31 zák. č. 278/1998 Z.z. o bankách, § 68 ods. 3 Obch. zák., § 132 O.s.p., § 153 ods. 1 O.s.p., § 155 ods. 1 O.s.p.. Zo žalobného návrhu súd zistil, že navrhovatelia svoj nárok odôvodnili tak, že navrhovateľ v 1. rade dňa 25.10.2000 uzatvoril s DEVÍN BANKOU, a.s. úverovú zmluvu, ktorej predmetom bolo poskytnutie úveru zo strany DEVÍN BANKY, a.s. (ďalej len DB) v celkovej sume 39.000.000,-Sk s úrokom 13,5% ročne v rámci úverového programu SZRB na podporu malého a stredného podnikania. Dňa 21.9.2001 bol na DB podaný návrh na vyhlásenie konkurzu. Následne bola medzi SZRB a navrhovateľom v 1. rade uzatvorená dohoda o urovnaní záväzkového vzťahu vyplývajúceho z prechodu úverovej pohľadávky z DB na SZRB. V mesiaci september 2001 vykonal navrhovateľ v 1. rade viacero úkonov smerujúcich k jednostrannému započítaniu pohľadávok voči DB. Na základe týchto úkonov navrhovateľa v 1. rade považovali účastníci dohody záväzok navrhovateľa splatiť úver za splnený vo výške 25.152.440,69 EUR. DB v konkurze akceptovala jednostranné započítanie pohľadávok navrhovateľa v 1. rade listom SKPÚ zo dňa 28.1.2002. Na základe uvedeného sa navrhovateľ v 1. rade zaviazal v dohode splatiť SZRB zostatok úveru v celkovej výške 11.079.199,38 Sk. Podľa tvrdenia navrhovateľov v čase podania žalobného návrhu predstavoval dlh navrhovateľa v 1. rade voči SZRB sumu neprevyšujúcu 7.000.000,-Sk. Napriek tejto skutočnosti v RBÚZ bol vedený dlh navrhovateľa voči bankám a pobočkám zahraničných bánk na území SR ako celkové zaťaženie dlžníka vo výške 46 miliónov, celková hodnota omeškaných splátok 38 miliónov ( údaj k 22.4.2004 ) pri počte úverov 2. Z dôvodu tohto zápisu navrhovateľa v 1. rade v RBÚZ, nesprávnej výšky celkového zaťaženia navrhovateľa v 1. rade, celkového počtu omeškaných splátok a celkovej hodnoty omeškaných splátok nemohol navrhovateľ v rade 1 získať úver, ktorý je nevyhnutne potrebný pre jeho náležité fungovanie ako obchodnej spoločnosti. Týmto konaním odporcu v 1. rade ako subjekt zodpovedný za vedenie RBÚZ nesprávnym zápisom výšky celkového zaťaženia navrhovateľa v 1. rade, celkového počtu omeškaných splátok a celkovej hodnoty omeškaných splátok a jeho poskytovaním bankám a pobočkám zahraničných bánk pôsobiacich na území SR poskytoval nepravdivé údaje, ktoré vykresľovali navrhovateľa v 1. rade ako nebonitnú obchodnú spoločnosť, ktorej platobná disciplína je katastrofálna. Týmto konaním odporcu v 1. rade bolo poškodené dobré meno navrhovateľa v 1. rade, ktorého ochrana dobrej povesti si okrem odstránenia závadného stavu vyžadovala aj náhradu nemajetkovej ujmy a škody z dôvodu obmedzenia možnosti podnikania. Nemajetková ujma navrhovateľov v 2. a 3. rade vznikla tým, že ako štatutári navrhovateľa v 1. rade boli dotknutí nesprávnym zápisom v RBÚZ. Na základe uvedeného žiadali navrhovatelia určiť odporcovi v 1. rade povinnosť uviesť údaje navrhovateľa v 1. rade v RBÚZ do súladu so skutočným stavom a priznať navrhovateľovi v 1. rade náhradu škody v sume 50.000.000,- Sk a priznať mu nemajetkovú ujmu za poškodenie dobrej povesti v sume 70.000.000,-Sk. Súčasne žiadali priznať navrhovateľom v 2. a 3. rade nemajetkovú ujmu vo výške 15.000.000,-Sk každému. Podaním zo dňa 30.12.2005 požiadali navrhovatelia o pripustenie SR zastúpenej odporcom v 1. rade ako odporcu v 2. rade z dôvodu vyvodenia zodpovednosti v zmysle ustanovenia §18 zákona č. 58/1969 Zb. titulom nesprávneho úradného postupu a následnej prísne objektívnej zodpovednosti pri výkone právomoci štátneho orgánu. Návrhom zo dňa 23.3.2007 požiadali navrhovatelia o pripustenie zmeny žalobného návrhu tak, že žiadali určiť odporcom v 1. a 2. rade spoločnú a nerozdielnu povinnosť uhradiť navrhovateľovi v rade 1 náhradu škody v sume 120.000.000,-Sk a navrhovateľom v 2. a 3. rade náhradu za poškodenie dobrej povesti nemajetkovú újmu vo výške 15.000.000,-Sk každému z dôvodu, že k uvedenému dňu bol z RBÚZ vymazaný záznam navrhovateľa v 1. rade o tom, že je dlžníkom resp. nesplatil svoj úver. Navrhovatelia mali za to, že odporca v 1. rade zodpovedá za spracovanie a poskytovanie informácií z RBÚZ. Podľa tvrdenia navrhovateľov odporca v 1. rade mal dať pri strete záujmov navrhovateľov a DB na ústavne chránené a dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd garantované záujmy navrhovateľov. Navrhovatelia uviedli, že vstupom DB do konkurzu prestala spĺňať predpoklady zápisu skutočností do RBÚZ nakoľko základným predpokladom zápisu je existencia úveru, ktorých veriteľom je banka. Za banku sa považuje v zmysle zákonnej úpravy akciová spoločnosť, ktorá prijíma vklady a poskytuje úvery na základe bankového povolenia. Z dôvodu, že v rámci konkurzného konania na DB bolo rozhodnuté o zastavení prevádzkovania podniku a ukončení bankových činností a teda aj prijímania vkladov a poskytovania úverov. Z toho dôvodu od 7.12.2001 nebolo možné považovať pohľadávky z úverov, ktorých veriteľom bola DB za bankové úvery. Na základe skutočnosti, že odporca v 1. rade má zákonnú povinnosť viesť RBÚZ má tým aj zodpovednosť za daný register a jeho obsah nakoľko zodpovedá za spracovanie a poskytovanie informácií z RBÚZ a mal zabezpečiť aby do RBÚZ boli zapísané len správne údaje Po vykonanom dokazovaní navrhovatelia ustálili svoju argumentáciu o zodpovednosti odporcu v 1. rade tak, že umožnil vadou systému RBÚZ spočívajúcou v umožnení odporcovi v 3. rade zápis do RBÚZ ako neoprávnenej osobe, po dobu viac ako 33 mesiacov vykazovanie nesprávneho údaju pri navrhovateľovi v 1. rade, ktorý bol v príkrom rozpore so skutočným stavom, čím spôsobil ujmu v majetkovej a nemajetkovej sfére navrhovateľov. Podľa názoru navrhovateľov sa vyhlásením konkurzu na DB táto stratila oprávnenie pôsobiť ako banka aj napriek skutočnosti, že k právoplatnosti rozhodnutia o odobratí bankovej licencie prišlo až 23.4.2004 nakoľko zákazom prijímania vkladov a poskytovania úverov prišlo k zániku bankového povolenia DB z iného dôvodu podľa ust. § 34a, písm. a Zákona o bankách. Vyhlásením konkurzu na DB sa totiž zmenili bankové úvery DB na pohľadávky a ako také boli nespôsobilé zápisu do RBÚZ. Odporca v 1. rade tak tým, že nevykonal potrebné kroky k odobratiu povolenia DB na vstup do RBÚZ, ktorým v čase po vyhlásení konkurzu disponoval SKPÚ DB, umožnila neoprávnenému subjektu vyvolať závadný stav nesprávneho zápisu navrhovateľa v 1. rade. Navrhovatelia mali za to, že odporca v 1. rade ako gestor RBÚZ je zodpovedný za jeho vecný obsah. Argumentovali aj skutočnosťou, že odporcovi v 1. rade na základe skutočnosti, že je prevádzkovateľom RBÚZ vznikla zodpovednosť za škodu v zmysle ust. § 420, ods. 1 OZ, nakoľko po zmene právnej kvalifikácie úverov na pohľadávky z účtovníctva úpadcu po vyhlásení konkurzu umožnil SKPÚ zapisovať do RBÚZ aj sporné alebo domnelé pohľadávky. Po svedeckej výpovedi svedka Ď. ( osoby vykonávajúcej zápisy v RBÚZ za DB v konkurze ) navrhovatelia pripustili spoluzodpovednosť odporcu v 3. rade za vykonávanie zápisov navrhovateľa v 1. rade v RBÚZ pri zachovaní zodpovednosti odporcu v 1. rade na úrovni podzákonných noriem nereagujúcich na meniacu sa právnu úpravu momentu zániku bankovej licencie v rozhodnom období a navrhol pristúpenie odporcu v 3. rade do konania. Odporca v 1. rade vo svojich vyjadreniach uviedol, že navrhovatelia neuniesli dôkazné bremeno preukázania porušenia konkrétnej právnej povinnosti odporcom v 1. rade ako základný predpoklad úspešného uplatnenia nároku na náhradu škody. Uviedol, že v zmysle ust,. § 4, ods. 1 opatrenia č. 12 banky a pobočky zahraničných bánk zodpovedajú za správnosť údajov v RBÚZ. Súčasne v zmysle uvedeného opatrenia majú banky povinnosť každý mesiac aktualizovať zápisy v RBÚZ a zosúladiť údaje vedené v registri so skutočným stavom. Z uvedených dôvodov mal odporca v 1. rade za to, že nie je subjektom zodpovedným za správnosť údajov v RBÚZ. Údaje o navrhovateľovi v 1. rade v RBÚZ boli vždy plne zhodné s údajmi pravidelne nahlasovanými DB a tá nesie plnú zodpovednosť za správnosť a aktuálnosť týchto údajov a odporca zabezpečuje len technickú prevádzku a správu RBÚZ. Na potvrdenie svojich tvrdení uviedol, že na základe výzvy odporcu v 1. rade odporca v 3. rade písomne uviedol, že údaje o výške zostatku úveru navrhovateľa v 1. rade ku dňu 4.6.2004 zodpovedajú údajom evidovaným veriteľom DB. Uviedol, že zákony č. 21/1992 Zb. a 483/2001 Z.z. priamo ukladajú bankám povinnosť poskytovať odporcovi v 1. rade údaje, ktoré musia byť správne, zodpovedajúce skutočnosti, teda pravdivé. Odporca v 1. rade o týchto údajoch len vedie register, t.j. poskytnuté údaje stanoveným spôsobom eviduje a zatrieďuje. Z toho dôvodu nie je možné na neho prenášať