Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 6S/73/2013 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1013200545 Dátum vydania rozhodnutia: 22. 04. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vlastimil Pavlikovský ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1013200545.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Vlastimila Pavlikovského a členov senátu Mgr. Mariána Degmu a JUDr. Andrey Kriškovej, v právnej veci žalobcu: Z. F., nar. XX.XX.XXXX, Š. S. B., zastúpený: Advokátska kancelária Škamla s.r.o., so sídlom Makovického 15, 010 01 Žilina, zast.: JUDr. Sabína Hodoňová, advokátka, so sídlom Mariánske nám. 31, 010 01 Žilina, proti žalovanému: Prezídium policajného zboru, Úrad hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Bratislava, Hrobákova 44, 852 42 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. PPZ-HCP-BA2-2013/000041-003 zo dňa 15.01.2013, jednohlasne, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave žalobu z a m i e t a. Účastníkom sa právo na náhradu trov konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : 1. Žalobou zo dňa 22.03.2013 doručenou tunajšiemu súdu dňa 26.03.2013 sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti a následného zrušenia rozhodnutia žalovaného č. PPZ-HCP- BA2-2013/000041-003 vydaného dňa 15.01.2013, ktorým žalovaný rozhodol o jeho odvolaní proti rozhodnutiu prvostupňového správneho orgánu - Oddeleniu cudzineckej polície Policajného zboru Dunajská Streda zo dňa 21.09.2012, Č. p.: PPZ-HCP-BA8-Ž-23-47/2012 (bola ním zamietnutá žiadosť žalobcu o udelenie tolerovaného pobytu na území Slovenskej republiky) a vrátenia veci na ďalšie konanie ako aj priznania náhrady trov konania. Podanie žaloby odôvodnil tým, že napadnuté rozhodnutie pokladá za nezákonné, v zmysle § 250j ods. 2 písm. a), c), d), e) O.s.p., ako aj z dôvodu, že bolo vydané na základe neúčinného právneho predpisu. Žalobca uviedol, že už dňa 16.10.2008 požiadal o udelenie tolerovaného pobytu v Slovenskej republike podľa § 43 ods. 1 písm. a) a f) zákona č. 48/2002 Z. z. o pobyte cudzincov v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon č. 48/2002 Z. z.) a napadnuté rozhodnutie bolo už štvrtým rozhodnutím žalovaného vo veci jeho predmetnej žiadosti. Napadnutým rozhodnutím žalobca potvrdil prvostupňové rozhodnutie a to z dôvodu, že nepredložil relevantné doklady preukazujúce jeho bezúhonnosť, z dôvodu existencie informácií utajovaného charakteru, ku ktorým mu poskytol vyjadrenie orgán presadzujúci právo ako aj z dôvodu, že nespĺňal podmienky na udelenie tolerovaného pobytu podľa § 43 ods. 1 písm. a) a f) zákona č. 48/2002 Z. z. Vo vzťahu k námietke ohľadom skutočnosti, že sa ako žiadateľ o udelenie tolerovaného pobytu musel nachádzať na území Slovenskej republiky, žalobca po citácii ustanovení § 43 ods. 2 a 3 zákona č. 48/2002 Z. z. uviedol, že tak z týchto zákonných ustanovení ako aj preskúmavaných rozhodnutí nemožno vyvodiť, že by mal povinnosť ku dňu rozhodovania o jeho žiadosti o udelenie povolenia na tolerovaný pobyt nachádzať sa na území Slovenskej republiky, keďže obsah dôvodovej správy k zákonu o pobyte cudzincov nie je právne záväzný. On sa navyše na území Slovenskej republiky nenachádzal bez vlastného zavinenia, ale z dôvodu zásahu do jeho práv zo strany Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, pričom nezákonnosť jeho vyhostenia vyplývala aj z rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 15.05.2012. Na území Slovenskej republiky by sa určite nachádzal, ak by nedošlo k závažnému zásahu do jeho práv. Uviedol, že žiadal o udelenie tolerovaného pobytu, nakoľko v jeho prípade bola daná prekážka administratívneho vyhostenia a úlohou žalovaného bolo zaoberať sa tým, či v jeho prípade takáto prekážka objektívne existuje a či boli v jej dôsledku naplnené zákonné podmienky na udelenie povolenia na tolerovaný pobyt podľa § 43 ods. 1 písm. a) zákona č. 48/2002 Z. z. Ďalej namietal porušenie svojich práv z hľadiska rešpektovania rodinného a súkromného života. Poukázal na to, že podľa rozhodnutí anglických súdov, v Anglicku so svojou manželkou a synom žil, bol maloletý syn zverený do starostlivosti svojej starej matky a on mal oprávnenie sa s ním pravidelne stretávať. Styk so synom mu bol zakázaný až rozsudkom Okresného súdu Bratislava IV (potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Bratislave), pričom on nemal možnosť zúčastniť sa týchto súdnych konaní a brániť svoje rodičovské práva a povinnosti. Mal za to, že správny orgán sa k uvedenej otázke obmedzil iba na analýzu zápisnice o podaní vyjadrenia z výsluchu starej matky jeho syna, ktorej výpoveď nemožno považovať za nezaujatú. Konanie synovej starej matky svedčilo o jej snahe o prerušenie všetkých väzieb syna s ním. Okrem predmetnej výpovede si správny orgán neobstaral žiaden iný podklad, v zmysle ktorého by mohol posúdiť, či sú v jeho prípade splnené podmienky na udelenie povolenia na tolerovaný pobyt z dôvodu rešpektovania rodinného a súkromného života. Žalobca tiež poukázal na znenie zákona o pobyte cudzincov v znení platnom a účinnom ku dňu podania jeho žiadosti, z ktorého nevyplýva, že by dôvodom na neudelenie tolerovaného pobytu podľa § 43 ods. 1 písm. f) zákona č. 48/2002 Z. z. mohla byť konštatovaná jeho nebezpečnosť. Ku dňu podania jeho žiadosti o tolerovaný pobyt zákon žiadny takýto dôvod neobsahoval, a preto konštatovanie žalovaného o nutnosti aplikovať znenie zákona o pobyte cudzincov v zmysle zákona č. 594/2009 Z. z. predstavuje vadu, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť rozhodnutia a zároveň ide o použitie nesprávneho a neúčinného právneho predpisu, keďže týmto postupom žalovaného došlo k porušeniu zásady zákazu retroaktivity. Ďalej sa zaoberal skutočnosťou, že obmedzenie preskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia (z hľadiska ochrany utajovaných skutočností) nesmie viesť k tomu, aby sa dotknutá osoba nedozvedela aspoň základné informácie o tom, v čom predstavuje nebezpečenstvo pre Slovenskú republiku. Bol presvedčený, že postupom správneho orgánu bol porušený § 33 správneho poriadku, nakoľko mu nebola daná možnosť, aby sa pred vydaním rozhodnutia mohol vyjadriť k jeho podkladu a spôsobu jeho zistenia, prípadne navrhnúť jeho doplnenie. Táto skutočnosť vyplýva aj z nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III ÚS 231/2010 - 38, podľa ktorého je právo na vyjadrenie sa k veci základným právom účastníka konania. 2. Žalovaný sa k žalobe vyjadril podaním zo dňa 02.05.2013 a navrhol ju zamietnuť. V úvode jeho vyjadrenia bol opísaný priebeh správneho konania začatého na základe podania žiadosti žalobcom o udelenie povolenia na tolerovaný pobyt dňa 16.10.2008. Správne orgány danej žiadosti nevyhoveli, avšak v dôsledku podanej žaloby Krajský súd v Bratislave rozsudkom č. k. 4S/121/2009-107 z 27.05.2011 napadnuté rozhodnutia zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. V novom konaní prvostupňový správny orgán požiadal dňa 04.06.2012 Slovenskú informačnú službu (ďalej len SIS) o vyjadrenie sa k osobe žalobcu a dňa 06.08.2012 sa oboznámil s poskytnutou mu utajovanou písomnosťou stupňa „dôverné“. Dňa 06.06.2012 podala na správnom orgáne vyjadrenie M. A., matka bývalej manželky žalobcu, ktorá uviedla, že žalobca nijako neprispieva na svojho syna a neudržiava s ním žiadny kontakt. Prezentovala, že žalobcov syn nemá záujem sa s ním stretnúť, má zo stretnutia s ním strach. Okresný súd Bratislava IV rozhodol o zákaze styku žalobcu so synom, ktorého má ona zvereného do svojej starostlivosti. Žalobca neudržiava žiadny kontakt ani so svojou bývalou manželkou. Prvostupňový správny orgán zaslal dňa 09.08.2012 výzvu splnomocnenému zástupcovi žalobcu na vyjadrenie sa k podkladom rozhodnutia pred jeho vydaním, čo však tento nevyužil. Žalovaný sa postupne vyjadril k jednotlivým v žalobe vzneseným námietkam, pričom konštatoval, že pred vydaním rozhodnutia bol zistený presne a úplne skutočný stav veci a boli zaobstarané a zadokumentované všetky potrebné podklady. Bolo poukázané na dôvodovú správu k zákonu č. 48/2002 Z. z. v znení platnom od 31.12.2011, kde k inštitútu tolerovaného pobytu bolo uvedené, že ide o novú formu pobytu, ktorý sa cudzincovi udelí v prípade, ak sa na území Slovenskej republiky zdržiava zároveň nespĺňa podmienky oprávneného pobytu a z objektívnych dôvodov nemôže z územia Slovenskej republiky vycestovať alebo nemôže byť vyhostený. Z uvedeného vyplýva nutnosť splnenia podmienky, aby sa cudzinec fyzicky zdržiaval na území Slovenskej republiky. Obsah dôvodovej správy nie je síce právne záväzný, ale je autentickým výkladom právnej normy štátnym orgánom, ktorý ju prijal a ako taká, objasňuje jej