zodpovednosť za správnosť údajov v RBÚZ. Podľa názoru odporcu v 1. rade v zmysle pracovnej inštrukcie NBS 10/2000 je odňatie licencie na vstup do RBÚZ priamo závislé od odňatia bankovej licencie. Z toho vyplýva, že odporca v 1. rade mohol DB odňať právo vstupu do RBÚZ až po právoplatnom odňatí bankovej licencie, t.j. odo dňa 23.4.2004. Vo veci argumentácie navrhovateľov, že k zrušeniu bankovej licencie prišlo podľa ust. § 34a ZoB z iného dôvodu v súlade s ust. § 68, ods. 3, písm. f ObZ zrušením DB vyhlásením konkurzu tak ako sa tomu stalo v prípade Slovenskej kreditnej banky uviedol, že konkurz na SKB bol vyhlásený 4.7.2000 v čase platnosti ustanovenia § 68, ods. 3, písm. f. V čase vyhlásenia konkurzu na DB dňa 28.9.2001 však už bol platný a účinný novelizovaný § 68, ktorý ustanovil, že obchodná spoločnosť sa zrušuje zrušením konkurzu po splnení rozvrhového uznesenia alebo zrušením konkurzu z dôvodu, že majetok úpadcu nepostačuje na úhradu výdavkov a odmeny SKP, alebo zamietnutím návrhu na vyhlásenie konkurzu pre nedostatok majetku. Preto zákonným dôsledkom vyhlásenia konkurzu na DB už nebolo jej zrušenie a ani zánik povolenia pôsobiť ako banka. Odporca v 1. rade preukázal súdu, že po vyhlásení konkurzu na DB požiadal ustanovený správca Mgr. Pavol Görner odporcu v 1. rade o zrušenie prístupových práv pre všetkých dovtedajších užívateľov v DB a požiadal v ten istý deň o vytvorenie prístupových práv do RBÚZ pre Y.. Y. Ď., ktorá bola od uvedeného dňa jediným oprávneným užívateľom RBÚZ v DB. Oprávnenie Y.. Ď. bolo zrušené na základe žiadosti odporcu v 3. rade zo dňa 6.8.2004. V argumentácii navrhovateľov o vzniku zodpovednosti v zmysle ust. § 420a, že škoda navrhovateľom bola spôsobená prevádzkovou činnosťou odporcu v 1. rade uviedol, že ju v celom rozsahu odmieta. Prevádzkovanie RBÚZ na základe zákona nezodpovedá definícii pojmu prevádzková činnosť nakoľko odporca v zmysle zákonnej úpravy nemohol žiadnym spôsobom modifikovať údaje v RBÚZ a táto služba nebola nikdy spoplatňovaná a preto nebola zameraná na dosiahnutie hospodárskeho výsledku. Na základe týchto vyjadrení má odporca v 1. rade za to, že zodpovednosť za prípadnú škodu navrhovateľov uplatnenú v tomto konaní znášajú v celom rozsahu odporca v 3. rade ( ktorý napriek preukázanej vedomosti o započítaní a prechode úverovej pohľadávky na SZRB v roku 2001 do júna roku 2004 viedol o navrhovateľovi záznam v rozpore s týmito skutočnosťami ) a prípadne aj SZRB, ktorá si napriek preukázanému skutkovému stavu uplatnila v súvislosti s úverom navrhovateľa u odporcu v 3. rade v konkurze DB pohľadávku vo výške nezohľadňujúcej zápočet a uzatvorenie dohody. Odporca v 3. rade po pristúpení do konania uviedol, že po akceptácii započítania evidoval ku dňu vyhlásenia konkurzu na DB zostatok nesplateného úveru navrhovateľa v 1. rade vo výške 11.079.199,38 Sk, ktorý sa stal splatným dňom vykonateľnosti uznesenia KS v Bratislave o ukončení prevádzkovania podniku. Potvrdil existenciu zmluvného ustanovenia úverovej zmluvy, na základe ktorého dňom vyhlásenia konkurzu na DB prešiel celý zostatok úveru navrhovateľa v rade 1 na SZRB a z toho dôvodu uzatvorili osobitní správcovia DB dohodu zo SZRB o urovnaní vzťahov vyplývajúcich z postúpenia pohľadávky na SZRB. Na základe uvedeného odporca v 3. rade zaradil pohľadávku úpadcu vo voči navrhovateľovi v 1. rade vo výške 11.079.199,38 Sk do majetku konkurznej podstaty úpadcu spolu s poznámkou o nárokoch SZRB voči predmetnej pohľadávke. SZRB podala v roku 2004 voči odporcovi v 3. rade návrh na vylúčenie pohľadávky voči navrhovateľovi v 1. rade z konkurznej podstaty úpadcu. Právoplatným rozsudkom NS SR zo dňa 27.11.2007 bola odporcovi uložená povinnosť vylúčiť pohľadávku voči navrhovateľovi z konkurznej podstaty. Zo skutočnosti, že podľa jeho názoru dňom 7.12.2001 (ukončením prevádzky podniku ) prešla zostávajúca časť úveru navrhovateľa v 1. rade na SZRB, týmto dňom úpadca ani SKP úpadcu neboli povinní podávať odporcovi v 1. rade informácie k úverom a zárukám do RBÚZ. Z uvedeného dôvodu namietol dostatok pasívnej legitimácie odporcu v 3. rade. V ďalšom vyjadrení odporca v 3. rade uviedol, že k platnému postúpeniu nesplateného zostatku úveru navrhovateľa v 1. rade na SZRB prišlo dňom 21.9.2001 a z toho dôvodu nemal odporca v 3. rade žiadne informácie o spôsobe, rozsahu a výške splácania zostatkovej časti, nebol veriteľom uvedenej pohľadávky na základe čoho nemohol poskytovať a aktualizovať informácie o úvere do RBÚZ a preto nemohol zodpovedať za ich správnosť. Stotožnil sa s argumentáciou navrhovateľov, že dňom právoplatnosti rozhodnutia o ukončení prevádzkovania podniku prestala mať pohľadávka voči navrhovateľovi v 1. rade štatút úveru a stala sa pohľadávkou. Z dôvodu prebiehajúcich súdnych sporov o vylúčenie pohľadávky vo výške 11.079.199,38 Sk z podstaty a incidenčnej žaloby SZRB o popretie pohľadávky SZRB vo výške 37.192.000,-Sk nemohol odporca v 3. rade meniť zápis navrhovateľa v 1. rade v RBÚZ nakoľko už nebol veriteľom pohľadávky voči navrhovateľovi v 1. rade. Ďalej uviedol, že predchádzajúci SKP úpadcu sa pokúsil vrátiť odporcovi v 1. rade povolenie na výkon bankových činností, čo by malo za následok zánik povolenia DB pôsobiť ako banka už koncom roka 2001 a nie až v roku 2004. Ďalej uviedol, že k uzatvoreniu a vymazaniu aktívnych záznamov v RBÚZ pristúpil nie z vlastného uváženia ale z dôvodu žiadosti u uskutočnenie takýchto úkonov zo strany odporcu v 1. rade. Na záver odporca v 3. rade uplatnil námietku premlčania nároku navrhovateľov voči odporcovi v 3. rade z dôvodu, že návrh vo veci samej podali 4.6.2004 a návrh na rozšírenie účastníkov na strane odporcov o odporcu v 3. rade v júli 2010 napriek skutočnosti, že objektívna premlčacia doba v zmysle ust. § 106, ods. 3 OZ uplynula najneskôr 4.6.2007. Navrhovatelia po úpravách návrhu a rozsahu účastníkov skonsolidovali svoj žalobný návrh ako nárok na náhradu škody a nemajetkovej ujmy navrhovateľa v 1. rade a nárok na náhradu škody navrhovateľov v 2. a 3. rade titulom nemajetkovej ujmy spôsobenej skutočnosťou, že v období od 21.9.2001 do 30.6.2004 bol v RBÚZ o navrhovateľovi v 1. rade v rozpore so skutkovým stavom evidovaný zápis o nesplatenom úvere s príslušenstvom voči DB vo výške viac ako 37 miliónov Sk, ktorý znemožnil navrhovateľovi v 1. rade a navrhovateľom v 2. a 3. rade ako členom štatutárneho orgánu navrhovateľa v 1. rade úspešne požiadať o akýkoľvek bankový úver. Ako nesporné v pôvodnom konaní súd po vykonaní dokazovania a vyjadrení účastníkov konštatoval tieto skutočnosti: - konkurz na DB vyhlásený dňom 21.9.2001 ( týmto dňom v súlade s ustanovením úverovej zmluvy prešla úverová pohľadávka navrhovateľa v 1. rade na SZRB vo výške nesplatenej časti ) - dohoda DB a SZRB zo dňa 27.4.2002 o prechode pohľadávky voči navrhovateľovi v 1. rade na SZRB vo výške nesplatenej istiny 11.079.199,38 Sk - dňom 23.4.2004 nadobudlo právoplatnosť rozhodnutie o odobratí povolenia DB pôsobiť ako banka - dňom 22.11.2001 nadobudlo vykonateľnosť uznesenie KS v Bratislave č.k. 3K 297/2000 - 64 o ukončení prevádzkovania podniku - navrhovateľ v 1. rade vykonal v mesiaci september 2001 viacero úkonov smerujúcich k jednostrannému započítaniu pohľadávok vo vzťahu k DB v celkovej výške 25.152.440,69 Sk ( uvedenú výšku vrátane platnosti zápočtu uznal odporca v 3. rade v Dohode o urovnaní ) - dňa 30.6.2004 odporca v 3. rade deaktivoval záznam navrhovateľa v 1. rade v RBÚZ - dňom 23.4.2001 prišlo k zániku oprávnenie odporcu v 3. rade vykonávať zápisy v RBÚZ - k fyzickému zrušeniu oprávnenia Y.. Ď. prišlo na základe písomnej žiadosti odporcu v 3. rade zo dňa 6.8.2004 - oprávnenie vstupu banky do RBÚZ je viazané na platnosť bankovej licencie Základným predpokladom úspešného uplatnenia nároku na náhradu škody poškodeným je preukázanie porušenia povinnosti (spolu s preukázaním vzťahu medzi porušením povinnosti a vznikom škody a výšky škody ). Súd skúmal porušenie povinnosti vo vzťahu k odporcom v 1. a 2. rade samostatne a vo vzťahu k odporcovi v 3. rade samostatne nakoľko aj argumentácia navrhovateľov bola vo vzťahu k týmto odporcom rozdielna. Vo vzťahu k odporcom v 1. a 2. rade navrhovatelia argumentovali zodpovednosťou týchto odporcov za správnosť údajov v RBÚZ o navrhovateľovi v 1. rade tým, že umožnili odporcovi v 3. rade zapisovať ( formou aktualizácie zápisov ) údaje do RBÚZ napriek tomu, že bol na DB vyhlásený konkurz. V zmysle právnej úpravy odporca v 1. rade má zodpovednosť za správu a technické prevádzkovanie RBÚZ, t.j. spracovanie a poskytovanie záznamov z RBÚZ bankám a pobočkám zahraničných bánk pôsobiacich na území SR. Ďalej odporca v 1. rade