normatívny význam. Žalovaný mal za to, že prvostupňový správny orgán sa plne vysporiadal aj s právom žalobcu na súkromie a rodinný život garantovaný Dohovorom o ochrane ľudských práv a slobôd (ďalej len Dohovorom). V prípade stretu dvoch základných práv, na jednej strane práva cudzinca na súkromie a rodinný život a na druhej strane práva štátu na zásah do tohto práva (stret záujmu súkromného so záujmom verejným) je potrebné, aby v konaní o žiadosti o udelenie daného pobytu bolo preukázané, že v prípade cudzinca neboli splnené zákonné podmienky pre vstup a pobyt na území Slovenskej republiky a musí byť tiež zvážené, či nebolo neprimerane obmedzené, resp. odňaté právo cudzinca na súkromie a rodinný život v Slovenskej republike. V tejto súvislosti bolo poukázané na odôvodnenie rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 4S/203/2011 z 30.11.2012, ako aj na obsah zápisníc o podaní vysvetlenia spísaných s pani M. A., znalecký posudok znalkyne z odboru klinickej psychológie detí S.. G. C., S.. a rozsudok Okresného súdu Bratislava IV č. k. 25C/153/2008-182, ktorým bolo rozvedené manželstvo žalobcu s R. F. A. a žalobcovi bol zakázaný styk s jeho synom. Ohľadom námietky použitia ako podkladu rozhodnutia bližšie nešpecifikovanej informácie „orgánu presadzujúceho právo“ žalovaný uviedol, že v správnom konaní boli získané informácie utajovaného charakteru, ktoré odôvodňovali žalobcovi žiadosť v zmysle § 48 ods. 1 písm. f) zákona č. 48/2002 Z. z. neudeliť. Bezpečnostný záujem Slovenskej republiky bol podložený vyjadrením SIS z 07.02.2012, ktoré bolo utajovanou písomnosťou. S jej obsahom sa správny orgán oboznámil a žalobcov splnomocnený zástupca sa mal možnosť pred vydaním rozhodnutia oboznámiť s jeho podkladmi. V tejto súvislosti žalovaný poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sža/39/2010 z 13.10.2010. K poslednej žalobcovej námietke žalovaný uviedol, že konanie o jeho žiadosti o udelenie tolerovaného pobytu sa začalo v zmysle zákona č. 48/2002 Z. z., ktorého platnosť skončila k 31.12.2011. Napriek v súčasnosti platnému zákonu o pobyte cudzincov (zákon č. 404/2011 Z. z.) sa v zmysle § 131 ods. 10 tohto zákona konania začaté pred jeho účinnosťou dokončia podľa doterajších predpisov. Podľa tohto zákona sa konania dokončia iba vtedy, ak je to pre osobu priaznivejšie. Z tohto dôvodu správne orgány v konaní pokračovali podľa zákona č. 48/2002 Z. z., ktorému sa podľa novely (zákon č. 594/2009 Z. z. účinnej od 05.04.2010) v § 43 ods. 1 písm. f) na konci pripojili slová: „ a neohrozuje bezpečnosť štátu alebo verejný poriadok okrem cudzinca uvedeného v § 23 ods. 1 a v § 35 ods. 1 písm. a) až d)“. V prípade, keď v priebehu správneho konania dôjde k zmene právnej úpravy napr. novelou, rozhodnutie správneho orgánu musí byť v zmysle § 46 a § 47 správneho poriadku vydané v súlade s účinnou právnou úpravou. Potom rozhodnutie musí byť v súlade s právnou úpravou účinnou v čase vydania rozhodnutia a teda aj posudzovanie splnenia podmienok pobytu muselo byť v súlade s uvedenou právnou úpravou. Výnimku by tvorili len prípady, ak by ustanovenia novej právnej úpravy explicitne uvádzali, že konanie začaté pred účinnosťou novej právnej úpravy sa dokončí podľa predchádzajúcej právnej úpravy. Z tohto dôvodu v zmysle ust. § 43 ods. 1 písm. f) zákona č. 48/2002 Z. z. správny orgán postupoval správne, keď posudzoval splnenie podmienok na udelenie tolerovaného pobytu žalobcu aj z hľadiska, či neohrozuje bezpečnosť štátu alebo verejný poriadok, za ktorým účelom si zaobstaral vyjadrenie orgánu presadzujúceho právo a riadne sa s ním oboznámil. Záverom žalovaný konštatoval, že celé konanie žalobcu možno považovať za nedôvodné a špekulatívne, nakoľko so svojou bývalou rodinou neudržiava žiadny kontakt a nachádza sa vo svojom domovskom štáte. 3. Krajský súd v Bratislave ako súd vecne a miestne príslušný na konanie (§ 246 ods. 1 O.