spravoval oprávnenia vstupu zodpovedných subjektov do RBÚZ. Odporca v 1. rade v zmysle uvedenej úpravy zodpovedal len za to, aby poskytol údaj vedený DB a neskôr odporcom v 3. rade oprávneným subjektom vo forme, v akej ho DB a odporca v 3. rade viedli v RBÚZ. Podľa názoru súdu nemožno vykladať zodpovednosť odporcu v 1. rade tak široko ako ju koncipovali navrhovatelia. Výkladom podzákonných noriem v súvislosti s RBÚZ súd ustálil, že odporca v 1. rade vytváral len technický rámec formou zabezpečenia prevádzky registra na to, aby si komerčné banky pôsobiace na území SR mohli inštitucionalizovanou a zákonom upravenou formou „vymieňať“ medzi sebou informácie o platobnej schopnosti žiadateľov o úver. Odporca v 1. rade nemal v zmysle vykonaného dokazovania žiadnu možnosť ovplyvňovať obsah zápisu dlžníka. Odporca v 1. rade mal len možnosť vyzývať odporcu v 3. rade na preskúmanie aktualizácie zápisu navrhovateľa v 1. rade v RBÚZ, čo aj ( napriek tomu, že platná právna úprava mu túto povinnosť priamo neurčovala ani neurčuje ) robil na základe podnetov navrhovateľa v 1. rade. Y.. Ď. nad všetky pochybnosti potvrdila, že odporca v 1. rade poskytoval odporcovi v 3. rade pri aktualizácii záznamov v RBÚZ len technickú spoluprácu tým, že zamestnanec odporcu v 1. rade len zamestnancom DB s oprávnením otvoril vstup do RBÚZ bez akejkoľvek možnosti zasahovať do obsahu záznamov. Súd konštatoval, že v zmysle zákonnej úpravy sa nároku na náhradu škody voči odporcovi v rade 1 vyplývajúceho z jeho povinností vo vzťahu k RBÚZ môže domáhať len banka alebo pobočka zahraničnej banky. Podľa názoru súdu zodpovednosť odporcu v 1. rade za správu a vedenie RBÚZ mohol odporca v 1. rade porušiť a založiť tak prípadný nárok na náhradu škody len tým, že by oprávnenému subjektu neumožnil vstup do RBÚZ alebo by spôsobil nefunkčnosť registra ako takého a znemožnil by tak oprávnenému subjektu získať adekvátne údaje z RBÚZ a tým mu spôsobil škodu. Na základe toho má súd za to, že odporca v 1. rade bol a je povinný len prevádzkovať systém zhromažďujúci údaje bánk o svojich úverových dlžníkoch, ich platobnej disciplíne a umožňujúci vstup zo zákona oprávnených subjektov do systému za účelom získania informácií. Ak by odporca v 1. rade v zmysle argumentácie navrhovateľov akýmkoľvek spôsobom zasiahol do obsahu zápisu subjektu v RBÚZ niesol by plnú zodpovednosť nakoľko by prekročil rozsah oprávnení vo vzťahu k RBÚZ. Túto zodpovednosť by niesol jednak vo vzťahu k banke, ktorá zápis uskutočnila ako aj vo vzťahu k bankám, ktoré by na základe tohto zápisu konali ( poskytli ďalší úver zadĺženému subjektu s úverovou delikvenciou ). O tom, že odporca v 1. rade nemá žiadnu zákonnú možnosť ovplyvňovať zápisy v RBÚZ svedčí aj skutočnosť, že podzákonné normy ani pri automatickom zákonnom zániku bankovej licencie a následnom zániku oprávnenia vstupu do RBÚZ neumožňujú odporcovi v 1. rade výmaz zápisov úpadcu ale túto povinnosť má priamo banka respektíve SKPÚ. V ďalšej argumentácii navrhovateľov voči odporcom v 1. a 2. rade títo uvádzali, že odporca v 1. rade porušil svoje povinnosti tým, že napriek vyhlásenému konkurzu umožnil odporcovi v 3. rade vstup do RBÚZ. Súd preskúmaním zákonných úprav predchádzajúcich vyhláseniu konkurzu na DB, platnej v čase vyhlásenia konkurzu a následnej zistil, že v zmysle úpravy platnej do 30.7.2000 k zániku bankovej licencie prichádzalo vyhlásením konkurzu na banku nakoľko právnická osoba zanikla vyhlásením konkurzu. Právna úprava platná od 1.1.2002 ustanovila, že k zániku bankovej licencie prichádza dňom vyhlásenia konkurzu na banku. Na základe toho súd konštatoval že v období od 1.8.2000 do 31.12.2001 ( teda v čase vyhlásenia konkurzu na DB ) zákon nepoznal automatický zánik bankovej licencie ako následok vyhlásenia konkurzu na banku a preto odporca v 1. rade musel postupovať vo vzťahu k DB vo veci zániku bankovej licencie tak ako postupoval a k zániku licencie ( a súčasnému zániku oprávnenia na vstup do RBÚZ ) prišlo až právoplatnosťou rozhodnutia o odňatí licencie. Súd konštatoval rozdiel medzi právoplatným odobratím bankovej licencie DB a zákazom prijímať vklady a poskytovať úvery. Vstup do RBÚZ formou existujúceho šifrovacieho kľúča bol v rozhodnom období ( a je doposiaľ ) viazaný na existenciu bankovej licencie. V rozhodnom období bol proces odobratia bankovej licencie komplikovaným procesom umožňujúcim správcovi konkurznej podstaty využitie opravných prostriedkov, ktoré odporca v rade 3 preukázateľne využil, čím spôsobil, že rozhodnutie o odobratí bankovej licencie bolo odporcom v 1. rade vydané dňa 23.8.2002 a právoplatnosť nadobudlo dňa 23.4.2004. Ako účelové a nepreukázané súd vyhodnotil aj tvrdenie navrhovateľov, že k zániku bankovej licencie DB prišlo iným spôsobom ako odobratím bankovej licencie a síce zánikom oprávnenia prijímať vklady a poskytovať úvery nakoľko v tomto prípade by určite nebol zákonne upravený postup odobratia licencie pretože by každá banka, na ktorú by bol vyhlásený konkurz by automaticky stratila bankovú licenciu. Odporca v 1. rade zakázal odporcovi v 3. rade prijímanie vkladov a poskytovanie úverov po vyhlásení konkurzu na DB ( v zmysle zákonnej úpravy ) len predbežným opatrením dočasne do doby právoplatného rozhodnutia o odobratí bankovej licencie. K právnemu zániku oprávnenia DB prijímať vklady a poskytovať úvery prišlo až právoplatným odobratím bankovej licencie, kedy DB prestala byť bankou. Ak by odporca v 1. rade nenariadil predbežné opatrenie k zániku oprávnenia DB prijímať vklady a poskytovať úvery by prišlo až právoplatnosťou rozhodnutia o odobratí bankovej licencie DB nakoľko až do tohto momentu by DB bola bankou so všetkými právami a povinnosťami. Zákonná povinnosť správcu konkurznej podstaty banky po zániku bankového povolenia vymazať zápisy v RBÚZ preukazuje, že len SKPÚ je osobou oprávnenou a povinnou vykonať tieto zápisy ( ich výmaz ) nakoľko len SKPÚ vedie zoznam pohľadávok a podľa toho do doby zániku bankovej licencie upravuje obsah zápisov. Subjektom oprávneným aktualizovať prípadne vymazať obsah zápisu dlžníka do RBÚZ bol a je len subjekt, ktorý zápis vykonal ( t.j. banka ). V poslednom rade navrhovatelia na preukázanie porušenia povinností odporcov v 1. a 2. rade argumentovali objektívnou zodpovednosťou v zmysle ust. § 420a OZ. Súd má za to, že konanie odporcu v 1. rade vo vzťahu k RBÚZ nemá pojmové predpoklady prevádzkovej činnosti v zmysle zodpovednosti podľa ust. § 420a OZ nakoľko odporca v 1. rade v zmysle zákonnej úpravy nemohol žiadnym spôsobom modifikovať údaje v RBÚZ a táto služba nebola nikdy spoplatňovaná a preto nebola zameraná na dosiahnutie hospodárskeho výsledku, čo je základným predpokladom vzniku zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkovou činnosťou. Povinnosti vo vzťahu k zápisom navrhovateľa v 1. rade vo vzťahu k RBÚZ porušil len odporca v 3. rade tým, že porušil povinnosť aktualizovať zápis navrhovateľa v 1. rade v RBÚZ v zmysle uskutočneného rozsahu splatenia pohľadávky, čím neposkytoval pravdivý obraz o úverovej disciplíne navrhovateľa v 1. rade pri odôvodnenom predpoklade dostatku odbornej spôsobilosti odporcu v 3. rade na posúdenie dopadu takéhoto konania. Odporca v 3. rade v konaní viackrát uznal, že prestal byť veriteľom pohľadávky navrhovateľa v 1. rade momentom prechodu pohľadávky v zmysle úverovej zmluvy na SZRB, najneskôr však uzatvorením dohody o urovnaní. Odporca v 3. rade mal vzhľadom na povinnosti ustanovené v § 7 Opatrenia č. 12 povinnosť najneskôr do 15.10.2001 aktualizovať zápis navrhovateľa v 1. rade na nulový zostatok. Na základe vyjadrení odporcu v 3. rade založených v spise súd zistil, že odporca v 3. rade úmyselne udržiaval zápis navrhovateľa v 1. rade v spornom znení z opatrnosti ( aby predišiel vzniku prípadnej škody vo vzťahu ku konkurznej podstate úpadcu ) tak, aby nestratil právny titul vymáhania pohľadávky voči navrhovateľovi v 1. rade v prípade úspechu SZRB v incidenčnom konaní určenie pravosti popretej pohľadávky vo výške 37 miliónov voči podstate a z dôvodu, že SZRB pri prihlasovaní pohľadávky titulom úveru navrhovateľa v rade nezohľadnila zápočet v zmysle dohody o urovnaní. Odporca v 3. rade pravidelne aktualizoval zápisy iných subjektov v RBÚZ, čím sa preukázalo aktívne využívanie oprávnenia vstupu do RBÚZ. Krajský súd v Bratislave v odôvodnení uznesenia, ktorým zrušil rozsudok uviedol, že v ďalšom konaní súd prvého stupňa s prihliadnutím na všetky okolnosti a relevantnú zákonnú úpravu posúdi, či žalobcom vznikol nárok na náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej poskytovaním záznamov z úverového registra, pričom zohľadní okruh subjektov, ktorým žalovaní poskytovali záznamy o úverových záväzkov žalobcu v 1 rade, pričom svoje závery náležite odôvodní podľa ust. § 157 ods. 2 O.s.p. V konaní bude na žalobcoch, aby tvrdili a preukazovali okolnosti odôvodňujúce priznanie náhrady nemajetkovej ujmy, pričom súd prvého stupňa bude povinný náležite sa s týmito okolnosťami ako aj so všetkým, čo vyjde počas konania najavo, vysporiadať. Z hľadiska posúdenia potencionálneho zásahu do osobnej sféry žalobcov, tak ako tento žalobcovia vymedzili v návrhu, považoval odvolací súd napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa za nepreskúmateľné a aj preto bolo potrebné odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušiť a vrátiť mu na ďalšie konanie. Odvolací súd v odôvodnení uznesenia ďalej uviedol, že „súd prvého stupňa správne ustálil, že licencia banky na vstup do RBÚZ je závislá a zaniká zánikom bankovej licencie banky. Po tejto konštatácii správnosti záveru súdu sporové strany ako sporný v konaní zhodne označili moment zániku bankovej licencie DB. Navrhovatelia v ďalšom konaní vo svojich vyjadreniach uviedli, že odporcovia v 1. a 2. rade pri určení momentu zániku bankovej licencie DB pochybili nakoľko DB v období od 29.9.2001 do 30.4.2004 nespĺňala viacero zákonných predpokladov existencie banky v súlade s právnymi predpismi, napr.: - DB nezachovávala ustanovený pomer kapitálu a rezerv k aktívam - DB nedodržiavala primeranosť vlastných zdrojov najmenej 8% - DB neudržiavala trvale svoju platobnú schopnosť - DB neviedla riadne svoje účtovníctvo - DB nedisponovala povolením na príjem vkladov a neposkytovala úvery Navrhovatelia ďalej uviedli, že odporca v 1. rade porušil svoje zákonné povinnosti nakoľko nezabezpečil riadne fungovanie RBÚZ a umožnil existenciu nesprávnych zápisov úverových zostatkov navrhovateľa v 1. rade. Ponechanie oprávnení odporcu v 3. rade na vstup do RBÚZ tomuto umožnilo viesť v RBÚZ aj pochybné a domnelé pohľadávky ( ktoré tento v súlade s právnou úpravou evidoval vo svojom účtovníctve ) čo malo mimoriadne závažné dôsledky pre subjekty, ktorých sa týkalo. Podľa navrhovateľov mal teda odporca v 1. rade zabezpečiť aby banky v konkurze mali znemožnený prístup do RBÚZ najneskôr ku dňu otvorenia účtovných kníh v konkurze. Navrhovatelia majú za nesporné, že v zmysle v tom čase platnej právnej úpravy došlo k zrušeniu DB rozhodnutím KS BA o zastavení prevádzkovania podniku zo dňa 22.11.2001. Navrhovatelia ďalej uviedli, že ak by banková licencia DB nezanikla na základe uvedeného tak zanikla vrátením licencie odporcom v 3. rade listom odporcovi v 1. rade v zmysle ust. § 34a, ods. c zákona č. 21/1992 Zb. o bankách v platnom znení. Mali teda za preukázané, že listom odporcu v 3. rade zo dňa 7.12.2011 bola banková licencia písomne vrátená odporcovi v 1. rade a teda došlo k naplneniu zákonných podmienok týkajúcich sa jej zániku. Odporcovia v 1. a 2. rade ku stanoveniu momentu zániku povolenia DB pôsobiť ako banka uviedli, že v zmysle v tom čase platnej právnej úpravy ( § 68, ods. 3 písm. f ObZ ) sa spoločnosť zrušuje zrušením konkurzu po splnení rozvrhového uznesenia alebo zrušením konkurzu z dôvodu, že majetok úpadcu nepostačuje na úhradu výdavkov a odmeny správcu konkurznej podstaty, alebo zamietnutím návrhu na vyhlásenie konkurzu pre nedostatok majetku. Z citovanej právnej úpravy vyplýva, že zákonným dôsledkom vyhlásenia konkurzu nebolo zrušenie banky a preto nemohlo zaniknúť povolenie pôsobiť ako banka. Z toho dôvodu až do právoplatnosti rozhodnutia o odobratí povolenia pôsobiť ako banka mala DB povinnosť poskytovať do RBÚZ aktuálne a pravdivé údaje o úverových zostatkoch. Opätovne popreli tvrdenie navrhovateľov, že údaje v RBÚZ sa aktualizovali automaticky a v zmysle výpovede Ing. Ďurišovej v konaní mali za preukázané, že zostatky úverov vytváral odporca v 3. rade ako účastník RBÚZ. Odporcovia v 1. a 2. rade uviedli, že rozhodnutie odporcu v 1. rade zo dňa 3.10.2001 malo charakter predbežného opatrenia podľa ust. § 40ch zákona o bankách a malo zabrániť vzniku nových pohľadávok a záväzkov DB do doby odobratia bankovej licencie a v žiadnom prípade si ho nemožno zamieňať s rozhodnutím o zrušení banky. Mali tiež za nesporné, že v zmysle ust. § 119, ods. 1 zákona č. 483/2001 išlo v konaní o odobratie licencie o konanie začaté a právoplatne neukončené pred účinnosťou tohto zákona a malo sa teda dokončiť podľa dovtedajších predpisov. Odporca v 3. rade vo vyjadrení uviedol, že predchádzajúci SKPÚ DB listom zo dňa 7.12.2001 odovzdal odporcovi v 1. rade v zmysle ust. § 34a, ods. 1, písm. c zákona o bankách povolenie na výkon bankových činností úpadcu. Týmto okamihom malo zaniknúť aj oprávnenie odporcu v 3. rade na vstup do RBÚZ nakoľko činnosti vo vzťahu k RBÚZ nie sú činnosťami, ktoré sú nevyhnutné na vyrovnanie pohľadávok a záväzkov úpadcu. Mal za to, že odporca v 1. rade rozhodnutím o odobratí bankovej licencie zo dňa 23.8.2002, právoplatným 23.4.2004 len deklaratórne potvrdil už existujúci stav. Odporca v 3. rade ďalej uviedol, že dňom 21.9.2001 ( deň podania návrhu na vyhlásenie konkurzu na DB ) prešla pohľadávka úpadcu voči navrhovateľovi v 1. rade na SZRB, a.s. a odporca nemal žiadne oprávnenie na uskutočňovanie registrácie údajov o úverovej pohľadávke voči navrhovateľovi v 1. rade a nemohol disponovať aktuálnymi údajmi o stave jeho pohľadávky nakoľko nebol jej veriteľom. Súd konštatoval, že sporným po zrušujúcom uznesení Krajského súdu v Bratislave bol moment zániku bankovej licencie DB. Právna úprava v rozhodnom čase upravovala tieto možné spôsoby zániku bankovej licencie: - Zánik subjektu - Vrátenie licencie v zmysle ust. § 34a - Odobratie licencie právoplatným rozhodnutím odporcu v 1. rade Zánik subjektu po vyhlásení konkurzu na jeho majetok v zmysle ust. § 68, ods. 3 ObZ nastane zrušením konkurzu po splnení rozvrhového uznesenia alebo zrušením konkurzu z dôvodu, že majetok úpadcu nepostačuje na úhradu výdavkov a odmenu správcu konkurznej podstaty, alebo zamietnutím návrhu na vyhlásenie konkurzu pre nedostatok majetku, alebo zastavením konkurzného konania pre nedostatok majetku alebo zrušením konkurzu pre nedostatok majetku alebo zrušením konkurzu po splnení konečného rozvrhu výťažku. Ako nespornú súd vyhodnotil skutočnosť, že žiadny z uvedených spôsobov zániku DB nenastal. Predbežným opatrením NBS č. UBD-1689/2001 zo dňa 3.10.2001 odporca v 1. rade len zamedzil DB nakladať s jeho aktívami a pasívami. Toto rozhodnutie však nebolo rozhodnutím o odobratí licencie pôsobiť ako banka a nemožno z neho vyvodzovať záver, že nariadením predbežného opatrenia došlo k zrušeniu DB. Z rovnakých dôvodov nemalo vplyv na určenie momentu zániku bankovej licencie DB ani rozhodnutie KS v Bratislave zo dňa 22.11.2001 o skončení prevádzkovania podniku. Pre určenie zániku licencie je rozhodujúci zánik subjektu ( právnickej osoby ) a nie skončenie prevádzkovania podniku. Vrátenie licencie v zmysle ust. § 34a. ods. 1, písm. c zákona o bankách predpokladá platný právny úkon banky ( v prejednávanej veci odporcu v 3. rade) smerujúci k vráteniu bankového povolenia. Odporca v 3. rade listom zo dňa 7.12.2001 vrátil odporcovi v 1. rade bankové povolenie. Súd však konštatoval, že tomuto úkonu úpadcu v 3. rade chýbal prejav vôle smerujúci k zániku oprávnenia pôsobiť ako banka v zmysle ustanovenia § 34 OZ nakoľko je nesporné, že po tomto dátume sa odporca v 3. rade ďalej správal ako držiteľ bankovej licencie. Je nesporné, že minimálne vo vzťahu k oprávneniu na vstup do RBÚZ sa odporca v 3. rade ďalšie tri roky správal ako jeho držiteľ a aktívne využíval svoje oprávnenie vstupu ( v neposlednom rade je dôležitá aj skutočnosť, že o vrátenie oprávnenia na vstup do RBÚZ sa ani nepokúsil ) a tým mohol spôsobiť navrhovateľom žalovanú nemajetkovú ujmu. Je tiež nesporné, že ani vo vzťahu k bankovému povoleniu sa odporca v 3. rade nesprával ako jeho nedržiteľ nakoľko je nesporné, že sa aktívne zúčastňoval konania o jeho odobratí, využíval svoje zákonné práva vo vzťahu k povoleniu. Súd má za to, že ak odporca v 3. rade mal za to, že platne bankové povolenie v zmysle ust. § 34a odporcovi v 1. rade vrátil ( čo v záverečnej fáze konania opakovane tvrdil ) mal sa vo vzťahu k povoleniu správať ako subjekt, ktorý ním nedisponuje. Súd má teda za to, že medzi odporcom v 1. rade a odporcom v 3. rade muselo dôjsť k dohode o späťvzatí vrátenia povolenia v zmysle § 34 a ( právny dôvod je irelevantný ) a teda odporca v 3. rade musel súhlasiť s neakceptáciou vrátenia povolenia a byť si vedomý, že bude odobraté až právoplatným rozhodnutím o jeho odobratí. Súd súčasne ako účelové vyhodnotil tvrdenie navrhovateľov a odporcu v 