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie správneho orgánu, ktoré jeho vydaniu predchádzalo a to v rozsahu a dôvodov vyplývajúcich zo žaloby (§ 249 ods.2 O.s.p.), na nariadenom pojednávaní, konanom v neprítomnosti riadne predvolaného a ospravedlneného právneho zástupcu žalobcu (§ 250g ods. 2 O.s.p.) a po oboznámení sa s pripojeným administratívnym spisom žalovaného dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná. Podľa § 247 ods.1, 2 O.s.p. podľa ustanovení tejto hlavy sa postupuje v prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu. Pri rozhodovaní správneho orgánu vydaného v správnom konaní je predpokladom postupu podľa tejto hlavy, aby išlo o rozhodnutie, ktoré po vyčerpaní riadnych opravných prostriedkov, ktoré sa naň pripúšťajú, nadobudlo právoplatnosť. Administratívny spis žalovaného obsahuje žiadosť žalobcu z 17.12.2008 o udelenie povolenia na tolerovaný pobyt, záznamy o vykonaní lustrácií žalobcu v policajných systémoch, rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu z 14.01.2009 o neudelení povolenia na tolerovaný pobyt žalobcovi, odvolanie žalobcu voči tomuto rozhodnutiu, rozhodnutie o odvolaní žalobcu (zamietnuté) zo dňa 16.04.2009, rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 4S/121/2009 z 27.05.2011, ktorým bolo zrušené rozhodnutie druhostupňového správneho orgánu z 16.04.2009, opakované rozhodnutie druhostupňového správneho orgánu z 19.09.2011 (zrušené napadnuté prvostupňové rozhodnutie), žiadosť správneho orgánu z 25.10.2011 adresovanú SIS k osobe cudzinca (žalobcu), rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 5Co/211/2010-216 z 06.07.2010, rozsudok Okresného súdu Bratislava IV č. k. 25C/153/2008-181 z 17.02.2010 o rozvode manželstva žalobcu, zverení jeho mal. syna a zákaze styku žalobcu s ním, zápisnice o podaní vyjadrenia spísanú s M. A. dňa 23.11.2011 a 06.06.2012, rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu z 30.12.2011 o zastavení konania o udelenie povolenia na tolerovaný pobyt žalobcu, odvolanie voči tomuto rozhodnutiu, rozhodnutie z 27.04.2012 o odvolaní (zrušené prvostupňové rozhodnutie), výzva z 09.08.2012 adresovaná právnemu zástupcovi žalobcu na vyjadrenie sa k veci spolu s doručenkou o jej prevzatí. Prvostupňovým správnym orgánom - Oddelenia cudzineckej polície Policajného zboru Dunajská Streda zo dňa 21.09.2012, Č. p.: PPZ-HCP-BA8-Ž-23-47/2012, ktorým bolo rozhodnuté o neudelení žalobcovi povolenia na tolerovaný pobyt na území Slovenskej republiky z dôvodu nesplnenia podmienky uvedenej v § 43 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov. V odôvodnení rozhodnutia sa uvádza, že žalobca dňa 16.10.2008 požiadal o udelenie povolenia na tolerovaný pobyt v Slovenskej republike v zmysle § 43 ods. 1 písm. a) a f) zákona č. 48/2002 Z. z. a to z dôvodu existencie prekážky administratívneho vyhostenia a rešpektovania jeho súkromného a rodinného života. Dňa 08.08.2008 podal žalobca žiadosť o azyl a preto sa na území Slovenskej republiky zdržiaval oprávnene. Nasleduje podrobný opis dovtedajšieho priebehu správneho konania s tým, že žalobca bol právoplatným rozhodnutím správneho orgánu zo dňa 20.07.2006 administratívne vyhostený a bol mu súčasne uložený zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky do 26.04.2016. Od 19.04.2010 sa na území Slovenskej republiky nenachádzal, keďže bol vyhostený do B.. Po preskúmaní dôkaznej situácie potom správny orgán dospel k záveru, že žalobca nespĺňa podmienky na udelenie tolerovaného pobytu podľa § 48 ods. 1 písm. a) zákona č. 48/2002 Z. z., nakoľko bol dňa 20.07.2006 administratívne vyhostený a bol mu uložený zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky, kde sa od 19.04.2010 nenachádza - bol vyhostený do B.. Z dôvodovej správy k zákonu č. 48/2002 Z. z. vyplýva (v znení platnom od 31.12.2011), že v prípade inštitútu tolerovaného pobytu ide o novú formu pobytu, ktorý sa cudzincovi udelí v prípade, ak sa na území Slovenskej republiky zdržiava, nespĺňa podmienky oprávneného pobytu a z objektívnych dôvodov nemôže z územia Slovenskej republiky vycestovať, alebo nemôže byť vyhostený. Správny orgán zastával názor, že žalobca nesplnil podmienky ani na udelenie tolerovaného pobytu podľa § 43 ods. 1 písm. f) zákona č. 48/2002 Z. z., keďže získal informácie utajovaného charakteru, ktoré odôvodňovali žiadosti žalobcu o udelenie tolerovaného pobytu nevyhovieť. Bezpečnostný záujem Slovenskej republiky bol podložený vyjadrením orgánu presadzujúceho právo zo dňa 07.02.2012. Išlo o utajovanú písomnosť, ktorá požívala ochranu v zmysle zákona č. 215/2004 Z. z. o ochrane utajovaných skutočností (ďalej len zákon č. 215/2004 Z. z.). Získané informácie nebolo možné zverejniť. Správny orgán zároveň poukázal na obsah zápisnice o podaní vyjadrenia spísanej s pani M. A., ktorej bol rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zverený do náhradnej osobnej starostlivosti syn žalobcu a ktorá uviedla, že tento na svojho syna nikdy neprispieval, nezaujímal sa o neho. Syn neudržiava so žalobcom žiadny kontakt, nemá záujem o stretnutie s ním a má z takéhoto stretnutia strach. Taktiež bývala manželka žalobcu nemá k nemu kladný vzťah. Bolo tiež poukázané na znalecký posudok znalkyne z odboru klinickej psychológie detí S.. G. C., S.., z ktorého vyplýva, že žalobca ako otec je synom vnímaný ako indiferentná osoba vzbudzujúca prevažne negatívne city. Rozsudkom Okresného súdu Bratislava IV č. k. 25C/153/2008-182, v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 5Co/211/2010-216 z 06.07.2010 bolo rozvedené manželstvo žalobcu s R. F. A. a žalobcovi bol zakázaný styk s jeho synom. Na základe týchto skutočností dospel správny orgán k záveru, že žalobca neviedol a ani nevedie žiadny súkromný alebo rodinný život so svojím synom a bývalou manželkou a zároveň predstavuje hrozbu pre bezpečnosť štátu a verený poriadok. Včas podané odvolanie žalobcu zo dňa 10.10.2012 voči vyššie uvedenému rozhodnutiu prvostupňového správneho orgánu obsahujúce námietky bolo v podstate identické so žalobnými námietkami. Napadnuté rozhodnutie žalovaného č. k.: PPZ-HCP-BA2-2013/000041-003 zo dňa 15.01.2013. Týmto rozhodnutím bolo zamietnuté odvolanie žalobcu a bolo potvrdené prvostupňové rozhodnutie. Po uvedení doterajšieho priebehu správneho konania zavŕšeného vydaním vyššie uvedeným rozhodnutím prvostupňového správneho orgánu bol v rozhodnutí uvedený stručný obsah podaného odvolania žalobcu voči nemu. Žalovaný sa následne podrobne vyjadruje k jednotlivým v odvolaní vzneseným námietkam. K námietke existencie prekážky žalobcovho administratívneho vyhostenia z územia Slovenskej republiky uviedol, že z dôvodovej správy k zákonu č. 48/2002 Z. z. ohľadom inštitútu tolerovaného pobytu (upravený v § 43 a§ 44) vyplýva, že ide o novú formu pobytu, ktorý sa cudzincovi udelí v prípade, ak sa na území Slovenskej republiky zdržiava a nespĺňa podmienky oprávneného pobytu a z objektívnych dôvodov nemôže z územia Slovenskej republiky vycestovať alebo nemôže byť vyhostený. Z uvedeného je zrejmá nutnosť splnenia podmienky zdržiavania sa cudzinca na území Slovenskej republiky. Napriek tomu, že dôvodová správa nie je síce právne záväzná, ide o autentický výklad právnej normy štátnym orgánom, ktorý ju prijal a ako taká objasňuje jej normatívny význam. Ohľadom námietky rešpektovania rodinného a súkromného života žalobcu v zmysle Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd bolo v rozhodnutí uvedené, že právo na rešpektovanie rodinného a súkromného života, chránené čl. 8 Dohovoru je právom podmieneným a teda nie absolútnym. Odsek 2 čl. 8 uvádza rad legitímnych cieľov, z dôvodu ktorých môže byť do tohto práva zasiahnuté. Verejná bezpečnosť, ochrana poriadku a predchádzanie zločinnosti, ochrana zdravia a morálky sú v tomto prípade dôvodmi umožňujúcimi štátu zasahovať do týchto práv. Podmienkou štátneho orgánu na zásah do tohto práva je súlad takéhoto zásahu zo zákonom, ako aj jeho nutnosť v demokratickej spoločnosti. Povinnosť štátu rešpektovať rodinný a súkromný život jednotlivca zahŕňa aj pozitívnu povinnosť štátu prijať také opatrenia, aby výkon práv bol efektívny. Jednou z podmienok tohto zásahu je zistenie, či žalobca skutočne realizuje na území Slovenskej republiky rodinný a súkromný život. Predpokladom pre súkromný život sú predovšetkým vytvorené osobné, sociálne a ekonomické väzby, čo v prípade žalobcu absentuje. Taktiež snaha o akceptáciu práva na rodinný život nebola zo strany žalobcu nijako preukázaná, napr. formou komunikácie so synom, bývalou manželkou, poskytovanie im finančnej podpory a to ani počas jeho prítomnosti na území Slovenskej republiky. Čo sa týka získania informácií utajovaného charakteru a následného postupu správneho orgánu v zmysle ust. zákona č. 48/2002 Z. z., žalovaný poukázal, že konanie o žiadosti žalobcu sa začalo v zmysle vyššie uvedeného zákona, ktorého platnosť skončila k 31.12.2011. Napriek súčasne platnému zákonu o pobyte cudzincov (zákon č. 404/2011 Z. z.) sa v zmysle § 131 ods. 10 tohto zákona, konania začaté pred jeho účinnosťou dokončia podľa doterajších predpisov. Podľa tohto zákona sa dokončia iba vtedy, ak je to pre osobu priaznivejšie. Z