3. rade, že konanie o odobratí bankového povolenia bolo len formálnym potvrdením stavu vzniknutého vrátením bankového povolenia podľa ust. § 34a. Žiadny z v tom čase platných právnych predpisov nestanovoval konaniu o odobratí bankového povolenia deklaratórny charakter a z toho dôvodu má súd za to, že toto konanie ma konštitutívny charakter a k odobratiu bankového povolenia (a povolenia na vstup do RBÚZ ) prišlo až právoplatnosťou rozhodnutia o odobratí povolenia dňa 23.4.2004. O uvedenom svedčí aj skutočnosť, že ako deň právoplatnosti rozhodnutia o odobratí bankového povolenia je uvedený deň ukončenia konania o odobratí povolenia (nestalo sa právoplatným spätne ku dňu začatia konania a v žiadnom prípade nie ku dňu vrátenia povolenia odporcom v 3. rade). K odobratiu licencie právoplatným rozhodnutím odporcu v 1. rade teda v zmysle horeuvedeného prišlo dňa 23.4.2004 a až uvedeným dňom mohol odporca v 1. rade začať voči DB konanie o odobratí povolenia vstupu do RBÚZ. Je nesporné, že odporca v zmysle svojich povinností po zistení, že DB vyhlásením konkurzu o.i. - nezachovávala ustanovený pomer kapitálu a rezerv k aktívam - nedodržiavala primeranosť vlastných zdrojov najmenej 8% - neudržiavala trvale svoju platobnú schopnosť - neviedla riadne svoje účtovníctvo - nedisponovala povolením na príjem vkladov a neposkytovala úvery inicioval voči DB konanie o odobratí bankového povolenia, umožnil všetkým účastníkom konania využitie ich zákonných práv v konaní a následne o odobratí povolenia rozhodol právoplatným rozhodnutím. Odporca v 1. rade naviac využil voči DB svoje oprávnenie predbežným opatrením jej zabrániť prijímať vklady, nakladať s vkladmi, poskytovať úvery a vykonávať ďalšie činnosti podľa bankového povolenia. Toto rozhodnutie odporcu v 1. rade malo však preukázateľne charakter predbežného opatrenia s platnosťou do právoplatného rozhodnutia vo veci samej (do právoplatnosti rozhodnutia o odobratí bankovej licencie) a v žiadnom prípade nemohlo spôsobiť zánik DB. Z listinných dôkazov súd zistil, že nie je pravdou tvrdenie odporcu v 3. rade, že sa snažil vrátiť oprávnenie vstupu do RBÚZ nakoľko z listu adresovaného odporcovi v 1. rade je preukázane zistené, že len požiadal o zánik oprávnení osôb dovtedy zapisujúcich údaje do RBÚZ a zriadenie nového prístupu pre Y.. Ď. za odporcu v 3. rade, ktorá ním disponovala až do doby odobratia bankovej licencie a zániku práva vstupu pre DB ako takého. Ako účelové súd súčasne vyhodnotil tvrdenie odporcu v 3. rade, že odporca v 1. rade mal povinnosť uzatvoriť záznamy v RBÚZ už v roku 2001 nakoľko jediným subjektom oprávneným a súčasne povinným uzatvoriť záznamy v RBÚZ bol odporca v 3. rade. Odporca v 3. rade nesprávne tvrdil, že po prechode pohľadávky voči navrhovateľovi v 1. rade na SZRB mala táto povinnosť aktualizovať zápis navrhovateľa v 1. rade v RBÚZ nakoľko ako jediná mala relevantné informácie o stave pohľadávky. Je nesporné, že protiprávny stav vo vzťahu k zápisu o úverovom zostatku navrhovateľa v 1. rade v RBÚZ spôsobil a udržiaval zápismi odporca v 3. rade. Súd bral do úvahy aj preukázanú skutočnosť, že odporca v 3. rade ešte listom dňa 6.5.2004 výslovne uviedol, že zápis úverových zostatkov navrhovateľa v 1. rade v RBÚZ „vedie, zodpovedá skutkovému stavu“ a ide o prípad, ktorý je predmetom súdneho konania a že tento zápis upraví až na základe výsledku konania. Výškou škody sa súd v konaní nezaoberal vzhľadom na nepreukázanú existenciu porušenie povinnosti zo strany odporcov v 1 .a 2. rade a úspešne uplatnenej námietke premlčania odporcom v 3. rade. Nakoľko súd nevyvodil možnosť úspešne uplatniť žalovaný nárok voči žiadnemu z odporcov v tomto konaní tak neposudzoval potencionálny zásah do osobnej sféry navrhovateľov a výšku nemajetkovej ujmy navrhovateľov. Súčasne však súd konštatoval, že navrhovateľmi predložené zamietnuté žiadosti o bankové úvery boli z obdobia po výmaze zápisu navrhovateľa v rade 1 z RBÚZ. Zákonným predpokladom vzniku nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch z titulu neoprávneného zásahu do práva na ochranu osobnosti podľa ust. § 13, ods. 2 OZ ako aj nároku na primerané zadosťučinenie pre neoprávnený zásah do dobrej povesti právnickej osoby podľa ust. § 19b, ods. 2 a 3 OZ je porušenie právnej povinnosti, resp. protiprávne konanie subjektu zodpovedného za neoprávnený zásah. Údaje zapísané v RBÚZ sa prostredníctvom aplikačného systému RBÚZ poskytujú iba bankám a pobočkám zahraničných bánk, pričom slúžia výlučne pre vnútornú potrebu týchto bánk a tieto údaje sú predmetom bankového tajomstva v zmysle ust. § 38 zákona o bankách a teda údaje zapísané v RBÚZ neboli v rozhodnom období a nie sú ani v súčasnosti prístupné verejnosti, ale iba okruhu oprávnených subjektov. Súd návrh navrhovateľov voči odporcom v 1. a 2. rade zamietol v celom rozsahu z dôvodu, že navrhovatelia v konaní nepreukázali, že by odporcovia v 1. a 2. rade akýmkoľvek spôsobom porušili právnu povinnosť v súvislosti s ktorou by prišlo k vzniku škody uplatnenej v tomto konaní. Naopak odporca v 1. rade preukázal, že konal striktne v zmysle platnej právnej úpravy a až nad rámec svojich povinností, keď pred právoplatným odobratím licencie DB zasahoval na základe urgencií navrhovateľa v 1. rade do obsahu zápisu navrhovateľa v 1. rade v RBÚZ tak, že vyzýval odporcu v 3. rade na preskúmanie aktuálnosti tohto zápisu. Odporca v 1. rade preukázal, že neniesol žiadnu zodpovednosť za obsah zápisu navrhovateľa v 1. rade v RBÚZ a oprávnenie vstupu odobral odporcovi v 3. rade až vtedy, kedy mu to zákonná úprava v rozhodnom čase umožnila, t.j. až po právoplatnom odobratí bankovej licencie DB. Súd v zmysle horeuvedeného konštatoval len porušenie zákonných povinností odporcu v 3. rade, ktoré mohli spôsobiť škodu navrhovateľom uplatnenú v tomto konaní avšak odporca v 3. rade vzniesol voči uplatneným nárokom námietku premlčania. Vo veci vznesenej námietky premlčania sa súd stotožnil s argumentáciou odporcu v 3. rade a konštatoval, že k vzniku uplatnenej škody v tomto konaní muselo prísť najneskôr dňom podania žalobného návrhu ( 4.6.2004 ), kedy navrhovatelia škodu definovali a vyčíslili vo výške, ktorú už v priebehu konania nemenili. Najneskôr týmto dňom začala plynúť objektívna premlčacia doba v zmysle ustanovenia § 106, ods. 2 OZ v trvaní 3 rokov, ktorá tak uplynula najneskôr 4.6.2007. Návrh na pristúpenie odporcu v 3. rade zo dňa 22.6.2010 doručili navrhovatelia súdu krátkou cestou dňa 26.7.2010. Týmto návrhom navrhovatelia uplatnili škodu voči odporcovi preukázateľne po uplynutí objektívnej premlčacej doby. Súd súčasne konštatoval, že navrhovatelia nepreukázali úmysel v zmysle ust. § 106, ods. 2 OZ nakoľko nepreukázali, že odporca v 3. rade udržiaval zápis v RBÚZ s úmyslom spôsobiť navrhovateľom uplatnenú škodu pretože v konaní sa preukázalo, že odporca v 3. rade zápis udržiaval ako preventívny nástroj v snahe nespôsobiť škodu konkurzným veriteľom DB tým, že po prípadných úspešných právoplatných rozhodnutiach v prospech SZRB by došlo k zníženiu konkurznej podstaty o cca. 36 miliónov Sk. Proti vznesenej námietke premlčania nárokov voči odporcovi v 3. rade navrhovatelia uviedli, že podľa ich názoru prišlo podaním návrhu k pretrhnutiu premlčacej doby z dôvodu, že samotný reparačný nárok si navrhovatelia uplatnili v roku 2004 a až v konaní (z dôvodu mimoriadnej náročnosti získavania dôkazov kvôli bankovému tajomstvu) vyšli najavo skutočnosti oprávňujúce uplatnenie nároku aj voči odporcovi v 3. rade. Ďalej uviedli, že v zmysle platnej judikatúry NS SR (5Cdo/265/2009 z 17.2.2011) nedochádza k premlčaniu osobnostných práv nemajetkovej povahy vyjadrenej finančným zadosťučinením. Z týchto dôvodov preto súd prvého stupňa návrh navrhovateľov ako nedôvodný zamietol, keď mal za to, že títo neuniesli dôkazné bremeno preukázania porušenia právnej odporcami v 1. a 2. rade zakladajúce právo na úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody voči odporcovi v 1. a 2. rade a samostatné a nenamietané premlčanie nárokov navrhovateľa v 1. rade voči odporcovi v 1. rade a premlčaniaschopné nároky voči navrhovateľom v 2. a 3. rade voči odporcovi v 3. rade vyhodnotil ako premlčané. O trovách konania rozhodol podľa ust. § 142 O.s.p. tak, ako je vyššie uvedené. Proti uvedenému rozsudku sa v zákonom stanovenej lehote odvolali navrhovatelia v 1. až 3. rade, ktorí v odvolaní uvádzajú nasledovné: Súd prvého stupňa podľa ich názoru neúplne zistil skutkový stav veci a vyčítajú niektoré vady napadnutého rozsudku a to nepreskúmateľnosť, neurčitosť, čo v konečnom dôsledku má za následok nezákonnosť tohto rozhodnutia. Poukázali na ust. § 157 ods. 2 