tohto dôvodu prvostupňový správny orgán v konaní o žiadosti žalobcu pokračoval podľa zákona č. 48/2002 Z. z., ktorého znenie podľa novely (zákon č. 594/2009 Z. z.) účinnej od 05.04.2010 v bode 45 v § 43 ods. 1 písm. f) má podobu takú, že na konci sa pripájajú slová: „ a neohrozuje bezpečnosť štátu alebo verejný poriadok okrem cudzinca uvedeného v § 23 ods. 1 a v § 35 ods. 1 písm. a) až d)“. V prípade, keď v priebehu správneho konania dôjde k zmene právnej úpravy napr. novelou, rozhodnutie správneho orgánu musí byť v zmysle § 46 a § 47 správneho poriadku vydané v súlade s účinnou právnou úpravou. Potom rozhodnutie musí byť v súlade s právnou úpravou účinnou v čase vydania rozhodnutia a teda aj posudzovanie splnenia podmienok pobytu muselo byť v súlade s uvedenou právnou úpravou. Výnimku by tvorili len prípady, ak by ustanovenia novej právnej úpravy explicitne uvádzali, že konanie začaté pred účinnosťou novej právnej úpravy sa dokončí podľa predchádzajúcej právnej úpravy. Z tohto dôvodu v zmysle ust. § 43 ods. 1 písm. f) zákona č. 48/2002 Z. z. správny orgán postupoval správne, keď posudzoval splnenie podmienok na udelenie tolerovaného pobytu žalobcu aj z hľadiska, či neohrozuje bezpečnosť štátu alebo verejný poriadok, za ktorým účelom si zaobstaral vyjadrenie orgánu presadzujúceho právo (SIS). S jeho obsahom sa správny orgán oboznámil (išlo o utajovanú písomnosť stupňa „dôverné“) a žalobcov splnomocnený zástupca sa mal možnosť pred vydaním rozhodnutia oboznámiť s obsahom spisu a jeho podkladmi a podať k nim vyjadrenie. Na súdnom pojednávaní prítomná zástupkyňa žalovaného zotrvala na dôvodoch uvedených v písomnom vyjadrení k žalobe a túto žiadala zamietnuť. 4. Podľa § 43 ods. 1 písm. a), f) zákona č. 48/2002 Z. z. policajný útvar udelí povolenie na tolerovaný pobyt cudzincovi, a)ak je prekážka jeho administratívneho vyhostenia podľa § 58, f) ak to vyžaduje rešpektovanie jeho súkromného a rodinného života a neohrozuje bezpečnosť štátu alebo verejný poriadok okrem cudzinca uvedeného v § 23 ods. 1 a v § 35 ods. 1 písm. a) až d). Podľa § 58 ods. 1, 2, 3 zákona č. 48/2002 Z. z. cudzinca nemožno administratívne vyhostiť do štátu, v ktorom by bol ohrozený jeho život z dôvodov jeho rasy, národnosti, náboženstva, príslušnosti k určitej sociálnej skupine alebo pre politické presvedčenie, alebo v ktorom by mu hrozilo mučenie, kruté, neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie, alebo trest. Rovnako nemožno cudzinca administratívne vyhostiť do štátu, v ktorom mu bol uložený trest smrti alebo je predpoklad, že v prebiehajúcom trestnom konaní mu takýto trest môže byť uložený. Podľa § 131 ods. 10 zákona č. 404/2011 Z. z. konania začaté pred účinnosťou tohto zákona sa dokončia podľa doterajších predpisov; podľa tohto zákona sa dokončia iba vtedy, ak je to pre osobu priaznivejšie. 5. Predmetom súdneho prieskumu bolo posúdenie zákonnosti postupu žalovaného ako aj prvostupňového správneho orgánu a ich rozhodnutí v zmysle podaných žalobných námietok. Ohľadom námietky neskúmania existencie prekážky administratívneho vyhostenia žalobcu správnymi orgánmi a potrebe žiadateľa (žalobcu), aby sa fyzicky nachádzal na území Slovenskej republiky v prípade rozhodovania o žiadosti o tolerovaný pobyt súd uvádza, že je pravdou, že zákon o pobyte cudzincov č. 48/2002 Z. z. v § 43 výslovne neukladá povinnosť žiadateľovi, aby sa v čase rozhodovania o jeho žiadosti o udelenie tolerovaného pobytu nachádzal na území Slovenskej republiky. Takáto povinnosť vyplýva len z dôvodovej správy k zákonu, ktorá však nie je právne záväzná. V prejednávanom prípade sa žalobca skutočne v čase vydania preskúmavaných rozhodnutí o jeho žiadosti o tolerovaný pobyt správnymi orgánmi na území Slovenskej republiky nenachádzal a to z dôvodu jeho administratívneho vyhostenia z územia Slovenska, ku ktorému došlo v apríli 2010 (zároveň mu bol udelený zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky do apríla 2016). Až do času jeho administratívneho vyhostenia sa žalobca na území Slovenskej republiky nachádzal. Správny orgán nemôže podmieňovať splnenie tejto podmienky, keď sám rozhodol o vyhostení žalobcu, ktorý sa potom na území Slovenskej republiky nemohol nachádzať a túto podmienku splniť. Odvolanie sa v rozhodnutiach správnych orgánov na nesplnenie tejto podmienky preto súd považuje za účelové. Súd však musí v tejto súvislosti uviesť, že existuje predpoklad sa domnievať, že ak bol žalobca z územia Slovenskej republiky administratívne vyhostený, tak potom v tomto konaní bola aj preverovaná a skúmaná otázka možnej prekážky jeho vyhostenia. Keďže predmetné rozhodnutie o vyhostení žalobcu nadobudlo právoplatnosť a k jeho vyhosteniu aj skutočne došlo v roku 2010, tak potom táto otázka bola správnymi orgánmi v konaní o vyhostení žalobcu vyhodnotená v prospech možnosti jeho administratívneho vyhostenia z územia Slovenskej republiky. Taktiež je treba uviesť, že ust. § 58 v ods. 2 zákona č. 48/2002 Z. z. obsahujúce prekážku administratívneho vyhostenia stanovuje možnosť neprihliadnutia na ňu v prípade, ak cudzinec predstavuje nebezpečenstvo pre Slovenskú republiku alebo jej bezpečnosť. Táto skutočnosť bola v konaní (tak ako to je nižšie uvedené) na základe utajovanej skutočnosti - správy SIS potvrdená. Potom táto námietka žalobcu neobstojí. Krajský súd zároveň dopĺňa, že v posudzovanom prípade išlo len o jeden z dôvodov neudelenia tolerovaného pobytu žalobcovi a ďalším z dôvodov bola existencia možného ohrozenia bezpečnosti Slovenskej republiky v zmysle § 43 ods. 1 písm. f) zákona č. 48/2002 Z. z. o pobyte cudzincov zo strany žalobcu. K námietke o povinnosti posudzovania žiadosti žalobcu o tolerovaný pobyt správnymi orgánmi, podľa znenia zákona účinného v čase podania tejto žiadosti súd uvádza, že v zmysle ustanovení § 46, § 47 správneho poriadku je správny orgán povinný v rozhodnutí použiť právny predpis účinný v čase vydania rozhodnutia a to aj v prípade, keď v priebehu správneho konania dôjde k zmene zákona, napr. novelou. Konanie začaté pred účinnosťou zákona č. 404/2011 Z. z., ktorý vo svojom ustanovení v § 58 ods. 2 písm. b) obsahuje identickú právnu úpravu so znením § 43 ods. 1 písm. f) zákona č. 48/2002 Z. z. sa v zmysle § 131 ods. 10 zákona č. 404/2011 Z. z. dokončia podľa doterajších predpisov, t. j. zákona č. 48/2002 Z. z. a to v jeho znení účinnom v čase vydania rozhodnutia. V čase vydania napadnutého rozhodnutia bolo správne postupované podľa zákona č. 48/2002 Z. z. obsahujúceho ust. § 43 ods. 1 písm. f) v účinnom znení (v zmysle novely - zákon č. 594/2009 Z. z.) a bolo povinnosťou správnych orgánov posudzovať žalobcu aj podľa toho, či neohrozuje bezpečnosť štátu alebo verejný poriadok. Posudzovanie splnenia tejto podmienky pobytu muselo byť v súlade s účinnou právnou úpravou. Vznesená námietka žalobcu je preto nedôvodná. Námietka neskúmania rodinného a súkromného života žalobcu na území Slovenskej republiky je podľa názoru súdu taktiež nedôvodná. Rodinný a súkromný život žalobcu bol v oboch preskúmavaných rozhodnutiach náležite skúmaný a posudzovaný. Správne orgány pri jeho vyhodnocovaní vychádzali nielen z výpovedí starej matky syna žalobcu, do výchovy ktorej bol tento zverený, ale aj z rozsudkov Okresného súdu Bratislava IV a Krajského súdu v Bratislave o rozvode manželstva žalobcu, ktorými bolo jeho manželstvo rozvedené a žalobcovi bol zakázaný styk s jeho maloletým synom. Súd sa stotožňuje so záverom správnych orgánov o tom, že súkromný a rodinný život na území Slovenskej republiky žalobca nikdy neviedol, s bývalou manželkou a synom neudržiaval žiadny vzťah, nezaujímal sa o nich, na výživu maloletého syna ničím neprispieval a to napriek tomu, že táto povinnosť mu bola stanovená v rozhodnutí slovenských súdov. Žalobca nemal v Slovenskej republike vytvorené žiadne osobné, sociálne a ekonomické väzby predstavujúce predpoklad na vedenie súkromného a rodinného života. Správne orgány potom prijali správny právny záver o tom, že žalobca na území Slovenskej republiky nevedie žiadny súkromný a rodinný život a dokonca podľa v konaní o rozvode manželstva žalobcu podaného znaleckého posudku by bol jeho pobyt na území Slovenskej republiky vo vzťahu k synovi vnímaný negatívne. Žalovaný sa vo svojom rozhodnutí náležite vysporiadal s otázkou ochrany rodinného a súkromného života žalobcu a preskúmavané rozhodnutia nepredstavujú nezákonný zásah do tohto práva žalobcu, nakoľko tento žiaden rodinný a súkromný život v Slovenskej republike nemal a neviedol. Právo na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života zahŕňa nielen negatívnu povinnosť štátu zdržať sa mocenského zákonného zásahu do daného práva, ale aj pozitívny záväzok prijať účinné opatrenia