O.s.p. a uvádzajú, že napadnuté rozhodnutie nie je vyhotovené v súlade s uvedeným ustanovením. Poukazujú na zrušujúce uznesenie Krajského súdu v Bratislave, ktorý podľa názoru navrhovateľov v 1. až 3. rade vo svojom zrušujúcom uznesení jednoznačne vyjadril svoj právny názor, že licencia banky na vstup do RBÚZ je závislá od existencie a zaniká zánikom bankovej licencie. Z toho dôvodu bolo preto v ďalšom konaní nevyhnutné nad všetky pochybnosti vyriešiť otázku momentu zániku bankovej licencie, teda momentu, ktorým dochádza zároveň aj k zániku prístupu subjektov do RBÚZ. Z vykonaného dokazovania bolo zistené, že v systéme RBÚZ sa nachádzali nielen nesprávne, ale aj duplicitné údaje o výške úverového zaťaženia navrhovateľa v 1. rade. Túto skutočnosť nepovažoval za spornú ani sám súd. Podľa názoru navrhovateľov v 1. až 3. rade sa tieto údaje vôbec nemali do systému RBÚZ dostať, pokiaľ sa tam však tieto údaje o úverovej delikvencii navrhovateľa v 1. rade dostali, mali byť z tohto systému vymazané bezodkladne najneskôr ku dňu zániku bankovej licencie odporcu v 3. rade. Nesúhlasia so záverom súdu prvého stupňa, ktorý prijal záver o zániku bankovej licencie dňom 23.4.2004. Poukázali na vyjadrenie odporcu v 3. rade, ktorý uviedol, že dňa 7.12.2001, teda v deň, kedy nadobudlo vykonateľnosť uznesenie Krajského súdu v Bratislave č.k. 3K 297/2000-64 zo dňa 22.11.2001 o ukončení prevádzkovania podniku, listom vrátil NBS povolenie na výkon bankových činností udelené DEVÍN BANKE, a.s.. V tejto súvislosti poukázal na ust. § 34a ods. c/ zák. č. 21/92 Zb. o bankách, kedy povolenie pôsobiť ako banka zaniká dňom vrátenia povolenia pôsobiť ako banka bankou alebo pobočkou zahraničnej banky, povolenie možno vrátiť len písomne. Navrhovatelia majú za to, že práve týmto dňom došlo k zániku bankového povolenia. Pokiaľ Národná banka Slovenska, tak ako vyplynulo z vyjadrenia odporcu v 3. rade, neakceptovala vrátenie tohto povolenia, podľa názorov navrhovateľov nepostupovala v súlade so zákonom. Následne teda k uzatvoreniu aktívnych záznamov o všetkých úverových klientoch by tak došlo už koncom roka 2001 a nie až v roku 2004. Navrhovatelia majú za to, že zákonodarca v paragrafovom znení bez ďalšieho spojil moment vrátenia bankovej licencie k momentu zániku povolenia pôsobiť ako banka. Pokiaľ súd prvého stupňa dospel k inému záveru, považujú tento za nesprávny. Navrhovatelia poukázali na príslušné ust. zák. č. 483/2001 Z.z. o bankách, ktorý nadobudol účinnosť dňa 1.1.2002 a uvádzajú, že aj ak teda súd prvého stupňa dospel k záveru, že aj po 1.1.2002 bol odporca v 3. rade „bankou“, podľa názoru navrhovateľov odporca v 1. rade jednoznačne porušil svoje právne povinnosti a v rozpore s platnou právnou úpravou neodobral bankové povolenie. Taktiež nesúhlasia so záverom súdu prvého stupňa, že odporca v 1. rade len vytváral technický rámec RBÚZ a teda nie je spoluzodpovedný za obsah údajov tam sa nachádzajúcich. Navrhovatelia uvádzajú, že práve tvorba týchto podzákonných právnych noriem ako opatrenia a pracovné inštrukcie sú v plnej kompetencii odporcu v 1. rade. Tieto normy je preto povinný vydať tak, aby zabezpečil zákonom kladené požiadavky na funkčnosť a správnosť vedenia RBÚZ. Sám odporca v 1. rade vo svojom opatrení č. 12 zo dňa 22.8.1996 uvádza zodpovednosť za poskytovanie informácii z tohto registra. Poukázali na článok s názvom: „Jubileum registra bankových úverov a záruk v SR“ kde okrem iného bolo uvedené, že bolo poukázané na niektoré nedostatky systému, či už metodické (problémy s nejednoznačnosťou identifikácie klienta), programovo - technické (pomalosť, ťažkopádnosť) alebo organizačné problémy. Navrhovatelia majú za to, že aj sám odporca v 1. rade priznáva chyby systému RBÚZ. Podľa názoru odvolateľov odporca v 1. rade mal zabezpečiť, aby do systému RBÚZ nemohli byť zapísané pohľadávky, pokiaľ tieto nezodpovedajú skutočnému stavu. Navrhovatelia sa nestotožňujú ani s ďalším právnym názorom súdu prvého stupňa a to tým, že zodpovednosť za správu a vedenie RBÚZ mohol odporca v 1. rade porušiť a založiť tak prípadný nárok na náhradu škody len tým, že by oprávnenému subjektu neumožnil vstup do RBÚZ alebo by spôsobil nefunkčnosť registra ako takého, z dôvodu znemožnenia oprávneným subjektom získať adekvátne údaje. Záver súdu prvého stupňa, že odporca v 1. rade nemá žiadnu zákonnú možnosť ovplyvňovať zápisy do RBÚZ je preto absolútne neprijateľný. Poukázali na § 25 ods. 1 zák. č. 21/92 Zb. o bankách, kedy činnosť bánk a pobočiek zahraničných bánk podlieha bankovému dohľadu, vykonávanému Národnou bankou Slovenska. Podľa názoru navrhovateľov pri výklade uvedeného ustanovenia odporca v 1. rade dohliada nad bezpečným fungovaním bankového systému a nad vykonávaním bankových činností. V ďalšom sa navrhovatelia nestotožňujú so záverom súdu prvého stupňa, v ktorom vymedzil zodpovednosť odporcu v 1. rade za prevádzku keď podľa ich názoru pojem prevádzka vyjadril mimoriadne reštriktívne a nestotožňujú sa so záverom súdu prvého stupňa, že v danom prípade sa nejedná o prevádzkovú činnosť, ak navyše aj samotná inštrukcia NBS č. 10/2000 z 11.5.2000 pojednáva o vydaní prevádzkového poriadku RBÚZ. Opätovne zdôraznili, že i samotný odporca v 1. rade pripúšťa nedokonalosť a závadnosť systému prevádzky registra bankových úverov a záruk. Navrhovatelia sa ani v ďalšom nestotožňujú s právnym posúdením námietky premlčania tak ako ju uplatnil odporca v 3. rade a majú za to, že súd pochybil, pokiaľ skonštatoval premlčanie nároku navrhovateľov voči odporcovi v 3. rade. Podľa názoru navrhovateľov súd nesprávne dospel k záveru o trojročnej objektívnej premlčacej dobe, nakoľko z obsahu spisového materiálu je zrejmé vyvodiť záver, že v danom prípade j potrebné aplikovať ustanovenie o desaťročnej premlčacej dobe v prípade škody spôsobenej úmyselne. Majú za to, že odporca v 3. rade úmyselne udržiaval zápis navrhovateľa v 1. rade v spornom znení z opatrnosti, aby predišiel vzniku prípadnej škody vo vzťahu ku konkurznej podstate úpadcu. Z týchto dôvodov majú za to, že je potrebné aplikovať desaťročnú objektívnu premlčaciu lehotu. Navrhovatelia tiež namietajú nepremlčateľnosť osobnostných práv nemajetkovej povahy vyjadrenej finančným zadosťučinením, keď majú za to, že nedochádza k premlčaniu osobnostných práv nemajetkovej povahy vyjadrených finančným zadosťučinením. Keďže predmetom žaloby je aj poškodenie dobrého mena navrhovateľov, bezpochyby sa jedná o ich osobné a osobnostné práva, ktoré by v zmysle platnej judikatúry nemali byť premlčaním dotknuté. Majú za to, že aj v tejto časti rozhodnutia je rozsudok súdu prvého stupňa nepreskúmateľný. V závere odvolania navrhovatelia namietajú aj výrok rozhodnutia súdu prvého stupňa o náhrade trov konania, keď podľa ich názoru neboli splnené zákonné podmienky pre priznanie trov právneho zastúpenia odporcovi v uvedenej výške. Poukazujú na účelnosť uplatňovania alebo bránenie práva najmä v súvislosti so skutočnosťou, že správca konkurznej podstaty odporcu v 3. rade nemusel na bránenie práva využiť služby externého advokáta, keď sám má nepochybne právnické a odborné vzdelanie. Namietajú aj porušenie zásady primeranosti náhrady výšky trov právneho zastúpenia a namietajú aj dôvodnosť niektorých úkonov priznaných súdom prvého stupňa. Poukazujú aj na možnú aplikáciu ustanovenia § 150 O.s.p.. Z týchto dôvodov preto navrhujú odvolaciemu súdu rozhodnutie súdu prvého stupňa zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. K odvolaniu navrhovateľov sa dňa 11.3.2015 písomne vyjadril odporca v 3. rade, ktorý uviedol nasledovné: Má za to, že súd prvého stupňa správne vyhodnotil otázku vznesenej námietky premlčania tak v rámci náhrady škody ako aj v rámci náhrady nemajetkovej ujmy vyjadriteľnej v peniazoch. Poukázal na ust. § 106 ods. 1 a 2 Obč. zák., kde v odseku 1 je definovaná tzv. subjektívna premlčacia doba a v zmysle ods. 2 je definovaná tzv. objektívna premlčacia doba. Uviedol, že navrhovatelia podali žalobný návrh ešte v roku 2004, týmto dňom musela začať plynúť objektívna premlčacia doba pre uplatnenie žalovaných nárokov. Navrhovatelia podali návrh na rozšírenie okruhu účastníkov konania na strane odporcov o odporcu v 3. rade až 26.7.2010. Z dôvodu, že až vtedy malo dôjsť k naplneniu zákonných predpokladov na ich strane pre začatie plynutia subjektívnej premlčacej lehoty, nakoľko až vtedy sa mali dozvedieť, že za škodu zodpovedá odporca v 3. rade. Objektívna premlčacia doba pre uplatnenie žalobných nárokov voči odporcovi v 3. rade uplynula najneskôr už 4.6.2007, kedy aj neskoršie začatie plynutia subjektívnej premlčacej doby nemohlo presiahnuť uplynutie objektívnej premlčacej