na zabezpečenie ich efektívnej ochrany. Garancie vyplývajúce z práva na rešpektovanie rodinného života predpokladajú existenciu rodiny, t. j. existenciu skutočného a efektívneho rodinného života založeného na platnom manželstve zahrňujúcom blízky vzťah a spoločný život manželov v čase namietaného zásahu, resp. pred ním. Orgány Slovenskej republiky sú povinné rešpektovať právo na ochranu rodinného života v rozsahu priznaného Dohovorom o ochrane ľudských práv a slobôd. V danom prípade je však zo zistení správnych orgánov, vyplývajúcich z písomných dokladov nachádzajúcich sa v administratívnom spise nado všetku pochybnosť jasné, že žalobca nikdy žiaden rodinný život na Slovensku neviedol a nie je ani predpoklad, že súkromný a rodinný život by mohol viesť do budúcna. Jeho manželstvo so štátnou občiankou Slovenskej republiky bolo právoplatne rozvedené, žiaden kontakt s ňou žalobca neudržiava. S jeho synom mu bol súdom (Okresný súd Bratislava IV a následne v odvolacom konaní Krajským súdom Bratislava) zakázaný styk a to v zákonne vedenom súdnom konaní, v ktorom bol žalobca riadne právne zastúpený, čo mu umožňovalo primerane hájiť svoje práva v tomto súdnom konaní. K žalobcom namietanej skutočnosti o tom, že mu nebola pred rozhodnutím zo strany správnych orgánov daná možnosť vyjadriť sa k podkladom rozhodnutia, k spôsobu ich zistenia a navrhnúť ich doplnenie (rozpor s § 33 správneho poriadku) súd uvádza, že z obsahu administratívneho spisu nepochybne vyplýva, že právnemu zástupcovi žalobcu bola doručená písomná výzva zo dňa 09.08.2012 prvostupňového správneho orgánu na vyjadrenie sa k veci spolu so zákonným poučením, avšak tento svoje právo nevyužil a k veci sa nevyjadril. Preto súd túto námietku vyhodnotil ako zjavne účelovú. Súd dodáva, že správne orgány pri posudzovaní žiadosti žalobcu počas konania zistili skutočnosti o jeho osobe vyplývajúce zo zaslanej utajovanej skutočnosti príslušným orgánom presadzujúcim právo - Slovenskou informačnou službou. Súd sa s predmetnou utajovanou skutočnosťou pred vydaním rozhodnutia v potrebnom rozsahu oboznámil a musí konštatovať, že skutočnosti v nej uvedené sú natoľko presvedčivé, konkrétne a majúce takú výpovednú hodnotu o osobe žalobcu, že súd sa musel v plnom rozsahu stotožniť so záverom prijatým v napadnutom rozhodnutí z hľadiska možnej hrozby žalobcu pre bezpečnosť Slovenskej republiky a jej občanov. Prezentované zistenia sú tak závažného charakteru, že odôvodňujú bez ďalšieho zamietnutie predmetnej žiadosti žalobcu o udelenie tolerovaného pobytu na území Slovenskej republiky. Potom prijaté závery správnych orgánov, ktoré učinili vo svojich preskúmavaných rozhodnutiach na základe predmetnej správy sú udržateľné a zákonné. Zabezpečenie ochrany bezpečnosti a verejného poriadku Slovenskej republiky a jej občanov ako dôvod neudelenia tolerovaného pobytu žalobcovi bol v danom prípade plne opodstatnený. V tejto súvislosti súd poukazuje na skutočnosť, že zákonná úprava v danom prípade je postavená na dôvere v spravodajské poznatky príslušného orgánu (SIS) a súdu zostáva len mu dôverovať vzhľadom na zistené skutočnosti ohľadom preverovaných osôb. Potom aj ochrana správnym súdom dotknutých osôb je v tejto oblasti značne limitovaná. 6. Podľa § 250j ods. 1 O.s.p. ak súd po preskúmaní rozhodnutia a postupu správneho orgánu v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe dospel k záveru, že rozhodnutie a postup správneho orgánu v medziach žaloby sú v súlade so zákonom, vysloví rozsudkom, že sa žaloba zamieta. Vzhľadom na uvedené Krajský súd v Bratislave dospel k záveru, že žalobu je potrebné podľa § 250j ods. 1 O.s.p. zamietnuť, nakoľko napadnuté rozhodnutie žalovaného bolo vydané v medziach zákona, zákonným postupom vecne príslušným správnym orgánom a námietky žalobcu neodôvodňovali jeho zrušenie. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 250k ods. 1 O.s.p. a vzhľadom na neúspech žalobcu v konaní nepriznal mu právo na náhradu trov konania, rovnako ani žalovanému, ktorému v správnom súdnictve zásadne podľa ustálenej judikatúry právo na náhradu trov konania neprináleží. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. v znení zákona č. 33/2011 Z. z.). Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa doručenia rozsudku, na Krajskom súde v Bratislave. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.