doby, nakoľko subjektívna premlčacia doba nemôže uplynúť neskôr ako objektívna premlčacia doba. Navrhovatelia majú za to, že nakoľko ku škode malo dôjsť úmyselným konaním na strane odporcu v 3. rade, objektívna premlčacia doba v tomto prípade je 10 rokov, a to najmä z dôvodov porušenia povinností odporcu v 3. rade vo vzťahu k zápisu údajov o navrhovateľovi v 1. rade do RBÚZ konštatovaných súdom na strane 18 a 19 pôvodného prvostupňového rozsudku. Odporca v 3. rade má za to, že z konštatovaní súdu o porušení povinností odporcu v 3. rade vo vzťahu k vedeniu evidencie úveru navrhovateľa v 1. rade v RBÚZ o úmyselnom udržiavaní neaktuálnych údajov ohľadne výšky nesplatenej časti úveru navrhovateľa v 1. rade v žiadnom prípade nevyplýva súčasne aj preukázanie úmyslu odporcu v 3. rade takýmto konaním spôsobiť škodu na strane navrhovateľov, teda absentuje úmysel, ako základný pojmový znak pre naplnenie existencie nároku na náhradu škody, spôsobnej úmyselne na strane odporcu v 3. rade, a to najmä z nasledovných dôvodov: Konanie odporcu v 3. rade, ktoré bolo vyhodnotené súdom ako protiprávne, smerovalo k splneniu si prevenčnej zákonnej povinnosti predchádzania prípadného vzniku škody na konkurznej podstate úpadcu DEVÍN BANKA, a.s. z dôvodu prebiehajúcich súdnych sporov so SZRB, a.s. o vylúčenie pohľadávky predstavujúcej zostávajúcu nesplatenú časť úveru navrhovateľa v 1. rade z podstaty DEVÍN BANKY, a.s., súčasne incidenčnej žaloby vo vzťahu k prihlásenej pohľadávke SZRB, a.s. do konkurzu DEVÍN BANKY, a.s., vo výške nesplatenej časti úveru navrhovateľa v 1. rade ku dňu vyhlásenia konkurzu na majetok DEVÍN BANKY, a.s.. V tejto súvislosti odporca v 3. rade uvádza, že takéto konanie nebolo konaním, s úmyslom spôsobiť navrhovateľom takýmto konaním škodu. Konanie odporcu v 3. rade s úmyslom spôsobiť navrhovateľom škodu nebolo zo strany navrhovateľov v konaní žiadnym spôsobom preukázané. Poukazuje taktiež na tento právny záver súdu prvého stupňa, ktorý obsahuje aj rozsudok na strane 22, keď súd prvého stupňa prijal záver, že v konaní sa naopak preukázalo, že odporca v 3. rade zápis udržiaval ako preventívny nástroj v snahe nespôsobiť škodu konkurzným veriteľom DEVÍN BANKY, a.s. tým, že po prípadných úspešných právoplatných rozhodnutiach v prospech SZRB by došlo k zníženiu konkurznej podstaty o cca 36.mil. Sk. Poukazuje aj na tú skutočnosť, že otázku prípadných pochybností a rozporov ohľadne premlčania nárokov navrhovateľov voči odporcovi v 3. rade z titulu ním uplatnených námietok premlčania mal už zodpovedanú a vyriešenú aj samotný odvolací súd (Krajský súd v Bratislave) v rámci odvolacieho konania voči pôvodnému prvostupňovému rozsudku, nakoľko tento uvedenú oblasť neposudzoval v rámci odvolacieho konania a teda odporca v 3. rade má za to, že sa stotožnil s právnym názorom súdu prvého stupňa o premlčaní nárokov navrhovateľov voči odporcovi v 3. rade na náhradu škody. K otázke nemajetkovej ujmy a zadosťučinenia v peniazoch poukázal na ust. § 100 ods. 2 a § 101 Obč. zák., podľa ktorého sa premlčujú všetky majetkové práva s výnimkou vlastníckeho práva. Právo na náhradu nemajetkovej ujmy uplatnené v peniazoch zo strany navrhovateľov ako jeden z relatívne samostatných prostriedkov ochrany osobnosti, je právom majetkovej povahy, ktoré podlieha premlčaniu, a to aj napriek skutočnosti, že osobné, resp. osobnostné práva sú nepremlčateľné. Nakoľko obsahom nároku na náhradu nemajetkovej ujmy je peňažná náhrada/plnenie, tak princíp právnej istoty vylučuje, aby plynutiu času pre účely premlčania v takomto prípade neboli priznané žiadne právne účinky. V tejto súvislosti poukazuje i na rozsiahlu judikatúru, napr. rozsudok NS SR sp. zn. 2Cdo 278/2007, rozsudok NS ČR sp. zn. 31Cdo 3161/2008, rozsudok NS SR sp. zn. 5Cdo 265/2009 a rozsudok NS SR sp. zn. 2Cdo 194/2011. Navrhovateľmi uplatnené nároky na zadosťučinenie v peniazoch, z dôvodu neoprávneného zásahu do dobrej povesti sú taktiež nárokmi majetkovoprávnej povahy, ktoré podliehajú premlčaniu. Tieto boli premlčané z dôvodu uplynutia všeobecnej 3-ročnej premlčacej doby v čase, kedy odporca v 3. rade vstúpil do konania na strane odporcov a kedy objektívna premlčacia doba pre uplatnenie žalobných nárokov voči odporcovi v 3. rade uplynula najneskôr už 4.6.2007. V tejto časti sa stotožňuje s právnym názorom súdu prvého stupňa. Z týchto dôvodov navrhuje rozsudok súdu prvého stupňa voči odporcovi v 3. rade potvrdiť a zaviazať navrhovateľov na náhradu trov konania. Trovy odvolacieho konania však odporca v 3. rade nevyčíslil. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) prejednal odvolanie navrhovateľov v 1. až 3. rade podľa § 212 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 214 ods. 2 O.s.p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvého stupňa v časti rozhodnutia vo veci samej, v ktorej návrh navrhovateľov ako nedôvodný zamietol, odvolanie nie je dôvodné. V časti, v ktorej súd prvého stupňa rozhodol o trovách prvostupňového konania je rozhodnutie súdu prvého stupňa nepreskúmateľné a preto je v zmysle ust. § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p. v tejto časti rozhodnutie súdu prvého stupňa potrebné zrušiť a to z týchto dôvodov: Odvolací súd sa oboznámil s obsahom spisu, pričom zistil, že súd prvého stupňa v časti rozhodnutia vo veci samej zistil dostatočným spôsobom skutkový stav a vyvodil z neho i správny právny záver. Podľa § 219 ods. 1 O.s.p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Podľa ods. 2 citovaného ustanovenia ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Odvolací súd v celom rozsahu poukazuje na odôvodnenie rozhodnutia súdu prvého stupňa (v časti vo veci samej), ktoré považuje za vecne správne a v súlade s ust. § 157 ods. 2 O.s.p. Na zdôraznenie vecnej správnosti napadnutého rozhodnutia odvolací súd uvádza nasledovné: Zo skutkového stavu uvedeného v žalobe vyplýva, že navrhovatelia opierajú svoje nároky uvedené v žalobe voči odporcom o skutočnosť, že odporca v 1. rade podával bankám a pobočkám zahraničných bánk nesprávne údaje o navrhovateľovi v 1. rade vedené v RBÚZ. Základným predpokladom úspešného uplatnenia nárokov navrhovateľov uvedených v petite žaloby je preukázanie porušenia právnej povinnosti odporcu v 1. rade. V tomto prípade navrhovatelia znášajú dôkazné bremeno, spočívajúce v preukázaní konkrétneho porušenia právnej povinnosti zo strany odporcu v 1. rade. Navrhovateľmi citované ustanovenie Opatrenia č. 12 NBS obsahuje ustanovenie, z ktorého vyplýva, že Národná banka Slovenska vedie register (§ 3 ods. 1). Podľa ods. 2 tohto ustanovenia „banky a pobočky zahraničných bánk sú povinné predkladať NBS údaje podľa § 4 ods. 1 na zápis do registra a zodpovedajú za ich správnosť“. Ďalej podľa ods. 3 tohto ustanovenia „NBS zodpovedá za spracovanie a poskytovanie informácií“. Ako teda z uvedeného ustanovenia Opatrenia vyplýva, jediným subjektom zodpovedným za správnosť údajov vedených v registri môžu byť len banky a pobočky zahraničných bánk. Preto odporca v 1. rade vzhľadom na vyššie uvedenú právnu úpravu nemôže zodpovedať za správnosť ním vedených údajov v registri. Tento záver potvrdzuje aj § 7 ods. 1 citovaného Opatrenia, podľa ktorého všetky údaje registra sa aktualizujú raz za mesiac formou hlásení. Podľa ods. 2 uvedeného ustanovenia banka a pobočka zahraničnej banky vypracuje k poslednému dňu každého mesiaca hlásenia o nových poskytnutých úveroch, zárukách a iných prijatých záväzkoch podľa § 1 a zmenách už zapísaných údajov v registri. Aj z tohto ustanovenia vyplýva, že len banky a pobočky zahraničných bánk sú povinné pravidelne aktualizovať údaje zapísané v registri a preto je v záujme bánk zosúladiť údaje vedené v registri so skutočným stavom. Odvolací súd sa stotožnil s právnym záverom súdu prvého stupňa, že odporca v 1. rade nie je povinný zosúladiť údaje vedené v registri so skutočným stavom a ani nie je subjektom zodpovedným za nesprávne údaje vedené v registri. Odvolací súd súhlasí s tvrdením navrhovateľov, že NBS vedie register a zodpovedá za spracovanie a poskytovanie informácií z tohto registra. A pokiaľ aj sám odporca v 1. rade potvrdil, že má zodpovednosť za poskytovanie informácií z tohto registra, tak táto skutočnosť je nesporná. Tiež odvolací súd pripúšťa aj vyjadrenie navrhovateľov, že odporca v 1. rade pripustil niektoré nedostatky systému, či už metodické, napr. problémy s nejednoznačnosťou identifikácie klientov, programovo-technickú pomalosť, ťažkopádnosť a iné technické nedostatky. Tieto skutočnosti však v žiadnom prípade nenasvedčujú tvrdeniam navrhovateľov, že NBS teda odporca v 1. rade zodpovedá za správnosť údajov ohľadom napr. zapísanej výšky pohľadávky a jej totožnosť so skutočným stavom. Odporca v 1. rade zodpovedá za správnosť poskytovania informácii z registra t.z., že poskytuje informácie, ktoré sú zapísané a zaevidované v predmetnom registri, ale v žiadnom prípade nemôže zodpovedať už za ten konkrétny samotný údaj, ktorý poskytne banka, tak ako jej ukladá zákon, a ktorá jediná je zodpovedná za správnosť ňou uvedeného údaju v registri. Tieto povinnosti banky voči NBS a povinnosť NBS voči tretím osobám nie je možné stotožňovať a zamieňať. Jedná sa o úplne dva odlišné zodpovednostné systémy. K samotnej námietke navrhovateľov k otázke zániku povolenia pôsobiť ako banka odvolací súd rovnako ako súd prvého stupňa prijal záver, že k odobratiu licencie došlo právoplatným rozhodnutím odporcu v 1. rade dňa 23.4.2004 a až uvedeným dňom mohol odporca v 1. rade začať voči odporcovi v 3. rade konanie o odobratí povolenia vstupu do RBÚZ. Súd prvého stupňa sa veľmi podrobne k tejto otázke vyjadril, navrhovatelia v 1. až 3. rade neuviedli žiadne nové skutočnosti, s ktorými by sa dostatočným spôsobom nevysporiadal súd prvého stupňa v napadnutom rozhodnutí, pričom nie je pravdou, že rozhodnutie súdu prvého stupňa v tejto časti postráda aspekty riadneho odôvodnenia rozhodnutia v zmysle ust. § 157 ods. 2 O.s.p.. Odvolací súd v celom rozsahu poukazuje na odôvodnenie rozhodnutia súdu prvého stupňa. Čo sa týka ďalšej námietky navrhovateľov v podanom odvolaní a to poukázanie na ust. § 25 ods. 1 zák. č. 21/92 Zb. o bankách, kedy činnosť bánk a pobočiek zahraničných bánk podlieha bankovému dohľadu, vykonávanému Národnou bankou Slovenka, že Národná banka Slovenska si zanedbala povinný dohľad nad činnosťou predmetných bánk vyhodnotil odvolací súd taktiež za irelevantné, berúc do úvahy horeuvedené skutočnosti, že navrhovatelia nepreukázali porušenie tejto povinnosti. Národná banka Slovenska môže aj bez súhlasu klienta využívať údaje z registra pri výkone svojej činnosti a pôsobnosti podľa tohto zákona a osobitného zákona o Národnej banke Slovenska a aj bez súhlasu klienta poskytuje údaje a údaje z registra banky a pobočky zahraničnej banky. Údaje poskytované zo strany odporcu v 1. rade však zostávajú aj v takom prípade predmetom bankového tajomstva a z registra ich nemožno poskytovať iným osobám ako bankám, pobočkám zahraničných bánk a Národnej banke Slovenska. Odporca v 1. rade poskytuje údaje z registra banke a pobočke zahraničnej banky aj bez súhlasu klienta avšak vždy sa jedná o poskytovanie údajov obsiahnutých v registri úverov a záruk len zákonom určeným subjektom. Odporca v 1. rade zabezpečuje technickú prevádzku a správu aplikačného systému registra, všetky údaje o úveroch do registra bankových úverov a záruk oznamujú vkladaním aktualizáciou a ukončením evidovaných údajov a zodpovedajú za obsah oznamovaných údajov len banky a pobočky zahraničných bánk. Navrhovatelia nepreukázali v danom prípade voči odporcovi v 1. rade žiadne porušenie povinnosti, z ktorých by bolo možné odvodiť aj ďalšie prípadné nároky navrhovateľov. Súd prvého stupňa správne vyhodnotil aj otázku prevádzky odporcu v 1. rade, kedy odvolací súd v celom rozsahu aj v tejto časti poukazuje na odôvodnenie rozhodnutia súdu prvého stupňa, vzhľadom k tomu, že ani v tejto časti navrhovatelia v podanom odvolaní neuviedli žiadne nové skutočnosti, s ktorými by sa dostatočne nevysporiadal súd prvého stupňa v napadnutom rozhodnutí. Súd prvého stupňa návrh navrhovateľov voči odporcom 1. a 2. rade zamietol v celom rozsahu z dôvodu nepreukázania, že by odporcovia v 1. a 2. rade akýmkoľvek spôsobom porušili právnu povinnosť, v súvislosti s ktorou by prišlo k vzniku škody uplatnenej v tomto konaní, naopak odporca v 1. rade preukázal, že konal striktne v zmysle platnej právnej úpravy a až nad rámec svojich povinností, keď pred právoplatným odobratím licencie DEVÍN BANKY, a.s. zasahoval na základe urgencií navrhovateľa v 1. rade do obsahu zápisu navrhovateľa v 1. rade v RBÚZ tak, že vyzýval odporcu v 3. rade na preskúmanie aktuálnosti tohto zápisu. Odporca v 1. rade neniesol žiadnu zodpovednosť za obsah zápisu navrhovateľa v 1. rade v RBÚZ a taktiež oprávnenie vstupu do registra odobral odporcovi v 3. rade vtedy, keď mu to zákonná úprava v rozhodnom čase umožnila. S týmto záverom sa v plnom rozsahu stotožňuje i odvolací súd. Súd prvého stupňa správne vyhodnotil aj otázku premlčania nárokov voči odporcovi v 3. rade a to jednak k uplatnenému nároku na náhradu škody ako aj uplatneného nároku na nemajetkovú ujmu a zadosťučinenie, keď vyhodnotil tieto nároky vo vzťahu k tomuto účastníkovi konania za premlčané. Navrhovatelia v podanom odvolaní zdôrazňujú skutočnosť, že nárok navrhovateľov v súvislosti s premlčacou lehotou je potrebné posudzovať v objektívnej 10-ročnej lehote, nakoľko majú za to, že odporca v 3. rade konal úmyselne na škodu navrhovateľov pri zadávaní údajov do RBÚZ. S týmto záverom navrhovateľov odvolací súd nesúhlasí a poukazuje na odôvodnenie rozhodnutia súdu prvého stupňa, ktorý správne skonštatoval, že navrhovatelia nepreukázali, že odporca v 3. rade udržiaval zápis v RBÚZ s úmyslom spôsobiť navrhovateľom uplatnenú škodu, pretože v konaní sa preukázalo, že odporca v 3. rade zápis udržiaval ako preventívny nástroj v snahe nespôsobiť škodu konkurzným veriteľom DEVÍN BANKY tým, že po prípadných úspešných právoplatných rozhodnutiach v prospech SZRB by došlo k zníženiu konkurznej podstaty o cca. 36 miliónov Sk. S týmto záverom sa jednoznačne stotožnil aj odvolací súd. Správaniu odporcu v 3. rade jednoznačne absentuje úmysel ako základný pojmový znak pre naplnenie existencie nároku na náhradu škody spôsobenej úmyselne. Z týchto dôvodov preto nebolo potrebné zaoberať sa samostatným uplatneným nárokom navrhovateľa v 1. rade na náhradu škody, keďže nebol preukázaný prvý predpoklad pre úspešnosť konaní a to porušenie povinností. K námietke nepremlčateľnosti osobnostných práv nemajetkovej povahy vyjadrenej finančným zadosťučinením, ktorú namieta navrhovateľ v 1. až 3. rade v podanom odvolaní uvádza odvolací súd, že aj v tejto časti sa stotožňuje s právnym názorom súdu prvého stupňa a uvádza, že právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch je právom majetkovej povahy, ktoré sa premlčuje. Námietka premlčania uplatnená odporcom v konaní má za následok, že premlčaním síce právo nezaniká iba sa závažne oslabuje. Vznesená námietka premlčania spôsobí zánik súdnej vymáhateľnosti v dôsledku čoho súd premlčané právo nemôže priznať. Tento záver bol prijatý napr. rozsudkom NS SR dňa 27.11.2012 sp. zn. 2Cdo 194/2011, ktorý bol občiansko-právnym kolégiom NS SR dňa 29.mája 2013 prijatý v zbierke stanovísk NS SR. Z týchto dôvodov ako i z dôvodov, ktoré uviedol súd prvého stupňa v napadnutom rozhodnutí, ktorý rozhodnutie veľmi podrobne rozpracoval v zmysle zásad ustanovených v § 157 ods. 2 O.s.p., odvolací súd sa v ďalšom obmedzil už len na skonštatovanie vecnej správnosti časti napadnutého rozhodnutia vo veci samej a preto v tejto časti rozsudok súdu prvého stupňa podľa ust. § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. ako vecne správny potvrdil. V časti, v ktorej súd prvého stupňa rozhodol o trovách prvostupňového konania odvolací súd dospel k záveru, že v tejto časti je potrebné rozhodnutie súdu prvého stupňa zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie z dôvodu jeho nepreskúmateľnosti. Je potrebné uviesť, že navrhovateľa v 1. až 3. rade si uplatnili v tomto konaní jednak právo na náhradu škody a jednak právo na náhradu nemajetkovej ujmy. Predmetné nároky majú osobitný právny režim pri zisťovaní výšky jednotlivého úkonu za poskytnutú právnu službu. Súd prvého stupňa však nedostatočne odôvodnil rozhodnutie keď neuviedol, podľa akých zákonných ustanovení jednotlivé úkony právnej pomoci priznal, z akého základu, preto odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa v napadnutej časti v treťom a štvrtom výroku zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s ust. § 142 ods. 1 O.s.p. a vzhľadom k tomu, že odporcovia v 1. až 3. rade boli v odvolacom konaní plne úspešní, vzniklo im právo na náhradu trov odvolacieho konania, avšak odporcovi v 1. a 2. rade žiadne trovy odvolacieho konania nevznikli, títo si ich ani neuplatnili a odporca v 3. rade si síce náhradu trov odvolacieho konania uplatnil, avšak tieto v lehote, podľa ust. § 151 ods. 1 O.s.p. nevyčíslil, preto odvolací súd o trovách odvolacieho konania rozhodol tak, že odporcovi v 1. až 3. rade sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva. Uvedené rozhodnutie bolo prijaté členmi senátu pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.